Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. december 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516208411
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3516208411.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Marka Anovčina a členiek senátu

JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXXX/XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. ROJKO
s.r.o.,sosídlomPovažskáBystrica,Železničná90/12,IČO:47251794,protižalovanémuMestoPúchov,
so sídlom Púchov, Štefániková 821/21, IČO: 00 317 748, zastúpenému JUDr. ANTON ŠKOLEK &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bytča, Treskoňova 816/1, IČO: 47 253 223, o neplatnosť výpovede z
pracovného pomeru
a o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Cpr/17/2016 – 524 zo dňa
07.12.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 10.08.2016 podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 30.09.2016

a ktorým žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobkyňou ku dňu 24.08.2016, je neplatné. Výrokom
II. súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou dňa 13.10.2016 sa žalobkyňa
domáhala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú dal žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako
zamestnankyni a doručil dňa 03.05.2016, je neplatná. Ďalej sa domáhala, aby súd určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorým žalovaný s ňou

ukončil pracovný pomer podľa rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru doručeného
30.09.2016 (podľa zápočtového listu ku dňu 24.08.2016), je neplatné. Súd prvej inštancie zistil
nasledovný skutkový stav: Žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 12.04.2012 na dobu neurčitú s nástupom do práce dňa 12.04.2012 s miestom výkonu práce
Mestský úrad Púchov, Štefániková 821/21, Púchov (ďalej aj len „mestský úrad“). Žalobkyňa mala v
pracovnej zmluve zo dňa 12.04.2012 uvedený druh práce: odborný referent, oddelenie org. - vnút. vecí.
Dňa 16.04.2012 bola menovaná do funkcie vedúcej oddelenia organizačno-vnútorných vecí

a zároveň toho istého dňa uzatvorila so zamestnávateľom dohodu o zmene pracovnej zmluvy tak, že
dohodnutým druhom práce je vedúca oddelenia organizačno-vnútorných vecí mestského úradu, pričom
miesto výkonu práce zostáva nezmenené. Žalobkyňa požiadalao súhlas s výkonom zárobkovej činnosti, ktorá je zhodná s predmetom činnosti u jej zamestnávateľa.
Žalovaný jej dňa 16.04.2012 súhlas s výkonom zárobkovej činnosti, ktorá je zhodná s predmetom
činnosti Mesta Púchov, z dôvodu, že je samoživiteľkou rodiny, vydal. Dňa 04.04.2016 vyhotovil mestský

úrad v zastúpení primátorom Mgr. Rastislavom Henekom listinu „Oznámenie o organizačnej zmene“ pre
žalobkyňu, v ktorej bolo uvedené, že primátor Mesta Púchov Mgr. Rastislav Henek ako orgán príslušný
na základe § 13 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov s
platnosťou a účinnosťou od 15.05.2015 rozhodol o zmene organizačného poriadku mestského úradu
a v dôsledku tejto zmeny došlo k zrušeniu vnútorného oddelenia mestského úradu a spolu s ním bolo

zrušené aj miesto vedúceho vnútorného oddelenia, na ktorom žalobkyňa vykonávala prácu na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 12.04.2012, a že táto zmena organizačného poriadku bola prerokovaná
so zástupcami zamestnancov ZO SLOVES pri Mestskom úrade Púchov dňa 14.05.2015. Zároveň v
uvedenom liste žalobkyni zamestnávateľ oznámil, že nemá možnosť jej prideliť dohodnutý druh práce a
nemá možnosť ponúknuť jej inú vhodnú pracovnú pozíciu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a preto jej zamestnávateľ podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce

poskytne náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku a od 05.04.2016 nemá povinnosť dostavovať
sa na pracovisko. Žalobkyňa sa od 05.04.2016 nedostavovala na pracovisko v súlade s obsahom listu
mestského úradu. Žalobkyňa uzatvorila dňa 12.05.2016 dohodu o vykonaní práce
s obcou E., pričom pracovná náplň bola určená rozhodnutím starostu F. E.. Žalovaný listom vyzval
odborovú organizáciu na prejednanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a dňa 06.04.2016 bola

základnej odborovej organizácii OZ SLOVES a aj jej predsedovi D. G. doručená žiadosť o prerokovanie
výpovede so žalobkyňou.
K prerokovaniu výpovede nikdy nedošlo a odborová organizácia žiadne stanovisko neposkytla. Dňa
03.05.2016 bolo žalobkyni doručené písomné podanie žalovaného zo dňa 26.04.2016 - Výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. Dôvod výpovede

podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, t. j. nadbytočnosť zamestnanca je odôvodnená zmenou
organizačného poriadku Mestského úradu Púchov s tým, že došlo k zrušeniu jeho vnútorného oddelenia
a k zrušeniu pracovného miesta vedúcej vnútorného oddelenia, a že zamestnávateľ nemá možnosť
prideliť dohodnutý druh práce, nemá možnosť ponúknuť jej inú pre ňu vhodnú prácu, nemá možnosť
ďalej ju zamestnávať v pracovnom pomere, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z obsahu výpovede vyplýva, že návrh na prerokovanie skončenia
pracovného pomeru bol doručený ZO SLOVES pri Mestskom úrade Púchov dňa 08.04.2016, v priebehu
7 pracovných dní nedošlo k prerokovaniu výpovede a teda podľa § 74 Zákonníka práce platí, že k
prerokovaniu došlo. Ďalej z obsahu výpovede vyplýva, že dĺžka výpovednej doby je podľa § 62 ods.
3 Zákonníka práce 3 mesiace, začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho

po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
Žalobkyňa doručila dňa 04.05.2016 na mestský úrad oznámenie o neplatnosti výpovede podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce
s tým, že o. i. poukázala na nesprávny dátum, teda dátum, ktorý predchádza uvádzaným organizačným
zmenám, že dôvody výpovede nezodpovedajú skutočnému stavu, s poukazom na § 79 Zákonníka

práce oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a ďalej oznámila, že je osobou so ZPS a predložila
rozhodnutie ÚPSVR Považská Bystrica o priznaní peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a o vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím
zo dňa 29.04.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.05.2016. Žalovaný reagoval listom zo dňa
18.05.2016 označeným ako „Oprava chyby v písaní“, v ktorom uviedol, že z časovej postupnosti

vyplýva, že dátum 26.04.2015 je chybou v písaní, že sa jedná o výpoveď zo dňa 26.04.2016. Listom
zo dňa 23.05.2016 žalovaný zotrval na platnosti výpovede. Dňa 12.07.2016 poskytla F. E. žalovanému
informáciu, že žalobkyňa má s F. E. uzatvorenú dohodu o vykonaní práce na dobu určitú od 12.05.2016
do 31.12.2016 na administratívne činnosti. Žalovaný listom vyzval odborovú organizáciu na prejednanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru a dňa 27.07.2016 bola základnej odborovej organizácii OZ

SLOVES doručená „Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ so žalobkyňou.
Dňa 10.08.2016 vyhotovil žalovaný „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka
práce“, v ktorom uviedol, že so žalobkyňou v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite
ukončuje pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, a to z dôvodu, že
žalobkyňa ako zamestnankyňa Mestského úradu

v Púchove počas trvania pracovného pomeru s Mestom Púchov vykonávala od 12.05.2016 zárobkovú
činnosť - administratívne práce na základe dohody o vykonaní práce pre F. E. a toto jej konanie je v
rozpore s ustanovením § 9a ods. 1 zákona č. 552/2003 Z. z.o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zamestnanec môže
popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá
je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, len so súhlasom zamestnávateľa, okrem taxatívne

vymedzených prípadov. Ďalej je v okamžitom skončení uvedené, že zamestnankyňa o takýto súhlas
na vykonávanie práce nepožiadala a Mesto Púchov takýto súhlas ani nedalo. Pracovný pomer sa
skončí dňom prevzatia tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyni bolo dňa 11.08.2016
do schránky doručené oznámenie o uložení zásielky z Mestského úradu Púchov s odbernou lehotou
na vyzdvihnutie zásielky 18 kalendárnych dní. Žalobkyňa si šla v odbernej lehote dňa 25.08.2016

vyzdvihnúť zásielku, ktorá mala podacie číslo H., a na Pošte Púchov 1 jej bolo oznámené, že zásielka
bola vrátená odosielateľovi. Na Pošte Púchov 1 spísala reklamáciu a listom zo dňa 29.08.2016
požiadala primátora Mesta Púchov o doručenie predmetnej zásielky. Žalovaný doručil dňa 25.08.2016
žalobkyni Potvrdenie o zamestnaní (zápočtový list) zo dňa 24.08.2016, v ktorom je ako dôvod skončenia
pracovného pomeru uvedené „podľa § 68
ods. 1 písm. b) ZP“. Dňa 29.09.2016 žalobkyňa doručila žalovanému vyjadrenie, v ktorom uviedla,

že uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neuznáva,
s týmto nesúhlasí a žiada o prideľovanie práce, nakoľko má za to, že jej pracovný pomer trvá. Dňa
30.09.2016 bola žalobkyni doručená doporučená poštová zásielka od žalovaného, ktorá bola na pošte
podaná 13.09.2016. Obsahom tejto poštovej zásielky bola odpoveď na jej žiadosť zo dňa 30.08.2016
a rozhodnutie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce. Slovenská

pošta oznámila žalobkyni listom zo dňa 12.10.2016, že preverením zásielky s podacím číslom H. v
informačnom systéme Slovenskej pošty, a.s. zistili, že odberná lehota zásielky bola 10 dní a za uvedenie
nesprávnej 18 dňovej odbernej lehoty sa žalobkyni ospravedlnili a upozornili poštových doručovateľov
Pošty Púchov 1 na uvádzanie správnej odbernej lehoty. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa
§ 38 ods. 1, 2, 4, 5, § 40 ods. 8, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 3, 7, § 63 ods. 1 písm. b),

ods. 2, § 66, § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 74, § 77, § 81 písm. g) Zákonníka práce; § 2 ods. 1 – 5, §
5 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 4, § 26 ods. 1, § 32 ods. 2 písm. g), § 33 ods. 1 písm. a), c), d), g) zákona
č. 324/2011 Z. z. o poštových službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že žaloba je dôvodná v časti určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V časti, v

ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, ktorú dal žalovaný žalobkyni a doručil dňa 03.05.2016, súd žalobu zamietol.
Súd skúmal, či bola dodržaná hmotnoprávna prekluzívna lehota ustanovená v § 77 Zákonníka práce a
skonštatoval, že žalobkyňa podala žalobu včas, a to jednak v časti určenia, že výpoveď z pracovného
pomeru je neplatná, ako aj v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Oba

pracovnoprávne úkony, ktoré v čase ich uskutočnenia žalovaným smerovali k skončeniu pracovného
pomeru žalobkyne, urobil zamestnávateľ - žalovaný po sebe v časovom slede. Dňa 03.05.2016
žalobkyňa prevzala od žalovaného výpoveď zo dňa 26.04.2016 podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedná doba tak začala plynúť dňa 01.06.2016 a mala trvať
3 mesiace. Následne dňa 10.08.2016 žalovaný vyhotovil okamžité skončenie pracovného pomeru so

žalobkyňou a toto doručoval prostredníctvom pošty do vlastných rúk. Najskôr bola teda žalobkyni daná
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak počas plynutia
výpovednej lehoty žalovaný pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou.
Zákonník práce kladie na doručovanie písomnosti, ktorej predmetom je skončenie pracovného pomeru,
prísne podmienky tak, aby boli účinne zabezpečené práva a povinnosti zamestnávateľa aj zamestnanca.

Povinnosť doručiť písomnosť riadne a v súlade s § 38 Zákonníka práce, v prípade doručovania poštovým
podnikom aj v súlade so zákonom č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, zaťažuje tú osobu, ktorá písomnosť doručuje, a ktorá má povinnosť
preukázať, že k doručeniu došlo alebo mohlo dôjsť. Zákonník práce umožňuje doručovanie aj
prostredníctvom poštového podniku. Pri doručovaní prostredníctvom poštového podniku však musia byť

splnené aj ostatné podmienky podľa § 38 Zákonníka práce, ako aj podmienky, ktoré vyplývajú zo zákona
č. 324/2011 Z. z. o poštových službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ak písomnosť nie je možné doručiť, pretože jej adresát
(zamestnanec) nebol zastihnutý na doručovacej adrese, v takomto prípade sa postupuje podľa
poštových podmienok a poštový doručovateľ zanechá v domovej listovej schránke písomné oznámenie

ouloženízásielkynapošte.Popredloženízanechanéhooznámeniaapreukázanítotožnostisijuadresát
môže vyzdvihnúť na pošte počas plynutia odbernej lehoty, ktorá je 18 kalendárnych dní. Do odbernej
lehoty sa nezapočítava deň oznámenia o uložení písomnosti na pošte. Ak nebola písomnosť v tejto
lehote vyzdvihnutá, poštový podnik ju vráti odosielajúcemu zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú. Deň, vktorý pošta vrátila zamestnávateľovi písomnosť ako nedoručiteľnú, sa považuje za deň doručenia (fikcia
doručenia). Fikciu doručenia však možno uplatniť len vtedy, ak boli v zmysle § 38 ods. 5 Zákonníka práce
pri doručovaní písomností poštovým podnikom splnené podmienky podľa osobitného predpisu (zákon

č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov). Slovenská pošta oznámila žalobkyni listom zo dňa 12.10.2016, že
preverením zásielky s podacím číslom H. v informačnom systéme Slovenskej pošty, a.s. zistili, že
odberná lehota zásielky bola 10 dní a za uvedenie nesprávnej 18 dňovej odbernej lehoty sa žalobkyni
ospravedlnili a upozornili poštových doručovateľov Pošty Púchov 1 na uvádzanie správnej odbernej

lehoty. Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že fikcia doručenia nastala ex lege bez ohľadu na
ustanovenie § 38 ods. 5 Zákonníka práce a bez ohľadu na to, či poštovný podnik porušil svoje povinnosti
podľa uvedeného osobitného predpisu. Pri doručovaní zásielky s okamžitým skončením pracovného
pomeru žalobkyni neboli poštovým podnikom splnené podmienky podľa osobitného predpisu (zákona č.
324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
v zmysle § 38 ods. 5 Zákonníka práce. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 324/2011 Z. z. dodanie poštovej

zásielky je odovzdanie poštovej zásielky adresátovi alebo oprávnenému prijímateľovi spôsobom podľa
tohtozákona,zmluvyoposkytnutípoštovejslužby(ďalejlen„poštovázmluva“)aobchodnýchpodmienok
poštového podniku, podľa ktorých poskytuje poštové služby na trhu (ďalej len „poštové podmienky“) a
na mieste uvedenom v adrese poštovej zásielky, na mieste určenom v poštových podmienkach alebo
na mieste, ktoré je

s poštovým podnikom vopred dohodnuté. V zmysle poštových podmienok pre vnútroštátny styk je v
bode 21.1 uvedené, že odberná lehota, počas ktorej si môže adresát alebo oprávnený prijímateľ prevziať
zásielku na pošte, je 18 kalendárnych dní a takáto odberná lehota bola uvedená aj v oznamovacom
lístku pre žalobkyňu. Žalobkyňa sa týmto riadila, avšak k zásielke sa v danej lehote nedostala, nemohla
ju prevziať. V zmysle poštových podmienok pre vnútroštátny styk je v bode 21.1 v písm. a) uvedené, že

podmienky pre odbernú lehotu uvedené vyššie sa nevzťahujú na zásielky, ktoré odosielateľ označil: a)
poznámkou dispozičnej služby „Uložiť ... dní“ - takto označené zásielky si môže adresát alebo oprávnený
prijímateľ prevziať v odbernej lehote, ktorú určil odosielateľ. Na obálke, v ktorej poštový podnik doručoval
okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyni, je uvedené „ULOŽIŤ 10 DNÍ“. Súd poukázal na
výpoveď E. A. I. E., ktorý uviedol, že vedel

o tom, že bol problém s doručovaním rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyni
a ten problém spočíval v tom, že mesto odoslalo okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných
rúk doporučene na skrátenú úložnú lehotu, ale došlo k chybe pošty, ktorá nesprávne vyznačila dobu
uloženia nie tú, ktorú určilo mesto, ale myslí si, že na tom lístku bolo uvedených štandardných 18 dní
v rozpore s tým, ako určilo dobu uloženia mesto. Podľa § 32 ods. 2 písm. g) zákona č. 324/2011 Z.

z. je poštový podnik povinný dodávať poštové zásielky a poukázané platby s odbornou starostlivosťou
a v lehote zodpovedajúcej druhu poštovej zásielky a spôsobu jej dodania podľa poštových podmienok.
Podľa § 33
ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), písm. g) zákona č. 324/2011 Z. z. adresát má právo na a) prevzatie
dodanej poštovej zásielky, a ak nemôže osobne prevziať dodanú poštovú zásielku, určenie osoby,

ktorá je splnomocnená ju prevziať pre adresáta, c) vydanie odnosnej poštovej zásielky podľa poštových
podmienok, d) vydanie uloženej poštovej zásielky, g) včasné
a zrozumiteľné informácie o svojich právach a povinnostiach. Zo strany poštového podniku došlo
k porušeniu povinností, a to v zmysle zákonného ustanovenia § 32 ods. 2 písm. g) zákona č.
324/2011 Z. z., nakoľko poštový podnik nedodal poštovú zásielku s odbornou starostlivosťou a v lehote

zodpovedajúcej druhu poštovej zásielky a spôsobu jej dodania podľa poštových podmienok. Takisto
porušil práva adresáta ustanovené v § 33 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), písm. g) predmetného
zákona. Žalovaný dňa 10.08.2016 vyhotovil okamžité skončenie pracovného pomeru a toto žalobkyni
doručoval prostredníctvom pošty do vlastných rúk. Zásielka (okamžité skončenie pracovného pomeru)
sa žalovanému vrátila ako list neprevzatý v odbernej lehote dňa 24.08.2016 a k tomuto dňu mal žalovaný

za to, že skončil pracovný pomer so žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobkyni
bolo dňa 11.08.2016 do schránky doručené „Oznámenie o uložení zásielky z MsÚ Púchov s odbernou
lehotou na vyzdvihnutie zásielky 18 kalendárnych dní“. Žalobkyňa, riadiac sa poučením pošty ohľadom
možnosti prevzatia zásielky v odbernej lehote, si dňa 25.08.2016, teda v uvedenej odbernej lehote 18
dní, išla zásielku, ktorá mala podacie číslo H., vyzdvihnúť. Na Pošte Púchov 1 jej bolo oznámené,

že zásielka už bola vrátená odosielateľovi. Pošta neuložila zásielku v odbernej lehote 18 dní, ako
žalobkyňu poučila v oznámení o uložení zásielky. Žalobkyňa listom zo dňa 29.08.2016 žiadala primátora
Mesta Púchov o doručenie predmetnej nedoručenej zásielky. Dňa 30.09.2016 na základe opätovného
doručovania žalobkyňa prevzala okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.08.2016. V zmysle§ 38 Zákonníka práce je deň, kedy bolo okamžité skončenie doručené žalobkyni, práve deň 30.09.2016.
Porušenie povinností poštového podniku nemôže v žiadnom prípade byť na ťarchu zamestnanca, najmä
ak tento konal v zmysle poučenia poštového podniku a doručenie písomnosti sa žiadnym spôsobom

nesnažil zmariť konaním alebo opomenutím. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže
podľa odseku
1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité
skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku
a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. Je potrebné, aby zamestnávateľ dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnil v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa dozvie o dôvode zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, najneskôr v
rámci objektívnej lehoty do jedného roka od vzniku dôvodu. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne. Ich márnym uplynutím zaniká právo na uplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dodržanie subjektívnej lehoty je potrebné posúdiť k
okamihu, keď je okamžité skončenie pracovného pomeru doručované, nie keď je spisované (datované)

alebo odosielané. Lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce nie je poriadková, ale prekluzívna. Ak ju
zamestnávateľ zmešká, okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Žalovaný v okamžitom
skončení pracovného pomeru zo dňa 10.08.2016 uviedol, že so žalobkyňou v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce okamžite ukončuje pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny závažným
spôsobom z dôvodu, že žalobkyňa ako zamestnankyňa Mestského úradu v Púchove počas trvania

pracovného pomeru s Mestom Púchov vykonávala od 12.05.2016 zárobkovú činnosť - administratívne
práce na základe dohody o vykonaní práce pre F. E. a toto jej konanie je v rozpore
s ustanovením § 9a ods. 1 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme
vzneníneskoršíchpredpisov,podľaktoréhozamestnanecmôžepoprisvojomzamestnanívykonávanom
v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná

s predmetom činnosti zamestnávateľa len so súhlasom zamestnávateľa, okrem taxatívne vymedzených
prípadov. Ďalej je v okamžitom skončení uvedené, že žalobkyňa ako zamestnankyňa o takýto súhlas
na vykonávanie práce nepožiadala a Mesto Púchov takýto súhlas ani nedalo. Súd teda skúmal, kedy sa
žalovaný dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou a vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný sa o dôvode okamžitého skončenia pracovného

pomeru dozvedel dňa 12.07.2016, čo mal preukázané z výpovede žalobkyne, z predloženej mailovej
komunikácie - odpovedi F. E. na dotaz žalovaného a následne aj z vyjadrenia právneho zástupcu
žalovaného na pojednávaní. Žalovaný tak mohol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou
najneskôr do 12.09.2016, pričom k tomuto dátumu by muselo byť predmetné okamžité skončenie
žalobkyni už aj doručené. Rozhodnutie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni

doručené dňa 30.09.2016, teda rozhodnutie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni
doručené po uplynutí 2-mesačnej lehoty ustanovenej v § 68
ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa si okamžité skončenie pracovného pomeru na pošte nemohla
prevziať a následné doručenie bolo už po uplynutí prekluzívnej lehoty a z tohto dôvodu je okamžité
skončenie pracovného pomeru neplatné. V časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, súd žalobu zamietol.
Podľa žalobkyne je výpoveď daná jej zamestnávateľom neplatná, nakoľko organizačná zmena, na
základe ktorej bol rozviazaný pracovný pomer so žalobkyňou, bola účelová a nesledovala žiadny z
cieľov deklarovaných žalovaným. S týmto názorom sa súd nestotožnil. Organizačná zmena, ktorú
zamestnávateľ-žalovanýprijal,sledovalacieledeklarovanéžalovaným.VtedajšíprimátorMestaPúchov

s účinnosťou a platnosťou dňa 15.05.2015 rozhodol o zmene Organizačného poriadku Mestského
úradu Púchov z dôvodu, že na mestskom úrade sa vyskytla enormná potreba riešenia nezákonných
a nesprávnych rozhodnutí z predchádzajúceho obdobia, ako aj potreba mať na mestskom úrade k
dispozícii právnika v trvalom pracovnom pomere. Preto v príčinnej súvislosti s touto zmenou došlo aj k
zrušeniu vnútorného oddelenia mestského úradu a tiež došlo k zrušeniu miesta vedúceho vnútorného

oddelenia mestského úradu. Vykonanou organizačnou zmenou sa vytvorilo nové právno-organizačné
oddelenie, nakoľko nastala potreba poskytovania právneho poradenstva v služobných veciach pre
primátora, prednostu, náčelníka mestskej polície, vedúcich oddelení mestského úradu, poslancov MZ.
Úlohou vedúceho právno-organizačného oddelenia bolo aj vypracovávanie právnych podaní
a stanovísk k právnym úkonom vykonávaných mestom. Žalovaný k vydaniu rozhodnutia

o organizačných zmenách pristúpil v snahe o zabezpečenie stability a zabezpečenie zefektívnenia
práce a na základe toho zmenil organizačný poriadok mestského úradu. Rozhodnutie o organizačnej
zmene nemá povahu právneho úkonu, je to hmotnoprávny predpoklad pre právny úkon, z čoho vyplýva
právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súdrozhodol o jeho neplatnosti. Podľa rozhodnutia NSSR Cdo 1494/2014 zo 6. novembra 2015 „Z dôvodu,
že rozhodnutie
o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, tak ho nemožno samo osebe skúmať

z hľadiska platnosti v zmysle zásad uvedených v Zákonníku práce; nemožno ani skúmať, či zmena
organizačnej štruktúry bola dôvodná alebo nie.“. Nemožno ho preto napadnúť na súde a žalobou
žiadať vyslovenie neplatnosti takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa. V zmysle vyššie uvedeného súd
nepreskúmaval rozhodnutie zamestnávateľa - žalovaného v zmysle jeho platnosti, nakoľko nemá
povahu právneho úkonu. Súd sa môže zaoberať otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či ho prijal

zamestnávateľ. Rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma za
zamestnávateľa ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony.
Vtomtoprípadebolasplnenáajtátopodmienka,keďrozhodnutievydalsubjekt,ktorýbolnatooprávnený
- primátor Mesta Púchov E. I. J. ako orgán príslušný podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

S platnosťou a účinnosťou od 15.05.2015 rozhodol o zmene č. 6 organizačného poriadku mestského
úradu a v dôsledku tejto zmeny došlo k zrušeniu vnútorného oddelenia mestského úradu a spolu s
ním bolo zrušené aj miesto vedúceho vnútorného oddelenia mestského úradu, bolo zrušené pracovné
miesto zástupcu primátora a bolo vytvorené nové oddelenie právno-organizačné. Zmena organizačného
poriadku bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov ZO SLOVES dňa 14.05.2015. Pri rozhodnutí

zamestnávateľa o organizačných zmenách je dôležité najmä v súvislosti s posudzovaním platnosti či
neplatnosti výpovede rozlišovať čas jeho prijatia a jeho účinnosť. Pre uplatnenie platnej výpovede zo
strany zamestnávateľa stačí čas prijatia rozhodnutia, ktoré je dostatočným právnym základom pre platnú
výpoveď zo strany zamestnávateľa, aj keď účinnosť tohto rozhodnutia ešte nenastala. Zamestnávateľ
v záujme toho, aby bol spôsobilý voči zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď pre nadbytočnosť, plniť svoje

povinnosti z pracovnej zmluvy aj počas výpovednej doby, by mal
s dostatočným predstihom rozhodnúť o organizačných zmenách a účinnosť týchto zmien časovo
posunúť tak, aby medzičasom mohli zamestnancom uplynúť výpovedné doby.
V opačnom prípade, keď účinnosť organizačných zmien nastane skôr, ako uplynú výpovedné doby,
nebude mať zamestnávateľ možnosť zamestnancom počas výpovednej doby prideľovať dohodnutú

prácu a vzniknú na strane zamestnávateľa tzv. iné prekážky v práci s náhradou mzdy podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce. Ďalej je potrebné, aby k účinnosti organizačných zmien nedošlo po skončení
pracovného pomeru (t. j. účinnosť organizačnej zmeny nastane až po určitom čase od skončenia
pracovného pomeru), pretože táto skutočnosť spôsobí popretie organizačnej zmeny a tým aj platnosť
samotnej výpovede. Platnosť a účinnosť rozhodnutia žalovaného o zmene organizačného poriadku

mestského úradu nastala dňom 15.05.2015, čiže pred výpoveďou doručenou žalobkyni 03.05.2016. K
účinnosti organizačných zmien tak nedošlo až po skončení pracovného pomeru žalobkyne. Nakoľko k
účinnosti organizačnej zmeny došlo dňa 15.05.2015, teda skôr, ako uplynula výpovedná doba žalobkyni,
zamestnávateľnemalmožnosťžalobkyniprideľovaťdohodnutúprácuavzniklinastranezamestnávateľa
tzv. iné prekážky v práci. Žalovaný tak písomne oznámením o organizačnej zmene zo dňa 04.04.2016

oznámil o.i., že organizačnou zmenou účinnou od 15.05.2015 došlo k zrušeniu miesta vedúceho
vnútorného oddelenia, zamestnávateľ nemá možnosť prideliť žalobkyni dohodnutý druh práce, nemá
možnosť ponúknuť ani inú vhodnú pracovnú pozíciu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce
a vzhľadom na tieto skutočnosti zamestnávateľ poskytne žalobkyni náhradu mzdy v sume jej

priemerného zárobku a od 05.04.2016 nemá povinnosť dostavovať sa na pracovisko. Aj
v tomto prípade žalovaný postupoval zákonne, keď počas doby, kedy nemohla žalobkyňa vykonávať
prácu, nakoľko išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, jej priznal
a vyplatil náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Výber nadbytočného zamestnanca záleží
na rozhodnutí zamestnávateľa. V súlade s doterajšou relevantnou judikatúrou o výbere nadbytočného

zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ.
V prípadnom súdnom spore súd neskúma výber nadbytočného zamestnanca, skúma len, či existovala
organizačná zmena a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec nadbytočným. Súd skúma teda tri základné
otázky, a to, či ide o zmenu úloh organizácie, technického vybavenia alebo iné organizačné zmeny, či
sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca

a organizačnými zmenami. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách žalovaný zmenil
štruktúru zamestnancov a znížil stav zamestnancov žalovaného. U zamestnávateľa - žalovaného došlo
k organizačnej zmene, ktorá spôsobila, že sa žalobkyňa stala preňho nadbytočnou z hľadiska pozície,
na ktorú znie pracovná zmluva v zmysle jej dodatku, a potvrdzuje existenciu príčinnej súvislosti medziorganizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca - žalobkyne. Povinnosťou zamestnávateľa pri
skončení pracovného pomeru je tzv. ponuková povinnosť zakotvená
v § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ponuku vhodného miesta musí zamestnávateľ uskutočniť ešte predtým,

než dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú
prácu podľa Zákonníka práce, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť. Ak teda zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu
práce, vtedy ponukovú povinnosť splniť nemusí. Zamestnávateľ nie je povinný ani vytvárať nové

pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Splnenie tejto ponukovej povinnosti
musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal
zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. Pri realizácii ponukovej
povinnosti je potrebné skúmať možnosť zamestnávateľa ďalej zamestnanca zamestnávať, teda či
zamestnávateľ disponuje voľným miestom, ktoré by mohol ponúknuť, pričom táto možnosť sa posudzuje
vždy v čase doručenia výpovede. Žalobkyňa namietala, že jej nebolo ponúknuté voľné pracovné miesto,

pričom uviedla, že žalovaný mal údajne disponovať voľnými pracovnými miestami. Z vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, že žalovaný v rozhodnom čase disponoval voľnými pracovnými
miestami, a preto nemal možnosť ponúknuť žalobkyni iné vhodné pracovné miesto. Zákonodarca
stanovuje, že ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, musí ísť o objektívnu
nemožnosť. Podľa judikátu R 51/1997 „nemožnosť ďalej zamestnávať zamestnanca znamená, že

zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať“. Žalovaný v rozhodnom čase nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom,
a preto z dôvodu absolútnej nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať nebol povinný, resp. nemal
možnosť ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu. Dôkazné bremeno vo veci ponukovej povinnosti
zaťažuje zamestnanca, ktorý ho v tomto prípade neuniesol. Nepostačuje, aby zamestnanec uviedol len

všeobecne, že zamestnávateľ disponuje nejakými voľnými miestami, ale je potrebné, aby uviedol, ktoré
konkrétne pracovné miesta boli v rozhodnom čase voľné (viď. napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa
30. septembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 138/2012). Žalovaný vo výpovedi žalobkyni oznámil, že nemá
možnosť ponúknuť jej inú pre ňu vhodnú prácu, a teda nemá možnosť ju ďalej zamestnávať v pracovnom

pomere, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Žalovaný splnil aj túto zákonnú podmienku a v konaní nebolo preukázané, že by ku dňu výpovede
mal zamestnávateľ voľné miesto pre žalobkyňu. Ďalšou povinnosťou zamestnávateľa pri skončení
pracovného pomeru je, aby bola výpoveď riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Žalovaný
listom vyzval odborovú organizáciu na prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne. Dňa

06.04.2016 bola základnej odborovej organizácii OZ SLOVES aj jej predsedovi D. G. doručená žiadosť
o prerokovanie výpovede so žalobkyňou. K prerokovaniu výpovede nedošlo
a odborová organizácia žiadne stanovisko neposkytla. Vzhľadom na to, že v zákonnej lehote odborová
organizácia výpoveď neprejednala, tak sa má za to, že k prerokovaniu došlo. Žiadosť zamestnávateľa o
prerokovaniebymalabyťkonkrétna.Malbyvnejbyť skutkovodostatočnevymedzenýdôvodskončenia,

abyzástupcoviazamestnancovmalimožnosťkvalifikovanesavyjadriťkuskončeniupracovnéhopomeru
na základe dostatočných informácií. Zástupcovia zamestnancov by tak mali mať konkrétnu vedomosť
o dôvodoch skončenia pracovného pomeru a nielen všeobecnú informáciu, s ktorými zamestnancami
zamestnávateľ zamýšľa skončiť pracovný pomer. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede
so žalobkyňou bola konkrétna, bol v nej skutkovo dostatočne vymedzený dôvod skončenia tak, aby

zástupcovia zamestnancov mali možnosť kvalifikovane sa vyjadriť ku skončeniu pracovného pomeru
na základe dostatočných informácií. Zákonník práce ustanovuje lehotu siedmych pracovných dní na
prerokovanie výpovede. Ak zo strany zástupcov zamestnancov nedôjde k prerokovaniu v zákonom
ustanovenejlehote,Zákonníkprácezakotvujesúčasnenevyvrátiteľnúprávnudomnienku,žepomárnom
uplynutí tejto lehoty sa predpokladá, že došlo k prerokovaniu zo strany zástupcov zamestnancov.

K prerokovaniu výpovede nedošlo a odborová organizácia žiadne stanovisko neposkytla. Vzhľadom
na to, že v zákonnej lehote odborová organizácia výpoveď neprejednala, tak sa má v zmysle
§ 74 Zákonníka práce za to, že k prerokovaniu došlo. Žalobkyňa namietala, že výpoveď nebola
prerokovaná s príslušným odborovým orgánom, pričom zároveň poukázala na rozsudok NS SR sp. zn.
l Cdo/72/2006. Žalobkyňa uviedla, že v tomto rozsudku je výslovne uvedené, že odborovej organizácii

musí byť predložená konkrétna listina (výpoveď) preukazujúca skončenie pracovného pomeru. Súd s
interpretáciou žalobkyne nesúhlasil.
V rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2006, sp. zn. 1 Cdo 72/2006, je uvedené, že
žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priloženýnávrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods.
2 Zákonníka práce. Z predmetného rozhodnutia NS SR nevyplýva, že
k žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru má byť zástupcovi zamestnancov

predloženáajkonkrétnalistinaoskončenípracovnéhopomeru(napr.výpoveďalebookamžitéskončenie
pracovnéhopomeru).Jedinoupodmienkouje,abyžiadosťresp.návrhnaskončeniepracovnéhopomeru
obsahovali náležitosti podľa ustanovenia § 61
ods. 2 Zákonníka práce (dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom). Z vykonaného dokazovania, najmä zo žiadosti o prerokovanie výpovede zo

dňa 06.04.2016 spolu s doručenkami jednoznačne vyplýva, že v otázke prerokovania výpovede so
zástupcami zamestnancov si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť. Podľa § 61 odsek 3 Zákonníka
práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch
mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto
pracovné miesto iného zamestnanca. Zákaz znovu utvoriť zrušené pracovné miesto je ohraničené
lehotou dvoch mesiacov, počas ktorej nemôže zamestnávateľ znovu vytvoriť pracovné miesto, ktoré

zrušil
a počíta sa od skončenia pracovného pomeru zamestnanca, voči ktorému bol uplatnený výpovedný
dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný dodržal toto ustanovenie a v zákonnej
lehote zrušené pracovné miesto vedúceho vnútorného oddelenia Mestského úradu Púchov neobnovil.
Nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym titulom oprávňujúcim

zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti. Len také rozhodnutie
zamestnávateľa
o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré
sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za
účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Pre platnosť výpovede zamestnávateľa nie je rozhodujúca

okolnosť, akým spôsobom je uvedené rozhodnutie označené. Z jeho obsahu musí dostatočne vyplývať,
či sledovalo vyššie uvedené ciele.
V prípade, že takýmto rozhodnutím zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien, t.
j. zmenu jeho úloh, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia
efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné, ide o neplatnú výpoveď podľa 63 ods. 1 písm.

b). V súdnom spore o neplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa by mal súd skúmať, aký
cieľ zamestnávateľ svojím rozhodnutím skutočne sledoval. Konanie zamestnávateľa treba posúdiť v
úplnosti a logickej nadväznosti. Ak súd zistí, že skutočným cieľom rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačných zmenách nebolo zníženie existujúceho stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia
efektívnosti práce, ale celkom iný zámer, resp. cieľ, výpoveď zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti

zamestnanca je neplatná a rozhodnutie zamestnávateľa sa posudzuje, akoby nebolo prijaté, pretože
nejde o rozhodnutie zamestnávateľa s akým počíta skutková podstata § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Nebolo preukázané, že by zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien za účelom
zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné. Naopak, bolo preukázané listinnými
dôkazmi, písomnými vyjadreniami žalovaného a taktiež výsluchom svedkov E. I. J. a K. B. J., že

organizačná zmena bola prijatá
s cieľom zabezpečiť potrebu poskytovania právneho poradenstva v služobných veciach pre primátora,
prednostu, náčelníka mestskej polície, vedúcich oddelení mestského úradu, poslancov MZ. Úlohou
vedúceho právno-organizačného oddelenia bolo aj vypracovávanie právnych podaní a stanovísk k
právnym úkonom vykonávaných mestom. Ak rozhodnutie zamestnávateľa bolo skutočne prijaté k

dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za
účelom zvýšenia efektívnosti práce, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede
z pracovného pomeru podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt
neskôr dosiahnutý alebo sa prijatá organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. Organizačná

zmena nielen sledovala, ale aj naplnila ciele, ktoré žalovaný od nej v dobe jej prijatia očakával.
Žalobkyňa uviedla, že zrušenie vnútorného oddelenia mestského úradu ako aj zrušenie pracovného
miesta žalobkyne bolo účelové. V konaní bolo preukázané, že vtedajší primátor Mesta Púchov s
účinnosťou a platnosťou dňa 15.05.2015 rozhodol o zmene
č. 6 organizačného poriadku Mestského úradu Púchov z dôvodu, že na mestskom úrade sa vyskytla

enormná potreba riešenia nezákonných a nesprávnych rozhodnutí
z predchádzajúceho obdobia, ako aj potreba mať na mestskom úrade k dispozícii právnika
v trvalom pracovnom pomere. Preto v príčinnej súvislosti s touto zmenou došlo k zrušeniu vnútorného
oddelenia mestského úradu a tiež došlo aj k zrušeniu miesta vedúceho vnútorného oddeleniamestského úradu a k zrušeniu pracovného miesta zástupcu primátora. Vykonanou organizačnou
zmenou sa vytvorilo nové právno-organizačné oddelenie, nakoľko nastala potreba poskytovania
právneho poradenstva v služobných veciach pre primátora, prednostu, náčelníka mestskej polície,

vedúcich oddelení mestského úradu, poslancov MZ. Úlohou vedúceho právno-organizačného oddelenia
bolo aj vypracovávanie právnych podaní
a stanovísk k právnym úkonom vykonávaných mestom. Príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou
zamestnanca a organizačnou zmenou žalovaný preukázal tým, že vzhľadom na doterajší obsah
pracovnej náplne a kvalifikačné predpoklady nemohlo vnútorné oddelenie mestského úradu

zabezpečovať potreby mestského úradu kvalifikovane a efektívne, nakoľko by sa s každou právnou
otázkou muselo obracať na externú advokátsku kanceláriu, čo by znamenalo zvýšenie výdavkov na
chod mestského úradu. Pracovná náplň vedúceho novovzniknutého právno-organizačného oddelenia v
bodoch 1-8 obsahovala také činnosti, ktoré predpokladajú právnické vzdelanie, čo bolo aj podmienkou a
kvalifikačným predpokladom pre obsadenie tohto pracovného miesta. Preto súd námietku žalobkyne, že
v tom čase nebolo podmienkou a kvalifikačným predpokladom pre obsadenie tohto pracovného miesta

právnické vzdelanie, nevyhodnotil ako opodstatnenú. Žalobkyňa uviedla, že mala príslušné kvalifikačné
predpoklady, čo odôvodnila tým, že absolvovala školenia
v oblasti práva, o čom doložila aj písomné dôkazy. Podmienkou a kvalifikačným predpokladom pre
obsadenie tohto pracovného miesta (vedúci právno-organizačného oddelenia) však bolo vysokoškolské
vzdelanie v odbore právo, ktoré žalobkyňa nemala. Súd tak vyhodnotil, že podmienky a príslušné

kvalifikačnépredpokladynadanúpracovnúpozíciužalobkyňanespĺňala.Pokiaľžalobkyňanamietala,že
aj dnes je predmetné pracovné miesto obsadené osobou bez vysokoškolského právnického vzdelania,
tak toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko u žalovaného bola vykonaná opätovná organizačná zmena,
ktorou bolo pracovné miesto vedúceho právno-organizačného oddelenia zrušené a nahradené vedúcim
organizačnej a vnútornej správy. Predmetná organizačná zmena bola vykonaná

z dôvodu, že Mesto Púchov zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním a v súčasnosti disponuje
dostatočným počtom osôb s právnickým vzdelaním, a preto vykonalo organizačnú zmenu tak, že zrušilo
právno-organizačné oddelenie a vytvorilo nové oddelenie organizačnej
a vnútornej správy. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi opätovne utvoriť zrušené pracovné
miesto, nemôže tak učiniť len v zákonom stanovenej lehote 2 mesiacov od skončenia pracovného

pomeru zamestnanca. Žalovaný dodržal toto ustanovenie a v zákonnej lehote zrušené pracovné miesto
vedúceho vnútorného oddelenia mestského úradu neobnovil. Žalobkyňa tiež uviedla, že v danom čase
v pracovnom pomere na mestskom úrade boli dve osoby s právnickým vzdelaním, a to K. C. a E.
E.. Tvrdenia žalobkyne vyvrátil žalovaný, keď preukázal, že v čase vykonania organizačnej zmeny
(15.05.2015) na mestskom úrade pracovala len K. C.. E. E. nastúpil na mestský úrad až dňa 01.07.2015.

Včasevytvoreniapracovnéhomiestavedúcehoprávno-organizačnéhooddeleniabolvzhľadomnaveľkú
potrebu riešenia nezákonných a nesprávnych rozhodnutí
z predchádzajúceho obdobia akútny nedostatok zamestnancov s právnickým vzdelaním. Súd tiež
poukázal na rozhodnutie NSSR 21 Cdo 2204/2003, podľa ktorého „Ak rozhodnutie zamestnávateľa
bolo skutočne prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu

zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený
hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; to platí aj vtedy, ak nebol
organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý alebo sa prijatá organizačná zmena neskôr
ukázala ako neúčinná.“. Je plne v dispozícii žalovaného, aby organizačnými zmenami reagoval na

konkrétne situácie, v ktorých sa žalovaný nachádza, a práve organizačnými zmenami v štruktúre
žalovaného môže žalovaný reflektovať napr. na meniacu sa hospodársku, ekonomickú, právnu alebo
personálnu situáciu. Súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sžo 440/2009, v
ktorom sa uvádza, že „súd nespochybňuje autonómiu zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných
zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca,

s ktorým mieni skončiť štátnozamestnanecký pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane
nadbytočná.“. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že dňa 04.05.2016 (t. j. deň po tom, čo jej bola doručená
výpoveď z pracovného pomeru) podala na mestský úrad oznámenie
o neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1) písm. b Zákonníka práce, v ktorom okrem iného
zamestnávateľovi oznámila, že je osobou so ZPS (ZŤP, pričom predložila rozhodnutie ÚPSVR Považská

Bystrica o priznaní peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o
vyhotovení preukazu fyzickej osoby ZŤP). Podľa § 66 prvá veta Zákonníka práce zamestnancovi so
zdravotnýmpostihnutímmôžedaťzamestnávateľvýpoveďlenspredchádzajúcimsúhlasompríslušného
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Podľa § 40 ods. 8 Zákonníka prácezamestnanec so zdravotným postihnutím na účely tohto zákona je zamestnanec uznaný za invalidného
podľaosobitnéhopredpisu,ktorýsvojmuzamestnávateľovipredložírozhodnutieoinvalidnomdôchodku.
Žalobkyňa nedoručila žalovanému rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Žalobkyňa doručila žalovanému

dňa 04.05.2016 rozhodnutie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o vyhovení žiadosti o vyhotovení
preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím zo dňa 29.04.2016. Takéto Rozhodnutie
nie je rozhodnutím Sociálnej poisťovne o invalidnom dôchodku podľa § 40 ods. 8 Zákonníka práce,
ani nenahrádza rozhodnutie o invalidnom dôchodku. V prípade, ak bolo začaté konanie o priznaní
invalidného dôchodku, má žalobkyňa v zmysle § 81 písm. g) Zákonníka práce povinnosť informovať

zamestnávateľa o všetkých zmenách, ktoré sa týkajú pracovného pomeru a súvisia s osobou
zamestnanca. Zákonodarca tak ustanovuje informačnú povinnosť voči zamestnávateľovi zo strany
zamestnanca so zdravotným postihnutím s cieľom jeho ochrany napríklad aj pred výpoveďou zo strany
zamestnávateľa podľa § 66 Zákonníka práce. Zamestnávateľ nie je povinný žiadať príslušný úrad o
súhlas s výpoveďou, pretože nemá vedomosť o tom, že je zamestnanec s invalidným dôchodkom. Súd
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, 4 Cdo 122/2008: „Ustanovenie § 66 Zákonníka práce

ukladá v súčasnej dobe zamestnávateľovi povinnosť dať výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi
so zdravotným postihnutím len
s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce. Z toho logicky vyplýva, že aby zamestnávateľ
mohol žiadať predchádzajúci súhlas k výpovedi, musí mať vedomosť o tom, že ide o zamestnanca so
zdravotným postihnutím. Opačne by znamenalo, že zamestnávateľ by pri každej výpovedi z pracovného

pomeru musel zisťovať, že nejde o zamestnanca so zdravotným postihnutím.“. Žalovaný v deň, keď
vyhotovil výpoveď z pracovného pomeru,
t.j.dňa26.04.2016aanivdeň,keďžalobkynidoručilvýpoveďzpracovnéhopomeru,t.j.dňa03.05.2016,
nemal vedomosť o tom, že ide o zamestnanca so zdravotným postihnutím. Zamestnávateľ tak nie je
povinný žiadať príslušný úrad o súhlas s výpoveďou, pretože nemá vedomosť o tom, že je zamestnanec

sinvalidnýmdôchodkom.Pretosanažalovanéhoakozamestnávateľanevzťahovalapovinnosťuvedená
v § 66 Zákonníka práce. Žalobkyňa až počas súdneho konania, a to dňa 31.01.2019 doručila súdu
rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 09.05.2016, ktorým bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok s
účinnosťou od 02.04.2016. Nárok na invalidný dôchodok vznikol dňa 21.03.2016. Zo strany žalovaného
boli splnené zákonné predpoklady pre možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,

a preto súd vyhodnotil výpoveď danú žalobkyni zo strany žalovaného ako platnú. Tvrdenia žalobkyne,
že organizačná zmena bola účelová a nesledovala cieľ deklarovaný žalovaným, neboli preukázané.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že rozhodnutím zamestnávateľ len predstieral
prijatie organizačných zmien, t. j. zmenu organizačného poriadku za účelom zabezpečenia efektivity
práce a jeho skutočné zámery boli iné - skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. O náhrade trov

konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Úspech žalobkyne a žalovaného bol rovnaký, keď
súd v časti vyhovel žalobnému návrhu (určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru)
a v takej istej časti zamietol žalobný návrh (určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru), a preto
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti zamietajúcemu výroku II. a proti výroku III. o náhrade trov konania tohto rozsudku podala
v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, uplatniac odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že súd neprihliadol na vykonané dokazovanie, najmä na tú
skutočnosť, že žalovaný vlastne iba „premenoval“ vnútorné oddelenie, jeho náplň zostala zachovaná a
toto sa týka aj novoustanoveného vedúceho, ktorý sa v reálnej činnosti nevenoval právnej činnosti v tom

rozsahu ako to tvrdí žalovaný a aj súd v napadnutom rozsudku. Jeho činnosť predstavovala pôvodnú
(organizačno-vnútornú) činnosť. Činnosť
v oblasti právnej služby u žalovaného vykonávali iní právnici – v tom čase E. K.,
K. C., E. L. a externá advokátska kancelária K. M.. Súd sa nevyporiadal s námietkami žalobkyne a
nekriticky sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného. Nedá sa stotožniť s tvrdením, že na mestskom úrade

sa vyskytla enormná potreba riešenia nezákonných a nesprávnych rozhodnutí z predošlého obdobia,
ako aj potreba mať na mestskom úrade k dispozícií právnika v trvalom pracovnom pomere. Nebolo
vykonané dokazovanie v tom smere, že by bola „enormná potreba“ riešenia nezákonných a nesprávnych
rozhodnutí. V konečnom dôsledku právne záležitosti a súdne konania Mesto Púchov riešilo
v minulosti a rieši aj teraz prostredníctvom externej advokátskej kancelárie. Interní právnici (v tom čase

E. K., K. C., príp. E. N.) riešili organizačno-vnútorné veci, takisto ani E. E. ako vedúci tzv. právno-
organizačného oddelenia neriešili právne veci. Nikde sa ani neuvádzalo, že by nový vedúci tzv. právno-
organizačného oddelenia musel mať výlučne právnické vzdelanie. Toto nevplývalo ani zo zmeny č. 6
organizačného poriadku, ani z oznámenia o organizačnej zmene. O potrebe poskytovania právnehoporadenstva pre primátora, prednostu (v tom čase K. C. – J.), náčelníka mestskej polície (v tom čase
bol náčelníkom E. E. K. L. s právnickým vzdelaním), vedúcich oddelení mestského úradu, poslancov
MsZ, resp. že úlohou vedúceho právno-organizačného oddelenia bolo aj vypracovanie právnych podaní

a stanovísk k právnym úkonom vykonávaným mestom nebolo preukázané, nebolo k tomu vykonané
dokazovanie
a zamlčuje sa činnosť v oblasti práva zo strany prednostky K. C., E. K., E. L. a hlavne cestou externej
advokátskej kancelárie. Tvrdenie o snahe zabezpečiť stabilitu a zabezpečenie zefektívnenia práce je
tiež tvrdením bez dôvodu, bez vykonania dokazovania. Žalovaný ani slovne nepreukázal „stabilitu“ či

„zabezpečenie zefektívnenia práce“, a ak sa súd k tomuto priklonil, bolo jeho povinnosťou to riadne
odôvodniť. Súd je oprávnený a povinný skúmať, či prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene sleduje cieľ
zmenou úloh, technického vybavenia, znížením stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce alebo inú organizačnú zmenu a či z toho dôvodu ide o nadbytočnosť zamestnanca. Medzi týmito
musí byť príčinná súvislosť. Žalovaný nepreukázal, že by organizačnou zmenou došlo k zefektívneniu
práce, okrem toho, že išlo o dočasnú premenu názvu oddelenia, tak sa žalovaný t. č. vrátil k pôvodnému

stavu – názvom oddelenia, vedúcou bez právnického vzdelania. Toto iba preukazuje, že nešlo o žiadne
zefektívnenie práce, išlo iba o nájdenie dôvodu a spôsobu pre výpoveď pre žalobkyňu. Nezanikla
potreba výkonu práce žalobkyne, iba to bolo posunuté inému zamestnancovi (E. E.), nebol vykonaný
žiadny interný audit, či preukázanie zmeny činnosti žalovaného, ani zníženie počtu zamestnancov.
Takto fingovaný cieľ rozhodnutia neznamenal zánik pracovného miesta žalobkyne, ani pracovnej náplne,

nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov pre výpoveď. V rozsudku NS ČR 21Cdo/2204/2003 sa
hodnotí, čo sa považuje za objektívne rozhodnutie
o organizačných zmenách a najmä to, že ak zamestnávateľ sleduje organizačnou zmenou iné ciele než
jeurčenézákonom,taknatakérozhodnutiesaneprihliada,ideopostupvrozporesozákonomalebojeho
obchádzanie. V zmysle rozsudku NS SR je neplatnou aj výpoveď, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,

ak motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. NS SR konštatoval,
že ak dôjde iba k premenovaniu oddelenia a na pozíciu zamestnanca, ktorý dostal výpoveď, je prijatý
iný zamestnanec, ide o. i. aj o rozpor
s čl. 2 a § 13 Zákonníka práce. NS SR tiež konštatoval, že je povinnosťou súdu zaoberať sa
a skúmať motív výpovede zo strany zamestnávateľa. Zistenie skutočného motívu k prijatiu organizačnej

zmeny u zamestnávateľa a skutočné dôvody pre výpoveď danú práve žalobkyni, môžu viesť k zisteniu
či taký úkon zamestnávateľa je alebo nie je v súlade so zákonom (v rozpore s dobrými mravmi). Súd tak
neposudzuje platnosť, či oprávnenie zamestnávateľa na rozhodnutie o organizačnej zmene, ale skúma
dôvodnosť a predpoklady pre rozhodnutie
o organizačnej zmene, ďalej tiež otázku nadbytočnosti zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca (R 94/68). Pri výpovedi zamestnávateľa
podľa § 63 ods. 1) písm. b Zákonníka práce je preukázanie nadbytočnosti zamestnanca
nevyhnutnou náležitosťou ako základný predpoklad pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti výpovede.
Zamestnanec je nadbytočným iba v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať. Nadbytočnosť zamestnanca musí byť objektívna, absolútna a nespochybniteľná, ide

o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/97 ). Hmotnoprávnou podmienkou
pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa.
Zamestnávateľ je povinný ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto. NS SR v
rozsudku 3Cdo 130/2003 konštatuje, že z dôvodu zachovania právnej istoty má zamestnávateľ urobenie
ponuky vykonať v písomnej forme. Súdy judikovali, že ak zamestnávateľ neuvedie

v rozhodnutí o organizačnej zmene konkrétny počet a označenie zrušených pracovných miest, tak
ide o organizačnú zmenu len účelovo, bez dlhodobejšieho charakteru a nenapĺňa účel organizačnej
zmeny (NS SR 21Cdo 842/2012; 4Co 99/2012). Súd bez dôvodov konštatuje, že zamestnávateľ nemá
možnosť ponúknuť žalobkyni ani inú vhodnú pracovnú pozíciu, a to ani na kratší pracovný čas. V
skutočnosti žalovaný nevykonal žiadnu ponuku, nesplnil ponukovú povinnosť. O tom, že sa nejednalo

o nadbytočnosť, svedčí aj skutočnosť, že od 15.05.2015 (dátum prijatia rozhodnutia o organizačnej
zmene) do 04.04.2016 prijal žalovaný jedenásť zamestnancov. Rozpis týchto zamestnancov žalobkyni
poskytol priamo žalovaný. Žalovaný tak po prijatí organizačnej zmeny a zrušení pracovného miesta
žalobkyne mal voľné pracovné miesta, vytvoril ešte aj ďalšie. V inkriminovanom období v r. 2016
ukončili pracovné pomery ďalší zamestnanci napr. E. O. E., A. E. K., D. N., A. P. C., Q. I.. Zmena č.

6. Organizačného poriadku Mestského úradu Púchov z 15.05.2015 je bez uvedenia dôvodov a zrušilo
sa celé oddelenie. Takýto postup je neprípustný a okrem žalobkyne sa to nikoho nedotklo, hoci je
zrejmé, že zanikli pracovné miesta aj ostatných zamestnancov oddelenia. U týchto pracovných miest sav podstate nič nezmenilo, zostali na pôvodných pracovných pozíciách s rovnakou pracovnou náplňou, čo
tiež nasvedčuje, že všetko sa dialo iba formálne, iba voči žalobkyni v snahe dostať ju preč. Rozhodnutím
o organizačnej zmene z 15.05.2015 malo dôjsť k naplneniu zefektívnenia práce (o. i. znížením stavu

zamestnancov – výpoveďou žalobkyni) a naproti tomu 31.05.2016 bola prijatá zmena č. 9 organizačného
poriadkuavytvorilnovépracovnémiesto–asistentprimátora.VzmysleuzneseniaNSSR4MCdo5/2010
má zamestnávateľ ponukovú povinnosť (§ 63 ods. 2/ písm. b) Zák. práce) voči všetkým nadbytočným
zamestnancom. Ak bolo zrušené celé vnútorné oddelenie, javila by sa nadbytočnosť u všetkých, teda
povinnosť ponuky by sa týkala všetkých zamestnancov bývalého vnútorného oddelenia. Žalobkyňa

nevie aké ponuky dostali ostatní, ale ona nedostala žiadnu ponuku. Je pravdepodobné, že by mohla
robiť na ktorejkoľvek pracovnej pozícii novovytvorených pracovných miest na oddelení označenom
ako právno-organizačné. Nepochybne od 15.05.2015 do 04.04.2016, resp. do výpovede podľa § 63
ods. 1) písm. b Zákonníka práce mal žalovaný možnosť vykonať akúkoľvek ponuku na iné pracovné
miesto. Žalobkyňa je osobou ZŤP, v tom čase samoživiteľkou neplnoletého dieťaťa. Vo vybavovaní
mala invalidný dôchodok a nárok jej vznikol 21.03.2016 a nie jej vinou, ani to nemala možnosť

ovplyvniť, ba nemožno ju preto sankcionovať, bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané 09.05.2016.
Zamestnávateľ mal o jej zdravotnom stave vedomosť a tiež o vybavovaní príslušnej dokumentácie.
Žalovaný neviedol jej osobný spis riadne a na súd ho nepredložil kompletný. O nesprávnosti a účelovosti
postupu žalovaného voči žalobkyni svedčí aj diskriminačný postup, voči ktorému sa ohradila písomne
priamo vtedajšiemu primátorovi J., bezúspešne, tiež tomu nasvedčuje aj to, že výpoveď, ktorá je

predmetom konania, je datovaná dňom 26.04.2015, bola žalobkyni doručená až 03.05.2016. Za toto
obdobie zamestnávateľ mohol dostatočne dobre vedieť, že aj napriek výpovedi nebude prinajmenšom
nadbytočnou. Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne a zamestnávateľ mal od 15.05.2015 dostatok
možností riešiť jej postavenie, resp. vykonať ponuku akejkoľvek náhradnej práce. Záver súdu, že

„príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou a organizačnou zmenu žalovaný preukázal tým, že vzhľadom
na doterajší obsah pracovnej náplne a kvalifikačné predpoklady nemohlo vnútorné oddelenie mestského
úradu zabezpečovať potreby mestského úradu kvalifikovane a efektívne, nakoľko by sa s každou
právnou otázkou muselo obracať na externú advokátsku kanceláriu, čo by znamenalo zvýšenie
výdavkov na chod mestského úradu“, nemá oporu v dokazovaní. Ani vtedy, ani teraz dané oddelenie

priamo nerieši právne otázky. Mesto Púchov malo vtedy (AK JUDr. Loduha) a aj teraz (AK JUDr. Školek)
zmluvu s externou advokátskou kanceláriou. Ani v tom účelovom období (premenovania oddelenia)
toto oddelenie neriešilo dané právne otázky, nepreukázalo sa (ani nedokazovalo), že by sa tým niečo
ušetrilo. Podmienka právnického vzdelania pre vedúceho oddelenia bola deklarovaná až v súdnom
konaní. Teraz, hoci sa vlastne nič nezmenilo (ani staré spory nie sú ukončené), sa zamestnávateľ vrátil

k pôvodnému názvu oddelenia a vedúca nemá právnické vzdelanie. Ide
o zrejmé porušenie, resp. obchádzanie zákona, v danom prípade § 63 ods. 1 písm. b) a § 63 ods. 2 písm.
b) Zákonníka práce. Žalobkyňa nesúhlasí s tým, že sa súd stotožnil s tvrdením, že návrat k pôvodnému
postaveniu oddelenia bol daný tým, že Mesto Púchov má t. č. štyri osoby
s právnickým vzdelaním. Toto je neobjektívny výklad, pretože o. i. prehliada tvrdenia žalobkyne, ktoré

boli preukázané, že v danom čase Mesto Púchov zamestnávalo minimálne štyri osoby s právnickým
vzdelaním (K. C., E. E., E. L.,
E. K.). Je paradox, ak sa to odôvodňuje dostatkom právnikov v pracovnom pomere, že aj v súčasnosti
v podstate celú právnu agendu vykonáva externá advokátska kancelária
K. M.. Otázka zabezpečenia efektívnosti práce, resp. zmena jeho úloh, či technického vybavenia

má mať dlhodobejší charakter. To, že zamestnávateľ neurobil voči ostatným zamestnancom bývalého
vnútorného oddelenia ani postup výpoveďou, ani zmenou náplne práce, ani ponukou, nasvedčuje, že
zmena bola iba účelová, len voči osobe žalobkyne a teraz sa to vrátilo do pôvodného stavu z hľadiska
náplne, neprávnika a pod. Žalobkyňa tiež namietla záver súdu ohľadom prejednania výpovede so
zástupcami zamestnancov. V tomto sa súd odklonil od záverov vyslovených Najvyšším súdom SR.

NS SR v uznesení 5MCdo 17/2008 z 13. 10. 2009 konštatoval, že z ustanovenia § 15 Zákonníka
práce vyplýva, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa
urobilo zodpovedá dobrým mravom, § 74 Zákonníka práce určuje povinnosť zamestnávateľa vopred
prerokovať s odborovým orgánom výpoveď ako hmotnoprávnu podmienku jej platnosti, účinky splnenia
povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť o prerokovanie alebo priložený návrh výpovede

obsahuje náležitosti výpovede určené § 61 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. dôvod vymedzený tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom alebo dodatočne meniť. Toto má zásadný význam a
keďže § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce obsahuje viacero dôvodov nadbytočnosti zamestnanca
(zmenaúloh,resp.technickéhovybavenia,resp.zníženiestavuzamestnancov),takvymedzeniežiadostizamestnávateľa iba odkazom na nadbytočnosť bez bližšieho (nezameniteľného) dôvodu nespĺňa
podmienky prerokovania v zmysle § 74 Zákonníka práce, lebo zmena úloh / technické vybavenie /
zníženie stavu zamestnancov nie sú totožnými pojmami. Ide o stav, ktorý je súd oprávnený skúmať,

či boli objektívne splnené podmienky pre organizačnú zmenu. Zamestnávateľ túto organizačnú zmenu
v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce nevymedzil. NS SR tiež uviedol, že ak účastník
právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie
sleduje poškodenie druhého účastníka vzťahu, ide o chybný výkon práva a taký výkon nemôže byť
v súlade so zákonnou úpravou. Súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu

vyjadrenom v uznesení pod sp. zn. 6CoPr/7/2021 najmä v tom smere, že sa nevyporiadal s existenciou
organizačnej zmeny, či v jej dôsledku sa stala žalobkyňa nadbytočnou, či je daná príčinná súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
a ani s tým, či zamestnávateľ nemal možnosť zamestnávať žalobkyňu a to ani na kratší pracovný čas
a či bola splnená podmienka predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov. Žalobkyňa
navrhla, aby odvolací súd zmenil výroky II. a III. napadnutého rozsudku tak, že jej žalobe o neplatnosť

výpovede z pracovného pomeru vyhovie a určí, že táto výpoveď je neplatná a žalobkyni prizná právo
na náhradu všetkých trov konania
v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s odvolaním žalobkyne a jeho

odôvodnením nesúhlasí a stotožňuje sa s výrokom II. napadnutého rozsudku. Žalobkyňa tvrdí, že
nedošlo k zrušeniu vnútorného oddelenia mestského úradu
a ani k zrušeniu pracovného miesta vedúcej tohto oddelenia a išlo iba o účelové premenovanie tohto
oddelenia s tým, že obsah práce vedúceho oddelenia zostal totožný. Žalobkyňa ďalej uviedla, že činnosť
v oblasti právnej služby u žalovaného vykonávali iní právnici - v tom čase E. K., K. C., E. L. a externá

advokátska kancelária K. M.. Tvrdenie žalobkyne je nepravdivé. Právnické vzdelanie mala len K. C..
E. L. bol náčelníkom mestskej polície, ktorý mal na starosti agendu v tejto oblasti
a nedisponoval vzdelaním v odbore právo. E. L. vyštudoval Akadémiu policajného zboru v Bratislave
v odbore bezpečnostná služba a nemal potrebné kvalifikačné predpoklady. E. K. v tom čase vykonával
funkciu hlavného kontrolóra, ktorá je v zmysle zákona

o obecnom zriadení oddelená od ostatných orgánov obce. Externá advokátska kancelária rieši a riešila
najmä súdne spory a zložitejšiu právnu agendu pre žalovaného. Žalobkyňa vo svojej argumentácii vo
veci právnického vzdelania E. L. a E. K. poukázala až
v odvolacom konaní. Žalovaný v konaní jednoznačne preukázal, že primátor Mesta Púchov
s účinnosťou a platnosťou dňa 15.05.2015 rozhodol o zmene organizačného poriadku mestského

úradu z dôvodu, že na mestskom úrade sa vyskytla enormná potreba riešenia nezákonných a
nesprávnych rozhodnutí z predchádzajúceho obdobia, ako aj potreba mať na mestskom úrade k
dispozícii právnika v trvalom pracovnom pomere. V dôsledku tejto zmeny došlo aj k zrušeniu vnútorného
oddelenia mestského úradu a rovnako došlo k zrušeniu miesta vedúceho tohto oddelenia, kde pracovala
žalobkyňa. Organizačnou zmenou sa vytvorilo nové právno-organizačné oddelenie, pretože nastala

potreba poskytovania právneho poradenstva
v služobných veciach pre primátora, prednostu, náčelníka mestskej polície a vedúcich oddelení
mestského úradu, poslancov MZ a podobne. Úlohou vedúceho právno-organizačného oddelenia bolo
aj vypracovávanie právnych podaní a stanovísk k právnym úkonom vykonávaným mestom. Príčinnú
súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca

a organizačnou zmenou žalovaný preukázal tým, že vzhľadom na doterajší obsah pracovnej náplne
a kvalifikačné predpoklady nemohlo vnútorné oddelenie zabezpečovať potreby mestského úradu
kvalifikovane a efektívne, nakoľko by sa s každou právnou otázkou muselo obracať na externú
advokátsku kanceláriu, čo by znamenalo zvýšenie výdavkov na chod mestského úradu. Pracovná
náplň vedúceho právno-organizačného oddelenia v bodoch 1-8 obsahuje také činnosti, ktoré nesporne

predpokladajú právnické vzdelanie, čo bolo aj podmienkou a kvalifikačným predpokladom pre obsadenie
tohto pracovného miesta. Pracovná náplň, ktorá sa v niečom zhoduje s pracovnou náplňou žalobkyne
na pracovnom mieste vedúcej vnútornej správy, je zdôvodnená tým, že v pracovnej náplni vedúceho
právno-organizačného oddelenia sú okrem tej právnej agendy, ktorú zabezpečoval, aj pracovné
náplne ostatných zamestnancov oddelenia, ktoré činnosť oddelenia vykonávali a je logické, že

tvoria aj pracovnú náplň vedúceho právno-organizačného oddelenia, ktorý z pozície svojej funkcie
dohliada aj na riadne vykonávanie pracovnej činnosti organizačne nižšie zaradených zamestnancov.
Žalobkyňa nepreukázala, že by zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien za účelomzabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné. Práve naopak, v konaní bolo preukázané
listinnými dôkazmi, ako aj písomnými vyjadreniami žalovaného, taktiež výsluchom svedkov E. I. J.,
A. E. I. E. na pojednávaní a K. B. J. formou zaslanej listiny, že organizačná zmena bola prijatá s cieľom

zabezpečiť potrebu poskytovania právneho poradenstva v služobných veciach pre primátora, prednostu,
náčelníka mestskej polície, vedúcich oddelení mestského úradu, poslancov MZ. Z uvedených dôvodov
preto žalovaný považuje argumentáciu žalobkyne, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, za zjavne nesprávnu. Subjektívny pocit krivdy žalobkyne nie
je dostatočným dôvodom na posúdenie organizačnej zmeny ako účelovej. Súd vyhodnotil všetky

predložené dôkazy a na ich základe dospel k jednoznačnému záveru, že organizačná zmena nielen
sledovala, ale aj naplnila ciele, ktoré žalovaný od nej v dobe jej prijatia očakával. Bezpredmetná je
aj argumentácia žalobkyne, že v súčasnosti sa zamestnávateľ vrátil k pôvodnému názvu oddelenia a
vedúca nemá právnické vzdelanie. Toto tvrdenie žalobkyne je taktiež zavadzajúce, keďže pracovné
miesto vedúceho právno-organizačného oddelenia bolo organizačnou zmenou zrušené a nahradené
vedúcim organizačnej a vnútornej správy. Uvedená organizačná zmena bola vykonaná z dôvodu, že

Mesto Púchov zamestnáva na 4 osoby s právnickým vzdelaním, ktorými sú primátorka
K. J., prednostka mestského úradu K. G., právnik mestského úradu E. M. a referentka verejného
obstarávania a grantových projektov E. C..
V súčasnej dobe disponuje mestský úrad dostatkom osôb s právnickým vzdelaním, a preto Mesto
Púchov vykonalo organizačnú zmenu tak, že zrušilo právno-organizačné oddelenie

a vytvorilo oddelenie organizačnej a vnútornej správy. Naopak, v čase vytvorenia pracovného miesta
vedúcehoprávno-organizačnéhooddelenianebolnamestskomúradezamestnanýžiadenzamestnanec
s vysokoškolským právnickým vzdelaním, a preto potreba vytvorenia nového miesta bola v tom čase
nevyhnutná. Žalovaný jednoznačne preukázal, že Mesto Púchov v rozhodnom čase nedisponovalo
žiadnymi voľnými pracovnými miestami, a preto nemalo možnosť ponúknuť žalobkyni iné vhodné

pracovné miesto. Pri realizácii ponukovej povinnosti je potrebné skúmať možnosť zamestnávateľa ďalej
dotknutého zamestnanca zamestnávať, teda či zamestnávateľ disponuje voľným miestom, ktoré by
mohol ponúknuť, pričom táto možnosť sa posudzuje vždy v čase doručenia výpovede. Judikatúra tiež
uvádza, že ponúkané vhodné miesto by malo byť voľné, resp. neobsadené v deň, kedy sa realizuje
ponuková povinnosť. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti

je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Táto podmienka sa považuje za splnenú
azamestnávateľmôžedaťzamestnancovivýpoveďprenadbytočnosť,akzamestnávateľnemámožnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce zamestnanca,
alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave

na túto inú prácu.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný v rozhodnom čase nedisponoval žiadnym voľným
pracovným miestom, a preto z dôvodu absolútnej nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať žalovaný
nebol povinný resp. nemal možnosť ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu. Dôkazné bremeno vo
veci ponukovej povinnosti zaťažuje zamestnanca, ktorý ho v tomto prípade neuniesol a nepostačuje,

aby zamestnanec uviedol len skutočnosť, že zamestnávateľ disponuje nejakými voľnými miestami,
ale je potrebné, aby uviedol, ktoré konkrétne pracovné miesta boli v rozhodnom čase voľné.
Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.
septembra 2013 sp. zn. 6Cdo/138/2012. Žalobkyňa si ďalej nesplnila svoju zákonnú povinnosť predložiť
zamestnávateľovi rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku. Žalobkyňa doručila rozhodnutie úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny o vyhovení žiadosti o vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím. Takéto rozhodnutie však nenahrádza rozhodnutie o invalidnom dôchodku
podľa § 40 Zákonníka práce. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej namietala, že výpoveď nebola
prerokovaná s príslušným odborovým orgánom. Žalovaný predložil súdu listinu - Žiadosť o prerokovanie
výpovede zo dňa 06.04.2016, podpísanú vtedajším primátorom Mesta Púchov a odoslanú odborovej

organizácii ZO SLOVES pri MsÚ Púchov. Vzhľadom na skutočnosť, že zástupca zamestnancov
neprerokoval výpoveď do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia výpovede, má sa za to, že k
prerokovaniu došlo, čím si zamestnávateľ riadne splnil svoju zákonnú povinnosť.
Z rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/72/2006 v žiadnom prípade nevyplýva, že k žiadosti
o prerokovanie výpovede má byť zástupcovi zamestnancov predložená aj konkrétna výpoveď. Z

predmetného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia
pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou
musia obsahovať náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Z listiny „Žiadosť
o prerokovanie výpovede žalobkyne“ predloženej súdu je zrejmé, že žalovaný v nej podrobnea nezameniteľne špecifikoval dôvody výpovede ako aj skutočnosť, že žalobkyňu nemá možnosť ďalej
zamestnávať, čím boli splnené zákonom ustanovené náležitosti. Žalovaný ako zamestnávateľ si aj v
tomto bode riadne splnil svoju zákonnú povinnosť a súd správne vyhodnotil prerokovanie výpovede so

zástupcami zamestnancov. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje aj tým, že súd prvej inštancie sa neriadil
právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou a to, že sa nevysporiadal s predmetnými námietkami podľa
predstáv a želaní žalobkyne, nezakladá žiadny odvolací dôvod. Výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú dal žalovaný ako zamestnávateľ

žalobkyni ako zamestnankyni, je platná. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd o odvolaní žalobkyne
rozhodoltak,žerozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomzamietajúcomvýrokuII.akovecnesprávny
potvrdí.

4. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedla, že na podanom odvolaní v
plnom rozsahu zotrváva a vyjadrenie žalovaného považuje za nedôvodné, nesprávne, neúplné, resp.

nepravdivé. Žalovaný vytrháva veci z kontextu, resp. prekrúca skutočný stav, čo sa týka aj osôb
pôsobiacich na pozíciách v oblasti práva. E. L. bol pôvodne vyšetrovateľom PZ, pôsobil ako náčelník
mestskej polície, mal vysokoškolské vzdelanie, mohol teda na úrovni mesta dostatočne dobre riešiť
niektoré právne otázky
z hľadiska bezpečnosti, verejného poriadku, susedských sporov atď. Žalovaný sám uvádza, že externá

advokátska kancelária rieši a riešila najmä súdne spory a zložitejšiu právnu agendu. Potvrdzuje tak, že
pre takýto prípad nebolo nevyhnutné prijať osobu s právnickým vzdelaním na to oddelenie, kde bola
žalobkyňa vedúcou. Odmietla tiež argumentáciu žalobcu ohľadom osoby E. K., resp. snahu žalobcu
oddeliť - vylúčiť jeho právnu činnosť z potrieb mesta. Podľa organizačného poriadku a štatútu mesta a v
zmysle zákona o obecnom zriadení je hlavný kontrolór zamestnancom obce a v zmysle organizačného

poriadku mestského úradu spolupracuje so zamestnancami úradu, kedy ich usmerňuje a upozorňuje,
vydáva stanoviská t. j. - o. i. na požiadanie mestského zastupiteľstva a primátora zaujíma stanoviská
k zákonnosti postupu mestského úradu, mestských organizácii – teda ide o činnosť v oblasti práva -
kontroluje ako mestský úrad plní úlohy vyplývajúce z právnych predpisov. To, že by žalobca zamestnával
na úsekoch s právnou problematikou iba výlučne osoby s vysokoškolským právnickým vzdelaním 2.

stupňa, nie je pravda. Aj v súčasnosti na úsekoch s právnou problematikou zamestnáva osoby bez
právnického vzdelania. Zrušenie vnútorného oddelenia
a zrušenie pracovného miesta žalobkyne boli iba účelové. Cielená efektivita práce, v dôsledku ktorej
sa mala stať nadbytočnou, je výmysel. Žalovaný nezdokladoval tvrdenú efektívnosť. Rozbor alebo
prepočet efektívnosti nikto nepredložil a nemožno iba slepo konštatovať, že prepustenie žalobkyne

spĺňalo podmienky výpovede k dosiahnutiu zvýšenia efektívnosti práce. Nebolo preukázané, že bolo
potrebné riešiť enormné množstvo podaní v dôsledku nesprávnych rozhodnutí bývalého vedenia. Ani pri
samotnom rozhodnutí o organizačnej zmene z roku 2015 sa o takomto niečom nikde nehovorí. Okrem
toho zámery a ciele mesta sa nerobia ad hoc. Mesto hospodári s verejnými prostriedkami, ktorých
použitie sa striktne riadi platnou legislatívou. Základom finančného riadenia obce je rozpočet obce a ten

určujezámeryaciele.ZvýňatkuzrozpočtuMestaPúchov(početzamestnancovmestskéhoúradu)jasne
vyplýva, že na zabezpečenie transparentného a efektívneho riadenia mesta sa počet zamestnancov
navyšoval, nie znižoval. Žalobkyňa má k dispozícii obdobie r. 2017 - 2021
a z tohto vyplýva, že skutočný počet zamestnancov v každom roku prekračoval plánovaný počet.
Žalobkyňa poprela tvrdenia žalovaného ohľadom iného vhodného pracovného miesta, pretože žalovaný

nemalžiadnusnahujejponúknuťpracovnémiesto,hociobsadzovalrôznepozícieajejihneďoznámili,že
má ostať doma. Svoje postavenie osoby ZŤP, resp. následne priznanie invalidného dôchodku žalobkyňa
zamestnávateľovi riadne a včas dokladovala. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolania.

5. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobkyne uviedol, že žalobkyňa vo svojom stanovisku v

stručnosti uvádza totožné skutočnosti ako vo svojom odvolaní, a preto žalovaný zotrváva na svojich
tvrdeniach. Argumentácia a tvrdenia žalovaného sú nemenné a konštantné, podložené dôkazmi, a
právne názory podporené ustálenou judikatúrou súdov SR. Žalovaný ďalej zopakoval podstatnú časť
svojej argumentácie z jeho vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne.

6. Proti vyhovujúcemu výroku I. a proti výroku III. o náhrade trov konania tohto rozsudku podal v zákonnej
lehote odvolanie aj žalovaný, uplatniac odvolacie dôvody podľa§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že súd nesprávne právne vyhodnotil problematiku
doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Z pojmu „okamžité
skončenie pracovného pomeru“ vyplýva, že pracovný pomer sa končí okamžite,

a to okamihom jeho doručenia druhému účastníkovi pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalovaný vyhotovil listinu obsahujúcu okamžité skončenie pracovného pomeru a zaslal ju
zamestnancovi,ktorýsijuosobneneprevzal.Tátozásielkabolanásledneuloženánapošte.Spoukazom
na skutočnosť, že zásielka bola vrátená zamestnávateľovi ako nedoručená, došlo ex offo k aplikácii
ustanovenia § 38

ods. 4 Zákonníka práce. Na základe uvedenej fikcie podľa tohto zákonného ustanovenia došlo k
doručeniupredmetnejpísomnostivmomente,kedysazásielkavrátilazamestnávateľoviakonedoručená
bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol porušený poštový poriadok a na akú dlhú dobu bola
zásielka uložená. Opätovné doručovanie zásielky zo strany zamestnávateľa nemá vo vzťahu k nárokom
žalobkyne žiadnu právnu relevanciu. Názor súdu, že zamestnávateľ doručil zásielku obsahujúcu
okamžité skončenie pracovného pomeru až 30.09.2016 nemá oporu v ustanoveniach Zákonníka práce

ani v judikatúre. Fikcia doručenia nastala vrátením neprevzatej zásielky v odbernej lehote a na tejto
skutočnosti nič nezmení ani prípadné pochybenie poštového podniku. Súd v tomto prípade v absolútnom
rozpore so znením právnej úpravy vyhodnotil skutkový stav, kedy konštatoval, že zamestnávateľ nestihol
okamžite skončiť pracovný pomer v dvojmesačnej prekluzívnej lehote. Takýto skutkový a aj právny záver
je absolútne svojvoľný a neudržateľný, pretože súd prvej inštancie neuviedol, na základe čoho dospel

k takémuto záveru. Doručenie zásielky dňa 30.09.2016 nemalo absolútne žiadnu právnu relevanciu,
pretože v danom prípade sa pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.08.2016. Názor
súdu o opätovnom doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 30.09.2016 vo vzťahu k
uplynutiu dvojmesačnej lehoty na uskutočnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru nemá oporu
v ustanovení § 38

ods. 5 Zákonníka práce a je svojvoľným výkladom právnej normy. Okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo doručené dňa 24.08.2016 tým, že nastala fikcia predvídaná právnou normou. Súd nemôže
svojvoľne neaplikovať znenie právnej normy a prispôsobovať si jej výklad vlastným pravidlám. Pokiaľ
z ustanovenia § 38 ods. 5 Zákonníka práce vyplýva, že zásielka sa považuje za doručenú dňom jej
vrátenia zamestnávateľovi ako nedoručená, táto fikcia doručenia pôsobí ex lege a akýkoľvek iný spôsob

doručovania zásielky je len faktickým oboznámením zamestnanca s obsahom už doručenej zásielky. Z
tohto dôvodu nemohol žalovaný nestihnúť lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle
§ 68
ods. 2 Zákonníka práce, pretože o porušení pracovnej disciplíny sa dozvedel dňa 12.07.2016 a listina
obsahujúca okamžité skončenie bola žalobkyni doručená dňa 24.08.2016 v zákonnej dvojmesačnej

prekluzívnej hmotnoprávnej lehote. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobkyňa
vedela čo je obsahom zásielky a napriek tomu si zásielku včas neprevzala. Vzhľadom na zásadu
„vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým) žalobkyni nič nebránilo, aby si zásielku vyzdvihla
včas. Odôvodnenie rozsudku v časti okamžitého skončenia pracovného pomeru považuje žalovaný
tiež za nedostatočné, zmätočné, nejasné, nepresvedčivé, nepreskúmateľné, v rozpore so zásadou na

spravodlivý súdny proces, nespĺňajúce náležitosti odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP, pričom v ňom
absentuje relevantné právne posúdenie. Súd sa nedostatočne vysporiadal s doručením okamžitého
skončenia pracovného pomeru ako aj s fikciou doručenia, pričom vo vzťahu k uvedenému neuviedol
relevantné právne posúdenie. Súdom uvedené odôvodnenie nedáva ani jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na otázku či uvedenie nesprávnej odbernej lehoty poštovým podnikom môže resp. nemôže ísť na

ťarchu žalobkyne ako zamestnankyne a absentuje v ňom aj komplexné právne posúdenie s uvedením
konkrétnych relevantných ustanovení právnych predpisov, ktoré mali byť dodržané, resp. porušené a
príp.odkaznaustálenúrozhodovaciupraxsúdov.Vsúvislostisuvedenouargumentácioupodalžalovaný
odvolanie aj voči výroku III. rozsudku, pretože je presvedčený, že žaloba mala byť zamietnutá v celom
rozsahu, a teda žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný navrhol, aby

odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku III. zmenil tak, že
žalobu vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou zamietne
a zaviaže žalobkyňu k náhrade trov konania v rozsahu 100 %, eventuálne napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku III. zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie žalovaného považuje
za nedôvodné. Ako zamestnankyňa Mesta Púchov, mestského úradu, mala písomný súhlas k výkonu
inej zárobkovej činnosti a nejednalo sa o konkurenčný výkon, išlo o úplne odlišnú náplň činnosti na
Mestskom úrade Púchov a na Obecnom úrade Mojtín. Písomný súhlas zamestnávateľa súdu predložilaa nejednalo sa tak o porušenie § 9 a ods. 1 zák. 552/2003 Z. z., pretože sa nejednalo o činnosť zhodnú
a k inej zárobkovej činnosti jej bol daný písomný súhlas. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že jej jeho
rozhodnutie bolo doručené riadne a včas. Fikcia doručenia ustanovená v § 38 ods. 4 Zákonníka práce

je stanovená striktne, t. j. poštový podnik môže vrátiť zásielku iba v prípade, ak je nedoručiteľná alebo
ak doručenie bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo odmietnutím prevzatia. Zo
skutkového stavu vyplýva, že nedošlo k doručeniu najmä pre chybu na strane poštového podniku. Toto
bolo preukázané reklamáciou žalobkyne a tým, že poštový podnik uznal jej reklamáciu za dôvodnú a
uznal pochybenie na jeho strane. Žalobkyňa doručenie neodmietla, nezmarila, ani neopomenula. Riadila

sa poučením a lehotou určenou poštou, hlavne tiež v zmysle poštového poriadku. Tieto skutočnosti boli
predmetom dokazovania a súd sa s danou vecou správne vysporiadal. Argumentácia žalovaného, že
žalobkyňa si zásielku mohla vybrať skôr, pred uplynutím zákonnej lehoty, a že pokiaľ tak neurobila, aj tak
platí fikcia doručenia, je absurdná. To akoby súd napr. tvrdil, že nie možné podať odvolanie, lebo nebolo
podané napr. v 1. – 2. deň po doručení, ale napr. až v 13. – 14. deň lehoty. Žiadny právny predpis, ani nič
iné neukladalo žalobkyni povinnosť vyzdvihnúť si zásielku ihneď v prvých dňoch po uložení. Žalobkyňa

má a mala právo vyzdvihnúť si zásielku v ktorýkoľvek deň úložnej lehoty. Iba v prípade, ak by nedodržala
úložnú lehotu, by prichádzala do úvahy fikcia doručenia. V opačnom prípade by žiadne lehoty nemali
zmysel. Aplikácia fikcie doručenia podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce môže nastať iba v prípade splnenia
všetkých zákonných podmienok pre doručovanie podľa § 38 Zákonníka práce.
V danom prípade bolo nevyhnutne potrebné vyhodnotiť aj podmienky doručovania poštovým podnikom.

Treba odmietnuť tvrdenie žalovaného, že súd v tomto prípade svojvoľne neaplikoval znenie právnej
normy a prispôsoboval si jej výklad vlastným pravidlám. Žalovaný ignoruje aj záver odvolacieho súdu
vyslovený v uznesení sp. zn. 6CoPr/7/2021
s odkazom na § 38 ods. 5 Zákonníka práce. Odvolací súd jednoznačne odmietol názor žalovaného.
Zjavne nedôvodné je tak tvrdenie žalovaného o tom, že právny záver je absolútne svojvoľný

a neudržateľný. V tomto prípade sú závery žalovaného absolútne svojvoľné
a neudržateľné.

8. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že s tvrdeniami
a argumentmi žalobkyne nesúhlasí a trvá na podanom odvolaní. Súd absolútne nesprávne právne

vyhodnotil problematiku doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného.
K doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo na základe fikcie v momente, kedy
sa zásielka vrátila zamestnávateľovi ako nedoručená bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol
porušený poštový poriadok a na akú dlhú dobu bola zásielka uložená. Opätovné doručovanie zásielky
zo strany zamestnávateľa nemá vo vzťahu

k nárokom žalobcu žiadnu právnu relevanciu. Žalovaný ďalej zopakoval svoju argumentáciu z podaného
odvolania a ďalej uviedol, že žalobkyňa uzatvorila dňa 12.05.2016 dohodu
o vykonaní práce s obcou E., pričom nepožiadala žalovaného o súhlas na vykonávanie tejto práce
a žalovaný jej ho nedal. Generálny súhlas na vykonávanie inej zárobkovej činnosti zo dňa 16.04.2012,
na ktorý poukazuje žalobkyňa, je irelevantný z dôvodu, že je neurčitý a nejasný. Súhlas na vykonávanie

inej zárobkovej činnosti musí byť konkrétny a určitý. Žalovaný posúdil toto konanie žalobkyne ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny, čoho následkom bolo, že žalovaný skončil pracovný pomer so
žalobkyňou okamžitým skončením pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

9. Žalobkyňa v písomnej duplike k replike žalovaného uviedla, že zotrváva na svojich doterajších
podaniach, najmä v tom smere, že doručovanie listín týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru je
v Zákonníku práce upravené rigoróznym spôsobom a takáto právna úprava nepripúšťa širší výklad a
už vôbec nie takú fikciu doručenia o akej to tvrdí žalovaný. Nesporne bolo preukázané, že zásielka o
okamžitom skončení pracovného pomeru nebola žalobkyni doručená, v zákonnej úložnej lehote podľa

poštového poriadku ju nemohla vyzdvihnúť a pokiaľ došlo k chybe na strane pošty, čo bolo preukázané,
tak za toto žalobkyňa nemôže niesť akékoľvek následky. Na danú situáciu neprichádza použitie zásady
„vigilantibus iura scripta sunt“, pretože žalobkyňa neopomenula, ani nezmarila doručenie a nerozumie,
čo žalobca považuje za vyzdvihnutie zásielky „včas“, keď žalobkyňa
v zákonom, resp. poštovým poriadkom stanovenej lehote zásielku prevziať nemohla. S touto

argumentáciou žalovaného sa už aj odvolací súd vyporiadal a zaujal k tomuto záväzný právny názor. Vo
veci udelenia súhlasu na výkon inej zárobkovej činnosti mala žalobkyňa riadny súhlas zamestnávateľa,
ktorý v konaní preukázala, preto sa nemohla dopustiť nedovolenej konkurenčnej činnosti. Tvrdenie, že
by vydaný súhlas zo 16.04.2012 bol irelevantný, nie je ničím odôvodnené.10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127
a § 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/
a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a

nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru na tom právnom závere, že okamžité skončenie bolo žalobkyni doručené dňa 30.09.2016,
pričom o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa žalovaný dozvedel dňa 12.07.2016 a

podľa§68ods.2 Zákonníkaprácemoholokamžiteskončiťpracovnýpomeribavlehotedvochmesiacov
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel. Márnym uplynutím lehoty na uplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru zaniklo právo žalovaného okamžite skončiť pracovný pomer
so žalobkyňou, a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru uplatnené po uplynutí uvedenej
dvojmesačnej lehoty neplatné. Skoršie doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni

fikciou dňa 24.08.2016 vyhodnotil súd ako neúčinné z dôvodu porušenia zákona o poštových službách
a poštového poriadku zo strany poštového podniku. Svoje zamietajúce rozhodnutie v časti o určenie
neplatnosti výpovede danej žalovaným žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súd
prvej inštancie založil na tom právnom závere, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre platnosť
výpovede, keď výpovedi predchádzala organizačná zmena zamestnávateľa sledujúca ním deklarované

ciele, došlo
k zrušeniu vnútorného oddelenia a k zrušeniu pracovného miesta vedúceho vnútorného oddelenia, ktoré
zastávala žalobkyňa, zmena organizačného poriadku bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov,
žalovaný nemal pre žalobkyňu inú vhodnú pracovnú pozíciu, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou

žalobkyne bola príčinná súvislosť, žalovaný riadne požiadal o prerokovanie výpovede žalobkyni so
zástupcami zamestnancov, k prerokovaniu výpovede nedošlo, a preto sa má v zmysle § 74 Zákonníka
práce za to, že k prerokovaniu došlo a žalovaný dodržal aj podmienku zakotvenú v ustanovení
§ 61 odsek 3 Zákonníka práce, t. j. že počas dvoch mesiacov od výpovede žalobkyni znovu
neutvoril zrušené pracovné miesto vedúceho vnútorného oddelenia Mestského úradu Púchov. Udelenie

predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny žalovanému k výpovedi
pre žalobkyňu nebolo potrebné, pretože žalobkyňa nedoručila žalovanému rozhodnutie
o invalidnom dôchodku a v deň, keď žalobkyni doručil žalovaný výpoveď z pracovného pomeru, nemal
vedomosť o tom, že ide o zamestnanca so zdravotným postihnutím.

12. Podstata odvolacích argumentov žalobkyne bola koncentrovaná najmä na tvrdenia
o tom, že k skutočnej organizačnej zmene nedošlo a žalovaný iba premenoval vnútorné oddelenie,
nepreukázal, že by organizačnou zmenou došlo k zefektívneniu práce, nevykonal žiadnu ponuku a po
prijatí organizačnej zmeny a zrušení pracovného miesta žalobkyne mal voľné pracovné miesta, vytvoril
ešte aj ďalšie, nie je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne,

a že súd posúdil prerokovanie výpovede v rozpore s judikatúrou, ako aj na tvrdenia o nerešpektovaní
právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tomto konaní v uznesení pod sp. zn. 6CoPr/7/2021.

13. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola koncentrovaná najmä na tvrdenia
o nesprávnom vyhodnotení doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany

žalovaného, ktoré bolo doručené fikciou dňa 24.08.2016 v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce bez
ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol porušený poštový poriadok a na akú dlhú dobu bola zásielka
uložená a jej opätovné doručovanie zo strany zamestnávateľa nemá vo vzťahu k nárokom žalobkyne
žiadnu právnu relevanciu a odôvodnenie rozsudku v časti okamžitého skončenia pracovného pomeru je
nedostatočné, zmätočné, nejasné, nepresvedčivé, nepreskúmateľné.

14. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi

súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne a
žalovaného dodáva nasledovné:
15. Žalobkyňa a žalovaný označili v podaných odvolaniach odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný v podanom odvolaní označil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
právspojenýchsosúdnouochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnosti
strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným

zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

18. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Predmetom konania bolo posúdenie platnosti dvoch pracovnoprávnych úkonov žalovaného ako
zamestnávateľa vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnankyni, ktorými zamestnávateľ sledoval ukončenie

pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný dal najskôr žalobkyni výpoveď z tzv. organizačných
dôvodov, a to podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dňa 03.05.2016. Súd prvej inštancie vyhodnotil
túto výpoveď za platnú a s týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd.

20. Zákonník práce kladie na právne úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru prísne

podmienky, ktorých nesplnenie sankcionuje neplatnosťou skončenia pracovného pomeru. Ide tak
o všeobecné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade každého skončenia pracovného pomeru
(napr. písomná forma), ako aj osobitné podmienky charakteristické pre jednotlivé druhy skončenia
pracovného pomeru, resp. formy skončenia pracovného pomeru a závislé od toho, ktorý účastník
pracovnoprávneho vzťahu pracovný pomer končí (napr. výpoveď zo strany zamestnávateľa môže byť

zamestnancovi daná iba na základe konkrétneho dôvodu, ktorý musí byť vo výpovedi nezameniteľne
skutkovo vymedzený).

21. Predpokladom platnosti výpovede zamestnávateľa zamestnancovi podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je, že zamestnanec sa stane nadbytočný vzhľadom na písomné

rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia
alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo rozhodnutie o iných
organizačných zmenách. Z uvedeného vyplýva, že musí existovať rozhodnutie o organizačnej zmene,v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným (príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou zamestnanca).

22. Žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne jednoznačne rozhodol o organizačnej zmene, a to o zmene
organizačného poriadku Mestského úradu Púchov, ktorou došlo k zrušeniu vnútorného oddelenia
mestského úradu a tým aj k zrušeniu miesta vedúcej vnútorného oddelenia, ktorú zastávala žalobkyňa.
Jednoznačne tak bolo zamestnávateľom prijaté rozhodnutie, v dôsledku ktorého zaniklo pracovné
miesto žalobkyne. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedka J. a z vyjadrenia svedkyne

J. bol preukázaný motív a ciele organizačnej zmeny u žalovaného a najmä tieto dôkazy potvrdzujú
správnosť záveru súdu prvej inštancie, že cieľom organizačnej zmeny bola potreba v zmene štruktúry
zamestnancov mestského úradu tak, aby bol zabezpečený na vyššej úrovni právny servis pre ostatné
organizačnézložkyžalovanéhoaprejehozamestnancov.Tentozámeraskutočnosť,žesanejednalolen
o účelovú zmenu s cieľom dať výpoveď žalobkyni, samozrejme nepreukazujú len uvedené dôkazy, ale
aj listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že skutočne bolo vytvorené nové oddelenie právno-organizačné,

na čele ktorého bol vedúci E. E., ktorý na rozdiel od žalobkyne spĺňal podmienku stanovenú žalovaným
(bez ohľadu na to, či bola alebo nebola zadefinovaná už pri zriadení tohto oddelenia) na vysokoškolské
vzdelanie v odbore právo a správnosť záveru súdu prvej inštancie v tejto súvislosti potvrdzuje aj náplň
oddelenia a zároveň pracovná náplň vedúceho právno-organizačného oddelenia, ktorá sa od náplne
práce žalobkyne ako vedúcej vnútorného oddelenia líši práve v povinnostiach zamestnanca viazaných

na vysokoškolské vzdelania v odbore právo.

23. Pokiaľ žalovaný pristúpil k rozhodnutiu o organizačných zmenách a tieto aj zrealizoval v snahe, aby
jeho ostatné organizačné zložky mali k dispozícii aj interný právny servis, o čom svedčí vyššie uvedené,
nemožno hovoriť len o premenovaní oddelenia, alebo o zmene účelovej, ktorej skutočným cieľom by

bolo napr. skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu v prospech opačného záveru nesvedčí ani žalobkyňou namietané
poskytovanie právnych služieb žalovanému advokátom a ani viac zamestnancov žalovaného
s právnickým vzdelaním, ktorí vzhľadom na ich pozície uvádzané žalobkyňou, mali zjavne aj iné

úlohy, ako poskytovanie právnych služieb iným zložkám mesta, keď už z ich povahy by toto bolo
nepredstaviteľné a neúčelné (napr. aby primátor, náčelník mestskej polície, prípadne prednosta
mestského úradu poskytovali právne poradenstvo iným zamestnancom majúcim napr. na starosti
verejné obstarávanie). Pokiaľ žalovaný mienil mať k dispozícii právny servis pre ostatné svoje útvary,
resp. zložky neustále, aby tým prácu zefektívnil, ide o jeho legitímnu požiadavku a v tejto súvislosti

aj o legitímnu organizačnú zmenu majúcu za cieľ zefektívnenie práce, pričom takáto zmena si podľa
názoru odvolacieho súdu nevyžadovala ani audit, ani žiadnu hlbšiu a finančne náročnejšiu analýzu.
Podľa názoru odvolacieho súdu tak uvedená organizačná zmena jednoznačne sledovala cieľ zabezpečiť
efektívnosť práce a na jej základe, t. j. v príčinnej súvislosti s ňou sa žalobkyňa stala nadbytočnou. V tejto
súvislosti odvolací súd akcentuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1494/2014

zo dňa 16.11.2015 (súdom prvej inštancie nesprávne označený ako rozhodnutie NSSR Cdo 1494/2014
zo 6. novembra 2015), z ktorého však vyplýva aj ten záver, ako ho uviedol aj súd prvej inštancie, že z
dôvodu, že rozhodnutie
o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, tak ho nemožno samo osebe skúmať
z hľadiska platnosti v zmysle zásad uvedených v Zákonníku práce; nemožno ani skúmať, či zmena

organizačnej štruktúry bola dôvodná alebo nie. Súd sa teda nemôže zaoberať otázkou, či rozhodnutie
o organizačnej zmene bolo dôvodné, teda tým, či bola alebo nebola na strane žalovaného zvýšená
potreba právnych služieb, ako ani tým, či rozhodnutie splnilo svoj zámer a dosiahli sa ním predpokladnaé
ciele. Je postačujúce, že rozhodnutie o organizačnej zmene tento zámer malo a nebolo preukázané, že
by ním bol zakrytý skutočný zámer žalovaného. Rovnako je nepodstatné, či neskôr bolo toto rozhodnutie

revidované, zmenné, resp. sa zamestnávateľ rozhodol vrátiť k pôvodnej organizačnej štruktúre (viac ako
rok po zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou), pokiaľ bola splnená podmienka podľa
§ 61 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. že žalovaný ako zamestnávateľ počas dvoch mesiacov znovu neutvoril
zrušené pracovné miesto a neprijal po skončení pracovného pomeru žalobkyne na toto pracovné miesto
iného zamestnanca. Táto podmienka preukázateľne splnená bola a žalovaný zrušené pracovné miesto

v uvedenej lehote neobnovil.

25. Žalobkyňa ďalej namietala, že pri výpovedi zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1)
písm. b Zákonníka práce je nevyhnutné preukázanie nadbytočnosti zamestnanca, pričoms poukazom na to, že od 15.05.2015 (dátum prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene) do 04.04.2016
prijal žalovaný jedenásť zamestnancov, sa o nadbytočnosť nejednalo. Žalobkyni bola výpoveď doručená
dňa 03.05.2016 a relevantné tak je, či mal žalovaný voľné pracovné miesto k tomuto dňu a nie predtým,

nie neskôr. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by mal žalovaný ako zamestnávateľ iné
voľné pracovné miesto pre žalobkyňu ku dňu výpovede. Skutočnosť, že rozhodujúcim je deň výpovede,
vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Cdo/138/2012, z ktorého tiež vyplýva, že ak zamestnanec
v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné
pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec

označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné.
Žalobkyňa si však spôsobom predpokladaným uvedeným judikátom bremeno tvrdenia nesplnila, keď
neoznačila konkrétne pracovné miesto, ktoré bolo ku dňu, keď jej bola doručená výpoveď, voľné.
Pokiaľ žalovaný mal voľné mieste predtým, resp. neskôr, je táto skutočnosť irelevantná. Rovnako tak
za skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie nie je pre rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyni
podstatné, či a aké pracovné mieste boli ponúknuté zamestnancom oddelenia, keď bolo zrušené celé

oddelenie, keď žalobkyňa bola vedúcou oddelenia a výslovne bolo zrušené miesto vedúcej, pričom
následne bola práceneschopná približne rok, a v čase, kedy zamestnávateľ mohol objektívne pristúpiť
k výpovedi a realizovať akúkoľvek ponuku iného voľného miesta, takéto k dispozícii nemal. Odkaz
žalobkyne na dátum uvádzaný v písomnej výpovedi je zjavne bez právneho významu, keď z časových
následnosti (prijatie organizačnej zmeny, doručenie výpovede) je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní.

26. U zamestnávateľa - žalovaného došlo k organizačnej zmene, ktorá spôsobila, že sa žalobkyňa stala
preňho nadbytočným z hľadiska pozície, na ktorú znie pracovná zmluva
v zmysle jej dodatku, a potvrdzuje existenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca - žalobkyne. Povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného

pomeru je tzv. ponuková povinnosť zakotvená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ponuku vhodného miesta
musí zamestnávateľ uskutočniť ešte predtým, než dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v
mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca
žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka práce, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže
splniť. Ak teda zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce, vtedy ponukovú povinnosť splniť nemusí. Zamestnávateľ nie je
povinný ani vytvárať nové pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi.

27. Žalobkyňa ďalej namietala, že je osobou ZŤP a v čase výpovede mala vo vybavovaní invalidný
dôchodok, pričom nárok jej vznikol 21.03.2016 a nie jej vinou bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne

vydané 09.05.2016.
28. Podľa § 66 prvá veta Zákonníka práce zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať
zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny, inak je výpoveď neplatná. Podľa § 40 ods. 8 Zákonníka práce zamestnanec so zdravotným
postihnutím na účely tohto zákona je zamestnanec uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu,

ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Keďže rozhodnutie
o invalidnom dôchodku žalobkyne bolo Sociálnou poisťovňou vydané až 09.05.2016, objektívne
nemohlo byť žalovanému žalobkyňou pred podaním výpovede (dňa 03.05.2016) doručené, ergo
žalobkyňa v čase výpovede nemohla byť s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia považovaná
na účely Zákonníka práce za osobu so zdravotným postihnutím, a preto nebol potrebný k výpovedi

súhlas v zmysle § 66 Zákonníka práce. Rozhodujúce nie je, od ktorého dňa je zamestnanec uznaný
za invalidného, ako ani skutočnosť, či zamestnanec mohol alebo nemohol ovplyvniť čas vydania
rozhodnutia o invalidite a tým ho predložiť zamestnávateľovi skôr, podstatné sú objektívne skutočnosti,
a to skutočné predloženie rozhodnutia o invalidnom dôchodku zamestnancom zamestnávateľovi, čo
v danom prípade nemohlo nastať pred výpoveďou danou žalobkyni už len z dôvodu, že táto predchádza

deň vydania rozhodnutia o invalidnom dôchodku.

29. Žalobkyňa tiež namietla záver súdu prvej inštancie ohľadom prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov, kde sa súd prvej inštancie podľa jej názoru odklonil od záverov vyslovených Najvyšším
súdom SR v uznesení 5MCdo 17/2008 z 13.10.2009. Ani s touto odvolacou námietkou žalobkyne sa

nemožno stotožniť a nemožno ju považovať za dôvodnú.

30. Žalovaný listom zo dňa 06.04.2016 požiadal odborovú organizáciu (zástupcu zamestnancov) o
prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne. Žalovaný v liste nezameniteľne skutkovovymedzil dôvod výpovede, keď uviedol nielen zákonné ustanovenie, podľa ktorého mienil ukončiť so
žalobkyňoupracovnýpomer,alevnejajuviedolakodôvodskončeniapracovnéhopomerunadbytočnosť
žalobkyne s identifikáciou jej pracovného miesta, ktoré zaniklo na základe organizačnej zmeny, ktorú

žalovaný v žiadosti taktiež konkretizoval.

31. V rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2006, sp. zn. 1 Cdo 72/2006, je uvedené,
že žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený
návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61

ods. 2 Zákonníka práce. Z predmetného rozhodnutia NS SR nevyplýva, že k žiadosti o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru má byť zástupcovi zamestnancov predložená aj konkrétna
listina o skončení pracovného pomeru (napr. výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru).
Jedinoupodmienkouje,abyžiadosťresp.návrhnaskončeniepracovnéhopomeruobsahovalináležitosti
podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce (dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom). Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie,

z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že v otázke prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť a v žiadosti o prerokovanie výpovede so
žalobkyňou uviedol všetky zákonom predpísané náležitosti. Z dôvodu, že k prerokovaniu výpovede
nedošlo a odborová organizácia žiadne stanovisko neposkytla, platí potom podľa § 74 Zákonníka práce
nevyvrátiteľná právna domnienka, že po márnom uplynutí lehoty na prerokovanie sa predpokladá, že

došlo k prerokovaniu zo strany zástupcov zamestnancov.

32. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu
vyjadrenom v uznesení pod sp. zn. 6CoPr/7/2021 najmä v tom smere, že sa nevysporiadal s existenciou
organizačnej zmeny, či v jej dôsledku sa stala žalobkyňa nadbytočnou, či je daná príčinná súvislosť

medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
a ani s tým, či zamestnávateľ nemal možnosť zamestnávať žalobkyňu, a to ani na kratší pracovný
čas, a či bola splnená podmienka predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov, tak
aj táto námietka žalobkyne nie je dôvodná. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že so všetkými
uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie vysporiadal. Pokiaľ sa však žalobkyňa nestotožňuje

s tým, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s uvedenými skutočnosťami, neznamená to,
že by tak súd prvej inštancie neučinil a nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu. Úlohou súdu
prvej inštancie bolo sa s uvedenými skutočnosťami vysporiadať, t. j. riadne odôvodniť z uvedených
hľadísk svoje závery. V žiadnom prípade to však neznamená vysporiadať sa s nimi podľa predstáv
jednej,čidruhejstranysporu,apokiaľpotomargumentáciasúdunezodpovedápredstavámstranysporu,

neznamená to, že by súd svoju povinnosť nesplnil.

33.Pokiaľideoodvolaniežalovaného,anitotonepovažovalodvolacísúdzadôvodné.Žalovanýnamietal
nesprávne právne vyhodnotenie doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalovaného, keď podľa neho bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni fikciou

dňa 24.08.2016, keď v tento deň sa žalobkyňou neprevzatá zásielka vrátila žalovanému bez ohľadu na
skutočnosť, či bol alebo nebol porušený poštový poriadok a na akú dlhú dobu bola zásielka uložená.

34. Zákonník práce v ustanovení § 38 ods. 4 nepochybne zakotvuje fikciu doručenia, keď povinnosť
zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní aj vtedy, čo ju poštový podnik vrátil

zamestnávateľovialebozamestnancoviakonedoručiteľnú,aleboakdoručeniepísomnostibolozmarené
konanímaleboopomenutímzamestnancaalebozamestnávateľa.Nemožnosavšakstotožniťsnázorom
žalovaného, že táto fikcia nastáva zo zákona bez ďalšieho. Žalovaný zjavne opomína ustanovenie § 38
ods.5Zákonníkapráce,žepridoručovanípísomnostípoštovýmpodnikommusiabyťsplnenépodmienky
podľa osobitného predpisu. Pokiaľ tieto podmienky splnené nie sú, tak za použitia argumentu opačného

významu (argumentum a contrario) nemôže účinne nastať ani fikcia doručenia. Osobitným predpisom,
ktorého podmienky musia byť splnené v zmysle § 38 ods. 5 Zákonníka práce, je zákon č. 324/2011 Z. z. o
poštových službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný využil na doručenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyni služby poštového podniku a v takom prípade musí byť splnený
pri doručovaní postup podľa zákona č. 324/2011 Z. z. a poštového poriadku. Ak písomnosť nie je možné

doručiť, pretože jej adresát (zamestnanec) nebol zastihnutý na doručovacej adrese, v takomto prípade
sa postupuje podľa poštových podmienok a poštový doručovateľ zanechá v domovej listovej schránke
písomné oznámenie o uložení zásielky na pošte. Po predložení zanechaného oznámenia a preukázanítotožnosti si ju adresát môže vyzdvihnúť na pošte počas plynutia odbernej lehoty. Ak nebola písomnosť
v tejto lehote vyzdvihnutá, poštový podnik ju vráti odosielajúcemu zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú.

35. Odberná lehota na vyzdvihnutie zásielky sa uvádza v oznamovacom lístku pre adresáta a takto
bola uvedená aj pre žalobkyňu. Pokiaľ sa žalobkyňa riadila uvedeným oznámením a mienila si zásielku
v odbernej lehote prevziať, čo bolo preukázané, no reálne jej to umožnené nebolo, pretože poštový
podnik vrátil zásielku žalovanému skôr, než žalobkyni uplynula odberná lehota na prevzatie zásielky
uvedená v oznamovacom lístku, došlo k chybe na strane pošty, čo však nemôže ísť na vrub žalobkyne,

ktorá postupovala podľa jej poučenia. Za porušenia povinností poštového podniku a nedodržania
podmienok ustanovení osobitného predpisu, ako ho predpokladá pri doručovaní poštovým podnikom aj
ust. § 38 ods. 5 Zákonníka práce, nemožno potom uplatniť fikciu doručenia podľa § 38 ods. 4 Zákonníka
práce. V tomto prípade nie je namieste ani použitie zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí
bdelým).

36. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť
pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Žalovaný sa o dôvode
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou dozvedel dňa 12.07.2016 a mohol tak
okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou najneskôr do 12.09.2016, pričom k tomuto dátumu

by muselo byť predmetné okamžité skončenie žalobkyni už aj doručené. Rozhodnutie o okamžitom
skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 30.09.2016, teda rozhodnutie o okamžitom
skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené po uplynutí 2-mesačnej lehoty ustanovenej v §
68 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa si okamžité skončenie pracovného pomeru na pošte nemohla
prevziaťvdôsledkupochybeniapošty,apretopoužitiefikciedoručenianeprichádzadoúvahyanásledné

doručenie bolo už po uplynutí prekluzívnej lehoty a z tohto dôvodu je okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné.

37. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal svojvoľný postup súdu prvej inštancie a nedostatočné
odôvodnenie vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozsudku, tak ani tieto jeho námietky nie sú dôvodné.

Súd prvej inštancie veľmi podrobne, presvedčivo a za aplikácie relevantných zákonných ustanovení
odôvodnil, prečo nemohla nastať fikcia pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobkyni a aj v tomto prípade platí, že nie je nesprávnym právnym posúdením veci, ani svojvoľným
rozhodnutím také rozhodnutie, ktoré vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, súd aplikoval
relevantné právne normy, ktoré správne vyložil, avšak tento postup nezodpovedá predstavám strany

sporu. Úlohou súdu nie je rozhodnúť podľa želania strany sporu a nekriticky prebrať jej právne posúdenie
veci, ale náležite zistiť skutkový stav, tento správne právne posúdiť, spravodlivo rozhodnúť
a rozhodnutie presvedčivo odôvodniť, čo splnené bolo. Pokiaľ ide o samotný dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru, týmto nie je potrebné sa zaoberať, keď toto je neplatné už len z dôvodu,
že bolo uplatnené po uplynutí zákonnej lehoty. Z tohto dôvodu sú aj akékoľvek vecné námietky vo vzťahu

k okamžitému skončeniu pracovného pomeru irelevantné.

38. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a to aj vo výroku o náhrade trov konania, keď každá zo strán
sporu bola čiastočne úspešná, a preto súd správne vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov konania.

39. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli obe strany sporu čiastočne
úspešné, keď odvolanie ani jednej nebolo dôvodné, a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán

sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovuoddoručeniaopravnéhouznesenialenvrozsahuvykonanejopravy(§427ods.1CSP).Dovolateľ

musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).