Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206579
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122206579.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej, v sporovej veci žalobkýň: 1/ A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom E. XXX/XX, XXX XX E., 2/ F. A., C. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX E., obe
zastúpené: Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s. r. o., so sídlom Hlavná 2885/29, 080
01 Prešov, IČO: 47 253 177, proti žalovanému: G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX
E., zastúpenému: Studio Legale, s.r.o., so sídlom Galandova 3, 811 06 Bratislava – mestská časť
Staré Mesto, IČO: 36 811 874, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkýň proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/52/2022-38 z 5.10.2022, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyniam v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia,
že do dedičstvo po ich rodičoch, a to J. D. a G. D. patrí podiel (každému z nich) 1 k parcelám CKN
XXXX/X,CKNXXXX/XaCKNXXXX/XX,znázornenýchnaGeometrickompláneč.XX/XXXXz9.8.2019,
geodeta K. L. M.. Určil, že žalovaný má voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania, vrátane
predchádzajúceho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/32/2019, ako aj

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 9Co/24/2021. Určil, že žalobkyniam nárok na náhradu trov
dovolacieho konania nepriznáva.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 14.3.1973 bola uzavretá a jej účastníkmi podpísaná písomná kúpna
zmluva medzi predávajúcimi N. a G. B. a kupujúcimi G. a J. D.. V bode 1 zmluvy bolo uvedené, že
predávajúci odpredávajú časť nehnuteľnosti zapísanej v Protokole č. XXXX k mpč. 1902/a pod B3/a,
b, ale len časť, ktorá zostala po odobratí plochy pre tehelne a ktorá je podľa EN označená parcelou č.

XXXX o výmere 297 m2 ako neplodná plocha, č. ev. listu XXX za kúpnu cenu 500,- Kčs.

3. V bode 2 zmluvy je uvedené, že kupujúci kupujú nehnuteľnosť opísanú v bode 1 tak, ako im ju
predávajúci v prírode odovzdali.

4. V bode 4 bolo dohodnuté, že všetky dávky a poplatky vyplývajúce z tejto zmluvy budú znášať kupujúci.

5. V bode 5 je obsiahnutý súhlas predávajúcich k tomu, aby si kupujúci usporiadali aj vlastnícke vzťahy
k prevádzanej nehnuteľnosti podľa skutočného odovzdania v prírode.6. Dňa 2.2.1973 bol vyplnený aj dotazník a čestné vyhlásenie pre registráciu vyššie uvedenej zmluvy,
v ktorom MsNV v Sabinove nemalo voči prevodu žiadne námietky. Žalobkyne zhodne uviedli, že tento
dotazník a prípravu na registráciu zmluvy vybavovali ich rodičia, k registrácii však napokon nedošlo

z finančných dôvodov, keďže za registráciu bolo potrebné zaplatiť poplatok, na ktorý nemali finančné
prostriedky.

7. Rada MsNV v Sabinove, odbor výstavby, vydala 5.9.1973 pod č. Vyst. XXX/XXXX G. D. rozhodnutie
o povolení výstavby garáže na parcelu č. XXXX, k. ú. E..

8. Garáž bola postavená podľa vyjadrenia žalobkýň v roku 1973, má súpisné číslo XXXX a je
postavená na parcele CKN XXXX/X. Jej výlučnou vlastníčkou sa stala pôvodná žalobkyňa J. D. dedením
26D/1369/03, čo vyplýva z LV č. XXXX, k. ú. E.. Ide o dedenie po manželovi G., zomrelom XX.X.XXXX.
Z dedičského rozhodnutia 26D/1369/03, Dnot 183/03 zo dňa 11.5.2004 vyplýva, že predmetom dedenia,
pokiaľ ide o nehnuteľnosti po poručiteľovi, bol len podiel 1 spomínanej garáže.

9. Predmetom sporu sú parcely, ktoré sú znázornené na Geometrickom pláne K. L. M. č. XX/XXXX
zo dňa 9.8.2019, overeného 13.9.2019, ako parcely XXXX/X - záhrada o výmere 278 m2, č. XXXX/X
- zastavaná plocha o výmere 24 m2 a č. XXXX/XX - zastavaná plocha o výmere 256 m2. Parcely A.
XXXX/X G. XXXX/X pritom vznikli z parcely EKN XXXX zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E. a parcela č.

XXXX/XX vznikla z parcely CKN XXXX/XX zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E.. Podľa tvrdenia žalobkýň
totiž tieto parcely boli predmetom kúpnej zmluvy z roku 1973.

10. Parcela CKN XXXX/XX o výmere 258 m2 je zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. E. vo výlučnom vlastníctve
žalovaného na základe Kúpnej zmluvy M./XXXX.

11. Parcela EKN XXXX - orná pôda o výmere 311 m2 je zapísaná na LV č. XXXX, k. ú. E., taktiež vo
výlučnom vlastníctve žalovaného na základe Kúpnej zmluvy M..

12. V tomto spore sa nerieši to, či žalovaný je alebo nie je vlastníkom sporných pozemkov, ale to, či

manželia D. boli ich spoluvlastníkmi v čase svojej smrti, a to je rozdiel. Aj v predchádzajúcom rozsudku
súd nikde nekonštatuje to, že by predávajúci B. neboli vlastníkmi sporných pozemkov, súd to však
ani nepreveroval a nezisťoval, keďže predmetom sporu bolo posúdenie, či kupujúci - manželia D.
nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním. Žalobkyne navrhli doplniť dokazovanie
výsluchom žalovaného, ktorý nehnuteľnosti kúpil v roku 2019 a keďže pre súd je zásadné zistenie,

či držba nehnuteľností právnymi predchodcami žalobkýň bola oprávnená od roku 1973 do 1.1.1992,
tak výsluch žalovaného, ale aj ďalšieho navrhnutého svedka - likvidátora Východoslovenských tehelní,
š.p., od ktorého kupovali nehnuteľnosti právni predchodcovia žalovaného, je pre súd irelevantný. Súd
nerieši to, či žalovaný legitímne nadobudol vlastníctvo k sporným pozemkom (teda od ich skutočných
vlastníkov), ale to, či ich rodičia sa stali ich vlastníkmi titulom vydržania, keďže iný právny titul v ich

prípade neprichádza do úvahy. Súd teda skúma len to, či držba pozemkov manželmi D. bola oprávnená
a oprávnenosť držby vyhodnocuje predovšetkým z obsahu ich kúpnej zmluvy a skutočnosti, že ju
neregistrovali. Sú to teda okolnosti, o ktorých nemôže mať navrhnutý svedok, ale aj žalovaný žiadne
vedomosti. Súd preto nemá dôvod doplniť dokazovanie podľa návrhu žalobkýň, vrátane znaleckého
dokazovania z odboru geodézie, keďže v celom rozsahu zotrváva na právnom posúdení uvedenom

v predchádzajúcom rozsudku, ktorý potvrdil aj súd druhej inštancie a ktorý nebol spochybnený ani
Najvyšším súdom SR, keďže ten zrušil rozsudky nižších súdov len z procesných dôvodov.

13. Rozhodujúce v danom spore bolo posúdenie, či u právnych predchodcov žalobkýň existovala
oprávnená držba sporných pozemkov, ktorá musí trvať počas celej vydržacej doby. Oprávnená držba

je upravená v § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia, ak je držiteľ so
zreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľnýotom,žemuvecaleboprávopatrí,jedržiteľomoprávneným.
Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

14. V danom prípade v čase uzavretia kúpnej zmluvy bol upravený spôsob nadobudnutia vlastníctva pri

kúpe v § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1.7.1969 do 31.12.1982) tak, že k
zmluve o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza
registráciou zmluvy.15. Ak sa kupujúci (právni predchodcovia žalobkýň) ujali v roku 1973 držby pozemku na základe
kúpnej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval,
nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne

mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k
nehnuteľnosti bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v už citovanom § 134
ods. 2. K tomuto právnemu záveru dospel aj NS SR v uznesení 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010.
Ide o rozhodnutie, ktoré bolo aj publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu pod R 73/2015.
Uviedol, že len výnimočne možno právny omyl držiteľa ospravedlniť, a to vtedy, keď znenie zákona

je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Rozhodne to však nie je tento prípad pri úplne zrozumiteľnom
zákonom ustanovení v § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K podobnému záveru dospel NS SR aj v
rozsudku 7Cdo/12/2011 zo dňa 29.2.2012, ale aj v uznesení 6MCdo/5/2010 zo dňa 20.4.2011, rozsudku
3MCdo/7,8/2011 zo dňa 31.10.2011. V rozsudku 7Cdo/12/2011 sa uvádza, že pre dobrú vieru kupujúcich
o ich vlastníctve sa vyžaduje nielen písomná zmluva, ale aj jej registrácia. Súdy vo všetkých týchto
rozhodnutia dospeli k záveru, že neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona

nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi
so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Z novších rozhodnutí s týmto záverom
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/147/2016 zo dňa 22.2.2018.

16. K totožnému právnemu záveru dospel aj NS ČR v rozhodnutí zverejnenom v Súbore rozhodnutí

NS vydanom nakladateľom C.H.Beck pod C1481 a uvedený právny záver sa cituje aj v už spomínanej
publikácii Občan a ochrana vlastníctva v OZ autora J. Spáčila na strane 227.

17. To, že v tomto prípade nepostačovala pre dobromyseľnosť držby len písomná kúpna zmluva a teda,
že kupujúci nemohli byť dobromyseľní, že im kúpené pozemky patria, je zrejmé aj z bodu 5 kúpnej

zmluvy, keď samotní predávajúci v zmluve im dali súhlas na usporiadanie vlastníctva k predmetným
pozemkom. Právni predchodcovia žalobkýň si preto museli byť vedomí toho, že je nejaký problém so
zápisom vlastníctva a že je potrebné toto vlastníctvo vysporiadať. Súd poukazuje tiež na to, že samotní
právni predchodcovia žalobkýň začali vybavovať registráciu zmluvy, teda museli alebo minimálne mali
vedieť, že k prevodu vlastníctva dochádza až registráciou zmluvy (čo súd vysvetlil v predchádzajúcej

časti rozsudku), a to, že registráciu nedotiahli do konca len z dôvodu, že pre finančné problémy nemali z
čoho zaplatiť poplatok za registráciu (ktorý vzhľadom na kúpnu cenu 500,- Kčs nemohol byť vysoký) je
irelevantné, ale aj táto skutočnosť nabúrava tvrdenie o ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní pozemkov.

18.Spochybneniuoprávnenejdržbynapokonnasvedčujeajaktuálnetvrdeniežalobkýňotom,žeparcely

CKNXXXX/XG.XXXX/Xvzniklizmpč.XXXX,ktorejnepochybnevčasekúpyvroku1973bolivlastníkmi
predávajúci B., avšak v kúpnej zmluve zo dňa 14.3.1973 sa neuvádza ako predmet prevodu mpč. XXXX,
ale celkom iná parcela mpč. XXXX/X zo zápisnice XXXX, k. ú. E.. Ak teda v zmluve bola nesprávne
stotožnená predávaná parcela, a teda bol zjavný rozpor pri označení predmetu kúpy, ktorý bol označený
jednak ako parcela EKN XXXX a jednak ako mpč. XXXX/X, kúpna zmluva s poukazom na § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka je pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť absolútne neplatná, preto sa nedá vylúčiť
ani to, že práve to bol dôvod, prečo zmluva nebola registrovaná na Štátnom notárstve, keďže pre súd
vyznelo nie pravdepodobné tvrdenie žalobkyne, že to bolo z finančných dôvodov, keďže poplatok na
registráciu musel byť veľmi nízky, vzhľadom na nízku kúpnu cenu a keďže bolo preukázané, že kupujúci
túto registráciu vybavovali, ale napokon k registrácii zmluvy nedošlo.

19. Pre absenciu oprávnenej držby právnymi predchodcami žalobkýň v dôsledku neregistrovania kúpnej
zmluvy z roku 1973 nemohlo preto dôjsť k vydržaniu sporných pozemkov a súd preto túto žalobu
zamietol. Pre úplnosť však dodáva, že vo vzťahu k parcele CKN XXXX/XX, ktorá ani nebola predmetom
kúpnej zmluvy jednoznačne chýbala dobrá viera kupujúcich, a to aj v prípade, ak by bolo preukázané

tvrdenie žalobkýň, že predávajúci im v prírode ukázali ako predmet prevodu aj tento pozemok. Ten
totiž má takmer tú výmeru ako pozemok uvedený v zmluve a už táto skutočnosť jednoznačne vylučuje
dobromyseľnosť kupujúcich. V zmluve bola totiž jasne uvedená nielen výmera kupovaného pozemku
(297 m2), ale tiež číslo parcely (XXXX). Pri bežnej opatrnosti teda kupujúci sa nemohli domnievať,
že kupujú aj ďalšiu parcelu (XXXX/XX) a dokonca o 258 m2 viac. Totožný právny záver vyplýva aj z

uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 87/2021 zo dňa 4.2.2021, ktorý sa zaoberal sporom, v ktorom
žalobcoviasadomáhaliurčeniavlastníckehoprávavydržanímnazákladekúpnejzmluvy,ktoroukupovali
pozemok o výmere 290 m2 a o určenie vlastníckeho práva žiadali k ďalšiemu súvisiacemu pozemku o
výmere 262 m2, ktorý bol v čase kúpy okolikovaný predávajúcimi. Ide teda takmer o totožný prípad ako vtomto spore, pričom ústavný súd potvrdil správnosť názoru krajského súdu o absencii dobromyseľnosti
držby kupujúcich k tomuto ďalšiemu pozemku, a to aj s ohľadom na pomer medzi veľkosťou výmery
pozemkov uvedenej v kúpnej zmluve a veľkosťou výmery pozemku, ku ktorému žiadali žalobcovia určiť

vlastnícke právo a z toho vyvodil, že žalobcovia si museli byť vedomí toho, že užívajú podstatne väčšiu
časť pozemku ako v skutočnosti kúpili a že teda nemohli vlastnícke právo k spornému pozemku vydržať.

20. Žalobkyne v replike na vyjadrenie žalovaného žiadali, aby súd pri posudzovaní ich nároku vychádzal
zo záverov nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 z 16.3.2016. V danom prípade však išlo o úplne

odlišný skutkový stav, keď sťažovateľ nadobudol kúpnou zmluvou od úpadcu nehnuteľnosti v rámci
konkurzu, teda so súhlasom konkurzného súdu a následne bol aj povolený vklad jeho vlastníckeho
práva na základe tejto kúpnej zmluvy. Neskôr bolo spochybnené vlastníctvo prevodcu a ústavný súd
považoval za primárnu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Išlo teda o prelomenie zásady „nemo
plus iuris ad aluim transfere potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv než má
sám). Poukázal na nutnosť posunu doterajšej judikatúry favorizujúcej dodržiavanie spomínanej zásady

tak, aby súdy poskytli ochranu tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou
prezentovaný skutkový stav, navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a
najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (katastrálny úrad, konkurzný súd a pod.).

21. Právny záver z tohto nálezu je práve v neprospech žalobkýň, ktoré spochybňujú vlastníctvo

žalovaného k sporným pozemkom tvrdiac, že predávajúci, od ktorých ich kúpil, neboli ich vlastníkmi a
poukázali pri tejto argumentácii práve na spomínanú zásadu „nemo plus iuris... „. Je však nepochybné,
že na príslušnom LV museli byť zapísaní ako vlastníci predávajúci, keďže žalovaní ako kupujúci bol
zapísaní na základe príslušných kúpnych zmlúv ako výlučný vlastník rozhodnutím katastrálneho úradu o
povolení vkladu. Bol preto v dobrej viere ako nadobúdateľ, a to aj v prípade, že by skutočným vlastníkom

bol niekto iný (napr. právni predchodcovia žalobkýň). Podľa nálezu, na ktorý žalobkyne poukazujú, však
súdy by mali považovať za prioritný princíp ochrany dobrej viery žalovaného ako ďalšieho nadobúdateľa,
ktorému aj správny orgán potvrdil vlastníctvo v katastrálnom konaní, teda odkaz na tento nález nebol
pre ne vhodný.

22. Súd prvej inštancie sa nestotožňuje s názorom prezentovaným v náleze Ústavného súdu SR II.
ÚS 484/15 zo dňa 14.11.2018, na ktorý žalobkyne poukázali až na pojednávaní a podľa ktorého pre
vydržaniepostačujeajústnakúpnazmluva.Tentonázorsúdpovažujezaaktuálnejrozhodovacejčinnosti
súdov za úplne ojedinelý a navyše v zásadnom odklone od doteraz jednotnej judikatúry a odbornej
literatúry, podľa ktorej nie je rozhodujúci subjektívny pocit a presvedčenie držiteľa o jeho dobrej viere, že

mu vec patrí, ale rozhodujúce je toto posúdenie z objektívneho hľadiska, teda či by aj každý iný držiteľ
v obdobnej situácii pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho vzhľadom na okolnosti prípadu držiteľ
nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Ide o zásadný odklon aj od
doposiaľ jednotného názoru o zásade neospravedlniteľnosti právneho omylu vzhľadom na všeobecne
platnú zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ s pripustením jedinej výnimky, ak znenie zákona

je nejasné. Preto aj NS ČR uviedol, že ústna kúpna zmluva ohľadom nehnuteľnosti nepostačuje k
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, a to v rozhodnutí 22Cdo/432/2003 zo dňa 20.3.2003.
Poukázať možno aj na rozsudok NS SR 3Cdo/12/2010, kedy išlo o prípad písomnej kúpnej zmluvy z roku
1943, ktorá nebola zapísaná do pozemkovej knihy. NS SR uviedol, že nebola splnená podmienka pre
vydržanie, a to oprávnenosť držby na základe tejto kúpnej zmluvy, keďže skutočnosť, že zmluva nebola

zapísaná do pozemkovej knihy musela objektívne vyvolať pochybnosti o vlastníctve u držiteľov, nakoľko
bolo všeobecne známe, že podľa vtedy platného právneho stavu sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam
nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy a nie už uzavretím kúpnej zmluvy. Dlhodobá držba
týchto nehnuteľností preto nepostačovala pre splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním.

23. Ojedinelosť názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu SR II. ÚS 484/15 v porovnaní s aktuálnou
rozhodovacou praxou súdov je zrejmá aj s poukazom na iné rozhodnutia Ústavného súdu SR, napr.
uznesenie II. ÚS 432/14 zo dňa 29.7.2014, ktorý sa stotožnil s názorom v mnohých rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR o neospravedlniteľnom právnom omyle pre účely vydržania, ktoré súd uviedol v

tomto rozsudku v predchádzajúcej časti, ale aj uznesenie III. ÚS 311/14 zo dňa 6.5.2014, ktorý uviedol,
že judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľností po 1.4.1964
na základe zmluvy, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť dobromyseľným držiteľom, aj
keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva postačuje. Ústavný súduviedol, že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti,
a teda ústavný súd dospel k celkom inému záveru ako bol prezentovaný v náleze, o ktorý sa opierajú
žalobkyne. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4Cdo/361/2012 k vydržaniu nemôže dôjsť na

základe ústnej zmluvy o prevode.

24. Na záver k argumentácii, že pri právnom názore vyslovenom súdom by prakticky boli vylúčené
prípady vydržania súd uvádza ako príklad vydržania v dôsledku kúpnej registrovanej zmluvy (alebo po
povolení vkladu), ktorá by bola z nejakého dôvodu neplatná alebo by išlo o prípad kúpeného oploteného

pozemku vo väčšom rozsahu, ako to vyplývalo zo zmluvy (prípady tzv. prihradenia pozemku), pričom
podľa súdnej praxe sa v takomto prípade toleruje výmera naviac okolo 20 %, v úplne výnimočných
prípadoch, ak by išlo o pozemok nepravidelného tvaru maximálne o 50 %.

25. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP s tým, že aj keď by
žalobkyniam vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania, žalovaný nemôže niesť zodpovednosť

za pochybenia procesného charakteru, pre ktoré boli pôvodne rozhodnutia súdov v tejto veci zrušené,
a preto je potrebné vo veci aplikovať § 257 CSP vo vzťahu medzi sporovými stranami, pokiaľ ide
o dovolacie konanie.

26. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyne a navrhli, aby odvolací súd rozsudok

zrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie,aleborozsudokzmenilažalobevcelomrozsahu
vyhovel.

27. Odvolanie odôvodnili ustanovením § 365 ods. 1 písm. a) CSP, t. j., že neboli splnené procesné
podmienky, ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods.
1 písm. f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ustanovením § 365 ods. 1 písm. g) CSP, t. j., že zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené a stanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Poukázali na to, že v prejednávanej veci išlo o vydržanie v zmysle podmienok, ktoré musí spĺňať

nadobúdateľ, teda dobromyseľnosť a nepretržitú držbu, ako aj ničím nerušené užívanie podľa § 134
OZ. Žalobkyne preukázali existenciu skutočnosti, od ktorej mohli vyvodzovať, že podkladom držby ich
právnych predchodcov bol právom uznaný titul oprávnenej držby podľa § 130 OZ, teda platnej zmluvy,
kde sa uvádza v bode 2 a 5, že predávajúci predávajú časť pozemku, ktorú doteraz užívali a v takom
rozsahu ju kupujúcim v prírode odovzdávajú. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal so zistením, že

predávajúci kúpnej zmluvy z roku 1973 boli výlučnými vlastníkmi aj k časti parcely označenej v žalobnom
návrhu podľa geometrického plánu ako parcely XXXX/XX, ktorú nadobudli predávajúci manželia B.
v celosti 17.6.1948. To znamená, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej zmluvy boli vlastníkmi
celej predávanej nehnuteľnosti. Nie je teda vylúčené, že v rámci navrhovaných dôkazov mohol súd
prvej inštancie dospieť k iným záverom, ktoré boli vyvodené bez zistenia širších vzťahov, ktoré by mali

preukázať skutočnosti, na základe ktorých by musel súd podľa navrhovaných dôkazov rozhodnúť inak
ako rozhodol.

29. Žalobkyne navrhli vypočuť ako svedka B. M., ktorý za celú dobu vykonával funkciu likvidátora a ani
raz nevyzval právnych predchodcov na vypratanie oploteného a stavbou zastavaného pozemku, pričom

nespochybnil držbu právnych predchodcov, ktorí nehnuteľnosť držali 46 rokov.

30. Súd sa nestotožnil s názorom uvedeným v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.
zn. II. ÚS 484/15 zo 14.11.2018, avšak osvojil si názory uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 22Cdo/12/2010 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/12/2010.

31. Neobstojí argumentácia, že pri bežnej opatrnosti sa nemohli domnievať kupujúci, že vlastníci parcely
mpč. XXXX im odpredávajú parcelu XXXX, ako aj časť pôvodnej mpč. parcely o výmere 258 m2,zameranej geometrickým plánom, pretože parcela XXXX/XX tvorila s parcelou 2116 ucelenú a riadne
oplotenú plochu bez toho, aby boli pochybnosti na jej identifikáciu. Aj v prípade, ak by sa preukázali
dôvody zamietnutia súdu vo veci samej z titulu neregistrovania kúpnej zmluvy vo vzťahu k parcele XXXX/

X, treba mať za to, že parcela označená ako KN XXXX/XX mala byť posúdená samostatne podľa § 134
ods. 1 OZ.

32. Predávajúci v čase predaja pozemku kupujúcim boli ich vlastníkmi a podľa obsahu zmluvy pozemok
v prírode odovzdali ako oplotený pozemok. Dôkazy predložené žalobkyňami svedčili o tom, že reálne po

uzatvorení kúpnej zmluvy nemohlo dôjsť k jej registrácii. Navrhované dôkazy smerovali k preukázaniu
nezavinenej situácie o nemožnosti splnenia podmienok podľa vtedy platnej právnej úpravy, teda
nemožnosti registrácie inak platnej kúpnej zmluvy. Uvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú, že
kúpna zmluva nemohla podliehať registrácii Štátnym notárstvom z dôvodu chybnej identifikácie, ktorú
nespôsobili právni predchodcovia žalobkýň.

33. Súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy, keďže sa zaoberal len oprávnenou držbou právnych
predchodcov žalobkýň a iné okolnosti nepovažoval za dôležité.

34. Tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že súd nerieši to, či žalovaný legitímne nadobudol predmetné
nehnuteľnosti, nemôže obstáť za situácie, že v podstate nespochybnil, že vlastníkom pozemkov pred

ich nadobudnutím manželmi D. boli B., nie Východoslovenské tehelne, š.p., od ktorých svoje vlastníctvo
odvíja žalovaný. Napriek tomu rodičia žalobkýň kúpili pozemok od skutočných vlastníkov, zaplatili kúpnu
cenu, predložili dôkazy vysvetľujúce nemožnosť registrácie kúpnej zmluvy a nesprávnu identifikáciu,
z ktorej je zrejmé kto bol vlastník v čase kúpy. Desaťročia užívali oplotený pozemok v takom rozsahu
v akom im ich odovzdali vlastníci – oplotené, postavili povolenú stavbu – garáž a napriek tomu podľa

názoru súdu prvej inštancie nesplnili podmienky vydržania k predmetným nehnuteľnostiam.

35. Pokiaľ ide o využitie zásady sudcovskej koncentrácie v návrhu na vypočutie likvidátora
Východoslovenských tehelní, š.p. vzhľadom k duplike žalovaného, nemohla strana žalobkýň túto
možnosť využiť v zákonnej lehote a následne preukázať uvedené skutočnosti.

36. Nič nebránilo žalobkyniam splniť podmienky titulu vydržania uvedených parciel, keďže predmetné
parcely boli odovzdané predávajúcimi a prebraté kupujúcimi v rozsahu ako boli užívané predávajúcimi
a boli v ich vlastníctve a takto od nich kupujúci, právni predchodcovia žalobkýň, odobrovali
dobromyseľnosť, titul nadobudnutia a splnenie minimálnej desaťročnej vydržacej lehoty. Tvrdenie

žalovaného, že predmet kúpy poznal a domnieval sa, že oplotenie je súčasťou pozemku, neobstojí
a nesvedčí o primeranej opatrnosti kupujúceho. Nehnuteľnosť od roku 2018 zmenila viacerých
vlastníkov, čo v žalobkyniach vyvoláva pochybnosť o dobrej viere žalovaného a jeho právnych
predchodcov. Rodičia žalobkýň pozemok kúpili, vyplatili kúpnu cenu, disponovali súhlasným vyjadrením
Mestského úradu Sabinov a platili riadne dane. Na pozemku postavili garáž na základe stavebného

povolenia. Pokiaľ sa aj žalobkyne vyjadrovali k poplatkovej povinnosti svojich rodičov a súd prvej
inštancie to rozobral v bode 30 napadnutého rozsudku, išlo o nesprávnu interpretáciu výpovede
žalobkýň, ktoré sa vyjadrili k poplatkovej povinnosti spojenej s miestnymi správnymi poplatkami.

37.Zhľadiskadobromyseľnostidržbyakopodmienkynadobudnutiavlastníctvavecivydržanímjeprávne

relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníctva. Domnelým
titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho
titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka
(vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým
titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti

poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo
veci, alebo kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neperfektná (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24.4.2017 sp. zn. 3Cdo/17/201).

38. Pokiaľ ide o problematiku právneho formalizmu, Ústavný súd Slovenskej republiky sa už viackrát

zaoberal problémom neprimeraného alebo prepiatého formalizmu. Za všetky jeho vyjadrenia možno
spomenúť rozhodnutie, v ktorom uviedol, že výklad relevantných právnych noriem nemôže byť tak
formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo
v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte pričítať účastníkovi konania,ktorý sa tejto ochrany domáha. Za zmienku stojí poznámka k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Cdo/185/2006, uverejnená v periodiku Zo súdnej praxe, že vylúčenie akejkoľvek
normatívnej funkcie judikatúry a vysoký stupeň formalizmu pri výklade zákona sú znakmi zákonného

pozitivizmu,ktorýpresadzujelendoslovnývýkladtextuzákonovaodmietahlavneargumentyhodnotové,
či teleologické.

39. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

40. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.

41. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správny
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistený skutkového stavu. Na

týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo, ani v štádiu odvolacieho
konania, nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie a neboli zistené vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

42. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

43. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

44. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú
mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

45. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú v súčasnosti
predmetom konania, sú zakreslené na Geometrickom pláne K. L. M., č. XX/XXXX z 9.8.2019, ide teda
o parcely č. XXXX/X, XXXX/X G. XXXX/XX s tým, že parcely XXXX/X a XXXX/X boli vytvorené z parcely
EKN XXXX, LV XXXX, k. ú. E. a parcela XXXX/XX bola vytvorená z parcely CKN XXXX/XX (zmenšením
výmery o 2 m2 pôvodnej parcely XXXX/XX vedenej v stave CKN ), LV XXXX, k. ú. E..

46. Pokiaľ ide o žalovaného, tento je vedený ako vlastník nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania,
nakoľko pokiaľ ide o parcelu CKN XXXX/XX o výmere 258 m2, je táto v jeho výlučnom vlastníctve
v zmysle LV XXXX, k. ú. E. a parcela EKN XXXX, LV XXXX, k. ú. E., z ktorej boli ostatné parcely, ktoré
sú predmetom tohto konania (XXXX/X a XXXX/X), vytvorené, je taktiež v zmysle LV XXXX, k. ú. E., vo

výlučnom vlastníctve žalovaného.

47. Súd prvej inštancie správne zameral ťažisko dokazovania o nadobudnuté vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkýň na titul, od ktorého žalobkyne držbu
týchto nehnuteľností odvodzujú. Týmto titulom by mala byť kúpna zmluva zo 14.3.1973 (č.l. 13 spisu), na

základektorejN.B.aG.B.akoodpredávajúcipreviedlinaG.D.aJ.D.(právnychpredchodcovžalobkýň)
nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXX ako mpč. XXXX/X, a to v časti, ktorá bola
označená v evidencii nehnuteľnosti ako parcela č. XXXX o výmere 297 m2 a zapísaná v evidenčnom
liste č. XXX. Túto nehnuteľnosť odpredali manželia B. právnym predchodcom žalobkýň za dohodnutú
kúpnu cenu 500,- Kčs.

48. V tejto súvislosti bol vyhotovený aj dotazník a čestné vyhlásenie súvisiace s registráciou predmetnej
kúpnej zmluvy (o čo sa mali postarať podľa zmluvy právni predchodcovia žalobkýň), avšak registrácia
tejto zmluvy štátnym notárstvom vykonaná nebola, hoci je nepochybné, že zákon túto registráciu
vyžadoval pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Táto zákonná požiadavka vyplýva

z § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej
kúpnej zmluvy zo 14.3.1973, pričom toto zákonné ustanovenie vyslovene určovalo, že vlastníctvo na
nadobúdateľa prechádza registráciou zmluvy.49. V tejto súvislosti pri právnych úvahách sa súd prvej inštancie riadil prevažujúcou judikatúrou,
ktorá upravuje otázku dobromyseľnosti držby v súvislosti s možným nadobudnutím vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, pričom ide o rozhodnutie najvyššieho súdu (4Cdo/283/2009 z 27.10.2010),

z ktorých jednoznačne vyplýva, že pre naplnenie zákonnej požiadavky dobrej viery – dobromyseľnosti
pri užívaní nehnuteľností je potrebné naplnenie zákonných podmienok týkajúcich sa registrácie zmluvy.
Nedostatok vedomostí účastníkov zmluvy v tomto smere nemôže založiť dobromyseľnosť pri užívaní
predmetných nehnuteľností, teda eventuálny právny omyl v tomto smere nemôže byť ospravedlniteľným
dôvodom pre absenciu registrácie zmluvy. Na základe toho možno konštatovať, že pokiaľ právni

predchodcovia žalobkýň opomenuli registráciu tejto zmluvy napriek tomu, že takáto požiadavka
zákona existovala, pričom pri primeranej opatrnosti o tejto zákonnej náležitosti mohli byť a mali byť
informovaní, vylučuje táto okolnosť dobromyseľnosť pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti. V tejto
súvislosti treba zdôrazniť, že právni predchodcovia žalobkýň mali k dispozícii dotazník a ďalšie doklady
k registrácii zmluvy, boli si vedomí svojej zmluvne dojednanej povinnosti sa o registráciu postarať, avšak
z neznámych dôvodov tak neurobili, teda neboli dobromyseľní v otázke nadobudnutia vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam so zreteľom na naozaj všetky okolnosti.

50. Nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobkýň spočívajúcou v tom, že pri tomto
nazeraní na problematiku vydržania a dobromyseľnosti užívania nehnuteľností ide o prepiaty
formalizmus, pretože v týchto otázkach v zmysle vyššie uvedeného existuje jednoznačná judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Naviac rozhodnutie Ústavného súdu SR II ÚS 484/2015 zo
14.11.2015, na ktoré poukazujú žalobkyne, sa na predmetnú vec v podstate z hľadiska skutkového
stavu ani nevzťahuje, pretože v tomto rozhodnutí ústavného súdu sa rieši problematika nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním na základe ústnej kúpnej a následne darovacej zmluvy,
bez akýchkoľvek súvisiacich okolností vo vedomostnej sfére oprávnenej osoby v tom zmysle, aby sa táto

zaviazala obstarať registráciu zmluvy, zatiaľ čo v prejednávanej veci mali túto registráciu obstarať právni
predchodcovia žalobkýň a boli si tejto povinnosti vedomí, pričom bez primeraných a akceptovateľných
dôvodov tak neurobili.

51. Argumentácia žalobkýň spočívajúca v tom, že pokiaľ ide o parcelu č. XXXX/XX, mala byť táto

posudzovaná iným spôsobom ako ďalšie dve parcely, ktoré sú predmetom tohto konania (parcela
č. XXXX/X a parcela č. XXXX/X), je bez právneho významu, pretože žaloba bola postavená na
dobromyseľnosti a nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním právnych predchodcov žalobkýň práve
na základe právneho titulu, ktorým mala byť kúpna zmluva zo 14.3.1973. Toto iné nazeranie na
eventuálnyvznikvlastníckehoprávaprávnychpredchodcovžalobkýňktejtonehnuteľnostinemápodklad

v dokazovaní vykonanom na súde prvej inštancie, a taktiež nie je možný iný prístup k posudzovaniu
tejto parcely uvedený, ani v odvolaní žalobkýň. Od začiatku konania totiž žalobkyne opierali vydržanie
a vznik vlastníckeho práva k všetkým parcelám, ktoré sú predmetom konania o jeden dôvod, a teda
spomínanú kúpnu zmluvu zo 14.3.1973. Iná verzia vzniku vlastníckeho práva k parcele KN XXXX/XX
v konaní preukázaná nebola, tento spôsob nekvalifikuje ani samotné odvolanie a v závislosti od týchto

úvah nie je vlastne preukázaný ani titul vstupu do držby k tejto parcele zo strany právnych predchodcov
žalobkýň, a preto zamietnutie žaloby vo vzťahu k tejto parcele je o dôvodnejšie.

52. Nie je náležitá argumentácia odvolateliek spočívajúca v tom, že v predmetnej veci sa dostali do

vzájomnej kolízie dve ústavné hodnoty, a to princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. V danom prípade totiž nejde o ochranu vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (a súd prvej inštancie v tomto smere naznačil, že nie je predmetom tohto
konania skúmanie vlastníckeho práva svedčiaceho žalovanému), ale ide o náležité preverenie splnenia
podmienok zo strany právnych predchodcov žalobkýň, pokiaľ ide o oprávnenú a dobromyseľnú držbu

a na jej základe vznik vlastníckeho práva k predmetu tohto konania vydržaním, čo aj podľa názoru
odvolacieho súdu preukázané nebolo, lebo právni predchodcovia žalobkýň neboli, so zreteľom na všetky
okolnosti, skutočne dobromyseľní v tom, že im vec patrí.

53. Za týchto okolností na základe zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia

nebolo nutné vykonávať ďalšie dokazovanie, tak ako to argumentujú žalobkyne vo svojom odvolaní.

54. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu zamietol a so zreteľom na to, že správny
je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSProzsudok ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

55. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalobkyniam, ktoré v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).