Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. júl 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/129/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117219352
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3117219352.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa

a sudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobkyne G. M., narodenej X.
Y. XXXX, S., L.. Q. XXXX/XX, zastúpenej Občianskym združením OPOS, Trenčianska Teplá, A.
Hlinku 1084/24A, IČO: 51 147 688, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.,
Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic,
s. r. o., Martin, P. O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, o vydanie bezdôvodného obohatenia
a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod
sp. zn. 12C/41/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. novembra

2021 sp. zn. 17Co/116/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
2. septembra 2020 č. k. 12C/41/2017-220 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 5 938,87 eur zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 0274648234
zo dňa 27. marca 2008 a určenia, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Zároveň uložil žalobkyni

nahradiť trovy konania žalovanej v plnom rozsahu k rukám jej právneho zástupcu. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol, že dokazovaním nemal za sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na
charakter strán sporu. Následne podrobil úverovú zmluvu prieskumu vo svetle § 4 ods. 2 písm. d), i) a
k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) v platnom
znení ku dňu podpísania zmluvy dňa 27. marca 2008, t. j. či obsahuje všetky obligatórne vyžadované
náležitosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že podľa judikatúry EÚ, ktorá je pre súdy
členských štátov záväzná, ako aj judikatúry NS SR, náležitosti podľa písm. d), i) a k) zákona č. 258/2001

Z. z. nie sú zákonnými náležitosťami podľa Smernice 208/48/ES, členské štáty ich nemôžu zavádzať do
svojej vnútroštátnej úpravy a pokiaľ bez nich môže spotrebiteľ posúdiť rozsah svojho záväzku, nejde o
okolnosť spôsobujúcu bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že v tejto
veci išlo práve o takéto náležitosti, pričom ostatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
úverovázmluvaobsahovala,atoajsprávnuvýškuRPMN.Súdďalejnanámietkyžalobkynezdôraznil,že
úver poskytla banka, ktorá nie je predávajúcim, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu. Ak by žalobkyňa
ako dlžník chcela podať sťažnosť, v úverovej zmluve je uvedená presná adresa veriteľa i s IČO, kde

môže adresovať svoje sťažnosti. Napokon dodal, že pokiaľ úver nie je bezúročný a bezpoplatkový, nie je
právny titul na vydanie bezdôvodného obohatenia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. novembra
2021 sp. zn. 17Co/116/2020 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súdna prax nebola pri aplikácii ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. donedávna jednotná. Rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 však prijalo záver, že uvedené ustanovenie je
potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné
vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Odvolací súd konštatoval,

že pokiaľ ustanovenie zákona č. 258/2001 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. K ďalšej odvolacej
námietke žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje povinný údaj, a to priemernú hodnotu RPMN,
uviedol, že povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej hodnote RPMN, ako

obligatórnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, bola do zákona o spotrebiteľských úveroch vložená až
novelou č. 568/2007 Z. z., účinnou od 1. januára 2008. Podľa prechodného ustanovenia § 8aa ods. 1
vznikla povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o priemernej hodnote RPMN až dňa 29. júna 2008.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ zmluva o úvere bola v danom prípade uzatvorená už dňa
27. marca 2008, bolo to v čase, keď neexistovala povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o priemernej

hodnote RPMN pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vo vzťahu k ďalšej námietke, že
adresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť nebola v zmluve o úvere uvedená, konštatoval,
že zákonodarca diferencoval v zákone č. 258/2001 Z. z. podobné obligatórne náležitosti na „adresu
predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť“ a „identifikačné údaje veriteľa“. V prejednávanom prípade
bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver bankou, a preto v zmluvnom vzťahu, a to ani medzi veriteľom

a treťou osobou, tak nefiguroval „predávajúci“. V zmluve o úvere potom nemohla byť uvedená nijaká
adresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť. Odvolací súd dodal, že adresa predávajúceho na
reklamáciu alebo sťažnosť by bola povinne vyžadovaná vtedy, ak by bol žalobkyni poskytnutý účelový
úver na kúpu tovaru; vtedy by žalobkyňa mohla „tovar“ reklamovať, na čo by potrebovala poznať adresu
„predávajúceho“. Uzavrel, že v prípade bezúčelového úveru ale nie je možné úver reklamovať. Za

nedôvodnú považoval i námietku žalobkyne, podľa ktorej zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej
splatnosti a dobu trvania zmluvy. Poukázal na to, že zmluva o úvere tieto náležitosti spĺňa, keďže je
v nej jasne vyjadrená splatnosť prvej splátky istiny (20. apríla 2008), počet splátok (120), periodicita a
splatnosť splátok (mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci) a konečná splatnosť úveru (20. marca
2018). Odvolací súd napokon ako bez právnej relevancie vyhodnotil i poslednú námietku žalobkyne, že

súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 258/2001 Z. z., ale zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), keď z
prvoinštančného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie aplikoval zákon č. 258/2010 Z. z. platný a
účinný ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP.

3.1. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa nezaoberal

predbežnou právnou otázkou absencie namietanej náležitosti Zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona
č. 258/2001 Z. z. Odvolací súd mal prvoinštančné rozhodnutie zrušiť pre jeho arbitrárnosť, avšak tento
iba doplnil jeho odôvodnenie a rozhodnutie potvrdil, čím bolo upreté právo žalobkyne na spravodlivý
proces. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd nenariadil pojednávanie tak, ako mu to vyplývalo
z ustanovenia § 385 ods. 1 CSP za účelom doplnenia dokazovania, ktoré nevykonal súd prvej inštancie.

Tiež poznamenala, že súdy jej ako spotrebiteľke neposkytli náležitú ochranu, ktorá vyplýva zo zákonnej
úpravy. Poukázala na to, že pri rozhodovaní je nutné prijať výklad pre spotrebiteľa jednoznačne
výhodnejší.

3.2. V súvislosti s ustanovením § 421 ods. 1 CSP dovolateľka konštatovala, že súdy dospeli k

nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva o úvere uzatvorená so žalovanou obsahuje všetky podstatné
náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. Ďalej konkretizovala, že odvolací súd nesprávne
posúdil otázku, či absencia náležitostí zmluvy uvedených v § 4 ods. 2 písm. d) a k) zákona č. 258/2001
Z. z. má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Mala za to, že táto otázka nebola vrozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ vyriešená v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo vzťahu
k uvedenému dôvodila, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť vyžadovanú v § 4 ods. 2 písm.
d) v tom čase platného zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého zmluva musí obsahovať adresu

predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Zároveň konštatovala,
že v spornej zmluve absentuje aj zákonná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z.
z., t. j. priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov
na príslušný spotrebiteľský úver. S ohľadom na prechodné ustanovenie § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001
Z. z. poznamenala, že žalovaná mala do dvoch mesiacov po 29. apríli 2008 dodatkom doplniť údaj daný

zákonodarcom.

3.3. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP odôvodňovala rozdielnou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu (rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/128/2016 a 3Cdo/146/2017) v otázke (absentujúcej)
obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. Poukázala
na to, že v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/128/2016 sa najvyšší súd stotožnil so záverom odvolacieho

súdu, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký
výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených
v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek
spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom
a tiež k poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca

aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je napriek odchylnosti
takejtoúpravyspotrebiteľskýchúverovodúpravyúverovvšeobecneprávedôkazomzvýšenejpozornosti
venovanej ochrane spotrebiteľa. Na druhej strane v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 dovolací súd
konštatoval, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach

(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,
je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na historický a teleologický výklad ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a podotkla, že až s účinnosťou od 1. mája 2018

došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je
zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Priklonila sa k záverom obsiahnutým v skoršom
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/128/2016 a uviedla, že pokiaľ dovolací súd v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017
dôvodil eurokonformným výkladom, tak limity tohto výkladu spočívajú okrem iného v tom, že nesmú
byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, a preto nesprávna transpozícia

smernice nemôže byť odstraňovaná výkladom contra legem.

3.4. Na základe uvedeného dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané

(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala (i)
nedostatočné odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia a neodstránenie tejto vady odvolacím súdom,
(ii) porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, (iii) nenariadenie pojednávania odvolacím súdom a (iv)

neposkytnutie náležitej ochrany dovolateľke ako spotrebiteľke.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom naprávnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

16. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie (prípadne
odvolací súd) svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti

v zmysle § 420 písm. f) CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch inštancií popísali obsah
podstatných skutkových tvrdení strán sporu a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov
vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili
svoje právne závery. Odôvodnenie súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými
podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Ich myšlienkové postupy sú v odôvodnení dostatočne

vysvetlené nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali, keď nevyhoveli žalobe žalobkyne o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 5 938,87 eur zo zmluvy o revolvingovom úvere a určenie, že zmluva
je bezúročná a bez poplatkov.

16.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že vzhľadom na charakter strán sporu ide v
danej veci o spotrebiteľský vzťah. Ďalej náležite zdôvodnil potrebu aplikácie ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o ochrane spotrebiteľa ako aj ďalších ustanovení OZ a zákona
č. 258/2001 Z. z. ako lex specialis, ktorý má podľa § 52 ods. 2 OZ prednosť pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka ako všeobecného zákona. Následne s poukazom na súdnu prax i právnu

úpravu EÚ dospel k záveru, že žalobkyňou namietané okolnosti - absencia 3 náležitostí úverovej zmluvy
- nespôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Vzhľadom na obsah dovolacích
námietok dovolateľky hodno zdôrazniť, že súd prvej inštancie explicitne vyslovil, že predmetný úver
poskytla banka, ktorá v zmysle namietaného § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. nie je
predávajúcim, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu. Dodal, že ak by žalobkyňa ako dlžník chcela

podať sťažnosť, v úverovej zmluve je uvedená presná adresa veriteľa i s IČO, kde môže adresovať
svoje sťažnosti.

16.2. Odvolací súd v odôvodnení vo vzťahu k namietanej nesprávnej aplikácii § 4 ods. 2 písm. i) zákona
č. 258/2001 Z.z. riadne vysvetlil, prečo sa priklonil k záverom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, v zmysle ktorých nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky.
Zároveňpoukázalnaeurokonformnývýkladustanovenia,podľaktoréhopredmetnánormaneustanovuje
povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným
poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

Odvolací súd ďalej dostatočne zdôvodnil, prečo absencia údaju o priemernej hodnote RPMN v danom
prípade nemala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Poukázal na ustanovenie § 8aa
ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého vznikla povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o
priemernej hodnote RPMN až dňa 29. júna 2008. Odvolací súd sa náležite vysporiadal aj s namietaným
nedostatkom zmluvy o úvere podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z.z., keď zdôraznil, že v

prejednávanom prípade bol žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver bankou, a teda v zmluvnom vzťahu
nefiguroval predávajúci. V zmluve o úvere potom nemohla byť uvedená nijaká adresa predávajúceho
na reklamáciu alebo sťažnosť (pričom veriteľ úver nepredáva, lež poskytuje). Odvolací súd dodal, že
adresa predávajúceho na reklamáciu alebo sťažnosť by bola povinne vyžadovaná vtedy, ak by bol
žalobkyni poskytnutý účelový úver na kúpu tovaru; vtedy by žalobkyňa mohla tovar reklamovať, na čo

by potrebovala poznať adresu predávajúceho. Uzavrel, že v prípade bezúčelového úveru však nie je
možné úver reklamovať. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalobkyne, že zmluva o úvere neobsahuje termín
konečnej splatnosti a dobu trvania zmluvy, poukázal na údaje uvedené v zmluve, ktorá obsahovala
vyjadrenie splatnosti prvej splátky istiny (20. apríla 2008), počet splátok (120), periodicitu a splatnosťsplátok (mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci) a konečnú splatnosť úveru (20. marca 2018).
Napokon sa vyjadril aj k poslednej odvolacej námietke a konštatoval, že súd prvej inštancie aplikoval
zákon č. 258/2010 Z.z. platný a účinný ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, pričom aj výslovne citoval

relevantné ustanovenia tohto zákona.

16.3. Na základe uvedeného možno konštatovať, že tak súd prvej inštancie ako i odvolací súd pri
hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných
skutočností,čiskutočností,ktorévkonanívyšlinajavo.Zuvedenéhojezrejmé,zakýchdôvodovodvolací

súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia §
393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať

to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci

boli z tohto pohľadu súdmi nižších inštancií splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

18. Dovolateľka ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že neoboznámil strany sporu o sporných a
nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci podľa § 181 ods. 2 CSP.

18.1. Dovolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru o neopodstatnenosti uvedenej námietky. Súd
prvej inštancie výzvou z 11. mája 2020 (č. l. 196 spisu) vyzval žalobkyňu na späťvzatie žaloby podľa
§ 138 CSP ako zjavne nedôvodnej žaloby s odôvodnením, že sa stotožňuje s rozhodnutím Súdneho
dvora EÚ C-42/2015 zo 6. novembra 2016 Home Credit Slovakia a.s./Klára Biróová. Podľa názoru

dovolacieho súdu je z obsahu uvedenej výzvy, ktorá bola doručená obom stranám sporu, celkom
zrejmé, aký predbežný právny názor súd prvej inštancie zastával. Navyše, na pojednávaní konanom
dňa 2. septembra 2020 konajúca sudkyňa uviedla, že v danej veci nie sú skutkové okolnosti sporné,
nie je potrebné vykonávať žiadne ďalšie dôkazy, žaloba je na zamietnutie. Z uvedených skutočností
nepochybne vyplýva, že v prejednávanom prípade bolo učinené ustanoveniu § 181 ods. 2 CSP zadosť.

18.2. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd zdôrazňuje, že ani prípadné porušenie predmetného
ustanovenia nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, keďže opomenutie aplikácie §
181 ods. 2 CSP sa v zásade konvaliduje vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie,
v ktorom rozhodnutí súd oznámi svoje názory a tým zhojí tento prípadný procesný nedostatok (pozri

mutatis mutandis rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/17/2021, 7Cdo/130/2018, 4Cdo/142/2018,
3Cdo/9/2018, aj uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012, z ktorého vyplýva, že súd až v samotnom
rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny
názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci; k tomu porovnaj aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/211/2013, 3Cdo/3/2016, 7Cdo/279/2021). Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že
namietaným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd nenariadil pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP.

19.1. K tomu dovolací súd v prvom rade uvádza, že ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ani judikatúra ESĽP netrvá na tom, aby sa civilné konania na každej inštancii/stupni prejednávali
verejne, t. j. na ústnych pojednávaniach. Ak súd prvej inštancie rozhodoval na pojednávaní, odvolací

súd v zásade pojednávanie nariadiť nemusí.

19.2.Realizáciaprocesnéhooprávneniastranysporu(účastníkakonania)byťprítomnounapojednávaní
neprichádza do úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje bez nariadenia
pojednávania. Vo všeobecnosti platí, že okrem taxatívne vymedzených prípadov odvolací súd môže
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s tým, že ide o možnosť, nie povinnosť rozhodovať bez

pojednávania a zásadne je len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či túto možnosť
využije. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo je na úvahe
odvolacieho senátu.

19.3. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

19.4. Nakoľko odvolací súd v posudzovanom prípade nezistil potrebu zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nezistil ani existenciu dôležitého verejného záujmu, a teda nešlo ani o jeden prípad
zákonom vymenovaný, kedy by odvolací súd bol povinný obligatórne nariadiť pojednávanie, postupoval

správne, keď pojednávanie nenariadil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd
toho názoru, že postup odvolacieho súdu bol zákonný. Odvolací súd, zohľadňujúc princíp procesnej
ekonómie, v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a žalobkyni neznemožnil
uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených
záujmov. Sporové strany boli pritom riadne upovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia

rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s §
219 ods. 3 CSP). Neopodstatnená je preto námietka, že označeným postupom odvolacieho súdu došlo
k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. Pokiaľ dovolateľka v podanom dovolaní argumentovala, že súdy jej ako spotrebiteľke neposkytli

náležitú ochranu, s odôvodnením, že pri rozhodovaní je nutné prijať výklad pre spotrebiteľa jednoznačne
výhodnejší, z povahy týchto námietok je možné usúdiť, že žalobkyňa vyjadruje nespokojnosť s právnym
posúdením veci.

20.1. K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá

skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych
záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle §
420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací
súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20.2. V tomto kontexte hodno zdôrazniť záver Ústavného súdu SR, podľa ktorého ani pri posudzovaní
splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy

dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

21. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad ani pre záver,
že by súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom
procesnýmstranámrovnakúmožnosťvyjadriťsakveci,kvykonanémudokazovaniu,kpriebehukonaniaa k vyjadreniam protistrany, pričom z obsahu spisu nevyplýva taký postup súdov, ktorý by nezohľadňoval
čl. 6 Základných princípov CSP.

22. Vec prejednávajúci senát s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že procesný postup
súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať
za porušenie práva na spravodlivý proces. Postup odvolacieho súdu (a rovnako i súdu prvej inštancie)
neporušil kogentné procesné ustanovenia a napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného,
ale ani z ústavnoprávneho rámca. Nižšie súdy neporušili vo vzťahu k dovolateľke zaručené procesné

práva spojené so súdnou ochranou práva.

23. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

24. Žalobkyňa ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) a c)
CSP.

25. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením,

pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Najvyšší súd nemôže
byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania
dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak
dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu
došlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny

substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej
argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax
(iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

26. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom

vymedzilaprávneotázkytýkajúcesainterpretácie:1/ustanovenia§4ods.2písm.d)zákonač.258/2001
Z.z. v platnom znení ku dňu podpísania spornej zmluvy; 2/ ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k) v spojitosti
s ustanovením § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.; 3/ ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z. z. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k meritórnemu dovolaciemu
prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie,

t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzených právnych otázkach.

27. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich

riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

28. Dovolateľka prostredníctvom prvej (1/) právnej otázky namietala absenciu náležitosti vyžadovanej
ustanovením § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. v spornej zmluve o úvere, s čím spájala
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

29. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí musí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť.

30. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že z hľadiska sémantického zákon č.
258/2001 Z.z. rozlišuje subjekty predávajúci a veriteľ [pozri napr. § 3 ods. 1 alebo § 7 ods. 2 písm.

a)]. Najvýraznejšie je to badať pri stanovení obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
(§ 4 ods. 2), kde najprv pod písm. a) zákon vyžaduje identifikačné údaje veriteľa a následne pod
písm. d) osobitne požaduje údaje (adresa na reklamáciu alebo sťažnosť) predávajúceho. Z hľadiska
samotného zmyslu jednotlivých pojmov je zrejmé, že povinné uvedenie adresy predávajúceho nauplatnenie reklamácie alebo sťažnosti bude vyžadované najmä v prípadoch poskytnutia účelového
úveru na kúpu tovaru, kedy veriteľ uzatvára s predávajúcim zmluvu o výhradnom poskytovaní úveru na
kúpu svojho tovaru, pričom následne veriteľ uzatvára zmluvu o úvere s dlžníkom na kúpu konkrétneho

tovaru od predávajúceho. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. (ktorý
je totožný z hľadiska predmetu i účelu s predchádzajúcim zákonom č. 258/2001 Z. z.) vyjadrujúcej
úmysel zákonodarcu, v ktorej sa konštatuje, že „adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (najmä pri účelovom úvere na nákup tovaru alebo služby, pri ktorom
predávajúci a veriteľ uzatvorili zmluvu o výlučnom poskytovaní spotrebiteľského úveru a na základe

tejto zmluvy spotrebiteľ získal spotrebiteľský úver musí byť spotrebiteľovi zo zmluvy zrejmé, na akej
adrese predávajúceho môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť)“. Napokon ani z pohľadu
gramatického výkladu pojmu reklamácia, ktorý je tradične chápaný v spojitosti s výrobkami (tovarom) a
službami, nemožno vyvodiť priliehavosť ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. vo
vzťahu k bezúčelovým úverom; ako je tomu v prejednávanej veci. Preto je podľa názoru dovolacieho
súdu namieste záver, že v prípade zmluvy o bezúčelovom úvere je aplikácia predmetného ustanovenia

v zásade vylúčená.

31. Keďže sa v danej veci odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne a dospel k záveru, že
náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. (adresa predávajúceho na reklamáciu
alebo sťažnosť) nemusela byť pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v spornej zmluve

o úvere vyjadrená, vzhľadom na vyššie uvedené východiská jeho rozhodnutie spočíva v tejto časti na
správnom posúdení veci.

32. V prípade druhej (2/) právnej otázky dovolateľka namietala absenciu údaju o priemernej hodnote
RPMN v úverovej zmluve, ktorý nedostatok odvolací súd nesprávne posúdil.

33. Podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na
príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa
§ 7a ods. 2.

34. Podľa § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere a formulár (§ 3 ods. 5)
musí obsahovať prvýkrát priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov [§ 4 ods. 2 písm. k)]
do dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods. 2.

35. Podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. ministerstvo, Národná banka Slovenska alebo nimi určená
osoba zverejňujú informácie z údajov podľa odseku 1.

36. Odvolací súd v tejto súvislosti správne poukázal na to, že povinnosť uvádzať v zmluve o
spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej hodnote RPMN bola do zákona č. 258/2001 Z. z. vložená

až novelou č. 568/2007 Z. z., účinnou od 1. januára 2008. Podľa vyššie citovaného prechodného
ustanovenia § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. povinnosť uvádzať v úverovej zmluve údaj o
priemernej RPMN vznikla prvýkrát uplynutím dvoch mesiacov od prvého zverejnenia tejto hodnoty. Z
webovej stránky Ministerstva financií SR vyplýva, že „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2008“ boli zverejnené dňa 29. apríla 2008, a teda s

poukazom na § 8aa ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. vznikla povinnosť uviesť v zmluve o úvere údaj o
priemernej hodnote RPMN prvýkrát až dňa 29. júna 2008. V posudzovanej veci bola zmluva o úvere
uzatvorená dňa 27. marca 2008, teda v čase, keď náležitosť spočívajúca v uvedení údaju o priemernej
hodnote RPMN v úverovej zmluve nebola obligatórna pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru. Vzhľadom na to v posudzovanom prípade absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona

č. 258/2001 Z. z. nemala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Zároveň
nebolo povinnosťou zmluvných strán uzavrieť dodatok k úverovej zmluve, nakoľko takéto zosúladenie
skôr uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere s novým právnym stavom zákon nevyžadoval.

37. Keďže odvolací súd posúdil vec v súlade s vyššie uvedenými závermi, považoval dovolací súd

dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP aj v tejto časti za nedôvodný.

38. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (právna otázka
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie v (3/)otázke interpretácie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
i)zákonač.258/2001Z.z.,ktorájepodkladomprezáverotom,čiposkytnutýspotrebiteľskýúverjealebo
nie je bezúročný. Vec prejednávajúci senát v tomto smere konštatuje, že vo vzťahu k uvedenej právnej

otázke došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,atoprostredníctvomrozsudkuveľkéhosenátuobčianskoprávnehokolégia(ďalejlen„veľkýsenát“)
z 28. marca 2023 sp. zn. 1VCdo/4/2022, a preto v zmysle vyššie uvedeného výkladu (bod 25.) pre záver
o prípustnosti dovolania nebolo určujúce subsumovanie prípustnosti podaného dovolania samotnou
dovolateľkou pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

38.1. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho
plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od
1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého

senátu najvyššieho súdu (§ 48 CSP) [II. ÚS 252/2019].

38.2. V tomto kontexte si dovolací súd dovoľuje vyzdvihnúť úlohu veľkého senátu, ktorý je zásadným
právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj
s ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP pre ostatné senáty

(občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol
plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho
súdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého
senátu.

38.3. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach
(sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne
stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho
pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny
judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na

všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza.

39.Vpredmetnomrozhodnutíveľkýsenátvovzťahuknastolenejprávnejotázkeustálil,žepodľa§4ods.
2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov nie je
potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky).

40. Pokiaľ teda dovolateľka s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/128/2016

dôvodila, že v spornej zmluve o úvere absentuje obligatórna náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona
č. 258/2001 Z. z., a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, z
ktorého dôvodu je žalovanou poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, dovolací
súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalobkyňou označené rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/128/2016 je v
čase rozhodovania o podanom dovolaní už prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu (sp. zn.

1VCdo/4/2022), ktorú je potrebné s ohľadom na § 48 CSP a zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] vnímať ako ustálenú rozhodovaciu prax.

41. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že aj v prípade zákona č. 129/2010 Z. z., ktorých vzájomný
vzťah s predmetným zákonom č. 258/2001 Z. z. je determinovaný vzťahom medzi lex prior a lex

posterior, rozhodovacia prax najvyššieho súdu (sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/45/2018, 3Cdo/56/2018,
3Cdo/126/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 5Cdo/132/2017, 6Cdo/113/2018, 7Cdo/98/2018,
7Cdo/101/2019) dospela pri právnej analýze obsahovo identických právnych noriem k záveru, že
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k), resp. l) zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné interpretovať tak, že nie
je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna

vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Podľa označenej rozhodovacej praxe vychádzajúc z účelu
právnej úpravy, vymedzeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z. z., a vychádzajúc z účelu a
obsahuSmernice2008/48/ESazozáverovvyjadrenýchSúdnymdvoromEurópskejúnievoveciC-42/15
Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváranýchpodľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).

42. Vec prejednávajúci senát, súc viazaný právnymi závermi vyslovenými veľkým senátom v rozsudku
z 28. marca 2023 sp. zn. 1VCdo/4/2022, vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP, dospel
v preskúmavanom prípade k záveru, že pokiaľ aplikácia a interpretácia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z.z. odvolacím súdom bola v súlade s ustálenou rozhodovacou praxe najvyššieho
súdu reprezentovanou označeným rozhodnutím veľkého senátu a nepovažoval za potrebné, aby zmluva

ospotrebiteľskomúvereobsahovalačíselnévyjadrenietoho,akájekonkrétnavnútornáskladbatejktorej
anuitnej splátky (istina, úroky a poplatky), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

44. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) v záujme
rozumného usporiadania procesných nárokov strán v súlade so zásadou procesnej ekonómie (článok 4
ods. 2 v spojení s článkom 17 Základných princípov CSP) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z

dôvodu, že jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani jej nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018).

45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.