Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 30. júl 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoEk/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712213519
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5712213519.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu
a členov senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v exekučnej veci
oprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právne
zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: T. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. F. XXX/X, XXX XX M., o vymoženie sumy 1.838,27 eur s príslušenstvom,

v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, na
základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 17Er/4201/2012-71 zo dňa
19.4.2023, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým uznesením okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie, resp. exekučný súd) s
poukazom na aplikáciu § 243h, § 41 ods. 2, písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len EP)
v spojení s § 1 ods. 2, § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a s § 52, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka (všetky ustanovenia citované v napadnutom uznesení) zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2.Východiskovo súd prvej inštancie vyhodnotil, že posudzovaná zmluva o úvere je svojim charakterom
zmluvou spotrebiteľskou, preto sa na ňu aplikujú prednostne ustanovenia spotrebiteľského práva, ktoré
sú špeciálnymi vo vzťahu k príslušným hmotnoprávnym predpisom. Z tohto pohľadu je potom potrebné
posudzovať i uzavretú rozhodcovskú doložku

3.V opísanej spojitosti exekučný súd upozornil na relevantné závery aplikačnej a to rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 publikované v Zbierke stanovísk NS SR
a súdov SR pod č. 46/2012, v zmysle záverov ktorého ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je

exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je preto povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 EP vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon
rozhodnutia neprípustný. Súčasne Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 konštatoval,
že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom

súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust.§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS,
tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad.

4.Okresný súd zdôraznil, že vo vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy sa spotrebiteľ v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez
toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
5.Ani v konkrétnostiach súdenej veci povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah dotknutej

zmluvy ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná na predtlačenom formulári a v ďalších otázkach (okrem
iného aj v otázke rozhodcovskej doložky) odkazovala na všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Spotrebiteľ mohol túto zmluvu buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Z uvedeného vyplýva, že obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a rozhodcovský súd bol vopred zakotvený
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy.
Keďže bola rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nemožno ju v

zmysle záveru uvedeného v predchádzajúcom odseku kvalifikovať ako zmluvnými stranami individuálne
dohodnutú. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc
prejednať spor, je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré oprávnený evidentne
používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania takýchto zmlúv rovnakého druhu
a neurčitého počtu. Uzavretie platnej rozhodcovskej zmluvy si však vyžaduje osobitnú písomnú formu,

nepostačuje odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako tomu je v tomto prípade. Takýto
postup je v rozpore so zámerom Smernice EU, ktorým je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany v
zmluvnom vzťahu s dodávateľom pred zneužitím slabšieho postavenia spotrebiteľa nekalými zmluvnými
podmienkami zo strany dodávateľa.
6.Zmluvná podmienka spočívajúca v rozhodcovskej doložke, ktorá je len začlenená v hutnom texte

všeobecných podmienok poskytnutia úveru, a teda nie individuálne dohodnutá, spôsobuje z vyššie
uvedených dôvodov značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vznikajúcich na základe
zmluvy o úvere ku škode spotrebiteľa.
7.Následne platí, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

8.Exekučný súd zhrnul/uzavrel, že z rozhodcovského rozsudku predloženého ako exekučný titul v danej

veci vyplýva, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo
všeobecných podmienkach poskytnutia úveru z doloženej zmluvy bez poukazu na konkrétne zmluvné
dojednanie doloženej zmluvy. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, nemohla
byť daná právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a vydanie rozhodcovského rozsudku.
Ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce

žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho
základe nemožno viesť nútený výkon rozhodnutia.

9.Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal rozhodnutia o udelení poverenia
súdnemu exekútorovi.

10.Namietal, že rozhodcovská doložka dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv
buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z toho jasne vyplýva, že nie je
daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na
všeobecný súd. Dôležité teda je to, či rozhodcovská doložka v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje

aleboneumožňujedlžníkoviuskutočniťvoľbumedzisúdomaleboalternatívnymriešenímsporu.Takýmto
záverom nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa. Nie je pritom vôbec dôležité, čo
sa môže stať v budúcnosti. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy
k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť
sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán.

11.Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa pritom má poskytnúť rovnaká možnosť na
uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať
v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom
stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy nadoplneniežalobyanajmäprávovyjadriťsakpredloženýmdôkazomdruhejstrany.Akideorozhodovanie
na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov sa vychádza z rokovacieho poriadku súdu,
pokiaľ sa strany nedohodli na osobe rozhodcu. Problémy pri ustanovení rozhodcov vznikajú, ak strany

uzavreli len rozhodcovskú doložku, v ktorej riešili okruh majetkových sporov, ktoré sa budú podľa
vzájomnej dohody rozhodovať v rozhodcovskom konaní a o otázke ustanovenia rozhodcov neuzavreli
žiadnu dohodu. V rozhodcovskej zmluve by sa preto mali dohodnúť na spôsobe ustanovenia rozhodcov,
zapodmienkyaksanevediadohodnúťnakonkrétnejosoberozhodcu.Tomuchcelveriteľpredísť,apreto
navrhol rozhodcu, s ktorým mohol a nemusel dlžník súhlasiť. V prípade, že obe strany rozhodcovskú

doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu
pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/zmluve. Sporová strana mohla už pri podpise
rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť
navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola rozhodcovská doložka alebo zmluva jasne a určite
formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch strán, každá z nich mala
možnosťvzniesťnámietkyvočiuvedenejosoberozhodcu.Akbymalpredsalenžalovaný,vtomtokonaní

povinný pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato
a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti. V takomto prípade môže každá strana vzniesť
námietku predpojatosti voči rozhodcovi, o ktorých sa dozvedela buď z oznámenia rozhodcu o vzťahu k
veci alebo k stranám, alebo z iných dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po ustanovení rozhodcu.
12.Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola navyše podľa odvolateľa

konštatovaná viacerými rozhodnutiami českých súdov a je daná aj v zmysle aktuálne účinného zákona
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
13.Okrem toho oprávnený zdôraznil, že zmluvné strany môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich
zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Tak tomu bolo i v predmetom spore, kde si zmluvné strany
vo Všeobecných podmienkach (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy) dojednali, že ich vzťahy sa

budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Oprávnený je i naďalej toho názoru, že povinný
nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti
zmluvných podmienok.

14.Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podal subjektívne legitimovaný
účastník konania (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa
§ 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie

potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

16.Právne otázky nastolené odvolateľom sú v aplikačnej praxi súdov Slovenskej republiky už
dlhodobo a jednoznačne ustálené a predostretý opravný prostriedok je svojim obsahom len odrazom
nežiadúcej praxe navrhovateľa spočívajúcej v zaťažovaní súdneho systému opakovane neúspešnými

formulárovými podaniami.

17.Primárne je potrebné akcentovať, že základom napadnutého rozhodnutia nie je a priori vylúčenie
možnosti dojednania (akejkoľvek) rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských vzťahoch/zmluvách, ako to
účelovo podsúva odvolateľ. Podstatou predmetného uznesenia je totiž záver, že práve a len konkrétna/

posudzovaná rozhodcovská doložka vykazuje pojmové charakteristiky (individuálne nedojednaná,
spôsobujúca hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa) umožňujúce vysloviť jej neprijateľnosť.
Irelevantným je preto argument odvolateľa, že prípustnosť rozhodcovskej doložky vyplýva z právnej
úpravy (resp. z rozhodnutí súdov Českej republiky, ktoré nie sú v zmysle § 193 CSP pre súd
záväzné), súd prvej inštancie totiž tento postulát (že riadne/individuálne dojednaná a obsahovo náležitá

rozhodcovská doložka je vo všeobecnosti prípustná i v spotrebiteľských zmluvách) nespochybnil (nie je
teda možné ho tým konfrontovať).
18.Dotknuté oprávnenie exekučného súdu - skúmať súvisiacu rozhodcovskú doložku v tom smere,
či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy - pritom, mimo rámca
akejkoľvek pochybnosti vyplýva (aj) z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08. Predmetné

rozhodnutie nielen výslovne definuje oprávnenie exekučného súdu posúdiť nekalosť rozhodcovskej
doložky, ale v bode 34 jeho odôvodnenia „stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného
rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľnepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne
procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci“.

19.Následne,čodosamotnéhovecnéhohodnoteniarozhodcovskejzmluvy,jeneopodstatnenározsiahla
časť odvolacej argumentácie založená na tvrdení o nevýhradnosti rozhodcovskej doložky.
20.Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského
konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má
byť chránený pred oboma týmito postupmi. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v

zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany. Podanie žaloby
na rozhodcovskom súde má za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemôže obrátiť
na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich
dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní; navyše rozhodcom/rozhodcovským súdom vybraným dodávateľom.
To jednoznačne platí v prípadoch, keď sa s nárokom na rozhodcovský súd obráti dodávateľ, a tých je

absolútna väčšina; čo nakoniec potvrdzuje samotný prejednávaný prípad.

21.Pokiaľ sa ďalej odvolateľ snaží presvedčiť súd, že rozhodcovské konanie je zárukou garancie práv
jeho účastníkov, už púhy „letmý“ pohľad výrok rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý veriteľovi priznal
nárok vrátane zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne !!!) a popri tom „zákonný

úrok“ vo výške 6 % ročne naznačuje, že aplikácia noriem ochrany spotrebiteľa bola v dotknutom
rozhodcovskom konaní len iluzórna.
22.Odhliadnuc od konštatovaného, určujúcimi podľa názoru krajského súdu sú úvahy o povahe
rozhodcovského konania, ktoré je na rozdiel od občianskeho/civilného súdneho konania nie je
konaním verejnoprávnym, vedeným príslušným súdom ako orgánom verejnej (súdnej) moci, ale

konaním vedeným pred súkromným (rozhodcovským) súdom, ktorého právomoc prejednať a
rozhodnúť vec má byť za podmienok upravených zákonom založená na základe slobodne a
autonómne prejavenej vôle strán v rozhodcovskej zmluve. Výsledkom takéhoto (svojou povahou
súkromnoprávneho) rozhodcovského konania je však vykonateľné rozhodnutie, vynútiteľné a
vymáhateľnévoverejnoprávnomkonanípodľaEP,podautoritouexekučnéhosúdu.Pretojetakédôležité

skúmanie obsahu, podmienok rozhodcovskej zmluvy (doložky) a okolností jej uzavretia, obzvlášť potom
v exekučných veciach za účasti spotrebiteľov, ako účastníkov požívajúcich v zmysle komunitárneho
práva (EÚ) a vnútroštátnej úpravy zvýšenú právnu ochranu. Hoci, ako už blo povedané, táto právna
úpravarozhodcovskékonanieakoprostriedokprávnejochranyveriteľov-dodávateľovaichnárokovvoči
dlžníkom - spotrebiteľom úplne nevylučuje (ako správne konštatuje i oprávnený), poznatky doterajšej

vlastnej rozhodovacej činnosti v spojení s poznatkami o rozhodovacej činnosti iných všeobecných
súdov v Slovenskej republike, Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti Súdneho
dvora Európskej únie oprávňujú konajúci súd k vysloveniu záveru, že prax v hojnom rozsahu veriteľmi
využívaného inštitútu rozhodcovského konania ako prostriedku vymáhania peňažných nárokov veriteľov
voči dlžníkom - spotrebiteľom zo spotrebiteľských zmlúv sa z hľadiska cieľov Smernice a na jej

základe prijatých ostatných vnútroštátnych predpisov o ochrane spotrebiteľa sa neosvedčuje, naopak v
skutočnosti sleduje obchádzanie ich dôsledného uplatňovania.
23. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť rešpektovaná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje
náležité informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a predovšetkým o tom, čo tá-

ktorá voľba konkrétne znamená. V súdenej veci „poučenie“ povinnej o dôsledkoch uzatvorenia
rozhodcovskej zmluvy v tom zmysle, že zakladá možnosť riešenia sporov zo zmluvy o úvere v
rozhodcovskom alebo v súdnom konaní a výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi,
je len vyjadrením podstaty rozhodcovskej zmluvy. Nie je ho však možné považovať za kvalifikované
vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania, poukázanie na rozdiely oproti rozhodovaniu

na všeobecnom súde a ponechanie spotrebiteľovi (ako slabšej strane zmluvného vzťahu), aby sa
za primeraných okolností a v primeranom čase rozhodol o rozhodcovskej zmluve. Rozhodcovské
konanie by (teda) bolo akceptovateľné v prípade skutočne individuálneho dojednania medzi zmluvnými
stranami, nie nanútenia rozhodcovského konania spotrebiteľovi. Rozhodcovské konanie môže fungovať
ako efektívny prostriedok ochrany za transparentných podmienok, keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v

prípade rozhodcovského konania ide, a nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov.
Predkladanie rozhodcovských zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému
formuláru, sa (minimálne) javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Podstatoupožiadavky individuálnosti kontraktačného procesu teda nie je formálne zahrnutie niekoľkých poučení
do obsahu rozhodcovskej doložky, ale plnohodnotné informovanie spotrebiteľa za účelom vytvorenia
možnosti pre jeho voľbu (či má záujem o rozhodcovskú doložku) založenú na faktickej vedomosti o

všetkých stránkach rozhodcovského konania.

24. Vo svetle spotrebiteľského práva nemôže obstáť ani tvrdenie oprávneného o voľbe (obchodného)
práva.
25.Odhliadnuc od toho, že neakceptovateľnosť postupu dodávateľa spôsobuje už (len) samotné

zakomponovanie/schovanie takéhoto zásadného dojedania medzi rozsiahly výpočet rôznych
všeobecných obchodných podmienok, ktorých zmysel, na rozdiel od esenciálnych zmluvných dojednaní
(akým je i voľba práva), je, zjednodušene povedané, „dovysvetliť“ text zmluvy, odvolací súd upriamuje
pozornosť oprávneného na znenie kogentnej normy § 52 ods. 2 OZ - Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné

dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, resp. §
54 ods. 1 OZ - Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu

tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

26.Napokon, púha úvaha oprávneného, že „je i naďalej toho názoru, že povinný nie je spotrebiteľ“,
nie je kvalifikovaným spochybnením zásadného záveru okresného súdu o spotrebiteľskom charaktere

posudzovanej zmluvy o úvere.
27. V zmluve o úvere zo dňa 14.4.2010 je vyznačené poskytnutie finančných prostriedkov na účely
zamestnania (bližšie nešpecifikovaného). V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že právne normy
z oblasti spotrebiteľského práva je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany
spotrebiteľaakospoločenskejhodnotypostavenejnaroveňhodnôtverejnéhoporiadku.Nazákladetakto

sformulovaného zamerania jednej z nosných politík Európskej únie, podporenej rozsiahlou judikatúrou,
možné dospieť k záveru, že je spravodlivé od dodávateľa požadovať, aby v súdnom konaní znášal
dôkazné bremeno na preukázaní nespotrebiteľského charakteru zmluvného vzťahu.
28.Nadväzne v prípade pochybnosti o obsahu spotrebiteľských zmlúv (§ 54 ods. 2 OZ) platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší, preto náležite exekučný súd uzatvoril, že dotknutá zmluva je zmluvou

spotrebiteľskou. Opačný prístup umožňujúci jednoduchým označením účelu úveru ako „na účely
zamestnania“ je zjavným obchádzaním režimu spotrebiteľskej ochrany a implikuje v sebe vysoký stupeň
pravdepodobnosti ďalšej nekalej obchodnej praktiky (napr. uznesenie KS Prešov sp. zn. 6Co 84/2011),
spočívajúcej v navádzaní spotrebiteľov na nepravdivé vyznačenie účelu úveru. Ani v rámci odvolania
oprávnený nepredkladá konkrétne tvrdenia (nehovoriac o dôkazoch), v zmysle ktorých by povinný

prevzal úver za účelom výkonu konkrétneho zamestnania. Aj z tohto pohľadu je uvedené tvrdenie možno
jednoznačne hodnotiť ako účelové s cieľom obísť spotrebiteľské normy a zbaviť oprávneného povinnosti
dodržiavať pri poskytovaní úverov právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. V rozoberanej spojitosti
možno pripomenúť i povinnosť oprávneného postupovať pri tvorbe formulárovej zmluvy s odbornou
starostlivosťou, čo zahŕňa i povinnosť zabezpečiť odbornú spôsobilosť zamestnancov, ktorí prichádzajú

do styku s neprofesionálnym klientom (§ 28 ods. 1 zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní
a finančnom poradenstve).

29.Zhrnúc doteraz konštatované, v dôsledku neprijateľnosti (posudzovanej) rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd;

rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok tak predstavuje
nulitný akt a nemôže byť exekučným titulom. Krajský súd preto napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdil.

30. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Povinnému však v súvislosti s
predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom
nepriznal nárok náhradu trov žiadnemu z účastníkov dotknutého konania.31.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421
ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.