Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713202400
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1713202400.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Miroslavy Saxovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: C.. C. G., O.. XX.XX.XXXX, M.
- K., zastúpený: M. &. P. F..E..D., C.: XX XXX XXX, Z. O. X, Z., proti žalovaným: X/ C.. L. G., O..
XX.X.XXXX, X/ C.. C. G., O.. XX.XX.XXXX, X/ U.. U. G., O.. X.X.XXXX, všetci traja U. P. XX, G.,
všetci traja zastúpení advokátom: L.. L. Y., G..U.., K. XX, V., o zaplatenie 1.260.000 eur, na odvolanie
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/32/2013-138, zo dňa 15.4.2013 a na odvolanie
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/32/2013-1635, zo dňa 23.8.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zrušuje.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zaväzujúcom výroku p o t v r d z u j e.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania mení tak, že žalobcovi
priznáva proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne, nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 40%.

Žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne, plný nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
420.000 eur, žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 420.000 eur a žalovanému 3/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 420.000 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne
samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozsudkom č.k. 4C/32/2013-928, zo dňa 21.9.2017, žalobu
žalobcu o zaplatenie sumy 1.260.000 eur zamietol a žalovaným 1/ až 3/ priznal plný nárok na náhradu
trov konania, v odôvodnení ktorého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 26.7.2012 domáhal
od každého zo žalovaných 1/ až 3/ zaplatenia sumy 600.000 eur a voči všetkým žalovaným 1/ až 3/
spoločne a nerozdielne náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že spolu s vtedajšou manželkou
ako predávajúci uzavreli so žalovanými ako kupujúcimi dňa 7.2.2011 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území G., zapísané na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“)

č. XXXX a č. XXXX, za ktoré sa žalovaní zaviazali zaplatiť kúpnu cenu 1.800.000 eur; žalovaní kúpnu
cenu nezaplatili a keďže každý z nich nehnuteľnosti nadobudol v pomere 1/3 spoluvlastníckeho podielu,
požadoval od každého z nich 1/3 kúpnej ceny. Žalobca vzal podaním doručeným súdu dňa 13.11.2012
žalobu v časti o zaplatenie sumy 540.000 eur späť s tým, že v ďalšom konaní sa domáhal od každéhožalovaného zaplatenia sumy 420.000 eur. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 4C/32/2013-138, zo dňa
15.4.2013 konanie v časti o zaplatenie sumy 540.000 eur zastavil.

3. Žalovaní namietli aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, nakoľko predmet kúpy bol v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobcu a jeho vtedajšej manželky, L. G.; ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5C/318/2010, zo dňa 12.10.2011. K podpísaniu kúpnej zmluvy malo
dôjsť za situácie, že žalobca bol v omeškaní so splácaním amerického úveru viažucemu sa k predmetu
prevodu a v tejto ekonomickej tiesni žalovaní kúpili nehnuteľnosť a bez meškania uhradili meškajúce

platby za žalobcu z úveru, ktorý si zobrali. Predávajúci bezprostredne pred kúpou predmet prevodu
zaťažili záložným právom v prospech banky na zabezpečenie úveru poskytnutého žalovaným na
zaplatenie kúpnej ceny, o ktorú sumu by prípadná pohľadávka mala byť znížená; kúpna zmluva bola
uzavretá s tým, že kúpna cena bude uhradená vyplatením meškajúcich platieb úveru žalobcu a v
prospech žalobcu. Poukázali i na to, že žalobca dňa 26.10.2010 vystavil čestné vyhlásenie, že voči L.
G. a svojim deťom si pri rozdelení hnuteľného a nehnuteľného majetku nárokuje iba sumu 100.000 eur

a ostatný majetok prenecháva im. Žalobca proti nim inicioval aj konanie na Okresnom súde Pezinok
vedené pod sp. zn. 10C/206/2011, v ktorom sa domáhal určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy.
Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalovaní tvrdili, že celú kúpnu cenu vyplatili tak, ako to bolo dohodnuté
v zmluve. Žalobcovi poskytli pôžičky, na ktoré si vzali úver a ich súčet predstavoval časť kúpnej ceny, aj
keď to v zmluve uvedené nebolo. Išlo o sumu 2.500.000 Sk (82.984,80 eura), ktorú žalobcovi previedla

na účet žalovaná 2/ dňa 27.8.2002; túto si zobrala ako úver a založila nehnuteľnosť v U.; ďalej sumu
5.000.000 Sk (165.969,59 eura), ktorú žalobcovi previedla na účet žalovaná 1/ dňa 8.9.2003; túto si
zobrala ako úver a založila nehnuteľnosť v G.; sumu 540.000 eur, ktorú sumu prevzali žalovaní ako úver
za žalobcu, ktorý túto sumu previedol na svoj účet a bola založená i nehnuteľnosť v G.; sumu 20.000
eur, ktorú previedla žalobcovi žalovaná 1/ dňa 27.4.2009 a sumu 1.000.000 Sk, ktorú previedla žalovaná

1/ dňa 28.3.2007 na kúpu pálenice v Y. M.; spolu išlo o pôžičky poskytnuté žalobcovi v sume 842.148,31
eura. Zvyšok kúpnej ceny, t. j. 957.851,69 eura prevzal žalobca v hotovosti pri podpise zmluvy, čo vedela
potvrdiť Jana Lacková ako druhá predávajúca. S ohľadom na znenie čl. II bod 2.3 kúpnej zmluvy, v
zmysle ktorého kupujúci uhradia kúpnu cenu k rukám predávajúcich pri podpise zmluvy mali za to, že
žalobca by nikdy nepodpísal dodatky ku kúpnej zmluve, ak by kúpnu cenu nemal vyplatenú.

4. Žalobca v reakcii uviedol, že nakoľko jeho bývalá manželka nevykonala svoje právo na uplatnenie
relatívnejneplatnostijehoprávnehoúkonuvovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobe,jehoprávnyúkonv
roku 2015 nadobudol de facto definitívne následky platného právneho úkonu, čím sa ustálila i jeho vecná
legitimácia.Čestnévyhláseniezodňa26.10.2010malzanesúvisiacesprejednávanouvecouapodotkol,

že predchádzalo uzavretiu kúpnej zmluvy. Ohľadom splatenia časti kúpnej ceny finančnými transakciami
z úverov a pôžičiek opísal ich účel a zároveň poukázal na to, že všetky deklarované transakcie okrem
sumy 540.000 eur časovo predchádzajú uzavretiu kúpnej zmluvy a neexistuje žiadna zmluva, ktorá by
tieto prepájala s predmetnou kúpnou zmluvou; takýto spôsob splatenia kúpnej ceny nie je uvedený ani
v kúpnej zmluve.

5. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru o nedôvodnosti žaloby.
Mal za to, že nakoľko kúpna zmluva bola podpísaná dňom 7.2.2011, žalobca tým deklaroval
splnenie povinnosti žalovanými ako kupujúcimi. Svedkyňa L. G. ako druhá predávajúca vo svojej
výpovedi potvrdila obranu žalovaných, že kúpna cena bola pri podpise zmluvy zaplatená. Uvedenému

nasvedčovala aj skutočnosť, že žalobca po podpise kúpnej zmluvy podpísal dňa 7.2.2011 a 25.2.2011
dodatky k tejto zmluve a tiež, že pôvodne sa domáhal sumy 1.800.000 eur a následne po procesnej
obrane žalovaných vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 540.000 eur späť. Nakoľko predmet kúpy patril
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“), o neexistencii predmetnej pohľadávky
svedčí aj skutočnosť, že v konaní o vyporiadanie BSM, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod

sp. zn. 6C/264/2013, žalobca túto pohľadávku vo vzájomnej žalobe v rámci masy bezpodielového
spoluvlastníctva neuviedol. Poukázal i na konanie vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.
10C/206/2011, v ktorom žalobca považoval kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, a to
z dôvodu jeho uvedenia do omylu žalovanými, ktorí už pri uzatváraní zmluvy nemali mať úmysel
dohodnutú kúpnu cenu zaplatiť; nárok na zaplatenie kúpnej ceny, resp. jej časti, by z absolútne neplatnej

zmluvy nevznikol. V uvedenom konaní vzal žalobca žalobu späť a konanie bolo zastavené. Žalobca
uvedený rozpor nevysvetlil. O neexistencii pohľadávky svedčilo i to, že ak by táto existovala, a teda
by boli žalovaní v omeškaní zo zaplatením čo i len časti kúpnej ceny, žalobca by mal možnosť od
kúpnej zmluvy v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka odstúpiť, ktorú možnosť však nevyužil.Súd prvej inštancie obranu žalovaných o splatení časti kúpnej ceny v období predchádzajúcom jej
uzavretiu (v rokoch 2002, 2003 a 2009) považoval za irelevantnú a nasvedčujúcu skôr tomu, že žalobca
v minulosti účelovo prevádzal na svoje deti svoje nehnuteľnosti, resp. patriace do BSM, za účelom

okamžitej dostupnosti disponibilných finančných prostriedkov v nezanedbateľnej výške z úverov, ktoré
si brali žalovaní na úhradu cien žalobcovi za takto prevádzané nehnuteľnosti.

6. Odvolací súd na odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 4C/32/2013-928, zo
dňa 21.9.2017, uznesením č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018, napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ustálil, že z hľadiska
dôkazného bremena žalobca v konaní preukázal uzatvorenie kúpnej zmluvy, na základe ktorej si
uplatňoval nárok na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1.260.000 eur, ktorú skutočnosť žalovaní žiadnym
spôsobom nespochybňovali. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že kúpna cena bola uhradená kombináciou pôžičiek
poskytnutých žalobcovi v čase pred uzavretím kúpnej zmluvy, listinný dôkaz preukazujúci uzatvorenie
deklarovaných zmlúv o pôžičke nepredložili; rovnako nepredložili ani žiadny listinný dôkaz preukazujúci

odovzdanie hotovosti v sume 957.851,69 eura pri podpise zmluvy, ktorá suma predstavovala súhrn
výnosov z podnikateľskej činnosti žalovanej 2/ a výnos z predaja nehnuteľnosti v G.; k jasnému
preukázaniu týchto skutočností tak nedošlo. Ohľadom žalovanými predložených viacerých obojstranne
zaväzujúcich zmlúv zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že tieto nesúviseli s pohľadávkou
žalobcu uplatňovanou v tomto konaní a túto pohľadávku nebolo možné dávať do súvislosti s finančnými

transakciami, ktoré žalovaní označili ako pôžičky, do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie
realizované za účelom splnenia záväzkov, vyplývajúcich zo špecifikovaných listín. Pokiaľ tak zo strany
žalovaných boli poskytnuté finančné prostriedky v sume 842.148,31 eura, právny titul poskytnutia týchto
ostalsporným,pričomtútospornosťsúdprvejinštancievkonaníneodstránil.Vprípadečastikúpnejceny
v sume 957.851,69 eura, ktorá mala byť uhradená v hotovosti pri podpise zmluvy, považoval odvolací

súd závery súdu prvej inštancie za predčasné, nakoľko podľa jeho názoru žalovaní ani v tejto časti v
plnom rozsahu neuniesli dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdených skutočností. Výpoveď svedkyne
L. G., ktorá potvrdila argumentáciu žalovaných, totiž nemala oporu v iných dôkazoch produkovaných
v rámci konania. Odvolací súd mal za to, že len zo znenia čl. II bodu 2.3 kúpnej zmluvy s ohľadom
na ostatné okolnosti sporu nebolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že k zaplateniu kúpnej

ceny naozaj došlo, keď samotná konštrukcia predmetného ustanovenia nehovorí o zaplatení kúpnej
ceny ako o minulom, už uskutočnenom a zavŕšenom jave. V tejto súvislosti podotkol, že v žiadnom
prípade nesmeruje k vyzdvihovaniu prísne formálneho jazykového výkladu ustanovení kúpnej zmluvy
pri hodnotení prejavu vôle zmluvných strán, ale poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie
boli produkované také dôkazy, ktoré faktické splnenie uvedenej povinnosti spochybnili, a preto nebolo

možné sa uspokojiť len s poukazom na znenie ustanovenia zmluvy ako dôkazu jeho plnohodnotného
splnenia. Žalobca prevzatie tejto časti kúpnej ceny poprel a s výnimkou výpovede svedkyne L. G.
uvedené nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom, ktorý by žalobcove námietky bez akýchkoľvek
pochybností vyvrátil. Zdôraznil, že s ohľadom na blízke rodinné vzťahy strán sporu nemožno z dôvodu
absencie listinného dôkazu priamo preukazujúceho presun finančných prostriedkov z dispozičnej sféry

žalovaných na žalobcu v deň uzatvorenia zmluvy, prijať záver o tom, že táto časť kúpnej ceny uhradená
nebola. Bol však toho názoru, že pokiaľ ide o finančné prostriedky v takej výške a nejde o finančnú
čiastku, ktorou sa bežne v obchodnom či súkromnom styku disponuje, žalovaní mohli predložiť aspoň
nepriame dôkazy, nasvedčujúce tomu, že boli reálne spôsobilí takouto finančnou čiastkou disponovať,
napr. potvrdením o finančných transakciách, o výnosoch z podnikateľskej činnosti, výpisom z účtu alebo

iným obdobným spôsobom; prítomnosť dôkazu preukazujúceho majetkové pomery žalovaných v čase
uzatvorenia zmluvy by totiž významne prispela k dôveryhodnosti ich tvrdenia. V prípade pripojeného
súdneho spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 10C/206/2014, v ktorom sa žalobca domáhal neplatnosti
predmetnej kúpnej zmluvy, konštatoval, že pokiaľ zo strany súdu prvej inštancie došlo ku komparácii
argumentácie žalobcu v uvedenom a predmetnom konaní, bolo potrebné, aby k obdobnej komparácii

došlo i v prípade argumentácie žalovaných. Uvedené platí obzvlášť v prípade, ak títo v uvedenom
konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy v podaní zo dňa 12.10.2012 uviedli, že všetky zmluvné strany boli
uzrozumené s tým, že napriek takémuto prejavu vôle v kúpnej zmluve (v čl. II bode 2.3 kúpnej zmluvy)
má dôjsť k úhrade kúpnej ceny neskôr; vo veci zmluvného dojednania o splatnosti kúpnej ceny znenie jej
článku nepredstavovalo skutočnú vôľu zmluvných strán a je zrejmé, že dojednanie o splatnosti kúpnej

ceny nebolo nielenže dodržané a žalobcom ani požadované, ale dokonca žalobca vedel o nedostatku
voľných zdrojov žalovaných potrebných k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny pri samotnom podpise
kúpnej zmluvy a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom prefinancovania kúpnej ceny; v
predmetnom konaní však trvali na tom, že časť kúpnej ceny v sume 957.851,69 eura bola uhradená vhotovostipripodpisekúpnejzmluvy.Zároveňodvolacísúdkonštatoval,žespochybnenieplatnostikúpnej
zmluvy žalobcom v uvedenom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2014
sama osebe nemohla mať žiaden vplyv na trvanie povinnosti zmluvných strán vyplývajúcich z danej

zmluvy. Hoci žalobca v týchto konaniach uplatňoval odlišné nároky, jeho procesná argumentácia bola
v zásade v oboch prípadoch postavená na tvrdení, že mu zo strany žalovaných nebola zaplatená
kúpna cena; uvedené tak nemohlo byť vyhodnotené ako jeden z podstatných argumentov pre ustálenie
záveru o neexistencii predmetnej pohľadávky. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že žalovaní neboli
v omeškaní s plnením peňažného dlhu len z dôvodu, že žalobca od kúpnej zmluvy neodstúpil,

nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky garantuje rôzne prostriedky ochrany subjektívnych práv,
pričom pokiaľ nie je zákonom ustanovené inak, voľba konkrétneho zákonného prostriedku na ochranu
subjektívneho práva je ponechaná na slobodné rozhodnutie účastníka zmluvného vzťahu dotknutého
porušením zmluvných záväzkov druhou stranou; žalobca tak len žalobou na splnenie zmluvných
záväzkov žalovanými vykonával svoje zákonom priznané práva.

7. Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 19.2.2019
a právnemu zástupcovi žalovaných dňa 12.2.2019 spolu s výzvou na označenie ďalších dôkazných
prostriedkov v intenciách právnych záverov vyslovených odvolacím súdom.

8. Bývalá manželka žalobcu, L. G., konajúca za žalobcu, podaním doručeným súdu dňa 18.2.2019 spolu

s písomnou plnou mocou udelenej jej žalobcom dňa 21.1.2011 s overeným podpisom žalobcu, vo vzťahu
ku ktorej žalobca na výzvu súdu neoznámil jej odvolanie, vzala žalobu žalobcu späť v celom rozsahu, a
preto súd prvej inštancie so súhlasom žalovaných zo dňa 7.5.2019 konanie podľa § 144, § 145 ods. 1
a § 146 ods. 1 veta prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil.

9. Odvolací súd na odvolanie žalobcu uznesením č.k. 14Co/163/2019-1344, zo dňa 1.6.2021, uznesenie
súdu prvej inštancie (o zastavení konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
nakoľko plnomocenstvo udelené žalobcom L. G. vyhodnotil vo vzťahu k predmetnému konaniu za
neúčinné pre rozpor v záujmoch splnomocnenca a zastúpeného splnomocniteľa.

10. V ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní 2/ a 3/ v písomnom podaní zo dňa 1.7.2021
(obsahovo identickým zo dňa 19.2.2019) zotrvali na nimi prezentovanej procesnej obrane v zmysle, že
celú kúpnu cenu žalobcovi vyplatili tak, ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluve, hoci to v tejto uvedené
nebolo, a to z úverov prevedených žalobcovi (v sume 2.500.000 Sk, 5.000.000 Sk, 540.000 eur, 20.000
eur a 1.000.000 Sk, vrátenie ktorej sumy žalobca nepreukázal) spolu v sume 842.148,31 eura, ktorý

zápočet pôžičiek do kúpnej ceny potvrdila svedkyňa, ktorá bola spolu so žalobcom predávajúcou; zvyšok
kúpnej ceny v sume 957.851,69 eura uhradili žalobcovi v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy tak,
ako vypovedala i svedkyňa L. G., pričom táto suma pochádzala z predaja domu žalovanej 1/ v G. a
z podnikateľských príjmov žalovanej 2/. Poukázali i na návrh dohody zaslaný im zo strany žalobcu e-
mailom zo dňa 3.6.2014, kde sa ich pokúšal vydierať tak, aby predali dom v G. a jemu poukázali peniaze,

pričom mu nezáležalo na výške, keď uvádzal, že sumu do depozitu si dohodnú pri stretnutí, zatiaľ bez
právnikov. Ďalej uviedli, že trestné oznámenie na svedkyňu L. G. pre podozrenie zo spáchania trestného
činu krivej výpovede bolo opakovane zastavené. Mali tiež za to, že odvolací súd sa nedostatočne
vysporiadal s dôkazmi v neprospech žalobcu; ako nový dôkaz predložili e-mailové správy od žalobcu
zo dňa 10. a 11.7.2011.

11. Žalobca v reakcii uviedol, že dôkazy predložené žalovanými žiadnym spôsobom nepreukazujú
zaplatenie kúpnej ceny a vo vzťahu k meritu veci sú absolútne bezpredmetné.

12. Na pojednávaní dňa 9.9.2021 súd prvej inštancie oboznámil strany doslovným čítaním z pripojeného

spisu Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 10C/206/2011, písomného vyjadrenia žalovaných zo dňa
11.10.2012 a vykonal doplňujúci výsluch žalovaného 3/; vyjadrili sa i právni zástupcovia strán. Podľa
obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 10C/206/2011 v konaní o žalobe žalobcu zo
dňa 19.7.2011 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011 a jej dvoch dodatkov a o určenie,
že žalobca a jeho manželka sú výlučnými vlastníkmi v podieloch 1/1 k celku nehnuteľností zapísaných

na LV č. XXXX a v podiele 1/8 k celku nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX v katastrálnom území
G., bola žaloba dňa 30.10.2012 vzatá späť a konanie bolo uznesením č.k. 30C/206/2011-334, zo dňa
31.10.2012 zastavené, ktoré uznesenie nadobudlo dňa 1.1.2013 právoplatnosť. Skutkovým základom
bolo tvrdenie žalobcu, že žalovaní kúpnu cenu pri podpise kúpnej zmluvy neuhradili a neurobili takani po uplynutí viacerých mesiacov, kedy to rešpektoval, nakoľko vedel, že získanie takejto čiastky
prostredníctvom bankových úverov si vyžaduje dlhší čas; žalovaní nemajú záujem kúpnu cenu zaplatiť,
manželka na jej uhradení netrvá a navyše požiadala aj o rozvod a so žalovanými robia obštrukcie, keď

ho z domu v G. vysťahovali a zrušili mu tam i trvalý pobyt. Z vyjadrenia žalovaných v
uvedenom konaní vyplýva, že žalovaní v spolupráci so žalobcom požiadali v súvislosti s plánovaným
odkúpením nehnuteľnosti banku o poskytnutie úveru, z ktorého prostriedky v sume 540.000 eur v rámci
úhrady kúpnej ceny v plnom rozsahu poukázali žalobcovi na splatenie úveru jeho a jeho manželky,
ktorý bol dovtedy zabezpečený predmetným domom. Žalobca pripravil, resp. obstaral prípravu návrhu

kúpnej zmluvy a neskôr jej dodatkov, v ktorej bolo uvedené, že k úhrade kúpnej ceny má dôjsť pri
podpise kúpnej zmluvy a v takomto znení bola kúpna zmluva aj podpísaná; zmluvné strany však boli od
počiatku uzrozumené s tým, že napriek takémuto prejavu vôle má dôjsť k úhrade kúpnej ceny neskôr,
a teda zmluvné dojednanie o splatnosti kúpnej ceny nepredstavovalo skutočnú vôľu zmluvných strán;
žalobca zároveň vedel o nedostatku voľných zdrojov žalovaných potrebných k okamžitému vyplateniu
kúpnej ceny a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom financovania kúpnej ceny, ktorá bola

v sume 540.000 eur aj zaplatená. Podľa LV č. XXXX a LV č. XXXX sú žalovaní vedení ako podieloví
spoluvlastnícikaždývpodiele1/3kcelkuvovzťahuktamzapísanýmnehnuteľnostiam(predmetukúpnej
zmluvy zo dňa 7.2.2011 a jej dvoch dodatkov, ktorý vklad bol povolený pod č. V 366/2011 dňa 31.3.2011.
Žalovaný 3/ ohľadom oboznámeného vyjadrenia uviedol, že vtedy to bola taká právna stratégia, nakoľko
sa to zdalo efektívnejšie; žalobca však nakoniec vzal žalobu späť a už sa k tomu nebude vracať.

Konštatoval, že išlo o dohodu medzi rodinnými príslušníkmi, pričom ak má žalobca ako predávajúci
nejaké záväzky, nevidel dôvod, prečo by mu jeho rôzne pohľadávky mali saturovať žalovaní, keď od
nich dostal množstvo finančných prostriedkov. Právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní zotrval
na žalobe, poukázal na právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č.k. 3Co/50/2018-1133,
zo dňa 29.11.2018, vo vzťahu k obrane žalovaných o zaplatení časti kúpnej ceny započítaním pôžičiek

získaných z úverov, ako aj vo vzťahu k obrane žalovaných o zaplatení časti kúpnej ceny v hotovosti.
Listinné dôkazy údajne preukazujúce solventnosť žalovaných k výplate časti kúpnej ceny v hotovosti
označil za nedostatočné, a teda nespôsobilé preukázať, že žalovaní by boli schopní disponovať tak
horibilnou sumou; v prípade poznámok žalobcu a objednávky ubytovania (č. l. 1180 a nasl.) podotkol,
že ide o osobnú korešpondenciu žalobcu, ktorá ostala v rodinnom dome v G. po jeho vysťahovaní,

ktorú žalovaní v tomto konaní využívajú; navyše tieto poznámky preukazujú len potenciálnu možnosť
zarobenia čistého mesačného zisku v sume 9.000 eur, a nie 1 milión eur.
Ostatné argumenty žalovaných označil za irelevantné. K novým dôkazom uviedol, že e-maily žalobcu
sa týkajú otázky bývania žalobcu po tom, ako bol vysťahovaný z rodinného domu v G.; e-mail zo
dňa 11.7.2011 obsahuje ponuku žalobcu na pomoc žalovaným so sprostredkovaním predaja rodinného

domu, za čo by ocenil províziu; tieto však nepreukazujú zaplatenie kúpnej ceny. Právny zástupca
žalovaných zotrval na ich obrane. Súd prvej inštancie pojednávanie odročil za účelom poskytnutia
časového priestoru žalovaným na predloženie dôkazov k tvrdenej disponibilite finančných prostriedkov v
hotovostiaktvrdeniuoexistenciidohôdopôžičkáchžalobcovi,ktorémalibyťzapočítanénakúpnucenu.

13. Žalovaní dňa 16.9.2021 doručili súdu prvej inštancie listinné dôkazy, a to potvrdenie zo dňa 7.2.2011
a prehlásenie zo dňa 21.2.2011 so sprievodným listom, v ktorom uviedli, že predkladajú potvrdenie
o prevzatí hotovosti v sume 950.000 eur ako časti kúpnej ceny za dom v G., ktoré podpísali obaja
predávajúci (žalobca a L. G.) v deň podpisu kúpnej zmluvy a prehlásenie o úhrade plnej kúpnej ceny v
hotovosti a vo zvyšku vo forme úverov, ktoré dovtedy poskytli žalovaní predávajúcim, zo dňa 21.2.2011,

t.j. zo dňa, kedy žalobca okrem iného vystavil splnomocnenie na všetky právne úkony svojej manželke
L. G., podpísané oboma predávajúcimi; predmetné podanie žalovaných vrátane listinných dôkazov bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.9.2021.

14. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 12.10.2011 (správne 21.2.2021 - pozn. odvolacieho

súdu) uviedol, že klient mu oznámil, že tieto dokumenty nikdy nepodpísal a nemal o nich vedomosť.
Poukázal i na výpoveď svedkyne L. G. o tom, že neexistuje písomné potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny
a započítaní úverov a tiež na skutočnosť, že žalovaní dôkazy predložili až po 8 rokoch trvania sporu a
opakovaných výzvach súdu, čo znižuje ich dôveryhodnosť. Navrhol nariadenie znaleckého dokazovania
na odborné posúdenie pravosti podpisu žalobcu na predložených listinných dôkazoch. Právny zástupca

žalovaných na tomto pojednávaní uviedol, že dôkazy predložili v tom čase z dôvodu, že prehľadali celú
dokumentáciu žalobcu, ktorú nechal v rodinnom dome v G., pričom našli uvedené dokumenty spísané
vlastnoručne L. G.; zároveň uviedol, že netrvá na doplňujúcom výsluchu žalobcu.15. Súd prvej inštancie v súlade s § 253 ods. 3 CSP navrhnuté znalecké dokazovanie pre nezloženie
preddavku žalobcom nemohol vykonať, ktorú skutočnosť stranám oznámil písomne zo dňa 9.3.2022.

16. Na pojednávaní dňa 23.8.2022 právny zástupca žalobcu dôkazy predložené žalovanými, a to
potvrdenie zo dňa 7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011 označil za izolovaný dôkaz, ktorý by
nemal prevážiť, nakoľko ostatné dôkazy sú v prospech žaloby, na ktorej zotrval. Právny zástupca
žalovaných zotrval na všetkých písomných podaniach a prednesoch, vo vzťahu k predmetným listinným
dôkazom (potvrdeniu a prehláseniu) uviedol, že tieto sú pravé a označil ich za nosný dôkaz preukazujúci

odovzdanie kúpnej ceny; zároveň je tu mnoho ďalších dôkazov preukazujúcich zaplatenie kúpnej ceny,
ktoré opätovne vymenoval a s ohľadom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť.

17. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, za súčasnej aplikácie § 34, § 37, § 40 ods. 1,
§ 41, § 46 ods. 1, § 489, § 588, § 563 Občianskeho zákonníka, čl. 2 ods. 1 až 3, § 191 ods. 1, 2,
§ 232 ods. 2 až 4 CSP, a tiež s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „NS SR“) sp. zn. 3Cdo/12/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č.
8/2016, sp. zn. 2Cdo/155/2011, sp. zn. 3MCdo/6/2010, zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010, zo dňa
24.6.2010, sp. zn. 6Cdo/81/2010, zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 4Cdo/13/2009, zo dňa 24.2.2010, sp. zn.
3Cdo/192/2004, judikát R 68/71, judikát R 78/1966, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo/3745/2009 a 11Cdo/1193/2007, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Rešpektujúc právny

názor odvolacieho súdu v uznesení č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018, konštatoval, že medzi
stranami nebolo sporné uzavretie kúpnej zmluvy dňa 7.2.2011 s dvomi dodatkami, kde na strane
predávajúcich vystupoval žalobca a jeho vtedajšia manželka, L. G., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti
patriace do BSM žalobcu a L. G.. Vzhľadom na uvedené dohodnutá kúpna cena, prípadne nárok
na jej zaplatenie, patril v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka do ich BSM. Námietky

žalovaných o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu domáhať sa zaplatenia predmetnej kúpnej
ceny vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie žaloby vyplýva
z hmotnoprávneho ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka.

18. Konštatoval, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie, resp. doplatenie časti kúpnej

ceny v sume 1.260.000 eur dohodnutej so žalovanými ako kupujúcimi v kúpnej zmluve zo dňa 7.2.2011
o prevode nehnuteľností. Žalobca záväzok vyplývajúci z uzavretej kúpnej zmluvy (prevod vlastníckeho
práva na kupujúcich) splnil, čoho dôkazom je aj zápis na príslušných listoch vlastníctva; sporným bolo
splnenie záväzku žalovaných uhradiť dohodnutú kúpnu cenu v sume 1.800.000 eur (každý v 1/3, t.j.
600.000 eur). Splnenie záväzku v sume 540.000 eur z úveru č. XXXXXXXXXX nebolo žalobcom popreté

a v tejto časti vzal žalobu i späť. Keďže od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať preukázanie
nezaplatenia kúpnej ceny, skutkové tvrdenia ohľadom splnenia záväzku z kúpnej zmluvy boli procesne
povinní preukázať žalovaní, ktorí trvali na tom, že kúpnu cenu v plnom rozsahu uhradili. Pokiaľ žalovaní
tvrdili, že časť kúpnej ceny bola uhradená započítaním v minulosti poskytovaných pôžičiek žalobcovi
z úverov, ktoré si brali, poukázal na uznesenie odvolacieho súdu č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa

29.11.2018, v ktorom tento ohľadom uvedených transakcií judikoval, že plnenia poskytnuté v minulosti
žalobcovi a jeho manželke z úverov, nesúviseli s predmetnou pohľadávkou žalobcu tak, ako nesúvisela
pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní s listinnými dôkazmi žalovaných preukazujúcich tieto zmluvné
vzťahy a plnenia z nich nebolo možné dávať do súvislosti s finančnými transakciami, ktoré žalovaní
označovali ako pôžičky, a to do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie realizované za účelom

splnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených kúpnych zmlúv. Zdrojom finančných prostriedkov v
minulosti prevedených žalobcovi zo strany žalovaných 1/ a 2/ totiž boli hypotekárne úvery zabezpečené
záložným právom úverujúcej banky so zmluvne určeným/dohodnutým účelom; v žiadnom prípade tieto
platby nemožno hodnotiť ako pôžičky, keďže nešlo o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
žalobcovi, ale o splnenie zmluvnej povinnosti úhrady kúpnych cien z titulu kúpnych zmlúv, za ktoré

žalované 1/ a 2/ nadobudli do svojho vlastníctva nehnuteľnosti v U. a v G.. Išlo o úvery poskytnuté
žalovanej 2/ na základe zmlúv o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 3.9.2022 a č.
XXXXXXXXXX zo dňa 23.4.2009 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v U. (kúpna cena
2.500.000 Sk a 20.000 eur) a žalovanej 1/ z hypotekárneho úveru poskytnutého jej prevodom dňa
8.9.2003 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v G. (kúpna cena 5.000.000 Sk). Poskytnutie

sumy 1.000.000 Sk žalobcovi z účtu žalovanej 1/ ako pôžičky na kúpu pálenice v Y. M. žalovaní
predloženými dôkazmi nepreukázali a neuniesli ani dôkazné bremeno nad všetku pochybnosť, keď
nepreukázali plnenie žalobcovi v sume 1.000.000 Sk titulom úhrady časti kúpnej ceny na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 7.2.2011. Z listinných dôkazov predložených v tomto smere vyplýva, že spoločnosť G.F.. F..E..D.. zastúpená konateľom - žalobcom a ďalšou splnomocnenou osobou adresovala obchodnej
spoločnosti F. F.. F..E..D.., zastúpenej konateľkou C.. X. P., listom zo dňa 22.3.2007, písomnú ponuku
na odkúpenie 100% obchodných podielov za kúpnu cenu 90.000.000 Sk, z toho 3.000.000 Sk nevratnej

zálohy/zmluvnej pokuty, splatnej v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve. Na účet žalovanej 2/ bola
dňa 28.3.2007 pripísaná suma 1.173.973,50 Sk s poznámkou: „G. L. C..“ a dňa 28.3.2007 odpísaná
suma 1.000.000 Sk s poznámkou: „P.“, na účet s názvom „P.“ č. XXXX/XXXXX-XXXXXX. Na základe
uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná 2/ (a nie žalovaná 1/) síce vykonala
prevod sumy 1.000.000 Sk zo svojho bankového účtu, avšak zrejme bez právneho dôvodu, keďže

podľa predloženej písomnej ponuky zo dňa 22.3.2007 nebola zmluvnou stranou zamýšľaného prevodu
obchodných podielov a naviac prevod vykonala na bankový účet tretej osoby - C.. X. P.Í., a nie na
bankový účet žalobcu; ak by aj konala na základe predchádzajúcej dohody so žalobcom, plnila by
za obchodnú spoločnosť G. F.. F..E..D.., a teda za právnickú osobu, a nie fyzickú osobu žalobcu.
Navyše, žalobca v konaní tvrdil, že predmetnú sumu na účel vyplatenia zálohy žalovanej 2/ poskytol
na účet, pričom z predloženého výpisu z účtu žalovanej 2/ vyplýva, že v deň označeného prevodu

bola na tento účet pripísaná suma prevyšujúca realizovaný prevod (1.173.973,50 Sk), nie je však
nad všetku pochybnosť zrejmé, kto bol jej odosielateľom. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalovaní
neuniesli dôkazné bremeno o časovej a vecnej súvislosti tvrdeného plnenia, ktoré malo byť započítané
na kúpnu cenu z kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011; skutočnosť, či sa žalovaná 2/ alebo žalobca úspešne
alebo neúspešne domáhajú vrátenia sumy 1.000.000 Sk súdnou cestou, nie je v predmetnom konaní

relevantná.

19. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal listinnými dôkazmi predloženými žalovanými, a to potvrdením
zo dňa 7.2.2011 a prehlásením zo dňa 21.2.2011. Podľa znenia textu potvrdenia zo dňa 7.2.2011 mali
žalobca a svedkyňa L. G. potvrdiť, že od svojich detí ako kupujúcich prevzali za dom v G. sumu 950.000

eur v hotovosti a podľa znenia prehlásenia zo dňa 21.2.2011 mali žalobca a svedkyňa L. G. prehlásiť,
že od svojich detí za predaj domu v G. dostali plnú kúpnu cenu, zaplatenú sčasti v hotovosti a sčasti ako
súčet úverov. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah týchto listín je vo viacerých smeroch v rozpore s
výpoveďou svedkyne L. G., keď táto vypovedala o hotovosti 957.000 eur a nejaké drobné a na výslovné
otázky, či bolo o úhrade vystavené nejaké potvrdenie, odpovedala jednoznačne záporne zdôrazňujúc,

že sú rodina; ohľadom zdrojov časti kúpnej ceny v hotovosti uviedla, že išlo o financie z podnikateľskej
činnosti dcéry C., ktorá prevádzkovala ubytovanie v penzióne a z kúpnej ceny za predaj domu v G.
dcéry L.. Súd prvej inštancie mal za to, že tieto rozpory nie je spôsobilé zhojiť ani tvrdenie právneho
zástupcu žalovaných, že svedkyňa si s odstupom času nemusela niektoré skutočnosti pamätať, a to
najmä s prihliadnutím na to, že išlo o jediné obydlie rodiny a tiež na značne vysokú kúpnu cenu, tým skôr,

ak mali žalovaní v čase podpisu kúpnej zmluvy disponovať tak značnou sumou v hotovosti. Napokon,
aj odvolací súd vo svojom uznesení č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018, judikoval, že samotná
výpoveď svedkyne L. G. o úhrade kúpnej ceny v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, nemala oporu v
iných dôkazoch žalovaných. Žalobca navyše pravosť svojho podpisu na predložených listinách poprel a
hoci navrhol znalecké dokazovanie ohľadom pravosti jeho podpisu, toto na jeho návrh vykonané nebolo,

a to pre nezloženie preddavku na jeho vykonanie zo strany žalobcu. S poukazom na uznesenie NS
SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, zo dňa 24.2.2010, ustálil, že dôkazné bremeno ohľadne pravosti podpisu
zaťažovalo stranu žalovaných, ktorí zo skutočností v listinách uvedených vyvodzovali pre seba v konaní
priaznivé právne dôsledky v podobe návrhu na zamietnutie žaloby. Nakoľko žalovaní, naviac právne
zastúpení, preskúmanie pravosti podpisu na týchto listinách odborne zdatnou osobou nenavrhli, napriek

tomu, že boli súdom informovaní o tom, že návrh žalobcu nevykoná. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie na tieto listinné dôkazy nemohol prihliadnuť a vyvodiť z nich pre žalovaných priaznivý záver.

20. Súd prvej inštancie, v súlade s právnym názorom, ktorý judikoval odvolací súd vo svojom uznesení
č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018, ďalej konštatoval, že pokiaľ ide o finančné prostriedky

v takej výške (957.851,69 eura), ktorou sa bežne v hotovosti v súkromnom či obchodnom styku
nedisponuje, mohli žalovaní predložiť aspoň nepriame dôkazy nasvedčujúce tomu, že boli reálne
spôsobilí takouto sumou disponovať, a to napr. potvrdením o vykonaných finančných transakciách,
o výnosoch z podnikateľskej činnosti žalovaných, výpisom z účtu alebo iným obdobným spôsobom,
keď prítomnosť dôkazu preukazujúceho majetkové pomery žalovaných v čase uzatvorenia predmetnej

zmluvy by významne prispela k dôveryhodnosti ich tvrdení o vykonaní hotovostnej finančnej operácie v
takom rozsahu. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaných o úhrade časti kúpnej ceny v hotovosti, ktorej zdrojom
malibyťokreminéhoajpríjmyzosúkromnýchzdrojovžalovanej1/zpredajanehnuteľnostivG.,súdprvej
inštancie uviedol, že vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nepredložili žiadne dôkazné prostriedky, či už kúpnuzmluvu a na ňu nadväzujúci výpis z účtu žalovanej 1/, z ktorého by bol v časovej súvislosti s uzatvorením
predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011 bol realizovaný výber tak značnej hotovosti, prípadne výpis
z účtu preukazujúci úspory a výber hotovosti. V prípade podnikateľských príjmov žalovanej 2/, ktoré

tiež mali byť zdrojom hotovosti, k tomuto žalovaní predložili len čiastočne čitateľné neurčité poznámky
žalobcu o predpokladaných možných ročných výnosoch z ubytovania s raňajkami a prevádzkovania
kaviarne, a teda ničím nepodložené výpočty žalobcu o možnom výnose, a jednu písomnú objednávku
ubytovania v rozsahu 2 dní s raňajkami pre 29 osôb za cenu 870 eur od mesta U. zo dňa 27.6.2011,
adresovanú dodávateľovi X. L. X. U.. Súd prvej inštancie mal za to, že z týchto dôkazov nebolo možné

vyvodiť záver, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, a teda ku dňu 7.2.2011, mohli žalovaní
reálne disponovať finančnou čiastkou v sume 957.851,69 eura v hotovosti.

21. Rešpektujúc záväzný pokyn odvolacieho súdu v uznesení č.k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa
29.11.2018, zaoberal sa súd prvej inštancie aj komparáciou skutkových tvrdení žalovaných v
predmetnom konaní a v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011, v

ktorom uviedli, že uhradili žalobcovi z im poskytnutého úveru sumu 540.000 eur, pričom v predmetnom
konaní tvrdili, že kúpna cena bola v celom rozsahu uhradená kombináciou pôžičiek poskytnutých
žalobcovi v minulosti z úverov, ktoré si vzali a sčasti v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy. V konaní
vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011 tiež uviedli, že všetky zmluvné strany
boli od počiatku uzrozumené s tým, že aj napriek prejavu vôle v kúpnej zmluve o splatnosti kúpnej

ceny pri podpise kúpnej zmluvy má k úhrade kúpnej ceny dôjsť neskôr. Súd prvej inštancie mal za
to, že ak aj čl. II bod 2.3. kúpnej zmluvy možno považovať za nezhodu vôle a jej prejavu zmluvných
strán v právnom úkone podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to aj s prihliadnutím na vyjadrenia
žalobcu v uvedenom i v predmetnom konaní, že nakoľko išlo o rodinu, bol si vedomý časového priestoru
na zabezpečenie potrebných finančných prostriedkov, neplatnosť sa vzťahovala len na časť právneho

úkonu, a to dohodu o splatnosti kúpnej ceny, ktorá je oddeliteľná od ostatného podstatného obsahu
právneho úkonu, ktorými sú v zmysle § 41 a § 588 Občianskeho zákonníka predmet kúpy a cena.
Uzavrel, že pri absencii dohody o čase plnenia, resp. splatnosti, platí, že splatnosť dlhu v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka, ak nie je určená v rozhodnutí, ani ustanovená právnym predpisom, nastáva
prvého dňa po tom, čo veriteľ o plnenie požiadal.

22. Pokiaľ išlo o všetky ďalšie listinné dôkazy produkované žalovanými v konaní, a to čestné prehlásenie
žalobcu zo dňa 26.10.2010, e-maily žalobcu adresované žalovaným, rôzna listinná korešpondencia
žalobcu súvisiaca s jeho podnikateľskými alebo inými finančnými aktivitami v minulosti; súd prvej
inštancie tieto vyhodnotil ako irelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, nakoľko tieto nepredstavujú

žiaden zo zákonom predpokladaných a prípustných spôsobov zániku záväzku žalovaných z predmetnej
kúpnej zmluvy v zmysle § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka a nemajú súvis so žalobným
nárokom. V prípade čestného prehlásenia žalobcu zo dňa 26.10.2010 uviedol, že nie je zrejmé, v akých
súvislostiachazaakýchokolnostížalobcaprehlásil,žeprirozdeleníhnuteľnéhoanehnuteľnéhomajetku
si bude pre svoju osobu nárokovať len 100.000 eur a ostatný majetok prenecháva svojej manželke a

svojim trom deťom; zároveň z časového hľadiska, keď tento dôkaz predchádza uzavretiu kúpnej zmluvy,
nemôže súvisieť s predmetom sporu a nemožno ho vyhodnotiť ako prípadné vzdanie sa nároku na
zaplatenie kúpnej ceny, prípadne odpustenie dlhu. Ostatné dôkazy hoci dokresľujú charakter žalobcu,
nemajú vplyv na trvanie záväzku žalovaných doplatiť žalobcovi nezaplatenú časť kúpnej ceny; nie je
preto relevantné, či je žalobca ako osoba dôveryhodný, či kontaktoval žalovaných za trvania sporu

ohľadom spolupráce, sprostredkovania predaja alebo v súvislosti s riešením jeho bývania a ani jeho
zrejme zaužívaná prax vo vzťahu k tretím osobám požičiavať nemalé finančné čiastky alebo si s týmito
započítavať vzájomné pohľadávky.

23. Vzhľadom na uvedené, keď žalovaní napriek návodu odvolacieho súdu aké dôkazy majú v konaní

ďalej predkladať a dostatočnému časovému priestoru v konaní neprodukovali žiadne relevantné dôkazy,
ktorými by nad všetku pochybnosť preukázali svoje tvrdenie o úhrade zvyšku kúpnej ceny v sume
1.260.000 eur, či už v hotovosti alebo započítaním pohľadávok voči predávajúcim spôsobilých na
započítanie,nezostalosúduprvejinštancieiné,akožalobevplnomrozsahuvyhovieť.Záverompodotkol,
že žalovaní sú dospelé svojprávne osoby a pokiaľ so žalobcom a jeho manželkou opakovane uzavreli

kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností za tak značnú kúpnu cenu, mohli a mali si byť vedomí, že túto
bude v zmysle zásady pacta sunt servanda potrebné dodržať a nespoliehať sa bez právneho dôvodu
na skutočnosť, že ide o zmluvu uzavretú s ich rodičmi. Súd prvej inštancie určil na plnenie zákonnú
lehotu 3 dni, ktorá plynie od právoplatnosti rozsudku, nakoľko žalovaní neuviedli žiadne skutočnosti,ktoré by presvedčivo umožnili záver o potrebe určenia lehoty na plnenie dlhšej ako zákonnej alebo
určenia možnosti uskutočniť peňažné plnenie v splátkach.

24. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 396 ods. 3 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP a s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 453/2019, zo dňa 19.11.2019, tak, že žalobcovi, ktorý mal v
konaní na súde prvej inštancie, ako i v konaní pred odvolacím súdom, plný úspech, priznal plný nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

25. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ až
3/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhli odvolaciemu súdu ho zrušiť a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Napadnutý rozsudok považovali z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, a
teda bez dostatočného objasnenia skutkového stavu, za nepreskúmateľný.

26. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia listinných dôkazov nimi
predloženými, a to potvrdenia zo dňa 7.2.2011, podľa ktorého mali žalobca a svedkyňa L. G., bývalá
manželka žalobcu, potvrdiť, že od svojich detí ako kupujúcich prevzali za dom v G. v hotovosti sumu
950.000 eur; a prehlásenie zo dňa 21.2.2011, podľa ktorého mali žalobca a svedkyňa L. G. prehlásiť, že

od svojich detí za predaj domu v G. dostali plnú kúpnu cenu, zaplatenú sčasti v hotovosti a sčasti ako
súčet úverov. Súd prvej inštancie totiž s poukazom najmä na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009,
zo dňa 24.2.2010, a tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, uviedol, že dôkazné bremeno ohľadne predmetných
listín zaťažovalo žalovaných, nakoľko títo zo skutočností uvedených v listinách vyvodzovali v konaní
pre seba priaznivé následky. Žalobca poprel pravosť svojho podpisu, avšak nezložil preddavok na

trovy znaleckého dokazovania, ktoré navrhol, a preto znalecké dokazovanie nebolo vykonané. Nakoľko
však súd prvej inštancie konštatoval, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania pravosti súkromných
listín zaťažovalo žalovaných, pričom títo v konaní preskúmanie pravosti podpisu žalobcu na uvedených
listinách nenavrhli, hoci boli informovaní, že súd procesný návrh žalobcu nevykoná; na predmetné
listinné dôkazy neprihliadal a nevyvodil z nich pre žalovaných priaznivý záver. V tejto súvislosti namietali

najmä, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 12.10.2021 konštatoval, že dôkazné bremeno popretia
pravosti podpisu žalobcu znáša strana žalobcu a v tomto smere nebol doposiaľ navrhnutý žiadny dôkaz;
po nezaplatení preddavku na vykonanie dokazovania žalobcom sa žalovaní oprávnene domnievali, že
žalobcaneuniesoldôkaznébremenoasohľadomnavyššieuvedenékonštatovaniesúdunevidelidôvod,
aby doplnenie dokazovania vyhotovením znaleckého posudku na pravosť podpisu žalobcu navrhovali.

To, že odôvodnenie rozsudku je v príkrom rozpore s konaním a závermi súdu na pojednávaniach
ohľadom toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, považovali za zásadné porušenie základných
princípov civilného sporového konania, najmä čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 CSP.

27. Pokiaľ išlo o samotnú negatívnu dôkaznú teóriu, poukázali na to, že napriek rozšírenosti názoru

prezentovaného i v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, zo dňa 24.2.2010, ide len o zásadu či
pravidlo, ktoré nevyplýva zo žiadneho ustanovenia platného práva a zároveň ani NS SR neuvádza, z
čoho pri aplikácii tohto pravidla vychádza. Mali za to, že nakoľko v danom prípade predložili originály
potvrdení, čím riadne preukázali existenciu potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, nešlo o dôkaz negatívnej
skutočnosti, a preto nemohlo dôjsť ani k preneseniu dôkazného bremena na žalovaných; v opačnom

prípade by sa žalovaní dostali do dôkaznej núdze, nakoľko by nevedeli zabezpečiť dostatok originálov
podpisov žalobcu z rozhodného obdobia. Pokiaľ bol však napriek tomu súd presvedčený o postupe v
zmysle negatívnej dôkaznej teórie, mal túto skutočnosť konštatovať na pojednávaní, na ktorom uviedol,
že nositeľom dôkazného bremena je žalobca, a nie žalovaní.

28. Zaplatenie kúpnej ceny preukazuje aj výpoveď matky žalovaných a vtedajšej manželky žalobcu,
L. G.; skutočnosť, že si ako svedkyňa nepamätala na spísanie potvrdenia o zaplatení kúpnej ceny,
pripisovali značnému časovému odstupu od podpisu kúpnej zmluvy a potvrdení. V predmetný deň
sa zároveň podpisovalo niekoľko dokumentov, a preto je pochopiteľné, že si nemusela spomenúť na
podpísanie týchto potvrdení; jej výpoveď však potvrdzuje, že k zaplateniu kúpnej ceny došlo v plnej

výške a tiež aj akým spôsobom k vyplateniu došlo. Poukázali i na to, že žalobca v rámci svojho výsluchu
uviedol, že nakoľko v danom prípade ide o vysokú sumu, jej vyplatenie by si pamätal, pričom v prípade
sumy 540.000 eur si na vyplatenie tejto spomenul až po ich vyjadrení k žalobe, hoci ani v tomto prípade
nejde o sumu malú.29. Ďalej v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj bez predbežného právneho
posúdenia a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa následne vôbec nevysporiadal s dôkazmi

predloženými žalovanými, a to e-mailovou komunikáciou zo dňa 10. - 11.07.2011,
v ktorej ich žalobca žiadal, aby sa mohol nasťahovať do domu a tiež, aby mu v prípade predaja
domu bola vyplatená suma vo výške 10 % kúpnej ceny, pričom na vyplatenie kúpnej ceny žalovaných
nevyzýval. Súd prvej inštancie tiež pôžičku žalovanej 2/ v sume 20.000 eur poskytnutej žalobcovi dňa
27.4.2009 nesprávne priradil k transakcii z roku 2002; rovnako sa nesprávne vysporiadal s dôkazmi

o pôžičke v sume 1.000.000 Sk, ktorú poskytla žalovaná 1/ na žiadosť žalobcu jeho obchodnému
partnerovi, v ktorom prípade súd i nesprávne uviedol, že išlo o žalovanú 2/. Napokon sa súd prvej
inštancie nevysporiadal ani s tvrdeniami o tom, že po podpise kúpnej zmluvy došlo medzi stranami k
uzatvoreniu ešte dvoch dodatkov, ktorých dátumy súd v rozsudku uvádza nesprávne, a tiež, že v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho bývalej manželky, svedkyne L. G., ani
jeden neuviedol, že by mali mať akúkoľvek pohľadávku voči žalovaným, ktorá by rozhodne musela tvoriť

masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

30. Napokon, pokiaľ išlo o rozpory v ich tvrdeniach, na ktoré poukázal súd prvej inštancie s poukazom
na tvrdenia žalovaných v ich vyjadrení v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011
a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.

10C/602/2011, uviedli, že išlo o odlišný spor postavený na odlišnom právnom základe, pričom mali za
to, že ako účastníci konania majú bezvýhradné právo zvoliť si inú obhajobnú stratégiu, ktorá im bola
odporúčaná predchádzajúcim právnym zástupcom.

31. Záverom namietli aj pochybenie súdu prvej inštancie v prípade jeho rozhodnutia o nároku na náhradu

trov konania, nakoľko žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, avšak neprihliadol na to, že žalobca po vyjadrení žalovaných k žalobe vzal žalobu v
časti o zaplatenie 540.000 eur späť; žalovaní tak boli už momentom späťvzatia žaloby úspešní v rozsahu
30 %.

32. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných s odvolacími dôvodmi ani ich argumentáciou nesúhlasil
a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa jeho názoru bolo meritum veci opakovane posudzované ako súdom prvej inštancie, tak i
odvolacím súdom a tieto v minulosti opakovane poskytli vyčerpávajúce odôvodnenia skutkového
stavu a vykonaného dokazovania; predmetný rozsudok nie je výnimkou a nepovažoval ho za

nedostatočne odôvodnený, objasnený či nepreskúmateľný, keď sa súd prvej inštancie dostatočne
detailne,presvedčivoaracionálnevysporiadalsovšetkýmiskutočnosťamiadôvodyvydaniarozhodnutia
sú zjavné a zreteľné. V prípade námietky žalovaných, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj
bez predbežného právneho posúdenia, mal žalobca za to, že predbežné právne posúdenie zahŕňajúce
formuláciu sporných a nesporných skutkových tvrdení má len predbežný a nezáväzný charakter a súd

má možnosť sa od neho s ohľadom na skutkový stav veci, priebeh súdneho konania a závery plynúce z
dokazovania, odkloniť a v súvislosti s predbežným právnym posúdením poukázal i na nález ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 503/2018. Argumentáciu žalovaných ohľadom negatívnej dôkaznej teórie označil za vecne/
skutkovo nesprávnu a zavádzajúcu; za účelové považoval aj ich tvrdenie o dôkaznej núdzi v prípade
predloženia dostatku originálov podpisov žalobcu, nakoľko žalobca do súdneho spisu takéto dokumenty

dňa 9.6.2022 doložil a zároveň majú žalovaní k dispozícii celý jeho súkromný archív, ktorý počas celého
súdneho konania na pravidelnej báze využívali a zneužívali, na čo v konaní opakovane poukazoval.
Napokon zdôraznil, že napadnutý rozsudok je v plnej miere kompatibilný a zároveň i podmienený
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu.

33. Žalovaní v odvolacej replike uviedli, že napadnutý rozsudok sa zásade odchyľuje od zjavne
odlišnej dôkaznej situácie, nakoľko z ich strany bolo v konaní jednoznačne preukázané, že k úhrade
kúpnej ceny žalobcovi v plnom rozsahu došlo; okrem iných podporných dôkazov navyše doložili i
dve originálne potvrdenia o úhrade kúpnej ceny podpísané priamo žalobcom, pričom žalobca pravosť
svojho podpisu nikdy nespochybnil, keď v priebehu konania nenamietal, že by podpisy boli sfalšované a

nepodnikol ani žiadne kroky smerujúce k spochybneniu ich hodnovernosti. Hoci na pojednávaní v októbri
2021 právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca si nespomína, že by uvedené dokumenty niekedy
podpísal a navrhol i vypracovanie znaleckého posudku na overenie pravosti podpisov žalobcu, napriek
opakovanému predlžovaniu lehoty neposkytol potrebnú súčinnosť a nedodal originály svojich podpisov,len ťažko čitateľné kópie a v priebehu konania sa odmietol zúčastniť na pojednávaniach, za čo mu súd
udelil aj pokutu; argument o nedostatku finančných prostriedkov žalobcu neobstojí, nakoľko žalobca
alebo súd prvej inštancie sa v zmysle § 185 ods. 2 a 3 CSP mohli obrátiť na Kriminalisticko-expertízny

ústav PZ SR a nechať vypracovať posudok na náklady štátu. Poukázali i na to, že na poslednom
pojednávanídňa23.8.2022právnyzástupcažalobcuoznačilpredmetnépotvrdeniaakoizolovanýdôkaz,
a teda sám ich označil ako relevantný dôkaz a nespochybnil ich pravosť; súd prvej inštancie mal preto
postupovať podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Opätovne poukázali
na to, že žalobca okrem podpísania predmetných potvrdení po uzatvorení kúpnej zmluvy podpísal i dva

dodatky k nej; zopakovali i námietku nevysporiadania sa s požičkami v sume 20.000 eur a 1.000.000
Sk. V prípade pôžičky v sume 1.000.000 Sk uviedli, že žalovaná 1/ túto sumu poskytla na podnikateľský
zámer žalobcu a v tejto súvislosti poukázali na to, že žalobca sám túto čiastku vymáhal, pričom ak
by medzi ním a žalovanou 1/ neexistovala ústna dohoda, nemal by dôvod uvedenú čiastku od dlžníka
vymáhať. Poukázali aj na to, že dohodu o zápočte pôžičiek potvrdzujú 4 z 5 účastníkov spomínaných
transakcií a len žalobca uvedené popiera. Ostatné dôkazy súd prvej inštancie posúdil bezdôvodne

ako irelevantné, nakoľko tieto bezpochyby vytvárajú obraz o tom, že žalobca žalovanými poškodený
nebol; za účelom objasnenia mal súd vykonať výsluch žalobcu, čo však bolo zmarené jeho opakovanou
neúčasťou na pojednávaniach. Podotkli, že samotný žalobca v priebehu konania produkoval dôkazy,
ktoré boli v rozpore s tvrdeniami jeho právneho zástupcu. Mali za to, že súd prvej inštancie porušil ich
ústavné právo na obhajobu, keď argumentoval ich tvrdeniami prezentovanými v inom súdnom konaní,

ktoré bolo ešte pred začatím konania právoplatne skončené.

34. Ďalej vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie konanie zaťažil aj inou vadou,
a to, keď účastníkom odoprel právo na zákonného sudcu. Keďže sudkyňa L.. Y. bola
v priebehu konania trestne stíhaná a mala pozastavený výkon funkcie sudcu, mala byť z ďalšieho

rozhodovania veci v tomto konaní vylúčená; súd však účastníkov konania o uvedených skutočnostiach
nijakým spôsobom neoboznámil. Uvedená sudkyňa pritom žalovaných závažným spôsobom poškodila,
keď svojvoľne, nezákonne a v rozpore s princípmi hospodárnosti súdneho konania a nadštandardným
spôsobom opakovane predlžovala žalobcovi lehotu na dodanie podkladov na vypracovanie znaleckého
posudku, hoci bolo zjavné, že žalobca len produkuje prieťahy v konaní, keď zatajoval adresu svojho

pobytu a odmietal sa zúčastňovať pojednávaní. Sudkyňa tiež absolútne nereflektovala nález ÚS SR
č.k. IV. ÚS 613/2020-28, ktorý v predmetnom konaní už konštatoval prieťahy a tiež závažné porušenie
práv žalovaných na spravodlivý proces; počas konania sa sudkyňa správala ako ďalší advokát žalobcu,
nedokázala riadne viesť dokazovanie a zabezpečiť vykonanie doplňujúceho výsluchu žalobcu; o jej
laxnom prístupe k prejednaniu danej veci svedčí i skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave musel už 3 jej

predchádzajúce rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

35. Napokon uviedli, že celé konanie začaté na základe žaloby vyfabulovanej psychicky labilnou osobou
v pokročilom veku je 10 rokov trvajúcim bezdôvodným terorizovaním žalovaných, ktorým už tento proces
spôsobil škodu v sume 2,5 milióna eur, a to majetkového ako i nemajetkového charakteru, ktorej náhradu

sibudúuplatňovaťvočivšetkýmzapoškodzovanieichprávzodpovednýmaktérom.Poukázaliajnato,že
právnyzástupcažalobcuichajsvedkyňuopakovanezastrašovalbezdôvodnýmitrestnýmioznámeniami,
ktoré boli opakovane zamietnuté.

36. Žalobca v odvolacej duplike podotkol, že vyjadrenie žalovaných neobsahuje žiadnu právne

relevantnú argumentáciu smerodajnú pre právne posúdenie ich odvolania, čo je pravdepodobne
následok toho, že autorom pravdepodobne nebol ich právny zástupca, ale samotní žalovaní. Vyjadrenie
žalovaných je len súhrnom útočných, dehonestujúcich a klamlivých výrokov na adresu žalobcu, jeho
právnehozástupcu,aleinaadresuzákonnejsudkynesúduprvejinštancie;žalobcasaodtýchtozásadne
dištancuje a odmieta ich pravdivosť. Poukázal na to, že žalovaní spor dlhodobo zahlcujú nepravdivými

a špekulatívnymi vyjadreniami, ktoré s meritom veci vôbec nesúvisia. V ostatnom zotrval na svojom
vyjadrení k odvolaniu žalovaných.

37. Žalovaní spolu s podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 31.08.2023 predložili doplňujúci dôkaz
v podobe daňového priznania žalobcu ako konateľa spoločnosti G. F.. F..E..D.. za účtovný rok 2013,

podané v roku 2014, v ktorom žalobca sám priznal dlhodobú pôžičku voči žalovanej 1/ v sume 33.193
eur; k tomuto doposiaľ nemali prístup, nakoľko uvedené daňové priznanie bolo Finančnou správou
Slovenskejrepublikylennedávnozverejnené.Vtejtosúvislostinamietali,žeideočiastku,ktorúžalovaná
1/poskytlažalobcoviakopôžičkunajehopodnikateľskézámeryatátopôžičkabolazapočítanádokúpnejceny v roku 2011 tak, ako to deklarovali žalovaní i svedkyňa L. G.. Mali za to, že sudkyňa L.. C. Y. mala
od roku 2013 dostatok času, aby ex offo preskúmala daňové priznania žalobcu, ktoré by jednoznačne
potvrdilitvrdeniažalovaných.Ďalejuviedli,žebudepredmetomvyšetrovaniaorgánovčinnýchvtrestnom

konaní, či sudkyňa v tejto veci „nezobchodovala“ rozsudok v prospech žalobcu za nezákonné zastavenie
trestného stíhania vo vlastnej trestnoprávnej kauze. Napokon namietli, že sudkyňa sa nevysporiadala s
otázkami, ktoré žiadal preskúmať odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 29.11.2018. Podľa
ich názoru z predloženého dôkazu jednoznačne vyplýva, že žalobca dostal celú kúpnu cenu, čo okrem
nímpodpísanýchpotvrdenípreukazujeajjehopredmetnédaňovépriznanie,atiežajsvedeckévýpovede

a množstvo iných nepriamych dôkazov založených v spise.

38. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok v
zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP verejne vyhlásil dňa 30.11.2023.

39. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zaväzujúcom výroku potvrdil, pretože je vecne správny
a keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

40. V prejednávanej veci pri viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k záveru, že takto
uplatnené odvolacie dôvody v konaní naplnené neboli. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku a k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd uvádza, že žalovaní po zrušení
prvého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie odvolacím súdom v konaní
nepredložili žiadne dôkazy, na základe ktorých by nimi uvádzané finančné transakcie vykonané v čase

pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy bolo možné považovať za pôžičky poskytnuté žalobcovi a
zároveň neprodukovali žiadne nepochybné dôkazy, na základe ktorých by tieto bolo možné započítať
na úhradu kúpnej ceny, zaplatenia časti ktorej sa žalobca domáha v predmetnom spore. Napriek výzve
súdu prvej inštancie, v súlade s pokynom odvolacieho súdu, žalovaní nepredložili ani žiadne relevantné
dôkazy, ktoré by preukazovali, že v rozhodnom čase mohli disponovať čiastkou v hotovosti vyše 957.000

eur.

41. Žalovaní v odvolaní namietali vykonanie dokazovania súdom prvej inštancie bez predbežného
právneho posúdenia. K tomuto odvolací súd uvádza, že predbežnosť právneho posúdenia veci
spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov

riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospel síce vyčerpávajúcim argumentačným
postupom, ale iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať
(iura novit curia), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom
zmysle. V prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom
striktne viazaný; opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho

procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri
svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom
objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje; priamo obmedzený teda nemôže byť
ani vlastným predbežným právnym posúdením veci.

42. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 7.5.2019 vyplýva, že súd prvej inštancie po zrušení
jeho prvého meritórneho rozhodnutia a vrátení mu veci odvolacím súdom na tomto pojednávaní
z dôvodu predvídateľnosti rozhodnutia konštatoval, že v súlade s právnym názorom vysloveným v
zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vyťaží strany sporu k skutočnej dohode o spôsobe a rozsahu
zaplatenia kúpnej ceny v nadväznosti na konanie vedené pod sp. zn. 10C/206/2014; vyťaží žalovaných

k disponibilite sumy vyplatenej v hotovosti v sume 957.851,69 eura; k skutočnému právnemu dôvodu
vyplatenia žalobcovi zo zmlúv o úvere celkom v sume 842.148,31 eura a k sume 1.000.000 Sk na
účet C.. X. P.. Ďalej konštatoval, že napriek výzve súdu, ktorú stranám doručil spolu so zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu, žalovaní nepredložili žiadne podporné dôkazy o existencii disponibilných
prostriedkov na vyplatenie kúpnej ceny vyplatenej v hotovosti. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného

dňa 9.9.2021 vyplýva, že súd prvej inštancie z hľadiska predvídateľnosti budúceho súdneho rozhodnutia
uviedol svoje posúdenie veci, čo aj výslovne uviedol. Dal do pozornosti, že nakoľko je preňho stanovisko
odvolaciehosúduvjehozrušovacomuznesenízáväzné,pričomodvolacísúdokremvytknutiapochybení
súdu prvej inštancie zaujal stanovisko i k tomu, že žalobca preukázal uzatvorenie kúpnej zmluvy akoi poskytnutie plnenia podľa tejto, a preto sa dôkazné bremeno presunulo na žalovaných, ktorí mali
preukázať zaplatenie kúpnej ceny; nemožno pripísať v neprospech v žalobcu, či sa tento v inom konaní
domáhal určenia vlastníckeho práva a či zobral žalobu späť. V súlade s pokynmi odvolacieho súdu

sa preto súd prvej inštancie zameral na preukázanie zaplatenia kúpnej ceny žalovanými, ktorá podľa
ich tvrdení bola uhradená kombináciou hotovosti a započítaním úverov, s tým, že v prípade úverov
v sume 2.500.000 Sk a 5.000.000 Sk bolo vylúčené, že mohlo ísť o pôžičky žalobcovi, keď išlo o
úvery, za ktoré žalované 1/ a 2/ kúpili nehnuteľnosti v U. a v G.. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval,
že v prípade sumy 20.000 eur obe strany vo svojich písomných vyjadreniach zhodne tvrdili, že išlo

o doplatok kúpnej ceny za nehnuteľnosti v U.; pokiaľ žalovaní tvrdili, že išlo o pôžičku, vo vzťahu k
tomuto tvrdeniu neprodukovali žiaden nepochybný dôkaz a pri úhrade nebola ani žiadna poznámka o
pôžičke. V prípade sumy 1.000.000 Sk uviedol, že táto bola odpísaná z účtu žalovanej 1/ a pripísaná
na účet C.. P. ako fyzickej osobe, a teda nebola poskytnutá žalobcovi a navyše absentuje i kontext
dôkazu, ktorým podľa názoru súdu nie je zmluva o budúcej kúpe obchodného podielu, ale len oznámenie
o akceptácii nejakej ponuky na odkúpenie, spomínajú sa tam iné sumy a dokonca i to, že záloha je

nevratná; v súdnom spore v tejto súvislosti bola žaloba zamietnutá pre nedostatok legitimácie strán
sporu, a preto nemohla byť uvedená suma započítaná na predmetnú kúpnu cenu. Nakoniec pokiaľ išlo
o dôkazy predložené žalovanými, uviedol, že tieto nad všetku pochybnosť nepreukazujú, že v danom
čase žalované 1/ a 2/ disponovali takou hotovosťou či úsporami na účte. Následne súd prvej inštancie
odročil pojednávanie s tým, že žalovaným na ich návrh určil lehotu, v ktorej majú predložiť dôkazy o ich

disponibilite s finančnými prostriedkami vo výške kúpnej ceny vyplatenej v hotovosti a všeobecné dôkazy
preukazujúce, že kúpna cena bola zaplatená v plnej výške. Zo zápisnice z pojednávania
vykonaného dňa 12.10.2021 vyplýva, že súd prvej inštancie z hľadiska predvídateľnosti rozhodnutia
uviedol, že predložené prehlásenie zo dňa 21.2.2011 a potvrdenie zo dňa 7.2.2011 sú originály opatrené
vlastnoručným podpisom žalobcu a v tom čase jeho manželky L. G., s tým, že dôkazné bremeno

popretia pravosti podpisu žalobcu znáša strana žalobcu a v tomto smere nebol k danému dňu navrhnutý
žiaden dôkaz; právny zástupca žalobcu následne navrhol znalecké dokazovanie na posúdenie pravosti
podpisu žalobcu, na základe čoho súd prvej inštancie odročil pojednávanie. Na tomto pojednávaní
zároveň právny zástupca žalovaných uviedol, že na doplňujúcom výsluchu žalobcu netrvá. Zo zápisnice
z pojednávania vykonaného dňa 26.5.2022 vyplýva, že súd prvej inštancie odročil pojednávanie a

zároveň uložil žalobcovi i žalovaným do 15 dní doručiť porovnávací materiál na pravosť podpisu žalobcu.
Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 23.8.2022 vyplýva, že súd prvej inštancie po vyvolaní veci
konštatoval, že procesný návrh žalovaných na doplňujúci výsluch žalobcu bol odvolaný na pojednávaní
dňa 12.10.2021 a tiež, že k danému dňu nebol žalobcom zložený preddavok na trovy znaleckého
dokazovania, ktoré navrhol, s tým, že dôkazné bremeno pravosti súkromnej listiny/podpisu, má znášať

strana, ktorá od tejto skutočnosti odvodzuje svoj úspech vo veci. Následne otvoril pojednávanie a vyzval
strany vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ak to považujú za potrebné, inak vyhlási dokazovanie za
skončené.

43. S ohľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd túto námietku žalovaných za nedôvodnú, keď

je zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaniach vykonaných po prvom zrušení jeho meritórneho
rozhodnutia odvolacím súdom z hľadiska predvídateľnosti súdneho rozhodnutia nepochybne uvádzal
svoje nasledujúce kroky a následne i predbežné posúdenie; prihliadnuc na ním prezentované predbežné
posúdenie nemožno hovoriť o prekvapivom rozhodnutí.

44. Pokiaľ žalovaní namietali nesprávne posúdenie potvrdení zo dňa 7.2.2011 a zo dňa 21.2.2011 súdom
prvej inštancie, odvolací súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V danom prípade žalovaní s
podaním zo dňa 16.9.2021 predložili originály listinných dôkazov, ktoré majú byť podpísané obidvoma
predávajúcimi, žalobcom a L. G., a to potvrdenie zo dňa 7.2.2011, ktorým potvrdzujú prevzatie sumy
950.000 eur v hotovosti za dom v G. a prehlásenie zo dňa 21.2.2011, v zmysle ktorého vyhlásili, že od ich

detí za predaj domu v G. dostali plnú kúpnu cenu zaplatenú sčasti v hotovosti a sčasti ako súčet úverov.

45. V prípade súkromnej listiny platí, že jej obsah je potrebné dokazovať, pričom dôkazné bremeno
leží na tej strane, ktorá z listiny vyvodzuje priaznivé dôsledky (k tomu aj rozhodnutia NS SR sp. zn.
2Cdo/199/2005 a 4Cdo/13/2009, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 120/2020, zo dňa 19.8.2020).

Uvedený právny názor je dlhoročne prezentovaný súdnymi autoritami a odvolací súd nevzhliadol dôvod
k odklonu od neho.46. Hoci je potrebné žalovaným prisvedčiť, že súd prvej inštancie skutočne na pojednávaní dňa
12.10.2021 uviedol, že predložené prehlásenie zo dňa 21.2.2011 a potvrdenie zo dňa 7.2.2011 sú
originály opatrené vlastnoručným podpisom žalobcu a v tom čase jeho manželky L. G., s tým, že

dôkazné bremeno popretia pravosti podpisu žalobcu znáša strana žalobcu a v tomto smere nebol k
danému dňu navrhnutý žiaden dôkaz; následne však na pojednávaní dňa 23.8.2022 uviedol, že dôkazné
bremeno pravosti súkromnej listiny/podpisu, má znášať strana, ktorá od tejto skutočnosti odvodzuje svoj
úspech vo veci, po ktorom konštatovaní otvoril pojednávanie a vyzval strany vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, predbežné posúdenie nie je pre súd bezvýnimočne

záväzné a od tohto sa môže odkloniť, pričom súd prvej inštancie hoci prvotne nesprávne uviedol, ktorú
sporovú stranu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom pravosti podpisu žalobcu na predmetných listinách,
následne uvedené napravil, keď uviedol, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje stranu, ktorá
od pravosti súkromnej listiny/podpisu odvodzuje svoj úspech vo veci. Navyše, žalovaní sú zastúpení
právnym zástupcom, u ktorého je dôvodné predpokladať, že vedomosť o tom, kto v prípade súkromnej
listiny znáša bremeno dôkazu, má; nemožno teda vyhodnotiť ako dôvodnú námietku, že sa žalovaní

riadili prvotným konštatovaním súdu v tomto smere, naviac, keď neskôr súd prvej inštancie konštatoval
iné, správne, stanovisko k uvedenému.

47. Odvolací súd sa tak plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno ohľadom
pravosti listiny, resp. podpisov na nej, zaťažuje stranu žalovaných, nakoľko títo zo skutočností,

ktoré sú obsahom listín, vyvodzujú pre seba priaznivé následky, resp. úspech vo veci. Zo zápisnice
z pojednávania vykonaného dňa 12.10.2021 vyplýva, že žalobca ohľadom predmetných listinných
dôkazov uviedol, že tieto nikdy nepodpísal a nemal o nich vedomosť a poukázal i na to, že listiny
boli predložené až po 8 rokoch trvania sporu a tiež na výpoveď svedkyne L. G. na pojednávaní dňa
21.9.2017, kde táto na otázky, či existuje písomné potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny a o započítaní

úverov uviedla, že nie, nakoľko to bola rodinná záležitosť a nepovažovali to za potrebné. Právny
zástupca žalobcu na tomto pojednávaní navrhol nariadenie znaleckého dokazovania na posúdenie
pravosti podpisu žalobcu. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 26.5.2022 vyplýva, že právny
žalobca na tomto znovu prízvukoval, že žalobca o týchto listinách nemá žiadnu vedomosť a ani o tom,
že by ich podpisoval. Na návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania zotrval za tých okolností, že

žalovaní prejavia súčinnosť s dodaním potrebnej dokumentácie, pričom predložil i výzvy doručované
žalovaným na vydanie zadržiavanej dokumentácie, odkazujúc pritom na ich vyjadrenie na pojednávaní
zo dňa 12.10.2021, že predmetné listiny našli v dokumentácii žalobcu. Zo zápisnice z pojednávania
vykonaného dňa 23.8.2022 vyplýva, že žalobca nezložil preddavok na trovy znaleckého dokazovania,
ktoré navrhol vykonať. Právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní uviedol, že v prípade prehlásenia

a potvrdenia ide o jeden izolovaný dôkaz, ktorý by nemal prevážiť, keď ostatné dôkazy sú v prospech
žaloby; z uvedeného dôvodu na žalobe zotrval.

48. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že žalobca spochybnil existenciu predmetných listín, s tým, že o
nich nemal vedomosť a tieto nikdy nepodpísal, pričom takto formulované popretie možno vyhodnotiť ako

dostatočné na to, aby mala byť pravosť týchto listín dokazovaná. Nakoľko žalovaní v spore zastúpení
právnym zástupcom a súdom prvej inštancie pred skončením dokazovania poučení, že dôkazné
bremeno leží na nich, nenavrhli znalecké dokazovanie, hoci žalobca pravosť listín nimi predložených
poprel, súd prvej inštancie na tieto dôkazy neprihliadal, ktorému postupu nemožno nič vytknúť.

49. Navyše, nielen svedkyňa L. G., ktorá uvedené listiny mala spísať a spolu so žalobcom podpísať, v
rámci svojej výpovede uviedla, že žiadne potvrdenia o úhrade kúpnej ceny či zápočte úverov na kúpnu
cenu neexistovali, ale uvedené v konaní netvrdili ani žalovaní. Pokiaľ by vedeli, že ich rodičia podpísali v
súvislosti s predmetnou kúpnou zmluvou akékoľvek potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, odvolaciemu súdu
nie je zrejmé, prečo by s ohľadom na skutočne vysokú kúpnu cenu nebolo v ich záujme vyhotoviť si kópie

takýchto potvrdení a prečo by si na vyhotovenie týchto žiaden z účastníkov predmetného zmluvného
vzťahu nespomenul v priebehu ani jedného s predmetnou záležitosťou súvisiaceho súdneho konania.
Existencii potvrdení nesvedčia ani tvrdenia prezentované žalovanými v rámci procesnej obrany, ani
listinné dôkazy založené v spise.

50. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe (č. l. 76 a nasl.) ohľadom úhrady kúpnej ceny uviedli, že si zobrali
hypotéku, z ktorej bol vyplatený úver predávajúcich, teda ich rodičov. Neskôr vo vyjadrení (č. l. 371 a
nasl.) uviedli, že žalobca sa domáha zaplatenia kúpnej ceny, ktorú sám stanovil a ktorá bola pôvodne
formálne navýšená podľa hodnoty nehnuteľnosti v znaleckom posudku, pričom žalobca sa usiluje,prostredníctvom nariadeného predbežného opatrenia aj úspešne, o poškodenie žalovaných, a to tým, že
im bráni v predaji nehnuteľnosti, bez čoho nebude možné splatiť hypotekárny úver v sume 540.000 eur
prevzatý a vyčerpaný žalobcom a sporná nehnuteľnosť bude zexekvovaná bankou. Z vyjadrenia na č.

l. 381 vyplýva, že k podpísaniu kúpnej zmluvy došlo za situácie, že žalobca nesplácal hypotekárny úver
a v tejto ekonomickej tiesni žalovaní predmetnú nehnuteľnosť kúpili a bez meškania uhradili meškajúce
splátky hypotekárneho úveru. Kúpna zmluva bola uzatvorená s tým, že bude uhradená cestou tzv.
amerického úveru a z neho bola uhradená aj kúpna cena, aj meškajúce splátky. Podľa zápisnice o
výsluchu žalovanej 1/ (č. l. 446 a nasl.) táto uviedla, že nehnuteľnosť kúpili za sumu 1.800.000 eur, na

čo si všetci traja brali americkú hypotéku. Po opísaní incidentu so žalobcom z roku 2012 uviedla, že
žalobca sa telefonicky dožadoval stretnutia s nimi, aby mu podpísali uznanie dlhu v sume 1.260.000
eur, pričom s požiadavkami o vyplatenie depozitu v uvedenej sume ich atakuje neustále od roku 2011.
Následne žalovaní v ďalšom vyjadrení (č. l. 794 a nasl.) uviedli, že kúpnu cenu vyplatili podľa kúpnej
zmluvy, a to tak, že žalobcovi poskytli pôžičky, na ktoré si vzali úver, pričom súčet týchto pôžičiek
predstavoval časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť. Išlo o úvery v sume 2.500.000 Sk, ktorú žalovaná 2/

previedla dňa 27.8.2002 na účet žalobcu a v súvislosti s ktorou bola založená nehnuteľnosť v U., v sume
5.000.000, ktorú previedla žalovaná 1/ dňa 8.9.2003 na účet žalobcu a v súvislosti s ktorou bola založená
nehnuteľnosť v G., v sume 540.000 eur, ktorú sumu ako úver dňa 16.2.2011 prevzali od žalobcu a v
súvislosti s touto bola založená predmetná nehnuteľnosť v G., v sume 20.000 eur, ktorú sumu previedla
žalovaná 2/ dňa 27.4.2009 na účet žalobcu, v sume 1.000.000 Sk, ktorú previedla žalovaná 1/ dňa

28.3.2007 žalobcovi na účet na kúpu pálenice v Y. M.. Poskytnutím pôžičiek žalobcovi, na ktoré si vzali
úvery, uhradili časť kúpnej ceny v sume 842.148,31 eura a zvyšok v sume 957.851,69 eura prevzal
žalobca v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, čo môže potvrdiť druhá predávajúca, bývalá manželka
žalobcu. Odvolací súd opätovne poukazuje i na tvrdenia prezentované žalovanými v konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/602/2011, kde uviedli, že všetky zmluvné strany boli od

počiatku uzrozumené s tým, že aj napriek prejavu vôle v kúpnej zmluve o splatnosti kúpnej ceny má
dôjsť k jej úhrade neskôr, pričom žalobca vedel o nedostatku voľných zdrojov žalovaných potrebných
k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny pri samotnom podpise kúpnej zmluvy a o potrebe získania úveru
na ich strane za účelom prefinancovania kúpnej ceny. Z listín založených v súdnom spise (č. l. 647 a
nasl.), a to príloh predložených L. G. v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6C/264/2013, vyplýva, že v zozname predaných
nehnuteľností, ktoré so žalobcom vlastnila, sa nachádza i rodinný dom v G., ktorý podľa tejto prílohy
žalobca predal svojim trom deťom, ktoré ho museli kúpiť na obrovský hypotekárny úver v sume 540.000
eur, ktorý bol prevedený na účet žalobcu.

51. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti, keď žalovaní, ako i svedkyňa L. G., v priebehu tohto
konania i iných súvisiacich súdnych konaní uvádzali rozporuplné informácie ohľadom samotnej výšky
ako i spôsobu zaplatenia kúpnej ceny, navyše, keď v samotnom potvrdení zo dňa 7.2.2011 je uvedená
suma 950.000 eur, ktorá po súčte s transakciami, ktoré mali byť započítané na kúpnu cenu (842.148,31
eura), nepredstavuje sumu 1.800.000 eur, odvolací súd konštatuje, že predložené listinné dôkazy o

prevzatí hotovosti predávajúcimi, a o potvrdení úhrady celej kúpnej ceny, a to sčasti v hotovosti a sčasti
súčtom úverov, predložené po toľkých rokoch po začatí sporu, sa javia ako nedôveryhodné a účelové, a
preto bez vykonania znaleckého dokazovania ohľadom ich pravosti, ktorá bola v konaní spochybnená,
týmto nemožno priznať relevanciu.

52. Za neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd i námietku o dôkaznej núdzi žalovaných v prípade, ak
by dôkazné bremeno ohľadom pravosti podpisu žalobcu zaťažovalo ich. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na listiny, ktoré v priebehu konania predkladali žalovaní a ktoré konanie žalobca opakovane
označil ako nezákonné, keď používali listiny z jeho archívu v dome, ku ktorému on nemá prístup. Aj keď
nejde o skutočnosť v konaní preukázanú, s ohľadom na listiny predkladané žalovanými v priebehu sporu

založené v súdnom spise nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že by sa v tomto smere nepochybne
dostali do dôkaznej núdze. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na zápisnicu z pojednávania
vykonaného dňa 12.10.2021, z ktorej vyplýva, že právny zástupca odôvodnil oneskorené predloženie
listín (prehlásenia a potvrdenia) tým, že na základe podnetu súdu prehľadali celú dokumentáciu, ktorú
žalobca nechal v rodinnom dome v G.. Napokon odvolací súd poukazuje i na to, že súd prvej inštancie na

pojednávaní dňa 26.5.2022, hoci išlo o návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania, uložil do
15 dní doručiť porovnávací materiál na pravosť podpisu žalobcu žalobcovi, ale i žalovaným; možno preto
dôvodne predpokladať, že by takto postupoval i v prípade návrhu žalovaných na vykonanie znaleckéhodokazovania, a teda, že by uložil i žalobcovi poskytnúť súčinnosť v podobe predloženia porovnávacieho
materiálu.

53. Odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú aj námietku žalovaných, že je ich výhradným právom
zvoliť si v inom konaní inú stratégiu obhajoby, nakoľko pokiaľ by kúpnu cenu uhradili tak, ako to tvrdia
v predmetnom konaní, nebol dôvod na to, aby to v inom konaní spochybňovali, hoci išlo o tú istú
kúpnu zmluvu; námietka, že mali iného právneho zástupcu, ktorý im odporučil takýto postup, v danom
prípade neobstojí. Keďže odvolací súd dal vo svojom zrušovacom uznesení pokyn súdu prvej inštancie

vysporiadať sa s uvedenými rozpornými tvrdeniami v pripojenom spise, súd prvej inštancie na tieto
správne prihliadol.

54. Pokiaľ žalovaní namietali, že žalobca si až po začatí konania spomenul, že časť kúpnej ceny v
sume 540.000 eur mu bola uhradená, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti vzal žalobca žalobu
späť a s ohľadom na jeho dispozičný úkon je v tejto časti konania neúspešný; konanie bolo v časti o

zaplatenie sumy 540.000 eur zastavené samostatným uznesením súdu prvej inštancie, a teda už nie
je ani predmetom tohto odvolacieho konania. Skutočnosť, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie
sumy 540.000 eur späť, nemožno vykladať tak, že žaloba nie je dôvodná ani v jej zvyšku, nakoľko
na zvyšnej časti uplatňovaného nároku žalobca zotrval a žalovaní jeho nárok žiadnymi relevantnými
dôkazmi nespochybnili.

55. V prípade e-mailovej komunikácie zo dňa 10. - 11.7.2011, v rámci ktorej sa žalobca v prípade prvého
e-mailu adresovaného žalovanej 2/ dožadoval nasťahovania do domu v U. a v prípade druhého e-mailu
adresovaného žalovaným 1/ až 3/ sa týmto snažil nanútiť potvrdenie o jeho pobyte v dome v G., s ktorými
sa v zmysle odvolacích námietok súd prvej inštancie nevysporiadal, odvolací súd poukazuje na bod

50. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že všetky ďalšie
listinné dôkazy produkované žalovanými, a to prehlásenie žalobcu zo dňa 26.10.2010, e-maily žalobcu
adresované žalovaným, rôzna listinná korešpondencia žalobcu súvisiaca s jeho podnikateľskými
alebo inými finančnými aktivitami v minulosti, vyhodnotil ako nemajúce súvis so žalobným nárokom,
keď nepredstavujú žiaden zo zákonom predpokladaných a prípustných spôsobov zániku záväzku

žalovaných zaplatiť kúpnu cenu. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne
stotožňuje. Skutočnosť, že sa žalobca dožadoval potvrdenia jeho pobytu v dome v U. voči žalovanej 2/
a pobytu v dome v G. voči žalovaným 1/ až 3/ s tým, že v obidvoch prípadoch si nárokoval 10 % z kúpnej
ceny v prípade predaja týchto domov, podľa odvolacieho súdu nemožno dať do akéhokoľvek súvisu s
úhradou predmetnej kúpnej ceny. Odvolaciemu súdu s opätovným poukazom i na tvrdenia prezentované

žalovanými v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/602/2011, nie je zrejmé,
prečo by na jednej strane žalobcovi malo byť od počiatku zrejmé, že k úhrade kúpnej ceny nedôjde
pri podpise kúpnej zmluvy a na strane druhej mal v každom prejave adresovanom žalovaným výslovne
uvádzať, že požaduje úhradu kúpnej ceny, nakoľko doposiaľ nebola vyplatená. Takto nemožno vykladať
ani jeho vôľu mať pobyt v domoch v U. a v G. a ani skutočnosť, že v prípade ich predaja požadoval pre

seba províziu. Odvolací súd je toho názoru, že nemožno tieto e-maily žalobcu vykladať tým spôsobom,
že by nimi uznal, že mu kúpna cena bola uhradená, nakoľko uvedené z týchto bez ďalšieho nevyplýva.
Napokon nie je odvolaciemu súdu zrejmé, prečo tieto e-maily predložili žalovaní až s podaním zo dňa
1.7.2021, keď ide o e-maily z roku 2011, v ktorom roku im pravdepodobne boli aj doručené.

56. Rovnako posúdil odvolací súd i skutočnosť mnohokrát v konaní namietanú žalovanými, že žalobca
podpísal aj ďalšie dva dodatky ku kúpnej zmluve, v ktorých nežiadal úhradu kúpnej ceny; uvedené totiž
s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu nemožno ponímať ako tvrdenie v prospech toho, že mu
bola kúpna cena uhradená.

57. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaných o nesprávnom posúdení pôžičky v sume
20.000 eur od žalovanej 2/ a pôžičky v sume 1.000.000 Sk poskytnutej žalovanou 1/ obchodnému
partnerovi žalobcu. Ako už odvolací súd vo svojom zrušovacom rozhodnutí uviedol, obsahom spisu sú i
listiny, z ktorých vyplýva, že manželia G. predali dom v U. žalovanej 2/ za kúpnu cenu 2.500.000 Sk, ktorá
mala byť vyplatená z poskytnutého úveru (č. l. 833 a nasl.), v ktorej súvislosti bolo na predmetný dom

zriadené záložné právo na zabezpečenie pohľadávky v sume 2.500.000 Sk (č. l. 836 a nasl.). Zo zmluvy
o zriadení záložného práva vyplýva, že na dom v U. bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie
pohľadávky v sume 22.000 eur, ktorá vznikla zo zmluvy o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
23.4.2009 (č. l. 840 a nasl.). Z výpisu z účtu na č. l. 844 vyplýva prevod z účtu žalovanej 2/ v sume20.000 eur zo dňa 27.4.2009 na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, pri ktorom prevode je ručne dopísaná
poznámka, že ide o prevod na účet žalobcu. Z kúpnej zmluvy na č. l. 847 a nasl. súdneho spisu vyplýva,
že manželia G. ako predávajúci predali dom v G. žalovanej 1/ za kúpnu cenu 5.000.000 Sk, ktorá

mala byť zaplatená z poskytnutého úveru. Odvolací súd ohľadom uvedených transakcií konštatoval, že
existencia zmluvných vzťahov založených uvedenými listinami prakticky vylučuje možnosť, že žalobcovi
poskytované finančné prostriedky mali povahu pôžičiek, ktoré by neskôr mohli slúžiť na úhradu kúpnej
ceny za predmetnú nehnuteľnosť. Rovnako odvolací súd uviedol názor, že tieto listiny nesúviseli ani s
predmetnou pohľadávkou žalobcu a túto pohľadávku nebolo možné dávať ani do súvislosti s finančnými

transakciami, na ktoré sa žalovaní odvolávali, označujúc ich pôžičkami, a to do takej miery, v akej boli
tieto finančné operácie realizované za účelom splnenia záväzkov vyplývajúcich z týchto listín.

58. Súd prvej inštancie v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odkazujúc na právny názor
odvolacieho súdu v tomto smere v jeho zrušovacom uznesení, uviedol, že plnenia poskytnuté žalobcovi
a jeho bývalej manželke v minulosti žalovanou 2/ z hypotekárnych úverov poskytnutých jej F. F. R..F..

na základe zmlúv o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 3.9.2002 a hypotekárnom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.4.2009 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v U. (kúpna cena
2.500.000 Sk, t. j. 82.984,80 eura a 20.000 eur) a žalovanou 1/ z hypotekárneho úveru poskytnutého jej
Z. V. R..F.. na základe zmluvy o hypotekárnom úvere prevodom dňa 8.9.2003 z titulu kúpnej zmluvy o
prevode nehnuteľností v G. (kúpna cena 5.000.000 Sk, t. j. 165.969,59 eura), nesúviseli s pohľadávkou

žalobcu. Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré žalované 1/ a 2/ v minulosti previedli žalobcovi, boli
totiž hypotekárne úvery zabezpečené záložným právom úverujúcej banky so zmluvne dohodnutým
účelovým použitím; v žiadnom prípade tieto nemožno hodnotiť ako pôžičky, keďže išlo o splnenie
zmluvnej povinnosti úhrady kúpnych cien z titulu kúpnych zmlúv, za ktoré žalované 1/ a 2/ nadobudli do
svojho vlastníctva nehnuteľnosti.

59. Pokiaľ žalovaní v prípade sumy 20.000 eur tvrdili, že išlo o pôžičku žalobcovi, žalobca uvedené
tvrdenie poprel, keď uviedol, že išlo o doplatok za dom v U.. Žalovaní v konaní nepredložili žiadne
dôkazy, ktoré by nepochybne svedčili o tom, že išlo o pôžičku poskytnutú žalobcovi, a preto uvedené
ostalo len v rovine tvrdení. Zo samotného výpisu účtu, z ktorého vyplýva, že žalovaná 2/ previedla na

účet žalobcu sumu 20.000 eur, nemožno vyvodiť závery, že išlo o pôžičku, keď o účele prevodu nie
je pri predmetnej transakcii žiadna poznámka a v konaní neboli prezentované žiadne také skutočnosti
ani dôkazy, na základe ktorých by bolo možné transakciu nepochybne považovať za pôžičku; napokon
neboli predložené ani žiadne dôkazy, na základe ktorých by túto transakciu bolo možné dať do súvislosti
s predmetnou pohľadávkou.

60. V prípade sumy 1.000.000 Sk odvolací súd poukazuje na bod 44. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie uzavrel a odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil, že
žalovaní predloženými listinnými dôkazmi neuniesli dôkazné bremeno nad všetku pochybnosť, keď
nepreukázali plnenie v sume 1.000.000 Sk žalobcovi titulom úhrady časti predmetnej kúpnej ceny.

Posúdením predložených dôkazov súd prvej inštancie zistil, že obchodná spoločnosť G..N.. F.. F..E..D..
zastúpená konateľom - žalobcom a ďalšou splnomocnenou osobou adresovala obchodnej spoločnosti
F. F.. F..E..D.. zastúpenej konateľkou C.. X. P. listom zo dňa 22.3.2007 písomnú ponuku na odkúpenie
100 % obchodných podielov spoločnosti za kúpnu cenu 90.000.000 Sk (z toho 3.000.000 Sk nevratná
záloha/zmluvná pokuta, splatná v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve). Na účet žalovanej 2/

(správne žalovanej 1/ - pozn. odvolacieho súdu) bola dňa 28.3.2007 pripísaná suma 1.173.973,50 Sk
s poznámkou „G. L. C..“ a dňa 28.3.2007 odpísaná suma 1.000.000 Sk s poznámkou „P.“, a to na
základe príkazu žalovanej 2/ (správne žalovanej 1/ - pozn. odvolacieho súdu) na účet XXXX/XXXXX-
XXXXXX, názov účtu P.. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná 2/
(správne žalovaná 1/ - pozn. odvolacieho súdu) síce vykonala prevod sumy 1.000.000 Sk zo svojho

bankového účtu, avšak zrejme bez právneho dôvodu, keď podľa predloženej písomnej ponuky zo dňa
22.3.2007 nebola zmluvnou stranou zamýšľaného prevodu obchodných podielov a naviac vykonala
prevod tejto sumy na bankový účet tretej osoby - C.. X. P., a nie na bankový účet žalobcu; ak by aj
konala na základe dohody so žalobcom, ako to tvrdili žalovaní, plnila by za obchodnú spoločnosť G..N..
F.. F..E..D.., a nie za fyzickú osobu žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetnú sumu na účel výplaty

zálohy žalovanej 2/ (správne žalovanej 1/ - pozn. odvolacieho súdu) poskytol prevodom na jej účet, súd
prvej inštancie konštatoval, že z predloženého výpisu z účtu žalovanej 2/ (správne žalovanej 1/ - pozn.
odvolacieho súdu) vyplýva, že v deň označeného prevodu bola na jej účet pripísaná suma prevyšujúca
tento prevod (1.173.973,50 Sk), avšak nie je zrejmé nad všetku pochybnosť, kto bol odosielateľom tejtosumy. Za takejto procesnej situácie uzavrel, že ani v časti 1.000.000 Sk, resp. 33.193,92 eura, žalovaní
neuniesli dôkazné bremeno o časovej a vecnej súvislosti tvrdeného plnenia. Hoci je žalovaným potrebné
prisvedčiť,žesúdprvejinštancienesprávneoznačovaltransakciuakovykonanúžalovanou2/,ajkeďišlo

o transakciu vyplývajúcu z výpisu z účtu žalovanej 1/, uvedené nič nemení na správnosti jeho záverov
ohľadom nemožnosti prepojenia uvedenej sumy s predmetnou pohľadávkou.

61. Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že žalovaní po vrátení veci súdu prvej inštancie v
ďalšom konaní nepredložili žiadne dôkazy, na základe ktorých by tieto finančné transakcie bolo možné

nepochybne považovať za pôžičky a zároveň neprodukovali žiadne dôkazy, na základe ktorých by ich
bolo možné započítať na úhradu predmetnej pohľadávky; žalovaní tak v tomto smere neuniesli dôkazné
bremeno.

62. Pokiaľ žalovaní v odvolaní tvrdili, že aj výpoveď svedkyne L. G. preukazuje úhradu kúpnej ceny,
odvolací súd odkazuje na ním prezentovaný názor v zrušovacom uznesení, že výpoveď L. G. nemala

oporu v iných dôkazoch produkovaných v rámci konania pred súdom prvej inštancie; uvedené možno
konštatovať aj v súčasnom štádiu konania, keď žalovaní napriek výzvam súdu prvej inštancie (v súlade
s pokynom odvolacieho súdu) na predloženie dôkazov nasvedčujúcich tomu, že žalovaní boli reálne
spôsobilí disponovať takouto finančnou čiastkou, nepredložili ani v tomto smere žiadne relevantné
dôkazy. Žalovaní a tiež svedkyňa L. G. v konaní uviedli, že takouto sumou disponovali, nakoľko žalovaná

1/ predala dom v G. a žalovaná 2/ pracovala a podnikala; odvolací súd však konštatuje, že uvedené
nijakým spôsobom nepreukázali. Ohľadom predaja domu žalovanej 1/ v G. nepredložili žiadnu kúpnu
zmluvu a neuviedli ani kúpnu cenu, za ktorú tento dom mala predať, ani iné dôkazy preukazujúce
pravdivosť tohto tvrdenia. V prípade podnikateľskej činnosti žalovanej 2/ predložili len kópiu ručne
napísaných poznámok o možnom zárobku v sume 9.000 eur mesačne (č. l. 1180 - 1181), čo však nie

je dôkaz preukazujúci skutočné podnikateľské výnosy, a objednávku na ubytovanie s raňajkami pre 29
osôb zo dňa 27.6.2011 spolu v sume 870 eur, ktorá tak isto nie je spôsobilá preukázať, že žalovaní v
rozhodnom čase skutočne mohli disponovať hotovosťou viac ako 957.000 eur.

63. Odvolací súd nevzhliadol relevantnosť ani v prípade v priebehu konania opakujúcej sa námietky

žalovaných, že v konaní o vyporiadanie BSM žalobcu a svedkyne L. G. ani jeden z nich neuviedol
predmetnúpohľadávku,ktorábynepochybnemalatvoriťmasuBSM.Sohľadomnarozporuplnétvrdenia
žalobcu a svedkyne L. G. je zrejmé, že v danom prípade ide o spornú pohľadávku, ktorá doposiaľ nebola
súdom právoplatne potvrdená, nie je tak pre posúdenie predmetného nároku dôvodné, že túto v konaní
o vyporiadanie BSM žiadna zo strán neuviedla; napokon, predmetom tohto konania nie je vyporiadenie

BSM, a preto sa uvedeným odvolací súd bližšie nezaoberal. Naviac odvolací súd opätovne poukazuje
na to, že svedkyňa L. G. v konaní o vyporiadanie BSM predložila listinu obsahujúcu zoznam predaných
nehnuteľností, na ktorej je uvedený aj predaj rodinného domu v G., ktorý museli kúpiť ich tri deti a za
týmto účelom si museli vziať obrovský úver v sume 540.000 eur.

64. V súvislosti s námietkou žalovaných, že súd mal vykonať výsluch žalobcu, čo však bolo zmarené
jeho opakovanou neúčasťou na pojednávaniach, v spojitosti s tým, že zákonná sudkyňa sa údajne
správala ako ďalší advokát žalobcu, nedokázala riadne viesť dokazovanie a zabezpečiť vykonanie
doplňujúceho výsluchu žalobcu, odvolací súd uvádza, že aj túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo zápisnice
z pojednávania vykonaného dňa 7.5.2019 vyplýva, že súd prvej inštancie konštatoval, že napriek výzve

súdu, ktorú stranám doručil spolu so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, žalovaní nepredložili
žiadne podporné dôkazy o existencii disponibilných prostriedkov na vyplatenie kúpnej ceny vyplatenej
v hotovosti. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 9.9.2021 vyplýva, že súd prvej inštancie
po konštatovaní, ako doposiaľ vyhodnotil dôkaznú situáciu, odročil pojednávanie s tým, že žalovaným
na ich návrh určil lehotu, v ktorej majú predložiť dôkazy o ich disponibilite s finančnými prostriedkami

vo výške kúpnej ceny vyplatenej v hotovosti a všeobecné dôkazy preukazujúce, že kúpna cena bola
zaplatená v plnej výške. Žalovaní spolu s podaním zo dňa 16.9.2021 predložili súdu potvrdenie zo dňa
7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011 a v tomto podaní navrhli výsluch žalobcu, aby ho mohol ich
právny zástupca konfrontovať s otázkami ohľadom samotnej kúpno-predajnej transakcie. Zo zápisnice
z pojednávania vykonaného dňa 12.10.2021 vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcu predvolal, ktoré

predvolanie mu bolo aj doručené, žalobca sa na pojednávanie nedostavil; zároveň na tomto pojednávaní
právny zástupca žalovaných uviedol, že na doplňujúcom výsluchu žalobcu netrvá. Zo zápisnice z
pojednávania vykonaného dňa 26.5.2022 vyplýva, že súd prvej inštancie odročil pojednávanie a zároveň
uložil žalobcovi i žalovaným do 15 dní doručiť porovnávací materiál na pravosť podpisu žalobcu. Zároveňz nej vyplýva, že súd žalobcovi uložil poriadkovú pokutu v sume 100 eur, nakoľko bol riadne predvolaný
na pojednávanie pod hrozbou uloženia mu poriadkovej pokuty v sume 100 eur, avšak žalobca sa bez
ospravedlnenia pojednávania nezúčastnil.

65. S ohľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s
procesnými návrhmi sporových strán, keď po návrhu žalovaných na výsluch žalobcu tohto predvolal, a
to opakovane a pod hrozbou poriadkovej pokuty aj po odvolaní návrhu na doplňujúci výsluch žalobcu
zo strany žalovaných na pojednávaní dňa 12.10.2021; po opakovanom nedostavení sa žalobcu na

pojednávanie súd prvej inštancie tomuto poriadkovú pokutu napokon uložil. Zároveň považuje odvolací
súd za vhodné poukázať i na to, že súd prvej inštancie opakovane umožňoval aj žalovaným predložiť
relevantné dôkazy preukazujúce úhradu kúpnej ceny, čo napokon vyplýva i z vyššie uvedených zápisníc
z pojednávaní. Nemožno sa tak stotožniť s tvrdením, že súd prvej inštancie postupoval v konaní
spôsobom, z ktorého by bolo možné akokoľvek vyvodiť záver, že by sa zákonná sudkyňa správala ako
ďalší advokát žalobcu a nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že nezabezpečila vykonanie výsluchu

žalobcu, keď je zrejmé, že žalobca bol opakovane predvolávaný, a to i po odvolaní návrhu na jeho
výsluch.

66. V prípade námietky trestného stíhania zákonnej sudkyne počas konania, odvolací súd nevzhliadol
relevanciu uvedeného pre rozhodnutie v predmetnej veci, keď táto bola trestne stíhaná nie z dôvodov

majúcich súvis s predmetným konaním, či s jej rozhodovacou činnosťou.

67. Napokon pokiaľ ide o doplňujúci dôkaz predložený žalovanými v odvolacom konaní, odvolací súd
dospel k záveru, že v danom prípade, keď ide o účtovnú závierku spoločnosti G..N. F.. F..E..D.. za
účtovný rok 2013, nemožno na tento prihliadať ako na dôkaz, ktorý by nebolo možné predložiť v konaní

skôr; žalovaní v konaní nenavrhli, aby súd takýto dôkaz vykonal, pričom neobstojí ich námietka, že
uvedené mal vykonať ex offo. S ohľadom na uvedené má odvolací súd za to, že v zmysle § 366 CSP ide
o neprípustné novoty v odvolacom konaní, a preto na uvedený dôkaz neprihliadol. Pre úplnosť odvolací
súd uvádza, že v prípade záväzkov spoločnosti G..N.. F.. F..E..D.. nejde o fyzickú osobu žalobcu, ktorý
je v tejto spoločnosti konateľom, a preto nemožno majetkové pomery či záväzky uvedenej spoločnosti

bez ďalšieho spájať s majetkovými pomermi a záväzkami žalobcu ako fyzickej osoby.

68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaní v odvolaní neuviedli
žiadne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť postupu súdu prvej inštancie v konaní, ani jeho
rozhodnutia vo veci, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil.

69. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania. V danom
prípade bolo o náhrade trov konania čiastočne rozhodnuté uznesením súdu prvej inštancie č.k.
4C/32/2013-138, zo dňa 15.4.2013, voči ktorému uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania
podal žalobca odvolanie. Nakoľko správnosť výroku o náhrade trov konania v napadnutom rozsudku

závisí aj od posúdenia napadnutého výroku o náhrade trov konania v uznesení súdu prvej inštancie č.k.
4C/32/2013-138, zo dňa 15.4.2013, odvolací súd sa najskôr zaoberal dôvodnosťou odvolania žalobcu
voči tomuto.

70. Súd prvej inštancie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 540.000 eur,

uznesením č.k. 4C/32/2013-138, zo dňa 15.4.2013, zastavil konanie v predmetnej časti a zároveň
žalobcovi (označujúc ho v súlade s predošlou právnou úpravou ako navrhovateľa) uložil povinnosť
žalovaným 1/ až 3/ (označujúc ich v súlade s predošlou právnou úpravou odporcami 1/ až 3/) nahradiť
trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nakoľko žalobca čiastočným späťvzatím žaloby procesne zavinil

zastavenie konania v tejto časti, pričom čiastočné späťvzatie žaloby bolo súdu doručené po tom, čo
žalovanívpísomnomvyjadreníkžalobenamietalinedostatokaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuvcelom
rozsahu žalovanej sumy, súd žalovaným 1/ až 3/ v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby v sume
540.000 eur priznal náhradu trov za právne zastúpenie spolu v sume 4.521,92 eura. Trovy právneho
zastúpenia vypočítal tak, že pri tarifnej hodnote veci v sume 540.000 eur a tarifnej odmene (plnej) v

sume 1.502,22 eura bude 50 % tarifná odmena pri zastúpení dvoch a viacerých osôb (v danom prípade
troch) predstavovať sumu 751,11 eura + 751,11 eura + 751,11 eura za 1 úkon; za 2 úkony právnej služby
sumu 1.502,22 eura + 1.502,22 eura + 1.502,22 eura, čo je spolu 4.506,66 eura; paušálna náhrada
hotových výdavkov (2 x 7,63) predstavuje 15,26 eura. Nakoľko právny zástupca žalovaných 1/ až 3/súdu nepreukázal, že je platcom dane z pridanej hodnoty, súd mu sumu predstavujúcu daň z pridanej
hodnoty z odmeny a náhrad nepriznal.

71. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podal v zákonom
stanovenejlehoteodvolaniežalobcaanavrholodvolaciemusúduhovnapadnutejčastizrušiťavrátiťvec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že predmetné konanie sa v súčasnosti nachádza len v
štádiu posudzovania procesných podmienok, pričom v štádiu, keď nie sú splnené procesné podmienky,
za ktorých môže súd konať o uplatnenom nároku, je podľa jeho mienky akékoľvek vyjadrovanie sa

žalovaných k meritu veci predčasné a zbytočné. Ak totiž nedôjde k odstráneniu prekážok konania, súd
konanie zastaví, a to bez ohľadu na vecnú legitimáciu či dôvodnosť uplatňovaného nároku. Vzhľadom
na uvedené nie je potrebné a ani účelné žiadne kvalifikované bránenie práva voči žalobcovi, keďže ani
samotný nárok do splnenia procesných podmienok nie je uplatnený riadne. Mal tak za to, že priznanie
náhrady trov žalovaným je nesprávne, nakoľko ich vynaloženie v danom štádiu konania sa javí ako
zjavne zbytočné a neúčelné. Ďalej namietal aj výšku priznanej náhrady, nakoľko žiadal konanie zastaviť

vo vzťahu ku každému zo žalovaných v sume 180.000 eur, pričom ide o záväzok delený, a nie solidárny,
a preto ide o spojenú vec; výpočet výšky jedného právneho úkonu právnej služby tak mal vychádzať zo
základu na jej výpočet v sume 180.000 eur, t. j. 1 úkon v sume 785,09 eura + (1/3 % zo 785,09 eura) +
(1/3 % zo 785,09 eura) + 7,63 eura = 1.316,11 eura; v prípade dvoch úkonov tak ide o sumu 2.632,22
eura bez DPH. Z priznanej náhrady trov konania nie je zrejmé, v akom pomere sa náhrada trov konania

priznáva jednotlivým žalovaným, hoci je zrejmé, že na ich strane ide o procesné spoločenstvo.

72. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti potvrdiť. Uviedli, že žalobca zrejme opomína, že to bol práve on, kto inicioval konanie v takom
rozsahu, obsahu a forme, ako vymedzil vo svojej žalobe. Vzhľadom na obsahové a formálne znaky

podanej žaloby je potrebné túto hodnotiť ako neuváženú, a to minimálne v časti uplatnenia údajnej
pohľadávky žalobcu, v ktorej vzal sám žalobca žalobu späť. Poukázali aj na to, že žaloba bola podaná
na miestne nepríslušnom Okresnom súde Trnava a tejto predchádzala iná žaloba podaná na Okresnom
súde Pezinok, vedená na tomto súde pod sp. zn. 10C/206/2011, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej si v predmetnom konaní uplatňuje nárok na zaplatenie kúpnej ceny,

resp. jej časti; žalobca v zmienenom konaní inicioval späťvzatie svojej žaloby. Zdôraznili, že k žalobe sa
vyjadrili až po výzve Okresného súdu Trnava zo dňa 28.8.2012, a teda nekonali svojvoľne, zlomyseľne,
ani účelovo. Ďalej mali za to, že ak nie sú splnené akékoľvek procesné podmienky, a teda, ak si žalobca
svoj nárok neuplatnil riadne a kvalifikovane, je to výlučne jeho zodpovednosť. Pokiaľ žalobca namietal
nesprávne určenie výšky náhrady trov, uviedli, že sám žalobca v žalobe požaduje, aby boli žalovaní

zaviazaní spoločne a nerozdielne k náhrade trov predmetného konania, pričom tieto trovy žalobca sám
vypočítal a výpočet odvodzoval zo základnej sadzby tarifnej odmeny stanovenej podľa tarifnej hodnoty
veci,atosumy1.800.000eur.Napokonpodotkli,žeúkony,vovzťahukuktorýmimbolapriznanánáhrada
trov konania, predstavujú spoločné úkony všetkých žalovaných.

73. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku je potrebné zrušiť.

74. Rozhodnutie o výške náhrady trov konania v danom štádiu konania vyhodnotil ako predčasné;
zároveň je potrebné prisvedčiť i argumentácii žalobcu, že z napadnutého výroku nie je zrejmé, v akom
pomere sa náhrada trov konania priznáva jednotlivým žalovaným, hoci je zrejmé, že na ich strane
ide o procesné spoločenstvo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie č.k.
4C/32/2013-138, zo dňa 15.4.2013, v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP zrušil.

75. Keďže odvolací súd výrok o náhrade trov konania súvisiaci so zastavením konania v časti o
zaplatenie sumy 540.000 eur zrušil, vznikla potreba rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania
zohľadňujúca i čiastočné späťvzatie žaloby z pôvodne uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy

1.800.000 eur. Nakoľko žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 540.000 eur po začatí konania
späť, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by tak urobil pre správanie sa žalovaných po začatí sporu,
resp. ich plnenie uvedenej sumy po začatí sporu žalobcovi, procesné zavinenie na zastavení konania
nemožno pričítať žalovaným; v uvedenej časti je preto nutné konštatovať ich úspech, ktorý predstavuje30 % (540.000 eur z 1.800.000 eur). Vo zvyšnej časti uplatňovaného nároku v sume 1.260.000 eur bol
úspešnýžalobca,atedajehoúspechpredstavuje70%(1.260.000eurz1.800.000eur).Nakoľkožalobca
bol v konaní úspešný v rozsahu 70 % a žalovaní boli v konaní úspešní v rozsahu 30 %, celkový úspech

žalobcu predstavuje 40 % (70 % - 30 %). Neušlo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej
inštancie v rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania opomenul rozhodnúť i o trovách dovolacieho
konania, o ktorých bol povinný rozhodnúť v zmysle uznesenia NS SR č.k. 1Cdo/120/2014, zo dňa
21.5.2014. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne,

nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 40%.

76. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech,
priznal proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne, plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).