Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. august 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622202146
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6622202146.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: XXX, so sídlom
N. V. J. XXXX/XX, Z., IČO: XX XXX XXX proti žalovaným 1/ A.. X. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J.
XXXX/XX., Z., 2/ A.. H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. XXXX/XX, Z., 3/ U. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. č. XXX, právne zastúpených JUDr. Bronislavou Garajovou, advokátkou, so sídlom Železničná
291, Poltár, o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 16C/66/2022 - 155 zo dňa 16. 11. 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/66/2022 - 155 zo dňa 16. 11. 2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o
výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu zamietol (výrok I.). Žalobca sa podanou
žalobou domáhal toho, aby súd nariadil žalovaným vlastníkom pozemkov: H. X. r. L., A.. a H. H. r. H.,
A.. podielovým spoluvlastníkom o veľkosti podielu 1 nehnuteľností, pozemkov v k.ú. Z., evidovaných
Okresným úradom Lučenec, katastrálny odbor, Na LV č. XXXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/

XXX, ostatná plocha o výmere 625 m2, parc. č. XXXX/XXX, ostatná plocha o výmere 630 m2, parc.
č. XXXX/XXX, ostatná plocha o výmere 595 m2 a parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 684 m2,
aby sa zdržal prechádzania a prejazdu cez pozemky žalobcu v k.ú. Z., evidovaných Okresným úradom
Lučenec, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 1842 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 424 m2,
parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 749 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 49 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 43 m2, parc. č.

XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 396 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 250 m2. Ďalej sa domáhal, aby súd nariadil žalovanému vlastníkovi pozemkov: H.
X. r. L., A.., výlučnému vlastníkovi nehnuteľností, pozemkov v k.ú. Z., evidovaných Okresným úradom
Lučenec, katastrálny odbor, na LV č. XXXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere
503 m2, parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 339 m2 a parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere
504 m2, aby sa zdržal prechádzania a prejazdu cez pozemky žalobcu v k.ú. Z., evidovaných Okresným
úradom Lučenec, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/XXX, zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 1842 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 424
m2, parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 749 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 49 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 43 m2, parc.
č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 396 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha anádvorie o výmere 250 m2. Tiež sa domáhal, aby súd nariadil žalovanému vlastníkovi pozemkov: H. U.
r. H. výlučnému vlastníkovi nehnuteľností, pozemkov v k.ú. Z., evidovaných Okresným úradom Lučenec,
katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/XXX, orná pôda o výmere 504 m2,

aby sa zdržal prechádzania a prejazdu cez pozemky žalobcu v k.ú. Z., evidovaných Okresným úradom
Lučenec, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre obec Z., k.ú. Z. parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 1842 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 424 m2,
parc. č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 749 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 49 m2, parc. č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 43 m2, parc. č.

XXXX/XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 396 m2, parc. č. XXXX/XXX, zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 250 m2.
O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (výrok II.).
Súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Žalobcaakovlastníkvymedzenýchnehnuteľnostísanazákladeopravenejžalobydomáhalochranypred

zásahmi do jeho vlastníckeho práva tzv. negatórnou (zdržovacou) žalobou podľa § 126 Občianskeho
zákonníka. Negatórnou žalobou sa vlastník domáha ochrany proti takým zásahom do jeho práva, ktoré
spočívajú v inom rušení, ako neoprávnenom zadržiavaní jeho veci. Žalobca v konaní musí tvrdiť a
preukázať vlastníctvo k veci, vymedziť konkrétny zásah do jeho vlastníckeho práva osobami, ktoré
vystupujú na strane žalovaných, pričom tento zásah musel byť vykonaný, trvať alebo musí hroziť

jeho opakovanie. Žalobca nepreukazuje, že žalovaným neprislúcha právo k veci; predpokladá sa, že
vlastníctvo je v medziach právneho poriadku neobmedzené. Obmedzenie vlastníka, podľa ktorého
by bol povinný trpieť zásahy do vlastníctva, tvrdia a dokazujú žalovaní. Nie je pritom dôvodom pre
zamietnutie žaloby, ak sa domáha žalobca uloženia povinnosti zdržať sa zásahov žalovanými čo do
celého pozemku, hoci žalovaní zasahovali len do jeho časti (pozri Spáčil, J. Ochrana vlastnictví a držby

v občanském zákonníku. 2., doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005, s. 128). Konštatoval, že zo
strany žalovaných dochádzalo k zásahom do vlastníckeho práva žalobcu, avšak podmienkou priznania
ochrany žalobcovho nároku bolo posúdenie otázky, či uvedený zásah má znaky neoprávnenosti, resp.
či nie je daný právny dôvod, pre ktorý by mal žalobca strpieť zásahy do svojho vlastníckeho práva
žalovanými. Súd dospel k záveru, že má právomoc na rozhodnutie vo veci s poukazom na ustanovenie

§ 3 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) a § 126 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa
prejudiciálne, podľa § 194 CSP zaoberal charakterom cestnej komunikácie na pozemkoch žalobcu tým,
aký charakter má cestná komunikácia na pozemkoch žalobcu. Žalobca v žalobe vymedzil pozemky, po
ktorých má dochádzať k zásahu do jeho vlastníckeho práva. Tie súd porovnal s náčrtkom katastrálnej
mapy a vychádzal z doplnenia skutkových tvrdení žalobcu na pojednávaní. Pozemky žalobcu s parc.

XXXX/XXX, XXXX/XXX sa podľa mapky nachádzajú na ulici P. J., pričom podľa vyjadrenia žalobcu je
na týchto parcelách komunikácia zo zámkovej dlažby a je skolaudovaná. Komunikácia pokračuje po
parcele XXXX/XX, kde sa nachádza asfaltový povrch a na parc. č. XXXX/XXX je vybudovaná podľa
žalobcu v časti zámková dlažba a v časti základová vrstva. Na pozemkoch nadväzujúcich parc. č.
XXXX/X a XXXX/X (v smere k nehnuteľnostiam žalovaných) je podľa žalobcu komunikácia ukončená

zámkovoudlažbou.Ideopozemky,nauliciXXXX/XXXV..NáslednenakoncovýchčastiachuliceXXX.na
pozemkoch parcely č. XXX/XXX a XX-XX.(ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti nehnuteľností
žalovaných) je komunikácia bez finálneho povrchu v základových vrstvách štrkodrvy vo frakcii 0,63, to
je prvý násyp, druhý násyp bol vo frakcii 0,32 a tretí násyp vo frakcii 16-32. Na predmetných pozemkoch
bol štrk vysypaný a zhutnený. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/222/2019

zo dňa 22.10.2022 vyplynulo, že správne konanie sa týkalo dodatočného povolenia stavby na uliciR.,
na parcelách XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/XX, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti
pozemkovžalobcupodpar.č.XXXX/XaXXXX/X,naktorýchjecestnákomunikáciaukončenázámkovou
dlažbou. Z rozhodnutia správneho súdu vyplynulo, že správne orgány v administratívnom konaní
(stavebný úrad a odvolací orgán) konštatovali, že pozemná komunikácia v danej lokalite je verejne

prístupná a je z nej zabezpečený prístup nielen k povoľovanej stavbe. Skutočnosť, že ide o pozemnú
komunikáciu skonštatoval aj správny súd v bode 36 súdneho rozhodnutia, pričom sa nezaoberal, či ide
o miestnu alebo účelovú komunikáciu. Tým je daný medzi skutkovými tvrdeniami samotného žalobcu
a stanoviska správneho súdu daný jednoznačný prienik, že minimálne po parcely č. XXXX/X a XXXX/
X je na pozemkoch žalobcu vybudovaná pozemná komunikácia. Zo stanoviska Mesta Z., oddelenia

dopravy a životného prostredia, doručeného súdu dňa 15.11.2022 zároveň vyplynulo, že na uliciach
P. J. a A. cesty nie sú zaradené v sieti miestnych ciest a nie sú v správe a vo vlastníctve Mesta Z..
Ide o cesty v majetku žalobcu. Vzhľadom na to súd skúmal, aký charakter majú cestné komunikácie
na pozemkoch žalobcu a či sa cestná komunikácia nachádza aj na koncových častiach uliceR. - napozemkoch parc. č. XXXX/XXX a XXXX/XXX. Súd sa stotožnil so stanoviskom Mesta Z., že cestná
komunikácia na pozemkoch žalobcu nie je miestnou komunikáciou podľa 4b zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemný komunikáciách (cestný zákon), pretože nie je zaradená do siete miestnych ciest a v zmysle §

3d ods. 3 cestného zákona nie vo vlastníctve Mesta Z.. Cestná komunikácia postavená na pozemkoch
žalobcu tak mohla mať znaky jedine účelovej komunikácie podľa § 1 ods. 2 písm. d) v spojení s §
22 cestného zákona. Účelové komunikácie však spravidla nie sú stavbou (vecou) podľa občianskeho
práva. Predstavujú určité stvárnenie či spracovanie povrchu pozemku (rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 22 Cdo 1911/2000 zo dňa 20.03.2002, obdobne sp. zn. 22 Cdo 766/2011 zo dňa 24.06.2014).

Uvedenému záveru nasvedčuje aj znenie § 22 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o
pozemných komunikáciách, podľa ktorého účelovými komunikáciami môžu byť aj poľné a lesné cesty,
príchodové cesty k závodom, staveniskám, lomom a k iným objektom. Zákon a ani vykonávacia vyhláška
kvalitu účelovej komunikácie nestanovuje, rozhodujúce je, aby spĺňala podmienky podľa § 22 cestného
zákona v spojení s § 1 ods. 3 cestného zákona. Podľa právneho názoru súdu pozemná komunikácia
na pozemkoch žalobcu je stála a poznateľná v teréne, pretože spĺňa podmienky stanovené v § 1

ods. 3 cestného zákona. V celej svojej časti (na všetkých pozemkoch žalobcu) je tvorená cestným
telesom v rôznom stave - parc. č. XXXX/XXX, XXXX/XXX sú tvorené zámkovou dlažbou, XXXX/XX je
tvorená asfaltom, XXXX/XXX je v časti zámková dlažba a v časti základová vrstva, XXXX/X, XXXX/X je
tvorená zámkovou dlažbou, XXXX/XXX a XXXX/XXX sú bez finálneho povrchu v základových vrstvách
štrkodrvy vo frakcii 0,63, prvý násyp, druhý násyp bol vo frakcii 0,32 a tretí násyp vo frakcii 16-32. Na

predmetných pozemkoch bol štrk vysypaný a zhutnený. Skutočnosť, že kvalita cestnej komunikácie je
rôzna, nezakladá prekážku jej efektívneho využívania na účel, pre ktorý slúži. Aj v zmysle § 22 vyhlášky
č. 35/1984 Zb. sa za účelové komunikácie považujú napríklad lesné a poľné cesty. Na pozemkoch, kde
pozemná komunikácia nie je finalizovaná, ide o zhutnený viacnásobný násyp štrkodrvy, ktorý zjavne
svojim okrajom (násypom) definuje svoje vlastné cestné teleso. Vo vzťahu k naplneniu zákonného

účelu podľa § 22 cestného zákona má súd za preukázané, že pozemná komunikácia slúži spojeniu
nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami. Uvedené vyplynulo aj z rozhodnutia správneho
súdu, v časti popisu administratívneho konania, kde bolo konštatované, že uvedená komunikácia slúži
k spojeniu jednotlivých rodinných domov a nehnuteľností s inými pozemnými komunikáciami. Hoci sa
súdu nepodarilo zabezpečiť stavebné rozhodnutie k predmetnej účelovej komunikácii, medzi sporovými

stranami nebol spor o tom, že stavebné povolenie bolo na pozemnú komunikáciu vydané. Vyplynulo
to aj z predloženého rozhodnutia správneho súdu. Preto pozemky žalobcu, ktoré spĺňajú uvedené
kritérium sa stávajú účelovou komunikáciou zo zákona. Bez toho, aby bolo potrebné o ich kategorizácii
ako účelovej komunikácie vydávať správne rozhodnutie. V tej súvislosti je možné poukázať na § 4c
ods. 1 cestného zákona, podľa ktorého cestnú sieť tvoria diaľnice a cesty, nie účelové komunikácie.

Podľa § 4c ods. 3 cestného zákona sa cesty, ktoré nie sú potrebné na účelné usporiadanie cestnej
siete, môžu sa z tejto siete vyradiť a zaradiť do siete miestnych ciest alebo preradiť medzi účelové
cesty alebo zrušiť. Z toho vyplýva, že účelové pozemné komunikácie sa ani nezaraďujú do cestnej
siete, alebo siete miestnych komunikácií. Preto o ich charaktere sa podľa cestného zákona nevyžaduje
osobitné rozhodnutie správneho orgánu (k tomu porovnaj Spáčil, J. Ochrana vlastnictví a držby v

občanském zákonníku. 2., doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005, s. 136). Súd mal v danej veci za
preukázaný aj súhlas žalobcu s verejným užívaním svojich pozemkov pre účely účelovej komunikácie.
V § 6 ods. 1 cestného zákona je upravené tzv. právo všeobecného užívania pozemných komunikácií
(teda aj účelových komunikácii, porovnaj § 1 ods. 2 cestného zákona). V zmysle neho môže každý
v medziach pravidiel cestnej premávky užívať pozemné komunikácie obvyklým spôsobom na účely,

na ktoré sú určené. Právo všeobecného užívania účelovej komunikácie je však potrebné vykladať v
súvislosti so znením § 22 ods. 3 cestného zákona, ktorý rozdeľuje účelové komunikácie na tzv. verejné
a neverejné. Za neverejné účelové cesty sa považujú cesty v uzavretých priestoroch alebo objektoch. A
contrario možno všetky ostatné účelové komunikácie považovať za verejné, pokiaľ ich obec nevyhlási
so súhlasom vlastníka účelovej komunikácie za neverejné. Právna doktrína však k skúmaniu toho, či ide

o verejnú alebo neverejnú účelovú komunikáciu vytvorila tzv. teóriu venovania, podľa ktorej sa vyžaduje
súhlas vlastníka pozemku s verejným užívaním účelovej komunikácie. Ten môže byť daný výslovne ako
aj konkludentne. Pokiaľ vlastník zriadi pozemnú komunikáciu, ktorá má znaky účelovej komunikácie
podľa § 22 cestného zákona, vznikne k nej právo všeobecného užívania. Je potrebné vychádzať z
toho, že vlastník komunikáciu zriadil s vedomím a predpokladaným súhlasom jej všeobecného užívania.

Pokiaľ chcel toto právo vylúčiť, mohol objekt uzavrieť pred jej zriadením, a tým by došlo k vzniku
neverejnej účelovej komunikácie. V tomto prípade tak nejde o nútené obmedzenie jeho vlastníckeho
práva, ale o obmedzenie vzniknuté na základe dobrovoľného konania vlastníka (porovnaj Spáčil, J.
Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku. 2., doplnené vydanie. Praha : C. H. Beck, 2005,s. 135). Žalobca v predmetnej veci prístup na svoje pozemky neuzavrel (v čase pred výstavbou cestnej
komunikácie), pretože medzi sporovými stranami bolo nesporné, že pozemky žalobcu žalovaní užívajú
za účelom prechodu a prejazdu. Rovnako z konania vyplynulo, že nepožiadal obec (Mesto Z.), aby bola

uvedená pozemná komunikácia vyhlásená za neverejnú. Naopak, prejavu vôle žalobcu smerujúcemu
k tomu, aby pozemná komunikácia na jeho pozemkoch bola verejná, svedčí aj nesporná skutočnosť,
podľa ktorej má byť/mala byť odovzdaná cesta do správy Mesta Z.. Súd nemal vykonaným dokazovaním
ani pochybnosti o tom, že pozemná komunikácia na pozemkoch žalobcu slúži nutnej komunikačnej
potrebe. To bolo predmetom dokazovania správneho orgánu zachyteného v rozhodnutí správneho súdu.

Z bodu 3. rozhodnutia na strane 4 odvolací správny orgán uviedol, že stavby sa musia navrhovať tak,
aby boli prístupné z cesty miestnej komunikácie alebo účelovej komunikácie. K rodinným domom v danej
lokalite musí byť zabezpečený prístup aj pre záchranné zložky a ako aj pre zber odpadu. Zo strany 13
rozhodnutia správneho súdu vyplynulo, že podľa územného plánu a projektovej dokumentácie Mesta
Z. je dané územie vyčlenené a rozparcelované na výstavbu rodinných domov spolu s koridormi pre
dopravnú obsluhu týchto rodinných domov. Žalobca v spore netvrdil, že k pozemkom žalovaných je aj iný

prístup, pre ktorý by nebola daná nutná komunikačná potreba. Práve naopak, v pôvodne podanej žalobe
navrhol v ich prospech zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tým
si bol zjavne vedomý toho, že jedine cez jeho pozemky je daná nutná komunikačná potreba pre účely
realizovania vlastníckych práv žalovaných (a to aj v zmysle územného rozhodnutia Mesta Z. o zástavbe
rodinných domov v danej lokalite). Súd dospel k záveru, že na pozemkoch žalobcu sa nachádza účelová

komunikácia, ktorá je verejná, z toho dôvodu patrí žalovaným podľa § 6 ods. 1 cestného zákona právo jej
všeobecného užívania, podľa ktorého v zmysle predpisov upravujúcich premávku smú užívať uvedenú
pozemnú komunikáciu obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené. V tomto prípade na právo
prechodu a prejazdu, avšak za podmienok upravujúcich cestnú premávku. Žalovaným preto patrí právny
titul, pre ktorý je žalobca ako vlastník pozemkov, na ktorých je účelová komunikácia postavená, povinný

strpieť zásahy do svojho vlastníckeho práva žalovanými. Posúdením sporu bolo vyvrátené, že žalovaní
neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom v jeho vlastníctve. Z uvedených
dôvodov súd podanú žalobu, keďže nebola naplnená hypotéza § 126 Občianskeho zákonníka, zamietol.
V bodoch č. 36 a 37 odôvodnenia sa súd vysporiadal z akých dôvodov nepripustil návrh žalovaných na
vykonanie ďalšieho dokazovania. O trovách konania rozhodol pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP s poukazom

na to, že žalovaní boli v konaní úspešní v plnom rozsahu.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, keď v
úvode odvolania uviedol všeobecne odvolacie dôvody s poukazom na to, že 1) súd nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, 2) dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, 3) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
V konkrétnostiach ďalej v odvolaní citoval odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne
bod 30. Ďalej uviedol, že stavebné povolenie na Stavebný objekt komunikácie a spevnené plochy
stavby Obytný súbor samostatne stojacich a bytových domov H. a Y. V. č. OVSPÚPaA-3976/2007

zo dňa 22.10.2007 označuje realizované komunikácie ako prístupovú, zbernú a obslužné. Pričom
prístupová komunikácia spája ulicu Ľ. J. ako štátnu cestu III. triedy so zbernou komunikáciou. Tieto
dve komunikácie podľa súčasného označenia tvoria ulicu B. E.. Na zbernú komunikáciu sa napájajú
obslužné komunikácie, ktoré stavebný úrad označil ako „vnútroareálové“, dnes označované ako ulice
P. J. a V... Zo stavebného povolenia je teda zrejmé, že spolu so zbernou komunikáciou dnes na časti

ulice B. E. sa jedná o vnútroareálové komunikácie, ktoré spája prístupová komunikácia s ulicou XXXX.
J.. Táto prístupová komunikácia je od roku 2009 na pozemku fyzickej osoby, ktorý získala do vlastníctva
súdnym rozhodnutím od Mesta Z.. Vlastník komunikácie na tomto pozemku nie je známy a ani táto
komunikácia nie je zaradená do miestnej siete ciest a teda rovnako nemá štatút verejnej komunikácie.
V zmysle ustanovení §22 odst. 3 cestného zákona je potrebné považovať účelové komunikácie v

uzavretých areáloch, ako sú v súčasnosti zberná a obslužné komunikácie v obytnom súbore H. a Y. V.,
za neverejné. Táto skutočnosť bola podľa nášho názoru jedným z dôvodov, prečo Mesto Z. podmienilo
vydanie stavebného povolenia na komunikácie existenciou zmluvy o budúcej darovacej zmluve, ktorú
prvostupňový súd odmietol vykonať ako dôkaz. Preto názor prvostupňového súdu uvedené v bode 33
nie je možné považovať za právne konformné. Poukázal na to, že predmetné účelové komunikácie, čo

potvrdil aj súd, nie sú súčasťou miestnej siete ciest mesta Z..
Ďalej v odvolaní citoval časť bodu 32 z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie: „Hoci sa súdu
nepodarilo zabezpečiť stavebné rozhodnutie k predmetnej účelovej komunikácii, medzi sporovými
stranami nebol spor o tom, že stavebné povolenie bolo na pozemnú komunikáciu vydané. Vyplynulo to ajz predloženého rozhodnutia správneho súdu. Preto pozemky žalobcu, ktoré spĺňajú uvedené kritérium
sa stávajú účelovou komunikáciou zo zákona. Bez toho, aby bolo potrebné o ich kategorizácii ako
účelovej komunikácie vydávať správne rozhodnutie.“ Ďalej uviedol, že z ustanovení cestného zákona

vyplýva, že cestná komunikácia je stavba a pozemok je pozemok pod cestnou komunikáciou. Pozemok
je predmetom občianskeho práva, vlastnícke právo k nemu je evidované v katastri nehnuteľností.
Cestná komunikácia je stavbou v zmysle stavebného práva, nie je stavbou v zmysle občianskeho práva,
vlastnícke práva k cestnej komunikácii kataster nehnuteľností neeviduje, len označuje pozemok pod ňou
ako zastavanú plochu a jej existenciu vyznačí v spôsobe využitia pozemku.

Ďalej citoval časť bodu 33 odôvodnenia rozsudku súdu: „Súd mal v danej veci za preukázaný aj súhlas
žalobcu s verejným užívaním svojich pozemkov pre účely účelovej komunikácie.“ Podľa názoru žalobcu,
na základe vyššie uvedeného, k naplneniu tejto podmienky dôjde až dobudovaním a skolaudovaním
komunikácií a uzatvorením, resp. vykonaním zmluvy o darovaní komunikácií s Mestom Z.. Vzhľadom
na vágnosť zmluvy o budúcej darovacej zmluve a nevyriešenú otázku prevodu vlastníctva pozemkov
pod predmetnými komunikáciami, to môže byť dlhý proces. Z ustanovení § 3d ods. 6 cestného zákona

vyplýva povinnosť udržiavať komunikácie, na ktorom sa budú musieť v zmysle občianskeho práva
podieľať všetci užívatelia.
V ďalšom poukázal na časť odôvodnenia bodu 34 rozsudku súdu prvej inštancie: „Žalobca v spore
netvrdil, že k pozemkom žalovaných je aj iný prístup, pre ktorý by nebola daná nutná komunikačná
potreba. Práve naopak, v pôvodne podanej žalobe navrhol v ich prospech zriadenie vecného bremena

podľa§151oods.3Občianskehozákonníka.Týmsibolzjavnevedomýtoho,žejedinecezjehopozemky
je daná nutná komunikačná potreba pre účely realizovania vlastníckych práv žalovaných (a to aj v
zmysle územného rozhodnutia Mesta Z. o zástavbe rodinných domov v danej lokalite).“ Tento záver
prvostupňového súdu je v rozpore s realitou. Neboli sme v konaní konfrontovaní s touto skutočnosťou.
Prístup pre žalovaných aj v citovanom spore na správnom súde aj v tomto spore existuje aj cez pozemky

k. ú. Z. CKN p.č. XXXX a XXXX/X, ktoré sa rovnako pripájajú na ulicu X. J. a ich právny štatút je podľa
nášho názoru úplne rovnaký ako v prípade našich komunikácií.
Mesto Z. vo svojom stanovisku konštatuje, že predmetné nehnuteľnosti a cestná komunikácia na
pozemkoch žalobcu nie je miestnou komunikáciou podľa 4b zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon), pretože nie je zaradená do siete miestnych ciest a v zmysle § 3d ods.

3 cestného zákona nie je vo vlastníctve ani v správe Mesta Z., ale vo vlastníctve žalobcu. V rozsudku
24S/222/2019- 88 zo dňa 22.10.2020 odseku 32 správny súd konštatuje: „Ochrana vlastníckeho
práva žalobcu k predmetným pozemkom a pozemným komunikáciám, resp. ochrana práv, ktoré z
vlastníctva k nim vyplývajú (napr. zriadením a vynucovaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
pokiaľ nebol dosiahnutý jeho vznik na základe konsenzuálneho právneho úkonu - zmluvou), je v

právomoci všeobecných súdov.“ Za verejné priestranstvo možno považovať len verejnosti prístupné
priestory (pozemky) alebo stavby vo vlastníctve alebo v správe obce ak spĺňajú podmienku všeobecnej
verejnej prístupnosti. Verejné priestranstvá nemožno zovšeobecniť len na stavebné objekty, akými
sú komunikácia, park, treba prihliadať aj na pozemky pod týmito objektmi, či sú vo vlastníctve obce
alebo nie. V súčasnosti slúžia predmetné komunikácie vo vlastníctve žalobcu len pre obyvateľov, ktorí

participovali na výstavbe komunikácií (disponujú vecným bremenom práva prechodu a prejazdu) a
službyobcepretentoobytnýsúbor,komunikácieniesúskolaudované.Nespĺňajúpodmienkuvšeobecnej
verejnej prístupnosti. Na základe vyššie uvedeného konštatujeme, že nie sú splnené podmienky
verejného užívania pozemných komunikácií na pozemkoch, ktoré sú predmetom žaloby. Žalovaní
nemajú právny titul k užívaniu nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu.

Navrhol, aby odvolací súd žalobe žalobcu vyhovel a nariadil žalovaným, aby sa zdržali prechádzania a
prejazdu cez pozemky žalobcu podľa rozsudočného návrhu v jeho doplnenom podaní zo dňa 06. 07.
2022.

3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že:

Ulice - komunikácie F.. a J.. považuje v zmysle stavebného povolenia za vnútroareálové a teda účelové,
zberné, obslužné a neverejné.
Komunikácie označené ako ulice X. a X., slúžia všetkým majiteľom rodinných domov, ako aj objektov
využívaných podnikateľsky ( LV XXXX - zubná ambulancia na C KN p.č. XXXX/XXX ) nachádzajúcim sa
v lokalite V.. Nejedná sa teda o neverejné cesty, slúžiace obmedzenému počtu a okruhu užívateľov, ktoré

by boli uzatvorené rampou, či inou prekážkou a kde by bol vjazd povolený len so súhlasom vlastníka,
alebo ich správcu.
Naplnenie podmienky súhlasu žalobcu s užívaním pozemkov pre účely účelovej komunikácie dôjde až
dobudovaním a kolaudáciou komunikácií.Akosmeuvádzaliužvpriebehukonania,súhlasúčastníkovstavebnéhokonania(vlastníkovsusediacich
nehnuteľností ) na vydanie stavebného povolania - stavebný objekt „ SO - spevnené plochy „ bol daný
za podmienky verejného užívania cesty. Ani jeden z vlastníkov susediacich pozemkov, by nebol ako

účastník stavebného a kolaudačného konania na komunikácie súhlasil s ich výstavbou, ak by nemali
slúžiť na prechod a prejazd k ich domom.
Naplnenie podmienky súhlasu žalobcu s užívaním pozemkov pre účely účelovej komunikácie dôjde až
dobudovaním a kolaudáciou komunikácií.
Čo sa týka viazanosti súhlasu žalobcu s verejným užívaním pozemkov až kolaudáciou stavby

komunikácií, táto bola naplnená vydaním kolaudačného rozhodnutia SP - XXX/XXXX zo dňa 20.5.2015
- SO komunikácie a spevnené plochy , ktoré predkladáme odvolaciemu súdu.
Žalovaní majú prístup na svoje pozemky aj cez iné parcely C KN p.č. XXXX a C KN p.č. XXXX/X.
Žalovaní, ako a všetci ostatní vlastníci rodinných domov na ul. B.. a H. J., by síce mohli prechádzať aj
cez pozemky C KN p.č. XXXX a p.č. XXXX/X ( vo vlastníctveX.. ), napokon by však vyšli opäť len na
účelové komunikácie žalobcu, čím by sa problém nevyriešil.

Žalovaní naďalej zotrvávajú na tom, že okrem časti pozemnej komunikácie, vyznačenej šrafovaním,
pozemky pod miestnymi komunikáciami na prejazd k svojim pozemkom nepoužívajú. Namietajú
teda pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných. Žalovaní nie sú nositeľmi pasívnej vecnej legitimácie,
nepoužívajú pozemky žalobcu na prechod a prejazd na svoje pozemky. Navrhli, aby odvolací súd
odvolanie zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedol, že pokiaľ títo uvádzajú, že súd posúdil
komunikácie ako účelové a verejné, a to titulom samotnej výstavby a konkludentného súhlasu žalobcu
s ich verejným užívaním. Že toto tvrdenie žalovaných vychádza z rozsudku prvostupňového súdu, ktoré
nie je právoplatné, súd podľa žalobcu nedostatočne vyhodnotil skutkovú situáciu, komunikácie nespĺňajú

zákonnépredpokladyverejnejkomunikácie(§3dods.3Cestnéhozákona).Rovnakýnázorprezentovalo
Mesto Z. listom MsÚLC/6653/49974/2022. Žalovaní preto užívajú predmetné komunikácie bez právneho
titulu.
„Ulice - komunikácie X.. a A.E. V. považuje v zmysle stavebného povolenia za vnútroareálové a teda
účelové, zberné, obslužné a neverejné.

Komunikácie označené ako ulice J.. a R.., slúžia všetkým majiteľom rodinných domov, ako aj objektov
využívaných podnikateľsky ( LV XXXX - zubná ambulancia na C KN p.č. XXXX/XXX ) nachádzajúcim sa
v lokalite V.. Nejedná sa teda o neverejné cesty, slúžiace obmedzenému počtu a okruhu užívateľov, ktoré
by boli uzatvorené rampou, či inou prekážkou a kde by bol vjazd povolený len so súhlasom vlastníka,
alebo ich správcu.“

Skutočnosť, že komunikácie označené ako uliceG. a B. slúžia pre obyvateľov a užívateľov objektov
prístupných z týchto komunikácií ešte nezakladá ich verejný charakter. Dopravná značka „B1 Zákaz
vjazdu“ povoľuje vjazd vozidlám vlastníkov nehnuteľností v tejto lokalite s právom prechodu, ktoré
majú zriadené v zmysle vecného bremena na nehnuteľnostiach, na ktorých sa predmetné komunikácie
nachádzajú.

„Naplnenie podmienky súhlasu žalobcu s užívaním pozemkov pre účely účelovej komunikácie dôjde až
dobudovaním a kolaudáciou komunikácií.
Akosmeuvádzaliužvpriebehukonania,súhlasúčastníkovstavebnéhokonania(vlastníkovsusediacich
nehnuteľností ) na vydanie stavebného povolania - stavebný objekt „ SO - spevnené plochy „ bol daný
za podmienky verejného užívania cesty. Ani jeden z vlastníkov susediacich pozemkov, by nebol ako

účastník stavebného a kolaudačného konania na komunikácie súhlasil s ich výstavbou, ak by nemali
slúžiť na prechod a prejazd k ich domom.“
Súhlas žalobcu s užívaním pozemkov pre účelové komunikácie nemôže nastať dobudovaním a
kolaudácioukomunikácií.Vnašomprávnomsystémeneexistujeprávnypredpis,ktorýbytútoskutočnosť
upravoval. Súhlas vlastníka s užívaním pozemku je možné dosiahnuť len konsenzuálnym právnym

úkonom a vkladom jeho výsledku do katastra nehnuteľností. Nikde v súvislosti so stavebným konaním,
ani v stavebnom povolení na výstavbu komunikácií sa nedeklaruje požiadavka verejného charakteru
komunikácií.
„Žalovaní majú prístup na svoje pozemky aj cez iné parcely C KN p.č. XXXX a C KN p.č. XXXX/X.“
Túto skutočnosť sme v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu uviedli ako reakciu na výrok súdu,

ktorý uvádza: „Tým si bol zjavne vedomý toho, že jedine cez jeho pozemky je daná nutná komunikačná
potreba pre účely realizovania vlastníckych práv žalovaných (a to aj v zmysle územného rozhodnutia
Mesta Z. o zástavbe rodinných domov v danej lokalite).“ Prístup cez pozemky CKN p.č. XXXX a XXXX/Xje z hľadiska právneho posúdenia ekvivalentný prístupu cez pozemky žalobcu. Toto je ďalšia skutočnosť,
ktorá potvrdzuje nedostatočné posúdenie skutkového stavu prvostupňovým súdom.
Pre korektné právne posúdenie je spor potrebné riešiť v kontexte § 3d Cestného zákona, teda vlastníctva

a správy pozemných komunikácií. V zmysle platnej legislatívy sú možné dva právne komformné stavy:
A/ Komunikácie a pozemky pod komunikáciami sú v súkromnom vlastníctve a správe, nemajú verejný
charakter a nie sú zaradené v sieti miestnych ciest (viď Cestný zákon), všetci ich užívatelia ich užívajú
v súlade s vecným bremenom a spolupodieľajú sa na primeraných
nákladoch na ich zachovanie a opravy (viď Občiansky zákonník), čo je status quo.

B/ Komunikácie a pozemky sú v majetku a správe obce, majú verejný charakter a sú zaradené v sieti
miestnych ciest. Vzhľadom na list Mesta Z., ktorý je súčasťou spisu, aj napriek existencii zmluvy o
budúcej darovacej zmluve môže byť tento status nerealizovateľný.

5.Žalovanívpísomnomvyjadreníkvyjadreniužalobcuuviedli,žeobsahvyjadreniažalobcujevpodstate
totožný ako podané odvolanie. Nové skutočnosti sú uvedené v čl. II:

A/ Komunikácie a pozemky pod komunikáciami sú v súkromnom vlastníctve a správe, nemajú verejný
charakter a nie sú zaradené v sieti miestnych ciest, všetci ich užívatelia ich užívajú v súlade s vecným
bremenom a spolupodieľajú sa na primeraných nákladoch na ich zachovanie a opravy, čo je status qou
B/ Komunikácie a pozemky sú v majetku a správe obce, majú verejný charakter a sú zaradené v siete
miestnych ciest. Vzhľadom na list Z., ktorý je súčasťou spisu, aj napriek existencii zmluvy o budúcej

darovacej zmluve môže byť tento status nerealizovateľný.
Tvrdenie žalobcu o súkromnom vlastníctve komunikácie aj pozemku, na ktorom je umiestnená,
nevylučuje záver o tom, že ide o komunikácie účelové a verejné. Ako sme už uvádzali, komunikácie
označené ako ulice X.. a B., slúžia majiteľom rodinných domov, ale aj ostatným , nakoľko sú niektoré
objekty využívané podnikateľsky a teda cez ulice prechádzajú a parkujú, aj návštevníci podnikateľských

prevádzok. Neslúžia obmedzenému počtu a okruhu užívateľov. Žalobca poukazuje na značku Zákaz
vjazdu, nepredložil však dôkaz o tom, že bola osadená na základe rozhodnutia cestného správneho
orgánu.
Čo sa týka kolaudácie komunikácie, predložili sme kolaudačné rozhodnutie SP - XXX/XXXX zo dňa
20.5.2015 - SO komunikácie a spevnené plochy . Podľa žalobcu je súhlas vlastníka s užívaním pozemku

dosiahnuteľný len právnym úkonom a vkladom do KN. Zrejme má na mysli zriadenie vecného bremena
zmluvou. Právny poriadok však spája vznik, zmenu a zánik práv a povinností aj s inými skutočnosťami
priamo zo zákona, uplynutím času, konaním, opomenutím konania. Na konkludentý súhlas žalobcu
poukázal práve prvosťupňový súd.

6. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie, krajský súd ako
súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 CSP „a contrario“, rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalobcu voči rozsudku súdu prvej inštancie, tak v rozsahu podaného
odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku

súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej
inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový
stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle §
383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v
súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, keď odôvodnenie rozhodnutia

má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, v podanom
odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených
ustanovením § 384 ods. 2 a 3 CSP, o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jehoviny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom
prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať
dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384

ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a
odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci
dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Po preskúmaní veci
odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali

procesných podmienok.

10. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, zároveň
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného,
odvolací súd k zásadným odvolacím námietkam žalobcu, že názor prvostupňového súdu uvedený v

bode 33 odôvodnenia nie je možné považovať za právne komfortný majúc zato, že komunikácie na
ulici P. J. a R. je potrebné považovať za neverejné účelové komunikácie, poukazujúc na stavebné
povolenie odvolací súd uvádza, že túto námietku žalobcu nemožno považovať za dôvodnú. Súd prvej
inštancie sa náležite vysporiadal s charakterom komunikácií, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch,
ktoré boli predmetom súdneho konania, a to v bodoch 27 až 35 odôvodnenia, pričom súd prvej

inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý
náležite v odôvodnení rozhodnutia aj uviedol. Zo samotnej skutočnosti, že by stavebný úrad označil
v stavebnom povolení predmetné komunikácie ako „vnútroareálové“ pri zistenom skutkovom stave,
ktorý súd jednoznačne mal preukázaný, okrem iného aj výpoveďou samotného žalobcu, nemožno
vyvodzovať, že by predmetné účelové komunikácie boli neverejné. Súd prvej inštancie v odôvodnení

rozhodnutia sa náležite, dostatočne a správne vysporiadal s otázkou charakteru predmetných účelových
komunikácií ako verejných, s ktorým posúdením s prihliadnutím na zistený skutkový stav sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje. Rovnako neobstojí ani názor žalobcu (vo vzťahu k odôvodneniu k
bodu 33 odôvodnenia súdu prvej inštancie), že k naplneniu podmienky súhlasu žalobcu s verejným
užívaním pozemkov účelovej komunikácie dôjde až dobudovaním a skolaudovaním komunikácie a

uzatvorením, resp. vykonaním zmluvy o darovaní komunikácií s Mestom Z.. Súd prvej inštancie sa
náležite, poukazujúc na ustanovenie § 6 ods. 1, §1 ods. 2, ako aj §22 ods. 3 Cestného zákona
(zákon č. 135/1961 Zb.), s poukazom aj na odbornú literatúru, vysporiadal dostatočne a správne
s otázkou konkludentného súhlasu vlastníka pozemku pre účely účelovej komunikácie. Pokiaľ ďalej
žalobcanamietalzáversúduprvejinštancieuvedenývbode34odôvodneniarozsudkusúduspoukazom

na to, že tento záver je v rozpore s realitou, s poukazom, že žalobca nebol konfrontovaný s touto
skutočnosťou, prístup pre žalovaných, aj v citovanom spore na správnom súde, aj v tomto spore,
existuje aj cez pozemky k .ú. Z., C-KN parc. č.XXXX a XXXX/X, ktoré sa rovnako pripájajú na ulicu
Ľ. J. a ich právny štatút je podľa názoru žalobcu rovnaký ako v prípade komunikácií žalobcu; odvolací
súd k tomuto uvádza, že súd v bode 34 správne konštatoval, že z vykonaného dokazovania nebolo

pochýb o tom, že pozemná komunikácia na pozemkoch žalobcu slúži nutnej komunikačnej potrebe,
s poukazom aj na dokazovanie správneho orgánu zachyteného v rozhodnutí správneho súdu. Pokiaľ
súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca v spore netvrdil, že k pozemkom žalovaných je aj
iný prístup, pre ktorý by nebola daná nutná komunikačná potreba (strany sporu majú v zmysle § 150
ods. 1 CSP povinnosť tvrdenia), súd prvej inštancie s prihliadnutím na pôvodne navrhovaný rozsudočný

návrh, ktorým sa žalobca domáhal zriadenia vecného bremena dospel v zásade logickému úsudku, že
žalobca si bol vedomý toho, že jedine cez jeho pozemky je daná nutná komunikačná potreba pre účely
realizovania vlastníckych práv žalovaných. Predmetná skutočnosť však nie je zásadnou skutočnosťou
pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
a právneho posúdenia dospel k záveru, že predmetné účelové komunikácie je potrebné považovať za

verejné účelové komunikácie. Rovnako skutočnosť, že predmetná komunikácia na pozemkoch žalobcu
nie je miestnou komunikáciou v konaní sporná nebola, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie. Z hore uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalobcu, že nie sú splnené
podmienky verejného užívania pozemných komunikácií na pozemkoch, ktoré sú predmetom žaloby
a žalovaní nemajú právny titul k užívaniu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, rovnako odvolací súd

nepovažuje za dôvodnú, s prihliadnutím už na vyššie uvedený názor odvolacieho súdu a berúc do úvahy
súdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav.Vykonanéprávneposúdeniesúdomprvejinštancieodvolací
súd považuje za správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.Pokiaľ žalobca v úvode odvolania všeobecne uviedol odvolací dôvod, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd jednak uvádza, že
žalobca v odvolaní nenamietal konkrétne, ktoré dôkazy žalobca navrhol a súd ich nevykonal; ďalej

poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa s otázkou nevykonania dôkazov vysporiadal v bode 36 a
37 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie; na pojednávaní dňa 16.11.2022 rozhodol uznesením,
ktoré vyhlásil za účasti žalobcu a právneho zástupcu žalovaných, ktoré konkrétne dôkazy súd nevykoná,
pričom odvolací súd uvádza, že súd postupoval v súlade s ustanovením § 182 a keďže po vyjadrení strán
nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, pričom

v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Teda súd posudzuje,
ktoré dôkazy navrhnuté stranami sporu sú potrebné pre rozhodnutie súdu tak, aby pre rozhodnutie súd
získal podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom súdneho konania.
S prihliadnutím už na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny, a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v celom rozsahu, a to vrátane
rozhodnutia súdu o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1

CSP a žalobcovi, ako neúspešnej strane sporu uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, pri aplikácii
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaní boli úspešnou stranou

sporu v plnom rozsahu, preto odvolací súd uložil žalobcovi, ktorý bol neúspešnou stranou sporu v
odvolacom konaní, zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov konania, postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

12. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).