Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/325/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207674
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2318207674.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a sudcov JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Kataríny Katkovej v spore žalobcu Všeobecná úverová
banka, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, proti žalovanému C. Y., narodenému XX.
Z. XXXX, K., H. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária BÁNOS, s.r.o., Galanta, Hlavná 979/23,
924 01 Galanta, o zaplatenie 174.055,75 eura, v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 15Csp/207/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
27CoCsp/4/2020 zo dňa 19. mája 2021 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 14. novembra
2019 č. k. 15Csp/207/2018-70 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 174.055,75 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.
1.1. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1,
2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 53 ods. 4 písm. k), § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 68, § 75 ods. 4, § 75 ods. 11
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
1.2 Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená
zmluva o hypotekárnom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý hypotekárny úver vo výške
174 055,75 eura. Poskytnuté peňažné prostriedky boli zabezpečené záložným právom. Poskytnutý

úver sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť prostredníctvom anuitných mesačných splátok. Uvedenú
povinnosť si však žalovaný neplnil a so splácaním poskytnutých peňažných prostriedkov sa dostal do
omeškania. Žalobca sa platobnú disciplínu žalovaného snažil obnoviť prostredníctvom pokusu o zmier,
ktorým bol žalovaný vyzvaný na uhradenie vzniknutého nedoplatku, pričom zároveň bol upozornený na
možnosť žalobcu využiť jeho právo požiadať o jednorazové splatenie celého zostatku úveru. Žalovaný
dlh neuhradil ani na základe pokusu o zmier, a ani na základe následne zasielanej výzvy zo dňa 04.
novembra 2015, žalobca nesplatený zostatok úveru zosplatnil. Doručenie výzvy zo dňa 04. novembra

2015 žalovanému bolo rozhodujúce pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby, a teda aj pre
určenie toho, či uplatnený nárok je alebo nie je premlčaný. Súd prvej inštancie uviedol, že k účinnému
doručeniu výzvy žalovanému došlo dňa 27. novembra 2015, a pretože výzva umožňovala splnenie dlhu
v dodatočnej 10-dňovej lehote (je teda nelogické, aby splatnosť celého zostatku pripadla na deň 04.novembra 2015, keď žalobcovi bola daná dodatočná lehota), začiatok premlčacej doby bol určený dňom
08. decembra 2015. Koniec premlčacej doby tak pripadol na deň 08. decembra 2018, pričom žaloba
bola podaná dňa 09. novembra 2018. Z uvedeného vyplýva, že uplatnený nárok premlčaný nebol.

1.3 Súd prvej inštancie uzatvorenú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu uzatvorenú platne, obsahovala všetky
podstatné a zákonom vyžadované náležitosti v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, platného
a účinného v čase jej uzatvorenia. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských
úveroch nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda nespadá pod režim citovaného zákona, o
ktorého ustanovenia žalovaný zväčša opieral svoje tvrdenia. Z uzatvorenej zmluvy bolo zrejmé aká

čiastka bola poskytnutá, aká má byť splatená. Výška splátky, ako aj splatnosť každej splátky bola
zrejmá a zistiteľná tak zo zmluvy, zo Všeobecných obchodných podmienok (v ďalšom texte „VOP“), s
ktorými bol žalovaný riadne oboznámený. Rovnako tak žalovanému boli známe všetky poplatky, ktoré
je povinný žalobcovi plniť. Žiadne neboli skryté, ale boli jednoznačné a určité. Súd prvej inštancie
uzatvorenú zmluvu nevyhlásil za neplatnú, nakoľko bola riadne a platne uzatvorená a obsahovala
všetky zákonom predpísané náležitosti. Zmluvné podmienky uvedené žalovaným súd prvej inštancie

nemal za neprijateľné, spôsobujúce neplatnosť uzatvoreného právneho úkonu, nakoľko poplatky boli
vopred známe a určité, a teda žalovaný sa pre čerpanie úveru u žalobcu nemusel rozhodnúť, to, že
sa neoboznámil s VOP, hoci nato možnosť mal a mohol ju využiť, pričom ju nevyužil, nemôže byť na
ujmu žalobcovi, pričom ľahostajnosť žalovaného a neoboznámenie sa s VOP určite nespĺňa atribút
neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko je len a len na žalovanom, či tak urobí alebo nie. Jeho

zľahčený prístup k zmluvným podmienkam nemôže byť na ťarchu žalobcu. Čo sa týka rozhodcovskej
doložky, tak táto nebola v danom prípade uplatnená a podmienenie práva na predčasné splatenie úveru
písomným oznámením umožňuje priamo ustanovenie § 75 ods. 11 zákona č. 483/2001 Z. z. Ak by
uvedený zmluvný úkon aj obsahoval nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, tieto by nespôsobovali
neplatnosť právneho úkonu ako takého, ale spôsobovali by len ich neplatnosť. Dokument - uznanie dlhu

(č. l. 38 a nasl. spisu) pre súd v danom prípade nebol relevantný, nakoľko išlo len o návrh na uznanie
dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh bol vypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý
je uvedený priamo v návrhu. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žaloba bola
podaná dôvodne, žalovaného preto zaviazal na úhradu nesplatenej istiny poskytnutého úveru v žiadanej
výške, bez zmluvných úrokov, úrokov z omeškania či dojednaných poplatkov, nakoľko tieto si žalobca v

konaní ani neuplatnil, pričom uplatnený nárok premlčaný nebol a vznikol z platne uzatvorenej zmluvy.
1.4Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku
č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného

rozsudkom zo dňa 02. decembra 2020 č. k. 27CoCsp/4/2020-113 v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
rozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnyažalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonania
nepriznal.
2.1. Odvolací súd k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy uviedol,
že navrhnutým dôkazom, ktorý súd nevykonal, mal byť podľa žalovaného návrh uznania dlhu, ktorý

podľa žalovaného jasne preukazuje, že sám žalobca zosplatnil dlh dňom 04. novembra 2015, súd prvej
inštancie sa však týmto dôkazom podľa žalovaného vôbec nezaoberal, ani sa k nemu nijako relevantne
nevyjadril. Uvedené tvrdenie žalovaného je nepravdivé, pretože v odseku 28. napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie výslovne uviedol, že dokument - uznanie dlhu pre súd v danom prípade nebol
relevantný, pretože išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh

bol vypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý je uvedený priamo v návrhu. V tejto súvislosti odvolací
súd zdôrazňuje, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho
vykonania, je úlohou a doménou súdu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že sa išlo o nerelevantný dôkazný prostriedok. Súd prvej inštancie sa teda s uvedeným dôkazom
navrhnutým žalovaným riadne v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vyrovnal. Preto odvolacia námietka

žalovaného uplatnená podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP nie je dôvodná.
2.2. K odvolaciemu dôvodu, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamabolnaplnenýtým,žesúdnesprávneurčilzačiatokplynutia
premlčacej lehoty na deň 08. decembra 2015, keď podľa žalovaného k začiatku plynutia premlčacej
lehoty došlo práve dňa 04. novembra 2015 na základe výzvy na úhradu dlhu, odvolací súd uviedol,

že z obsahu spisu v preskúmavanej veci zistil, že výzvou zo dňa 04. novembra 2015 žalobca vyzval
žalovaného na predčasné splatenie zostatku celého úveru v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy.
Výzvu doručoval žalovanému na adresu uvedenú v úverovej zmluve poštou do vlastných rúk, pričom
dňa 09. novembra 2015 (č. l. 16 spisu) bola zásielka uložená na pošte. Dátum 28. novembra 2015je uvedený ako dátum vrátenia z dôvodu, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote (pozri č. l.
16 rub spisu). Z uvedeného je zrejmé, že posledným dňom, kedy si žalovaný mohol zásielku prevziať
bol 27. november 2015. Podľa článku XIV bod 5 Všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej

úverovejbanky,a.s.naposkytovaniehypotekárnychúverovprefyzickéosoby,písomnosťsapovažujeza
doručenúdlžníkovi,akbolauloženánapoštevposlednýdeňlehotystanovenejpoštovýmdoručovateľom
na jej vyzdvihnutie. V zmysle uvedeného článku sa výzva považuje za doručenú dňom 27. novembra
2015. Podľa výzvy mal žalovaný vrátiť celý zostatok úveru v lehote 10 dní od doručenia výzvy (od 27.
novembra 2015), teda do 07. decembra 2015. Premlčacia lehota tak začala plynúť dňa 08. decembra

2015 a uplynula 08. decembra 2018. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 09. novembra 2018,
včas pred uplynutím premlčacej lehoty. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že nárok žalobcu
nebol premlčaný. Odvolací súd tak dospel k záveru, že ani odvolacia námietka žalovaného, uplatnená
v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, neobstojí.
2.3. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd nezaoberal v rámci svojho prieskumu,
pretože pre rozhodnutie odvolacieho súdu nie sú podstatné - poplatky si žalobca neuplatňoval, nebol

pretodôvodsanimivodvolanízaoberať.Otrováchkonaniarozhodolodvolacísúdpodľačl.4ods.2CSP.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie s poukazom na dovolací dôvod podľa § 420
písm. f/ CSP.
3.1. Podľa dovolateľa sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí viac-menej iba priklonil k názoru súdu

prvej inštancie bez ďalšieho preukázania pravdivosti svojich tvrdení, čím okrem iného došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa nesprávne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to z dôvodu, že
nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty na deň 08. decembra 2015. Pravdou je, že žalovaný
v konaní riadne preukázal, že k začiatku plynutia premlčacej lehoty došlo už dňa 04. novembra 2015 na

základevýzvynaúhradudlhu.Sámžalobcavosvojejžalobepoukazujenavýzvunapredčasnésplatenie
zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 04. novembra 2015, v ktorej odkazuje na ustanovenie článku
XI. ods. 1 písm. j) Všeobecných obchodných podmienok žalobcu. List žalobcu je zo dňa 04. novembra
2015, a teda okamžitá splatnosť nastala ešte v tento deň. Súd prvej inštancie (s ktorého výkladom sa
odvolací súd stotožnil) vyložil ustanovenie zmluvy jednoznačne v neprospech žalovaného, pričom ho

ako spotrebiteľa týmto výkladom nesmierne poškodil na jeho právach. Zo samotnej zmluvy, resp. zo
zmluvného vzťahu by mala vyplývať právna istota, ktorá by mala chrániť slabšiu stranu, spotrebiteľa,
avšak výklad zmluvy ako ju vyložili súdy nižšej inštancie, právnu istotu spotrebiteľa jednoznačne
nahlodáva.
3.2.Vovzťahukžalovanýmnavrhnutémudôkazu,ktorýmjenávrhnauznaniedlhu,akuktorémuokresný

súd uviedol, že nebol v danom prípade relevantný, pretože išlo len o návrh na uznanie dlhu bez podpisov,
ktorý návrh nikdy nebol prijatý, a s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil. Dovolateľ uviedol, že s
uvedeným sa nestotožňuje. V prvom rade poukazuje, že kľúčový dôkaz, ktorý má preukázať žalovaným
tvrdenú skutočnosť ohľadom začiatku plynutia premlčacej lehoty v spore, súd nemôže bez ďalšieho
zaoberania sa ním vyhodnotiť ako nerelevantný. Okrem toho, argumentácia odvolacieho súdu, že tento

dôkaz je bezpredmetný, keďže sa jednalo „iba“ o návrh žalobcu na uznanie dlhu, ktorý nebol podpísaný,
je tiež úplne nesprávna. Pokiaľ by návrh žalovaný podpísal, znamenalo by to pre neho vznik nových
povinností, a teda okrem iného by mu začala plynúť nová premlčacia lehota pre povinnosť úhrady dlhu.
V tejto súvislosti poukázal dovolateľ aj na § 15 a § 16 ObZ. Nie je v žiadnom prípade možné poukazovať
na to, že dokument vyhotovil zamestnanec banky a konanie tohto žalobcu riadne nezaväzuje, ale práve

naopak. Žalobca v návrhu na uznanie dlhu uviedol, že splatnosť predmetného úveru nastala dňa 04.
novembra 2015, a teda tak, ako od začiatku tvrdí žalovaný, žalobca si bol vedomý premlčania svojej
pohľadávky, preto to v uznaní dlhu takto sám uviedol, avšak neskôr, po vznesení námietky premlčania
svoju argumentáciu účelovo zmenil tak, aby to bolo v jeho prospech. Pokiaľ sa odvolací súd priklonil k
názoru súdu prvej inštancie bez ďalšieho preukázania pravdivosti svojich tvrdení, týmto konaním došlo

zo strany odvolacieho súdu jednoznačne k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žaloba žalobcu bola
doručená súdu dňa 09. novembra 2018, to znamená, že bola na súde podaná po uplynutí trojročnej
premlčacej lehoty v zmysle § 101 OZ, ktorá začala plynúť dňa 05. novembra 2015 a uplynula dňa 05.
novembra 2015. Vzhľadom na uvedené sa právo žalobcu nevykonalo v dobe zákonom ustanovenej,
žalovaný oprávnene vzniesol námietku premlčania s argumentáciou, s ktorou sa odvolací súd riadne

nevysporiadal a dospel tak k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam.
3.3. Odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami dovolateľa súvisiacimi s neprijateľnými zmluvnými
podmienkami uvedenými v odvolaní, na ktoré dovolateľ opätovne poukazuje.3.3.1. Poplatky spojené s administratívnou agendou zmluvy podľa cenníka žalobcu (bod 6 článok 1a
a článok 12 zmluvy). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 OZ)
je povinnosť spotrebiteľa uhradiť veriteľovi predmetné poplatky súvisiace so spracovaním zmluvy, resp.

zmenou úveru, za ktoré spotrebiteľ nedostáva žiadne reálne protiplnenie. Odplatou za poskytnutie úveru
sú úroky, pričom dovolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 21. novembra 2012
sp. zn. 18Co/109/2011.
3.3.2. Paušálne stanovené poplatky za upomienky bod 6 článok 1a zmluvy. Paušálne určená
suma poplatku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku v rozpore s rátio legis zákona z dôvodu neurčitosti a nedostatočnej transparentnosti, ako i z
dôvodu, že nebola individuálne medzi účastníkmi dojednaná s poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3
OZ, ktorý za príslušenstvo pohľadávky považuje len skutočné náklady spojené s uplatnením pohľadávky
a nie paušálne určenú sumu poplatku.
3.3.3. Rozhodcovská doložka (článok 13 zmluvy), ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, a ktorá ho núti
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 09. augusta
2011 č. k. 10CoE/326/2010.
3.3.4. Žalovaný je toho názoru, že v tejto zmluve nie je dodávateľ nijako (prípadne iba minimálne)
sankcionovaný v súvislosti s prípadným nesplnením povinnosti na jeho strane, sankcionovaný je len
spotrebiteľ, čo spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, a teda odporuje zákonu.
3.3.5. Dovolateľ taktiež poukázal na bod 14.12. zmluvy, ktorá zmluvná podmienka má za následok, že na
spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými
podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy.
3.3.6. Spotrebiteľská zmluva obsahuje viacero neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré by mali

byť považované za neplatné, preto aj na samotnú zmluvu by sa malo nazerať ako na neplatnú,
nakoľko obsah tejto odporuje zákonu, pričom s uvedenou argumentáciou sa odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyrovnal. Žalovaný považuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu za nedostatočné a jeho právne posúdenie za nesprávne.
3.4. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako i rozsudok okresného

súdu a vo veci sám rozhodol tak, že žalobu zamieta, alternatívne, aby zrušil rozsudok krajského súdu
a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a zároveň žalovanému priznal náhradu trov konania
vo výške 100%

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za

vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené. Žiadal, aby dovolací súd v zmysle § 447 CSP
dovolanie odmietol, alternatívne, aby v zmysle § 448 CSP dovolanie zamietol ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429

ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP je a/ zásah súdu do

práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP namietal nedostatky v procese
dokazovania a zistenia skutkového stavu, zároveň podľa dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je dostatočné odôvodnené, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420
písm. f/ CSP.

10. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne

uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími
argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces
(pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

11. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou

všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.

ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadnehoodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho

súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

14. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, a
teda jeho nepreskúmateľnosti, dovolací súd vo väzbe na body 10. až 13. tohto rozhodnutia uvádza, že
v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

14.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku
súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) vrátane správnych skutkových a právnych záverov (pozri bod
8. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so
súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. Keďže odvolací

súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte
s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu,
keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09)
14.2. K dovolateľom namietaným vadám odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcim v

tom, že podľa jeho názoru zmluva o hypotekárnom úvere obsahuje neprijateľne zmluvné podmienky, čo
spôsobujejejneplatnosť,dovolacísúduvádza,žekuvedenýmnámietkamsavyjadrilokresnýsúdvbode
28. odôvodnenia svojho rozsudku „Zmluvné podmienky uvedené žalovaným súd nemal za neprijateľné,
spôsobujúce neplatnosť uzatvoreného právneho úkonu, nakoľko poplatky boli vopred známe a určité,
a teda žalovaný sa pre čerpanie úveru u žalobcu nemusel rozhodnúť, to že sa neoboznámil s VOP,

hoci nato možnosť mal a mohol ju využiť, pričom ju nevyužil, nemôže byť na ujmu žalobcovi, pričom
ľahostajnosť žalovaného a neoboznámenie sa s VOP určite nespĺňa atribút neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nakoľko je len a len na žalovanom či tak urobí alebo nie. Jeho zľahčený prístup k zmluvným
podmienkam nemôže byť na ťarchu žalobcu. Čo sa týka rozhodcovskej doložky, tak táto nebola v danom
prípade uplatnená a podmienenie práva na predčasné splatenie úveru písomným oznámením umožňuje

priamo ustanovenie § 75 ods. 11 zákona č. 483/2001 Z. z. Ak by uvedený zmluvný úkon aj obsahoval
nejaké neprijateľné zmluvné podmienky, tieto by nespôsobovali neplatnosť právneho úkonu ako takého,
ale spôsobovali by len ich neplatnosť.“ Vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred súdom prvej inštancie
a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden kompletizujúci celok, preto ak okresný
súd sa s uvedenou námietkou už vysporiadal a odvolací súd na opakovane v konaní vyjadrenú námietku

nereagoval, neznamená to nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, pretože odvolací súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky (a už vôbec nie na opakované) námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05), čo však nie je daný prípad.

15. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňujú s odôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného

dovolania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS
324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Dovolací súd neakceptovalopodstatnenosť dôvodov, ktoré žalovaný uvádzal v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené
nezistil.

16. Pokiaľ dovolateľ prezentoval jeho nespokojnosť s vykonaným dokazovaním, jeho rozsahom a
hodnotením dôkazov súdom, čím podľa neho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a k porušeniu
jeho práva na spravodlivý súdny proces, dovolací súd k tejto námietke pripomína, že dokazovanie
je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo

veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a
aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Dovolací súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že
dôvodomznemožňujúcimrealizáciuprocesnýchoprávneníúčastníkakonania(zakladajúcimprípustnosť
dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999,

R 42/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012,
3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného konania, ktorá nadobudla účinnosť
1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu. (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/99/2019, 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS
465/2017, III. ÚS 40/2020).
16.1. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú
povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum
skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri

procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť
vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.
opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k

vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.
16.2.Podľanázorudovolaciehosúdudoposiaľvykonanédokazovaniedostatočneodôvodňujeskutkovéi
právnezáveryprijatésúdminižšejinštancie(súdomprvejinštancie,ajsúdomodvolacím).Zodôvodnenia
súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal návrhmi strán konania na vykonanie
dôkazov, pričom mimo iného uviedol v bode 28. odôvodnenia svojho rozhodnutia, k totožnej námietke

dovolateľa uvedenej v odvolaní aj v dovolaní týkajúcej sa nevykonania dôkazu, či jeho hodnotenia, že
„Dokument-uznaniedlhupresúdvdanomprípadenebolrelevantný,nakoľkoišlolenonávrhnauznanie
dlhu bez podpisov, ktorý návrh nikdy nebol prijatý. Návrh bol vypracovaný len zástupcom žalobcu, ktorý
je uvedený priamo v tom uznaní.“ So zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie sa stotožnil
aj odvolací súd. V súdenom spore dovolací súd nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia

alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia predstavujúce porušenie práva žalovaného na
spravodlivé súdne konanie.

17. Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd k námietkam dovolateľa týkajúcim sa „dokumentu -
uznanie dlhu“ a ním prezentovanej argumentácie, že premlčacia lehota, v ktorej mohol uplatniť žalobca

svoje právo začala plynúť od dátumu 04. novembra 2015, pretože jednak tento dátum je uvedený v
dokumente - uznaní dlhu, a z dôvodu, že výzva na predčasné splatenie dlhu je zo dňa 04. novembra
2015, považuje za potrebné uviesť nasledovné: Najskôr poznamenáva (rovnako ako odvolací súd, aj
súd prvej inštancie), že v posudzovanom prípade k uznaniu dlhu zo strany dlžníka - dovolateľa nedošlo,
pretože nedošlo k podpísaniu uznania dlhu dlžníkom, čo ani žiadna zo strán nerozporuje, preto ani

dovolací súd nevidel žiaden dôvod vzhliadnuť len k návrhu uznania dlhu bez akýchkoľvek právnych
účinkov a týmto sa zaoberať.
17.1. Ďalej dovolací súd k výzve na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015, od ktorého
dňa mala podľa dovolateľa začať plynúť premlčacia lehota, uvádza, nasledujúce: Z doručenky na č. l. 16spisu (k predmetnej výzve predčasné splatenie dlhu) vyplýva, že zásielka nebola prevzatá v odbernej
lehote (pozri č. l. 16 rub spisu), preto je na doručenke vyznačený dátum 28. novembra 2015, ktorý je
uvedený ako dátum vrátenia zásielky. Z uvedeného je zrejmé, že posledným dňom, kedy si žalovaný

mohol zásielku prevziať bol 27. november 2015. Podľa článku XIV bod 5. Všeobecných obchodných
podmienokVšeobecnejúverovejbanky,a.s.naposkytovaniehypotekárnychúverovprefyzickéosoby(č.
l.6rubanasl.spisu),písomnosťsapovažujezadoručenúdlžníkovi,akbolauloženánapoštevposledný
deň lehoty stanovenej poštovým doručovateľom na jej vyzdvihnutie. V zmysle uvedeného článku bolo
výzvu na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015 možné považovať za doručenú dňom

27. novembra 2015.
17.2. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolateľ mohol oboznámiť s výzvou na predčasné splatenie dlhu
zo dňa 04. novembra 2015 najskôr 27. novembra 2015, z dovolateľom prezentovanej argumentácie
ale vyplýva, že zosplatnenie malo nastať už dňa 04. novembra 2015, pričom premlčacia lehota plynula
od 05. novembra 2015, z čoho dovolateľ odvodzoval, že žalobca sa mohol svojho plnenia na súde
domáhať predtým ako sa dlžník (dovolateľ) oboznámil s výzvou na predčasné splatenie dlhu zo dňa

04. novembra 2015. Takáto argumentácia dovolateľa a závery z toho vyplývajúce, je však nielen v
rozpore s logikou ochrany spotrebiteľa, ktorá priorizuje spotrebiteľa pri oboznamovaní s jeho právami a
prostriedkami ochrany jeho práv, ale aj v rozpore so zákonným ustanovením § 53 ods. 9 OZ (ktorý ale
nebol namietaný v dovolaní a nebol ani predmetom konania pred súdmi nižšej inštancie), ktorého znenie
jednak nedovoľuje veriteľovi uplatniť svoje právo na zosplatenenie v lehote 3 mesiacov od nesplatenej

splátky, ale zároveň zdôrazňuje potrebu oboznámenia dlžníka s možným zosplatnením jeho záväzku
v celosti v predstihu (15 dní) kým dôjde k uplatneniu tohto práva veriteľa, čím vytvára kumulatívnu
dvojprvkovú ochranu spotrebiteľa. Zároveň je takáto argumentačná logika v rozpore aj s ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v obdobných sporoch, ktorá prax odmieta začatie plynutia
premlčacej lehoty v prípade zosplatenenia celého dlhu vyplývajúceho so spotrebiteľského vzťahu spätne

ku dňu, keď sa dlžník dostal do omeškania s platením splátok (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu z 30.
marca 2022 sp. zn. 4Cdo/140/2021, z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, z 30. novembra 2022
sp. zn. 5Cdo/224/2021, z 15. decembra 2022 sp.zn. 4Cdo/132/2021).
17.3. Z uvedeného tak vyplýva, že v posudzovanom prípade nemohol žalobca uplatniť svoje právo
na jednorazové splatenie celého úveru poskytnutého žalovanému skôr, ako bol žalovaný oboznámený

s výzvou na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra 2015, ktorá mu bola doručená dňa 27.
novembra 2015 (viď bod 17.1. tohto rozhodnutia). Preto žaloba žalobcu podaná dňa 09. novembra 2018
nemohla byť podaná po uplynutí premlčacej lehoty tak, ako to tvrdí žalovaný, ale bola podaná včas bez
ohľadu na ústretovosť veriteľa, ktorý v rámci výzvy na predčasné splatenie dlhu zo dňa 04. novembra
2015 poskytol dlžníkovi lehotu 10 dní na splnenie dlhu (viď č. l. 15 spisu).

18. Záverom dovolací súd v súvislosti s tvrdením dovolateľa o prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f/ CSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci poznamenáva, že z hľadiska namietanej
zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací
súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti

nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd
(I. ÚS 61/2019).

19. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namietal
nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho

procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/
CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovaného zamietol podľa § 448 CSP ako dovolanie, ktoré je síce
prípustné, ale nie je dôvodné.

20. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods.

1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v
plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.