Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/84/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200100
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723200100.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E., XXX XX D. E., zastúpený advokátom Mgr. Ivanom
Bugrim, so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 5 976,69 € s príslušenstvom o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 18C/2/2023-226 zo 14. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobe o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 976,69 € doručenej
Okresnému súdu Zvolen 10. januára 2023 za porušenie práva Európskej únie Slovenskou republikou
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“
alebo „smernica“) do slovenského právneho poriadku, konkrétne zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom

a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom
zbore“), do ktorého sa nepremietlo ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom
týždennom pracovnom čase vyhovel súd prvej inštancie v plnom rozsahu.
1.1 Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že žalobca viac ako 14 rokov pracuje ako hasič
na hasičskej stanici vo Zvolene. Je ženatý, má tri deti. Býva mimo obce Zvolen. Jeho manželka nie
je zručná v šoférovaní motorových vozidiel. Nedokáže deťom zabezpečiť dovoz a odvoz z krúžkov.
Mimo pracovného času u žalovaného vykonáva žalobca aj prácu revízneho technika na živnosť. Svoje

záujmy hasičský šport a modelovanie opustil kvôli nedostatku času venovať sa týmto činnostiam. V práci
u žalovaného vykonáva funkciu vedúceho v 24 hodinových zmenách rozdelených na dve časti, 17/16
hodínslužobnéhočasua7/8hodínurčenejslužobnejpohotovosti.Službamupripadneniekedyaj10krát
zamesiac,vdôsledkučohoodpracujeaj240hodínmesačne.Častokrátsastáva,žeposkončeníurčenej
služobnej pohotovosti musí nastúpiť do nariadenej služobnej pohotovosti, kedy odslúži aj viac ako 24
hodín bez prerušenia. Žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy podal žalobca z dôvodu, že pravidelne
dochádza k porušovaniu smernice EÚ o maximálnom počte týždenného pracovného času, ale určená

služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ani nariadená služobná pohotovosť
podľa § 92 ods. 2 tohto zákona sa mu nezapočítavajú do pracovného času. Výkon týchto služobných
pohotovostí nie je rozlíšený ani v mzdovom liste za príslušný kalendárny mesiac. Do konca roku 2021 (v
čase rozvrhu pracovných zmien 7/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase od 22.30 – 05.30 hod.Od začiatku roka 2022 pri rozvrhu pracovných zmien 16/8 sú služobné pohotovosti vykonávané v čase
od 22.00 – 06.00 hod. V období od januára 2020 do decembra 2020 odpracoval žalobca 627,70 hodín
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a 37,39 hodín

nariadenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Za rok
2021 odpracoval žalobca určenú služobnú pohotovosť v rozsahu 601,23 hodín a nariadenú služobnú
pohotovosť v rozsahu 65,30 hodín. V období január 2022 až november 2022 sa vykazuje žalobcovi
služobnápohotovosťodpracovanávpočte575,65hodín,vtomtoobdobínariadenúslužobnúpohotovosť
nevykazuje.

1.2 Nárok žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy titulom porušenia práva EÚ
neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov hasičského a záchranného zboru považoval súd prvej inštancie za
dôvodný čo do základu aj výšky žiadanej žalobcom. Náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslil žalobca
podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do
služobnéhočasu.Zažalovanéobdobieodjanuára2020donovembra2022odpracovalžalobca1804,58

hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte
predstavuje nemajetková ujma v peniazoch (5 976,69 € : 1 804,58 hodín) 3,31 € za každú hodinu
porušovania jeho práv, ktorá je nižšia než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej
republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie rokov 2020 –
2022 predstavovala sumu vo výške 3,54 €. Spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy vo forme

finančného odškodnenia rovnajúceho sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o Hasičskom a záchrannom
zbore pri nariadenej služobnej pohotovosti, považoval súd prvej inštancie za odôvodnený a primeraný
charakteru a spôsobu, akým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako aj následkom v živote
žalobcu a to väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce. Pri výpočte hodín služobnej pohotovosti,
ktoré žalobcovi neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období vychádzal žalobca

z podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém) a žalovaný listinné dôkazy
predkladané žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti nerozporoval, preto tieto skutkové
tvrdenia žalobcu považoval súd za nesporné.
1.3 Námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen vznesenú žalovaným vyhodnotil súd
prvej inštancie ako nedôvodnú, keď podľa § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie miestne príslušný aj súd,
v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Za skutočnosť zakladajúcu
právo na náhradu škody žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného pri výkone svojho
povolania. Miestom výkonu služobnej činnosti žalobcu je mesto Zvolen nachádzajúce sa v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen. Tu vznikli a prejavili sa následky škody vo forme nemajetkovej ujmy,

preto je miestna príslušnosť Okresného súdu Zvolen daná.
1.4 Námietku premlčania vzťahujúcu sa k nároku za mesiac január 2020 odôvodnenú tým, že
začiatok premlčacej doby pre náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv prekročením
priemerného týždenného pracovného času sa počíta odvtedy, kedy k tomuto zásahu došlo a nie
od splatnosti mzdy, keď sa nejedná o pracovnoprávny spor o mzdu vyhodnotil súd prvej inštancie

ako nedôvodnú s poukazom na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského
súdu v Košiciach, kde bolo opakovane konštatované, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok za každý
mesiac porušovania jeho práv, dochádza k splatnosti uplatneného nároku v čase splatnosti mzdy, čo
je 10. deň nasledujúceho pracovného mesiaca. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj
„Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a jej počiatok je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (podľa rozsudku
NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2011). K nemajetkovej ujme žalobcu dochádzalo osobitne v jednotlivých
mesiacoch a v priamej príčinnej súvislosti s porušením smernice, pričom následne v nasledujúcich

mesiacoch ku dňu splatnosti mzdy vždy 10. deň nasledujúceho mesiaca táto ujma nebola zo strany
žalovaného kompenzovaná v služobnom plate žalobcu. Žalobca si svoj nárok uplatnil včas už dňa 10.
januára 2023, hoci mzda za mesiac január 2020 bola splatná až 10. februára 2020.
1.5 S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg súd prvej inštancie uzavrel, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na

služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, o čom svedčí aj zákon
o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý v prílohe č. 4 bod 6 preberá smernicu. Vyhlásený núdzový
stav pre celosvetovú pandémiu choroby COVID-19 nemá žiaden vplyv na žalobcom uplatnený nárok,ktorý sa domáhal náhrady škody za prekročenie maximálne určeného týždenného pracovného času
z dôvodu nezapočítania jeho neaktívnej časti služobnej pohotovosti do služobného času, čo spôsobuje,
že reálne dochádza k prekračovaniu maximálne určeného týždenného pracovného času podľa smernice

a to bez ohľadu na to, či je katastrofická situácia alebo nie. Pasívna vecná legitimácia v spore svedčí
žalovanému. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, článku 144 Ústavy SR a tiež
článku 3 Civilného sporového poriadku je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Únia“). Úniové (komunitárne) právo je bez ďalšieho

nadradené právu členských štátov a nesmie byť s nimi v rozpore. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda
vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty
povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy
alebozčinnostispoločenstvaazdržaťsaakýchkoľvekopatrení,ktorébymohliohroziťdosiahnutiecieľov
zmluvy alebo ohroziť reálny účinok úniového práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu

v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za škodu
vzniknutú nesprávnou transpozíciou smerníc. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená
pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je však ponechaná voľba formy a prostriedkov
na dosiahnutie cieľa. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal

transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom SD EÚ a bola vytvorená s cieľom riešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu
v určenej lehote, resp. určeným spôsobom. Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ESmápriamyúčinok,nakoľkopriznávajednotlivcompráva,ktorémôžupriamouplatniťvkonaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na
ktorých je Únia založená. Povinnosť nahradiť škodu štátu platí v prípade každého porušenia práva Únie
členským štátom a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu

na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu
nahradiť. Pasívne vecne legitimovaným v danom spore je preto Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský
a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca v rozhodnej dobe. Ministerstvo vnútra

SR je garantom riadnej transpozície smernice EÚ do slovenského právneho poriadku.
1.6 Súd prvej inštancie odmietol obranu žalovaného, že smernica 2003/88/ES bola do právneho
poriadku SR transponovaná správne. Po aplikácii ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. jeho § 85, §
86, § 92, § 93, § 103, § 116, § 122, § 130, § 135e, § 12 ods. 6, § 193 súd prvej inštancie vyslovil
záver, že ak vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi

nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť príslušníkovi
hasičského a záchranného zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v článku 6 písm. b) smernice, je smernica transponovaná nesprávne. SD EÚ v rozsudkoch
C-303/98 Simap a C-151/02 Landeshauptstadt Kiel proti Norbert Jaeger jednoznačne vyslovil, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý

pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Vo
veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg prijal SD EÚ uznesenie, v ktorom rozhodol, že
činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem výnimočných okolností ako
v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti smernice tak, že článok 6 písm. b) smernice v zásade
bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas zásahových

služieb. Článok 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide

o také činnosti ako je činnosť hasičov.
1.7 Základ nároku žalobcu vyplýva z článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy Slovenskej republiky
(Ústava č. 460/1992 Zb.), podľa ktorého majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiuprípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci. SD EÚ opakovane judikoval,
že právo na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ majú jednotlivci, keď sú
splnené tri podmienky: cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie

je dostatočne závažné, existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Je úlohou vnútroštátneho sudcu, ktorý rozhoduje o odškodnení,
aby posúdil, či sú tieto podmienky splnené. Podľa názoru súdu prvej inštancie sú všetky tri podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi splnené. Priznaniu tohto nároku nemôže brániť
ako tvrdí žalovaný, že žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť

jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V zmysle záverov
rozhodnutia SD EÚ vo veci Günter Fuß bolo by v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj
keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
Z výpovede žalobcu vyplynulo, že spoločne s kolegami upozorňovali svojich nadriadených na problém
nedodržiavania maximálneho pracovného času, ale bezúspešne. Nie je možné prijať argumentáciu

žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov porušenia práva
Únie zamestnávateľom. Judikatúra SD EÚ odmietla požiadavku, aby dodržiavanie noriem práva EÚ
bolo prenášané na jednotlivca, preto je bez právneho významu argumentácia žalovaného, v rámci ktorej
poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv, či pokynov prezidenta hasičského a záchranného zboru.
1.8 Právo na ochranu osobnosti vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka a pri porušení tohto

práva priznáva Občiansky zákonník v § 13 poškodenej osobe prostriedky právnej ochrany. Aplikujúc
ustanovenie § 853 ods. 1 OZ posúdil súd prvej inštancie nároky žalobcu podľa § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka. Spôsob výpočtu náhrady škody (popísaný v dôvodoch rozsudku v súlade s odôvodnením
žalobného návrhu) považoval súd prvej inštancie za prípustný a odôvodnený, porovnateľný s inými
skutkovo a právne totožnými prípadmi, v ktorých už odvolacie súdy rovnaký výpočet nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy odobrili.
1.9 O povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % rozhodol súd prvej
inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p. s prihliadnutím na úspech strán sporu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, v ktorom opierajúc sa o odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku zopakoval svoju obrannú
argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie o nedostatku právomoci všeobecného súdu
Slovenskej republiky posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov so smernicou Európskej únie a to ani ako otázku predbežnú z dôvodu, že dôsledky
aplikácie záveru vysloveného súdom prvej inštancie o nesprávnej transpozícii smernice 2003/88/ES do

zákona č. 315/2001 Z. z. by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje iba individuálny
nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou,
či do jeho právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky [či zákon č. 315/2001 Z. z. prebral
smernicu 2003/88/ES (ne)správne], jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd prvej inštancie
sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia
alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v druhom prípade
o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Na to, aby bolo možné konštatovať,
že smernica 2003/88/ES bola prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z. nesprávne, malo byť porovnané

znenie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. po
prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalobca pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času ani
neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. To však podľa
žalovaného neznamená, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne.

Aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala, povinnosťou štátu nebolo skopírovať doslovné znenie každého
ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom na priamy účinok
smernice Európskej únie. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne,
ale nesprávne aplikovaná, napríklad zamestnávateľom. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v
konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto bolo potrebné rozlišovať prebratie

a aplikáciu smernice. Slovenská republika pri prebratí smernice 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy;
pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného
za nároky uplatňované v tomto konaní. Žalobca mzdové nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu
skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosťza prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu. Súd prvej inštancie
zamieňa Slovenskú republiku a Ministerstvo vnútra SR ako dva samostatné subjekty, preto nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

2.1 Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice
89/391/EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Podľa názoru žalovaného sa
smernica 2003/88/ES neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb
civilnej obrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času
sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje

v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný tvrdí,
že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice z dôvodu,
že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v

zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vyplýva to z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), d) zákona č.
315/2001 Z. z. a zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme. Rozhodnutie SD EÚ vo
veci C-429/09 Günter Fuß sa týka mestského hasiča, preto ho nie je možné považovať za smerodajné.
Režim výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sa úplne odlišuje od režimu, v akom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát

a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia ako
príslušníkom policajného zboru. V otázkach služobného času a odmeňovania sa smernica 2003/88/ES
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Táto oblasť je v plnej miere pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil pôsobnosť smernice 2003/88/ES,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje.

2.2 Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorú v žalobe stanovil veľmi
nejasným spôsobom. Žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Ak aj súd prvej inštancie dospel
k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa žalobcovi zarátavať do pracovného
fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Z judikatúry Súdneho

dvora EÚ vyplývajú všeobecné podmienky pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva Únie, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Tieto podmienky sú definované takto: 1.
cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné
a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť. K forme
a spôsobu výpočtu náhrady škody SD EÚ v rozhodnutí C-429/09 Günter Fuß dôvodil, že smernica

2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity
a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a
definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pre záver, či a v akej miere došlo v prípade
žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas bolo potrebné zo strany

žalobcu preukázať, či v rozhodnom období skutočne pracoval žalobca nad takýto limit. Žalobca totiž v
žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku
a práceneschopnosť, počas ktorých nebol k dispozícii zamestnávateľovi, preto v týchto prípadoch
nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času,
ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit

pracovnéhočasu.Takistobolopotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičov
v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Žalobca vychádzal v žalobe iba z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času,
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6

mesiacov. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ služobný zásah nariadený nie je, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Znamená to, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas,

t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
2.3 Žalobca v žalobe tvrdí, že predmetom súdneho konania je nárok na náhradu škody, ktorý mal
vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva EÚ k jeho ujme a to v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. K žalobe prikladá listinné dôkazy –tabuľky, ktorých výpočet je mätúci a predstavuje skôr doplatenie mzdového nároku a nie vyčíslenie
nemajetkovej ujmy. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo žalobca vyčísľuje náhradu nemajetkovej
ujmy podľa celkového počtu (súčtu) hodín odslúženej služobnej pohotovosti bez ohľadu na to, či tým

malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Pre účely tohto konania je
predsa právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval. Relevantné je iba
to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Zároveň nie je
žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 3,54 € za
každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalovaný sa domnieva, že žalobca

svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne
ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca údajným
nárokom na nemajetkovú ujmu maskuje svoje mzdové nároky. Aj z uvedeného dôvodu žalovaný nie
je pasívne vecne legitimovaným v spore, nakoľko mzdových nárokov je možné sa domáhať len od
žalovaného služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
2.4 Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenie Občianskeho zákonníka

v podobe nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je tiež
nevyhnutné, aby súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by

odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom prvej inštancie priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch môže súd priznať iba ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná,
resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. U žalobcu nebolo preukázané, že
by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca
sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti
ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši údajný protiprávny
stav do budúcnosti, ale naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Zo žaloby vyplýva, že

žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
lebo sa žalobou domáha iba finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázkou je, akú inú činnosť
by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku
vzhľadom na to, že tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a
je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,

prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/
ES zásah do práv žalobcu pretrvával, bolo by celkom prirodzené, aby sa žalobca domáhal upustenia
od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ. To, že takúto požiadavku
žalobca nevzniesol a domáha sa len finančného plnenia preukazuje, že úvahy súdu prvej inštancie o
porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúcom zásahu do jeho osobnostných

práv sú bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce žalobou dosiahnuť zlepšenie či úpravu svojej pracovnej
pozície u zamestnávateľa. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby sám vzniku tvrdenej ujmy či
škody predišiel. Neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ani
že výkon služobnej pohotovosti, za ktorú každý mesiac dostáva odmenu, pociťuje ako výraznú ujmu.
Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských štátov musí poškodená osoba pod hrozbou

toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby rozsah škody obmedzila (podľa
rozsudku Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90).
2.5 Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy preukázanie existencie
závažnej ujmy. Žalobca musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Žalobca nepreukázal,
že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. V konaní

nebolo preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad
pre vznik nemajetkovej ujmy. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah
do práv žalobcu skutočne existoval a pretrvával, bolo by celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom
rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa, čo však žalobca nežiada.
Nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby aj v prípade,

ak by súd bol toho názoru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom žalobcu uplatňovaná
nesprávne.
2.6 Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 976,69 € považuje žalovaný za neprimerane
vysokú. Priemerná výška doposiaľ priznanej škody (nemajetkovej ujmy) na súdoch Slovenskej republikypredstavuje sumu približne 1 000,- až 2 500,- €. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
288/2017 pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako

a v ich judikatúre by mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady.
2.7 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu a
priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní z 24.07.2023, v ktorom označil rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny, odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal potvrdiť rozsudok
súdu prvej inštancie. Nesúhlasil s názorom žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu
Slovenskej republiky posudzovať súladnosť právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky
so smernicou Európskej únie. Poukázal na obsah svojej žaloby, v ktorej uviedol dôvody, pre ktoré v
prípade kolízie medzi vnútroštátnym právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny

súd povinný aplikovať úniové právo. Zdôraznil, že Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre
výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto
činnosť predstavuje základný kameň, na ktorom je postavená doktrína Súdneho dvora EÚ o priamych
a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého
členského štátu. Tieto závery sú vyslovené v rozsudku SD EÚ C-106/89, C-456/98 a pre túto vec

v ťažiskovom rozsudku SD EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß, kde súdny dvor judikoval, že práve
vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou vo forme straty odpočinku. Je zjavné, že k takémuto
posudzovaniu by vnútroštátny súd nemohol pristúpiť v prípade, ak by nemal právo posudzovať súlad
vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou. Na území Slovenskej republiky neexistuje žiaden

iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol vzhľadom na predmet žaloby
oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v rámci neho si aj prejudiciálne
posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore.
3.1 Vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tvrdenej už v konaní pred súdom prvej inštancie

nevznáša žalovaný v odvolaní žiadne nové relevantné skutkové či právne argumenty. Pasívna vecná
legitimácia štátu vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry SD EÚ.
3.2 Žalovaný k otázke pôsobnosti smernice 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru uvádza tie isté tvrdenia a argumenty, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, ku ktorým sa
žalobca už podrobne vyjadril. V kontexte pokračujúcej argumentácie žalovaného o tom, že „neaktívnu

časť“ pracovnej pohotovosti nemožno považovať za súčasť pracovného času žalobca zdôrazňuje,
že určenú služobnú pohotovosť, ktorú žalovaný nepovažuje za pracovný čas vykonáva výlučne na
pracovisku (na hasičskej stanici), ktorú nemôže opustiť a musí byť ustrojený a do jednej minúty
pripravený opustiť stanicu a vyraziť na vykonanie služobného zákroku. Neopodstatnená je požiadavka
žalovaného, že sa žalobca mal od svojho zamestnávateľa domáhať upustenia od neoprávneného

zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a odstránenia následkov takéhoto zásahu. Štát zaťažuje
povinnosť zabezpečiť, aby vnútroštátna legislatíva bola v súlade s úniovým právom a aby boli smernice
dôsledne a správne transponované do vnútroštátneho práva. Tejto povinnosti štátu potom zodpovedá
právo jednotlivca domáhať sa náhrady škody v prípade, ak štát túto svoju povinnosť nerešpektuje, v
dôsledku čoho vznikne jednotlivcovi ujma. Smernica 2003/88/ES bola do vnútroštátnej právnej úpravy

zákona o Hasičskom a záchrannom zbore transponovaná len formálne, pretože smernicou sledované
ciele - vymedzenie pojmu „pracovný čas“ a neprekračovanie maximálne 48 hodinového týždenného
pracovného času dosiahnuté neboli. Už len samotný spôsob, akým je vo všeobecnosti rozvrhnutý
služobný čas hasičov na prvý pohľad vylučuje dodržiavanie a neprekročenie maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času. Ani 40 hodinový pracovný čas ustanovený v § 85 ods. 2 zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore nie je v súčasnosti vzhľadom na počet príslušníkov Hasičského a
záchrannéhozborureálnyaužvôbec37,5hodinovýpracovnýčaspodľaKolektívnejzmluvynarok2023.
Dodržať maximálny 48 hodinový alebo zákonný 40 hodinový týždenný pracovný čas by bolo možné len v
prípade, ak by došlo k posilneniu stavu hasičov, štát však zjavne nechce alebo nevie vynaložiť finančné
prostriedky na riešenie daného problému a účelovo tvrdí, že odslúžené hodiny služobnej pohotovosti

hasičov nie sú pracovným časom. S nepochopením vníma žalobca argumentáciu žalovaného, že jeho
žaloba nerieši stav do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný vie o
dlhoročnom porušovaní práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a nerešpektovaní smernice
2003/88/ES, keďže je pôvodcom tohto protiprávneho stavu, ktorý vedome udržiava namiesto toho, abysám ďalšiemu porušovaniu práva zabránil. Poukázal tiež na to, že čas, ktorý mohol venovať odpočinku,
rodine, záľubám alebo inak podľa svojho uváženia už nenávratne stratil, preto poskytnutie náhradného
voľna do budúcnosti by nevykompenzovalo ujmu, ktorú žalobca utrpel. K podaniu tejto žaloby pristúpil

žalobca a jeho kolegovia až potom, ako žalovaný napriek ich dlhodobým upozorneniam, sťažnostiam
a žiadostiam, ako aj desiatkam prehratých súdnych sporov v obdobných veciach tento protiprávny stav
nerieši.
3.3 Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že výšku vzniknutej ujmy žalobca nezdôvodnil a
nepreukázal, keď k žalobe priložil relevantné listinné dôkazy - výpis z dochádzkového systému SAP

a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, z ktorých vyplýva počet odslúžených hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré sa žalobcovi nezapočítali do odpracovaných hodín. Spôsob, akým
výšku žalovaného nároku žalobca vypočítal v žiadnom prípade neznamená, že si uplatňuje mzdový
nárok, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy použil žalobca z
dôvodu, že súčasná právna úprava neobsahuje spôsob určenia výšky náhrady škody z porušenia
úniového práva.

3.4 Žalobcom predložené listinné dôkazy – výpis z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky
za každý mesiac žalovaného obdobia a z neho vyvodené skutkové tvrdenia ohľadne rozsahu počtu
odslúžených hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré neboli žalobcovi započítané do odpracovaných
hodínžalovanývkonanípredsúdomprvejinštancienespochybňoval.Žalobcatýmitodôkazmipreukázal,
že jeho priemerný týždenný pracovný počas žalovaného obdobia dosiahol 51,02 hodín. Už v žalobe

bolo vysvetlené, prečo výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja žalobca od súčtu hodín
odpracovanej určenej služobnej pohotovosti za žalované obdobie (k porušovaniu smernice dochádzalo
práve výkonom určenej služobnej pohotovosti, ktorá sa žalobcovi nezapočítavala do služobného času)
a súdy nižšej inštancie aj odvolacie súdy tento výpočet v iných skutkovo a právne obdobných veciach
akceptovali. K námietke žalovaného, že „nie je žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú

nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,54 € za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu
jeho práv“ žalobca uviedol, že táto suma (ktorá správne má byť 3,31 €) je len výsledkom porovnania
žalovanej sumy s počtom hodín žalobcom odpracovanej určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu
nebola započítaná do pracovného času. Vydelením žalovanej sumy 5 976,69 € s celkovým počtom
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti 1 804,58 hodín a následným porovnaním výslednej

sumy 3,31 € so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi (priemerom minimálnych hodinových miezd
za žalované obdobie pre prvý, najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,54 € za
hodinu) je očividne zrejmé, že priznaná suma náhrady škody nemôže byť neprimerane vysoká. Za
každú hodinu odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti nežiada
žalobca viac než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % jeho hodinovej mzdy a žalobca upozorňuje,

že za ďalších 102,69 hodín odpracovanej nariadenej služobnej pohotovosti si vzhľadom na spôsob
výpočtu žalovaného nároku (ktorého výšku vypočítava iba z hodín určenej služobnej pohotovosti)
neuplatňuježiadneodškodnenie.Akbysažalovanásumaporovnalasosúčtomvšetkýchodpracovaných
hodín služobnej pohotovosti (určenej aj nariadenej), ktoré sú vykázané počtom 1 907,27, tak pri tomto
porovnaní by odškodnenie za každú hodinu predstavovalo len 3,13 € (5 976,69 € : 1 907,27 hodín), čo

je podstatne menej, než priemer minimálnych hodinových miezd za žalované obdobie.
3.5 Ak by žalovaný správne transponoval smernicu 2003/88/ES, nemusel by žalobca tráviť neprimerane
dlhý čas v práci a ak by počas žalobcom uvádzaných hodín čo aj len spal doma, mohol by tieto
hodiny tráviť práve tým odpočinkom, ktorý mu smernica 2003/88/ES má garantovať. Práve nedostatok
odpočinku, nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci a s tým súvisiaci minimálny čas na rodinu,

priateľov, oddych, venovanie sa záľubám či nevyhnutej regenerácii fyzických a psychických síl sa veľmi
negatívne prejavujú na kvalite osobného života a vzťahov žalobcu s blízkymi, k čomu sa vyjadril pred
súdom prvej inštancie. V zmysle judikatúry súdneho dvora už len samotná strata času odpočinku
sama o sebe je dostatočne závažnou na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primeranú. Žalovaný poukazuje v odvolaní na viaceré

rozhodnutia súdov prvej inštancie k výške náhrady nemajetkovej ujmy, z ktorých má vyplývať priemer
prisúdených náhrad v rozmedzí od 1 000,- € do 2 500,- €. K tomu žalobca uvádza, že zo žalovaným
doloženéhoprehľaduniejezrejmé,zakýchdôvodovinésúdypriznávalinižšiesumy.Žalobcovijeznáme,
že iní hasiči ako žalobcovia vyčísľovali a aj dôkazne preukazovali výšku nároku rozličným spôsobom
aichúspechvsporezáviselajodponúknutýchdôkazovazastúpeniainýmprávnymzástupcom.Žalobca

naopak poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré Okresným súdom Zvolen
priznané sumy v zmysle žalôb za neprimerané nepovažovali a rozsudky súdov prvej inštancie potvrdili.
Žalobca navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.4. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods.1 C. s. p. prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie
podľa § 385 ods. 1 C. s. p. naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380
ods. 1 C. s. p. odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 C.
s. p. dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku o
veci samej aj závislom výroku o trovách konania. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd potvrdí
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne a ak sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutiaďalšiedôvody.Aplikujúctotozákonnéustanovenieodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvej
inštancie, konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza:

5. Žalobca v konaní dokladuje svoju príslušnosť k Hasičskému a záchrannému zboru s miestom
výkonu služby vo Zvolene výpisom plánu služieb z dochádzkového systému SAP za obdobie 1/2020
do 11/2022. Existencia služobného pomeru v Hasičskom a záchrannom zbore za celé žalované
obdobie je preukázaná aj výplatnými páskami za rozhodné obdobie, túto žalobcom tvrdenú skutočnosť
žalovaný nerozporoval. V pláne služieb sa osobitne evidujú hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej

pohotovosti. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia
žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods.
1 C. s. p. za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti žalobca dokazuje, že v období
od januára 2020 do novembra 2022 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový priemerný týždenný
pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po

práci, za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú
ujmu vo forme finančného plnenia. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru
SD EÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný
rozsah smerníc.

6. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS 90/2019 vyslovil názor,
že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na
prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu. Druhým odvolacím
dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku vytýka žalovaný súdu prvej
inštancie nesprávne skutkové zistenia spočívajúce v tom, „či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo
k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov“ a nebol

preukázaný (žalobcom tvrdeným prekročením 48 hodinového týždenného pracovného času) zásah
do jeho súkromného, rodinného života, či následok na jeho zdravotnom stave v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku prvoinštančným súdom
priznanej sumy. Pod tretí odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ Civilného sporového poriadku) je možné subsumovať tvrdenie žalovaného, že smernica 2003/88/ES

bola do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore transponovaná správne a žiadne
ustanovenie tohto zákona nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES, keďže táto sa ani na služobnú
činnosť príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje.

7. Námatkovou kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti

odvolací súd zistil, že v mesiaci 1/2020 sa žalobcovi vykazuje odpracovanie 174,47 hodín služobnej
činnosti a 62,53 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 237 hodín, čo pri 4,4 týždňoch
pripadajúcich na mesiac 1/2020 činí odpracovaných 53,86 hodín týždenne. V mesiaci 7/2020 sa
vykazuje žalobcovi 171,78 hodín služobnej činnosti a 68,22 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku,
spolu 240 hodín za 4,4 týždňa, z čoho na 1 týždeň pripadá 54,54 odpracovaných hodín. V mesiaci

11/2020 žalobca odpracoval 155,40 hodín služobnej činnosti a 60,60 hodín služobnej pohotovosti na
pracovisku, spolu 216 hodín, čo pri 4,2 týždňoch činí na 1 týždeň 51,42 hodín práce. V januári 2021
má žalobca vykázaných 120 hodín služobnej činnosti a 73 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku,
spolu 193 odpracovaných hodín za 4,4 týždňa, z čoho na 1 týždeň pripadá 43,86 hodín. V júni 2021odpracoval žalobca 143,56 hodín služobnej činnosti a 51,57 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku,
spolu 195,13 hodín vydelené 4,2 týždňami pripadá na 1 týždeň 46,45 hodín práce. V auguste 2021 pri
služobnej činnosti v rozsahu 167,41 hodín a služobnej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 98,59 hodín,

spolu 266 hodín na 4,4 týždňa vychádza 60,45 odpracovaných hodín. V októbri 2021 odpracoval žalobca
154,42 hodín služobnej činnosti a 61,58 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 216 hodín
vydelené 4,4 týždňami pripadá na 1 týždeň 49 hodín práce. V máji 2022 pri služobnej činnosti v rozsahu
161 hodín a služobnej pohotovosti na pracovisku v rozsahu 79 hodín, spolu 240 hodín na 4,4 týždňa
vychádza 54,54 odpracovaných hodín. V októbri 2022 odpracoval žalobca 158,45 hodín služobnej

činnosti a 64 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku, spolu 222,45 hodín vydelené 4,4 týždňami
pripadá na 1 týždeň 50,55 hodín práce. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že spôsob plánovania zmenných
služieb a pohotovosti na pracovisku opakovane má za následok prekročenie maximálne prípustného
rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu
odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je
preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1

z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

8. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a

záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období január 2020 až november 2022 mal
služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17/16 hodinových
pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7/8 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku (t. j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín). Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá

bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času
a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo
vykazovanom období od januára 2020 do novembra 2022 odpracoval žalobca 1804,58 hodín služobnej
pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti. Za obdobie január
2020 až november 2022 odpracoval žalobca spolu 1907,27 hodín služobnej pohotovosti (určenej

+ nariadenej), žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže
javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného
pracovného času podľa smernice prekročený nebol. Za rozhodné obdobie 1/2020-11/2022 odpracoval
žalobca celkom 7768,37 hodín (služobný čas spolu s pohotovosťou na pracovisku), z ktorých na jeden
týždeň pripadá 51,06 odpracovaných hodín. Výsledok pochádza zo vzorca súčet odpracovaných hodín

za rozhodné obdobie (2761,09 + 2650,13 + 2357,15 = 7768,37) deleno počet týždňov za rozhodné
obdobie (52,28 + 52,14 + 47,71 = 152,13). Aj týmto prepočtom uskutočneným odvolacím súdom je
preukázané prekročenie maximálne prípustného priemerného pracovného času pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

10. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období január 2020 až november 2022. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba
bola dôvodná čo do základu aj výšky. Stotožňujúc sa s rozsudkom súdu prvej inštancie nielen vo
výroku, ale aj v dôvodoch, v súlade s § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje odvolací súd správnosť dôvodov

napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie jeho správnosti na odvolacie námietky žalovaného uvádza:

11. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 C. s. p. súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadkumožnozaradiťmedzisúkromnoprávnespory.Skutočnosť,žežalovanýmvtakomtosporeještát
je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade
je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne
vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú

rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

12. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie právjednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,

či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní
chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

13. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín
vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti
platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ
sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel
musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa
zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva

dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne
stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín; žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva

štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001
Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.
z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že

zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného

času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou

služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli

prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho

roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy

sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosťpredstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

14. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES
na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát

(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Bezdôvodne sa preto žalovaný bráni v spore nedostatkom pasívnej vecnej

legitimácie.

15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade
žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na

žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní
vychádzal aj z príslušnej judikatúry SD EÚ, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie,
ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na

všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho
dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti
prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny
dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú

vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo
na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže
byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny

význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne
činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je
niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely
charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až

C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci
Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho
významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v

akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo
veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)

smernice2003/88/EStak,abyuplatnenieznehoplynúcehonárokuviazalinanejakúpodmienkualeboho
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).
Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 voveci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny

dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je

potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do
jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba
služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19
zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa

vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Nesprávny je názor
žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných
osôbsprávomocounezávisléhorozhodovania,b/rodinnýchpracovníkovaleboc/pracovníkovslúžiacich

náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

16. Správny je záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný

týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na

záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v
zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice
2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov
(§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom
období od januára 2020 do novembra 2022 žalobcov priemerný služobný čas opakovane presiahol

hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr.
C-429/09).

17. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolopodľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne

zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

18. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne

prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v

právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

19. Žalobca sa domáhal v tomto konaní zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 976,69 €, ktorú
vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za obdobie od januára 2020 do
novembra 2022 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.

19.1 Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak

definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k

zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od januára 2020
do novembra 2022 odpracoval celkom 7768,37 hodín a jeho priemerný týždenný pracovný čas počas
celého rozhodného obdobia presiahol 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia

o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

20. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48
hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001

Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
vspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESmuodpracovanéhodinyurčenejslužobnejpohotovosti
v počte 1804,58 neboli započítané do odpracovaného času.

21.Odvolacísúdnesúhlasísnámietkoužalovaného,ženebolisplnenépodmienkypreuplatnenienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie

dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom

týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov

nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom

(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo

na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z
tohto dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas
žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice
2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý
čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).

Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy ani neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch,
resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o
ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie
ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného
za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.

23. Žalovaný v odvolaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
288/2017 argumentuje, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť
a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Odvolací súd rešpektuje
ústavným súdom vyslovený názor a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou rozhodol

o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie aj v tejto veci. Predmetom odvolacieho konania už boli
skutkovo a právne totožné prípady náhrady nemajetkovej ujmy požadované príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru prejednávané Okresným súdom Zvolen. Až na jednu vec vedenú na Okresnom
súde vo Zvolene pod sp. zn. 15C/16/2021 bolo žalobám vyhovené v plnom rozsahu a odvolacím
Krajským súdom v Banskej Bystrici boli žalobám vyhovujúce rozhodnutia potvrdené ako vecne správne

(sp. zn. 17Co/59/2022, 16Co/36/2022, 17Co/47/2022, 14Co/36/2022, 16Co/26/2022, 16Co/53/2022,
14Co/34/2022, 17Co/16/2022) a pokiaľ Okresný súd Zvolen žalobe nevyhovel, vo veci sp. zn.
8C/15/2021 Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil jeho rozsudok rozsudkom sp. zn. 16Co/11/2022
a žalobe vyhovel.24. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo
a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovaný
vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa
27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.

25. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s § 383
C. s. p. a podrobného a presvedčivého odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení
odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vo
veci samej aj v závislom výroku o trovách konania. Nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov
preukázané v odvolacom konaní neboli. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

26. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému
podľa § 255 ods. 1 C. s. p. podľa zásady úspechu v konaní.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia

o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).