Rozsudok – Záložné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. jún 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/165/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220212918
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7220212918.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, B.
a 2/ D. E., nar. X.X.XXXX, bytom B. F. XX, B., obaja žalobcovia zastúpení JUDr. Monikou Marjanovič,
advokátkou, so sídlom Urbánkova 6, Košice, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, o určenie, že záložné právo neexistuje, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Košice II z 3. júna 2022, č. k. 18C/72/2020-178

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým
rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neexistencie
záložného práva na bytových nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu v 1. rade, zriadeného Zmluvou
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uzatvorenou dňa 28.8.2008 (ďalej tiež len „záložná
zmluva“) na zabezpečenie pohľadávky právneho predchodcu žalovaného – spoločnosti Slovenská
sporiteľňa, a. s. voči žalobcom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0578705410 zo dňa 28.8.2008

(ďalej tiež len „úverová zmluva“). Tento nárok bol podľa žaloby vystavaný na argumentácii o premlčaní
záložného práva, opierajúcej sa o skutkovú okolnosť zosplatnenia celého neuhradeného zostatku úveru
dňa 6.6.2015 a fakt, že žalovaný oznámil začatie výkonu záložného práva listom zo 4.12.2020.

2. Súd prvej inštancie primárne posudzoval procesnú prípustnosť určovacej žaloby so záverom, že
žalobcovia majú na určení, ktorého sa domáhajú, naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm.
c) C.s.p., „...keďže z údajov z katastra nehnuteľností vyplýva existencia zápisu záložného práva k

Nehnuteľnostiam v prospech žalovaného a žalobcami požadovaný určujúci výrok je spôsobilý dosiahnuť
výmaz tohto záložného práva a odstrániť tak stav právnej neistoty medzi stranami sporu ohľadom
existencie záložného práva“. Podľa posúdenia prvoinštančného súdu zároveň ide „...o jediný spôsob,
akým môžu žalobcovia dosiahnuť výmaz záložného práva k Nehnuteľnostiam bez súhlasu žalovaného“.

3. V nadväznosti na to sa prvoinštančný súd zaoberal aj hmotnoprávnou opodstatnenosťou uplatneného
nároku.Skutkovopritomvpodstatnomvyšielzozistení,že„...právnypredchodcažalobcupreomeškanie

žalobcov so zaplatením splátky úveru splatnej dňa 06.06.2015 úver poskytnutý na základe Zmluvy o
úvere zosplatnil ku dňu 04.11.2015“, že „...právny predchodca žalovaného oznámil žalobcom začatie
výkonu dohodnutého záložného práva k Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej dražbe listom
zo dňa 07.01.2016“, že Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 42C/261/2016 z 18. júla 2016 zakázalprávnemu predchodcovi žalovaného výkon záložného práva až do času právoplatného skončenia
konania, k čomu došlo v nadväznosti na rozhodnutie o odvolaní Krajského súdu v Košiciach rozsudkom
sp. zn. 1Co/210/2018 z 20. marca 2019 dňa 20.5.2019, že „Žalovaný listom zo dňa 04.12.2020 oznámil

žalobcom pokračovanie výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej
dražbe“.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 52, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 112, § 151a,
§ 151c, § 151j ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v aktuálnom znení a § 7 zák. č.

62/2020 Z. z., o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v aktuálnom znení.
Na ich základe dospel v prvom rade k záveru o premlčaní záložného práva žalovaného, považujúc
pritom z pohľadu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka za výkon záložného práva predajom zálohu
na dobrovoľnej dražbe otvorenie dražby, t.j. vyvolanie licitátora o začatí dražby. Súd prvej inštancie
odmietol argument žalovaného, že za výkon záložného práva je možné považovať oznámenie o začatí

výkonu záložného práva. Skonštatoval v tejto spojitosti, že „Žalobcovia, dražobník a ani okresný úrad nie
sú príslušnými orgánmi v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka“. Riadiac sa týmito úvahami
uzavrel, že „Trojročná premlčacia doba záložného práva k Nehnuteľnostiam resp. práva žalovaného
uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností
uplynula dňa 05.11.2018, keďže právny predchodca žalovaného sa mohol uspokojiť resp. domáhať

uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností, najskôr deň nasledujúci po dni zosplatnenia
zabezpečenej pohľadávky“. I napriek záveru o premlčaní záložného práva súd prvej inštancie „...na
vznesenú námietku premlčania zo strany žalobcov neprihliadal“, považujúc ju v okolnostiach prípadu za
odporujúcu dobrým mravom. V úvahách vedúcich k tomuto záveru skutkovo vyšiel z toho, že „...právny
predchodca žalobcu začal s výkonom záložného práva predajom Nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe v

januári2016,t.j.cca2mesiacepovyhlásenímimoriadnejsplatnostipohľadávky,ktorábolazabezpečená
záložným právom k Nehnuteľnostiam. Následne však na návrh žalobcu v 1. rade, doručenom súdu dňa
20.06.2016, tunajší súd v konaní vedenom pod spis. zn. 42C/261/2016 neodkladným opatrením zo dňa
18.07.2016 právnemu predchodcovi žalovaného uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k
Nehnuteľnostiam. Toto neodkladné opatrenie bolo právoplatne zrušené dňa 20.05.2019“. Skonštatoval

v tejto súvislosti, že „Napriek tomu, že stranou v konaní spis. zn. 42C/261/2016 žalovaný nebol,
nariadené neodkladné opatrenie žalovaného zaväzovalo v zmysle § 228 ods. 1 Civilného sporového
poriadkuvspojenís§234ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku“.Žalovanýoznámilpokračovanievýkonu
záložného práva žalobcom v decembri 2020“. Podľa zistenia súdu prvej inštancie „Následne súd na
základe návrhu žalobcov v tomto konaní dňa 18.01.2021 nariadil žalovanému neodkladným opatrením

zdržať sa výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam“. Na dôvažok prvoinštančný súd poznamenal, že
„V dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z.z. a jeho § 7 nebolo možné vykonávať dražbu v období od
27.03.2020 do 31.05.2020“. V kontexte týchto okolností súd prvej inštancie konštatoval, že „z dôvodu
konania žalobcov nebolo možné v dôsledku nariadených neodkladných opatrení vykonávať záložné
právokNehnuteľnostiamvobdobíod18.07.2016do20.05.2019avobdobíod18.01.2021posúčasnosť.

Zároveň v dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z.z. nebolo objektívne možné vykonávať dražby v období
od 27.03.2020 do 31.05.2020. Právnemu predchodcovi žalovaného nebránila vo vykonávaní záložného
práva k Nehnuteľnostiam žiadna prekážka v období od novembra 2015 do júna 2016 (t.j. 8 mesiacov)
pričom aj začal s výkonom záložného práva k Nehnuteľnostiam v primeranom čase potom, ako sa
zabezpečená pohľadávka stala v celom rozsahu splatnou. Žalovanému nebránila vo výkone záložného

práva k Nehnuteľnostiam žiadna prekážka v období od júna 2019 do marca 2020 (t.j. 10 mesiacov) a v
období od júna 2020 do decembra 2020 (7 mesiacov).“ Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že „...žalovaný
a jeho právny predchodca mali objektívnu možnosť vykonávať záložné právo k Nehnuteľnostiam v
súhrne 25 mesiacov“, a teda že na výkon práva nemali k dispozícii celý čas zodpovedajúci zákonom
určenej premlčacej dobe (36 mesiacov). Považoval za spravodlivé „...aby žalovaný mal rovnako ako iní

záložní veritelia objektívnu možnosť domáhať sa uspokojenia svojej zabezpečenej pohľadávky v súhrne
so svojím právnym predchodcom aspoň v období 36 mesiacov. Totiž objektívne právo chráni toho,
kto náležite dbá na svoje subjektívne právo stanovením všeobecnej premlčacej doby tiež v trvaní 36
mesiacov.“ Podľa jeho názoru, skrátenie premlčacej doby a fakt, že ju spôsobili žalobcovia, je potrebné
považovať za výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho. Na podklade

týchto úvah uzavrel, že „...vznesenie námietky premlčania žalobcov za tejto situácie, keď žalovaný
márne uplynutie premlčacej doby výkonu záložného práva nezavinil a zavinenie naopak možno pričítať
žalobcom, je nutné považovať za zneužitie ich práva na úkor žalovaného“. Súd prvej inštancie zavŕšil
posúdenie súladu námietky premlčania žalobcov s dobrými mravmi vysporiadaním sa s podstatnýmičasťami ich argumentácie v tejto otázke. V prvom rade odmietol priliehavosť odkazu žalobcov na závery
formulované Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/203/2018m konštatujúc skutkovú odlišnosť
prejednávaných prípadov. Podľa jeho nazerania „V danom prípade totiž na rozdiel od tohto konania

k premlčaniu výkonu záložného práva nedošlo v dôsledku konania a zavinenia dlžníkov, ktorí vzniesli
námietku premlčania“. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s názorom žalobcov, že „...žalovaný si v rámci
vynaloženia náležitej starostlivosti mal zaobstarať exekučný titul k pohľadávke zabezpečenej záložným
právom k Nehnuteľnostiam...“. Poukázal na to, že exekučný titul nie je podmienkou výkonu záložného
práva a akcentoval, že „Občiansky zákonník v § 151j ods. 2 vyslovene pripúšťa, aby sa záložný veriteľ

uspokojil alebo domáhal uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná“,
a preto považoval za zodpovedajúce požiadavke náležitej starostlivosti, pokiaľ žalovaný v okolnostiach
prípadu nepristúpil k uplatneniu premlčanej pohľadávky.

5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že procesne
úspešnému žalovanému priznal nárok na ich plnú náhradu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil
tak, že jej žalobe vyhovie. Žalobcovia v odvolaní ťažiskovo namietali proti záveru, že ich námietka
premlčania (žaloba založená na dovolaní sa premlčania; pozn. odv. súdu) je v rozpore s dobrými
mravmi. V prvom rade nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie o význame neodkladného opatrenia

pre plynutie premlčacej doby, dôvodiac, že žalovaný napriek neodkladným opatrením uloženému
zákazu dočasne vykonať záložné právo, mohol zamedziť jeho premlčaniu včasným uplatnením
zabezpečenej pohľadávky na súde. Odvolatelia prezentovali názor, že odopretia súdnej ochrany pre
rozpor s dobrými mravmi sa môže domáhať len ten z účastníkov právneho vzťahu, ktorý vyvinul
dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti pri jeho zakladaní. Poukázali tiež na to, že aplikáciou

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza k oslabeniu princípu právnej istoty, a preto použitie
tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch. Za takto výnimočný
odvolatelia nepovažovali prejednávaný prípad tiež preto, že žalovaný mohol následky plynutia času
eliminovať dostupnými právnymi prostriedkami „ ...napr. exekučným titulom, písomným uznaním
nároku“. Podľa presvedčenia odvolateľov, nečinnosť žalovaného v tomto smere nemôže byť na ich

úkor, pričom za ospravedlňujúce v tomto smere nepovažovali ani súdom prvej inštancie uvažovanú
snahu nenavyšovať pohľadávku o náklady spojené s jej uplatnením. Žalobcovia zastávali názor, že nimi
vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za amorálnu za situácie, keď nebolo preukázané
aby ňou sledovali zámer poškodiť či znevýhodniť žalovaného. Naopak, vytkli žalovanému, že „Nie je
obvyklé, aby bezdôvodne dôveroval opakovaným sľubom dlžníkov, ktorí síce tvrdia, že chcú splácať

svoj dlh, ale v skutočnosti nekonajú, sú nečinní“. Žalobcovia v odvolaní namietali tiež nedostatok
dôvodov napadnutého rozsudku, dôvodiac, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentom,
že listom z 13.1.2021 žalovaný oznámil nový výkon záložného práva, keďže v pôvodnom výkone
realizovanom ešte jeho právnym predchodcom (oznámený listom z zo 7.1.2016), nepokračoval. Svojimi
odvolacími námietkami vytýkajúcimi nedostatky v procesnom postupe pri odôvodňovaní rozhodnutia a

poukazujúcimi tiež na prítomnosť právnych vád napadnutého rozsudku, žalobcovia podľa posúdenia
odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní
žalobcami formálne označený, a tiež aj citovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.
nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tak

podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľmi materiálne, a preto
ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci
z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého
odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej
špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Odvolací súd napokon

poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným
odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní,
a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto

porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolania poukázal na právnu neudržateľnosť argumentu žalobcov, že
následky plynutia času mal za daných okolností zvrátiť uplatnením záložným právom zabezpečenej
pohľadávky na súde a až za „absurdný“ označil názor odvolateľov, že nemal veľkoryso prihliadať na

ich aktivitu (prísľuby uspokojenia pohľadávky), ktorou sa po zosplatnení úveru snažili vyhnúť realizácii
záložného práva.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

(§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné.

9. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení
ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva
rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné
zhľadiskavšetkýchkľúčovýchotázoknastolenýchvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancieoboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia,reagujúctýmzároveňnapodstatnéargumentyžalobcovvodvolaní(§387ods.3vetadruhá
C.s.p.), odvolací súd jeho dôvody z relevantných hľadísk nastolených odvolaním precizuje. Odvolací
súd pripomína, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR

sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).

10. Podstata právnej argumentácie žalobcov sa koncentruje v argumente, že za situácie, keď na
základe ich návrhu súd neodkladným opatrením dočasne (opakovane) zakázal žalovanému (jeho
právnemu predchodcovi) vykonať záložné právo, bolo možné od neho spravodlivo požadovať, aby

zamedzil premlčaniu záložného práva v dôsledku jeho nevykonania v zákonom predpokladanom čase,
výkonom iného práva – uplatnením peňažného nároku na súde alebo právnym úkonom – uznaním
dlhu odvolateľmi. Odvolací súd s takýmto nazeraním na podobu spravodlivého usporiadania pomerov
účastníkov občianskoprávnych vzťahov rozhodne nesúhlasí. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie
má odvolací súd za to, že pokiaľ žalobcovia svojím procesným úkonom (návrhom na nariadenie

neodkladnéhoopatrenia)privodilistav,ktorýžalovanémuobjektívnebránilvovýkonepráva,dovolaniesa
premlčania, založené práve na argumente, že právo nebolo v čase trvajúceho zákazu vykonané, naráža
na princíp spravodlivosti už v jeho základe, nakoľko nerovnováhu v právnom postavení strán, vyvolanú
už žalobcami iniciovaným zásahom do subjektívneho práva žalovaného, ďalej prehlbuje. Odvolací
súd pripomína, že úloha sudcu pri aplikácii práva v rámci podmienok materiálneho právneho štátu

je práve opačná - uplatnením princípu dobrých mravov vyrovnávať takéto disproporcie spravodlivosti.
Výstižný záver v tejto problematike formuloval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 294/2012
zo 7. februára 2013, v ktorom konštatoval, že úlohou sudcu je „nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo
maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so
všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno-právneho princípu“. Rovnako

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013 konštatoval, že „Je ... povinnosťou
súdu v každej prejednávanej veci vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého riešenia, ktoré bude
zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti.“ Obdobne kladenie ďalších nárokov na správanie
sa žalovaného za situácie, keď mu z iniciatívy žalobcov bolo zakázané vykonávať záložné právo, sa
od pomyselného obrazu spravodlivého usporiadania pomerov strán len vzďaľuje. Predstava žalobcov,

že žalovaný mal v tejto situácii uplatniť zabezpečenú pohľadávku na súde je naviac v príkrom rozpore
s konceptom záložného práva, zavedeným v našej právnej úprave zák. č. 526/2002 z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
vystavaným zásadne na téze výkonu záložného práva bez ingerencie súdu.

11. Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorou žalobcovia vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa v dôvodoch
napadnutého rozsudku nevysporiadal s ich argumentom, že listom z 13.1.2021 žalovaný oznámil nový
výkon záložného práva, odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľov na to, že kľúčovým v právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie bol záver o amorálnosti výkonu práva založeného na námietkeodporujúcej dobrým mravom, vo vzťahu ku ktorému je dotknutý argument žalobcov bez zjavného
alebo žalobcami bližšie vysvetleného významu. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú vo svojej rozhodovacej praxi konštantne premieta

aj Ústavný súd SR, vnútroštátny všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať
(len) s argumentom, ktorý je podstatný (i) a ktorý je zároveň formulovaný dostatočne jasným a presným
spôsobom (ii). Podľa názoru odvolacieho súdu, posudzovaný argument žalobcov tieto parametre
nespĺňa, a preto súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že na takto formulovanú otázku odvolateľom
v dôvodoch napadnutého rozsudku nedal odpoveď.

12.Odvolacísúdztýchtodôvodovspoužitímust.§387ods.1C.s.pakovecnesprávny potvrdilrozsudok
prvoinštančného súdu, ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v procesnom neúspechu žalovaného v konaní pred súdom prvej
inštancie.

13. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

14. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

15. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí boli v odvolacom konaní
neúspešní. Na tomto základe odvolací súd priznal žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenialen v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)