Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoR/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116207269
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3116207269.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a

sudcov JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., vo veci navrhovateľa (osoby povinnej
platiť výživné): Ing. Mgr. B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, Ž., zastúpený JUDr. Martinom
Olosom, advokátom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, proti plnoletému nesvojprávnemu dieťaťu
(osobe oprávnenej na výživné): G. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K. XX, E., zastúpená opatrovníčkou
Ing. Q. M. O., bytom M. K. XX, E., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko
- JUDr. Silvia Bartková, so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, o zníženie výživného na plnoleté dieťa,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/84/2016, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 25. októbra 2022 č. k. 27Co/105/2022-802 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. januára 2019 č. k.
16C/84/2016-642 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6. septembra 2022 č. k. 16C/84/2016-793 znížil
vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči jeho nesvojprávnej plnoletej dcére G. O. na sumu 130 eur
mesačne s účinnosťou od 25.4.2016 do 31.8.2016 s tým, že týmto sa mení rozsudok Okresného súdu

Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.2.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 v časti vyživovacej povinnosti navrhovateľa k nesvojprávnej
dcére (výrok I.). Vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.). V odôvodnení rozhodnutia súd
prvej inštancie uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 25.4.2016 domáhal zníženia
výživného na svoje plnoleté nesvojprávne dieťa zo sumy 180 eur mesačne na sumu 40 eur mesačne s
účinnosťou od 20.7.2013 (t. j. aj za obdobie predchádzajúce podaniu návrhu).

1.1 Za aplikácie ustanovení § 62 ods. 1 - 5, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine
súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu na zníženie výživného. Uviedol, že
naposledy bola vyživovacia povinnosť upravovaná rozsudkom z roku 2012, kedy bola G. žiačkou 9.
ročníka Špeciálnej základnej školy internátnej, pričom jej zdravotný stav sa nezlepšil. Naďalej je ťažko
zdravotne postihnutá, trpí epileptickými záchvatmi, centrálnym hypotonickým syndrómom, má stredný
stupeň mentálnej retardácie, nosí okuliare. Okrem toho sa jej pridružilo kožné ochorenie na nohách,
ktoré si vyžaduje sústavnú liečbu a zvýšenú hygienu. Nie je ani prognóza zlepšenia jej zdravotného

stavu, preto súd prvej inštancie konštatoval, že G. nie je schopná sa sama živiť a túto schopnosť
s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nezíska. Je odkázaná na celodennú starostlivosť a dozor
dospelej osoby: Matka jej (s výnimkou času stráveného v dennom stacionári) poskytuje dlhodobo, bez
akejkoľvek osobnej pomoci navrhovateľa, osobnú starostlivosť a opateru, čo súd prvej inštancie vzal doúvahy ako významný faktor pre posúdenie, kto sa akou mierou má finančne podieľať na zabezpečení
jej potrieb.
1.2 Súd považoval za dôvodný argument matky, že v súvislosti so zdravotným stavom G. sú zvýšené

výdavky na stravu, ošatenie, obuv, lieky a zdravotnícke pomôcky. Pokiaľ navrhovateľ rozporoval výdavky
na G., jeho argumenty súd považoval za neodôvodnené, naopak, všetky výdavky boli preukázané,
zdokladované a matkou odôvodnené. K nákladom G. za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016,
kedy bola žiačkou strednej školy, súd uviedol, že výdavky na jej vyčíslené a odôvodnené potreby boli
za uvedené obdobie v sume 557,71 eur mesačne, jej príjmy boli 319,50 eur mesačne. Za obdobie od

septembra 2016 do decembra 2017 boli výdavky G. na jej vyčíslené a odôvodnené potreby v sume
650,48 eur mesačne, jej príjem bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a od 1.1.2017 v sume 326,60
eur. V roku 2018 a 2019 súd ako odôvodnené výdavky zobral do úvahy výdavky v sume 691,24 eur
mesačne a príjem G. bol do 31.12.2018 v sume 333,80 eur a od 1.1.2019 v sume 342,50 eur mesačne.
Z uvedeného je zrejmé, že náklady G. boli výraznejšie nižšie iba v období od apríla 2016 do 31.8.2016.
V ďalšom období mesačné náklady aj po započítaní invalidného dôchodku, postupne mierne stúpajú.

Invalidný dôchodok v žiadnom prípade nepostačuje na úhradu jej odôvodnených potrieb.
1.3 Pokiaľ ide o pomery navrhovateľa, súd zistil, že je naďalej príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru. V čase posledného rozhodovania o výživnom v roku 2011 bol jeho priemerný mesačný zárobok
964 eur, od septembra 2015 do augusta 2016 to bolo 1 117,94 eur, v roku 2018 po zvýšení 1 261,14
eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín mu bola zvýšená vyživovacia povinnosť k mal. Q. zo sumy

100 eur na sumu 190 eur mesačne s účinnosťou od 1.9.2015 so splácaním nedoplatku na zročnom
výživnom v splátkach po 20 eur mesačne. Ako odôvodnené výdavky na strane navrhovateľa ďalej súd
prvej inštancie vzal do úvahy výdavky na lieky v priemere 35 eur mesačne, na stravu 160 eur, na
hygienu v priemere 25 eur, na oblečenie 30 eur, na mobilný telefón 26 eur, poistenie zodpovednosti
za škodu pri výkone povolania 2,90 eur, pomernú časť platieb za dodávku plynu, elektriny a platieb

za užívanie bytu od decembra 2016 do decembra 2017 v sume 111,07 eur, v roku 2018 v sume
134,59 eur, poplatok za komunálny odpad 1,95 eur, koncesionársky poplatok v sume 4,64 eur mesačne.
Nárast príjmu navrhovateľa tak od posledného posudzovaného obdobia bol vyšší než nárast jeho
odôvodnených výdavkov. Navrhovateľ sa viacerými svojimi úkonmi vzdal majetkového prospechu, keď
nehnuteľnosti nadobudnuté z vyporiadania BSM v roku 2012 v hodnote 25 300 eur previedol na svoju

súčasnú manželku a jej dcéru, zaviazal sa splácať hypotekárny úver (stal sa jeho spoludlžníkom), pričom
nehnuteľnosť, ktorá bola úverom financovaná, je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, v dedičskom
konaní po svojej matke ako oprávnený dedič uzavrel s ostatnými dedičmi dohodu, že nadobúdateľom
celého dedičstva v čistej hodnote 40 000 eur je manžel poručiteľky.
1.4 K pomerom matky G. a jej manžela súd zistil, že matka G. pracuje naďalej ako daňová poradkyňa.

V roku 2011 bol jej priemerný mesačný zárobok 1 105,89 eur, v roku 2015 bol 1 050,32 eur. Do marca
2017 poberala rodičovský príspevok 203,20 eur mesačne a prídavok na dieťa 70,56 eur mesačne. Od
augusta do decembra 2018 znova poberala rodičovský príspevok 214,70 eur mesačne, v januári 2019
rodičovský príspevok 220,70 eur mesačne a prídavky na dieťa v roku 2018 po 23,68 eur na 4 deti, v
roku 2019 po 24,34 eur mesačne na 4 deti. Spolu za 34 mesiacov od apríla 2016 do januára 2019 bol

teda jej priemerný zárobok cca 743 eur mesačne, z čoho vyplýva, že príjem na strane matky G. klesol v
porovnaní s naposledy posudzovaným obdobím v roku 2012. Súčasne jej pribudli ďalšie dve vyživovacie
povinnosti, a to k mal. Q. M.Č., nar. XX.XX.XXXX a mal. Y. M., nar. XX.XX.XXXX.
1.5 Súd zisťoval aj zárobkové pomery manžela matky G. s tým, že jeho priemerný čistý mesačný príjem
v čase poslednej úpravy pomerov bol cca 5 615 eur, v teraz posudzovanom období bol jeho priemerný

čistý mesačný príjem 6 610 eur + priemerný príjem ako SZČO cca 133 eur až 160 eur mesačne, z čoho
vyplýva, že príjem manžela matky G. oproti času poslednej úpravy výživného vzrástol o cca 1 150 eur.
Súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné si uvedomiť, že príjem manžela síce je nadštandardný, ale
súd v tomto konaní nehodnotil, či je príjem vysoký, nízky, či primeraný, ale výlučne to, či od poslednej
úpravy pomerov došlo u tohto príjmu k pozitívnej alebo negatívnej zmene natoľko, že to môže mať za

následok aj úpravu vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči G.. Len samotná skutočnosť, že vzrástol
príjem manžela matky (ktorý sám ani vyživovaciu povinnosť voči G. nemá) nemôže znamenať, že súd
tomu adekvátne zníži výživné jej otca k nej. Treba zobrať do úvahy fakt, že síce sa zvýšil príjem manžela
matky, ale aj jemu pribudli dve ďalšie vyživovacie povinnosti voči Q. a Y., voči ktorým má ako k vlastným
deťom vyživovaciu povinnosť a je potrebné zohľadniť aj to, že podľa nerozporovaných tvrdení matky G.,

jej manžel G. vníma ako vlastné dieťa, osobne sa podieľa na starostlivosti o ňu, financuje aj čiastočne
jej potreby, akoby šlo o jeho vlastnú dcéru. Okrem toho pri hodnotení príjmu plynúceho do domácnosti
matky G. súd prvej inštancie konštatoval, že príjem jej manžela sa síce zvýšil, avšak celkové príjmy dorodiny výrazne nevzrástli, keď v rovnakom období na druhej strane sa znížil príjem matky G., nehľadiac
na to, že pribudli do rodiny ďalšie dve maloleté deti, v dôsledku čoho výdavky rodiny rástli.
1.6 Súd prvej inštancie uzavrel, že po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa

mali podieľať na jej výžive a na zabezpečení jej potrieb od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21
eur mesačne (keďže táto časť ostala aj po vyčerpaní invalidného dôchodku neuhradená). V období od
septembra 2016 do decembra 2016 táto suma činí 330,98 eur, od januára 2017 do decembra 2017 je to
323,88 eur, od januára 2018 do decembra 2018 je to 357,44 eur a od januára 2019 je to suma 348,74
eur. Z tohto pohľadu súd dospel k záveru, že za obdobie od 1.9.2016 do času rozhodovania niet dôvodu

na znižovanie výživného. Priestor na zníženie výživného videl súd len za obdobie od podania návrhu
do 31.8.2016, keď boli výdavky na G. reálne nižšie (bola ešte študentkou a nechodila ešte do denného
stacionára) - na rodičov ostávala suma 238,21 eur, ktorú súd rozdelil vzhľadom na osobnú starostlivosť
matky o G. v pomere 45 % matka, 55 % otec, a tak dospel k záveru, že primerané výživné, ktoré je plne
v možnostiach navrhovateľa, za uvedené obdobie bolo 130 eur mesačne.
1.7 Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh na zníženie výživného aj za obdobie predchádzajúce dňu

podania návrhu ako nedôvodný, prikloniac sa k výkladu, že doba, na ktorú možno uplatniť zmenu
pôvodného rozhodnutia o výživnom, je upravená v § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, a to odo dňa
začatia súdneho konania. Dôvodil, že pokiaľ v § 77 ods. 1 Zákona o rodine je pre priznanie vyživovacej
povinnosti na plnoleté deti aplikovaná zásada, že právo patrí bdelým, nemožno túto zásadu aplikovať
len vo vzťahu k oprávnenému z vyživovacej povinnosti bez rovnakej aplikácie vo vzťahu k povinnému

z vyživovacej povinnosti.

2. Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“)
rozsudkom z 25. októbra 2022 č. k. 27Co/105/2022-802 (v poradí druhým, po predchádzajúcom
zrušení rozsudku uznesením Najvyššieho súdu SR z 27.4.2022 sp. zn. 1Cdo/93/2020) potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie v spojitosti s dopĺňacím rozsudkom a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov odvolacích konaní, ani na náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení
zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že priznanie invalidného dôchodku možno hodnotiť
ako zmenu pomerov, samo o sebe však neznamená automaticky zníženie resp. zánik vyživovacej
povinnosti rodiča k dospelému dieťaťu, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu Českej

republiky zo dňa 24.7.2013 sp. zn. I. ÚS 1996/12. Nesvojprávna G. napriek tomu, že je poberateľkou
invalidného dôchodku, vzhľadom na svoje ochorenie, ktoré nie je len prechodného charakteru, doposiaľ
nenadobudla schopnosť sama sa živiť, preto pretrváva vo vzťahu k nej vyživovacia povinnosť oboch
jej rodičov. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne považoval za významný faktor osobnú
starostlivosť G. matky, čo sa prejavilo v určitej, i keď nie výraznej disparite na výživnom, keď podiel

pripadajúci na navrhovateľa 55 % považoval aj odvolací súd za správny a spravodlivý. Nad rámec
obdobia od apríla 2016 do augusta 2016 s poukazom na nárast nákladov G., ako aj kritériá na strane
navrhovateľa (nárast príjmu, výška splátky úveru, zbavovanie sa majetku) ani podľa odvolacieho súdu
nemožno dospieť k záveru o opodstatnenosti zníženia výživného.
2.1 Ďalej odvolací súd konštatoval, že v konaní o výživnom plnoletého dieťaťa súd skúma predpoklady

na určenie (zmenu) vyživovacej povinnosti zásadne medzi účastníkmi právneho vzťahu, t. j. osobou
povinnou platiť výživné a osobou oprávnenou z vyživovacej povinnosti. Z pohľadu posudzovanej veci
je teda rozhodujúce, či na strane osoby povinnej a osoby oprávnenej došlo k takej zmene pomerov,
ktorá by odôvodňovala zmenu vyživovacej povinnosti. Príjem manžela matky, či ich životná úroveň
ako rodiny, nemôže mať za následok diskvalifikáciu navrhovateľa platiť výživné v na neho pripadajúcej

miere, pretože niet racionálneho, zákonného, ani morálne udržateľného dôvodu, pre ktorý by túto
jeho povinnosť mala suplovať matka G., bez ohľadu na jej manželom sprostredkované majetkové
zabezpečenie. Výška príjmu rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, či výška príjmu jeho manžela
sú faktory len s okrajovým vplyvom na výšku výživného, spolupôsobiace s ostatnými rozhodujúcimi
kritériami. Samé osebe nie sú teda pomery matky rozhodujúcimi. Na strane druhej by však nemohlo

byť udržateľným, aby náklady na potreby G. hradil prakticky až na nepatrnú časť len navrhovateľ, a to
napriekstarostlivostimatkyoG.,keďžepomerymatkyjuzplneniasivyživovacejpovinnostivofinančnom
vyjadrení rozhodne nediskvalifikujú.
2.2Kodvolacejnámietkenavrhovateľaonesprávnostinezníženiavýživnéhozaobdobiepredchádzajúce
podaniu jeho návrhu odvolací súd uviedol, že argumentácii súdu prvej inštancie (ktorý vyložil obsah

pojmu „priznanie výživného“ v § 77 ods. 1 Zákona o rodine tak, že tento zahŕňa aj priznanie zvýšenej,
prípadne zníženej sumy výživného) nemožno z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle
naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov detí nič vytknúť. Pokiaľ by totiž len samotné plnoleté dieťa,
ako osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti, malo byť limitované pri priznaní výživného (v zmysle jehourčenia) momentom podania návrhu so zreteľom na to, že má byť ono samotné strážcom svojich práv,
pri absencii určenia totožného časového ohraničenia u osoby povinnej v prípade uplatnenia zníženia
výživného by bol podľa názoru odvolacieho súdu založený nerovnovážny stav v neprospech dieťaťa, ku

ktorému úmysel zákonodarcu vo svetle ochrany jeho práv zrejme nesmeroval. Odvolací súd pripustil,
že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 18.9.2012 sp. zn. IV. ÚS 473/2012 je možné žiadať
o zmenu vyživovacej povinnosti od zmeny pomerov, teda aj za obdobie pred podaním návrhu, avšak z
použitejformuláciejezrejmé,žeústavnýsúdnevylúčilmožnosťinejinterpretačnejalternatívyustanovení
§ 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine.

2.3 Napokon odvolací súd poukázal na to, že zníženie výživného aj za obdobie pred podaním návrhu
by mohlo viesť k povinnosti nesvojprávnej G. čiastočne vrátiť otcovi výživné za pomerne rozsiahle
obdobie (takmer tri roky) pri súčasnej existencii nespornej skutočnosti, že G. nie je a s vysokou
pravdepodobnosťou nikdy ani nebude sama spôsobilá sa živiť, a tak jej potreby môže pokrývať len
invalidný dôchodok, doplnený výživným od rodičov. Odvolací súd zdôraznil, že navrhovateľ by musel
uplatniť vrátenie časti výživného nie voči G. matke, ale výlučne voči svojej dcére, čo by nepochybne

negatívne ovplyvnilo možnosť uspokojovania jej potrieb. Otcom požadované zníženie výživného by tak
automaticky malo za následok závažný zásah do sféry jeho ťažko chorého dieťaťa, čo vo svetle dobrých
mravov, ako aj ochrany práv dieťaťa o to viac, že toto je ťažko zdravotne postihnuté, nemôže obstáť,
pretože by to bolo v rozpore s materiálnym poňatím výkonu spravodlivosti. Navrhovateľom podsúvanú
spravodlivosť podľa odvolacieho súdu nemožno vzhliadať v jeho tvrdení, že nemal vedomosť, resp.

že matka G. ho neinformovala skôr o tom, že došlo k zmene pomerov na strane G. priznaním jej
invalidného dôchodku. Vychádzajúc totiž z elementárneho predpokladu vedomosti navrhovateľa o
zdravotnom stave jeho dcéry v zmysle poznania ťažiskových diagnóz, ktorými táto od detstva trpí a ktoré
ju diskvalifikujú v zaradení sa do plnohodnotného pracovného procesu, ako aj vzhľadom na dosiahnutý
vek, pri minimálnom záujme o ňu musel priznanie invalidného dôchodku predvídať. Pokiaľ by jeho vzťah

zodpovedal štandardnému vzťahu rodiča k dieťaťu a pokiaľ by starostlivosť o dieťa, hoci plnoleté, ale
vzhľadom na svoj zdravotný stav odkázané na starostlivosť rodičov, neponechával v celom rozsahu
na pleciach matky, ale na živote svojho dieťaťa sa riadne podieľal, nepochybne by o rozhodujúcich
skutočnostiach v živote svojho dieťaťa musel mať vedomosť. Jeho pasivitu v tomto smere nemožno
teda v prospech neho preklenúť prostredníctvom tvrdení o nevedomosti spomínanej skutočnosti a právo

dieťaťa tak aj týmto spôsobom porušiť.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 421
ods. 1 písm. a), písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedol,

že napadnutý rozsudok spočíva na viacnásobnom nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutie
odvolacieho súdu pritom záviselo od vyriešenia viacerých právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to:
(1.) či je hmotnoprávne i procesnoprávne prípustné zníženie výživného súdom i za čas pred podaním
návrhu povinného rodiča na zníženie výživného na plnoleté dieťa,

(2.) otázky významu nadobudnutia nového (samostatného) príjmu plnoletého dieťaťa spočívajúceho v
priznaní a vyplácaní pravidelného invalidného dôchodku na existenciu a výšku vyživovacej povinnosti
povinného rodiča z hľadiska zmeny pomerov na strane plnoletého dieťaťa,
(3.) otázky hmotnoprávneho významu príjmu rodiča plnoletého dieťaťa nadobudnutého z titulu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo mzdy vyplatenej jeho súčasnému manželovi z hľadiska

určenia výšky výživného alebo zmeny výživného na plnoleté dieťa vo vzťahu k druhému rodičovi tohto
dieťaťa.
3.1 Dovolateľ konštatoval, že uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. septembra
2012 sp. zn. IV. ÚS 473/2012 sa sčasti venovalo riešeniu dovolacej otázky č. 1, pričom ústavný súd plne
akceptoval prípustnosť zníženia výživného súdom (tzv. spätne) i za čas pred podaním návrhu povinného

rodiča na zníženie výživného. Ústavný súd v citovanom uznesení rozhodol o odmietnutí ústavnej
sťažnosti podanej plnoletým dieťaťom. Predmetné rozhodnutie nebolo ústavným súdom prekonané,
preto by dovolanie mohlo byť prípustné aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Poukázal aj na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2.12.2014 sp. zn. 13Co/863/2014 a uznesenie Krajského
súdu v Žiline zo dňa 14.12.2016 sp. zn. 6CoP/48/2016, podľa ktorých aj keď súdne rozhodnutie o

výživnomnaplnoletédieťajemožnézmeniťlennanávrh,neznamenáto,žebykzníženiualebozrušeniu
vyživovacej povinnosti nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala zmena pomerov, a teda i za dobu pred
podaním návrhu. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že súd nemôže zmeniť
(znížiť) rozhodnutie o výživnom i za čas pred podaním návrhu na zníženie výživného na plnoleté dieťa,je podľa dovolateľa nesprávny a nemá oporu v zákone. Odvolací ako i prvostupňový súd dokonca
pod pojmom priznanie výživného chápu i zníženie výživného, čo je logický a gramatický nezmysel.
Súd mal podľa dovolateľa vyživovaciu povinnosť znížiť odo dňa priznania invalidného dôchodku jeho

dcére, t. j. od 20.7.2013, a nie iba odo dňa podania návrhu. Argumentoval aj tým, že povinný je pri
zmene pomerov oproti poberateľovi výživného v objektívnej nevýhode, častokrát sa totiž dozvie o zmene
pomerov odôvodňujúcej zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti až časovo neskôr.
3.2 K dovolacej otázke č. 2 dovolateľ uviedol, že od júla 2013 objektívne nastala zmena pomerov v
dôsledku priznania invalidného dôchodku jeho dcére, pričom ide o nie zanedbateľný mesačný príjem

320 eur netto, od 1.1.2017 v sume 326,60 eur netto, od 1.1.2019 v sume 342,50 eur netto (plus príspevok
cca 70 eur ročne), ktorý dovtedy nepoberala. Súčasne pripomenul, že jemu bolo od 1.9.2015 zvýšené
výživné na mal. syna Q. zo sumy 100 eur mesačne na sumu 190 eur mesačne plus nedoplatok 20 eur. Je
tak zrejmé, že celková zmena pomerov pri posúdení príjmov a výdavkov činila viac ako 400 eur mesačne
netto v jeho neprospech. Nezníženie výživného tak vecne, hmotnoprávne ako i matematicky neobstojí
a je hmotnoprávne neudržateľné. V danom prípade nadobudnutie nového príjmu plnoletého dieťaťa vo

forme priznania a vyplácania invalidného dôchodku bolo objektívnou a podstatnou zmenou pomerov
na strane plnoletého dieťaťa a malo hmotnoprávny vplyv na existenciu a výšku vyživovacej povinnosti
povinnéhorodiča.Ignoráciaresp.zjavnábagatelizáciavýznamunadobudnutianovéhopríjmuplnoletého
dieťaťa vo forme invalidného dôchodku na existenciu a výšku vyživovacej povinnosti povinného rodiča
z hľadiska zmeny pomerov na strane plnoletého dieťaťa bola tak nesprávna, t. j. súd mal relevantne

prihliadnuť na priznanie a vyplácanie invalidného dôchodku ako na podstatnú zmenu pomerov na strane
plnoletého dieťaťa, čo však neučinil.
3.3 Napokon k dovolacej otázke č. 3 dovolateľ konštatoval, že G. matka s jej terajším manželom nemá
zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM), t. j. vyplatená mzda jej manžela ex lege patrí
do masy BSM. Manžel matky je dlhodobo zamestnaný ako riaditeľ v spoločnosti DMG MORI Czech,

s.r.o., Brno. Dosiahol čistý príjem zo mzdy za rok 2017 cca 2,84 mil. Kč (cca 109 tisíc eur) ročne, teda
vyše 9 tisíc eur netto mesačne, a nie 6 610 eur, ako uzavrel okresný súd. Manžel matky vlastní byty
v ČR, súčasne matka s manželom vlastní rodinný dom, jej životný štandard je vysoký. Matka je dobre
zabezpečená, podniká v oblasti účtovných služieb. Tento príjem je objektívne súčasťou BSM. Príjem
manžela matky zo mzdy sa pritom od poslednej úpravy výživného značne zvýšil, čo okresný súd plne

opomenul a vyslovil nesprávne skutkové závery. Dosahovaný príjem (druhého) rodiča plnoletého dieťaťa
nadobudnutý z titulu BSM zo mzdy vyplatenej jeho súčasnému manželovi mal preto súd relevantne
zohľadniť v rámci možností a schopností tohto rodiča.

4. Osoba oprávnená na výživné v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa žiadala, aby dovolací

súd dovolanie odmietol, prípadne aby dovolanie zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.
Uviedla, že je jej známa možnosť kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.3.2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018), avšak je jej tiež známe, že kumulácia
dôvodov dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods. 1 písm. b) nie je možná, čo vyplýva aj
z logického výkladu ustanovenia § 421 ods. 1, keď dovolateľ na jednej strane tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a na strane druhej tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola
vyriešená. Pokiaľ dovolateľ uvádza, že odvolací súd sa odklonil od rozhodujúcej praxe ústavného súdu
a iných vyšších súdov, neoznačil žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ

poukázal na rozhodnutie ústavného súdu, osoba oprávnená na výživné je toho názoru, že ústavný
súd rozhoduje o ústavných sťažnostiach, kedy došlo k zásahom do základných práv a slobôd a jeho
rozhodnutia neslúžia ako judikáty resp. ustálená rozhodovacia prax. Plne sa stotožňuje s odôvodnením
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý vysvetlil navrhovateľovi, že v tomto smere jeho námietkam nemožno
priznať relevanciu.

4.1 Okrem toho osoba oprávnená na výživné pripomenula, že otázkou relevantnou pre prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna),
a nie otázka skutková. Je toho názoru, že tri otázky, ktoré navrhovateľ predložil v dovolaní, sú otázky
skutkové a nie právne. Dovolací súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že otázky týkajúcej
sa správnosti vyhodnotenia schopností, možností a majetkových pomerov výživou povinnej osoby a

odôvodnených potrieb výživou oprávnenej osoby, sú otázky skutkové a nie právne, a teda dovolanie o
takýchto otázkach nie je prípustné.
4.2 Napriek tomu sa osoba oprávnená na výživné vyjadrila aj k jednotlivým dovolacím otázkam.
K otázke č. 1 uviedla, že žalobcom citované rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, akoaj Ústavného súdu Slovenskej republiky sa nevzťahujú na spätné zníženie vyživovacej povinnosti,
ale v obidvoch prípadoch išlo o návrhy na zrušenie výživného k plnoletému dieťaťu. Odkázala na
argumentáciu odvolacieho súdu, podľa ktorého pokiaľ by len osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti

mala byť limitovaná pri priznaní výživného momentom podania návrhu (a nie aj osoba povinná pri
návrhu na zníženie výživného), bol by založený nerovnovážny stav v neprospech samotného dieťaťa,
ku ktorému úmysel zákonodarcu vo svetle ochrany jeho práv zrejme nesmeroval. K otázke č. 2 uviedla,
že nesúhlasí s námietkou navrhovateľa, že odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) nedostatočne
zobral do úvahy skutočnosť, že ona od roku 2013 poberá invalidný dôchodok. Podľa nej sa súd prvej

inštancie aj odvolací súd touto otázkou veľmi precízne zaoberali. Odvolací súd v dovolaním napadnutom
rozsudku jednoznačne uviedol, že priznanie invalidného dôchodku výživou oprávnenej osobe samo
o sebe nemôže byť okolnosťou, ktorá by automaticky znamenala zníženie vyživovacej povinnosti,
resp. zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dospelému dieťaťu. Odvolací súd poukázal na konkrétne
rozhodnutie, a to na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 24.07.2013 sp. zn. I. ÚS 1996/12.
V tomto smere je potrebné posudzovať individuálne okolnosti každého prípadu a individuálne treba

posudzovať aj individuálne potreby osoby, ktorá poberá invalidný dôchodok. K dovolacej otázke č. 3
taktiež odkázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho. Stotožňuje sa
s tým, že príjem manžela matky, či životná úroveň ako rodiny nemôže mať za následok diskvalifikáciu
navrhovateľa platiť výživné v na neho pripadajúcej miere, pretože niet racionálneho, zákonného ani
morálne udržateľného dôvodu, pre ktorý by túto jeho povinnosť mala suplovať jej matka bez ohľadu na

jej majetkové zabezpečenie, zvlášť keď zo strany navrhovateľa - jej otca ide o jediný spôsob, akým sa
podieľa na plnení rodičovských povinností voči nej ako ťažko zdravotne postihnutému dieťaťu. Výška
príjmu manžela jej matky je len faktorom s okrajovým vplyvom na výšku výživného.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný

na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods.
1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané
náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľa je síce čiastočne prípustné, avšak nedôvodné a je potrebné ho zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Pokiaľ ide o dovolacie námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 421
ods. 1 písm. a), písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, (a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, alebo (b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. K námietke osoby oprávnenej na výživné, že kumulácia dôvodov dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a § 421 ods. 1 písm. b) nie je možná, dovolací súd odkazuje na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

(sp. zn. 8Cdo/54/2018, 4Cdo/93/2022) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 51/2020,
III. ÚS 76/2021, najnovšie nález z 28. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 7/2023), z ktorých vyplýva, že
dovolací súd nie je viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť
dovolaniadovolateľaotázkuprípustnostidovolaniaskúmadovolacísúdsám.Dovolacísúdjeviazanýiba
vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ

za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto
otázka spadá. Inak povedané, pokiaľ dovolateľ odkáže na viaceré prípady prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 CSP (na viaceré písmená tohto ustanovenia), nejde o kumuláciu dovolacích dôvodov,
ale stále len o jeden dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci (porovnaj § 428 a § 432CSP). Podľa nálezu I. ÚS 51/2020 dovolanie bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť
odôvodnil odklonom od ustálenej praxe najvyššieho súdu, no najvyšší súd zistí, že v skutočnosti nejde
o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe. Je teda povinnosťou najvyššieho súdu skúmať aj iné

dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keď ich dovolateľ výslovne neoznačil tým-
ktorým písmenom citovaného ustanovenia (III. ÚS 7/2023). O to skôr je povinnosťou dovolacieho súdu
preskúmať viaceré dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, ak ich dovolateľ označil.

10. K námietke, že dovolateľom predložené otázky nie sú právnymi otázkami, dovolací súd uvádza,

že pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má obsah pojmu „právna
otázka“ mimoriadny význam. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného ustanovenia môže byť pritom
len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

Posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží),žerozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniadovolateľomvymedzenejprávnejotázky
a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

11. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca

v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne

vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Z toho, čo bolo uvedené vyššie (najmä v odseku 10 tohto odôvodnenia) je zrejmé, že pre prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nestačí, že ide o právnu otázku. Musí ísť o takú právnu otázku,
ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na

vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania
súdmi posudzovaná (ale rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na odlišných dôvodoch), nemôže byť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. V takom prípade dovolanie v zmysle § 421 ods.
1 CSP nielen že nie je dôvodné, ale nie je ani prípustné.

13. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že všetky tri otázky predložené dovolateľom (1. prípustnosť
zníženia výživného na plnoleté dieťa aj za čas pred podaním návrhu na jeho zníženie; 2. význam
samostatného príjmu plnoletého dieťaťa v podobe invalidného dôchodku pre rozhodovanie o výške
výživného; 3. význam príjmu súčasného manžela rodiča plnoletého dieťaťa, ktorý patrí do BSM, pre
rozhodovanie o výške výživného zo strany druhého rodiča) sú otázkami právnymi. Je však potrebné

preskúmať, či ide o také právne otázky, na ktorých riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

14. K otázke prípustnosti zníženia výživného na plnoleté dieťa aj za čas pred podaním návrhu na
jeho zníženie sa vyjadril súd prvej inštancie tak, že obmedzenie možnosti priznať výživné len odo dňa
začatia súdneho konania podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine interpretoval ako obmedzenie akéhokoľvek

rozhodovania o výživnom (aj o znížení alebo zvýšení výživného) s argumentom, že aj pri zmene ide v
zásade o nové priznanie výživného a že zásadu „právo patrí bdelým“ treba aplikovať nielen vo vzťahu k
oprávnenému, ale aj vo vzťahu k povinnému z vyživovacej povinnosti. Odvolací súd tento právny názor
označil za racionálny a dostatočne zdôvodnený (avšak neuviedol výslovne, či sa s ním stotožňuje),
vyjadril sa k možnosti aplikácie uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 18.9.2012 sp. zn. IV. ÚS 473/2012

na tento prípad (v tom zmysle, že vyjadrenie ústavného súdu o ústavnej udržateľnosti takej interpretácie
zákonných ustanovení, podľa ktorej možno zmenu výživného požadovať už odo dňa zmeny pomerov,
neznamená, že by iná interpretačná alternatíva nebola ústavne udržateľná) a kriticky sa vyjadril aj k
tvrdeniu navrhovateľa, že nemal vedomosť o poberaní invalidného dôchodku G..

15. Čo je však podstatné, odvolací súd okrem tejto argumentácie poukázal aj na to, že spätné zníženie
výživného aj za obdobie pred podaním návrhu by de facto znamenalo povinnosť nesvojprávnej G. vrátiť
otcovi časť výživného za pomerne rozsiahle obdobie (takmer tri roky), pričom G. stále nie je spôsobilá
sama sa živiť, a teda je popri invalidnom dôchodku (ktorý zďaleka nepokrýva všetky jej odôvodnenépotreby) odkázaná na výživné od rodičov (nehovoriac o nevyhnutnej osobnej starostlivosti). Za tohto
skutkového stavu dospel odvolací súd k záveru, že otcom požadované zníženie výživného za obdobie
pred podaním návrhu (ktoré by bolo nevyhnutne spojené s povinnosťou G. vrátiť časť už poskytnutého

výživného, inak by spätné zníženie nemalo žiaden význam) by predstavovalo výkon práv v rozpore s
dobrými mravmi.

16. Pri alternatívnom posúdení veci v dvoch alternatívach, z ktorých každá samostatne vedie k
zamietnutiu žaloby (návrhu) je na žalobcovi (navrhovateľovi), aby tvrdil a primerane zdôvodnil, že

nesprávne sú obe alternatívy. V tomto prípade odvolací súd označil právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie za prijateľnú (racionálnu) alternatívu, súčasne však uviedol, že aj keby právne existovala
možnosť zníženia výživného na plnoleté dieťa aj za obdobie pred podaním návrhu na zníženie
výživného, v tomto konkrétnom prípade za daných skutkových okolností by vyhoveniu takémuto návrhu
bránil rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľ v dovolaní toto právne posúdenie veci nenapadol. To
znamená, že bez ohľadu na to, či by dovolací súd odpovedal na dovolateľom predloženú právnu otázku

č. 1 tak, že zníženie výživného za obdobie pred podaním návrhu je možné alebo tak, že to možné nie
je, v okolnostiach konkrétnej veci by táto odpoveď vzhľadom na posúdenie prípadného vrátenia časti
už zaplateného výživného ako rozporného s dobrými mravmi nemala reálny význam. Išlo by teda len o
akademickú debatu, do ktorej by najvyšší súd v dovolacích konaniach vstupovať nemal.

17. Inak povedané, rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo na právnej otázke, či je spätné zníženie
výživného za obdobie pred podaním návrhu prípustné alebo nie (k tejto právnej otázke sa odvolací
súd napokon ani jednoznačne nevyjadril), ale na právnej otázke, či za daných skutkových okolností by
bolo spätné zníženie výživného a vrátenie časti už zaplateného výživného v súlade s dobrými mravmi.
Preto dovolateľom nastolená otázka č. 1 nebolo takou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo

rozhodnutieodvolaciehosúdu,atedavtejtočastibolopotrebnédovolanienavrhovateľaodmietnuťpodľa
§ 447 písm. f) CSP ako také, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

18. Dovolací súd považuje za vhodné uviesť, že si je vedomý skutočnosti, že odvolací súd pri
posúdení prípadného vrátenia časti výživného ako rozporného s dobrými mravmi aplikoval na vec nové

ustanovenie hmotného práva (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bez toho, aby dal účastníkom konania
možnosť vyjadriť sa k použitiu tohto ustanovenia (§ 382 CSP). Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu
dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP; § 77 a cotrario, § 155 Civilného mimosporového poriadku) a na to,
že dovolateľ toto porušenie procesných predpisov v dovolaní nenamietal, nemohol dovolací súd na túto
skutočnosť prihliadať.

19. K otázke č. 2 - význam samostatného príjmu plnoletého dieťaťa (v podobe invalidného dôchodku)
pre rozhodovanie o výške výživného - dovolateľ uviedol, že „ignorácia resp. zjavná bagatelizácia
významu nadobudnutia nového príjmu plnoletého dieťaťa vo forme priznania a vyplácania pravidelného
invalidného dôchodku“ bola nesprávna a súd mal relevantne prihliadnuť na priznanie a vyplácanie

invalidného dôchodku ako na podstatnú zmenu pomerov na strane plnoletého dieťaťa. Dovolateľ
však opomenul, že presne to odvolací súd urobil: v celom rozsahu prihliadol na invalidný dôchodok
nesvojprávnej G. ako na jej príjem, pričom v každom časovom období tento príjem v celom rozsahu
odpočítal od jej oprávnených výdavkov a len zvyšnú časť (t. j. tú časť výdavkov, ktorá nebola krytá
invalidným dôchodkom) rozpočítal ako výživné medzi oboch rodičov. Nie je teda zrejmé, v čom videl

dovolateľnesprávnosťtohtopostupuačopovažovalzaignoráciuresp.bagatelizáciuvýznamupoberania
invalidného dôchodku.

20. Dovolateľ v dovolaní netvrdil, že by poberanie invalidného dôchodku malo mať za následok úplný
zánik vyživovacej povinnosti zo strany rodičov, a teda zrušenie povinnosti platiť výživné (čo by bol síce

nesprávny právny názor, ale bolo by to možné považovať za reálnu polemiku s právnym názorom,
na ktorom spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu). Iba nejasným spôsobom namietal, že odvolací
súd poberanie invalidného dôchodku dostatočne nezohľadnil. Neuviedol však, ako inak mal podľa jeho
názoru súd „relevantne prihliadnuť“ na invalidný dôchodok než tak, že ho v celom rozsahu odpočítal od
výdavkov a len zvyšok považoval za základ pre určenie výšky výživného. V tejto časti teda dovolateľ

nevysvetlil dostatočne jasne dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne, resp.
v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 428, § 432 ods. 2 CSP).
Preto bolo potrebné aj v tejto časti dovolanie navrhovateľa odmietnuť podľa § 447 písm. d), písm. f)CSP ako také, ktoré nemá náležitosti podľa § 428, resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 432 CSP.

21. K dovolacej otázke č. 3 (význam príjmu súčasného manžela matky, ktorý patrí do BSM) považuje
dovolací súd v prvom rade za potrebné konštatovať, že vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, pokiaľ nie
je schopné sa samo živiť, majú obaja rodičia. Nemožno teda súhlasiť s konštatovaním odvolacieho
súdu, že v konaní o výživnom plnoletého dieťaťa sa skúmajú predpoklady zásadne medzi osobou
povinnou platiť výživné a osobou oprávnenou z vyživovacej povinnosti. Účastníkom právneho vzťahu

vyplývajúceho z vyživovacej povinnosti (aj keď nie účastníkom súdneho konania) je totiž aj druhý rodič,
aj keď nemá určenú povinnosť platiť výživné v peniazoch (pretože sa o dieťa osobne stará). Napriek
tomuto nepresnému konštatovaniu však v konaní došlo (už na súde prvej inštancie) k preskúmaniu
pomerov nielen na strane nesvojprávnej G.L. a jej otca, ale aj na strane jej matky. Súd prvej inštancie
rozdelil vyživovaciu povinnosť medzi oboch rodičov tak, že po zohľadnení osobnej starostlivosti matky
určil pomer výživného 55 % otec, 45 % matka. Je teda zrejmé, že súd počítal s tým, že vyživovaciu

povinnosť má aj matka (pričom ju plní v prvom rade osobnou starostlivosťou o dieťa, ale aj finančne).
Napokon dovolateľ ani nenamietal, že by nebola dostatočne zohľadnená povinnosť matky podieľať sa
na výžive G..

22. To, čo dovolateľ namietal, a čo urobil predmetom dovolacej otázky č. 3, bolo podľa jeho názoru

opomenutie príjmu manžela matky plnoletého dieťaťa, ktorý má s matkou dieťaťa bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov. Nie je pravdou, že by súd príjem manžela matky úplne opomenul. Naopak,
je zrejmé, že súd prvej inštancie jeho príjem zisťoval, len ho mechanicky nepripočítal k príjmu matky,
ale zohľadnil ho ako súčasť životnej úrovne matky. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od matky
dieťaťa jej súčasný manžel, ktorý nie je otcom dieťaťa, nemá voči dieťaťu vyživovaciu povinnosť. Preto

dovolací súd považuje za správne konštatovanie odvolacieho súdu, že príjem manžela matky nemôže
mať za následok diskvalifikáciu navrhovateľa platiť výživné v na neho pripadajúcej miere (vypočítanej
vzhľadom na príjmy, oprávnené výdavky a majetkové pomery dieťaťa a oboch rodičov a vzhľadom
na osobnú starostlivosť jedného z nich o dieťa), pretože niet racionálneho, zákonného, ani morálne
udržateľného dôvodu, pre ktorý by túto jeho povinnosť mala suplovať matka prostredníctvom manželom

sprostredkovaného majetkového zabezpečenia.

23. Je tiež možné súhlasiť so záverom (ktorý vyslovil súd prvej inštancie a odvolací súd sa s ním
stotožnil), že výška príjmu manžela matky pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti medzi otcom
a plnoletým dieťaťom predstavuje len faktor s okrajovým vplyvom na výšku výživného, spolupôsobiaci

s ostatnými rozhodujúcimi určujúcimi kritériami. Tento faktor sa prejavuje najmä v životnej úrovni matky
dieťaťa, ktorú má dieťa právo zdieľať (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine). Vzhľadom na absenciu vyživovacej
povinnosti manžela matky dieťaťa však nemožno jeho príjem (aj keď patrí do BSM) považovať za súčasť
základu pre výpočet výšky výživného, a teda nemožno ho automaticky pripočítať k príjmom matky.

24. V okolnostiach tejto veci nemožno opomenúť, že nesvojprávna G. žije v spoločnej domácnosti s
matkou a jej manželom, ktorý sa k nej (podľa zistení súdu prvej inštancie, ktoré v priebehu konania
neboli spochybnené) správa ako k vlastnej dcére. Teda G. zdieľa nielen životnú úroveň svojej matky
(vyplývajúcu z jej vlastných príjmov a majetkových pomerov), ale aj životnú úroveň jej manžela. Osobnú
starostlivosť o dieťa vykonáva nielen matka, ale aj jej manžel (pričom pod osobnou starostlivosťou

nemožno vnímať - tak ako to naznačuje dovolateľ - len stravovanie dieťaťa či jeho vozenie do stacionára,
ktoré vykonáva tretia osoba, ale aj - a najmä - každodenné rutinné činnosti od ranného prebúdzania,
hygieny, obliekania, prechádzky, výlety, ale aj jednoduché rozhovory či trávenie času s dieťaťom doma
- to všetko sú činnosti, ktoré sú pri mentálne postihnutom dieťati podstatne náročnejšie než pri zdravom
dieťati a nemožno ich oceniť v peniazoch, ale je potrebné na ne prihliadať ako na súčasť osobnej

starostlivosti o dieťa.

25. Na základe vyššie uvedeného teda dospel dovolací súd k záveru, že vo vzťahu k dovolacej otázke
č. 3 odvolací súd vec správne právne posúdil, keď prihliadal na príjmy manžela matky nesvojprávnej
G. len ako na súčasť životnej úrovne matky, avšak nepripočítaval ich matematicky k príjmom matky,

pričom za kľúčové faktory pre výpočet výšky výživného považoval odôvodnené potreby nesvojprávnej
G. a na druhej strane schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov (vrátane schopnosti
otca nesvojprávnej G. platiť výživné v určenej výške) a osobnú starostlivosť jedného z rodičov o dieťa.
Preto dovolací súd považoval podané dovolanie v tejto časti za nedôvodné a zamietol ho (§ 448 CSP).Vzhľadom na zamietnutie dovolania v tejto časti dovolací súd nepovažoval za potrebné samostatne
formulovať výrok o odmietnutí dovolania vo vzťahu k dovolacím otázkam č. 1 a č. 2 a dovolanie zamietol
ako celok.

26. Napokon, pokiaľ dovolateľ vo vzťahu k otázke č. 3 naznačoval nesprávne skutkové zistenia súdov
nižšej inštancie, najmä nesprávne zistenú výšku príjmu manžela matky nesvojprávnej G., dovolací
súd zdôrazňuje, že nie je súdom skutkovým, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd (§ 442 CSP). Pokiaľ dovolateľ nenamietal nesprávny procesný postup, ktorý by mal za následok

porušenie práva na spravodlivý proces, dovolací súd nemohol preskúmavať ani spôsob vykonávania a
vyhodnocovania dôkazov súdmi nižšej inštancie.

27. Keďže osoba oprávnená na výživné vo vyjadrení k dovolaniu podala návrh na priznanie náhrady trov
dovolacieho konania, dovolací súd v zmysle ustanovenia § 57 CMP rozhodol aj o trovách dovolacieho
konania. Podľa § 52 CMP rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho

konania, pretože nezistil také konanie niektorého účastníka alebo jeho zástupcu, ktorým by zavinil trovy,
ktoré by inak neboli vznikli (§ 54 CMP). Dovolací súd nezistil ani žiadne iné dôvody, pre ktoré by s
ohľadom na okolnosti prípadu bolo spravodlivé priznať niektorému účastníkovi náhradu trov konania (§
55 CMP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.