Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5921200962
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5921200962.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne K.. R. J., narodenej XX. Y. XXXX, M., A. XXXX/
XX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s. r. o., Bratislava, Staré Grunty 162, IČO:
36 740 951, proti žalovanému Mesto Trstená, Trstená, Bernolákova 96/8, zastúpenému Advokátska
kancelária Kováčik Legal, s. r. o., Dolný Kubín, Radlinského 1729, IČO: 47 238 429, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, vedenom na Okresnom súde Ružomberok, pod sp. zn.

10Cpr/6/2021, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoPr/6/2022 z 30.
marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23. júna
2022č.k.10Cpr/6/2021-318určil,žeskončeniepracovnéhopomeruvýpoveďoužalovanéhodoručenou
žalobkyni 9. decembra 2020 je neplatné a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným 14. januára 1991
pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej pracovala u žalovaného ako vedúci odborný referent na dobu neurčitú
a až do skončenia pracovného pomeru pracovala u žalovaného vo funkcii „samostatný odborný referent

- mzdy“ na finančnom oddelení. Žalobkyni bola zo strany žalovaného (zamestnávateľa) doručená 9.
decembra 2020 výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu písomného rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene č. 4/2020 zo 4. decembra 2020, ktorou sa zrušili funkčné miesta
a došlo k zníženiu počtu zamestnancov s cieľom zabezpečenia väčšej racionalizácie a efektívnosti práce
a optimalizácie vynakladaných finančných prostriedkov s tým, že jej pracovná pozícia bude zrušená
s účinnosťou od 1. apríla 2021. Ďalej zistil, že zamestnávateľ nemal pre ňu inú vhodnú prácu a to

ani na kratší úväzok zodpovedajúcu jej kvalifikácii a vzdelaniu a nebol schopný jej ponúknuť vhodnú
prácu podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ďalej ju zamestnávať. Výpovedná doba bola tri mesiace
a pracovný pomer sa skončil 31. marca 2021. Ďalej zistil, že k výpovedi u žalobkyne zamestnávateľ
pristúpil po vykonanom personálnom audite, ktorý vykonal prednosta Mestského úradu v Trstenej K..
F.. V období od 10. decembra 2020 do 31. decembra 2020 bola žalobkyňa dočasne práceneschopná
a v čase jej práceneschopnosti vykonávala jej prácu spoločnosť SOFTIP, a. s. a tiež sa konalo verejné

obstarávanie na výber externej spoločnosti, na spracovanie mzdovej agendy na meste Trstená a bola
vybratá spoločnosť Cor Consult SK, s. r. o s ktorou bola 7. januára 2021 bola uzatvorená Rámcová
zmluva o poskytovaní mzdových služieb medzi Mestom Trstená a spoločnosťou Cor Consult SK, s.
r. o., na dobu určitú a to na 12 mesiacov na sumu 9 360 eur. Z takto zisteného skutkového stavu
vyvodil záver, že žalobkyňa sa nestala nadbytočnou v súvislosti s organizačnou zmenou, keďže potreba
jej práce nezanikla, ale v súvislosti s nahradením jej práce externou spoločnosťou teda neexistuje

príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Zároveň dospel k záveru,
že žalovaný nesplnil voči žalobkyni ponukovú povinnosť, keď z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňumoholzamestnávaťnajejpracovnejpozíciinakratší-polovičnýpracovnýúväzok.Zdôraznil,žežalovaný
nepreukázal, aj keď ho v tejto súvislosti zaťažovalo dôkazné bremeno, že ponúkol žalobkyni prácu
na kratší pracovný čas (čo by bezpochyby znamenalo aj úsporu finančných prostriedkov), resp. že jej

ponúkol možnosť vykonávať aj inú pracovnú činnosť, za účelom naplnenia plného pracovného úväzku
alebo, že jej ponúkol iné pracovné miesto a tiež to, že jeho ponuku žalobkyňa odmietla. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 30. marca

2023 sp. zn. 9CoPr/6/2022 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade organizácia vykonala organizačnú zmenu za účelom
zníženia a optimalizácie vynakladaných finančných prostriedkov, pričom prácu žalobkyne vykonávanú
na plný úväzok (v priemere 160 hodín mesačne) nahradila prácou externej organizácie (50 hodín
mesačne). Priemerné ročné náklady na prácu žalobkyne predstavovali 21 800 eur, na prácu externej

organizácie 9 360 eur. Z uvedeného mal za zrejmé, že na základe organizačnej zmeny došlo k
ušetreniu finančných prostriedkov pri zefektívnení a racionalizácii práce. Odvolací súd dospel k záveru,
že pokiaľ neexistuje už vytvorené pracovné miesto s kratším pracovným časom v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, nebolo povinnosťou žalovaného takéto miesto vytvoriť
a ponúknuť žalobkyni. Pokiaľ teda tvrdila žalobkyňa, že žalovaný mal vytvoriť pracovné miesto na

vykonávanie prác so zníženým pracovným časom, takéto tvrdenie nepovažoval za dôvodné. Odvolací
súd uzavrel, že organizačnou zmenou došlo k zníženiu finančných prostriedkov na zabezpečenie
výkonu činností, ktoré predtým vykonávala žalobkyňa a zrušením pracovného miesta žalobkyne tak
došlo k úspore mzdových prostriedkov, keď práce, ktoré mesačne s pracovným časom 160 hodín
vykonávala žalobkyňa, vykonáva po zmene externá organizácia v rozsahu 50 hodín mesačne a

zároveň došlo k úspore finančných prostriedkov (nemusí sa vždy jednať len o úsporu mzdových
nákladov, ale aj iné finančné prostriedky alebo benefity, ktoré sú zamestnancovi poskytované na základe
ustanovení Zákonníka práce, resp. kolektívnej zmluvy). Odvolací súd tiež dospel záveru, že organizačná
zmena bola vykonaná nielen formálne, ale reálne došlo k zefektívneniu práce a úspore finančných
prostriedkov organizácie a preto zrušenie pracovného miesta žalobkyne bolo v priamej súvislosti s

prijatou organizačnou zmenou. Poukázal na skutočnosť, že práca, ktorú vykonávala žalobkyňa, je
vykonávaná naďalej externou spoločnosťou, ale za kratší pracovný čas a nižšie finančné náklady, čím
bol naplnený účel zrealizovanej organizačnej zmeny. Konštatoval, že zo strany zamestnávateľa boli
splnené všetky zákonné predpoklady v zmysle jednotlivých ustanovení Zákonníka práce, najmä že
došlo k zefektívneniu práce a úspore finančných prostriedkov a výpoveď po obsahovej stránke bola

dostatočným spôsobom formulovaná, riadnym spôsobom doručená, prejednaná s príslušnou odborovou
organizáciouasplnenábolaajpodmienka,žežalovanýnemalvčasedaniavýpovedeinévoľnépracovné
miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.
2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Uviedla, že v konaní pred súdmi nižších inštancií poukazovala na skutočnosť, že žalovaný jej pred
doručením výpovede v rámci realizácie ponukovej povinnosti neponúkol jej vlastnú pracovnú pozíciu

na kratší pracovný čas a nie to, že mal voľnú pracovnú pozíciu a túto jej neponúkol. Bola názoru, že
pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
je možné len v prípade, ak u zamestnávateľa existuje absolútna nemožnosť ďalšieho zamestnávania
nadbytočného zamestnanca, pričom v danom prípade žalovaný mal možnosť žalobkyňu zamestnávať
na kratší pracovný čas na tej istej pracovnej pozícii, akú zastávala pred prijatím organizačnej zmeny.

Poukázala na skutočnosť, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by jej ponúkol prácu na kratší pracovný
úväzok. Uviedla, že žalovaný nemal povinnosť vytvárať žalobkyni pracovnú pozíciu na kratší pracovný
čas, ale mal postupovať tak, že mal žalobkyňu ponechať na jej pôvodnej pracovnej pozícií a na
tejto pozícii jej ponúknuť kratší pracovný úväzok. Vytkla odvolaciemu súdu, že nezobral na zreteľ
povinnosť zamestnávateľa v rámci ponukovej povinnosti ponúknuť pri výpovedi zamestnancovi aj prácu

na kratší pracovný čas, pričom táto povinnosť vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/261/2007, sp. zn. 4MCdo/5/2010, sp.
zn. 4Cdo/79/1996 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/4442/2013. Navrhla,aby najvyšší súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal jej náhradu trov prvoinštančného i
odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalovaný v čase podania výpovede nemal
pre žalobkyňu žiadne voľné pracovné miesto a teda ponukovú povinnosť voči nej nemal. Bol názoru,
že neexistuje povinnosť zamestnávateľa pri ponukovej povinnosti pri podávaní výpovede vytvoriť nové
pracovné miesto, hoci aj na kratší úväzok. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej aj„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §
420 a § 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným

spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;

namieste je skôr zdržanlivý prístup.

10. Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie
má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má

vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba,
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je
teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v

dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Dovolateľka v dovolaní uviedla, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.a) CSP a namietala odklon riešenia právnej otázky v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu od
dovolateľkou označených rozhodnutí najvyššieho súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. 4MCdo/5/2000 a z
27. novembra 2008 sp. zn. 3Cdo/261/2007 a teda prípustnosť svojho dovolania videla v naplnení

predpokladov uvedených v § 421 ods.1 písm. a) CSP. K tomuto uplatnenému dovolaciemu dôvodu
dovolací súd uvádza nasledovné:

13. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem
iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté
rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú

splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho
konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť
a dôvodnosť dovolania. Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka,
na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania,
avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná

otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v
dovolanínenastolenéanepomenované,nemajúrelevanciuzhľadiskaprípustnostidovolaniapodľatohto
ustanovenia.

14. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej

riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. Najvyšší súd konštante vo svojich rozhodnutiach uvádza, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť
sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú

odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska,
judikátualeborozhodnutianajvyššiehosúdudoložiť),včomsariešenieprávnejotázkyodvolacímsúdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne
riešená“.

15. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu , ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu
skoršiehorozhodnutia(judikátu)ajehoskutkovéhovymedzeniapritomzapomociabstrakcieinterpretuje
v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na prijatie

záveru, či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach podobný alebo
odlišný od skoršieho prípadu.

16. Dovolateľka, vychádzajúc z obsahu dovolania, namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej
praxe dovolacieho súdu v prípade riešenia právnej otázky platnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou v nadväznosti na povinnosť zamestnávateľa v rámci ponukovej povinnosti ponúknuť pri
výpovedi zamestnancovi aj prácu na kratší pracovný čas.

17. Dovolací súd v súvislosti s poukazom dovolateľky na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/261/2007 uvádza, že toto rozhodnutie síce rieši otázku hmotnoprávnej podmienky platnosti

výpovedeapodávavýklad§63ods.1písm.b)a§63ods.2Zákonníkapráce,avšakkuvzťahuponukovej
povinnosti zamestnávateľa pri prijatí organizačnej zmeny, nie však vo vzťahu zmeny pracovných
podmienok a ponúknutia práce na kratší pracovný čas, ako v danom prípade. Nie je preto na mieste
posudzovať závery v dovolateľkou uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu v kontexte rozdielneho
právneho posúdenia.

18. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/5/2010 dovolací
súd uvádza, že toto rozhodnutie riešilo otázku ponukovej povinnosti zamestnávateľa pri výpovedi podľa
§ 63 ods. 1 Zákonníka práce, keď v danom prípade išlo o výpovedný dôvod - zrušenie zamestnávateľa.Je teda nepochybné, že v tomto prípade vychádzal najvyšší súd z odlišného skutkového stavu a ani v
tomto rozhodnutí najvyšší súd neriešil otázku ponúknutia práce na kratší pracovný čas.

19. Napokon pokiaľ dovolateľka poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/79/1996,
dovolací súd uvádza, že i toto rozhodnutie riešilo otázku ponukovej povinnosti zamestnávateľa pri prijatí
organizačnej zmeny a otázku predchádzajúcej prípravy zamestnanca k výkonu práce podľa § 46 ods.
2 písm. a) Zákonníka práce.

20. Dovolací súd vzhľadom na body uznesenia č. 17 až 19 uzatvára, že ani jedno z dovolateľkou
označených rozhodnutí nerieši otázku ponukovej povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k zmene
pracovných podmienok a ponúknutia práce na kratší pracovný čas.

21. Dovolací súd konštantne judikuje, že len samotné spochybňovanie právneho posúdenia veci
odvolacím súdom, v danom prípade síce podporené poukazom na rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré

však riešili diametrálne inú situáciu, ktorú Zákonník práce konkrétne rieši a nie je možné sa od nej
odchýliť, nespĺňa podmienky vyžadujúce uvedenie dôvodov prípustnosti v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a) CSP.

22. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že argumentácia dovolateľky, vo všeobecnosti

ňou uvedená ako dôvody prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je nedostatočná a nie je v
podanom dovolaní vymedzená spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Uzavrel preto, že na
podklade dovolania žalobkyne nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

23. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania

a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup
dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí
na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

24. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21Cdo/4442/2013 dovolací súd uvádza, že vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP sa pod
pojmom dovolací súd rozumie len Najvyšší súd Slovenskej republiky a nie aj Najvyšší súd Českej
republiky. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda aj Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného

súdu Českej republiky nespadajú pod pojem rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Aj Ústavný súd
Slovenskej republiky rešpektuje názor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej
praxe dovolacieho súdu a z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať (napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020).

25. Ak teda dovolateľka v dovolaní poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky ako
na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd
odklonil, takýto postup nemožno považovať za súladný s požiadavkami na formuláciu právnej otázky v
dovolaní, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

26. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

27. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.