Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. február 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/142/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317216978
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1317216978.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. U., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. P.
XXX/X, Y. Y., zast. splnomocneným zástupcom G.. Z. L., X. Y. D. X/a, Y., proti žalovanej: DM.. D.. D. Y.,
P.. XX.XX.XXXX, X. Y. U.Ľ. E. H. XXX, zast. N. U. D., H..Z..A.., M.: XX XXX XXX, N.X. U. H. H. V. X, Y.,
o zaplatenie 38.295,18 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku býv. Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 10.07.2020, č. k. 12C/132/2017-397 v spojení s opravným uznesením zo dňa
24.09.2021, č. k. 12C/132/2017-460, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej po
poslednom pripustenom rozšírení žaloby domáhala náhrady škody vo výške 38.295,18 eura, titulom
úmyselného konania proti dobrým mravom. Žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 37 ods. 1, § 424, § 524, § 525 zák. č. 40/1964 Z.z. Občiansky

zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil
tým, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala opodstatnenosť žalovaného
nároku. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná viedla voči žalobkyni viaceré súdne
konania súvisiace s predmetom sporu. Zo spisu vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
14C/172/1996 prvoinštančný súd zistil, že žalobou zo dňa 04.07.1996 si žalovaná uplatňovala voči
právnej predchodkyni žalobkyne (N. I., matke žalobkyne) nárok na výnos zo spoločnej nehnuteľnosti vo
výške 125.742,07 eura s príslušenstvom a N. I. sčasti uznala predmetný nárok a uhradila v priebehu

konania žalovanej sumu 4.632,59 eura a vo zvyšku vzniesla námietku premlčania. V priebehu konania
došlo k zámene účastníkov a namiesto žalovanej vstúpila do konania spol. Y., H.. Z.. A.., a to na základe
uznesenia zo dňa 09.09.2010, č. k. 14C/172/1996-669. Po začatí konania došlo k úmrtiu N. I., na
miesto ktorej vstúpila žalobkyňa. S poukazom na výsledok dedičského konania po N. I., v rámci ktorého
žalobkyňa nadobudla čistú hodnotu dedičstva vo výške 8.639,44 eura, žalobca Y. H.. Z.. A.. zobral
návrh v rozsahu prevyšujúcom sumu 8.639,44 eura späť, keď za poručiteľove dlhy zodpovedá dedič len
do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, a preto Y. H.. Z.. A.. nepovažoval za dôvodné trvať na nároku

v pôvodne uplatnenej výške. Okresný súd Bratislava I vo veci rozhodol rozsudkom pre uznanie zo dňa
09.11.2017, sp. zn. 14C/172/1996-1028 tak, že D. U. je povinná zaplatiť Y. H.. Z.. A.. žalovanú sumu
8.639,44 eura. V ďalšom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 15C/113/2007
sa žalovaná voči žalobkyni domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva a súd vo veci rozhodolrozsudkom zo dňa 01.12.2016, č. k. 15C/113/2007-376 , ktorým bolo ich podielové spoluvlastníctvo
zrušenézaprikázanianehnuteľnostinaV.S..Č..XXJ.Y.dovýlučnéhovlastníctvažalobkynezafinančnú
náhradu 460.000 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.12.2016, čo strany sporu nesporovali.

Zo spisu vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008 prvoinštančný súd
zistil, že žalobou zo dňa 06.08.2008 sa žalovaná pôvodne voči N. I. domáhala určenia neplatnosti
právneho úkonu, a to darovacej zmluvy č. J.-XXXX/XX zo dňa 16.05.2006 uzavretej medzi žalobkyňou
ako obdarovanou a jej matkou, N. I. ako darkyňou, predmetom prevodu ktorej bolo vlastnícke právo
k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Y., v bytovom dome na V.W. S. Č..

XX. V priebehu konania došlo k právnej udalosti, a to smrti darkyne, N. I., v dôsledku čoho žalovaná
zobrala podaním zo dňa 20.09.2017 žalobu v celom rozsahu späť, na základe čoho Okresný súd
Bratislava I uznesením zo dňa 10.4.2008, č. k. 26C/129/2008- 240 konanie zastavil a priznal Márii
Králikovej náhradu trov konania vo výške 2.528,48 eura. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
26.06.2019 a vykonateľnosť dňa 29.06.2019. Z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 8C/388/2008 bolo zistené, že žalobou zo dňa 12.09.2008 sa žalovaná voči žalobkyni domáhala

zaplatenia sumy 77.218,36 eura s príslušenstvom (2.326.285,50 Sk) titulom nájomného za obdobie od
16.05.2006 do 31.07.2008. Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 05.05.2011 najskôr priznal žalovanej
nárok v celom rozsahu. Na základe odvolania žalobkyne Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo
dňa 29.03.2012, č. k. 8C/388/2008-467 rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 145 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. V priebehu konania však súd uznesením

zo dňa 27.10.2014, č. k. 8C/88/2008-591 pripustil, aby namiesto žalovanej vstúpil do konania Y.
H.. Z.. A.., na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17.09.2014, ktorý sa po vstupe do
konania domáhal zaplatenia sumy 33.998,12 eura. Napokon Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom
zo dňa 18.8.2016, č. k. 8C/388/2008-645 žalobu zamietol z dôvodu, že Y. H.. Z.. A.. nie je vo
veci aktívne legitimovaný. Na odvolanie Y. H.. Z.. A.. Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom zo

dňa 14.03.2017, č. k. 13Co/560/2016-666 napadnutý prvoinštančný rozsudok potvrdil. Rozsudok tak
nadobudol právoplatnosť dňa 01.04.2017 a vykonateľnosť dňa 20.04.2017. Zo spisu vedeného pred
Okresným súdom Banská Bystrica pod zn. 14C/180/2010 vyplynulo, že žalobou zo dňa 29.07.2010 sa
žalovaná voči žalobkyni domáhala zaplatenia sumy 64.752,41 eura s príslušenstvom, titulom nájomného
za obdobie od 01.08.2008 do 31.07.2010. Žalovaná zobrala žalobu sčasti späť z dôvodu, že žalobkyňa

(D. U.) jej uhradila nájomné za obdobie od 16.05.2006 do 31.07.2008 a za rok 2009 vo výške 29.350 eur
a po podaní žaloby dňa 12.01.2011 uhradila na účet žalobkyne výnos z nájomného i za obdobie roka
2010, pričom dňa 26.1.2010 vložila do notárskej úschovy časť nájomného. Žalobkyňa tak zotrvala na
žalobe vo zvyšku vo výške 3.247,14 eura s príslušenstvom za obdobie od 01.08.2010 do 03.02.2012
(súdny poplatok za žalobu činil sumu 3.885 eur). Po začatí konania súd uznesením zo dňa 02.05.2018,

č. k. 16Co/13/2018-220 pokračoval v konaní s právnym nástupcom spol. Y. H.. Z.. A.., H.. O. H..Z..A..
Vzhľadom k tomu, že D. U. uhradila žalobkyni napokon celú dlžnú sumu v priebehu konania, žalobkyňa
zobrala žalobu v celom rozsahu späť. Súd uznesením zo dňa 03.10.2017, č. k. 14C/80/2010-195
konanie zastavil a priznal D. U. voči O., H..Z..A.. nárok na náhradu trov konania vo výške 9.588,86
eura. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.05.2019. Z výpisov z obchodného registra mal za

preukázané, že spoločnosť Y. H.. Z.. A.. vznikla dňa 19.01.2010 a jej štatutárnym orgánom a jediným
spoločníkom v čase od 13.04.2010 do 05.03.2018 bola žalovaná s tým, že predmetná spoločnosť bola z
obchodného registra vymazaná dňom 06.03.2018 v dôsledku jej zlúčenia so spoločnosťou O. H..Z..A..,
H. X, Y.. Spoločnosť O. H..Z..A.., M.: XXXXXXXX, H. X, Y. zas vznikla dňa 22.05.2013, jej konateľom boli
od 22.05.2013 do 15.11.2018 D. H., ČR N. X. G. J., D.N.. Od 06.03.2018 je v dôsledku zlúčenia právnym

nástupcom Y. H..Z..A.. a od 16.11.2018 je v likvidácii a likvidátorom je D. E., C. XXXX/XX, Ú. P. O., Č..
Z vyjadrenia Daňového úradu Bratislava, pob. Senec zo dňa 27.02.2020 prvoinštančný súd zistil, že Y.,
H.. Z.. A.. účtovnú závierku za rok 2014 nepodal, avšak z podania Y. H.. Z.. A.. adresovaného Daňovému
úradu Bratislava, pob. Senec zo dňa 24.08.2015, opatreného podacou pečiatkou daňového úradu mal
za preukázané, že Daňovému úradu Bratislava, pob. Senec bola v prílohe zaslaná 1x účtovná uzávierka

PO za rok 2014. Z tejto účtovnej uzávierky mal za preukázané, že spoločnosť Y. H.. Z.. A.. v roku
2014 dosiahla výnosy v celkovej výške 11.873,73 eura, náklady v celkovej výške 8.490,30 eura, kladný
výsledok z hospodárskej činnosti za rok 2014 v sume 7.292 eur a výsledok hospodárenia po zdanení v
sume 4.204 eur. Zároveň spoločnosť v tomto období vykázala vlastné imanie v celkovej hodnote 9.204
eur a vlastné imanie, po odpočítaní záväzkov, predstavovalo hodnotu v sume 5.124 eur. Zo zápisnice o

ústnom pojednávaní Daňového riaditeľstva v Bratislave zo dňa 22.01.2016 mal súd za preukázané, že
žalovaná, ako konateľka spol. Y. H.. Z.. A.. výnosy zo spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu postúpených
pohľadávok poukazovala v prospech spoločnosti Y. H.. Z.. A.. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 11.12.2018, č. k. 14C/172/1996-1100 vyplynulo, že súd zaviazal právneho nástupcu Y.-S., H. O.H..Z..A.. v likvidácii, zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania na súde prvého stupňa vo výške 14.308,61
eura a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 53,42 eura, spolu 14.362,03 eura, všetko do troch dní
odprávoplatnostitohtouznesenia.Totouznesenienadobudloprávoplatnosť28.12.2018avykonateľnosť

04.01.2019. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.05.2017, č. k. 8C/388/2008-683
v spojení s uznesením zo dňa 07.08.2017, č. k. 8C/388/2008-731 mal súd za preukázané, že súd
zaviazal Y. H.. Z.. A.. nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 20.455,29 eura. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 09.08.2017 a vykonateľnosť 15.08.2017. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica
z 12.04.2019, č. k. 14C/180/2010-275 mal súd za preukázané, že tento zaviazal právneho nástupcu Y.-

S., spoločnosť O. H..Z..A.. zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 9.588,86 eura, do troch
dní od právoplatnosti tohto uznesenia (právoplatné dňa 10.5.2019 a vykonateľné dňa 14.5.2019). Z
uzneseniaOkresnéhosúduBanskáBystricazodňa07.08.2017,č.k.8C/388/2008-727,ktorýrozhodoval
o návrhu Y. H.. Z.. A.. o oslobodení od súdneho poplatku za dovolanie, súd zistil, že v jeho odôvodnení
samotný súd konštatuje, že z daňového priznania za r. 2016 je zrejmé, že súčet výnosov z hospodárskej
a finančnej činnosti Y. H.. Z.. A.. bol 21.552,50 eura, súčet nákladov predstavoval 17.842,79

eura a výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred zdanením predstavoval sumu 3.709,71 eura.
Z účtovnej uzávierky k 31.12.2016 vyplýva, že obežný majetok Y. H.. Z.. A.. je 3.184 eur a finančný
majetok Y. H.. Z.. A.. je 66 eur. Výsledok hospodárenia predstavuje po zdanení
sumu 1.709 eur a má krátkodobé záväzky vo výške 10 eur. V závere súd uviedol, že výsledok
jeho hospodárskej činnosti za ostatné účtovné obdobie, t. j. za r. 2016 nie je záporný, Y. H.. Z.. A..

disponuje obežným majetkom, zásobami a existenciu žiadnych finančných záväzkov nepreukázal. Preto
Y. H.. Z.. A.. oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie priznané nebolo. Podobne tak súdy
rozhodli v iných konaniach, napr. č. k. 14C172/1996-954 zo dňa 06.04.2016, pričom na tieto dôkazy
o insolventnosti Y. H.. Z.. A.., ktoré však preukazovali opak jeho tvrdení, sa odvolával práve právny
zástupca žalobkyne. Vo vzťahu k právnej stránke veci poukázal na právne závery vyslovené v rozsudku

NS ČR zo dňa 01.09.2011, sp. zn. 25Cdo/3834/10, v zmysle ktorých samotné postúpenie pohľadávky
v priebehu súdneho konania nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. NS ČR
v tejto skutkovo príbuznej kauze ešte konštatoval, že ak v dobe prevodu pohľadávky žalovaným na
spoločnosť, v ktorej bol on jediným konateľom a spoločníkom, bolo zrejmé, že spoločnosť nevykazuje
žiadnu hospodársku aktivitu a prípadne záväzky nebude môcť plniť, potom postúpenie pohľadávky

bolo rýdzo účelové a malo za cieľ vyhnúť sa plateniu trov konania a tým spôsobiť protistrane škodu.
V teoreticko- právnej rovine sa prvoinštančný súd vyjadril aj k pojmu dobré mravy, pod ktorým možno
rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej
normy, prenikajúce celým právnym poriadkom. V rôznych obdobiach a za rôznych okolností sa mravné
pravidlá hodnotia rozdielne, t. j. podliehajú zmenám v závislosti od konkrétneho spoločenského vývoja.

Do popredia teda nevystupuje ani tak subjektívny názor účastníka, ako spoločenské, objektivizované
hodnotenie.Obsahdobrýchmravovspočívavovšeobecneplatnýchnormáchmorálky,priktorýchjedaný
všeobecný záujem ich rešpektovania (Rc 88/98). Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských,
kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Ide o súhrn etických, všeobecne

zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré zodpovedajú všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti
v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Za právny úkon, priečiaci sa
dobrým mravom, treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2003). K zodpovednosti za škodu v zmysle § 424 OZ uviedol, že táto

si nevyžaduje porušenie právnej povinnosti, keď zahrnuje prípady oprávneného výkonu práva, ktorý
úmyselne poškodzuje iného, nedosahuje intenzity protiprávnosti, ale je v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ sa právny zástupca odvolával na to, že žalobou si žalobkyňa uplatňuje nárok na zaplatenie
žalovanej sumy podľa ust. § 424 a nie § 420 OZ, zdôraznil rozdiel medzi týmito dvomi nárokmi, keď
pri ust. § 420 OZ sa nevyžaduje zavinenie a ust. § 424 OZ je prísnejšie v tom, že zavinenie škodcu

treba preukázať. Škoda je v prípade konania v rozpore s dobrými mravmi predovšetkým majetková
ujma, nemožno však vylúčiť ani vznik nemajetkovej ujmy. Keďže je vznik zodpovednosti viazaný na
úmyselné konanie škodcu, súd nemôže použiť pri rozhodovaní o výške náhrady škody moderačné
pravidlo podľa ust. § 50 OZ. Medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou tiež musí
existovať vzťah kauzality, t. j. škoda vznikla ako priamy dôsledok úmyselného konania proti dobrým

mravom. Úmysel škodcu môže mať charakter tak priameho úmyslu, kedy škodca vedel, že svojím
konaním spôsobí škodu a súčasne chcel tento následok spôsobiť, ako aj nepriameho úmyslu, ak škodca
vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. V
oboch prípadoch je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť zodpovedného subjektuo tom, že jeho konanie je spôsobilé spôsobiť škodu inému. Úmysel škodcu sa neprezumuje, dôkazné
bremeno zaťažuje v tomto prípade poškodeného, ktorý musí úmysel škodcu preukázať. Zodpovednosť
za úmyselné konanie proti dobrým mravom zahŕňa tak prípady konania neupraveného právom, ako aj

prípady oprávneného výkonu práva, ktorý smeruje k poškodeniu iného, neodporuje síce priamo zákonu,
a nedosahuje intenzitu protiprávnosti, ale je v rozpore s dobrými mravmi.

3. V konkrétnej rovine považoval súd prvej inštancie za potrebné na základe vykonaného dokazovania
zaujať stanovisko k trom zásadným námietkam žalobkyne, a to: 1. námietke absolútnej neplatnosti

označených právnych úkonov o postúpení pohľadávok žalovanej na spoločnosť Y. H.. Z.. A.., 2. ne-
dôvodnosti vedenia súdnych sporov žalovanou voči žalobkyni, ich priebehu s akcentom na možnosť
špekulácie zo strany žalovanej, s úmyslom spôsobiť škodu žalobkyni, 3. insolventnosť Y. H.. Z.. A.. a
následne O. H..Z..A.. K námietke č. 1. uviedol, že žalobkyňa dva roky od podania žaloby zotrvávala
na námietke absolútnej neplatnosti právnych úkonov, a to všetkých zmlúv o postúpení pohľadávok
žalovanou na Y. H.. Z.. A.. v rokoch 2010 až 2014 v zmysle § 37 a 39 OZ. V roku 2019 však žalobkyňa

zmenila názor a vyslovene vo svojich písomných podaniach uvádzala, že všetky zmluvy považuje za
platné v zhode so žalovanou, prvoinštančný súd s ohľadom na § 151 ods. 1 CSO považoval tieto
tvrdenia za nesporné a platnosť označených zmlúv o postúpení pohľadávok neskúmal. Vo vzťahu
k námietke nedôvodnosti vedenia sporov zo strany žalovanej sa žalovaná bránila tým, že nutnosť
súdnych konaní vyvolala samotná žalobkyňa, keďže v minulosti boli podielovými spoluvlastníčkami

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na V. XX J. Y. a nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na I. XX J. Y.. V týchto
nehnuteľnostiach sa nachádzalo viacero bytov a nebytových priestorov, v užívaní tretích osôb, ktoré
za užívanie priestorov uhrádzali nájomné. Podielové spoluvlastníčky mali nárok na príslušný podiel z
výnosu za prenájom spoločnej nehnuteľnosti. Kompletnú správu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na I.
XX vrátane evidencie príjmov z prenájmu a zabezpečovania opráv a údržby predmetnej nehnuteľnosti

zabezpečovala žalovaná. Správu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na V. XX zabezpečovala žalobkyňa s
tým, že všetky príjmy z prenájmu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na V. XX počas trvania podielového
spoluvlastníctva boli zo strany tretích osôb uhrádzané výlučne žalobkyni, ktorá odmietala vydávať
žalovanej na ňu pripadajúci výnos z nájomného po odpočítaní nákladov súvisiacich s nehnuteľnosťou.
Nevyplácanie, resp. oneskorené vyplácanie výnosov z prenájmu predmetnej nehnuteľnosti zo strany

žalobkyne v nesprávnej výške boli dôvodmi vzniku viacerých súdnych konaní, na ktoré výslovne
poukazovala. Vo vzťahu k všetkým označeným konaniam konštatoval, že tieto sa týkali výlučne
nehnuteľnosti na V.W. XX J. Y., ktorú spravovala žalobkyňa. V ďalšom sa prvoinštančný súd zameral na
skúmanie priebehu týchto konaní s akcentom na možnosť špekulácie zo strany žalovanej s úmyslom
spôsobiť žalobkyni škodu. Z výsledku sporu vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp.

zn. 14C/172/199 ohľadom výnosu zo spoločnej nehnuteľnosti na V. S.. XX J. Y. vyvodil, že úspešnou
stranou sporu bol Y. H.. Z.. A.., a súd mu priznal voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 8.639,44
eura, ktorý žalobkyňa dokonca uznala. To, že výška žalovanej sumy nebola pre inú právnu skutočnosť
(smrť pôvodnej žalobkyne, ktorá nastala po začatí konania) v celosti priznaná, nemohla podľa súdu
v roku 2017 ani žalovaná, ani žalobkyňa, ktorá napokon vo zvyšku nárok uznala, predpokladať. K

hodnoteniu výsledku sporu vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 15C/113/2007 vo
veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, právoplatne ukončeného dňa 17.12.2016,
poukázal prvoinštančný súd na skutočnosť, že návrhom strán sporu nebol konajúci súd viazaný. Z
hľadiska úspechu vo veci bolo preto pre súd podstatné iba zistenie, že žaloba žalovanej zamietnutá
nebola, súd vec prejednal a rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, na základe

čoho skonštatoval, že žalovaná bola v spore úspešná, a to bez ohľadu na rozhodnutie o trovách konania.
K hodnoteniu výsledku sporu vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008
uviedol, že aj v priebehu tohto konania došlo opäť k právnej udalosti, a to smrti darkyne, N. I., v
dôsledku čoho žalovaná zobrala podaním zo dňa 20.09.2017 žalobu v celom rozsahu späť, na základe
čoho Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 10.04.2018, č. k. 26C/129/2008-240 konanie zastavil

a priznal D. U. náhradu trov konania vo výške 2.528,48 eura. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 26.06.2019 a vykonateľnosť dňa 29.06.2019. Žalovaná uviedla, že smrť právnej predchodkyne
žalobkyne, ako darkyne zo zmluvy, bola určujúcou skutočnosťou, majúcou vplyv na výsledok konania
a súd v zhode so žalovanou konštatuje, že žalovanej nemožno vznik takejto skutočnosti pripísať na
ujmu. K sporu vedenému pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/388/2008 súd uviedol,

že po viacerých zmenách v rozhodnutiach súdov, napokon Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom
zo dňa 18.8.2016, č. k. 8C/388/2008-645 žalobu zamietol z dôvodu, že Y. H.. Z.. A.., nie je vo veci
aktívne vecne legitimovaný, čo potvrdil aj odvolací súd. Rozsudok tak nadobudol právoplatnosť dňa
01.04.2017 a vykonateľnosť dňa 20.04.2017. Hoci žaloba bola zamietnutá, prvoinštančný súd dal dopozornosti, že zmenou v osobe žalobcu, žalovaná nemohla v r. 2008 prejudikovať takýto výsledok
sporu, logicky očakávala v spore úspech, pretože inak by nezaplatila iba súdny poplatok za žalobu
obrovskú sumu, až 4.632 eur!, v dôsledku čoho sa dá povedať, že práve žalovanej vznikla škoda

na vynaložených trovách konania, ktorú tiež určite nepredpokladala, pretože inak by vopred prehraný
spor, ako žalobkyňa, naviac zastúpená advokátom, neiniciovala. Z konania vedeného pred Okresným
súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/180/2010 súd zistil, že najprv žalovaná, neskôr jej právni
nástupcovia, Y. H.. Z.. A.. N. O. H..Z..A.. zobrali žalobu po častiach napokon v plnom rozsahu späť,
nakoľko žalobkyňa, D. U., uhradila celú dlžnú sumu v priebehu konania, v dôsledku čoho súd uznesením

zo dňa 03.10.2017, č. k. 14C/80/2010-195 konanie zastavil a priznal D. U. voči O., H..Z..A.. nárok na
náhradu trov konania vo výške 9.588,86 eura. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.05.2019.
Po oboznámení sa s obsahom uvedených súdnych sporov prvoinštančný súd dospel k záveru, že
ani špekulatívnosť, ani zavinené konanie žalovanej s dôsledkom spôsobiť žalobkyni škodu nezistil.
Napokon ako správne namietala žalovaná, žalobkyňa ani nešpecifikovala žiadne konkrétne okolnosti
úmyselného konania žalovanej v konkrétnych krokoch, ku ktorým by súd mohol zaujať stanovisko. To,

že žalovaná si založila spoločnosť s ručením obmedzeným, a že po začatí súdnych konaní postupovala
jednotlivé pohľadávky na Y. H.. Z.. A.. ešte nemožno podľa prvoinštančného súdu považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná pritom vznik uvedenej spoločnosti odôvodnila tým, že
v súlade s usmernením účtovníka a svojho právneho poradcu začala postupovať nároky vyplývajúce
zo spoluvlastníctva nehnuteľností na V.P. XX na spoločnosť Y. H.. Z.. A.. tak, aby boli príjmy a výdavky

vyplývajúce zo súdnych sporov týkajúcich sa spravovania nehnuteľnosti na I. XX oddelené od tých, ktoré
sa týkajú nehnuteľnosti na V. XX, a to s poukazom na rozdielny režim zdaňovania príjmov fyzických
a právnických osôb vo vzťahu k odvodovému zaťaženiu fyzických osôb. Postupne na túto spoločnosť
žalovaná previedla sporné nároky voči žalobkyni, resp. jej právnej predchodkyni presahujúce sumu
150.000 eur, čo nebolo v konaní sporné. Z vykonaného dokazovania a pripojených spisov bolo zistené,

že žalovaná za všetky podané žaloby vynaložila značnú časť svojich finančných prostriedkov, keď iba
na súdne poplatky za žaloby zaplatila viac ako 10.000 eur, nehovoriac o trovách právneho zastúpenia,
nákladoch na znalecké dokazovanie, z čoho logicky podľa prvoinštančného súdu vyplýva, že mala
v úmysle súdne spory vyhrať, aby jej trovy konania boli protistranou nahradené, pričom v mnohých
prípadochsataknestalo.Žalobkyňaúčelovovkonanítvrdila,ibasodvolanímsanakonečnérozhodnutie

o trovách konania, že bola v spore 95 - 100% úspešná, čo bolo pre súd nepostačujúce s ohľadom
na tvrdenie žalobkyne, že žalovaná viedla spory nedôvodne, v snahe spôsobiť jej škodu na trovách
konania a v rozpore s dobrými mravmi. Naopak súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žalovaná by sa iným spôsobom, ako domáhaním sa svojich nárokov titulom nájomného
súdnou cestou ani nedomohla. Konštatoval, že žalobkyňa poukazovala iba na konečné rozhodnutia

súdov, resp. rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania, pričom účelovo opomenula uviesť dôvody,
pre ktoré k sporom došlo, že ich vedenie zavinila ona, tiež priebehu súdnych sporov, čo malo podstatný
vplyv na posúdenie konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Po komplexnom oboznámením sa
s označenými súdnymi spormi tak zhodnotil, že tieto neboli zo strany žalovanej vedené svojvoľne a
už vôbec nie s úmyslom spôsobiť žalobkyni škodu. Žalovaná žaloby výslovne iba voči žalobkyni, nie

voči jej právnej predchodkyni, viedla od roku 2007 a k postúpeniu pohľadávok dochádzalo v priebehu
rokov 2010-2014, pričom k rozhodnutiu o trovách konania, aj v prospech právnych nástupcov žalovanej,
nielen žalobkyne, dochádzalo v priebehu rokov 2017-2019. Z toho potom vyplýva, že žalovaná (ani
žalobkyňa), nemohla prejudikovať výsledok sporov a od roku 2010 do 17.09.2014 konať s úmyslom,
že spory prehrá, aby žalobkyni spôsobila škodu tým, že postúpi pohľadávky na spol. Y. H.. Z.. A..,

v ktorej je pravdou, že od 04/2010 bola jedinou konateľkou a spoločníčkou, a to až do jej výmazu z
obchodného registra dňa 06.03.2018, kedy došlo k zlúčeniu spoločnosti so spoločnosťou O. H..Z..A.., Ž.
Y. H.. Z.. A.. privedie do likvidácie, konkurzu, že táto nebude mať žiadne imanie a spôsobí tak žalobkyni
škodu na nevymožiteľných trovách konania. Takéto správanie zo strany žalovanej v konaní preukázané
nebolo. S poukazom na rozsudok NS ČR zo dňa 01.09.2011, sp. zn. 25Cdo/3834/2010 uzatvoril, že

samotné postúpenie pohľadávok v priebehu súdneho konania nemožno považovať bez všetkého a iba s
poukazom na výsledok v sporoch, a to po niekoľkých rokoch, za predpokladu platnosti zmlúv o postúpení
pohľadávok, za konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi.

4. K námietke insolventnosti Y. H.. Z.. A.. uviedol, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaná ako

fyzická osoba postúpila pohľadávku na vlastnú obchodnú spoločnosť s cieľom sa vyhnúť zodpovednosti
za negatívny výsledok sporov, nakoľko Y. H.. Z.. A.. nedisponuje žiadnym majetkom, pohľadávkami
alebo finančnými prostriedkami na účtoch alebo v hotovosti a je typická účelovo zriadená obchodná
spoločnosť. Insolventnosť vyvodzovala z účtovných písomností spoločnosti, ale najmä aj z dvochžiadostí o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, ktoré táto spoločnosť predložila v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/175/1996 a na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 8C/388/2008. Žalovaná uvedené skutočnosti rozporovala tvrdiac, že BAMF s.r.o. až do svojho

zániku vykazovala kladný hospodársky výsledok. Prvoinštančný súd preto skúmal uvedené okolnosti v
intenciách záver rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/3834/2010. Úvodom poukázal na to, že k postúpeniu
pohľadávok v predmetných sporoch dochádzalo v rokoch 2010 až 2014, naposledy dňa 17.09.2014.
Samotná žalovaná sa na súde domáhala, aby súd zabezpečil dôkaz z Daňového úradu Bratislava, pob.
Senec o tom, že Y. H.. Z.. A.. vykonával v roku 2014 podnikateľské aktivity, mal majetok a bol solventný.

Hoci Daňový úrad Bratislava, pob. Senec na výzvu súdu podaním zo dňa 27.02.2020 oznámil, že Y.
H.. Z.. A.., účtovnú uzávierku za r. 2014 nepodal, prvoinštančný súd mal toto jeho tvrdenie úspešne
vyvrátenéžalovanou,ktorásúdupredložilaoriginálpodaniazodňa19.08.2015,ktorépotvrdilodoručenie
účtovnej závierky spoločnosti Y. H.. Z.. A.. za rok 2014 v prospech príslušného správcu dane. Pokiaľ sa
preto žalobkyni toto podanie javilo ako „pochybné“ a popierala ho, mala sa podľa prvoinštančného súdu
v zmysle § 151 CSP ods. 2 CSP domáhať opätovného šetrenia súdom u správcu dane, aby túto

rozpornú okolnosť nanovo prešetril, čo by mal súd za jediný legitímny prostriedok na objasnenie pravdy.
Právny zástupca žalobkyne však pred súdom uviedol, že to nepovažuje za podstatný dôkaz, nakoľko
on si vec zistil na internetovej stránke Finančného riaditeľstva SR a podľa internetu sa tam účtovná
uzávierka za r. 2014 Y. H.. Z.. A.. nenachádza. Neskôr žalovaná aj vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
29.04.2020 reagovala na námietku žalobkyne spočívajúcu v tvrdenom neplnení povinnosti spoločnosti

Y. H.. Z.. A.. ukladať účtovnú závierku do zbierky listín obchodného registra tým, že od r. 2014 existuje
vo vzťahu k účtovným jednotkám povinnosť zverejňovať účtovné závierky v registri účtovných závierok,
ktorá bola zriadená v zmysle ust. § 23 - 23d zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v platnom znení. V
zmysle platných právnych predpisov preto od obdobia roku 2014 účtovné závierky a výročné správy za
účtovné obdobia od roku 2013 nie je potrebné ukladať do zbierky listín obchodného registra, nakoľko

sú ukladané do zbierky listín obchodného registra priamo z registra účtovných závierok. Nebolo preto
pre prvoinštančný súd postačujúce iba tvrdenie žalobkyne, že účtovná uzávierka sa nenachádza v
zbierke listín Obchodného registra a ani v Registri účtovných závierok MF SR. Bolo potrebné o tom
súdu predložiť dôkaz, ktorý právny zástupca žalobkyne na podporu svojho tvrdenia nepredložil, ani jeho
zabezpečenie súdom nenavrhol. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že nakoľko žalovaná výslovne

poprela tvrdenia žalobkyne, dohľadala v archíve spoločnosti originál tohto podania spolu s odtlačkom
pečiatky Daňového úradu Bratislava, pobočka Senec o prijatí predmetného listu podateľňou, považoval
popretie žalovanej za účinné a v zhode s ňou konštatuje, že predmetný dôkaz súdu nebol zo strany
žalobkyne účinne popretý. Z účtovnej závierky Y. H.. Z.. A. za rok 2014 mal ďalej preukázané,
že Y. H.. Z.. A.. v roku 2014 dosiahol výnosy v celkovej výške 11.873,73 eura, náklady v celkovej

výške 8.490,30 eura, kladný výsledok z hospodárskej činnosti za rok 2014 v sume 7.292 eur a výsledok
hospodárenia po zdanení v sume 4.204 eur. Zároveň spoločnosť v tomto období vykázala vlastné imanie
v celkovej hodnote 9.204 eur, ktoré po odpočítaní záväzkov, predstavovalo hodnotu v sume 5.124
eur. Ako nepravdivé sa podľa prvoinštančného súdu ukázalo aj tvrdenie žalobkyne, že insolventnosť
Y. H.. Z.. A.. vyplýva najmä z dvoch žiadostí o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré táto

spoločnosť predložila vo veci Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14C/172/1996 a vo veci Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 8C/388/2008. V odôvodnení uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 07.08.2017, č. k. 8C/388/2008-727, ktorý rozhodoval o návrhu Y. H.. Z.. A.. o oslobodení od
súdneho poplatku za dovolanie, samotný súd konštatoval, že z daňového priznania za r. 2016 je zrejmé,
že súčet výnosov z hospodárskej a finančnej činnosti Y. H.. Z.. A.. bol 21.552,50 eura, súčet nákladov

predstavoval 17.842,79 eura a výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred zdanením predstavoval
sumu 3.709,71 eura. Z účtovnej uzávierky k 31.12.2016 vyplýva, že obežný majetok Y. H..
Z.. A.. je 3.184 eur a finančný majetok Y. H.. Z.. A.. je 66 eur. Výsledok hospodárenia predstavuje
po zdanení sumu 1.709 eur, krátkodobé záväzky predstavujú sumu 10 eur. V závere súd uviedol, že
výsledok jeho hospodárskej činnosti za ostatné účtovné obdobie, t. j. za r. 2016 nie je záporný, Y. H..

Z.. A.. disponuje obežným majetkom, zásobami, existenciu žiadnych finančných záväzkov nepreukázal.
Preto Y. H.. Z.. A.. oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie priznané nebolo. Podobne tak súdy
rozhodli v iných konaniach, napr. v č. k. 14C/172/1996-954 zo dňa 06.04.2016, pričom na tieto dôkazy,
ako o insolventnosti Y. H.. Z.. A.. sa odvolával práve právny zástupca žalobkyne, pričom ani v tomto
konaní súd netvrdil, ani nezistil, že by Y. H.. Z.. A.. nevykazoval žiadnu hospodársku aktivitu, príp. bol

nemajetný, práve naopak, a preto mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie
mal preto za podstatné a zásadné šetrenia súdov o solventnosti Y. H.. Z.. A.. a nespoliehal sa informácie
z internetových stránok, na ktoré sa odvolával právny zástupca žalobkyne. Pokiaľ právny zástupca
žalobkyne poukazoval na rôzne sumáre exekúcií, či dlhov a nedoplatkov a dôkazy predložil, uviedol, žetieto sa týkali iba spol. O. H..Z..A.., nie Y. H.. Z.. A.. Za pochopiteľné označil to, že žalobkyňa nemohla
disponovať napr. daňovými priznaniami Y. H. .Z.. A.. za jednotlivé roky, ale pokiaľ mal snahu preukázať
nepoctivosť a špekulatívnosť konania Y. H.. Z.. A.., v zastúpení žalovanou, ako jeho jedinou konateľkou

a spoločníčkou v rozhodnom období, mal navrhnúť zadováženie týchto dôkazov súdnou cestou, čo
neučinil a pred súdom výslovne uviedol, že žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Podobne
žalovaná úspešne vyvrátila tvrdenia žalobkyne o výnosoch zo spornej nehnuteľnosti. Zo zápisnice o
ústnom pojednávaní Daňového riaditeľstva v Bratislave zo dňa 22.01.2016 mal prvoinštančný súd za
preukázané, že jeho predmetom bolo preverenie prenájmu nehnuteľnosti na V. S.. Č.. XX, J. Y. za

roky 2009-2014, ako a kedy D. U. vyplácala nájomné D. Y. z predmetného nájmu. Z jeho textu vidno,
že D. U.Á., hoci niekedy oneskorene, nájomné zasielala. Jeho súčasťou boli aj dodatočné daňové
priznania Y. H.. Z.. A.. za r. 2010-2012. Zo zápisnice vyplynulo, že žalovaná, ako konateľka spol. Y. H..
Z.. A.., výnosy zo spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu postúpených pohľadávok poukazovala v prospech
spoločnosti Y. H.. Z.. A.. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že podstatné je, že vymožiteľnosť jej pohľadávok
determinuje ekonomická situácia dlžníka, t. č. O., H..Z..A.., a že túto otázku charakterizujú najmä tieto

nesporné skutočnosti, že Y. H.. Z.. A.. (zastúpená splnomocneným zástupcom G.. D. D.) a O., H..Z..A..
(zastúpená tým istým splnomocneným zástupcom G.. D. D.) uzavreli 27.10.2017 zmluvu o zlúčení,
ktorou sa Y. H.. Z.. A.. ako zanikajúca spoločnosť prevodom svojho imania zlúčila s nástupníckou
spoločnosťou O., H..Z..A.., a že podľa toho, že obe strany dohody o zlúčení zastupoval G.. D., možno
konštatovať, že aj tento prevod sa uskutočnil pod gesciou žalovanej, uvedené tvrdenie G.. D. výslovne

poprel tvrdiac, že k vstupu spoločnosti O. H..Z..A.. do likvidácie došlo s účinnosťou od 15.11.2018
(v zmysle údajov verejne dostupných na portáli obchodného registra SR), pričom žalovaná nebola v
tom čase, avšak ani kedykoľvek predtým počas existencie spoločnosti O., H..Z..A.., osobou majetkovo
alebo personálne prepojenou s touto spoločnosťou, alebo osobou majúcou akýkoľvek vplyv na jej
rozhodovanie, či požívajúcou akýkoľvek prospech. Bolo opäť na strane žalobkyne, ktorá bola zastúpená

zástupcom z radov advokátov, aby toto rozporné tvrdenie preukázala, t.j. navrhla vo veci vykonať k tejto
otázke dokazovanie, napr. výsluchom G.. D. a iné, pričom opäť v závere pojednávania právny zástupca
uviedol, že návrhy na dokazovanie nemá. Nakoľko nebolo pred súdom riadne preukázané zavinenie
žalovanej ohľadom prepojenia spol. Y. H.. Z.. A.. a spol. O., H..Z..A.., pre súd nebola postačujúca iba
totožnosť na strane splnomocneného zástupcu, G.. D., ako advokáta, k úkonu dohody o zlúčení. Je

pochopiteľné, že ako advokát zastupuje viacerých klientov. Pokiaľ by aj k takému prepojeniu došlo,
automaticky, bez náležitého preukázania, to nezakladá úmyselnú zodpovednosť žalovanej za škodu.
Podľa vyššie uvedených výpisov z obchodného registra spol. Y. H.. Z.. A.. N. O., H..Z..A.., personálne
prepojenie žalovanej s konateľmi O. H..Z..A.. zrejmé nie je. V tejto súvislosti do pozornosti žalobkyne
prvoinštančný súd dal rozdiel medzi postavením fyzickej a právnickej osoby, s tým, že podľa ustanovení

obchodného zákonníka sa právnická osoba nemôže dopustiť konania v rozpore s dobrými mravmi.
Nakoľko teda v prejednávanej veci nebolo spoľahlivo a náležite preukázané prepojenie spol. Y. H.. Z..
A.., N. O. H..Z..A.., cez osobu žalovanej, zhodnotil, že žalovaná, ako fyzická osoba stráca platným
postúpením pohľadávky ďalší vplyv na priebeh súdneho konania a neskôr za neho a jeho výsledok
nemôže niesť zodpovednosť. Naviac bolo preukázané, že žalobkyňa má svoje pohľadávky vo výške

žalovanejsumydnesužvočiO.,H..Z..A..,vlikvidácii,ideoinúprávnickúosobu,rozdielnuodstránsporu,
a preto na námietky žalobkyne voči jej insolventnosti súd neprihliadal. Na základe vykonaných dôkazov
vo vzťahu k tejto tretej námietke žalobkyne uzavrel, že v účtovnom období bezprostredne nasledujúcom
po realizácii posledného právneho úkonu postúpenia pohľadávky zo strany žalovanej na spoločnosť
Y. H.. Z.. A.., bola táto spoločnosť solventná, mala kladné vlastné imanie a dosahovala kladný

hospodárskyvýsledok.Zároveňvtomtočaseeštenevzniklanastranežalobkynežiadnazjejpohľadávok
voči tejto spoločnosti. Vo vzťahu k samotným úkonom postúpenia pohľadávok zhrnul, že tieto neboli
v rozpore s dobrými mravmi, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že tieto právne úkony boli posudzované
príslušnými súdmi, a to nie v rámci rozhodovania o pripustení zmeny účastníka na základe týchto
právnych úkonov, ale v rámci meritórneho rozhodovania vo veci samej, najmä pri skúmaní prítomnosti

právnej legitimácie strán sporu. Rovnako ani ostatné úkony žalovanej, ktoré táto uskutočnila, nemali
podľa prvoinštančného súdu charakter úmyselného konania proti dobrým mravom a nesmerovali bez
vzniku iných skutkových okolností a udalostí, nemajúcich pôvod v subjekte žalovanej, k akémukoľvek
ukráteniu na majetku žalobkyne. Žalobkyňu pritom v zmysle § 424 OZ zaťažovala povinnosť preukázať
zavinenie žalovanej ako škodcu s tým, že medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou

musí existovať aj vzťah kauzality, t. j. škoda by musela vzniknúť ako priamy dôsledok úmyselného
konania proti dobrým mravom. Nakoľko však v danej veci nebolo preukázané ani zavinenie žalovanej,
ako základný predpoklad úspešného uplatnenia žaloby, zhodnotil, že nemôže existovať ani vzťah
kauzality. Záverom prvoinštančný súd poukázal na princíp formálnej pravdy vyplývajúci z § 185 CSP,povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z § 150 CSP, nesplnenie ktorej je sankcionované stratou sporu, ako aj
súdnou praxou zdôrazňovanú skutočnosť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

aby bola strana v konaní úspešná, ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
vykonaných dôkazov, resp. právo na prebratie stranami prezentovaného výkladu všeobecne záväzných
právnych predpisov (napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/2004, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Uviedol,
že samotné zmluvy o postúpení pohľadávok a uznesenia o vyčíslení trov konania nie sú spôsobilé
preukázať žalobkyňou tvrdené skutočnosti o úmyselnom konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi,

vzniku škody na strane žalobkyne a príčinnej súvislosti medzi konaním a vznikom škody. Žalobkyňa
nepredložila žiaden relevantný dôkazný prostriedok preukazujúci oprávnenosť uplatňovaného nároku.
Žalobu pre neunesenie dôkazného bremena zamietol s tým, že ďalšími námietkami, ktoré by nemali
vplyv na zmenu rozhodnutia, sa nezaoberal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady
úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnej
žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

5. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietala jeho rozpor so skutkovým i skutočným
aprávnymstavom,to,ževychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniavecianesprávnehoaneúplného

vyhodnotenia dokazovania, je nepreskúmateľný najmä pre nedostatočné a zákonu nezodpovedajúce
odôvodnenie. Poukázala na to, že v prvej časti odôvodnenia (body 2.- 16.) prvoinštančný súd uviedol
v časovej postupnosti stanoviská oboch sporových strán nekonzistentným a neprehľadným spôsobom.
Vyjadrenia žalovanej v bodoch 4., 6., 10., 11. a 16. prakticky citoval doslovne, t. j. urobil doslovnú alebo
len minimálne upravenú kópiu textu, čím sa stalo to, že mnohé časti sa na rôznych miestach opakujú

a obsahujú nepravdivé tvrdenia (napr. suma 1.618,25 eura namiesto 8.639,44 eura vo veci OS BA
I sp. zn. 14C/172/1996), že sú tendenčné alebo nesprávne (napr. odvolávanie sa na neprávoplatné
rozsudky súdu prvého stupňa namiesto konečného rozhodnutia) alebo nesúvisiace s predmetom sporu
(napr. o vlastníctve nehnuteľností na I. XX J. Y. alebo o konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti na V. XX J. Y. vedenom na OS BA I pod sp. zn. 13C/113/2007). Uviedol,

že je iste pravdou, že autorom textu o niektorých nepravdách je žalovaná, ale napriek tomu tento text
evokuje, že ide o skutočný stav, najmä ak súd vôbec alebo nesprávne vyhodnotil tieto tvrdenia žalovanej
a ak súčasne súd neuviedol stanovisko k tej - ktorej tvrdenej skutočnosti aj zo strany žalobkyne. Na
rozdiel od toho však vyjadrenia žalobkyne uvádza v rozsudku v skrátenej podobe, dokonca niektoré
právne významné dôkazy a argumenty neuvádza vôbec, alebo len stručne a neúplne. Príkladmo uviedla,

že v odôvodnení sa súd prvej inštancie nezoberá jej hodnotením úmyselného konania žalovanej proti
dobrým mravom vrátane judikatúry a niektorých prameňov právnej teórie k tejto otázke a zneužitiu
práva, ako to urobila v podaniach zo dňa 06.12.2019, 13.02.2020, 06.04.2020 a 25.06.2020. Rovnako
v odôvodnení neuviedol námietky žalobkyne k tomu, že spoločnosť Y. H.. Z.. A.. nezaplatila štátu v
dvoch prípadoch súdne poplatky za odvolanie (viď argumentácia v žalobe v časti III. body 1. a 2.

a vyjadrenie napr. zo dňa 06.04.2020). V písomných vyjadreniach zo dňa 17.07.2019, 06.12.2019,
13.02.2020 a 06.04.2020 žalobkyňa uviedla aj ďalší príklad špekulatívneho a nemorálneho konania
žalovanej týkajúceho sa postúpenia pohľadávky medzi zmluvnými stranami v opačnom postavení, t.
j. pohľadávku Y. H.. Z.. A.. vo výške 8.639,44 eura podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 06.11.2017, sp. zn. 14C/172/1996 žalovaná postúpila zmluvou zo dňa 28.11.2017 sama sebe,

aby sa vyhla započítaniu jej pohľadávok voči Y. H.. Z.. A.. Uvedené platí aj vo vzťahu k absencii
informácie o tom, že uvedený prípad postúpenia pohľadávky podľa zmluvy zo dňa 28.11.2017 je aj
predmetom šetrenia na OR PZ v Senci pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania
veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Posledným podaním žalobkyne, ktoré uvádza
prvoinštančný súd v rozsudku je jej podanie z 06.12.2019 a po ňom nasleduje len vyjadrenie právneho

zástupcu z 04.03.2020, t. j. prvoinštančný súd celkom opomenul uviesť obsah jej vyjadrení zo dňa
13.02.2020, 06.04.2020 reagujúcich na vyjadrenie žalovanej z 04.03.2020, ako aj obsah vyjadrení
z 22.05.2020 a 25.06.2020. Za závažnejšie pochybenie okrem evidentného porušenia § 220 ods.
2 CSP označila, že tieto skutočnosti súd ani nijako nevyhodnotil podľa zásady voľného hodnotenia
dôkazov a výsledok svojho posúdenia neuviedol do odôvodnenia rozsudku. V ďalšom namietala, že za

prekvapujúco iný vyvodil prvoinštančný súd záver v otázke vedenia označených konaní žalovanou, ako
to vyplynulo z predmetných rozhodnutí vo veci samej a o náhrade trov konania. Úvahy prvoinštančného
súdu prezentované v ods. 41 odôvodnenia sú totožné s vyjadrením žalovanej k predmetnému sporu
a poplatné tomu, že súd si nekriticky osvojil všetko, čo uviedla protistrana, aj napriek tomu, že toje v rozpore so skutočným stavom veci a obsahom súdnych spisov, z ktorých vyplývajú nároky na
náhradu škody. Hodnotenie súdu prvej inštancie v ods. 38. a 41. odôvodnenia označila za rozporuplné a
natoľko nepresné, že to vedie zároveň k nepreskúmateľnosti záveru o otázke dôvodnosti vedenia sporov

žalovanou voči žalobkyni. Konkrétne poukázala na pochybenie súdu, ktorý v ods. 35. odôvodnenia
uviedol, že si voči žalovanej uplatňuje sumu 35.766,74 eura, ktorá jej vznikla neuhradením trov konania
podľa súdnych rozhodnutí vo veciach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
8C/388/2008 a sp. zn. 14C/180/2010 a Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008. V ods.
41. odôvodnenia sa prvoinštančný súd zaoberal aj správou bytového domu na I. XX J. Y., ktorá nemá

nič spoločné s predmetom tohto konania. Uvedené platí aj vo vzťahu k hodnoteniu sporu o zrušenie
podielového spoluvlastníctva vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/113/2007, a
preto záver, že žalovaná bola v tomto spore úspešná, lebo súd jej žalobu nezamietol, je nielen nesprávny
(súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%), ale aj nepoužiteľný v danej veci.
Zanepravdivýoznačilaajzáverprvoinštančnéhosúduvyslovenývods.23.odôvodnenia,keďuviedol,že
vkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.14C/172/1996bolaspoločnosťY.H..Z..A..

úspešná a požadovaná výška žalovanej sumy jej nemohla byť priznaná pre smrť jej matky, čo nemohla
žalovaná v roku 2017 predpokladať. V súvislosti s týmto záverom žalobkyňa poukázala na jej písomné
vyjadrenie zo dňa 17.07.2019 (časť II. písm. b)), v ktorom uviedla, že predmetom postúpenia medzi
žalovanou a Y. H.. Z.. A.. bola pohľadávka vo výške 125.742,07 eura, avšak vo veci samej bola dôvodná
len suma 1.618,25 eura, ktorú uznala a ostatná suma do priznaných 8.639,44 eur predstavuje úroky z

omeškania. Vyslovila názor, že na výsledok daného konania nemala žiaden vplyv smrť jej matky, pretože
nebyť tejto udalosti, rozhodnutie vo veci samej by bolo rovnaké (viď napr. uznesenie Krajského súdu
Bratislava zo dňa 31.05.2018, sp. zn. 9Co/76/2018). Nesprávny a tendenčný je aj záver prvoinštančného
súdu ohľadom hodnotenia dôvodnosti žaloby v spore o odporovateľnosť právneho úkonu vedenom na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008. Opäť nie je podľa žalobkyne pravdou, že pri

posudzovaní nároku na náhradu škody titulom priznaných trov konania bola určujúcou smrť jej matky
N.O. I., ako to v zhode so žalovanou vyhodnotil prvoinštančný súd. Bez ohľadu na smrť jej matky by
súd žalobu musel zamietnuť aj z vecných dôvodov (viď napr. rozsudok NS SR zo dňa 23.12.1999,
sp. zn. 3Cdo/102/1999 alebo nález ÚS SR zo dňa 01.07.2015, sp. zn. PL. ÚS 39/2015). V rovnakom
duchu sa prvoinštančný súd dopustil nepresnosti aj pri hodnotení dvoch konaní vedených na Okresnom

súde Banská Bystrica. Vo veci sp. zn. 8C/388/2018 vyslovil úvahu, že v čase postúpenia pohľadávky
na Y. H.. Z.. A.. v roku 2008 nemohla žalovaná prejudikovať výsledok sporu, ktorým bolo zamietnutie
žaloby z dôvodu, že Y. H.. Z.. A.. nie je aktívne vecne legitimovaný na vedenie sporu. Prvoinštančný
súd uplatnil svojráznu logiku, keď uviedol, že poškodenou je vlastne žalovaná, ktorá vynaložila obrovskú
sumu 4.632 eur za súdny poplatok a logicky očakávala úspech v spore. Škoda, že súd už nevyhodnotil,

že bez ohľadu na tento dôvod zamietnutia žaloby vo veci samej bol žalobca v tomto spore úspešný
len pokiaľ ide o sumu 145 eur (oproti žalovanej sume 33.998,18 eura). Vo veci vedenej pod sp. zn.
14C/180/2010 došlo podľa súdu k zastaveniu konania pre späťvzatie žaloby, nakoľko dlžnú sumu
uhradila v priebehu konania. Aj uvedený údaj je nepravdivý, nakoľko skutočnosťou je, že žalovaná od
nej žiadala zaplatiť žalobou zo dňa 29.07.2010 sumu 64.752,41 eura a žalobkyňa z ospravedlniteľných

dôvodov nedopatrením meškala s jedinou platbou vo výške 3.247,14 eura za rok 2008, ktorú zaslala
žalovanej dňa 03.02.2012. V priebehu konania jej tak plnila vo výške 5% z požadovanej sumy, čo sa
odrazilo aj na rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, ktorý jej bol priznaný v rozsahu 100%. V
tejto otázke žalobkyňa zhrnula, že vo svojich vyjadreniach v konaní deklarovala skutočný stav konania
vo veciach náhrady trov konania, predložila súdu príslušné rozhodnutia a navrhla oboznámenie s

obsahom súdnych spisov. (napr. vyjadrenie zo dňa 13.02.2020). Prvoinštančný súd tieto dôkazy a
argumenty ani neuviedol v rozsudku, ani ich nevyhodnotil a proti pravde v súlade so žalovanou tvrdí, že
neuvádza žiadne konkrétne kroky, ktoré svedčia o úmyselnom konaní proti dobrým mravom. Poukázala
tiež na to, že v písomných vyjadreniach uviedla aj ďalšie charakteristické črty konania žalovanej v
spomínaných veciach, ktoré prispeli k záveru o bezdôvodnosti uplatňovaných nárokov titulom výnosu

z nehnuteľnosti na V. XX J. Y.. Príkladmo uviedla to, že žalovaná nepožadovala skutočný výnos zo
spoločnej nehnuteľnosti podľa princípu skutočných nákladov na vec a výnosov z nej, nerešpektovala
náklady, ktoré žalobkyňa vynaložila na nehnuteľnosť a jej správu, vrátane odvedených daní štátu a
mestu Y. (napr. vo veci vedenej na OS BA I pod sp. zn. 14C/172/1996), čo vyplýva aj z toho, že
žalovaná požadovala „podiel z nájomného“. Požadovala podiel na výnosoch a neskôr „náhradu škody“

podľa výšky fiktívneho nájomného, za ktoré by sa jednotlivé byty a nebytové priestory mohli údajne
prenajať (napr. vo veci OS BB sp. zn. 8C/388/2008). Nerešpektovala termíny, v ktorých sa má vykonať
vyúčtovanie výnosov za užívanie bytov a nebytových priestorov v spoločnej nehnuteľnosti (napr. vo
veci OS BB sp. zn. 14C/180/2010). Neuplatňovala niektoré nároky na súde včas (napr. OS BA I sp.zn. 14C/172/1996). Dodala, že bez ohľadu na tieto závažné pochybenia pri vyhodnocovaní dôvodnosti
žalovanou uplatňovaných nárokov, takýto spôsob výkladu dôvodnosti vedenia súdnych sporov je podľa
žalobkyne nesprávny. Poukázala pritom na dispozičnú zásadu, v zmysle ktorej je výlučnou vecou

žalobcu, čo a na základe akých okolností bude požadovať od žalovaného a podľa obsahu svojej žaloby
musí znášať aj náklady sporu, a rovnako aj na procesné zásady rozhodovania o nároku na náhradu
trov konania. Vyslovila preto názor, že procesné rozhodnutia súdov ohľadom náhrady trov konania
sú jednoznačnou odpoveďou na jej tvrdenie, že žalovaná viedla voči nej neúspešné spory, čím jej
spôsobila škodu tým, že nemá možnosť domôcť sa svojho práva na náhradu trov konania. Akékoľvek

prehodnocovanie a revidovanie týchto skutočností v prospech žalovanej v danom konaní označila za
v rozpore so zákonom, pretože výrok právoplatného rozsudku je podľa § 228 ods. 1 CSP pre strany
sporu záväzný. Opačný postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty ako imanentným znakom
právneho štátu. Nedostatočne, nesprávne a neúplne vykonal súd aj vyhodnotenie ďalšej námietky
žalobkyne potvrdzujúcej konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, a to insolventnosť Y. H.. Z..
A.. Prvoinštančný súd sa sústredil vo svojej argumentácii na to, či účtovná závierka BAMF-u za rok

2014 sa nachádza v zbierke listín OR a v Registri účtovných závierok MF SR. Žalobkyňa predložila v
konaní dôkazy o tom, že sa tam nenachádza. Bez ohľadu na to, že to nie je pre vec podstatné (má
to len dokumentovať platobnú disciplínu Y. H.. Z.. A.. pri dodržiavaní právnych predpisov), navrhla aj
použitie postupu podľa § 153 ods. 2 CSP, čo súd neakceptoval, a preto sa mal podrobne zaoberať
všetkými okolnosťami a tvrdeniami žalobkyne a predloženými dôkazmi, či je pravdivé tvrdenie žalovanej

o tom, že „táto spoločnosť bola solventná, mala kladné vlastné imanie a dosahovala kladný hospodársky
výsledok“, pričom Y. H.. Z.. A.. vraj vykonával podnikateľskú činnosť a tento stav pretrvával až do
roku 2017. Prvoinštančný súd však vykonal hodnotenie dokazovania v tejto otázke v obmedzenom
rozsahu a tiež neúplne a nesprávne. Ako nepravdivé vyhodnotil tvrdenie žalobkyne, že insolventnosť
tejto spoločnosti vyplýva z dvoch žiadostí o priznanie oslobodenia od zaplatenia súdnych poplatkov.

Poukázala pritom na to, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/172/1996
žiadal Y. H.. Z.. A.. dňa 29.02.2016 o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku a predložil súdu
tlačivo, z ktorého vyplýva, že je bezmajetný a insolventný (nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľnosti
nad hodnotu 750 eur, nemá bankové úvery, ani pôžičky alebo pohľadávky voči tretím osobám a má
zostatok na účet v banke v sume 11,53 eura). Keď súd uznesením zo dňa 06.04.2016 rozhodol o

tom, že mu nepriznáva oslobodenie od súdneho poplatku, podal odvolanie, v ktorom namietal, že
súd nezohľadnil jeho nepriaznivé majetkové pomery, ktoré mu v prípade zaplatenia súdneho poplatku
znemožnia realizáciu jeho ústavou garantovaných práv. Vo veci vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 8C/388/2008 Y. H.. Z..A.. žiadal dňa 29.05.2017 o oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku vo výške 4.782 eur za dovolanie s odôvodnením, že sa dlhodobo nachádza v

nepriaznivej finančnej situácii, pretože aktuálne disponuje iba finančnými prostriedkami na účte vo výške
56,33 eura, nie je vlastníkom nehnuteľnosti, motorového vozidla, žiadnych hnuteľných vecí nad 750 eur
a pod. S týmito dôkazmi o nemajetnosti však prvoinštančný súd nesúhlasil dôvodiac tým, že nezistil, že
by predmetná spoločnosť nevykonávala žiadnu hospodársku aktivitu, prípadne, že by bola nemajetná,
práve naopak. V konaní pritom žalobkyňa namietala, že niektoré čiastkové písomnosti Y. H.. Z.. A.. nie sú

spoľahlivým dôkazom o jeho podnikateľskej činnosti a solventnosti, pretože si vyžadujú odborné znalosti
a preskúmanie iných ekonomických súvislostí. Platí to aj o údajoch v účtovnej závierke za rok 2014,
ktorej žalovaná pripisovala neobyčajnú váhu, a preto aj súd vykonal rozsiahle úkony s cieľom zadovážiť
tento dôkaz. Podľa opakovaných tvrdení žalovanej Y. H.. Z.. A.. vykonával podnikateľskú činnosť a
dosiahol výnosy 11.873,73 eura, mal kladný hospodársky výsledok 7.282 eur a pod., čo si osvojil aj súd.

Nevyhodnotil už však to, čo žalobkyňa uviedla vo vyjadrení zo dňa 25.06.2020 vo väzbe na hodnotenie
písomností daňového úradu, ktoré predložila žalovaná až na pojednávaní dňa 10.06.2020. Zo zápisnice
o ústnom pojednávaní Daňového riaditeľstva v Bratislave zo dňa 22.01.2016 vyplynulo, že žalovaná
žalobkyňou zasielané výnosy prevádzala na Y. H.. Z.. A.., a žalovaná tento „príjem“ považuje za výkon
podnikateľskej činnosti. V roku 2014 obdržal od nej výnos vo výške 11.873,73 eura, ktorý následne

previedlanaBAMF,ktoráichzdanila.TátosumasauvádzaajvúčtovnejzávierkeY.H..Z..A..zarok2014
(výnosy z hospodárskej činnosti). Je to presne tá suma, ktorá podľa žalovanej a súdu má byť dôkazom
podnikateľskej a hospodárskej aktivity Y. H.. Z.. A.., hoci ide len o prelievanie finančných prostriedkov
z jedného subjektu na spriaznený subjekt. V tejto súvislosti nevyhodnotil prvoinštančný súd aj ďalšiu
jej argumentáciu vo vyjadrení zo dňa 04.03.2020, ktorá vyvracia predošlé tvrdenia žalovanej o aktívnej

podnikateľskej a hospodárskej činnosti počas celého obdobia jej existencie a zlúčenia s O., H..Z..A..
v roku 2017. Konkrétne žalobkyňa v predmetnom podaní dala do pozornosti argumentáciu žalovanej
odôvodňujúcu zlúčenie Y. H. O., H..Z..A.. tým, že prestal existovať hospodársky dôvod existencie
pretože táto spoločnosť uskutočňovala svoju podnikateľskú činnosť v súvislosti s pohľadávkami, ktorénadobudla od nej a inú činnosť nevykonávala. Hospodársky dôvod existencie uvedenej spoločnosti bola
„podnikateľská činnosť v súvislosti s jej pohľadávkami“, pretože „inú činnosť nevykonávala“. Akonáhle
skončili súdne spory medzi nimi, Y. H.. Z.. A.. pocítila snahu zmiznúť ako právnická osoba a dohodla

zlúčenie s inou (taktiež insolventnou) spoločnosťou, a teda svoj zánik. Žalovaná už nerešpektovala,
že súdne konania neboli skončené, pretože prebiehalo konanie o náhrade trov konania neúspešného
Y. H.. Z.. A.. Všetky údaje uvedené v účtovných a daňových písomnostiach sú teda nejednoznačné
a nemôže slúžiť na zodpovedanie otázky, či táto spoločnosť bola solventná alebo nie. Na to môže
slúžiť len odpoveď na otázku, ako si plnil Y. H.. Z.. A.. svoje záväzky a povinnosti. Položila pritom

otázku, že ak bola uvedená spoločnosť v roku 2014 a v ďalších rokoch do roku 2017 solventná, prečo
v týchto veciach nezaplatila súdne poplatky? Rovnaká otázka platí aj pre konania sp. zn. 26C/129/2008
(súdny poplatok z odvolaní z 02.03.2012 v sume 99,50 eura) a sp. zn. 14C/172/1996 (súdny poplatok
z odvolania z 20.06.2012 vo výške 7.150,50 eura). Obe tieto sumy sú pritom doteraz vedené ako dlh v
registri pohľadávok Justičnej pokladnice SR (teraz už O., H..Z..A..). Oprávnene sa potom žalobkyňa tiež
pýta, že ak v roku 2017 bol Y. H.. Z.. A.. solventný, tak prečo si nesplnil povinnosť podľa uznesenia OS

Banská Bystrica zo dňa 17.05.2017, č. k. 8C/388/2008-731 a nezaplatil žalobkyni náhradu trov konania
vo výške 20.455,29 eura? Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.08.2017 a vykonateľnosť
dňa 15.08.2017, t. j. ešte pred uzatvorením zmluvy o zlúčení s O., H..Z..A... Ani jednu z uvedených
otázok prvoinštančný súd však nevyhodnotil v súvislosti s tvrdeniami sporových strán o solventnosti,
resp. insolventnosti spoločnosti Y. H.. Z.. A.. Na tieto otázky sa nevyjadrila ani žalovaná, a preto je ich

podľa žalobkyne potrebné v zmysle § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné.

6. V ďalšom žalobkyňa v odvolaní poukázala na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§
191 CSP), ktorá neznamená ľubovôľu súdu s tým, že vyhodnotenie dokazovania musí byť úplné vo
vzťahu k všetkým skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo a sú významné z hľadiska predmetu

sporu. Zdôraznila, že rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže
byť z tohto dôvodu vecne nesprávne. K výčitke prvoinštančného súdu, že sa vyjadrovala k dôsledkom
vyplývajúcim z uzatvorenej dohody o zlúčení Y. H.. Z.. A.. N. O., H..Z..A. podľa zmluvy zo dňa 27.10.2017
uviedla, že prvoinštančný súd zrejme nepochopil dôvody, ktoré ju k tomu smerovali. Predovšetkým
žalovaná pri rôznych príležitostiach namietala, že jej nebola spôsobená skutočná škoda, pretože

disponuje pohľadávkami proti O., H..Z..A.. v žalovanej výške, ale neiniciovala exekučné konanie proti
dlžníkovi, a teda nepreukázala údajnú nevymožiteľnosť pohľadávok. Dôvodmi uvádzanými vo vyjadrení
zo dňa 06.12.2019 a predloženými dôkazmi reagovala na túto obranu žalovanej a zdôvodnila právny
a faktický stav týkajúci sa „schránkovej“ spoločnosti O., H..Z..A.., ktorá na základe zmluvy o zlúčení
z 27.10.2017 sa stala nástupníckou spoločnosťou Y. H.. Z.. A.. Nástupníckou spoločnosťou bola

pritom v ďalších najmenej 34 obchodných spoločností a dňom 24.09.2018 vstúpila do likvidácie, ale
aj likvidátorom je zrejme nastrčená osoba, ktorá nepreberá žiadne zásielky. Preukázala pritom, že má
daňový nedoplatok vo výške 153.207,05 eura, dlh na sociálnom poistení vo výške 2.608,70 eura a
nedoplatok preddavku na zdravotné poistenie v sume 646,86 eura, štyri dlhy vo výške 6.459 eur voči
ďalším štátnym orgánom a Justičnej pokladnici dlhuje v šiestich prípadoch spolu 8.651,21 eura a je voči

nej vedených 44 exekúcií. Uvedené preto bolo reakciou na tvrdenia protistrany o možnom vymáhaní
dlhu voči O., H..Z..A.. a preukázala tým, že ekonomická a právna situácia tejto spoločnosti znemožňuje
uspokojiť jej pohľadávky, ktoré sa tým stávajú nevymožiteľné a nedobytné. Podanie exekučného návrhu
voči dlžníkovi by neznamenalo nič iné, len zbytočné navýšenie nákladov na vymoženie jej práv. Okrem
toho opisom týchto nespochybniteľných skutočností chcela demonštrovať, ako sa žalovaná zachovala

pri likvidácii svojej spoločnosti Y. H.. Z.. A.., aby sa vyhla akejkoľvek zodpovednosti za záväzky aj v
budúcnosti a koho si vybrala na túto smrť. Zachovala si fakticky kontrolu nad konečným vývojom sporov,
keď jej právny zástupca G.. D. D., čo by zástupca oboch strán zmluvy o zlúčení zastupoval aj O.,
H..Z..A.. v neskončených konaniach o náhradu trov konania. Z nesprávneho a neúplného vyhodnotenia
dokazovania prvoinštančným súdom vychádzajú aj závery o neunesení dôkazného bremena (ods. 44.

a 45. odôvodnenia) a navodzujú domnienku, že súd za „relevantný dôkaz“ považoval len zmluvy o
postúpení pohľadávok a rozhodnutia súdov o náhrade trov konania. Žalobu však podrobne odôvodnila
radom nesporných skutočností, ktoré charakterizujú účelové konania žalovanej smerujúce k tomu,
aby sa v súdnych sporoch vedených voči nej vyhla zodpovednosti za negatívny výsledok sporov. Za
východiskovú právnu skutočnosť označil, to, že ust. § 424 OZ nevyžaduje porušenie právnej povinnosti,

ale zahrňuje prípady oprávneného výkonu práva, ktorý úmyselne poškodzuje iného a nedosahuje
intenzitu protiprávnosti, ale je v rozpore s dobrými mravmi. Platí pritom, že pri postúpení pohľadávky
súd neskúma prejudiciálne existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení (napr. rozsudok NS SR
zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01). Ustanovenie § 424 OZ je právnym nástrojom potieraniazneužitiaprávnychprostriedkov.„Vmodernomdemokratickomprávnomporiadkudobrefungujúciinštitút
zákazu zneužitia subjektívnych práv sa stáva indikátorom stability právnych vzťahov a tým prelamuje
niektoré nosné pravidlá súkromného práva, ako napr. „kto vykonáva svoje práva, nikoho nepoškodzuje“,

čím podkopáva autoritu a neohrozené panstvo pozitívneho vnímania právneho poriadku a vzťahov,
ktoré tento normatívny systém upravuje“. Na tieto a niektoré ďalšie časti teoretických prác G.. Č. N.
E.. O. poukázala pritom vo vyjadrení zo dňa 06.04.2020. Záverom identifikovala zneužitie právnych
prostriedkov zo strany žalovanej, ktoré malo za následok jej úmyselné konanie proti dobrým mravom:
a) účelové založenie spoločnosti Y. H.. Z.. A.., ktorej jedinou činnosťou bolo zastupovanie žalovanej

v súdnych sporoch vedených proti nej o zaplatenie výnosov zo spoločnej nehnuteľnosti na V. XX J.
Y.; b) žalovaná nemala žiaden rozumný dôvod pre postupovanie pohľadávok na jej spoločnosť s tým,
aby táto spoločnosťou bola stranou v súdnych konaniach a vedenie týchto konaní mohla kvalifikovane
vykonávať samotná nositeľka v konaní uplatňovaných nárokov, ako tomu v skutočnosti bolo, nakoľko
žalovaná ako konateľka Y. H.. Z.. A.. konala v súdnych sporoch fakticky sama, či už ako
fyzická osoba alebo ako štatutárna zástupkyňa spoločnosti, resp. prostredníctvom právneho zástupcu;

postúpenie pohľadávok bola premyslená, organizovaná, systematicky a účelovo uskutočňovaná činnosť
vovšetkýchsúdnychsporochvedenýchmedzinimiodroku2010do2014;d)žalovanápostúpilaY.H..Z..
A.. svoje pohľadávky v enormne vysokých sumách, hoci táto spoločnosť bola po celý čas až do jej zániku
v roku 2017 insolventná, e) neúspech žalovanej vo veci samej a z toho rezultujúci nárok na náhradu
trov konania; f) nezaplatenie súdnych poplatkov za odvolanie, nesplnenie záväzku žalovanej zaplatiť

žalobkyni trovy konania vo veci sp. zn. 8C/388/2008; g) finálne kroky žalovanej, ktorá ako štatutárna
zástupkyňa Y. H.. Z.. A.. dňa 27.10.2017 uzavrela zmluvu o zlúčení s nástupníckou „schránkovou“ a
predlženou spoločnosťou O., H..Z..A.., ktorá následne vstúpila do likvidácie vedomá si toho, že súdne
konanianeboliskončené,pretožeprebiehalorozhodovanieonáhradetrovkonania;h)amorálnekonanie
voči žalobkyni charakterizujú aj ďalšie prípady nesúvisiace s predmetom konania, ale potvrdzujúce

jej všestranné špekulatívne kroky spôsobujúce jej škodu (postúpenie pohľadávky medzi zmluvnými
stranamivopačnompostavení,ktorájepremetomkonaniavedenéhonaOSBBpodsp.zn.15C/27/2018
alebopredmetomprešetrovaniaorgánmičinnýmivtrestnomkonaní).Podporneopätovneajvodvolacom
konaní poukázala na právne závery vyslovené v rozsudku NS ČR vo veci sp. zn. 25Cdo/3834/2010
a NS SR sp. zn. 3Cdo/78/2009. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom a konaním, ktoré mu

predchádzalo nerešpektoval rad ustanovení právnych predpisov, ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít a pramene právnej teórie. Nároky, ktoré si žalobkyňa v konaní uplatňuje treba pritom
posudzovať v intenciách čl. 2 ods. 1 CSP a obsahu práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaná voči
nej neúspešne viedla súdne spory a výsledkom je jej zodpovednosť aj vo finančnej oblasti, keď hradenie
trov konania úspešnému účastníkovi sporu má okrem sankčnej funkcie aj funkciu reparačnú za náklady,

ktoré musela žalobkyňa vynaložiť na hájenie jej práv. Žalovaná sa však v rozpore s dobrými mravmi
vyhla tejto zodpovednosti a tým jej spôsobila žalovanú škodu. Záverom s akcentom na judikatúru ESĽP
a ÚS SR (napr. nálezy ÚS SR sp. zn. I. ÚS 226/03, I. ÚS 290/2015, I. ÚS 241/07) namietala porušenie
práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Nestotožnila sa s pochybeniami, ktoré prvoinštančnému súdu v odvolaní vytýkala
žalobkyňa. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia poukázala na to, že v zmysle súdnej praxe sa
nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument strany, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. Na

uvedené poukázal aj súd prvej inštancie v ods. 47. odôvodnenia, s čím sa žalovaná plne stotožňuje.
Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie spĺňa zákonom stanovené aj ustálenou judikatúrou precizované
náležitosti, pričom jasne, zrozumiteľne a jednoznačne identifikuje tak jednotlivé návrhy a prednesy
procesných strán, aplikované právne normy, ako aj ktoré skutočnosti a dôkazy súd považoval za
významné pre svoje rozhodnutie, pričom jednoznačne obsahuje aj vysvetlenie, ako tieto dôkazy a

tvrdenia strán vyhodnotil a na základe akých skutočností dospel k prijatému záveru. Odvolaciu námietku
nepreskúmateľnosti preto označila za nedôvodnú. Rovnako vyhodnotila aj námietku nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov. Zdôraznila, že
súd v zmysle § 185 CSP vychádza výlučne z dôkazov navrhnutých stranami sporu a nemusí sa tak
dostať k úplnému zisteniu pravdy, nakoľko o spore si môže urobiť obraz len v rozsahu, v akom mu ho

vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Žalobkyňa pritom nijako nerozporuje,
že na účely preukázania oprávnenosti nároku a jeho výšky predložila v zásade len jednotlivé uznesenia
príslušných súdov o náhrade trov konania, od ktorých odôvodňuje výšku nároku a poukázala na
skutočnosť, že obsahom súdnych spisov v konaniach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 8C/388/2008, sp. zn. 14C/180/2010 a v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 14C/172/1996, sp. zn. 26C/129/2008, sú aj jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávok. Vo vzťahu
k ďalšiemu obsahu týchto súdnych spisov žalobkyňa nepoukázala na žiadne časti ich obsahu, ktoré

by mali preukazovať oprávnenosť jej nároku. Žalobkyňa predložila len dôkazy, ktoré sama označila za
nepriame. Je pritom v absolútnom rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania, najmä
avšak nie výlučne so zásadou hospodárnosti konania, aby súd v rámci výkonu právomoci súdneho
prieskumu sporu vykonával navrhnuté dôkazy spôsobom štúdia celých priložených súdnych spisov za
účelom identifikácie takých listín a dôkazov, ktoré y mohli byť na prospech tvrdených nárokov žalobkyne.

Jednoznačne tak platí, že jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávok, ani uznesenia o vyčíslení trov
konania nie sú spôsobilé preukázať žalobkyňou tvrdené skutočnosti o úmyselnom konaní žalovanej
v rozpore s dobrými mravmi, vzniku škody na jej strane a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a
vznikom škody, tak ako to konštatoval prvoinštančný súd. Pokiaľ žalobkyňa disponuje dôkazmi, ktoré
preukazujú jej tvrdenia, a teda nesprávne zistený skutkový stav veci zo strany súdu prvej inštancie, mala
tieto dôkazy označiť, resp. predložiť v rámci prvoinštančného konania a mohla sa tak vyhnúť záveru

o neunesení dôkazného bremena. Neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne a následnú
zodpovednosť za pre ňu nepriaznivý výsledok konania nie je možné preniesť na stranu súdu prvej
inštancie. Naopak, súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci tak, ako ho bolo možné zistiť
na základe stranami sporu navrhnutých a predložených dôkazov, je zjavne úplný a správny, pričom
hodnotenietýchtodôkazovvykonanésúdom,akoajzáveronedôvodnostinárokužalobkyne,jepotrebné

považovať za zákonné. K údajnej neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia otázky o solventnosti Y. H.. Z..
A.. uviedla, že súd prvej inštancie tejto otázke venoval značný priestor, nakoľko žalobkyňa insolventnosť
Y. H.. Z.. A.. identifikovala ako významnú a určujúcu na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku.
V tejto otázke súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a vecne argumentačne zdôvodnil prijatý záver o
solventnosti tejto spoločnosti, s ktorým sa žalovaná plne stotožňuje. Záverom k problematike zlúčenia

spoločnosti Y. H.. Z.. A... so spoločnosťou O., H..Z..A.. uviedla, že žalobkyňa v tejto súvislosti
v odvolaní argumentuje len vo vzťahu k obrane žalovanej v konaní a jej argumentácia nesmeruje
voči obsahu a dôvodom napadnutého rozsudku. Naviac prvoinštančný súd sa aj samotnému zlúčeniu
uvedených spoločností s možnými dopadmi na oprávnenosť nároku žalobkyne dôkladne venoval a
správne nedospel k záveru, že by tento úkon bez ďalšieho mohol založiť oprávnenosť žalovaného

nároku. Podané odvolanie tak nie je spôsobilé podľa žalobkyne spochybniť výrok a odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

8. Žalobkyňa v odvolacej replike označila vyjadrenie žalovanej za nekonkrétne avšeobecné. Uviedla,
že súhlasu žalovanej s obsahom napadnutého rozsudku možno rozumieť najmä preto, že stanoviská

žalovanej prvoinštančný súd vo viacerých častiach akceptoval a prijal za základ rozhodnutia. Žalovaná
stále nezodpovedala otázku, prečo spol. Y. H.. Z.. A.. neuhradila súdne poplatky, keď podľa nej bola
solventná. Vo vyjadrení sa nezaoberá jej výhradami a kritikou postupu a rozhodnutia prvoinštančného
súdu. Jej vyjadrenie k odvolaniu preto nemá žiadnu výpovednú hodnotu a je nepoužiteľné pre odvolacie
konanie. Okrem opakovanej a nekritickej aklamácie s napádaným rozsudkom nič konkrétne z jej

vyjadrenia nevyplynulo.

9. Žalovaná v odvolacej duplike uviedla, že zotrváva na celej doterajšej argumentácii majúc za to, že
podané odvolanie nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

10. Opravným uznesením zo dňa 24.09.2021, č. k. 12C/132/2017-460, súd prvej inštancie opravil číslo
strany napadnutého rozsudku (297) tak, že správnym číslom strany je 397.

11. Podaním doručeným v priebehu odvolacieho konania žalobkyňa odvolaciemu súdu oznámila, že
Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 20.01.2020, č. k. 15C/27/2018-181 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.11.2021, č. k. 17Co/64/2020-300 určil, že
zmluva zo dňa 28.11.2017, ktorou postupca Y. H.. Z.. A.. postúpil postupníčke D. Y. pohľadávku
vo výške 8.639,44 eura podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06.11.2017, sp. zn.
14C/172/1996 je voči žalovanej D. U. právne neúčinná. Prvoinštančný a druhoinštančný súd zhodne
konštatovali, že postúpením pohľadávky došlo k zmenšeniu majetku dlžníka Y. H.. Z.. A.. Uvedené

skutočnosti sa bezprostredne netýkajú tohto sporu, ale veľmi príznačne podľa žalobkyne charakterizujú
správanie a konanie žalovanej, ktoré je všemožne ovládané snahou odmietnuť jej práva a poškodiť ju. V
súvislosti s prípadmi škôd, ktoré sú predmetom podanej žaloby, potvrdzujú úmyselné konanie žalovanej
proti dobrým mravom jednotlivými úkonmi a činnosťami, ktoré v komplexe na seba nadväzujúcicha premyslene vykonaných krokov mali pre žalovanú zabezpečiť, aby neniesla zodpovednosť za
neúspešne vedené súdne spory.

12.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

13. Podľa § 424 OZ za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým
mravom.

14. Právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom má
pôsobiť ako korektív postihujúci prípady vzniku škody, ktoré nemožno subsumovať pod zodpovednosť

za zavinené protiprávne porušenie zmluvnej povinnosti či zavinené protiprávne porušenie povinnosti
vyplývajúcej z právneho predpisu. Citované ustanovenie § 424 OZ umožňuje sankcionovať správanie v
rozpore s prevládajúcou predstavou o hodnotách spoločnosti, čo pochopiteľne podmieňuje prísnejšími
normatívnymi podmienkami vzniku tejto zodpovednosti, ktoré spočívajú v nevyhnutnosti preukázania
rigoróznejšej formy zavineného konania, ktoré sa dostalo do kolízie s dobrými mravmi, vzniku škody

a príčinnej súvislosti medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a vznikom škody vo forme
úmyslu. Prípady osobitnej zodpovednosti za škodu, ako aj všeobecnej zodpovednosti za škodu majú
vo vzťahu k zodpovednosti podľa § 424 OZ aplikačnú prioritu (ak určitým správaním dochádza k
porušeniu konkrétnej právnej povinnosti a zároveň je takéto konanie možné považovať za konanie v
rozpore s dobrými mravmi, sankcionuje sa takéto správanie na základe konkrétnej zodpovednostnej

skutkovej podstaty predvídajúcej porušenie konkrétnej právnej povinnosti). Z uvedeného tak vyplýva,
že zodpovednosť podľa § 424 OZ nastupuje až v prípade, ak nie je možné identifikovať porušenie
konkrétnej právnej povinnosti. Aplikačným východiskom je z pohľadu § 424 OZ posúdenie toho, či určité
konanie škodcu napĺňa znaky rozporu s dobrými mravmi (contra bonos mores). Konanie, ktoré smeruje
k uskutočneniu zákonom predpokladaného výsledku, je konaním dovoleným, a to aj v prípade, že jeho

vedľajším následkom je vznik škody. Ak však niekto vykonáva svoje právo spôsobom, ktorý zámerne
poškodzuje iného, ide o šikanózny výkon práva, a teda o konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď výkon
právasastávaibaprostriedkomnapoškodenieiného.Jednásaokonanie,ktorésíceneodporujezákonu
a ani ho neobchádza, no napriek tomu poškodzuje záujmy iných osôb a vo všeobecnom povedomí sa
považuje za neprípustné. Pri právnom úkone, ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza, už neprichádza do úvahy posúdenie, či nie je v rozpore s dobrými mravmi (obdobne viď
rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Cdo/281/2005). Konanie škodcu musí predstavovať porušenie dobrých
mravov z objektívneho hľadiska, a teda priečiť sa spoločnosťou všeobecne uznávaným morálnym
normám založených na zásadách slušnosti, ohľaduplnosti, porozumenia a vzájomného rešpektu.
Takéto konanie nie je v rozpore s právnou normou ustanovujúcou konkrétny zákaz/príkaz, nenapĺňa

však očakávaný štandard súladu s minimálnymi právnoteoretickými a sociálnoetnickými požiadavkami
spoločenského správania sa. Môže sa pritom jednať tak o komisívne, ako aj o omisívne konanie, ktorého
hlavným a primárnym motívom je spôsobiť inému škodu. Vedomosť škodcu sa viaže na skutočnosti,
z ktorých následne možno vyvodiť rozpor s dobrými mravmi. Na založenie zodpovednosti sa pritom
nevyžaduje vedomosť škodcu o tom, že jeho konanie nie je v súlade s dobrými mravmi. Rozpor

právneho úkonu nemožno vyvodiť z okolností, ktoré nastali po jeho urobení, a ktoré s jeho obsahom ani
účelom nesúvisia. Úmysel konania môže byť priamy, kedy škodca vedel, že svojím konaním spôsobí
škodu a súčasne chcel tento následok vyvolať alebo nepriamy, ak škodca vedel, že svojím konaním
môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s týmto následkom uzrozumený. Rozhodujúcim
znakom úmyslu je predchádzajúca vedomosť škodcu o tom, že jeho konanie je spôsobilé spôsobiť

inému škodu. Nedostatočným je ľahostajný vzťah k výsledku konania, ktorý nemožno subsumovať ani
pod nepriamy úmysel, pretože vzťah ľahostajnosti nestačí na naplnenie vôľovej zložky nepriameho
úmyslu vyžadujúceho vyšší stupeň vôle vo forme uzrozumenia. Úmysel sa musí vzťahovať na samotné
konanie v rozpore s dobrými mravmi, a teda zastúpená u škodcu musí byť vôľová zložka vedúca k
danému konaniu a rovnako aj k následku (vznik škody). Uvedené normatívne predpoklady pre založenie

zodpovednosti škodcu podľa § 424 OZ musí v súdnom konaní preukázať poškodený.

15. V prejednávanej veci si žalobkyňa podanou žalobou a jej následnými zmenami v podobe
rozšírenia žaloby voči žalovanej uplatnila nárok na náhradu škody v celkovej výške 38.295,18 euras príslušenstvom titulom úmyselného konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, ktorého sa
mala dopustiť systematickým a účelovým postupovaním fiktívnych pohľadávok uplatňovaných voči
žalobkyni v konaniach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/388/2008, sp. zn.

14C/280/2010 a na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008, sp. zn. 14C/172/1996 zo
žalovanej ako postupcu na personálne prepojenú a insolventnú spoločnosť Y. H.. Z.. A.. ako postupníka.
Napádaným konaním, t. j. uzatvorením zmlúv o postúpení pohľadávok v rokoch 2010-2014 malo na
strane žalobkyne dôjsť k vzniku škody spočívajúcej v súdmi priznanej a pre nedostatok majetku dlžníka
nevymáhateľnej náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v zhode s obranou žalovanej po vykonanom

dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v konaní nepreukázala
zákonné predpoklady pre vznik žalovaného nároku, a to úmyselné konanie žalovanej v rozpore s
dobrými mravmi s cieľom spôsobiť žalobkyni škodu, v dôsledku čoho nie je splnená ani podmienka
príčinnej súvislosti. Na rozdiel od žalobkyne bol tiež toho názoru, že žalovanou neboli spory iniciované
bezdôvodne a v úmysle spôsobiť žalobkyni tvrdenú škodu, a že spoločnosť Y. H.. Z.. A..,
na ktorú boli žalované pohľadávky s príslušenstvom prevedené, nebola v rozhodnom čase insolventná.

Uvedené identifikoval ako zásadné a pre rozhodnutie podstatné námietky žalobkyne, na ktorých zotrvala
v priebehu celého konania, a ktorými sa v napadnutom rozsudku zaoberal. Žalobkyňa sa nestotožnila
ani so skutkovými ani s právnymi závermi prvoinštančného súdu a okrem nepreskúmateľnosti v odvolaní
prvoinštančnému súdu vytkla, že nesprávne a neúplne vyhodnotil vykonané dokazovanie, na jeho
základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, keď dospel k

záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou.

16. Odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vyhodnotil odvolaciu
argumentáciu ako nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku plne sa stotožniac
so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného

bremena žalobkyňou v kontradiktórnom spore.

17. Ako už odvolací súd uviedol v ods. 13. odôvodnenia dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
splneniapodmienokprezaloženiesubjektívnejzodpovednostizaškodupodľa §424OZzaťažujev
konaní žalobkyňu a toto je od 01.07.2016 nevyhnutné vnímať v intenciách sporového súdneho konania,

v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym záujmom na výsledku konania. Sporové
konanie je po zmene civilného kódexu je ovládané prejednacou zásadou, t. z. stranu sporu zaťažujú
dve vzájomne prepojené povinnosti - povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný
každý, kto v spore niečo tvrdí), neunesenie ktorých je spojené s neúspechom v spore. Strana sporu je
tak v záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné

a rozhodujúce z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku
(útok alebo obranu). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť
protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že súd je v sporovom konaní limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách
Civilného sporového poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného

procesu. Viaže sa na podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva.
Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je jeho neúspech v spore a rovnako platí,
že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal
dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu (dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať
to, čo strany v spore tvrdili a nie zisťovať, čo strany netvrdili). Nedodržanie dôkaznej povinnosti a

následnéneuneseniedôkaznéhobremenavedievprípadežalobcukprocesnejpasivite,sankcionovanej
stratou sporu. Potrebné je tiež dodať, že rozhodujúcim pre riadne splnenie týchto povinností je nielen
obsahové hľadisko (kvalita a relevantnosť tvrdenia a navrhovania dôkazov, pravdivosť a úplnosť,
t. j. substancované tvrdenie), ale aj časové hľadisko. Civilné sporové konanie totiž od strán sporu
vyžaduje adekvátnu mieru vigilancie a diligencie (bdelosť a dôslednosť). V zmysle normatívnej úpravy

nadväzujúcejnarímskoprávnuzásadu„vigilantibusiurascriptasunt“(bdelýmpatríprávo)jestranasporu
je povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas.

18. Žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať úmyselné konanie žalovanej v rozpore s dobrými
mravmi s cieľom spôsobiť žalobkyni škodu, t. j. úmysel (priamy alebo nepriamy), vznik škody a príčinnú

súvislosť medzi konaním a spôsobením škody. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa
skutkovo vymedzila štyri parciálne nároky na náhradu škody (neuhradené trovy konania priznané
žalobkyni uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.05.2017, sp. zn. 8C/388/2008 vo
výške 20.455,29 eura, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa zo dňa 11.12.2018, sp. zn.14C/172/1996 vo výške 14.308,61 eura + 53,42 eura, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo
dňa 12.04.2019, sp. zn. 14C/180/2010 vo výške 9.588,86 eura, uznesením Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 07.06.2019, sp. zn. 26C/129/2008 vo výške 2.528,48 eura), a preto bolo splnenie normatívnych

podmienok potrebné skúmať vo vzťahu ku každému z konaní žalobkyňou substancovaných pod
skutkovú podstatu vymedzenú ust. § 424 OZ. Z argumentácie žalobkyne však vyplynula skutková
zhoda v namietanom konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi spočívajúca v uzatvorení zmluvy o
postúpení žalovaných pohľadávok zo žalovanej (v danom čase v postavení žalobkyne) na spriaznenú
právnickú osobu - Y. H.. Z.. A.., v ktorej bola jedinou konateľkou a spoločníčkou v rozhodnom

období žalovaná. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru, že úmysel ako kvalifikovaná forma
zavinenia musí byť pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa § 424 OZ riadne a bez väčších
pochybností preukázaný žalobkyňou, ktorá však za týmto účelom na podporu svojej argumentácie
poskytla prvoinštančnému súdu ako podstatné a relevantné dôkazy len uznesenia o priznaní náhrady
trov konania v spojení so zmluvami o postúpení pohľadávok žalovaných v jednotlivých konaniach,
uzatvorenie ktorých nebolo medzi stranami sporné. Následne z uskutočnenia týchto právne dovolených

úkonov (zmluvná cesia pohľadávok), väčšinového neúspechu žalovanej v predmetných konaniach a
insolventnosti Y. H.. Z.. A.., resp. nedobytnosti splatných pohľadávok na náhradu trov konania voči
právnemu nástupcovi Y. H.. Z.. A.., H. O., H..Z..A.., vyvodzovala naplnenie znakov skutkovej
podstaty uvedenej v § 424 OZ. Súd prvej inštancie však správne vyhodnotil, že uvedené
dostatočným spôsobom nepreukazuje, že žalovaná v čase postupovania pohľadávok konala v priamom

či nepriamom úmysle spôsobiť žalovanej v budúcnosti škodu v podobe neuspokojenia pohľadávok z
titulu priznanej náhrady trov konania. Medzi stranami nebolo sporné, že k cesii pohľadávky žalovanej
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/172/1996 došlo dňa 07.07.2010
a k rovnakému dátumu došlo aj k postúpeniu pohľadávky žalovanej v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008, k postúpeniu pohľadávky žalovanej v konaní vedenom

na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/280/2010 došlo dňa 25.02.2013 a pod sp.
zn. 8C/388/2008 došlo dňa 17.09.2014. Pre posúdenie konania žalovanej sú rozhodné práve tieto
okamihy uzatvorenia zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré žalobkyňa identifikovala ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi a k okamihu postúpenia pohľadávok musel byť daný minimálne nepriamy
úmysel žalovanej spôsobiť žalobkyni v budúcnosti škodu. Aby bola založená zodpovednosť žalovanej

podľa § 424 OZ, musela byť primárnym hospodárskym účelom predmetných zmlúv snaha vyhnúť sa
zodpovednosti za budúcu náhradu trov konania. Súd prvej inštancie sa celkom správne neobmedzil
výlučne na posúdenie výsledku predmetných konaní z pohľadu percentuálnej úspešnosti, ale na tieto
nazeral komplexne (z pohľadu predmetu konania, ako aj procesných súvislostí, ktoré nastali v priebehu
konania mimo vôľovej zložky sporových strán). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že samotný neúspech

strany v konaní, v priebehu ktorého došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky, sám o sebe nezakladá a
nemôže zakladať úmyselné konanie proti dobrým mravom. Pre účely posudzovania konania žalovanej
v intenciách § 424 OZ nemožno na jednotlivé súdne konania hľadieť len cez prizmu procesných
zásad rozhodovania o nároku na náhradu trov konania či samotného úspechu/ neúspechu vo veci
samej, ktorý nemožno bez ďalšieho stotožňovať s úmyselným konaním v rozpore s dobrými mravmi,

o to viac, ak súd je ten, v koho právomoci je rozhodnúť o podanej žalobe. Optikou žalobkyne by k
založeniu zodpovednosti podľa § 424 OZ došlo pri každom meritórnom neúspechu postupníka žalovanej
pohľadávky, čo nebolo zmyslom predmetného ustanovenia a takáto argumentácia zároveň popiera
inštitút zmluvnej cesie a jeho dovolenosť robí závislou od úspechu/neúspechu pri súdnom vymáhaní
žalovanej pohľadávky. Na podporu záverov súdu prvej inštancie v tomto smere odvolací súd tiež

dopĺňa, že žalobkyňa vo svojej argumentácii odôvodňujúcej danosť úmyselného konania žalovanej v
rozpore s dobrými mravmi celkom opomína aj časové súvislosti. V konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/172/1996 došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky dňa 07.07.2010,
pričom prvýkrát bolo neprávoplatne meritórne rozhodnuté vo veci rozsudkom zo dňa 23.05.2012, ktorým
bola žaloba zamietnutá a tento rozsudok bol uznesením odvolacieho súdu zo dňa 18.10.2013 zrušený

a vo veci bolo druhýkrát meritórne rozhodnuté rozsudkom zo dňa 09.11.2017, ktorý bol len v časti
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania zmenený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 31.05.2018, sp. zn. 9Co/76/2018. Z uvedeného vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky došlo viac
ako sedem rokov pred právoplatným skončením veci. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 26C/129/2008 došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky rovnako dňa 07.07.2010 a

prvýkrát bolo vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom zo dňa 13.12.2011, ktorý bol na odvolanie
zrušený uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31.08.2015, sp. zn. 5Co/343/2012 a vec bola skončená
uznesením zo dňa 10.04.2018, ktorým bolo konanie zastavené. V konaní vedenom na Okresnom
Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/180/2010 došlo k postúpeniu pohľadávky na základe zmluvy zo dňa25.02.2013 a vec bola právoplatne skončená uznesením zo dňa 18.12.2018. V konaní vedenom na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/388/2008 bolo vo veci prvýkrát meritórne rozhodnuté
rozsudkom zo dňa 29.03.2012, ktorým bola D. U. uložená povinnosť zaplatiť I.. D.. D. Y. sumu 145

eur z pôvodne žalovanej sumy 33.998,12 eura a vo zvyšku bola žaloba dopĺňacím rozsudkom zo dňa
23.08.2012 zamietnutá. K postúpeniu pohľadávky došlo v priebehu odvolacieho konania na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.09.2014 a odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil vo
vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bolo následne
meritórne rozhodnuté zamietajúcim rozsudkom dňa 18.08.2016, potvrdeným rozsudkom odvolacieho

súdu zo dňa 14.04.2017. Pre všetky konania je tak spoločné nielen postúpenie žalovaných pohľadávok,
ale aj to, že k tomuto právnemu úkonu došlo niekoľko rokov pred meritórnym skončením konaní.
Pokiaľ preto žalobkyňa tvrdí, že žalovaná v takomto značnom časovom odstupe, t. j. niekoľko rokov
pred právoplatným skončením označených konaní mala pri uzatváraní zmlúv o postúpení pohľadávok
minimálne nepriamy úmysel, t. j. vedela, že môže takúto škodu závislú jednak od úspechu/neúspechu
postupníka v spore a jeho finančnej kondície, spôsobiť, čo indikuje vysokú predvídateľnosť výsledku

sporu a majetkových ťažkostí postupníka, a pre tento prípad s tým bola uzrozumená, tak správne a
logicky sa súd prvej inštancie s jej argumentáciou nestotožnil majúc za to, že žalovaná objektívne
(t. j. bez ohľadu na subjektívne presvedčenie žalobkyne a jej špekulatívnu argumentáciu o tom, ako
by vo viacerých veciach nakoniec súd rozhodol aj pokiaľ by nedošlo k smrti jednej zo žalovaných či
späťvzatiu žaloby), nemohla prejudikovať výsledok týchto sporov s takýmto časovým odstupom. Dôležitý

je tak aj stav predmetných konaní v čase postúpenia, v súvislosti s ktorým aj podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo možné za zistených okolností prípadu žalobkyni pripísať zjavný úmysel vyhnúť sa plateniu
trov konania v prípade jej neúspechu. Nedostatočná je prostá uzrozumenosť s tým, že v konaniach
môže byť celkom alebo sčasti neúspešná. Práve z tohto dôvodu sa prejednávaná vec líši od veci,
na ktorú poukazovala žalobkyňa vedenej na NS ČR pod sp. zn. 25Cdo/384/2010, v ktorej došlo k

postúpeniu žalovanej pohľadávky a pripusteniu zmeny na strane žalobcu v roku 2005, krátko na to došlo
kspäťvzatiužalobyavyhláseniukonkurzunamajetokpostupníka.Zatýchtookolnostísinemožnoosvojiť
ani subjektívne tvrdenie žalobkyne, že primárnym motívom žalovanej pri uzatváraní zmlúv bolo spôsobiť
žalobkyni škodu. Žalovaná sa bránila tým, že motívom jej konania bolo rozdielne zdaňovanie fyzických a
právnickýchosôb,apretobolopreňuvýhodnejšie,abypredmetnépohľadávkyvzniknutétitulomvýnosov

z prenájmu spoločnej nehnuteľnosti na V. XX J. Y. previedla na spoločnosť Y. H.. Z..A. ., čo jej bolo
poradené daňovým a právnym poradcom. Uvedenému nepriamo zodpovedá aj ukončenie činnosti Y.
H.. Z.. A.. po právoplatnom zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti.
Pokiaľ preto primárnym cieľom bolo daňové zvýhodnenie a žalovaná bola ľahostajná k skutočnosti, či
sa v budúcnosti po zmene vo vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnosti na V. XX J. Y. nezhorší majetkový

status tejto spoločnosti, uvedené nedosahuje úroveň nepriameho úmyslu. Vo vzťahu ku konštatovaniu
prvoinštančného súdu, že z priebehu jednotlivých konaní nezistil špekulatívnosť ani úmyselné konanie
žalovanej motivované snahou spôsobiť žalobkyni škodu, je potrebné prisvedčiť žalovanej, že úlohou
súdu v kontradiktórnom konaní nie je pátrať po dôkazoch a zisťovať tzv. skutočnú pravdu. Žalobkyňa
neoznačila žiadne konkrétne dôkazy či skutočnosti vo vzťahu k predmetným konaniam, ktoré by žiadala

oboznámiť a úlohou súdu prvej inštancie nebolo sanovať jej procesnú pasivitu v tomto smere a bezcieľne
oboznamovaťcelýobsahsúdnychspisov.Odvolacísúdsúhlasísnázoromprvoinštančnéhosúdu,ktorýv
súvislosti s posudzovaním motívu konania žalovanej poukazoval aj na to, že žalovanej vznikli v súvislosti
s vedením súdnych konaní aj značné náklady (okrem súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia
napr. aj trovy na znalečnom), ktoré ju zaťažovali, v nadväznosti na čo sa nejaví ako dôveryhodné ani

tvrdenie žalobkyne, že žalovaná spory viedla bezdôvodne v snahe spôsobiť jej škodu. Bezdôvodnosti
vedenia sporov nenasvedčuje ani samotný čiastočný úspech žalovanej v týchto konaniach a len zo
samotnej skutočnosti, že sa súdy nestotožnili s výškou žalovaných nárokov nemožno bez ďalšieho
rovnako vyabstrahovať zjavný úmysel „len“ poškodiť žalobkyňu. Uvedené platí aj vo vzťahu k tvrdeniam
žalobkyne, ktorá úmyselné konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi odvodzovala aj od radu

ďalších nesúvisiacich okolností (uplatňovanie výnosov z nehnuteľnosti vo vyššej ako skutočnej výške,
nerešpektovanie nákladov či termínov vyúčtovania, neplatenie súdnych poplatkov).

19. K argumentácii žalobkyne, v ktorej namietala insolventnosť žalovanej v rozhodnom období
a poukazovala na účtovnú závierku z roku 2014 je potrebné uviesť, že ani v tomto smere

žalobkyňa spoľahlivo neuniesla dôkazné bremeno. Ak malo práve postupovanie žalovaných pohľadávok
predstavovať úmyselné konanie proti dobrým mravom s cieľom spôsobiť škodu, tak bolo na žalobkyni
preukázať, že v čase postúpenia, t. j. v roku 2010, 2013 a 2014 bol postupník v takej finančnej
situácii, z ktorej by bolo možné dôvodne usudzovať nedostatok finančných zdrojov na úhraduprípadných pohľadávok vzniknutých titulom trov konania. Žalobkyňa sa však obmedzila len na tvrdené a
spochybnenénesplneniepovinnostivložiťúčtovnúuzávierkudozbierkylistínobchodnéhoregistrazarok
2014, žiadosti spol. Y. H.. Z.. A.. o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a nesplnené povinnosti

voči Justičnej pokladnici. Opätovne žalobkyňa opomenula časové súvislosti, keď dve zo štyroch zmlúv
o postúpení pohľadávok boli uzatvorené ešte v roku 2010, t. j. opäť v inom období, než na aké sa
argumentačne zamerala žalobkyňa a rovnako aj žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
podávané Y. H.. Z..A.. (pozn. odvolacieho súdu, ktoré neraz nezodpovedajú skutočnej finančnej kondícii
právnickej osoby a obmedzujú sa na prechodné nepriaznivé obdobie) boli spoločnosťou Y. H.. Z.. A..

podávané v oveľa neskoršom období (roky 2016-2017). Rovnako potom platí, že za situácie, kedy z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná preposielala stabilné príjmy z výnosov z dlhodobého
prenájmu nehnuteľnosti na V. XX J. Y. na účet spoločnosti Y. H.. Z.. A.., a vzhľadom na časový
odstup medzi postúpením pohľadávok a právoplatným skončením konaní, logicky a objektívne nemohla
predpokladať finančnú situáciu postupníka s odstupom niekoľko rokov. Naviac žalobkyňa nepreukázala,
že v čase postúpenia (nie v rokoch 2014-2016) bola predmetná spoločnosť insolventná. Irelevantný je

poukaz žalobkyne v odvolaní na to, že posúdenie predložených písomností o podnikateľskej činnosti a
solventnosti Y. H.. Z.. A.. si vyžaduje odborné znalosti a preskúmanie iných ekonomických súvislosti,
nakoľko dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobkyňu, ktorá v tejto spojitosti nevzniesla
žiaden procesný návrh. Uvedené platí o to viac, že v čase postupovania nemohla žalovaná (a ani
žalobkyňa) mať ani orientačnú vedomosť o výške nároku na náhradu trov konania, vo vzťahu ku ktorej

je potrebné nazerať na prípadnú schopnosť/neschopnosť uhradiť pohľadávku titulom trov konania a
rovnako v danom čase nebolo možné vylúčiť iné rozhodnutie o nárokoch na náhradu trov konania ako
na základe zásady úspechu v konaní (napr. § 257 CSP). Rovnako správne poukázal prvoinštančný
súd, že po postúpení pohľadávky postupca nemá vplyv na jej ďalší osud a procesný priebeh konania
a nenesie zodpovednosť za procesnú taktiku postupníka a na to nadväzujúce ďalšie trovy konania,

čo platí aj v danom prípade, a to bez ohľadu na personálne prepojenie žalovanej a Y. H.. Z.. A..,
nakoľko je potrebné dôsledne rozlišovať konanie fyzickej osoby a konanie v mene právnickej osoby ako
samostatného právneho subjektu. Práve aj z tohto dôvodu žalovaná ako fyzická osoba nemôže niesť
žiadnu zodpovednosť ani za ďalší osud Y. H.. Z.. A.. a jej zlúčenie so spoločnosťou O., H..Z..A.., ktoré
naviac v čase postupovania pohľadávok rovnako nemohla predpokladať.

20. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu ku škode, ktorá mala vzniknúť
titulom neuspokojených trov priznaných v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 8C/388/2008 vo výške 20.455,29 eura, uviesť, že predpokladom na to, aby mohla vzniknúť
zodpovednosť žalovanej za úmyselné konanie proti dobrým mravom je súlad posudzovaného konania

so zákonom (bližšie viď ods. 13. odôvodnenia), čo vyplýva aj priamo z ust. § 39 OZ. Na porušenie
zákonnej či zmluvnej povinnosti dopadajú iné prípady zodpovednosti (napr. § 420 OZ) či bezdôvodného
obohatenia. Uvedeného si podľa odvolacieho súdu bola vedomá aj žalobkyňa, ktorá v konaní pred
prvoinštančným súdom v reakcii na obranu žalovanej, v ktorej poukazovala na právne závery vyslovené
v rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo/281/2005, nezotrvala na námietke neplatnosti zmlúv o postúpení

pohľadávok. Konajúce súdy v konaní sp. zn. 8C/388/2008 v merite veci dospeli k záveru o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie v konaní, ktorú odôvodnili tým, že platne možno postúpiť podľa § 524 OZ
len existujúcu pohľadávku a nie právo (rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18.08.2016,
č. k. 8C/388/2008-645 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.03.2017, č.
k. 13Co/560/2016-666). A contrario záver súdov v tejto veci bol založený na nespôsobilom predmete

postúpenia, ktorého dôsledkom je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
17.09.2014. Táto skutočnosť má pritom zásadný vplyv aj vo vzťahu k posúdeniu konania žalovanej
podľa § 424 OZ, keď vylučuje posudzovanie absolútne neplatného právneho úkonu z hľadiska súladu s
dobrými mravmi a tým aj od toho odvodenú zodpovednosť, čo uniklo pozornosti prvoinštančného súdu,
ako ďalší dôvod pre neúspech žaloby v tejto časti žalovaného nároku.

21. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne namietajúcej nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku odvolací súd, tak ako súd prvej inštancie a žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu, zdôrazňuje,
že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na
ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na každý argumentstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria

A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06). Naopak z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,

preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Odvolací súd
je v danej veci toho názoru, že z pohľadu relevantných skutkových a právnych zistení je napadnutý
rozsudok aj pri existencii viacerých pravopisných chýb a nepresností preskúmateľný a obsahuje všetky
ust. § 220 ods. 2 CSP vyžadované náležitosti. Písomné chyby neboli prekážkou pre použitie odvolacej
argumentácie a vecného preskúmania prvoinštančného rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia sú

jasne a zrozumiteľne identifikované úvahy prvoinštančného súdu, na základe ktorých dospel k záveru
o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou v spore. Prvoinštančný súd jasne vysvetlil, prečo si vo
viacerých smeroch nemohol osvojiť tvrdenia žalobkyne a čo bolo v intenciách na vec aplikovaného
ust. § 424 OZ podstatné pre rozhodnutie o žalovanom nároku. Ako zásadné pochybenie
odvolací súd neidentifikoval to, že v ods. 38 opomenul prvoinštančný súd uviesť čiastkový nárok na

náhraduškodyuplatnenýposlednýmrozšírenímžaloby,atovovýške2.528,48eurapredstavujúcejtrovy
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/129/2008, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvoinštančný súd sa zaoberal splnením podmienok aj vo
vzťahu k tomuto nároku. Rovnako z ust. § 220 ods. 2 CSP nevyplýva pre súd povinnosť zahrnúť do
odôvodnenia súdneho rozhodnutia obsah všetkých písomných podaní (vyjadrení) sporových strán, čo

by v konečnom dôsledku viedlo k značnej neprehľadnosti rozhodnutí. Ust. § 220 ods. 2 CSP zakladá pre
súd len povinnosť uviesť, čoho sa žalobca v konaní domáhal, aké skutočnosti tvrdil a aké dôkazy označil,
čo z napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva. Odvolací súd neidentifikoval v odvolacej argumentácii
žiadnu pre vec opomenutú podstatnú námietku žalobkyne, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa vo svojej argumentácii

sústredila aj na okolnosti, ktoré nemohli nadobudnúť podstatnejší význam pre záver súdu (konanie
vedené na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15C/27/2018, podanie trestného oznámenia
na žalobkyňu a iné). Skutočnosť, že sa prvoinštančný súd nevenoval aj tejto pre vec nepodstatnej
argumentácii, že sa nestotožnil s hodnotením dôkazov prezentovaným žalobkyňou, a že viac v opise
obsahuzostručnilpodaniažalobkyne,nezakladáanizpohľadusúdnejpraxeneprípustnýzásahdopráva

na spravodlivý súdny proces a nepredstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods.
1 písm. b) CSP.

22.Vzhľadomnavyššieuvedené,keďsúdprvejinštancievykonaldokazovanievrozsahupotrebnompre
rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový

stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd prvoinštančný
rozsudok v spojení s opravným uznesením podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní

plne úspešnému žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).