Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 15CoP/139/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4223201173
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:4223201173.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek

senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté
dieťa: A. A., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Komárno, so sídlom Nám. M. R. Štefánika 9, 945 01 Komárno, dieťa rodičov: matka - B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/XXX, a otec - B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. D., G. XXXX/XX,
v konaní o návrhu navrhovateľa - H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., E. XXX/XXX, na osvojenie
maloletého dieťaťa manželom matky, na odvolanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16.05.2023, č.k. 12P/48/2023-29, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil osvojenie maloletého dieťaťa A. A., nar.
XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXXX, manželom matky H. C., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXXX
počnúc právoplatnosťou rozsudku (výrok I.), osvojiteľ bude zapísaný v knihe narodení Matričného úradu
Mesta B., vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, por. číslo XXX ako biologický otec maloletého
dieťaťa (výrok II), maloleté dieťa bude mať priezvisko "C." (výrok III). O trovách konania rozhodol tak,

že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok IV.).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 100 ods. 1, 3, § 105 prvá veta,
čl. 5 Zákona o rodine, keď na základe vykonaného dokazovania výsluchom účastníkov konania,
rodným listom maloletého dieťaťa (ďalej len „maloletá“), spismi tamojšieho súdu sp.zn. 9P/340/2016
a 9Po/3/2017, sobášnym listom matky, súhlasom otca na osvojenie maloletej, dospel k dôvodnosti
návrhu v záujme maloletej. Za preukázané mal, že matka a navrhovateľ žijú v spoločnej domácnosti,

sú manželia od 23.11.2019 a z ich vzťahu sa narodilo v roku XXXX spoločne dieťa. Navrhovateľ sa
o maloletú osobne stará a vychováva ju od jej jedného roku veku a finančne zabezpečuje jej potreby.
Medzi navrhovateľom a maloletou je vytvorený hlboký citový vzťah, maloletá navrhovateľa považuje
za svojho otca. Navrhovateľ je bezúhonný, pracuje ako živnostník a jeho zdravotný stav je dobrý.
Maloletá v rodine matky a navrhovateľa prosperuje a vyrastá v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia.
Skonštatoval, že biologický otec maloletú nikdy nevidel, nikdy o ňu neprejavil najmenší záujem a potvrdil,
že ani v budúcnosti záujem nemá. Aj keď je maloletá vo veku, kedy sa k predmetu konania ešte

nedokáže vyjadriť, súd prvej inštancie uviedol, že i v jej vyššom veku by bolo ťažké predpokladať, že by
mohla uprednostniť svojho biologického otca, ktorého nepozná, pred navrhovateľom, ktorého považuje
za svojho otca a ktorý jej každodenne dáva svoju lásku, vytvára pre ňu rodinu a harmonické rodinné
prostredie. V zmysle § 100 Zákona o rodine, mal splnenú podmienku na osvojenie manželom matky,nakoľko matka s osvojením maloletej súhlasila a s osvojením súhlasil aj biologický otec. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s názorom kolízneho opatrovníka, ktorý osvojenie navrhovateľom nepovažoval
v súlade s najlepším záujmom maloletej a navrhol ex offo upraviť rodičovské práva a povinností

k maloletej. Dôvodil, že len ťažko si možno predstaviť spôsob realizácie výkonu rodičovských práv a
povinností biologickým otcom, ktorý nielenže nemal záujem o maloletú od narodenia, ale aj v konaní
prehlásil, že ani v súčasnosti záujem nemá. Od narodenia maloletej biologický otec na výživu maloletej
neprispieval,nevyužilzákonnémožnostianiejemožnéhonútiťabyzačalprejavovaťúprimnýrodičovský
záujem o maloletú. Poukazujúc na preambulu Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 5 Zákona o rodine

uviedol, že najlepším záujmom maloletého dieťaťa prioritne je, aby vyrastalo v rodinnom prostredí a v
atmosféra šťastia, lásky a porozumenia. Súd prvej inštancie po preukázaní, že v danom prípade boli
splnené všetky podmienky na osvojenie maloletej manželom matky, návrhu v plnom rozsahu vyhovel.
O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku
(ďalej len CMP).

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Komárno, navrhujúc
návrh navrhovateľa zamietnuť a rozhodnúť o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej
ex offo. Mal za to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, je z pohľadu maloletej predčasné, nie je v jej najlepšom záujme a ide o rozhodnutie, ktoré
uprednostnilo práva plnoletých účastníkov konania pred právom maloletej. Uviedol, že maloletá sa

narodila maloletej matke, rozsudkom Okresného súdu Komárno sp.zn. 9P/340/2016 zo dňa 22.05.2017,
boli matke priznané rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k osobnej starostlivosti o maloletú
a k uznaniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením rodičov pred Okresným súdom Komárno dňa
11.04.2017. Mal za to, že na základe vykonaného dokazovania, vyjadrení rodičov a súhlasu biologického
otca s osvojením a jeho nezáujmu o maloletú od narodenia, boli splnené iba zákonné podmienky

na strane navrhovateľa, matky a otca. Na strane maloletej však neboli predložené žiadne relevantné
dôvody, ktoré by návrh odôvodňovali v záujme maloletej a potrebu vo veci rozhodnúť „tu a teraz“. To, že
maloletá vyrastá v atmosfére šťastia, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie úrad nespochybnil
a uviedol, že patrí ku cti navrhovateľa, že má takýto vzťah k maloletej a vytvoril jej zázemie. To ale ešte
neznamená, že je tu dôvodná potreba bez názoru maloletej vysloviť jej osvojenie navrhovateľom, keď

existuje jej biologický otec. Uviedol, že aj keď možno splodenie maloletej bola mladícka nerozvážnosť
arodičiamaloletúspoločnenevychovávali,niejetodôvodom,abymaloletá„prišla“osvojhobiologického
otca. Matka navyše v rozpore so záujmom maloletej, maloletú o jej biologickom otcovi doteraz
neinformovala a ani nepovzbudzovala otca k udržiavaniu osobného kontaktu s maloletou. Konštatoval,
že v záujme maloletej nie je rovnako ambivalentný postoj biologického otca a jeho úplný nezáujem

o maloletú. Mal za to, že pokiaľ otec nepredstavuje pre maloletú žiadnu hrozbu, maloletá vyrastá v
láskyplnom a podnetnom rodinnom prostredí a sama nepociťuje žiadnu ujmu z toho, že jej biologickým
otcom nie je manžel jej matky, o návrhu bude najlepšie rozhodovať v čase, keď už maloletá bude
schopná zvážiť dosah osvojenia. Je samozrejmé, že nie možné vynútiť plnenie rodičovských práv otca,
ale úpravou výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletej by bol vytvorený právny rámec na to, aby

otec mohol začať rodičovské práva k maloletej realizovať. Ak tak neurobí bude to len jeho rozhodnutie.

4. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správne. Stotožnil sa s jeho názorom, že osvojenie maloletej v zmysle jeho návrhu je v jej najlepšom
záujme, aby žila a vyrastala v usporiadanom rodinnom prostredí. S tvrdením úradu, že s osvojením

maloletej by bolo potrebné počkať kým bude maloletá schopná zvážiť dosah osvojenia nesúhlasil,
s poukazom na jednoznačné odmietanie maloletej jej biologickým otcom, ktorý sa o ňu nezaujíma
a neplánuje ju osobne kontaktovať ani v budúcnosti. Spolu s matkou majú za to, že práve úrad
nezohľadňuje najlepší záujem maloletej, svojím odvolaním sa snaží biologického otca proti jeho vôli
nútiť, k záujmu o maloletú a starostlivosti o ňu napriek tomu, že má k maloletej odmietavý postoj a

vôbec ju nechce. Existencia biologického otca maloletej ešte ďaleko neznamená, že je v jej záujme
aby ho spoznala. Biologický otec nechce aby maloletá bola súčasťou jeho života. Mal za to, že hlavne
postoj biologického otca k maloletej žiadnym spôsobom neodôvodňuje počkať s rozhodnutím o osvojení
maloletej. Matka sa mu pritom viackrát snažila nechať priestor na kontaktovanie maloletej a nikdy
mu v tom nebránila. Pokiaľ matka doposiaľ neinformovala maloletú o jej biologickom otcovi, bolo to

preto, že nechcela maloletej spôsobiť psychickú ujmu, keď napriek jej snahe ju biologický otec vždy
odmietol a správa sa, akoby sa maloletá nenarodila. Práve preto je jeho návrh dôvodný a nepochybne
v najlepšom záujme maloletej, aby vyrastala v láskyplnom a podnetnom rodinnom prostredí s takým
otcom, ktorý má o ňu skutočný záujem. Porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda právana ochranu súkromného a rodinného života prichádza do úvahy len za predpokladu, že by biologický
otec mal o maloletú skutočný záujem. Spolu s matkou majú za to, že vzhľadom na takýto negatívny
a odmietavý postoj biologického otca k maloletej, neinformovanie maloletej o ňom, nie je pochybením

matky pri starostlivosti o maloletú. Uviedol, že rodičovská lásku a starostlivosť o dieťa nemožno vynútiť
rozhodnutím súdu. V súčasnosti matka nevidí dôvod na budovanie vzťahu maloletej s biologickým
otcom, keďže vzhľadom na uplynulý čas jeho nezáujmu, je pre maloletú najvhodnejšie jej osvojenie jej
manželom, nakoľko tieto vzťahy sú už dávno vytvorené. Nie je preto potrebné vyčkať do času, kedy
maloletá dokáže v danej veci vysloviť svoj názor. Navrhované osvojenie maloletej je jednoznačne v jej

najlepšom záujme, čo zaručuje aj spôsob jeho života, medzi ním a maloletou je primeraný vekový
rozdiel, majú vytvorený pekný obojstranný vzťah a jeho zdravotný stav a ani maloletej sa neprieči
účelu osvojenia. Je nesporné, že k osvojeniu nepristupuje z iných dôvodov ako z dôvodov na strane
maloletej, aby mala plnohodnotný rodinný život. Maloletú má vo svojom srdci a vedomí. Maloletá má
tiež veľmi dobré vzťahy s jeho rodinou a vníma ho ako svojho otca. Maloletú pozná od jej 1 roku jej
veku, s matkou maloletej sú manželia 4 roky, bývajú v spoločnej domácnosti, majú usporiadanú rodinu

a maloletej nahradil v plnom rozsahu biologického otca. Matka ako aj biologický otec jednoznačne
súhlasili s osvojením.

5. Otec k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodal.

6. Odvolací súd preskúmal vec v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa
§ 65 a § 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1, zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3
CSP, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa

procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 CMP, § 380 ods.
2 CSP).

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. V nadväznosti na uvedené námietky odvolateľa o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej
inštancie odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov)
by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo

aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 220 ods. 2 CSP. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dostatočne zistil skutočný stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia podmienok osvojenia a záujmu maloletej,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
ako správne poukazuje. Okolnosti namietané odvolateľom v jeho odvolaní nemajú za následok úvahu
odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s prezentovanými závermi súdu prvej inštancie.

11. Podľa § 99 ods. 2 zákona o rodine, osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme.

12. Podľa § 100 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine osvojiť maloleté dieťa môžu manželia, alebo jeden
z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve alebo pozostalý manžel po rodičovi,

alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa.

13. Podľa § 100 ods. 3 Zákona o rodine ak je osvojiteľ manželom rodiča maloletého dieťaťa môže
osvojiť maloleté dieťa len so súhlasom druhého manžela. Súhlas nie je potrebný ak druhý manželstratil spôsobilosť na právne úkony, alebo ak je zadováženie súhlasu spojené s ťažko prekonateľnou
prekážkou.

14. Podľa § 101 ods. 4 Zákona o rodine, ak je maloleté dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia, je
potrebný aj jeho súhlas.

15. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

16. Podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má
od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť.

17. Podľa čl. 21 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru a ktoré
uznávajú a (alebo) povoľujú systém osvojenia, zabezpečia, aby sa v prvom rade bral do úvahy záujem
dieťaťa, a zabezpečia, aby osvojenie dieťaťa povoľovali len na to kompetentné orgány, ktoré v súlade
s príslušným zákonom a v ustanovenom konaní na základe všetkých zodpovedajúcich a spoľahlivých
informácií určia, že osvojenie je prípustné z hľadiska postavenia dieťaťa vo vzťahu k rodičom, príbuzným

a zákonným zástupcom a že, ak sa to vyžaduje, dotknuté osoby dali vedomý súhlas na osvojenie po
takom prejednaní, ktoré sa môže ukázať ako potrebné.

18. Odvolací súd s odkazom na § 99 ods. 2 Zákona o rodine uvádza, že cieľom pri osvojení je sledovať
záujem maloletého dieťaťa ako najvyšší princíp. Osvojenie má zabezpečiť trvalé zlepšenie osobných

a právnych pomerov dieťaťa, pritom neslobodno stratiť zo zreteľa najvážnejší následok osvojenia
a tým je strata doterajších rodinnoprávnych väzieb s biologickou rodinou dieťaťa. Podľa čl. 7 Dohovoru
o právach dieťaťa, každé dieťa má právo poznať svojich rodičov a tiež právo na ich starostlivosť,
podobne má právo na zachovanie svojej totožnosti a rodinných zväzkov v súlade so zákonom (čl.
8 Dohovoru o právach dieťaťa). Z uvedeného vyplýva záujem chrániť a posilňovať predovšetkým

prirodzené rodinnoprávne väzby a náhradné inštitúty využívať len v prípadoch, keď s ohľadom na
stav prirodzenoprávnych rodinných väzieb možno usúdiť, že je pre dieťa lepšie tieto nezachovať
a nechať priestor na vytvorenie väzieb s novou rodinou. Osvojenie teda ako zrušenie pôvodných
rodinnoprávnych vzťahov prichádza do úvahy len vtedy, ak biologickí rodičia definitíve nemôžu, alebo
nechcú svoje rodičovské práva a povinnosti vykonávať a obnovenie ich starostlivosti, resp. výkonu

ich rodičovských práv nie je možné očakávať. Pre vyhovenie návrhu na osvojenie musí mať súd za
preukázané, že výhody budúceho života dieťaťa prevažujú nad nevýhodami. Hodnotenie najlepšieho
záujmu dieťaťa má byť teda výsledkom zváženia, či za existujúceho stavu rodinnoprávnych vzťahov
aj vzhľadom na perspektívnosť ich zlepšenia, je pre dieťa lepšie zrušiť existujúce prirodzené rodinné
väzby a vytvoriť fikciu novej rodiny. Rozhodne sa súd nemôže obmedziť len na zistenie podmienok

aktuálneho života dieťaťa, pretože len momentálna absencia príbuzného ešte nezakladá dôvod pre
zrušenie rodinnoprávnych väzieb. Treba mať tiež na zreteli, že dieťa je súčasťou širšej rodiny v priamej
aj pobočnej línii, preto treba v takomto prípade dôsledne zistiť a zvážiť vzťahy dieťaťa k členom jeho
biologickej rodiny a opačne. Dokonca ani názor jediného žijúceho rodiča dieťaťa na osvojenie jeho
manželom, nie je sám o sebe dostatočne dôvodný na vyslovenie osvojenia bez ďalšieho skúmania.

O osvojení je možné rozhodnúť aj bez toho, aby dieťa bolo k osvojeniu vypočuté, keďže jeho súhlas
zákon vyžaduje len vtedy, ak je schopné posúdiť dosah osvojenia § 100 ods. 4 Zákona o rodine.

19. Odvolací súd v danom prejednávanom prípade po oboznámení s obsahom celého spisového
materiálu a odvolacími dôvodmi odvolateľa, sa stotožnil so súdom prvej inštancie tak s vyhodnotením

dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ako aj nezáujmu otca o maloletú (ktorý by mohol mať za následok
aj postup podľa § 102 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine), ako aj posúdenie súhlasu otca s osvojením
(§ 101 ods. 1 Zákona o rodine), v kontexte vyhodnotenia záujmu maloletej podľa § 99 ods. 2 Zákona
o rodine. Nemožno sa stotožniť s odvolateľom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadnilo
hľadisko najlepšieho záujmu maloletej ako najvyšší princíp. Rozhodnutím súdu prvej inštancie a ani

jeho postupom ktorý mu predchádzal, taktiež nedošlo k porušeniu relevantných článkov Dohovoru
o právach dieťaťa (čl. 3 ods. 1, čl. 7 ods. 1, a čl. 21 písm. a), na ktoré odvolateľ v odvolaní
poukazoval. Zohľadňujúc skutočný stav veci vyplývajúci z dostatočne vykonaného dokazovania súdom
prvej inštancie odvolací súd nespochybňuje splnenie zákonných podmienok pre osvojenie maloletejmanželom matky v zmysle § 100 ods. 1, 2 Zákona o rodine. V danom prípade boli jednoznačne
preukázané osobnostné predpoklady navrhovateľa pre osvojenie, ktorý spôsobom svojho života
zaručuje vytváranie vhodného rodinného zázemia pre maloletú, medzi navrhovateľom a maloletou sú

vytvorené prirodzené bezpečné vzťahové väzby ako medzi rodičom a dieťaťom, vyplývajúce z jeho
osobnej zaangažovanosti na výchove a starostlivosti o maloletú od jej najútlejšieho veku. Biologický otec
s osvojením súhlasil a potvrdil, že on (ako aj jeho rodina) sa o maloletú od jej narodenia nezaujímal,
nikdy ju nevidel a ani v súčasnej dobe o maloletú záujem nemá, na jej výživu doposiaľ neprispieval.
Práve absolútny nezáujem biologického otca o maloletú, teraz a ani v budúcnosti, ktorý ju nepovažuje

za súčasť svojho života od jej narodenia, správne súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že nie je v záujme
maloletej uprednostniť zachovanie jej rodinného vzťahu k biologickému otcovi a jeho rodine. V danom
prípade splnením zákonných podmienok pre osvojenie je možné uzavrieť, že pre maloletú osvojením
manželom matky, ide o trvalé zlepšenie jej osobných a právnych pomerov. Takéto rozhodnutie súdu
nemožno považovať z pohľadu veku maloletej za predčasné. Rovnako nie potrebné vyhodnocovať, či
biologický otec predstavuje pre maloletú hrozbu. Z daného zisteného skutkového stavu jednoznačne

vyplýva záujem maloletej na budovaní si rodinnoprávnych väzieb prirodzene vytvorených u maloletej
iba s manželom matky, ktorého považuje za svojho otca. „Vzdanie sa rodičovstva“ biologického otca
k maloletej, fakticky už pred jej narodením, bez prejaveného akéhokoľvek záujmu o ňu počas jej celého
života, nemôže mať z pohľadu celkového zdravého vývoja maloletej do budúcna v konečnom dôsledku
negatívny dopad, keď uvedené maloletá nebude vnímať ako absenciu biologického otca v jej živote.

Navyše z obsahu vykonaného dokazovania je možné vylúčiť, že vzťah biologického otca k maloletej
nie je ovplyvnený konaním matky ako rezidenčným rodičom (ktorá by po založení svojej rodiny nebola
dostatočne spolupracujúcim rodičom, či by dokonca zamedzovala vzťahu medzi otcom a maloletou). Je
zrejmé, že biologický otec ako aj jeho rodina o maloletú nielenže neprejavujú záujem od jej narodenia
a to doposiaľ, ale biologický otec nemá takýto záujem ani v súčasnosti, kontaktovanie maloletej sám

vylúčil aj do budúcna. Z uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť názoru odvolateľa, že je úlohou štátu
resp. súdu zasahovať do rodinných pomerov účastníkov konania prostredníctvom ex offo vyvolaného
konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletej. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie o osvojení maloletej v danom prípade neodporuje ani dobrým mravom a základným princípom
na ktorých je postavený Dohovor o právach dieťaťa. Z vykonaného dokazovania nie je dôvodné ani

spochybniť formu a spôsob udelenia súhlasu biologického otca s osvojením. Z vyjadrení a stanoviska
biologického otca k návrhu na osvojenie maloletej vyplýva, že si je plne vedomý právnych následkov
osvojenia maloletej. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade ide o nespochybniteľný záujem
maloletej na osvojení manželom matky. Vzhľadom na postoj biologického otca nie je dôvodné o osvojení
rozhodovať v čase kedy bude maloletá schopná posúdiť dosah osvojenia (teda v horizonte niekoľkých

rokov),nakoľkosprávnesúdprvejinštanciezohľadnilokolnostidanéhoprípaduazákonpripúšťapotrebu
súhlasu dieťaťa s osvojením iba za predpokladu, že maloleté dieťa je schopné posúdiť dosah osvojenia
(§ 101 ods. 4 Zákona o rodine). Aj keď je nepochybné, že maloletá má právo poznať svojho biologického
otca, avšak to, že sa tak doposiaľ nestalo nemožno pripísať výlučne na ťarchu matky, ale práve
naopak absolútnemu ignorovaniu existencie maloletej zo strany biologického otca a to počas celého

jej života. V danom prípade bolo nesporne preukázané, že biologický otec nechce svoje rodičovské
práva a povinnosti vykonávať a obnovenie ich výkonu z jeho strany nie je možné ani očakávať. Za takto
preukázaného skutočného stavu odvolací súd nedospel k dôvodnosti spochybnenia záverov súdu prvej
inštancie, ktorý správne povýšil záujem maloletej na právnom usporiadaní rodinnoprávnych vzťahov
medzi ňou a navrhovateľom (aby jej výchova naďalej smerovala k pozitívnemu rozvoju jej osobnosti,

rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju), pred zachovaním
výlučne formálnych väzieb s biologickým otcom.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CSP.

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).