Rozsudok – Pracovné právo – Neplatnosť… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318204928
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1318204928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: E.. P. S., F.. XX.X.XXXX, T. T.Ň.
XX, XXX XX T., proti žalovanému: Štátny inštitút odborného vzdelávania, so sídlom Bellova 54A, 837
63 Bratislava, IČO: 17 314 852, zastúpenému advokátskou kanceláriou Cíbik Legal s.r.o., so sídlom
Seberíniho6C,82103Bratislava,oneplatnosťskončeniapracovnéhopomeru,náhradumzdyanáhradu
za osobný príplatok a dovolenku, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
zo 14. februára 2023, č. k. 12Cpr/14/2018-453, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu sa v celom rozsahu zamietol a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Poukázal na to, že žalobkyňa sa
domáhala vydať rozhodnutie, ktorým súd určí, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 27.3.2018 je
neplatná a pracovný pomer trvá a žalovaný je povinný vyplatiť žalobkyni: náhradu mzdy od 1.6.2018 až
do doby, kedy žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci, náhradu za osobný príplatok, ktorý jej bol
bezdôvodne odobratý s účinnosťou od 1.4.2018, náhradu dovolenky za kalendárny rok 2017 a alikvotnú

časť dovolenky, na ktorú mala nárok za prvý polrok roku 2018 a nahradiť žalobkyni trovy konania.
Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 1 ods.1, § 74, § 11
ods.1, § 12 ods.2, § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Výpoveď daná žalobkyni je platná, a nevznikol jej nárok na náhradu mzdy a ani nárok na doplatenie
osobného príplatku a náhrady za nevyčerpanú dovolenku. Poukázal na to, že mal preukázané, že
na rok 2018 nemali zamestnanci riadne zvoleného svojho zástupcu - zamestnaneckého dôverníka.
Ak na pracovisku zamestnávateľa nie je založená odborová organizácia, zamestnanecká rada, ani

zamestnanecký dôverník, vo všetkých prípadoch, v ktorých zamestnávateľ by mal inak spolupracovať
so sociálnym partnerom, môže konať celkom autonómne, bez rizika, že jeho právne úkony nebudú
platné. Pokiaľ si samotní zamestnanci nezvolia zamestnaneckého dôverníka a jeho zvolenie neoznámia
zamestnávateľovi, nemôžu sa neskôr úspešne dovolávať toho, že výpoveď je neplatná pre nedodržanie
§ 74 Zákonníka práce. Podľa § 230 ods. 2 a § 234 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný
umožniť pôsobenie odborových organizácií na pracovisku, je povinný umožniť uskutočnenie volieb
zamestnaneckejradyalebozamestnaneckéhodôverníkaaznášastýmspojenénáklady.Žalobkyňasíce

tvrdila, že O.. A. Š.K. bol legitímnym zástupcom zamestnancov a jej výpoveď s ním nebola prerokovaná,
no zároveň tvrdila aj to, že posledná voľba zamestnaneckého dôverníka prebehla v roku 2011 na
štvorročné obdobie do roku 2015. O tom predložila aj zápisnicu o tejto voľbe. Neexistoval teda žiadny
dôkaz o tom, že v čase dania výpovede pôsobil u žalovaného zástupca zamestnancov, s ktorým bybol žalovaný povinný prerokovať výpoveď. Podľa § 234 ods. 8 Zákonníka práce je volebné obdobie
zamestnaneckej rady 4-ročné, podľa § 235 ods. 1 a 2 Zákonníka práce zamestnanecká rada zaniká
uplynutím volebného obdobia, a toto sa vzťahuje aj na zamestnaneckého dôverníka. Len samotná

skutočnosť, že sa svedok na prizvanie zamestnávateľa zúčastnil prerokovania organizačných zmien
ako zástupca zamestnancov, a to napriek tomu, že si bol vedomý, že nebol platne zvolený aj na ďalšie
obdobie, ešte neznamená, že s týmto svedkom bol žalovaný povinný prerokovať aj samotnú výpoveď,
teda nielen organizačné zmeny. Konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva,
že by zamestnávateľ bol povinný prerokovať organizačnú zmenu s každým zamestnancom, ktorého

sa týka alebo môže týkať. Námietka žalobkyne, že s ňou organizačná zmena nebola prerokovaná,
preto nemohla byť dôvodom neplatnosti výpovede. Vo výpovedi z pracovného pomeru danej žalobkyni
právny predchodca žalovaného ako zamestnávateľ skutkovo vymedzil dôvod výpovede. Vo výpovedi
uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru je rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa
12.3.2018, ktorou sa s účinnosťou od 1.4.2018 zrušili viaceré pracovné miesta, a tiež aj pracovné
miesto manažér vzdelávania. Z výpovede je teda zrejmé, v čom konkrétne organizačná zmena spočíva

a je tiež zrejmé, že dôsledkom organizačnej zmeny je nadbytočnosť žalobkyne, ktorá pracovala u
žalovaného na pracovnom mieste manažérka vzdelávania. Pokiaľ v súvislosti s organizačnou zmenou
žalobkyňa poukazovala na to, že rozhodnutím o organizačnej zmene bolo zrušené pracovné miesto
manažérky vzdelávania, podľa kontraktu a aj písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny
však mala žalobkyňa funkciu manažérka vzdelávania - projektová manažérka, túto formálnu námietku

nepovažoval za dôvodná, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť výpovede. Podľa dodatku č. 2
k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2015 dohodnutým výkonom práce žalobkyne bol výkon funkcie
manažérka vzdelávania. Ako "projektový manažér" (Project manager) je funkcia žalobkyne uvedená len
v anglickom preklade pracovnej zmluvy, v ktorom sa ale výslovne uvádza, že tento súhlasí s originálom
pracovnej zmluvy. Takáto nepresnosť, ako aj nepresnosť v korešpondencii, nemôže mať žiadny vplyv

na platnosť výpovede. Bolo nepochybné, že organizačnou zmenou bolo zrušené pracovné miesto, ktoré
zastávala žalobkyňa. Konštatoval, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
pre nadbytočnosť súd skúma len existenciu organizačnej zmeny. Rozhodnutie o organizačnej zmene
nie je právny úkon, preto nie je možné rozhodnutie o organizačnej zmene posudzovať z hľadiska jej
platnosti. Právnym úkonom je len samotná výpoveď. Z toho dôvodu pre posúdenie platnosti výpovede

neboli významné okolnosti, na ktoré veľmi podrobne poukazovala žalobkyňa, napr. že v čase, kedy
jej bola daná výpoveď ešte nebola známa definitívna podoba organizačných zmien, že žalovaný
mal dať výpovede zamestnancom až neskôr, ku dňu zániku právneho predchodcu žalovaného a
podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, resp. že pri prepúšťaní zamestnancov neboli dodržané
podmienky zákona o rozpočtových pravidlách. V tej súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského

sudu v Bratislave č. k. 16CoPr/8/2020-297 zo dňa 28.2.2022, ktorý v skutkovo rovnakej veci iného
zamestnanca NÚCŽV uviedol, že pre platnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti nie je významné ani
to, že v čase, kedy bola žalobkyni daná výpoveď, nebola ešte známa definitívna podoba organizačných
zmien pripravovaných Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR, nakoľko zamestnávateľom
žalobkyne bol NÚCŽV, príspevková organizácia ministerstva, ktorá mala vlastnú právnu subjektivitu a

jej činnosť riadil a za jej činnosť zodpovedal riaditeľ, ako jej štatutárny orgán. Rozhodnutím prijatým
riaditeľom dňa 12.3.2018 nepochybne došlo k takej organizačnej zmene, ktorej výsledkom bolo zrušenie
pracovných miest. Príkaz ministra č. 20/2018 účinný od 30.4.2018 a príkaz č. 41/2018 účinný od
28.9.2018 iba podporne preukazuje, že prijatá organizačná zmena reagovala na predstavy ministerstva
o spôsobe riadenia rezortu a o budúcnosti NÚCŽV v jeho riadiacej pôsobnosti a prijaté organizačné

zmeny boli nepochybne dôsledkom výrazného utlmovania činnosti právneho predchodcu žalovaného.
Ak teda rozhodnutie zamestnávateľa bolo naozaj prijaté (posudzované podľa jeho skutočného zmyslu)
k dosiahnutiu organizačnej zmeny (celkového zníženia počtu zamestnancov a zefektívnenia nákladov
verejných zdrojov), bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre podanie platnej výpovede z pracovného
pomeru. Uvedené platí aj vtedy, ak by organizačnou zmenou nebol sledovaný efekt neskôr dosiahnutý

alebo ak by sa ukázala prijatá organizačná zmena napokon neúčinná. V prípade žalobkyne mala prijatá
organizačná zmena nadobudnúť účinnosť dňa 1.4.2018, pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím
výpovednej doby až dňa 30.6.2018. Pokiaľ aj počas plynutia výpovednej doby, po zrušení pracovného
miesta žalobkyne, jej právny predchodca žalovaného prideľoval prácu zodpovedajúcu jej pracovnej
zmluve a súvisiacu s odovzdaním agendy, tak len táto skutočnosť nespochybňuje dôvod podanej

výpovede. Dôvodná nebola ani námietka žalobkyne, že výpoveď je neplatná pre nesplnenie ponukovej
povinnosti. Žalovaný nemal ponukovú povinnosť, nemal pre žalovanú iné vhodné pracovné miesto.
Žalovaný nebol povinný, a ani nemohol ponúknuť žalobkyni pracovné miesto na Ministerstve školstva,
vedy, výskumu a športu SR, nakoľko ide o dva odlišné a samostatné právne subjekty. Keďže nezistilžiadne dôvody, pre ktoré je výpoveď neplatná, nebolo možné žalobkyni priznať uplatnenú náhradu
mzdy, ktorá je zákonným dôsledkom a nárokom len z neplatného skončenia pracovného pomeru. U
žalovaného nešlo ani o hromadné prepúšťanie v zmysle § 73 ods. 1 Zákonníka práce, preto žalobkyni

nevznikol ani nárok na náhradu mzdy z titulu porušenia povinností zamestnávateľa pri hromadnom
prepúšťaní. Zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone funkcie vo
verejnom záujme sa vzťahuje aj na príspevkové organizácie štátu, t. j. aj na právneho predchodcu
žalovaného. Podľa § 10 ods. 2 tohto zákona o priznaní osobného príplatku, jeho zvýšení, znížení alebo
odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca.

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax (napr. uznesenie
ÚS SR sp. zn. III ÚS 119/2012, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/128/2016 a sp. zn. 5Cdo/44/2016),
osobný príplatok má fakultatívnu povahu a je nenárokovateľnou zložkou platu. Tým, že sa jedná o
nenárokovateľnú časť platu, súd nemá právomoc preskúmavať, či osobný príplatok bol priznaný alebo
odobraný dôvodne, samozrejme za podmienky, že tento postup zamestnávateľa nevykazoval žiadne
znaky rozporu s dobrými mravmi alebo iný rozpor s právnym predpisom, čo v prípade žalobkyne zistené

nebolo. Nešlo o svojvôľu žalovaného, ale o výkon jeho oprávnení, ktoré súviseli aj so zmenou úloh a
činností žalovaného a jeho postupného zániku. Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce, čerpanie dovolenky
určuje zamestnávateľ. Žalovaný príkazom riaditeľa č. 1/2018 nariadil všetkým zamestnancom čerpanie
dovolenky tak, aby si vyčerpali dovolenku za kalendárny rok 2017 a alikvotnú časť dovolenky, na ktorú
majú nárok za prvý polrok roku 2018, najneskôr do 30.6.2018. Dňa 14.5.2018 žalobkyňa nastúpila

na dovolenku. Nakoľko žalobkyňa si dovolenku za rok 2017 a alikvotnú časť za rok 2018 vyčerpala,
nevznikol jej nárok na jej preplatenie. Skutočnosť, ktorou žalobkyňa odôvodňovala svoj nárok, že jej
pracovné miesto bolo zrušené už ku dňu 1.4.2018, bola irelevantná. Pracovný pomer žalobkyne trval
aj po 1.4.2018, a preto bola povinná vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy a aj plniť pokyny
nadriadeného. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný mal vo veci celkový úspech,

preto mu podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, aby jej žalobe bolo vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazovala v danom prípade na aplikáciu § 319 C.s.p
upravujúceho spory s ochranou slabšej strany sporu, kedy súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí

taký dôkaz, ktorý je nevyhnutný na rozhodnutie a ktoré zamestnanec nenavrhol. Súd prvej inštancie
neurobil všetky úkony, aby v záujme spravodlivého vyriešenia sporu vykonal dôkazy, ktoré by objasnili
skutkový stav aj z hľadiska skúmania postupov zamestnávateľa v súvislosti s akceptovaním dobrých
mravov a naviac nevykonal dôkazy, ktoré navrhla za účelom preukázania pravdy a spravodlivosti.
Poukázala na to, že O.. Š. ako svedok nepotvrdil, či výpoveď z pracovného pomeru jej osoby

bola prerokovaná v zmysle § 74 Zákonníka práce. Poukazovala na to, že v konaní na Krajskom
súde v Bratislave spisovej značky 16CoPr/8/2020, bola vyššia súdna úradníčka D.. U. vylúčená z
úkonov a rozhodovania v tejto právnej veci. Uvedená nebola vypočutá ako svedkyňa hoci sa ako
zamestnankyňa právneho predchodcu žalovaného - právnička podieľala na organizačných zmenách.
Súd prvej inštancie sa veľmi povrchne zaoberal aj otázkou správnosti postupov právneho predchodcu

žalovaného v procese organizačných zmien. Zotrvala na tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene v
písomnej podobe bolo vydané neskôr než 12.03.2018, pričom zmenu organizačného poriadku, ktorá
mala byť prílohou rozhodnutia o organizačnej zmene doposiaľ nikto nevidel. Zotrvala na protiprávnom
odobratí plnej výšky osobného príplatku ako aj na námietke, že zamestnávateľ neprerokoval výpoveď
so zástupcom zamestnancov, a preto je neplatná. Poukázala na výpoveď O.. Š.K., ktorý potvrdil, že

v čase organizačných zmien v roku 2018 vykonával funkciu zamestnaneckého dôverníka a v tejto
súvislosti poukázala na dohodu zo dňa 28.12.2017, na ktorej sa podieľal. Trvala na tom, že mandát
O.. Š. ako zamestnaneckého dôverníka trval aj v roku 2018, čo rešpektovali zamestnanci právneho
predchodcu žalovaného ako aj žalovaný. Zamestnanecký dôverník je fyzickou osobou a fyzická osoba
nemôže zaniknúť uplynutím volebného obdobia. Podľa jej názoru je výkon funkcie zamestnaneckého

dôverníka O.. Š. v čase organizačných zmien v súlade s právom. Poukazovala na to, že zo strany
právneho predchodcu žalovaného šlo o hromadné prepúšťanie a teda právny predchodca žalovaného
mal v zmysle § 73 Zákonníka práce konať jednak vo vzťahu k zamestnancom, zástupcovi zamestnancov
a tiež vo vzťahu k Národnému úradu práce, k čomu však nedošlo. Namietala, že by postačovalo, abysa zamestnanec dozvedel o výpovedi a jej dôvodoch zo samotnej listiny výpovede. Trvala na tom,
že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vydané neskôr než 12.03.2018. Poukazovala na to, že O..
Š.K. nebol odobratý osobný príplatok a bolo mu v súvislosti s ukončením pracovného pomeru dohodou

vyplatené odstupné. Namietala rozpor s dobrými mravmi a nerovnaké zaobchádzanie. Namietala
správnosť výroku o trovách konania vzhľadom na to, že právny predchodca žalovaného disponoval
pracovníkmi s právnickým vzdelaním a aj žalovaný samotný zrejme má vo svojich radoch právnikov,
respektíve právnikov zamestnáva jeho zriaďovateľ. Poukázala na obsah protokolu Inšpektorátu práce
Bratislava zo dňa 29.06.2018. Podpis riaditeľa právneho predchodcu žalovaného považovala za

absolútne neplatný. Uviedla, že právny predchodca žalovaného vyselektoval zamestnancov, s ktorými
bude rozviazaný pracovný pomer výpoveďou a s ktorými bude rozviazaný pracovný pomer dohodou a
poukázala v tejto súvislosti na dohodu zo dňa 28.12.2017 ktorá sa aplikovala v súvislosti s odstupným
iba pre vyvolených zamestnancom. Poukazovala na svoju pracovnú pozíciu manažér vzdelávania -
projektový manažér. Mala za to, že zamestnávateľ obišiel postupy súvisiace s hromadným prepúšťaním.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a nevykonané dôkazy, na ktoré sa odkazuje žalobkyňa nesúvisia
s meritom prejednávanej veci a tým sa ich prípadné vykonanie javí nadbytočné a nehospodárne, keďže
skutkový stav veci bol dostatočne objasnený. V súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie považoval
za preukázané, že výpoveď daná žalobkyni obsahuje všetky obligatórne zákonné náležitosti a konanie

zamestnávateľa bolo v súlade s dobrými mravmi, čo súd prvej inštancie dôsledne posudzoval a teda
konanie žalovaného neodporovalo žiadnym platným právnym predpisom. Neexistoval dôkaz, že u
žalovaného v čase dania výpovede žalobkyni pôsobil zástupca zamestnancov, resp. zamestnanecký
dôverník a žalovaný preto mohol konať samostatne. Zamestnanecký dôverník, ktorý u žalovaného
pôsobil na základe volieb zo dňa 22.02.2011 na štvorročné obdobie v zmysle § 234 ods. 8 Zákonníka

práce., t.j. do roku 2015, bol O.. A. Š., ale ďalšia voľba zástupcu zamestnancov neprebehla. Žalovaný
sa preto v plnej miere stotožňuje s argumentáciou vyslovenou súdom prvej inštancie. Tvrdenia
žalobkyne, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu považoval za nesprávne a účelové.
Skončeniepracovnéhopomerudohodouzapodmienok,ktorésistanovízamestnanecniejeobligatórnou
povinnosťou zamestnávateľa a nejedná sa o nerovné zaobchádzanie voči žalobkyni. Skutočnosť, že

využil svoje právo na právnu pomoc tomuto neodporuje a priznanie trov konania. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti mal za to, že súd prvej inštancie náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci,
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a zároveň sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými
skutkovými i právnymi skutočnosťami, ktoré boli potrebné a právne významné pre rozhodnutie. Na
základe uvedených skutočností navrhol rozsudok ako vecne správny a zákonný potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie

je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal pracovnoprávnymi nárokmi žalobkyne
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala
opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti

uplatňovaným nárokom. Na ich posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom
predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené
výsledkamivykonanéhodokazovania.Vecposúdilsprávneajpoprávnejstránke,keďjehoprávnezávery
vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi
vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe.

6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o platnosti výpovede z pracovného
pomeru danej žalobkyni, ako i s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne stotožňuje. Žalobkyňa
v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými , ktoré by nebol súd

prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený
právnyzávernevyplývaavodvolaníuvedenéargumenty, niesúspôsobiléprivodiťinéprávneposúdenie
danej veci.7. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z
odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní

riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody
vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody
obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

8. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že boli porušené jej práva ako slabšej strany v spore, odvolací súd
poukazuje na to, že aj napriek tomu, že v sporoch s ochranou slabšej strany môže súd aj bez návrhu
zaobstarať a vykonať aj taký dôkaz, ktorý slabšia strana nenavrhovala, neznamená to zároveň povinnosť
súdu vykonať každý do úvahy prichádzajúci dôkaz, pretože stále platí, že súd rozhoduje, ktorý z dôkazov
vykoná (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a či ide o taký dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie

vo veci (§ 319 C.s.p.). Súd v sporoch s ochranou slabšej strany vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s
obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci
samej (pričom rozhodnutie vo veci samej zároveň neznamená aj rozhodnutie v prospech slabšej strany).
Uvedené ale nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa
mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby slabšej strany a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia

strana v spore celkom rezignovala vo svojej dôkaznej povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo
svoj prospech ponechala na súd, pretože aj v sporoch s ochranou slabšej strany sa uplatní zásada
bdelým patria práva, ktorá je už ustálenou zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu,
ktorý subjekty právnych vzťahov poníma ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o
to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nie sa spoliehať na ochranársku ruku paternalistického

štátu (viď. Uznesenie najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 105/2019).

9. V danom prípade organizačné zmeny nepochybne sledovali zámery a predstavy zriaďovateľskej
inštitúcie-Ministerstvaškolstva,vedy,výskumuašportuSRozrušeníprávnehopredchodcužalovaného
- Národného ústavu celoživotného vzdelávania. Príkazy ministra č. 20/2018 a č. 41/2018 preukazujú,

že rozhodnutím o organizačných zmenách zo dňa 12.3.2018 mala byť najprv utlmená ďalšia činnosť
právneho predchodcu žalovaného pred jeho zrušením, resp. presunutím jeho činnosti na inú rozpočtovú
organizáciu. Výsledky vykonaného dokazovania boli spoľahlivým podkladom pre záver, že právny
predchodca žalovaného svojím rozhodnutím skutočne sledoval zefektívnenie využívania prostriedkov
verejnej správy vzhľadom na plánované utlmenie niektorých úloh a činností. Bolo nepodstatné, či

formálne došlo alebo nedošlo k obsahovej zmene činnosti zamestnávateľa v štatúte, ak cieľom
organizačných zmien bolo utlmenie činnosti zamestnávateľa pred jeho celkovým zrušením. Ak postup
zamestnávateľa smeruje k zmenám jeho vnútornej organizácie v dôsledku utlmenia jeho ďalšej
činnosti a aktivít, ukončenie pracovného pomeru za takýchto okolností nemožno hodnotiť ako konanie
samoúčelné, v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že v nadväznosti na rozhodnutie o organizačnej

zmene nebola vyhotovená zmena organizačného poriadku nemá samé o sebe za následok neplatnosť
výpovede. Správne súd prvej inštancie v tejto súvislosti vychádzal z právnych záverov vyslovených
v obdobných veciach (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2CoPR/6/2019 ako i uznesenie
KrajskéhosúduvBratislavesp.zn.16CoPr/8/2020),podľaktorýchbolomožnépovažovaťzapreukázané
prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene právnym predchodcom žalovaného, a preto nedôveryhodne

vyznieva tvrdenie žalobkyne o fiktívne vytvorenej organizačnej zmene. Námietku žalobkyne, že
rozhodnutieoorganizačnýchzmenáchboloantidatované,bolopotrebnépovažovaťzaúčelovú.Zaslanie
rozhodnutia o organizačnej zmene listom zo dňa 17.4.2018 nijako nenasvedčuje tomu, že rozhodnutie
o organizačných zmenách v písomnej podobe k termínu výpovede žalobkyne nebolo vypracované.
Rovnako jeho administratívny zápis v registratúrnom poriadku by nebol dostatočne presvedčivým

dôkazom o jeho neexistencii v čase dania výpovede žalobkyni. Pokiaľ totiž bolo rozhodnuté o
organizačnej zmene v ústnej forme, nedodržanie písomnej formy rozhodnutia nemá za následok jeho
neplatnosť; navyše k organizačnej zmene môže dôjsť aj fakticky bez písomného rozhodnutia. Podľa
názoru odvolacieho súdu je postačujúce, ak právny predchodca oboznámil žalobkyňu s rozhodnutím o
organizačnej zmene až vo výpovedi z pracovného pomeru. Výsledky vykonaného dokazovania dávajú

dostatočný podklad pre záver, že konanie právneho predchodcu žalovaného nebolo predstierané či
účelové, a preto vykonanie výsluchu svedkyne D.. U. k organizačným zmenám považoval aj odvolací
súd za nadbytočné.10. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, pre platnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti
nebolo významné ani to, že v čase, kedy bola žalobkyni daná výpoveď, nebola ešte známa definitívna
podoba organizačných zmien pripravovaných Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Rozhodnutím prijatým riaditeľom dňa 12.3.2018 nepochybne došlo k takej organizačnej zmene, ktorej
výsledkom bolo zrušenie pracovného miesta žalobkyne. Pokiaľ aj počas plynutia výpovednej doby, po
zrušení pracovného miesta žalobkyne dňom 1.4.2018, jej právny predchodca žalovaného prideľoval
prácu zodpovedajúcu jej pracovnej zmluve a súvisiacu s odovzdaním agendy, tak len táto skutočnosť
nespochybňuje dôvod podanej výpovede. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že

by zamestnávateľ bol povinný prerokovať organizačnú zmenu s každým zamestnancom, ktorého sa
týka alebo môže týkať. Námietka žalobkyne, že s ňou organizačná zmena nebola prerokovaná, preto
nemohla byť dôvodom neplatnosti výpovede. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že nebolo preukázané, že by v danom prípade išlo o hromadné prepúšťanie; navyše si žalobkyňa
náhradu mzdy v tejto súvislosti ani neuplatňovala. Pokiaľ išlo o dohodnutý druh práce, správne súd prvej
inštancie vychádzal z dodatku č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2015, podľa ktorého dohodnutým

výkonom práce žalobkyne bol výkon funkcie manažérka vzdelávania, ktorá funkcia bola rozhodnutím
o organizačnej zmene zrušená, a správne poukázal súd prvej inštancie na to, že ako "projektový
manažér"(Projectmanager)bolafunkciažalobkyneuvedenálenvanglickomprekladepracovnejzmluvy
(bez dátumu), v ktorom sa pritom výslovne uvádza, že tento súhlasí s originálom pracovnej zmluvy,
a preto ním nedošlo k zmene pracovnej zmluvy. Je preto plne opodstatnený záver, že organizačnou

zmenou bolo zrušené pracovné miesto, ktoré zastávala žalobkyňa.

11. Súd prvej inštancie náležite skutkovo ustálil, že na rok 2018 nemali zamestnanci riadne zvoleného
svojho zástupcu - zamestnaneckého dôverníka a správne vyvodil záver, že v takom prípade mohol
právny predchodca žalovaného konať celkom autonómne, bez rizika, že jeho právne úkony nebudú

platné. O.. A. Š. nebol legitímnym zástupcom zamestnancov, jeho funkcia skončila uplynutím 4-ročného
volebného obdobia, teda v roku 2015, a preto nebolo potrebné, aby výpoveď daná žalobkyni s ním
bola prerokovaná. Je bez právneho významu, že O.. Š. aj v roku 2018 ako zamestnanecký dôverník
prerokúval a podpisoval právne úkony v kompetencii zástupcu zamestnancov. Správne v tejto súvislosti
poukázal súd prvej inštancie na § 235 ods. 1 a 2 Zákonníka práce z ktorých správne vyvodil, že pokiaľ

zamestnanecká rada zaniká uplynutím volebného obdobia, a toto sa vzťahuje aj na zamestnaneckého
dôverníka, potom zaniká aj funkcia zamestnaneckého dôverníka uplynutím volebného obdobia. Zo
žiadnehoustanoveniazákona(už)nevyplýva,žebypoukončenívolebnéhoobdobiamalzamestnanecký
dôverník pokračovať vo výkone svojej funkcie až do doby zvolenia nového zamestnaneckého dôverníka.
Novelizovaním §-u 235 Zákonníka práce zákonom č. 257/2011 Z.z., sa vypustilo pôvodné znenie § 235

ods. 2, vychádzajúc z toho, že ak bola zamestnanecká rada odvolaná, alebo ak jej už uplynulo funkčné
obdobie, nemožno uplatniť princíp automatického predĺženia jej funkčného obdobia. Na predĺženie
funkčného obdobia v prípade uplynutia funkčného obdobia by jej museli dať mandát zamestnanci.
V prípade odvolania zamestnaneckej rady sa zamestnanci už jednoznačne vyjadrili - odvolali ju.
Automatické predlženie môže viesť aj k vzniku "večnej" (neodvolateľnej) zamestnaneckej rady v prípade,

ak zamestnanci už nemajú vôbec záujem o vytvorenie novej zamestnaneckej rady. Na základe platného
a účinného znenia dochádza k zastupovaniu zamestnancov v rozpore s ich vôľou. So zreteľom na
uvedené právne závery bolo irelevantné, či skutočne došlo k prerokovanie výpovede danej žalobkyni
O.. A. Š., a preto nebolo potrebné vykonať ani dokazovanie jeho výsluchom.

12. Je na rozhodnutí zamestnávateľa, či pristúpi k ukončeniu pracovného pomeru dotknutých
zamestnancov dohodou alebo výpoveďou zo zákonných dôvodov. Výsledok tejto jeho voľby nemožno
vnímať bez ďalšieho ako existenciu konania v rozpore s dobrými mravmi alebo dôvody zakladajúce
diskriminačné konanie. Jednou zo všeobecných zásad pracovnoprávnych vzťahov je zásada rovnakého
zaobchádzania vyjadrená aj v zákaze diskriminácie a zásade výkonu práv a povinností v súlade s

dobrými mravmi (§ 13 Zákonníka práce v spojení s ustanoveniami zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní). Tvrdenie o porušení zákazu diskriminácie nemôže byť založené na subjektívnom,
negatívnom vnímaní situácie spojenej so skončením pracovného pomeru, ale musí vyplývať z dôkaznej
situácie v spore. Nie každé pochybenie, či neštandardný alebo formalistický postup možno hodnotiť
ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, resp. diskriminačné konanie. Diskriminačné je len

konanie priamo či nepriamo smerujúce k zvýhodneniu osoby alebo skupiny osôb v porovnaní s
inými osobami, ktorého pohnútkou sú zákonom predvídané diskriminačné dôvody. Takými sú najmä
konanie zamestnávateľa zakladajúce sa na odlišnom prístupe k zamestnancom z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania, rasy, príslušnosti k národnostnej či etnickej skupine, zdravotného stavu,osobného stavu, veku, sexuálnej orientácie, politického či iného zmýšľania. Žalobca musí tvrdiť
a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, čo je pohnútkou

diskriminačného konania (napríklad pohlavie, rasa, či etnická príslušnosť a pod.). Až následne sa
presúvadôkaznébremenonažalovanústranu,ktorámáprávopreukazovaťsvojetvrdenia,ženeporušila
zásadu rovnakého zaobchádzania. V posudzovanej veci však žiadny dôvod diskriminácie žalobkyňa
netvrdila a z konania ani nevyplynul, teda nebolo zistené, aby z niektorého zákonom predpokladaného
dôvodu diskriminácie právny predchodca žalovaného postupoval voči žalobkyni diskriminačne pokiaľ

s ňou ukončil pracovný pomer výpoveďou v porovnaní s O.. Š. I. D.. U., ktorí mali v súvislosti
so skončením pracovného pomeru dohodou nárok na vyššiu sumu odstupného. Len uvedené bez
ďalšieho nezakladá žiadne dôvody pre konštatovanie diskriminačného postupu či porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania, keď rozhodnutie o spôsobe ukončenia pracovného pomeru bolo na výbere
zamestnávateľa.

13. V danom prípade o organizačnom opatrení rozhodol štatutárny zástupca právneho predchodcu
žalovaného, ktorý bol menovaný do funkcie riaditeľa na základe menovacieho dekrétu zo dňa 16.1.2018.
Zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme pripúšťa možnosť obsadiť voľné miesto
vedúceho zamestnanca aj bez výberového konania, najdlhšie na obdobie šesť mesiacov. Rozhodnutie
o organizačnej zmene bolo prijaté 12.3.2018, teda v rámci 6-mesačnej lehoty, počas ktorej mohol byť

D.. O.. J. T., H.. dočasne menovaný.

14. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd dospel
k záveru, že vzhľadom na rozsiahlosť konania a závažnosť námietok, ktorým žalovaný čelil zo strany

žalobkyne a na ktoré musel skutkovo a právne argumentovať, bolo zastúpenie žalovaného advokátom
plne opodstatnené, a preto nebol dôvod odoprieť žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania z dôvodov, na ktoré žalobkyňa poukazovala vo svojom odvolaní. Zastúpenie nestrannou a
objektívnou osobou nepôsobiacou na pracovisku právneho predchodcu žalovaného bolo v danom spore
nevyhnutné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 M Cdo 16/2012 z 26.júna 2013).

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).