Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. jún 2023

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 2T/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4422010036
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Cviková

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2023:4422010036.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky konajúci samosudkyňou JUDr. Dianou Cvikovou v trestnej veci obžalovaného

T. T., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona,
na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Zámky sp. zn. 2Pv 297/21/4404 zo dňa
19.01.2022, na hlavnom pojednávaní konanom v Nových Zámkoch dňa 14.06.2023 takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l

G. T. T., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom
B., prechodne bytom M., M. č.7,

je v i n n ý , ž e

hoci mu z ustanovenia § 62 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť vyživovať svoje maloleté deti J. T., nar. XX.XX.XXXX
a C. T., nar. XX.XX.XXXX a podľa rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 8P/174/2020 z

26.02.2021, právoplatného dňa 06.04.2021, je povinný prispievať na výživu každého dieťaťa mesačne
sumou 200,- Eur vždy do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred, k rukám matky Q. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B., R. XXX/XX, túto svoju vyživovaciu povinnosť si od 06.04.2021 v meste
Nitra ako aj všade tam, kde sa zdržiaval, úmyselne neplnil pravidelne a v sumách určených súdom,
pričom nebol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie, bol aj zamestnaný u niekoľkých
zamestnávateľov a mal príjem a napriek tomu, že na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č.
OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X a č. OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X, vydaných G. úradom M. S., vykonával
podnikateľskú činnosť, od júna 2021 v čase pandémie COVID-19 a bez akejkoľvek finančnej rezervy

začal prevádzkovať pizzériu a má príjem zo živnosti, z ktorého aktuálne priorizuje úhrady iných svojich
záväzkov a bez toho, aby prejavil záujem zamestnať sa v riadnom pracovnom pomere so mzdou,
umožňujúcou mu plniť svoju vyživovaciu povinnosť v súdom určenej výške, a tak v mesiacoch máj 2021,
jún 2021 a júl 2022 neuhradil na výživnom žiadnu čiastku, v mesiaci júl 2021 uhradil iba sumu 40,- Eur
spolu na obe deti a v mesiacoch apríl 2021, september 2021 až jún 2022, august 2022 až november
2022 iba sumu 60,- Eur mesačne spolu na obe deti a od mesiaca december 2022 do mesiaca jún 2023
vrátane uhradil spolu na obe deti iba sumu 66,- Eur mesačne, za obdobie od 06.04.2021 do 14.06.2023,

vrátane výživného za mesiac jún 2023 tak namiesto výživného v sume 10.800,- Eur spolu na obe deti
uhradil iba čiastku 1.402,- Eur a na výživnom mu spolu na obe deti vznikol dlh v sume 9.398,- Eur,

t e d a

najmenej dva mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a

čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas),č í m s p á ch a l

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s
poukazom na ust. § 138 písmeno b) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (za zistenia
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a za nezistenia žiadnej priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 Trestného zákona) na trest odňatia slobody 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne

odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa určuje skúšobná doba 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe

podľa svojich schopností zameškané výživné vo výške 9.398,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky podal pod sp.zn. 2Pv/297/21/4404 dňa 19.01.2022
obžalobu na obvineného T. T. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že

hoci mu z ustanovenia § 62 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť vyživovať svoje maloleté deti J. T., narodeného
XX.XX.XXXX a C. T., narodeného XX.XX.XXXX a podľa rozsudku G. súdu M. S. spisovej značky
XP/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, je povinný

prispievať na výživu každého dieťaťa mesačne sumou 200,- EUR, vždy do 20-teho dňa toho-ktorého
mesiaca vopred, k rukám matky Q. T., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom B., R. XXX/XX, vyživovaciu
povinnosť si neplní pravidelne v sumách určených súdom napriek tomu, že bol zamestnaný u viacerých
zamestnávateľov a napriek tomu, že na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-
NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X a osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X

vydaných G. úradom M. S. mal možnosť podnikať, mal príjem a nebol vedený v evidencii uchádzačov
o zamestnanie , čím za obdobie od 06.04.2021 do 31.12.2021 vznikol na výživnom dlh v sume 3.600,-
Eur, z ktorého uhradil 160,- Eur, a teda jeho dlh na výživnom predstavuje sumu 3.440,- Eur.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný zo skutku uvedeného v obžalobe a súd

následne vykonal dokazovanie jeho výsluchom, výsluchom svedkyne Q. T. a oboznámením listinných
dôkazov.

Obžalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že v rozhodnom čase neuhrádzal výživné v sume určenej
rozhodnutím súdu, a to z dôvodu, že súdom bolo výživné určené v čase, keď pracoval v M. a mal iný

príjem, následne však prišla koronakríza, stal sa nezamestnaným, ktorým bol až do marca 2021 a preto
posielal pravidelne výživné v sume 60,- Eur mesačne spolu na obe deti, viac mu neumožňovala finančná
situácia, pretože rozbehli s priateľkou pizzériu, ktorej kúpu táto financovala. Tvrdil, že od 06.04.2021
do hlavného pojednávania dňa 20.04.2022 na výživnom uhradil sumu okolo 1.400,- Eur. Uvádzal, že je
živnostníkom a dosahuje príjem okolo 500,- Eur v čistom mesačne, pričom je schopný uhrádzať výživné

mesačne spolu na obe deti v sume 60,- Eur. Podľa vyjadrenia obžalovaného s deťmi realizuje styk každý
druhý víkend a tiež ich má polovicu prázdnin, na sviatky im kupuje dary a tiež im musel kúpiť všetko
pre ich potreby v jeho domácnosti a do decembra 2021 im platil internet 40,- Eur mesačne. Obžalovaný
tvrdil, že väčšinu výdavkov ich domácnosti, t.j. nájomné a stavu, uhrádza jeho priateľka, pretože keď
zaplatí odvody a telefón, zostane mu iba minimum. Vysvetľoval, že v M. pracoval do decembra 2020 na

živnosť, kedy im skončila zákazka, ďalšiu mali sľúbenú na január, ale potom nevedeli do M. vycestovaťkvôli kovidu, pričom tam robil zvárača. Na otázku súdu odpovedal, že so sumou 200,- Eur mesačne na
každé dieťa napriek tomu súhlasil preto, že matka detí pôvodne žiadala 700,- Eur. Od decembra 2020
im bolo stále sľubované, že práca v M. bude, preto sa ani nezaevidoval na úrade práce ani neprerušil

živnosť, raz dokonca aj vycestovali, ale boli vrátení od poľských hraníc a do M. následne nevycestoval.
Následne pracoval ako kuchár v M. P., ale dostal menšiu mzdu ako mal sľúbené, potom sa zamestnal
ako kuchár vo F. S. a následne s priateľkou otvorili pizzériu, a to v júni 2021. Tvrdil, že síce prevádzkuje
pizzériu na živnosť on, ale všetko zariadenie financovala jeho priateľka a tá je jeho zamestnankyňou a
zarába asi 560,- Eur v čistom. Tiež vypovedal, že so svojho čistého príjmu uhrádza dlh na odvodoch

z minulého obdobia a výdavky na telefón, pretože ten si nezahŕňa do nákladov. Na otázku, z akého
dôvodu neuhrádza výživné ani vo výške 100,- Eur, ako navrhuje v konaní o zníženie výživného, uviedol,
že mu to zatiaľ nevychádza, pričom za bývanie platia nájomné vo výške 500,- Eur mesačne.
Pri dopočutí obžalovaný na otázky odpovedal, že v mesiaci júl 2022 neuhradil výživné, pretože deti boli
u neho a myslel si, že celý mesiac, teraz si však uvedomil, že to nebol celý mesiac a tiež tvrdil, že
nevedel, že od 01.07.2022 je zákonom stanovené minimálne výživné na každé dieťa vo výške 32,11

Eur a teda ním platená suma nezodpovedá ani tomuto minimálnemu výživnému. Na otázku, z akého
dôvodu neuhradil vôbec výživné v mesiacoch máj a jún 2021, keď ako zamestnanec dosiahol čistú mzdu
vo výške 598,87 Eur, odpovedal, že mal vtedy veľké výdavky na odvody, pretože tam mal dlh, pričom
u zamestnávateľa D. R. zarobil 500,- Eur mesačne. Obžalovaný na výzvu súdu, aby vysvetlil rentabilitu
svojej podnikateľskej činnosti, keď podľa daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok

2021 vyplýva, že zo živnosti dosiahol čiastkový základ dane 4.4426,15 Eur a predtým v pracovnom
pomere zarobil takmer 600,- Eur v čistom mesačne, že sú ešte stále v rozbehu, ale v porovnaní so
začiatkami je to lepšie a verí, že sa príjmy zvýšia, pričom potvrdil, že zvažoval, že začal podnikať v
sektore gastronómie bez finančnej rezervy, potrebnej na úhradu nevyhnutných výdavkov, ktorými je aj
výživné. Podľa vyjadrenia obžalovaného v M. zarábal okolo 1.500,- eur v čistom a boli aj mesiace, keď

zarobil 2000,- Eur v čistom. Tvrdil, že sumu 1.500,- Eur dňa 31.05.2021, ktorou realizoval osobný vklad
dopodnikania,muposkytlapriateľka.Vypovedal,žetohočasubývaspriateľkouvbytejejrodičovatýmto
platia za bývanie 500,- Eur mesačne ako nájomné, pretože toľko platili v predchádzajúcom podnájme a
stravu si uhrádzajú zvlášť, náklady na réžiu bytu rodičov svojej priateľky však uviesť nevedel.
Pri ďalšom dopočutí obžalovaný svoju podnikateľskú činnosť za zdaňovacie obdobie roku 2022

vyhodnotil tak, že „sa zatiaľ držia, je to síce ešte stále na nule, ale verí, že tento rok tie príjmy pôjdu
vyššie“, uvedený rok však vyhodnotil ako lepší v porovnaní s predchádzajúcim, a to v tom, že majú stále
viac zákazníkov, okrem toho v roku 2022 neplatil leasing za auto, ktoré musel vrátiť, ale s leasingovou
spoločnosťou sa dohodol na splátkach 120,- Eur mesačne. Uviedol, že keď začal prevádzkovať pizzériu,
nemal finančnú rezervu, túto mala jeho priateľka, ale jej výšku nepozná, následne tvrdil, že je to vlastne

pizzéria jeho priateľky, ktorá v tomto odbore nemá živnosť, tak sa otvorila na jeho meno a on je tam
„kvázi“ zamestnanec. Po konfrontácii tohto jeho tvrdenia s jeho tvrdením z konania o zníženie výživného,
že predchádzajúce zamestnanie skončil preto, že nemohol realizovať svoje nápady, uviedol, že išli s
priateľkou do toho spoločne. Vypovedal, že jeho prevádzka funguje čisto na rozvoz, ktorý realizujú
prostredníctvom kuriérskych firiem a robia aj vlastný rozvoz, ktorý vykonávajú priateľkiným autom.

Priateľka bola prevádzkarka, nakupovala materiál, robila rozvoz, od 01.05.2023 ale už nie je u neho
zamestnaná a tieto činnosti, ktoré dovtedy vykonávala ona, teraz vykonáva obžalovaný. Tiež potvrdil, že
mesačne minie na cigarety 30 - 40,- Eur, pričom si uvedomuje, že je to suma, ktorá predstavuje výživné
na jedno dieťa, ktoré aktuálne platí. Vypovedal, že síce pozeral ponuky zamestnania, ale nezvažoval
túto alternatívu, v inom odvetí ponuky nepozeral, pretože inú činnosť nevie vykonávať a tvrdil, že v M.

vykonávalpomocnéprácevhydinárni,hocivpredchádzajúcejvýpovediuvádzal,žepracovalakozvárač.

Matka maloletých detí Q. T. v procesnom postavení svedka na hlavnom pojednávaní vypovedala, že
obžalovaný plnú sumu výživného uhradil iba raz, v apríli 2021 poslal sumu 60,- Eur, ktorej súčasťou však
boli aj prídavky na dve deti v sume 51 Eur, následne výživné neplatil vôbec, v júli poslal sumu 40,- Eur, v

auguste 2021 neposlal nič a od septembra 2021 každý mesiac posiela sumu 60,- Eur spolu na obe deti.
Uviedla, že od januára 2022 poberá náhradné výživné, pracuje ako predavačka v A. s čistým mesačným
príjmom 605,- Eur. S deťmi žije sama v rodinnom dome z manželstva, má spotrebný a hypotekárny úver
spolu v sume 556,- Eur mesačne a tiež výdavky na energie, tieto výdavky zvláda uhrádzať s pomocou
svojich rodičov. Tvrdila, že pokiaľ obžalovaný deťom niečo kupuje, nechávajú si to deti u neho, podľa jej

vyjadrenia deti núdzou netrpia. Svedkyňa vypovedala, že obžalovaný sám v rozvodovom konaní navrhol
sumu výživného 200,- Eur mesačne na každé dieťa. Tiež vypovedala, že pokiaľ obžalovaný uhrádzal
internet, nebolo na základe ich dohody a dokonca ho žiadala, aby to zrušil.Pri svojom dopočutí svedkyňa uviedla, že naďalej pracuje ako predavačka v A. na polovičný úväzok, ale
pracuje už aj na dohodu, výplatu preto mala asi o 100,- Eur vyššiu a predpokladá príjem okolo 700,- až
800,- Eur v čistom mesačne. Vysvetľovala niektoré platby na jej bankový účet s tým, že išlo o platby pre

jej otca, ktorý pracuje ako murár a nemá založený účet.

Súd na hlavnom pojednávaní prečítaním oboznámil listinné dôkazy a zistil nasledovné:
- Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. XP/XXX/XXXX z 26.02.2021, právoplatným dňa
06.04.2021, bolo manželstvo rodičov maloletých detí: J. T., nar. XX.XX.XXXX a C. T., nar. XX.XX.XXXX,

rozvedené, obe maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matke Q. T. a otec maloletých detí
T. T. bol zaviazaný na platenie výživného vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa vždy do 20-teho
dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám matky počnúc od právoplatnosti rozsudku.
- Na Okresnom súde Nové Zámky prebieha pod sp.zn. XP/XXX/XXXX konanie vo veci starostlivosti o
maloleté deti T., a to aj vo veci návrhu obžalovaného ako otca maloletých detí o zníženie výživného, v
ktorom konaní na základe písomného návrhu navrhoval výživné znížiť zo sumy 200,- eur mesačne na

každé dieťa na sumu 100,- Eur mesačne spolu na obe deti.
- Okresný súd Nové Zámky síce rozsudkom sp.zn. XP/XXX/XXXX z 04.10.2022 rozhodol o znížení
výživného, a to na maloletého J. na sumu 150,- Eur mesačne a na maloletého C. na sumu 130,-
Eur mesačne, uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. XXCoP/X/XXXX z 29.03.2023 bol však tento
rozsudok súdu I. inštancie v časti zníženia výživného a trov konania zrušený a vec mu bola vrátená

na ďalšia konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu v bode 11.1. odôvodnenia citovaného uznesenia
nie je príjem, ktorý obžalovaný deklaroval zo živnosti (368,- Eur) reálny, je potrebné u neho vychádzať
z potencionality príjmov, avšak nie z príjmu minimálnej mzdy, pretože pri jeho vzdelaní, dĺžke praxe,
schopnosti pracovať, ktorá nie je znížená, môže dosahovať aj vyšší príjem.
- Obžalovaný bol v období od 01.05.2021 do 31.05.2021 zamestnancom zamestnávateľa - T. Y. P. Q.

Y., F. S. na pracovnej pozícii kuchár, ktorý pracovný pomer bol skončený v skúšobnej dobe. Obžalovaný
nenahlásil vyživovaciu povinnosť a za mesiac máj 2021 zarobil 598,87 Eur v čistom.
- V období od 04.03.2021 do 23.05.2021 mal obžalovaný podľa evidencie Sociálnej poisťovne
uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom - D. R. vykopueme eu M. P. pri M.. U.
potvrdenia o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby, ako súčasti k daňovému priznaniu obžalovaného

k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2021, úhrn týmto zamestnávateľom mu vyplatených príjmov
predstavoval sumu 97,50 Eur, čo je v rozpore s jeho výpoveďou, podľa ktorej u tohto zamestnávateľa
zarábal 500,- Eur v čistom mesačne.
- Podľa výpisu zo živnostenského registra je obžalovaný živnostníkom od 07.11.2018, pričom do
21.05.2021 bol oprávnený vykonávať živnosť iba v predmete podnikania - výroba a opracovanie

jednoduchých výrobkov z kovu a od 21.05.2021 má oprávnenie vykonávať živnosť aj v predmetoch
podnikania - pohostinská činnosť a výroba hotových jedál určených na priamu spotrebu mimo
prevádzkových priestorov a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod)
alebo iným prevádzkovateľom živností (veľkoobchod).
- Podľa správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, odbor služieb zamestnanosti,

obžalovaný v období od 06.04.2021 nebol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
- Z daňového priznania obžalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2020 súd zistil, že tento
v roku 2020 dosiahol príjmy zo živnosti vo výške 21.075,- Eur a uplatnil si paušálne výdavky vo výške
13.279,06 Eur, základ dane tak predstavoval 7.795,94 Eur a vznikla mu daňová povinnosť vo výške
507,26 Eur.

- Z daňového priznania obžalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2021 súd zistil, že tento v
zdaňovacom období roku 2021 dosiahol príjmy tak zo závislej činnosti, ako aj zo živnosti. Obžalovaný v
daňovom priznaní vykázal čiastkový základ dane z príjmov zo závislej činnosti vo výške 735,62 Eur. Zo
živnosti obžalovaný vykázal príjmy vo výške 32.649,69 Eur a výdavky vo výške 28.223,54 Eur, čiastkový
základ dane zo živnosti (predstavujúci rozdiel medzi príjmami a výdavkami) predstavoval 4.426,15 Eur.

Obžalovanému vznikla daňová povinnosť vo výške 97,55 Eur, po zohľadnení zrazených preddavkov na
daň mu vznikla povinnosť uhradiť daň vo výške 29,21 Eur.
- V daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2022 obžalovaný vykázal výlučne príjmy zo
živnosti, a to vo výške 42.305,44 Eur, uplatnil si výdavky vo výške 37.776,75 Eur, vykázal základ dane
vo výške 4.528,69 Eur a vznikla mu nulová daňová povinnosť.

- Z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. XXCb/XX/XXXX z 30.01.2023, právoplatného dňa
14.03.2023, súd mal preukázané, že obžalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi - W. K. P. a.s. U.
2.947,79 Eur s 9% ročnými úrokmi z omeškania zo sumy 11.918,51 Eur od 18.09.2021 do 09.12.2021,
zo sumy 2.355,31 Eur od 10.12.2021 do zaplatenia a 40,- Eur titulom paušálnej náhrady nákladovspojených s uplatneným pohľadávky, všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 120,- Eur
vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s
plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Obžalovaný v predmetnom konaní ako

žalovaný uvádzal, že jeho mesačný príjem je asi 600,- Eur, z ktorej sumy musí uhrádzať dlh v Sociálnej
poisťovni vo výške 180,- Eur mesačne, výživné na dve maloleté deti vo výške 280,- Eur a je schopný
žalobcovi reálne mesačne uhrádzať splátku 120,- Eur.
- Na inzertnom postáli Profesia.sk súd zistil, že pre mesto Nitra sú inzerované pracovné pozície kuchár/
pomocný kuchár na rôzne tipy pracovných úväzkov. S. E. U. s.r.o. ponúkal mzdu 1.500,- Eur v hrubom

+ odmeny/bonusy, zamestnávateľ Y. s.r.o. ponúkal mzdu od 1.200,- Eur v hrubom, zamestnávateľ W.
F. N. s.r.o. vo výške 1.300-1.500,- Eur v hrubom + prémie 20%, zamestnávateľ P. food s.r.o. vo výške
X.XXX - 1.700,- Eur v hrubom + mesačné odmeny a zamestnávateľské zľavy, zamestnávateľ R. K. pre
pracovnú pozíciu kuchár v U. A. M. ponúkal mzdu 1.700,- Eur v hrubom.
- Z výpisov z bankového účtu obžalovaného, matky maloletých detí Q. T., potvrdení, predložených
obžalovaným s odporom proti trestnému rozkazu a v kontexte s výpoveďami obžalovaného a svedkyne

na hlavnom pojednávaní súd zistil, že obžalovaný ani v jednom mesiaci od 06.04.2021 neuhradil výživné
na maloleté deti v sume určenej rozsudkom súdu, pričom v mesiacoch máj 2021, jún 2021 a júl 2022
neuhradil výživné vôbec, v mesiaci júl 2021 uhradil iba čiastku 40,- Eur spolu na obe deti, následne v
mesiacochapríl2021,september2021ažjún2022,august2022ažnovember2022uhradilspolunaobe
deti iba sumu 60,- Eur mesačne a následne od mesiaca december 2022 do mesiaca jún 2023 uhrádzal

spolu na obe deti sumu 66,- Eur mesačne. Obžalovaný tak za obdobie od 06.04.2021 do 14.06.2023,
t.j. k dátumu rozhodnutia súdu na výživnom uhradil spolu na obe deti iba čiastku 1.402,- Eur.

Z ostatných dôkazov súd poukazuje na peňažné denníky obžalovaného za roky 2021 (kedy obžalovaný
realizoval dňa 31.05.2021 osobný vklad do podnikania vo výške 1.500,- Eur) a 2022, rodné listy

maloletých detí T. a ostatné listiny.

Vykonaním vyššie opísaného dokazovania a po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj v
ich vzájomných súvislostiach v zmysle zásady bezprostrednosti a ústnosti hlavného pojednávania, ktoré
konajúcemu súdu umožňujú i pozorovať vypovedajúce osoby a ich reakcie na položené otázky, dospel

k záveru, že obžaloba bola na obžalovaného podaná dôvodne.

Súd nebol povinný vyčkať na výsledok na Okresnom súde Nové Zámky prebiehajúceho konania o
návrhu obžalovaného na zníženie výživného, keďže súd v konaní o prečine podľa § 207 Trestného
zákona posudzuje otázku rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovaného, ktorá vzniká priamo zo Zákona

o rodine, samostatne ako predbežnú otázku, týkajúcu sa viny (§ 7 odsek 1 Trestného poriadku), pri
tomto posudzovaní ani nie je viazaný súdnym rozhodnutím, ktorým bola v civilnom mimosporovom
konaní určená konkrétna výška výživného, aj keď má povinnosť také rozhodnutie, ak je právoplatné
a vykonateľné vyhodnotiť ako každý iný dôkaz. Pri tomto postupe je súd povinný rešpektovať všetky
zákonné hľadiská rozhodujúce pre výšku výživného, posudzujúc v rámci naplnenia znakov subjektívnej

stránky, t.j. zavinenia aj dôvody, pre ktoré došlo k poklesu alebo strate príjmu obžalovaného ako
výživou povinnej osoby, tiež neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berie a preto môže súd v
trestnom konaní určiť odlišnú výšku výživného, než bola určená v civilnom mimosporovom konaní, a to
v nižšej výške, nie však vo vyššej. Pre posúdenie schopnosti a možnosti obžalovaného ako výživnou
k maloletému dieťaťu povinného rodiča pritom nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery,

prípadne aj majetkové pomery, ale jeho reálne zárobkové , prípadne aj majetkové možnosti, dané okrem
iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a
pod. (tzv. potencionalita príjmov pri vyživovacej povinnosti rodičov k nezaopatreným deťom), pričom je
nevyhnutné prihliadať aj ust. § 62 odsek 3 Zákona o rodine, ktoré každému rodičovi ukladá povinnosť
plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na

nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, a to bez ohľadu
na jeho schopnosti, možnosti majetkové pomery. Pri posudzovaní zavinenia pri prečine zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona u obžalovaného, ktorý je živnostníkom, je súd povinný
prihliadať na to, že osoba, ktorá má zákonnú povinnosť vyživovať iného, musí využiť všetky možnosti
na to, aby si túto svoju povinnosť v reálnej možnej výške splnila a to bez ohľadu na to, že mu

podnikateľskáčinnosťdočasneneprinášaziskyvtakomrozsahu,zakéhosavychádzalopriurčenívýšky
jeho vyživovacej povinnosti.Obžalovaný ani nepopieral, že výživné na svoje deti od rozhodného času neuhrádza vo výške určenej
súdnym rozhodnutím, ako ani, to, že v troch mesiacoch - máj 2021, jún 2021 a júl 2022 nezaplatil výživné
vôbec. Bránil sa tým, že uhrádzanie výživného vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa nebolo

a nie je v jeho finančných možnostiach, pretože do M., kde do decembra 2020 dosahoval príjem vo
výške 1.500,- až 2.000,- Eur mesačne, sa kvôli pandémii pracovať nevedel vrátiť, následne bol istý čas
nezamestnaný, potom krátko pracoval ako kuchár a od júna 2021 začal prevádzkovať pizzériu, ktorej
zriadenie financovala jeho priateľka, pričom ani z prevádzkovania tejto gastro prevádzky nedosahuje
taký príjem, aby vedel výživné v súdom určenej výške uhrádzať. Obžalovaný mal za to, že je schopný

plniť svoju vyživovaciu povinnosť iba vo výške 30,- Eur na každé dieťa, ktorú začal uhrádzať od apríla
2021 do novembra 2022( s výnimkou mesiacov máj 2021, jún 2021 a júl 2022, kedy neuhradil žiadne
výživné a mesiaca júl 2021, kedy uhradil iba sumu 40,- Eur) a až po upozornení súdu, že táto ním platená
suma nezodpovedá ani sume zákonom ustanoveného minimálneho výživného na jedno dieťa, začal od
decembra 2022 platiť na každé dieťa vo výške 33,- Eur mesačne.

Uvedenú obranu obžalovaného súd vyhodnotil ako nevierohodnú a to nielen pre jej rozpor s ostatnými vo
veci vykonanými dôkazmi, ale aj pre jej rozpornosť samotnú. Z vykonaného dokazovania mal totiž súd
preukázané, že už v čase určenia vyživovacej povinnosti obžalovaného k jeho dvom maloletým deťom
súdom v civilnom mimosporovom konaní obžalovaný nemal príjem zo živnosti, ktorú činnosť v minulosti
vykonával v M., napriek tomu v konaní pred súdom uzavrel s matkou maloletých detí rodičovskú dohodu,

v zmysle ktorej sa zaviazal uhrádzať výživné vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa. Z výpovede
svedkyne Q. T. na hlavnom pojednávaní pritom vyplynulo, že túto sumu navrhol práve obžalovaný a teda
v čase, keď nemal záruku predchádzajúceho príjmu z M. a ako vyplýva z vykonaného dokazovania, ani
s týmto príjmom nepočítal.
K schváleniu uvedenej rodičovskej dohody súdom totiž došlo na pojednávaní dňa 26.02.2021 a už

od 04.03.2021 mal obžalovaný uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom D. R.,
u ktorého podľa vlastného vyjadrenia zarábal 500,- Eur v čistom mesačne, čo je súčasne v rozpore
s potvrdením o zdaniteľných príjmoch, ktoré obžalovaný predložil ako prílohu k svojmu daňovému
priznaniukdanizpríjmovfyzickejosobyzarok2021.Zuvedenéhopresúdvyplynulzáver,žeobžalovaný
zjavnesúhlasilsvyplácanímodmenyzaprácutzv.„načierno“anapriektomu,žemalpríjem,navýživnom

na deti zaplatil za mesiac apríl 2021 iba sumu 60,- Eur a v mesiaci máj 2021 neuhradil výživné vôbec.
Obžalovaný bol následne v mesiaci máj 2021 zamestnaný v pracovnom pomere ako kuchár s čistým
príjmom 598,87 Eur u zamestnávateľa - T. Y. P. Q. Y., F. S. a napriek tomu v mesiaci jún 2021 neuhradil
na výživnom žiadnu čiastku. Z výpovede obžalovaného dokonca vyplynulo i to, že dôvodom, pre ktorý v
týchto mesiacoch výživné neuhradil vôbec napriek tomu, že príjem mal, bol fakt, že uprednostnil úhradu

dlhu na povinnom poistení, hoci práve výživné na maloleté deti má charakter prednostnej pohľadávky.
Obžalovaný,súcbezakejkoľvekfinančnejrezervyaužvtomčasesdlhomnavýživnom,začalvjúni2021
prevádzkovať pizzériu, a to v období stagnácie celého gastrosektora z dôvodu krízy spojenej s vírusom
Covid-19. Súd uvedené rozhodnutie obžalovaného, ktorý si musel a mal byť vedomý toho, že jeho
prioritnou povinnosťou je zadovážiť príjem, ktorý mu bude umožňovať riadne a včas plniť svoju zákonnú

vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, vyhodnotil ako rozporný s touto jeho povinnosťou, vysoko
rizikovým vo vzťahu k perspektíve čo najskoršieho zadováženia príjmu na úhradu odôvodnených potrieb
svojich maloletých detí a ako neprimerané riziko. Súd je toho názoru, že experimentovanie s pokusmi
o začatie podnikateľskej činnosti v novom predmete podnikania, je zo strany výživou povinnej osoby
prípustnéjedinezapredpokladudisponovaniafinančnourezervouvprimeranejvýške,ktoráumožníplniť

riadne a včas vyživovaciu povinnosť počas obdobia, kedy prirodzene príjmy z takej novej činnosti budú,
a ak vôbec, narastať iba postupne. Obžalovaný ale tak nekonal, hoci si musel byť týchto prirodzených
a každému jednotlivcovi s elementárnu finančnou gramotnosťou známych aspektov vedomý a dokonca
túto činnosť začal prevádzkovať spoliehajúc sa na finančnú rezervu svojej priateľky, ktorej výšku podľa
svojho tvrdenia ani nepoznal.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný už ihneď v úvode prevádzkovania pizzérie, ktorá
fungovala od začiatku iba na rozvoz, a to prevažne prostredníctvom kuriérskych spoločností, zamestnal
v riadnom pracovnom pomere svoju priateľku, s ktorou dohodol ako zamestnávateľ mzdu z pracovného
pomeru vo výške, ktorá hraničí s výškou jeho vlastného deklarovaného čistého príjmu zo živnosti.
Obžalovaný až krátko pred rozhodnutím súdu v tejto veci prehodnotil ekonomickú rentabilitu tohto

zamestnávania a z jeho výpovede vyplynulo, že taký zamestnanec a s takým príjmom ani nebol
pre výkon jeho živnosti v tejto oblasti nevyhnutne potrebný, keďže toho času napriek stúpajúcemu
počtu zákazníkov zvláda všetky činnosti pri výkone živnosti vykonávať on sám. Z uvedeného pre súd
jednoznačne vyplynul ten záver, že pokiaľ by obžalovaný pristúpil od začiatku prevádzkovania tejtoprevádzky, hoc z hľadiska potenciálnej rentability v uvedenom čase rozhodne rizikovej, k redukcii
nákladov na pracovnú silu, sám by dosiahol výrazne vyšší príjem z tejto živnosti a tento by mu
nepochybne umožnil platiť výživné na obe deti vo výške 200,- Eur mesačne. Obžalovaný ale namiesto

toho výživné uhrádzal iba v sume, do istého času hraničiacej s výškou zákonom ustanoveného
minimálneho výživného a následne určité obdobie nedosahujúcej ani túto výšku, hoci zákonom
ustanovené minimálne výživné je povinný platiť každý rodič bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a
majetkové pomery t.j. aj osoba poberajúca sociálne dávky, čo nie je a nikdy nebol prípad obžalovaného.
Obžalovaný napriek takto nízkej sume ním plateného výživného naďalej vynakladal výdavky na kúpu

cigariet pre svoju potrebu vo výške 30,- až 40,- Eur mesačne, tiež po nasťahovaní sa k rodičom priateľky
týmto prispieval spoločne s ňou výlučne na náklady bývania sumou 500,- Eur mesačne bez toho, aby
mu bolo známe, aké sú reálne náklady na réžiu ich bytu, tiež uhrádzal dlh v Sociálnej poisťovni vo
výške 180,- Eur mesačne, ako uviedol v konaní pred Okresným súdom Nové Zámky vo veci sp.zn.
XXCb/XX/XXXX, v ktorej veci mal vo svojich schopnostiach platiť zo svojho príjmu splátku svojho dlhu
zo spotrebného úveru vo výške 120,- Eur mesačne a túto aj platí. Z uvedeného je nepochybné, že

obžalovaný priorizoval úhradu iných svojich záväzkov ako aj neodôvodnených výdavkov pred úhradou
výživného na svoje maloleté deti. V mesiaci júl 2022 pritom výživné neuhradil vôbec svojvoľne iba z
dôvodu, že deti mal cez prázdniny dlhší čas u seba.
Naviac, súd obdobne ako aj súd II. inštancie v civilnom mimosporovom konaní, prebiehajúcom na
Okresnom súde Nové Zámky o návrhu obžalovaného na zníženie výživného, dospel k záveru že

obžalovaným v daňových priznaniach k dani z príjmov fyzických osôb za roky 2021 a 2022 deklarovaný
čistýpríjemzoživnostiniejereálnyanezodpovedáskutočnosti.Vtejtosúvislostisúdosobitnepoukazuje
na to, že v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 20221 obžalovaný uviedol príjmy
vo výške 32.649,69 Eur a výdavky vo výške 28.223,54 Eur a teda čiastkový základ dane zo živnosti
(predstavujúci rozdiel medzi príjmami a výdavkami) predstavoval 4.426,15 Eur, čo je za obdobie 7

mesiacov prevádzkovania pizzérie príjem na úrovni 632,31 Eur mesačne. V daňovom priznaní k dani
z príjmov fyzických osôb za rok 2022 pritom obžalovaný vykázal výlučne príjmy zo živnosti vo výške
42.305,44Eur,výdavkyvovýške37.776,75Eurazákladdanevovýške4.528,69Eur,čojezaobdobie12
mesiacov mesačný príjem zo živnosti na úrovni 377,39 Eur mesačne a teda menej, ako dosiahol v roku
začatia prevádzkovania pizzérie. Obžalovaný ale napriek tomu rok 2022 svojej podnikateľskej činnosti

hodnotí ako „lepší“ než rok predchádzajúci a to pritom, ako naďalej uhrádza výživné iba na úrovni
zákonom ustanoveného minimálneho výživného a teda toto neplatí ani vo výške, ktorú sám navrhoval
v písomnom návrhu, ktorým inicioval konanie o zníženie výživného. Obžalovaný napriek tomu nevyužil
možnosť sa riadne zamestnať v pracovnom pomere s príjmom, ktorý by mu umožňoval platiť výživné na
svoje deti vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa, ale aj iné svoje záväzky, keďže v mieste bydliska

obžalovaného aj aktuálne sú pre osoby s jeho vzdelaním, praxou a skúsenosťami viaceré pracovné
ponuky s príjmom od 1.200,- do 1.700,- Eur v hrubom mesačne, a to dokonca aj na pozíciu kuchára v
pizzérii, akú činnosť obžalovaný toho času prevádzkuje ako živnostník, deklarujúc iba príjem na úrovni
377,39 Eur. Obžalovaný ani nezvažoval (ako uviedol na hlavnom pojednávaní dňa 10.05.2023) takéto
zamestnania a teda neprejavil snahu o zvýšenie svojho reálneho príjmu v záujme úhrady výživného na

svoje maloleté deti, ktorých odôvodnené potreby sa s ich vekom iba zvyšujú a ktorá snaha musí byť pre
každého výživou povinného rodiča prioritou.

Uvedené konanie obžalovaného preto súd vyhodnotil ako protiprávne, v rozpore s jeho zákonnou
povinnosťou podľa § 62 Zákona o rodine a súčasne i zavinené, a to minimálne vo forme nepriameho

úmyslu,pretožeobžalovanýpodľanázorusúduvzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostivedel,žemôže
týmto svojim konaním porušenie chráneného záujmu (záujmu na riadnom plnení zákonnej povinnosti
vyživovať a zaopatrovať iného) spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Súd
preto ustálil obdobie zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku, jej mesačnú výšku na každé dieťa zhodne ako súd v mimosporovom

civilnom konaní a dlh na výživnom vo výške 9.398,- Eur, keďže napriek obžalovaným v podanom
odporespochybňovanémudlhunavýživnom,súdnemalzvykonanéhodokazovania,atoanizvýpovede
obžalovaného preukázané žiadne iné úhrady na výživnom, než tie, ktoré pojal do výroku o vine.

Obžalovaný týmto protiprávnym konaním naplnil všetky formálne zákonné znaky skutkovej podstaty

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s
poukazom s poukazom na ust. § 138 písmeno b) Trestného zákona z hľadiska objektu, objektívnej
stránky, subjektu i subjektívnej stránky, keďže úmyselne, a to minimálne vo forme nepriameho úmyslu
(§ 15 písmeno b) Trestného zákona tak, ako je vyššie uvedené), zasiahol do záujmu, chránenéhoTrestným zákonom, a to záujmu na riadnom plnení zákonnej povinnosti vyživovať a zaopatrovať iné
osoby tak, že najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť
vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas). Súd nemal žiadne

pochybnosti ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi uvedeným protiprávnym konaním
obžalovaného a následkom jeho činu na jednej strane a jeho úmyselným zavinením na strane druhej.
Zákonné znaky žalovaného prečinu naplnil obžalovaný aj po stránke materiálnej, keďže závažnosť jeho
činu rozhodne nie je nepatrná (§ 10 odsek 2 Trestného zákona). V konkrétnom prípade je táto určená
predovšetkým spôsobom vykonania činu a jeho následkom (vo sfére obžalovaným zanedbanej výživy

svojich dvoch maloletých detí a vzhľadom na výšku jeho dlhu na výživnom), okolnosťami, za ktorých
bol čin spáchaný (predovšetkým z hľadiska dĺžky doby obžalovaným riadne neplnenej vyživovacej
povinnosti, ktorú v období trvajúcom viac ako 1,5 roka neplnil ani vo výške zákonom ustanoveného
minimálneho výživného, ktoré je povinný platiť každý rodič bez ohradu na jeho schopnosti a možnosti)
a mierou zavinenia obžalovaného.
Súd obžalovaného uznal vinným z prísnejšieho trestného činu, než skutok posudzovala obžaloba, a to

vzhľadom na dĺžku obžalovaným riadnej neplnenej vyživovacej povinnosti, presahujúcej dobu 2 roky a
v súlade s upozornením na hlavnom pojednávaní dňa 10.05.2023.

Zo správ a charakteristík k osobe obžalovaného súd zistil, že tento sa v mieste trvalého bydliska
nezdržiava, počas jeho zdržiavania sa v obci B. neboli na neho podávané žiadne sťažnosti. V evidencii

priestupkov má obžalovaný evidované výlučne postihy za dopravné priestupky. Obžalovaný dosiaľ nebol
súdne trestaný.

Súd pri rozhodovaní o treste postupoval podľa zásad uvedených v § 34 Trestného zákona, zisťoval
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, osobu

obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona (viedol pred
spáchanímtrestnéhočinuriadnyživot),priťažujúcuokolnosťpodľa§37Trestnéhozákonaunehonezistil
žiadnu. Súd obžalovanému ukladal trest podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, kde je základná sadzba

trestu odňatia slobody 1 až 5 rokov. Súd podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona prihliadol na pomer a
mieru závažnosti u obžalovaného zistenej poľahčujúcej okolnosti a pri absencii okolností priťažujúcich
znížil hornú hranicu trestu odňatia slobody podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona a postupom podľa §
38 odsek 8 Trestného zákona o jednu tretinu, t.j. na 44 mesiacov, dolná hranica zostala nezmenená.
Súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1

rok, majúc za to, že trest uvedenej výmery jednak zohľadňuje dĺžku doby obžalovaným páchanej
trestnej činnosti, ktorá presiahla dobu 2 roky až v priebehu konania pred súdom a jednak skutočnosť,
že obžalovaný má k deťom vytvorený pozitívny vzťah, s deťmi sa stretáva a realizuje styk s nimi a
majúc súčasne takúto výmeru trestu na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočnú.
Súd súčasne mal preukázané podmienky pre podmienečný odklad výkonu uloženého trestu odňatia

slobody u obžalovaného podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona (že vzhľadom na osobu
obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a na okolnosti
prípadu možno dôvodne očakávať, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného
nie je nevyhnutný výkon trestu odňatia slobody) s tým, že obžalovanému tak bude vytvorený priestor
pre riadne plnenie jeho zákonnej vyživovacej povinnosti k svojim maloletým deťom v budúcnosti a tiež

aj na splnenie špecifickej podmienky jeho podmienečného odsúdenia - úhrady zameškaného výživného
vo výške 9.398,- Eur podľa jeho schopností a možností. Na naplnenie tohto účelu tak súd považoval za
dostatočnú a súčasne primeranú dĺžku skúšobnej doby 30 mesiacov.

Vnadväznostisanámietkuobhajoby,vyslovenejužvpodanomodporeprotisúdomvydanémutrestnému

rozkazu, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dlh na výživnom, zistený v trestnom konaní o prečine
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona, nie je škodou, k úhrade ktorej by súd v
trestnom konaní bol oprávnený obžalovaného zaviazať podľa § 287 odsek 1 Trestného zákona, ale dlh
na výživnom v konaní o prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona predstavuje
výlučne kvantifikovanie následku zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaného. Výrok

o treste, ktorého výkon bol podmienečne odložený s podmienkou podľa § 50 odsek 2 Trestného
zákona, v žiadnom prípade nepredstavuje exekučný titul, na základe ktorého by sa výživou oprávnená
osoba mohla domáhať núteného plnenia tejto povinnosti, ale je výlučne špecifickou podmienkou
podmienečného odsúdenia, kedy súd po uplynutí skúšobnej doby bude povinný skúmať okrem splneniazákladnej podmienky pre osvedčenie sa obžalovaného v skúšobnej dobe (vedenie riadneho života) aj
to, či obžalovaný uhradil zameškané výživné a ak nie, či bolo v jeho schopnostiach a možnostiach
túto povinnosť splniť. Exekučným titulom pre vymáhanie dlžného výživného pre oprávnenú osobu

predstavuje výlučne vykonateľný rozsudok súdu o výživnom vydaný v civilnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na súde proti ktorého rozsudku smeruje a to do l5 dní od
oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok
doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku, ( § 309

odsek l Trestného poriadku).
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti
konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, (§ 311 odsek l Trestného
poriadku).