Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/16/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112231325
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1112231325.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Q. L., H.. XX.X.XXXX, Ž. XX, N. E.,
zastúpeného advokátom
JUDr. Alanom Zvarom, SNP 1/A, Veľký Krtíš, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/174/2012-567, zo
dňa 19.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku

o trovách konania, potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi skutočnú škodu vo výške 1.135,56 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo
sumy 1.135,56 eura od 11.8.2012 do zaplatenia, ušlý zisk vo výške 1.898,55 eura s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % zo sumy 1.898,55 eura od 11.8.2012 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 12.200 eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.); žalobu vo zvyšnej časti

zamietol (výrok II.); rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania o zaplatenie
skutočnej škody a ušlého zisku (výrok III.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % zo sumy 12.200 eur, s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (výrok IV.)

2.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasažaloboudoručenousúdudňa17.8.2012vspojenísjejrozšírením

pripusteným uznesením zo dňa 14.11.2014 domáhal zaplatenia skutočnej škody a ušlého zisku v
sume 5.600,84 eura a nemajetkovej ujmy v sume 40.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 44.605,02 eura od 11.8.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom
nezákonného trestného stíhania a rozhodnutia o väzbe. Žalobu skutkovo a právne odôvodnil tým,
že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
Odboru vyšetrovania v Bratislave zo dňa 14.12.2004, sp. zn. PPZ-100/BOK-C-2004 bolo okrem iných
aj voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a

podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v znení
účinnom do 31.12.2005 a trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1
písm. a), písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005. V nadväznosti
na to bol vzatý do väzby, ktorú vykonával v Ústave na výkon väzby v Bratislave od 14.12.2004do 17.5.2005. Dňa 23.5.2011 vydal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky uznesenie č. k. VII/2 Gv 240/09-535, právoplatné voči žalobcovi dňa 30.5.2011,
ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie žalobcu a ďalších

spoluobvinených uvedených v uznesení, a to z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý
sa vedie trestné stíhanie. Poukázal na to, že prokurátor odôvodnil rozhodnutie tým, že do toho času
vykonané a zabezpečené dôkazy nenasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin. Okrem toho, že
všetci obvinení popreli spáchanie trestnej činnosti, z ktorej boli obvinení, sám žalobca vo svojej výpovedi
uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia sa nezakladá na pravde, a že si nie je vedomý toho, že by

spáchal trestnú činnosť. Dodal, že len pár krát robil taxikára tiež obvinenému E., avšak nikdy neviezol
žiadnych nelegálnych migrantov, čo sa nepreukázalo ani vykonaným vyšetrovaním. Prokurátor tiež
konštatoval, že ani výsluchy vypočutých svedkov, či dôkazy zabezpečené pri domovej prehliadke nemali
bezprostredný vzťah k spáchaniu predpokladanej trestnej činnosti. K hlavnému dôkazu zabezpečenému
vprípravnomkonaníapredzačatímtrestnéhostíhania,atozáznamomzuskutočnenejtelekomunikačnej
prevádzky vyhotovených na základe príkazov sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici, prokurátor

uviedol, že príkazy na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky neboli dostatočne odôvodnené v
dôsledku čoho boli nezákonné a spolu s dôkazmi získanými na ich základe nemohli byť použité ako
dôkazy preukazujúce spáchanie trestnej činnosti. Vyslovil záver, že neexistuje ani jeden dôkaz, ktorý by
jednoznačne potvrdzoval spáchanie trestných činov, ktoré boli žalobcovi kladené za vinu. Z opísaného
skutkového stavu žalobca vyvodil nedôvodnosť a nezákonnosť začatia trestného stíhania a vznesenia

obvinenia voči jeho osobe zo strany orgánov činných v trestnom konaní a tiež nezákonnosť rozhodnutia
súdu, na základe ktorého bol dňa 14.12.2004 vzatý do väzby. Vzhľadom k tomu, že nárok na náhradu
škody nebol žalovanou ani sčasti uhradený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody podanej na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 10.2.2012, uplatnil si ho podanou žalobou
s odkazom na § 1, § 3, § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 16, § 17 ods. 4, ods. 5, § 25

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právne závery vyslovené v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4MCdo/15/2009. Spôsobenú škodu špecifikoval ako náklady na trovy obhajoby vyplatené zvolenému
obhajcovi A.. Š.E. vo výške 1.659,70 eura, ušlú mzdu za obdobie výkonu väzby v sume 2.585,33 eura,
vecnú škodu v podobe nákladov na paušál za mobilný telefón, ktorý musel platiť počas výkonu väzby aj

napriek tomu, že ho nemohol využívať v celkovej výške 99,60 eura (16,60 eura x 6 mesiacov), škodu vo
výške 50 eur za dva odobraté mobilné telefóny vrátené po 6 rokoch v značne opotrebovanom stave, v
dôsledku čoho si musel zakúpiť nový telefón, náklady na cestovné jeho manželky z N. E. do Bratislavy
v celkovej sume 144 eur, a to na stretnutia so žalobcom a jeho obhajcom v počte päťkrát, dvakrát
cestovné náklady manželky vynaložené za účelom dostavenia sa na jej výsluch konaný v Bratislave a

jedna cesta do Bratislavy pri prepustení žalobcu z väzby, pod škodu subsumoval aj zvýšené náklady
na živobytie počas pobytu vo väzbe v sume 66,39 eura odôvodnené tým, že manželka mu v priebehu
januára, marca a apríla 2005 posielala 1 x mesačne uvedenú sumu, aby si mohol niečo v ústave kúpiť.
Nemajetkovú ujmu odôvodnil tým, že trestným stíhaním bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv tak,
že došlo k zásahu do jeho súkromného života, utrpel citovú ujmu v dôsledku spoločenského odsúdenia.

Nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní bolo poškodené aj jeho dobré meno a dobrá povesť, čo mu
spôsobilo veľké ťažkosti a jeho spoločenské postavenie bolo tým výrazne oslabené, mal pocity hanby
a úzkosti, keď bolo na neho vzhliadané ako na zločinca. Obvinenie i samotný päťmesačný pobyt vo
vyšetrovacej väzbe boli pre neho traumatizujúce. V mieste bydliska a aj na pracovisku ho pred vzatím
do väzby ľudia poznali ako spoľahlivého, svedomitého a pracovitého človeka a mal veľmi dobrú povesť.

Vždy viedol príkladný a usporiadaný rodinný život a ľudia si ho vážili. Po tom, ako sa okolie dozvedelo
o tom, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie, a že bol vzatý do väzby, sa začali na neho ľudia pozerať
ako na nejakého zločinca. Pobyt vo väzbe zanechal na ňom následky, do dnešného dňa sa nedokázal
vyrovnať s traumou, ktorú musel zažiť v období, keď bol vo väzbe odlúčený od svojej rodiny a musel žiť
v podmienkach, kde mu nebolo umožnené vykonávať hygienické potreby každodenne, ale len dvakrát,

trikrát do týždňa, čo bolo pre neho nesmieme ponižujúce. Podaním doručeným súdu dňa 14.11.2014
žalobca rozšíril žalobný nárok v časti náhrady majetkovej škody na sumu 5.600,84 eura a súčasne
si voči žalovanej uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 44.605,02 eura od
11.8.2012 do zaplatenia. Rozšírenie v sume 995,82 eura (12 x á 82,98 eura) špecifikoval ako ušlú mzdu
odôvodnenú na tom skutkovom základe, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí vydaných v trestnom

konaní mu bol znemožnený nástup na výkon práce dňa 1.1.2005 dohodnutej na obdobie jedného roka.
Okamih omeškania žalovanej stanovil uplynutím šesťmesačnej lehoty od podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody (10.2.2012). Podaním doručeným súdu dňa 21.1.2016 žalobca
špecifikoval náhradu trov obhajoby, ktoré boli medzi žalobcom a obhajcom dohodnuté ako zmluvnáodmena podľa § 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vzhľadom na skartovanie spisu obhajcom, žalobca trovy
špecifikoval len prostredníctvom nahliadnutia do pripojeného trestného spisu a súčasne poukázal aj na
nárok advokáta na odmenu za návštevy a porady s obvineným vo väzbe, ktoré nie sú evidované vo

vyšetrovacom spise. Odmenu podľa tarifných sadzieb určil spolu v sume 1.791,84 eura za: prevzatie a
prípravu obhajoby dňa 11.3.2005 vrátane prvej porady s klientom dňa 11.3.2005 (tarifná odmena 62,27
eura + náhrada za stratu času 12 x á 8,30 eura + cestovné náhrady 110,88 eura), porada s klientom
dňa 8.4.2005 (31,13 eura + náhrada za stratu času 99,60 eura + cestovné náhrady 110,88 eura), účasť
pri výsluchu obvineného dňa 20.9.2005 (62,27 eura + náhrada za stratu času 99,60 eura + cestovné

náhrady 110,88 eura), účasť pri výsluchu obvineného dňa 15.12.2005 (62,27 eura + náhrada za stratu
času 99,60 eura + cestovné náhrady 110,88 eura), porada s klientom dňa 4.2.2011 46,31 eura, účasť
pri výsluchu obvineného dňa 11.2.2011 (92,63 eura + náhrada za stratu času 148,20 eura + cestovné
náhrady 106,48 eura), režijný paušál: 5 x á 4,98 eura + 2 x á 7,41 eura, 20 % DPH v sume 298,64 eura. V
časti výpočtu ušlej mzdy zotrval na potrebe aplikácie pracovnoprávnej úpravy (§ 134 a nasl. Zákonníka
práce), na základe ktorej priemerný mesačný zárobok žalobcu za 5 mesiacov predstavuje 2.916,51 eura.

3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 25C/174/2012-393, zo dňa 27.6.2016, žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.405,03 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 4.245,03 eura od 11.8.2012 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku. Priznaná náhrada zodpovedala trovám obhajoby v sume 1.659,70 eura, ušlému zisku v sume
2.585,33 eura, nemajetkovej ujme vo výške 6.160 eur (154 dní väzby x 40 eur) a úroku z omeškania
priznanému za omeškanie s úhradou trov obhajoby a ušlého zisku.

4. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 10Co/29/2017-446, zo dňa 31.1.2019 na odvolanie oboch

strán sporu prvoinštančný rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S
poukazom na zmenu procesnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. účinnú od 1.1.2013 [§ 4
ods. 1 písm. b)], absenciu prechodných ustanovení zákona
č. 412/2012 Z. z., zásadu „lex posterior derogat legi priori“ a zamietnutie sťažnosti žalobcu ako
obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia, konštatoval procesné pochybenie, keď súd prvej

inštancie konal za žalovanú s Ministerstvom spravodlivosti SR namiesto ex offo konania s Generálnou
prokuratúrou SR. Za správny a v súlade s rozhodovacou praxou najvyšší súdnych autorít (Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, 4Cdo/54/2011, 7Cdo/145/2011, 7Cdo/87/2012, 7MCdo/27/2012,
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016) označil záver
súdu prvej inštancie o rozhodujúcom meradle opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného

stíhania v podobe neskoršieho výsledku trestného konania, v zmysle ktorého uznesenie o vznesení
obvinenia žalobcu pre trestné činy podľa § 185a ods. 1, § 171a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v
znení účinnom do 31.12.2005, proti ktorému podal žalobca sťažnosť, je nezákonným rozhodnutím v
zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom na zastavenie trestného stíhania z dôvodu,
že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Ako nepreskúmateľné

a arbitrárne vyhodnotil odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia v časti, v ktorej dospel súd prvej
inštancie k záveru o nezavinení väzby žalobcom. V tejto súvislosti vytkol tiež, že z rozhodnutia nie sú
zrejmé dôvody, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby a ich skúmanie prvoinštančným súdom a tiež
skutočnosť,žesúčasťouspisunebolilistinnédôkazyzvyšetrovaciehospisusp.zn.ČVS:UHCP-13/NJU-
Z-2011oboznámenénapojednávaníkonanomdňa6.6.2016.Vovzťahukpriznanýmtrovámobhajobysa

nestotožnil s neskúmaním účelnosti v trestnom konaní vynaložených trov, zatiaľ čo námietku žalovanej
o riadnom zaúčtovaní advokátom prijatej sumy v peňažnom denníku nemožno podľa odvolacieho súdu
pričítať na ťarchu žalobcu. Zároveň v tejto súvislosti upozornil, že žalobca predložením príjmového
dokladu zo dňa 14.3.2005 nepreukázal zmenšenie majetku o sumu 1.659,69 eura, nakoľko A.. Š. prijal
peniaze od manželky žalobcu. Prisvedčil aj odvolacej námietke žalovanej, v zmysle ktorej súd prvej

inštancie v rozpore so skutkovým stavom čiastočne vyhovel nároku na náhradu ušlého zárobku vo výške
2.585,33 eura dôsledkom aplikácie § 134 Zákonníka práce, ktoré je však použiteľné výlučne na určenie
priemernéhozárobkunapracovnoprávneúčely,keďpovinnosťousúduprvejinštanciebolozisťovaťnetto
stratu očakávaného zárobku (prínosu) žalobcu, ktorý by pri pravidelnom behu vecí, nebyť protiprávnej
škodnej udalosti spočívajúcej v nezákonnom obmedzení osobnej slobody v období od 14.12.2004 do

17.5.2005 (154 dní) získal. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku
na náhradu za stratu na zárobku v sume 995,82 eura uplatnenom až v podaní doručenom súdu dňa
14.11.2014. Súhlasil však zo žalobcom, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy uplatnený vo výške 40.000 eur iba za časové obdobie 154 dní výkonu väzby,keď zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca si nárok uplatňoval aj za nezákonne vedené trestné
stíhanie jeho osoby v období od 14.12.2004 do 23.5.2011. Uviedol tiež, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vôbec nevyplýva, akým spôsobom pri rozhodovaní o tomto čiastkovom nároku zohľadnil

jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote, ako aj v spoločenskom
uplatnení a v tomto smere nevyhodnotil nielen výpoveď žalobcu, ale aj manželky a brata, či listinné
dôkazy tvoriace voľnú súčasť súdneho spisu týkajúce sa článku v periodiku Pokrok a prepisov reportáží z
decembra2014vtelevíziiZ..Zazmätočnúanepreskúmateľnúurčilajpaušálnunáhraduza1deňvýkonu

väzby v sume 40 eur napriek tomu, že súd prvej inštancie ako základ výpočtu uviedol jednu tridsatinu
priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, ktorá bola za rok 2004 vo výške 525,79 eura,
t. j. 17,51 eura za deň pozbavenia osobnej slobody s tým, že celkom nesprávne súd prvej inštancie
subsumoval pod nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj nemožnosť využívania telekomunikačných
služieb.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
po právnej stránke uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade
trestného stíhania, ktorého výsledkom bolo jeho zastavenie alebo oslobodenie spod obžaloby treba
hľadať nielen v Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale v základnej manifestácii hodnôt, ku ktorým sa Slovenská
hlási,t.j.princípochprávnehoštátu(Čl.1ods.1ÚstavySR).Ústavnýsúdvosvojejrozhodovacejčinnosti

opakovane zdôrazňuje, že pokiaľ má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca. K najvážnejším zásahom do práv jednotlivca v dôsledku výkonu verejnej moci prirodzene
dochádza pri obmedzení osobnej slobody v trestnom konaní, kde je právom i povinnosťou štátu
prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním

podozrení z trestnej činnosti a povinnosťou jednotlivca v určenom rozsahu znášať z toho vyplývajúce
obmedzenia. Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 31.3.2005, sp. zn. I. ÚS 554/2004 vyslovil názor, že
ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za
všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. V prípade, ak sa trestné stíhanie vedené voči

osobe neskončí preukázaním jej trestnej činnosti a výsledkom je zastavenie trestného stíhania, či
oslobodenie spod obžaloby, štát (až na zákonom expressis verbis stanovené výnimky) sa preto nemôže
zbaviť svojej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone tejto svojej právomoci. Za
daného stavu nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní dostatočne preukázalo. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu tak podľa zákona č. 58/1969 Zb. účinného do 30.6.2004,
ako aj v súčasnosti platného zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý súdna prax už konštantne posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s tým, že rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného

konania s tým, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké účinky ako (formálne) zrušenie rozhodnutia
(viď napr. R 35/1991, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, sp. zn. 4Cdo/54/2011, sp.
zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 7Cdo/87/2012, sp. zn. 7MCdo/27/2012, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 117/2006, sp. zn. I. ÚS 320/2016, sp. zn. I. ÚS 395/2016). Vzhľadom na diferenciáciu právnych
titulov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. považoval tiež za potrebné uviesť, že v prípade konania, ktorého

výsledkom bolo oslobodenie spod obžaloby, či zastavenie trestného stíhania, a v ktorom bol obvinený/
obžalovaný aj obmedzený na slobode, je potrebné rozlíšiť aj nárok na náhradu škody spôsobený
nezákonným rozhodnutím, t. j. uznesením o vznesení obvinenia a nárok na náhradu škody rozhodnutím
o väzbe, ako dva samostatné, skutkovo a právne rozdielne tituly.

6. Z doslovného znenia § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj zo systematického výkladu § 5,
§ 6, § 7 tohto zákona vyplýva, že aj rozhodnutie o väzbe je špecifický typ rozhodnutia zakladajúci
právo na náhradu škody, podmienky pre priznanie ktorého sú upravené týmto osobitným ustanovením
odlišným od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Zatiaľ čo pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím je podmienkou pre priznanie nároku zrušenie právoplatného rozhodnutia, v
prípade rozhodnutia o väzbe nedochádza priamo k jeho zrušeniu pre nezákonnosť (čoho dôsledkom je
absencia prívlastku nezákonné v § 8 ods. 5), ale právo na náhradu škody je odvodené od uznesenia
o zastavení trestného stíhania (príp. oslobodzujúceho rozsudku), v ktorom bolo rozhodnutie o väzbevydané. Zodpovednosť za väzbu má charakter špeciálnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave
zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie a zo vzťahu všeobecného a osobitného vyplýva, že štát
zodpovedá za škodu spôsobenú väzbou rovnako, bez ohľadu na to, či bola zákonná alebo nezákonná,

čo rovnako opodstatňuje súdom už zdôraznené rozlišovanie medzi týmito nárokmi (viď napr. uznesenie
NajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/153/2016).Predpokladyvznikunárokunanáhraduškodyspôsobenej
rozhodnutím o väzbe sú vymedzené nielen pozitívne (§ 8 ods. 5), ale aj negatívne (§ 8 ods. 6).

7. V prípade náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (§

17). Škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe zvyčajne spočíva v ušlom zárobku za dobu neoprávnenej
väzby, v nemajetkovej ujme a trovách nutnej obhajoby.

8. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového
stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť za účelom uvedenia
veci do predošlého stavu. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa

aj náhradu trov konania. Ústavne konformným výkladom predmetného zákona súdna prax dospela
k záveru, že tento nárok nie je možné obmedziť iba na trovy nutnej obhajoby. V prípade však, ak
je odškodňovacím titulom („len“) rozhodnutie o väzbe, musí sa jednať o trovy vynaložené v príčinnej
súvislostisrozhodnutímoväzbe.Akobvinenýmuselmaťobhajcuužvprípravnomkonanílenpreto,žeje
vo väzbe, potom je daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a majetkovou ujmou vzniknutou

tým, že úhradou týchto trov obhajoby (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2017, sp.
zn. 3Cdo/153/2016). Súdna prax v rámci svojho vývoja ustálila, že štát v rámci zodpovednosti za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nezaťažuje povinnosť na náhradu všetkých nákladov vynaložených
v trestnom konaní na obhajobu, ale len tých, ktoré sú účelne a preukázateľne vynaložené. Účelnosť
vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe

neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľkonásobne
prevyšujú odmenu mimozmluvnú.

9. Ušlý zisk (lucrum ceasans) je právnou teóriou a súdnou praxou definovaný ako ujma spočívajúca
v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt,

aj keď sa to s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením
majetku poškodeného, t. j. úbytkom aktív, ale stratou očakávaného prínosu. Na vznik nároku na náhradu
ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť bezpečne preukázané,
že pri pravidelnom behu vecí, t. j. nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti, mohol
poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania

škodcu, resp. vzniku škodovej udalosti. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje poškodeného -
žalobcu, ktorý dôvodnosť tohto nároku musí podložiť existujúcimi a reálne dosiahnuteľnými okolnosťami,
z ktorých je možné usudzovať, že škodná udalosť negatívne zasiahla do pravidelného chodu vecí
vedúceho k dosiahnutiu určitého zisku.

10. Zákonodarca reflektuje aj negatívne zásahy do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to
odškodnením nemajetkovej ujmy (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorá môže predstavovať negatívne
následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší
súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a iné. Ako vyplýva z dôvodovej
správy k zákona č. 514/2003 Z. z. k refundácii morálnej ujmy oproti stavu platného za účinnosti zák.

č. 58/1969 Zb. pristúpil reagujúc na ustanovenia Čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a vychádzajúc z chápania náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“.
Okrem peňažnej reparácie morálnej ujmy môže požiadavku spravodlivého zadosťučinenia naplniť aj
iná jeho forma (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia
odôvodnenia a iné), vo vzťahu ku ktorej je priznanie finančného odškodnenia subsidiárne. Zmyslom

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti
s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá poškodenému vznikla a
aspoň takýmto druhotným spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Možno ju preto vnímať
ako znak a prostriedok nápravy. Peňažná forma zadosťučinenia má v zmysle § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z.subsidiárnufunkciu,t.j.nastupujeažvprípadoch,kedysamotnékonštatovanieporušenia

práva nie je dostatočným satisfakčným prostriedkom. Hoci stanovenie výšky nemajetkovej ujmy je vecou
úvahy súdu, táto nemôže byť v zmysle záverov súdnej praxe úvahou svojvoľnou, arbitrárnou, ale musí
byť založená na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a mala by odrážať nutnosť „spravodlivého
zadosťučinenia“.11. Rovnako ako v rámci všeobecných zodpovednostných vzťahov, aj v prípade osobitnej úpravy zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorá naviac v § 25 odkazuje na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka, je

nevyhnutnou a kumulatívnou podmienkou okrem existencie škody a niektorého z titulov uvedených v §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., aj medzi nimi preukázaná existencia príčinnej súvislosti. Vyžaduje
sa, aby nezákonné rozhodnutie, či rozhodnutie o väzbe alebo niektorý z iných zákonných titulov a vznik
škody boli v logickom slede, t. j. aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej
rozsahu následkom tejto príčiny. Súdna prax sa zhoduje v tom, že nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej

súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, ale pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody sa vyžaduje preukázanie kauzálnej súvislosti. Conditio sine qua non je, či by škodlivý následok
nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom
príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku preto musí byť priamy, bezprostredný,

neprerušený, nestačí iba jeho sprostredkovanosť. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku,
ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Zároveň je však
potrebné dodať, že protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, ale stačí, že je príčinou
dôležitou, podstatnou a teda značnou.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a v súlade s
citovanými zákonnými ustanoveniami, zohľadniac vyššie uvedené všeobecné východiská, ako aj právny
názor a pokyny odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom rozhodnutí dospel k záveru o čiastočnej
dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.

13. Žalobca, voči ktorému bolo od decembra 2004 do mája 2011 vedené trestné stíhanie pre trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1
Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005 a pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej
hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom
do 31.12.2005, v súvislosti s ktorým bol vo výkone kolúznej a preventívnej väzby od 14.12.2004 do

17.5.2005, čo medzi stranami nebolo sporné, si na základe uznesenia prokurátora zo dňa 23.5.2011,
ktorým bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo
predmetné trestné stíhanie, uplatňuje voči žalovanej titulom zodpovednosti za rozhodnutie o väzbe a
nezákonne vedené trestné stíhanie nárok na náhradu skutočnej škody, ušlého zisku a nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Vzhľadom na samostatnosť uvedených právnych titulov žalobca na výzvu súdu prvej

inštancie špecifikoval, že titulom rozhodnutia o väzbe si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
30.000 eur a titulom nezákonného trestného stíhania náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur.
Pri takto ustálenom predmete konania mal za preukázanú vecnú legitimáciu strán sporu vyplývajúcu
z hmotnoprávnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z., kedy k žalobou uplatnenej škode v materiálnej a
imateriálnej sfére žalobcu ako poškodeného (subjekt zásahu) malo dôjsť činnosťou orgánov verejnej

moci pri výkone verejnej moci, a to konkrétne (i) vydaním uznesenia vyšetrovateľa Prezídia PZ, ÚBOK,
Odbor vyšetrovania v Bratislave zo dňa 14.12.2004, Č.: S.-XXX/BOK-L.-XXXX, ktorým bolo žalobcovi
vznesené obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy, a ktoré súd v spojení s uznesením prokurátora
ÚŠP GP SR zo dňa 23.5.2011, č. k. VII/2Gv 240/09-535, ktorým bolo predmetné trestné stíhanie žalobcu
zastavené, vyhodnotil v súlade s ustálenou súdnou praxou ako nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca priamo
do zápisnice o jeho výsluchu), (ii) rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.12.2004,
sp. zn. Pš/68/04 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.1.2005 sp. zn. 1Toš/12/2005,
ktorým bol žalobca vzatý do väzby počnúc dňom zadržania 14.12.2004, ktoré predstavuje samostatný
odškodňovací titul v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.

14. Pri určení orgánu oprávneného konať v mene žalovanej súd prvej inštancie vychádzal z právne
záväzného názoru odvolacieho súdu, v zmysle ktorého má žalovanú v konaní zastupovať Generálna
prokuratúra SR dôvodiac zmenou procesnoprávneho § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. účinnou
od 1.1.2013 a skutočnosťou, že prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa

policajného zboru o vznesení obvinenia. Vzhľadom na záväznosť tohto právneho názoru pre súd prvej
inštancie(§391ods.2C.s.p.)sasúdvďalšomnezaoberalnámietkami,vktorýchGenerálnaprokuratúra
SR spochybňovala zastupovanie žalovanej v danom spore.15. V merite veci sa súd prvej inštancie akou prvou zaoberal spornou otázkou existencie zákonného
dôvodu pre vylúčenie zodpovednosti žalovanej za žalobcovi vzniknutú škodu v podobe zavinenia väzby
[§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.], ktorá predstavovala základ obrannej argumentácie

žalovanej. V intenciách už citovaných právnych záverov uvedených v náleze Ústavného súdu ČR
zo dňa 31.5.2005, sp. zn. I. ÚS 554/04, bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné pomerne
prísne hodnotiť aj zákonom stanovené výnimky pre vylúčenie škodového nároku uvedené v § 8
ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorých cieľom nebolo poskytnúť žalovanej generálny priestor pre
reštrikciu ústavného práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie

v danej veci nevzhliadol danosť negatívnej podmienky pre priznanie nároku v podobe zavinenia väzby
majúc za to, že žalobca svojim konaním nedal žiadnu príčinu na väzobné stíhanie, z vykonaného
dokazovania nevyplynulo žiadne zavinené konanie žalobcu, z ktorého by bolo možné vyvodiť privodenie
väzobného stíhania, t. j. konkrétne (nie hypotetické) konanie pre vzatie do kolúznej a preventívnej väzby.
Žalovaná prezentovala len všeobecnú teóriu vo vzťahu k danosti väzobného dôvodu, avšak neuviedla a
vykonaným dokazovaním nebolo zistené žiadne komisívne či omisívne konanie žalobcu, ktoré by bolo

dôvodom pre vzatie do väzby.

16. K inému záveru by nebolo podľa súdu možné dospieť ani na základe žalovanou navrhovaného
dokazovania oboznámením prepisu záznamov z odpočúvania, ktorých nezákonnosť bolo konštatovaná
pre účely trestného konania. Nevylúčil možnosť použitia tohto dôkazného prostriedku pre účely civilného

konania s poukazom na znenie Čl. 16 ods. 2 C. s. p., avšak vzhľadom na jednoznačný záver vyslovený
prokurátorom v uznesení zo dňa 23.5.2011, podľa ktorého aj pokiaľ by záznamy z odpočúvania boli
vykonané v súlade so zákonom, tieto nie sú priamym a jednoznačným dôkazom o trestnej činnosti
a len na ich základe by nebolo možné rozhodnúť, súd vykonanie tohto dokazovania vyhodnotil ako
nadbytočné, a to aj vo vzťahu k skúmaniu negatívnej podmienky v podobe zavinenia väzby. Prokurátor

v uvedenom uznesení tiež konštatoval, že v trestnom konaní nebol zabezpečený ani jediný dôkaz,
ktorý by v zákonom predpokladanej miere potvrdzoval, že osoby migrantov zadržané pri pokuse o
nelegálny prechod štátnej hranice SR sú tie isté, ako osoby, ktorým mal poskytnúť pomoc niektorý z
obvinených a ani jeden relevantný dôkaz, že sa stal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Pokiaľ
preto dôkazná situácia v trestnom konaní viedla k záveru, že sa vôbec nestal skutok kvalifikovateľný

ako trestný čin, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie, nemôže sa žalovaná podľa súdu prvej
inštancie zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku výkonu väzby v dĺžke 154
dní. V tejto súvislosti je dodal, že aj v zmysle záverov súdnej praxe (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 28.10.2020, sp. zn. 7Cdo/243/2019) nemožno stotožňovať zavinenie obvineného na
vzatí do väzby a zavinenie na začatí trestného stíhania, čo nie celkom reflektuje obrana žalovanej,

ktorá skutkové okolnosti zakladajúce podozrenie zo spáchania v skutkovej podstate definovaných
trestných činov prezentuje aj vo vzťahu k zavineniu väzby, t. j. existencii predpokladov odôvodňujúcich
marenie vyšetrovania či pokračovanie v trestnej činnosti. V danom prípade však žalovanou namietané
a pod § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. substancované okolnosti práve z dôvodu, že
sa jedná skôr o okolnosti vzťahujúce sa na zavinenie trestného stíhania, resp. naplnenie skutkovej

podstatytrestnýchčinov,prektoréboložalobcovivznesenéobvinenieakoprezavinenieväzby,nemožno
posudzovať izolovane od dôvodu zastavenia trestného stíhania. Súd prvej inštancie nesúhlasil so
žalovanou, že len samotný neštandardný spôsob výkonu taxikárskej činnosti, ktorý mal vyplynúť z
prepisovzáznamov,bymalviesťkzáveruozavineníväzbyadiskvalifikovaťžalobcuznárokunanáhradu
škody v situácii, kedy orgány činné v trestnom konaní ani po 6,5 ročnom vyšetrovaní nezabezpečili

dôkazy o tom, že bol spáchaný skutok, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie a obranu v tomto
smere hodnotí ako účelovú. V tejto súvislosti poukázal aj na nesprávnosť argumentácie žalovanej o
dôvodnosti trestného stíhania vzhľadom k tomu, že k jeho zastaveniu došlo len v dôsledku nezákonnosti
záznamov z odpočúvania, čo nezodpovedá vyššie uvedenému odôvodneniu uznesenia o zastavení
trestného stíhania v časti dôkaznej núdze. Rovnako považoval za potrebné dodať, že ani žalovanou

tvrdený neštandardný spôsob výkonu taxikárskej činnosti, ktorý mal vyplynúť z použitých informačno-
technických prostriedkov, sám o sebe neznamená nemožnosť prípadného trestného stíhania žalobcu
na slobode a žiadne iné konkrétne aj len nedbanlivostné konanie žalobcu, ktorý spáchanie skutku, ktorý
sa mu kládol za vinu v priebehu celého konania popieral, a ktoré malo zakladať zavinenie väzby, nebolo
v konaní tvrdené, a to či už k možnému ovplyvňovaniu svedkov či spoluobvinených alebo pokračovaniu

trestnej činnosti dovtedy bezúhonného a zamestnaného žalobcu. V tejto súvislosti poukázal aj na
odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.5.2005, sp. zn. 1Toš/74/2005, ktorým bolo
vyhovené žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby, a v ktorom poukázal na to, že žalobca mal aj pred
vzatím do väzby stály príjem, a že fakticky poznal len jednu z obvinených osôb, ktorá sa v tom čase užnachádzala vo väzbe. Argumentácia žalovanej v otázke zavinenia väzby by podľa súdu prvej inštancie
našla opodstatnenie v prípade, ak by skutočnosti zistené odpočúvaním samy o sebe alebo v spojení s
inými nazhromaždenými dôkazmi preukazovali záver o tom, že sa stal skutok, pre ktorý bolo žalobcovi

vznesené obvinenie a nemožnosť jeho odsúdenia by pramenila výlučne z nezákonnosti a nemožnosti
použitia týchto dôkazov v trestnom konaní.

17. Vzhľadom na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, kedy žalobcovi bolo v trestnom
konaní dňa 14.12.2005 vznesené obvinenie pre dva úmyselné trestné činy, ktoré mali byť spáchané

v rámci organizovanej zločineckej skupiny [§ 185a ods. 1, § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2
písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005], tento bol vzatý do väzby, ktorú vykonával
v období od 14.12.2005 do 17.5.2005, t. j. 154 dní v spojení s výsledkom trestného stíhania, ktorým
bolo jeho zastavenie uznesením vydaným prokurátorom v prípravnom konaní dňa 23.5.2011 (po cca
6 a pol roku) a odôvodneným tým, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, a ktorý
je jediným opodstatneným meradlom zákonnosti vznesenia obvinenia a trestného stíhania; súd prvej

inštancie konštatoval zákonom č. 514/2003 Z. z. predpokladaný právny titul pre odškodnenie žalobcu,
a to nezákonne vznesené obvinenie a trestné stíhanie (§ 5 zákona) a rozhodnutie o väzbe (§ 8 ods. 5),
ako základný zákonný predpoklad pre refundáciu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

18. K nároku na náhradu skutočnej škody (trovy obhajoby); žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu

trov obhajoby vyplatených zvolenému obhajcovi A.. Š. vo výške 1.659,70 eura. Pri prvom posudzovaní
tejto časti žalobného nároku neskúmal účelnosť vynaložených trov trestného konania s poukazom na
to, že právna úprava platná v čase vzniku škody, ako aj podania žaloby nezohľadňovala kritérium
účelnosti a za jedinú rozhodnú skutočnosť vzal úhradu trov v uvedenej výške zvolenému obhajcovi
prostredníctvom manželky žalobcu, čo mal za preukázané z pokladničného príjmového dokladu zo dňa

14.3.2005. Obranu žalovanej založenú na absencii náležitostí tohto účtovného dokladu vyhodnotil ako
irelevantnú a za preukázané mal aj žalovanou namietané podanie sťažnosti voči uzneseniu o vzatí do
väzby, ktorá bola žalobcom podaná priamo do zápisnice, na základe čoho ju Najvyšší súd SR uznesením
zo dňa 20.1.2005, sp. zn. 1Toš/12/2005 zamietol. Pri opätovnom posúdení tohto nároku zohľadnil tiež
právny názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého štát je povinný znášať len účelne vynaložené náklady

na trovy obhajoby vo výške advokátskej odmeny ustanovenej vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR
účinnej v čase poskytnutia úkonu právnej služby. Prvoinštančný súd tiež upozornil na skutočnosť, že
žalobca predložením príjmového pokladničného dokladu zo dňa 14.3.2005 nepreukázal zníženie jeho
majetku s poukazom na skutočnosť, že advokát A.. Š. prijal peniaze od jeho manželky B. L. s tým, že
skutočnosť, či došlo k zaevidovaniu prijatej sumy advokátom v peňažnom denníku nemôže byť na ťarchu

žalobcu. V zmysle uvedeného žalobcu v konaní zaťažovala povinnosť preukázať skutočné a účelné
vynaloženie trov obhajoby v uplatnenej výške 1.659,70 eura v priamej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním začatým na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 14.12.2004, sp. zn.
PPZ-100/BOK-C-2004. Účelnosť posudzoval vo vzťahu k účelu, pre ktorý mali byť vynaložené, t.
j. prepustenie žalobcu z väzby a účinná obhajoba zameraná na zastavenie trestného stíhania a

rovnako tiež z hľadiska účelnosti zohľadnil, že štát nemožno zaťažiť náhradou neprimerane dohodnutej
zmluvnej odmeny medzi advokátom a poškodeným, ale iba nákladmi zodpovedajúcimi výške odmeny
advokáta určenej podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z .z. o tarifnej
odmene účinnej v čase poskytnutia jednotlivých úkonov právnej služby, v opačnom prípade by
zo strany poškodeného mohlo dôjsť k neprípustnému obohacovaniu na úkor subjektu zaťaženého

zodpovednosťou za škodu (v danom prípade štát). Uvedené právne závery súdnou praxou dlhodobo
rešpektované našli neskôr výslovné vyjadrenie v § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Predpokladom
posúdenia účelnosti tarifnej odmeny obhajcu je jej vyčíslenie za jednotlivé uskutočnené úkony právnej
služby. Vzhľadom k skutočnosti, že obhajca A.. Š. skartoval spis týkajúci sa obhajoby žalobcu v trestnej
veci Č.: S.-XXX/BOK-L.-XXXX, žalobca po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa jeho

trestného stíhania v podaní zo dňa 12.12.2015 špecifikoval uskutočnené úkony právnej služby a výšku
tarifnej odmeny. V rozsahu predloženého vyúčtovania trov obhajoby posúdil ich účelnosť a za dôvodnú
v zmysle účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby považoval nasledovnú odmenu obhajcu:
1. prevzatie a príprava obhajoby 11.3.2005 vrátane prvej porady s klientom [62,27 eura + náhrada
cestovných výdavkov za cestu z N. E. (sídlo advokáta) do ÚVV Bratislava a späť uskutočnenú za účelom

prvej porady v sume 110,88 eura (440 km x 0,252 eura) + náhrada za stratu času v sume 99,60 eura
(2 x 6 x 9,30 eura)]; 2. účasť pri výsluchu obvineného v Bratislave dňa 20.9.2005 [62,27 eura + náhrada
cestovných výdavkov za cestu z N.Ľ. E. (sídlo advokáta) do Bratislavy a späť v sume 110,88 eura
(440 km x 0,252 eura) + náhrada za stratu času v sume 99,60 eura (2 x 6 x 9,30 eura)]; 3. sťažnosťproti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby na slobodu (4/2005) v
sume 31,14 eura; 4. účasť na výsluchu obvineného v Bratislave dňa 11.2.2011 [92,63 eura + náhrada
cestovných výdavkov za cestu z N. E. (sídlo advokáta) do Bratislavy a späť v sume 106,48 eura (440 km

x 0,242 eura) + náhrada za stratu času v sume 148,20 eura (2 x 6 x 12,35 eura)]; 5. režijný paušál v sume
22,35 eura (3 x 4,98 eura + 1 x 7,41 eura); 6. 20 % DPH v sume 189,26 eura, t. j. spolu 1.135,56 eura

19. Žalobca pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby správne a v
súlade s § 12 ods. 3 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. vychádzal

z 1/8 výpočtového základu, nakoľko horná hranica trestnej sadzby v prípade oboch trestných činov,
pre ktoré bol trestne stíhaný prevýšila 5 rokov a neprevýšila 10 rokov. Odmena a náhrada hotových
výdavkov za vyššie uvedené súdom priznané úkony právnej služby bola žalobcom vyúčtovaná správne
a plne v súlade s § 12 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), písm. d), ods. 2 písm. c), písm. d), §
16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase. Súd prvej inštancie však nepriznal v rámci náhrady trov obhajoby žalobcom uplatnenú tarifnú

odmenu a náhradu hotových výdavkov za uskutočnenie jednotlivých porád s klientom (s výnimkou
priznania cestovných výdavkov a náhrady za stratu času za prvú poradu s klientom, odmena za ktorú je
súčasťou prevzatia a prípravy obhajoby, a ktorej vykonanie je pochopiteľným a vyhláškou č. 655/2004
Z. z. prezumovaným predpokladom následného poskytovania právnych služieb zvoleným obhajcom),
ktorých účasť žalobca súdu nepreukázal, a to ani na základe jeho žiadosti dopytom Ústavu na výkon

väzby Bratislava, ktorý vzhľadom na časový odstup nedisponoval údajmi o návštevách žalobcu A.. Š..
Za nepreukázanú považoval aj dôvodnosť účtovanej odmeny a náhrady hotových výdavkov za účasť
obhajcu na výsluchu dňa 15.12.2005, ktorá z pripojeného vyšetrovacieho spisu nevyplynula. Pokiaľ sa
týka sťažnosti podanej obhajcom proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepustenie
z väzby, súd prvej inštancie odmenu za tento úkon právnej služby výslovne neuvedený v podaní zo dňa

15.12.2015, priznal v súlade s § 14 ods. 2 písm. c) a písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom k 5.4.2005, nakoľko jej uplatnenie, resp. zahrnutie do trov obhajoby
vyplynulo z predchádzajúcej písomnej, ako aj ústne prednesenej argumentácie právneho zástupcu
žalobcu a podanie tejto sťažnosti obhajcom žalovaná, ako uviedla na pojednávaní dňa 6.6.2016,
nerozporovala. Faktické a účelné podanie sťažnosti obhajcom v mene obvineného nakoniec priamo

vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.5.2005, sp. zn. 1Toš/74/2005, ktorý na základe
obhajcom podanej sťažnosti tejto vyhovel a žalobcu prepustil z väzby na slobodu. Všetky súdom
priznané úkony právnej služby súd prvej inštancie považoval za účelne vynaložené a zamerané na
prepustenie žalobcu z väzby a účinnú obhajobu a na uvedenom závere nemení nič ani žalovanou v
tejto súvislosti zdôrazňovaná skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s

ustanoveniami Trestného poriadku.

20. Úhradu trov obhajoby vo vyššie uvedenom rozsahu zodpovedajúcom kritériu účelnosti mal súd
prvej inštancie za preukázanú z predloženého príjmového pokladničného dokladu vystaveného A..
Š. dňa 14.3.2005. Menovaný obhajca čestne písomne prehlásil, že žalobcu nezastupoval v inej

ako uvedenej trestnej veci, pričom žalovaná opak nepreukázala, a rovnako, že platba označená v
predmetnom príjmovom doklade ako záloha na trovy obhajoby bola v riadne zaúčtovaná a nedošlo ani
k jej čiastočnému vráteniu. Súd prvej inštancie nezohľadnil námietky žalovanej vo vzťahu k účtovným
nedostatkom príjmového dokladu, nakoľko táto skutočnosť (spôsob, akým viedol advokát účtovníctvo),
ako uviedol aj odvolací súd, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Za markantnú považoval skutočnú úhradu

nákladov na trovy obhajoby zvolenému obhajcovi, na základe ktorej došlo k zníženiu jeho majetkovej
sféry, potvrdenú nielen príjmovým pokladničným dokladom, ale aj čestným prehlásením advokáta, čo
podľa právnej teórie zodpovedá definícii škody na majetku. Súd prvej inštancie sa tak stotožnil so
žalobcom, že to akým spôsobom viedol účtovníctvo jeho právny zástupca, nemá na záver o znížení
majetku žalobcu žiaden vplyv a žalobca nemôže byť sankcionovaný za prípadné a ním nezavinené

nedostatky vo vedení účtovníctva jeho obhajcu. Pokiaľ sa týka skutočnosti, že záloha na trovy obhajoby
bola podľa príjmového pokladničného dokladu vyplatená v konaní vypočutou manželkou žalobcu, B. L.,
na posúdenie čoho upozornil aj odvolací súd, táto podľa súdu prvej inštancie nemá žiaden vplyv na záver
o zmenšení majetku žalobcu a s tým spojenej aktívnej vecnej legitimácii, a to vzhľadom na v rozhodnom
čase existujúce bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Skutočnosť, že žalobca bol v priebehu celého

trestného stíhania dlhoročne v manželskom zväzku, nebola žalovanou v konaní spochybňovaná a
opak nevyplynul ani z dôkazov oboznámených z trestného spisu, či zo samotnej výpovede svedkyne
L.. Žalobca v poslednom písomnom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 9.9.2020 uviedol,
že sa jednalo o peňažné prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, čo žalovanávzhľadom na absenciu dôkazov v tomto smere rozporovala. Zohľadniac právno-teoretické východiská
majetkového režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dlhoročné trvanie manželstva žalobcu
pred vynaložením týchto výdavkov a stým spojené spoločné hospodárenie a nadobúdanie majetku,

t. j. spotrebných charakter tohto majetkového spoločenstva, vyhodnotil súd prvej inštancie námietku
žalovanej, že sa nemuselo jednať o finančné prostriedky z masy bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, bez ďalšieho ako hypotetickú a účelovú. Zaplatením trov obhajoby manželkou žalobcu,
ktorý v rozhodnom čase bol vo výkone väzby, a teda nemal prístup k finančným prostriedkom na
úhradu trov obhajoby, tak podľa názoru súdu došlo k zmenšeniu majetku (aj) žalobcu, ktorý je aktívne

vecne legitimovaný na refundáciu týchto nákladov vynaložených v priamej príčinnej súvislosti s jeho
trestným stíhaním. Opačný záver, a teda skutočnosť, že sa jednalo o prostriedky vo výlučnom vlastníctve
manželky žalobcu, nevyplynul ani z výpovede manželky žalobcu B. L., ktorá naopak uviedla, že v čase
vzatia do väzby žalobcu bola nezamestnaná a jediným príjmom rodinného rozpočtu bol práve príjem zo
závislej činnosti žalobcu, na ktorý sa vzťahuje režim bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

21. Príčinná súvislosť medzi vynaloženými trovami obhajoby a posudzovaným trestným stíhaním
žalobcu vyplynula z čestného prehlásenia A.. Š., že žalobcu nezastupoval v žiadnej inej trestnej veci
(nakoniec ani žalovaná neoznačila žiadne inú súčasne prebiehajúce trestné konania vedené voči
žalobcovi) a tiež z preukázaných úkonov právnej služby v danom trestnom konaní.

22. K nároku na náhradu skutočnej škody za úhradu paušálu a zakúpenie nových mobilných telefónov;
nedôvodnosť nároku na náhradu škody v sume 99,60 eura predstavujúcej úhrady za mesačný
paušál vedený k telefónnemu číslu XXXXXXXXXX súd prvej inštancie vyvodil z nedostatku priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s posudzovaným trestným stíhaním a väzbou žalobcu. Rovnako
žalobca nepreukázal ani úhradu fakturovaného paušálu v žalovanej výške. Za celkom nepreukázaný

považoval nárok žalobcu na refundáciu škody za zakúpenie nových mobilných zariadení. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani samotné zakúpenie nešpecifikovaných mobilných
zariadení a rovnako ani cenu, za ktorú ich nadobudol a uvedenú skutočnosť bez ďalšieho nemôže zhojiť
ani časové hľadisko, na ktoré sa žalobca odvolával.

23. K nároku na náhradu škody za cestovné náklady manželky; skutočné zmenšenie majetku žalobcu
a jeho výšku nepreukázal žalobca ani vo vzťahu k uplatnenej náhrade cestovného vynaloženého
manželkou žalobcu v súvislosti s jeho návštevami v Ústave na výkon väzby Bratislava, ako aj v súvislosti
s výsluchom pred orgánom činným v trestnom konaní. Žalobca nielenže nepreukázal, ale ani nevedel
špecifikovať, kedy boli predmetné cesty vykonané a skutočnú výšku nákladov, a to či už za použitia

prostriedkov verejnej hromadnej dopravy alebo individuálneho dopravného prostriedku. Pokiaľ sa týka
tvrdenej účasti na výsluchu jeho manželky v prípravnom konaní, tak náhrada cestovných nákladov
vynaložených svedkom v trestnom konaní je zákonným nárokom uplatniteľným v trestnom konaní za
podmienok stanovených Trestným poriadkom, medzi ktoré patrí zákonná lehota, uplynutím ktorej nárok
na svedočné zaniká, čo je obsahom poučenia svedka. Náhrada nákladov svedka spojených s jeho

výsluchom (naviac riadne neuplatneným v trestnom konaní), aj pokiaľ sa jedná o rodinného príslušníka
osoby poškodenej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nie je podľa súdu prvej inštancie nárokom
odškodniteľným v zmysle tohto zákona.

24. K nároku na náhradu skutočnej škody v podobe zvýšených výdavkov na živobytie; majetkovú škodu

odôvodnenú zvýšenými nákladmi na živobytie žalobcu počas výkonu väzby (kúpa vecí a potravín v
mesiacoch január, marec, apríl 2005 po 66,39 eura) súd prvej inštancie nepriznal pre absenciu príčinnej
súvislosti medzi trestným stíhaním a rozhodnutím o väzbe a ich vynaložením. Zotrval na názore, že
náklady na uspokojovanie životných potrieb vznikajú každej fyzickej osobe bez nutnosti pristúpenia
škodovej udalosti. Predmetné náklady by žalobcovi prirodzene vznikli aj pokiaľ by sa v danom čase

nenachádzal vo väzbe, dokonca podľa súdu prvej inštancie sú náklady na uspokojovanie životných
potrieb u osôb neobmedzených na osobnej slobode vyššie a na uvedenom nič nemení ani tvrdenie
žalobcu, že práve pod vplyvom trestného stíhania začal opätovne fajčiť, čím mu vznikli zvýšené náklady
na nákup cigariet, nakoľko sa jedná o jeho vlastné rozhodnutie, za ktoré nemôže niesť zodpovednosť
žalovaná, a ktoré z objektívneho hľadiska nie je v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s

rozhodnutím o väzbe. Naviac zo zápisnice o zadržaní obvineného vyplynulo, že žalobca fajčil aj pred
vzatím do väzby.25. K nároku na náhradu ušlej mzdy; žalobca si titulom ušlej mzdy za obdobie od 14.12.2004 do
31.5.2005, pôvodne voči žalovanej uplatnil ušlú mzdu v sume 2.585,33 eura, ktorú mu súd prvej
inštancie v poradí prvom rozhodnutí vychádzajúc z analogického použitia pracovnoprávnej úpravy

priznal. Odvolací súd v tejto časti žalobou uplatneného nároku prvoinštančnému súdu vytkol aplikáciu
§ 134 Zákonníka práce dôvodiac možnosťou jeho použitia len na určenie priemerného zárobku pre
pracovnoprávne účely. Súdu prvej inštancie preto uložil posudzovať netto stratu očakávaného zárobku
žalobcu, ktorú by bol pri pravidelnom behu vecí nebyť protiprávnej škodnej udalosti spočívajúcej v
nezákonnom obmedzení jeho osobnej slobody v období od 14.12.2004 do 17.5.2005 (spolu 154 dní)

získal. V intenciách uvedeného opätovne prehodnotil nárok žalobcu na náhradu ušlej mzdy a dospel k
záveru, že žalobcovi prináleží za obdobie výkonu väzby, t. j. od 14.12.2004 do 17.5.2005 náhrada ušlej
mzdy v sume 1.898,55 eura, zodpovedajúcej výške netto zárobku žalobcu, ktorý by bol v danom období
pri pravidelnom chode vecí získal, pokiaľ by nebol v priebehu trestného konania obmedzený na osobnej
slobode. Žalobca si nárok nesprávne uplatňoval až do 31.5.2005, keď z väzby, v príčinnej súvislosti
s ktorou mu nárok vznikol, bol prepustený dňa 17.5.2005 a rovnako pri výpočte nesprávne vychádzal

z priemerného mesačného zárobku vo forme brutto, keď žalobcovi by v rozhodnom období nebola
vyplatená hrubá mzda, a teda jeho majetok by sa očakávane zväčšil o netto mzdu. V tejto súvislosti súd
prvej inštancie tiež poukázal na skutočnosť, že v zmysle v zmysle § 26 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
je počas výkonu väzby ex lege prerušená odvodová povinnosť v súvislosti s povinným nemocenským,
dôchodkovým poistením a poistením v nezamestnanosti; a preto pri výpočte vychádzal z výšky netto

mzdy žalobcu dosahovanej v pracovnoprávnom vzťahu pred vzatím do väzby, a ktorú mal preukázanú
predloženýmivýplatnýmilístkami.Žalobcabolpredvzatímdoväzby vobdobíod17.3.2003do31.8.2008
zamestnaný na čerpacej stanici K. N. N. E. prevádzkovanej P.. Š. K., kde v mesiacoch august až
december 2004, t. j. pred vzatím do väzby, dosiahol čistú mzdu spolu vo výške 1.708,69 eura (51.476
Sk). Priemerná výška čistej mzdy za posudzované obdobie (4,5 mesiaca) tak po prepočte konverzným

kurzom predstavuje sumu 379,71 eura (51.476 : 4,5 mesiaca = 11.439,11 Sk), k výpočtu ktorej dospela
aj samotná žalovaná vo vyjadrení doručenom súdu dňa 31.3.2016. Nakoľko žalobca si nárok na náhradu
ušlej mzdy uplatnil za 5 mesiacov výkonu väzby, počas ktorých vychádzajúc z potvrdenia Ústavu na
výkon väzby Bratislava nepracoval a nedosahoval žiaden príjem zo závislej práce, súd prvej inštancie
mu priznal päťnásobok priemernej mesačnej mzdy dosahovanej z výkonu zamestnania pred vzatím do

väzby, a o ktorú bol práve v priamej príčinnej súvislosti s obmedzením slobody ukrátený, a ktorý by bolo
možné u neho dôvodne očakávať nebyť tejto protiprávnej skutočnosti. Aj naďalej na základe žalovanou
vznesenej námietky premlčania súd zotrval na závere o premlčaní v priebehu konania rozšíreného
nároku na náhradu ušlej mzdy o sumu 995,82 eura, keď trojročná premlčacia lehota uvedená v § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. začala plynúť dňom právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania

žalobcu, t. j. 31.5.2011 a uplynula 31.5.2014. Pokiaľ si preto žalobca nárok na zaplatenie ušlej mzdy
v sume 995,82 eura uplatnil až v podaní doručenom súdu dňa 14.11.2014, v tejto časti ho súd prvej
inštancie vyhodnotil v dôsledku premlčania ako súdne nevymáhateľný, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

26. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; pokiaľ sa týka uplatneného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorý súd prvej inštancie v poradí prvom rozhodnutí priznal vo výške 6.160 eur
výlučne za obdobie výkonu väzby (154 dní) aj napriek tomu, že predmetom konania bol tak nárok na
náhradu ujmy vzniknutej titulom rozhodnutia o väzbe, ako aj titulom nezákonného trestného stíhania,
súd prvej inštancie pred opätovným rozhodnutím vzhľadom na samostatný skutkový a právny základ
predmetných nárokov, ako aj viazanosť súdu žalobnou žiadosťou vyzval žalobcu na špecifikovanie

výšky tejto ujmy vo vzťahu k tomu- ktorému titulu. Žalobca uviedol, že titulom rozhodnutia o väzbe si
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur a titulom trestného stíhania 10.000 eur, čo
odôvodnil všeobecne známou skutočnosťou, že zbavenie osobnej slobody je najvýznamnejší zásah
do osobnej slobody a predstavuje priame obmedzenie základných práv a slobôd. Súd prvej inštancie
pri posudzovaní tohto nároku vychádzal z kritérií, ktoré sa súčasťou hmotnoprávnej úpravy § 17 ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z. stali v priebehu posudzovaného trestného stíhania (od 1.1.2009), a to aj
vo vzťahu k nemajetkovej ujme vzniknutej titulom rozhodnutia o väzbe, nakoľko predmetné kritériá sa
premietli do normatívnej úpravy práve na základe záverov súdnej praxe, ktorá pri posudzovaní tohto
nároku už pred ich legislatívnym vyjadrením zohľadňovala povahu trestnej veci, predchádzajúci život
poškodeného, prostredie, v ktorom pracoval a žil, dĺžku obmedzenia osobnej slobody, následky v jeho

osobnostnej sfére, rodinnom a pracovnom živote, ich trvanie a intenzitu. Rovnako zohľadňoval uvedené
kritériá v intenciách okolností konkrétneho prípadu v záujme nastolenia spravodlivého usporiadania
vzťahov medzi sporovými stranami a stanovenia proporcionálnej satisfakcie vychádzajúc z objektívne
danej skutočnosti, že finančná kompenzácia nikdy nezhojí utrpenú morálnu ujmu osobe, ktorá bolaobmedzená na osobnej slobode bez následného preukázania viny za spáchanie trestného činu, o to
viac, ak ide o osobu, ktorá pred vzatím do väzby viedla riadny a bezúhonný život.

27. Aj napriek skutočnosti, že peňažná forma zadosťučinenia má „len“ subsidiárnu funkciu, t. j. nastupuje
až v prípadoch, kedy samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným satisfakčným
prostriedkom, v danom prípade a vzhľadom k tomu, že obmedzením na osobnej slobode v trvaní 154
dní vo forme prísnej kolúznej väzby zasahujúcej naviac do obdobia vianočných sviatkov dochádza z
objektívneho hľadiska k hrubému a citeľnému zásahu do osobnej integrity človeka, súd prvej inštancie

dospel k záveru, že zastavenie trestného stíhania v prípravnom (neverejnom) konaní po 6 a pol
roku od jeho začatia pre závažný údajne organizovanou formou spáchaný zločin aj s prihliadnutím
na hrozbu vysokého trestu a prechádzajúci bezúhonný život žalobcu, nie je pre žalobcu dostatočnou
satisfakciou. Zo záverov vykonaného dokazovania nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
pre vylúčenie zodpovednosti žalovanej, naopak mal v danom prípade za to, že v dôsledku trestného
stíhania a výkonu väzby došlo k výraznému a nereparovateľnému zásahu do osobnostných práv a

osobnej integrity žalobcu, zmiernenie ktorých nie je možné len samotným rozhodnutím orgánu činného v
trestnom konaní o zastavení trestného stíhania naviac v neverejnej vyšetrovacej fáze trestného stíhania
po 6,5 roku od jeho začatia. Vychádzal pritom z všeobecne akceptovaného záveru, že výkon väzby je
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach každej osoby a nesie so sebou závažné dopady na osobu
jednotlivca, ktorému okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného Čl. 17 ods. 1 Ústavy

SR, nepochybne spôsobuje ujmu aj na ďalších chránených právach a slobodách, jeho cti a dôstojnosti,
izoluje ho v kontakte s blízkymi osobami, spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a pod. negatívne pocity,
čo vyplynulo z výpovedí žalobcu, svedkyne B. L. B. Z. L., ktorí potvrdili traumatizujúci zážitok žalobcu
spojený s výkonom väzby, ako aj z predloženej zdravotnej dokumentácie žalobcu počas výkonu väzby,
v ktorej sú okrem iného zaznamenané problémy žalobcu so spánkom, nervozita, nevoľnosť po tom, ako

sa dozvedel, že mu nebude umožnená návšteva. Manželka žalobcu vo výpovedi potvrdila, že žaloba
si len veľmi ťažko zvykal na obmedzenia spojené s výkonom väzby a odlúčenie od rodiny znásobené
tým, že prvá návšteva rodinného príslušníka bola žalobcovi umožnená až v priebehu marca 2005 (cca
3 mesiace po obmedzení osobnej slobody).

28. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy za výkon väzby je všeobecnými súdmi pri zohľadnení
rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, rozdielnej životnej úrovne členských štátov
(viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010) a finančných limitov pri priznávaní
odškodnenia obetiam trestných činov priznávané odškodnenie v rozmedzí 20 až 60 eur/1 deň,
avšak súd prvej inštancie nevylúčil vybočenie z takto určeného rozpätia vzhľadom na individuálne

okolnosti konkrétneho prípadu. Za skutočnosť svedčiacu vyššej ako v minimálnom rozsahu priznávanej
nemajetkovej ujmy za výkon väzby súd prvej inštancie považoval jednak charakter väzby, a to
najprísnejšiu formu kolúznej väzby s prísnejším režimom a obmedzeniami v spojení s povahou trestnej
veci, t. j. závažnou organizovanou trestnou činnosťou, ako aj skutočnosť, že k zadržaniu žalobcu došlo v
predvianočnom období a väzba bola vykonávaná počas vianočných sviatkov, kedy odlúčenie od rodiny,

je bez ohľadu na dôvod, objektívne citeľnejšie pociťované. Traumu spojenú s jeho vzatím do väzby
znásobila aj skutočnosť, že k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, ktorý do toho času viedol riadny a
bezúhonný život, prišlo súčasne so vznesením obvinenia (t. j. žalobca do okamihu obmedzenia osobnej
slobody nemal vedomosť o trestnom stíhaní). Rovnako žalobca bol obmedzený na osobnej slobode bez
možnosti informovania najbližších, v predvianočnom období a v čase, kedy mal dve nezaopatrené deti

a bol jediným živiteľom rodiny, čo by objektívne u každej osoby v porovnateľnej situácii znásobovalo
obavy a psychické útrapy ako negatívne dôsledky prirodzene spojené s väzobným trestným stíhaním.

29. Pri posudzovaní proporcionality nemajetkovej ujmy zohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie a
obmedzenie osobnej slobody žalobcu bolo vedené pre závažnú organizované trestnú činnosť pod

hrozbouvysokéhotrestu,zospáchaniaktorejžalovanáobviňovalažalobcu,aktorámunebolavtrestnom
konaní preukázaná, ako aj bezúhonný, riadny, usporiadaný spoločenský a rodinný život, ktorý viedol
žalobca pred trestným stíhaním a vzatím do väzby. Prihliadol aj na to, že žalobca pri výkone práce
obsluhy na čerpacej stanici v meste s menším počtom obyvateľom bol v úzkom kontakte s verejnosťou,
ktorá prostredníctvom médií bola informovaná o údajnej trestnej činnosti a minimálne blízke okolie,

nakoľko z obsahu žalobcom predloženého článku v periodiku Pokrok a prepisov reportáží vyplynulo,
že medializované údaje rešpektovali princíp prezumpcie neviny a bez ďalšieho nebolo z nich možné
stotožniť osobu žalobcu, malo vedomosť o jeho trestnom stíhaní, čo dosvedčovala aj výpoveď žalobcu
a jeho manželky, ktorí boli v bežnom živote po prepustení žalobcu z väzby konfrontovaní s týmitonegatívnymi skutočnosťami. Zároveň vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rodinné väzby boli
najviac narušené počas výkonu väzby a po prepustení žalobcu sa síce nevrátili do „bežných koľají“,
avšak rodina a blízke osoby, brat žalobcu nestratili dôveru v jeho bezúhonnosť. Výpoveď svedkov

v konaní však potvrdila citeľný zásah do rodinného života žalobcu, ktorý aj po prepustení z výkonu
väzby zostal poznačený v dôsledku zmien v jeho správaní, keď žalobca sa stiahol z aktívnejšieho
spoločenského života a na minimum obmedzil aj spoločné rodinné aktivity na verejnosti a psychickú
záťaž spojenú s výkonom väzby a trestným stíhaním sa snažil prekonávať pracovnou činnosťou na úkor
rodinného života.

30. V neprospech priznania na náhrady nemajetkovej ujmy na hornej hranice uvedeného cenového
rozpätia svedčila skutočnosť, že žalobca v dôsledku výkonu väzby a trestného stíhania neprišiel
o prácu, aj keď počas jej výkonu v rámci pracovného kolektívu ako aj styku s verejnosťou bol
konfrontovaný so skutočnosti týkajúcimi sa jeho trestného stíhania. Rovnako v konaní nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi jeho zdravotnými problémami a výkonom väzby či trestným

stíhaním, keď problémami s chrbticou preukázateľne trpel už pred vzatím do väzby, čo však samozrejme
nevylučuje existenciu psychickej ujmy, ktorá sa následne (nie bezprostredne a priamo) druhotne mohla
prejaviť aj srdcovocievnych problémoch.

31. Z takto zohľadnených markantných skutočností súd prvej inštancie uvážil, že u žalobcu nie je dôvod

držať sa na hornej hranici praxou stanoveného rozpätia a odškodnenie vo výške cca 40 eur za 1
deň obmedzenia osobnej slobody, t. j. 6.200 eur za dobu výkonu väzby 154 dní považoval v danom
prípade za proporcionálne a zodpovedajúce všeobecným princípom spravodlivosti, ako aj individuálnym
okolnostiam prípadu. Opodstatnenosť nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj výšku
odškodnenia podľa iných hmotnoprávnych predpisov, či ustálenú súdnu prax Európskeho súdu pre

ľudské práva, v žalobcom uplatnenej výške 30.000 eur, nebola podľa súdu prvej inštancie vykonaným
dokazovaním preukázaná.

32. Pokiaľ sa týka ujmy žalobcu v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním považoval súd prvej
inštancie za potrebné uviesť, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne

stíhaného, aj to aj napriek tomu, že do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia sa na neho
hľadí ako na nevinného (zásada prezumpcie neviny). Trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného
a osobného života jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti, o to viac, ak sa v konaní nepreukáže jeho
opodstatnenosť. Pre posúdenie intenzity tejto záťaže a dôsledkov na život žalobcu súd okrem vyššie
opísaných negatívnych dôsledkov, ktoré spolu s výkonom väzby mali nepochybne negatívny vplyv na

spoločenský, rodinný a pracovný život a jeho dobrú povesť, zohľadnil aj dĺžku a závažnosť trestného
stíhania, počas ktorého bol žalobca vystavený neistote spojenej s hrozbou odsúdenia a potrestania
vysokým trestom a ďalšieho žalobcom zle znášaného obmedzenia osobnej slobody, a to aj v prípade
jeho uloženia na spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, a bez ukončenia ktorého mu nemohla
byť prinavrátená dôvera širšieho okolia. Za primeranú a adekvátnu z nárokovaných 10.000 eur tak

považoval sumu 6.000 eur za trestné stíhanie vedené pre závažný organizovaný zločin v predsúdnom
konaní po dobu 6 a pol roka (od decembra 2004 do mája 2011), počas ktorej bol žalobca vystavený
neistote spojenej s hrozbou odsúdenia a potrestania vysokým trestom aj v prípade jeho uloženia na
spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, a bez ukončenia ktorého mu nemohla byť prinavrátená
dôvera širšieho okolia.

33. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy na základe opísaných kritérií a vykonaným dokazovaním
zistených skutočností bola výsledkom snahy súdu prvej inštancie o nebagatelizovateľné zohľadnenie
v osobnostnej sfére žalobcu vzniknutej ujmy podrobené komparácii so skutkovo obdobnými súdnou
praxou odškodňovanými prípadmi, zároveň nepresahuje hornú hranicu odškodňovania obetí násilných

trestných činov v rozhodnom čase stanovenú zákonom č. 215/2006 Z. z. a nezakladá nadhodnotené a
neprimerané odškodnenie na úkor štátu, naopak je primeraná intenzite a dĺžku trvania zásahu do života
pred aj po trestnom stíhaní bezúhonného žalobcu. Pri komparácií s hmotnoprávnou úpravou zákona
č. 215/2006 Z. z., na ktorú poukazoval aj odvolací súd, je nevyhnutné zohľadniť výraznosť zásahu do
osobnostnej sféry poškodeného, či už v dôsledku takmer polročného obmedzenia osobnej slobody, ako

aj pre predsúdnu fázu trestného konania neprimerane dlhého trestného stíhania vedeného pre závažný
organizovaný zločin, ktoré spôsobovali dlhodobé psychické útrapy žalobcu, neistý stav pre jeho budúci
„možno slobodný“ život a ovplyvňovali aj najbližšie rodinné väzby, čo je porovnateľné s morálnou škodou
spôsobenou trestnými činmi uvedenými v zákona č. 215/2006 Z. z. Súčasne považoval za potrebnéuviesť,žeajkeďpriznanánáhradanemajetkovejujmyneprevyšujestropzavedenýlegislatívnouzmenou
zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od 1.1.2013 (§ 17 ods. 4), táto hmotnoprávna úprava nie je pre
posúdenie danej veci relevantná, čo však nevylučuje jej zohľadnenie ako jedného z demonštratívnych

kritérií limitujúcich úvahu súdu pri kvantifikovaní výšky nemajetkovej ujmy (viď rozhodnutir Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27.4.2006, sp. zn. 4Cdo/171/2005, ktorý pri obhájení záveru o tom, že nemožno pri
odškodňovaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. priznávať neprimerané, či dokonca premrštené sumy,
ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, poukázal na komparáciu napr.
s odškodňovaním zásahov do práva na ochranu osobnosti, či zásahmi do iných základných a ústavne

zaručených práv a slobôd, ujmy na živote a zdraví, obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
30.9.2013, sp. zn. 6MCdo/15/2012, a zo dňa 7.8.2018, sp. zn. 3Cdo/7/2017).

34. V predmetnej veci si žalobca uplatnil ako príslušenstvo celého žalovaného nároku aj úrok z
omeškaniavovýške8,75%ročneod12.8.2012dozaplatenia.Súdprvejinštanciezadôvodnýpovažoval
len úrok z omeškania s náhradou skutočnej škody a ušlého zisku, kedy žalovaná mala zákonom

stanovenú 6 mesačnú lehotu pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu na náhradu škody, ktorá jej bola
doručená dňa 14.2.2012, t. j. najneskôr márnym uplynutím tejto lehoty by sa dostala do omeškania
s náhradou skutočnej škody. V danom prípade sa žalovaná do omeškania dostala dňa 12.2.2012,
kedy žalobcovi oznámila, že jeho nárok neuspokojí, vzhľadom na viazanosť súdu žalobným petitom a
nemožnosť priznania vyššej ako žalobcom uplatnenej sumy; súd prvej inštancie žalobcovi priznal úrok

z omeškania od 11.8.2012 do zaplatenia v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami v spojení
s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. a žalobným návrhom. V časti príslušenstva nepriznal žalobcovi
úrok z omeškania za súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v zmysle ustálenej súdnej
praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011) majúcej pôvod v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR publikovanom pod R 45/2000; povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splatnosti.

35. Paričnú lehotu súd prvej inštancie s poukazom na § 232 ods. 3 C. s. p. určil v žalovanou požadovanej
dĺžke 30 dní, keď do úvahy vzal všeobecne známu administratívno- časovú náročnosť vykonania
úhradyzostranyžalovanejpodmienenúosobitnýmschvaľovacímprocesomnevyhnutnýmpreuvoľnenie

finančných prostriedkov danou štátnou inštitúciou.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené podrobné zdôvodnenie súd v časti, v ktorej vyhodnotil žalobu ako
dôvodnú v jednotlivých nárokoch, tejto vyhovel a vo zvyšku ju zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

37. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, ods.
2 C. s. p., keď musel zohľadniť skutočnosť, že predmetom konania boli dva samostatné nároky, a to
nárok na náhradu majetkovej škody (trovy obhajoby, ušlý zisk, iná skutočná škoda) a peňažná náhrada
nemajetkovej ujmy, čo vedie k potrebe samostatného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania vo

vzťahu ku každému z nich. V časti skutočnej škody žalobca požadoval istinu vo výške 5.600,84 eura, z
ktorej mu bola priznaná suma 3.034,11 eura, čo predstavuje 54,17 % úspech žalobcu a 45,83 % úspech
žalovanej. Vzhľadom k porovnateľnej úspešnosti oboch strán sporu v tejto v časti majetkovej škody súd
prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania o zaplatenie skutočnej
škody a ušlého zisku. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania o priznanie nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktorej výška bola závislá na úvahe súdu, v zmysle ustálenej súdnej praxe musel rozlíšiť čo
je základné (dôvodnosť nároku ako takého) a čo sprevádzajúce (samotná výška plnenia) a v prípade
preukázanosti základu žalovaného nároku priznať plnú náhradu trov konania z výšky súdom prisúdenej
sumy, čo zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného plnenia (viď nález
Ústavného súdu SR zo dňa 15.4.2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Žalobcovi, ktorého základ nároku na

odškodnenie nemajetkovej ujmy bol daný, preto priznal nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100
% zo súdom priznanej sumy, t. j. z 12.200 eur.

38. Proti rozsudku vo výrokoch I. a IV. podala žalovaná odvolanie a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
vnapadnutomvyhovujúcomvýrokuzmeniťažalobuzamietnuť.Podstatnýmzhrnutímskutkovýchtvrdení

a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastávala názor, že v časti, vktorejsižalobcauplatňujenáhraduškody/ušléhozisku/nemajetkovejujmyspôsobenejvyššieuvedenými
rozhodnutiami o väzbe nie je Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR pasívne
legitimovaná s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. Ustanovenie § 4 ods.

1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne určuje, že ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci,
ktorý patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, vo veci náhrady škody koná ten orgán, u
ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku a ak žiadosť bola podaná na viacerých
príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Žalobca podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 14.2.2012 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z

dôvodu zmeny zákona č. 514/2003 Z. z. zákonom č. 412/2012 Z. z. nie je na túto vec možné aplikovať
§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., ale tiež nie je možné paušalizovať, že s poukazom na
to, že sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol prokurátor, má v mene štátu konať v
tejto veci výlučne Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR. V časti uplatňovania
náhrady škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy za väzbu v trvaní od 14.12.2004 do 17.5.2005 nejde
o priamy, bezprostredný a neprerušený vzťah k uzneseniu o vznesení obvinenia, keďže žalobca bol

vzatý do väzby uzneseniami súdov. Podľa žalovanej preto súd prvej inštancie správne pôvodne konal so
žalovanou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR. V tejto súvislosti poukázala napr. na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/278/2017-119, zo dňa 31.5.2018, ako aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/149/2011, zo dňa 26.9.2012. Nárok na náhradu škody, ušlého zisku
a nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a z titulu uznesenia o vznesení obvinenia je možné

odčleniť(vrámcirozsahu,ktorýbolpredbežneprerokovaný)akonať(pokiaľideouplatnenýnároktitulom
rozhodnutí o väzbe) so žalovanou Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
SR. Pokiaľ ide náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi,
žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou SR mala za to, že orgánom príslušným konať v mene
štátu je v tomto prípade Ministerstvo vnútra SR (poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 8Cdo/289/2014, zo dňa 14.10.2015; publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 6/2016). Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v
Bratislave č. k. 10Co/29/2017-446, zo dňa 31.1.2019 (odsek 13) je zrejmé, že krajský súd pri určení
príslušnosti Generálnej prokuratúry SR na konanie vychádzal práve z citovaného rozsudku Najvyššieho
súduSR;napriektomu,ževtrestnejvecižalobcuobžalobanapríslušnýtrestnýsúdnikdypodanánebola,

ustálil krajský súd ako orgán konajúci v mene štátu Generálnu prokuratúru SR.

39. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zistiteľné, že súd prvej inštancie ustálil, že žalobný
návrh voči Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR je z pohľadu jeho právneho
základu podaný dôvodne, žalobca mal preukázať existenciu nezákonného rozhodnutia v podobe

uznesenia o vznesení obvinenia. Predmetným uznesením vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania v Bratislave začal trestné stíhanie a
vzniesol žalobcovi obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005 a trestný
čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. c)

Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005. Nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že
uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru
vyšetrovania v Bratislave zo 14.12.2004, sp. zn. PPZ-100/BOK-C-2004, o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia žalobcovi je nezákonným rozhodnutím. Citujúc § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.5.2011, § 163 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku v znení

účinnom do 31.12.2005; argumentovala, že zákon stanovoval, za akých konkrétnych okolností malo
byť rozhodnutie o vznesení obvinenia vydané (ak je na podklade zistených skutočností dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba). Tieto okolnosti je možno stručne označiť ako
dôvodnosť vznesenia obvinenia. V podstate je to zákonom požadovaný stupeň poznania alebo zistenia,
že bol spáchaný trestný čin a ktorou osobou. Výraz „dostatočne“, ktorý zákonodarca použil v ustanovení

§ 163 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.12.2005, nasvedčuje, že sa nevyžaduje
istota, ale stačí dostatočne zdôvodnená pravdepodobnosť. Po zistení tejto miery pravdepodobnosti
je teda povinnosťou vyšetrovateľa obvinenie konkrétnej osobe vzniesť. Presvedčenie o dôvodnosti
podozrenia a vznesení obvinenia, založené na vnútornom hodnotení dôkazov orgánom činným v
trestnom konaní ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, však nie je totožné s presvedčením

súdu o vine. Z podanej žaloby vyplýva, že nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia žalobca
odvodzuje od tej skutočnosti, že rozhodnutím dozorového prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2 Gv 240/09-535, zo dňa 23.5.2011, právoplatným 31.5.2011,
bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Právnakonštrukcia súdu prvej inštancie, spočívajúca v tom, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
je nezákonné len s poukazom na tú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené, však
nemá oporu v žiadnom z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Tento zákon v žiadnom ustanovení

neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia.
Pokiaľ ide o samotnú koncepciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu zastavenia
trestného stíhania žalobcu, žalovaná s touto nesúhlasila; rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít,
tak na vnútroštátnej, ako aj medzinárodnej úrovni, týkajúca sa posudzovania dôvodnosti žalobou
uplatneného nároku, zďaleka nie je jednostranná. Na tomto mieste žalovaná poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/64/2008, zo dňa 30.09.2009, v zmysle ktorého „Uznesenie o
vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto
rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin (ak na
podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou
osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody

oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia
rovnaký význam.“ Nad rámec uvedeného dodala, že súdom prvej inštancie prezentovanú konštrukciu
„nezákonnosti“ uznesenia o vznesení obvinenia, stotožňujúcu automaticky „nezákonnosť“ uznesenia o
vznesení obvinenia so zastavením trestného stíhania žalobcu, považuje za odporujúcu zneniu a účelu
zákona č. 514/2003 Z. z. Takto prezentovaný extenzívny výklad nezákonnosti rozhodnutia je v priamom

rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého primárnym (a jediným) predpokladom
pre konštatáciu nezákonnosti rozhodnutia, v rámci konania v režime zákona č. 514/2003 Z. z., je
zrušenie tohto rozhodnutia z dôvodu nezákonnosti príslušným orgánom. Vzhľadom na skutočnosť, že
uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi príslušným orgánom nikdy zrušené nebolo, nepreukázal
žalobca už prvý predpoklad pre priznanie náhrady škody v režime zákona č. 514/2003 Z. z., t. j.

samotnú nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi. Uznesenie dozorového prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2 Gv 240/09-535, zo dňa 23.5.2011,
právoplatné dňa 31.5.2011, bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi nenesie. V tomto smere
opätovne zvýraznila skutočnosť, že podmienky pre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, garantovaného v Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ustanovuje
zákon č. 514/2003 Z. z. (teda nie rozhodnutia súdov na ktoré súd prvej inštancie poukazuje), pričom
tento zákon v § 3 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 definuje pre priznanie takéhoto nároku jasné zákonné
pravidlá (k odvolaniu priložila rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/83/2018-261, zo dňa
28.4.2021, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/110/2013-199,

zo dňa 13.12.2017 v skutkovo prakticky totožnej právnej veci a ktorými bol zamietnutý nárok žalobcu
na náhradu škody uplatnený titulom uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi s neskorším zastavením
jeho trestného stíhania dozorovým prokurátorom. Ďalej, podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 497/2016, zo dňa 15.6.2016 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/201/2007, zo
dňa 30.7.2008 „niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce

objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce
neoprávnenosťzásahu.Oneoprávnenýzásahdoosobnostifyzickejosobynejdevtedy,keďzasahujúcim
je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri
ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s
vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho nejde o neoprávnený

zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené
obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto
fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na tom sa nemení nič ani v prípade, ak by neskôr
prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby
alebo k oslobodeniu spod obžaloby.“ V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej lej „ESĽP“) vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť
č. 57404/08 z 20.06.2013), ktorý konštatoval, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania
voči určitej osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To
znamená, že musí predstavovať „spravodlivú rovnováhu“ medzi požiadavkami všeobecného záujmu
spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte ESĽP odkázal

na svoju rozhodovaciu činnosť (napríklad veci Beyeler proti Taliansku /veľký senát/ č. 33202/96, §
107, ESIT 2000-1 a Gledysheva proti Rusku, cit. Vyššie, § 65). Pokiaľ ide o podmienku „zákonnosti“
zásahu pri vedení trestného konania voči konkrétnej osobe v zmysle citovaného rozsudku ESĽP v
predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní uplatnili jednotlivéustanoveniatrestnýchkódexovzjavnenesprávne,resp.takýmspôsobom,abydosiahlisvojvoľnézávery.
Nebola zistená žiadna skutočnosť odôvodňujúca záver, že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých
orgány činné v trestnom konaní konali, neboli dostupné, presné a predvídateľné. Vedením trestného

stíhania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP pritom vo
svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti
a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu. ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že
skutočnosť, že sťažovateľ bol v prerokovávanej veci zbavený obžaloby, neznamená samo o sebe, že
jeho trestné stíhanie bolo nezákonné, alebo od počiatku inak chybné. ESĽP konštatoval, že dôkazné

požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz
nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba
trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala
trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom
konanínevyústiadoodsúdenia.Vzmysleuvedeného,zanezákonnérozhodnutiemožnotedapovažovať
lentakérozhodnutie,ktorénemalozákonnýpodkladužvčasejehovydania,anietakérozhodnutie,ktoré

bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo
zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani konštatovaná,
pričom len na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný
záver. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní

určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 ). Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k
posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia v ktorom sa trestné konanie vedie už pre
vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení
označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie

alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak
vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania
splnené všetky zákonné predpoklady, a z tohto dôvody nebolo zrušené dozorujúcim prokurátorom, ani
v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní

určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Z pripojeného trestného
spisu je pritom zrejmé, že skutočnosti odôvodňujúce vznesenia obvinenia žalobcovi v čase jeho
vydania existovali. Vyšetrovateľ v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že dôvodnosť podozrenia o
spáchaní trestného činu bola dostatočne zistená predovšetkým z obsahu prepisov záznamov o vykonaní
odposluchov telefonických hovorov medzi v tom čase obvinenými osobami (vrátane žalobcu). Za takto

v čase vznesenia obvinenia ustálenej dôkaznej situácie bolo povinnosťou vyšetrovateľa, zákonodarcom
imperatívne vyjadrenou v § 163 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.12.2005, vzniesť
žalobcovi obvinenie. Za existencie takých dôkazov, aké boli v danom čase zdokumentované vo
vyšetrovacom spise, bolo splnené kritérium dostatočne odôvodneného záveru o spáchaní trestného
činu určitou osobou, vyžadovaného v § 163 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.12.2005,

teda ak by bolo naďalej vedené trestné stíhanie len „vo veci“ a následne by orgány činné v trestnom
konaní vykonávali dôkazy, mohlo by týmto postupom dôjsť k porušeniu práv žalobcu ako obvineného
tak, ako to vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/13/2015, uverejneného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. Účelom a zmyslom
procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby

orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) mohli vykonávať procesne použiteľné
úkonypodľaTrestnéhoporiadkusmerujúcekzisteniupáchateľatrestnéhočinuakuvzneseniuobvinenia
konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia. Je neprípustné viesť trestné stíhanie len
„vo veci“ pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda so zjavným a jednoznačne
špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, eventuálne tiež označeným v uznesení o začatí

trestného stíhania menom, priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho, aby zároveň bolo
vznesené aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý
síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva
obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu,
zvoliť si obhajcu (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.3.2015, sp. zn. 2To/13/2015). Právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí
medzi základné práva, ktorých dostupnosť podľa Čl. 51 ods. 1 Ústavy SR je odkázaná na zákon č.
514/2003 Z. z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom však nie je právom absolútnym, pretože v zmysle Čl. 46 ods.3 v spojení s Čl. 51 ods. 1 Ústavy SR podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jej uplatnenie, t. j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, voči komu orgán verejnej moci
porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú naplnené všetky predpoklady

ustanovenévzákone(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4MCdo/20/2009).Preúspešnéuplatnenie
náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonných
podmienok, t. j. existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom, resp.
nezákonným rozhodnutím, pričom v prejednávanej veci nie je podľa názoru žalovanej splnená už prvá

podstatná a základná podmienka - existencia nezákonného rozhodnutia, a preto nie je v tejto veci daný
už samotný prvotný právny základ. Nárok žalobcu na náhradu škody/ušlého zisku/nemajetkovej ujmy
titulom nezákonného rozhodnutia preto podľa názoru žalovanej vôbec nevznikol.

40. Žalovaná taktiež zastávala názor, že v prejednávanej veci absentuje splnenie podmienok pre
priznanie náhrady škody (ušlého zisku, nemajetkovej ujmy) žalobcovi titulom väzby žalobcu. Žalovaná

má v tejto súvislosti za to, že žalobca si väzbu zavinil sám, čo s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z. vylučuje možnosť žalobcu domáhať sa požadovanej náhrady v režime zákona č.
514/2003Z.z.Napojednávanísúduprvejinštanciedňa19.10.2021žalovanánavrhlavykonaťakodôkaz
prepisy odposluchov telefonických hovorov žalobcu, ktoré tvoria súčasť pripojeného vyšetrovacieho
spisu (č. l. 1059, 1060, 1129, 1130, 1134, 1136, 1137, 1138, 1141 a 1156), ktoré podľa uznesenia o

vzneseníobvineniatvorilimateriálnyzákladpretrestnéstíhanie(aj)žalobcuakoobvineného.Vykonaním
týchto dôkazov by bolo preukázané konanie žalobcu, ktoré podľa názoru žalovanej bezprostredne
viedlo nielen k vzneseniu obvinenia žalobcovi, ale aj k jeho následnému väzobnému stíhaniu. Žalovaná
zdôrazňuje, že nie je možné dôsledne oddeliť zavinenie trestného stíhania (vznesenia obvinenia)
určitej osoby od zavinenia väzby tak, ako na to v odvolaním napadnutom rozsudku poukazuje súd

prvej inštancie. Dôvodnosť trestného stíhania (manifestovaná dostatočne odôvodneným záverom, že
určitá osoba spáchala trestný čin) nachádza svoje následné vyjadrenie v materiálnej podmienke väzby,
kedy súd rozhodujúci o existencii dôvodov väzby musí obligatórne skúmať, či trestné stíhanie voči
obvinenému je vedené dôvodne, t. j. či sú pre trestné stíhanie konkrétnej osoby ako obvineného splnené
podmienky vyjadrené v § 163 ods. 1 Trestného poriadku (resp. v súčasnosti v § 206 ods. 1 Trestného

poriadku účinného od 1.1.2006). Pokiaľ si teda konkrétna osoba svojim konaním zavinila vedenie
trestného stíhania (vznesenia obvinenia), teda ak v dôsledku konania takejto osoby možno konštatovať
existenciu dostatočne odôvodneného záveru o spáchaní konkrétneho trestného činu touto osobou,
potom zavinenie trestného stíhania (vznesenia obvinenia) možno stotožniť so zavinením materiálneho
dôvodu väzby, keďže tento je vyjadrený práve dôvodnosťou trestného stíhania, t. j. danosťou dostatočne

odôvodneného záveru o spáchaní konkrétneho trestného činu konkrétnou osobou. O rozlíšení zavinenia
väzbyodzavineniatrestnéhostíhania(vzneseniaobvinenia)možnouvažovaťlenvovzťahukformálnym
dôvodom väzby, teda k dôvodnej obave z konania zakladajúce konkrétne dôvody preventívnej, kolúznej,
resp. útekovej väzby. Vo vzťahu k obsahu zabezpečených prepisov odposluchov hovorov žalobcu
možno konštatovať, že tieto tvorili materiálny základ pre vznesenie obvinenia žalobcovi. Z obsahu

zabezpečených prepisov vyplýva prinajmenšom „neštandardný“ spôsob výkonu povolania taxikára zo
stany žalobcu, kedy tento za vykonané „prepravné služby“ prijíma odmenu v USD, na „zákazníkov“
má čakať so zhasnutými svetlami, aby títo vedeli, že sa jedná o to „správne auto“ (č. l. 1130, 1134),
či dokonca „zákazníkom“ požičiavať peniaze (č. l. 1129, 1134). Tento spôsob výkonu taxikárskej
činnosti žalobcu vyhodnotili orgány činné v trestom konaní, v kontexte s obsahom ďalších v tom čase

zabezpečených dôkazov, predovšetkým odposluchov ďalších osôb participujúcich na predpokladanej
trestnej činnosti, ako parciálnu súčasť konania tvoriaceho objektívnu stránku stíhaných trestných činov,
vyjadrenú v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Pokiaľ by žalovaný spôsobom zachyteným
na zabezpečených odposluchoch nekonal, nikdy by orgánom činným v trestnom konaní nedal dôvod nie
len k vzneseniu obvinenia voči jeho osobe, ale ani následne k jeho väzobnému stíhaniu, a to z dôvodu

absencie materiálneho dôvodu väzby, keďže do väzby možno vziať len obvinenú osobu. Pre účely
posúdenia otázky zavinenia väzby žalobcom potom možno prijať záver, že pokiaľ by žalobca vykonával
svoju pracovnú činnosť štandardným spôsobom, nebol by zadal dôvod nie len pre vzatie svojej osoby
do väzby, ale ani len pre vznesenie obvinenia voči svojej osobe.

41. Nestotožnila sa ani so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní vzniku skutočnej škody
(spočívajúcej v úhrade trov právneho zastúpenia žalobcu), ktorý súd prvej inštancie odvodil od
príjmovéhopokladničnéhoblokuvystavenéhoA..Š.dňa14.3.2005askutočnosti,žežalobcaasvedkyňa
B. L. tvorili (a stále tvoria) manželstvo, a teda uhradené peňažné prostriedky spadali do masy ichbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predovšetkým, skutková okolnosť manželstva žalobcu a
B. L. nebola v priebehu konania nikdy sporná, z tejto vychádzal súd prvej inštancie už pri vydaní
v poradí prvého rozhodnutia, rovnako následne aj Krajský súd v Bratislave pri vydaní uznesenia

sp. zn. 10Co/29/2017, zo dňa 31.1.2019, ktorým zrušil pôvodné prvoinštančné rozhodnutie v tejto
právnej veci a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave
pritom v odseku 28 odôvodnenia predmetného uznesenia súdu prvej inštancie okrem iného vytkol, že
súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť skutočnosti, že žalobca predložením príjmového
pokladničného dokladu zo dňa 14.3.2005 nepreukázal, že sa jeho majetok zmenšil o sumu 1.659,59

eura, keďže advokát A.. Š. prijal peniaze od jeho manželky B. L.. Odvolací súd tak pre účely ďalšieho
konania a rozhodovania súdu prvej inštancie vyslovil pre súd prvej inštancie záväzný právny názor
o nepreukázaní zmenšenia majetku žalobcu úhradou trov právneho zastúpenia jeho manželkou, a
teda o nepreukázaní vzniku skutočnej škody u žalobcu. Odvolací súd pritom k tomuto záveru dospel,
ako subjekt znalý práva, nepochybne za znalosti právneho režimu bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Súd prvej inštancie však v ďalšom konaní postupoval v rozpore s vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu, pričom bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania v tomto smere (a teda pri
nezmenených preukázaných skutkových okolnostiach) priznal žalobcovi časť uplatnenej náhrady škody,
osvojac si pritom skutkové tvrdenie žalobcu (navyše žalovanou účinne popreté) o tom, že vyplatené
peňažné prostriedky spadali do masy BSM žalobcu a jeho manželky B. L. (a teda ich vyplatením došlo
k zmenšeniu majetku aj na strane žalobcu).

42. Odvolaním napadnutým rozsudkom priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 12.200 eur, z toho 6.200 eur titulom väzby žalobcu a 6.000 eur titulom jeho trestného
stíhania. Z odôvodnenia rozsudku je potom v tomto smere zistiteľné, že skutkovým podkladom pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi boli predovšetkým svedecké výpovede B. L. B. Z. L.,

resp. predložená zdravotná dokumentácia žalobcu, ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie preukázali
výrazný negatívny zásah do osobnostnej sféry žalobcu, vyžadujúci reparáciu prostredníctvom priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. K otázke splnenia podmienok pre vznik nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu a ich následného (ne)preukázania v prebiehajúcom konaní sa žalovaná obsiahlo
vyjadrovala tak v rámci konania pred súdom prvej inštancie (vyjadrenia zo 16.1.2013, 8.4.2015,

22.3.2016,25.6.2020),akoajvodvolanípodanom5.8.2016.Vtomtosmeresažalovanávplnomrozsahu
pridržiava ich obsahu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru
zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej
sféry fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej

úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu, pričom základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy
by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom
posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností
konkrétneho prípad, musí sa prihliadať na intenzitu, povahu a spôsob zásahu, k charakteru a rozsahu
hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté atď. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd

musí vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a
určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/80/2019). Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/25/2019, zo dňa 20.6.2019, ktoré bolo zverejnené v
časopise Zo súdnej praxe č. 5/2019 pod č. 41 aj príslušnou poznámkou, podľa ktorej „Predmetné

rozhodnutie najvyššieho súdu prispieva k postupnému ustáleniu rozhodovacej praxe všeobecných
súdov pri riešení otázky, podľa akých kritérií má byť určená primeraná výška náhrady nemajetkovej
ujmy... a náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a
dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné trestné činy“. - t. j. odškodnenie, ktoré je možné priznať podľa zákona č. 274/2017 Z. z. a ktoré

podľa tohto zákona, ak bola trestným činom spôsobená smrť, čo je nesporne najzávažnejšie a nezvratné
poškodenie fyzickej osoby, je možné priznať maximálne v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (§
12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z.). Aj keď § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., obsahujúce obmedzenie maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v režime
zákona č. 514/2003 Z. z., nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, možno predmetné ustanovenie v aktuálne

účinnom znení, považovať za akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Aktuálne platné znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia obete násilného trestného činu.
Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnémuzásahu do zdravia či dokonca života, preto možno považovať za primerané, aby odškodnenie za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky
na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s tézou, že ľudský život má

najvyššiu hodnotu, od ktorej sa nevyhnutne odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu
pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada, napr. v konaniach o ochranu osobnosti, nemala byť
neprimeraná iným finančným kompenzáciám, napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli
spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne aj Najvyšší súd
SR už v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005, zo dňa 27.4.2006 uviedol, že priznávanie premrštených

súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré
ujmy na iných základných právach (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/21/2019). Aj
z ďalšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018, sp. zn.
7Cdo/100/2017) vyplýva, vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy, potreba prihliadať na vnútroštátnu
právnu úpravu, aby sa nebagatelizovala ujma spôsobená obetiam trestných činov vo vzťahu k ujme na
cti, ktorou v týchto sporoch (t. j. sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy - pozn. žalovanej) argumentujú

žalobcovia. V roku 2012, kedy bola žaloba podaná na súd, bola minimálna mzda vo výške 327,20
eura, t. j. jej päťdesiatnásobok na účely odškodňovania obetí trestných činov podľa § 6 v tom čase
účinného zákona č. 215/2006 Z. z. predstavuje sumu 16.360 eur. Súdom prvej inštancie priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.200 eur (a teda dosahujúcu takmer 75 % maximálnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 215/2006 Z. z.) považovala žalovaná vzhľadom

na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, vychádzajúc z vyššie uvedených právno-teoretických
východísk, za neprimeranú, čo odôvodňuje tým, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný zásah
do osobnostnej sféry žalobcu v intenzite odôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške,
ku ktorej napokon pristúpil súd prvej inštancie, konkrétne: (i) Žalobca v dôsledku vzneseného obvinenia
a následného vzatia do väzby neprišiel o prácu, ktorú pred tým vykonával. (ii) Žalobca nepreukázal, že

by vznesenie obvinenia a následné vzatie do väzby malo negatívny vzťah na oblasť vzťahov s blízkymi
priateľmi(vovýpovedinapojednávaní4.9.2014síceuviedol,že„niektorí“kamarátisamuotočilichrbtom,
týchto však nijako nekonkretizoval a nežiadal vykonať žiadne dôkazy preukazujúce toto tvrdenie (napr.
výsluch niektorého z týchto bývalých „kamarátov“). (iii) V konaní nebola preukázaná priama príčinná
súvislosť medzi vznesením obvinenia žalobcovi, resp. jeho vzatím do väzby a zdravotnými problémami

žalobcu (k tomu podrobne vo vyjadreniach žalovanej z 8.4.2015 a 22.3.2016). (iv) Tvrdené negatívne
následky trestného stíhania žalobcu a jeho vzatia do väzby, ktoré sa mali prejaviť na členoch rodiny
žalobcu (manželka, dcéry) nemožno na účely náhrady nemajetkovej ujmy posudzovať ako zásah do
osobnej sféry žalobcu. V prípade, ak dotknuté osoby tvrdia, že v dôsledku trestného stíhania žalobcu
boli samy dotknuté na svojich osobnostných právach, t. j. samy sú poškodenými osobami, sú tieto

osoby samy aktívne legitimované domáhať sa príslušnej satisfakcie za podmienok predpokladaných
platnou právnou úpravou. Prípadný zásah do osobnostnej sféry blízkych osôb žalobcu tak nemožno
stotožňovať zo zásahom do osobnostnej sféry žalobcu. (v) Po vydaní zrušujúceho uznesenia Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/29/2017, zo dňa z 31.1.2019, súd prvej inštancie na pojednávaní
konanom 24.6.2021 vykonal ako dôkaz žalobcom predložené novinové články z týždenníka S., resp.

články z tlače a prepisy reportáži R. Z., ktoré mali podľa tvrdenia žalobcu medializovať priebeh trestného
stíhania vedeného voči žalobcovi a tým významne zvýšiť intenzitu zásahu vedeného trestného stíhania
do osobnostnej sféry žalobcu. Z obsahu vykonaných dôkazov pritom vyplynulo, že meno a priezvisko
žalobcu ako obvineného nebolo zverejnené ani v jednom z týchto prípadov, z predložených článkov,
resp. televíznych reportáži tak nebolo možné osobu žalobcu nijakým spôsobom identifikovať, a teda

medializácia predmetného trestného stíhania nemohla žiadnym spôsobom zvýšiť intenzitu zásahu
trestného stíhania žalobcu do jeho osobnostnej sféry. V konaní tak bolo preukázané, že medializácia
trestnej veci žalobcu nemohla objektívne vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostných práv, nakoľko
meno a priezvisko žalobcu v súvislosti s prebiehajúcim trestným stíhaním nikdy zverejnené nebolo.
Žalovaná uviedla, že v zmysle ustálenej súdnej praxe je pre zachovanie zásady právnej istoty na mieste,

aby výška nároku nemajetkovej ujmy bola určená aj z hľadiska využitia komparačnej metódy vo vzťahu
k iným obdobným prípadom (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Co/80/2019). Ako
príklady iných obdobných vecí, za podobných skutkových okolností, žalovaná uviedla napr. rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16Co/19/2016 (za 6 rokov trvajúce trestné stíhanie priznaná nemajetková ujma 2.500 eur), alebo

rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/118/2018 (za 8 rokov trvajúce trestné stíhanie priznaná
nemajetková ujma 2.000 eur).43. Vyčítala tiež súdu prvej inštancie, že spôsob určenia náhrady trov konania, ku ktorému súd prvej
inštancie pristúpil, nemá v súčasnosti žiadny pozitívno-právny základ (takúto právnu úpravu, obsiahnutú
v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku neprevzal Civilný sporový poriadok. Poukázala na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018, zo dňa 13.2.2020, v zmysle ktorého „Aplikácia zásady
úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu,
musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných
vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe
jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva

napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v
podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol
úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s
výrazným obmedzením.“ Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalovanej pochybil, keď priznal žalobcovi
v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 % napriek tomu, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 40.000 eur, ktorá suma zjavne presahuje obvyklú výšku priznávanú súdmi v obdobných
prípadoch. Žalobca tak navyše urobil za situácie, kedy bol zastúpený advokátom, u ktorého bolo možné
predpokladať znalosť relevantnej rozhodovacej činnosti súdov v týchto iných veciach. Priznaná suma
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 12.200 eur predstavuje 30,5 % žalovanej sumy, úspech
žalovanejpretopredstavuje69,5%,ktorúskutočnosťmalsúdprvejinštancieprirozhodovaníonárokuna

náhradu trov konania zohľadniť. S poukazom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že s prihliadnutím na procesný úspech
žalovanej vo veci, keďže si žalovaná nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatnila, žalovanej
tento nárok voči žalobcovi neprizná.

44. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že po jeho prečítaní zostal znechutený, pobúrený a
takmer skolaboval. Tvrdenie žalovanej, že v časti, v ktorej si uplatňuje náhradu škody (ušlého zisku)
nemajetkovej ujmy nie je Generálna prokuratúra pasívne legitimovaná a podľa nej súd prvej inštancie
správne pôvodne konal so žalovanou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR mu ako človekovi
jednoduchému, neznalému zákonov, pripadalo neskutočné, ba až absurdné, keď súdna prax nie je

ustálená a každý orgán si ju vysvetľuje po svojom a v konečnom dôsledku spôsobuje v mojom prípade
zbytočné prieťahy. Konanie voči jeho osobe v tejto veci prebieha už len na súdoch desiaty rok. Celých
6 rokov sa súdil so žalovanou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR, 3 roky so žalovanou
zastúpenou Generálnou prokuratúrou SR a právom sa pýta, že koľko rokov ešte bude sporové konanie
trvať a voči komu si má vlastne uplatniť náhradu za ujmy, ktoré jemu a jeho rodine spôsobil štát tým,

že uvrhol na jeho osobu trestné a väzobné stíhanie, ktoré prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP
SR, Bratislava v uznesení sp. zn. VII/2 Gv 240/09-535 v Pezinku zo dňa 23.5.2011, zastavil, pretože
je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo a kde v odôvodnení uznesenia
uviedol, že rozhodnutia sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Bratislave, ktoré
vlastne prikazovali zabezpečiť dôkazy - záznamy telefonickej prevádzky, neboli vydané v súlade s vtedy

platnými právnymi predpismi, a preto je ich potrebné považovať za nezákonné a v konečnom dôsledku
aj dôkazy, ktoré boli na ich základe získané, nie je možné považovať za získané v súlade so zákonom,
resp. ich použiť pri rozhodnutí vo veci. Ak má štát právo ba až povinnosť zasahovať do práv jednotlivca
v dôsledku výkonu verejnej moci a ak je štát ozaj aj štátom právnym, tak potom musí niesť za konanie
svojich orgánov aj zodpovednosť. Protistrana napáda takmer všetky súdom priznané náhrady. Nie je v

jeho záujme sa ku všetkým výhradám vyjadrovať, ale k niektorých mi nedá, aby nereagoval. A práve
takoujeajnázoržalovanej,ževprejednávanejveciabsentujesplneniepodmienokprepriznanienáhrady
škody (ušlého zisku, nemajetkovej ujmy) žalobcovi titulom väzby žalobcu. Žalovaná má v tejto súvislosti
za to, že si väzbu zavinil sám, čo vylučuje možnosť žalobcu domáhať sa požadovanej náhrady v režime
zákona č. 514/2003 Z. z. Preto sa pýtal, čím si sám zapríčinil väzbu? Existuje relevantnejší dôkaz akým

je výrok prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR sp. zn. VII/2 Gv 240/09-535, zo dňa 23.5.2011,
ktorý podľa § 215 ods. l písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie voči nemu zastavil, pretože je
nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo? Keďže sa skutok nestal, tak si
ani nemohol väzbu zaviniť sám. A keďže nebolo skutku, nebolo ani dôvodu na väzbu. V mieste bydliska
požíval povesť zodpovedného, spoľahlivého, svedomitého a pracovitého človeka. Viedol usporiadaný,

ba až príkladný manželský a rodinný život, nebol kriminálnik, výtržník, asociál, povaľač ani špekulant,
neurobil nič, čo by bolo v rozpore so zákonom, celý život poctivo pracoval, živil seba aj rodinu a dostával
pravidelný príjem. Nikdy nebol trestaný, ani len priestupkovo riešený. A hneď po zadržaní bol izolovaný
a pod dohľadom orgánov činných v trestnom konaní, s ktorými spolupracoval, nekládol žiadny agresívnyodpor, takže ani tu nebol priestor na vyvíjanie takej činnosti, ktorou by si mohol privodiť väzbu sám.
Považoval za potrebné dodať, že ho prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR neoslobodil spod
obvinenia, preto že sa mu trestná činnosť nevedela dokázať, ale preto, že sa skutok nestal. Čo je asi

rozdiel. Do dnešného dňa vlastne nevie, čo mu bolo konkrétne vyšetrovateľom dávané za vinu, lebo
obvinenie voči jeho osobe bolo vo veľmi všeobecnej rovine. Údajne niekedy v období od 11.6.2004
do 14.12.2004 mal, ale nevie nič konkrétne, čo mal spôsobiť, len je zaujímavé, že do haliera bola
vyšetrovateľom vyčíslená škoda, ktorá bola spôsobená údajnou trestnou činnosťou zločineckej skupiny,
ktorej členom mal byť aj on. Žiť viac ako 6 rokov s vedomím, že je ťažkým zločincom, (veď mu hrozil trest

odňatia slobody vo výške 8 až 12 rokov) je naozaj veľmi silné sústo. Jediným dôkazom proti jeho osobe
boli telefónne odposluchy, ktoré boli získané nezákonne, čo vlastne skonštatoval aj samotný prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR v odôvodnení spomínaného uznesenia. Takže do väzby bol vzatý
nedôvodne, ak nie aj nezákonne. K samotnému zaisteniu a zatknutiu sa vyjadrovať už nechcel, toto je
súdu veľmi dobre známe z podania zo dňa 4.9.2020, ktoré doložil do súdneho spisu.

45. Žalovaná sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie spočívajúcej v úhrade trov právneho
zastúpenie žalobcu, keď z predloženého vyúčtovania trov obhajoby posúdil ich účelnosť a za dôvodnú
v zmysle účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby považoval odmenu obhajcu v sume
1,135,56 eura. Je nesporné, že som musel byť v tomto ťažkom konaní zastúpený advokátom. Je
nespochybniteľné, že ním bol A.. A. Š., AK N. E. a preukázané, že mu manželka poskytla zálohu v sume

50.000 Sk (1.659,70 eura), ktoré prevzal a podal do spisu písomné vyhlásenie, že ho obhajoval len a
len v trestnej veci sp. zn. PPZ-100/BOK-C-2004 neskôr vedenej pod č. k. UHCP-13/NJ-Z-2011 a nie v
žiadnej inej. Prehlásil, že zloženú zálohu dňa 14.3.2005 zaúčtoval na trovy obhajoby vo veci PPZ-100/
BOK-C-2004 a táto nebola nikdy vrátená. Je nespochybniteľné, že zálohu na právne zastupovanie,
keďže bol uväznený, nemohol A.. Š. uhradiť osobne, je nespochybniteľné, že to niekto za neho urobiť

musel, je nespochybniteľné, že to urobila za neho manželka, a keby to neurobila ona, urobil by to niekto
iný, komu by túto finančnú čiastku, teda 50.000 Sk (čo bol na vtedajšiu dobu dosť značný obnos a v jeho
prípade predstavoval 6 až 7 mesačných platov) dlhoval a musel po výkone trestu vrátiť a vtedy by to už
jednoznačne znamenalo a bolo preukázané zníženie jeho majetku?

46. Čo ho ozaj, ale ozaj silno rozladilo, bolo konštatovanie žalovanej, že súdom prvej inštancie
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.200 eur považuje za neprimeranú z dôvodu,
že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný zásah do osobnostnej sféry žalobcu v intenzite
odôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške, ku ktorej napokon súd prvej inštancie
pristúpil. Konkrétne, že žalobca v dôsledku vzneseného obvinenia a následného vzatia do väzby

neprišiel o prácu, ktorú predtým vykonával. Pravda je ale taká, že ho bývalý zamestnávateľ do
zamestnania naspäť zobrať už nemienil, už ho nepotreboval, lebo za 5 mesiacov si musel nájsť za neho
náhradu, o čom svedčí aj to, že z väzby bol prepustený dňa 17.5.2005, ale do zamestnania nastúpil až
dňa 1.6.2005, takmer celé dva týždne bol doma bez práce, nezamestnaný. A že ho napokon naspäť po
2 týždňoch aj zobral, o to sa pričinil aj jeho vtedajší advokát v prípravnom konaní A.. Š. A., keď tento za

jeho návrat do zamestnania intervenoval u nájomcu P.. Š. K.. A určitú úlohu zohrala aj náhoda, keď mu
nečakane a náhle odišla jedna zamestnankyňa (S. A.) a keďže nechcel zaškoľovať niekoho nového, čo
byhostáloajznačnúfinančnúhotovosť,zobralhospäť.Alečastomudávalnajavo,žestratiljehodôveru.
Samotná práca ho už nenapĺňala, denne musel čeliť posmeškom, výsmechu a ironickým poznámkam zo
strany viacerých zákazníkov typu: „Čo tu robí basista a ešte s peniazmi“. Peniaze potom podal nie jemu,

ale kolegyni, ktorá na kase nebola, dokladala tovar. Vo všeobecnosti ľudia ani nepoznajú prezumpciu
neviny, nerozoznávajú väzbu od väzenia. Je človek pomerne citlivý a toto ustáť už nebolo v jeho silách.
Denne chodil z práce veľmi znechutený, unavený, a preto potom v septembri 2008 z benzínky na vlastnú
žiadosť odišiel a začal pracovať u súkromného podnikateľa - staviteľa striech, kde pracoval necelé 2
roky, ale pre časté PN a rapídne zhoršovanie zdravotného stavu na vlastnú žiadosť skončil.

47. Ďalšie tvrdenie žalovanej, že nepreukázal, že by vznesené obvinenie a následné vzatie do väzby
malo negatívny vplyv na oblasť vzťahov s blízkymi priateľmi, hoci vo výpovedi na pojednávaní dňa
4.9.2014 síce uviedol, že „niektorí“ kamaráti sa mu otočili chrbtom, ale nijako ich nekonkretizoval a
nežiadal vykonať dôkaz preukazujúci toto tvrdenie, napr. výsluch niektorého z týchto „kamarátov“. K

tomusnáďlentoľko,sícekamarátovnestratil(lenprevysvetlenie,jednalosaobývalýchkolegovzostarej
benzínky N. N., S. F., P. Š. - bývalá prenajímateľka benzínovej čerpacej stanice, s ktorými udržiaval ozaj
intenzívny kamarátsky vzťah, keď si navzájom pomáhali pri rôznych prácach okolo domu, navštevovali
sa,stretávalinaposedeniachprikáveavletespolusdeťmiajprikúpanínakúpaliskách),alekamarátskevzťahy sa navždy prerušili. Stretávajú sa už len náhodne, okrem pozdravu si už nemajú čo povedať a
myslel si, že o jeho nevine nie sú dodnes presvedčení. A že nenavrhol, ani netrval na ich výsluchu, bolo
jedine z toho dôvodu, že to v tej chvíli ani nepovažoval za tak potrebné, nechcel ich ťahať po súdoch

a nakoniec, povedzme si pravdu, ich výpoveď pred súdom by aj tak veľkú váhu nemala. K tvrdeniu
protistrany, že prípadný zásah do osobnostnej sféry blízkych osôb žalobcu tak nemožno stotožňovať so
zásahom do osobnostnej sféry samotného žalobcu musel uviesť toho viac. To si niekto ozaj myslí, že
ak manželovi a otcovi rodiny hrubým zásahom do jeho práv a slobôd tým, že ho na dlhých 5 mesiacov
uvalia do väzby a na dlhých 6,5 roka nad ním visí hrozba 8 až 12 ročného trestu za obzvlášť závažný

trestný čin, závažnejší ako za samotnú plánovanú úkladnú vraždu, sa týka len samotného žalobcu a
jeho rodiny nie? Že to neuškodí celej rodine? A že rodina (ak vôbec nejaké príkoria utrpela) si ich
má vymáhať od koho? Veď mu, a to je nespochybniteľné, že bol obvinený 6,5 roka, väznený celých
dlhých 5 mesiacov, nemá kto a niet toho, kto by mu jeho ujmy nahradil. Štát tvrdí, že má právo, ba
až povinnosť takýmto spôsobom zasahovať a jeho povinnosťou je, takýto zásah s pokorou strpieť bez
možnej náhrady, veď si tú väzbu zavinil vlastne sám. Manželka ako svedkyňa na pojednávaní dňa

20.11.2014 presvedčivo, pravdivo a dôverne popísala samotný zásah aj všetko, čo po ňom pre ňu aj pre
celú rodinu nastalo. Bola nezamestnaná, bol jediný živiteľ rodiny, v čase zákroku pracovala na tunajšej
pobočke Sociálnej poisťovne, ale pracovný pomer bol len na dohodu, trval len 2 mesiace a 31.12.2004
práve končil, takže príjem mala z tejto pracovnej činnosti ešte v januári a potom zostala bez príjmu.
Mladšia dcéra Z. bola študentkou X. B. N. Z. E. a práve riešila maturitu. Dosahovala výborné študijné

výsledky, uvažovala o vysokoškolskom štúdiu, ale pre zlú finančnú situácia v rodine od tejto úvahy
upustila. Staršia dcéra Q. práve vykonávala absolventskú prax na tunajšej polícii na úseku občianskych
preukazov a pasov. Hneď po jeho zadržaní bola premiestnená do miestnosti, kde pracovala len sama a
skartovala nepotrebné doklady. Musela čeliť nemiestnym, nechutným poznámkam zo strany niektorých
policajtov (napr. už nebohý S. A. - vtedy na poste vedúceho odd. OP a pasov). Bolo s ňou nakladané,

ako by bola chorá na lepru. Na neho bola mimoriadne naviazaná a túto situáciu znášala veľmi ťažko.
Bola to práve ona, ktorá nevynechala ani jednu možnosť sa s ním v tom zariadení stretnúť. Mladšia
dcéra, keďže bola študentka a riešila iné problémy, možno tomu vtedy až tak ani nerozumela a čakala,
že zajtra sa všetko vyrieši. Ani vo svojom školskom kolektíve, či už zo strany vyučujúcich, či aj zo
strany svojich spolužiakov nepocítila žiadne negatívne, nepríjemné narážky a vplyvy. Samotný policajný

zásah manželka popísala súdu, ale tiež sa k nemu vrátil. V skorých ranných hodinách po 6:00 hod. jej
zazvonil pri dverách zvonček a ona v domnienke, že sa vracia po 24 hodinovej zmene z čerpačky, si
cez okienko ani neoverila, kto pred dverami stojí a rovno ešte v nočnej košeli dvere otvorila. Takmer od
úžasu spadla, keď pred dverami stáli 2 policajti a pýtali sa na neho. Potom odišli, manželka mu hneď
volala v strachu, čo sa mu v robote prihodilo, ale telefón mala už blokovaný a volať sa z neho nedalo.

Nato sa policajti vrátili a odňali jej mobilný telefón. Už to bol zásah, lebo zostala bez dorozumievacieho
prostriedku, šťastím bolo, že mladšia dcéra mala mobil, tak ho potom využívali obidve. Ak bola dcéra
v škole, manželka komunikovať s nikým nemohla, hoci práve vtedy telefón nevyhnutne potrebovala.
Manželka bola teda svedkom jeho zadržania, vedela, že ma policajti vedú na tunajšie OO PZ, ona odišla
do práce na Sociálnu poisťovňu, a krátko po jej príchode na pracovisko, ju vyhľadali tí istí policajti, ktorí

jej ráno zvonili pri dverách, ktorí jej odňali mobilný pristroj, ti istí, ktorí zadržiavali a odvádzali manžela
s tým, že zabudli spísať Úradný záznam o odňatí mobilného telefónu a potrebovali jeho podpis. Všetko
toto sa udialo pred budovou Sociálnej poisťovne, hneď za manželkou dobehol pán A.. Z. (pracovník
Sociálnej poisťovne, predtým vyšetrovateľ PZ) s dotazom, čo má s políciou, čo to má znamenať. Na
manželkinu odpoveď, že to nesúvisí s ňou, ale s manželom, viac nevyzvedal a odišiel. Samotný zásah

bol dosť neprofesionálny, keď policajtom cestu k Sociálnej poisťovni musela ísť ukázať moja vtedy 18-
ročná dcéra, ktorá sa práve chystala do školy, umývala si vlasy a potom ju policajti viezli v služobnom
aute s uterákom na hlave a podotkol, že bolo veľmi chladné sychravé decembrové počasie. Políciou bola
potom privezená aj domov. Manželka rok pred jeho zadržaním a zaistením pracovala takmer 9 rokov na
polícii ako občianska zamestnankyňa. Robila síce na odbore poriadkovej polície, neprichádzala osobne

do kontaktu so stíhanými osobami, ale viackrát bola svedkom, keď do CPZ policajti doviezli a niekoho
umiestňovali. Nikdy sa o to bližšie nezaujímala, neriešila, myslela si, že toto sa ich nikdy týkať nebude,
ona ako aj on boli názoru, že sú to ľudia, ktorí už za nechtami niečo majú a toto si zaslúžia. Všetko toto
im bolo viac-menej známe len z médií. Preto ani manželka, ani on necítia zášť voči ľuďom, ktorí aj voči
nemu mali rovnaké zmýšľanie a názory. Manželka vlastne zostala bez príjmu, keď sa bola informovať na

úradoch, na aké finančné kompenzácie má nárok, bolo je povedané, že keďže je vo väzbe na žiadne,
dokonca ani mladšia dcéra aj napriek tomu, že dosahovala veľmi dobré študijné výsledky na štipendium
z rovnakých dôvodov nárok nemala. Potom sa manželky ujala jej bývalá kolegyňa z VUB a.s., P.. C. N.
(len pre vysvetlenie: manželka toho kamaráta N. N., s ktorým pracoval na benzínke, manželka zase sjeho manželkou predtým vo VUB a s ktorými ozaj udržiavala dosť blízke priateľské kontakty), ktorá sa jej
snažila nájsť nejakú prácu aspoň na dohodu. Bola to práve aj ona, ktorá pri prvom kontakte s manželkou
hneď v takom smere poznamenala, že: „čo to ten Q. N.yvádza“. Manželka s ňou kontakty udržiava

dodnes a priznala sa manželke, že ona tomu verila. Keď protistrana dookola to isté asi šiestykrát tvrdí,
že v podstate sa nič nestalo a na nič nemá nárok, musel súdu opakovane pripomínať, čo zažil, čo zažila
jehorodina,keďmanželkaránoprimojomzadržaníbola,alevôbecnevedelakvôličomu,večerhočakala
doma a keď neprišiel a ona celých 10 dní od zadržania dňa 14.12.2004 až do samotných Vianoc, teda do
23.12.2004, keď dostala strohú písomnú správu z ústavu, sa dozvedela kde je, ale nevedela kvôli čomu.

Ale z ulice sa dozvedela strašné scenáre, ako obchodoval s drogami, s bielym mäsom a pod. Nežijú v
Bratislave,Krtíšjemalémesto,bapriamvidiek,tukaždýkaždéhopoznáakeďVásajnepozná,pritakejto
udalosti o Vás vie aj také veci, o ktorých nemáte Vy ani šajnu. Pýtal sa súdu, o čo protistrane ide, keď
všetkonapádaaspochybňuje?Zámernenaťahovaťkonaniedonekonečna?Alebočaká,ževzhľadomna
jeho vek a zdravotné problémy, skoná a nikdy nepríde k povinnosti zaplatiť priznanú náhradu? Pravdou
je, že nie všetky požadované nároky na náhradu škody mu súdom boli priznané. Že neuniesol dôkazné

bremeno je pochopiteľné, veď po toľkých rokoch niečo dokazovať je viac-menej už nemožné. Tak tomu
bolo aj pri nároku škody v sume 99,60 eura predstavujúcej úhrady za mesačný paušál, a podobne
aj pri nároku na náhradu škody za cestovné náklady manželky v súvislosti s jej návštevami v Ústave
na výkon väzby Bratislava. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uvádza, že nielenže nepreukázal,
ale ani nevedel špecifikovať, kedy bolí predmetné cesty vykonané a skutočnú výšku nákladov, a to či

už za použitia prostriedkov verejnej hromadnej dopravy alebo individuálneho dopravného prostriedku,
čo pravda nie je. Už na pojednávaní dňa 20.11.2014 pri výsluchu manželky B. L. na otázku právnej
zástupkyne vtedajšej žalovanej, teda právnej zástupkyne Ministerstva vnútra SR koľkokrát navštívila
manžela vo väzbe, svedkyňa odpovedala, že tak 2 až 3-krát, raz jej pre nejakú banálnu chybu v pečiatke
nebolo návštevu umožnené vykonať, s návštevami boli problémy. Prvá sa uskutočnila 4.3.2005. Chodila

autobusom,aleajsjehobratom,ajautom,čovlastnepotvrdilvosvedeckejvýpovediajjehostaršíbratZ..
Právna zástupkyňa vtedajšieho žalovaného odpoveď nežiadala doplniť o konkrétnosti, a ani môj vtedajší
advokát A.. N. T. ho nikdy nevyzval, aby tieto návštevy bližšie špecifikoval a konkretizoval. Nebolo by
pre neho nič ľahšie, ako presne uviesť, kedy a kto ho v Ústave na výkon väzby navštívil, lebo si vo väzbe
viedol podrobný zápisník, vlastne denník, kde si zapisoval všetko, čo cez deň aj v noci robil a zažil. Bol to

vlastne jediný rozumný spôsob, ako žiť a prežiť v tých, pre neho, neznesiteľných podmienkach a niečím
zamestnať psychiku. Denník si viedol vo väzbe a manželka zas doma, takže vie presne uviesť dátum, ba
až hodinu každej jednej návštevy. Prvá bola uskutočnená dňa 4.3.2005. S manželkou prišli obidve dcéry,
teda Q. B. Z., prišiel aj starší brat Z. a doviezol ich na osobnom motorovom vozidle môj najstarší brat A.,
ktorý sa tiež návštevy zúčastnil. Druhá návšteva bola vykonaná dňa 1.4.2005, manželka prišla za ním aj

so staršou dcérou Q.. Do Bratislavy pricestovali hromadným dopravným prostriedkom, teda autobusom
a naspäť do Veľkého Krtíša ich viezol osobným motorovým autom manželkin bratranec A.H. C., ktorý v
tom čase v Bratislave pracoval a dodnes tam aj pracuje, ale už len príležitostne. Práve on bol manželke
maximálne nápomocný už len tým, že jej na Prezídiu Policajného zboru osobne vybavoval navštívenky,
lebo cez poštu by to bývalo veľmi zdĺhavé. Tretia návšteva bola uskutočnená, resp. manželka so staršou

dcérou Q. do Bratislavy pricestovala hromadným dopravným prostriedkom dňa 13.5.2005, návšteva jej
umožnená nebola. Problém bol v pečiatke (na PPZ namiesto malej okrúhlej otlačili veľkú okrúhlu alebo
opačne). Do Veľkého Krtíša cestovala tiež hromadným dopravným prostriedkom. Okrem týchto návštev
manželka so staršou dcérou absolvovala v Bratislave aj návštevu jeho vtedajšieho ex offo advokáta A.
C. dňa 7.2.2005. Do Bratislavy ich viezol spomínaný bratranec A. C., domov do Veľkého Krtíša cestovali

hromadným dopravným prostriedkom. Svedectvo o týchto cestách by vedel podať práve on. Že cestovné
lístky si neuchoval, je po toľkých rokoch viac ako normálne. Súdu prvej inštancie nemalo robiť problém
zistiť na SAD cenu cestovných lístkov na trase Bratislava - Veľký Krtíš v tom období. V záujme súdu
prvej inštancie však nebolo z pochopiteľných dôvodov zháňať dôkazy v jeho prospech. Do pozornosti
súdu dal jeho podanie zo dňa 4.9.2020 ako reakciu na vyjadrenie žalovanej zo dňa 25.6.2020, v ktorom

podrobne popísal, ako, kde a kedy prebehlo keho zadržanie, zatknutie a následné vzatie do väzby,
že to bolo v predvianočnom čase, v čase adventu, čo všetko prežil on a jeho rodina a čo všetko mu
trestné stíhanie aj samotná väzba spôsobila. Hrôza. Hrôza. Hrôza. Nikto, kto to neprežil, si nevie ani len
predstaviť,doterazmáztohopobytunočnémory.Šesťapolrokakaždývečerlíhaldopostelearánoznej
vstával s myšlienkou, čo ho ešte čaká a kedy a či vôbec to skončí. Aj také podanie, akým bolo odvolanie

žalovanej proti rozsudku zo dňa 29.11.2021 a hlavne po jeho prečítaní vyvoláva u neho kolapsové stavy,
jatrí nechutné spomienky. Má veľkú chuť všetok písomný materiál (uznesenia o obvinení, o vzatí do
väzby až po posledné rozhodnutie) zabaliť a poslať aspoň ombudsmanke ľudských práv, ak nie rovno do
Štrasburgu Európskemu súdu pre ľudské práva, ale pevne veril, že aj odvolací súd sa stotožní s názoromsúdu prvej inštancie a prikloní sa k názoru, že v jeho prípade len ospravedlnenie, alebo konštatovanie
porušenie práva, nie je tou jedinou a najvhodnejšou formou primeraného zadosťučinenia za všetky ujmy
a prežité príkoria a to s prihliadnutím už aj na dĺžku trvania tohto súdneho sporu.

48. Žalovaná v odvolacej replike poukázala na skutočnosť, že žalobca v podanom vyjadrení uvádza,
oproti konaniu pred súdom prvej inštancie, z časti nové skutkové okolnosti, ktoré majú preukazovať
dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu v peniazoch (okolnosti týkajúce
sa opätovného prijatia žalobcu do práce na čerpacej stanici, mená osôb, s ktorými sa mali prerušiť

kamarátske vzťahy žalobcu, okolnosti zadržania žalobcu z pohľadu manželky žalobcu, absencia nároku
manželky žalobcu na finančné kompenzácie zo strany štátu, resp. nároku dcéry žalobcu na štipendium
z dôvodu väzobného stíhania žalobcu). V tomto smere predstavujú opísané skutkové tvrdenia žalobcu
nové prostriedky procesného útoku, a to bez splnenia podmienok ich uplatnenia v odvolacom konaní
vyplývajúcich z § 366 C. s. p. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nemôže na tieto pri svojom rozhodovaní
prihliadať. K časti vyjadrenia žalobcu, v rámci ktorej spochybňuje závery súdu prvej inštancie o

nepreukázaní vzniku skutočnej škody na strane žalobcu titulom úhrady mesačného paušálu za mobilný
telefón žalobcom, resp. náhrady za cestovné náklady v súvislosti s návštevami žalobcu jeho rodinnými
príslušníkmi v Ústave na výkon väzby Bratislava žalovaná dodala, že samotné preukázanie realizácie
týchto návštev nie je spôsobilé spochybniť záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní vzniku skutočnej
škody na strane žalobcu, a to v podobe úbytku (zmenšenia) jeho majetku. Vychádzajúc z prejednacej

zásady ovládajúcej civilné sporové konanie (kto má povinnosť tvrdenia, má aj dôkaznú povinnosť
učinené skutkové tvrdenia preukázať) bolo povinnosťou žalobcu predložiť v konaní dôkazy takej kvality,
ktoré by žalobcom prednesené tvrdenia o vzniku skutočnej škody v tomto smere bezpečne preukázali.
Zároveň, s poukazom na znenie § 185 ods. 2, ods. 3 C. s. p. neboli v prejednávanej veci splnené
podmienky na vykonanie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nad rámec dôkazných návrhov žalobcu.

49. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania

si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania je vecne správny, preto ho v
súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2023 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

50. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v

odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
čiastočnému vyhoveniu žalobe o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. založenej na úvahe súdu prvej inštancie o preukázaní predpokladov potrebných pre vznik
zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie.

51. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1

C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny
právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej, ktorého sa
žalobca domáhal titulom zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

52. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na
vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka
vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

53. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,

opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil
prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie

odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva
zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).

54. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca náhradu si materiálnej a imaternálnej ujmy proti

Slovenskej republike titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktorá
mu mala byť spôsobená:
(i) uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, ÚBOK, Odbor vyšetrovania v Bratislave, zo dňa 14.12.2004,
ČVS: PPZ-100/BOK-C-2004, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného
zákonavzneníúčinnomdo31.12.2005apretrestnýčinnedovolenéhoprekročeniaštátnejhranicepodľa

§ 171a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005, v
spojení s uznesením prokurátora ÚŠP GP SR zo dňa 23.5.2011, č. k. VII/2Gv 240/09-535, ktorým bolo
trestné stíhanie žalobcu zastavené; a
(ii) rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.12.2004, sp. zn. Pš/68/04 v spojení s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.1.2005 sp. zn. 1Toš/12/2005, ktorým bol žalobca vzatý do

väzby počnúc dňom zadržania 14.12.2004.

55. Odvolací súd zotrváva na názore vyslovenom v uznesení č. k. 10Co/29/2017-446, zo dňa 31.1.2019,
že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. dňa 1.1.2013 je orgánom konajúcim za štát
Generálna prokuratúra SR. Niet sporu, že v posudzovanej veci ku škode došlo v oblasti verejnej moci,

ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, a preto podľa § 4 ods. 1 písm. m) zákona
č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, pôvodne konal v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť
žalobcu na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), t. j. Ministerstvo vnútra SR. Pretože žalobca ako
obvinený podal proti uzneseniu ČVS: PPZ-100/BOK-C-2004 sťažnosť, ktorá bola uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22.3.2005, sp. zn. VII/2Gv21/04 zamietnutá
ako nedôvodná a prokurátor nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
[§ 4 ods. 1 písm. b) bod 1. a contrario zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013], tak po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. za Slovenskú republiku už nemohlo konať Ministerstvo
vnútra SR v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., keďže na to neboli splnené zákonné

podmienky. Keďže prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z. z. neustanovujú inak, platí pre určenie
príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší); uvedené je prejavom
základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa
zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (rozhodnutie
Ústavného súdu SR

sp. zn. II. ÚS 249/05).

56. Pokiaľ žalovaná ďalej namietala nesplnenie podmienky nezákonnosti rozhodnutia v zmysle §
6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.; odvolací súd uvádza, že základom interpretácie a aplikácie
každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej

rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 171/05).
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci
ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy

by sa mali navzájom dopĺňať a viest' k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu
právneho predpisu. Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (Čl. 152 ods.

4 Ústavy SR). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, oktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2020).

57. Odvolací súd poukazuje na právne závery vyjadrené napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/194/2010, riešiace problematiku vzniku nároku na náhradu škody uplatnenú v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. od ktorých záverov nie je dôvod sa odkloniť. V súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená
už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v
zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa
tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo

ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb., zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým

sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna
prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003
Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať
na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková

ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Rozhodovacia prax Najvyššieho
súdu SR dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím
a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to

z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia,
ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v
tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného

stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

58. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie
je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,

že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn
prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú
vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca (nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
320/2016-49, zo dňa 7.7.2016).

59. Pokračujúc v zmysle odvolacích námietok žalovanej poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003
Z. z. vymedzené pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na
vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5

zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené,
bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad
vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z.
z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých
nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v

prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. (zavinenie väzby, zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže
stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený,
alebo oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná), nárok na náhradu škodynevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn.

I. ÚS 444/2012, zo dňa 3.10.2012).

60. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon
č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia
zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú.

Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne
vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp.
nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody.

61. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti)
bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby, popr. k jej predĺženiu. Väzba je

prostriedkom na zaistenie obvineného pre účely trestného konania zo zákonom stanovených dôvodov
(§ 67 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005).

62. Dôvodom vzatia žalobcu (obvineného) do väzby uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. Pš/68/04, zo dňa 17.12.2004, boli dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného

poriadku účinného do 31.12.2005, t. j. obava, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených,
alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a obava, že bude pokračovať
v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil; v odvolaní však žalovaná žiadny konkrétne konanie, ktorým si mal žalobca väzbu
zaviniť, okrem prepisov (nezákonných) odposluchov, z ktorých podľa nej vyplýva dôvodnosť vznesenia

obvinenia žalobcovi, neuviedla.

63. V tejto súvislosti sa žiada odvolaciemu súdu doplniť, že žiadne zavinené konanie žalobcu napokon
nevyplýva ani z vyššie citovaného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorom sudca okrem
toho, že v danom štádiu prípravného konania mal dôvodné podozrenie, že skutky, pre ktoré bolo začaté

trestnéstíhaniesamalistaťvrozsahuvznesenéhoobvineniaazichspáchaniasúbolidôvodnepodozriví
okrem iných aj všetci obvinení; iba všeobecne konštatoval vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 67
ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, že u všetkých obvinených nemožno vylúčiť v počiatočnom štádiu
prípravného konania rôzne kolúzne aktivity smerujúce predovšetkým k ovplyvňovaniu seba navzájom,

ako aj ďalších obvinených, ktorí sú vo veci stíhaní a z rôznych dôvodov nebola doposiaľ obmedzená ich
osobná sloboda, keď celá sieť prevádzačov, migrantov je v súčasnosti predmetom vyšetrovania, dôjde
k stotožňovaniu ďalších osôb zúčastňujúcich sa na stíhanej trestnej činnosti rôznym spôsobom a tieto
osoby budú vypočuté orgánmi prípravného konania, či už v procesnom postavení obvinených alebo
svedkov; a iba všeobecne konštatoval obavu z pokračovania v trestnej činnosti, ktorú vzhliadol v tom, že

viacerí z obvinených nie sú v žiadnej forme zárobkovo činnými osobami a nemajú stály príjem a pokiaľ
niektorí príjem mali, doposiaľ nazhromaždenými dôkazmi bolo zistené, že práve páchaním konkrétneho
trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice si pokrývali potreby na svoje živobytie a
výška zisku z tejto protizákonnej činnosti je konkrétnou skutočnosťou vo vzťahu ku všetkým obvineným
odôvodňujúcou obavu z pokračovania trestnej činnosti. Napokon však z uznesenia prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 23.5.2011, č. k. VII/2 Gv 240/09-535, ktorým
bolo trestné stíhanie okrem iných aj žalobcu v postavení obvineného zastavené z dôvodu, že je
nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie; vyplýva, že síce z dôkazov
vykonaných v priebehu, ako aj pred začatím trestného konania, osobitne záznamy uskutočnenej
telefonickej prevádzky zabezpečené na základe presne označených rozhodnutí sudcu Krajského súdu

v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu, nepochybne vyplývali skutočnosti, ktoré v súhrne
odvodňovali podozrenie, že obvinení sa dopustili konania, ktoré bolo podrobne uvedené v uznesení o
vznesení obvinenia, avšak predmetné rozhodnutia neboli vydané v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi, v dôsledku čoho sú nezákonné a ani záznamy odpočutej telekomunikačnej prevádzky (ak by
boli zákonnými) neboli priamym a jednoznačným dôkazom o trestnej činnosti; teda prokurátor dospel k

záveru, že neexistuje ani jeden dôkaz, ktorý by jednoznačne, v zákonom predpokladanej miere napr.
potvrdzoval, že osoby migrantov, ktoré boli zadržané pri pokuse o nelegálny prechod štátnej hranice SR
sú tie isté, ako osoby, ktorým pomoc napr. vo forme poskytnutia dopravy na príslušnú železničnú stanicu
poskytol niektorý z obvinených (t. j. aj žalobca), alebo im na tento účel zabezpečil finančné prostriedky,priepustku z tábora alebo by sa akýmkoľvek iným spôsobom podieľal na trestnej činnosti tak, ako bola
opísaná a právne posúdená v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

64. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie sa v súvislosti s
posúdením úhrady trov obhajoby A.. Š. odchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu
vyjadreného v uznesení č. k. 10Co/29/2017-446, zo dňa 31.1.2019, že prijatie platby obhajcom od
manželky žalobcu nepreukazuje zmenšenie majetku žalobcu; nakoľko v poradí prvom rozhodnutí súd
prvej inštancie považoval za rozhodujúce skutkové tvrdenie, že žalobca trovy obhajoby zaplatil, čo však

podľa odvolacieho súdu nedostatočne vyplývalo zo skutočnosti, že trovy obhajoby zaplatila manželka
žalobcu (totiž použité peňažné prostriedky mohli byť aj výlučnými prostriedky manželky žalobcu),
avšak po vydaní zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu došlo zo strany žalobcu podaním zo dňa
9.9.2020 k doplneniu podstatného skutkového tvrdenia žaloby a žalovanou účinne nepopretého, že
úhrada trov obhajoby manželkou žalobcu bola realizovaná z prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva, ktorá skutočnosť bola podporená aj výpoveďou manželky žalobcu, čím za zmeneného

skutkového stavu bola potom plne opodstatnená úvaha súdu prvej inštancie, že použité peňažné
prostriedky na úhrady trov obhajoby patrili do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky,
v dôsledku čoho došlo ich použitím k zmenšeniu v majetkovej sfére žalobcu.

65. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy predpokladá tiež

existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a nemajetkovej ujmy.
Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho
česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne. Zákon č. 514/2003 Z. z. pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 3 výslovne,

demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy tak nie je
ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania zameraného najmä
na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby,

pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno konštatovať, že výška
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musí byť primeraná. Z citovanej právnej úpravy, ktorá stanovuje
okruh skutočností, a na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo
samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy

na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

66. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol opakovane novelizovaný, pričom problematiky náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z sa týkali dve novely vykonané zákonom č. 517/2008
Z. z. s účinnosťou od 1.1.2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013. V období od

1.7.2004 do 31.12.2008 obsahoval § 17 ods. 1, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk
a ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Novela
vykonanázákonomč.517/2008Z.z.stanovilakritériápreurčovanievýškynemajetkovejujmydoplnením

§ 17 ods. 3 a zaviedla aj minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods.
4). Pre úplnosť možno doplniť, že zákon č. 517/2008 Z. z. obsahoval prechodné ustanovenie § 27b
ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím
účinnostitohtozákonaazanesprávnyúradnýpostupprednadobudnutímúčinnostitohtozákona,sariadi
predpismi účinnými do 31.12.2008. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012

Z. z. (od 1.1.2013) došlo v § 17 k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade
väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak novela neobsahovala prechodné
ustanovenia. Aj keď § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 neustanovoval bližšie
kritériá, na ktoré súd pri priznávaní zadosťučinenia má prihliadať, tieto boli vytvorené ustálenou praxou
najvyšších súdnych autorít; tieto kritériá boli napokon aj zakomponované do normatívneho textu § 17

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., keď výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na (i)
osobu poškodeného, jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, (ii) závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, (iii) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote, a (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.67. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie v sume 6.000 eur a za nezákonnú väzbu v sume 6.200 eur; postupoval v súlade s uvedenými

kritériami a jeho úvaha, ktorou dospel k výsledným sumám jednotlivých náhrad bola založená na právne
relevantných skutočnostiach a v napadnutom rozhodnutí bola súdom prvej inštancie vyčerpávajúco
zdôvodnená nielen z objektívneho hľadiska, ale aj individuálnymi okolnosťami posudzovanej veci a
zásadou primeranosti, na ktoré podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je
potrebné prihliadať. Odvolací súd priznané náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie

(pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005 a trestný čin nedovoleného prekročenia
štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení účinnom
do 31.12.2005; ktoré mali byť spáchané organizovanou zločineckou skupinou) po dobu 6 a pol roka (od
decembra 2004 do mája 2011), ako aj za nezákonnú väzbu žalobcu (kolúznu a preventívnu) v trvaní 154
dní; považuje za adekvátne z hľadiska objektívneho ako aj subjektívneho, ktoré nie je možno považovať

za premrštené, či nebodaj v neprípustnom nepomere k náhradám zákonom garantovaných obetiam
trestných činov v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. Odvolací súd zároveň pripomína, že otázka výšky
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či o vznesení obvinenia je vždy závislá od
výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej posudzovanej veci, ktoré
sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach; závery súdov pri posudzovaní nastolenej

otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci,
ktoré vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého
rozhodnutia.

68. Napokon nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu

súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy; odvolací poznamenáva, že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní
sa podľa právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj právnej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v
Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania predchádzajúcej
a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave

obsiahnutej § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v
§ 142 ods. 2 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a
pretoprirozhodovaníonárokunanáhradutrovsapodľaCivilnéhosporovéhoporiadkuzohľadňujekaždý
neúspech). Ani nová právna úprava však nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy

súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (uznesenie Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 56/2017-12, zo dňa 8.2.2017). Podobne sa vyjadril Ústavný súd SR aj v náleze zo
dňa 4.2.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018, v ktorom uviedol, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O. s. p. Záver súdu absolútne vylučujúci

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia
§ 255 C. s. p. nie je v súlade s Ústavou SR.

69. K totožnému záveru dospel Ústavný súdu SR aj v náleze zo dňa 13.2.2020, sp. zn. IV.

ÚS 652/2018, na ktorý žalovaná v odvolaní poukazovala; z tohto nálezu za účelom preukázania
nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
použila argumentáciu ústavného súdu o tom, že aplikácia pravidla plného úspechu strany v spore, ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu musí mať svoje vnútorné limity, pretože inak by
bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného

uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej
výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu
trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška
však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením. V citovanom náleze však

Ústavný súd SR konkretizoval dôvody, pre ktoré považoval za ústave udržateľné, ak všeobecné súdy
v tam posudzovanej veci rozhodli o pomernom nároku na náhradu trov konania, aj keď rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od úvahy súdu; abstrahujúc z odôvodnenia nálezu možno konštatovať, že
uvedený aplikačný prístup má opodstatnenie ak (i) je uplatnený nárok zjavne neprimeraný vo vzťahuk tomu, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov, (ii) je strana sporu zastúpená advokátom, od
ktorého možno vyžadovať znalosť bežnej judikatúry v obdobných veciach, a (iii) z konania nevyplývajú
také skutočnosti, ktoré by špecificky odlišovali situáciu strany od tej, ktorá bola referenčnou pre

všeobecné súdy rozhodujúce o výške obdobného plnenia. Ústavný súd však zároveň zdôraznil, že
nepovažuje za nespôsobilú, resp. ústavne neudržateľnú ani argumentáciu, že predvídateľnosť výsledku
sporu, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu, sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania nezohľadní. Považoval totiž za vec zjednocovacieho mechanizmu všeobecného súdnictva, aby
v aplikačnej rovine Civilného sporového poriadku kreoval judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky

pretraktovanej problematiky, a to predovšetkým spôsobom ustanoveným v § 21 ods. 3 (buď) písm. a),
alebo (čo bude zrejme aktuálnejšie) písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (s vyrovnaním sa so zmenou civilno- procesnej
kódexovej úpravy). Na uvedenom základe, keďže žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne konkrétne
rozhodnutia súdov založené na obdobných skutkových okolnostiach, ktoré by mali byť bežne známe tiež
advokátovi žalobcu, t. j. že rozhodnutie o výške plnenia náhrady nemajetkovej ujmy malo byť pre žalobcu

zjavne predvídateľné; nepovažuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie za právne nesprávny, ak vo
vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aplikoval zásadu plného úspechu žalobcu
hoci nebol v tomto nároku čo do výšky plnenia plne úspešný.

70. A pretože žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, s ktorými

by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa
javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako
kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovanou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo
všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie.

71. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na
uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalovanej, spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

72. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).