Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/140/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5817202368
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5817202368.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ JUDr. Z. K., narodeného XX. B. XXXX, H., U. kríža
XX/XX, 2/ G. K., narodenej XX. B. XXXX, H., U. kríža XX/XX, žalobkyňa 2/ zastúpená splnomocneným
žalobcom 1/, proti žalovanému Mestu Námestovo, IČO: 36 373 249, Námestovo, Cyrila a Metoda
329/6, právne zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Dolný Kubín, Aleja slobody 1890/50,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.

4C/9/2017, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. augusta 2021 sp.
zn. 7Co/10/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie") v poradí druhým rozsudkom z 09. júla 2020 č.
k. 4C/9/2017-335 I. výrokom žalobu zamietol a II. výrokom žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v pomere 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
1.1. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia na základe kúpnej
zmluvy s G. N. zo dňa 02.11.1998 nadobudli do vlastníctva nehnuteľnosti: KN-C parc. č. XXXX/XX

a KN-C č. XXXX/XX a od D. E. nehnuteľnosť KN-C č. XXXX/XX. D. E. nadobudla vlastnícke právo
k spornému pozemku (XXXX/XX), na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.08.1998 od predávajúceho
Slovenskej republiky, Okresného úradu Námestovo, v zastúpení žalobkyne 2/. G. N. nadobudla
vlastnícke právo k pozemkom XXXX/XX a XXXX/XX na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.08.1998
od predávajúceho Slovenskej republiky, Okresného úradu, v zastúpení žalobkyne 2/. Predmetné
pozemky vznikli odčlenením z parc. č. XXXX/XX a to na základe GP č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/

XX. V súčasnej dobe je KN parc. č. XXXX/XX zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. H. a vlastníkom
je Mesto Námestovo. Predmetom žalobného návrhu v konaní Okresného súdu Námestovo sp. zn.
3C/134/2008 bola KN parc. č. XXXX/XX, ostatné plochy a nádvoria o výmere 570 m2, ktorá bola
vytvorená GP č. XX/XXXX zo dňa 07.04.2004, oddelením od KN parc. č. XXXX/XX a o ktorej bolo
rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3C/134/2008 zo dňa 07.03.2013 rozhodnuté tak,
že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je Mesto Námestovo. Aj keď z odôvodnenia predmetného

rozsudku vyplýva, že zmluva, na základe ktorej žalobcovia v tomto konaní nadobudli vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, keďže výlučným vlastníkom nehnuteľností bolo Mesto Námestovo, táto skutočnosť vyplýva
len z odôvodnenia predmetného rozsudku a nie z výroku (v ktorom je uvedená len KN parc. č. XXXX/
XX ostatné plochy a nádvoria o výmere 570 m2). V predmetnom konaní bola platnosť zámennej zmluvy
riešená v rámci prejudiciálnej otázky a s touto sa súd vysporiadal v odôvodnení rozsudku a teda nebola

pojatá do výroku rozsudku a preto v tomto konaní nezakladá prekážku rozsúdenej veci (rozsudok NS SR
sp. zn. 32Cdo/4004/2011 zo dňa 03.12.2013). V tomto konaní žalobcovia mali nadobudnúť vlastníckeprávo k sporným nehnuteľnostiam parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX, na základe kúpnej zmluvy
od predávajúcich D. E. a G. N., ktorej vklad povolila Správa katastra Námestovo dňa 13.11.1998 pod
č. V XXX/XX. G. N. mala nadobudnúť vlastnícke právo k parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX, na

základe kúpnej zmluvy V XXX/XX zo dňa 28.10.1998 od Okresného úradu Námestovo. D. E. mala
nadobudnúť vlastnícke právo k parc. č. XXXX/XX na základe kúpnej zmluvy V XXX/XX od Okresného
úradu Námestovo. Z týchto skutočností je zrejmé, že pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností
bol Československý štát a v súlade s ust. § 2 ods. 1, 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, dňom
01.05.1991 prešlo vlastnícke k týmto nehnuteľnostiam v tomto konaní na žalovaného. Keďže okresný

úrad nebol vlastníkom nehnuteľností, nemohol platne uzavrieť kúpne zmluvy s D. E. a G. N. a teda ani
žalobcovianemohlinadobudnúťvlastníckeprávokúpnouzmluvouVXXXX/XXodevidovanýchprávnych
predchodcov - nevlastníkov . Na základe týchto skutočností preto súd žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobcov rozsudkom z 25. augusta 2021
sp. zn. 7Co/10/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/

spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. Žalobcovia v odvolaní namietali, že napriek viazanosti názorom odvolacieho súdu, okresný súd
sa v novom konaní pokynmi a právnym názorom odvolacieho súdu neriadil. V prejednávanej veci
bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 4C/9/2017-141 zo dňa 24.08.2018, ktorým bola žaloba zamietnutá
pre prekážku rozhodnutej veci. Na základe odvolania žalobcov uznesením Krajského súdu Žilina č.

k. 7Co/136/2019-264 zo dňa 30.10.2019 bol vyššie uvedený rozsudok zrušený, nakoľko odôvodnenie
rozsudku bolo nepreskúmateľné a v novom konaní mal súd prvej inštancie náležite posúdiť totožnosť
predmetu konania a v prípade, že v novom rozhodnutí opäť dospeje k názoru, že sa jedná o
prekážku rozhodnutej veci, náležite odôvodní predmet konania v tejto veci, s vecou vedenou pod
sp.zn. 3C/134/2008. Súd prvej inštancie sa otázkou prekážky rozhodnutej veci s posúdením totožnosti

predmetu konania vedenom pod sp.zn. 3C/134/2008 vysporiadal v bode 9. odôvodnenia napadnutého
rozsudku a uzavrel, že sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, nakoľko z esenciálnej časti rozsudku
(výroku) vyplýva, že predmetom tohto konania bol pozemok KN-C parc.č. XXXX/XX a len v odôvodnení
rozhodnutia bola prejudiciálne posúdená neplatnosť zámennej zmluvy. Z uvedeného podľa odvolacieho
súdu nebolo možné prijať záver, že súd prvej inštancie sa neriadil pokynmi a právnym názorom

odvolacieho súdu.

2.2. V preskúmavanej veci bolo podľa odvolacieho súdu preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Námestovo č.k. 3C/134/2008-179 zo dňa 07.03.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina
č.k. 8Co/260/2013-205 zo dňa 11.10.2013 bolo ustálené, že spätnou identifikáciou Správy katastra v

Námestove, vyhotovenou 05.01.2007, je zrejmé, že KN-C parc. č. XXXX/XX bola vytvorená z parciel,
ktoré boli pôvodne evidované v pozemno-knižných protokoloch ako parc. č. XXXX (z protokolu č. XXXX),
parc. č. XXXX (z protokolu č. XXXX) a parc. č. XXXX (z protokolu č. XXXX). Tieto parcely v čase
účinnosti Zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb. spĺňali kritéria pre prechod vlastníckeho práva týchto
nehnuteľností na obec, t. j. - Mesto Námestovo. Mesto Námestovo ku dňu účinnosti zákona o majetku

obcí, t. j. 01.05. 1991 sa stalo zo zákona - ex lege vlastníkom týchto pozemkov. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením žalovaných (v tomto konaní žalobcovia v rade 1/ a 2/), že pozemky, z ktorých bola
vytvorená neskôr KN-C parc. č. XXXX/XX boli v čase účinnosti tohto zákona o majetku obcí základným
lesným pôdnym fondom.
2.3. V právoplatnom rozhodnutí Okresného súdu Námestovo č. k. 4C/195/1999-43 zo dňa 28.02.2000

v znení opravného uznesenia sp.zn. 4C/195/99 zo dňa 10.05.2000 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 5Co/171/2000-63 zo dňa 18. 01. 2001, sa riešila otázka vlastníckeho práva žalobcu
(v tomto konaní žalovaný) k parc. KN č. XXXX - ost. plocha o výmere 17908 m2, KN XXXX/ 10 - ost.
plocha o výmere 2926 m2, KN XXXX/XX - zast. plocha o výmere 170 m2, E - ost. plocha o výmere 80757
m2, KN XXXX/XX - ost. plocha o výmere 2087 m2, KN XXXX/XX - ost. plocha o výmere 232 m2, E. -

ost. plocha o výmere 44 m2, KN XXXX/XX - ost. plocha o výmere 152 m2 v kat. území H.. Aj uvedené
parcele boli vytvorené z časti z pozemno-knižnej parc. č. XXXX zapísanej v záp. č. XXXX pozemkovej
knihy kat. úz. H.. V tomto konaní bola otázka prechodu pozemkov podľa zákona č. 138/1991 Zb. na
obec H. tvoriacich aj lesné pozemky vyriešená.
2.4. Vo vyššie citovaných rozhodnutiach bol podľa odvolacieho súdu prijatý záver, že podľa § 3 písm.

a) zak. č. 138/1991 Zb. v spojitosti s čl.10 vtedy platnej Ústavy ČSFR (ústavný zákon č. 100/1960 Sb. v
znení zmien a doplnkov), sa okrem iného nemohol stať vlastníctvom obcí len základný lesný pôdny fond,
pričom citovaný zákon a ani Ústava ČSFR nevylučovali nadobudnutie pozemku označeného kultúrou
„ les" do vlastníctva obce, ak takýto pozemok označený „ les" netvoril základný lesný fond. V konanívedenom pod sp. zn. 4C/195/99 bolo vierohodne zdokladované na fotokópii z pozemkovej mapy kat. úz.
H. a všeobecne známymi skutočnosťami v tomto regióne, že pred výstavbou X. priehrady v minulosti
sporná plocha v prevažnej časti tvorila centrum a ďalšie časti mesta H., ako obce, vrátane komunikácie

vedúcej smerom k K. kostolu. Sporné pozemky preto nemohli nikdy tvoriť a nebolo ani preukázané, že
by tvorili základný lesný pôdny fond, bez ohľadu na to, ako, v ktorom období boli evidenčne zapísané.
2.5. V preskúmavanej veci bolo podľa odvolacieho súdu preukázané, že sporné pozemky KN-C parc.č.
XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX, ktoré boli zamenené za pozemok KN-C parc.č. XXXX/XX zámennou
zmluvou medzi sporovými stranami a ani pôvodná pozemno-knižná parcela netvorila základný lesný

pôdny fond, ale sa jednalo v prevažnej miere o časť centra mesta H., vrátane komunikácii. Rozsudkom
Okresného súdu Námestovo č.k. 3C/134/2008-179 zo dňa 07.03.2013 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Žilina č.k. 8Co/260/2013-205 zo dňa 11.10.2013 bola zámenná zmluva zo dňa 4.5.2004 medzi
žalobcami a žalovaným z vyššie uvedených dôvodov prejudiciálne posúdená ako absolútne neplatná
podľa § 39 OZ, pretože tak zamenené ako aj zamieňané pozemky, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, boli
vo výlučnom vlastníctve žalovaného a vlastníctvo nadobudol na základe § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb.

dňom účinnosti tohto zákona, t. j. 01.05.1991 a jedine žalovaný ako vlastník pozemkov bol v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním. Z uvedených dôvodov žalobcovia v rade 1/ a 2/ nemohli nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom KN-
C parc.č. XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX na základe kúpnej zmluvy od predávajúcich D. E. a G. N.,
nakoľko i tieto kúpili sporné pozemky od nevlastníka, a to Slovenskej republiky, v zastúpení Okresného

úradu Námestovo, ktorý v tom čase zastupovala žalobkyňa v rade 2/.
2.6. Pokiaľ už bola v konaní pred súdom právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu
sporových strán, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej
skorším posúdením. Z uvedeného dôvodu odvolací (ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie)
vychádzal z vyriešenej hmotnoprávnej otázky v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo

pod sp.zn. 4C/195/1999 a 3C/134/2008, že ku dňu 1.5.1991 bol vlastníkom sporných nehnuteľností
ex lege žalovaný. Teda v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv v roku 1998 bol vlastníkom predmetných
pozemkov žalovaný, a preto s prihliadnutím na princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám, Slovenská republika v
zastúpení Okresným úradom Námestovo nebola oprávnená uzatvoriť kúpnu zmluvu s G. N. a D. E. a

tieto následne kúpnu zmluvu so žalobcami. KN-C parc.č. XXXX/XX bola pôvodne vytvorená z pozemno-
knižných parciel č. XXXX, XXXX a XXXX, ktoré parcely v čase účinnosti Zákona o majetku obcí č.
138/1991 Zb. spĺňali kritériá pre prechod vlastníckeho práva týchto nehnuteľností na obec, a preto
Mesto Námestovo sa ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. 01.05.1991, stalo zo zákona vlastníkom týchto
pozemkov. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného nebolo podľa odvolacieho súdu vo veci nutné ani

vykonať dokazovanie výsluchom žalobkyne v rade 2/, nakoľko predmetná hmotnoprávna otázka bola
vyriešená už predchádzajúcimi rozhodnutiami.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ,,dovolatelia") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzujú z § 420 písm. f) CSP. Dovolatelia žiadali, aby najvyšší súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie v spojení s odvolacím súdom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolatelia namietali v súvislosti s nedostatočným
odôvodnením a nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia. Mali za to, že súd prvej inštancie bol
viazaný skorším zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, ktorý mu explicitne prikázal, že v novom
konaní posúdi totožnosť predmetu konania aj vzhľadom na všetky tvrdenia žalobcov a predložené

listinné dôkazy, čo podľa dovolateľov súd prvej inštancie nerešpektoval, napriek tomu odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí potvrdil tento rozsudok ako vecne správny. Tvrdenia a listinné dôkazy uvedené
v žalobe, aj keď ich súd prvej inštancie neposudzoval, odvolací súd už nepovažoval za relevantné
z hľadiska napadnutého rozhodnutia. Skutkový a právny stav, ktorý žalobcovia v žalobe tvrdili a
preukazovali listinnými dôkazmi, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, hoci to mal nariadené odvolacím

súdom v jeho zrušovacom uznesení nebol podľa nich totožný so skutkovým a právnym stavom ktorým
sa zaoberali súdy v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4C/195/1999 a
sp. zn. 3C/134/2008 a nebolo možné prijať záver, že v týchto konaniach bola vyriešená hmotnoprávna
otázka vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu medzi účastníkmi. Takýto
záverpodľadovolateľovbolomožnéodvodiťzosamotnéhozrušovaciehouznesenia odvolaciehosúdu(v

poradí prvého). Žalobcovia uviedli, že v žalobe predložili dôkazy, ktoré poukázali na iné skutkové
okolnosti, podľa ktorých žalovaný nemohol nadobudnúť vlastníctvo k KN-C parc. č. XXXX/XX . od
1.5.1991 podľa zákona o majetku obcí, ktoré však súd prvej inštancie nevykonal. Skutkový stav, podľa
ktorého súdy nižšej inštancie rozhodli o vlastníctve parc.CK-N XXXX/XX k.ú. H. nebol rovnaký anianalogický so skutkovým stavom, ktorý preukazujú vo svojej žalobe žalobcovia, preto konajúce súdy
boli podľa nich povinné tieto dôkazy vykonať a podľa výsledku spravodlivo rozhodnúť. Zároveň mali za
to, že úvaha odvolacieho súdu, keď pripustil spätnú účinnosť zákona č. 138/1991 Z. z o majetku obcí a

to nadobudnutím vlastníctva k veci podľa tohto zákona od 01.05.1991(účinnosť zákona o majetku obcí),
kedy uvedená vec ešte neexistovala, nakoľko parcela č. XXXX/XX vznikla oddelením od pôvodných
parciel podľa GP č. XX/XX až v roku 1993, bola v rozpore s právnou logikou ako aj retroaktivitou.
Podľa dovolateľov nemohlo obstáť ani konštatovanie odvolacieho súdu, že nebolo vo veci nutné vykonať
dokazovanie výsluchom žalobkyne v 2/ rade, nakoľko predmetná hmotnoprávna otázka bola vyriešená

už predchádzajúcimi rozhodnutiami. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že prvostupňový súd
nielenže odmietol vykonať dôkaz jej výsluchom, ale v konaní jej nebolo umožnené sa vôbec vyjadriť,
hoci sa o to niekoľkokrát verbálne (hlásením) dožadovala. Na protest proti takémuto postupu súdu
dokonca opustila pojednávaciu miestnosť, čo je zadokumentované v zápisnici z pojednávania.

4. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril a žiadal, aby dovolací súd odmietol podané dovolanie a žalovanému

priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalavzákonnejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené ďalšie

podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolatelia porušenie práva na spravodlivý proces videli v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozsudku s tým, že súd prvej inštancie nerešpektoval pokyn odvolacieho súdu v skoršom zrušujúcom
uznesení a nevysporiadal sa s tvrdeniami a listinnými dôkazmi žalobcov vo vzťahu k posúdeniu
totožnostipredmetukonaniasvecouvedenoupodsp.zn.3C/134/2008akoajvtom,ženebolovykonané
dokazovanie výsluchom žalobkyne 2/.

7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj

v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej
vade zmätočnosti.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako
súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho
procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné
súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu ajeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020). Za vadu
zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

10. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu,
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu

prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností
vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké
závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Vo väzbe na uvedené potom rozhodol aj odvolací súd,
ktorý zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho
postup vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za
neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle §

393 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým

spôsobom.

11. Podľa dovolacieho súdu z rozhodnutia súdov nižšej inštancie vyplýva, na základe akých skutočností
dospeli k záveru, že žalobcom 1/ a 2/ nepriznali nimi požadovaný nárok a žalobu zamietli. Odvolací súd
náležitým spôsobom uviedol v bode 13 napadnutého rozhodnutia dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu,

keď poukázal na nasledovné: Pokiaľ už bola v konaní pred súdom právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu sporových strán, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Z uvedeného dôvodu odvolací vychádzal z vyriešenej
hmotnoprávnej otázky v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 4C/195/1999
a 3C/134/2008, že ku dňu 1.5.1991 bol vlastníkom sporných nehnuteľností ex lege žalovaný. Teda v

čase uzatvorenia kúpnych zmlúv v roku 1998 bol vlastníkom predmetných pozemkov žalovaný, a preto
s prihliadnutím na princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než koľko má sám, Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom
Námestovo nebola oprávnená uzatvoriť kúpnu zmluvu s G. N. a D. E. a tieto následne kúpnu zmluvu
so žalobcami. KN-C parc.č. XXXX/XX bola pôvodne vytvorená z pozemno-knižných parciel č. XXXX,

XXXX a XXXX, ktoré parcely v čase účinnosti Zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb. spĺňali kritériá pre
prechod vlastníckeho práva týchto nehnuteľností na obec, a preto Mesto Námestovo sa ku dňu účinnosti
tohto zákona, t.j. 01.05.1991, stalo zo zákona vlastníkom týchto pozemkov.

12. Podľa dovolacieho súdu boli súdmi nižšej inštancie zohľadnené aj argumenty a námietky žalobcov.

Odvolací súd sa náležitým spôsobom vysporiadal s namietaným nerešpektovaním pokynu zo strany
súdu prvej inštancie odvolacím súdom v skoršom zrušujúcom uznesení, keď uviedol, že súd prvej
inštancie sa otázkou prekážky rozhodnutej veci s posúdením totožnosti predmetu konania vedenom
pod sp.zn. 3C/134/2008 vysporiadal v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku a uzavrel, že
sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, nakoľko z esenciálnej časti rozsudku (výroku) vyplýva, že

predmetom tohto konania bol pozemok KN-C parc.č. XXXX/XX a len v odôvodnení rozhodnutia bola
prejudiciálne posúdená neplatnosť zámennej zmluvy. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu nebolo
možné prijať záver, že súd prvej inštancie sa neriadil pokynmi a právnym názorom odvolacieho súdu
(bod 8 napadnutého rozhodnutia).

13. Pokiaľ dovolatelia namietali, že v konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy (výsluch žalobkyne
2/), dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov.
§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.14. Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah
do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo
možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného

dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní (I. ÚS 350/08).

15. Podľa názoru dovolacieho súdu ale o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Odvolací súd v
odôvodnení rozhodnutia (bod 14) objasnil, z akých dôvodov nebolo vykonané dokazovanie výsluchom
žalobkyne 2/. Uviedol, že dokazovanie výsluchom žalobkyne 2/ nebolo nutné, nakoľko predmetná
hmotnoprávna otázka (kto je vlastník sporných nehnuteľností) bola už vyriešená predchádzajúcimi
rozhodnutiami. Dovolací súd považuje toto zdôvodnenie nevykonania navrhovaného dokazovania za
dostatočné, po vecnej stránke správne a predovšetkým súladné so zákonom. Postup súdov nižšej

inštancie preto vec prejednávajúci senát vyhodnotil ako nespôsobilý zasiahnuť do práva žalobcov na
spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto postupom nedošlo
k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že
nesprávnevyhodnoteniedôkazovbeztoho,abyztohoplynúceskutkovézáverybolisvojvoľnéčiústavne
neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť
poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí

právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

17. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové

závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k

vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore
nezistil.
18. Pokiaľ dovolatelia považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho
súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa
právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej
právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace

procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcami tvrdenú
vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie žalovaného v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je prípustné,
preto ho najvyšší súd podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.20. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovanej na náhradu trov konania o
dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.