Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoCsp/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121546430
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:6121546430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: 365.bank, a. s.,
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS
s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., o zaplatenie 2 538,42 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Levice zo dňa 10. novembra 2022 č. k. 5Csp/9/2022-125 v jeho zamietajúcom výroku
(II.) a vo výroku o náhrade trov konania (III.) takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p

o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 563,80 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 563,80 eura od 21. 10. 2022 do zaplatenia,
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (II.).
Žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (III.).

1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods.
9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 7 ods. 1, 2, 4, 16, 17, 19, 20, 21, 23,
24, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako aj o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 166 ods. 1 zák. č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.2. Žalobca pôvodne označený ako Poštová banka, a. s. a žalovaná uzavreli dňa 08. 01. 2020

zmluvu o spotrebiteľskom úvere „Dobrá pôžička“. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanej
bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2 600 eur, ktorý mal byť splácaný formou 96-tich mesačných
splátok s termínom konečnej splatnosti úveru 20. 01. 2028. Výška mesačnej splátky bola dojednaná na
37,76 eura s tým, že výška poslednej splátky bola dohodnutá na 36,55 eura. Fixná úroková sadzba bola
dojednaná na 5,90% ročne, RPMN 8,10% ročne, priemerná RPMN na trhu 8,25% ročne, odplata za
poskytovanie úveru 7,58% ročne, pričom celkovú čiastku, ktorú mala žalovaná zaplatiť, predstavovala
sumu 3 623,75 eura. Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 21. 09. 2020 mal žalobca vyzvať

žalovanú na zaplatenie sumy 132,82 eura, nakoľko podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bola
ku dňu 21. 09. 2020 viac ako tri mesiace po lehote splatnosti so svojimi splátkami. Následne dňa 19.
10. 2020 výzvou na úhradu dlžnej sumy, ktorá bola adresovaná žalovanej na korešpondenčnú adresu,ktorá podľa podacieho hárku bola daná na poštovú prepravu dňa 20. 10. 2020 mal žalobca predčasne
zosplatniť úver ku dňu 19. 10. 2020 s tým, že dlžná suma bola 2 587,12 eura.

1.3. Daný úverový vzťah súd posúdil ako spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z. z. Z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovanej pristúpil žalobca k predčasnému
zosplatneniu úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru súdu však nemohlo dôjsť k splatnému predčasnému zosplatneniu úveru, a to z dôvodu
porušenia ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 11 ods. 2 tohto právneho predpisu.

Citované zákonné ustanovenie vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou tým, že
nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov a od veriteľa sa vyžaduje,
aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Podľa názoru súdu, žalobca neskúmal bonitu
žalovanej, pretože z úverovej zmluvy nie je zrejmé, akým spôsobom bola táto posúdená, pričom počas
celého konania nepredložil žiaden dôkaz, resp. tvrdenie o tejto skutočnosti. Z uzavretej zmluvy vôbec
nevyplýva, či žalovaná má príjem z pracovnej činnosti, resp. podnikateľskej činnosti, aké sú jej mesačné

nákladysúvisiacesbývaním,inýmiúvermiapod.Nebolomožnékonštatovať,žebyžalobcarelevantným
a zákonným spôsobom posudzoval schopnosť spotrebiteľa splácať takýto úver, najmä s ohľadom
na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov. Samotný súhlas žalovanej so sprístupnením
údajov zo spoločného registra nepreukazuje, ako bola skúmaná bonita žalovanej. Keďže žalobca nemal
k dispozícii všetky relevantné údaje, aby posúdil bonitu žalovanej s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zák. č.

129/2010 Z. z., nebol oprávnený požadovať od žalovanej jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru.
Vzhľadom na uvedené tak nemohlo dôjsť k predčasnému zosplatneniu celého dlhu žalovanej podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 OZ, a tak žalobca mohol žiadať od žalovanej
len zaplatenie splátok, ktoré boli splatné ku dňu rozhodovania súdu. Okrem toho, súd dospel k záveru,
že je potrebné považovať takýto úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane žalobcu došlo

k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.

1.4. V konaní nebolo tvrdené, ani preukázané, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom skúmal údaje
o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, resp. prihliadol na údaje z príslušnej databázy
alebo iného registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Takéto konanie možno

s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. považovať za hrubé porušenie tejto povinnosti,
v dôsledku čoho je potom úver podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bezpoplatkový. Za
potrebné považoval uviesť, že na žalovanú už bol v roku 2017 vyhlásený konkurz, ktorý bol s poukazom
na § 166 zák. č. 7/2005 Z. z. neskôr zrušený, a to v roku 2018, z dôvodu, že konkurzná podstata
nepokryje náklady konkurzu. Žalovanej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 600 eur, pričom

táto vykonala úhradu len v rozsahu 192,62 eura, preto súd priznal splátky splatné ku dňu rozhodovania
súdu(splátkyč.1až33)vrozsahuistiny,nakoľkojebezúročný,resp.bezpoplatkovýúver,čopredstavuje
sumu756,42euraapoodpočítaníúhradžalovanejvovýške192,62euramážalobcanároknazaplatenie
sumy 563,80 eura. Z týchto dôvodov súd uložil žalovanej povinnosť v takejto výške spolu s úrokom
z omeškania, ktorý priznal v súlade s § 517 ods. 2 OZ, ako aj v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z. z. v sume presahujúcej priznanú sumu 563,80 eura s príslušenstvom. Súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pretože žalobca a žalovaná mali čiastočný
úspech v konaní. Žalobca bol úspešný v rozsahu 17,93% a žalovaná v rozsahu 82,07%. Celkový úspech

žalovanej v konaní tak bol v rozsahu 64,14%, avšak žalovaná si neuplatnila nárok na náhradu trov
konania, resp. jej žiadne trovy konania nevznikli, preto jej súd nepriznal nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výrokoch II. a III. napadol v zákonnej lehote odvolaním

žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alternatívne podľa § 388 CSP sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Odvolanie
odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 363 ods. 1 písm. f/, h/, b/ CSP. Ku skúmaniu bonity súdom
uviedol, že je zákonom regulovaným subjektom – bankou, ktorá sa správa obozretne a neposkytla by
finančné prostriedky bez riadneho skúmania bonity žalovaného s vysokým rizikom ohrozenia návratnosti

týchto peňažných prostriedkov. Podlieha dohľadu NBS, ktorá stanovuje podmienky poskytnutia úverov,
nevynímajúc otázku skúmania bonity klientov žalobcu. Tvrdenie konajúceho súdu, že nebola skúmaná
bonita žalovanej, je zavádzajúce, nakoľko u každého klienta, aj tohto, bola skúmaná bonita z výpisovúverového registra, ako aj dokladov o príjme, boli teda splnená všetky podmienky na konanie v súlade
so zákonom č. 129/2010 Z. z.

2.1. Ak mal súd za to, že návrh obsahuje nedostatočné informácie týkajúce sa uplatneného nároku,
mal ho na túto skutočnosť upozorniť a vyzvať na odstránenie nedostatkov podania. Súd pritom na
základežiadnejinejskutočnostinemoholdospieťktakémuzáveru,žebyriadneneskúmalbonitu.Žiadne
dôkazy konajúci súd na objasnenie jeho spornej otázky skúmania bonity nevykonal. Súd tak porušil
jeho právo na spravodlivý proces. Žalovaná nenamietala tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity klienta,

teda platí domnienka, že skutkové tvrdenia sa považujú za pravdivé. Pokiaľ by mal súd pochybnosti
o skutočnostiach týkajúcich sa skúmania bonity, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu
poučiť a s poukazom na § 150 ods. 2 CSP vyzvať procesnú stranu, aby uviedla ďalšie skutkové tvrdenia.
Súd však svoju povinnosť informovať ho o tom, že považuje skutočnosť skúmania bonity za spornú,
nesplnil. Odňal mu tak právo riadne uplatňovať svoje procesné práva a preukázať skutočnosť, ktorú
súd považoval za spornú. Závery súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne, pričom poukázal na

ustálenú rozhodovaciu prax, kedy v obdobných prípadoch pri rovnakom procesnom postupe odvolacie
súdy vyhoveli jeho odvolaniu – ide napr. o rozhodnutie KS v Žiline sp. zn. 8CoCsp 19/2021 zo dňa 30.
06. 2021 alebo rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoCsp 10/2021 zo dňa 26. 05. 2021, ako aj
rozhodnutie KS v Žiline sp. zn. 8CoCsp 41/2022 zo dňa 30. 09. 2022.

2.2. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že súd nevykonáva dôkazy na preukázanie
nesporných skutkových tvrdení, ale naopak, nesporné skutkové tvrdenia si osvojí ako zistený skutkový
stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. Iba účinné popreté skutkové tvrdenia sa považujú za
sporné. Nakoľko žalovaná nespochybnila riadne skúmanie bonity, má za to, že ide o nesporné skutkové
tvrdenia, a teda k dostatočnému skúmaniu bonity došlo. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie KS

v Bratislave sp. zn. 10CoCsp 22/2020 zo dňa 29. 03. 2021, ako aj rozhodnutie KS v Trnave sp. zn.
10Co/232/2019 zo dňa 22. 09. 2020.

2.3. Záverom zdôraznil, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno
pojať ako obranu pred jeho ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou. V zmysle aktuálneho nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07. 02. 2018 je potrebné nazerať aj na danú vec.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote oprávneným subjektom proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
355 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku (II.), ako
v súvisiacom výroku o trovách konania (III.) v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a § 380 ods.
1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Nitre najmenej 5 dní pred vyhlásením

rozhodnutia, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania je potrebné ako vecne
správny podľa § 387 odsek 1, 2 CSP potvrdiť.

5. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2 538,42 eura s príslušenstvom z titulu

uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Pôvodným veriteľom bola Poštová banka, a. s., ktorá so žalovanou
dňa 08. 01. 2020 uzatvorila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere „Dobrá pôžička“, na základe ktorej bol
žalovanej poskytnutý úver vo výške 2 600 eur, ktorý mal byť splácaný formou 96-tich mesačných splátok
s termínom konečnej splatnosti úveru 20. 01. 2028. Žalovaná ku dňu 31. 10. 2021 vykonala úhrady
v celkovom rozsahu 192,62 eura. Žalobca z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovanej

pristúpil k predčasnému zosplatneniu úveru v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ. Súd dospel
k záveru, že nemohlo dôjsť k splatnému predčasnému zosplatneniu úveru, a to z dôvodu porušenia
ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 11 ods. 2 tohto zákona. Žalobca neskúmal bonitu
žalovanej, keď zistil, že z úverovej zmluvy nie je zrejmé, akým spôsobom bola táto posúdená, pričom
počas celého konania nepredložil žiaden dôkaz, resp. tvrdenie o tejto skutočnosti. Keďže žalobca nemal

k dispozícii všetky relevantné údaje, aby posúdil bonitu žalovanej, nebol oprávnený ani vyžadovať od
žalovanej jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru. Z uvedeného dôvodu mohol potom žiadať od
žalovanej len zaplatenie splátok, ktoré boli splatné ku dňu rozhodnutia, okrem toho dospel súd k záveru,
že je potrebné považovať tento úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane žalobcu došlok hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Keďže žalovanej boli
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 600 eur, pričom táto vykonala úhrady len v sume 192,62
eura, mohol žalobca žiadať len splátky splatné ku dňu rozhodnutia súdu (splátky 1 až 33) v rozsahu ich

istiny, nakoľko ide o bezúročný úver, čo predstavuje sumu 756,42 eura a po odpočítaní úhrad zo strany
žalovanej 192,62 eura tak vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 563,80 eura s príslušenstvom.
Vo zvyšku súd nárok žalobcu zamietol ako nedôvodný, pretože nedošlo k predčasnému zosplatneniu
úveru, keď žalobca nedostatočným spôsobom skúmal bonitu žalovanej pri poskytnutí úveru.

6. Vzhľadom na obsah odvolania žalobcu, odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal napadnutý
zamietajúci výrok (II.), súvisiaci výrok o náhrade trov konania (III.), keďže výrok I., ktorým bolo
žalobe čiastočne vyhovené, žalobca odvolaním nenapadol, nebolo preto ani predmetom odvolacieho
preskúmavania a nadobudol právoplatnosť.

7. Žalobca v podanom odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, keď žalovaná

nenamietala jeho tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity klienta a platí teda domnienka, že skutkové
tvrdenia sa považujú za pravdivé. V pochybnostiach týkajúcich sa skúmania bonity zo strany žalobcu
bol súd povinný procesnú stranu poučiť a vyzvať ju na ďalšie skutkové tvrdenia.

7.1. Podľa § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

7.2. Podľa § 7 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzatvorenia zmluvy, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy dobu, na ktorú sa poskytuje
spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne účel spotrebiteľského
úveru.

7.3. Podľa § 11 odsek 2 citovaného zákona, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7

odsek 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 odsek 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 odsek 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

8. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v priebehu konania netvrdil,
ani neuniesol dôkazné bremeno ohľadne splnenia povinností uvedených v § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z. z., podľa ktorého bol povinný pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a preto jeho záver, že žalobca nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru je správny.

9. V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú
podkladom pre určenie predmetu dokazovania. Podľa dovolacieho súdu v tejto súvislosti neprichádza

do úvahy, aby predložená listina nahradila podstatné skutkové tvrdenia strán konania. Procesná aktivita
a zodpovednosť strán konania by tým bola popretá a prenesená na súd (uznesenie NS SR sp. zn. 1
Cdo 188/2021 z 25. 05. 2022).

9.1. Žalobca v podanej žalobe, ale ani v priebehu konania, netvrdil, že si splnil riadne svoje povinnosti

a skúmal bonitu žalovanej a v tomto smere neprodukoval ani žiadne listiny, dôkaz.

10. Strana sporu je povinná tvrdiť, a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva.
Pritom platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé
privodiť jej úspech v spore.

Sporové konanie je konanie kontradiktórne, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam musí predložiť alebo
označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Zanedbanie procesnej povinnosti žalobcutvrdiť má preto za následok, že aplikácia ust. § 151 ods. 1, 2 CSP by bola v okolnostiach prejednávanej
veci neopodstatnená. Súd vo všeobecnosti tu nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania
procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak samotný žalobca zanedbal svoju povinnosť

tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných
princípov civilného procesu (pozri nález I. ÚS 246/2019 z 11. 06. 2019).

11. V danej veci je potrebné uviesť, že strany sporu v zmysle Civilného sporového poriadku nemali
povinnosť zúčastniť sa pojednávania, avšak v prípade, že sa tohto pojednávania nezúčastnili a rozhodli

saospravedlniťsvojuneúčasť,podstupujúriziko,ževpriebehukonaniabudúprednesenénovéskutkové
tvrdenia, resp. budú označené nové dôkazy na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, keďže v zmysle § 296
CSP sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania nepoužijú.

Zo zvukového záznamu z pojednávania odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v zmysle § 181
ods. 2 CSP uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci a zároveň uviedol aj tú skutočnosť, že

bude sa zaoberať tým, či bola skúmaná bonita spotrebiteľa. To, že žalobca sa rozhodol nezúčastniť
pojednávania, sa rozhodol podstúpiť riziko, že sa neoboznámi s predbežným právnym posúdením veci
súdu prvej inštancie a nebude môcť v tomto spore uvádzať ďalšie skutkové tvrdenia alebo označiť
dôkazné prostriedky. Na základe uvedeného potom odvolací súd považoval postup súdu prvej inštancie
za správny, keď mal za to, že pred rozhodnutím vo veci samej žalobca neuviedol žiadne skutkové

tvrdenia a nepredložil ani žiadne dôkazy smerujúce k tomu, že skúmal bonitu klienta s odbornou
starostlivosťou, tak ako to má na mysli ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Napriek
tomu, že žalobca uplatnil túto obranu až v odvolacom konaní, pričom ani nepredložil dôkazy na podporu
svojho tvrdenia, že preveroval bonitu klienta, ak zároveň platí, že k prípadným dôkazom by už v štádiu
odvolacieho konania odvolací súd v zmysle § 366 CSP nemohol prihliadnuť, pretože by išlo o novoty

v odvolacom konaní, je jeho odvolanie nedôvodné.

12. Odvolací súd bol v zmysle § 380 odsek 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania
preskúmaval iba s dôvodmi uvedenými v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Pokiaľ ide o samotnú

zmluvu o spotrebiteľskom úvere a jej náležitostiach, súd v danom prípade túto preskúmava ex offo aj
nad rámec odvolania, avšak odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v zmysle § 387 odsek 2 CSP odkazuje.

13. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom

zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 odsek 1 a § 255 odsek 1 CSP
tak, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva, napriek tomu, že bola v odvolacom
konaní úspešná, avšak jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).