Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/55/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3218010138
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3218010138.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a Mgr. Jána Odnogu na verejnom zasadnutí konanom dňa 01. augusta 2023 prejednal
odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou a obžalovanej A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX v Bánovciach nad Bebravou, trvale bytom D. XX, ktoré podali proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1T/39/2018 zo dňa 20.02.2023 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o uloženom
peňažnom treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaná A. B. C. pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku súdu
prvého stupňa odsudzuje podľa § 177 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 a § 56 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 1.000,- (jedentisíc) Eur.

II.

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovanej A. B. C. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Na obvinenú A. B. C. podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou obžalobu
pod č. Pv 29/18/3301-13 zo dňa 13.07.2018, doručenú Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa
16.07.2018, v ktorej jej kládla za vinu, že sa mala dopustiť prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177
ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 05.11.2017 v čase okolo 00.50 hodiny, po tom čo bola ako službukonajúca zdravotná sestra
Lekárskej prvej pomoci Nemocnice Bánovce nad Bebravou privolaná recepčnou E. F. pred budovu
Nemocnice Bánovce nad Bebravou nachádzajúcej sa na Hviezdoslavovej ulici v Bánovciach nad
Bebravou, k poškodenému E. G., ktorý pádmi na zem utrpel ťažké zranenia, a to zakrvácanie pod tvrdú
plenu mozgovú v čelovo spánkovo temenno-záhlavnej oblasti, zakrvácanie pod mäkkú plenu mozgovú v
čelovej oblasti vpravo, zmliaždenie mozgu so zakrvácaním v čelovej a spánkovej oblasti vľavo s okolitým
opuchom, zmliaždenie pľúc obojstranné ľahké, zlomeninu spodiny lebky v oblasti pyramídy, spánkovej a
klinovej kosti vpravo, zlomeninu temennej kosti vpravo, opuch mozgu v čelovo spánkovej oblasti vľavo,
zmliaždenie hlavy v spánkovo temennej oblasti vpravo, a ktorého bezvládne telo pridŕžal v sede jeden
z okoloidúcich, ktorí našli poškodeného bezvládne ležať na zemi v polohe na chrbte s krvácaním v
oblasti pravého ucha, ktorý javil výrazné poruchy vedomia až bezvedomia, neschopný pohybovať sa a
ovládať funkcie zmyslového ústrojenstva naviac príznaky ťažkej ujmy na zdraví, a napriek tomu, že videla
u poškodeného krvácanie z pravého ucha, tomuto neposkytla žiadnu potrebnú pomoc, nedala osobu

do stabilizovanej polohy nabok s hlavou do záklonu, neskontrolovala životné funkcie poškodeného,
nezabezpečila urýchlený transport do nemocnice, ale žiadala od prítomných osôb, aby oni sami privolali
záchrannú zdravotnú službu pre poškodeného, a to napriek tomu, že sa jej javili na mieste prítomné
osoby pod vplyvom alkoholu.

Skorším rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1T/39/2018 zo dňa 10.06.2021 bola
obžalovaná A. B. C. podľa § 285 písm. a) Tr. por. najskôr oslobodená spod vyššie uvedenej obžaloby,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

O odvolaní prokurátorky proti vyššie uvedenému rozsudku následne rozhodol Krajský súd v Trenčíne
(prvýkrát v merite veci) uznesením sp. zn. 23To/67/2021 zo dňa 25.10.2021 nasledovne:

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Následne na to bola uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1T/39/2018 zo dňa
09.06.2022 podľa § 280 ods. 2 Tr. por. trestná vec obžalovanej A. B. C. pre skutok právne posúdený
ako prečin neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť (na mierne
pozmenenom skutkovom základe oproti podanej obžalobe) tak, že

dňa 05.11.2017 v čase okolo 00.50 hodiny, po tom čo bola ako službukonajúca zdravotná sestra
Lekárskej prvej pomoci H. A. H. A. privolaná recepčnou E. F. pred budovu Nemocnice Bánovce nad
Bebravou nachádzajúcej sa na Hviezdoslavovej ulici v Bánovciach nad Bebravou, k poškodenému E.
G., ktorý pádmi na zem utrpel ťažké zranenia a to zakrvácanie pod tvrdú plenu mozgovú v čelovo
spánkovo temenno záhlavnej oblasti, zakrvácanie pod mäkkú plenu mozgovú v čelovej oblasti vpravo,
zmliaždenie mozgu so zakrvácaním v čelovej a spánkovej oblasti vľavo s okolitým opuchom, zmliaždenie
pľúc obojstranné ľahké, zlomeninu spodiny lebky v oblasti pyramídy, spánkovej a klinovej kosti vpravo,
zlomeninu temennej kosti vpravo, opuch mozgu v čelovo spánkovej oblasti vľavo, zmliaždenie hlavy v
spánkovo temennej oblasti vpravo, a ktorého bezvládne telo pridŕžal v sede jeden z okoloidúcich, ktorí
našli poškodeného bezvládne ležať na zemi v polohe na chrbte s krvácaním v oblasti pravého ucha, ktorý
javil výrazné poruchy vedomia až bezvedomia, neschopný pohybovať sa a ovládať funkcie zmyslového
ústrojenstva naviac príznaky ťažkej ujmy na zdraví, tomuto neposkytla v plnom rozsahu potrebnú
pomoc, tým, že aj keď zabezpečila u poškodeného stabilizovanú polohu a protišokové opatrenia, sama
neprivolala poškodenému službu konajúceho lekára I. J., sama nezavolala na linku rýchlej zdravotnej
pomoci a následne po privolaní rýchlej zdravotnej pomoci inými osobami, nezotrvala počas celého
obdobia na mieste, kde sa nachádzal poškodený až do príchodu rýchlej zdravotnej pomoci a nemohla
tak nepretržite kontrolovať jeho zdravotný stav,

postúpená Nemocnici Bánovce nad Bebravou – 3. súkromná nemocnica, s.r.o., IČO: 36348015, so
sídlom Hviezdoslavova 23/3, Bánovce nad Bebravou, pretože výsledky konania preukazujú, že tento
skutok by mal byť prejednaný ako porušenie pracovných povinností.

O sťažnosti prokurátora proti vyššie uvedenému uzneseniu následne rozhodol Krajský súd v Trenčíne
(druhýkrát v merite veci) uznesením sp. zn. 23To/76/2022 zo dňa 28.12.2022 nasledovne:

Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. sa uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje v celom rozsahu a súdu
prvého stupňa sa ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Následne na to rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1T/39/2018 zo dňa
20.02.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) bola obžalovaná A. B. C. uznaná vinnou z prečinu
neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 Tr. zák., pretože

dňa 05.11.2017 v čase okolo 00.50 hodiny, po tom čo bola ako službukonajúca zdravotná sestra
Lekárskej prvej pomoci Nemocnice Bánovce nad Bebravou privolaná recepčnou E. F. pred budovu
Nemocnice Bánovce nad Bebravou nachádzajúcej sa na Hviezdoslavovej ulici v Bánovciach nad
Bebravou, k poškodenému E. G., ktorý pádmi na zem utrpel ťažké zranenia a to zakrvácanie pod tvrdú

plenu mozgovú v čelovo spánkovo temenno záhlavnej oblasti, zakrvácanie pod mäkkú plenu mozgovú v
čelovej oblasti vpravo, zmliaždenie mozgu so zakrvácaním v čelovej a spánkovej oblasti vľavo s okolitým
opuchom, zmliaždenie pľúc obojstranné ľahké, zlomeninu spodiny lebky v oblasti pyramídy, spánkovej a
klinovej kosti vpravo, zlomeninu temennej kosti vpravo, opuch mozgu v čelovo spánkovej oblasti vľavo,
zmliaždenie hlavy v spánkovo temennej oblasti vpravo, a ktorého bezvládne telo pridŕžal v sede jeden z
okoloidúcich, ktorí našli poškodeného bezvládne ležať na zemi v polohe na chrbte s krvácaním v oblasti
pravého ucha, ktorý javil výrazné poruchy vedomia až bezvedomia, neschopný pohybovať sa a ovládať
funkcie zmyslového ústrojenstva naviac príznaky ťažkej ujmy na zdraví, tomuto neposkytla v plnom
rozsahu potrebnú pomoc, tým, že aj keď zabezpečila u poškodeného stabilizovanú polohu a protišokové
opatrenia, sama neprivolala poškodenému službu konajúceho lekára I. J., sama nezavolala na linku
rýchlej zdravotnej pomoci a následne po privolaní rýchlej zdravotnej pomoci inými osobami, nezotrvala
počas celého obdobia na mieste, kde sa nachádzal poškodený až do príchodu rýchlej zdravotnej pomoci
a nemohla tak nepretržite kontrolovať jeho zdravotný stav.

Bola za to odsúdená nasledovne (citácie výrokovej časti):

Podľa § 177 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j)
Trestného zákona v spojení s § 56 ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 500 € (päťsto
eur).

Podľa 57 ods. 3 Trestného zákona sa obžalovanej pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Tento citovaný rozsudok však nenadobudol právoplatnosť, pretože ho obžalovaná i prokurátor napadli
písomne a v zákonnej lehote odvolaniami. Prokurátor podal odvolanie čo do výroku o treste v neprospech
obžalovanej, pričom ho zahlásil už do zápisnice ihneď po vyhlásení napadnutého rozsudku. Obžalovaná
podala odvolanie naopak voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa síce stotožňuje okrem iného aj s uloženým
alternatívnym druhom trestu – peňažným trestom, avšak nestotožňuje sa už s jeho výmerou, a to najmä
vzhľadom na závažnosť spáchaného prečinu, okolnosti jeho spáchania a osobu obžalovanej. Uložený
peňažný trest vo výmere 500,- Eur považuje za neprimerane mierny a nespravodlivý, ktorý nie je ani
spôsobilý splniť účel tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie, či výchovný účel u obžalovanej.
Má tak za to, že účel trestu je v prípade obžalovanej možno dosiahnuť len prísnejším peňažným
trestom. Poukázal ďalej na zákonné podmienky ukladania peňažného trestu (najmä povinnosť súdu
prihliadnuť na osobné a majetkové pomery páchateľa), ako aj závažnosť činu (vzhľadom na trestnú
sadzbu trestu odňatia slobody od 6 mesiacov do 3 rokov) či zásady pre ukladanie trestov v zmysle
§ 34 Tr. zák. a nasl. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne a nedostatočne vyhodnotil poznatky
viažuce sa k osobe obžalovanej, keď nezohľadnil riadne skutočnosti, že obžalovaná aktuálne býva
v rodinnom dome so svojim manželom, ktorý je starobným dôchodcom s dôchodkom približne 560,- Eur
mesačne v čistom a obžalovaná pracuje ako zdravotná sestra v ambulancii praktického lekára s príjmom
približne 1.200,- Eur mesačne. Spoločný príjem ich domácnosti tak tvorí sumu 1.760,- Eur a obžalovanou
vyčíslené náklady na domácnosť predstavujú približne sumu 1.470,- Eur. Deti obžalovanej t. č. nebývajú
v spoločnej domácnosti. Preto, aj z hľadiska primeranosti ukladaného peňažného trestu, zastáva
názor, že pre dosiahnutie tiež individuálnej i generálnej prevencie je potrebné obžalovanej uložiť
prísnejší peňažný trest, ktorý v danom prípade možno považovať za najmenej vo výške jedného čistého
mesačného príjmu obžalovanej, a teda vo výmere 1.200,- Eur, na uloženie ktorého sú inak splnené
všetky zákonné podmienky, pričom takýto trest by zodpovedal všetkým zásadám ukladania trestov, ako
i účelu trestu. Navrhol preto, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a aby sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že obžalovanej uloží
podľa § 177 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 a § 56 ods. 2 Tr. zák. primeraný peňažný
trest s určením náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiace.

Obžalovaná v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu uviedla, že skutkové zistenia,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, nevedú k právnym záverom tak, ako ich prezentoval súd
prvého stupňa, pričom jeho závery, z ktorých vyvodil jej vinu, sú nelogické a vnútorne rozporné. Prvým
jej čiastkovým opomenutím malo byť to, že mala sama zavolať službukonajúceho lekára I. J.. Takto
opísané jej prvé opomenutie je však v protiklade s ostatnými opomenutiami, ktoré sú jej kladené za

vinu, pretože ďalej jej súd prvého stupňa vyčítal aj to, že nezotrvala pri poškodenom do doby príchody
RZP. Pritom z vykonaného dokazovania navyše vyplynulo, že v časovom úseku, kedy sa nachádzala
pri poškodenom, nemala pri sebe mobilný telefón, t.j. ani v teoretickej rovine nemohla zavolať I. J..
Z toho istého dôvodu tohto lekára rovnako nemohla zavolať ani svedkyňa F., keď z jej výpovede
vyplýva, že po telefón sa z obavy pred napadnutím zo strany svedkov vrátila až po nejakom čase.
Z jej výpovede tiež vyplýva, že lekári si telefón vypínajú, nemá sa ako dostať k lekárovi, väčšinou je
tam telefón nefunkčný. Vo vzťahu k svedkyni Žabárovej nebola naviac v postavení nadriadenej. Nebolo
tiež preukázané, či v danom čase službukonajúci lekár I. J. neposkytoval zdravotnú starostlivosť či
neprijímal hovory od iných pacientov, pričom v konaní vypočutý ani nebol. V čase spáchania skutku
tiež nemala objektívnu možnosť sama zavolať RZP a pre obavy o jej zdravie nebolo možné požadovať,
aby si zobrala telefón od iných svedkov. Z vykonaného dokazovania nevyplynula tiež jediná pochybnosť
o správnosti popisu zranení poškodeného. Zároveň z vykonaného znaleckého dokazovania vyplynul
záver, že postačuje prítomnosť obžalovanej pri osobe, ktorý volá RZP. Je preto aj nelogickým záverom
súdu prvého stupňa, že sa mala venovať a svoju pozornosť zamerať na volanie RZP a naopak nepretržite
kontrolovať zdravotný stav poškodeného. Súd prvého stupňa ani nevysvetlil svoj „odklon“ od záverov
znaleckého posudku, nevenoval sa stúpajúcej agresivite svedkov prítomných na mieste, resp. sa vôbec
nezaoberal tým, že v čase prítomnosti pri poškodenom vykonávala riadnu pracovnú smenu. Pritom
to, že „absentovala“ na svojom pracovisku, mohlo viesť k ohrozeniu alebo poškodeniu zdravia tretích
osôb. Tiež z napadnutého rozsudku nevyplýva, akými úvahami a z akých dôkazov súd prvého stupňa
vychádzal pri skúmaní rozsahu potrebnej pomoci, ktorá vyplýva z jej povolania (na tomto mieste
opätovne poukázala na to, že súd prvého stupňa sa odchýlil od záverov znaleckého posudku a výsluchu
znalca bez bližšieho vysvetlenia). Preto nedostatočným odôvodnením súd prvého stupňa porušil jej
právo na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o výrok o treste, poukázala na to, že v prejednávanej veci došlo
zo strany OČTK k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené jej právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a aj jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote (od spáchania
skutku uplynula doba 5,5 roka), pričom z judikatúry ESĽP vyplýva, že odškodnenie za ujmu spôsobenú
porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote je možné poskytnúť aj zmiernením uloženého
trestu – v prejednávanom prípade uložením trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Nakoľko sa
nestotožnila so závermi súdu prvého stupňa a má za to, že jej vina nebola spoľahlivo preukázaná,
navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok
a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu znova
prejednal a rozhodol.

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadrila obžalovaná prostredníctvom obhajcu. Poukázala
v podstate na dôvody svojho odvolania s tým, že za takmer 5 rokov a 8 mesiacov od spáchania skutku
(takmer 5 rokov od podania obžaloby) vec nebola právoplatne skončená, pričom poukázala aj na rozsah
dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Uviedla, že vec bola niekoľkokrát pojednávaná a
všetkých termínov hlavného pojednávania sa zúčastnila. Trestné konanie sa jej bezprostredne dotýka,
dlhodobo negatívne ovplyvňuje vnímanie jej osoby verejnosťou po profesijnej i ľudskej stránke. Podotkla,
že naďalej vykonáva prax zdravotníckeho pracovníka. Dĺžku trestného konania považuje za nedôvodnú
a neprimeranú, pričom poukázala aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej dĺžka trvania trestného konania
prevyšujúca 6 rokov má byť považovaná za výnimočnú a nie je možné v prípade absencie významných
dôvodov pre prekročenie tejto hranice trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Na základe vyššie
uvedeného sa s dôvodmi odvolania prokurátora nestotožnila a navrhla, aby odvolací súd postupoval tak,
ako to navrhla sama vo svojom odvolaní. Pre prípad preukázania jej viny naopak navrhla, aby odvolací
súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. v napadnutom rozsudku zrušil výrok o treste a aby sám podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. uložil peňažný trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.
Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti obžalovanej (s poukazom na § 293
ods. 5, ods. 8 Tr. por.), ktorej neprítomnosť ospravedlnil na verejnom zasadnutí jej obhajca predložením
odpisu potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti. Pritom obžalovanej bolo upovedomenie o
verejnom zasadnutí riadne a včas doručené a bola poučená o možnosti konania verejného zasadnutia
bez jej prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5 Tr. por., pričom obžalovaná súčasne
s ospravedlnením svojej neúčasti na verejnom zasadnutí (predneseným na verejnom zasadnutí jej
obhajcom) písomne nepožiadala odvolací súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jej prítomnosti.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní sa v konečnom návrhu:

· prítomná prokurátorka krajskej prokuratúry v celom rozsahu pridržiavala konečného návrhu uvedeného
v písomných dôvodoch odvolania podriadeného prokurátora a odvolanie obžalovanej navrhla podľa §
319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné;
· obhajca obžalovanej sa v celom rozsahu pridržiaval písomných dôvodoch odvolania, ako aj písomného
vyjadrenia k odvolaniu prokurátora s tým, že predovšetkým navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne v prípade
potvrdenia výroku o vine navrhol, aby bol obžalovanej uložený peňažný trest pod dolnú hranicu trestnej
sadzby; odvolanie prokurátora navrhol podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že dôvodné je len odvolanie prokurátora a naopak odvolanie
obžalovanej nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu prvého stupňa, v tomto
smere nebola v odvolaniach vytýkaná žiadna chyba a ani odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

*** K výroku o vine ***

Rovnako nemal odvolací súd žiadne výhrady k zákonnosti a odôvodnenosti odvolaním obžalovanej
napadnutého výroku o vine.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu, ktoré mu umožnili
vo veci spravodlivo rozhodnúť v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. Napokon všetky tieto dôkazy súd prvého
stupňa správne vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods.
12 Tr. por. Postupoval v danom smere naviac v súlade s už vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu, ktoré v tejto trestnej veci skôr vyslovil (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/67/2021
zo dňa 25.10.2021 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/76/2022 zo dňa 28.12.2022).

Odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade
s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky skutočnosti, ktoré vzal za dokázané, o ktoré dôkazy
svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si
vzájomne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aj to, ako sa súd prvého stupňa
vyrovnal s obhajobou obžalovanej, t.j. prečo neuveril jej obrane, že sa nedopustila vyššie konštatovanej
trestnej činnosti a prečo ju aj v konečnom dôsledku potom uznal vinnou.
Vzhľadom na to, že na skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku, ako aj na právne posúdenie
konania obžalovanej sa podrobne a dostatočne presvedčivo poukazuje v písomnom odôvodnení
napadnutého rozsudku a odvolací súd nemá o týchto záveroch súdu prvého stupňa žiadne pochybnosti,
preto si jeho úvahy a závery v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

K napadnutému výroku o vine z pohľadu vytýkaných chýb v odvolaní obžalovanej uvádza odvolací súd
nasledovné:

Napriek odvolacím námietkam obžalovanej odvolací súd poukazuje na svoje skoršie úvahy a závery,
ktoré v tejto trestnej veci už vyslovil a na ktorých sa ani po poslednom jeho rozhodnutí nič nezmenilo.

Podľa § 177 ods. 2 Tr. zák. kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy
na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc
poskytnúť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Potrebnou pomocou sa rozumie taká pomoc, ktorá je nevyhnutná na odvrátenie nebezpečenstva smrti
alebo na zlepšenie zdravotného stavu osoby, ktorá javí príznaky vážnej poruchy zdravia. Ide najmä o
prvú pomoc, ktorú účinne môžu a sú schopné poskytnúť osoby nachádzajúce sa v blízkosti ohrozeného
(R 37/1963). Povaha tejto pomoci závisí od povahy konkrétneho prípadu zranenia a od subjektívnych
možností páchateľa.

Citovaná skutková podstata stíhaného prečinu má povahu ohrozovacieho trestného činu, ktorý je
dokonaný už opomenutím páchateľa, bez ohľadu na následky, ktoré konaním páchateľa vznikli u osoby,
ktorá bola v nebezpečenstve smrti či javila príznaky ťažkej ujmy na zdraví.

Podľa povahy svojho zamestnania je povinný poskytnúť potrebnú pomoc napríklad lekár, zdravotná
sestra, plavčík (pokiaľ ide o topiaceho sa), policajt, hasič a iní (špeciálny subjekt). Táto osoba nemôže
zbaviť zodpovednosti s poukázaním na skutočnosť, že potrebnú pomoc neposkytla preto, lebo by to
bolo spojené s nebezpečenstvom pre ňu alebo pre iného. Obžalovaná bola v čase spáchania skutku
zdravotnou sestrou v ambulancii Lekárskej služby prvej pomoci pre dospelých v Nemocnici v Bánovciach
nad Bebravou, a teda „spadala“ pod okruh osôb predvídaných týmto vyššie citovaným ustanovením
Trestného zákona.

Odvolací súd opätovne vyslovuje záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania, že obžalovaná poskytla
poškodenému tzv. predlekársku prvú pomoc len čiastočne. V plnom rozsahu mu ju (i prostredníctvom
iných osôb) poskytla v prípade zabezpečenia stabilizovanej polohy a tiež protišokových opatrení (ticho
a teplo), pričom možnosť výrazného krvácania u poškodeného a jeho pôvod nebolo možné v tom čase
objektívne bližšie určiť.

Podľa pretrvávajúceho názoru odvolacieho súdu však obžalovaná už ale poškodenému neposkytla
dostatočne tzv. predlekársku prvú pomoc v rozsahu zabezpečenia urýchleného transportu do nemocnice
privolaním RZP, ani v rozsahu obnovenia a udržiavania životných funkcií (dýchanie a krvný obeh).

Obžalovaná totiž:
· neprivolala k poškodenému službukonajúceho lekára MUDr. Dolana (napr. aj prostredníctvom
svedkyne E. F.), a to bez ohľadu na to, či tento mal alebo nemal potrebnú špecializáciu alebo či bolo
alebo nebolo v nemocnici k dispozícií potrebné zdravotnícke vybavenie na to, aby bola poškodenému
poskytnutá potrebná zdravotná starostlivosť, pretože bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že
tento službukonajúci lekár mal vyššie vzdelanie v poskytovaní prvej pomoci ako obžalovaná (s titulom
MUDr.); službukonajúci lekár podľa vyjadrení obžalovanej v tom čase bol na pracovisku a neošetroval
žiadnu inú osobu,
· nezavolala sama RZP, resp. nezavolala sama na linku 155, pričom „udelenie“ pokynu iným osobám,
o ktorých tušila, že sú pod vplyvom nejakej návykovej látky, aby tieto sami zavolali na linku 155, pri ktorom
telefonáte bola táto osoba – volajúci (konkrétne svedok E. K.) v jej prítomnosti vyťažovaná k aktuálnemu
zdravotnému stavu poškodeného, aby mohlo byť správne rozhodnuté o tom, ktorá záchranná zložka
by mohla poskytnúť poškodenému najlepšiu a najrýchlejšiu pomoc (ako to vyplýva z oboznámeného
zvukového záznamu a je to naviac všeobecne známa skutočnosť), na ktoré odborné otázky by mohla
lepšie operátorovi odpovedať práve obžalovaná; takýto telefonát pritom mohla obžalovaná uskutočniť aj
z mobilného telefónu inej osoby, pretože žiaden dôkaz nesvedčí pre záver, že by jej to nebolo zo strany
tam prítomných osôb umožnené a že by ich o to vôbec žiadala,
· nevyčkala na mieste, kde sa nachádzal poškodený, až do príchodu RZP a počas tejto doby naďalej
nekontrolovala jeho zdravotný stav (prípadne i za prítomnosti službukonajúceho lekára I. J.), ako sa
k tomu obdobne vyjadril aj znalec; zároveň odvolací súd považuje za zvláštne, ak sa pri jej vedomosti
o tom, že RZP je už na ceste, obžalovaná vrátila do priestorov nemocnice pre lehátko (následne sa už ani
po príchode RZP nevrátila späť na miesto, kde sa nachádzal poškodený) (ďalej len „čiastkové konania“),
ktoré viacnásobné čiastkové konania (opomenutia) súd prvého stupňa následne správne „odzrkadlil“ aj
vo výroku o vine napadnutého rozsudku, pri zachovaní totožnosti skutku oproti podanej obžalobe.

Totiž zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe (§ 278 ods. 1 Tr.
por.), nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť
vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má
právo aj povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje
uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná,
keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo
vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe.
Podstata skutku nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu,
rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia.

Podľa ustálenej súdnej praxe je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku,
zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj
v prípade, ak konanie a následok budú aspoň čiastočne zhodné, a to za predpokladu, že bude daná
zhoda v podstatných okolnostiach (najmä skutkových), odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja,
ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní.

Odvolací súd preto aj teraz dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaná poskytla poškodenému
potrebnú pomoc len čiastočne, flagrantne, a nemôže ju ospravedlňovať napätá situácia na mieste, keď
sa výrazne pod jej vznik „podpísala“ ona sama vlastným konaním a správaním na mieste (pretože
v prítomnosti iných osôb, ktoré sa podľa nej mali správať na mieste agresívne, odmietla poškodenému
poskytnúť v plnom rozsahu potrebnú pomoc), a teda sa dopustila protiprávneho konania napĺňajúceho
znaky prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 Tr. zák.

K odvolacej námietke obžalovanej týkajúcej sa toho, že súd prvého stupňa nevysvetlil svoj „odklon“
od záverov znaleckého posudku a výsluchu znalca bez bližšieho vysvetlenia, odvolací súd uvádza,
že znalcovi neprináleží vyjadrovať sa k vine či nevine obžalovaného. Vo všeobecnosti znalec nie je
oprávnený riešiť právne otázky a robiť právne závery, teda či je obžalovaný vinný a z akého konkrétneho
konania (akého skutku), alebo či je nevinný. Takýto záver môže na podklade vykonaného dokazovania
vyvodiť len súd, ako tomu bolo v prejednávanom prípade Naviac odborné závery vyplývajúce zo
znaleckého dokazovania sú dôkazom ako každý iný a nemôžu byť uprednostňované na úkor iných (§
2 ods. 12 Tr. por.).

Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné uviesť
vzhľadom na odvolaciu argumentáciu obžalovanej vzťahu ku skutkovým a právnym záverom súdu
prvého stupňa, pričom s podrobnejším odôvodnením v tomto smere odkazuje na písomné odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

Odvolacie námietky obžalovanej považoval odvolací súd v podstate za opakovanie argumentov (jej
obrany) prezentovaných už na súde prvého stupňa, s ktorými sa tento náležite vysporiadal a ktoré ani
odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Preto ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v
napadnutom rozsudku, keď zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Nepochybne teda obžalovaná svojim omisívnym konaním popísaným v skutku naplnila skutkovú
podstatu prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 2 Tr. zák., a to v nepriamom úmysle, pričom
závažnosť jej konania nebola nepatrná.

*** K výroku o treste ***

V poslednom svojom rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 23To/76/2022 zo dňa 28.12.2022) odvolací
súd uviedol, že po uznaní viny obžalovanej bude prípadne možné obžalovanej uložiť aj niektorý
z alternatívnych trestov, keď z hľadiska zásad ukladania trestov (najmä vzhľadom na jej osobu a možnosti
jej nápravy, ako aj dĺžku trestného konania) sa nateraz nejaví ako potrebné na ňu pôsobiť uložením trestu
odňatia slobody. Na takomto svojom závere zotrval aj do súčasnosti, v rámci aktuálneho rozhodovania.

Pokiaľ ide o výrok o uloženom (alternatívnom) peňažnom treste, odvolací súd naopak prisvedčil
odvolacím námietkam prokurátora v tom smere, že súdom prvého stupňa uložený peňažný trest je
neprimerane mierny (čo do jeho výmery), a teda sa nestotožnil na druhej strane s odvolacími námietkami
obžalovanej, ktorá ho považovala už za neprimerane prísny.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu
nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako
samostatný.

V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na osobu obžalovanej – do času spáchania skutku
súdne netrestanej ani priestupkovo nepostihovanej (až po spáchaní skutku bola dvakrát postihnutá za
dopravné priestupky) existuje predpoklad, že na jej prevýchovu bude skutočne postačovať miernejší
nástroj trestnoprávnej represie. U obžalovanej je preto možné hovoriť o tom, že spáchanie stíhaného
prečinu bolo ojedinelé a výnimočné vychýlenie sa z dovtedy vedeného riadneho spôsobu života.

Vo všeobecnosti tiež platí, že pristúpiť k uloženiu peňažného trestu v rámci hierarchie alternatívnych
trestov by sa malo najmä v prípadoch, keď by sa uloženie trestu povinnej práce alebo trestu domáceho
väzenia javilo neprimerane prísne, čo bol podľa názoru odvolacieho súdu aj tento prejednávaný prípad
(obžalovaná aj naďalej vykonáva profesiu zdravotníckeho pracovníka).

Aby bol splnený účel trestu uvedený v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák., aj odvolací súd dospel k záveru,
že obžalovanej je potrebné uložiť prísnejší peňažný trest, a to konkrétne vo výmere 1.000,- Eur, pričom
takto uložený peňažný trest podľa názoru odvolacieho súdu bude v možnostiach obžalovanej zaplatiť.
Obžalovaná je naďalej zamestnaná, má pravidelný mesačný finančný príjem z toho plynúci (podľa jej
udania približne vo výške 1.200,- Eur), resp. nie je nemajetná čo odkázaná na pomoc štátu.

Podľa § 56 ods. 3 Tr. zák. ak to odôvodňuje výška uloženého peňažného trestu a osobné a majetkové
pomery páchateľa, môže súd rozhodnúť, že peňažný trest zaplatí odsúdený v mesačných splátkach.
Súčasne určí ich výšku a lehotu v dĺžke najviac jeden rok od nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku, do ktorej musí byť peňažný trest zaplatený.

Z citovaného zákonného ustanovenia napokon vyplýva, že výmera peňažného trestu sa nemusí nutne
odvíjať od výšky páchateľovho príjmu zo zamestnania, teda peňažný trest môže byť uložený i vo vyššej
výmere, než aký má páchateľ aktuálny mesačný príjem plynúci mu z jeho zamestnania, ktorý inak
nepostačuje na jednorazové zaplatenie celého uloženého peňažného trestu. V takom prípade, ako
prejav individualizácie trestu, má odsúdený možnosť navrhnúť súdu, aby rozhodol o tom, že peňažný
trest zaplatí v mesačných splátkach. Uvedené sa teda týka aj obžalovanej, ak nebude v jej schopnostiach
uhradiť peňažný trest jednorazovo.

Takto uložený alternatívny trest považoval odvolací súd už za primeraný a zákonný, zodpovedajúci
závažnosti spáchanej trestnej činnosti, a tým pádom za spravodlivý a súladný i z pohľadu naplnenia jeho
účelu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zák.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej vo vzťahu k tomuto výroku napadnutého rozsudku, tieto
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

Obžalovaná konkrétne namietala, že zo strany OČTK (i keď mysliac zrejme i na súdne konanie) došlo
v prejednávanej veci k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené jej právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (od spáchania skutku uplynulo už viac ako 5 rokov a 8 mesiacov) a aj
jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, pričom odškodnenie za ujmu spôsobenú porušením
práva na prejednanie veci v primeranej lehote je možné poskytnúť aj zmiernením uloženého trestu –
v prejednávanom prípade uložením trestu aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby (teda peňažného trestu
vo výmere nižšej ako 160,- Eur).

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

V ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák. sa výslovne uvádza, že jeho aplikácia je možná v prípade, ak by
použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Odvolací súd zároveň pripomína,
že mimoriadne zníženie trestu je fakultatívnym inštitútom. Páchateľ teda nedisponuje právnym nárokom
na mimoriadne zníženie trestu.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že aplikácia inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. v prípade, ak je dôvodom na jeho využitie
neprimeraná dĺžka trestného konania, nemôže byť automatická (mechanická), ale tento postup by mal
prichádzať do úvahy až vtedy, pokiaľ bude starostlivo zohľadnená najmä obťažnosť veci, postoj obvine-
ného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu.

Skutok sa stal dňa 05.11.2017, obžalovanej bolo vznesené obvinenie dňa 04.04.2018, obžaloba
bola podaná na súd prvého stupňa dňa 16.07.2018 a ten dňa 19.07.2018 vydal vo veci trestný
rozkaz. Následne súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol trikrát (10.06.2021, 09.06.2022 a
20.02.2023) a odvolací súd rozhodoval doteraz o opravných prostriedkoch voči jeho rozhodnutiam
dvakrát (25.10.2021 a 28.12.2022). Obžalovaná počas celého trestného konania svoju vinu popierala,
ani čiastočne nepriznávala čo i len jej „malý podiel“.

Len s poukazom na obžalovanou tvrdené časové súvislosti, počínajúc spáchaním skutku až do
tohto rozhodovania odvolacieho súdu, však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať
také konanie, ktoré by trvalo neprimerane dlho a vyznačovalo by sa zbytočnými prieťahmi v konaní.
Naviac doterajšia dĺžka trestného konania už bola v prípade obžalovanej „kompenzovaná“ uložením
miernejšieho druhu trestu, a to trestu peňažného.

***

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil v
napadnutom rozsudku výrok o uloženom peňažnom treste a následne sám týmto rozsudkom podľa §
322 ods. 3 Tr. por. obžalovanej A. B. C. uložil prísnejší peňažný trest (výrok I.), pričom výrok o uloženom
náhradnom treste odňatia slobody v napadnutom rozsudku zostal týmto zrušením nedotknutý. Napokon
o odvolaní obžalovanej rozhodol odvolací súd tak, že ho podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné
(výrok II.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 9. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.