Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. marec 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307208306
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2307208306.24

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:
Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, farnosť Horné
Saliby, IČO 34 013 865, so sídlom Horné Saliby 871, zastúpený: MAPLE & FISH s.r.o., IČO 36 718
432, so sídlom Žižkova 22B, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, IČO 17 335 345,
so sídlom Búdková 36, Bratislava, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Galanta č. k. 6C/252/2007-666 zo dňa 11. apríla 2018 vo výroku III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. m e n í tak, že žalobca má nárok voči
žalovanému na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 73,34 %.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 73,34 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť vydať a
navrátiť žalobcovi vlastníctvo k parcele registra C č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2, vytvorenej
geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie A. B., vytvoreným dňa 1.10.2015 C. D. E.,
autorizačne overeným F. G. D. a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod
č. 1269/15, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, výrokom II. zastavil konanie v časti o
vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území A.

B., obec A. B., okres Galanta, evidovaným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, ako: - parcela
registra C č. 1793/8, orná pôda o výmere 2.834 m2, parcela vytvorená na základe geometrického plánu
č. 38/2008, vyhotoveného dňa 10.7.2008 F. H. H., autorizovaného F. H. H., autorizovaným geodetom a
kartografom dňa 10.7. 2008 a úradne overeného niekdajšou Správou katastra Galanta pod č. 861/2008,
pre katastrálne územie A. B., - parcela registra C č. 1959, trvalý trávnatý porast o výmere 4.707 m2,
- parcela registra C č. 1960/1, orná pôda o výmere 71.281 m2, - parcela registra C č. 1972/1, ostatné

plochy o výmere 13.071 m2, - parcela registra C č. 1972/32, orná pôda o výmere 13.750 m2, - parcela
registra C č. 1972/9, orná pôda o výmere 10.674 m2, - parcela registra C č. 1972/28, orná pôda o výmere
1.035 m2, - parcela registra C č. 1972/35, orná pôda o výmere 2.317 m2, - parcela registra C č. 1972/42,
orná pôda o výmere 5.134 m2, - parcela registra C č. 1971/19, orná pôda o výmere 41.437 m2, - parcela
registra C č. 1971/20, orná pôda o výmere 16.408 m2, - parcela registra C č. 1975, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1.867 m2, parcely vytvorené geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne

územie A. B., vyhotoveným dňa 1.10.2015 C. D. E., autorizačne overeným F. G. D. a úradne overeným
Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod č. 1269/2015, - parcela registra C č. 2339/11, orná
pôda o výmere 2.766 m2, vedená na liste vlastníctva č. XXXX, - parcela registra C č. 2340/190, orná
pôda o výmere 2.137 m2, vedená na liste vlastníctva č. XXXX a výrokom III. rozhodol, že žalobca má
voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.2.RozsudokoznačenývzáhlavívovýrokuIII.súdprvejinštancieprávneodôvodnilaplikáciouustanovení
§ 251, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania tým, že pokiaľ
ide o spornú parcelu, ktorá zostala predmetom konania, je nepochybné, že žalobca mal v tejto časti
plný úspech. Je pravdou, že žaloba bola od začatia konania viackrát čiastočne zobratá späť, a to
podaniami doručenými súdu dňa 29.11.2007, 7.1.2008, 7.10.2008, 18.2.2009 a 23.1.2017. Pokiaľ ide o
posledné čiastočné späťvzatie doručené súdu dňa 23.1.2017, je zrejmé, že žalobca nezavinil zastavenie

konania, nakoľko k uzatvoreniu mimosúdnej dohody došlo pred späťvzatím žaloby zo strany žalobcu
a žalobca práve z tohto dôvodu vzal svoju žalobu čiastočne späť. V tomto smere možno pričítať
zavinenie žalovanému, ktorý až po niekoľko rokov trvajúcom spore uznal dôvodnosť nároku žalobcu.
Čiastočné späťvzatie žaloby týkajúce sa dvoch parciel registra C parc. č. 2339/11, orná pôda o výmere
2766 m2 a parc. č. 2340/190, orná pôda o výmere 2137 m2, doručené súdu dňa 18.2.2009, bolo
odôvodnené tým, že žalobca si svoje právo uplatnil aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona

č. 162/1995 Z. z., v ktorom bol úspešný a na základe ktorého v priebehu súdneho konania došlo k
zápisu vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, do
katastra nehnuteľností záznamom. V tomto prípade nebolo možné dospieť k záveru, že konanie bolo
zastavené pre procesné zavinenie žalobcu, prípadne pre procesné zavinenie žalovaného. Žalobca sa
podanou žalobou domáhal voči žalovanému navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko

žalovaný jeho výzve na vydanie nehnuteľností nevyhovel. Skutočnosť, že žalobca sa svojho práva
domáhal aj v správnom konaní, v ktorom bol úspešný, nemožno pričítať na ťarchu žiadnej zo strán sporu.
Ostatné čiastočné späťvzatia sa týkali zosúladenia identifikácie nehnuteľností podľa aktuálneho stavu
v katastri nehnuteľností, resp. potreby vyhotovenia geometrických plánov, kde je potrebné zohľadniť i
časovú tieseň a nemožnosť zhromaždiť všetky relevantné doklady pri podaní žaloby, teda zavinenie

na zastavení konania nemožno taktiež pričítať žiadnej zo strán sporu. V tomto smere je potrebné
zohľadniť aj zmysel a účel reštitučného zákona, ktorým je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých
majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, spočívajúcich
v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Vzhľadom k tomu pri
jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť

aspoň čiastočne kompenzovaná. V danom prípade sa súdu prvej inštancie javilo v konaní úspešnému
žalobcovi priznať plnú náhradu trov konania voči žalovanému s poukazom k vyššie uvedeným dôvodom
čiastočných spätvzatí žaloby.
Súd prvej inštancie dôvody uvádzané žalovaným pre aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového
poriadku, a to druh konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na

základe zákona č. 161/2005 Z .z. (reštitučný nárok) a okolnosti strán sporu (strany sporu sú napojené na
rozpočet štátu), nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa. Okolnosti samotného prípadu nie sú
saméosebedôvodomprenepriznanietrovúspešnémuúčastníkoviačosatýkaosobných,majetkových,
zárobkových a iných pomerov strán konania, mal za to, že žalovaný nepreukázal, že by jeho majetkové,
zárobkové, prípadne iné pomery odôvodňovali aplikáciu uvedeného ustanovenia. Súd prvej inštancie

považoval za rozporné so samotným účelom reštitučného zákona, ak by oprávnenej osobe - žalobcovi,
ktorý si riadne a včas uplatnil svoj nárok, preukázal v súdnom konaní splnenie všetkých podmienok,
ktoré reštitučný zákon vyžaduje a bol v konaní úspešný, bolo odopreté právo na náhradu trov konania,
ktoré účelne vynaložil v súvislosti s ochranou svojho práva v zmysle reštitučného zákona. Tým by došlo
k vzniku ďalšej škody na strane oprávnenej osoby a k popretiu jej práva na súdnu ochranu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie označenom v záhlaví vo výroku III. o náhrade trov konania podal
odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku.
V odvolaní uviedol, že pri určovaní náhrady trov konania medzi sporovými stranami súd prvej inštancie
nezohľadnil skutočnosť, že žalobca podal nesprávne žalobu na solidárne plnenie voči žalovaným

v 1. až 3. rade, opakovane menil svoj žalobný petit, k špecifikácii predmetu žaloby oproti aktuálnym
údajom v katastri nehnuteľností pristúpil až v roku 2014. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,
že jeho námietky proti vydaniu časti pozemkov boli dôvodné, čo žalobca potvrdil viacerými čiastočnými
späťvzatiami označenými ako spresnenie žaloby. V pôvodnej žalobe zo dňa 25.4.2007 si žalobca
uplatnil právo na navrátenie vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam podľa príslušných

pozemkovoknižných vložiek v katastrálnom území I. J. A. B. bez príslušnej špecifikácie zohľadňujúcej
existujúci právny stav a bez určenia výmery žalovaných nehnuteľností. Z pôvodne žalovaného rozsahu
nehnuteľných vecí zostali predmetom konania len nehnuteľnosti špecifikované žalobcom, ktoré v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. a s poukazom na ustanovenie§ 2 písm. b) zákona č. 221/2004 Z. z. možno považovať za nehnuteľné veci a boli špecifikované
geometrickými plánmi. Ak samotný žalobca dokázal až v roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet
žaloby, nemohol od neho spravodlivo požadovať, aby s ním uzatvoril dohodu o vydaní nehnuteľností

nielen pred začatím konania, ako aj v priebehu konania. Hlavnou príčinou nutnosti podania žaloby
bola okolnosť, že žaloba bola podaná len z dôvodu zachovania žalobcovho práva. Táto okolnosť však
nemôže byť na jeho ťarchu. Žalobca v priebehu celého súdneho konania, t. j. od roku 2007 do roku 2014,
zabezpečovalnevyhnutnépodkladykuzatvoreniudohodyovydanínehnuteľnostívsúladesreštitučnými
a katastrálnymi zákonmi. Žalobca špecifikoval žalobný petit vo svojom návrhu na zmenu petitu žaloby

zo dňa 12.9.2014 a súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 29.9.2014 pripustil túto zmenu.
Následne bol vyzvaný žalobcom na uzatvorenie dohody e-mailovou poštou dňa 21.12.2015, keď bolo
dohodnuté,žeparcelaregistra„C“č.1971/21,katastrálneúzemieA.B.,nebudepredmetomdohodyabol
predložený geometrický plán č. 2111/15. Žalovaný nezavinil začatie konania a ani nespôsobil prieťahy
v konaní svojou činnosťou a zastavenie konania v dôsledku uvádzaných procesných úkonov žalobcu
bolo zavinené výlučne z dôvodov na jeho strane. Súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách

konania podľa zásady plného úspechu. Vo vzťahu k určeniu pomeru úspechu oboch strán poukázal
na to, že aj pri komparácii rozsahu výmery nehnuteľností označených v pôvodnom žalobnom návrhu s
rozsahom výmery nehnuteľností označených vo výroku rozsudku, možno konštatovať, že žalobca mal
vovecilenúspechčiastočný.Podľajehonázorunebránipoužitieustanovenia§257Civilnéhosporového
poriadku o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania súdom, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa. Podľa ustanovenia § 8 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. konanie súvisiace s vydaním
nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych poplatkov a
úhradu nákladov spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností zabezpečí štát. Nebolo
by v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od žalovaného, keďže zastupuje štát, aby znášal
trovy súvisiace s uplatnením reštitučného nároku, najmä ak vymáhanie reštitučného nároku súdnou

cestou spôsobila oprávnená osoba svojou nečinnosťou, t. j. žalobca. Súd prvej inštancie nezohľadnil
skutočnosť, že povinnosť nahradiť trovy konania bola uložená subjektu, ktorému zákon zveril nakladanie
spozemkamineznámychvlastníkovaštátuazastupovanietýchtosubjektovpredsúdmiainýmiorgánmi.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov
konania zmenil tak, že žalobcovi neprizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania neprizná.

5. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie označenom v záhlaví vo výroku III.
o náhrade trov konania sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením
žalovaného, že uplatnil svoj nárok nesprávne, keď požadoval solidárne plnenie voči všetkým žalovaným.
Podstata solidárneho záväzku spočíva v tom, že stačí, ak jeden zo solidárne zaviazaných povinnosť

splní, čím sa oslobodzuje aj ostatný solidárne zaviazaný. Rovnako za relevantnú nepovažoval námietku,
že spresnil žalobný petit až v roku 2014. Uvedená skutočnosť nespôsobila, ani nemohla spôsobiť
zánik jeho nároku ako úspešnej strany na náhradu trov konania. Tak súčasná právna úprava, ako
aj predchádzajúca právna úprava, pri náhrade trov konania rozlišujú iba zásadu úspechu a zásadu
zavinenia na zastavení konania. Teda skutočnosť, že k spresneniu nehnuteľnosti došlo až v priebehu

konania nespôsobuje zánik nároku na náhradu trov konania, ani nevylučuje oprávnenú osobu z tohto
nároku. Žalovaného riadne a včas vyzval ako povinnú osobu na vydanie dotknutých nehnuteľností
a na vrátenie vlastníctva k nim. Žalovaný tieto nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal a preto nemal inú
možnosť, než domáhať sa svojho práva žalobou na súde. Je zrejmé, že z jeho strany nešlo o zjavne
neúspešné uplatnenie a bránenie svojho práva, čo napokon potvrdil aj sám súd prvej inštancie, ktorý

jeho žalobe vyhovel a rovnako aj žalovaný, ktorý mu dobrovoľne vydal časť žalovaných nehnuteľností.
Počas celej doby súdneho konania bol vlastníkom/správcom predmetných nehnuteľností žalovaný a
nehnuteľnosti až do skončenia reštitučného konania ekonomicky využíval. V zmysle účelu reštitučného
zákona je prioritou kompenzovať krivdy spôsobené v minulosti oprávnenej osobe, preto v zmysle
teologickéhovýkladumusímaťnepochybneoprávnenáosobaakoúspešnástranaprávonanáhradutrov

konania. Tvrdenie žalovaného, že on nezapríčinil začatie konania, ani zastavenie konania, tak neobstojí.
Práve naopak k podaniu žaloby pristúpil z dôvodu neochoty žalovaného nielenže dobrovoľne vydať
nehnuteľnosti, ale ani poskytnúť mu pomoc a podporu v tomto smere. Sám v priebehu konania musel
vynakladať úsilie a nemalé finančné prostriedky za účelom spresnenia petitu žaloby a na vyvrátenie
neodôvodnených námietok žalovaného. V spore si uplatnil svoj reštitučný nárok k všetkému majetku,

ktorého bol pôvodným vlastníkom a ktorý mu bol v období predchádzajúceho režimu protiprávne odňatý.
Avšak vzhľadom na úpravu v reštitučnom zákone v časti definujúcej, ktoré pozemky je možné vydať,
ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh pozemku,
reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úprave žalobného petitu tak, aby tento zodpovedalaktuálnymúdajomvkatastrinehnuteľnostíazároveň,abypredmetomkonaniazostaliužlentiepozemky,
ktoré je možné vydať podľa reštitučného zákona. Dôvodom pre čiastočné späťvzatie návrhu neboli
dôvodné námietky žalovaného, ako to teraz tvrdí. Je zrejmé, že zistenia reálneho stavu nehnuteľností

zhotovením geometrických plánov a úprava žalobného petitu sú mimoriadne časovo a finančne náročné.
S poukazom na uvedené skutočnosti bol objektívne schopný až v priebehu konania upraviť žalobný
petit zodpovedajúcim spôsobom. V konaní mal úspech plný a teda jemu prináleží právo na náhradu
trov konania. Jediný právny úkon späťvzatie žaloby, na ktoré by bolo možné aplikovať právnu úpravu
podľa Civilného sporového poriadku, je úkon zo dňa 23.1.2017, ktorým bol návrh vzatý späť vo vzťahu k

parcelám, ktoré žalovaný vydal dobrovoľne dohodou, pričom súd prvej inštancie rozhodol správne, keď
skonštatoval, že on nezavinil zastavenie konania, nakoľko k uzatvoreniu mimosúdnej dohody došlo pred
späťvzatím žaloby z jeho strany a práve z tohto dôvodu zobral návrh späť. Nesúhlasil ani s tvrdeniami
žalovaného o nutnosti aplikácie ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Žalobca považoval
za absurdné, že pri jeho nároku ako oprávnenej osoby na náhradu trov konania žalovaný požaduje,
aby súd aplikoval uvedené zákonné ustanovenie s odvolaním sa na osobitný charakter konania, avšak,

keď sa v obdobných konaniach koná o nároku žalovaného na náhradu trov konania, požaduje priznať
náhradu v plnom rozsahu, aj keď jeho nárok je prinajmenšom pochybný. Žalobca navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania potvrdil.

6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 25Co/150/2018-819 zo dňa 29. mája 2018

v dôsledku podania predmetného odvolania rozsudok súdu prvej inštancie označený v záhlaví vo výroku
III. o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok I.) a
žalovanému priznal náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.).

7. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodujúc o sťažnosti žalobcu nálezom sp. zn. II. ÚS 122/2020

zo dňa 27. augusta 2020 rozhodol, že základné právo Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 150/2018 z 29. mája
2019 porušené boli (výrok I.), uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 150/2018 z 29. mája
2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (výrok 2.), Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby

priznal náhradu trov konania v sume 415,51 € a uložil Krajskému súdu v Trnave povinnosť vyplatiť ich na
účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (výrok 3.), vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti
nevyhovel (výrok 4.). V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v časti, ktorá ostala
predmetom konania po dvoch späťvzatiach, mal žalobca nesporne procesný úspech, keďže vlastníctvo

k spornej nehnuteľnosti mu bolo rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 6C/252/2007-666 zo dňa 11.
apríla 2018 navrátené. V súvislosti s posúdením zavinenia zastavenia konania po prvom späťvzatí
žalobcuvroku2009vovzťahukdvompozemkom,kuktorýmsadomoholvlastníctvavsprávnomkonaní,
poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky na judikovaný právny názor, podľa ktorého „zavinenie je
potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom

prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej“ (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 MCdo 12/2008). V prípade tohto čiastočného späťvzatia
Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval prijatý právny názor odvolacieho súdu o zodpovednosti
žalobcu za zastavenie konania za arbitrárny, pretože spojenie skutkových okolností s aplikovanými
ustanoveniami právnej normy je ústavne udržateľné, náležite odôvodnené a rešpektuje koncepciu

procesného zavinenia zastavenia konania. Inak sa Ústavnému súdu Slovenskej republiky javila
argumentácia odvolacieho súdu pri posudzovaní zodpovednosti žalobcu za zastavenie konania pri jeho
druhom čiastočnom späťvzatí žaloby v roku 2017 z dôvodu, že došlo k mimosúdnej dohode sporových
strán, čo sa týka väčšiny pozemkov, ktorých navrátenia vlastníctva sa žalobca domáhal vo veci samej.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky sa záver odvolacieho súdu, že za čiastočné zastavenie konania

nesú rovnakú procesnú zodpovednosť obe sporové strany, javil ako nelogický a presahujúci hranice
koncepcie posudzovania procesného zavinenia pri zastavení konania. K čiastočnému späťvzatiu žaloby
nesporne došlo až po tom, čo žalovaný uzavrel so žalobcom mimosúdnu dohodu, na základe ktorej mu
vydal sporné pozemky (až na jednu výnimku), teda k procesnému úkonu čiastočného späťvzatia žaloby
došlo v priamom dôsledku správania žalovaného, a preto nemožno súhlasiť s názorom odvolacieho

súdu, že i žalobca zavinil zastavenie konania tým, že neoznačil náležite sporné nehnuteľnosti, keďže
k upresneniu petitu žaloby došlo niekoľko rokov pred tým, ako strany pristúpili k mimosúdnej dohode.
Ústavný súd Slovenskej republiky nespochybnil, že odvolací súd mohol v posudzovanej právnej veci
dospieťkpotrebeaplikácieustanovenia§257Civilnéhosporovéhoporiadkuvsúvislostisposudzovanímzodpovednosti za čiastočné zastavenie konania, avšak v takom prípade mal povinnosť tento svoj záver
jasne a zrozumiteľne odôvodniť, rešpektujúc právo sporovej strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, garantovaného žalobcovi v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
odvolací súd sa obmedzil na opísanie skutkových okolností čiastočného späťvzatia žaloby a uvedenie
všeobecných zásad aplikácie ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku formulovaných právnou
vedou a súdnou praxou. Napadnuté uznesenie považoval Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto
časti za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a svojvoľné a zároveň v rozpore s požiadavkou

zákonodarcu na reštriktívne uplatňovanie použitej právnej úpravy. Ústavný súd Slovenskej republiky
zdôraznil, že v okolnostiach posudzovanej veci má posúdenie zavinenia tohto v poradí druhého
čiastočného zastavenia konania rozhodujúci význam pre určenie celkového úspechu či neúspechu
strany v konaní, keďže sa týkalo prevažnej časti predmetu konania. Ústavný súd Slovenskej republiky
uložil odvolaciemu súdu povinnosť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania použiť relevantnú
právnu úpravu ústavne konformným spôsobom a následne náležite jasne a zrozumiteľne odôvodniť

právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.

8. K záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 122/2020 zo dňa 27. augusta
2020 sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že záver odvolacieho súdu o spresňovaní petitov v
priebehu konania a s tým súvisiace posúdenie miery zavinenia strán sporu na zastavení konania nie je

správny.Vžalobezodňa25.4.2007identifikovalnehnuteľnostipodľaoznačeniaPKvložky,katastrálneho
územia a parcelného čísla. Následne v súlade s výzvou súdu prvej inštancie pristúpil k spresneniu
žalobného návrhu. Až po spresnení vykonanom v roku 2008 bolo možné považovať žalobný petit za
ustálený a vykonateľný. Pokiaľ ide o ďalšie spresnenie žalobného návrhu v roku 2009 (podaním zo
dňa 17.2.2009), v rámci ktorého vzal návrh v časti 2 parciel (o výmere 4.903 m2, naďalej predmet

konania tvorili parcely o výmere 196.665 m2) späť, mal to, že ani uvedené mu nemožno klásť za vinu.
Pri podaní žaloby vychádzal z jemu dostupných podkladov, žalobu podával v dobrej viere a až následne
zistil, že tieto dve parcely zrejme neboli predmetom poštátnenia a dosiahol zapísanie vlastníctva vo svoj
prospech záznamom. Svoj nárok si uplatnil najprv výzvou u žalovaného a následne žalobou na súde.
Žalovaný mu ani na podklade výzvy, ani po podaní žaloby, neposkytol žiadnu pomoc a súčinnosť, hoci

mu túto povinnosť ukladá reštitučný zákon. Ak by mu zo strany žalovaného bola poskytnutá pomoc, k
podaniu žaloby nemuselo dôjsť, resp. mohol už v žalobe presne vymedziť žalobný návrh a predmetné
dve parcely uplatniť v katastrálnom konaní bez nutnosti žiadať ich vydanie aj v tomto súdnom konaní,
čo by viedlo ku skráteniu súdneho konania a tým aj k zníženiu nákladov na oboch stranách. Aj táto
skutočnosť by mala byť zohľadnená pri posudzovaní zavinenia na čiastočnom späťvzatí žaloby, ktoré

by nemalo byť kladené (len) na jeho ťarchu. Pokiaľ by odvolací súd dospel k odlišnému záveru ohľadom
zavinenia strán sporu na čiastočnom späťvzatí návrhu v roku 2009 uviedol, že o nároku žalovaného
na náhradu trov konania (ktorý odmieta a popiera) možno uvažovať nanajvýš pri úkonoch vykonaných
do 17.2.2009. Po tomto dátume už predmetom konania ostali len nehnuteľnosti, voči ktorým mal plný
úspech, a preto je nepochybné, že za obdobie po 17.2.2009 mu patrí náhrada trov konania v celom

rozsahu. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, ktorý pri späťvzatí návrhu v roku 2017 vychádzal
z rovnakého zavinenia oboch strán na tomto späťvzatí a následnom zastavení konania a dospel k
záveru, že pomer úspechu oboch strán je rovnaký. Dôvodom pre čiastočné späťvzatie návrhu v roku
2017 bolo uzavretie dohody o vydaní, ktorou mu žalovaný dobrovoľne vydal takmer všetky nehnuteľnosti
(s výnimkou parcely č. 1971/21, voči ktorej bol ale úspešný). Už v roku 2008 mu mohol žalovaný

dobrovoľne vydať nehnuteľnosti, čo sa však nestalo, ale k ich vydaniu žalovaný pristúpil až v roku
2016. Za irelevantné (z hľadiska posúdenia miery úspechu strán) považoval spresnenie petitu v roku
2014, keďže išlo o spresnenie vyvolané objektívnou skutočnosťou - zápisom ROEP, ktorá nastala bez
zavinenia žalobcu. Aj keď po zápise ROEP -u sa zmenila výmera žalovaných parciel zo 196.665 m2 na
188.452 m2 (teda rozdiel oproti roku 2009 bol 8.213 m2) nemožno na túto skutočnosť prihliadať v jeho

neprospech, keďže v konaní o obnove evidencie pozemkov sa len spresnila výmera pozemkov oproti
údajom v PK vložke a túto zmenu možno považovať len za nepatrnú. Žalovaný pristúpil k uzavretiu
dohody o vydaní až po takmer 10 rokoch trvania sporu, pričom prekážkou skoršieho uzavretia dohody
nebol žalobný petit, ten bol predsa jednoznačne špecifikovaný podaním zo dňa 6.10.2008. Žalovaný
odmietal po celú dobu dobrovoľne vydať nehnuteľnosti a vznášal v konaní opakovane nedôvodné

námietky, k uzavretiu dohody pristúpil bez toho, aby sa akokoľvek zmenil skutkový či právny stav.
Skutočnosť, že žalovaný odmietal dobrovoľne vydať nehnuteľnosti skôr, nemôže byť na jeho ťarchu a
v nijakom prípade uzavretie dohody o vydaní až v roku 2016 nemožno považovať za úspech oboch
strán sporu. Žalovaný mu dobrovoľne vydal nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu (s výnimkouparcely č. 1971/21), teda sa správal v súlade s tým, čoho sa on v konaní domáhal, preto v súvislosti s
vydaním nehnuteľností a následným späťvzatím návrhu nemožno hovoriť o žiadnom úspechu na strane
žalovaného. Vydanie nehnuteľností dohodou o vydaní v priebehu konania, ako aj následne vydanie

parcely č. 1971/21 v dôsledku rozsudku, jednoznačne predstavuje jeho plný úspech, resp. procesné
zavinenie zastavenia konania zo strany žalovaného, v dôsledku čoho mu prináleží nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu. Žalobca ďalej uviedol, že nemožno dávať na jednu úroveň pozemok o
výmere pár desiatok m2 s pozemkom o výmere niekoľko (desiatok) tisíc m2. Hodnota každého pozemku
závisí od jeho výmery, druhu, bonity, umiestnenia, a preto z hľadiska posúdenia miery úspechu je

nutné vychádzať z výmery pozemkov (t. j. z nejakej merateľnej veličiny pozemkov) a nie ich počtu, ako
by to bolo pri neoceniteľných nárokoch. Nie je možné nazerať na každú parcelu ako na rovnocenný
predmet konania, obdobne ako je to v prípade peňažných pohľadávok, kde by sa tiež pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania nevychádzalo z počtu uplatnených peňažných pohľadávok, ale z
ich hodnoty. Na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu aj niektoré rozhodnutia slovenských súdov
v reštitučných veciach, v ktorých súdy pri posudzovaní miery úspechu strán sporu vychádzali práve z

výmer parciel. Konštatoval, že porovnaním výmer žalovaných a vydaných parciel je to práve žalobca,
ktorému prináleží nárok na náhradu trov konania, a to v plnom rozsahu. Na uvedenom nič nemení ani
späťvzatie návrhu v roku 2009, pri ktorom jedinom by sa mohlo hypoteticky uvažovať o nejakom zavinení
na jeho strane. Avšak porovnaním pomeru úspechu strán sporu (počítaný podľa výmery parciel, t. j.
188.452 m2 vydaných nehnuteľností vs. 4.903 m2 späťvzatých nehnuteľností) vyplýva, že aj za obdobie

do 17.2.2009 by náhrada trov konania prináležala jemu ako žalobcovi, keďže úspech žalovaného je len v
nepatrnej časti. V rozpore aj so samotným účelom reštitučného zákona by bolo, ak by oprávnenej osobe,
ktorá si riadne a včas uplatnila svoj nárok, preukázala v súdnom konaní splnenie všetkých podmienok,
ktoré reštitučný zákon vyžaduje a bola v konaní úspešná, bolo odopreté právo na náhradu trov konania,
ktoré účelne vynaložila v súvislosti s ochranou svojho práva v zmysle reštitučného zákona. Žalobca

zotrval na svojom odvolacom návrhu.
9. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zrušení uznesenia č. k. 25Co/150/2018-819 zo dňa 29.
mája 2018 a vrátení mu veci na ďalšie konanie nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 122/2020 zo dňa 27. augusta 2020 opäť vo veci rozhodol uznesením č. k. 25Co/68/2020-927 zo dňa
27. októbra 2020 tak, že opäť rozsudok súdu prvej inštancie označený v záhlaví vo výroku III. o náhrade

trov konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok I.) a žalovanému priznal
náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II.).

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 6Cdo/102/2022 zo dňa
25. októbra 2023 v dôsledku podania dovolania žalobcom uznesenie odvolacieho súdu sp. zn.

25Co/68/2020 zo dňa 27. októbra 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd vytkol
odvolaciemusúdu,žeonáhradetrovkonaniaprispäťvzatížalobyzodňa17.2.2009rozhodolpredčasne,
keď zavinenie za zastavenie konania pre späťvzatie žaloby (späťvzatie žaloby z dôvodu navrátenia
vlastníctva žalobcovi u dvoch pozemkoch v správnom/katastrálnom konaní) prisúdil len žalobcovi, a to
bez skutočného preskúmania príčiny a výsledku tohto druhu konania a bez prihliadnutia na možnú

preklúziu práva oprávnenej osoby uplatniť svoj potencionálny reštitučný nárok u povinnej osoby podľa
ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Ďalej vytkol odvolaciemu súdu, že napriek viazanosti
právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky rovnako posúdil otázku zavinenia pri späťvzatí
žaloby z dôvodu uzatvorenia mimosúdnej dohody, že zavinenie na čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa
20.1.2017 majú obe strany sporu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil odvolaciemu súdu povinnosť

vo vzťahu k zavinenou žalobcu na späťvzatí žaloby po uzavretí mimosúdnej dohody strán sporu zo dňa
21.11.2016 rešpektovať názor Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 122/2020
zo dňa 27. augusta 2020 a tiež v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby zo dňa 17.2.2009 znova
posúdiť otázku duplicity uplatneného reštitučného nároku v správnom a súdnom konaní a následne
znova rozhodnúť o trovách konania v zmysle zásady zavinenia.

11. Na výzvu odvolacieho súdu adresovanú žalobcovi, aby predložil odvolaciemu súdu dôkaz o jeho
tvrdení o úspechu v správnom konaní v čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 17.2.2009, žalobca predložil
odvolaciemu súdu Návrh na vykonanie záznamu zo dňa 11.11.2008 adresovaný Správe katastra
Galanta, e-mailovú komunikáciu medzi splnomocnencom žalobcu a vedúcou Oú KO Galanta a výpis

z Listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. B. zo dňa 28.2.2024 a oznámil, že dokumentácia,
na základe ktorej došlo k zápisu vlastníckeho práva k parcelám č. 2339/11, č. 2340/190 pozostáva
z predloženého návrhu na vykonanie záznamu.12. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania v
medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel
k záveru, že boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III.
o náhrade trov konania (§ 388 Civilného sporového poriadku).

14. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému vydať a navrátiť
žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území A. B., a to k parcele
registra „C“ č. 1971/21, orná pôda, o výmere 6.771 m2, vytvorenej Geometrickým plánom č. 2111/15,
vyhotoveným dňa 1.10.2015 C. D. E. (ďalej aj „parcela č. 2111/15“), k parcele registra „C“ č. 1793/8, orná
pôda, o výmere 2.834 m2, vytvorenej Geometrickým plánom č. 38/2008, vyhotoveným dňa 10.7.2008

F. H. H. (ďalej aj „parcela č. 1793/8“), k parcele registra „C“ č. 1959, trvalý trávnatý porast, o výmere
4.707 m2 (ďalej aj „parcela č. 1959“), k parcele registra „C“ č. 1960/1, orná pôda, o výmere 71.281
m2 (ďalej aj „parcela č. 1960/1“), k parcele registra „C“ č. 1972/1, ostatné plochy, o výmere 13.071
m2 (ďalej aj „parcela č. 1972/1“), k parcele registra „C“ č. 1972/32, orná pôda, o výmere 13.750 m2
(ďalej aj „parcela č. 2111/15“), k parcele registra „C“ č. 1972/9, orná pôda, o výmere 10.674 m2 (ďalej aj

„parcela č. 1972/9“), k parcele registra „C“ č. 1972/28, orná pôda, o výmere 1.035 m2 (ďalej aj „parcela
č. 1972/28“), k parcele registra „C“ č. 1972/35, orná pôda, o výmere 2.317 m2 (ďalej aj „parcela č.
1972/35“),kparceleregistra„C“č.1972/42,ornápôda,ovýmere5.134m2(ďalejaj„parcelač.1972/42“),
k parcele registra „C“ č. 1971/19, orná pôda, o výmere 41.437 m2 (ďalej aj „parcela č. 1971/19“), k
parcele registra „C“ č. 1971/20, orná pôda, o výmere 16.408 m2 (ďalej aj „parcela č. 1971/20“), k parcele

registra „C“ č. 1975, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.867 m2 (ďalej aj „parcela č. 1975“),
vytvorené Geometrickým plánom č. 2111/15, vyhotoveným dňa 1.10.2015 C. D. E., k parcele registra
„C“ č. 2339/11, orná pôda, o výmere 2.766 m2, zapísanej na Liste vlastníctva č. XXXX (ďalej aj „parcela
č. 2339/11“), k parcele registra „C“ č. 2340/190, orná pôda, o výmere 2.137 m2, zapísanej na Liste
vlastníctva č. XXXX (ďalej aj „parcela č. 2340/190“). Už právoplatným výrokom I. preskúmavaného

rozsudkusúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťvydaťanavrátiťžalobcovivlastníctvokparcele
č. 2111/15, právoplatným výrokom II. preskúmavaného rozsudku súd prvej inštancie konanie o vydanie
a navrátenie vlastníctva k parcele č. 1793/8, parcele č. 1959, parcele č. 1960/1, parcele č. 1972/1,
parcele č. 1972/32, parcele č. 1972/9, parcele č. 1972/28, parcele č. 1972/35, parcele č. 1972/42,
parcele č. 1971/19, parcele č. 1971/20, parcele č. 1975, parcele č. 2339/11, parcele č. 2340/190 zastavil.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal výrok III. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi
priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Súd
prvej inštancie konanie o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 2339/11 a č. 2340/190 zastavil
z dôvodu späťvzatia žaloby podaním žalobcu zo dňa 17.2.2009, ktorý žalobca odôvodnil späťvzatie

žaloby v uvedenej časti tým, že si svoje právo uplatnil aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona
č. 162/1995 Z. z., v ktorom bol úspešný a na základe ktorého došlo v priebehu súdneho konania k zápisu
vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam záznamom. K čiastočnému späťvzatiu žaloby zo dňa
17.2.2009 žalobca priložil informatívny výpis z Listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. B. zo
dňa 17.2.2009, podľa ktorého k zápisu vlastníckeho práva žalobcu k uvedeným dvom parcelám došlo

záznamom Z 4364/08 z 11.11.2008 na základe geometrického plánu č. 39/2008. Na výzvu odvolacieho
súdu predložil žalobca k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo dňa 17.2.2009 Návrh na vykonanie záznamu
zo dňa 11.11.2008 a informatívny výpis z Listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie A. B. zo
dňa 28.2.2024, podľa ktorých k zápisu vlastníctva parciel č. 2339/11, č. 2340/190 v prospech žalobcudošlo na základe návrhu žalobcu na vykonanie záznamu na prepis vlastníckeho práva jeho právneho
predchodcu evidovaného ešte v pozemkovej knihe (v Pozemkovoknižnej vložke č. XXXX) do katastra
nehnuteľností záznamom číslo Z 4364/08, číslo zmeny 84/09. Súd prvej inštancie konanie o vydanie

a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 1793/8, č. 1959, č. 1960/1, č. 1972/1, č. 1972/32, č. 1972/9,
č. 1972/28, č. 1972/35, č. 1972/42, č. 1971/19, č. 1971/20, č. 1975 zastavil z dôvodu späťvzatia
žaloby podaním žalobcu zo dňa 20.1.2017, ktorý žalobca odôvodnil späťvzatie žaloby v uvedenej časti
tým, že dňa 21.11.2016 uzavreli strany sporu Dohodu č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam, predmetom ktorej dohody

bolo vydanie a navrátenie vlastníctva žalobcu k uvedeným nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005
Z. z. K čiastočnému späťvzatiu žaloby zo dňa 20.1.2017 žalobca priložil Dohodu č. 02296/2016-PRZ-
R60259/16.00 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
zo dňa 21.11.2016.

15. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).

16. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania,
súd prizná náhradu trov konania protistrane.

17.Podľa§257Civilnéhosporovéhoporiadkuvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.

18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada

zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá
v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov
konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku. Zásada zodpovednosti za výsledok sporu sa uplatní tak, že neúspešná strana je povinná
nahradiťvsporeúspešnejstranetrovykonania,ktoréúspešnejstranevznikli.Procesnýúspechsaurčuje

vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Zásada úspechu vo veci je doplnená
zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že
trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, je inštitútom

procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré
vznikli po začatí konania. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.

19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súdenom spore pri rozhodovaní o náhrade trov
konania aplikoval obe vyššie uvedené zásady, keďže súd prvej inštancie čiastočne žalobe vyhovel

a čiastočne konanie zastavil.

20. V preskúmavanom prípade bol žalobca úspešný v časti priznania nároku na vydanie a navrátenie
vlastníctva k parcele č. 2111/15. Vo vzťahu k ostatným parcelám bolo konanie zastavené z dôvodu
späťvzatia žaloby. V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby,

súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť.

21. Zásada úspechu vo veci je vyjadrená v citovanom ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku.
V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo
právom chránený záujem, by mal mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti

účelne vynaložil proti procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo
úspešnej procesnej strane voči neúspešnej strane na náhradu trov konania vychádza zo základného
štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t. j. zo systému dvoch strán
v kontradiktórnom postavení, v ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomní odporcovia uplatňujúci
v konaní protichodné záujmy. Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom druhej

procesnej strany, pričom každá strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží
pomocou prostriedkov procesného útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je
procesná strana úspešná, mala by jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by
bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňovalodstrániť zmenšenie majetkovej sféry strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje
práva, do ktorých niekto iný nedôvodne zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s
požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany a teda aj v rozpore s Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

22. Uvedenú zásadu dopĺňa zásada zodpovednosti za zavinenie strany sporu, ktorej procesný úkon
mal za následok zastavenie konania, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie
však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že

by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok
na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku,
či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska
vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol
uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo
nie. Ak žalobca zobral žalobu späť pre správanie sa žalovaného spočívajúceho v dobrovoľnom plnení

žalovaného v priebehu konania, z procesného hľadiska platí, že žalovaný zavinil zastavenie konania.

23. Konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 1793/8, č. 1959, č. 1960/1, č.
1972/1, č. 1972/32, č. 1972/9, č. 1972/28, č. 1972/35, č. 1972/42, č. 1971/19, č. 1971/20, č. 1975
súd prvej inštancie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby podaním žalobcu zo dňa 20.1.2017, ktorý

žalobca odôvodnil späťvzatie žaloby v uvedenej časti tým, že dňa 21.11.2016 uzavreli strany sporu
Dohodu č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam, predmetom ktorej dohody bolo vydanie a navrátenie vlastníctva žalobcu
k uvedeným nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. K čiastočnému späťvzatiu žaloby zo
dňa 20.1.2017 vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah o zásade procesnej zodpovednosti

za zavinenie došlo jednoznačne pre správanie žalovaného, keďže žalovaný uzavrel so žalobcom po
začatí konania mimosúdnu dohodu, na základe ktorej vydal žalobcovi uvedené parcely. Žalobca tak
vzal žalobu späť v tejto časti len so zreteľom na správanie žalovaného spočívajúce v tom, že jeho
požiadavka uplatnená žalobou smerujúcou proti žalovanému bola v tejto časti vydaním uvedených
parciel uspokojená, teda k usporiadaniu vzájomných vzťahov strán došlo spôsobom požadovaným

žalobou. Preto možno jednoznačne konštatovať, že v prejednávanej veci došlo k splneniu podmienok
pre priznanie nároku na náhradu trov konania v tejto časti pred súdom prvej inštancie žalobcovi pre
procesné zavinenie čiastočného zastavenia konania žalovaným, a to že žaloba bola podaná v tejto
časti dôvodne a skutočnosť, že pre správanie žalovaného došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, pre
ktorej naplnenie bola bez pochybností preukázaná príčinná súvislosť medzi správaním sa žalovaného

a čiastočným späťvzatím žaloby podaním žalobcu zo dňa 20.1.2017.

24. Konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 2339/11, č. 2340/190 súd prvej
inštancie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby podaním žalobcu zo dňa 17.2.2009, ktorý žalobca
odôvodnil späťvzatie žaloby v uvedenej časti tým, že sa v správnom konaní domohol navrátenia

vlastníctva k uvedeným parcelám. Na výzvu odvolacieho súdu žalobca tento dôvod späťvzatia žaloby
(rozhodnutie v správnom konaní) nepreukázal, naopak z listín ním predložených vyplynulo, že k zápisu
vlastníckeho práva v jeho prospech došlo na základe žiadosti samotného žalobcu o zápis vlastníckeho
práva k uvedeným dvom parcelám ako právneho nástupcu pôvodného vlastníka Rímskokatolícka cirkev
Horné Saliby evidovaného v pozemkovej knihe v Pozemkovoknižnej vložke č. XXXX pre katastrálne

územie A. B.. Z uvedeného je zjavné, že čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 17.2.2009 nebolo
odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý by sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval
v zmysle žalobnej požiadavky. Naopak k zápisu vlastníckeho práva žalobcu k parcelám č. 2339/11,
č. 2340/190 došlo výlučne len na základe správania sa žalobcu po začatí konania a bez akejkoľvek
súčinnostižalovaného.Vtakomtoprípadenesiezodpovednosťzačiastočnézastaveniekonaniažalobca

v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci
v čiastočnom späťvzatí žaloby. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa žalovaný vo vzťahu
k týmto dvom parcelám zachoval v zmysle požiadavky na plnenie v žalobe, teda že nárok žalobcu
v časti o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 2339/11, č. 2340/190 uplatnený žalobou nebol
uspokojený zo strany žalovaného. V súdenom spore tak neboli splnené podmienky pre priznanie nároku

na náhradu trov konania v tejto časti pred súdom prvej inštancie žalobcovi pre procesné zavinenie
zastavenia konania žalovaným, keďže žalobca ničím nepreukázal, že vzal žalobu v tejto späť len so
zreteľomnasprávaniežalovanéhospočívajúcevtom,žekusporiadaniuvzájomnýchvzťahovkparcelám
č. 2339/11, č. 2340/190 došlo v zmysle žaloby smerujúcej proti nemu. Preto je nevyhnutným vysloviť, žev prejednávanej veci došlo k splneniu podmienok pre priznanie nároku na náhradu trov konania v tejto
časti pred súdom prvej inštancie žalovanému pre procesné zavinenie čiastočného zastavenia konania
žalobcom, a to čiastočným späťvzatím žaloby podaním žalobcu zo dňa 17.2.2009.

25. Nenáležitá je odvolacia argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,
že žalobca podal nesprávne žalobu na solidárne plnenie voči žalovaným v 1. až 3. rade, opakovane
menil žalobný petit, od roku 2007 do roku 2014 zabezpečoval podklady k uzatvoreniu dohody o vydaní
veci a jednoznačne identifikoval predmet žaloby v roku 2014, keďže úspech v časti vydania a navrátenia

vlastníctva k parcele č. 2111/15 vyhovením žalobe bol jednoznačný a vo vzťahu k čiastočnému
zastaveniu konania sa pri riešení otázky, či strana zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, vychádza
výlučne z procesného hľadiska. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že hoci k upresneniu petitu
žaloby došlo v roku 2014, k uzatvoreniu mimosúdnej dohody došlo až v roku 2016. Rovnako z obsahu
spisu vyplýva, že samotná špecifikácia sporných nehnuteľností bol dlhodobý proces ovplyvnený aj
nečinnosťou katastrálneho úradu, realizáciou ROEP-u v predmetnom katastrálnom území, pasivitou

žalovaného a dlhodobým odmietaním zo strany žalovaného poskytnúť akúkoľvek súčinnosť žalobcovi
adospieťkvyriešeniusporumimosúdne.Žalovanýtaktiežvsporeaktívnevyužívalprostriedkyprocesnej
obrany. Uvedené okolnosti nie je preto možné pričítať na ťarchu žalobcu za zavinenie čiastočného
zastavenia konania. Na ťarchu žalobcu nemožno ani pričítať, že v súdenom spore podal žalobu z dôvodu
zachovania svojho práva, keďže právo na poskytnutie ochrany narušenej realizácii subjektívneho

práva je právom každého individuálne určeného subjektu zaručené Ústavou Slovenskej republiky (Čl.
46)icelýmradommedzinárodnoprávnychargumentov.Vovšeobecnostiplatí,žektovyužilsvojeústavné
právo na súdnu ochranu, nemôže byť za to sankcionovaný.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti odvolací súd uzavrel, že žalobca bol úspešný v časti

o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcele č. 1971/21 (vyhovenie žaloby v uvedenej časti), že zavinenie
na čiastočnom zastavení konania o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 1793/8, č. 1959, č.
1960/1, č. 1972/1, č. 1972/32, č. 1972/9, č. 1972/28, č. 1972/35, č. 1972/42, č. 1971/19, č. 1971/20,
č. 1975 nesie žalovaný (čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 20.1.2017) a zavinenie na čiastočnom
zastavení konania o vydanie a navrátenie vlastníctva k parcelám č. 2339/11, č. 2340/190 nesie žalobca

(čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 17.2.2009).

27. Pomer úspechu v konaní považoval odvolací súd za vhodné posudzovať cez počet parciel žiadaných
a priznaných a vo vzťahu k čiastočným zastaveniam cez posúdenie procesnej zodpovednosti na
čiastočných zastaveniach konania, nakoľko každú zo sporných parciel žalobca mohol uplatňovať

samostatnou žalobou. Odvolací súd v danom prípade nepovažoval za vhodné určovať pomer úspechu
v konaní podľa výmery pozemkov, ako to žiadal žalobca, nakoľko nie je možné bez ďalšieho konštatovať,
že pozemok s väčšou výmerou má väčšiu cenu ako pozemok s výmerou menšou, pretože výmera
pozemku nie je zďaleka jediným faktorom ovplyvňujúcim cenu pozemku. Zisťovanie ceny parciel,
ktoré boli predmetom konania, by vyžadovalo značné náklady, čím by sa trovy konania len navýšili.

Oceňovanie všetkých parciel by bolo i pre samotné procesné strany neekonomické, keďže pomer
úspechu v konaní sa posudzuje vo vzťahu k celému predmetu konania, teda vo vzťahu k všetkým 15
parcelám, ktorých sa konanie týkalo. Preto odvolací súd i naďalej zotrval na svojom doterajšom názore,
že pre obe procesné strany a ustálenia ich celkového úspechu v konaní je skutočne najoptimálnejšie a
zároveň aj najspravodlivejšie vzhľadom na okolnosti daného prípadu, určovať pomer úspechu v konaní

cez počet žiadaných a priznaných parciel pri zohľadnení zodpovednosti strán za čiastočné zastavenie
konania. Žalobca žiadal od žalovaného vydať a navrátiť vlastníctvo k 15 parcelám, úspešný bol v časti
vydania a navrátenia vlastníctva k 1 parcele (výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie), vo vzťahu k 12
parcelám bolo konanie zastavené pre procesné zavinenie žalovaného (čiastočné späťvzatie zo dňa
20.1.2017) a vo vzťahu k 2 parcelám bolo konanie zastavené pre procesné zavinenie žalobcu (čiastočné

späťvzatie zo dňa 17.2.2009). Tzv. hrubý úspech žalobcu v konaní je tak 13/15-in (100 % : 15 x 13 =
86,67 %) a tzv. hrubý úspech žalovaného v konaní je tak 2/15-iny (100 % : 15 x 2 = 13,33 %). Rozdiel
v hrubom úspechu oboch procesných strán potom predstavuje prevažný čistý úspech žalobcu 11/15-in
(teda 13/15 – 2/15). Takto potom podľa výsledku konania prináleží žalobcovi voči žalovanému v zmysle
citovaných ustanovení § 255, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie práve v rozsahu rozdielu oboch percentuálnych vyjadrení hrubého úspechu
strán, teda v rozsahu 73,34 % (86,67 % - 13,33 %).28. Žalovaný sa v prejednávanej veci domáhal aplikácie ustanovenia § 257 Civilného sporového
poriadku z dôvodu, že reštitučné konania sú v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005
Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam oslobodené od správnych a súdnych poplatkov a úhradu
nákladov spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností zabezpečí štát, a preto by nebolo
v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od žalovaného zastupujúceho štát, aby znášal náklady
právnych zástupcov žalobcu ako osoby oprávnenej.

29. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku pre nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového
poriadku vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa
a výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa,musívychádzaťzposúdeniavšetkýchokolnostíkonkrétnejveci.Kdôvodomhodnýmosobitného

zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery
toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä

na majetkové pomery oprávnenej strany. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania strane,
ktorej na ňu vznikol nárok, možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takejto strany
spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sama hradila jej vzniknuté trovy konania a to práve
z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Je preto potrebné, aby
skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe
všeobecných súdov relevantné.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku upravujúce
moderačné právo súdu, osobitné zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má

vykladať prísne reštriktívne a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď
výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V danom
prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalovaného neboli produkované žiadne také dôvody hodné
osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalovaného, ktoré by odôvodňovali
použitie citovaného ustanovenia. Právnym dôvodom nároku na náhradu trov konania je to, že strany,

ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa uvádzaný žalovaným nemožno preto bez ďalšieho považovať
skutočnosť, že sa jedná o reštitučné konanie, ktoré je oslobodené od súdnych poplatkov (ani priznanie
oslobodenia poplatníka od súdneho poplatku nezakladá dôvod na použitie § 257 Civilného sporového
poriadku). Žalovaný len s odvolaním sa osobitý charakter konania odmieta prevziať zodpovednosť za

výsledok sporu, čo nie je takýmto dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Nakoniec
ani poukaz na porušenie princípu spravodlivosti požadovať, aby žalovaný znášal náklady právneho
zastúpenia žalobcu súvisiace s reštitučným nárokom, nie je náležitý, nakoľko žalobcovi v žiadnom
prípade nie je možné odopierať, resp. obmedzovať, jeho právo na právne zastúpenie (garantované v
Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR), ani možnosť poradiť sa s právnym zástupcom, ktorá je imanentnou súčasťou

práva na právne zastúpenie. Pre absenciu výnimočných okolností odvolací súd žiadosť žalovaného o
aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku považoval za nedôvodnú.

31. Čo sa týka relevancie a výšky odmeny požadovaných trov za jednotlivé úkony poskytnutej
právnej služby odvolací súd uvádza, že o konkrétnej výške trov konania, ktoré vznikli žalobcovi,

bude rozhodované až na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania
vydaného súdnym úradníkom a proti ktorému rozhodnutiu o výške náhrady trov konania (po jeho vydaní
a doručení) môže strana sporu podať sťažnosť. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku platí, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie aj bez návrhu, a to
sudca v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie a o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne

súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto
účelnosťou vynaložených trov a výškou uplatnenej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby sa bude
podrobne zaoberať súdny úradník v rozhodnutí o výške náhrady trov konania.32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov
konania zmenil tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie v rozsahu 73,34 %. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku po právoplatnom skončení veci.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262

ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní čiastočne
úspešnému žalobcovi priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 73,34 %. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262
ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).