Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423208720
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423208720.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek
senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: L.. T.. G. U., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom: L. XXX/XX, P., zastúpený: JUDr. Petrom Kubinom, advokát spolupracujúci
s Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom: Bottova 2A, Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o návrhu

nanariadenieneodkladnéhoopatrenia,naodvolaniežalobcuprotiuzneseniuMestskéhosúduBratislava
IV zo dňa 21. decembra 2023, sp.zn. 54Cos/3/2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21. decembra 2023, sp.zn.
54Cos/3/2023, p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 21. decembra 2023, sp.zn. 54Cos/3/2023, rozhodol tak,
že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

2. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal

žalovaného zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 25/2023 zo dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby
č. 50/2023 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Bratislave II č. 425/2023 zo dňa 28.11.2023 voči žalobcovi. Zároveň sa žalobca domáhal
voči žalovanému nároku na náhradu trov konania. Účelom neodkladného opatrenia malo byť
zabránenie žalovanému vo vykonávaní a uplatňovaní pracovnoprávnych úkonov urobených žalovaným

(zamestnávateľom) vo vzťahu k žalobcovi (zamestnancovi) z dôvodu porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, ktoré spočíva v priamej diskriminácii žalovaného oproti iným osobám v obdobnej
právnej situácii (chráneným oznamovateľom protispoločenskej činnosti) tým, že žalovaný nezískal
predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad") vyžadovaný podľa § 7 ods.
1 na uskutočnenie predmetných pracovnoprávnych úkonov v neprospech žalobcu.

3. Súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 328 ods. 1, § 329
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a po oboznámení sa s
obsahom návrhu na nariadenie neodkladného opatreniam, ako aj predložených listinných dôkazov,
dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Neodkladnú potrebu úpravy pomerov medzi
sporovými stranami žalobca odôvodnil tým, že označené pracovnoprávne úkony žalovaného boli vydané
vrozporesozákonomoochraneoznamovateľov,potom,akobolažalobcoviopatrenímÚradušpeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 63/22/1000-67 zo dňa 05.10.2023
poskytnutá ochrana podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, z dôvodupodania kvalifikovaného oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti, a žalovaný vydal označené
pracovnoprávne úkony bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, pričom takýto
súhlas sa v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. vyžadoval. Označenými pracovnoprávnymi úkonmi

bol žalobca odvolaný ku dňu 30.11.2023 z doterajšej funkcie riaditeľa útvaru ochrany služby a prevencie
Úradu inšpekčnej služby a ustanovený dňom 01.12.2023 do funkcie riaditeľa Okresného riaditeľstva
policajného zboru Bratislava II. Personálny rozkaz riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 50/2023 zo
dňa 28.11.2023 zdôvodnil odvolanie a ustanovenie do novej funkcie organizačnými zmenami, ktorými
došlo k zrušeniu doterajšej funkcie žalobcu a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti.

Uvedenýmpostupomžalovanéhodošloajkzníženiuslužobnéhoplatužalobcu.Žalobcazároveňvyslovil
domnienku, že žalovaný vydal pracovnoprávne úkony práve ako odvetné opatrenia uskutočnené proti
žalobcovi v súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti, pričom tieto pracovnoprávne
úkony porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov
a § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. S poukazom na ustanovenia § 2 písm. e), § 7 ods. 1
zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov citovaného zákona súd prvej inštancie skonštatoval, že tvrdenie žalobcu o nesplnení
si zákonnej povinnosti žalovaného požiadať Úrad pre ochranu oznamovateľov o poskytnutie súhlasu
na vydanie pracovnoprávny aktov voči žalobcovi v danom prípade nemal za osvedčené, nakoľko zo
žiadneho listinného dôkazu to nevyplynulo. Uviedol, že rovnako zo žalobcom predloženého stanoviska
Úradu na ochranu oznamovateľov vyplýva len všeobecné konštatovanie predsedníčky úradu, že

žalovaný sa mal na úrad obrátiť pred tým, ako pozbavil výkonu štátnej služby príslušníkov Národnej
kriminálnej agentúry, ktorí majú takzvaný status chráneného oznamovateľa. Podľa súdu prvej inštancie
uvedené konštatovanie zo dňa 12.06.2023 sa však žalobcu nedotýka, nakoľko žalobca nebol pozbavený
výkonu štátnej služby, ale bol prevedený na výkon inej funkcie, pričom k vydaniu rozhodnutí došlo
v mesiaci november 2023. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca vo svojom návrhu

tvrdí, že sa nedomáha preskúmania zákonnosti a zrušenia predmetných pracovnoprávnych úkonov
- teda organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, avšak toto tvrdenie je však v zjavnom
rozpore s ostatnou argumentáciou žalobcu, ako aj petitom navrhovaného neodkladného opatrenia,
kedy súd pri vyhovení návrhu, ktorým by žalovanému zakázal uplatňovanie a výkon označených
pracovnoprávny aktov v zásade rozhodol o ich zrušení, a to s konečnou platnosťou. Súd prvej

inštancie uviedol, že pracovnoprávne akty boli vydané žalovaným v rámci administratívneho konania,
pričom oba personálne rozkazy vydané riaditeľmi vo vzťahu k žalobcovi je možné napadnúť opravným
prostriedkom odvolaním v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, o ktorom rozhodne príslušný
orgán. Uviedol, že ani toto rozhodnutie nie je konečné, nakoľko žalobcovi vzniká právo podať správnu
žalobu o preskúmanie zákonnosti administratívneho konania a na základe jeho výsledku prijatého

rozhodnutia, na základe ktorej rozhoduje príslušný správny súd. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že aj keď odvolanie voči personálnemu rozkazu v prípade odvolania a ustanovenia do novej funkcie
žalobcu nemá odkladný účinok, žalobca môže v prípade úspechu pred správnym súdom využiť ďalšie
právne inštitúty na dosiahnutie nápravy aj vo vzťahu k „nezákonne" zníženému funkčnému platu a
prislúchajúcim príspevkom. Uviedol, že už po podaní správnej žaloby môže správny súd, ak osobitný

predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej
žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma,
značná hospodárska škoda, či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný
vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

Nastúpenímodkladnéhoúčinkuzozákonaalebojehopriznanímnazákladerozhodnutiasprávnehosúdu
podľa § 185 sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia
orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie
naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. Súd
prvej inštancie vysvetlil, že o zákonnosti, respektíve nezákonnosti správnych aktov (v danom prípade

pracovnoprávnych aktov vydaných v administratívnom konaní) a ich prípadnom zrušení nemá civilný
súd oprávnenie rozhodovať. Poukázal na to, že danou kompetenciou disponuje výlučne správny súd v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Sžo/36/2015 zo dňa 02.02.2016, v ktorom bol v rámci správneho súdnictva obdobne preskúmavaný

personálny rozkaz žalovaného. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o potrebe vyhovieť návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie poukázal na novšie rozhodnutie kompetenčného
senátu - uznesenie NS SR sp.zn. 1Skomp/6/2021, zo dňa 08. decembra 2021. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie skonštatoval, že pri rozhodovaní o návrhu na nariadene neodkladného opatrenia jeprávomoc daná civilného súdu. Civilný súd je však povinný skúmať všetky okolnosti daného prípadu
a zistiť, či je možné v danej veci nariadiť neodkladné opatrenie s navrhovaným petitom. Uviedol, že
prednostne by súd musel v tomto prípade posúdiť otázku, či pracovnoprávne akty boli vydané v súlade

so zákonom, čiže ich platnosť, respektíve neplatnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom
navrhovaným neodkladným opatrením by súd zasiahol do výkonu právomoci orgánu verejnej moci,
pričom táto právomoc civilnému súdu daná nie je. Žalobcovi nič nebráni v tom, aby na obranu svojich
práv použil právne inštitúty, ktoré mu právny poriadok poskytuje. Nad rámec uvedeného súd prvej
inštancie uviedol, že v danom prípade nebol splnený jeden zo základných predpokladov na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorým je neodkladná potreba upraviť pomery medzi sporovými stranami z
dôvodu, že v opačnom prípade by exekúcia mohla byť zmarená, čo pri aplikácii na prejednávaný spor
by mohlo znamenať, že v prípade, ak došlo postupom žalovaného k vydaniu nezákonných rozhodnutí,
na základe ktorých po odvolaní žalobcu z doterajšej funkcie a ustanovení do novej funkcie došlo k
zníženiu funkčného platu žalobcu neexistovala možná náprava takéhoto stavu. Súd prvej inštancie
však dospel k opačnému názoru, tak ako už uviedol vyššie. V súvislosti s tvrdenou diskrimináciou

súd prvej inštancie odkázal rovnako na svoje vyjadrenie, že žalobcom tvrdené skutočnosti žalobca
žiadnym spôsobom neosvedčil. Nie je postačujúce tvrdenie, že dochádza ku diskriminácii žalobcu
vo vzťahu k ostatným osobám, ktorým bol poskytnutý takzvaný status chráneného oznamovateľa. V
rámci antidiskriminačného konania je možné domáhať sa žalobou najmä upustenia od protiprávneho
konania,ktorýmdochádzakporušovaniuzásadrovnakéhozaobchádzania,nápravyprotiprávnehostavu

alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z
uvedeného tak vyplýva, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa žalobca domáha,
aby sa žalovaný zdržal uplatňovania a výkonu pracovnoprávnych úkonov nie je možné upraviť pomery
medzi stranami sporu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie v súlade s ustanovením
§ 328 ods. 1 CSP, rozhodol tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. O

nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP.
V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bol plne úspešný žalovaný a tak mu vznikol
nárok na náhradu trov konania. Nakoľko žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie
s poukazom na čl. 17 Základných princípov CSP rozhodol tak, že mu ich náhradu už v tomto rozhodnutí
nepriznal.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov
uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku svojej právomoci nariadiť neodkladné opatrenie. Podľa žalobcu
právomoc civilného súdu je vo veciach ochrany pred diskrimináciou výslovne daná. Súdu prvej inštancie

vytýkal, že úplne ignoroval ustanovenie § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a ustanovenie
§ 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a nevysporiadal sa s týmito ustanoveniami. Žalobca
mal za to, že právomoc civilného súdu je vo veciach ochrany pred diskrimináciou výslovne daná a
argumentoval tým, že poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do výlučnej právomoci
civilných súdov podľa CSP. Žiadny iný súd (a osobitne správny súd) totiž nemá právomoc poskytnúť

žalobcoviprávnuochranuvyplývajúcuz§2aods.3zákonaoštátnejslužbepolicajtovvspojenís§9ods.
2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Žalobca v odvolaní argumentoval aj tým, že návrhom
sa domáha právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania (zákazu diskriminácie)
zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa a služobného úradu, ku ktorému došlo konkrétne tým,
že žalovaný voči nemu uskutočnil pracovnoprávny úkon, ktorý mal charakter odvetného opatrenia

zakázaného podľa § 1 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov bez toho, aby na jeho uskutočnenie
získal predchádzajúci súhlas Úradu vyžadovaný podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov; a
tejto ochrany sa žalobca domáhal spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe policajtov a v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Žalobca sa teda
návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia iného orgánu verejnej

moci (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania a ak je to možné, napravil protiprávny stav;
teda právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe
policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11 ods.
3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Žalobca poukázal na

výslovnú prípustnosť neodkladných opatrení v antidiskriminačných sporoch podľa § 309 písm. b) CSP a
v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa § 318 písm. b) CSP. Žalobca zopakoval, že povinná
dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva priamo z textu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušeniapráva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022) (ďalej len „Smernica“). Konštatovanie súdu
prvejinštancie,žebymuselprednostneposúdiťotázku,čibolipracovnoprávneúkonyvydanévsúladeso

zákonom,tedaichplatnosť,resp.neplatnosť,žalobcaoznačilzazmätočnéanesprávne.Vtejtosúvislosti
vytkolsúduprvejinštancie,žesanevysporiadalsnedávnymrozhodnutímKrajskéhosúduvBratislavevo
veci sp.zn. 7Co/50/2023. Žalobca ďalej zdôraznil, že nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia
civilný súd nezasiahne do žiadnej kompetencie iného orgánu verejnej moci ani nebude brániť v jej
výkone. Žalobca zdôraznil, že do kompetencie žalovaného sa neodkladným opatrením nezasiahne ani

sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako
nebráni žalovanému, aby vydal nové organizačné opatrenie, resp. aby boli voči žalobcovi vydané nové
personálne rozkazy s rovnakým výrokom po tom, ako k tomu bude udelený predchádzajúci súhlas
Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Dodal, že do kompetencie správneho súdu
preskúmať zákonnosť pracovnoprávnych úkonov žalovaného a zrušiť ich na základe správnej žaloby,
ani sa nezabráni v jej výkone preto, lebo neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom

nebráni a správny súd nie je v takomto konaní viazaný prípadným predchádzajúcim právnym posúdením
otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o
neodkladnom opatrení. Zhrnul, že zásah do iných kompetencií iných štátnych orgánov a bránenie v ich
výkone nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia neprichádza do úvahy ani hypoteticky. Podľa
žalobcu nemožno teda hovoriť o konkurencii prostriedkov právnej ochrany (správne súdnictvo vs. civilné

sporové konanie), ale o ich súbehu, ktorý je navyše zákonom predpokladaný, a to už spomínanými
ustanoveniami § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods.
2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Civilný súd preto nemôže rezignovať na poskytnutie
ochrany podľa týchto ustanovení len z toho dôvodu, že zásah do práv a právom chránených záujmov
jednotlivca bol spôsobený pracovnoprávnymi úkonmi majúcimi zhodou okolností formu rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Opak by znamenal, že príslušníci Policajného zboru nemajú vôbec nárok na
neodkladnú právnu ochranu pred diskrimináciou, pretože všetky pracovnoprávne úkony sa vo vzťahu k
nim realizujú formou personálnych rozkazov. Týmto spôsobom by došlo podľa žalobcu k znemožneniu
obligatórnej predbežnej ochrany poskytovanej zákonom o ochrane oznamovateľov (v nadväznosti na
čl. 21 ods. 6 Smernice) a tiež antidiskriminačným zákonom s poukazom na § 2a ods. 1 a 3 zákona

o štátnej službe policajtov, nakoľko ak by nebola daná právomoc civilného súdu na rozhodnutie o
neodkladnom opatrení, nebola by daná ani právomoc súdu na konanie o antidiskriminačnej žalobe vo
veci samej. Žalobca argumentoval, že civilný súd môže v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia
na ochranu pred diskrimináciou posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej
moci) ako otázku predbežnú v zmysle § 194 ods. 1 a 2 CSP, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné.

Mal za to, že prvostupňový súd sa preto v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mohol
(a mal) zaoberať aj zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči žalobcovi (organizačného opatrenia,
personálnych rozkazov) z hľadiska posúdenia ich súladu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov, pričom tento záver bol kľúčový pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu
oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. Následne žalobca v rámci odvolania zhrnul,

že organizačné opatrenie a personálne rozkazy nemusia byť neplatným právnym úkonom na to, aby
bolo možné vydať navrhované neodkladné opatrenie; stačí osvedčenie, že boli vydané v rozpore s § 7
ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Vysvetlil, že ak bol žalovaný povinný získať predchádzajúci
súhlas Úradu s pracovnoprávnymi úkonmi, avšak tento súhlas nezískal, a teda nepreukázal, že tieto
pracovnoprávne úkony neboli urobené v súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti,

tieto pracovnoprávne úkony porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2a ods. 3 zákona o
štátnej službe policajtov a § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Ďalej žalobca v odvolaní argumentoval
tým, že právna ochrana vo forme odvolania a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku
správnej žalobe, nenahrádza neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
ale ju dopĺňa, pričom ide o dva autonómne prostriedky súdnej ochrany. Následne žalobca uviedol

argumenty pre ktoré mal za to, že napadnutým uznesením súdu prvej inštancie bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces, pretože je odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae). Podľa žalobcu súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil možnosť neodkladné opatrenie nariadiť, čím žalobcovi právnu
ochranu a s ňou aj prístup k civilnému súdu odoprel. V závere odvolania žalobca poukázal na potrebu
bezodkladnej úpravy pomerov a zopakoval svoju argumentáciu z návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia. Žalobca v odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 25/2023 zo dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa
Úradu inšpekčnej služby č. 50/2023 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľa Okresnéhoriaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I č. 425/2023 zo dňa 28.11.2023 voči žalobcovi, a že mu
prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s právnymi závermi a výrokom napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie v plnej miere stotožňuje. Žalovaný argumentoval, že v danom
konkrétnom prípade je predmetom sporu vzťah založený podľa zákona o štátnej službe, pričom zákon o
štátnej službe je predpisom verejnoprávnej povahy a je tzv. lex specialis pre vznik, zmenu a skončenie
štátnej služby. Poukázal na to, že v ustanoveniach § 231 až § 247a zákona o štátnej službe je upravené

konanie vo veciach služobného pomeru, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní
- Správny poriadok (výslovne uvedené v § 247a). Uviedol, že služobný pomer príslušníka Policajného
zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale vždy mal a má znaky verejno-právneho pomeru
vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne
nositeľa verejnej moci. Zákonnosť vydania personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č.
50 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v

Bratislave II č. 425 zo dňa 28.11.2023 je možné preskúmať len v rámci správneho súdnictva a v súlade
s ustanoveniami správneho sporového poriadku, kde vecne príslušným je správny súd za predpokladu,
že žalobca využije všetky riadne opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam a v prípade neúspešného
odvolacieho konania podá v zákonnej lehote správnu žalobu. K otázke preloženia žalobcu z dôvodu
organizačnej zmeny podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe žalovaný uviedol, že v zmysle

predmetného ustanovenia, ak je zrušená doterajšia funkcia policajta a je vytvorená nová funkcia s
iným popisom činnosti, podľa § 35 ods. 9 zákona je nadriadený zo zákona povinný policajta odvolať
z doterajšej funkcie a nasledujúcim dňom ho ustanoviť do novej funkcie, čo vyplýva aj z ustálenej
súdnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Podľa žalovaného je nemysliteľné a bolo by v rozpore so
zákonom, aby policajt po prevedení, prípadne preložení nebol ustanovený do žiadnej z funkcie v rámci

určenej a schválenej systemizácie. Uviedol, že zákon o štátnej službe nepripúšťa žiadne výnimky
z tohto postupu, preto nie je možné, aby policajt bol odvolaný z doterajšej funkcie bez toho, aby
následne nebol ustanovený do novej funkcie a dodal, že organizačné zmeny, z ktorých vyplynulo
zrušenie funkcie žalobcu boli realizované na základe organizačného opatrenia ministra vnútra SR č.
25 z 21.11.2023. Podľa názoru žalovaného v rámci antidiskriminačného konania je možné sa domáhať

žalobou najmä upustenia od protiprávneho konania, ktorým dochádza k porušovaniu zásad rovnakého
zaobchádzania, nápravy protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia, prípadne
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, z čoho je zrejmé, že petit navrhovaného neodkladného
opatrenia, ktorým sa žalobca voči žalovanému domáha zdržania uplatňovania a výkonu personálnych
rozkazov, nie je možné poňať do rozhodnutia súdu v rámci antidiskriminačných sporov. Žalovaný je toho

názoru, že žalobca bol oprávnený a zároveň povinný napadnúť údajný nezákonný postup žalovaného
spočívajúci v nerovnakom zaobchádzaní prioritne v podanom odvolaní voči personálnym rozkazom
o jeho prevedení na inú funkciu a až následne sa domáhať ochrany pred správnym súdom. Podľa
žalovaného je absolútne neželateľný stav, kedy rovnakú otázku posudzuje jednak správny orgán v
riadnom opravnom konaní - konaní o odvolaní a zároveň civilný súd, ktorý prejednáva súkromno-právne

spory, a ktorý nemá vôbec právomoc posudzovať zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej
správy. K rozsiahlej argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní k otázke právomoci civilného súdu vo
veciach ochrany pred diskrimináciou žalovaný uviedol, že preskúmanie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania nie je vecou, ktorú je možné vykonať len na základe jediného podania navrhovateľa v
rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko ide o vec, ktorú je potrebné riadne posúdiť

v rámci konania vo veci samej, kde okrem tvrdení žalobcu, je žalovanému poskytnutá možnosť, ku
každej žalobcom oznámenej skutočnosti, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo, preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil (§ 11 ods.
1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní). Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva,
že v konaniach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania nepostačuje zo strany

žalobcu oznámenie skutočností (v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčenie
skutočností), že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ale musí byť ponechaný priestor
žalovanému, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, a až na základe takto
vykonaného procesu môže súd dôjsť k záveru, či k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo,
alebo nie. K podanému odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s námietkami a právnym

názorom žalobcu v celom rozsahu, ale sa v plnej miere stotožňuje s právnymi závermi a výrokom
napadnutého uznesenia prvostupňového súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol žalovaný
odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 CSP ako vecne správne
potvrdiť.6. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej poukazuje opätovne na to, že právomoc
civilného súdu nariadiť neodkladné opatrenie na ochranu pred diskrimináciou v služobnom pomere

policajta vyplýva z § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods.
3 antidiskriminačného zákona. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do výlučnej
právomoci civilných súdov podľa Civilného sporového poriadku. Tento záver vyplýva jednak z odkazu
na Občiansky súdny poriadok v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu
právnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3

antidiskriminačného zákona. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona môže žalobcovi poskytnúť
výlučne civilný súd v konaní podľa Civilného sporového poriadku. Správny súd nemôže tento rozsah
právnej ochrany poskytnúť žalobcovi v žiadnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Správny
súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo 3 antidiskriminačného zákona,
ale iba výrokom, ktorý pripúšťa Správny súdny poriadok (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne

vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie). Jedine v konaní o správnej žalobe proti inému
zásahu orgánu verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať
v napadnutom inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods.
1 Správneho súdneho poriadku), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko v
tomto prípade ide celkom jednoznačne o rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho

orgánu a okrem toho, ani pri tomto druhu správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť
právnu ochranu v celom rozsahu § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať
primerané zadosťučinenie). Okrem toho, v konaniach podľa § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona
ako tzv. konaniach s ochranou slabšej strany sa uplatňujú viaceré procesné odklony, ako napríklad:
(i) obrátené dôkazné bremeno, tzn. žalobcovi stačí diskrimináciu tvrdiť a žalovaný musí preukazovať,

že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania (viď § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona a čl. 21
ods. 5 Smernice); (ii) rozšírená možnosť právneho zastupovania žalobcu (§ 308 Civilného sporového
poriadku);(iii)rozšírenápoučovaciapovinnosťsúdu(§309Civilnéhosporovéhoporiadku).Tietoodklony
je možné uplatniť iba v konaní podľa Civilného sporového poriadku, pretože: (i) pokiaľ ide o obrátené
dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, toto je v konaní podľa Civilného

sporového poriadku možné uplatniť na základe § 315 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom
Správny súdny poriadok neobsahuje žiadne ekvivalentné ustanovenie, ktoré by umožňovalo správnemu
súdu obrátiť dôkazné bremeno v konaní podľa Správneho súdneho poriadku a (ii) pokiaľ ide o ostatné
vyššie uvedené odklony, Správny súdny poriadok neobsahuje žiadne ekvivalentné ustanovenia, ktoré
by umožňovali poskytnúť slabšej strane tento rozsah ochrany v konaní podľa Správneho súdneho

poriadku. Žalobca ďalej uvádza, že samotná skutočnosť, že sa úprava služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru odlišuje od pracovnoprávneho pomeru zamestnanca neznamená, že zákonná úprava
zbavuje príslušníka Policajného zboru ochrany pred diskrimináciou. V tejto súvislosti žalobca opätovne
zdôrazňuje, že v prípade príslušníkov tých štátnych orgánov, pri ktorých zákonodarca vzhľadom na
ich špecifické funkcie a postavenie považoval za potrebné obmedziť pôsobnosť zákona o ochrane

oznamovateľov a buď úplne alebo čiastočne ich z pôsobnosti tohto zákona vyňať, to zákonodarca aj
výslovne urobil, a to konkrétne: (a) v § 7 ods. 1 prvej vete za bodkočiarkou, kde sa zužuje požiadavka
na získanie predchádzajúceho súhlasu v prípade profesionálnych vojakov; a (b) v § 23, kde sa zužuje
pôsobnosť zákona o ochrane oznamovateľov v prípade príslušníkov Slovenskej informačnej služby,
Vojenského spravodajstva a Národného bezpečnostného úradu a výslovne sa vylučuje podmienka

získania predchádzajúceho súhlasu Úradu s pracovnoprávnym úkonom voči príslušníkom týchto
orgánov podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Preto je a contrario nepochybné, že
príslušníci Policajného zboru z pôsobnosti § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov vyňatí nie sú
a tento sa na nich vzťahuje v celom rozsahu. Predmetom sporu v tunajšom prípade (a podstatnou
predbežnou otázkou) je výlučne otázka, či žalovaný mohol vydať voči žalobcovi organizačné opatrenie

a personálne rozkazy, t.j. či mohol žalobcu odvolať z funkcie, preradiť na nižšiu pozíciu, zmeniť mu
miesto výkonu práce a znížiť mu služobný plat bez predchádzajúceho súhlasu Úradu podľa § 7
ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov v čase, keď mal žalobca status chráneného oznamovateľa.
Možnosť,resp.nemožnosťpreskúmaťzákonnosťtýchtoúkonovvsprávnomkonaníniejeprepredmetné
konanie rozhodujúca a nemá vplyv ani na právomoc civilného súdu prikázať žalovanému, aby sa zdržal

ich výkonu (resp. upustil od ich výkonu a uplatňovania) v prípade, ak porušujú zákaz diskriminácie.
Je zrejmé, že organizačné opatrenie a personálne rozkazy sú na seba nadväzujúce a vzájomne
podmienené úkony (existencia jedného bez ostatných nie je možná). Ak by sa žalovaný musel zdržať
výkonu a uplatňovania personálneho rozkazu, ale mohol by pokračovať vo výkone a uplatňovaníorganizačného opatrenia, stále by neexistovala žalobcova funkcia a pracovné miesto. A naopak, ak by
sa žalovaný musel zdržať výkonu a uplatňovania organizačného opatrenia ale mohol by pokračovať
vo výkone a uplatňovaní personálneho rozkazu, žalobca by bol odvolaný z funkcie, preradený na

nižšiu pozíciu, na inom mieste výkonu práce a bol by mu znížený služobný plat. Ak bol žalovaný
povinný získať predchádzajúci súhlas Úradu s pracovnoprávnymi úkonmi, avšak tento súhlas nezískal,
a teda nepreukázal, že tieto pracovnoprávne úkony neboli urobené v súvislosti s oznámením závažnej
protispoločenskej činnosti, tieto pracovnoprávne úkony porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania
podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Žalobca

zdôrazňujeaj,ževtomtoprípadenepôjdeodveodlišnérozhodnutiadvochsúdnychautorítvtejistejveci,
ktoré by sa dostávali do konfliktu, keďže v konaní pred civilným súdom je relevantný antidiskriminačný
charakter posudzovanej veci. Je potrebné dôsledne odlíšiť posudzovanie zákonnosti správneho aktu (o
ktorom civilný súd v tomto prípade nerozhoduje a ktoré nie je ani predmetom konania o neodkladnom
opatrení) a posudzovanie následkov personálnych rozkazov z hľadiska ich súladnosti so zásadou
rovnakého zaobchádzania. Nie je pritom rozhodujúce, že personálne rozkazy majú povahu správneho

aktu. Súbeh súdnej ochrany žalobcu na jednej strane prostredníctvom odvolania a správnej žaloby
podľa Správneho súdneho poriadku a na druhej strane podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe
policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 antidiskriminačného zákona je nielen možný, ale je
výslovne zákonom predpokladaný už len preto, že každý z týchto dvoch systémov súdnej ochrany
nevyhnutne vedie k poskytnutiu iného druhu a rozsahu súdnej ochrany. Nie je zároveň vylúčená ani

taká situácia, že by úkony žalovaného boli správnym súdom v správnom súdnom konaní posúdené ako
zákonné, avšak civilným súdom v civilnom sporovom konaní by boli posúdené ako porušujúce zásadu
rovnakého zaobchádzania, v dôsledku čoho by civilný súd napr. uložil povinnosť upustiť od ďalšieho
konania (čo je to isté ako zdržať sa takého konania) či napraviť protiprávny stav. Rozhodnutie civilného
súdu, ktorým by tento uložil žalovanému povinnosť upustiť od (resp. zdržať sa) ďalšieho konania, nie

je možné stotožňovať s rozhodnutím o zákonnosti resp. nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
moci, ako sa to snaží prezentovať žalovaný. Žalobca opätovne uvádza aj, že vo veciach ochrany pred
diskrimináciou je výslovne a výlučne daná právomoc civilných súdov, a presvedčenie žalovaného o tom,
že antidiskriminačné spory nie je možné rozhodnúť na základe návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia ide nad rámec odôvodnenia prvostupňového súdu. Aj keď žalobca zastáva názor, že

navrhovaným neodkladným opatrením je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami,
v návrhu výslovne uviedol, že: „V prípade ak bude súd považovať za potrebné podať po nariadení
neodkladného opatrenia aj žalobu vo veci samej, navrhujeme, aby súd v neodkladnom opatrení zaviazal
žalobcu na takýto procesný postup v primeranej lehote.“ Ak by teda aj prvostupňový súd správne
právne posúdil svoju právomoc v predmetnom antidiskriminačnom spore (čo sa nestalo), avšak jediným

dôvodom na zamietnutie návrhu by bolo presvedčenie, že neodkladné opatrenie nepostačuje na
trvalú úpravu pomerov a preto je potrebné vykonať plnohodnotné dokazovanie a vec posúdiť v rámci
konania vo veci samej, prvostupňový súd mal vydať neodkladné opatrenie a vo výroku uznesenia o
neodkladnom opatrení uložiť žalobcovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej (§ 336
ods. 1 CSP). Prvostupňový súd mohol takto postupovať dokonca aj v prípade, ak by to žalobca výslovne

nenavrhol. Žalovaný mal v prvom rade zákonnú povinnosť požiadať Úrad o predchádzajúci súhlas, kde
by bolo žalovanému umožnené preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. V rámci
konania o udelenie súhlasu pred Úradom by mal žalovaný dostatočný priestor dokázať, že tri na seba
nadväzujúce pracovnoprávne úkony neboli odvetným opatrením voči žalobcovi, ako oznamovateľovi
závažnej protispoločenskej činnosti. Žalovaný však zákon o ochrane oznamovateľov úplne odignoroval

a konanie podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov neinicioval. Žalobca poukazuje opätovne
na to, že diskriminačným konaním je v tunajšom prípade výkon a uplatňovanie organizačného opatrenia
a personálnych rozkazov a je nepochybné, že „zdržať sa“ tohto konania [čo je terminológia § 325
ods. 2 písm. d) CSP] znamená to isté ako „upustiť“ od tohto konania a „odstrániť protiprávny stav“ (čo
je terminológia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Ak je možné domáhať sa antidiskriminačnou

žalobou vo veci samej s petitom „upustiť od diskriminačného konania a odstrániť protiprávny stav“,
znamená to, že je možné domáhať sa aj vydania neodkladného opatrenia s petitom „zdržať sa“ toho
istého diskriminačného konania. Vyhovenie takejto žalobe by totiž malo tie isté právne následky vo
vzťahu k organizačnému opatreniu a personálnym rozkazom, ako by malo neodkladné opatrenie.

7. Podľa ust. § 325 ods. 1 Civilného sporového poriadku neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je
potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.8. Podľa ust. § 309 písm. b) civilného sporového poriadku súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu
k žalobcovi vhodným spôsobom žalobcu poučí o jeho procesných právach a povinnostiach nielen v
rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o

možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach
potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.

9. Podľa ust. § 12 ods. 6 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej
činnosti pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu sa skončí uplynutím 30 dní od doručenia

potvrdenia podľa odseku 2 oznamovateľovi. Doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
na súd počas tejto lehoty sa trvanie pozastavenia účinnosti pracovnoprávneho úkonu predlžuje až do
nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia súdu o tomto návrhu.

10. Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou (anitidiskriminačný zákon) každý sa môže domáhať svojich práv na

súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,
kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež

domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

11. Odvolací súd posúdením návrhu, odvolania, vyjadrenia k odvolaniu dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne a právne správne. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie v podstate
vyplýva, že ustálil, že pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je právomoc

daná civilnému súdu (bod 41 odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie). Nepovažoval však za
dôvodné, aby sa daná vec riešila neodkladne a to formou neodkladného opatrenia, ktoré má mať povahu
rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie sa teda podaným návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia zaoberal aj z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom skutočnosti uvedené v návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia nevzhliadol ako dôvodné na nariadenie žiadanej neodkladnej

úpravy. Jedným z dôvodov rozhodnutia bolo aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že vyhovením návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií
iného orgánu verejnej moci. Pokiaľ teda ide o posúdenie otázky právomoci civilného súdu nariadiť
neodkladné opatrenie v tomto prípade má odvolací súd za to, že právomoc na konanie o tomto
konkrétnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. CSP s ohľadom na

predmet sporu (antidiskriminačná žaloba) nemá správny súd, ale civilný súd podľa Civilného sporového
poriadku. Odvolací súd pri posudzovaní právomoci súdu konať a rozhodovať v tejto veci poukazuje aj
na rozhodovaciu prax najvyšších súdny autorít, a to konkrétne na rozhodnutie kompetenčného senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Skomp/36/2022, ktorý mimo iného v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že pri posudzovaní

otázky, či konanie o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci civilného súdu alebo správneho súdu
alebo iného orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha samotného hmotnoprávneho vzťahu,
na ktorého ochranu má navrhované neodkladné opatrenie slúžiť, ani navrhovaný obsah samotného
neodkladného opatrenia. Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie ako procesný inštitút je upravený
v civilnom sporovom poriadku, o ktorom vždy rozhoduje okresný súd, respektíve v súčasnosti mestský

súd. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd je názoru, že v rámci tohto konania
je daná právomoc civilného súdu na konanie o tomto návrhu a to nielen preto, že žalobca uplatňuje
svoj nárok titulom diskriminácie svojej osoby, ale taktiež z dôvodu, že neodkladné opatrenie ako
procesnýprostriedokochranyprávajemožnénariadiťibavrámcicivilnéhosporovéhokonania.Uvedené
konštatovanie však samo o sebe neznamená, že v tomto konkrétnom prípade sú splnené všetky

zákonné podmienky podľa § 324 a § 325 ods. 1 Civilného sporového poriadku, potrebné pre nariadenie
neodkladného opatrenia.

12. Odvolací súd považuje za dôležité v danej veci zaoberať sa teda najmä tým, či je dôvodné vôbec
nariadiť neodkladné opatrenie. Civilný sporový poriadok predpokladá iba dva dôvody pre uplatnenie

tejto formy procesného zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak
obavu, že exekúcia bude ohrozená. Civilný sporový poriadok v podstate pripúšťa aj dosiahnutie trvalej
úpravy neodkladným opatrením, hovoríme potom o neodkladnom opatrení vo veci samej, bez potreby
domáhať sa následne nároku aj žalobou vo veci samej. Nariadenie neodkladného opatrenia je podľazákonných predpokladov uvedených v Civilnom sporovom poriadku prípustné a opodstatnené vtedy, ak
sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, že tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú
úpravu, že táto dočasná úprava je potrebná, že sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi nevytvorí

nenávratný stav a že sa neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi
a že účastník nie je obmedzený spôsobom neprimeraným povahe veci. Žalobca sa daným návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia domáha vydať práve neodkladné opatrenie, ktoré má riešiť vec
samu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na takéto neodkladné opatrenie
tu nie je dôvod. Neodkladné opatrenie je len špecifickým procesným postupom, ktorým nemožno s

konečnou platnosťou posúdiť diskrimináciu v pracovnoprávnom vzťahu, a to bez vykonania náležitého
dokazovania, bez výsluchu strán a vykonania pojednávania, ktoré ustanovenie § 314 CSP vyslovene
vyžaduje. Žalobca v návrhu aj v odvolaní vysvetľuje, že ak súd vyhovie jeho návrhu, tak nič nebráni
žalovanému znovu vykonať príslušné úkony, s tým, že požiada Úrad na ochranu oznamovateľov o
súhlas s týmito úkonmi. Odvolací súd sa nestotožňuje s daným výkladom žalobcu, keď nariadením
ním požadovaného petitu, nedôjde k situácii, ktorú popisuje, nedôjde totiž ku zrušeniu rozhodnutia

v pracovnoprávnom vzťahu pre nezákonnosť, teda úkon, ktorý bol vykonaný tu stále je, aj keby sa
vyslovilo, že sa jeho výkonu má žalovaný zdržať. Ak by sme mali za to, že vydaním neodkladného
opatrenia ako žiada žalobca, by minister a následne príslušný funkcionár policajného zboru mohli
opätovne vykonať tie isté úkony, prisúdili by sme danému rozhodnutiu účinok rovnaký ako je jeho
zrušenie pre nezákonnosť. Avšak s konečnu platnosťou v danej veci rozhodnúť o zrušení úkonov

pre nezákonnosť, je oprávnený správny súd, keďže ide o pracovný úkon príslušníka policajného
zboru. Služobný pomer príslušníka policajného zboru je inštitútom verejného práva. Žalobca vyvodzuje
neplatnosť úkonu z tej skutočnosti, že pracovnoprávny úkon voči príslušníkovi policajného zboru bol
vykonaný voči osobe, ktorá má priznaný štatút chráneného oznamovateľa a zamestnávateľ mal pred
vykonaním tohto úkonu žiadať súhlas od Úradu na ochranu oznamovateľov, čo nevykonal a preto je úkon

neplatný. Odvolací súd má za to, že práve touto otázkou, či je úkon neplatný, respektíve nezákonný,
sa môže zaoberať a o nej rozhodnúť len správny súd v rámci správnej žaloby, keďže služobný pomer
príslušníka policajného zboru je inštitútom verejného práva. Civilný súd si nemôže o tejto otázke urobiť
úsudok sám, teda nemôže ju riešiť ako prejudiciálnu otázku v rámci diskriminačného konania. Treba
rozlišovať na jednej strane právomoc ako podmienku konania podľa civilného sporového poriadku a

na strane druhej rozsah kompetencií civilného súdu nariadiť neodkladným opatrením určitú povinnosť,
zákaz, či iné obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto rozhodnutia dostal do kolízie s právnym
priestorom, ktorý je vzhľadom na právnymi normami vyhradený inému subjektu, čo je v danom prípade
správny súd. Žalobca má za to, že civilný súd si môže takúto otázku riešiť sám ako prejudiciálnu, s
tým že správny súd nie je záverom civilného súdu viazaný. Argumentácia žalobcu v tomto smere nie je

správna. Ako je vyššie uvedené, otázkou či bol žalovaný vôbec povinný pýtať súhlas od Úradu, ako aj
otázkou, ak bol povinný ho pýtať, a nepýtal ho, či to spôsobuje v danom prípade neplatnosť úkonu, či
jeho nezákonnosť, je oprávnený správny súd v rámci prejednávania správnej žaloby. Ak by sme vyhoveli
návrhu žalobcu, mohla by nastať totiž situácia, že správny súd v rámci prejednania správnej žaloby by
napríklad dospel k záveru, že úkony boli vykonané zákonne, teda nedošlo by k zrušeniu daných úkonov,

avšak zároveň by tu bolo rozhodnutie civilného súdu, ktorým je navždy zakázané žalovanému zdržať
sa výkonu týchto úkonov. Existovali by tu potom vedľa seba dve vykonateľné rozhodnutia s opačným
výrokom, čo nie je absolútne žiaduce. Vyhovením návrhu žalobcu, by došlo k neprípustnému zásahu
do kompetencií iného orgánu verejnej moci. Neodkladným opatrením civilný súd však nemôže brániť
vo výkone právomoci iného orgánu. V danej veci je potrebné uprednostniť právne prostriedky ochrany

v správnom konaní, nakoľko prostredníctvom neodkladného opatrenia nie je prípustné odnímať účinky
rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci. V prípade vydania požadovaného
neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a
vydanie rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by potom nemalo žiadne právne ani faktické
účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie.

Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by malo za následok podriadenie správneho súdu
civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto stav
by umožňoval obchádzanie preskúmania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva.
Civilný súd ako prejudiciálnu otázku nemôže riešiť platnosť (zákonnosť) pracovného úkonu príslušníka
policajného zboru, keď táto kompetencia patrí súdu správnemu. Žalobca poukazuje pri argumentácii

možnosti posúdenia prejudiciálnej otázky na ust. § 194 CSP. Podľa ust. § 194 CSP, otázku, o ktorej
má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám,
nemôže však o nej rozhodnúť. Teda je zrejmé aj z dikcie daného ustanovenia, že súd v civilnom
konaní nemôže rozhodnúť o takejto otázke. Ako je vyššie vysvetlené, vyhovením návrhu na nariadenieneodkladného opatrenia ako návrhu, ktorý má povahu konečného rozhodnutia, tak ako to žiada žalobca,
by došlo k rozhodnutiu o otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať správny súd. Navyše z citovaného
ustanovenia § 194 CSP vyplýva, že súd si môže prejudiciálne posúdiť iba takú otázku, ktorá spravidla

nepatrí do rozhodovacej činnosti iných súdov, ale spadá do kompetencie iných orgánov verejnej moci.
V nových civilných a správnych kódexoch je jasne vymedzené, čo preskúmavajú správne súdy v rámci
správneho súdnictva, a čo môžu preskúmať civilné súdy v rámci civilného konania. Ak teda žalobca
namieta nezákonný postup, ktorý podľa jeho názoru vyvrcholil do prijatia individuálneho správneho
aktu (personálneho rozkazu), tak potom odvolací súd uvádza, že k tejto čiastkovej otázke sa v rámci

tohto civilného konania nemôže vyjadriť a to ani prejudiciálne, nakoľko táto otázka spadá výlučne do
kompetencie správneho súdu, ktorý ako jediný k nej môže zaujať relevantné stanovisko. Inak povedané,
čiastková otázka nemôže byť na jednej strane posudzovaná ako prejudiciálna otázka v civilnom konaní,
a zároveň nemôže byť súčasne predmetom aj správneho konania, respektíve správnej žaloby, nakoľko
takýmto postupom by neprípustne (hoci prejudiciálne) došlo k prekročeniu právomoci civilného súdu, a
zároveň k zásahu do rozhodovacej činnosti správneho súdu (aj keď len prejudiciálne).

13. Žalobca v odvolaní uvádza, že ak mal súd prvej inštancie za to, že nie je dôvodné nariadiť v danej
vecineodkladnéopatrenie,ktoréjepovahourozhodnutímvovecisamej,moholsámsúdnariadiťžiadaný
petit dočasne do ukončenia konania vo veci samej a uložiť žalobcovi v určenej lehote podať na súd
návrh vo veci samej. K danému odvolací súd uvádza, že nie v každom prípade, kde je možné podať aj

návrh na neodkladné opatrenie je dôvodné návrhu vyhovieť. Aj keď zákon o ochrane oznamovateľov
v § 12 ods. 6 pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia a rovnako aj v diskriminačných sporoch je
možnosť podať aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, každý takýto návrh sa však spravuje
aj ustanoveniami civilného sporového poriadku o neodkladných opatreniach. Ako je už vyššie uvedené,
podľa ust. § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne

upraviť pomery a ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Nariadiť neodkladné opatrenie je možné
tam, kde je jednak osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a jednak zároveň musí byť
splnené, že je nevyhnutné okamžite bez vykonania dokazovania upraviť dočasne pomery, nakoľko by
inak hrozila nenapraviteľná ujma, alebo bola ohrozená exekúcia. Z bodu 96 smernice č. 2019/1937
o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva únie, na ktorú poukazuje žalobca, vyplýva, že pre

nahlasujúce osoby by mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom
práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie,
alebo zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké
zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať. Podľa odvolacieho súdu
ani zo smernice nevyplýva, že v každom jednom prípade, ak podá navrhovateľ návrh na neodkladné

opatrenie, je dôvodné a nevyhnutné návrhu aj vyhovieť. Zo znenia vyššie uvedeného článku sa taktiež
predpokladá nejaká závažná ujma ktorá hrozí, ak sa neposkytne neodkladná ochrana. Možno teda
konštatovať, že aj v prípade diskriminačného súdneho konania, či aj pre prípad neodkladného opatrenia,
ktorý vymedzuje zákon č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti v ust. § 12
ods. 6, je nevyhnutné skúmať aj vymedzené podmienky nariadenia neodkladnej úpravy v ust. § 325 ods.

1 CSP. Nie je tu daná totiž špeciálna úprava pre neodkladné opatrenia v diskriminačných sporoch, v tom
zmysle, že je potrebné len osvedčenie nároku, bez splnenia aj ďalších vyššie uvedených podmienok
pre nariadenie neodkladnej úpravy. Teda ani zo smernice, ani z ust. § 12 ods. 6 zákona č. 54/2019
Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ani z ustanovení upravujúcich konanie o
diskriminačných žalobách nevyplýva, že nariadenie neodkladného opatrenia má byť automatické len na

základe osvedčenia nároku. Odvolací súd dospel potom k záveru, že tu nie sú splnené ani podmienky
na nariadenie dočasného neodkladného opatrenia, keď nevzhliadol odvolací súd bez nariadenia
neodkladnej úpravy hrozbu vzniku nenapraviteľnej ujmy, a už vôbec nie ohrozenie budúcej exekúcie.
Odvolací súd má za to, že tu nie je dôvod neodkladne, teda urýchlene zasiahnuť a upraviť dočasne
pomery, keď žalobcove postavenie, aj pri uplatňovaní úkonu, ktorý sa napáda ako diskriminačný,

nie je tak zhoršené, že je nevyhnutný okamžitý zásah súdu. Žalobca neprišiel o zamestnanie, aj pri
uplatnení úkonov, ktoré napáda, je príslušníkom policajného zboru a vykonáva funkciu starší referent
1. operatívneho oddelenia okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II. Žalobca po dobu šiestich mesiacov
podľa ust. § 35 ods. 10 z.č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a vyplýva to
aj z predložených listinných dôkazov k návrhu, poberá doterajší služobný plat 4.621,50,- eur. Po tejto

dobe, ako vyplýva z príloh je jeho služobný plat 2.452,- eur, teda nedochádza ani v jeho majetkovej
sfére k existenčnej situácii. Inými slovami, nezasiahlo sa napádaným úkonom do práv žalobcu v rozsahu
vyžadujúcom ihneď zásah súdu. Odvolací súd k osvedčeniu nároku, ktorému sa má poskytnúť žiadaná
ochrana v intenciách daného prípadu má za potrebné poukázať na to, že ku zmene funkcie žalovanéhodošlo na základe organizačného opatrenia ministra, ktorým sa vykonala reorganizácia Úradu inšpekčnej
služby, ktorého vnútornú organizáciu určuje minister v zmysle ust. § 4a z.č. 171/1993 Z.z. o policajnom
zbore. Teda je na mieste otázka, či tu je daná príčinná súvislosť medzi vykonaným opatrením a tým,

že žalobca má štatút oznamovateľa. Avšak ako je už vyššie uvedené, nie je možné vyriešiť danú vec
rozhodnutím bez riadne vykonaného dokazovania, o to viac keď v diskriminačnom konaní na žalovaného
prechádza dôkazné bremeno.

14. Ďalej odvolací súd poukazuje i na to, že z. č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov

protispoločenskej činnosti hovorí o možnosti neodkladného opatrenia v znení dočasného pozastavenia
účinnosti úkonu, a zákon č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon odkazuje v ust. § 9 ods. 2 na možnosť
domáhaťsaneplatnostiprávnehoúkonu,ktoréhoúčinnosťbolapodľaosobitnéhopredpisupozastavená.
Teda predpokladá sa konanie vo veci samej, v ktorej sa má rozhodnúť, či posúdiť neplatnosť úkonu.
A tu sa znovu dostávame k tomu, že v intenciách danej veci, keď ide o príslušníka policajného zboru,
rozhodnúť o nezákonnosti úkonov, ich zrušení, čo má rovnaké účinky, ako neplatnosť úkonu, je v

právomoci súdu správneho. Pojem neplatnosť úkonu v zmysle vyššie uvedených zákonov je potrebné
vykladať tak, že ide aj o určenie nezákonnosti rozhodnutia, nakoľko ak ide o zamestnanca, ktorý sa riadi
ustanoveniami zákonníka práce na súde sa žiada určenie neplatnosti pracovnoprávneho úkonu, kdežto
u príslušníka policajného zboru, sa nedomáha neplatnosti pracovnoprávneho úkonu podľa zákonníka
práce, ale môže sa brániť proti úkonu rozkladom, odvolaním a následne správnou žalobou, kde sa

formuluje petit nie ako neplatnosť úkonu, ale ako vyslovenie jeho nezákonnosti. Teda na vyriešenie
zásadnej otázky v danom prípade, ktorou je zákonnosť napadnutých úkonov (neplatnosť), a ktorá
je dôležitá aj pre riešenie sporu v intenciách diskriminácie, je správny súd. Súd civilný nemôže túto
otázku riešiť ako prejudiciálnu, zasahoval by tým do právomoci súdu správneho, ako je už uvedené
vyššie. Žalobca uvádza v odvolaní, že môže nastať aj situácia, že správny súd nevysloví nezákonnosť

napadnutých úkonov, avšak to neznamená že nemohlo dôjsť k diskriminácii v súvislosti s úkonmi. S
daným sa síce dá súhlasiť, avšak bude potom nevyhnutné posúdiť, aký nárok je dôvodné priznať ak by
bol žalobca v diskriminačnom spore úspešný, teda zaoberať sa aj otázkou, či v diskriminačnom spore
bude dôvodné priznať navrátenie do predošlého stavu.

15. Odvolací súd poukazuje i na to, že žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ani
v odvolaní neuvádza dôvody, pre ktoré je nevyhnutné zasiahnuť neodkladne. Súd nie je oprávnený
tieto dôvody nachádzať sám. Odvolací súd odôvodnil, že tu nie je automaticky nárok na nariadenie
neodkladného opatrenia, ale musia byť pre nariadenie splnené podmienky, ktoré v danej veci za splnené
nepovažuje. To, že nie je vyhovené návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neznamená, že sa

odoprela ochrana žalobcovi, nakoľko na neodkladnú úpravu pomerov tu nie je automatický nárok a to ani
v prípade diskriminačného sporu. Žalobca, aj keď nebola nariadená neodkladná úprava, má možnosť
podať si antidiskriminačnú žalobu vo veci samej. Taktiež ako je vyššie vysvetlené, má právny prostriedok
nápravyvrámcisprávnehokonania,kdejeajmožnosťžiadaťoodkladnýúčinoknapádanýchrozhodnutí,
čo svojou povahou, či následkami, poskytuje obdobnú ochranu, ako požaduje daným neodkladným

opatrením. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že daným rozhodnutím, nie je riešená otázka zákonnosti,
či nezákonnosti postupu žalovaného.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd návrh posúdil
správne, vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo možné nariadiť žiadané neodkladné opatrenie a aj z dôvodu,

že tu nie sú splnené podmienky k nariadeniu neodkladnej úpravy, ktorým je potreba bezodkladne upraviť
pomery, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle ust. § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanémužiadnetrovy
nevznikli, a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018

v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).