Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. január 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822201048
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3822201048.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v právnej veci žalobkýň 1/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
C., D. XXX/XX, 2/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C., D. XXX/XX, 3/ maloletej A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. C., D. XXX/XX zast. opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v C., ako
právnych nástupníčok po žalobcovi E. A., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom B. C., D. XXX/XX, ktorý
zomrel dňa XX.XX.XXXX, proti žalovanej F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. C., D. XXX/XX, t.č.
bytom C., H. I. XX, právne zast. Mgr. Martinom Hurtišom, advokátom so sídlom v Prievidzi, ul. Matice
slovenskej č. 17, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu neb. E. A. proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. októbra 2022, č.k. 12C/7/2022-127, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyniam
2/, 3/.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. B. C., zapísané na LV č. XXX na parc. CKN č. XXX/X - rodinný
dom, súp. č. XXX, parc. CKN č. XXX/X, parc. CKN č. XXX/X
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 128 m2, parc. CKN č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 108 m2, parc. CKN č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
91 m2, parc. CKN č. XXX - záhrada o výmere 411 m2, sú vo vlastníctve žalobcu, a to v spoluvlastníckom
podiele 1/1.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c) CSP a ďalej
ust. § 123, § 126 ods. 1, § 630, § 3 ods. 1 OZ. Uviedol, že darovacia zmluva je najznámejším
tipom bezodplatnej zmluvy s tým, že darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne prenecháva alebo
sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. Právna úprava obsiahnutá v ust. § 630 OZ
predstavuje sankciu v podobe práva darcu domáhať sa vrátenia daru od obdarovaného, ktorý sa oproti
všeobecnému očakávaniu opodstatnenému tým, že získal od darcu majetkovú hodnotu bezodplatne
nespráva k nemu alebo k členom jeho rodiny v súlade so zásadami slušnosti a poctivosti. Judikatúra

súdov ustálila, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné
správanie obdarovaného voči nemu a členom rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré
je potrebné vykladať v náväznosti na § 3 ods. 1 a § 39 OZ. Porušenie manželskej vernosti spôsobom,ktorým manžel znevážil dôstojnosť manželky a vystavil ju pre ňu neprijateľnému poníženiu je chovaním,
ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Odo 137/2002).
V zmysle § 630 OZ treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, či tento sám sa nespráva

voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania sa obdarovaného voči nemu. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať
vrátenia daru. Išlo by o spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným.
Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné
aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov

voči nemu a členom jeho rodiny. Len pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa § 630 OZ
nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obe strany sporu sú bývalí manželia, ktorých
manželstvo bolo rozvedené, pričom žalovaná má vzťah s iným partnerom, s ktorým má v súčasnosti už
aj dieťa. Vzťahy medzi stranami sporu, ktorí sú súčasne onkologickí pacienti, sú obojstranne dlhšiu dobu
zlé, pričom tieto zlé vzťahy medzi nimi ovplyvnili aj vzťahy medzi nimi a deťmi. Žalovaná žila v spoločnej

domácnosti so žalobcom do 02.06.2021 aj s ich dvoma deťmi, dospelou dcérou A. a maloletou A., v ktorý
deň sa žalobca vrátil z nemocnice po operačnom zákroku. Z podaní strán, ich výpovedí na pojednávaní
a výpovedí v konaní vypočutých svedkov, niet pochýb o tom, že atmosféra v mieste bydliska strán bola
dlhodobo napätá, k čomu určite významne prispelo i to, že žalovaná za trvania manželstva so žalobcom
nadviazala kontakt s iným mužom, s ktorým si najprv intenzívne písala, o čom žalobca mal vedomosť,

žalovaná sa pred ním netajila a tento vzťah sa postupne zintenzívnil až tak, že sa žalovaná rozhodla
pre rozvod manželstva so žalobcom. Súd nepochybuje o tom, že nadviazanie kontaktu žalovanou s
iným mužom na žalobcu dobre po psychickej stránke nevplývalo. Súd mal tiež preukázané, že finančná
situácia v domácnosti strán nebola najlepšia, ich príjem nebol vysoký, pričom bolo potrebné uživiť aj
dve deti. Okolnosti, za ktorých sa vzťah medzi stranami narušil a viedol k tomu, že žalovaná sa zo

spoločnej domácnosti odsťahovala, najviac vnímali ich deti. V konaní strany sporu navrhli vypočuť aj
ich dve dospelé deti, A. a A.
a takisto A. priateľa, ktorý sa v domácnosti strán zdržiaval. Na pojednávaní však A. odmietla vypovedať
a A. sa na pojednávanie nedostavila. Iná situácia bola
unavrhnutéhosvedkaJ.K.,ktorýrovnakoodmietolvypovedať.Krátkopotom,akobolažalovanáprvýkrát

žalobcovi neverná v roku 2010, tento jej daroval nehnuteľnosti vrátane rodinného domu. Táto prvá
nevera žalovanej nemôže mať podľa názoru súdu žiaden súvis so žiadosťou žalobcu na vrátenie daru,
keďže k nej došlo ešte pred darovaním nehnuteľností žalovanej. Z výpovedí strán zo dňa 14.03.2022
a doručenky zo dňa 16.03.2022, mal súd preukázané, že žalobca žiadal obdarovanú o vrátenie daru.
Hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej voči nemu a ich spoločným deťom, žalobca

v priebehu konania zdôvodňoval: 1. opakovanou neverou zo strany žalovanej, 2. opustením svojho
manžela,
3. opustenie detí bez akejkoľvek správy o sebe, 4. zatajovaním sa pred žalobcom a ich deťmi, 5.
neposkytnutím pomoci žalobcovi v čase choroby, 6. neprispievaním na výživu detí
a manžela, 7. zanedbanie starostlivosti o deti, 8. hrubými urážkami na adresu žalobcu,

9. neplatenie spoločného úveru.

3. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná sa voči nemu správala opakovane zle, že mu mala nadávať,
uvedené vypočutím strán sporu a ani vypočutím svedkov preukázané nebolo, pretože strany sporu
vypovedali v tejto veci rozporne a žiaden z vypočutých svedkov nebol pri takomto prejave žalovanej voči

žalobcovi účastný. Naopak, v konaní z predloženej sms komunikácie medzi žalobcom a žalovanou, zo
dňa 19.07.2021, bolo preukázané, že to bol žalobca, ktorý sa vo vzťahu k žalovanej správal vulgárne,
urážlivo, pričom podľa názoru súdu, to bolo zrejme
z dôvodu, že sa žalobca nedokázal zmieriť s tým, že žalovaná si z dôvodu nefunkčnosti ich manželského
vzťahu našla iného partnera. Hoci žalobca spočiatku tvrdil, že išlo z jeho z strany o skrat, v priebehu

konania priznal, že takýchto sms komunikácií, kde použil voči žalovanej vulgarizmy, bolo viac. V konaní
tiež bolo potvrdené a to i písomným vyjadrením svedkyne K., keď dcéra strán, A., jej potvrdila tvrdenia
žalovanej, že ju z domu žalobca vyhodil. Táto svedkyňa rovnako potvrdila výpoveď žalovanej v tej časti,
kde tvrdila, že žalovaná jej povedala, že žalobca bol za ňou v práci, kde jej nadával, opľul ju a vypisoval
jej, až kým si ho žalovaná nezablokovala. Žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenia, že žalovaná ich deti

opustila v čase, keď z dôvodu jeho ochorenia potrebovali jej pomoc. Je pravda, že obe strany sporu
sú onkologickí pacienti, obaja podstúpili náročnú liečbu, operačné zákroky. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
napriek jeho chorobe sa mu manželka riadne nevenovala, toto tvrdenie nepreukázal. Naopak, nevyvrátil
tvrdenia žalovanej, že táto chodila s ním na každé lekárske vyšetrenie, okrem posledného, pretoževždy keď sa od lekára spolu vrátili, žalobca jej mal vulgárne nadávať. Súd mal takisto preukázané, že
žalovaná dcére A., na jej žiadosť, sľúbila, že vybaví žalobcovi invalidný dôchodok a takisto poistku. V
konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že žalovaná nielen odišla zo spoločnej domácnosti,

ale opustila aj svoje deti, pričom s rodinou prerušila akýkoľvek kontakt a vystavila ju existenčnej núdzi.
Žalovaná spoločnú domácnosť opustila na základe opakovanej výzvy žalobcu, avšak až v deň, keď sa
tento mal po operačnom zákroku vrátiť z nemocnice. Zo spoločnej domácnosti odišla až v tento deň, aj
napriek skoršej žiadosti dcéry strán A., aby z domu vypadla. Čo sa týka finančných prostriedkov, žalobca
priznal, že mu bola vyplatená po odchode žalovanej zo spoločnej domácnosti suma 4.500 eur a rovnako

mal ešte príjem zo zákaziek, ktoré realizoval spolu so žalovanou ešte v čase, keď spolu žili, a to v
sume 1.000 eur. Žalovaná si pri odchode zo spoločnej domácnosti bola vedomá, že žalobca bude mať
nielen peniaze zo svojich nemocenských dávok ale aj zo zákaziek, ktoré dokonca ešte v tom čase pre
žalobcu aj objednávala. Pri odchode zo spoločnej domácnosti si žalovaná pre svoje potreby ponechala
na účte sumu 400 eur, čo predstavuje dôchodok za jeden mesiac, pričom ostatné peniaze, ktoré mala
k dispozícii, previedla na účet žalobcu, s ktorým disponovala aj ich dcéra A.. Žalovaná takisto vyvrátila

tvrdenia žalobcu, že by sa o najbližšiu rodinu po odchode zo spoločnej domácnosti nestarala, keďže
písomnými dokladmi preukázala, že hradila podľa dohody so žalobcom niektoré spoločné náklady. Mala
v podstate hneď po odchode
z domácnosti v osobnej starostlivosti ich dcéru A., ktorej pre zanedbávanie školskej dochádzky dokonca
sama vybavila a platila pobyt v ústavnom zariadení. Finančne pomáhala

a v súčasnosti aj pomáha dcére A.. Napokon, od odchodu žalovanej zo spoločnej domácnosti celý
majetok strán užíval najprv s dcérou A., potom výlučne sám žalobca. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu,
že nemali tri mesiace, odkedy sa vrátil z nemocnice, kontakt na žalovanú, pretože tento kontakt počas
celej doby dcéra A. na svoju matku mala a nebol problém ani dcére A. zistiť si aj to, kde žalovaná
pracuje. Žalobca až v priebehu konania priznal, že A. aj A. boli po odchode zo spoločnej domácnosti v

kontakte so žalovanou. Žalobca v konaní na jednej strane tvrdil, že opakovane vyzval žalovanú, aby z
domu odišla, aby mu odovzdala od domu kľúče a na druhej strane ako jeden z dôvodov, pre ktoré žiadal
žalovanú o vrátenie daru uviedol, že ho žalovaná v čase, keď bol chorý opustila, pričom ju mal žiadať,
aby z domu neodchádzala a aby mu a aj spoločným deťom pomohla. Žalovaná teda odišla až potom, čo
bola na to opakovane žalobcom vyzvaná, pričom po jej odchode žalobca vymenil zámok od vchodových

dverí, čím znemožnil prístup do domu nielen žalovanej, ale aj svojim deťom. Žalovaná bola nútená odísť
z rodinného domu v podstate z jedného dňa na druhý, keďže nové bývanie si vybavovala počas víkendu,
v čase, keď sa mal žalobca vrátiť z nemocnice. Odišla bývať z nehnuteľnosti v jej vlastníctve do oveľa
skromnejších podmienok, do jednoizbového nájomného bytu, len s osobnými vecami s dôchodkom,
ktorý mala k dispozícii vo výške 400 eur. Hoci žalobca tvrdil, že jemu a ani spoločným deťom po odchode

nijako nepomohla, bol to práve žalobca, ktorý neposkytol po odchode A. z domu dcére žiadnu pomoc,
keďže ako sám uviedol, po odchode A. zo spoločnej domácnosti, bol s ňou
v kontakte 2 až 3-krát, pričom táto bývala u svojej matky. Z nesporných tvrdení strán sporu bolo v
konaní preukázané, že žalovaná bola po darovaní predmetných nehnuteľností žalobcom, žalobcovi
počas trvania manželstva neverná, avšak nebolo vykonanými dôkazmi preukázané, že nadviazanie

vzťahu intímneho charakteru žalovanou k inému mužovi, jej terajšiemu partnerovi, nebolo aj dôsledkom
nevhodného správania sa žalobcu k žalovanej, a že to nebolo v čase, keď manželstvo strán už neplnilo
spoločenský účel. K tomu, aby nastali zamýšľané právne účinky jednostranného právneho úkonu darcu,
t.j. zrušenie darovacej zmluvy
a obnovenie jeho vlastníckeho práva ex nunc k predmetným nehnuteľnostiam okamihom, kedy prejav

žalobcu došiel žalovanej, museli byť splnené zákonné predpoklady podľa § 630 OZ, teda, že žalovaná
sa správa k darcovi ako žalobcovi alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy
s prihliadnutím aj na princíp vzájomnosti, teda, či správanie obdarovaného nebolo vyprovokované
správaním žalobcu. Z týchto zistení bolo v konaní preukázané, že tvrdenia žalobcu o tom, že by sa
žalovaná voči nemu a k ich deťom správala tak, že hrubo porušovala dobré mravy, preukázané nebolo,

a preto súd žalobu zamietol.

4. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy žalovaná bola v spore v celom
rozsahu úspešná, a preto súd rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, pričom o samotnej výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením

vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie pôvodný žalobca, ktorý žiadal, aby krajskú súd ako súd
odvolací rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uviedol, žepodanou žalobou sa domáhal vrátenia daru, kedy v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané,
že žalobkyňa začiatkom roka 2021, teda počas trvania manželstva, nadviazala mimomanželský vzťah
s iným partnerom. Túto skutočnosť ani neskrývala. Po krátkom čase bolo žalobcovi zistené vážne

onkologické ochorenie, kvôli ktorému absolvoval 3 operácie a doposiaľ sa lieči. Dňa 02.06.2021 pred
návratom žalobcu z nemocnice sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Nie je pravdou,
že by ju zo spoločnej domácnosti vyháňal, práve naopak chcel aby z rodinného domu neodchádzala
a ostala s ním, nakoľko mal v tom čase ešte záujem na udržaní manželstva. Predpokladal, že žalovaná
sa so svojím partnerom rozíde. Je nepochybné, že žalobca potreboval po návrate z nemocnice a počas

liečby pomoc, jednak v domácnosti a jednaj finančnú, pretože nemohol pracovať. Žalovaná mu však
potrebnú pomoc neposkytla a bol nútený obrátiť sa so žiadosťou na širšiu rodinu. Toto vyplýva aj
z výpovede svedkyne L. M., ktorá uviedla, že finančne pomáhala žalobcovi a jeho deťom jej mama,
pričom svedkyňa s manželom mu poskytli pôžičku. Keď dcéra A. potrebovala peniaze, žalovaná jej
mala povedať, nech si zarobí. Informácie o vzťahu strán sporu mala svedkyňa síce sprostredkované,
ale mala ich napríklad aj od dcéry strán sporu. Svedok D. M. potvrdil, že komunikoval s dcérami strán

sporu a obe vnímali zle situáciu po odchode svojej matky. Svedkyňa B. A. uviedla, že keď žalovaná zo
spoločnej domácnosti odišla, deti nechala so žalobcom samých bez jedla a bez financií. Je pravdou,
že o vzájomnom správaní sa strán sporu mali najlepšiu vedomosť ich deti spoločne s priateľom A.
J. K., avšak všetci navrhnutí svedkovia odmietli vypovedať. Je pravdou, že vypočutí svedkovia mali
informácie len sprostredkované, avšak tým vierohodnosť ich výpovedí nie je znížená. Sama žalovaná sa

vyjadrila tak, že ju dcéra A. pred odchodom požiadala, aby z domu vypadla. Po odchode žalovanej mal
žalobca nedoplatok za energie vo výške 800 eur, bola mu vyplatená životná poistka vo výške 4.500 eur,
z ktorej okrem iného uhradil dcére A. náklady na vodičský preukaz a dcéram zakúpil oblečenie. Žalobca
sám splácal spoločný úver. Podľa názoru žalobcu tak bolo v konaní preukázané, že žalovaná mu bola
neverná, nadviazala mimomanželský vzťah, opustila spoločnú domácnosť, v ktorej zanechala 2 maloleté

deti, žalobcu hrubo urážala, neposkytla mu potrebné pomoc ani finančnú ani osobnú a nepodieľala sa
na splácaní spoločného úveru. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na
vulgárne správanie sa žalobcu voči žalovanej. Pri posudzovaní skutkového stavu je potrebné zohľadniť
aj ústne výpovede pred súdom, ktoré majú vyššiu dôkaznú hodnotu ako písomné vyjadrenie svedkyne.
Žalobca popiera, že by svojej manželke v práci nadával, prípadne, že by ju opľul. Súd vychádzal

z princípu vzájomnosti s tým, že obsah sms zaslanej žalobcom žalovanej dňa 19.07.2021 neporušuje
dobré mravy hrubým spôsobom. Je to práve žalovaná, ktorá svojím správaním sa porušila hrubo dobré
mravy nevhodným sa správaním. Výživné na dcéru neplatila k jeho rukám ani žalovaná v období, keď
A. bývala s otcom. Je to práve žalovaná, ktorá hrubým spôsobom porušila dobré mravy. Preto bol toho
názoru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky na vrátenie daru zo strany žalovanej.

6. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že podstatou celého odvolania sa žalobcu je to, že žalovaná ho
mala opustiť v čase, keď išiel na operáciu s tým, že zopakovala, že až na podnet žalobcu odišla zo
spoločnej domácnosti a teraz žalobca tvrdí, že tým, že sa splnila jeho žiadosť porušila dobré mravy.

Svedkovia, ktorí boli reálne vypočutí, v zásade nič konkrétne neuviedli, len sa pridržiavali tvrdení typu,
že bol žalobca bez jedla a financií a museli mu pomáhať. Výsluch dcéry A. nebol vykonaný, pričom práve
ona mohla uviesť, ako to reálne v domácnosti bolo. Žalobca mal oveľa viac ako 1.000 eur čo sa týka
finančných prostriedkov zo spoločných zákaziek a zároveň potvrdil príjem vo výške 4.500 eur a z čoho
teda vyplýva, že mal na začiatku k dispozícii sumu 5.500 eur, z ktorej môže vyžiť rodina minimálne 6

mesiacov. Pokiaľ je finančná hotovosť 5.500 eur málo na to, aby mohol žalobca tvrdiť, že bol bez financií
a tým žalovaná porušila dobré mravy, tak sa natíska otázka, akú sumu mu mala žalovaná nechať, aby
bol žalobca spokojný. Bežná domácnosť takouto hotovosťou nedisponuje a ani táto rodina nemala taký
kapitál, aby to mohol žalobca od žalovanej žiadať.

7. K podanému vyjadreniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaná opakovane tvrdí, že
spoločnú domácnosť opustila na žiadosť žalobcu. Situácia však bola neúnosná, pretože žalovaná mala
mimomanželský vzťah s iným partnerom, ktorý nemienila ukončiť a preto ju žalobca vyzval na odchod.
Domnieval sa však, že žalovaná ukončí mimomanželský vzťah a zostane s ním. Nemohol predpokladať,
že žalovaná kvôli novému partnerovi radšej opustí jeho a dve maloleté deti. Ak sa aj od žalobcu

odsťahovala, nič jej nebránilo, aby mu prišla v jeho chorobe občas poskytnúť osobnú pomoc, čo však
ani raz neurobila. Čo sa týka financií, časť týchto prostriedkov minul na úhradu nedoplatku na energie,
časť na potreby spoločných detí a časť na spoločný hypotekárny úver, ktorý spláca sám.8. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že po podaní odvolania zo strany žalobcu bolo odvolaciemu súdu
oznámené, že žalobca zomrel dňa XX.XX.XXXX, odvolací súd uznesením zo dňa 01.06.2023 rozhodol
tak, že bude pokračovať v konaní na strane žalobcu s dedičmi po poručiteľovi, a to jeho 3 dcérami A.

A., A. A. a maloletou A. A., ktorej zároveň ustanovil opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
v Prievidzi. Odvolací súd rozhodnutie o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami po žalobcovi
odôvodnila ust. § 63 ods. 1, 2, § 65 ods. 1 CSP a § 63 ods. 3 CSP, kedy súd skúmal, či charakter sporu
umožňuje, aby pokračoval po smrti žalobcu ďalej v konaní. Podľa § 630 OZ právny vzťah z darovania
zaniká na základe kvalifikovaného porušenia dobrých mravov, správaním obdarovaného voči darcovi

prípadne členom jeho rodiny. Pre náležitosti tohto úkonu platia všeobecné ustanovenia právnych úkonov
obsiahnutých v § 34 a nasl. OZ. Ak svoje právo darca využije, zaniká darovací vzťah okamihom, kedy
jeho prejav vôle došiel obdarovanému a týmto okamihom sa obnovujú pôvodné právne vzťahy. Právo
domáhať sa vrátenia daru síce smrťou zaniká, ak však darca za svojho života urobil voči obdarovanému
prejav smerujúci k vráteniu daru, dedičia darcu sa môžu domáhať nároku vyplývajúceho zo zrušenej
darovacej zmluvy. Preto súd s prihliadnutím na charakter sporu, okolnosti dospel k záveru, že je možné

pokračovať v konaní s právnymi nástupcami po žalobcovi. Zároveň s prihliadnutím na tú skutočnosť, že
tu došlo k stretu záujmov medzi maloletou žalobkyňou 3/ a žalovanou, ustanovil maloletej opatrovníka
v súlade s ust. § 30 OZ, § 31 ods. 2, 3, 4 Zákona o rodine.

9. Je síce pravdou, že dve z právnych nástupníčok po žalobcovi, a to A. A. odvolaciemu súdu oznámila,

že s odvolaním voči rozsudku nesúhlasí a žiada o ukončenie konania a rovnako opatrovník maloletej
A. A. odvolaciemu súdu oznámil, že maloletá prejavila záujem vyjadriť svoj názor ku konaniu s tým, že
pohovor s maloletou bol vykonaný v neprítomnosti matky a maloletá A. uviedla, že nesúhlasí s podaným
návrhom svojho otca, ktorý zomrel, má rada svoju matku, sestry, vrátane maloletej F., ktorá sa narodila
z manželstva matky, žijú v spoločnej domácnosti, dobre sa o ňu starajú a preto uviedla, že nesúhlasí

s návrhom otca. Napriek tejto skutočnosti bol odvolací súd nútený pokračovať v konaní, nakoľko právna
nástupníčka po žalobcovi, A. A., odvolaciemu súdu nezaslala svoje stanovisko, či žiada v konaní o jej
právnom predchodcovi pokračovať a keďže sa jedná o nerozlučné spoločenstvo na strane právnych
nástupcov po žalobcovi, odvolací súd ďalej pokračoval v odvolacom konaní ich právneho predchodcu
žalobcu neb. E. A..

10. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a dôvodoch
odvolania pôvodného žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§385acontrarioCSPadospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštanciejepotrebnéakovecnesprávny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje

v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa
v celom rozsahu stotožňuje.

11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil, na daný
skutkovýstavhosprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretovcelomrozsahustotožňujesvecnesprávnymi
skutkovými ako aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu. Z tohto dôvodu

si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje, tak ako
to predpokladá
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

12. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby

podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (okrem
prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie sa tým právny záujem žalobcu,
ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho
záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť
tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom

určení, čo je jednou
z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu
je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp.
právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami je sporný(existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva či
právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny
záujemsaviažekžalobe,resp.kotázke,čiurčovaciažalobamôžebyťspôsobilýmprocesnýmnástrojom

ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne)
určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore
otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je
možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný
obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky

jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 1/2010). Žalobca nemá naliehavý
právny záujem na určení či to právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už
porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba
v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Vecná legitimácia
účastníka (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotno-právny vzťah účastníka
k prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie

je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré
v konaní ide. Pre posúdenie dôvodnosti a naliehavosti právneho záujmu na podanej žalobe, je preto
rozhodujúce skutkové zistenie, či vôbec je žalobca nositeľom hmotného práva, o ktoré
v konaní ide. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
k zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania,

a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako
neprípustnú), pričom ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí
záveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným
nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Je teda

nutné, aby naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v
čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 v spojení
s § 378 CSP).

13.Akjepredmetomdarunehnuteľnosť,darcasamusídomáhaťnasúdežalobouourčenievlastníckeho

práva k daru, pretože až určovací výrok súdu je podkladom pre ďalší zápis vlastníckeho práva k daru
do katastra nehnuteľností, ktorý sa vykoná záznamom podľa § 34 Katastrálneho zákona. V prípade
uplatnenia takéhoto nároku súd rieši ako predbežnú otázku, či boli splnené podmienky pre vrátenie daru
podľa § 630 Občianskeho zákonníka. V danej veci išlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
teda o určovaciu žalobu v zmysle § 137

písm. c) CSP, keďže žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanej určovacej žalobe, čo správne
uzavrel aj okresný súd, ktorý následne prikročil aj k posúdeniu tohto merita veci.

14. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáha vrátenia daru a uvádza v žalobe ako aj v ďalších
podaniach a vyjadreniach v priebehu konania dôvody, pre ktoré vrátenie požaduje.

15. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva
alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma, pričom podľa ods. 2 darovacia zmluva musí
byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a
prevzatiu veci pri darovaní.

16. Darovacia zmluva (donatio) je najznámejším typom bezodplatnej zmluvy. Táto črta darovacej
zmluvy sa prejavuje v tom, že darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pre
darovaciu zmluvu je ďalej charakteristická zásada dobrovoľnosti: poskytnutie daru nie je plnením právnej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo zo zmluvy. Hospodárskym dôvodom (kauzou)darovacej zmluvy

(causa donandi) je teda bezodplatný prevod vlastníckeho práva k predmetu daru (vec, právo alebo iná
majetková hodnota) z darcu na obdarovaného. Z hľadiska právnych účinkov má význam prejavená vôľa
darcu z vlastných prostriedkov rozmnožiť majetok obdarovaného (animus donandi). Darovacia zmluva
ako dvojstranný právny úkon ku svojej platnosti vyžaduje dodržanie formálnych a obsahových náležitostí
vyžadovaných zákonom (§ 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník upravuje len

jediný prípad odvolania poskytnutého daru, a to z dôvodu, že sa obdarovaný správa k darcovi alebo
členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy
(§ 630 Občianskeho zákonníka). Uplatnenie práva na vrátenie daru (revocare donationem) prebieha vo
dvoch fázach. Na základe právom uznaného dôvodu darca jednostranným právnym úkonom odvolávaposkytnutý dar a následne (alebo súčasne) žiada o vrátenie daru. Odôvodnené odvolanie daru má za
následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva k daru. Zánik darovacieho vzťahu nastáva priamo zo
zákonaokamihom,kedyprejavvôledarcudôjdeobdarovanému.Týmtookamihomsaobnovujepôvodný

právny vzťah, teda vlastnícke právo darcu. Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným
držiteľom veci (§ 131 Občianskeho zákonníka) a je povinný dar vrátiť podľa ustanovení o bezdôvodnom
obohatení(§451ods.2Občianskehozákonníka).Kdarovaniumôžedôjsťibeztoho,abydarcavýslovne
niečo od obdarovaného očakával (teda bez nejakej protihodnoty) a je iba na samotných účastníkoch
zmluvného vzťahu, či si túto protihodnotu určitým spôsobom dohodnú.

17. Podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

18. Uvedené ustanovenie upravuje zvláštny spôsob zániku darovacieho vzťahu jednostranným právnym
úkonom darcu. Okamihom konania obdarovaného, ktoré napĺňa znaky v § 630 Občianskeho zákonníka

vzniká darcovi právo domáhať sa vrátania daru, teda požadovať po obdarovanom vrátenie toho, čo bolo
predmetomdarovania.Akdarcavyužijetotoprávo,zanikádanývzťahokamihom,kedyjehoprejavdošiel
obdarovanému. Ak bola darovaná vec, prejavom vôle darcu, odvolaním daru došlým obdarovanému sa
ruší darovacia zmluva
a obnovuje sa pôvodný právny vzťah, t.j. obnoví sa vlastnícke právo k veci ex nunc

aobdarovaný,ktorýsastalneoprávnenýmdržiteľom,jepovinnýmuvecvydať(§126ods.1Občianskeho
zákonníka).

19. Zákon spája právne dôsledky v podobe možnosti žiadať vrátenie daru so splnením zákonných
predpokladov uvedených v § 630 Občianskeho zákonníka. K zániku daného vzťahu dochádza na

základe dvoch právnych skutočností: (a) hrubé porušenie dobrých mravov správaním obdarovaného
voči darcovi, a (b) jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému smerujúci k vráteniu
daru, pričom obsahom žiadosti musí byť aj dôvod jeho vrátenia. V žiadosti musia byť uvedené konkrétne
skutočnosti, v ktorých vidí darca hrubé porušenie dobrých mravov - len tak, pri súčasnom splnení
predpokladov podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka nastanú zamýšľané účinky jednostranného

úkonu darcu.

20. Z citovaného zákonného ustanovenia § 630 OZ zároveň vyplýva, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo
len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne
správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom
vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu,
zistiť či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie
sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V

kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného
i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by
v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú
by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného.
Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu

sa samotného darcu (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/108/2007).

21. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho
vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych
skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo

členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

22. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.

Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu
sudcovi (R88/1988). Vychádzajúc z uvedeného, výklad hrubého porušenia dobrých mravov je vkaždej posudzovanej veci úplne jedinečný. Závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu, pričom stupeň
závažnosti musí byť hodnotený podľa objektívnych kritérií.

23. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o
porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci
darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď

z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu
(lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu. Za členov rodiny darcu je potrebné
považovať predovšetkým manžela, rodičov a deti, spravidla tiež i ďalších príbuzných v rade priamom -
t.j. každého pokrvného potomka (descedent - syn, vnuk, pravnuk atď.)
i každého pokrvného predka (ascedent - otec, starý otec, prastarý otec atď.) - i súrodenca. Podľa
konkrétnych okolností možno vo výnimočných prípadoch za členov rodiny považovať i ďalšie osoby

v pomere rodinnom, či obdobnom, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú.
Vymedzenie pojmu "člen rodiny" v zmysle § 630 a pojmu "osoba blízka" podľa § 116 Občianskeho
zákonníka nie je teda v každom prípade totožné.

24. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať

ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých
vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.

25. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov,
ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na
vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom

na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu

alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo

v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

26. Hrubým porušením dobrých mravov je len ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné
porušovanie (R 88/1998), nie však prejavy prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi či dokonca
ani menej významné porušenia dobrých mravov (R 31/1999). Pri aplikácii § 630 Občianskeho zákonníka

je treba vychádzať z takej interpretácie tohto ustanovenia,
v zmysle ktorej hrubým porušovaním dobrých mravov zakladajúcim právo darcu domáhať sa vrátenia
daru je len správanie sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny spočívajúce v (aktívnom)
konaní jednej osoby voči druhej, a nie aj v (pasívnom) opomenutí konať určitým spôsobom. Iba takéto
konanie proti záujmom darcu alebo členov jeho rodiny vyžaduje vyššiu mieru „vkladu" obdarovaného

do správania spôsobilého darcovi alebo členom jeho rodiny škodiť; dôsledky jednoduchého opomínania
niečo konať sú spravidla menej závažnými. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo
len samotná jeho nevďačnosť.

27. Tak, ako správne uzatvoril súd prvej inštancie, odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, pôvodní žalobca a žalovaný sú bývalí manželia, ktorí uzatvorili manželstvo
dňa 06.09.2003 a toto bolo právoplatne rozvedené dňom 30.06.2022. Rovnako je nesporné, že
pôvodný žalobca daroval dňa 23.06.2010 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu a rovnako jenepochybné to, že žalovanej bol dňa 16.03.2022 doručený list od žalobcu zo dňa 14.03.2022, v ktorom
ju vyzval na vrátenie daru z dôvodu, že začiatkom roku 2021 nadviazala mimomanželský vzťah, ktorý
bol už druhý v poradí, pričom prvú neveru jej odpustil. Ešte pred nástupom do nemocnice na prvú

operáciu po zistení vážneho onkologického chorenia ju z jeho ochorením oboznámil a žiadal, aby z domu
neodchádzala, lebo bude potrebovať jej pomoc, na čo mu ona mala povedať „choď do riti a zdochni
tam“, čo sa ho veľmi dotklo. Samotná žalovaná bola počas ich manželstva viackrát chorá, pričom bol
jej oporou a pomáhal jej. Po návrate z nemocnice koncom mája 2021 zistil, že zo spoločnej domácnosti
odišla bez detí, zobrala z nej niektoré veci. Žiadal ju, aby sa vrátila domov a pomohla mu v starostlivosti

o domácnosť a v súvislosti s jeho nepriaznivým zdravotným stavom. Keď ju konečne našli, najmladšia
dcéra A. išla bývať k nej a jej priateľovi, avšak asi po polroku ju vyhodili z bytu a zobrali jej kľúče, tvrdiac,
že sa k nej ona a jej priateľ správali zle. Jej správanie, najmä opakovaná manželská nevera, opustenie
manžela v čase choroby, opustenie spoločných detí bez správy o nej, zatajovanie sa pred manželom
a deťmi, neposkytnutie potrebnej pomoci manželovi v čase choroby, neprispievanie na výživu detí
a manžela, zanedbanie starostlivosti o deti, opakované hrubé urážky, vulgárne správanie sa, neplatenie

spoločného úveru, je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a preto ju vyzval na vrátenie daru.

28. Preto potom následne súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na preukazovanie tvrdení
pôvodného žalobcu v rámci jednostranného právneho úkonu, a to žiadosti žalobcu o vrátenie daru voči
žalovanej. Faktom je, že tieto tvrdenia sa v prejednávanej veci žalobcovi preukázať nepodarilo. Samotný

žalobca síce vo svojom odvolaní namieta, že žalovaná sa pred jeho návratom z nemocnice po prvej
operácii dňa 02.06.2021 odsťahovala zo spoločnej domácnosti, kedy žalovaná tvrdila, že tak urobila
na požiadanie žalobcu, čo v konečnom dôsledku on potvrdil, avšak uviedol, že k tomuto ho primäla až
tá situácia, keď žalovaná nemienila ukončiť svoj mimomanželský pomer, a preto predpokladal pri tejto
výzve, kedy ju vyzval na odchod z domácnosti, že sa so svojím partnerom rozíde a ich manželstvo sa

znovu usporiada. Preto samotné tvrdenie v odvolaní zo strany pôvodného žalobcu je rozporné v tom
smere, že na jednej strane požiadal žalovanú o opustenie spoločnej domácnosti, a na druhej strane
predpokladal, že žalovaná ukončí svoju mimomanželskú známosť a poskytne mu pomoc. V tomto
kontexte odvolací súd poukazuje na výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že spoločnú domácnosť skutočne
opustila, avšak to bolo v dôsledku opakovaného naliehania zo strany žalobcu, kedy spolužitie s ním

sa stalo neúnosné v dôsledku jeho správania sa. Je pravdou, že pripustila, že mala mimomanželskú
známosť, avšak na druhej strane sa o žalobcu starala, pokiaľ jej to umožnil, navštevovala s ním lekára.
Preto neobstojí ani námietka zo strany žalobcu v tom smere, že by mu neposkytla potrebnú pomoc.
Nie je pravdivé a nepreukázalo sa tvrdenie žalobcu v tom smere, že by ich deti nemali vedomosť
o tom, kde sa žalovaná nachádza, nie je pravdivé a nepreukázalo sa tvrdenie žalobcu, že ho nechala

bez finančných prostriedkov, pretože ako vyplýva z vykonaného dokazovania, žalovaná bola nútená si
nájsť bývanie na základe výzvy zo strany žalobcu, pričom odišla zo spoločnej domácnosti s finančnou
hotovosťou vo výške 400 eur, čo predstavoval jej dôchodok. Na druhej strane samotný žalobca nepoprel
tvrdenia žalovanej, že po odchode zo spoločnej domácnosti užíval nehnuteľnosti a všetky spoločné veci
nadobudnuté za trvania manželstva s tým, že v tom čase s nimi bývali aj dcéry a užívali ich rovnako

aj ich dcéry. Žalobca tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie v tomto kontexte neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že by sa žalovaná k nemu správala zle, žiaden z vypočutých svedkov nebol
pri takomto prejave žalovanej voči žalobcovi účastný, avšak naopak sa preukázalo v konaní, že bol
to práve pôvodný žalobca, ktorý zasielal žalovanej vulgárne sms, správal sa voči nej urážlivo, avšak
to bolo zrejme z dôvodu, že nedokázal sa zmieriť s tým, že žalovaná si z dôvodu nefunkčnosti ich

manželskéhovzťahunašlainéhopartnera.Žalobcarovnakonevyvrátiltvrdeniežalovanej,žetátochodila
s ním na lekárske vyšetrenia, dokonca mu sľúbila, že mu vybaví invalidný dôchodok a poistku. Rovnako
nebolopreukázanétvrdeniežalobcu,žeopustilasvojedetiaprerušilaakýkoľvekkontaktsnimi.Rovnako
nebolo preukázané, že by pôvodný žalobca zostal bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Faktom
je, že situácia v danej rodine bola zlá a neúnosná a zrejme najbezprostrednejšie túto situáciu vnímali

spoločné deti účastníkov konania, avšak vzhľadom na tú skutočnosť, že deti v zásade odmietli v konaní
vypovedať ako svedkovia, možno v konečnom dôsledku záverom konštatovať, že je to žalobca, ktorý
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k naplneniu skutkov, ktoré v rámci jednostranného
právneho úkonu, žiadosti o vrátenie daru voči žalovanej, namietal. Ako vyplýva z § 191 CSP, dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s tým, že v sporovom

konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť,
pričomnásledkyspojenésichnesplnenímvpodobevecnenepriaznivéhorozhodnutianesietenúčastník
konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne,
zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne, výstižne vysvetlil, ktoré skutočnostipovažoval za preukázané, ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení riadil
a vec potom v konečnom dôsledku správne právne posúdil, čím splnil kritériá pre odôvodnenie uvedené
v § 220 CSP.

29. Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vrátane rozhodnutia o trovách prvostupňového konania ako vecne správny potvrdil.
30. Čo sa týka trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyniam 2/, 3/ však odvolací súd dospel
k záveru, že v ich prípade je namieste použiť ust. § 257 CSP, ktoré hovorí, že súd výnimočne neprizná

náhradu trov konania ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto ustanovenie zákona umožňuje
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolútneho práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam kde zákon nemôže byť natoľko
kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa sudcovským výkladom v medziach
ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone. V prejednávanej veci tak ako už bolo
vyššie konštatované v odôvodnení tohto rozhodnutia, žalobkyne 1/, 2/, 3/ vstúpili po smrti ich právneho

predchodcu do jeho právneho postavenia, nakoľko počas odvolacieho konania žalobca zomrel, a preto
musel odvolací súd v konaní pokračovať s jeho právnymi nástupcami, to znamená deťmi žalobcu ako
jeho právnymi nástupkyňami. Je síce pravdou, že 2 z právnych nástupníčok po žalobcovi, a to A. A.
a rovnako aj opatrovník maloletej A. A., odvolaciemu súdu oznámili, že nežiadajú pokračovať v konaní,
avšak nakoľko odvolaciemu súdu neprišiel záväzné stanovisko zo strany žalobkyne 1/ ako právnej

nástupkyni po pôvodnom žalobcovi, musel odvolací súd pokračovať v odvolacom konaní, ktoré započalo
podaním odvolania zo strany ich právneho predchodcu. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobkyne 2/, 3/
nesúhlasili s podaným odvolaním, resp. nežiadali v konaní pokračovať, odvolací súd upovedomil strany
sporu o možnom použití ust. § 257 CSP pri posudzovaní otázky náhrady trov odvolacieho konania vo
vzťahu k žalobkyniam 2/, 3/. Na toto upovedomenie zo strany odvolacieho súdu reagoval opatrovník

maloletej žalobkyne 3/ a odvolaciemu súdu oznámil, že maloletá A. naďalej žije s matkou, ktorá jej
zabezpečuje osobnú starostlivosť, ukončila plnenie povinnej školskej dochádzky, nepokračuje ďalej
v štúdiu a je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie. Keďže maloletá nemá žiaden príjem, je úrad
toho názoru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa k nepriznaniu náhrady trov odvolacieho
konaniavovzťahukmaloletejA..Ostatnéstranysporusakmožnémupoužitiuust.§257CSPnevyjadrili.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu.
Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo z časti neprizná. Musí
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže

spočívať v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach u strán sporu. Preto dospel v konečnom
dôsledku odvolací súd k tomu záveru, že vo vzťahu k právnym nástupkyniam po pôvodnom žalobcovi, to
znamená vo vzťahu k žalobkyni 2/ a 3/ sú dôvody hodné osobitného zreteľa tak ako ich predpokladá ust.
§ 257 CSP, pre ktoré žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní v celom rozsahu úspech, nie je možné
priznať náhradu trov konania voči týmto žalobkyniam. Preto odvolací súd vo vzťahu k týmto stranám

sporu rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia tak, že žalovaná, ktorá mala v odvolacom
konaní úspech, nebude mať nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyniam 2/ a 3/.

31. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v okolnostiach prejednávanej veci, kedy
žalobkyne vstúpili do konania až v štádiu odvolania, so žalobou ich právneho predchodcu nesúhlasili,

nechceli v konaní ďalej pokračovať a na strane maloletej žalobkyne 3/ zastúpenej opatrovníkom sú tu
i sociálne dôvody (ukončila povinnú školskú dochádzku, je evidovaná na úrade práce, nemá žiaden
príjem).

32. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu ku žalobkyni 1/ bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, kedy v konečnom dôsledku v odvolacom konaní
úspešnej žalovanej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči právnej nástupkyni pôvodného
žalobcu, teda voči žalobkyni 1/, ktorá úspech vo veci nemala.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).