Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 28. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8819200499
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8819200499.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcov: 1. H. U., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v X. č. XX a 2. J. R., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v X. č. XX, právne zastúpených JUDr.
Dušanom Kmecom, advokátom, so sídlom vo Vranove nad Topľou, na ul. M. R. Štefánika č. 2465,
proti žalovanému: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v X. č. XX, právne zastúpenému JUDr. Jánom
Slovinským, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, na Štefánikovom námestí č. 13, o určenie
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súd Vranov nad
Topľou zo dňa 01.07.2022 č.k. 3C 4/2019-305, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcom sa priznáva proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že do dedičstva po poručiteľovi H. U., nar.
XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcemu v X. č. XX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, patrí v celosti nehnuteľnosť
zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. X. ako parc. č. XX/X - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 87 m2.
Žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že na LV č. XXX, kat. úz. X. sú zapísané nehnuteľnosti,
a to parcela č. XX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 860 m2 a parc. č. XX/X - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 87 m2. Ako výlučný vlastník týchto nehnuteľností je zapísaný žalovaný na základe
darovacej zmluvy. Parcela č. XX/X bola na LV č. XXX zapísaná na základe geometrického plánu č.
XXXXXXXX-XX/XXXX s tým, že podľa geometrického plánu a výkazu výmer mala vzniknúť rozdelením
pôvodnej parcely č. XX/X o výmere 947 m2, zapísanej na LV č. XXX. Prvý zápis pôvodnej parcely č. XX/
X na LV č. XXX bol vykonaný na základe rozhodnutia Štátneho notárstva vo Vranove nad Topľou sp. zn.

D 523/69 v dedičskej veci po poručiteľovi H. U. a následne na základe rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou sp. zn. 3C/121/78, pričom v rozhodnutí štátneho notárstva ako aj v rozsudku okresného
súdu sú uvádzané pozemkovoknižné parcely mpč. XX z pozemkovoknižnej zápisnice č. XX a mpč. XX z
pozemkovoknižnej zápisnice č. XX kat. úz. X., ktoré podľa identifikácie parciel tvoriacej prílohu rozsudku
okresného súdu sú totožné so stavom EN č. XX/X o výmere 947 m2, EN č. XX/X o výmere 2251 m2, EN
č. XX/X o výmere 686 m2 a EN č. XX/X o výmere 1430 m2. Pôvodná EN č. XX/X bola takto identifikovaná
ako pozemkovoknižná parcela mpč. XX a XX, pretože ako východiskový podklad pre zápis vlastníckeho

práva na LV č. XXX boli použité pozemkovoknižné zápisnice č. XX a č. XX. Spätná identifikácia parciel
vykonanáOkresnýmúradom,katastrálnymodboromT.nadW.dňa21.05.2015potvrdzuje,žeparcelač.
XX/X - zastavaná plocha o výmere 947 m2 bola vytvorená aj z mpč. XX, zapísanej v pozemkovoknižnej
zápisnici č. XXX. Pozemkovoknižná mpč. XX bola zapísaná v pozemkovoknižnej zápisnici č. XXX obceX. ako vlastníctvo „Kvakovskej spoločnej ľudovej školy“. Deľbu a držbu nehnuteľností H. U. potvrdzuje
rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 6C 311/79. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú dedičmi
po H. U. ako jeho deti. Terajšia parcela č. XX/X bola vytvorená z pozemkovoknižnej mpč. XX, zapísanej

v pozemkovoknižnej zápisnici č. XXX a užívaná vlastníkmi parcely č. XX/X, zapísanej teraz na LV č.
XXX kat. úz. X. ako súčasť parcely č. XX/X. Mpč. XX, t.j. terajšiu parcelu č. XX/X od parcely č. XX/X,
teda od parcely zapísanej na LV č. XXX vo vlastníctve žalovaného oddeľoval plot postavený právnymi
predchodcami žalovaného niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Medzi parcelou č. XX/
X vo vlastníctve žalobcu v 1. rade a parcelou č. XX/X vo vlastníctve žalovaného nebolo nikdy žiadne

oplotenie. Od miestnej komunikácie bola parcela č. XX/X oddelená plotom. Žiadny z vlastníkov pôvodne
zapísaných na LV č. XXX a ani žalovaný terajšiu parcelu č. XX/X neužíval. Parcelu č. XX/X od jej zámeny
stále užívali právni predchodcovia žalobcov a po nich žalobca v 1. rade s manželkou. Spor o užívanie
a vlastníctvo parcely nastal až po roku 2014 a pokračoval po roku 2015, kedy ako vlastník bol na LV č.
XXX zapísaný žalovaný a bolo mu vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu a prístavbu rodinného
domu. Žalovaný začal s odstraňovaním plota na hranici s parcelou č. XX/X., s odstraňovaním plota od

miestnej komunikácie a listom z 19.11.2018 vyzval manželku žalobcu v 1. rade na odstránenie plota a
stromčekov z parcely č. XX/X a následne na parcele zakopal žumpu na splaškovú kanalizáciu.

3. Pri posudzovaní sporu museli byť vyriešené viaceré otázky, ktoré ako celok dali obraz o situácii a
viedli k záveru uvedenému vo výrokovej časti rozsudku. Prvou bola otázka existencie parcely mpč. XX.

Existenciu tejto parcely žalovaný nepoprel a z tohto dôvodu sa jedná o nespornú otázku, pričom je
jednoznačné, že parcela mpč. XX existovala, tak ako je to uvedené v poznámke na geometrickom pláne
č. XXXXXXXX-XX/XXXX zo dňa 05.06.2014. Z vykonaného dokazovania je taktiež preukázané, že v
roku 1907 bola parcela mpč. XX, k.ú. X. vo vlastníctve „Kvakovská spoločná ľudová škola“. Uvedená
skutočnosť vyplýva z pozemno-knižnej vložky č. XXX.

4. Ďalšou otázkou bola identifikácia parcely č. XX/X, zapísaná na základe R XXX/XXXX-XXX/XX,
nakoľko dovtedy existovala iba parcela č. XX/X. Pri zodpovedaní tejto otázky sa vychádzalo zo spätnej
identifikácie parciel zo dňa 21.05.2015, z ktorej vyplýva, že parcela č. XX/X je totožná s parcelami
mpč. XX, mpč. XX a mpč. XX a z geometrického plánu č. XXXXXXXX-XX/XXXX zo dňa 05.06.2014

vyhotoveného Geokart Prešov s.r.o., z ktorého vyplýva, že parcela č. XX/X pozostáva z parciel č. XX/X a
č. XX/X. Z poznámky v geometrickom pláne vyplýva, že vlastnícke právo k pozemku č. XX/X je zapísané
na LV č. XXX ako časť parcely č. XX/X. Parcela č. XX/X je identická s parcelou mpč. XX zapísanou
v pozemno-knižnej vložke č. XXX. Pri zápise vlastníckeho práva na LV č. XXX bol ako východiskový
podklad použitá mpč. XX a mpč. XX. Prvý zápis pôvodnej parcely č. XX/X na LV č. XXX bol vykonaný

na základe rozhodnutia Štátneho notárstva vo Vranove nad Topľou sp. zn. D 523/69 v dedičskej veci
po poručiteľovi H. U., pričom v rozhodnutí štátneho notárstva sú uvádzané pozemkovoknižné parcely
mpč. XX z pozemkovoknižnej zápisnice č. XX a mpč. XX z pozemkovoknižnej zápisnice č. XX kat.
úz. X.. Z rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 3C/121/78 vyplýva, že G. K., rod.
U., sa stala výlučnou vlastníčkou v celosti nehnuteľnosti zapísanej v zápisnici č. XX, parcely č. XX a

nehnuteľnosti zapísanej v zápisnici č. XX, parcely č. XX, kat. úz. X., ktoré sú totožné s parcelami č. XX/
X, č. XX/X, č. XX/X a č. XX/X. Právne nástupníctvo žalovaného po G. K., rod. U. nebolo rozporované. Pri
zápise došlo k pochybeniu a v dôsledku pochybení pri vyššie uvedenej identifikácii parciel a následne
aj pri THM sa táto nesprávnosť zápisu prenášala pri každom ďalšom zápise vlastníctva na všetkých
ďalších vlastníkov až po v súčasnosti zapísaného R. T.. Uvedené potvrdzuje aj Oznámenie o vybavení

podania Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky adresovaného Obci X. zo dňa
09.12.2014, z ktorého vyplýva, že parcela č. XX/X - zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 947 m2
je evidovaná v operáte katastra v súbore popisných informácií a súbore geodetických informácií. V
súbore písomných informácií je evidovaná na LV č. XXX od čias prvého zápisu vykonaného na základe
rozhodnutiaŠtátnehonotárstvavoVranovenadTopľouvdedičskejveciponeb.H.U.,nar.XX.XX.XXXX,

č. D XXX/XX pod č. zmeny XX/XX formou poznámky „Nehnuteľnosť zapísaná v listine č. D XXX/XX-
XX/XX“ a následne na základe rozsudku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, sp. zn. 3C/121/78
zo dňa 22.03.1978 pod č.z. XX/XX. Pri vyhotovovaní oboch listín slúžila ako podklad identifikácia
parciel vyhotovená orgánom evidencie nehnuteľností na podklade výsledkov technicko-hospodárskeho
mapovania, ktorá pôvodnú parcelu č. XX/X identifikovala ako pozemkovoknižné parcely mpč. XX a XX.

Na základe ich prešetrenia bolo zistené, že parcela č. XX/X - zastavaná plocha, o výmere 947 m2
sa nachádza čiastočne aj na pôvodnej pozemkovoknižnej parcele mpč. XX o výmere 39 štvorcových
siah evidovanej v pozemno-knižnej zápisnici č. XXX kat. úz. X. v prospech X. spoločnej ľudovej školy v
podiele 1/1. Uvedené potvrdil aj svedok Ing. A. F., geodet, ktorý autorizačne overil geometrický plán č.XXXXXXXX-XX/XXXX zo dňa 05.06.2014 vyhotovený Geokart Prešov, s.r.o., ktorý uviedol, že omylom
bol sporný trojuholník na katastri zapísaný ako súčasť parcely č. XX/X. Z kópie pozemkovoknižnej mapy
vyplýva, že trojuholník bol identický s parcelou mpč. XX o výmere 39 štvorcových siah, kde vlastníkom

tejtoparcelyjeobecX..Čižeprivyhotovovanígeometrickéhoplánuurobiliidentifikáciuplánkomaoddelili
časť tej parcely, keď zamerali oplotenie a týmto plánkom potvrdili, že parcela č. XX/X, zapísaná aktuálne
v katastri nehnuteľností ako parcela č. XX/X, je parcela mpč. XX, kde vlastníkom bola obec X.. Parcela č.
XX/X oddelená geometrickým plánom č. XXXXXXXX-XXX/XXXX je totožná s parcelou mpč. XX a nikdy
sa nemala stať súčasťou pôvodnej parcely č. XX/X a aj vlastnícky vzťah mal byť posudzovaný oddelene.

5.Žalobcoviasvojužalobuopierajúoskutočnosť,žeprávnypredchodcažalobcovbolvlastníkomparcely
mpč. XXX, pričom túto parcelu vymenil za parcelu mpč. XX. Vlastníctvo k parcele mpč. XX bolo v
pozemno-knižnej vložke č. XXX zapísané v prospech Kvakovskej spoločnej ľudovej školy. Čo sa týka
vlastníctva parcely mpč. XXX, bolo preukázané, že vlastníkom parcely bol právny predchodca žalobcov
J. U., nar. v roku XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Žalovaný sa snažil spochybniť vlastníctvo parcely

č. XXX právnym predchodcom žalobcov a to tým, že tvrdil, že stará matka žalobcov - manželka J. U. sa
nevolala W. ale A., čím chcel spochybniť, že J. U., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, ktorý vlastnil mpč. XXX a
ktorého manželka sa volala J. U., rod. W., ako to vyplýva z uznesenia Štátneho notárstva vo Vranove nad
Topoľu zo dňa 21.02.1956, je ich právny predchodca, avšak túto skutočnosť ničím nepreukázal. Naopak
zuzneseniaŠtátnehonotárstvavoVranovenadTopoľuzodňa21.02.1956voveciprejednaniadedičstva

po J. U. zomrelom dňa 09.02.1946 vyplýva, že jeho dedičmi boli H. U. a H. U. a následne rozsudkom OS
Vranov nad Topľou vo veci 6C/311/79 bolo určené, že H. U., nar. XX.XX.XXXX je výlučným vlastníkom
časti nehnuteľnosti zapísanej v pozemno-knižnej vložke č. XXX, kat. úz. X. ako parcela č. XX, č. XX
a č. XXX. Skutočnosť, že J. U. je otcom H. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je otcom žalobcov vyplýva z
odôvodnenia tohto rozsudku. Svedkyňa F. K. v čestnom vyhlásení uviedla, že menovkyňa J. U. (F.)

odkúpila od H. U. hlinený dom a potom pozemok predala asi v roku XXXX žalobcovi H. U.. H. U. tak
nemohol pozemok dediť po svojom otcovi H. U., pretože ten pozemok odkúpil od menovkyne J. U.,
ktorá ho predtým odkúpila od žalobcovho strýka H. U.. Toto tvrdenie však nie je podložené žiadnymi
ďalším dôkazmi, pričom svedkyňa F. F. uviedla, že právni predchodcovia žalobcov poskytli bývanie pani
F., nakoľko nemala kde bývať, avšak svojho vlastníckeho práva sa nevzdali. Okrem toho žalobcovia sa

domáhajú určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po H. U., nie o určenie ich vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti.

6. Skutočnosť že došlo k výmene pozemkov mpč. XX a mpč. XXX nie je možné preukázať priamymi
dôkazmi, nakoľko neexistuje žiadna zmluva, ktorá by to preukazovala. Žalobcovia predložili dostatočné

množstvo dôkazov, ktoré ich tvrdenia potvrdzujú. V prvom rade z identifikácie mpč. XXX evidovanej v
pozemno-knižnej vložke č. XXX kat. úz. X. zo dňa 25.04.2022 vyhotovenej Okresným úradom Vranov
nad Topľou, katastrálny odbor, vyplýva, že parcela mpč. XXX už ako prečíslovaná parcela č. XX bola
zapísaná na LV č. XXX v prospech obce X. zápisom delimitačného protokolu. Parcela č. XXX o výmere
1101 m2 bola zapísaná na LV č. XXXX k.ú. X. v prospech vlastníkov z pozemno-knižnej vložky č. XXX

kat. úz. X.. Na základe žiadosti zhotoviteľa ROEP Ing. A. F., bola parcela mpč. XXX z LV č. XXXX kat.
úz. X. zrušená, nakoľko v katastri nehnuteľností bolo evidované duplicitné vlastníctvo stavu reg. „E“
so stavom reg. „C“. Uvedené potvrdil vo svojej výpovedi aj Ing. F., ktorý uviedol, že došlo k zámene
parciel mpč. XX a mpč. XXX s tým, že obec bola dôslednejšia, tak tú zámenu podchytila a zapísala
nehnuteľnosťnaseba.Právnipredchodcoviažalobcovtonedotiahliprávnesprávnedokonca.Vlastnícky

sa ale k tomu správali tak, že je to ich a užívali to roky rokúce. Ďalej ozrejmil, že napriek tomu, že išlo
o zámennú zmluvu, neriešilo sa to v rámci jedného vkladového konania, nakoľko parcela mpč. XXX
bola zapísaná na základe identifikácie, zápisom delimitačného protokolu. Rovnako bolo preukázané, že
žalovaný a jeho právni predchodcovia sporný trojuholník neužívali. Uviedli to v rámci výsluchu viacerí
svedkovia. O užívateľskom stave svedčí aj plot medzi parcelou č. XX/X a č. XX/X a taktiež neexistencia

plotamedziparcelouč.XX/Xač.XX/X.Tátoskutočnosťtaktiežpodporujetvrdeniežalobcov,žežalovaný
a jeho právni predchodcovia do roku 2014 parcelu vôbec neužívali a od výmeny ju užívali iba právni
predchodcovia žalobcov. Čo sa týka zakreslenia parcely, Ing. F. uviedol, že keď sa robilo technicko-
hospodárske mapovanie, tak trojuholník nebol súčasťou tejto parcely, ale parcela č. XX/X bola oddelená.
Kataster však omylom vyznačil medzi parcelami č. XX/X a č. XX/X čiaru. Mal však tam dať slučku, aby

bolo z toho zrejmé, že vlastnícky parcela č. XX/X patrí vlastníkovi parcely vedľajšej č. XX/X. Tomu, že
išlo o zámennú zmluvu nasvedčuje tiež to, že obec X. parcelu mpč. XX neužívala, avšak užívala parcelu
mpč. XXX, ktorú následne predala a naopak, parcelu č. XX užívala rodina U., ktorá zase neužívala
parcelu mpč. XXX napriek tomu, že vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov k tejto parcelebolo preukázané. Žalovaný svoje vlastnícke právo k mpč. XX odvodzuje iba zo zápisu Katastrálneho
úradu. Podľa Katastrálneho zákona však údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže
opak. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po H. U.,

ktorý vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržal dobromyseľnou držbou. Otec H. U., J., ktorý nehnuteľnosť
vymenil, bol taktiež dobromyseľný v tom, že uvedený pozemok mu patrí a tento tesne pred smrťou v
roku 1946 spolu s ďalšími pozemkami daroval svojmu synovi H. U., ktorý dobromyseľne vstúpil do držby
a dobromyseľne ho až do svojej smrti v roku 1983 užíval.

7. Čo sa týka platby dane z uvedenej nehnuteľnosti žalovaným a jeho právnymi predchodcami,
táto sa vyrubuje na základe daňového priznania, ktoré podáva daňovník, ktorému vznikla povinnosť
k dani z nehnuteľnosti, t.j. v priebehu uplynulého roka sa stal vlastníkom, správcom, nájomcom
alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane z nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalovaný
je v Katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti č. XX/X a č. XX/X však žalobcovia
nerozporujú.

8. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba žalobcov bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že skutočnosť, podľa ktorej parcela mpč.
XXX bola prečíslovaná na parcelu registra „C“ ako parcela č. XX a zapísaná na základe delimitačného
protokolu v prospech obce X., absolútne nepreukazuje, že došlo k zámene parciel medzi právnymi

predchodcamižalobcovaObcouX..Ajvýsluchysvedkovvsporevypočutých,tútookolnosťjednoznačne
nepreukazujú a napokon ide prevažne o svedkov, ktorých výpovede vzhľadom na príbuzenský alebo
priateľský vzťah k žalobcom nemožno pokladať za objektívne. Svedok Ing. F., ktorý vyjadroval svoj
osobný názor, sám uviedol, že žalobkyňa v 2. rade je jeho spolužiačka a pozná aj žalobcu v 1. rade.
Pritom upozornil, že v prvom rade bude vypovedať ako občan - X. a potom ako geodet, keďže je

geodetom.Jednoznačnevosvojejsvedeckejvýpovediuvádzalsvojepocityanázory,hypotetickézávery,
ktoré však vôbec objektívnymi dôkazmi podložené neboli. Súd opomenul, že dôkazné bremeno v tomto
prípade je práve na žalobcoch, ktorí ho v spore vôbec neuniesli, naopak vo svetle dôkazov mala byť
žaloba žalobcov jednoznačne zamietnutá.

11. Súd opomenul, že právoplatný rozsudok vydaný vo veci 3C 121/78, ktorým bolo určené vlastnícke
právo G. K., právnej predchodkyne žalovaného, aj k parcele č. XX/X v pôvodnej výmere, z ktorej bola
následne odčlenená parcela č. XX/X o výmere 87 m2 - sporný trojuholník, je záväzný pre účastníkov
konania, ale aj pre každého, keďže ide o určenie vlastníckeho práva. Tento rozsudok ako nesprávny
nikdy nebol zrušený a okolnosti údajného pochybenia pri identifikácii parciel, ako to tvrdia žalobcovia,

nenastali po právoplatnosti rozsudku ako zmena pomerov a je neprípustné do právoplatného rozsudku
vstupovať. To isté platí o dedičskom rozhodnutí po nebohom H. U. a rozhodnutí Štátneho notárstva
Vranov nad Topľou sp. zn. D 523/69. Je potrebné uviesť, že žalovaný svoje vlastníctvo k spornej parcele
nemusí preukazovať, keďže je ako vlastník zapísaný a jeho právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo
legálne, bez akýchkoľvek pochybností.

12. Rozporné je aj odôvodnenie rozhodnutia súdom o tom, že po nebohom J. U., zomrelom v roku
XXXX, dedil H. U. a H. U. a H. U., nar. XX.XX.XXXX, na základe rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou vo veci 6C 311/79 sa stal výlučným vlastníkom novovytvorených parciel XX/X, XX/X a XX/X,
teda nie parcely č. XX/X v pôvodnej výmere. V prospech žalovaného pritom svedčí aj to, že už púhym

nahliadnutím do snímky z katastrálnej mapy X. v predmetnej časti vzhľadom na polohu parciel č. XX/X
a č. XX/X je jasné, že parcela č. XX/X je pokračovaním parcely č. XX/X, z ktorej bola odčlenená.

13.Priinštitútevydržaniamusíbyťokremtohopreukázanýajnadobúdacítitul,čovdanomprípadenebol,
keďže nebola riadne preukázaná ani zámena pozemkov, ani iný titul. Ak totiž J. U. údajne zamenil svoj

pozemok ešte v roku 1935, nemohol byť tento pozemok predmetom dedenia po ňom. Keďže súd určil, že
sporná parcela patrí do dedičstva po nebohom H. U., zomrelom v roku XXXX, evidentne nemožno použiť
ustanovenia o vydržaní podľa aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka. Súd neurčil ani časový úsek,
kedy mal za preukázanú dobu vydržania a kedy, ku ktorému dátumu k vydržaniu došlo. V odôvodnenírozsudku sa totiž uvádza, že J. U. užíval pozemok dobromyseľne a pred smrťou v roku 1946 aj s inými
nehnuteľnosťami ho daroval synovi H. U., ktorý ho užíval do svojej smrti v roku XXXX. Toto tvrdenie je
v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže žalobca v žalobe uvádza, že otec pozemok užíval do roku

XXXX a potom mu ho daroval. Nie je teda jasné, kto vlastne vydržal pozemky, či J. U., či H. U., či za
účinnosti uhorského práva platného na Slovensku, či za účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka
alebo zákona č. 40/1964 Zb. a v akom znení.

14. Žalobcovia navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

15. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie
je opodstatnené.

16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav odôvodňujúci záver o nadobudnutí

vlastníckeho práva vydržaním zo strany právneho predchodcu žalobcov H. U., nar. XX.XX.XXXX
a zomrelého XX.XX.XXXX. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré, s výnimkou záveru o potrebe aplikácie ust. § 134 ods. 1, ods. 3
Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec, v plnom rozsahu odkazuje. V tejto súvislosti je potrebné

len upozorniť, že žalobcovia nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zo strany ich právneho
predchodcu odôvodňovali ust. § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a nie ust. § 134
Občianskeho zákonníka v súčasne platnom a účinnom znení.

17. Vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade

splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami
vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú
oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom,
a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky
jeho podmienky.

18. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex
lege), treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy,
a to obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie platnosti
Občianskehozákonníkač.141/1950Zb.od01.januára1951do31.03.1964anapokonobdobieplatného

Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 01. apríla 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zákon č.
131/1982 Zb. účinný od 01. apríla 1983 a zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 01. januára 1992.

19. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950, vlastnícke právo k
nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Proti

štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba a to 100 a 40 rokov. Bolo tomu tak napriek
tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter,
bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takým prípadom dochádza napr. vtedy, keď prevod vlastníctva
k nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v
pozemkovej knihe zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy

nemohlo prejsť. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva
k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný
pri začiatku svojej držby a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa
vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému,

teda i voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky vydržania, t.j. ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne
mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov
a tieto mal príslušnú zákonom ustanovenú dobu v držbe.

20. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., a to konkrétne podľa ust. § 115 a § 116 ods.

1 v spojení s § 145, vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju
držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t.j. 3 roky hnuteľnú a 10 rokov nehnuteľnú
vec. Vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve.
Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný vtom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na
neoprávneného, nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená.

21. Uvedené právne systémy pristupovali k požiadavke dobromyseľnosti držiteľa veci z rozdielnych
hľadísk. Zatiaľ čo podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa
vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.
bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Podľa obyčajového práva i podľa ust. § 116
ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu

od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa intertemporálneho
ustanovenia § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 ustanoveniami tohto
zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Vydržacia doba, ktorá
začala plynúť pred 01.01.1951 sa v zmysle § 566 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. skončila
najneskoršie uplynutím 10 ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak pravda neuplynula skôr.

22. Ako to vyplýva z obsahu spisu, starý otec žalobcov, J. U., vstúpil do držby a užívania spornej
nehnuteľnosti pred rokom 1935, kedy túto nehnuteľnosť zamenil s inou nehnuteľnosťou. Následne túto
nehnuteľnosť pred svojou smrťou, ku ktorej došlo dňa 09.02.1946, daroval svojmu synovi a otcovi
žalobcov H. U.. Je tak nepochybné, že za účinnosti obyčajového práva platného na území Slovenska
do 31.12.1950 vydržacia doba potrebná na vydržanie spornej nehnuteľnosti uplynúť nemohla. Po

31.12.1950 v užívaní a držbe nehnuteľnosti, tvoriacej predmet sporu, pokračoval i naďalej nerušene
právny predchodca žalobcov H. U..

23. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb., podľa ktorého lehota, ktorá začala bežať pred 01. januárom 1951 sa skončí, ak tento zákon určuje

kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01. januára 1951. Ak určuje
dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o
vydržacej a premlčacej dobe.

24. Nakoľko zákon č. 141/1950 Zb. pri vydržaní určoval kratšiu 10 ročnú lehotu, táto kratšia 10 ročná

vydržacia lehota počítaná od 01.01.1951 uplynula dňa 01.01.1961, čím došlo k zavŕšeniu procesu
vydržania zo strany otca žalobcov H. U.. Otec žalobcov H. U., zomrelý dňa XX.XX.XXXX tak ku dňu
svojej smrti bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti z titulu vydržania.

25. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť uvádzaná žalobcami v žalobe, podľa ktorej H.

U. všetky svoje nehnuteľnosti, vrátane sporného pozemku v roku XXXX daroval žalobcovi v 1. rade a
jeho manželke.

26. Právny poriadok platný na území Slovenska od 01.01.1951 pri právnych úkonoch týkajúcich sa
nadobúdania vlastníctva k nehnuteľnostiam vyžadoval osobitnú písomnú formu. Je to zrejmé z ust. §

40 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, ako aj z
ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. účinného od 01.04.1964. V čase uzatvárania
neformálnej darovacej zmluvy, na základe ktorej mal žalobca v 1. rade spolu s manželkou nadobudnúť
spornú nehnuteľnosť, už niekoľko desaťročí platila zákonná povinnosť uzatvárať zmluvy o prevode
nehnuteľností v písomnej forme. Išlo tak o všeobecne známu právnu povinnosť, ktorá vylučovala, aby

sa žalobca v 1. rade s manželkou mohli považovať za vlastníka nehnuteľnosti získanej na základe
neformálnej darovacej zmluvy. Ak teda žalobca v 1. rade v manželkou sa chopili držby na základe
neformálnej darovacej zmluvy, nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi
nehnuteľnosti, a to ani v prípade, ak boli presvedčení, že takáto neformálna zmluva na nadobudnutie
vlastníctva k nehnuteľnosti stačí.

27. Pokiaľ ide o rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 22.03.1978 vydaný vo veci
3C 121/78, ktorým bolo určené vlastnícke právo G. K., právnej predchodkyne žalovaného, tiež k
nehnuteľnosti s parcelným č. XX/X, z ktorej bola následne odčlenená sporná nehnuteľnosť, vo vzťahu k
tomuto rozhodnutiu je potrebné zdôrazniť, že účastníkmi konania v tejto veci neboli žalobcovia a ani ich

právny predchodca H. U., nar. XX.XX.XXXX a zomrelý dňa XX.XX.XXXX. Rozhodnutie vydané v tejto
veci nemalo charakter rozhodnutia o osobnom stave, a preto mohlo byť v súlade s ust. § 159 O.s.p.
účinného v čase vydania rozhodnutia záväzné len pre účastníkov a pre všetky orgány. Osoby, ktoré
účastníkmi konania neboli, takéto rozhodnutie zaväzovať nemôže.28. Rovnako neobstojí ani námietka žalovaného spochybňujúca výpovede svedkov len s poukazom
na ich príbuzenský alebo priateľský vzťah k žalobcom. V sporoch o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti sú to predovšetkým príbuzní a priatelia, ktorí majú vedomosti o užívacích vzťahoch
týkajúcich sa konkrétnej nehnuteľnosti. Preto len poukaz na príbuzenský a priateľský vzťah k osobám
žalobcov nepostačuje na urobenie si záveru o nevierohodnosti ich svedeckých výpovedí. Navyše,
a to je potrebné osobitne zdôrazniť, pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním, či už podľa
obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 alebo podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa vychádzalo z predpokladu o oprávnenosti držby. Bolo
teda na žalovanom, aby tento zákonný predpoklad vyvrátil predložením hodnoverných dôkazov
poukazujúcich na neoprávnenosť držby zo strany právneho predchodcu žalobcov. V tomto smere si
žalovaný svoju procesnú dôkaznú povinnosť nesplnil.

29. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práv na spravodlivý proces, s týmito nie je možné

sa stotožniť.

30. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

31. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

32. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

33. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

34. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

35. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečnéhorozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

36. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z

vyjadrení strany nevyplynuli a nijak nevyšli počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

37. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil sú správne a majú oporu vo

vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných
dôkazov dospel nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie
skutkového stavu.

38. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

39.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

40. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

41. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

42. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

43. Zároveň žalobcom majúcim vo veci plný úspech bola priznaná i náhrada trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o
výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).