Rozsudok – Ostatné – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. jún 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/88/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215204561
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2215204561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXX
XXXX, trvale bytom D. XXX, E., zastúpeného advokátmi: JUDr. Alexandra Vicová, Ondavská 7,
Bratislava, IČO: 50 118 617 a Mgr. Igor Šumichrast, Ondavská 7, Bratislava, IČO: 42 417 953 proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 25.000,00 eur, o odvolaní žalobcu
a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/152/2015-576 zo 7. apríla 2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu 2.500,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu
žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy 22.500,- eur zamietol; výrokom III. priznal žalobcovi náhradu
trov konania a trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej
inštancie vecne tým, že žalobca uplatňuje svoj nárok na nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný postup

v roku 2008, kedy bola na rozkaze vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, z výsledkov
vykonaného dokazovania považuje za preukázané, že doba trvania nesprávneho úradného postupu je
tu niekoľko rokov, pretože napriek opakovanému konštatovaniu, že exekučný titul nebol riadne žalobcovi
doručený, že tento nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť, tak do dnešného dňa nebola zrušená
doložka jeho právoplatnosti a vykonateľnosti a nebol ani doručený žalobcovi. Nesprávny úradný postup
teda stále trvá a ku dňu vydania rozhodnutia bol v nezmenenom stave a vzhľadom na zákonné
ustanovenia zákona o správnom konaní a zákona o priestupkoch a plynutie lehôt prichádza do úvahy asi

jedine zastavenie priestupkového konania, ktoré nebolo právoplatne skončené v zákonom stanovenej
lehote a malo by sa tak stať z úradnej povinnosti subjektu, ktorý rozhodnutie vydal. Z uvedeného
je zrejmé, že takúto situáciu vzhľadom na neprimeranú dĺžku trvania zásahu nesprávnym úradným
postupom by asi každá osoba vnímala s určitým pocitom krivdy a nespravodlivosti. Vzhľadom na
charakter priestupkového konania, ktoré sa vedie len za menej závažné čin, s prihliadnutím na niekoľko
rokov pretrvávajúci nesprávny úradný postup je toho názoru, že je namieste odškodnenie za dĺžku
trvania nesprávneho úradného postupu. Aj v takom prípade však musí byť zohľadnené, o aký druh

trestného konania ide, aký trest bol v rozhodnutí uvedený. Keďže neboli zistené podobné konania, v
ktorých by sa konalo o odškodnení za nesprávny úradný postup v rámci údajného porušenia pravidiel
cestnej premávky, dospel súd k záveru, že primeranou sa javí suma 2.500,- eur. Žalobca poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 2Co/192/2010 z 24. októbra 2012, z ktorého vyplýva, žedotknutej osobe bola priznaná nemajetková ujma 26.555,14 eur. Žalobca v tomto konaní požaduje sumu
25.000,- eur, čiže približne rovnakú sumu, ale za odlišný skutkový stav. Spomínaným rozsudkom bola
priznaná nemajetková ujma za závažný zásah do práv dotknutej osoby (strata zamestnania, problémy

po psychickej stránke, finančné problémy) vedením trestného konania za závažné trestné činy údajného
zneužitia právomoci verejného činiteľa v súbehu s trestným činom údajného vydierania, ktoré trvalo
4 roky. Na druhej strane je tu žalobcov nárok, síce tiež z trestného konania, ale svojou intenzitou,
charakterom, údajným skutkom, pre ktoré bolo konanie vedené a výškou hroziaceho trestu diametrálne
odlišné konanie. V danej veci ide o priestupkové konanie, ktoré z hľadiska hierarchie postihuje menej

závažné skutky. Za údajný skutok hrozil výrazne iný trest, uloženie pokuty 66,39 Eur v porovnaní s
trestnom odňatia slobody v trvaní niekoľkých rokov, menšia je protispoločenská závažnosť údajného
priestupku než trestný čin vydierania, pričom všeobecne je miernejší názor v spoločnosti k priestupkom
proti pravidlám cestnej premávky než k trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa a
vydierania. Porovnaním týchto dvoch konaní, s prihliadnutím na uvedené a z pohľadu dĺžky konania a
charakteru nesprávneho úradného postupu je namieste pomer približne 10 % z toho, čo si uplatňuje

žalobca.Vtomtorozsahuboložalobevyhovené,pretožeboladôvodná(výrokI.). Dodal,žežalobcamusí
preukázať, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k utrpeniu závažnej ujmy po zdravotnej
stránke, v osobnom živote aj v majetkovej sfére. V kontexte charakteru nesprávneho úradného postupu
musí žalobca preukázať, že ide o taký zásah, z ktorého možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutú závažnú
nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku by pociťovala ako závažnú

spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej osoby. Žalobca
uvedené nepreukázal. Možno súhlasiť s tým, že stres nie vždy priaznivo vplýva na človeka ako aj s
tým, že niekoľko rokov trvajúci spor spôsobuje stres. Na druhej strane je však opäť potrebné uviesť,
že pri posúdení závažnej nemajetkovej ujmy musí žalobca tvrdiť závažné konkrétne prejavy dopadu
z nesprávneho úradného postupu, v konkrétnej závažnej podobe, v konkrétnom čase, konkrétnym

spôsobom, v konkrétnom rozsahu (bremeno tvrdenia) a na tieto tvrdenia musí navrhnúť dôkazy, takto
označené tvrdenia musí preukázať (bremeno dôkazu). Ak neunesie bremeno tvrdenia a bremeno
dôkazu, nemožno konštatovať, že by bol nositeľom práva na náhradu za závažnú nemajetkovú ujmu
a že žalovaná je nositeľom povinnosti uhradiť mu nemajetkovú ujmu. Tvrdenia nemôžu byť len vo
všeobecnej rovine. Žalobca v konaní jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, aké konkrétne

závažné prejavy, aký konkrétny závažný dopad, akým konkrétnym závažným spôsobom nesprávny
úradný postup závažne zasiahol do jeho práv vo sfére zdravotnej. Nestačí len tvrdenie, že naňho
pôsobí stres, že má fóbiu, má obavy niečo vlastniť, že nevyhľadáva priateľov, že obmedzil kontakty,
že robí chyby v práci, že sa bojí, že ho môžu zatvoriť, že má stres, že nevlastní dom, do ktorého
investoval, že sa bojí ho vlastniť, lebo by mu ho mohli vziať. Nestačí tvrdiť, že stres a fóbiu má z

nesprávneho úradného postupu. V konaní žalobca predložil písomné prehlásenia štyroch osôb (matky,
manželky, blízkej priateľky a blízkeho priateľa), vypočutá bola ako svedkyňa jeho manželka, ale z
uvedeného nemožno jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver, aké konkrétne zásahy, v
ktorom konkrétnom čase a ako reálne zasiahli do jeho sfér života. Naviac ide o vyjadrenia osôb blízkych
žalobcovi, ktoré inými dôkazmi žalobca nepodložil. V tomto smere je možné stotožniť sa s tým, že

človek môže situáciu takto vnímať, prežívať a spracúvať, ale v intenzite ako to uvádza žalobca, by to
muselo byť viditeľné aj iným osobám, ktoré by neboli v tak blízkom vzťahu k žalobcovi, ktoré by mohli
podporiť tvrdenia jemu blízkych osôb a vylúčiť tak akékoľvek pochybnosti o tvrdenom závažnom zásahu
po zdravotnej stránke. Žalobca tvrdil, že nesprávny úradný postup zasiahol aj do jeho práva vlastniť
niečo, pretože sa obáva niečo mať, aby o to neprišiel, lebo by to mohli skonfiškovať, lebo by ho mohli

bezdôvodne obviniť z čohokoľvek. Tvrdil, že z toho dôvodu nedošlo ani k prepisu nehnuteľnosti na
jeho meno i keď ju financoval. V tomto smere žalobca uvedené predloženými listinnými dôkazmi a ani
výpoveďou jeho teraz už manželky nepreukázal. Ako uviedol sám žalobca, už pozemok bol kupovaný
z jeho finančných prostriedkov, ale na jeho priateľku (teraz manželku), platil síce faktúry znejúce aj na
meno jeho vtedy priateľky, ale okrem jednej platby zo dňa 26. augusta 2008, všetky boli uhradené pred

dátumom, kedy bol kontrolovaný príslušníkmi polície. Stavebné povolenie aj kolaudačné povolenie bolo
na meno jeho manželky (vtedy ešte priateľky). Dôvodom bolo to, že mala možnosť čerpať výhodnejšie
pôžičku na dokončenie rodinného domu ako uviedol sám žalobca. Je faktom, že dom je vedený na
mene žalobcovej manželky, ale nie je preukázané, že sa to stalo v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom polície. V tomto smere možno mať dôvodné pochybnosti vzhľadom na blízky vzťah

žalobcu a jeho manželky - svedkyne, keď okrem jej výpovede iný dôkaz na toto tvrdenie nebol označený
a pochybnosti posilňuje skutočnosť, že stavebné povolenie aj kolaudačné rozhodnutie bolo len na jej
meno a nie aj na meno žalobcu a pôžičku na nehnuteľnosť tiež čerpala len ona, lebo ako sa žalobca
vyjadril, mala možnosť čerpať ju výhodnejšie. Žalobca tvrdil, že nesprávnym úradným postupom bolozasiahnuté aj do jeho práv v oblasti financií, pretože sa zhoršili jeho pomery, neponúkli mu novú pôžičku
po splatení starej pôžičky ako predtým, a že by nedostal pôžičku ani úver za priaznivejších podmienok,
že si nemohol kúpiť na leasing nové auto, že mal tým vyššie výdavky na staré auto, na jeho opravu, že

bude znevýhodnený pri jeho neskoršom predaji, lebo ho bude musieť predať za nižšiu cenu. Žalobca
všakvkonaníneuniesolbremenotvrdeniaanibremenodôkazu.Žalobcanetvrdilkedy,akýmkonkrétnym
spôsobom,vktoromkonkrétnompeňažnomústaveaakoreálnesazhoršilijehopomeryvoblastifinancií.
Žalobca síce predložil prehľad podmienok jednotlivých peňažných ústavov, ktoré sú predpokladom na
poskytnutie úveru, či pôžičky aj to, že bol zapísaný v registri ako dlžník, uvedené však samo o sebe,

bez ďalšieho tvrdenia o určitej konkrétnej situácii, v určitom konkrétnom peňažnom ústave, určitého
konkrétnehodňaaurčiteľnýmkonkrétnymspôsobomneznamená,žesajehopomeryvofinančnejoblasti
zhoršili, že nesprávny úradný postup žalovaného reálne zasiahol do tejto sféry žalobcu. Okrem toho ani
prípadné samotné tvrdenia v naznačenom smere by sami o sebe nezakladali nárok na nemajetkovú
ujmu, bez dôkazov. Žalobca v konaní predložil jedine dôkaz o tom, že jedna splátka nebola uhradená,
i keď v peňažnom ústave mal finančné prostriedky, lebo suma bola blokovaná exekútorom. V ďalšom

však už žiadne iné tvrdenia o reálnom zásahu do finančnej sféry žalobca netvrdil a ani neoznačil ani
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré ho mali preukazovať. V konaní žalobca netvrdil, aký konkrétny dopad,
aký konkrétny rozsah zásahu mu vznikol pri tejto splátke, ktorú neuhradila banka pre zablokovanú
sumu, teda s akými dôsledkami zo strany banky bol pre túto splátku konfrontovaný. Žalobca v konaní
nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali reálny zásah do finančnej sféry žalobcu. To, že

mu banky neponúkli nové úvery, pri splatení úveru, nie je reálny zásah do jeho finančnej sféry. Zásahom
by bolo, ak by mal záujem pôžičku alebo úver čerpať a banka by s ním uzavrela zmluvu na bankový
produkt za nevýhodnejších podmienok, než s iným klientom s totožnými predpokladmi, až na výnimku,
že by nebola v registri dlžníkov. Ako sám uviedol, ani pôžičku, či úver nežiadal. Nepreukázal ani to, že
si nemohol kúpiť nové auto na leasing. Netvrdil kedy, kde, aké auto si chcel kúpiť, kedy a ktorý peňažný

ústav mu odmietol leasing poskytnúť a prečo. Netvrdil, aké vyššie výdavky mal v príčinnej súvislosti
s tým, že si nekúpil nové auto, v akej výške mu vznikli, z akého titulu. Neoznačil na takého tvrdenia
žiadne dôkazy. Nepreukázal, že staré auto bude môcť predať až neskôr, lebo nové si nemohol kúpiť,
a že to bude mať dopad na cenu, pretože netvrdil kedy a aké auto si chcel na leasing kúpiť a že mu
leasing poskytnutý nebol. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia o závažných konkrétnych a

reálnych zásahoch do rôznych oblastí jeho života, neuniesol ani bremeno dôkazu. Nepreukázal zásahy
tak závažnej intenzity, že by si vyžadovali priznanie nemajetkovej ujmy nad priznanú sumu 2.500,- eur z
dôsledku dĺžky trvania nesprávneho úradného postupu. Preto súd prvej inštancie žalobu v časti 22.500,-
eur ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že v konaní čo do náhrady
škody úspešnému žalobcovi, ako i čiastočne úspešnému čo do nemajetkovej ujmy priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Žalovaná bola síce úspešná vo vyššom rozsahu ako žalobca, napriek tomu
súd priznal náhradu žalobcovi ako úspešnej strane konania, pretože výška nemajetkovej ujmy sa určuje
úvahou súdu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výrokom I. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie

žalovaná. Odvolanie podala z dôvodu § 365 ods. 1 písm. d) z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
a síce že prvoinštančné konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci; písm. f), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a písm. h), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.VbodeI.svojhoodvolaniazhrnulaskutkovýstavveciavbode II.poukázala nazneniebodu31a22

odôvodenia zrušujúceho rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 26Co/94/2020 z 30. júna 2021. Namietala,
že po vrátení veci súdu prvej inštancie vytýčil pojednávanie na deň 7. februára 2022, pričom žalobca sa
na vytýčené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nežiadal o odročenie. Právny
zástupca žalobcu uviedol len všeobecné formulácie, konštatovania a poukazy na rozhodnutia súdov,
avšak žiadnym spôsobom na konkrétnych iných skutkových okolnostiach nepreukazoval, že zásah do

práv a právom chránených záujmov žalobcu vyvolal taký stav, na základe ktorého by žalobcovi bolo
možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti.
Zo zápisnice z pojednávania zo 7. februára 2022 vyplýva, že súd prvej inštancie vyhlásil uznesením
dokazovanie za skončené a zároveň uznesením pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia odročil
na deň 7. marca 2022. Žalovaná požiadala súd o ospravedlnenie na pojednávanie na deň 7. marca 2022

z dôvodu zaneprázdnenosti a vzhľadom na skutočnosť, že dokazovanie bolo skončené a predmetné
pojednávanie bolo vytýčené za účelom vyhlásenia rozsudku. Napriek tomu žalovanej bolo doručené
predvolanie na pojednávanie na deň 7. apríla 2022 a oznámenie zo dňa 7. marca 2022 podľa § 181 ods.
2 CSP, v ktorom súd prvej inštancie určil, že medzi stranami sporu sú sporné skutkové tvrdenia v tom,že k zásahu došlo, akým konkrétnym spôsobom, v akej intenzite, v ktorom konkrétnom čase, ako sa
zásah a v ktorej sfére života žalobcu prejavil a to aj z pohľadu rozhodnutí, na ktoré sa žalobca odvolával
na pojednávaní 7. februára 2022, keď v tomto smere absentujú tvrdenia o konkrétnych skutkových

okolnostiach ujmy, akú reakciu zásah vyvolal v živote súkromnom, rodinnom, v profesionálnej sfére
či inom prostredí žalobcu a bremeno tvrdenia, absentujú potom dôkazy – bremeno dôkazu. Strany
sporu dostali teda opätovne na pojednávaní dňa 7. apríla 2022 priestor na vyjadrenie, keď žalobca
vo svojom prednese nepreukázal konkrétne skutkové okolnosti o zásahu do svojich práv a právom
chránených záujmov. Napriek právnemu názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol, že

žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur. Žalovaná musí opätovne
konštatovať, že jej nie je zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovi je potrebné priznať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v 1/10 nároku, ktorého sa žalobca svojou žalobou domáhal. Namietala, že žalobca
nielenže nepreukázal výšku nemajetkovej ujmy, ale ani jej existenciu, nie je jasné, prečo pri takejto
dôkaznej situácii súd prvej inštancie priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch a to vo výške
2.500,- eur. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol a vo

výroku III. zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

3.ProtitomutorozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehoteodvolanievočivýrokuII.ajžalobca.
Ako odvolací dôvod uviedol § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Dôvodil, že žiadal priznať nemajetkovú ujmu
vo výške 25.000,- eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho a) vo vydaní rozkazu

o uložení sankcie za priestupok č. p. ORP - 940/DS-P-2008 zo dňa 26. augusta 2008 Obvodným
oddelenímPZDunajskáStreda(ďalejlen„Rozkaz“),ktorýžalobcovinebolnikdydoručený,čímsarozkaz
nestal platným, právoplatným ani vykonateľným, b) v nezákonnom vyznačení doložky právoplatnosti a
vykonateľnosti Rozkazu bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky, c) v neoverení postupu
prvostupňového orgánu zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Trnave, ktoré podalo návrh na vykonanie

exekúcie bez toho, aby Rozkaz, ktorý mal byť exekučným titulom, nadobudol platnosť, právoplatnosť a
vykonateľnosť, d) v odňatí možnosti podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok alebo správnu
žalobu na súd, keďže Rozkaz mu nikdy nebol doručený, e) v opomenutí správnych orgánov konať
a rozhodnúť v jeho veci trvajúcej vyše 10 rokov, počas ktorých bol zo strany štátu považovaný za
vinného (viď. vyjadrenie žalovanej z 3. júla 2015, str. 3, tretí odsek resp. z listu KR PZ v TT č. k.

KRP-40-339/VO-PR-DS-2009 z 15. mája 2014), f) v skutočnosti, že pre nečinnosť správnych orgánov
sa Žalobca nebude môcť už nikdy „zbaviť nálepky“ osoby zodpovednej za spáchanie priestupku, (ďalej
pod písm. a) až f) len ako „Nesprávny úradný postup“), v dôsledku ktorého: a) bolo voči žalobcovi
nezákonne vedené exekučné konanie, pričom toto exekučné konanie malo taktiež za následok zápis
žalobcu ako neplatiča do Spoločného registra bankových operácií v zmysle § 92a zákona č. 483/2001

Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (viď. zápis delikvencie v zmysle dôkazu –
výpisu zo Spoločného registra bankových operácií vydaného F. C. G. C., F.), b) sa o vedení exekučného
konania dozvedeli osoby z jeho blízkeho okolia (napr. suseda H. I. pracujúca v banke, v ktorej mal
žalobca zriadený účet), čo vykresľovalo Žalobcu ako osobu, ktorá si neplní svoje záväzky, c) sa
nezákonné obvinenie žalobcu podpísalo na jeho nepriaznivom psychickom stave, keď sa začal obávať

opätovného nezákonného obvinenia, bál sa vlastniť majetok, žil pod neustálym stresom, d) postupne
došlo k ochladeniu vzťahov s jemu blízkymi osobami (rodinou, priateľmi) a taktiež k zhoršeniu kvality
manželského vzťahu a rozhodnutiu žalobcu nemať potomkov. Namietal, že vyššie uvedené skutočnosti
podložil dôkazmi, na základe ktorých súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru o správnosti
aplikácie §14 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, t.j. priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak zo strany súdu
bolo sporná výška jej náhrady. Stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie obsiahnutom v rozsudku
ohľadom dĺžky trvania zásahu žalovanej a absencie akejkoľvek snahy žalovanej zhojiť tento stále
pretrvávajúci nezákonný zásah. Nestotožňuje sa však so záverom ohľadne vyhodnotenia dôkazov,
ktoré žalobca predložil na podporu svojich tvrdení. Od začiatku tvrdil, že zásah v podobe nesprávneho

úradného postupu sa negatívne prejavil na jeho psychickej stránke, pretože došlo k zhoršeniu jeho
vzťahov s blízkymi osobami, ďalej že postup žalovanej mu spôsobil vážny stres a strach, bol znížený
jeho finančný kredit pred všetkými finančnými inštitúciami, pretože boli blokované jeho účty, došlo
k poškodeniu jeho dobrého mena, utrpel psychickú traumu, má strach čokoľvek vlastniť. Zmenil sa
spôsob jeho života, predtým chodil do spoločnosti, mal kamarátov, chcel rodinu. Svoje tvrdenia, ktoré

podložil dôkazmi a to výsluchom manželky a štyrmi vlastnoručne podpísanými vyjadreniami blízkych
osôb. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že zásah, ktorý sa prejaví v tej najosobnejšej sfére nie
je skutočnosťou, s ktorou by sa takáto fyzická osoba mala racionálne záujem zdieľať mimo okruhu
najbližších ľudí. Súd prvej inštancie nepovažoval za hodnovernú ani výpoveď jeho manželky. V tejtosúvislostipoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRvyjadrenévuzneseníz27.augusta2019sp.zn.
4Cdo/125/2019 v ktorom uviedol, že ako nezákonné ale aj protiústavné treba vyhodnotiť aj rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorý konštatoval bez doplnenia dokazovania, že žalobca netvrdil a neodôvodnil,

že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné a že svoje psychické prblémy
odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov, pričom v odôvodnení už nijako nezohľadnil výsluchy
ďalších osôb, manželky, kolegov či lekárske správy na posúdenie všetkých kritérií určujúcich rozsah
spôsobenej nemajetkovej ujmy. Mal za to, že sú to práve najbližšie osoby, ktorých vyjadrenia musí súd
pri svojom rozhodovaní o rozsahu nemajetkovej ujmy brať v úvahu. Poukázal na predložené písomné

vyjadrenia J. K., L. D., L. C. a vyjadrenie manželky. Navrhol odvolaciemu súdu, aby pri posudzovaní
svedeckej výpovede manželky žalobcu nevychádzal len zo zápisnice ale aj zo zvukového záznamu
zpojednávaniazodňa4.novembra2019.Kspochybňovaniuobjektívnostisvedkovaúčastníkovkonania
iba na základe kolegiálneho alebo rodinného vzťahu poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 9. júna
2015 sp. zn. III.ÚS 276/2014-29. K neuneseniu bremena tvrdenia a dôkazného bremena uviedol, že nie
je od neho možné požadovať, aby predvolal jemu cudzie osoby, ktoré by výsluchom mali potvrdiť, že by

savjehopostavenícítilirovnakoakosámžalobca.Záverompoukázalnaskutočnosť,ževbežnomživote
možno konanie, keď sa osoba zriekne svojho vlastníckeho práva považovať za celkom neadekvátne
a nelogické, najmä ak žalobca pred nezákonným obvinením sám hradil jednotlivé faktúry k nehnuteľnosti
z vlastných finančných prostriedkov. Dodal, že súd prvej inštancie pri hodnotení vyššie uvedených
dôvodov predovšetkým z hľadiska ich hodnovernosti založil prezumpciu ich nepravdivosti bez toho,

aby vierohodnosť výpovede spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy
navrhnuté predovšetkým žalovanou. Založil tak týmto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 25.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku a zároveň aby bola zaviazaná nahradiť mu trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že v bode 1. odvolania žalovaná uvádza
opakovane nepravdu keď tvrdí, že žalobca odvodzuje svoj nárok z titulu nezákonného rozhodnutia.
Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 26Co/94/2020 z 30. júna 2021 v ktorom odvolací súd
jednoznačne skonštatoval, že žalobca uviedol, že svoje nároky odvodzuje od nesprávneho úradného

postupu polície v priestupkovom konaní a následne v konaní exekučnom. Poukázal i na svoje podania
zo dňa 2. marca 2016 a 13. mája 2016, v ktorých vysvetlil, že svoj nárok odvodzuje z titulu nesprávneho
úradného postupu. K bodu 2 odvolania uviedol, že tak ako vo svojom odvolaní má za to, že preukázal
všetky skutočnosti rozhodujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu požadovanom
v žalobe. Opakovane navrhol aby odvolací súd rozhodol tak, ako žiadal vo svojom odvolaní.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná tak, že žalobca vo svojej žalobe označil nárok na náhradu
škody titulom nezákonného rozhodnutia. Zo žalobcovej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody vyplýva, že sa domáhal náhrady skutočnej škody 66,- eur ako poplatku za odvolanie proti
exekúcii, skutočnej škody 63,18 eur ako pokuty za omeškanie splátky úveru v dôsledku blokovania účtov

a skutočnej škody 130,- eur ako výdavku na obhajobu a zároveň sa domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy 30.000,- eur. Žalovaná už vo vyjadrení k žalobe z 3. júla 2015 poukázala na skutočnosť, že
žalobca sa v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody domáhal náhrady škody z titulu,
že nebol predvolaný do dopravný inšpektorát na správne konanie a nemal možnosť hájiť sa proti
obvineniu a tým bolo porušené jeho právo na obhajobu, malo dôjsť k zneužitiu právomoci verejného

činiteľa, bol uznaný vinným a zároveň bolo vydané poverenie na exekúcie. Vo svojej žiadosti označil
za nezákonné rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ Trnava o vydanie poverenia, v časti namietaného
nesprávnehopostupuexekútora bolažiadosťodstúpenáMinisterstvuspravodlivostiSRavčasti,vktorej
žalobca žiadal vysloviť podozrenie z trestnej činnosti bola jeho žiadosť odstúpená na priame vybavenie
inšpekčnej službe. Prvoinštančný súd počas konania ustálil nesprávny úradný postup. Žalovaná sa

stotožňuje s výrokom II. súdu prvej inštancie, voči ktorému smeruje odvolanie žalobcu, keď aj z jej
odvolania vyplýva, že nielenže nepovažovala za dôvodne preukázaný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 22.500,- eur, ale ani v časti priznaného nároku vo výške 2.500,- eur.
V podrobnostiach odkázala na svoje odvolanie.

6. K vyjadreniu žalovanej sa opakovane vyjadril žalobca tak, že od začiatku súdneho konania tvrdil,
že zásah žalovanej v podobe nesprávneho úradného postupu sa negatívne prejavil na jeho psychickej
stránke, pretože došlo k zhoršeniu jeho vzťahov s blízkymi osobami. V celom súdnom konaní tvrdil, že
postup žalovanej mu spôsobil vážny stres a obavy, že by mohol byť kedykoľvek opäť uznaný za zločinca,čo bolo aj dôvodom, prečo nechce vlastniť žiadne nehnuteľnosti. Dodal, že nesprávnym postupom bol
znížený jeho finančný kredit pred všetkými finančnými inštitúciami, pretože boli blokované jeho účty,
trvalo to rok a banky mohli nadobudnúť dojem, že má vážne finančné problémy, stal sa neplatičom,

dostal sa do registra dlžníkov, došlo k poškodeniu jeho dobrého mena v jeho blízkom okolí, utrpel
psychickú traumu, má strach čokoľvek vlastniť, obavy, že môže byť bezdôvodne obvinený kedykoľvek,
z čohokoľvek. Má za to, že v nadväznosti na vykonané dôkazy jednoznačne uniesol dôkazné bremeno,
pričom z dôkazov vyplynuli skutočnosti potvrdzujúce jeho tvrdenie o čase vzniku zásahu, jeho intenzite
a oblastiach, v ktorých sa prejavil a v spôsobených následkoch v jeho osobnej sfére. Navrhol, aby

odvolací súd rozhodol tak, ako žiada vo svojom odvolaní.

7. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril žalovaný tak, že sa v plnej miere pridržiava svojej
argumentácie uvedenej v odvolaní voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a taktiež sa pridržiava
svojich vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že obaja
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daný rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 381 ods. 1 CSP),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli

a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu ani odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1
a 2 CSP).

9. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

10. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, keď vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právny záver súdu prvej inštancie vo veci samej, keď vec správne

právne posúdil. Odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej i v časti trov konania a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi ani žalovanej.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
oboma stranami v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že strany sporu sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu
prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej

inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré
žalobu čiastočne zamietol.12. Prvou odvolacou námietkou žalovanej bola námietka, že konanie trpí vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie. Konkrétne, že súd prvej inštancie pojednávanie dňa 7. marca 2022,
na ktorom už mal byť len verejne vyhlásený rozsudok odročil na 7. apríla 2022, na ktorom opätovne

otvoril dokazovanie.

13. Odvolací súd pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil naplnenie odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, keďže nezistil žiadne vady konania, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezistil vady dosahujúce intenzitu, ktorá by odôvodňovala

záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé a že by konanie malo vadu ktorá by mala
vplyv na správnosť rozhodnutia. Z obsahu zápisnice zo dňa 7. februára 2022 vyplýva, že súd prvej
inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a uznesením odročil pojednávanie na deň 7.
marca 2022 za účelom vyhlásenia rozsudku. Z obsahu zápisnice zo dňa 7. marca 2022 mal odvolací
súd za jednoznačne preukázané, že nedošlo k verejnému vyhláseniu rozsudku, ale pojednávanie
bolo odročené, strany sporu boli riadne predvolané na nový termín pojednávania na deň 7. apríla

2022 a súčasne bolo stranám sporu doručené oznámenie podľa § 181 ods. 2 CSP, v ktorom súd
prvej inštancie určil, že medzi stranami sporu sú sporné skutkové tvrdenia v tom, že k zásahu došlo,
akým konkrétnym spôsobom, v akej intenzite, v ktorom konkrétnom čase, ako sa zásah a v ktorej sfére
života žalobcu prejavil a to aj z pohľadu rozhodnutí, na ktoré sa žalobca odvolával na pojednávaní 7.
februára 2022, keď v tomto smere absentujú tvrdenia o konkrétnych skutkových okolnostiach ujmy, akú

reakciu zásah vyvolal v živote súkromnom, rodinnom, v profesionálnej sfére či inom prostredí žalobcu
a bremeno tvrdenia, absentujú potom dôkazy – bremeno dôkazu. Na pojednávaní 7. apríla 2022 súd
prvejinštancievykonávaldokazovanie,opakovanevyhlásiluznesenieoskončenídokazovaniaaverejne
vyhlásil rozsudok.

14. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania nie je podľa § 237 ods. 2 Civilného sporového
poriadku súd viazaný a preto súd prvej inštancie mohol opakovane vykonávať dokazovanie, opakovane
vyhlásiť dokazovanie za skončené a mohol i vec opakovane i odlišne predbežne právne posúdiť.
Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takým vadám, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a nedošlo ani k odňatiu takých práv stranám sporu, následkom ktorých by došlo

k nižšie špecifikovanému porušeniu práv na spravodlivý súdny proces.

15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pojem „procesný postup“
bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných práv a
mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999, 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5

Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustálenej súdnej praxe treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti). Nepochybne súdny proces musí byť preto jednou zo záruk zákonnosti, v rámci ktorej
musíbyťzabezpečenáprávnaistotapriaplikáciiprávasúdom,atovrozsahuzabezpečujúcomnaplnenie
spravodlivej ochrany subjektívnych práv strán sporu v zmysle čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky, resp.
článku 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd. Odvolací súd ale v postupe súdu prvej
inštancie neidentifikoval žiadne pochybenia, ktoré by znamenali porušenie princípu právnej istoty.

17. Podstatou odvolacej argumentácie žalovanej ďalej bolo, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právneposúdil, keď žalobe vyhovel v časti priznania nemajetkovej ujmy 2.500,- eur. Odvolací súd sa s touto
argumentáciou nestotožňuje.

18. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už
bolo uvedené vyššie. Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že výsledok hodnotenia dôkazov bol vytvorený

na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalzpravidielformálnejlogiky.Vposudzovanomprípadesúdprvejinštancievrozsahupotrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu určil súd prvej inštancie správne rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi

nezákonným postupom a priznal mu primeranú náhradu nemajetkovej ujmy ako odškodnenie za dĺžku
trvania nesprávneho úradného postupu v rámci porušenia pravidiel cestnej premávky v sume 2.500,-
eur. Pritom dostatočne jasne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku objasnil úvahy, ktoré
ho viedli k priznaniu tejto náhrady. V podstate možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa vyjadril ku
všetkým žalovanou v odvolaní namietaným skutočnostiam.

21.Peňažnákompenzáciavzmyslecit.§17ods.2a3zákonač.514/2003Z.z.,jevzásadnesubsidiárna
a nastupuje vtedy, keď nemožno vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostačujúcim
prostriedkom nápravy sa nejaví púhe konštatovanie porušenia práva.

22. K priznanej nemajetkovej ujme 2.500,- eur odvolací súd poukazuje analogicky, podporne na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP), ktorá judikatúra vychádza zo „silnej, ale
vyvratiteľnej domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a
žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje (napr. rozhodnutie ESĽP Apicella proti Taliansku,
ods. 93, pozri i Kmec proti ČR, 2006, s. 12 a nasl.), pretože ujma vznikla samotným porušením práva.

Popretie tvrdenia o nemajetkovej ujme vo všeobecnom zmysle, ktorá vznikla v dôsledku neprimeranej
dĺžke konania je na žalovanom škodcovi, ktorý má na svoju obranu a vo svojom záujme uviesť
skutočnosti vylučujúce pravdivosť tvrdenia takto škodlivého predpokladu. Uvedené ale platí len pre stav
neistoty žalobcu ako strany sporu, ktorý trvá neprimerane dlho. Ak ujma spočíva v inom následku, nie
je dôvod, aby sa plne neuplatnili procesné povinnosti a bremena vrátane toho dôkazného.

23. K odvolacím námietkam žalobcu o zamietnutí žaloby v časti 22.500,- eur odvolací súd k správnej
a dostatočnej argumentácii súdu prvej inštancie pojatej do odôvodnenia napadnutého rozsudku len
dodáva, že určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé
od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných okolností veci. Priznanie náhrady nemateriálnej

ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a
je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a
výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej
osoby. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť, že samotný nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci môže spôsobiť poškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného

nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto
nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej
ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci možno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného predpokladať, je predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či

ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných
skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní
hodnoverne preukázal.24. Zhrnúc vyššie uvedené teoretické východiská, ako i zatiaľ konštantnú súdnu judikatúru vrátene tej
európskej, je zrejmé, že povinnosťou žalobcu domáhajúceho sa aj náhrady nemateriálnej ujmy, ktorá mu
malabyťspôsobenáprivýkoneverejnejmocinezákonnýmpostupombolonielentvrdiť,aleprostriedkami

procesného útoku preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena v súdnom konaní malo ako správne uzavrel súd prvej inštancie potom za následok neúspech
žalobcu a zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej ujmy 22.500,- eur.

25. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerstrán.Tátonormazásadneurčujetakrozsahdôkaznéhobremena(okruhskutočností,ktorémusia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom
verejnej moci v podobe náhrady nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná
zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach,
pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre

žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, teda musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že
postup žalovanej nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,
rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne
preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu,
a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní.

26. Žalobca v podanej žalobe, rovnako v priebehu prvoinštančného konania, a napokon aj v odvolaní
ako i v písomných vyjadreniach v odvolacom konaní tvrdil, že predmetný nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci mu spôsobil nemajetkovú ujmu, ako však správne a dostatočne argumentoval súd
prvej inštancie, svoje tvrdenia nepreukázal.

27. S poukazom na uvedené je potom nevyhnutné uzavrieť, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca
neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal taký zásah do svojho súkromného či
spoločenského života a závažnosť takto uvedenej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
žalovanej, následkom ktorého by žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v sume

22.500,- eur je správny. Žalobca skutočne neuniesol svoje základné dôkazné bremeno, keď v
konaní žiadnymi dôkazmi nepreukázal existenciu nemateriálnej ujmy za zásah do súkromného
života, rodinného prostredia výlučne žalobcom popísaným spôsobom, ktorá mu mala byť spôsobená
nezákonným postupom orgánu verejnej moci.

28. Priznaná suma 2.500,- eur preto už nemohla byť navýšená v prospech žalobcu, keďže žalobca
svojou procesnou aktivitou, v predmetnom spore nepreukázal negatívny dopad nesprávneho úradného
postupu na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, prípadne pracuje, na závažnosť následkov,
ktoré mu tým vznikli v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení, čo síce žalobca žalobou čiastočne
tvrdil, ale následne to už nedokázal.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej i žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt.
strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku

súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Odvolací súd sa stotožnil i s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti trov konania. Žalovaná vo
svojom odvolaní neuviedla dôvody nesprávnosti priznania náhrady trov žalobcovi. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania,

ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať úspech a neúspech vo veci
však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich treba posudzovať v širších
súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že rozhodovanie
o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu, bez komplexnéhozhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým
ukončením celého súdneho sporu.

31. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 z.č. 99/1963
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k §
142 ods. 2 OSP (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne znaleckého posudku). Zásadu
úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (alebo
znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porov.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

32. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu,

aby svoju ujmu podceňoval len preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania, pričom pri rozhodovaní
o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález
ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo
zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.

Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobca má právo na plnú náhradu trov
konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten
sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom je žaloba
o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H.
Beck, 2016, 926 s.). Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, pretože
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného
úspechu, závisela od úvahy súdu.

33. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách
konania, keď v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 v spojení

s § 396 ods. 1 CSP tak, že pre neúspech každej zo strán v odvolacom konaní, keďže odvolaniu žalobcu
ani žalovanej nebolo vyhovené, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán
sporu. Predmetom odvolacieho konania bola totiž už len výška nároku.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).