Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. apríl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722202055
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722202055.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobkyne: C. T., rod. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y., T. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Ľubošom Kizivatom, advokátom so sídlom
Michalovce, Sama Chalupku 6912/16C, IČO: 31 976 204, proti žalovanému: Ošetrovateľské centrum s.
r. o., so sídlom Humenné, Lipová 32, IČO: 36 505 129, zastúpené Mgr. Petrom Troščákom, advokátom
so sídlom Prešov, Hlavná 50, IČO: 50 003 500, o zaplatenie náhrady mzdy s prísl., o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Cpr/11/2022-210 zo dňa 28.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o náhradu mzdy za obdobie
od XX.XX.XXXX. do XX.XX.XXXX.

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov mal za preukázané, že žalobkyňa vykonávala
prácu u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX jej bolo
doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom v súdnom konaní XX.XX.XXXX nadobudol

právoplatnosť rozsudok, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Zároveňsižalobkyňauplatnilanároknanáhradumzdyza36mesiacovodXX.XX.XXXXdoXX.XX.XXXX
v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 21Cpr/10/2019, kde strany sporu uzavreli
zmier a konanie je právoplatne skončené. Žalovaný žalobkyňu nekontaktoval a nevyzýval na nástup
do práce, pričom táto sa na pracovisko sama nedostavila. Od XX.XX.XXXX jej bol priznaný nárok na
starobný dôchodok.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle článku 5, § 13, § 42, § 47, § 81, § 142
Zákonníka práce, článku 6, 8 a § 137 CSP, pričom poukázal aj na zásadu spravodlivosti. Uviedol, že
spornou skutočnosťou bolo posúdenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX,
kedy súd právoplatne rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Následne
sa žalobkyňa nedostavila na pracovisko za účelom, aby jej bola prideľovaná práca. Pokiaľ sama sa
nedostavila na pracovisko a nesplnila svoju zákonnú povinnosť v zmysle Zákonníka práce, teda byť
na pracovisku na začiatku pracovného času a využívať pracovný čas, nemal zamestnávateľ možnosť

plniť svoju povinnosť a prideľovať jej prácu. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa síce domáhala
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda zrejme mala záujem o prideľovanie
práce, avšak o jej reálne pridelenie sa bezdôvodne nezaujímala a na pracovisko sa nedostavila po
dobu viac ako troch rokov od právoplatnosti rozsudku. Žiadny právny predpis neukladá žalovanémupovinnosť vyzvať žalobkyňu na nástup do práce, pričom v konaní vedenom na Okresnom súde v
Humennom pod sp. zn. 10Cpr/2/2016 bola žalobkyňa pánom sporu a bolo v jej záujme sa zaujímať
kedy a ako bol spor právoplatne skončený a kedy môže nastúpiť do práce. V danom prípade nešlo

o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, nakoľko nebola splnená podmienka, že táto prekážka
nastala bez vplyvu zo strany zamestnanca. Práve naopak, neprítomnosťou zamestnanca je vylúčená
možnosť prideľovať mu prácu. Súd prvej inštancie poukázal aj na judikatúru súdov, podľa ktorej po
právoplatnom skončení konania o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru sa vzájomné práva a
povinnosti účastníkov pracovného pomeru spravujú pracovnou zmluvou a až pokiaľ by organizácia po

právoplatnom skončení konania opätovne nepripustila pracovníka k práci, mohol by mu vzniknúť nárok
na náhradu mzdy. Nakoľko nebolo preukázané, že žalobkyňa nemohla vykonávať prácu pre prekážku
na strane zamestnávateľa a táto ani netvrdila a nepreukazovala existenciu takýchto prekážok na strane
zamestnávateľa, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, keď boli priznané trovy

konania úspešnému žalovanému.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej s poukazom na dôvody
uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

6. Žalobkyňa poukázala na bod 24 odôvodnenia rozsudku, ako aj 25, pričom nesúhlasila so záverom
súdu prvej inštancie, že sa bezdôvodne nezaujímala o pridelenie práce a na pracovisko sa nedostavila.
Uviedla, že súd sám v rozhodnutí uviedol, že sporným je nárok žalobkyne za obdobie od XX.XX.XXXX,
teda od právoplatného dátumu skončenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Uviedla, že toto konanie však netrvalo do XX.XX.XXXX, ale do XX.XX.XXXX, kedy rozhodoval

vo veci Najvyšší súd SR na základe dovolania podaného žalovaným a svojim uznesením odmietol
dovolanie. Ak sám súd prvej inštancie uviedol, že sporný je nárok za obdobie od XX.XX.XXXX, resp.
XX.XX.XXXX, potom nie je zrejmé prečo nepriznal žalobkyni aspoň časť uplatneného nároku, nakoľko
žalované obdobie bolo od XX.XX.XXXX. Ak súd považoval nárok žalobkyne za sporný od XX.XX.XXXX,
resp. XX.XX.XXXX, potom mal priznať žalobkyni nárok minimálne za obdobie od XX.XX.XXXX do

XX.XX.XXXX, resp. XX.XX.XXXX. Je nesporné, že žalobkyňa listom zo dňa XX.XX.XXXX vyzvala
žalovaného na prideľovanie práce, čo tento odmietol listom z XX.XX.XXXX a následne bolo vedené
konanie ohľadom nároku na náhradu mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, kedy bol
priznaný maximálny nárok v rozsahu 36. mesiacov. Nakoľko súdny spor o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru nebol skončený, z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby žalobkyňa pracovala do

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, teda do XX.XX.XXXX. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie mal
za obdobie od XX.XX.XXXX žalobkyni priznať náhradu mzdy do XX.XX.XXXX, teda do skončenia sporu
na Najvyššom súde SR.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie sa správne

vyporiadal s argumentami, ktoré opakovala žalobkyňa aj v odvolacom konaní a rozsudok je presvedčivý,
správny a s ním sa stotožňuje. Naopak odvolanie žalobkyne je zmätočné, keď pripúšťa správnosť
napadnutého rozsudku v časti a namieta iba obdobie pred XX.XX.XXXX s nesprávnou argumentáciou,
že konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo právoplatne skončené až rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR. Toto konanie právoplatne skončilo rozhodnutím Krajského súdu v Prešove.

Nárok uplatnený žalobkyňou za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX je zjavne nedôvodný a
nesprávny, nakoľko dané obdobie spadá pod nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1, 2, maximálne za obdobie 36 mesiacov. Z uvedeného dôvodu je
názor žalobkyne nesprávny a je v rozpore so Zákonníkom práce. Zároveň po právoplatnom skončení
súdneho konania zamestnávateľ nemá povinnosť vyzývať zamestnanca na nástup do práce a logicky

po XX.XX.XXXX neexistoval spor o tom, či skončenie pracovného pomeru žalobkyňou bolo platné alebo
neplatné, nakoľko toto vyriešili súdy s tým, že tento výrok je záväzný pre obe strany. Pokiaľ žalobkyňa
sa nedostavila do práce, čo žalovaný očakával, nemohol jej prideliť prácu v zmysle pracovnej zmluvy
a pokiaľ zamestnávateľ nemá povinnosť vyzývať zamestnanca na nástup do práce po právoplatnom
skončení súdneho konania, žalovaný nič neporušil, nakoľko mu takúto povinnosť neukladá ani Zákonník

práce,akoaniinýprávnypredpis.Žalobkyňaneučinilažiadenúkon,ktorýmbyprejavilazáujempracovať,
naopak po troch rokoch uplatnila nárok na náhradu mzdy titulom prekážok v práci. Žalobkyni nič
nebránilo, aby sa domáhala prideľovania práce s tým, že zamestnávateľ jej nebránil, ani nezamedzil
vstup na pracovisko, pričom len pred ukončením premlčacej doby, žalobkyňa uplatnila svoj domnelýnárok. Z uvedeného je zrejmé, že má len záujem sa bezdôvodne obohatiť na úkor zamestnávateľa.
Poukázal na ust. § 81 Zákonníka práce, týkajúceho sa povinností zamestnanca, pričom po XX.XX.XXXX
pre ňu platila povinnosť byť na pracovisku na začiatku pracovného času a používať pracovný čas na

prácu, odchádzať z neho až po skončení. Nakoľko tak neučinila, nebolo možné jej prideliť prácu. Jedná
sa o nemožnosť plnenia, kedy zaniká povinnosť dlžníka plniť v zmysle § 575 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Nakoľko sa žalobkyňa nedostavila na výkon práce a nesplnila povinnosti z pracovnej zmluvy,
nemôže sa domáhať s úspechom náhrady mzdy z titulu prekážok na strane zamestnávateľa. Na strane
žalovaného neboli dané žiadne prekážky v práci v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, preto je žaloba

žalobkyne nedôvodná a je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa netvrdila, že by urobila čo len jeden
úkon v snahe pracovať podľa pracovnej zmluvy a zároveň je zrejmé, že od XX.XX.XXXX je poberateľkou
starobného dôchodku. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
priznať náhradu trov odvolacieho konania.

8. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

15. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

17. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že po právoplatnom skončení konania o
určenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruokamžitýmskončením,žalobkyňanijakýmspôsobom
neprejavila aktivitu a ani ochotu pracovať naďalej u žalovaného s tým, že nedostavila sa na pracovisko,
nežiadala o pridelenie práce. Tieto skutočnosti neboli spornými.

18. Správne preto súd prvej inštancie posúdil nároky žalobkyne v zmysle ust. § 142 Zákonník a práce,
pričom bolo nepochybne povinnosťou zamestnávateľa umožniť zamestnancovi pokračovať v práci po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa určilo, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné. Aj v
tomto prípade však je nepochybné, že zamestnávateľovi vzniká takáto povinnosť po predchádzajúcom
právoplatnom skončení konania. Len v prípade, že tento neumožní zamestnancovi pokračovať v práci,

ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia by išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa.
V danom prípade z vykonaného dokazovania nebola preukázaná skutočnosť, že by zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci, nakoľko je nepochybné, že tak ako správne uviedol
súd prvej inštancie, z individuálnych okolností prípadu vyplýva, že samotná žalobkyňa sa nijakým
spôsobom nedomáhala prideľovania práce po právoplatnom skončení konania. Nedostavila sa na

pracovisko žalovaného po dátume právoplatnosti rozhodnutia súdov, pričom aj individuálne okolnosti
prípadu, kedy žalobkyni už medzičasom bol priznaný starobný dôchodok a predtým bola evidovaná
ako nezamestnaná uchádzačka o zamestnanie, ako aj to, že v konaní o náhradu mzdy bol medzi
stranami sporu uzavretý zmier ohľadom celého predmetu konania, sú okolnosťami, ktoré nepochybne
na strane zamestnávateľa vyvolali presvedčenie, že žalobkyňa nemá záujem o výkon práce, pričom

nebolo povinnosťou zamestnávateľa vyzývať osobne žalobkyňu na nástup do práce.

19. Len v prípade, ak by zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci, bol by nárok
zamestnanca dôvodný, a to v zmysle nárokov podľa § 142 Zákonníka práce. V danom prípade o takúto
situáciu nešlo, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne.

20. K odvolacím námietkam žalobkyne, že jej mala byť priznaná časť uplatneného nároku, a to
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, resp. XX.XX.XXXX uvádza odvolací súd, že vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti sú tieto odvolacie námietky irelevantné. Ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorýupravuje náhradu mzdy pri prekážkach na strane zamestnávateľa okrem nepriaznivých poveternostných
vplyvov, či prevádzkových dôvodov na strane zamestnávateľa, sa na prejednávanú vec nevzťahuje.
Zákonník práce počíta aj s prekážkami v práci na strane zamestnávateľa, ktoré nie sú výslovne uvedené

v Zákonníku práce, no okolnosti tohto prípadu nie sú dôvodom pre existenciu týchto iných prekážok v
práci na strane zamestnávateľa. Takýmto prípadom je situácia, ak bol napr. odvolaný z funkcie vedúci
zamestnanec a medzi stranami chýba dohodnutý druh práce, tak v takomto prípade sa jedná o inú
prekážku v práci (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/13/2009 z 21.10.2010).

21. Z obsahu spisu je nepochybné, že nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, teda nároky
za obdobie, odkedy zamestnankyňa žiadala o pridelenie práce po skončení pracovného pomeru až do
právoplatnosti tohto rozhodnutia, teda do XX.XX.XXXX boli vyriešené v konaní vedenom na Okresnom
súde v Poprade pod sp. zn. 21Cpr/10/2019 zo 06.04.2022, kde bol schválený zmier v konaní.

22. Z týchto dôvodov nároky za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX nemôžu byť posudzované

podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a toto obdobie bolo vyriešené v konaní medzi stranami zmierom.

23. Za nasledujúce obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX tento nárok v zmysle týchto ustanovení
Zákonníka práce nevznikol.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).