Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. marec 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423208837
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423208837.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: H.. D.. D. J., nar.
XX.X.XXXX,bytom:E.XX,H.,zastúpený:JUDr.PeterKubina,advokátspolupracujúcisDentonsEurope
CS LLP, organizačná zložka, so sídlom: Bottova 2A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie

žalobcuprotiuzneseniuMestskéhosúduBratislavaIVzodňa20.decembra2023,č.k.51Cos/5/2023-57,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. decembra 2023, č.k.
51Cos/5/2023-57, p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 20. decembra 2023, č.k. 51Cos/5/2023-57, zamietol
návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa žalobca voči žalovanému domáha
zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra SR č. 25/2023 zo dňa
21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 47/2023 zo dňa 28.11.2023

a personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad Bebravou č. 97/2023,
účinnéhoododňa01.12.2023.Vrámcisvojhonávrhusažalobcadomáhaajpriznanianárokunanáhradu
trov konania.

2.Návrhnanariadenieneodkladnéhoopatreniažalobcaodôvodniltým,žejezamestnancomžalovaného
v stálej štátnej službe ako príslušník PZ podľa Zákona o štátnej službe policajtov s evidenčným č.

XXXXXX, pričom bol zaradený vo funkcii zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľa odboru ochrany,
prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.

3. Žalobcovi bola najskôr organizačným opatrením ministra vnútra SR č. 25/2023 zo dňa 21.11.2023
zrušená funkcia zástupcu riaditeľa úradu a súčasne riaditeľa útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu
inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 3 Zákona o štátnej službe policajtov dňom 01.12.2023 a v nadväznosti

na to bol žalobca personálnym rozkazom riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 47 zo dňa 28.11.2023
dňom 30.11.2023 odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa úradu a súčasne riaditeľa útvaru ochrannej
služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 9 Zákona o štátnej službe policajtov a
dňom 01.12.2023 preložený na výkon služby na Okresné riaditeľstvo PZ v Bánovciach nad Bebravou,
služobného úradu Ministerstva vnútra SR podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákona o štátnej službe policajtov.
Žalobca bol následne personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad

Bebravou č. 97, spolu s personálnym rozkazom č. 47 ustanovený do funkcie starší referent operatívneho
oddelenia odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad Bebravou, služobnéhoúradu Ministerstva vnútra SR, podľa § 33 ods. 1 Zákona o štátnej službe policajtov a zaradený do 4.
platovej triedy podľa § 85 ods. 1 a 5 Zákona o štátnej službe policajtov. Personálny rozkaz č. 47 bol
žalobcovi doručený 29.11.2023 a personálny rozkaz č. 97 mu bol doručený dňa 30.11.2023.

4. Žalobca v rámci svojho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia poukázal na to, že predtým
zastával vyššiu pracovnú pozíciu s miestom výkonu práce v Bratislave a mal priznaný služobný plat
v 9. platovej triede. Vykonaním organizačného opatrenia teda najskôr došlo k preradeniu žalobcu na
nižšiu pracovnú pozíciu, k zmene pracovných povinností a miesta výkonu práce a následne aj k zníženiu

služobného platu. Žalobca s týmito pracovnoprávnymi úkonmi nesúhlasí, pretože sú v rozpore s § 1
ods. 4 a § 7 ods. 1 Zákona na ochranu oznamovateľov. Poukázal na to, že opatrením prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej len „ÚŠP GP SR“) pod sp.zn. VII/2
Gv 63/22/1000-66 zo dňa 05.10.2023, teda niekoľko týždňov pred úkonmi žalovaného bola žalobcovi
poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal dňa 04.10.2023 a ÚŠP GP SR kvalifikované oznámenie
o závažnej protispoločenskej činnosti, a to podľa Zákona o ochrane oznamovateľov. Podľa § 7 ods. 1

tohto zákona sa z dôvodu poskytnutia ochrany žalobcovi vyžadoval na vykonanie vyššie uvedených
pracovnoprávnych úkonov žalovaného predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Takýto
predchádzajúci súhlas však nebol udelený, pretože žalovaný o jeho udelenie nepožiadal. V danom
prípadeideopriamudiskrimináciužalobcu,pretožežalovanývočinemupostupovalmenejpriaznivo,ako
je povinný postupovať proti všetkým chráneným oznamovateľom protispoločenskej činnosti. Zdôraznil,

že Zákon o ochrane oznamovateľov je lex specialis vo vzťahu ku všetkým právnym predpisom
upravujúcim pracovnoprávne a iné obdobné právne vzťahy, vrátane štátnej služby. Preto sa v plnej
miere vzťahuje aj na služobný pomer príslušníka PZ. Organizačné opatrenie a personálne rozkazy
sú pracovnoprávnymi úkonmi, ktorými sa mení obsah individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi
žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu.

5. Žalovaný vykonal vyššie uvedené pracovnoprávne úkony v čase, keď mal žalobca status chráneného
oznamovateľa. Na takéto úkony mal žalovaný požiadať o súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,
čo však neurobil a teda nepreukázal, že tieto úkony neboli odvetnými opatreniami uskutočnenými
proti žalobcovi v súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti, čím tieto úkony porušujú

zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2 ods. 3 Zákona o štátnej službe policajtov a § 2 ods.
1 Antidiskriminačného zákona. Zákon o štátnej službe policajtov je vo vzťahu k Zákonu na ochranu
oznamovateľov „lex generalis“ ku „lex specialis“. Podľa interpretačného pravidla „lex specialis derogat
legi generali“, je potom výsledok tohto vzťahu podľa názoru žalobcu taký, že na uskutočnenie
pracovnoprávnych úkonov , ktorých obsahom je odvolanie z funkcie, preradenie na nižšiu pozíciu,

zmena miesta výkonu práce a zníženie služobného platu v prípade policajta, ktorý je chráneným
oznamovateľom, treba požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o predchádzajúci súhlas.

6. V tunajšom prípade nie sú známe dôvody, ktoré viedli žalovaného k zrušeniu práve tej funkcie, ktorú
zastával žalobca ako chránený oznamovateľ a následne k jeho odvolaniu z tejto funkcie, k preradeniu na

nižšiu funkciu a preloženiu do iného miesta výkonu práce. Žalobca považuje za vysoko pravdepodobné,
že dôvodom týchto pracovnoprávnych úkonov je práve odveta voči žalobcovi za podanie kvalifikovaného
oznámenia, čo mohol žalovaný vyvrátiť práve v konaní o udelenie súhlasu pred Úradom na ochranu
oznamovateľov. Tým, že žalovaný o udelenie predchádzajúceho súhlasu úrad nepožiadal, odoprel
žalobcovi právnu ochranu, pretože nemohlo dôjsť k posúdeniu, či úkony žalovaného boli, alebo neboli

vydané v príčinnej súvislosti s oznámením žalobcu o závažnej protispoločenskej činnosti.

7. Žalobca v rámci svojho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zdôraznil, že neodkladné
opatrenie je procesným prostriedkom ochrany pred zásahom do právneho aj faktického postavenia
žalobcu. Je plne postačujúce osvedčiť, že toto organizačné opatrenie a personálne rozkazy boli vydané

v rozpore s § 7 ods. 1 Zákona na ochranu oznamovateľov. Ak by tento záver neplatil, potom by to
nevyhnutne znamenalo, že príslušníkovi PZ poskytuje zákon oveľa nižšiu ochranu pred diskrimináciou,
než zamestnancovi v pracovnom pomere v súkromnej sfére.

8. Predmetom tohto konania je výlučne poskytnutie neodkladnej ochrany žalobcovi pred výkonom

a uplatňovaním zjavne nezákonných pracovnoprávnych úkonov a na tento účel je okrem splnenia
procesných podmienok potrebné vyhodnotiť ako predbežné otázky, nasledovné:

a) či je žalobca chráneným oznamovateľomb) či sú opatrenie a personálne rozkazy pracovnoprávnymi úkonmi
c) či zhoršujú právne a faktické postavenie žalobcu
d) či dal žalobca súhlas na takéto úkony

e) či tieto úkony sú v súvislosti so skončením pracovnoprávneho vzťahu, na ktoré sa nevyžaduje
predchádzajúci súhlas Úradu
f) či bol žalovanému udelený predchádzajúci súhlas na ich vykonanie

9. Jediným spôsobom nápravy po nariadení neodkladného opatrenia z pohľadu žalobcu je riadne

požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o vydanie predchádzajúceho súhlasu a až po jeho prípadnom
udelení vydať nové organizačné opatrenie a nový personálny rozkaz. Nariadenie navrhovaného
neodkladného opatrenia nebráni žalovanému vo výkone akýchkoľvek jeho zamestnávateľských práv
voči žalobcovi a nevytvorí ani nezvratný právny stav. Žalobca sa domáha nariadenia neodkladného
opatrenia, z dôvodu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, pričom neodkladným opatrením je
možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému pracovnoprávnemu

úkonu. Potreba bezodkladnej úpravy pomerov je tiež daná tým, že žalovaný má priestor vyvrátiť a
preukázať, že o odvetné opatrenie nešlo, ale len pred Úradom na ochranu oznamovateľov. Žalovaný
napriek tomu, že vedel, že žalobca má priznaný status chráneného oznamovateľa, tento jeho status
odignoroval, čím preukázal bezprecedentné pohŕdanie nielen žalobcom, ale aj zákonom. Keďže všetky
pracovnoprávne úkony sú proti žalobcovi vykonateľné okamžite a sú aj vykonávané, pričom konanie

o opravných prostriedkoch proti personálnym rozkazom (kým bude vôbec možné podať voči nim
správnu žalobu) trvá v zmysle zákonných lehôt 4 mesiace, na dosiahnutie právnej ochrany pred
dôsledkami vykonávania týchto diskriminačných pracovnoprávnych úkonov zároveň žalobca nemá k
dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie. Zákon o štátnej
službe policajtov, ako ani Správny súdny poriadok neposkytujú žalobcovi možnosť získania účinnej

a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase
a s porovnateľnými účinkami, ako poskytuje inštitút neodkladného opatrenia podľa CSP. Nariadením
navrhovaného neodkladného opatrenia je teda podľa žalobcu možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov
medzi stranami sporu, a preto nie je potrebné iniciovať konanie vo veci samej.

10. Žalobca taktiež poukázal na to, že na konanie vo veciach podľa § 9 ods. 2 Antidiskriminačného
zákona, ako aj príslušných ustanovení Zákona o štátnej službe policajtov upravujúcich zákaz
diskriminácie, je príslušný všeobecný súd. Príslušníci PZ majú tiež zákonom garantovaný nárok na
súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere. Žiadny iný
súd, a už vôbec nie správny súd, nemá právomoc poskytnúť takúto ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3

Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona
a § 1 ods. 4, § 7 ods. 1 a § 12 ods. 6 Zákona na ochranu oznamovateľov.

11. Žalobca sa svojim návrhom domáha právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého
zaobchádzania zo strany žalovaného konkrétne tým, že žalovaný voči nemu uskutočnil úkon, ktorý mal

charakter odvetného opatrenia zakázaného podľa Zákona na ochranu oznamovateľov bez toho, aby
mu predtým udelil predchádzajúci súhlas. Žalobca zdôraznil, že dostupnosť neodkladného opatrenia v
takomtoprípadevyplývapriamoztextuSmerniceEPaRadyEÚ2019/1937z23.októbra2019oochrane
osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie v znení nariadenia EP a Rady EÚ 2020/1503 zo 07. októbra
2020, ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku SR. Zo Smernice vyplýva, že

ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti je postavená na princípe rýchlej a účinnej ochrany
chránenému oznamovateľovi proti pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim jeho postavenie, konkrétne
formou zmrazenia účinkov.

12. Žalobca má za to, že ak by v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť personálneho

rozkazu porušením zásady rovnakého zaobchádzania, správny súd by túto žalobu postúpil civilnému
súdu. Neodkladné opatrenie je procesným inštitútom upraveným v CSP, a Správny súdny poriadok
takýto inštitút neupravuje. Inštitút odkladného účinku správnej žaloby nie je takýmto inštitútom, nejde
o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie jeho účinkov, ktoré sú s podaním žaloby spojené.
Správne súdy nemajú právomoc konať o neodkladnom opatrení. Ustanovenie § 309 CSP výslovne

uvádza, že neodkladné opatrenie môže byť nariadené aj v antidiskriminačných sporoch. Vecou samou
v tomto konaní nie je prieskum zákonnosti a zrušenie pracovnoprávnych úkonov žalovaného, ale
nárok na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne povinnosti
zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania. Vecou samou v tomto prípade je zdržovaciažaloba. Neodkladným opatrením sa nezasiahne do kompetencií žalovaného a nezasiahne sa ani do
kompetencie správneho súdu posúdiť zákonnosť personálnych rozkazov, pretože ten nie je nijako
viazaný posúdením tejto otázky civilným súdom ako otázky predbežnej. Nejde tu o konkurenciu

správneho a civilného súdnictva, ale o ich súbeh, ktorý je zákonom predpokladaný. Na základe
uvedených dôvodov má žalobca za to, že jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je dôvodný.

13. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 324 ods. 1, 3, § 325 ods. 1,
2 písm. d), § 326 ods. 1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, 2, 3, § 434 CSP a vecne tým, že po preskúmaní

obsahunávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniaaoboznámenísaspriloženýmilistinnýmidôkazmi
dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že pred nariadením neodkladného opatrenia musí súd vždy posúdiť, či: a) žalobca
osvedčil existenciu právneho vzťahu medzi sporovými stranami, alebo existenciu subjektívneho nároku,
ktorému sa má poskytnúť ochrana, b) žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu
neodkladnej úpravy pomerov (princíp opodstatnenosti), c) uložením požadovanej povinnosti alebo

obmedzeniamožnodosiahnuťochranu,ktorejsažalobcadomáha(princípefektívnosti),d)navrhovaným
neodkladným opatrením pokiaľ má podľa okolností prípadu dočasný charakter, sa nevytvorí nenávratný
stav, e) právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu nad mieru primeranú
pomerom (princíp proporcionality), f) sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
V prejednávanej veci okrem vyššie uvedených skutočností musel súd prvej inštancie posúdiť aj otázku

právomoci civilného súdu, keď nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana mal primárne pôvod v oblasti
verejnej správy, ktorá patrí do právomoci správneho súdnictva.

14. Po vyhodnotení obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a priložených listinných
dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že tu nie je daná právomoc civilného súdu na takého

nariadenie neodkladného opatrenia, akého sa žalobca domáha. Súd prvej inštancie uviedol, že civilný
súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (organizačného opatrenia,
personálnych rozkazov) a už vonkoncom si ju nemôže vyriešiť ako otázku prejudiciálnu, ako to žiada
žalobca v rámci svojho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Civilný súd nemôže svojim
rozhodnutím zasiahnuť a rozhodnúť o zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia iného orgánu verejnej

moci. Neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone právomoci inému orgánu (viď uznesenie
NS SR pod sp.zn. 1 Obo 240/98, R 123/1999, 7Cdo 59/2011). Preskúmanie zákonnosti personálnych
rozkazov patrí do právomoci správneho súdnictva a žalobca sa môže takého preskúmania aj domáhať,
nakoľko mu to umožňuje Zákon o štátnej službe policajtov. Riadnym opravným prostriedkom proti
personálnemu rozkazu riaditeľa ÚIS a riaditeľa ORPZ je podanie odvolania. I keď žalobca argumentuje,

že tento proces nápravy je zdĺhavý, je to vec nastavenia príslušnej legislatívy, pričom urýchľovanie
tohoto procesu prostredníctvom civilnej žaloby je obchádzaním súčasne platných právnych predpisov
na úseku verejnej správy. Dovedené do dôsledku by to znamenalo, že v každom jednotlivom prípade
rozhodnutí v oblasti verejnej správy, ktoré sú preskúmateľné v správnom súdnictve, by výlučne civilné
súdy rozhodovali o neodkladných opatreniach v uvedených veciach, čo by ich nielenže neprimerane

zaťažilo, ale porovnateľný inštitút správneho súdnictva, ktorým je odkladný účinok napadnutých
rozhodnutí, by stratil svoj význam a zmysel. Neodkladné opatrenie vo veciach, ktoré by inak patrili do
právomoci správnych súdov možno v civilnom konaní nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa takýmto
neodkladným opatrením ukladá, má súvis s následnou civilnou žalobou vo veci samej. Žalobca však v
rámci svojho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, žalobu vo veci samej, ktorou by mal byť

podľaobsahuantidiskriminačnýspor,nacivilnýsúdnemienivôbecpodať,nakoľkoneodkladnéopatrenie
má podľa neho mať trvalý charakter a vec samu tak konzumovať. Takémuto prístupu žalobcu podľa
názoru súdu prvej inštancie nie je vôbec možné prisvedčiť. Časovo neobmedzené neodkladné opatrenie
ako ho žiada vydať žalobca, znamená faktické znemožnenie výkonu opatrení žalovaného, čo ho posúva
do nerovného postavenia voči žalobcovi, ktorý sa naopak dostáva vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi

do dominantnej pozície, čím sa narušuje princíp proporcionality, ktorý je predpokladom pre nariadenie
každého neodkladného opatrenia. Nemožno v danom prípade túto pozíciu zamestnávateľa vyrovnať ani
tým, že by mu súd uložil povinnosť podať na súd negatórnu žalobu podľa § 337 ods. 1 CSP, nakoľko
celé konanie o veci samej by sa presunulo z roviny verejnoprávnej do súkromnoprávnej, s vylúčením
prieskumnej činnosti správnych súdov, do ktorej práve predmetná oblasť právnych vzťahov primárne

patrí.

15. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia taktiež konštatoval, že žalobca
odôvodnil svoj návrh porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Vzhľadom na osobitostiantidiskriminačných sporov súd nemôže takýto spor rozhodnúť neodkladným opatrením konzumujúcim
vec samu a to len na základe jedného podania žalobcu, pretože je tu nevyhnutné dať priestor aj
protistrane, čo jednoznačne vyplýva aj z ustanovenia § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa

ktorého je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pokiaľ žalobca
oznámisúduskutočnosti,zktorýchmožnousudzovať,žektakémuporušeniudošlo.Zuvedenéhojeteda
zrejmé, že súd v takomto spore musí vykonať plnohodnotné dokazovanie, a preto nie je dostačujúce len
osvedčenie založené výlučne na tvrdení jednej sporovej strany. Názor, že v antidiskriminačnom spore
nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré by konzumovalo vec samu zaujal aj Krajský súd v

Bratislave v spore, ktorý sám žalobca v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia označil ako „. L.
(č.k. 7Co/50/2023-226 zo dňa 11.05.2023, body 40-44).

16. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia taktiež uviedol, že žalobca sa domáha
aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra
vnútra SR, ako aj jednotlivých personálnych rozkazov. Súd prvej inštancie má za to, že služobný

pomer príslušníka PZ nemožno označiť za pracovnoprávny pomer, ako ho označuje žalobca. Služobný
pomer je upravený v Zákone o štátnej službe policajtov. Ide o špecifický štátnozamestnanecký pomer v
oblasti verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu, jeho právna povaha odráža osobitný
charakter zamestnávateľa ako nositeľa verejnej moci, s potrebou pevného začlenenia policajta do
organizmu verejnej moci, s účasťou na jej výkone (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 515/2016-19

zo dňa 23.06.2016). Zdôraznil, že žalobca má možnosť brániť sa voči personálnym rozkazom podaním
odvolania, o ktorom rozhoduje najbližšie nadriadený orgán, ktorý vydal personálny rozkaz a to v
lehote do 60 dní. Až následne, v prípade neúspechu v odvolacom konaní s poukazom na to, že
uvedený štátnozamestnanecký vzťah policajta nie je pracovnoprávnym vzťahom, môže sa žalobca
obrátiť žalobou na správny súd, ktorý môže podľa § 185 písm. a) Správneho súdneho poriadku priznať

takejto správnej žalobe odkladný účinok. O priznaní odkladného účinku súd rozhodne do 30 dní odo
dňa doručenia vyjadrenia žalovaného, pričom nastúpením odkladného účinku dochádza k pozastaveniu
účinkov rozhodnutia orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci.

17. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalobca argumentuje porušením ustanovení

Antidiskriminačného zákona a Zákona na ochranu oznamovateľov, jeho zdôvodnenie je však
všeobecné, vágne a jeho tvrdenia neosvedčené. Žalobca vôbec neosvedčil, že v danom prípade
organizačného opatrenia a personálnych rozkazov išlo o „odvetné“ opatrenie správneho orgánu
a rovnako neosvedčil konkrétnymi skutočnosťami ani porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
jej porovnaním s inými oznamovateľmi v porovnateľnej situácii, čo by nemusel, ak by nešlo o

neodkladné opatrenie, ale o vec samu. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že osvedčenie tvrdení
je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia. To je rozdiel oproti konaniu vo veci samej,
kde v antidiskriminačnom spore sa ťažisko dokazovania prenáša na žalovanú osobu. V rámci
antidiskriminačného konania je možné domáhať sa žalobou vo veci samej upustenia od protiprávneho
konania, ktorým dochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, nápravy protiprávneho

stavu, poskytnutia primeraného zadosťučinenia, alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Petit
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia však smeruje k zdržovacej žalobe. Antidiskriminačné
spory predstavujú osobitnú kategóriu sporov v civilnom súdnom konaní. Žalovaný má v takomto
konaní povinnosť tvrdenia, kedy musí preukázať, že k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania
nedošlo. Ak žalovaný neposkytne takéto tvrdenia, má sa za to, že diskriminácia bola preukázaná. V

antidiskriminačnom spore aj z tohoto dôvodu nemožno rozhodnúť bez vyjadrenia protistrany a bez
vykonania dokazovania. Naproti tomu o neodkladnom opatrení sa rozhoduje len na základe tvrdení
žalobcu, ktoré musia byť osvedčené a súd pri svojom rozhodovaní nevykonáva dokazovanie. Súd prvej
inštancie preto uzatvoril, že žalobca neosvedčil svoje tvrdenia, a nariadením neodkladného opatrenia
by prišlo k porušeniu zásady proporcionality a žalovaný by bol obmedzený neprimeraným spôsobom.

Vytvoril by sa aj nenávratný stav, ktorý sa môže vytvoriť len rozhodnutím vo veci samej, čo vzhľadom na
to, že ide o spor podľa Antidiskriminačného zákona, nie je tento prípad, lebo má konzumovať vec samu.

18. Súd prvej inštancie teda zdôraznil, že nemá právomoc pozastaviť ani organizačné opatrenie ministra
vnútra SR. Organizačné opatrenia, majúce za následok zmenu organizačnej štruktúry smerujúcu k

zefektívneniu činnosti štátneho orgánu, vôbec nepatria do prieskumnej činnosti súdov a sú z nej
vylúčené, nemožno ich zmeniť, zrušiť, vyhlásiť za neplatné, ale ani pozastaviť ich účinnosť, či uložiť
povinnosť zdržania sa ich uplatňovania v rámci nariadenia neodkladného opatrenia. Záverom súd prvej
inštancie poznamenal, že pod návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia je ako žalobca uvedenáiná osoba než žalobca, a to H.. E.. H. Ď., a dátum narodenia žalobcu je v ňom iný než je uvedený v
následnej advokátovi udelenej plnej moci.

19. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, a to z dôvodov, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP];
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1
písm. h) CSP]. Žalobca v rámci podaného odvolania poukázal na to, že prvoinštančný súd odôvodnil

zamietnutie návrhu nedostatkom svojej právomoci vydať navrhované neodkladné opatrenie. Tento záver
je podľa názoru žalobcu dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia splnenia procesnej podmienky
právomoci civilného súdu [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], a zároveň predstavuje nesprávny procesný
postup porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces v podobe odmietnutia spravodlivosti (denegatio
iustitiae) [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Žalobca uviedol, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil
otázku svojej právomoci nariadiť navrhované neodkladné opatrenie, čím naplnil odvolacie dôvody podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žalobca v rámci podaného odvolania namieta, že závery súdu prvej
inštancie uvedené v rozhodnutí sú nesprávne a z časti aj zmätočné, a to predovšetkým preto, že súd
prvej inštancie selektívne ignoroval § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a
§ 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona a s týmito ustanoveniami sa v napadnutom uznesení riadne
nevysporiadal, napriek tomu, že boli pre posúdenie jeho právomoci podstatné a žalobca v návrhu priamo

od týchto ustanovení odvodzoval existenciu právomoci civilného súdu. Zdôraznil, že právomoc civilného
súdu je vo veciach ochrany pred diskrimináciou výslovne daná. Poukázal na ustanovenie § 2a ods.
1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov. Odkaz citovaných ustanovení na „súd“ znamená v tomto
prípade všeobecný súd podľa CSP. Rozhodovanie antidiskriminačných sporov, ako aj individuálnych
pracovnoprávnych sporov patrí do právomoci všeobecných súdov, pričom CSP špecificky upravuje

antidiskriminačné spory ako spory s ochranou slabšej strany, v rámci § 307 a nasl. Ak má civilný
súd právomoc rozhodovať antidiskriminačné spory meritórne, potom má aj právomoc rozhodovať o
nariadení neodkladného opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. Odkaz na „osobitný zákon“ znamená
v tomto prípade odkaz na Antidiskriminačný zákon, konkrétne na jeho § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3.
Poukázal na znenie ustanovenie § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona podľa ktorého: „Každý sa môže

domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä
domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je
to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie
zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti,

môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu
pozastavená.“ Podľa § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona: „Ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom
znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo
k jej vzniku.“ Tento odsek sa v danom prípade neaplikoval, pretože žalobca sa náhrady nemajetkovej
ujmy nedomáhal; žalobca ho uviedol len pre úplnosť kontextu. Podľa § 11 ods. 3 Antidiskriminačného
zákona: „Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa
vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Pre tunajší prípad (ochrana

chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa Zákona o ochrane oznamovateľov
pred rozdielnym zaobchádzaním, z dôvodu oznámenia protispoločenskej činnosti) Antidiskriminačný
zákon neustanovuje inak, a preto sa na toto konanie iniciované pre porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania aplikuje CSP v celom svojom rozsahu, vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na účely § 3 a § 4 CSP, podľa ktorých „[súdy prejednávajú a

rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú iné orgány]“ a „[iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon]“
je toto konanie sporom (vecou) spadajúcou pod § 4 CSP na základe § 11 ods. 3 Antidiskriminačného
zákona. Pre vylúčenie pochybností je vhodné doplniť, že odkaz na „Občiansky súdny poriadok“ v §
11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona nie je možné vykladať ako odkaz na Správny súdny poriadok a

to najmä z nasledujúcich dôvodov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do výlučnej
právomoci civilných súdov podľa CSP, a tento záver nevyplýva len z odkazu na „Občiansky súdny
poriadok“ v § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu právnej ochrany podľa
§ 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačnéhozákona. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov
v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona totiž môže žalobcovi poskytnúť výlučne civilný
súd v konaní podľa CSP. Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany poskytnúť žalobcovi v

žiadnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Správny súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť
výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo 3 Antidiskriminačného zákona, ale iba výrokom, ktorý pripúšťa Správny
súdny poriadok (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie
konanie). Jedine v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy by mohol
správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a ak je to

možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), avšak
tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko v tomto prípade ide celkom jednoznačne o
rozhodnutia správneho orgánu a nie iné zásahy správneho orgánu a okrem toho, ani pri tomto druhu
správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu § 9 ods.
2 a 3 Antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie). Jedna a tá
istá skutková podstata nemôže byť zároveň rozhodnutím orgánu verejnej správy [§ 3 ods. 1 písm. b)

Správneho súdneho poriadku] aj iným zásahom orgánu verejnej správy [§ 3 ods. 1 písm. e) Správneho
súdneho poriadku]. Ide o pojmy, ktoré sa jednoznačne navzájom vylučujú, pričom kým personálny
rozkaz je bezpochyby rozhodnutím orgánu verejnej správy vydaným v administratívnom konaní podľa
dvanástej časti Zákona o štátnej službe policajtov, ktoré zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby (proti ktorému je navyše prípustný aj opravný

prostriedok), o iný zásah orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade, ak ide o faktický postup
vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté (nejde teda o situáciu, ktorá by bola dokumentovaná
vydaním rozhodnutia). Keďže v prípade personálneho rozkazu jednoznačne ide o rozhodnutie orgánu
verejnejsprávy,nemôžeísťzároveňoinýzásahorgánuverejnejsprávy.Pretojevylúčené,abymoholbyť

personálny rozkaz napadnutý správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Personálny
rozkaz môže byť napadnutý iba všeobecnou správnou žalobou, čo žalobca aj plánuje urobiť, keď budú
na to splnené zákonné podmienky (rozhodnutie o opravnom prostriedku). Právomoc správneho súdu
pri rozhodovaní o všeobecnej správnej žalobe je však limitovaná na zrušenie personálneho rozkazu
a rozhodnutia o opravnom prostriedku proti nemu (§ 191 ods. 1 a 3 Správneho súdneho poriadku) a

prípadné vrátenie veci na ďalšie konanie žalovanému (§ 191 ods. 4 Správneho súdneho poriadku).
Správny súd nemá právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu v rozsahu garantovanom podľa § 2a
ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona.
Okrem toho, v konaniach podľa § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona ako tzv. konaniach s ochranou
slabšej strany sa uplatňujú viaceré procesné odklony, ako napríklad: (i) obrátené dôkazné bremeno,

tzn. žalobcovi stačí diskrimináciu tvrdiť a žalovaný musí preukazovať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania (viď § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona a čl. 21 ods. 5 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia
práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
2020/1503 zo 07. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20.10.2022) (ďalej len „Smernica“)); (ii) rozšírená

možnosť právneho zastupovania žalobcu (§ 308 CSP); alebo (iii) rozšírená poučovacia povinnosť
súdu (§ 309 CSP). Tieto odklony je možné uplatniť iba v konaní podľa CSP, pretože: (i) pokiaľ ide
o obrátené dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, toto je v konaní podľa
CSP možné uplatniť na základe § 315 ods. 2 CSP, pričom Správny súdny poriadok neobsahuje žiadne
ekvivalentné ustanovenie, ktoré by umožňovalo správnemu súdu obrátiť dôkazné bremeno v konaní

podľa Správneho súdneho poriadku a (ii) pokiaľ ide o ostatné vyššie uvedené odklony, Správny súdny
poriadok neobsahuje žiadne ekvivalentné ustanovenia, ktoré by umožňovali poskytnúť slabšej strane
tento rozsah ochrany v konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Tvrdenie, že odkaz na „Občiansky
súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona znamená odkaz na CSP, preto nie je snahou
o neprípustne zužujúci výklad tohto legislatívneho opomenutia, ale o systematický výklad tohto pojmu

vyplývajúci z rozsahu hmotnoprávnej a procesnej ochrany pred diskrimináciou podľa v § 2a ods. 1 a
3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 Antidiskriminačného zákona,
ktorú môže podľa platného a účinného právneho stavu v zákonom garantovanom rozsahu poskytnúť
výlučne civilný súd v konaní podľa CSP. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že aj príslušníci
policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady

rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto
súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne
správny súd) totiž nemá právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3
Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona.Žalobca v rámci podaného odvolania ďalej uviedol, že v tomto prípade nestotožňuje služobný pomer
príslušníka policajného zboru s pracovnoprávnym pomerom (ako v bode 57 odôvodnenia napadnutého
uznesenia nesprávne uvádza prvoinštančný súd). Žalobca však na tomto mieste opätovne zdôrazňuje,

že príslušníci Policajného zboru majú taktiež možnosť domáhať sa súdnej ochrany pred porušovaním
zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, vrátane ochrany pred diskrimináciou z dôvodu
oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. Z návrhu je zrejmé, že žalobca sa návrhom domáhal
právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania (zákazu diskriminácie) zo strany
žalovaného ako jeho zamestnávateľa a služobného úradu , ku ktorému došlo konkrétne tým, že žalovaný

voči nemu uskutočnil pracovnoprávny úkon, ktorý mal charakter odvetného opatrenia, zakázaného
podľa § 1 ods. 4 Zákona o ochrane oznamovateľov bez toho, aby na jeho uskutočnenie získal
predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad“) vyžadovaný podľa § 7 ods.
1 Zákona o ochrane oznamovateľov; a (b) tejto ochrany sa žalobca domáhal spôsobom a v rozsahu
ustanovenom v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a §
11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Žalobca sa teda návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti

alebo nezákonnosti rozhodnutia iného orgánu verejnej moci, ako tvrdí prvoinštančný súd (čo patrí do
právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav “; teda právnej
ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 Zákona o štátnej službe policajtov
v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11 ods. 3

Antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Je vecou dispozičného
oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a v
spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona rozhodne domáhať žalobou vo veci
samej alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, pričom poukázal na výslovnú prípustnosť
neodkladných opatrení v antidiskriminačných sporoch podľa § 309 písm. b) CSP a v individuálnych

pracovnoprávnych sporoch podľa § 318 písm. b) CSP. Žalobca sa v danom prípade rozhodol pre
neodkladné opatrenie, práve s poukazom na povahu veci - proti žalobcovi boli vydané a sú vykonávané
pracovnoprávne úkony v priamom rozpore s § 1 ods. 4 a § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov
[teda pracovnoprávne úkony, na ktoré sa vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu, vykonal žalovaný ako
zamestnávateľ a služobný úrad bez takéhoto súhlasu], čím je zo strany žalovaného porušovaná zákonná

ochranaoznamovateľazávažnejprotispoločenskejčinnostiasožalobcomjezaobchádzanévrozporeso
zásadou rovnakého zaobchádzania, z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti (žalovaný
mal zákonnú povinnosť preukázať v konaní pred Úradom o udelenie súhlasu, že tri na seba nadväzujúce
pracovnoprávne úkony - organizačné opatrenie, ktoré bolo podkladom pre personálny rozkaz č. 47, ktorý
bol zase podkladom pre následný personálny odkaz č. 97 neboli odvetným opatrením) a žalobca bol

týmito pracovnoprávnymi úkonmi preradený na podstatne nižšiu pracovnú pozíciu (na základnom útvare
policajného zboru), s iným miestom výkonu práce a do podstatne nižšej platovej triedy (z 9. platovej
triedy do 4. platovej triedy). Žalobca má za to, že v návrhu, povinná dostupnosť neodkladného opatrenia
v takomto prípade vyplýva priamo z textu Smernice, ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky predovšetkým Zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení

s Antidiskriminačným zákonom. Podľa bodu 96 preambuly Smernice, ktorá slúži ako interpretačná
pomôcka pre výklad a aplikáciu Smernice: „Pre nahlasujúce osoby majú osobitný význam predbežné
prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé. Konkrétne by pre
nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom
práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie,

alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké
zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať, čo je perspektíva,
ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov.“ Podľa článku 21 ods. 6 Smernice (ktorý už
je jej normatívnym a záväzným textom), chránení oznamovatelia protispoločenskej činnosti vrátane
štátnychzamestnancovvslužobnompomere„musiamaťpodľapotrebyprístupknápravnýmopatreniam

proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to
v súlade s vnútroštátnym právom“. Medzi takéto „nápravné opatrenia“ alebo „predbežné opatrenia“
ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky možno zahrnúť predchádzajúci súhlas Úradu
s pracovnoprávnymi úkonmi podľa § 7 Zákona o ochrane oznamovateľov, pozastavenie účinnosti
pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa § 12 Zákona o ochrane oznamovateľov, ako aj neodkladné

opatrenie podľa § 324 a nasl. CSP v spojení s § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov
a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Zo Smernice teda vyplýva, že ochrana
oznamovateľovprotispoločenskejčinnostijepostavenánaprincípeposkytnutiarýchlejaúčinnejochrany
chránenému oznamovateľovi proti akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim jeho postaveniev pracovnoprávnom vzťahu, konkrétne formou „zmrazenia“ účinkov, resp. vykonávania a uplatňovania
takýchto pracovnoprávnych úkonov voči chránenému oznamovateľovi. Žalobca zdôraznil, že smernica
bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná úplne a správne. Jej požiadavky na

dostupnosť neodkladnej predbežnej ochrany pre chráneného oznamovateľa protispoločenskej činnosti
uvedené v bode 96 jej preambuly a v jej článku 21 ods. 6 sú v právnom poriadku Slovenskej republiky
premietnuté v § 7 a § 12 Zákona o ochrane oznamovateľov, v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona a v § 324 a
nasl. CSP. Ak by však ohľadom miery implementácie týchto požiadaviek Smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku vyvstal akýkoľvek spor, potom je podľa čl. 3 ods. 1 CSP a podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (napr. Colson a Kamann, C-14/83, Pfeiffer, C-397/01 a Adeneler
C-212/04) povinnosťou súdov vykladať vnútroštátne právo v súlade so Smernicou. Má za to, že súd
prvej inštancie takýmto spôsobom nepostupoval a úplne takýto „eurokonformný“ výklad pri svojom
rozhodovaní ignoroval, a to aj napriek tomu, že ho na to žalobca už v rámci návrhu výslovne upozornil.
Prvoinštančný súd v napadnutom uznesení odkázal na Smernicu len v rámci zhrnutia argumentácie

žalobcu (body 19 a 20 odôvodnenia napadnutého uznesenia) a ďalej sa k jej aplikácii a výkladu v
rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nijako nevyjadril. Opätovne zdôraznil, že pokiaľ by žalobca
v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť personálneho rozkazu porušením zásady
rovnakého zaobchádzania, správny súd by takúto žalobu musel postúpiť civilnému súdu, keďže správne
súdy nepreskúmavajú súkromnoprávne spory a iné veci, v ktorých je daná právomoc civilných súdov

podľa § 3 a § 4 CSP. Potvrdzuje to aj uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1KO/10/2020 z 25. novembra 2020, na ktoré žalobca odkazoval už skôr v rámci svojho návrhu, v
ktorom sa žalobkyňa v spore proti žalovanej Sociálnej poisťovni domáhala nápravy ujmy (zrušenia
rozhodnutia a vrátenia nezákonne odňatého starobného dôchodku), ktorá jej mala byť spôsobená
rozhodnutím žalovanej. Žalobkyňa sa domáhala nápravy výslovne poukazujúc na ustanovenia § 6 ods.

4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v spojení s Antidiskriminačným zákonom. Rozhodnutie
Sociálnej poisťovne pritom bolo už potvrdené aj správnymi súdmi. Okresný súd Bratislava I toto konanie
zastavil a vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave, ktorý ju postúpil Krajskému súdu v Žiline ako
súdu miestne príslušnému. Krajský súd v Žiline s postúpením nesúhlasil a predložil spor Najvyššiemu
súdu SR podľa § 18 ods. 4 Správneho súdneho poriadku. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR

konštatoval, že žalobkyňa sa nedomáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného žalovanou,
ale domáhala sa právnej ochrany podľa Antidiskriminačného zákona, a preto nešlo o vec patriacu
do správneho súdnictva, ale vecne a miestne príslušným bol civilný súd podľa CSP. Vyššie uvedenú
rozhodovaciu činnosť však prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia opäť nevzal do
úvahy. Žalobca má za to, že závery prvoinštančného súdu sú nesprávne a v časti aj zmätočné,

a to predovšetkým preto, že súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy Antidiskriminačný rozmer
posudzovanej veci, ktorý je pre posúdenie jeho právomoci podstatný a od ktorého je nevyhnutné
odvodzovať existenciu právomoci civilného súdu. Žalobca zdôraznil, že inštitút neodkladného opatrenia
v Antidiskriminačných veciach zároveň v žiadnom prípade nie je možné považovať za „urýchľovanie
tohto procesu [pozn. opravných prostriedkov voči personálnym rozkazom] prostredníctvom civilnej

žaloby“ či nazvať „obchádzaním súčasne platných právnych predpisov na úseku verejnej správy“ ako sa
o to snaží prvoinštančný súd, keďže tieto prostriedky existujú popri sebe a ich použitie zo strany žalobcu
sa navzájom nevylučuje, a teda ani neurýchľuje a neobchádza. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia ďalej len okrajovo vysporiadal s nedávnym rozhodnutím Krajského súdu v
Bratislave vo veci sp.zn. 7Co/50/2023 (prípad verejne známy ako „.), na ktoré vo svojej argumentácii

odkazoval žalobca, kde sa krajský súd zaoberal otázkou právomoci na nariadenie neodkladného
opatrenia v obdobnej právnej situácii (porušenie zákazu diskriminácie vo verejnoprávnom vzťahu).
Krajský súd v tejto veci konštatoval, že právomoc civilného súdu na nariadenie takéhoto neodkladného
opatrenia je daná. Závery Krajského súdu v Bratislave sú v celom rozsahu aplikovateľné aj na tunajšiu
vecapotvrdzujúsprávnosťargumentáciežalobcuanaopaknesprávnosťzáverovprvoinštančnéhosúdu.

Z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave si súd prvej inštancie vybral výlučne body 40-44, podľa
ktorých v antidiskriminačnom spore nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré by konzumovalo
vec samú. Žalobca ďalej v rámci podaného odvolania zdôraznil, že prvoinštančný súd si bezdôvodne
nesprávne vykladá úmysel žalobcu, keď v bode 55 odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza,
že žalobca žalobu vo veci samej, ktorou by mal byť podľa obsahu antidiskriminačný spor, na civilný

súd vôbec nemieni podať. A to aj napriek tomu, že sám žalobca v bode 79 návrhu navrhol súdu
prvej inštancie, aby v prípade, ak bude považovať za potrebné podať po nariadení neodkladného
opatrenia aj žalobu vo veci samej, v neodkladnom opatrení zaviazal žalobcu na takýto procesný
postup v primeranej lehote. Z uvedeného jasne vyplýva, že žalobca nevylučuje možnosť podať nacivilný súd antidiskriminačnú žalobu vo veci samej, ak by prvoinštančný súd vyhodnotil takúto potrebu,
napr. aj s ohľadom na zásadu rovnosti sporových strán a zásadu proporcionality, na ktoré odkazuje
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Okrem toho zdôraznil, že ak by súd dospel k záveru, že

naozaj nemá právomoc vydať navrhované neodkladné opatrenie, potom to nie je dôvod na zamietnutie
návrhu, ale na zastavenie konania a postúpenie veci orgánu, ktorý takú právomoc má. Tento záver
vyplýva tak z § 9 a 10 CSP („Ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky,
súd konanie bezodkladne zastaví“; „Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi.“), ako aj z § 2 ods. 3

Zákona o súdoch, druhej vety („Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže
postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci.“). Citované ustanovenia CSP a Zákona
o súdoch zabezpečujú, aby nedochádzalo k odmietaniu spravodlivosti. Žalobcovi teda nie je zrejmé, z
čoho, resp. z akého ustanovenia platného a účinného právneho predpisu prvoinštnačný súd vyvodzuje
svoj záver, že organizačné opatrenia nepatria do prieskumnej činnosti súdov a sú z nej vylúčené,
nemožno ich zmeniť, zrušiť, vyhlásiť za neplatné, ale ani pozastaviť ich účinnosť, či uložiť povinnosť

zdržania sa ich uplatňovania v rámci nariadenia neodkladného opatrenia. V prvom rade, žalobca sa
nedomáha zmeny, zrušenia, vyhlásenia za neplatné, ale ani pozastavenia účinnosti organizačného
opatrenia. Ako žalobca uviedol už v návrhu, predmetom návrhu nie je preskúmanie zákonnosti, ale
ochrana žalobcu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda diskrimináciou zo strany
žalovaného z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. Navyše, na účely Zákona

o ochrane oznamovateľov a Antidiskriminačného zákona ide nepochybne o pracovnoprávny úkon
[„Zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej
len 'pracovnoprávny úkon')...“] urobený voči žalobcovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, ktorým
došlokmenejpriaznivémuzaobchádzaniusožalobcomakooznamovateľomzávažnejprotispoločenskej
činnosti oproti iným oznamovateľom závažnej protispoločenskej činnosti, ktorí majú zákonom priznanú

ochranu vo forme udelenia predchádzajúceho súhlasu Úradu. Organizačné opatrenie a personálny
rozkaz sú navyše na seba nadväzujúce a vzájomne podmienené pracovnoprávne úkony (existencia
jedného bez ostatných nie je možná). Nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia civilný súd
nezasiahne do žiadnej kompetencie iného orgánu verejnej moci ani nebude brániť v jej výkone.
Žalobca poukázal na to, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil vzťah medzi preskúmavaním

zákonnosti a zrušovaním rozhodnutí orgánov verejnej správy, prípadne pozastavovaním účinnosti
takýchto rozhodnutí na jednej strane (čo patrí do výlučnej právomoci nadriadených správnych orgánov
a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého
zaobchádzania,t.j.preddiskrimináciounastranedruhej(čopatrídovýlučnejprávomocicivilnýchsúdov).
V dôsledku toho súd nesprávne vyhodnotil aj otázku, čo je v tomto prípade „vecou samou“, t.j. meritom

veci.Vecousamou,t.j.meritomvecivtomtokonaníniejeprieskumzákonnostiazrušenieorganizačného
opatrenia a personálnych rozkazov či pozastavenie ich účinkov, ale je ňou nárok na súdnu ochranu
predporušenímzásadyrovnakéhozaobchádzania,konkrétneuloženiepovinnostizdržaťsaporušovania
zásadyrovnakéhozaobchádzania,t.j.diskriminačnéhokonaniažalovanéhovočižalobcovi.Toznamená,
že vecou samou je v tomto prípade tzv. „zdržovacia žaloba“ (v právnej teórii nazývaná aj žalobou

„negatórnou“ - actio negatoria), ktorú má žalobca k dispozícii podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Takáto žaloba
môže podľa § 325 ods. 2 písm. d) a § 330 ods. 2 CSP mať aj podobu návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia a súd môže o nej touto procesnou formou rozhodnúť, ak sú na to splnené zákonné
podmienky podľa § 325 ods. 1 CSP (v tunajšom prípade potreba bezodkladnej úpravy pomerov). Do

kompetencie žalovaného sa neodkladným opatrením nezasiahne ani sa mu nezabráni v jej výkone
preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby vydal
nové organizačné opatrenie, resp. aby boli voči žalobcovi vydané nové personálne rozkazy s rovnakým
výrokom potom, ako k tomu bude udelený predchádzajúci súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 Zákona o
ochrane oznamovateľov. Do kompetencie správneho súdu preskúmať zákonnosť pracovnoprávnych

úkonov žalovaného a zrušiť ich na základe správnej žaloby sa neodkladným opatrením nezasiahne ani
sa nezabráni v jej výkone preto, lebo neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom
nebráni a správny súd nie je v takomto konaní viazaný prípadným predchádzajúcim právnym posúdením
otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o
neodkladnom opatrení. V žiadnom prípade teda nie je možné uzavrieť, tak ako to spravil prvoinštančný

súd, že neodkladné opatrenie, ako ho žiada žalobca, znamená faktické znemožnenie výkonu opatrení
žalovaného, ktoré ho posúva do nerovného postavenia voči žalobcovi. Zásah do iných kompetencií
iných štátnych orgánov a bránenie v ich výkone nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia
neprichádza do úvahy ani hypoteticky. V takýchto prípadoch teda nejde o konkurenciu prostriedkovprávnej ochrany (správne súdnictvo vs. civilné sporové konanie), ale o ich súbeh, ktorý je navyše
zákonom predpokladaný, a to už spomínanými ustanoveniami § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej
službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona.

Civilný súd preto nemôže rezignovať na poskytnutie ochrany podľa týchto ustanovení len z toho
dôvodu, že zásah do práv a právom chránených záujmov jednotlivca bol spôsobený pracovnoprávnymi
úkonmi majúcimi zhodou okolností formu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Opak by znamenal, že
príslušníci Policajného zboru nemajú vôbec nárok na neodkladnú právnu ochranu pred diskrimináciou,
pretože všetky pracovnoprávne úkony sa vo vzťahu k nim realizujú formou personálnych rozkazov.

Týmto spôsobom by došlo k znemožneniu obligatórnej predbežnej ochrany poskytovanej zákonom o
ochrane oznamovateľov (v nadväznosti na čl. 21 ods. 6 Smernice) a tiež Antidiskriminačným zákonom
s poukazom na § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov, nakoľko ak by nebola daná právomoc
civilného súdu na rozhodnutie o neodkladnom opatrení, nebola by daná ani právomoc súdu na konanie
o antidiskriminačnej žalobe vo veci samej. Civilný súd môže v konaní o nariadenie neodkladného
opatrenia na ochranu pred diskrimináciou posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu

verejnej moci) ako otázku predbežnú v zmysle § 194 ods. 1 a 2 CSP, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie
potrebné. Prvoinštančný súd sa preto v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mohol
zaoberať zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči žalobcovi (organizačného opatrenia, personálnych
rozkazov) z hľadiska posúdenia ich súladu s ustanovením § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov,
pričom tento záver bol kľúčový (a jediný podstatný) pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie,

z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. Súd prvej inštancie len stručne
konštatoval, že nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (organizačného
opatrenia a personálnych rozkazov) a už vôbec si ju nemôže vyriešiť ako otázku prejudiciálnu,
ako to žiada žalobca. Prvoinštančný súd pritom nijakým spôsobom bližšie nezdôvodnil, prečo sa
podľa neho ustanovenia § 194 ods. 1 a 2 CSP v tomto prípade neaplikujú. Je totiž potrebné

rozlišovať konečné rozhodnutie o zákonnosti resp. nezákonnosti pracovnoprávnych aktov v rámci
správneho súdnictva a predbežné posúdenie zákonnosti pracovnoprávnych aktov na účely civilného
antidiskriminačného konania. Ak by v rámci správneho súdnictva aj došlo k situácii, kedy správny súd
konštatuje zákonnosť organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, avšak nariadené neodkladné
opatrenie by obmedzovalo žalovaného v ich uplatňovaní a výkone, tento stav je plne napraviteľný

zákonnými prostriedkami. V takejto situácii by žalovanému nič nebránilo podať buď návrh na zrušenie
neodkladného opatrenia (§ 334 CSP) alebo žalobu o navrátenie do pôvodného stavu (§ 337 ods. 2
CSP) a účinky neodkladného opatrenia týmto spôsobom eliminovať. Navyše, nie je vôbec vylúčená
ani taká situácia, že by organizačná zmena a personálne rozkazy boli správnym súdom v správnom
súdnom konaní posúdené ako zákonné, avšak civilným súdom v civilnom sporovom konaní by bolo

posúdené ako porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania, v dôsledku čoho by civilný súd napr.
uložil povinnosť upustiť od ďalšieho konania (čo je to isté ako zdržať sa takého konania) či napraviť
protiprávny stav. Organizačné opatrenie a personálne rozkazy nemusia byť neplatným právnym úkonom
na to, aby bolo možné vydať navrhované neodkladné opatrenie; stačí osvedčenie, že boli vydané v
rozpore s § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov. Možno viesť legitímnu polemiku o tom, či

pracovnoprávne úkony môžu byť v zmysle § 7 ods. 8 Zákona o ochrane oznamovateľov „neplatným
právnym úkonom“, avšak treba povedať, že ich „neplatnosť“ nie je podmienkou na to, aby mohlo byť
vydané navrhované neodkladné opatrenie. Neplatnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym následkom
porušenia zákona (tam, kde je takýto následok z hľadiska hmotnoprávneho možný). Naproti tomu
neodkladné opatrenie je procesný prostriedok neodkladnej právnej ochrany pred zásahom do právneho

afaktickéhopostaveniažalobcu,ktorýsvojoupovahouamierouposkytnutietakejtoochranyodôvodňuje.
Pre poskytnutie takejto ochrany pred diskriminačným konaním žalovaného majúcim v tomto konkrétnom
prípade formu organizačného opatrenia a personálnych rozkazov je plne postačujúce osvedčiť, že tieto
boli vydané v rozpore s § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov, teda bez predchádzajúceho
súhlasu Úradu. Predmetom sporu v tunajšom prípade (a podstatnou predbežnou otázkou) je výlučne

otázka, či žalovaný mohol vydať voči žalobcovi organizačné opatrenie a personálne rozkazy, t.j. či mohol
žalobcu odvolať z funkcie, preradiť na nižšiu pozíciu, zmeniť mu miesto výkonu práce a znížiť mu
služobnýplatbezpredchádzajúcehosúhlasuÚradupodľa§7ods.1Zákonaoochraneoznamovateľovv
čase,keďmalžalobcastatuschránenéhooznamovateľa.Akbolžalovanýpovinnýzískaťpredchádzajúci
súhlas Úradu s pracovnoprávnymi úkonmi, avšak tento súhlas nezískal, a teda nepreukázal, že tieto

pracovnoprávne úkony neboli urobené v súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti,
tieto pracovnoprávne úkony porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2a ods. 3 Zákona
o štátnej službe policajtov a § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k tejto otázke: (a)
Zákon o štátnej službe policajtov upravuje vznik, zmenu a zánik služobného pomeru príslušníkaPolicajného zboru vo všeobecnosti (a preto je vo vzťahu k tejto otázke všeobecným predpisom - lex
generalis); zatiaľ čo (b) Zákon o ochrane oznamovateľov ustanovuje dodatočnú podmienku pre zmenu
a zánik pracovného alebo služobného pomeru akejkoľvek osoby vrátane príslušníka Policajného zboru

(predchádzajúci súhlas Úradu) vo veľmi špecifickej situácii, keď má táto osoba status chráneného
oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti (a preto je vo vzťahu k tejto otázke a k zákonu
o štátnej službe policajtov špeciálnym predpisom - lex specialis). Tieto dva právne predpisy nie sú
navzájom protichodné, ale osobitný predpis dopĺňa všeobecný predpis, teda je k nemu komplementárny.
V zmysle interpretačného pravidla lex specialis derogat legi generali je potom výsledok vzťahu špeciality

medzi týmito dvomi právnymi predpismi taký, že na uskutočnenie pracovnoprávnych úkonov, ktorých
obsahom je odvolanie z funkcie, preradenie na nižšiu pozíciu a zníženie služobného platu v prípade
policajta,ktorýjechránenýmoznamovateľom,musiabyťsplnenékumulatívnejednakpodmienkypodľa§
46 ods. 1 Zákona o štátnej službe policajtov (lex generalis) a jednak podmienka podľa § 7 ods. 1 Zákona
o ochrane oznamovateľov (lex specialis), teda získanie predchádzajúceho súhlasu Úradu s takýmito
pracovnoprávnymi úkonmi. Predmetom konania o návrhu je posúdenie personálneho rozkazu výlučne z

hľadiska jeho súladu s lex specialis, teda s § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov. V tejto súvislosti
je ešte potrebné uviesť, že v prípade príslušníkov tých štátnych orgánov, pri ktorých zákonodarca
vzhľadom na ich špecifické funkcie a postavenie považoval za potrebné obmedziť pôsobnosť Zákona
o ochrane oznamovateľov a buď úplne alebo čiastočne ich z pôsobnosti tohto zákona vyňať, to
zákonodarca aj výslovne urobil, a to konkrétne: (a) v § 7 ods. 1 prvej vete za bodkočiarkou, kde

sa zužuje požiadavka na získanie predchádzajúceho súhlasu v prípade profesionálnych vojakov;
a (b) v § 23, kde sa zužuje pôsobnosť Zákona o ochrane oznamovateľov v prípade príslušníkov
Slovenskej informačnej služby, Vojenského spravodajstva a Národného bezpečnostného úradu a
výslovnesavylučujepodmienkazískaniapredchádzajúcehosúhlasuÚraduspracovnoprávnymúkonom
voči príslušníkom týchto orgánov podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov. Preto je a

contrario nepochybné, že príslušníci Policajného zboru z pôsobnosti § 7 ods. 1 Zákona o ochrane
oznamovateľov vyňatí nie sú a tento sa na nich vzťahuje v celom rozsahu. Právna ochrana vo forme
odvolania a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku správnej žalobe, nenahrádza
neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ale ju dopĺňa a ide o dva
autonómne prostriedky súdnej ochrany. V prvom rade je potrebné povedať, že požiadavka subsidiarity

pri nariaďovaní neodkladného opatrenia existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu - teda
zriadeniusudcovskéhozáložnéhoprávanazabezpečenieuplatnenéhonároku,ktorévtunajšomprípade
s ohľadom na predmet sporu neprichádza do úvahy. Okrem tohto prípadu výslovne predpokladaného
v § 324 ods. 3 CSP neexistuje žiadna všeobecná podmienka subsidiarity neodkladného opatrenia v
tom zmysle, že by nariadenie neodkladného opatrenia bolo prípustné iba vtedy, ak nie je požadovanú

ochranu možné dosiahnuť iným zákonným spôsobom. Platí totiž, že vo vzťahu k neodkladnému
opatreniu vždy existuje aj iná možnosť ochrany porušeného práva (žaloba vo veci samej), avšak táto
spravidla nie je taká efektívna prinajmenšom z hľadiska času potrebného na jej dosiahnutie a z hľadiska
účinkov (predbežná vykonateľnosť neodkladného opatrenia). Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 13/2020 síce rozširuje subsidiaritu neodkladného opatrenia oproti zákonnému

textu aj voči iným inštitútom, avšak iba voči takým, prostredníctvom ktorých možno dosiahnuť „účinnú“
právnu ochranu. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že neodkladné opatrenie možno nariadiť iba vtedy,
ak neexistuje iná možnosť ochrany prostredníctvom iného inštitútu, pričom účinnosť takejto ochrany
už prvoinštančný súd opomína. Prvoinštančný súd na tomto základe odmietol nariadiť neodkladné
opatrenie s odôvodnením, že žalobca má na právnu ochranu k dispozícii odvolanie a správnu

žalobu s prípadným priznaním odkladného účinku. Čo znamená v konkrétnom prípade „účinná“ súdna
ochrana, to treba posudzovať in concreto podľa všetkých okolností prípadu. V prípadoch ochrany pred
diskrimináciou pre oznámenie protispoločenskej činnosti Smernica predpokladá poskytnutie účinnej a
rýchlejsúdnejochranyoznamovateľovipreddiskriminácioucezodvetnéopatrenia.Pretoeurokonformný
výklad zákona v súlade so Smernicou vyžaduje, aby oznamovateľ protispoločenskej činnosti mal k

dispozícii účinnú súdnu ochranu práve aj vo forme neodkladného opatrenia. Domáhanie sa právnej
ochrany prostredníctvom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. civilnej antidiskriminačnej
žaloby preto nie je a nemôže byť snahou o urýchľovanie procesu rozhodovania o riadnych opravných
prostriedkoch voči personálnym rozkazom, ani obchádzaním súčasne platných právnych predpisov
na úseku verejnej správ , ako to tvrdí súd prvej inštancie. A už vôbec to nemožno vykladať tak,

že by pri každom jednom rozhodnutí v oblasti verejnej správy, ktoré je preskúmateľné v správnom
súdnictve, výlučne civilné súdy rozhodovali o neodkladných opatreniach v uvedených veciach. Je síce
pravda, že o neodkladných opatreniach môžu rozhodovať iba civilné súdy, avšak nemožno hovoriť o
„každom jednom rozhodnutí v oblasti verejnej správy, ktoré je preskúmateľné v správnom súdnictve“.Možnosť rozhodnutia o neodkladnom opatrení v tomto prípade vyplýva z antidiskriminačnej povahy
sporu. Antidiskriminačné spory sú totiž odlišným a samostatným konaním od posudzovania zákonnosti
personálnych rozkazov v správnom konaní a správnom súdnictve a sú rozhodované civilnými súdmi

podľa CSP. Spomenuté prostriedky súdnej ochrany sa vzájomne ani nevylučujú. Podaním opravného
prostriedku voči personálnym rozkazom sa žalobca v žiadnom prípade nevzdáva možnosti podať návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia (a naopak) a v žiadnom prípade to nie je možné vykladať tak,
že by žalobca odvolaním sa voči personálnemu rozkazu poprel právomoc civilných súdov nariadiť
v rovnakej veci neodkladné opatrenie. Súbežným podaním opravného prostriedku popri návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca iba uchádza o celý a maximálny rozsah právnej ochrany
garantovanej právnym poriadkom. Pokiaľ príslušník Policajného zboru tvrdí, že rozhodnutím jeho
nadriadeného (v tomto prípade personálnymi rozkazmi) došlo vo vzťahu k jeho osobe k porušeniu
zákona (v tomto prípade došlo aj k porušeniu Zákona o štátnej službe policajtov) a súčasne k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania (v tomto prípade v spojení s ochranou oznamovateľa
závažnej protispoločenskej činnosti), právny poriadok mu dáva k dispozícii (prinajmenšom) dva

právne prostriedky právnej ochrany: 1) nezákonnosť rozhodnutia môže napadnúť riadnym opravným
prostriedkom (odvolaním) a následne správnou žalobou na správnom súde; a porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania môže napadnúť žalobou, prípadne návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia na civilnom súde. Nie je vôbec vylúčené, aby rozhodnutia správneho orgánu (v tomto prípade
pracovnoprávne úkony žalovaného) boli súčasne vyhodnotené správnym súdom ako zákonné v zmysle

§ 46 ods. 1 Zákona o štátnej službe policajtov (a správna žaloba bola z tohto dôvodu zamietnutá) a
civilným súdom ako porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania (a bolo z tohto dôvodu nariadené
zdržovacie neodkladné opatrenie spočívajúce v príkaze zdržať sa výkonu diskriminačných rozhodnutí
voči žalobcovi). Takéto zdržovacie neodkladné opatrenie totiž nebráni žalovanému, aby porušenie
zásadyrovnakéhozaobchádzaniakedykoľveksvojímvlastnýmpostupomodstránil,inconcretozískaním

predchádzajúceho súhlasu Úradu, po ktorom môže byť organizačné opatrenie aj personálne rozkazy
opätovne vydané. Ak by podľa názoru žalobcu mali platiť závery uvedené prvoinštančným súdom v
napadnutom uznesení, potom by to v praxi znamenalo, že z ochrany oznamovateľov protispoločenskej
činnosti by boli automaticky vylúčení všetci príslušníci Policajného zboru napriek tomu, že slovenský
ani európsky zákonodarca tieto osoby z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti v žiadnom

prípade nevylúčili. V služobnom pomere príslušníka Policajného zboru sa totiž všetky podstatné
pracovnoprávne úkony realizujú formou personálnych rozkazov. Nariadením neodkladného opatrenia by
nedošlo k porušeniu zásady proporcionality a žalovaný by nebol obmedzený neprimeraným spôsobom.
Prvoinštančný súd na rôznych miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia selektívne berie do
úvahy alebo opomína antidiskriminačný charakter predmetného konania, podľa toho, ako sa mu to

hodí. Žalobca má za to, že závery prvoinštančného súdu vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia sú
zmätočné a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade, prvoinštančný súd
zjavne nemá ustálené, či ide v tomto prípade o antidiskriminačný spor alebo nie. Kým na jednej strane
(nesprávne) tvrdí, že by rozhodnutím zasiahol do právomocí iného orgánu a celé konanie o veci
samej by sa presunulo z roviny verejnoprávnej do súkromnoprávnej, s vylúčením prieskumnej činnosti

správnych súdov, do ktorej práve predmetná oblasť právnych vzťahov primárne patrí, na druhej strane
tvrdí, že žalobca neosvedčil, že išlo o „odvetné“ opatrenie správneho orgánu a rovnako neosvedčil
ani porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Je nesporné, že o antidiskriminačných sporoch majú
právomoc rozhodovať výlučne civilné súdy. Ak by preto prvoinštančný súd ako civilný súd rozhodol
o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré je v antidiskriminačných veciach prípustné, nemohol by

zasiahnuť do právomoci správneho orgánu, ani správneho súdu, ktoré nemajú v antidiskriminačnom
spore právomoc. Tým, že súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vydanie neodkladného opatrenia -
teda najmä osvedčenie žalobcom tvrdených skutočností, nepriamo priznal, že právomoc na rozhodnutie
o neodkladnom opatrení má. Navyše, súd prvej inštancie priznal svoju právomoc aj pre vydanie časovo
obmedzeného neodkladného opatrenia, keďže tvrdí, že neproporcionálne by bolo len vydanie takého

neodkladného opatrenia, ktoré by bolo časovo neobmedzené, resp. konzumujúce vec samú. Nie je
preto zrejmé, prečo týmto spôsobom prvoinštančný súd nepostupoval. Súd teda na jednej strane
(nesprávne)odôvodnilzamietnutienávrhunedostatkomsvojejprávomocivydaťnavrhovanéneodkladné
opatrenie. Na druhej strane však tvrdí, že žalobcom tvrdené skutočnosti v súvislosti s diskrimináciou
žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil a zároveň nie je dostačujúce len osvedčenie založené výlučne

na tvrdení jednej sporovej strany, nakoľko by prišlo k porušeniu zásady proporcionality a žalovaný by
bol obmedzený neprimeraným spôsobom. V súlade s § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov
„zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej
len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasomúradu;vočichránenémuoznamovateľovi,ktorýmjeprofesionálnyvojak,sasúhlasúraduvyžaduje,lenak
tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva
nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je

dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ V súlade s § 7 ods. 3
Zákonaoochraneoznamovateľov„Úradpredvydanímrozhodnutiaožiadostioudeleniesúhlasuumožní
chránenému oznamovateľovi vyjadriť sa v primeranej lehote k navrhovanému pracovnoprávnemu
úkonu.“ V súlade s § 7 ods. 3 Zákona o ochrane oznamovateľov „Úrad udelí súhlas s navrhovaným
pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ

preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným
oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne“. S požiadavkou získania predchádzajúceho
súhlasu Úradu s pracovnoprávnymi úkonmi žalovaného sa súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
žiadnymspôsobomnevysporiadal.Priposudzovaníporušeniazásadyproporcionalitysúdprvejinštancie
úplne odignoroval skutočnosť, že žalovaný mal v prvom rade zákonnú povinnosť požiadať Úrad o
predchádzajúci súhlas a v rámci toho preukázať v konaní o udelenie súhlasu pred úradom, že tri na seba

nadväzujúce pracovnoprávne úkony neboli odvetným opatrením voči žalobcovi ako oznamovateľovi
závažnej protispoločenskej činnosti. Vzhľadom na status žalobcu ako chráneného oznamovateľa sa
totiž ex lege predpokladá (vyvrátiteľná domnienka, viď § 7 ods. 5 Zákona o ochrane oznamovateľov),
že pracovnoprávne úkony boli urobené v súvislosti s jeho oznámením protispoločenskej činnosti (teda
sú odvetnými opatreniami). Žalovaný mal priestor túto domnienku vyvrátiť a preukázať, že o odvetné

opatrenia nejde, a to práve a len v konaní podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré
však žalovaný ani neinicioval (a tento zákon ignoroval). Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade
nejde o obmedzenie žalovaného neprimeraným spôsobom, ako sa snaží tvrdiť prvoinštančný súd,
ale naopak, súd neprimerane a nad rámec zákona obmedzuje žalobcu, keď na žalobcu prenáša
dôkazné bremeno, ktoré mal v súlade so zákonom o ochrane oznamovateľov znášať žalovaný, a to

už v konaní o udelenie súhlasu pred úradom, ktorý žalovaný v rozpore so zákonom obišiel. Podľa
názoru žalobcu nemožno súhlasiť ani s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého by sa vydaním
neodkladného opatrenia vytvoril nenávratný stav. V prvom rade, do kompetencie žalovaného sa
neodkladným opatrením nezasiahne, ani sa mu nezabráni v jej výkone (a už vôbec nie nenávratne)
preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby vydal

nové organizačné opatrenie, resp. aby boli voči žalobcovi vydané nové personálne rozkazy s rovnakým
výrokom potom, ako k tomu bude udelený predchádzajúci súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 Zákona o
ochrane oznamovateľov. V neposlednom rade, ak bol súd prvej inštancie toho názoru, že neodkladné
opatrenie nepostačuje na trvalú úpravu pomerov medzi stranami, resp. by mohlo dôjsť k porušeniu
zásady proporcionality, a preto je potrebné vykonať plnohodnotné dokazovanie a vec posúdiť v rámci

konania vo veci samej, mohol postupovať v zmysle návrhu, a vydať neodkladné opatrenie a vo výroku
uzneseniaoneodkladnomopatreníuložiťžalobcovipovinnosťpodaťvurčitejlehotežalobuvovecisamej
(§336ods.1CSP).Neodkladnéopatreniebyvtakomprípadeboločasovoobmedzenédoprávoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd by mal
právomoc takéto neodkladné opatrenie vydať. Žalobca má za to, že napadnuté uznesenie porušuje

jeho právo na spravodlivý proces, pretože je odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae). Právo
na spravodlivý proces je veľmi široké a jednou z jeho základných zložiek (a predpokladom realizácie
všetkých jeho ostatných zložiek) je právo na prístup k súdu. Žalobca sa v návrhu domáhal prístupu
k civilnému súdu s návrhom na poskytnutie neodkladnej ochrany pred diskrimináciou v situácii, keď
mu tento prostriedok právnej ochrany (zdržovacia žaloba) vyplýval priamo z § 2a ods. 1 a 3 Zákona o

štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného
zákona popri „štandardných“ prostriedkoch právnej ochrany proti nezákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy (odvolanie, správna žaloba). Prvoinštančný súd však (nesprávne) právne posúdil svoju
právomoc takým spôsobom, že žalobcovi tento prístup k civilnému súdu odoprel bez akéhokoľvek
zákonného dôvodu. Žalobca netvrdí, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru možno označiť

za pracovnoprávny pomer a zároveň nepopiera, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru
má svoje špecifiká (najmä oproti bežnému pracovnému pomeru v súkromnej sfére). Tieto špecifiká
však nijako nebránia žalobcovi v tom, aby sa v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
domáhal na civilnom súde právnej ochrany v rozsahu a spôsobom predpokladaným v § 2a ods. 1
a 3 Zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3

Antidiskriminačného zákona (vrátane neodkladného opatrenia). Žalobca má za to, že súd prvej inštancie
nijakýmspôsobomnevysvetlil,akejprávnejochranysatedamôžepríslušníkPolicajnéhozboru(žalobca)
domáhať podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods.
2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ak nie práve takej, akej sa návrhom domáhal. Súdprvej inštancie taktiež ako dôvod zamietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol v
súvislosti s ochranou žalobcu pred diskrimináciou, že v rámci antidiskriminačného konania je možné
domáhať sa žalobou „upustenia od protiprávneho konania, ktorým dochádza k porušovaniu zásady

rovnakého zaobchádzania, nápravy protiprávneho stavu, poskytnutia primeraného zadosťučinenia,
alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“, avšak petit návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia však smeruje k „zdržovacej žalobe“. V zmysle výkladu prvoinštančného súdu teda petit
navrhovaného neodkladného opatrenia v znení „zdržať sa“ diskriminačného konania (teda výkonu a
uplatňovania organizačného opatrenia a personálnych rozkazov) nie je možné subsumovať pod petit

v znení „upustiť“ od diskriminačného konania a „odstrániť protiprávny stav“. Diskriminačným konaním
je v tunajšom prípade výkon a uplatňovanie organizačného opatrenia a personálnych rozkazov a je
nepochybné, že „zdržať sa“ tohto konania [čo je terminológia § 325 ods. 2 písm. d) CSP] znamená
to isté ako „upustiť“ od tohto konania a „odstrániť protiprávny stav“ [čo je terminológia § 9 ods. 2
Antidiskriminačného zákona]. Ak však na tomto mieste sám súd priznáva, že je možné domáhať sa
antidiskriminačnou žalobou vo veci samej s petitom „upustiť od diskriminačného konania a odstrániť

protiprávny stav“, potom tým zároveň priznáva, že je možné domáhať sa aj vydania navrhovaného
neodkladného opatrenia s petitom „zdržať sa“ toho istého diskriminačného konania. Vyhovenie takejto
žalobe by totiž malo tie isté právne následky vo vzťahu k organizačnému opatreniu a personálnym
rozkazom, ako by malo neodkladné opatrenie. Dokonca, v prípade právoplatného vyhovenia žalobe
vo veci samej by išlo o nezvratný právny stav (res iudicata), zatiaľ čo pri neodkladnom opatrení ide

o stav, ktorý je za každých okolností zvrátiteľný buď návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia
(§ 334 CSP), alebo žalobou o navrátenie do pôvodného stavu (§ 337 ods. 2 CSP). Z uvedeného je
zrejmé, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia (ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil ako
neprípustný pre nedostatok právomoci) sa žalobca vlastne domáhal menej invazívneho zásahu do
výkonu a uplatňovania pracovnoprávnych úkonov (z hľadiska následného posúdenia (ne)zákonnosti

správnym súdom, resp. odvolacím orgánom), než by sa domáhal podaním antidiskriminačnej žaloby vo
veci samej (ktorú súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia pripustil ako vhodný
prostriedok súdnej ochrany pred diskrimináciou). Okrem toho, že takýto záver prvoinštančného súdu
je arbitrárny a nepochopiteľný, je zároveň potvrdením, že navrhované neodkladné opatrenie spĺňa aj
podmienkusubsidiarityprinajmenšomvovzťahukantidiskriminačnejžalobevovecisamej.Bezvýhradne

platí, že ak je v určitom prípade prípustná antidiskriminačná žaloba vo veci samej, potom musí byť
prípustné aj neodkladné opatrenie s rovnakým obsahom a účelom, ak je osvedčená potreba neodkladnej
úpravy pomerov. Je teda nevysvetliteľné, prečo prvoinštančný súd, konštatujúc možnosť domáhať sa
ochrany práv žalobcu prostredníctvom antidiskriminačnej žaloby vo veci samej, nepripustil neodkladné
opatrenie s rovnakým obsahom, ktoré by do výkonu a uplatňovania personálneho rozkazu zasiahlo

oveľa menej invazívne než rozhodnutie o žalobe, avšak bolo by rýchlejšie a účinnejšie. Ak by súd prvej
inštancie bol toho názoru, že neodkladné opatrenie nie je vhodné na trvalú úpravu pomerov, ale vec si
vyžaduje posúdenie v rámci konania vo veci samej, tak žalobca síce zastáva názor, že navrhovaným
neodkladným opatrením je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, avšak v návrhu
výslovne uviedol: „V prípade ak bude súd považovať za potrebné podať po nariadení neodkladného

opatrenia aj žalobu vo veci samej, navrhujeme, aby súd v neodkladnom opatrení zaviazal žalobcu na
takýto procesný postup v primeranej lehote.“ Nie je preto pravdivé tvrdenie prvoinštančného súdu, že
žalobca „žalobu vo veci samej, ktorou by mal byť podľa obsahu antidiskriminačný spor, na civilný súd
nemieni vôbec podať, nakoľko neodkladné opatrenie má podľa neho mať trvalý charakter a vec samu
tak konzumovať“. Preto ak bol prvoinštančný súd toho názoru, že neodkladné opatrenie nepostačuje

na trvalú úpravu pomerov medzi stranami, resp. by mohlo dôjsť k porušeniu zásady proporcionality, a
preto je potrebné vykonať plnohodnotné dokazovanie a vec posúdiť v rámci konania vo veci samej,
ani to ešte nie je zákonný dôvod na zamietnutie návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. V takom
prípade mal súd postupovať v súlade s návrhom, vydať neodkladné opatrenie a vo výroku uznesenia
o neodkladnom opatrení uložiť žalobcovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej (§

336 ods. 1 CSP). Žalobca by to rešpektoval a takú žalobu by podal, pričom neodkladné opatrenie
by v takom prípade bolo časovo obmedzené do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Keďže
súd napadnutým uznesením odoprel žalobcovi právnu ochranu výslovne predpokladanú v § 2a ods.
1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3
Antidiskriminačného zákona, dopustil sa voči žalobcovi odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae),

čojejednaznajzávažnejšíchforiemporušeniaprávanaspravodlivýproces.Okremtoho,žeidezostrany
prvoinštančného súdu o odmietnutie spravodlivosti, tento súd napadnutým uznesením a odmietnutím
poskytnutia neodkladnej ochrany podporuje žalovaného vo vykonávaní zjavne nezákonnej organizačnej
zmeny a na ňu nadväzujúcich personálnych rozkazov (vydaných bez predchádzajúceho súhlasu úradu,ktorý sa na ich vydanie vyžadoval). Napriek tomu, že podľa čl. 5 CSP „zjavné zneužitie práva nepožíva
právnu ochranu“, prvoinštančný súd napadnutým uznesením poskytol právnu ochranu zjavnému
zneužitiu práva zo strany žalovaného. Žalobca túto potrebu bezodkladnej úpravy pomerov odôvodnil

predovšetkým tým, že žalobca mal status chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej
činnosti, voči ktorému nebolo možné vydať organizačné opatrenie a naňho nadväzujúce personálne
rozkazy bez predchádzajúceho súhlasu úradu (osvedčené opatrením prokurátora o poskytnutí ochrany);
napriek tomu žalovaný voči žalobcovi organizačné opatrenie a personálne rozkazy vydal bez toho, aby
k tomu získal predchádzajúci súhlas úradu (osvedčené personálnym rozkazom a verejným vyjadrením

predsedníčky úradu citovanom v článku, ktorý je súčasťou spisu); výkon organizačného opatrenia
a personálnych rozkazov voči žalobcovi má na osobu žalobcu (a prostredníctvom neho aj na jeho
rodinu) obzvlášť nepriaznivé účinky. Potreba bezodkladnej úpravy pomerov je okrem toho v tomto
prípade daná už samotnou povahou, obsahom a účinkami pracovnoprávnych úkonov, ktoré napĺňajú
všetky znaky zakázaných odvetných opatrení podľa § 1 ods. 4 Zákona o ochrane oznamovateľov,
konkrétne: zrušenie (práve) žalobcovej doterajšej funkcie a odvolanie žalobcu z tejto funkcie; preradenie

(práve) žalobcu na nižšiu pozíciu; zmena (práve) žalobcovho miesta výkonu práce; a zníženie (práve)
žalobcovho služobného platu. Žalovaný, napriek tomu, že vedel, že žalobca má priznaný status
chráneného oznamovateľa, svojím postupom a vydaním organizačného opatrenia, na ktoré neskôr
nadväzovali personálne rozkazy, tento status úplne ignoroval, čím preukázal bezprecedentné pohŕdanie
nielen žalobcom, ale aj platnými a účinnými zákonmi a inou inštitúciou Slovenskej republiky, ktorej

je zverený výkon právomocí určených na zabezpečenie ochrany oznamovateľov protispoločenskej
činnosti vyplývajúcich zo Smernice. Žalovaný, ako jeden z najvýznamnejších štátnych orgánov, tak
konal v priamom rozpore nielen so zákonom na ochranu slabších strán, ale aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čo je veľmi nebezpečný precedens a aj návod pre ostatných, či už vo verejnej
alebo súkromnej sfére. Ak by súd ponechal toto konanie žalovaného bez adekvátneho právneho

postihu, je podľa názoru žalobcu vysoko pravdepodobné, že vo veľmi krátkom čase sa jeho konaním
budú inšpirovať aj iné štátne orgány či súkromné osoby (zamestnávatelia), pretože budú vedieť, že
im za to nič nehrozí. Prvoinštančný súd bez opory v zákone podmienil nariadenie neodkladného
opatrenia neexistenciou iných zákonných možností ako dočasne upraviť pomery strán sporu (teda
podmienkou subsidiarity, ktorá však existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, a vo vzťahu

k iným alternatívam iba v prípade, že sú spôsobilé poskytnúť „účinnú“ právnu ochranu) a poukázal
na možnosť podania správnej žaloby a návrhu na priznanie jej odkladného účinku a tiež možnosť
podania antidiskriminačnej žaloby vo veci samej. Po prvé, správna žaloba s návrhom na priznanie
odkladného účinku neposkytuje porovnateľnú ochranu ako neodkladné opatrenie, a to ani z časového
hľadiska (lehoty na rozhodnutie o odvolaní, prípadne odkladnom účinku správnej žaloby sú po prvé

poriadkové, resp. pri odvolaní môže byť lehota predlžovaná podľa ľubovôle správneho orgánu a po
druhé niekoľkonásobne dlhšie než lehota na vydanie neodkladného opatrenia) ani z hľadiska rozsahu,
čo potvrdil aj kompetenčný senát Najvyššieho správneho súdu sp.zn. 1SKomp/6/2021 z 08. decembra
2021:„(...)SSPneupravujeanineodkladnéopatrenie,anipodobneširokýprocesnýprostriedokdočasnej
ochrany práv účastníka; inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189 SSP) nie je takýmto

inštitútom-nejdetotižosamostatnýprocesnýnárok,alelenorozšírenieúčinkov,ktorésúinakspodaním
správnej žaloby spojené." Je preto nesprávne a zavádzajúce tvrdenie prvoinštančného súdu, že je to
vec nastavenia príslušnej legislatívy. Súd prvej inštancie sa pritom s vyššie uvedenou argumentáciou
žalobcu v návrhu, vrátane spomenutého rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho správneho
súdu vôbec nevysporiadal. Po druhé, podanie antidiskriminačnej žaloby vo veci samej nemôže byť v

žiadnom prípade považované za porovnateľnú ochranu ako neodkladné opatrenie v antidiskriminačnom
spore už len zo samotnej podstaty týchto dvoch procesných inštitútov. Prvoinštančný súd však týmto
priznal a osvedčil svoju právomoc rozhodovať o návrhu žalobcu. Nie je preto jasné, ako inak a ako viac
mohol ešte žalobca osvedčiť potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Žalobca uviedol, že trvá na tom, že
súd prvej inštancie otázku osvedčenia potreby bezodkladnej úpravy pomerov nesprávne právne posúdil,

resp.zdôkazovosvedčujúcichtútopotrebuvyvodilnesprávnyskutkovýzáver,žetátopotrebaneexistuje.
Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací vydal
nasledovné uznesenie: „Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV č.k. 51Cos/5/2023-57
zo dňa 20.12.2023 mení takto: I. Žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného
opatrenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 25/2023 zo dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu

riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 47/2023 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bánovciach nad Bebravou č. 97/2023 účinného odo dňa
01.12.2023 voči žalobcovi. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.20. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v lehote na podanie odvolania doplnil svoje
odvolanie v rámci ktorého uviedol, že dňa 18.01.2024 žalobca náhodne zistil skutočnosť zakladajúcu

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP. Keďže dosiaľ ešte neuplynula lehota na doplnenie
odvolacích dôvodov, žalobca týmto doplnil (rozšíril) odvolanie o nový odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. c) CSP t.j., že v konaní o návrhu rozhodovala a napadnuté uznesenie vydala vylúčená sudkyňa,
ktorá mala byť vylúčená pre pomer k sporu a k žalobcovi. Dňa 18.01.2024 právny zástupca žalobcu
náhodným prezretím webovej stránky www.pravnystat.eu zistil, že zákonná sudkyňa prvoinštančného

súdu D.. Z. F. (ďalej len „namietaná sudkyňa“) verejne podporila svojím podpisom „výzvu právnikov“
zverejnenú na webovej stránke https://pravnystat.eu/ (ďalej len „výzva právnikov“), čím sa verejne
stotožnila s celým jej obsahom. Text výzvy právnikov (z ktorej nie je zrejmý dátum jej zverejnenia, priložil
k tejto námietke ako prílohu č. 1. Zároveň čestne vyhlásil, že o verejnej výzve a o skutočnosti, že
namietaná sudkyňa je jednou z jej signatárok, nemal vedomosť až dodnes (nepatrí medzi pravidelných
návštevníkov uvedenej webovej stránky). Keďže túto vedomosť nadobudol až po skončení konania pred

prvoinštančným súdom, nemohol včas uplatniť námietku zaujatosti voči uvedenej zákonnej sudkyni v
prvoinštančném konaní a môže túto skutočnosť uplatniť až teraz ako odvolací dôvod. Žalobca v rámci
doplneniasvojhoodvolaniauviedol,želistinoupriloženouktomutopodaniujepreukázané,ženamietaná
sudkyňa verejne podporila svojím podpisom výzvu právnikov, čím sa verejne stotožnila s celým jej
obsahom. V bode 4 výzvy právnikov označenej nadpisom „Postoj k aktuálnej legislatívnej iniciatíve vlády

SR“ sa okrem iného uvádza nasledovný text (zvýraznenie doplnené): „Pokiaľ ide o navrhované zmeny
týkajúce sa Zákona o ochrane oznamovateľov pripomíname, že zmysle konštantnej judikatúry ESĽP
ak niektorá osoba obhájiteľným spôsobom tvrdí, že bola zo strany polície alebo iných porovnateľných
štátnych orgánov vystavená zaobchádzaniu, ktoré je nezákonné a v rozpore s článkom 2 Dohovoru
chrániaceho právo na život, článkom 3 Dohovoru zakazujúceho mučenie neľudské a ponižujúce

zaobchádzanie alebo článkom 8 Dohovoru zakazujúcim neprimerané zásahy do telesnej a psychickej
integrity, či súkromia, potom tieto ustanovenia implikujú požiadavku viesť účinné oficiálne vyšetrovanie.
Toto vyšetrovanie musí viesť k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb. Keby to tak nebolo, tak
by podľa tohto medzinárodného súdneho orgánu v niektorých prípadoch bolo možné, aby príslušníci
štátnych orgánov takmer beztrestne šliapali po právach tých, ktorí podliehajú ich právomoci. Podľa ESĽP

je hlavným účelom vyšetrovania zabezpečiť, že štátni zamestnanci alebo štátne orgány, budú braní
na zodpovednosť za zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s uvedenými článkami Dohovoru, ku ktorému
došlo v rámci výkonu ich povinností. Aby bolo možné považovať vyšetrovanie za účinné, inštitúcie
a osoby zaň zodpovedné musia byť nezávislé od tých, ktoré sú vyšetrované. Vyšetrovanie trestnej
činnostipríslušníkovPolicajnéhozboruSRtakmusíspĺňaťjednoznačnepožiadavkunezávislosti,pričom

je dôležitá nielen hierarchická, inštitucionálna nezávislosť, ale aj praktická nezávislosť vyšetrovateľa.
Súčasný právny stav má za následok taký výklad zákona, ktorý vo svojich dôsledkoch umožňuje, aby
príslušníci Policajného zboru SR obvinení z trestnej činnosti, ktoré vyšetruje Úrad inšpekčnej služby,
ďalej pracovali na Úrade inšpekčnej služby, čo je v absolútnom rozpore s uvedenou judikatúrou ESĽP
týkajúcou sa nezávislosti vyšetrovania. Vzhľadom na vzniknutú situáciu, je potrebná okamžitá reakcia

štátu, a aj z tohto dôvodu je na mieste skrátené legislatívne konanie. Uvedené má zabrániť tomu, aby
nedošlo k zmareniu vyšetrovania trestných činov, ktorých sa dopustili príslušníci Policajného zboru SR.
Situácia vzniknutá na Slovensku je o to závažnejšia, že podľa tvrdenia bývalého vedúceho operatívneho
oddelenia NAKA D. P. zverejneného 06.09.2022 pre týždenník H. mali tí, ktorí profitujú zo súčasného
znenia zákona a bol im nedávno udelený status chránených oznamovateľov, ľudí podliehajúcich ich

právomoci mali psychicky týrať, mučiť, vydierať, vymýšľať si dôkazy. Pretrvávanie týchto problémov
môže viesť k ohrozeniu plnenia pozitívnych povinností štátnych orgánov, tak ako vyplývajú z judikatúry
ESĽP. Ide tak o hmotnoprávne pozitívne záväzky prijať primerané opatrenia na ochranu života, telesnej
a fyzickej integrity, či súkromia pred nezákonnými a svojvoľnými zásahmi osobitne zo strany orgánov
verejnej moci a v prípade porušenia týchto hmotnoprávnych povinností, pozitívne procesnoprávne

záväzky vykonať účinné nezávislé vyšetrovanie predmetných udalostí. V súvislosti s Policajným zborom
SR môže ísť o ohrozenie jeho povinnosti plniť zákonné úlohy, medzi ktoré patrí ochrana základných
práv a slobôd, najmä ochrana života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a ochrana majetku,
odhaľovanietrestnýchčinovazisťovanieichpáchateľovčivykonávanievyšetrovaniaotrestnýchčinoch.“
Táto citovaná časť textu výzvy právnikov sa priamo dotýka predmetu sporu v tejto veci, ako aj žalobcu

ako jednej zo strán tohto sporu. Predmetom tohto sporu, aktuálne v štádiu odvolacieho konania, je
rozhodnutie o právach a právom chránených záujmoch žalobcu vyplývajúcich (aj) zo zákona č. 54/2019
Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane oznamovateľov“) a zo statusu chránenéhooznamovateľa, ktorý má žalobca priznaný podľa Zákona o ochrane oznamovateľov. Konkrétne sa
žalobca uchádza o nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa žalovanému nariadilo zdržať
sa výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra SR o dočasnom pozbavení žalobcu výkonu štátnej

služby, a ktoré by tak umožnilo žalobcovi pokračovať vo výkone štátnej služby (teda ďalej pracovať)
na jeho doterajšom pôsobisku - na Úrade inšpekčnej služby. Z citovanej časti výzvy právnikov vyplýva,
že žalobca: (i) nemá právo uchádzať sa a získať ochranu oznamovateľa protispoločenskej činnosti
podľa Zákona o ochrane oznamovateľov, a ak mu to súčasné znenie zákona umožňuje, je potrebné
ho zmeniť v skrátenom legislatívnom konaní tak, aby to ďalej žalobcovi neumožňoval, (ii) ako osoba

formálne obvinená z trestného činu nemá právo pokračovať v práci na Úrade inšpekčnej služby, (iii)
sa dopustil trestného činu, ktorého vyšetrenie by bolo zmarené, ak by mohol pokračovať v práci na
Úrade inšpekčnej služby, (iv) mal psychicky týrať, mučiť, vydierať osoby podliehajúce jeho právomoci a
vymýšľať si proti nim dôkazy, čo potvrdila pre bulvárny týždenník osoba na úteku pred spravodlivosťou,
toho času neprávoplatne odsúdená za korupčnú trestnú činnosť. Keďže namietaná sudkyňa výzvu
právnikov v jej celosti verejne podporila svojím podpisom (jej meno sa v zozname signatárov výzvy

právnikov nachádza pod číslom 158), nemožno z toho vyvodiť iný záver ako ten, že súhlasí s celým
textom verejnej výzvy, vrátane vyššie citovanej časti, ktorá sa priamo týka predmetu tunajšieho sporu a
osoby žalobcu. Je to teda to isté, ako keby namietaná sudkyňa sama verejne vyslovila slová uvedené
vo výzve právnikov. Ak namietaná sudkyňa svojím podpisom verejne podporila výzvu právnikov, z ktorej
vyplýva, že žalobca: (i) nemá právo uchádzať sa a získať ochranu oznamovateľa protispoločenskej

činnosti podľa Zákona o ochrane oznamovateľov, a ak mu to súčasné znenie zákona umožňuje, je
potrebné ho zmeniť v skrátenom legislatívnom konaní tak, aby to ďalej žalobcovi neumožňoval, (ii)
ako osoba formálne obvinená z trestného činu nemá právo pokračovať v práci na Úrade inšpekčnej
služby, (iii) sa dopustil trestného činu, ktorého vyšetrenie by bolo zmarené, ak by mohol pokračovať
v práci na Úrade inšpekčnej služby, (iv) mal psychicky týrať, mučiť, vydierať osoby podliehajúce jeho

právomoci a vymýšľať si proti nim dôkazy, čo potvrdila pre bulvárny týždenník osoba na úteku pred
spravodlivosťou, toho času neprávoplatne odsúdená za korupčnú trestnú činnosť, potom existuje nieže
pochybnosť, ale úplná istota o tom, že v tunajšom spore rozhodovala namietaná sudkyňa zaujato v
súladesobsahomvýzvyprávnikov,ktorúverejnepodporila.Keďženamietanásudkyňaverejnepodporila
výzvu právnikov obsahujúcu aj vyššie citovaný text, ktorý priamo dopadá aj na tunajší spor a osobu

žalobcu - konkrétne tým, že hovorí, ako by sa mal tento spor skončiť (v neprospech žalobcu, pretože
tento podľa namietanej sudkyne nemôže pokračovať v práci na svojom doterajšom pracovisku, teda
nemôže dostať súdnu ochranu, ktorej sa v tunajšom konaní domáha), a ak to nie je možné dosiahnuť
podľa aktuálne platného a účinného znenia Zákona o ochrane oznamovateľov, treba tento urýchlene
zmeniť tak, aby to možné bolo - nemôže sa ako nestranná a nezaujatá viac javiť ani stranám tunajšieho

sporu ani verejnosti a pre zabezpečenie práva žalobcu na spravodlivý proces a na nezávislý a nestranný
súd je potrebné ju z rozhodovania v tunajšej veci vylúčiť. Keďže to sa už nedá, pretože konanie na
prvoinštančnom súde už bolo skončené vydaním napadnutého uznesenia, je namieste uplatniť túto
skutočnosť ako odvolací dôvod a vyhovieť odvolaniu aj s poukazom na túto skutočnosť. Vzhľadom na
časové okolnosti podania odvolania, predloženiu spisu na odvolací súd a zverejnenia výzvy právnikov

je vysoko pravdepodobné, že namietaná sudkyňa podporila výzvu právnikov ešte predtým, ako mala
tunajšiu vec ako zákonná sudkyňa pridelenú alebo počas konania o návrhu na prvoinštančom súde,
a teda mala vedomosť o tom, čo je predmetom sporu, kto sú jeho strany a o čom teda má ako
zákonná sudkyňa rozhodovať. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na základné povinnosti sudcu
podľa § 30 ods. 1 a ods. 2 písm. c), e) a g) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v

znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sudcoch“) a čl. III. ods. 1), ods. 7) a ods. 8) zásad
sudcovskej etiky schválených Súdnou radou Slovenskej republiky dňa 17.05.2015 (ďalej len „zásady
sudcovskej etiky“). Žalobca v rámci doplneného odvolania poukázal na ustanovenie § 49 ods. 1 CSP,
§ 30 ods. 1,2 Zákona o sudcoch, čl. III. ods. 1, 7, 8 zásad sudcovskej etiky a zároveň uviedol, že v
zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je súčasťou práva

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach aj právo na to,
aby bola vec rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom. Nestrannosť sudcu sa posudzuje na základe
dvoch samostatných, no vzájomne prepojených testov. V prvom rade ide o subjektívny test, ktorý sa
zameriava na osobné presvedčenie alebo záujem sledovaný príslušným sudcom. Naopak objektívny
test sa zameriava na to, či zo strany sudcu sú poskytnuté dostatočné garancie vylučujúce pochybnosti

o jeho nezaujatosti (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko zo dňa 01.10.1982, Séria A, č. 53,
§ 30). „Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, pričom spravidla sa
posudzuje podľa správania sa sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho
stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútnenestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so
zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán,

a predovšetkým obvineného“ (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 26.03.2013, sp.zn. 5 Ndt 6/2013).
Vyčerpávajúcu analýzu právnej úpravy vylúčenia sudcu a súvisiacej judikatúry vypracoval Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 08.03.2023, sp.zn. 32D/15/2021, na
ktorú žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu pre účely tejto námietky zaujatosti poukázal
a najvýznamnejšie závery z neho prevzal, resp. parafrázoval pre účely odôvodnenia tejto námietky

zaujatosti. Hoci toto rozhodnutie sa týka vylúčenia sudcu v trestnom konaní, je možné jeho závery v
plnej miere aplikovať aj v civilnom konaní, nakoľko zákonné dôvody a podmienky na vylúčenie sudcu
z konania sú v civilnom konaní v zásade totožné ako v konaní trestnom. Zákonodarca ustanovením
§ 49 a nasl. CSP vytvoril rámec pre zabezpečenie nestranného rozhodovania (garancia nestrannosti)
súdov v civilných veciach, ktoré je súčasťou práva na nestranný súd vyjadreného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (podľa ktorého „Každý

má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený“), resp. práva na spravodlivý proces (resp. v
širšom uhle pohľadu práva na súdnu a inú právnu ochranu) podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“). Chránenú hodnotu (nestrannosť sudcu resp. jeho nestranné rozhodovanie) možno

opisne vymedziť ako stav, kedy rozhodovanie súdu nie je poznačené pochybnosťou o ne/zaujatosti
rozhodujúceho sudcu. Z uvedeného [zákonodarcom zvoleného jazykového vyjadrenia akcentujúceho
potenciál - teda slovného spojenia „možno mať odôvodnené pochybnosti“] vyplýva význam nielen
skutočnej (preukázanej) zaujatosti konajúceho sudcu, ale aj jej potenciálneho zdania - existencie
možnej pochybnosti o zaujatosti konajúceho sudcu. Prirodzene, nie každá pochybnosť o ne/zaujatosti

sudcu je pochybnosťou relevantnou, „spúšťajúcou“ aplikáciu ustanovení § 49 a nasl. CSP (čiže
pochybnosť na jednej strane umožňujúca účastníkom zaujatosť sudcu úspešne namietať, na druhej
strane ukladajúca sudcovi povinnosť oznamovať svoju zaujatosť). Primárnym účelom inštitútu vylúčenia
sudcu je zabezpečenie/garancia práva účastníka na prejednanie veci nestranným súdom (čl. 6 ods.
1 Dohovoru) resp. práva účastníka domáhať sa svojho práva na nestrannom súde (čl. 46 ústavy).

Pre potreby odôvodnenia tejto námietky pracuje iba s pojmom nestrannosť (impartiality) resp. ne/
zaujatosť (použijúc terminológiu CSP) vychádzajúc pritom z rozlíšenia, v zmysle ktorého sa nezávislosť
vo všeobecnosti týka skôr štruktúry a charakteru súdu (ako inštitúcie) a na druhej strane nestrannosť
je charakteristikou toho (v prejednávanej veci sudcu), kto rozhoduje (porovnaj napr. Parlov-Tkalčič
proti Chorvátsku, sťažnosť č. 24810/06, ods. 87 alebo Findlay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť

č. 22107/93, ods. 73). Pomenovaný účel (hoc primárny - v zmysle explicitne vyjadrený), teda ochrana
individuálnych práv účastníka konania, nie je účelom resp. zmyslom tohto inštitútu jediným. Rovnako
tak je účelom tohto inštitútu aj ochrana demokratického právneho štátu, ktorého jedným zo základných
pilierov je vláda práva, ktorej kvalita je nevyhnutne ovplyvnená a ovplyvňovaná (v demokratickej
spoločnosti) práve dôverou verejnosti v nestrannosť súdov. Takto artikulovaná hodnota (ktorá hodnota

je chránená aj ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru) našla svoje pojmové a obsahové vymedzenie v
rozsiahlej judikatúre ESĽP, z ktorej žalobca poukázal napríklad na: (i) rozsudok ESĽP z 26. februára
1993 vo veci Padovani proti Taliansku, sťažnosť č. 13396/87, ods. 27; (ii) rozsudok ESĽP z 28. októbra
1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods. 45, kde ESĽP obdobne ako v
predošlom zmienenom rozsudku bolo uvedené, že: „ ...V stávke je totiž dôvera, ktorú v demokratickej

spoločnosti musia súdy vzbudzovať voči verejnosti vrátane obvinených“, alebo (iii) rozsudok ESĽP
z 15. júla 2005 vo veci Mežnarić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 71615/01, ods. 27, kde ESĽP o. i.
uviedol, že: „...Okrem toho, že zabraňujú tomu, aby došlo k prípadom skutočnej zaujatosti, sú zamerané
aj na odstránenie akéhokoľvek zdania zaujatosti/strannosti a tak slúžia na podporu dôvery, ktorú
musia súdy v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať“. Vychádzajúc z vyššie uvedeného,

hodnotou chránenou inštitútom vylúčenia sudcu je jednak individuálny záujem jednotlivca, ale zároveň aj
všeobecnejší (kolektívny) záujem spoločnosti. Na jednej strane tak môže mať zlyhanie tohto inštitútu, v
prípade záujmu jednotlivca, bezprostrednejší dopad (napr. nespravodlivé rozhodnutie vydané v reálnom
čase), na strane druhej zlyhanie resp. zlyhávanie tohto inštitútu môže atakovať samotný systém
vymožiteľnosti práva (s podstatne ďalekosiahlejšími následkami). Inými slovami, individuálna „krivda“

alebo „neprávo“ (hoc aj nikým nenamietaná) má potenciál (už len tým, že sa systémovo mohla stať)
navodiť dojem skrivodlivej spoločnosti vyvolávajúci potrebu jej „alternatívnej“ korekcie. A to je jav
v demokratickom právnom štáte neželaný, voči ktorému je nutné sa (zo sebazáchovných dôvodov)
vymedziť a vytvoriť rámec pre jeho elimináciu. V danej súvislosti (presnejšie v súvislosti s nižšieopísaným vyvažovaním práva na nestranné rozhodovanie súdu a práva na zákonného sudcu) Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky zdôraznil, že sudca je predstaviteľ súdnej moci a právomoc súdu
sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde, oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je

pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí
sudcoviumožniťkonaťarozhodovaťnezávisleanezaujatovovšetkýchveciach.Ktomutopostojučl.144
Ústavy SR výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri výkone jeho funkcie. Vo svetle vyššie uvedeného

teda možno uzavrieť, že vylúčenie sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 ústavy). Čo sa týka obsahového
vymedzenia zaujatosti, to je dané ustanovením § 49 ods. 1 CSP, ktoré (abstrahujúc podstatu) rozlišuje
medzi (i) pomerom k veci (pomer k sporu) a (ii) pomerom k osobám (stranám, ich zástupcom, osobám
zúčastneným na konaní). Ako už bolo skôr naznačené, zmyslom inštitútu vylúčenia sudcu je predísť
tomu, aby bola vec rozhodnutá „neobjektívne“ (opisne povedané, prikláňajúc sa záujmom jednej zo

strán), čo ústavný súd vyjadril napríklad v náleze III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005 slovami: „Obsahom
práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného
súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné
pre rozhodovanie vo veci“. Cieľom či už námietky zaujatosti alebo oznámenia zaujatosti je eliminovať

situácie, kedy má konajúci sudca záujem na výsledku konania a to či už bezprostredný (pre jeho
pomer k veci), alebo sprostredkovaný (pre jeho pomer k osobe, ktorá má záujem na konkrétnom
výsledku). Z rozlíšenia uvedeného v predošlej vete je zrejmý rozdiel v „kvalite“ druhov zaujatosti (druhov
v zmysle „pomer k“), konkrétne v proximite, teda blízkosti záujmu konajúceho sudcu na výsledku
konania. Pokiaľ v prípade zaujatosti pre pomer k veci samotnej je blízkosť bezprostredná (sudca má

záujem na veci alebo sa zdá, že záujem mať môže), v prípade pomeru k osobám obsahuje tento
vzťah akýsi medzičlánok (iný subjekt), ktorý môže existenciu alebo intenzitu záujmu sudcu „riediť“ ba
dokonca aj vylučovať. Zaujatosť sudcu pre pomer k veci z pohľadu tzv. teórie zdania (ktorej je venovaný
priestor nižšie) treba považovať práve z dôvodu opísanej proximity za takú, ktorá má vyšší potenciál
atakovať chránené hodnoty opísané v tomto odôvodnení. Za pomer sudcu k veci sa podľa citovaného

rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu považuje stav, kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má)
osobný a bezprostredný záujem či už na (i) konečnom výsledku alebo (ii) na parciálnych rozhodnutiach,
prípadne aj (iii) na priebehu (napr. na dĺžke) konania, v ktorom rozhoduje. Dôvody takéhoto záujmu
(resp. pohnútky sudcu) nie sú nevyhnutne kľúčové, podstatným však je, či sú tieto skutočnosti spôsobilé
ovplyvniť sudcu (alebo vyvolať zdanie o takejto spôsobilosti) v jeho rozhodovaní, alebo inými slovami

(obrazne povedané), či sú spôsobilé vychýliť ho z línie, v ktorej by rozhodoval v prípade, ak by takéto
skutočnosti neexistovali, alebo ak by o nich konajúci sudca nemal vedomosť. Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach (pozri napr. nálezy sp.zn. III. ÚS 47/05, sp.zn. I. ÚS 46/05 alebo sp.zn. III. ÚS 16/00)
judikoval, odkazujúc pritom na skoršiu judikatúru ESĽP (napr. rozsudok z 01. októbra 1982 vo veci
Piersack proti Belgicku, sťažnosť č. 8692/79 alebo rozsudok zo 17. januára 1970 vo veci Delcourt

proti Belgicku, sťažnosť č. 2689/65), že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo
subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípadu, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné
zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Z
označených spisových značiek, ako aj zo spomínanej základnej judikatúry ESĽP, na ktorú ústavný súd

vo svojich nálezoch odkazuje (prvé zmienené rozhodnutie je z roku 1982, druhé dokonca z roku 1970)
vyplýva, že rozlišovanie medzi subjektívnym a objektívnym hľadiskom nestrannosti je v rozhodovacej
praxi relevantných súdnych inštitúcií dlhodobo vžité a tvorí základnú kostru posudzovania zaujatosti/
vylúčenia sudcov. Už takmer notorietou v judikatúre ústavného súdu (ale aj v odbornej spisbe) týkajúcej
sa posudzovania zaujatosti sudcov je výrok „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí

aj javiť, že má byť vykonávaná...“, ktorý výrok ústavný súd spája práve s druhým vyššie zmieneným
rozhodnutím ESĽP. Bez ohľadu na správnosť takéhoto priradenia možno ustáliť, že práve tento výrok
predstavuje v judikatúre ústavného súdu istú “vstupnú bránu” do tzv. teórie zdania. Teóriu zdania ústavný
súd následne vysvetľuje slovami „...nestačí, že sudca je objektívne nestranný, ale musí sa ako taký
objektívne javiť v očiach strán...“ pričom tak ústavný súd robí už takmer štvrťstoročie (pozri napr. nález

sp.zn. III. ÚS 16/00 z 01. júna 2000, uznesenie sp.zn. III. ÚS 158/08 z 15. mája 2008; nález sp.zn.
III. ÚS 36/2011 z 10. mája 2011). Pre lepšiu prehľadnosť žalobca zhrnul vyššie uvedené teoretické
východiská formulované Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (majúce svoje ukotvenie
jednak v ustanoveniach CSP, jednak v citovanej judikatúre ESĽP a ústavného súdu), ktoré je potrebnémať na zreteli pri posudzovaní (ne)zaujatosti namietanej sudkyne. Ide o nasledovné východiská: (i)
právna úprava vylúčenia sudcu (§ 49 a nasl. CSP) je koncipovaná kategoricky a nie podmienene v
tom zmysle, že ak sú dané dôvody vylúčenia, sudca z rozhodovania sporu vylúčený je (teda nie „môže

byť vylúčený“ ale „je vylúčený“); (ii) dôvodom vylúčenia sudcu sú samotné pochybnosti o jeho možnej
zaujatosti (potenciál ohrozenia nestrannosti), nie je pritom rozhodné, či sudca vo veci preukázateľne
(alebo napríklad aj podľa vlastného názoru) zaujatý je; (iii) účelom a zmyslom inštitútu vylúčenia sudcu
je jednak ochrana individuálnych práv a slobôd, rovnako tak je účelom tohto inštitútu ochrana záujmov
spoločnosti, konkrétne demokratického právneho štátu a jedného z jeho základných pilierov, ktorým je

nezávislosť a nestrannosť súdnej moci; (iv) materiálnym dôvodom vylúčenia sudcu sú pochybnosti o
možnej zaujatosti pre jeho pomer (a) k prejednávanej veci a/alebo (b) osobám uvedeným v § 49 ods. 1
CSP; pričom zaujatosť sudcu pre pomer k veci treba považovať z pohľadu tzv. teórie zdania z dôvodu
proximity (bezprostrednej blízkosti medzi možným záujmom sudcu a rozhodovaním vo veci) za takú,
ktorá má vyšší potenciál atakovať hodnoty opísané vyššie; (v) za pomer sudcu k veci sa považuje stav,
kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má) osobný a bezprostredný záujem či už na (a) konečnom

výsledku alebo (b) na parciálnych rozhodnutiach, prípadne aj (c) na priebehu (napr. na dĺžke) konania,
v ktorom rozhoduje; (vi) nestrannosť sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho hľadiska a z
objektívneho hľadiska; (vii) v rámci tzv. subjektívneho testu sa nezaujatosť sudcu prezumuje dovtedy,
kým sa nepreukáže opak; skúmajú sa pri ňom preukázateľné osobné postoje a prístupy sudcu (napr. či
prejavilnepriateľskýpostoj,zlomyseľnosťalebozariadil,abymubolavecpridelená-pozrinapr.rozsudok

z 26. októbra 1984 vo veci De Cubber proti Belgicku, sťažnosť č. 9186/80, ods. 25); (viii) v rámci tzv.
objektívneho testu sa skúma, či (a) bez ohľadu na správanie sa sudcu (subjektívny prístup) a (b) rovnako
takbezohľadunastanovisko/vyjadreniesudcukjehokmožnejzaujatosti,existujútakéskutočnosti,ktoré
môžu (majú potenciál) vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu; (ix) kľúčovou pre pozitívnu kvalifikáciu
obavy (ako obavy majúcej potenciál spochybniť nestrannosť sudcu) je jej „objektívna opodstatnenosť“,

(x) pri posudzovaní objektívnej opodstatnenosti obavy je nutné zohľadniť vec komplexne; (xi) v prípade
existencie opodstatnenej obavy o nestrannosť sudcu sa sudca „musí vylúčiť“ čo najskôr (pozri rozsudok
ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods. 45). Pre
ilustráciu a lepšie pochopenie východísk sumarizovaných v predchádzajúcom bode poukázal žalobca
na rozsudok ESĽP z 26. mája 2020 vo veci Koulias proti Cypru, sťažnosť č. 48781/12. V danej veci ESĽP

konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že vo veci v poslednej inštancii (na Najvyššom súde)
rozhodoval sudca, ktorého syn pôsobil ako koncipient (junior counsel) v advokátskej kancelárii, ktorej
zakladajúci partner (founding partner) prebral právne zastúpenie protistrany sťažovateľa v odvolacom
konaní. V konaní pritom nebolo preukázané ba ani tvrdené (resp. vládou bol tvrdený opak), že by bol
syn sudcu v predmetnom spore akokoľvek pracovne alebo inak angažovaný, resp. že by mal na jeho

výsledku akýkoľvek finančný záujem. Zároveň, na rozdiel od iných prípadov (napr. rozsudok ESĽP z 13.
novembra 2017 vo veci Ramljak proti Chorvátsku, sťažnosť č. 5856/13) bola kancelária, v ktorej syn
sudcu pôsobil, kanceláriou väčšou a jeho postavenie v nej marginálnejším. Napriek týmto skutočnostiam
ESĽP okrem iného uzavrel, že „...Vznikli teda pochybnosti (zdanie) o zaujatosti (pozn. sudcu). Súd
preto uzavrel, že sťažovateľove pochybnosti o nestrannosti sudcu G.C. boli z objektívnych dôvodov

opodstatnené...“. Uvedený príklad ilustruje citlivosť a význam, aký pochybnostiam a zdaniu o možnej
zaujatosti sudcu pripisuje ESĽP, a zároveň komplexnosť jeho posudzovania v snahe indikovať alebo
vylúčiť objektívnu opodstatnenosť takýchto obáv. Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci
musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania. Ako už vyplýva
z vyššie uvedeného, k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je

zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, pochybnosti o
jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Za
objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu (vrátane
dotknutého sudcu) javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k
legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje alebo

by pristupovať mohol. Aj pri zohľadnení teórie zdania sa môže u sudcu konštatovať zaujatosť iba v
prípade, keď je z okolností objektívnej povahy zjavné, že jeho vzťah k veci dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti, nebude môcť rozhodovať „sine ira et
studio“, teda nezávisle a nestranne. Otázka intenzity vzťahu sudcu k veci (alebo k osobám/orgánom)
je kľúčovým momentom posudzovania prípadných pochybností o nezaujatosti sudcu. Inými slovami,

pojmy „zdanie“ alebo „pochybnosť“ nie sú kategóriami ani samoúčelnými ani omnipotentnými. Účelom
námietky zaujatosti (resp. oznámenia zaujatosti) je ochrana hodnôt opísaných v tomto odôvodnení.
Ochrana hodnôt alebo záujmov však má zmysel iba v prípade ich aspoň potenciálneho ohrozenia.
V prípade expanzívnej interpretácie uvedených pojmov (napr. v intenciách, že na vylúčenie sudcupostačuje každá/akákoľvek pochybnosť) by došlo k popretiu účelu inštitútu námietky zaujatosti resp.
oznámenia zaujatosti. Námietka zaujatosti (pokiaľ má ambíciu byť úspešnou) musí mať svoje obsahové
zakotvenie, ktoré zákonodarca vyjadril spojením „pomer k“ (veci/účastníkom/zástupcom). Toto spojenie

(„pomer k“) vyjadruje kvalifikovaný, a teda nie akýkoľvek, vzťah sudcu, či už k veci alebo osobám/
orgánom. V opačnom prípade by už samotná artikulácia zdania (zaujatosti) vyvolávala pochybnosť o
nezávislosti sudcu. Vykonanie tzv. objektívneho testu (teda procesu, ktorého cieľom je zistenie, či možno
mať pochybnosti o zaujatosti sudcu) je povinnosťou orgánov posudzujúcich námietku zaujatosti. Či už
pôjde o test v duchu vyššie citovanej judikatúry ESĽP a ústavného súdu alebo pôjde o kladenie si iných

relevantných otázok a nachádzanie odpovedí na ne, ustanovenie § 49 a nasl. CSP ukladá povinnosť
zamýšľať sa nad tým, či existujú skutočnosti spochybňujúce zaujatosť sudcu resp. vyhodnocovať
relevantné skutočnosti touto optikou. Abstrahujúc podstatu tzv. objektívneho testu možno ho popísať ako
proces identifikácie alebo vylúčenia takej skutočnosti (resp. takých skutočností), ktorá/é by objektívne
odôvodňovali obavu z toho, že sudca môže byť vo veci zaujatý. Na jednej strane teda stojí pomenovanie
„obavy“ (potenciálu/možnosti) narušenia nestrannosti sudcu, na druhej však táto obava musí mať

svoje objektívne opodstatnenie. Pri hľadaní „objektívnej povahy“ (ktorá je svojim spôsobom opozitom
subjektívneho prístupu) sa hľadajúci (z podstaty veci) musí zamýšľať nad tým, ako môže „skutočnosť“
pôsobiť na tretie osoby. Objektívny test by teda mal spočívať v položení si pomerne banálnej otázky, či
by si tretia, primerane informovaná osoba (nestranný pozorovateľ), po zvážení relevantných okolností
mohla myslieť, že sudca by mohol byť vo veci zaujatý. Sudca si musí túto otázku klásť jednak

preventívne, ako „hľadajúci“, v takom prípade otázka v podstate zodpovedá zneniu v predošlej vete.
Môže však nastať aj situácia, že si sudca obdobnú otázku musí klásť veľmi adresne, ako „posudzujúci“,
a potom je možné otázku redukovať do podoby, či konkrétna skutočnosť je takou skutočnosťou, ktorá
objektívne opodstatňuje obavu zo zaujatosti sudcu. Potreba kladenia si takejto otázky vzniká spontánne,
bezprostrednepooboznámenísas„kritickouskutočnosťou“.Samozrejme,čisudcapovažujeskutočnosť

za „kritickú“ alebo nie bude závisieť od jeho citlivosti a správnosť jeho vyhodnotenia (to ako kritickosť
vyhodnotil) bude opäť posudzovaná „objektívnym pohľadom“ (či by bežný recipient takejto informácie
túto považoval za relevantnú). Dochádza tak k akejsi korekcii významu zdania, kde v prípade prvej,
základnej, otázky (objektívny test) je relevantné zdanie o tom, či sa sudca môže javiť zaujatý a v prípade
tzv. „predotázky“ je dôležité zdanie, či nejaká skutočnosť môže mať svoj význam na to, aby vôbec

bola zvažovaná. Inými slovami a opisne (mierne pejoratívne), či po zaznení informácie (oboznámení
sa so skutočnosťou) môže a má nestrannému pozorovateľovi „zasvietiť kontrolka“. Z podstaty veci
bude hrať potom rolu obsah a charakter informácie, jej možný negatívny nádych až škandalóznosť,
celkový kontext a podobne. Rovnaké závery ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo vyššie
citovanom rozhodnutí dlhodobo judikuje aj NSSR, pričom žalobca poukázal predovšetkým na jeho

rozhodnutia sp.zn. 6Ndt/20/2010 zo dňa 29.12.2010, 6Ndt/3/2019 zo dňa 20.02.2019, 4Ndt/34/2018
zo dňa 17.10.2018, 3Ndt/11/2017 zo dňa 30.05.2017, 2TdoVS/2/2019 zo dňa 09.10.2019. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a rozhodol tak, ako žalobca
navrhol v rámci svojho odvolania.

21. Žalovaný sa v stanovenej lehote vyjadril k odvolaniu žalobcu, pričom uviedol, že nesúhlasí s
námietkami žalobcu a právnym názorom, ktoré žalobca uvádza, ale v plnej miere sa stotožňuje s
právnymi závermi a výrokom napadnutého uznesenia. Žalovaný poukázal na to, že v bode 53 a nasl.
odôvodnenia uznesenia súd prvej inštancie konštatuje, že vo veci nie je daná právomoc civilného súdu,
pretože civilný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu vydaného

v správnom konaní. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť najvyšších
súdnych autorít (napríklad uznesenie Najvyššieho súd SR sp.zn. 1 Obo 240/98), ktoré vyslovili, že
neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone právomoci inému orgánu. Jedine správny
súd má právomoc preskúmavať zákonnosť napadnutých personálnych rozkazov, pričom žalobca má
k dispozícii porovnateľný inštitút správneho súdnictva, ktorým je priznanie odkladného účinku podľa §

185 Správneho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil názor, že neodkladné opatrenie
vo veciach, ktoré by inak patrili do právomoci správnych súdov možno v civilnom konaní nariadiť len
vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ukladá takýmto neodkladným opatrením, má súvis s následnou civilnou
žalobou. V bode 55. a nasl. odôvodnenia napadnutého uznesenia sa súd prvej inštancie vysporiadal
s aplikáciou Antidiskriminačného zákona, resp. s tvrdením žalobcu o porušení zásady rovnakého

zaobchádzania podľa § 2a ods. 3 Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Súd prvej inštancie uviedol,
že namietaný postup žalovaného ako zamestnávateľa patrí primárne do právomoci správneho súdu,
avšak ešte predtým do právomoci odvolacieho správneho orgánu, ktorý bude posudzovať zákonnosť
vydaných personálnych rozkazov v odvolacom konaní. Záverom súd prvej inštancie uviedol, aj spoukazom na žalobcom citované uznesenie odvolacieho súdu, sp.zn. 7Co/50/2023, že vzhľadom na
osobitosť antidiskriminačných sporov, kedy má žalovaný právo vyjadriť sa k jednotlivým tvrdeniam
žalobcu, nemožno rozhodnúť žalobcom navrhovaným spôsobom formou neodkladného opatrenia,

ale až po vykonanom dokazovaní v konaní vo veci samej, teda povedané inak, nemožno o návrhu
žalobcu rozhodnúť bez vyjadrenia žalovaného. V uvedenom rozsahu sa žalovaný plne stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie a napadnuté uznesenie považuje za vecne správne. Žalobca v podanom
odvolaní rozporuje právny názor súdu prvej inštancie a poukazuje na aplikáciu zákona č. 365/2004
Z.z. (ďalej len ,,Antidiskriminačný zákon“ alebo aj ,,Zákon o rovnakom zaobchádzaní“), ktorý podľa

názoru žalobcu výslovne určuje právomoc civilného súdu. V uvedenom rozsahu považuje žalovaný
názor žalobcu za zjavne nesprávny. Žalovaný je toho názoru, že pod pojmom súd ako sa uvádza v §
9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona nemožno rozumieť výlučne civilný súd ako predpokladá žalobca.
Žalobca nekonkretizuje, na podklade akých konkrétnych skutočností má za to, že pod pojmom súd
v predmetnom ustanovení sa rozumie civilný, a nie aj/alebo správny súd. V uvedenom význame ide
výlučne o domnienku žalobcu, právna úprava v tomto smere nie je exaktná a nevyplýva z nej výlučná

právomoc civilného súdu podľa CSP. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 2a ods. 3 Zákona o
štátnej službe príslušníkov PZ, avšak predmetné ustanovenia výlučne odkazuje na Antidiskriminačný
zákon, teda ustanovenie § 9 ods. 2 a § 11 Antidiskriminačného zákona. Ustanovenie § 2a ods. 3
Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne neurčuje právomoc civilného súdu tak, ako mylne
prezentuje žalobca. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že doposiaľ nedošlo k zmene v ustanovení

§ 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, kedy by sa pojem Občiansky súdny poriadok zmenil na
Civilný sporový poriadok. Do 30.06.2016 bol platný a účinný Občiansky súdny poriadok, ktorý v sebe
zahŕňal úpravu občianskeho súdneho konania, pričom v občianskom súdnom konaní sa podľa § 7
ods. 2 OSP preskúmavala aj zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Podľa úpravy
Občianskeho súdneho poriadku sa tak pod pojmom súd rozumel tzv. klasický občiansky súd, avšak

aj správne súdy podľa piatej časti OSP. Z pojmu súd podľa Občianskeho súdneho poriadku, na
ktorý odkazuje aj aktuálna právna úprava v ustanovení § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona tak
nemožno jednoznačne odvodiť, že sa má na mysli výlučne civilný, a nie aj správny súd. Navyše,
ustanovenie § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona odkazuje na Občiansky súdny poriadok ako
celok, nie na konkrétnu časť, preto nie je žiadnym spôsobom výslovne vylúčená aplikácia piatej

časti OSP. Z uvedeného dôvodu je žalovaný toho názoru, že domnienka žalobcu o právomoci
civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z ustanovení Antidiskriminačného zákona. V jednoduchosti
povedané, právomoc civilného súdu nie je podľa názoru žalovaného automaticky daná, o to viac,
pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona určil aplikáciu OSP ,,pokiaľ
tento zákon neustanovuje inak“. Sám zákonodarca v Antidiskriminačnom zákone určil, že spory, ktoré

vznikli z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, sa automaticky neprejednávajú podľa
Občianskeho súdneho poriadku, avšak aj podľa iných procesných predpisov. Žalovaný doplnil, že aj
samotný Civilný sporový poriadok v ustanovení § 315 ods. 2 prezumuje aplikáciu iného procesného
predpisu, nielen aplikáciu Civilného sporového poriadku v konaniach podľa Zákona o rovnakom
zaobchádzaní. Sám zákonodarca formuláciou príslušných právnych noriem určil, že na konanie podľa

Zákona o rovnakom zaobchádzaní sa nebude aplikovať výlučne Civilný sporový poriadok a teda jediným
súdom s právomocou na konanie bude civilný súd, avšak ustanovil, že na konanie je príslušný aj
iný ako civilný súd, teda v konkrétnom prípade napr. správny súd alebo, ako bude uvedené nižšie, v
zmysle Smernice aj iný orgán verejnej moci. Antidiskriminačný zákon od čl. II. po XXII. určuje, ktoré
konkrétne predpisy na úseku verejného práva sa prijatím Antidiskriminačného zákona menia. Medzi

takýmito predpismi je v čl. VIII. aj Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Ak by sme pripustili, že
pojem Občiansky súdny poriadok sa má aktuálne vykladať ako Civilný sporový poriadok (pozn. hoci ide
výlučne o domnienku a pokiaľ by bola táto domnienka správna, nie je zrejmé, prečo by zákonodarca
nepristúpil k zmene ustanovenia § 11 ods. 3), ako už bolo vyššie uvedené, na vzťah založený podľa
Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sa prioritne aplikuje dvanásta časť zákona, ktorá upravuje

osobitnékonanieanáslednepovyčerpaníriadnehoopravnéhoprostriedku,t.j.odvolaniea/aleborozklad
sa žalobca ako príslušník PZ môže domáhať ochrany svojich práv na správnom súde. Zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ vylučuje aplikáciu Civilného sporového poriadku, na rozdiel od napr. Zákona o
štátnej službe, ktorý v ustanovení § 176 výslovne určuje, že spory zo štátnozamestnaneckého pomeru
prejednáva a rozhoduje súd podľa Civilného sporového poriadku. Takéto výslovné splnomocňovacie

ustanovenie podľa § 4 CSP však v Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ absentuje. Antidiskriminačný
zákon, poukazujúc na ustanovenie § 11 ods. 3 teda ustanovuje inak a to odkazom na jednotlivé
zákony, tzv. lex specialis uvedené v čl. II. až čl. XXII., ktoré sú zároveň lex specialis vo vzťahu k
Antidiskriminačnému zákonu. Zákon o štátnej službe PZ má samostatnú stať o rovnakom zaobchádzaní,pričom Antidiskriminačný zákon je vo vzťahu k danému zákonu lex generalis. Ak vo veci služobného
pomeru príslušníka PZ nie je daná právomoc civilného súdu, a to vo vzťahu k žiadnej zložke, resp. vo
vzťahu k žiadnym právam alebo povinnostiam založeným zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ,

potom podľa názoru žalovaného nie je daná ani právomoc civilného súdu v prípade porušenia rovnakého
zaobchádzania zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Nemôže nastať situácia, kedy o totožnom
vzťahu strán sporu rozhodujú dva odlišné súdy, čo do rozsahu právomoci, teda civilný súd a správny
súd, resp. správny orgán. Zámerom zákonodarcu pri prijatí úpravy v Antidiskriminačnom zákone určite
nebolo akýmkoľvek spôsobom limitovať oprávnenie a právomoc správneho orgánu, resp. správneho

súdu. Nariadením neodkladného opatrenia, ktorým by boli natrvalo upravené pomery - ako navrhol
žalobca, by neprimeraným spôsobom došlo k zásahu do výkonu právomoci iného orgánu, čo judikatúra
Najvyššieho súdu SR výslovne zakazuje (k tomu pozri, sp.zn. 7Cdo/59/2011). Žalovaný v rámci svojho
vyjadrenia zdôraznil, že žalobca bol oprávnený a zároveň povinný napadnúť údajný nezákonný postup
žalovaného spočívajúci v nerovnakom zaobchádzaní prioritne v riadnom opravnom prostriedku voči
personálnemu rozkazu a až následne sa domáhať ochrany pred správnym súdom. Postup žalovaného

ako orgánu verejnej správy je nutné posúdiť najprv v riadnom opravnom konaní a až následne v
konaní pred správnym súdom. Je absolútne neželateľný stav, kedy rovnakú otázku posudzuje jednak
správny orgán v riadnom opravnom konaní - odvolacom konaní a zároveň civilný súd, ktorý prejednáva
súkromno-právne spory, a ktorý nemá vôbec právomoc posudzovať zákonnosť postupu a rozhodnutí
orgánov verejnej správy. K uvedenému zaujal stanovisko aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp.zn.

3Sžz/2/2012): ,,Správne konania vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním
administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho
orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.“ V prípade, ak by súd preskúmaval
zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré

by zasahovalo do právomoci verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s
mocou výkonnou.“ Ak by aj žalovaný pripustil, ako uvádza žalobca, že podľa jeho názoru neboli splnené
podmienky na vydanie uvedených personálnych rozkazov, akékoľvek preskúmanie, či obmedzenie
výkonu rozhodnutia je plne v kompetencii správneho súdu. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej

osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Pokiaľ by sa mal prijať záver,
že civilný súd môže neodkladným opatrením vo veciach patriacich do právomoci správneho súdu
priznať žalobcovi ochranu do takej miery, že žalobca - príslušník Policajného zboru by tak nemusel
podať ani opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu ani správnu žalobu, takýmto výkladom
by sa poprel a obchádzal zmysel a účel správneho súdnictva, ako aj ustanovenia Zákona o štátnej

službe príslušníkov PZ. Rozhodnutím civilného súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia,
by bolo zasiahnuté do kompetencie iného orgánu verejnej moci. Vecou samou je tu totiž preskúmanie
zákonnosti personálneho rozkazu, teda zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a
príslušnou hmotnoprávnou úpravou je Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Žalobca totiž napáda
postup, ktorý predchádzal vydaniu namietaných personálnych rozkazov, teda postup správneho orgánu,

čo podľa už citovanej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR možno, resp. je nutné napádať
prioritne v konaní o riadnom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu správneho orgánu. Nie je teda
možné, aby nariadením neodkladného opatrenia sa dosiahla trvalá úprava pomerov, naopak, pokiaľ
nedôjde k zmene personálneho rozkazu na základe podania odvolania a žalobca bude iniciovať
konanie o správnej žalobe, nariadením neodkladného opatrenia, mohlo by prísť k situácii, že o tej

istej veci budú de facto existovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov. Tým, že žalobca podal vo
veci odvolanie, tak sám implicitne priznáva, že vo veci je oprávnený konať odvolací orgán v rámci
správneho konania (čo vylučuje pôsobnosť civilných súdov). V zásade prichádzajú do úvahy dve
alternatívy rozhodnutia o odvolaní, a to: (i) odvolaniu sa vyhovie, t.j. zmení alebo zruší napadnuté
správne rozhodnutie alebo (ii) odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Prvá alternatíva jednoznačne

zabezpečí nápravu, ktorej sa žalobca domáha v tomto konaní. Druhá alternatíva však povedie k
tomu, že sa mu otvára priestor pre správnu žalobu. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o možnosti
súbehu rozhodnutia vydaného civilným súdom o nariadení neodkladného opatrenia a rozhodnutia
vydaného správnym súdom o zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia žalovaný uvádza, že
ide o absurdnú situáciu, ktorej sa je potrebné vyhnúť a z dôvodu zamedzenia vzniku ktorej je viac

ako nevyhnutné, aby bola daná právomoc správneho orgánu a následne správneho súdu. Pokiaľ
by nastala situácia, že by správny súd v konaní o správnej žalobe potvrdil zákonnosť napadnutého
personálneho rozkazu, resp. personálnych rozkazov, avšak na druhej strane by bolo právoplatne
neodkladné opatrenie, ktoré by ukladalo žalovanému ako orgánu verejnej moci povinnosť zdržať sauplatňovania zákonných personálnych rozkazov, nie je zrejmé, ktoré rozhodnutie ktorého súdu by
malo prednosť, a ktorým by sa mal žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu riadiť. Popri sebe by tak
stáli dve rozhodnutia dvoch odlišných súdnych autorít, ktoré by boli vo vzájomnom rozpore, čo je

absolútne neželateľný stav v právnom štáte. Správny súd by konštatoval zákonnosť rozhodnutia, na
druhej strane civilný súd by konštatoval nezákonnosť rozhodnutia. Žalobca nevysvetľuje, na základe
akého konkrétneho ustanovenia ktorého konkrétneho predpisu vyvodzuje, že aplikačnú prednosť má
práve neodkladné opatrenie vydané civilným súdom, ktorý je viazaný rozhodnutím správneho súdu o
zákonnosti rozhodnutia, voči ktorému smeruje ochrana neodkladným opatrením. Podľa prezentovanej

úvahy žalobcu by nastala situácia, kedy by rozhodnutie správneho súdu nevyvolávalo právne a ani
faktické účinky, hoci výlučne správny súd má právomoc preskúmať zákonnosť individuálneho správneho
aktu orgánu verejnej moci. Účinky by podľa úvahy žalobcu vyvolávalo neodkladné opatrenie vydané
civilným súdom, ktorý by predbežne, mimo rozsahu právomoci, posúdil podľa § 194 CSP zákonnosť
individuálnehosprávnehoaktužalovaného.Predbežnéposúdeniezákonnostitohtorozhodnutiacivilným
súdom, by tak malo prednosť pred posúdením zákonnosti v riadnom konaní o správnej žalobe pred

správnym súdom. Nastala by situácia, kedy by bol správny súd takpovediac podriadený civilnému
súdu, čo je však v úplnom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže civilný súd nie je
funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Argumentácia súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení
je preto v uvedenom rozsahu správna a v súlade so zákonom, ale najmä v súlade s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca v podanom odvolaní poukazuje na bod 96. preambuly Smernice

a Rady 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (ďalej
len ako ,,smernica“) a na čl. 21 ods. 6 smernice. Žalobca prezentuje, že smernica určuje predbežné
opatrenie ako účinný prostriedok nápravy do ukončenia súdneho konania. Podľa názoru žalobcu
samotná smernica predpokladá možnosť využitia inštitútu neodkladného opatrenia, pričom jediným
príslušným na nariadenie neodkladného opatrenia je civilný súd podľa CSP. Z uvedeného dôvodu

je preto daná právomoc civilného súdu na vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Smernica určuje členským štátom povinnosť prijať také právne normy do vnútroštátneho poriadku, ktoré
umožnia strane sporu využiť prostriedky predbežnej (dočasnej) ochrany do právoplatného skončenia
konania pred súdom alebo iným orgánom. Je však na úvahe členského štátu, aké konkrétne prostriedky
predbežnej ochrany zvolí. Takýmto prostriedkom je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.

ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorá je ekvivalentom
neodkladného opatrenia. Ústavný súd SR v predmetnom náleze vyslovil: ,,Odkladný účinok správnej
žaloby upravený v ustanoveniach § 184 až § 189 SSP predstavuje jeden z nových právnych inštitútov
správneho súdneho konania, ktoré majú zabezpečiť efektívnu ochranu zo strany správneho súdu, tak
aby jeho rozhodnutie mohlo byť nielen formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a

právom chránených záujmov úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého
stavu, pri ktorom by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej
správy nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli považované
za skonzumované. Z povahy veci je však nesporné, že odkladný účinok má zabezpečiť materiálnu
ochranu právam a oprávneným záujmom úspešného žalobcu tak, aby tento nebol dotknutý po zrušení

žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy žiadnymi ich účinkami alebo
následkami. Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a
predstavuje určitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a
neodkladných a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní.“ Navyše, žalovaný je toho názoru,
že pojem predbežné opatrenie tak ako ho používa smernica si nemožno bezvýhradne stotožňovať

s pojmom predbežné opatrenie tak ako ho zákonodarca ustanovil v úprave OSP. Slovenský právny
poriadok aktuálne inštitút predbežného opatrenia nepozná, neodkladné opatrenie sa svojou povahou
líši od predbežného opatrenia tým, že ako sám žalobca uvádza, umožňuje trvalo upraviť pomery
bez uloženia povinnosti súdom podať v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežné opatrenie
podľa § 76 ods. 3 OSP bolo spojené s povinnosťou žalobcu podať v prípade vyhovenia návrhu v

konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežným opatrením teda nebolo možné natrvalo upraviť
pomery, ako sa sám žalobca domáhal jeho návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Inštitút
predbežného opatrenia podľa OSP a neodkladného opatrenia podľa CSP preto nemožno stotožňovať.
Podľa čl. 21 ods. 5 smernice: V konaniach pred súdom alebo iným orgánom týkajúcich sa ujmy, ktorú
utrpela nahlasujúca osoba, a za predpokladu, že táto osoba preukáže, že nahlásila alebo zverejnila

informácie a utrpela ujmu, sa predpokladá, že táto ujma bola spôsobená odvetným opatrením za
nahlásenie alebo zverejnenie informácií. V takých prípadoch je úlohou osoby, ktorá prijala opatrenie,
ktoré spôsobilo ujmu, preukázať, že uvedené opatrenie bolo založené na riadne opodstatnených
dôvodoch. Smernica v čl. 21 ods. 5 neurčuje primárnu a výlučnú právomoc súdu na konanie vo veciochrany podľa smernice, ale aj iný orgán odlišný od súdu, ktorý má právomoc preskúmať zákonnosť
odvetného opatrenia zamestnávateľa. Správne preto súd prvej inštancie poukazuje na to, že primárne
je žalobca povinný využiť opravné prostriedky správneho práva predpokladané v dvanástej časti

Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a až následne možno použiť prostriedok predpokladaný
Správnym súdnym poriadkom - správnu žalobu. V súhrne tak možno uviesť, že smernica neurčuje
výlučnú právomoc civilného súdu na posúdenie porušenia práv nahlasujúceho zamestnanca odvetným
opatrením, avšak vo všeobecnej rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom“, čo nevylučuje právomoc
správneho súdu na konanie vo veci žalobcu, na základe podania správnej žaloby. Zároveň však

smernicapredpokladározhodovaciuprávomocaj,,inéhoorgánu“,tedavkonkrétnomprípadenevylučuje
právomoc správneho orgánu podľa Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na preskúmanie zákonnosti
postupu zamestnávateľa a vyporiadanie sa s údajne prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním
voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Pokiaľ sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje
povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však
po obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby. Žalovaný

sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR,
sp.zn. II. ÚS 515/2016, ktorého predmetom bola rovnaká právna otázka ako v tomto konaní. V konaní
pred Ústavným súdom SR bola predmetom prieskumu otázka zákonnosti prevedenia príslušníka PZ
na inú pozíciu podľa § 35 Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Ústavný súd SR v súlade s
Najvyšším súdom SR konštatoval, že na služobný pomer príslušníka PZ nemožno aplikovať princípy

z pracovnoprávnych vzťahov (v uvedenom prípade vo vzťahu k inštitútu prevedenia na inú prácu).
Policajný zbor je vojensky organizovaný zbor. Právna povaha služobného pomeru príslušníkov PZ
odrážaosobitnývzťahzamestnávateľaakoprimárnehonositeľaverejnejmoci.Vtomtokontextejepotom
potrebné posudzovať i určenie ďalšieho pracovného zaradenia policajta. Podľa názoru Ústavného súdu
SR nemožno od riadiacich pracovníkov PZ vyžadovať preukázanie a zdokladovanie splnenia zákonom

predpokladaných podmienok, keďže takáto požiadavka by bola v rozpore s podstatou služobnej prísahy
policajta, keď policajt sľubuje, že sa podriadi potrebám policajného zboru. Na prvom mieste sú tak
potreby policajného zboru, resp. verejný záujem a nie potreby príslušníka PZ, ktorý nemá rovnaké
postavenie ako zamestnanec v súkromnom sektore, kde majú účastníci pracovnoprávneho vzťahu
rovnaké postavenie. Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného

pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru
ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Žalobca v rámci svojho odvolania uviedol,
že pokiaľ by došlo k potvrdeniu zákonnosti napadnutého personálneho rozkazu žalovaného v konaní
pred správnym súdom, žalovaný by mal možnosť podať návrh na zrušenie neodkladného opatrenia
podľa § 334 CSP alebo podať žalobu o navrátenie do pôvodného stavu podľa § 337 ods. 2 CSP. S

takýmto názorom žalobcu sa podľa názoru žalovaného nemožno stotožniť. Podľa nálezu Ústavného
súdu SR, sp.zn. II. ÚS 491/2017 je jednou zo zákonných podmienok zrušenia neodkladného opatrenia
odpadnutie dôvodov, pre ktoré bolo nariadené. Zákonným dôvodom zrušenia neodkladného opatrenia
je zmena tých pomerov, ktoré oproti stavu rozhodujúcemu v čase jeho nariadenia boli relevantné
pre jeho nariadenie. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že existencia / trvanie týchto dôvodov

vytvára zároveň zákonnú prekážku, aby sa strana domáhajúca jeho zrušenia mohla dôvodne tohto
návrhu domôcť. Súd sa musí zaoberať otázkou, či strana domáhajúca sa zrušenia neodkladného
opatrenia vo svojom návrhu tvrdí také skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení uznesenia o neodkladnom
opatrení, a ktoré zároveň znamenajú aj zmenu skutkových okolností / pomerov. S poukazom na citovaný
nález Ústavného súdu SR je nutné podotknúť, že aktuálne sa prezumuje správnosť a zákonnosť

personálnych rozkazov ako individuálnych správnych aktov vydaných podľa Zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ, keďže zákonnosť personálneho rozkazu môže posudzovať výlučne nadradený správny
orgán a následne správny súd v konaní o správnej žalobe. Zákonnosť individuálneho správneho aktu
nemá právomoc posudzovať civilný súd, čo v konečnom dôsledku nesporuje ani sám žalobca. V čase
rozhodovania súdu prvej inštancie boli personálne rozkazy platné, účinné, vykonateľné a prezumuje

sa ich zákonnosť a to do času, pokým nadradený správny orgán alebo správny súd nekonštatuje
opak. Uvedeného si bol dostatočne vedomý aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení. Podľa
názoru žalovaného postupoval v uvedenom význame súd prvej inštancie správne a v súlade s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR. Konštatovanie zákonnosti personálnych rozkazov v rámci konania o rozklade pred
nadriadeným správnym orgánom, resp. v konaní o správnej žalobe nie je stricto sensu dôvodom na to,

aby došlo k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia, keďže aj v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie boli tieto personálne rozkazy platné, vykonateľné a po formálnej stránke sa prezumovala ich
zákonnosť. V uvedenom význame by preto dôvodom pre zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia
nebolo rozhodnutie nadradeného správneho orgánu alebo správneho súdu o zákonnosti napadnutéhopersonálneho rozkazu, keďže aj v čase rozhodovania o nariadení neodkladného opatrenia boli, resp.
stále sú tieto personálne rozkazy platné a zákonné. Dôvod na zrušenie neodkladného opatrenia na
základe konštatovania nadradeného správneho orgánu / správneho súdu o zákonnosti rozhodnutia,

ktoré by malo deklaratórny účinok, by tak nebol daný. Aj z uvedeného pohľadu sa javí viac ako
správny postup súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil nemožnosť preskúmania zákonnosti personálnych
rozkazov ako individuálnych správnych aktov, keďže je absolútne vylúčené, aby popri sebe existovali
dve odlišné rozhodnutia dvoch súdnych autorít navyše za predpokladu, že nie je daný dôvod pre
zrušenie neodkladného opatrenia tak, ako nesprávne predpokladá žalobca. Taktiež žalovaný požadoval

za potrebné uviesť, že žalobca podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia nepreukázal
potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, čo je jedna z podstatných náležitostí návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Neodkladné opatrenie je prostriedkom procesnej obrany, ktoré by sa malo
použiť až vtedy, keď neexistujú iné zákonné možnosti ako dočasne upraviť pomery strán sporu. V
konkrétnom prípade však existujú iné zákonné možnosti v prospech žalobcu a to odvolanie, ktoré si už
žalobca voči personálnym rozkazom uplatnil a následne, po rozhodnutí o riadnom opravnom prostriedku

aj správna žaloba podaná na správnom súde podľa Správneho súdneho poriadku, ktorej môže byť podľa
§ 185 Správneho súdneho poriadku priznaný odkladný účinok. Tak Zákon o štátnej službe príslušníkov
PZ, ako aj Správny súdny poriadok určujú lehoty, v rámci ktorých je správny orgán, resp. správny súd
povinný rozhodnúť. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne určuje, že o odvolaní musí byť
rozhodnuté bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania. V prípade nečinnosti má

žalobca ďalšie prostriedky na nápravu a to sťažnosť na nečinnosť, resp. žalobu proti nečinnosti. V
prípade podania správnej žaloby a priznania odkladného účinku je správny súd povinný rozhodnúť o
správnej žalobe v lehote 6 mesiacov. Ak by správny súd vyhovel návrhu na priznanie odkladného účinku,
žalobca by tým dosiahol rovnaké právne účinky ako nariadením neodkladného opatrenia v civilnom
spore. Z dôvodu existencie ďalších zákonných možností upravených predpismi na úseku správneho

práva, ktoré je žalobca oprávnený použiť vo svoj prospech, a ktoré slúžia pre bezprostrednú ochranu
ohrozených práv, nie je naplnená podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia a to potreba
bezodkladnej úpravy pomerov. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhuje žalovaný
odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu v zmysle § 387 CSP ako vecne správne
potvrdiť.

22. Žalovaný sa vyjadril aj k doplnenému odvolaniu žalobcu a v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že
žalobca doplnil podané odvolanie o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, teda že v konaní
rozhodovala a napadnuté uznesenie vydala sudkyňa, ktorá mala byť vylúčená pre jej pomer k veci a
pre jej pomer k žalobcovi. V doplnení odvolania žalobca poukazuje na výzvu právnikov zverejnenú na

webovej stránke www.pravnystat.eu, pričom žalobca poukazuje na bod 4. výzvy týkajúci sa Zákona o
ochrane oznamovateľov. Ako prvé si dovolí žalovaný vysloviť, že podanie žalobcu, resp. jeho právneho
zástupcu je viac ako zmätočné a je dôvodné konštatovať, že pri tom počte zastupovaných príslušníkov
policajného zboru už s najväčšou pravdepodobnosťou stráca právny zástupca žalobcu prehľad, ku
ktorému zo zastupovaných podanie smeruje a ktorého sa týka. Žalobca v aktuálnom konaní totiž

prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza argumentáciu, ktorú absolútne nemožno aplikovať
na osobu žalobcu a čoho následkom je eliminovaný predpoklad žalobcu o údajnej zaujatosti zákonnej
sudkyne, ktorá vydala napadnuté rozhodnutie. V rámci doplneného odvolania žalobca podčiarkol časť
bodu 4. výzvy, ktorá sa vzťahuje na obvinených príslušníkov policajného zboru, ktorých trestnú činnosť
vyšetruje Úrad inšpekčnej služby a ktorí pracujú naďalej na Úrade inšpekčnej služby. V doplnení

odvolania žalobca taktiež uvádza, že podčiarknutá časť bodu 4. výzvy právnikov sa priamo dotýka
predmetusporuvtunajšejveci,akoajžalobcuakojednejzostránsporu.Žalovanýpovažujezazmätočné
azjavnenesprávnetvrdeniežalobcu,žebod4.výzvyprávnikovsavzťahujenažalobcu,keďžepokiaľmá
žalovaný vedomosť, žalobca nie je obvinený v žiadnom trestnom konaní. Z medializovaných informácii
má žalovaný výlučne vedomosť o verejnom obvinení žalobcu zo strany príslušníčky policajného zboru,

E.. C. J., pričom predmetom verejného obvinenia bolo údajné nevhodné sexuálne správanie žalobcu
voči menovanej kolegyni, ktoré následne žalobca ako aj jeho manželka, členka politickej strany C.,
verejne popreli a k tomuto sa vyjadrili. O inom ako verejnom a medializovanom obvinení žalobcu z
nevhodného sexuálneho správania žalovaný vedomosť nemá, keďže žalobca nie je obvinený za žiaden
orgánmi činnými v trestnom konaní predpokladaný trestný čin. Pokiaľ by žalobca obvinený bol a to

pre trestný čin súvisiaci s výkonom jeho pracovnej činnosti (ako sa uvádza v bode 4. výzvy), bol by
dôvodný postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. Pokiaľ je teda vo výzve prezentovaný
názor o rozpore výkladu Zákona o ochrane oznamovateľov s judikatúrou ESĽP, z dôvodu možného
ponechania trestne obvinených príslušníkov policajného zboru vo výkone služby na Úrade inšpekčnejslužby, ktorý vyšetruje trestné činy obvinených príslušníkov policajného zboru a čoho následkom je
ohrozená nezávislosť vyšetrovania, uvedené sa absolútne nedotýka žalobcu, keďže nie je obvinený
a jeho trestnú činnosť nevyšetruje Úrad inšpekčnej služby. Nie je zrejmé, odkiaľ žalobca v doplnení

odvolania čerpá informáciu o tom, že žalobca je formálne obvinený z trestného činu a nemá právo
pokračovať vo výkone služby na Úrade inšpekčnej služby, ďalej nevedno, prečo žalobca uvádza, že
sa dopustil trestného činu, keďže ako už opakovane žalovaný uvádza, žalobca nie je obvinený pre
žiaden trestný čin a nie je známy poznatok o tom, že by sa mal nejakej trestnej činnosti súvisiacej
s výkonom jeho pracovnej činnosti dopustiť a v neposlednom rade, čo postráda akúkoľvek logiku, je

absolútne nepochopiteľné, prečo žalobca uvádza, že mal psychicky týrať a mučiť osoby podliehajúce
jeho právomoci a fabulovať voči nim dôkazy, keď vo vzťahu k žalobcovi takéto podozrenie nikdy ani
len nevzniklo a vo svojej výpovedi, podľa medializovaných informácií, svedok na úteku D. P. osobu
žalobcu ani len nespomína. Uvedená argumentácia by sa dala pochopiť jedine v takom prípade, pokiaľ
by sa žalobca v doplnení odvolania sám priznával k protiprávnemu konaniu, o ktorom doposiaľ príslušné
orgány činné v trestnom konaní vedomosť nemali. Žalovaný však úprimne pochybuje, že uvedené

bolo zámerom a cieľom žalobcu. Pokiaľ teda žalobca nie je obvinený pre trestnú činnosť súvisiacu s
výkonom jeho pracovnej činnosti ako príslušníka policajného zboru, ktorú by vyšetroval Úrad inšpekčnej
služby alebo iný útvar policajného zboru, je úplne neopodstatnené vzťahovať verejnú výzvu právnikov na
osobu žalobcu. Navyše, podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa žalobca domáhal
ochrany voči organizačnému opatreniu Ministra vnútra SR, ktorým bola zrušená funkcia žalobcu ako

zástupcu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby a personálnemu rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby
a personálnemu rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad Bebravou, ktorým bol
ustanovený do funkcie starší referent operatívneho oddelenia OKP na OR PZ Bánovce nad Bebravou.
Žalobca teda naďalej vykonáva pracovnú činnosť, nebol postavený mimo službu podľa § 46 ods. 1
písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. z dôvodu právoplatného obvinenia tak ako ostatní žalobcovia, ktorých

zastupuje rovnaký právny zástupca, a ktorí sa návrhmi na nariadenie neodkladného opatrenia domáhali
ochrany voči personálnemu rozkazu ministra vnútra SR, ktorým boli postavení mimo službu. Žalobca
tedanapádaskutočnosť,žeužnevykonávapôvodnúfunkciuriaditeľanaÚradeinšpekčnejslužby,alebol
v rámci služobného pomeru zaradený na výkon inej funkcie na príslušnom útvare policajného zboru, čo s
osobami obvinených príslušníkov policajného zboru okolo D. Č. a ich právnou situáciou nemá absolútne

nič spoločné. Z uvedeného dôvodu je tak akýkoľvek názor prezentovaný signatármi výzvy, okrem iného
aj údajne zákonnou sudkyňou súdu prvej inštancie, bez akejkoľvek relevancie k právnej a skutkovej
situácii žalobcu v konkrétnom konaní, keďže sa na neho domnienky uvádzané v doplnení odvolania
absolútne nevzťahujú. Záverom žalovaný uviedol, že je minimálne zvláštne, že právnemu zástupcovi
žalobcu neprekáža skutočnosť, kedy v inej veci jeho klienta rozhodoval sudca, s ktorým právny zástupca

žalobcu chodil 5 rokov do krúžku na vysokej škole, a teda s ním prichádzal každý deň do pravidelného
kontaktu, pričom v takom prípade právny zástupca žalobcu prezentuje, že sudca ani len nemal povinnosť
vopred oznámiť dôvod, pre ktorý by mohli byť dané objektívne dôvody zaujatosti uvedeného sudcu,
avšak aktuálne vníma ako problém skutočnosť, že údajne zákonná sudkyňa súdu prvej inštancie v
konkrétnej veci verejne podporila výzvu právnikov, ktorej predmetom sú aktuálne nastolené viaceré

právne otázky a ku ktorým sa verejne vyjadrujú viacerí zástupcovia právnických profesií, okrem iného
sudcovia, prokurátori, advokáti a akademici. Navyše, žalobca ani len nepredložil hodnoverný dôkaz
preukazujúci, že zákonná sudkyňa reálne podporila verejnú výzvu právnikov. V prípade podpory výzvy
v časti kontakty na webovej stránke www.pravnystat.eu postačuje výlučne vypísať meno a priezvisko
podporovateľa a zakliknúť jeho profesiu, pričom iné osobné údaje preukazujúce to, že signatárom

je reálne osoba, ktorej meno je uvedené v zozname signatárov, prevádzkovateľ webovej stránky
nevyžaduje. K uvedenému však bude potrebné, aby sa vyjadrila priamo zákonná sudkyňa súdu prvej
inštancie. Z uvedených dôvodov je žalovaný toho názoru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
c) CSP nie je daný a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu v zmysle
§ 387 CSP ako vecne správne potvrdil.

23. Sudkyňa súdu prvej inštancie sa na podnet odvolacieho súdu vyjadrila k namietanému odvolaciemu
dôvodu a uviedla, že námietku zaujatosti považuje za účelovú, s cieľom právneho zástupcu žalobcu
dosiahnuť zmenu zákonného sudcu, ktorý nerozhodol podľa jeho predstáv. Uviedla, že je pravdou, že
podporila svojim podpisom výzvu právnikov zverejnenú na webovej stránke: https://pravnystat.eu/. Išlo o

výzvu reagujúcu na porušovanie princípov právneho štátu v trestnoprávnej oblasti, ktorá je momentálne
predmetom legislatívnych zmien. Pre úplnosť uviedla, že už dva roky predtým podpísala obdobnú výzvu
právnikov upozorňujúcu na porušovanie princípov právneho štátu, ktorú v januári 2021 podpísalo 123
sudcov a emeritných sudcov, 233 advokátov, celkom vyše 400 slovenských právnikov. Zároveň savyjadrilatak,žeajvbudúcnostipodporíkaždúvýzvu,ktorábyreagovala,čiupozorňovalanaporušovanie
princípov právneho štátu a to v akejkoľvek, nielen v trestnoprávnej oblasti. Je toho názoru, že sudca
má právo slobodne sa ako občan vyjadrovať k rôznym spoločenským témam a ako sudca má zároveň

povinnosť brániť princípy právneho štátu, pokiaľ sú porušované, pretože je súčasťou jedného z pilierov
moci, na ktorom je právny štát postavený. V predmetnej prejednávanej veci však s plnou vážnosťou,
čestne a zodpovedne prehlásila, že i napriek tomu, že predmetná kauza je aj rozsiahlo medializovaná, v
rámci svojho rozhodovania vyjadrila výlučne a čisto odborný právny názor, čo je zrejmé z odôvodnenia
jej uznesenia. Za každých okolností i napriek jej občianskemu postoju, ktorý ale nemá nič spoločné so

žalobcom, je schopná rozhodovať nezávisle, nestranne, a v súlade s Ústavou SR a jej zákonmi, čo
vykonáva už 22 rokov. Strany sporu nepozná, nemám pomer k prejednávanej veci a ani osobný záujem
na jej výsledku v prospech, či neprospech kohokoľvek zo strán sporu a ich právneho zástupcu. Čo sa
týka „teórie zdania“ a objektívneho hľadiska nestrannosti sudcu, poukázala na uznesenie NS SR pod
sp.zn. 5Tost/29/2022 z 24.07.2023, či judikatúru ESĽP týkajúcu sa slobody prejavu sudcu / Zurek proti
Poľsku, sťažnosť č. 39650/18B ako proti Maďarsku, sťažnosť č. 20261/12/, v ktorých sa uvádza, že:

„Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že by čokoľvek, čo môže vrhnúť hoci len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako zaujatého. Sudca nie je stroj na rozhodovanie,
oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov, sympatií, či antipatií, ale je súčasťou
určitého sociálneho prostredia, od ktorého nie je a nemôže byť úplne izolovaný...“

24. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol,
že odkazuje na odôvodnenie samotného odvolania v znení jeho doplnenia, a to v celom jeho rozsahu.
Má za to, že civilný súd má jednoznačne právomoc nariadiť neodkladné opatrenia na ochranu pred
diskrimináciou. Právomoc civilného súdu nariadiť neodkladné opatrenie na ochranu pred diskrimináciou
v služobnom pomere policajta vyplýva z § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a

3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Žalovaný proti tomu argumentuje, že odkaz na „Občiansky
súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona neznamená odkaz iba na Civilný sporový
poriadok, ale aj na Správny súdny poriadok, pretože v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
sa aj správne súdnictvo vykonávalo podľa Občianskeho súdneho poriadku, a preto nie je vylúčené,
aby tento odkaz zahŕňal aj Správny súdny poriadok, ak ide o veci patriace do právomoci správnych

súdov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou však patrí do výlučnej právomoci civilných
súdov podľa Civilného sporového poriadku, a tento záver nevyplýva len z odkazu na „Občiansky súdny
poriadok“ v § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu právnej ochrany podľa
§ 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného
zákona. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov

v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona totiž môže žalobcovi poskytnúť výlučne civilný
súd v konaní podľa Civilného sporového poriadku. Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany
poskytnúť žalobcovi v žiadnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Správny súd nemôže o
správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo 3 Antidiskriminačného zákona, ale iba
výrokom, ktorý pripúšťa Správny súdny poriadok (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie

vecisprávnemuorgánunaďalšiekonanie).Jedinevkonaníosprávnejžalobeprotiinémuzásahuorgánu
verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom
inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko v tomto prípade ide celkom
jednoznačne o rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho orgánu a okrem toho, ani pri

tomto druhu správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu
podľa § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie).
Okrem toho, v konaniach podľa § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona ako tzv. konaniach s
ochranou slabšej strany sa uplatňujú viaceré procesné odklony, ako napríklad: (i) obrátené dôkazné
bremeno, tzn. žalobcovi stačí diskrimináciu tvrdiť a žalovaný musí preukazovať, že neporušil zásadu

rovnakého zaobchádzania (viď § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona a čl. 21 ods. 5 Smernice); (ii)
rozšírená možnosť právneho zastupovania žalobcu (§ 308 Civilného sporového poriadku); (iii) rozšírená
poučovacia povinnosť súdu (§ 309 Civilného sporového poriadku). Tieto odklony je možné uplatniť
iba v konaní podľa Civilného sporového poriadku, pretože: (i) pokiaľ ide o obrátené dôkazné bremeno
podľa § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, toto je v konaní podľa Civilného sporového poriadku

možné uplatniť na základe § 315 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom Správny súdny poriadok
neobsahuje žiadne ekvivalentné ustanovenie, ktoré by umožňovalo správnemu súdu obrátiť dôkazné
bremeno v konaní podľa Správneho súdneho poriadku a (ii) pokiaľ ide o ostatné vyššie uvedené odklony,
Správny súdny poriadok neobsahuje žiadne ekvivalentné ustanovenia, ktoré by umožňovali poskytnúťslabšej strane tento rozsah ochrany v konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Preto keď v odvolaní
žalobca tvrdí, že odkaz na „Občiansky súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona
znamená odkaz na Civilný sporový poriadok, nejde o žiadnu snahu o neprípustne zužujúci výklad tohto

legislatívneho opomenutia, ale o systematický výklad tohto pojmu vyplývajúci z rozsahu hmotnoprávnej
a procesnej ochrany pred diskrimináciou podľa v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov v
spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 Antidiskriminačného zákona, ktorú môže podľa platného a účinného
právneho stavu v zákonom garantovanom rozsahu poskytnúť výlučne civilný súd v konaní podľa
Civilného sporového poriadku. Na tomto mieste žalobca zdôraznil, že s vyššie uvedenou argumentáciou

sa v inom konaní na tom istom prvoinštančnom súde, vedenom pod sp.zn. 39Cos/5/2023, stotožnil aj
súd prvej inštancie, ktorý taktiež potvrdil, že odkaz na Občiansky súdny poriadok je potrebné vykladať
ako odkaz na Civilný sporový poriadok. Žalobca taktiež v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žaloba proti
inému zásahu orgánu verejnej správy nie je v tomto prípade prípustná. Poukázal na to, že skutkovou
podstatou tunajšieho prípadu je porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (teda diskriminácia) voči
žalobcovi, z dôvodu oznámenia protispoločenskej činnosti, ktorej sa dopustil žalovaný tým, že proti

žalobcovi vydal personálne rozkazy, ktorými zásadne zmenil podmienky jeho pracovnoprávneho vzťahu
(preradenie na podstatne nižšiu pozíciu, zmena miesta výkonu práce, ako aj preradenie do podstatne
nižšej platovej triedy), teda uskutočnil voči žalobcovi odvetné opatrenie zakázané podľa § 1 ods. 4
Zákonaoochraneoznamovateľov,pričomtakurobilbezpredchádzajúcehosúhlasuÚradupodľa§7ods.
1Zákonaoochraneoznamovateľov.Akoužžalobcauviedolvodvolaní,jednaatáistáskutkovápodstata

nemôže byť zároveň rozhodnutím orgánu verejnej správy [§ 3 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho
poriadku] aj iným zásahom orgánu verejnej správy [§ 3 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku].
Ide o pojmy, ktoré sa jednoznačne navzájom vylučujú, pričom kým personálny rozkaz je bezpochyby
rozhodnutím orgánu verejnej správy vydaným v administratívnom konaní podľa dvanástej časti Zákona
o štátnej službe policajtov, ktoré zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzickej osoby (proti ktorému je navyše prípustný aj opravný prostriedok), o iný zásah
orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade, ak ide o faktický postup vykonaný pri plnení úloh v
oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzickej osoby dotknuté (nejde teda o situáciu, ktorá by bola dokumentovaná vydaním rozhodnutia).
Keďže v prípade personálnych rozkazov jednoznačne ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, nemôže

ísť zároveň o iný zásah orgánu verejnej správy. Preto je vylúčené, aby mohli byť personálne rozkazy
napadnuté správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Personálne rozkazy môžu
byť napadnuté iba všeobecnou správnou žalobou, čo žalobca aj plánuje urobiť, keď budú na to
splnené zákonné podmienky (rozhodnutie o odvolaní). Právomoc správneho súdu pri rozhodovaní o
všeobecnej správnej žalobe je však limitovaná na zrušenie personálnych rozkazov a rozhodnutia o

opravnom prostriedku proti nim (§ 191 ods. 1 a 3 Správneho súdneho poriadku) a prípadné vrátenie
veci na ďalšie konanie žalovanému (§ 191 ods. 4 Správneho súdneho poriadku). Správny súd nemá
právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu v rozsahu garantovanom podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona
o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Pokiaľ ide o
možnosť dosiahnutia trvalej úpravy pomerov nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia, podľa

názoru žalobcu táto možnosť v tomto prípade jednoznačne existuje. Avšak, pokiaľ by súd bol iného
názoru, teda by zastával názor, že týmto neodkladným opatrením nie je možné dosiahnuť trvalú úpravu
pomerov, potom mu nič nebráni v uznesení o nariadení neodkladného opatrenia uložiť žalobcovi podať
aj antidiskriminačnú žalobu vo veci samej podľa § 336 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobca
túto možnosť súdu v návrhu aj navrhol. Ak by súd bol toho názoru, že neodkladné opatrenie nie je

vhodné na trvalú úpravu pomerov, ale vec si vyžaduje posúdenie v rámci konania vo veci samej,
tak žalobca síce zastáva názor, že navrhovaným neodkladným opatrením je možné dosiahnuť trvalú
úpravu pomerov medzi stranami, avšak v návrhu výslovne uviedol: „V prípade ak bude súd považovať
za potrebné podať po nariadení neodkladného opatrenia aj žalobu vo veci samej, navrhol, aby súd
v neodkladnom opatrení zaviazal žalobcu na takýto procesný postup v primeranej lehote.“ Prípadný

záver, že v tunajšom prípade je potrebné podať antidiskriminačnú žalobu vo veci samej (s petitom
v rámci § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona) však sám o sebe neznamená, že by v tejto
veci nebolo možné alebo prípustné nariadiť navrhované neodkladné opatrenie; čo platí a fortiori s
poukazom na § 309 písm. b) a § 318 písm. b) Civilného sporového poriadku, podľa ktorých je vydanie
neodkladného opatrenia v antidiskriminačnom spore alebo v individuálnom pracovnoprávnom spore

výslovne prípustné. Súbeh súdnej ochrany žalobcu (i) na jednej strane prostredníctvom odvolania a
správnej žaloby podľa Správneho súdneho poriadku a (ii) na druhej strane podľa § 2a ods. 1 a 3
Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 Antidiskriminačného zákona je
nielen možný, ale je výslovne zákonom predpokladaný už len preto, že každý z týchto dvoch systémovsúdnej ochrany nevyhnutne vedie k poskytnutiu iného druhu a rozsahu súdnej ochrany. Navyše, žalobca
zdôraznil, že nariadenie neodkladného opatrenia, aj keby trvalo upravovalo pomery medzi stranami,
nemôže za žiadnych okolností založiť prekážku res iudicata, pretože každé neodkladné opatrenie je

po splnení zákonných podmienok za každých okolností zrušiteľné, buď na základe návrhu na zrušenie
neodkladného opatrenia (§ 334 Civilného sporového poriadku) alebo na základe žaloby o navrátenie
do pôvodného stavu (§ 337 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Už len z tohto dôvodu je podľa jeho
názoru v tomto prípade vhodnejšie neukladať žalobcovi povinnosť podať antidiskriminačnú žalobu vo
veci samej, avšak ak by súd bol iného názoru a takúto povinnosť by žalobcovi uložil, žalobca to bude

rešpektovať a túto povinnosť si splní. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že konštatovanie
zákonnosti personálnych rozkazov v rámci konania pred správnym orgánom, resp. v konaní o správnej
žalobe nie je dôvodom na zrušenie neodkladného opatrenia, keďže aj v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie sa prezumovala zákonnosť týchto rozkazov. Z uvedeného pohľadu sa preto podľa žalovaného
javí ako správny postup prvoinštančného súdu, ktorý vyslovil nemožnosť preskúmania zákonnosti
personálnych rozkazov ako individuálnych správnych aktov, keďže je vylúčené, aby popri sebe existovali

dve odlišné rozhodnutia dvoch súdnych autorít. K tomu žalobca uviedol, že žalovaný opomína, že v
tomto prípade nepôjde o „dve odlišné rozhodnutia dvoch súdnych autorít“ v tej istej veci, ktoré by sa
dostávali do konfliktu. Žalovaný totiž účelovo opomína antidiskriminačný charakter posudzovanej veci.
Je potrebné dôsledne odlíšiť posudzovanie zákonnosti správneho aktu (o ktorom civilný súd v tomto
prípade nerozhoduje, a ktoré nie je ani predmetom konania o neodkladnom opatrení) a posudzovanie

následkov personálnych rozkazov z hľadiska ich súladnosti so zásadou rovnakého zaobchádzania. S
uvedeným sa v inom konaní na tom istom prvoinštančom súde, vedenom pod sp.zn. 39Cos/5/2023,
stotožnil aj súd prvej inštancie, ktorý navyše doplnil, že nie je rozhodujúce, že personálne rozkazy majú
povahu správneho aktu. Nie je teda vôbec vylúčená ani taká situácia, že by úkony žalovaného boli
správnym súdom v správnom súdnom konaní posúdené ako zákonné, avšak civilným súdom v civilnom

sporovom konaní by bolo posúdené ako porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania, v dôsledku čoho
by civilný súd napr. uložil povinnosť upustiť od ďalšieho konania (čo je to isté ako zdržať sa takého
konania), či napraviť protiprávny stav. Nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia navyše nijako
nebráni žalovanému, aby vydal nové organizačné opatrenie, resp. aby boli voči žalobcovi vydané nové
personálne rozkazy s rovnakým výrokom potom, ako k tomu bude udelený predchádzajúci súhlas Úradu

podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov. Žalobca má za to, že by bolo nanajvýš vhodné,
aby žalovaný argumentoval korektne a nevyvodzoval z krokov žalobcu závery, ktoré z nich v žiadnom
prípade a ani pri najširšej miere fantázie nevyplývajú. Podaním odvolania žalobca v žiadnom prípade
nepriznal (ani implicitne), že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené neodkladné
opatrenie. To žalobca prízvukoval už v rámci svojho odvolania. Odvolanie proti personálnym rozkazom

podal žalobca (i) v prvom rade preto, lebo sa spravoval zákonným poučením obsiahnutým v závere
personálnych rozkazov, (ii) v druhom rade preto, lebo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
nie je ani zďaleka jediným dôvodom nesúladu personálneho rozkazu so zákonom, ale personálne
rozkazy boli vydané aj v rozpore s inými ustanoveniami iných zákonov, predovšetkým Zákona o štátnej
službe policajtov (čo však už presahuje rámec antidiskriminačného sporu) a (iii) v treťom rade preto, že

žalobca nechcel zanedbať využitie žiadneho opravného prostriedku, aby si nezmaril prístup k neskoršej
súdnej ochrane aj prostredníctvom správnej žaloby. Z tohto postupu žalobcu je zároveň evidentné, že
žalobca nechce navrhovaným neodkladným opatrením nahrádzať odvolanie a správnu žalobu, ale má
záujem uchádzať sa o celý a maximálny rozsah právnej ochrany garantovanej právnym poriadkom.
Žalobca nikdy netvrdil, že súdna ochrana prostredníctvom neodkladného opatrenia má prednosť pred

súdnou ochranou prostredníctvom správnej žaloby. Naopak, ako už uviedol aj v odvolaní a aj vyššie
v tejto replike, tieto prostriedky právnej ochrany si navzájom nekonkurujú, ale ide o ich zákonom
predpokladaný súbeh, pretože každý z nich smeruje v konečnom dôsledku k inému druhu a rozsahu
právnej ochrany, ktorá sa navzájom neprelína. Okrem toho, že nejde o ekvivalentné inštitúty ani z
formálneho hľadiska, nie sú porovnateľné a ekvivalentné ani z hľadiska materiálneho. Ako už žalobca

uviedol v odvolaní povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v tomto prípade vyplýva aj zo Smernice
a z eurokonformného výkladu príslušných právnych predpisov Slovenskej republiky. V konaní o odvolaní
neexistuje žiadna možnosť pozastavenia jeho účinkov, pričom odvolací orgán je povinný rozhodnúť o
odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní (ak vychádza z predpokladu, že správny orgán rozhodujúci
o opravnom prostriedku dodrží zákonné lehoty, čo sa v tomto prípade nestalo) a počas tejto lehoty

sa personálne rozkazy budú voči žalobcovi uplatňovať. Až po (minimálne) tejto dobe bude vôbec
možné podať správnu žalobu s návrhom na priznanie jej odkladného účinku, pričom na rozhodnutie
o takom návrhu má správny súd 30 dní od predloženia vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe
a administratívneho spisu (lehota na vyjadrenie k správnej žalobe a predloženie administratívnehospisu závisí od určenia správneho súdu a obvykle sa určuje v trvaní 30 dní), čo teda pri úplne
najoptimistickejšom scenári, kedy by správny súd konal hneď po podaní správnej žaloby, predstavovalo
ďalších 60 dní. K priznaniu odkladného účinku správnej žaloby sa tak žalobca realisticky nemá šancu

dostať skôr než niekoľko mesiacov od vydania personálnych rozkazov. To je pre žalobcu absolútne
nezlučiteľné s bodom 96 preambuly Smernice, podľa ktorého: „Pre nahlasujúce osoby majú osobitný
význam predbežné prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé.
Konkrétne by pre nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené
vo vnútroštátnom práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení,

ako je obťažovanie, alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie,
ktoré môže byť ťažké zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia, a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať,
čo je perspektíva, ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov.“ Žalobca má za to, že
naliehavo potrebuje neodkladnú právnu ochranu tu a teraz. Takúto ochranu môže dostať jedine vo forme
neodkladného opatrenia, pretože všetky alternatívne spôsoby právnej ochrany môže mať k dispozícii
nanajvýš o niekoľko mesiacov. Čl. 21 ods. 2 Smernice znie: „V konaniach pred súdom alebo iným

orgánom týkajúcich sa ujmy, ktorú utrpela nahlasujúca osoba, a za predpokladu, že táto osoba preukáže,
že nahlásila alebo zverejnila informácie a utrpela ujmu, sa predpokladá, že táto ujma bola spôsobená
odvetným opatrením za nahlásenie alebo zverejnenie informácií. V takých prípadoch je úlohou osoby,
ktorá prijala opatrenie, ktoré spôsobilo ujmu, preukázať, že uvedené opatrenie bolo založené na
riadne opodstatnených dôvodoch.“ Z tohto jednoznačne znejúceho textu vyplýva predovšetkým to,

že v konaniach týkajúcich sa ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti sa predpokladá,
že oznamovateľovi bola ujma spôsobená odvetným opatrením, pokiaľ sa nepreukáže opak. Teda
požiadavka na obrátenie dôkazného bremena, kedy žalovaný musí preukazovať, že nejde o odvetné
opatrenie. Toto ustanovenie Smernice je v právnom poriadku Slovenskej republiky implementované
jednak v § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona (pre účely konania pred súdom) a jednak v § 7 ods.

5 a § 12 ods. 2 Zákona o ochrane oznamovateľov (pre účely konania pred iným orgánom, v tomto
prípade pred Úradom). Toto ustanovenie Smernice hovorí iba to, že členské štáty musia zabezpečiť
obrátenie dôkazného bremena v prospech oznamovateľa (žalobcu) v každom konaní, či už pred súdom
alebo iným orgánom, ktorého predmetom je ochrana oznamovateľa pred odvetným opatrením. Toto
ustanovenieSmernicevšaknijakýmspôsobomneobmedzujeprávomocsúdovčlenskéhoštátu,dokonca

sa k nej ani nijako nevyjadruje. Z toho, že toto ustanovenie obsahuje okrem zmienky o súde aj zmienku
o „inom orgáne“, žalobca vyvodzuje záver, že týmto „iným orgánom“ by mal byť správny orgán podľa
Zákona o štátnej službe policajtov. Keďže podľa žalovaného Smernica neurčuje výslovnú právomoc
civilného súdu, nevylučuje to právomoc správneho súdu na konanie vo veci žalobcu na základe podania
správnej žaloby. Žalobca je preto podľa žalovaného povinný využiť opravné prostriedky správneho práva

a následne použiť správnu žalobu. Tento záver žalovaného je nesprávny a zmätočný. To, že ochrana
oznamovateľov protispoločenskej činnosti môže byť zverená okrem súdov aj iným orgánom členského
štátu, je fakt, ktorý nijakým spôsobom nenahrádza ani neobmedzuje právomoc súdov v tejto oblasti.
Toto vyplýva okrem iného aj z bodu 90 preambuly Smernice, podľa ktorého: „Príslušné orgány by mali
poskytnúť nahlasujúcim osobám podporu potrebnú na účinný prístup k ochrane. Najmä by im mali

poskytnúť potvrdenie alebo inú dokumentáciu potrebnú na to, aby mohli iným orgánom alebo súdom
potvrdiť, že sa uskutočnilo externé nahlásenie. V určitých vnútroštátnych rámcoch a v určitých prípadoch
si môžu nahlasujúce osoby nechať potvrdiť, že spĺňajú podmienky platných pravidiel. Napriek takýmto
možnostiam by mali mať účinný prístup k súdnemu preskúmaniu, pričom súdy na základe všetkých
konkrétnych okolností prípadu rozhodnú, či spĺňajú podmienky platných pravidiel.“ Pojem „iný orgán“

používaný v Smernici je potrebné vykladať predovšetkým s ohľadom na oprávnenia, ktoré má tento iný
orgán zverené v oblasti ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Týmto „iným orgánom“ je
v podmienkach Slovenskej republiky Úrad, ktorý má podľa Zákona o ochrane oznamovateľov priznané
právomoci dopĺňajúce (avšak nie nahrádzajúce či obmedzujúce) súdnu ochranu; ide predovšetkým o
právomoci vydať predchádzajúci súhlas podľa § 7 Zákona o ochrane oznamovateľov alebo pozastaviť

účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa § 12 Zákona o ochrane oznamovateľov. Žalobca mal záujem
o konanie pred Úradom podľa § 7 Zákona o ochrane oznamovateľov, ale žalovaný mu túto možnosť
uprel, keďže ako osoba oprávnená toto konanie iniciovať tak neurobil. Právomoc poskytovať ochranu
podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11
Antidiskriminačného zákona v súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti majú v Slovenskej

republike výlučne civilné súdy, pričom právomoc na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 7 a § 12
Zákona o ochrane oznamovateľov má Úrad. Správne orgány a ani správne súdy konajúce na základe
Správneho súdneho poriadku takýmito právomocami nedisponujú v žiadnom konaní, ktoré môže pred
nimi podľa platných a účinných zákonov Slovenskej republiky byť vedené. Správny súd by mohol byť„súdom“ v zmysle Smernice a § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9
ods. 2 a 3 a § 11 Antidiskriminačného zákona iba v prípade, ak by Správny súdny poriadok (alebo
iný predpis upravujúci konanie pred správnym súdom popri Správnom súdnom poriadku - pričom taký

predpis v súčasnosti neexistuje) umožňoval správnemu súdu vydať rozhodnutie s výrokom podľa §
9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona v konaní s dôkazným bremenom obráteným v prospech
žalobcu. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade, keď ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
vydaním rozhodnutia v administratívnom konaní, správny súd nemá právomoc rozhodnúť podľa § 9
ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona ani čiastkovo a rovnako nemá k dispozícii žiadne zákonné

ustanovenie, ktoré by mu umožňovalo obrátiť dôkazné bremeno v prospech žalobcu a uplatniť ďalšie
procesné odklony na ochranu slabšej strany. Preto argumentácia žalovaného poukazovaním na čl.
21 ods. 5 Smernice je nesprávna a zmätočná. Žalobca sa k potrebe bezodkladnej úpravy pomerov
podrobne vyjadril už v rámci svojho odvolania. Podľa argumentácie žalovaného vo vyjadrení žalobca
nepreukázal potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Uvedené žalovaný odôvodňuje tým, že neodkladné
opatrenie by sa malo použiť až vtedy, keď neexistujú iné zákonné možnosti ako dočasne upraviť

pomery strán sporu. Žalovaný pritom nijakým spôsobom nevysvetľuje, z akého ustanovenia právneho
predpisu takúto subsidiaritu odvodzuje. Ako žalobca uviedol už v odvolaní, požiadavka subsidiarity
pri nariaďovaní neodkladného opatrenia existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu - teda
zriadeniusudcovskéhozáložnéhoprávanazabezpečenieuplatnenéhonároku,ktorévtunajšomprípade
s ohľadom na predmet sporu neprichádza do úvahy. Okrem tohto prípadu výslovne predpokladaného

v § 324 ods. 3 CSP neexistuje žiadna všeobecná podmienka subsidiarity neodkladného opatrenia v
tom zmysle, že by nariadenie neodkladného opatrenia bolo prípustné iba vtedy, ak nie je požadovanú
ochranu možné dosiahnuť iným zákonným spôsobom. Platí totiž, že vo vzťahu k neodkladnému
opatreniu vždy existuje aj iná možnosť ochrany porušeného práva (žaloba vo veci samej), avšak táto
spravidla nie je taká efektívna prinajmenšom z hľadiska času potrebného na jej dosiahnutie a z hľadiska

účinkov (predbežná vykonateľnosť neodkladného opatrenia). Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 13/2020 síce rozširuje subsidiaritu neodkladného opatrenia oproti zákonnému
textu aj voči iným inštitútom, avšak iba voči takým, prostredníctvom ktorých možno dosiahnuť „účinnú“
právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že podľa Zákona o štátnej službe policajtov musí
byť o odvolaní rozhodnuté bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania a v prípade

nečinnosti má žalobca ďalšie prostriedky na nápravu a to sťažnosť na nečinnosť, resp. žalobu proti
nečinnosti. Následne v prípade podania správnej žaloby a priznania odkladného účinku je správny súd
povinný rozhodnúť o správnej žalobe v lehote 6 mesiacov. To podľa žalovaného znamená, že ak správny
súd vyhovie návrhu na priznanie odkladného účinku, žalobca by tým dosiahol rovnaké právne účinky
ako nariadením neodkladného opatrenia v civilnom spore. S vyššie uvedeným názorom žalovaného v

žiadnom prípade nie je možné súhlasiť. Správna žaloba s návrhom na priznanie odkladného účinku
neposkytuje porovnateľnú ochranu ako neodkladné opatrenie, a to ani z časového hľadiska (lehoty na
rozhodnutie o odvolaní, prípadne odkladnom účinku správnej žaloby sú po prvé poriadkové, resp. pri
odvolaní môže byť lehota predlžovaná podľa ľubovôle správneho orgánu a po druhé niekoľkonásobne
dlhšienežlehotanavydanieneodkladnéhoopatrenia)anizhľadiskarozsahu,čopotvrdilajkompetenčný

senát Najvyššieho správneho súdu sp.zn. 1SKomp/6/2021 z 08. decembra 2021: „(...) SSP neupravuje
ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný prostriedok dočasnej ochrany práv účastníka;
inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189 SSP) nie je takýmto inštitútom - nejde totiž
o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov, ktoré sú inak s podaním správnej žaloby
spojené."Absurdnosťtvrdeniažalovanéhonavyšepodčiarkujeskutočnosť,žeoodvolaniachžalovaného

voči personálnym rozkazom do dnešného dňa, aj napriek uplynutiu 60 dňovej lehoty, rozhodnuté nebolo.
Je pritom zrejmé, že nevyhnutnosť použitia prostriedkov nápravy, ako sú sťažnosť na nečinnosť alebo
žaloba na nečinnosť, ktoré uvádza žalovaný, len potvrdzujú, že odvolanie a následnú správnu žalobu
nemožno považovať za rovnocennú a rovnako „účinnú“ právnu ochranu, ako neodkladné opatrenie. Z
vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol o

odvolaní žalobcu tak, ako uviedol vo svojom odvolacom návrhu.

25. Žalobca sa k doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného ani k vyjadreniu zákonnej sudkyne, ktorá vec
rozhodovala na súde prvej inštancie v súdom určenej lehote nevyjadril.

26. Žalovaný sa k vyjadreniu zákonnej sudkyne, ktorá vec rozhodovala na súde prvej inštancie v súdom
určenej lehote taktiež nevyjadril.27. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t.j. v celom rozsahu), podľa § 379, § 380 ods. 1
CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

28. Podľa § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pred začatím
konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

29. Podľa § 324 ods. 3 CSP, neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel

nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

30. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

31. Podľa § 326 ods. 1 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach

žaloby podľa § 132 CSP uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu
neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností
hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť
z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa žalobca domáha.

32. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj
bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

33. Navrhovateľ neodkladného opatrenia musí (pokiaľ chce byť v konaní o neodkladnom opatrení
úspešný) osvedčiť svoj nárok voči odporcovi, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov, t.j. naliehavosť

situácie alebo obavu z ohrozenia výkonu rozhodnutia. Nariadenie neodkladného opatrenia má charakter
provizórneho riešenia vzťahov medzi účastníkmi konania a vyžaduje preukázanie a osvedčenie
existencie hmotnoprávneho nároku (pomeru, vzťahu) medzi účastníkmi, ohľadne ktorého majú byť
dočasne upravené pomery účastníkov, ako aj preukázanie naliehavej potreby úpravy právnych pomerov
do rozhodnutia vo veci samej, keďže dočasná úprava je odôvodnená iba vtedy, ak existuje dôvodná

obava, že jej nenariadením sa podstatne zhorší právne postavenie navrhovateľa v spore.

34. Navrhovateľ neodkladného opatrenia musí súd opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o
potrebenariadiťnavrhovanéneodkladnéopatrenie,vzáujme,abydosiaholochrannýúčelneodkladného
opatrenia. Rozhodujúce skutočnosti musí navrhovateľ náležitým spôsobom osvedčiť (t.j. nemusí tieto

skutočnosti preukázať), teda tieto sa musia javiť aspoň ako pravdepodobné.

35. V danom prípade ešte predtým, ako odvolací súd mohol pristúpiť k preskúmaniu podmienok pre
nariadenie,respektívenenariadenieneodkladnéhoopatreniamuselpreskúmaťprávomoccivilnéhosúdu
konať a rozhodovať o tejto veci. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie

selektívne ignoroval pri posudzovaní právomoci § 2 a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov a §
9 ods. 2 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona, nakoľko s týmito ustanoveniami sa v napadnutom
uznesení riadne nevysporiadal a to napriek tomu, že boli pre posúdenie právomoci podstatné a žalobca
v návrhu priamo od týchto ustanovení odvodzoval existenciu právomoci civilného súdu. Žalovaný
prostredníctvom svojho vyjadrenia k odvolaniu mal zase za to, že vo veci nie je daná právomoc

civilného súdu, pretože civilný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu vydaného v správnom konaní. Každá zo strán tohto sporu veľmi podrobne v rámci svojho
vyjadrenia (resp. odvolania) opísala dôvody, z ktorých vyvodzuje, respektíve nevyvodzuje právomoc
civilného súdu konať a rozhodovať o nariadení tohto neodkladného opatrenia. V tomto prípade súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že nie je daná právomoc civilného súdu na

nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že civilný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu (organizačného opatrenia, personálnych rozkazov) a už vonkoncom si
túto otázku nemôže vyriešiť ako otázku prejudiciálnu tak, ako to žiadal žalobca v rámci svojho návrhu.
Pokiaľ teda ide o posúdenie otázky právomoci civilného súdu nariadiť neodkladné opatrenie v tomto
prípade má odvolací súd za to, že judikatúra súdov sa v tomto smere nepochybne vyvíja, a preto

možno konštatovať, že rozhodnutia, ktoré boli prijaté v minulosti, t.j. pred prijatím nových procesných
kódexov, dnes už nemusia mať svoje opodstatnenie. Keďže každý prípad je potrebné riešiť individuálne,
s ohľadom na všetky okolnosti danej veci, aj právomoc súdu je potrebné posudzovať v prvom rade s
ohľadom na skutočnosti uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ale taktiež s ohľadomna ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Odvolací súd pri posudzovaní právomoci súdu konať
a rozhodovať v tejto veci poukazuje aj na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to konkrétne
narozhodnutiekompetenčnéhosenátuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyaNajvyššiehosprávneho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Skomp/36/2022, ktorý mimo iného v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že pri posudzovaní otázky, či konanie o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci
civilného súdu alebo správneho súdu alebo iného orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha
samotného hmotnoprávneho vzťahu, na ktorého ochranu má navrhované neodkladné opatrenie slúžiť,
ani navrhovaný obsah samotného neodkladného opatrenia. Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie

ako procesný inštitút je upravený v civilnom sporovom poriadku, o ktorom vždy rozhoduje okresný súd,
respektíve v súčasnosti mestský súd. Kompetenčný senát v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
taktiež skonštatoval, že náš správny súdny poriadok neupravuje ani neodkladné opatrenie, ani podobne
široký procesný prostriedok dočasnej ochrany účastníka. Inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§
182 až § 189 SSP) nie je podľa názoru kompetenčného senátu takýmto inštitútom z dôvodu, že nejde
o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov, ktoré sú inak s podaním správnej žaloby

spojené. Napriek tomu, že odvolací súd má za to, že o záveroch rozhodnutia kompetenčného senátu je
možné viesť odbornú polemiku, je treba tieto závery v rámci vyvíjajúcej sa judikatúry prijať a aplikovať.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ustálil, že právomoc na konanie o tomto konkrétnom
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. CSP s ohľadom na predmet sporu
(antidiskriminačná žaloba) nemá správny súd, ale civilný súd podľa Civilného sporového poriadku. Na

základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie ustálil, že v
rámci tohto konania je daná právomoc civilného súdu na konanie o tomto návrhu a to nielen preto, že
žalobca uplatňuje svoj nárok titulom diskriminácie svojej osoby, ale taktiež z dôvodu, že neodkladné
opatrenie ako procesný prostriedok ochrany práva je možné nariadiť iba v rámci civilného sporového
konania. Uvedené konštatovanie však samo o sebe neznamená, že v tomto konkrétnom prípade sú

splnené všetky zákonné podmienky podľa § 324 a § 325 ods. 1 Civilného sporového poriadku, potrebné
pre nariadenie neodkladného opatrenia.

36. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že napriek tomu, že súd prvej inštancie v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval nedostatok právomoci konať a rozhodovať vo veci,

zároveň sa však podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zaoberal aj z hľadiska jeho
vecnej opodstatnenosti, pričom skutočnosti uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
nevzhliadol ako dôvodné z viacerých dôvodov. Inak povedané, i súd prvej inštancie si musel byť vedomý
svojej právomoci vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko v opačnom prípade by musel konanie zastaviť (a
nie návrh zamietnuť), keďže v prípade procesnej podmienky konania v podobe nedostatku „právomoci“

ide o neodstrániteľnú podmienku konania (pozn. odvolacieho súdu). Jedným z dôvodov rozhodnutia
bolo aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že vyhovením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v
danej veci by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu verejnej moci. Odvolateľ
v rámci svojho podaného odvolania napadol aj tento záver súdu prvej inštancie s odôvodnením, že
príslušníci Policajného zboru majú taktiež možnosť domáhať sa súdnej ochrany pred porušovaním

zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, vrátane ochrany pred diskrimináciou, z dôvodu
oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. Na tieto argumenty odvolateľa odvolací súd uvádza, že
z návrhu žalobcu je zrejmé, že sa domáha ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania
(zákazu diskriminácie) zo strany žalovaného, ako jeho zamestnávateľa a služobného úradu, ku ktorému
malo dôjsť konkrétne tým, že žalovaný voči nemu uskutočnil „pracovnoprávny úkon“ (t.j. konkrétne

vydal individuálny správny akt/rozhodnutie riaditeľa ÚIS), ktorý mal podľa názoru žalobcu charakter
odvetného opatrenia zakázaného podľa § 1 ods. 4 Zákona o ochrane oznamovateľov bez toho, aby na
jeho uskutočnenie získal predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad“)
vyžadovaný podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov; a (b) tejto ochrany sa žalobca
domáha spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej službe policajtov

a v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Žalobca teda tvrdí, že sa
návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia iného orgánu verejnej
moci, tak ako to tvrdí prvoinštančný súd, ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“; teda
právnej ochrany, ktorej sa môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 Zákona o štátnej službe policajtov

v spojení s § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11 ods. 3
Antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP. Na tieto argumenty
odvolateľa odvolací súd uvádza, že v prvom rade bolo zo strany odvolacieho súdu posudzované, či
v danej veci možno nariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom a s požadovanýmpetitom, t.j. na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. V danom prípade z obsahu návrhu
vyplýva, že žalobca sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil povinnosť
žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia Ministra vnútra Slovenskej

republiky číslo 25/2003 zo dňa 21.11.2003, personálneho rozkazu riaditeľa úradu inšpekčnej služby č.
47/2023 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v
Bánovciach nad Bebravou č. 97/2023 účinného od dňa 01.12.2023. Zo skutkových okolností uvedených
v návrhu vyplýva, že žalobca si svoj nárok uplatňuje titulom diskriminačného konania voči jeho osobe,
s odvolaním sa na porušenie zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej

činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to konkrétne porušenia ustanovenia § 7 ods. 1
citovaného zákona, podľa ktorého, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie
v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len pracovnoprávny úkon) voči chránenému oznamovateľovi, na
ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu. Inak povedané, žalobca má za to, že žalovaný nebol
oprávnený vydať rozhodnutie, v tomto prípade organizačné opatrenie a na to nadväzujúce personálne
rozkazy, nakoľko nemal súhlas príslušného úradu, a teda podľa názoru žalobcu došlo k jeho priamej

diskriminácii. V tejto súvislosti však odvolací súd považuje za potrebné najskôr uviesť, čo diskrimináciou
vlastne je. Vo všeobecnosti je známe, že diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii
zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí) inak, než s iným človekom (skupinou ľudí), na základe
jeho odlišnosti, t.j. v tomto prípade, z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti. Taktiež je potrebné uviesť, že pre posúdenie toho, či došlo alebo nedošlo k diskriminácii je

rozhodujúce, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením danej osoby a použitím konkrétneho
kritéria odlišnosti. Priamu diskrimináciu možno charakterizovať ako správanie, pri ktorom sa s určitou
osobou na základe určitého diskriminačného dôvodu zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza
s inou osobou v porovnateľnej situácii. Pri tejto definícii diskriminácie má odvolací súd za to, že pre
nariadenie neodkladného opatrenia v navrhovanom znení nie je postačujúce tvrdenie žalobcu, že

porušením ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov a to konkrétne nezabezpečením
súhlasu úradu s vykonaním organizačného opatrenia a následnými rozhodnutiami riaditeľov, došlo
k priamej diskriminácii žalobcu, nakoľko prípadné porušenie § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z.
o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti samo o sebe nespôsobuje diskrimináciu, ale
má iné právne následky, ktoré môžu byť posudzované iba v rámci správneho konania. Odvolací

súd iba zopakuje, že žalobca za diskriminačné považuje skutočnosť, že žalovaný prostredníctvom
riaditeľa Úradu inšpekčnej služby pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu z jeho doterajšej funkcie, t.j. pri
zabezpečovaní výkonu organizačného opatrenia ministra nedodržal zákonom predpísaný postup, a teda
konkrétne si nevyžiadal predchádzajúci súhlas na to príslušného úradu v zmysle zákona č. 54/2019 Z.z.
o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Toto

konanie žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať samo osebe za diskriminačné
konanie, ale za postup, ktorý by mohol (resp. nemohol) byť kvalifikovaný ako postup porušujúci zákon.
Tu treba zdôrazniť, že nie každé porušenie zákona však možno považovať zároveň za diskriminačné.
Inak povedané, na to, aby možné „porušenie zákona“ bolo zároveň konaním diskriminačným by sa
vyžadovalo, aby bolo minimálne osvedčené, že žalovaný tento svoj „nezákonný“ postup uskutočnil

práve z dôvodu, respektíve v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca mal priznaný status chráneného
oznamovateľa. Žalobca však túto skutočnosť žiadnym dôkazom súdu prvej inštancie ani odvolaciemu
súdu neosvedčil. Práve naopak, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sám žalobca tvrdí, že v
danom prípade nie sú známe dôvody, ktoré viedli žalovaného k zrušeniu práve tej funkcie, ktorú zastával
žalobca ako chránený oznamovateľ a následne k jeho odvolaniu z tejto funkcie, k preradeniu na nižšiu

funkciu a k preloženiu do iného miesta výkonu práce. Žalobca považuje za vysoko pravdepodobné, že
dôvodom týchto pracovnoprávnych úkonov je práve odveta voči žalobcovi za podanie kvalifikovaného
oznámenia, čo mohol žalovaný vyvrátiť práve v konaní o udelenie súhlasu pred Úradom na ochranu
oznamovateľov. S ohľadom na skutočnosti, respektíve domnienky uvedené samotným žalobcom v
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno konštatovať, že ani sám žalobca v konaní pred

súdom prvej inštancie ani pred odvolacím súdom nevedel dostatočne osvedčiť, respektíve preukázať,
že zrušenie funkcie, ktorú zastával žalobca ako chránený oznamovateľ a následne jeho odvolanie z tejto
funkcie,apreradenienanižšiufunkciu,bolopriamovyvolanéoznámenímalebozverejneníminformáciío
protispoločenskej činnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 písm. l) zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tu treba dodať, že

k prijatiu personálneho rozkazu podľa názoru odvolacieho súdu došlo v dôsledku (ako následok) prijatej
organizačnej zmeny, a teda organizačná zmena bola priamym dôvodom (príčinou) následného vydania
personálneho rozkazu (príčinná súvislosť). Inak povedané, aj keby žalobca nemal priznaný status
oznamovateľa protispoločenskej činnosti, práve z dôvodu prijatej organizačnej zmeny, by aj tak došlok vydaniu napadnutého personálneho rozkazu. Na druhej strane, ak by dôvodom prijatia organizačnej
zmeny malo byť postavanie žalobcu ako chráneného oznamovateľa tak treba uviesť, že organizačná
zmena nie je právnym úkonom, ani individuálnym správnym aktom a teda dopady podľa ustanovenia §

7 ods. 8 zákona 54/2019 Z.z. na ňu nemožno uplatňovať (a teda na prijímanie organizačnej zmeny sa
súhlas úradu nevzťahuje). S poukazom na vyššie uvedené, musí odvolací súd uzavrieť, že z tvrdení,
respektíve z domnienok uvedených žalobcom v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemal
za osvedčené samotné diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, a preto absentuje
osvedčenie nároku, ktorému sa má prostredníctvom nariadenia neodkladného opatrenia poskytnúť

ochrana. Samotná táto skutočnosť by podľa názoru odvolacieho súdu bola dostatočná pre potvrdenie
zamietajúceho uznesenia súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsiahlosť námietok uvedených v rámci
podaného odvolania sa však odvolací súd považuje za potrebné k týmto aspoň čiastočne vyjadriť.

37. Žalobca v rámci svojho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj v rámci podaného
odvolania tvrdí, že navrhované neodkladné opatrenia je neodkladným opatrením, ktoré vyrieši vec samú,

a teda konanie vo veci samej nemusí po jeho nariadení nasledovať. Zároveň tvrdí, že ak by sa súd
nestotožnil s týmto jeho názorom navrhuje, aby súd nariadil neodkladné opatrenie a žalobcu zaviazal v
primeranej lehote podať žalobu vo veci samej. K týmto tvrdeniam a zároveň k prípustnosti navrhovaného
neodkladného opatrenia, ktoré má mať charakter rozhodnutia vo veci samej odvolací súd uvádza, že ak
ide o také neodkladné opatrenie, na ktoré už nemusí nadväzovať žaloba vo veci samej, podľa § 336 ods.

1 Civilného sporového poriadku, a teda konanie by sa malo skončiť rozhodnutím o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, v takomto prípade musí zdôrazniť, že v prvom rade je pre jeho prípustnosť
potrebné posúdiť predmet sporu, t.j. predmet navrhovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd
poukazuje na to, že prostredníctvom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, po ktorom už
nenasleduje konanie vo veci samej, sa možno domáhať iba takého nároku, ktorý s ohľadom na predmet

sporu nevyžaduje vykonanie priameho dokazovania, nakoľko všetky skutočnosti nesporne vyplývajú z
obsahu súdneho spisu. V prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsahom má
byť antidiskriminačné konanie, je však situácia ešte komplikovanejšia. Z Antidiskriminačného zákona,
konkrétne z § 11 ods. 2 vyplýva, že v diskriminačných sporoch dochádza k preneseniu dôkazného
bremena na žalovaného (tieto skutočnosti namieta aj žalovaný v rámci podaného odvolania). Ešte

predtým, ako vôbec dôjde k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného je potrebné, aby žalobca
nielen vo všeobecnosti poukázal na to, že bol diskriminovaný, ale zároveň je potrebné, aby predložil,
respektíve osvedčil skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania a taktiež preukázal, že k vydaniu individuálneho správneho aktu došlo práve
pre jeho postavanie ako chráneného oznamovateľa, t.j. aby preukázal príčinnú súvislosť respektíve

pohnútku žalovaného. Z uznesenia NS SR zo dňa 21. januára 2009 sp.zn. 3Cdo/171/2008 vyplýva,
že: „Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadom skutočností, z ktorých možno odvodiť,
že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
a súčasne musí preukázať príčinnú súvislosť. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy
(uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa či
etnická príslušnosť (pôvod)...“. Z uvedeného teda vyplýva, že až po splnení tejto podmienky môže
následne dôjsť k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, na stranu žalovaného.
Ak by však aj odvolací súd neprihliadol k tomu, že žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých
by bolo možné dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo

vzťahu k jeho osobe, a teda preniesol by dôkazné bremeno na žalovaného, odvolaciemu súdu nie
je zrejmé, ako by v takomto prípade žalovaný mohol uniesť svoje dôkazné bremeno, ak v konaní o
nariadenie neodkladného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva. Inak povedané, vzhľadom na konanie
a povahu inštitútu neodkladného opatrenia, kedy súd rozhoduje bez vyjadrenia žalovaného, ktorý o
podanom návrhu nemusí mať ani len vedomosť, by bolo žalovanému vôbec znemožnené preukazovať,

že k diskriminácii nedošlo, a teda by tu dochádzalo k porušovaniu princípu rovnosti zbraní a rovnosti
postavenia sporových strán. S ohľadom na vyššie uvedené, argumentácia žalobcu ohľadom prenesenia
dôkaznéhobremenapodľa§11ods.2Antidiskriminačnéhozákonajeprocesnéprípustnáibazasituácie,
že dokazovanie sa riadne vykonáva. Pre nariadenie neodkladného opatrenia je však charakteristické,
že prevláda požiadavka rýchlosti, nad riadnym zistením skutkového stavu. Vo všeobecnosti musí platiť,

že pri tomto type žaloby, (t.j. pri antidiskriminačnej žalobe) nie je možné obísť sporové konanie, ktoré
pri určitých typoch žalôb, vrátane antidiskriminačnej žaloby nepochybne vždy vyžaduje dokazovanie, t.j.
zachovanie procesného priestoru na unesenie dôkazného bremena a to tak zo strany žalobcu, ako aj zo
strany žalovaného. Tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie, dokazovanie v zmysle Civilného sporovéhoporiadku sa pri nariaďovaní neodkladného opatrenia (ani takého, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci
samej) nikdy nevykonáva, a preto je treba uzavrieť, že neodkladné opatrenie, ktoré by malo charakter
rozhodnutiavovecisamejvtomtoprípade,t.j.vprípadeantidiskriminačnejžalobyneprichádzadoúvahy.

38. Pokiaľ ide o druhú námietku odvolateľa, ktorou namieta také vyhodnotenie zo strany súdu,
v dôsledku ktorého predmetný návrh nespĺňa podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia,
majúceho charakter rozhodnutia vo veci samej, žalobca žiada, aby súd takéto neodkladné opatrenie v
navrhovanom znení nariadil, ale zároveň navrhol, aby mu uložil primeranú lehotu na podanie žaloby vo

veci samej, odvolací súd uvádza, že ani tento návrh žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustný,
a teda možný a to z troch dôvodov. Po prvé, odvolací súd poukazuje na skutkové okolnosti uvedené
v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Inak povedané, ak žalobca tvrdí, že riaditeľ úradu
inšpekčnej služby pochybil, keď dňa 28.11.2023 vydal personálny rozkaz, ktorým žalobcu odvolal z
doterajšej funkcie z dôvodu, že si pred vydaním personálneho rozkazu nezabezpečil v zmysle § 7 ods.
1 Zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti súhlas príslušného úradu, tak odvolací

súd uvádza, že tieto tvrdené skutočnosti môžu byť predmetom prieskumu iba výlučne v konaní pred
správnym súdom a odvolací súd pri tomto type neodkladného opatrenia ich nie je oprávnený riešiť, a to
ani prejudiciálne. Žalobca v rámci svojho návrhu, ako aj v rámci podaného odvolania požadoval, aby si
túto otázku vyriešil súd prvej inštancie alebo odvolací súd prejudiciálne, a to s poukazom na ustanovenie
§ 194 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný

orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.
Odvolací súd však s uvedeným tvrdením žalobcu nesúhlasí. Výkladom citovaného ustanovenia § 194
CSP možno ustáliť, že súd vo všeobecnosti si ako prejudiciálnu, môže posúdiť iba takú otázku, o ktorej
má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci (spravidla taký orgán, ktorým nie je samotný súd).
V tomto prípade iným orgánom verejnej moci môže byť napr. ministerstvo, respektíve iný orgán štátu,

zároveň však musí platiť, že ani v rámci prejudiciality, súd nemôže „vstúpiť“ do právomoci, respektíve
do kompetencie iného súdu v tomto prípade funkčne príslušného správneho súdu. Ak teda žalobca
namieta nezákonný postup, ktorý podľa jeho názoru vyvrcholil do prijatia individuálneho správneho
aktu (personálneho rozkazu), tak potom odvolací súd uvádza, že k tejto čiastkovej otázke sa v rámci
tohto civilného konania nemôže vyjadriť a to ani prejudiciálne, nakoľko táto otázka spadá výlučne do

kompetencie správneho súdu, ktorý ako jediný k nej môže zaujať relevantné stanovisko. Inak povedané,
jedna čiastková otázka nemôže byť na jednej strane posudzovaná ako prejudiciálna otázka v civilnom
konaní, a zároveň nemôže byť súčasne predmetom aj správneho konania, respektíve správnej žaloby,
nakoľko takýmto postupom by neprípustne (hoci prejudiciálne) došlo k prekročeniu právomoci civilného
súdu, a zároveň k zásahu do rozhodovacej činnosti správneho súdu (aj keď len prejudiciálne). Z

citovaného ustanovenia § 194 CSP teda vyplýva, že súd si môže prejudiciálne posúdiť iba takú otázku,
ktorá spravidla nepatrí do rozhodovacej činnosti iných súdov, ale spadá do kompetencie iných orgánov
verejnej moci. V nových civilných a správnych kódexoch je jasne vymedzené, čo preskúmavajú správne
súdy v rámci správneho súdnictva, a čo môžu preskúmať civilné súdy v rámci civilného konania. Navyše
prejudiciálne riešenie tejto otázky nepovažoval odvolací súd ani za potrebné, nakoľko (ako už uviedol

vyššie) namietané „porušenie zákona“ žalovaným samo o sebe nespôsobuje diskrimináciu (nemusí byť
zároveň diskriminačným konaním), a keďže žalobca v tomto smere existenciu diskriminácie neosvedčil,
odvolací súd nemal dôvod sa touto otázkou vôbec zaoberať (je potrebné opätovne dodať, že právomoc
civilného súdu sa z hmotnoprávneho hľadiska vzťahuje len k posudzovaniu prípadnej diskriminácie
žalobcu, a nie k samotnému namietanému porušeniu ustanovení právnych predpisov žalovaným pri

vydávanípersonálnychrozkazov).Inakpovedané,akbysmehypotetickyajpripustili,žežalovanýporušil
ustanovenie iného právneho predpisu pri vydávaní personálneho rozkazu, ak však súčasne nebolo
preukázané (alebo aspoň osvedčené), že sa tým súčasne dopustil aj diskriminácie, iba samotným
porušením ustanovení právneho predpisu by tak bolo nadbytočné sa v tomto konaní zaoberať (keďže
v tomto konaní súd neskúma zákonnosť/nezákonnosť postupu správneho orgánu ale len existenciu/

neexistenciu diskriminačného konania žalovaného). Je potom výlučne vecou žalobcu, akými skutkovými
okolnosťamiodôvodnísvojnárok,respektívežalobu.Aktedajevtomtoprípaderozhodujúcouotázkou,či
riaditeľ úradu inšpekčnej služby pochybil, keď dňa 28.11.2023 vydal personálny rozkaz, ktorým žalobcu
odvolal z doterajšej funkcie z dôvodu, že si pred vydaním personálneho rozkazu nezabezpečil v zmysle
§ 7 ods. 1 Zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti súhlas príslušného úradu, tak

odvolací súd musí iba zopakovať, že (pokiaľ sa týmto žalovaný súčasne nedopustil diskriminačného
konania voči žalobcovi) nemôže na túto otázku odpovedať, nakoľko túto je oprávnený si vyhodnotiť iba
správny súd v rámci správneho konania, hlavne s ohľadom na to, že žiaden zákon odvolaciemu súdu
takúto možnosť (a to ani pri aplikácii ustanovenia § 194 CSP) nedáva.39. Druhým dôvodom, prečo odvolací súd nemôže v predmetnej veci nariadiť neodkladné opatrenie
v požadovanom znení je i formulácia samotného petitu, ktorý žalobca požaduje v rámci svojho

návrhu nariadiť. Žalobca v rámci svojho odvolania uviedol, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil
vzťah medzi preskúmavaním zákonnosti a zrušovaním rozhodnutí orgánov verejnej správy, prípadne
pozastavovaním účinnosti takýchto rozhodnutí na jednej strane (čo patrí do výlučnej právomoci
nadriadených správnych orgánov a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej ochrany pred
porušením zásady rovnakého zaobchádzania, t.j. pred diskrimináciou na strane druhej (čo patrí do

výlučnej právomoci civilných súdov). V dôsledku toho súd podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil
aj otázku, čo je v tomto prípade „vecou samou“, t.j. meritom veci. Vecou samou, t.j. meritom veci v
tomto konaní podľa názoru žalobcu nie je prieskum zákonnosti a zrušenie organizačného opatrenia
a personálnych rozkazov, či pozastavenie ich účinkov, ale je ňou nárok na súdnu ochranu pred
porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne uloženie povinnosti zdržať sa porušovania
zásady rovnakého zaobchádzania, t.j. diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi. Žalobca

mal za to, že v tomto prípade ide o tzv. „zdržovaciu žalobu“ (v právnej teórii nazývaná aj žalobou
„negatórnou“ - actio negatoria), ktorú má žalobca k dispozícii podľa § 2a ods. 1 a 3 Zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 Antidiskriminačného zákona. Takáto žaloba
môže podľa názoru žalobcu s poukazom na ustanovenia § 325 ods. 2 písm. d) a § 330 ods. 2 CSP
mať aj podobu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a súd môže o nej touto procesnou formou

podľa názoru žalobcu rozhodnúť, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 325 ods. 1 CSP
(v tunajšom prípade potreba bezodkladnej úpravy pomerov). Na tieto argumenty žalobcu odvolací súd
uvádza, že z petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že žalobca sa domáha, aby
sa žalovaný zdržal uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra SR č. 25/2023 zo
dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 47/2023 zo dňa 28.11.2023

a personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad Bebravou č. 97/2023,
účinného odo dňa 01.12.2023. V tomto prípade odvolací súd rozhodnutie ministra o organizačnej zmene
nepovažuje za právny úkon ani individuálny správny akt (ani pracovnoprávne predpisy organizačnej
zmene nepriznávajú povahu právneho úkonu - pozn. odvolacieho súdu). Organizačné opatrenie je vo
svojej podstate takpovediac internou záležitosťou ministerstva, pričom samotný zákon neustanovuje

ani formu takéhoto rozhodnutia. Napriek uvedenému je však takýto postup ministra podľa názoru
odvolacieho súdu možné preskúmať, avšak výlučne iba v rámci správneho konania a to konkrétne
s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého má správny
súd možnosť posúdiť aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia
orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň

skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo
samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Pokiaľ ide o personálne rozkazy,
ktoré majú charakter individuálnych správnych aktov, tieto rovnako podliehajú výlučne prieskumnej
činnosti správneho súdu. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že Antidiskriminačný zákon uvádza tri
druhy žalôb, ktorými sa osoba bráni proti porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie: 1) negatórna

žaloba - tzv. žaloba o zdržanie sa neoprávneného zásahu do práva. Cieľom negatórnej žaloby je,
aby povinný subjekt (teda ten, ktorý sa dopustil diskriminačného konania) upustil od neoprávneného
zásahu. Podmienkou negatórnej žaloby je, aby neoprávnený zásah stále trval - inak negatórnu žalobu
nie je možné uplatniť v prípade, ak sa porušovateľ práva na rovnaké zaobchádzanie dopustil len
jednorazového konania, pretože v danom prípade by už nemal od čoho upustiť; takýto rozsudok

by nebol vykonateľný, pretože by bol v rozpore so základnou zásadou civilného procesu - pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 CSP). V čase vyhlásenia rozhodnutia
musí teda porušovateľ naďalej žalobcu diskriminovať, napríklad žalovaný stále odmieta zamestnať
tehotnú uchádzačku o prácu, zamestnávateľ naďalej obťažuje zamestnankyňu a pod.; 2) reštitučná
žaloba - je žalobou, ktorou sa osoba poškodená na svojich právach domáha nápravy protiprávneho

stavu a odstránenia následku protiprávneho konania porušiteľa. V princípe ide o žalobu, zmyslom
ktorej je obnovenie, reštitúcia (odtiaľ aj názov reštitučná žaloba) pôvodného stavu, teda stavu pred
porušením práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie. Aj táto žaloba je prípustná len v prípade, ak
protiprávny stav naďalej trvá, napríklad doplatenie mzdy, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v
dôsledku diskriminácie; 3. satisfakčná žaloba - je žalobou na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.

Zvyčajne sa uplatňuje, ak už nemožno využiť reštitučnú žalobu, keďže nie je možná obnova do
pôvodného stavu. Ide o náhradu nemajetkovej ujmy, teda ujmy na dôstojnosti a integrite fyzickej osoby
ako ľudského jedinca. Zadosťučinenie, satisfakcia (z toho názov satisfakčná žaloba) nemá slúžiť na
reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale na kompenzáciu nemajetkových škôd, tedaujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu diskriminačného zásahu porušiteľa. Keďže
sa žalobca svojím návrhom domáha zdržania sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia
ministra, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby a personálneho rozkazu riaditeľa

Okresného riaditeľstva PZ v Bánovciach nad Bebravou, t.j. zdržania sa uplatňovania konkrétnych
rozhodnutí vydaných v rámci správneho konania (nie neoprávnených zásahov, ktoré by museli v
danom prípade trvať) znamená to, že vo svojej podstate sa formuláciou daného petitu domáha, aby
sa rozhodnutia, ktoré boli vydané v správnom konaní neuplatňovali. Takto naformulovaný petit návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia však nie je negatórnou žalobou tak, ako to žalobca vo svojich

podaniach tvrdí, ale podľa názoru odvolacieho súdu je navrhovaný petit obchádzaním správneho
konania, ktoré ako jediné konanie umožňuje preskúmať napádané individuálne správne akty, respektíve
im predchádzajúce organizačné opatrenie, tak ako to už uviedol odvolací súd vyššie. Na základe
uvedeného potom musel odvolací súd ustáliť, že petit naformulovaný žalobcom nemôže byť „skrytý“
ani pod jeden z typov žaloby, ktoré sú prípustné v zmysle Antidiskriminačného zákona (t.j. nejde
o negatórnu, reštitučnú ani satisfakčnú žalobu), ale požadovaným petitom ide žalobcovi o to, aby

sa žalovaný zdržal uplatňovania individuálnych správnych aktov, ktoré sú predbežne vykonateľné, a
preskúmateľné výlučne v rámci správneho konania, avšak ich prieskum v rámci správneho konania
bude trvať relatívne dlhý čas. Inak povedané, z formulácie petitu navrhovaného žalobcom odvolací súd
nadobudol dojem, že žalobca sa pod zámienkou negatórnej žaloby snaží dosiahnuť to, aby dôsledky
vydaných individuálnych správnych aktov, ktorými bol žalobca odvolaný z funkcie a následne preradený

na nižšiu služobnú funkciu, neboli uplatňované, pričom uvedené sa snaží dosiahnuť cez civilný inštitút
t.j. cez nariadenie neodkladného opatrenia, a nie cez riadne správne konanie, a ich prieskum, čo však
odvolací súd považuje za neprípustné. Prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia vydaného
podľa Civilného sporového poriadku nemožno zamedzovať (brániť) uplatňovaniu (výkonu) rozhodnutia
iného správneho orgánu. Samotné rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť diskriminačné, ale

nanajvýš nezákonné, nakoľko atribútom (vlastnosťou) rozhodnutia vydaného správnym orgánom je
len buď jeho zákonnosť, nezákonnosť príp. nulitnosť (nie však diskriminačnosť/nediskriminačnosť).
Diskriminačným sa potom môže javiť len následok ním vyvolaný. Preto sa nemožno antidiskriminačnou
žalobou domáhať pozastavenia účinkov samotného rozhodnutia, ale len odstránenia následkov ním
vyvolaných (diskriminačným nemôže byť samotné rozhodnutie, ale len následok ním vyvolaný). Cieľ

teda nemožno dosahovať pozastavovaním účinkov samotného rozhodnutia správneho orgánu, ale
odstraňovaním následkov ním vyvolaných. Z týchto dôvodov je potom potrebné navrhovaný petit
vyhodnotiť ako neprípustný.

40. Treťou a poslednou podmienkou, ktorú odvolací súd považuje za potrebné zdôvodniť, je v

danom prípade absencia bezodkladnosti úpravy pomerov nevyhnutná pre nariadenie neodkladného
opatrenia v zmysle ustanovenia § 325 CSP. Žalobca v rámci podaného odvolania tvrdí, že potreba
bezodkladnej úpravy pomerov je tiež daná tým, že žalovaný má priestor vyvrátiť a preukázať, že o
odvetné opatrenie nešlo, ale len pred Úradom na ochranu oznamovateľov. Žalovaný napriek tomu, že
vedel, že žalobca má priznaný status chráneného oznamovateľa, tento jeho status odignoroval, čím

preukázal bezprecedentné pohŕdanie nielen žalobcom, ale aj zákonom. Keďže všetky pracovnoprávne
úkony sú proti žalobcovi vykonateľné okamžite a sú aj vykonávané, pričom konanie o opravných
prostriedkoch proti personálnym rozkazom (kým bude vôbec možné podať voči nim správnu žalobu)
trvá v zmysle zákonných lehôt 4 mesiace, na dosiahnutie právnej ochrany pred dôsledkami vykonávania
týchto diskriminačných pracovnoprávnych úkonov zároveň žalobca nemá k dispozícii iný účinný právny

prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie. Odvolací súd tieto argumenty žalobcu, ktorými
žalobca odôvodňuje bezodkladnosť úpravy pomerov považuje za vecne nesúvisiace s týmto zákonným
predpokladom, t.j. s bezodkladnosťou úpravy pomerov. Pojem bezodkladnosti zákon priamo nedefinuje,
avšak tu je treba si uvedomiť, že bezodkladnosť, ktorej preukázanie sa v návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia vyžaduje, nemožno chápať ako „bežný“ následok, ktorý vznikne v dôsledku

porušenia práva, ako napríklad úroky z omeškania, v prípade omeškania dlžníka, alebo nemožnosť
prenajať nehnuteľnosť pri jej nevyprataní. Taktiež ju nie je možné odvodzovať od predpokladu, že
súdne konania trvajú neprimerane dlho. Bezodkladnosť v tomto zmysle je potrebné vykladať tak, že
zo stavu, aký tu existuje, žalobcovi bezprostredne hrozí škoda, napríklad tým, že zamestnancovi nie
je vyplácaná ani časť pracovnej odmeny (nie znížená odmena), hoci v konaní vo veci samej napadol

neplatnosť výpovede, t.j. ide o bezprostredné ohrozenie takých jeho práv, kde bez zásahu zo strany
súdu hrozí do budúcna bezprostredne negatívny (až nenapraviteľný) následok, prejavujúci sa priamo
na právach žalobcu, ktoré budú v budúcnosti len ťažko napraviteľné, a súčasne ohrozujú existenciu
samotného žalobcu. V tomto prípade však žalobca v rámci svojho návrhu nepožaduje vyplácanie častislužobného platu, z dôvodu, že je ohrozená existencia jeho a jeho rodiny (služobný plat je žalobcovi
riadne vyplácaný ešte 6 mesiacov od vydania personálneho rozkazu), ani iný nárok týkajúci sa konkrétne
jeho práv, ale požaduje, aby sa žalovaný zdržal uplatňovania individuálnych správnych aktov, ktoré

sú zo zákona predbežne vykonateľné. Práve petit navrhovaný žalobcom v danom prípade nezakladá
potrebu bezodkladnosti úpravy pomerov, pričom tento rozmer mu nie je možné priznať ani cez výklad
Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré
nahlasujú porušenia práva Únie, na ktorú v rámci svojho odvolania žalobca poukazuje. K jej aplikácii
sa už podrobne vyjadril aj Krajský súd v Bratislave, v rámci uznesenia zo dňa 25.01.2024, sp.zn.

8CoPr/14/2023, pričom odvolací súd sa s uvedeným výkladom aplikácie predmetnej Smernice zo strany
odvolacieho súdu stotožňuje a v podrobnostiach na neho odkazuje. Inými slovami, ani ustanovenia
citovanej Smernice neodôvodňujú v tejto konkrétnej veci potrebu bezodkladnosti úpravy pomerov.

41. Posledný odvolací dôvod, ku ktorému odvolací súd považuje za potrebné zaujať stanovisko, je
odvolacia námietka žalobcu s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP t.j., že v predmetnej

veci na súde prvej inštancie rozhodoval vylúčený sudca. Žalobca v rámci doplneného odvolania
namietal, že zákonná sudkyňa prvoinštančného súdu D.. Z. F. verejne podporila svojim podpisom
„výzvu právnikov“ zverejnenú na webovej stránke https://pravnystat.eu, čím sa verejne stotožnila s
celým jej obsahom. Žalobca mal za to, že časť textu výzvy právnikov sa priamo dotýkala predmetu
sporu, a teda aj žalobcu, ako jednej zo strán tohto sporu. Z týchto dôvodov mal žalobca za to, že

sudkyňa prvoinštančného súdu mala byť vylúčená ako zaujatá, a to nielen z objektívneho, ale aj zo
subjektívneho hľadiska, súčasne aj s ohľadom na tzv. „teóriu zdania“. Žalovaný sa v tejto súvislosti
vyjadriltak,žepredmetnávýzvaprávnikovsarozhodnenevzťahujenaosobužalobcu,keďžežalobcanie
je obvinený zo žiadneho trestného činu. Zdôraznil, že žalobca naďalej vykonáva pracovnú činnosť, nebol
postavený mimo službu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov

policajného zboru, z dôvodu právoplatného obvinenia tak, ako ostatní žalobcovia, ktorých zastupuje
rovnaký právny zástupca, a ktorí sa návrhmi na nariadenie neodkladného opatrenia domáhali ochrany
voči personálnemu rozkazu Ministra vnútra SR, ktorým boli postavení mimo službu. V tomto prípade
však žalobca napáda skutočnosť, že už nevykonáva pôvodnú funkciu riaditeľa úradu inšpekčnej služby,
ale bol v rámci služobného pomeru zaradený na výkon inej funkcie na príslušnom útvare Policajného

zboru, čo s osobami obvinených príslušníkov Policajného zboru okolo D. Č. a ich právnou situáciou
nemá nič spoločné. Zákonná sudkyňa súdu prvej inštancie D.. Z. F. sa taktiež na podnet odvolacieho
súdu vyjadrila v predmetnej veci k tejto námietke, respektíve k tomuto odvolaciemu dôvodu a uviedla,
že je pravdou, že svojim podpisom podporila, výzvu právnikov, avšak išlo o výzvu podľa nej reagujúcu
na porušovanie princípov právneho štátu v trestnoprávnej oblasti, ktoré sú momentálne predmetom

legislatívnych zmien. Rovnako tak pre úplnosť uviedla, že aj dva roky spätne taktiež podpísala obdobnú
výzvu právnikov, upozorňujúcu na porušovanie princípov právneho štátu. Mala za to, že sudca má právo
slobodne sa ako občan vyjadrovať k rôznym spoločenským témam, a zároveň má aj povinnosť brániť
princípy právneho štátu, pokiaľ sú porušované, pretože je súčasťou jedného z pilierov moci, na ktorom je
právny štát postavený. Zároveň vyhlásila, že v rámci svojho rozhodovania sa riadila výlučne odborným

právnym názorom, čo je zrejmé aj z odôvodnenia jej rozhodnutia. Strany sporu nepozná, nemá pomer
k prejednávanej veci ani osobný záujem na jeho výsledku, v prospech, či v neprospech ktorejkoľvek
zo strán sporu, respektíve ich právnych zástupcov. Čo sa týka teórie zdania poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR, ako aj judikatúru ESĽP. Odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že nestrannosť
sudcu, ktorý rozhoduje spor, je kľúčovou hodnotou súdnej moci. Len nestranné rozhodnutie môže

byť spravodlivé. Cieľ, ktorému nezávislosť slúži, je práve nestrannosť. Nestrannosťou treba rozumieť
absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní,
ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť
nemá význam len z hľadiska vysluhovanej spravodlivosti pre konkrétny prípad, ale má aj širšie súvislosti.
Prostredníctvom nestrannosti sudcov sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne

očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť. Rozhodovanie veci zaujatým
sudcom je popretím zmyslu súdnictva a práva (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 44/2013, III. ÚS 39/2021). Ako
mnoho inštitútov aj nestrannosť sa testuje - overuje sa, či na základe stabilizovanej metodológie bol
alebo nebol sudca nestranný. Nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho
hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť sudcu prejednávajúceho prípad, a z

objektívneho hľadiska, t.j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek
legitímnej pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť
sudcu posudzuje podľa jeho osobného presvedčenia a správania. Skúma sa, či sudca prejavil osobnú
zaujatosť v konkrétnom prípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že osobná nestrannosť sudcuje prezumovaná, pokiaľ sa tento predpoklad nevyvráti. Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje
ten subjekt, ktorý tvrdí, že sudca je zaujatý. Domnienku subjektívnej nestrannosti je možné vyvrátiť
len objektívnym spôsobom (PL. ÚS 6/2013). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších

objektívnychskutočností.Platítzv.teóriazdania,podľaktorejnestačí,žesudcajesubjektívnenestranný,
ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené
na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.
Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o
nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej, než ako sa vec javí“ (looking behind appearances).

Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only
be done, it must also be seen to be done) - pozri rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku zo 17.01.1970,
Saraiva De Carvalho p. Portugalsku z r. 1994. V posudzovanej veci je zrejmé, že sudkyňa súdu
prvej inštancie svojim podpisom podporila verejný výzvu právnikov zverejnenú na webovej stránke:
https://pravnystat.eu, v rámci ktorej sa jej signatári vyjadrujú k porušovaniu princípov právneho štátu v
trestnoprávnej oblasti, reagujú na určité konkrétne postupy orgánov činných v trestnom konaní, ako aj

na politizáciu Úradu špeciálnej prokuratúry a zaujímajú postoj k aktuálnej legislatívnej iniciatívne vlády
Slovenskej republiky, pričom v rámci celej výzvy vyzývajú na zachovávanie princípov právneho štátu.
S ohľadom na text výzvy, ktorú podporila namietaná sudkyňa D.. Z. F. však odvolací súd nezistil, že by
sa prvoinštančná sudkyňa v rámci verejnej výzvy vyjadrovala priamo k osobe žalobcu. Inak povedané,
žalobcavtomtoprípadepplk.D..D.J.,nebolnikdyanivrámcimedializáciejednotlivýchkáuzzaraďovaný

medzi tzv. „. Č., ktorej sa táto výzva aj čiastočne dotýka. Žalobca taktiež nebol zo strany Ministerstva
vnútraSRpostavenýmimoslužbu,ataktiežnebolovočinemuvznesenéžiadneobvinenievtrestnejveci.
V tomto prípade preto nie je možné osobu žalobcu stotožniť so žiadnou osobou, ani so žiadnou skupinou
osôb, ktoré sú v predmetnej výzve spomínané (hoci aj nepriamo), a preto ani odvolací súd nenašiel takú
súvislosť, dôsledku ktorej by bolo potrebné vyvodiť objektívnu nestrannosť namietanej sudkyne súdu

prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd aj tento odvolací dôvod posúdil ako nedôvodný.

42. Na záver odvolací súd uvádza, že ani jeden z argumentov žalobcu vznesený v rámci podaného
odvolania nepovažoval za taký, v dôsledku ktorého by odvolací súd mohol uznesenie súdu prvej
inštancie zmeniť, respektíve zrušiť, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a

právne správne s ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanémužiadnetrovy

nevznikli, a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

44. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).