Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. jún 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/49/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117230221
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5117230221.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobcu: R.. H.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. Q. T., T. ul. XX, právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so
sídlomvoY.,Y.F.XXX/XX,protižalovanej:Slovenskárepublika-zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 19 511,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7C/75/2017-914 zo 07.12.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v zbytku žalobu zamietol
- v časti o zaplatenie 1 016,19 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% z tejto sumy

od 19.10.2011 do zaplatenia, p o t v r d z u j e ,
- vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 6 719,81 eur
spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% z tejto sumy od 19.10.2011 do zaplatenia, a to do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom
zastavil, z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,12%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom
zastavil, v zbytku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalobou uplatnenú istinu žalobca vymedzil ako nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím o trestnom stíhaní jeho osoby a nezákonným výkonom väzby. Pôvodne
žalovaná suma pozostávala z nevyplatenej hrubej mzdy vo výške 17 083,87 eur, ušlej odmeny vo
výške 604,38 eur, ušlej dovolenky vo výške 1 594,84 eur a ušlého odevného vo výške 228,36 eur s

príslušenstvom.

2. O takto špecifikovanom nároku okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 7C/75/2017-611 z
19.06.2019 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 299,40 eur spolu s 9,25%-
ným úrokom z omeškania ročne od 19.10.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Konanie o zaplatenie 9 212,05 eur s príslušenstvom zastavil a žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania žalovanej proti predmetnému rozsudku, Krajský

súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č.k. 8Co/152/2019-663 z 28.02.2020 rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým žalobe vyhovel (t.j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
10 299,40 eur spolu s úrokmi z omeškania) a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ostatné výroky rozsudku okresného súdu ostalinedotknuté. Odvolací súd považoval za správny názor okresného súdu, ktorý spochybňovala žalovaná
odvolaním, žežalobcasiväzbusámnezavinil,pretouňhoniesúnaplnenézákonnépredpoklady§5ods.
2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., vylučujúce vznik jeho práva na náhradu škody. Odvolaciu námietku

žalovanej, že okresný súd v rozopre s jej vyjadreniami konštatoval, že nenamietala výšku žalobcom
uplatnenej sumy, považoval za dôvodnú. Odvolací súd, preto uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom
konaní námietkami žalovanej zaoberal, aby vo vzťahu ku každému čiastkovému nároku tvoriacemu
žalovanú istinu posudzoval naplnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a dôslednejšie
sa zaoberal vyhodnotením nárokom žalobcu na úroky z omeškania. Na záver považoval odvolací súd

za potrebné osobitne zdôrazniť, že majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný výkon nezákonnej
väzby, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s ňou a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.
V tejto súvislosti upriamil pozornosť okresného súdu na posúdenie nárokov žalobcu z hľadiska zákona
č. 73/1998 Z.z., ktorý upravuje osobitné nároky príslušníkov Policajného zboru v prípade nezákonnej
väzby.

3. Po vrátení veci odvolacím súdom, okresný súd na základe dispozitívnych úkonov žalobcu, ktorými
upravil petit žaloby a nárok na zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom zobral späť, konanie
v časti späťvzatia zastavil a ďalej sa zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy 7
736,- eur spolu s 9,25%-ným úrokom z omeškania od 19.10.2011 do zaplatenia, tak ako bol vyčíslený

Ministerstvom vnútra SR zo dňa 02.11.2020 (č.l. 775 spisu). Pri právnom posúdení zvyšnej časti nároku
vychádzal z ustanovení § 1 ods. 1 až 3, § 2, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 9 ods. 1 a
2 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ustanovení § 46 ods. 1 až 6 zákona č. 73/1998 Z.z.. Na základe
vykonaného dokazovania mal preukázané, že trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol žalobca v
období od 04.12.2003 do 25.08.2004 vo väzbe, bolo skončené oslobodením žalobcu, a preto je

žalobca aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, ako osoba, ktorá sa podrobila začatiu a
vedeniu nezákonného trestného stíhania a nezákonného obmedzenia osobnej slobody vo forme výkonu
väzby z titulu nezákonného rozhodnutia. Pri posudzovaní nároku na zaplatenie škody titulom náhrady
mzdy vyčíslenej vo výške 7 736,- eur s príslušenstvom okresný súd vychádzal z obsahu personálneho
rozkazu riaditeľa úradu organizovanej trestnej činnosti Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia

Policajného zboru v Bratislave z 12.12.2003 pod č. 194, ktorým bolo oznámené/rozhodnuté, že dňom
05.12.2003 žalobca nemá nárok na služobný príjem z dôvodu, že bol vzatý do väzby. Konštatoval,
že dôvodom, pre ktorý žalobcovi nebola vyplácaná mzda za ním žiadané obdobie výkonu väzby, bol
práve tento personálny rozkaz. S poukazom na tvrdenia žalovanej (ktorá nepriamo odkazovala na
tento rozkaz), názor Krajského súdu v Žiline vyslovený v zrušujúcom uznesení a logický záver z týchto

tvrdení, okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nebol
dôvodom, ktorý zastavil výplatu mzdy žalobcu, potom žalovaná nenesie zodpovednosť za nevyplatenie
mzdy žalobcovi, žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku ( ďalej „CSP“), s poukazom na neúspech žalobcu priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku okresného súdu do výroku, ktorým súd žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca
a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmenil a žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť mu sumu 7 736,- eur spolu s 9,25%-ným úrokom z omeškania ročne od 19.10.2011
do zaplatenia a stranám náhradu trov konania nepriznal. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že

právny dôvod uplatneného nároku na náhradu škody nevyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb., ale je v
príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom označeným okresným súdom. Personálny rozkaz, podľa
ktorého nemá dňom 05.12.2003 nárok na služobný príjem, obsahuje len jeden dôvod a to, že bol
uvedeným dňom vzatý do väzby. Ak bolo nepochybné, že jeho väzba bola nezákonná, tak nemôže
byť dôvodom zamietnutia žaloby personálny rozkaz odôvodnený len touto nezákonnou väzbou. Pokiaľ

by väzba neexistovala, neexistoval by ani personálny rozkaz, potom ak je nezákonná väzba, musí byť
aj personálny rozkaz nadväzujúci na túto nezákonnú väzby nezákonný. V tejto súvislosti zdôraznil, že
nejde o personálny rozkaz, ktorým by došlo k jeho prepusteniu zo služobného pomeru pre porušenie
služobnej prísahy alebo služobných povinností, nezávisle na skutku trestného stíhania a na výsledku
trestného stíhania, ale o personálny rozkaz, ktorý len oznamuje, že nemá nárok na služobný príjem,

nakoľko bol vzatý do väzby. Okresný súd prehliadol, že zákon č. 73/1998 Z. z. , ani žiadna iná právna
norma neobsahuje explicitnú úpravu platových náležitostí policajta. Podľa § 84 tohto zákona policajtovi
patrí služobný príjem za výkon štátnej služby, potom výkladom a contrario, ak policajt štátnu službu
nevykonáva, služobný príjem mu nepatrí. Počas výkonu väzby by mu tak služobný príjem nepatril bezohľadu na to, či by o tom bol alebo nebol vydaný personálny rozkaz. Personálny rozkaz oznamujúci, že
dňom vzatia do väzby mu nepatrí služobný príjem, nemá konštitutívny účinok, jeho praktický význam je
len v administratívnej povahe dôležitej pre mzdovú učtáreň. Na podporu svojej argumentácie žalobca

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/1156/2020 z 13.09.2021, ktorý
aplikuje vo veci zákon č. 82/1998 Sb. vychádzajúci z obdobných právnych princípov ako právna úprava
zodpovednosti štátu v Slovenskej republike.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila písomným podaním zo dňa 04.02.2022. Uviedla, že žalobca

síceformálnevúvodesvojhoodvolanianamietanesprávneskutkovézistenia,avšakvobsahuodvolania
žiadne takéto nesprávne skutkové zistenia, z ktorých mal okresný súd vychádzať, neidentifikuje a
nepomenúva. Predmetný odvolací dôvod je tak nedostatočne vymedzený a nemožno naň prihliadnuť.
Žalovaná nepovažovala za dôvodnú ani námietku, že existoval vzťah kauzality medzi rozhodnutím o
väzbe žalobcu a nevyplatením mu služobného príjmu. Žalovaná sa ďalej zamerala na posudzovanie
príčinnej súvislosti v rozhodovacej praxi súdov. Uviedla, že žalobca mal možnosť zvrátiť nevyplácanie

služobného príjmu mimo režimu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
a to preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, alebo iniciovaním sporového konania o náhradu
neoprávnene nevyplateného služobného príjmu. Právne posúdenie veci okresným súdom považovala
za správne aj s poukazom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/152/2019-663,
ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok okresného súdu vydaný v súdenej veci a navrhla rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

6. Ďalšie písomné podania strán sporu neboli odvolaciemu súdu predložené.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov podaného

odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
zopakovaní dokazovania rozsudok okresného súdu v časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil a v časti podľa § 388 CSP zmenil, a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

8. Odvolací súd, posudzujúc podané odvolanie z hľadiska jeho obsahu (§ 124 CSP), dospel k záveru, že

podstatou odvolacích námietok nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akými skutkovými okolnosťami má
byť jej existencia zisťovaná. Žalobca tvrdil, že otázka príčinnej súvislosti mala byť zo strany okresného
súdu posudzovaná tak, že príčinou, pre ktorú mu nebola vyplácaná mzda bol výkon väzby, nie
personálny rozkaz.

9. K žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím o väzbe zo dňa 05.12.2003. Podľa
§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Pri právnom
posúdení nároku žalobcu bolo potrebné vychádzať zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť
štátu podľa tohto zákona za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci majúci za
následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti. Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k

Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú
úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.).

10. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo

ak bol spod obžaloby oslobodený.

11. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú rozhodnutím o
väzbe. Právo na náhradu škody má ten, na kom bola nezákonná väzba vykonaná. Zodpovednosť štátu
za škodu je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená

je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nezákonné rozhodnutie, b/ vznik škody
a c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/.12. Preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia je jednou z podmienok pre priznanie nároku
na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon bližšie nedefinuje pojem škody, ani
rozsah jeho náhrady, preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy

(§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá za a) nastala v
majetkovejsférepoškodeného,b)jeobjektívnevyjadriteľnávpeniazochac)jenapraviteľnáposkytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah v príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa
týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav

(príčina) vyvolá druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie,
medzi ako ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná
súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom
konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná

súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že
je jednou z príčinou, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom
prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku
(konkurenčná kauzalita), alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou
došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.

13. Zo skutkového stavu ustáleného okresným súdom vyplýva, že žalobca bol v služobnom pomere
ako príslušník Policajného zboru v čase, keď bol na základe rozhodnutia súdu vzatý do väzby, ktorá
trvala od 05.12.2003 do 25.08.2004. Žalobca bol spod trestných činov, v súvislosti s ktorými bolo
vedené trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vo väzbe, oslobodený. V rámci opakovania dokazovania

sa odvolací súd oboznámil s „Personálnym rozkazom riaditeľa Úradu organizovanej trestnej činnosti
Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru z 12. decembra 2003 č. 194“. Z obsahu
tohto personálneho rozkazu vyplýva, že ním riaditeľ oznamuje, že žalobca nemá nárok na služobný
príjem od 5. decembra 2003 z dôvodu, že bol vzatý do väzby. Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu
bolo potrebné odpovedať na otázku, či skutočnosť, že bol vo väzbe bola príčinou, pre ktorú mu nebola

vyplatená mzda. Možno tak prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že vydanie personálneho rozkazu
bolo následkom toho, že bol vzatý do väzby. Námietku žalovaného vo vzťahu k nevyužitiu opravných
prostriedkov voči personálnemu rozkazu, t.j. nepodanie správnej žaloby, považuje odvolací súd za
irelevantnú. Treba totiž zdôrazniť, že žalobcovi prestala byť vyplácaná mzda na základe skutkových
okolností týkajúcich sa výkonu väzby. Príčinou, pre ktorú bolo žalobcovi odmietnuté poskytovanie mzdy,

bola práve väzba. V tomto smere je preto príčinná súvislosť medzi výkonom väzby žalobcu a škodou,
ktorú si uplatňuje titulom nevyplatenia mzdy v období výkonu väzby daná. Nenáležite okresný súd,
ako aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazovali na právne závery odvolacieho súdu v jeho
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Odvolací súd v tomto uznesení poukazoval na úpravu nárokov
príslušníka Policajného zboru v prípade, ak bol tento vo väzbe a následne bolo trestné stíhanie voči

nemu zastavené, alebo bol spod žaloby oslobodený v prípade, ak by si mohol nárok na doplatenie ušlej
mzdy za obdobie väzby uplatniť v zmysle ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z.. Podľa tohto zákona, by si
v prípade, ak by bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a následne by jeho dočasné pozbavenie
výkonu štátnej služby bolo ukončené (§ 46 ods. 2, 3 zákona č. 73/1998 Zb.) takýto nárok uplatniť.
Odvolací súd v zrušujúcom uznesení, vzhľadom na námietky žalovanej, upriamil pozornosť okresného

súdu práve na uvedenú skutočnosť. Táto okolnosť sa týkala posúdenia, či žalobcom uplatnené nároky
sú osobitnými nárokmi, ktoré mu vyplývajú z tohto statusového zákona a či sú v zmysle jeho ustanovení
vymožiteľné. Zo skutkového stavu, z ktorého vychádzal okresný súd a na základe oboznámenia sa s
vyššie uvedeným personálnym rozkazom, odvolací súd dospel k záveru, že nebolo preukázané , že by
žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a že toto dočasné pozbavenie bolo ukončené,

z titulu ktorého by mu vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle tohto statusového zákona. Potom
bez pochybností, vzhľadom na ustálený skutkový stav, je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím o väzbe žalobcu a ním uplatneným nárokom na náhradu škody titulom nevyplatenej mzdy.
Tu možno prisvedčiť žalobcovi, že právo na služobný príjem mu vzniká za výkon štátnej služby (§ 84
zákona č. 73/1998 Z.z.), teda pokiaľ túto štátnu službu nevykonával, nemal nárok na príjem, ktorému

záveru zodpovedá aj postup jeho zamestnávateľa, ktorý mu pozastavil výplatu tohto služobného príjmu.
Tak, ako už bolo konštatované, odvolací súd opakuje, že k pozastaveniu tohto príjmu došlo z dôvodu
výkonu väzby žalobcom, ktorá v konečnom dôsledku bola posúdená ako nezákonná. Podľa názoru
odvolacieho súdu preto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie o neexistencii príčinnej súvislostimedzi nezákonným rozhodnutím žalovanej a nárokom žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zárobku
v období, keď bol vo výkone väzby, nie je správny.

14. Po ustálení otázky existencie príčinnej súvislosti sa odvolací súd ďalej zaoberal posúdením
dôvodnosti výšky uplatneného nároku žalobcom, aj keď sa touto otázkou, vzhľadom na svoje právne
závery,okresnýsúdnezaoberal,atovzhľadom na§390CSP,ktorýukladáodvolaciemusúdurozhodnúť
vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa opätovne oboznámil so špecifikáciou nároku

uplatneného žalobcom, ktorý ho upravil v zmysle vyjadrenia Ministerstva vnútra SR z 02.11.2020.
Z tohto vyjadrenia mal odvolací súd preukázané, že nárok na zaplatenie 7 736,- eur, uplatnený
žalobcom, pozostáva zo sumy špecifikovanej v tomto vyjadrení ako náhrada za nevyčerpanú dovolenku
vo výške 1 016,19 eur, a to za obdobie od 05.12.2003 do 25.08.2004 a z čistého príjmu žalobcu,
ktorý by dosahoval v tomto období ako príslušník Policajného zboru vo výške 6 719,81 eur. Potom
ustálil, že žalobca neuviedol dostatočné tvrdenia a neoznačil ani dôkazy na preukázanie časti nároku

uplatnenéhotitulomnevyčerpanejdovolenky.Tentonárokbolvrámcikonaniapredsúdomprvejinštancie
namietaný aj zo strany žalovanej, ktorá poukazovala na skutočnosť, že žalobca netvrdil a nepreukázal
nemožnosť vyčerpania dovolenky v čase po jeho prepustení z väzby. Odvolací súd sa s touto námietkou
žalovanej stotožnil. Pre vznik nároku na náhradu škody titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku
bolo potrebné, aby žalobca tvrdil a preukázal tieto skutočnosti. Preto odvolací súd v časti nároku

žalobcu na úhradu sumy za nevyčerpanú dovolenku nepovažoval nárok žalobcu za preukázaný.
Žalobca netvrdil a nepreukázal, že po prepustení z väzby bol s ním ukončený služobný pomer, z ktorého
titulu nemohol dovolenku čerpať, na základe ktorej skutočnosti by bolo možné uvažovať o dôvodnosti
tejto časti uplatneného nároku. Potom, pokiaľ okresný súd žalobu zamietol v časti nároku na náhradu
za nevyčerpanú dovolenku je jeho rozhodnutie vecne správne a odvolací súd v tejto časti rozsudok

okresného súdu potvrdil. Keďže odvolací súd nemal preukázanú dôvodnosť istiny, nepriznal žalobcovi
voči žalovanej ani nárok na úroky z omeškania, nakoľko tieto sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka) a pokiaľ nedošlo k vzniku samotnej pohľadávky, nemohol vzniknúť ani nárok
na zaplatenie príslušenstva z nej.

15. Čo sa týka zvyšnej časti uplatneného nároku titulom nevyplatenej mzdy za obdobie trvania väzby
žalobcuvzhľadomnavyššieprezentovanézávery, odvolacísúd,považovalvtejtočastinárokžalobcuza
preukázaný, preto v tejto časti žalobe vyhovel. Zároveň žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania.

16. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich

mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

17. Štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, keď poškodený svoj nárok
uplatnil riadne postupom podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., márnym uplynutím tam stanovenej lehoty sa

štát ako dlžník zo zodpovednostného vzťahu dostáva do omeškania a najskôr odo dňa nasledujúceho
po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z
omeškania. V danej veci na základe opakovania dokazovania mal odvolací súd preukázané, že žiadosť
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil v tomto konaní zo dňa
07.04.2011 (č.l. 145 rub a nasledujúce), bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená 18.04.2011 (č.l.

155 spisu). Po uplynutí 6 mesiacov, t.j. 18. októbra 2011, mal žalobca v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nárok domáhať sa voči žalovanej aj úrokov z omeškania. Odvolací súd preto žalobcovi priznal
zo sumy 6 719,81 eur aj úroky z omeškania od 19.10.2011 do zaplatenia, a to vo výške určenej v zmysle
§ 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z..

18. Keďže odvolací súd čiastočne rozsudok okresného súdu zmenil v zmysle § 396 ods. 2 CSP,
rozhodoval samostatne o nárokoch celého, t.j. prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. Podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP, považoval žalobcu za neúspešného v
časti, v ktorej bol jeho nárok zamietnutý, ako aj v časti, v ktorej bolo konanie na základe dispozitívneho
úkonu žalobcu zastavené, vychádzajúc z toho, že z procesného hľadiska zastavenie konania týmto

dispozitívnym úkonom spôsobil žalobca. Pri percentuálnom vyjadrení úspechu žalobcu tak jeho úspech
predstavoval 34,44 % (6.719,81 : 19.511,45), jeho neúspech 65,56% (100 - 34,44) . Z uvedeného
je zrejmé, že vo väčšom rozsahu bola úspešná žalovaná, ktorej čistý úspech predstavoval 31,12%(65,56-34,44) , v rozsahu ktorého jej odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov (celého)
konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)