Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 26. november 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/196/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315209311
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4315209311.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu Y. N., L. XXX, zastúpeného advokátom JUDr.
Bohuslavom Gelatkom, Rajec, Námestie SNP 17, proti žalovanej U. N., L. XXX, zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Šebom, Levice, Mlynská 2238, o vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov,
vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 15C/363/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 25. januára 2022 sp. zn. 12Co/38/2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. januára 2022 sp. zn. 12Co/38/2020 v časti, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, z r u š u j e a v rozsahu zrušenia mu vec v
r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 18. decembra 2019 č.
k. 15C/363/2015-339 výrokom I. určil, že do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu patria

špecifikované aktíva a pasíva, výrokom II. do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal špecifikované
aktíva, výrokom III. žalobcovi na úhradu prikázal 1-inu zostatku špecifikovaného dlhu, výrokom IV. do
výlučného vlastníctva žalovanej prikázal špecifikované aktíva, výrokom V. žalovanej na úhradu prikázal
zostatok špecifikovaného úveru a 1-inu zostatku špecifikovaného dlhu, výrokom VI. žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 36 863,28 eura do 90 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a výrokom VII. o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania.
1.1. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 232 ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a keďže z hľadiska výsledku konania v prejednávanom
spore nebola plne úspešná žiadna zo strán, rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania,keďprihliadolajnacharakterkonania,ktoréhopredmetombolovzájomnévyporiadanievzťahov
zozaniknutéhoBSManajmänaskutočnosť,ževzhľadomnaurčenépodielystránnaspoločnommajetku

je pomer úspechu strán rovnaký. V tomto spore bolo BSM strán vyporiadané konkrétnym spôsobom na
tomzáklade,žepodielyobochstránsporunaBSMsúrovnaké.Obestranysporutakbolivsporerovnako
úspešné. Skutočnosť, na ktorú poukazoval v odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie
žalobca, že jeho návrh mimosúdnej dohody ohľadom výšky výplaty podielu žalovanej korešponduje so
žalobou a k uzatvoreniu dohody nedošlo pre správanie žalovanej, ktorá nesprávne stanovila hodnotu
aktív a pasív s úmyslom vyplatiť oveľa nižší vyrovnací podiel, nie je takou skutočnosťou, pre ktorú by

mal súd otázku úspechu strany v spore posudzovať inak ako je uvedené.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom z 25. januára
2022 sp. zn. 12Co/38/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi voči žalovanej priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil tým, že pokiaľ ide o náhradu trov

konania pri vyporiadaní BSM podľa Civilného sporového poriadku (predtým Občiansky súdny poriadok)
žiadne výslovné pravidlo, ktoré by konanie vynímalo z pôsobnosti § 255 CSP (predtým § 142 O.s.p.)neobsahuje. Všeobecne sa pritom uznáva, že výnimky z pravidla je nutné vykladať skôr reštriktívne než
extenzívne. Pri vyporiadaní BSM je teda namieste vychádzať z § 255 CSP a uplatniť základné pravidlo
a to je zásada úspechu vo veci. Pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam okolnosť, že súd

v týchto sporoch nie je viazaný návrhom na vyporiadanie a že teda môže veci, ktoré procesné strany
navrhli zahrnúť do masy BSM, ktoré je potrebné v spore vyporiadať i inak, má samozrejme pre úvahu
súdu o náhrade trov konania význam. Ten sa však neprejavuje vo vylúčení možnosti aplikácie § 255
CSP, ale v spôsobe, akým sa stanoví úspech vo veci. Podľa stanoviska NS Rc 42/1972, ktoré je stále
aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov

v tom, ako veľkého podielu sa im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu,
že súdy nie sú návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento
postupvyhovujezrejmeipotrebámpraxesvojoujednoduchosťou,pričomnemožnoprehliadnuťanito,že
zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Odvolania žalovanej a žalobcu nepovažoval
za opodstatnené, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

2.2. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP. V tomto štádiu konania bol úspešný žalobca, a tak odvolací súd vyslovil, že sa mu
nárok na náhradu týchto trov voči žalovanej priznáva v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti uvedene´mu rozhodnutiu odvolacieho su´du v časti náhrady trov konania podal dovolanie
žalobca „ďalej aj „dovolateľ“), ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu v napadnutom
rozsahu a priznania náhrady trov dovolacieho konania, uplatniac dovolacie dôvody podľa § 420 písm.
f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pokiaľ odvolací súd považoval za úspech tej-ktorej strany výlučne

len jej podiel na spoločnom majetku, pochybil a takéto rozhodnutie nekorešponduje s rozhodovacou
praxou iných súdov, poukazujúc napr. na odôvodnenie uznesenia ÚS SR č.k. I.ÚS/54/2019-12 zo
dňa 30. januára 2019 (konkrétne na bod 20 uvádzajúci odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 5Co/262/2018 z 25. septembra 2018 i bod 22, v ktorom ústavný súd odobril napadnuté
rozhodnutie). Dovolateľ očakával, že spor bude vyriešený v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou,

čo sa však v danom prípade nestalo, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty, pretože odvolací
súd vôbec nezhodnotil žalobcov skutočný procesný úspech, neprihliadal k požadovanej (40 089,61
eura) a skutočne priznanej (35 740,13 eura) výške vyporiadacieho podielu a nezohľadnil ani výsledok
sporu medzi stranami o to, ktoré veci patria do BSM a ktoré nie (žalovaná uvádzala pasíva, o ktorých
súd v súlade s jeho tvrdením rozhodol, že nepatria do BSM). Rozhodnutie odvolacieho súdu preto

porušuje právo dovolateľa na spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
prečo uvedené ďalšie kritéria na zhodnotenie procesného úspechu odvolací súd vôbec neaplikoval
a tým sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, preto je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné.
Napadnuté rozhodnutie považuje taktiež za zmätočné, pretože na jednej strane odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a uviedol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania,

keďže podiely strán na BSM boli rovnaké a na druhej strane žalobcovi voči žalovanej priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zároveň je naplnený aj dovolací dôvod podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom
posúdení nároku na náhradu trov konania, t.j. súd nesprávne aplikoval § 255 CSP, ak stotožnil procesný
úspech výlučne s veľkosťou vyrovnacích podielov na BSM. Povinnosťou odvolacieho súdu v zmysle

ustálenej rozhodovacej praxe bolo stanoviť skutočnú mieru úspechu v konaní, čiže zohľadniť, koľko
súd žalobcovi priznal zo žiadaného vyrovnacieho podielu, ďalej zohľadniť, že žalovaná žalobcovi pred
podaním žaloby, ale aj počas konania navrhovala vyplatiť len neprimerane nízky vyrovnací podiel (na
začiatku cca 10 000 eur), že žalovaná účelovo uvádzala údajné pasíva voči jej rodičom s cieľom znížiť
výšku vyrovnacieho podielu žalobcu, že žalovaná od rozvodu manželstva odmietala reálne a spravodlivé

vyporiadanie, predlžovala súdne konanie (obštrukcie), pričom spoločný majetok (rodinný dom) užívala,
avšak žalobca bol z užívania vylúčený. Pokiaľ by odvolací súd zhodnotil všetky uvedené skutočnosti,
mal by žalobcovi priznať právo na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu (výška trov
presahuje sumu 6 000 eur).

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila písomne, navrhla ho ako nedôvodné zmietnuť.
Rozhodnutia súdov nižších inštancií v časti náhrady trov konania považuje za vecne správne.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú

splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací
dôvod (§ 420 písm. f) CSP) zároveň aj dôvodné a rozhodnutie odvolacieho su´du je potrebne´ v
napadnutom rozsahu náhrady trov prvoinštančného konania zrusˇitˇ.

6. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu vady
v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (8Cdo/111/2019,
8Cdo/266/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

7. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra
ESĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná
odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria

A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
9.1. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný,t.j.jehorozhodnutiemusíbyťkonzistentnéajehoargumentymusiapodporiťpríslušnýzáver.Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.

ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
9.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

10. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej rozhodol o trovách

prvoinštančného konania, najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd nezohľadnil vyššie citované
východiská ochrany základných práv a slobôd dovolateľa, preto jeho prístup pri rozhodovaní o trovách
konania nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou

súčasťou civilného sporového konania a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom
ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51
ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu
ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla 2016 (§ 255
a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

11. Podľa dovolacieho súdu je potrebné rovnaké kvalitatívne kritériá ako na odôvodnenie meritórneho

rozhodnutia súdu, uplatňovať aj na rozhodnutie o náhrade trov konania, preto bolo povinnosťou
odvolacieho súdu aj v tejto časti svojho rozhodnutia jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnať sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
podstatné a právne významné, uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie o náhrade trov konania založil. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver, súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Odvolací súd na konkrétnu a
špecifickú odvolaciu argumentáciu žalobcu reagoval nedostatočne a rozporuplne, keď na jednej strane
vo všeobecnosti pripustil aplikáciu ust. § 255 CSP a teda aplikáciu zásady úspechu v spore, následne
citoval časť stanoviska NS Rc 42/1972, nijako však tieto všeobecné závery neaplikoval na prejednávaný

spor, s ohľadom na konkrétne odvolacie námietky žalobcu, ktorý sa vzhľadom na konkrétne okolnosti
sporudomáhaltoho,abybolažalovanáakoneúspešnástranasporuzaviazanánanáhradutrovkonania.
Povinnosťou odvolacieho súdu bolo po zohľadnení všetkých relevantných okolností predmetného sporu
určiť pomer úspechu a neúspechu strán a následne rozhodnúť o náhrade trov konania v zmysle § 255
CSP.

12. Je pritom potrebné vychádzať nielen z tej časti stanoviska NS Rc 42/1972, ktoré citoval odvolací
súd, podľa ktorého pokiaľ súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov v tom, ako
veľkého podielu sa im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu, že súdy
nie sú návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento postup

vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou jednoduchosťou, pričom nemožno prehliadnuť ani to, že
zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Je potrebné rovnako zohľadniť aj nasledujúcu
časť stanoviska NS Rc 42/1972, podľa ktorého nemožno však vylúčiť ani ten postup, kedy súdy pri
posudzovaní pomeru procesného úspechu oboch manželov prihliadnu podľa okolností konkrétnehoprípadu i k tomu, ako bola vyriešená otázka rozsahu a hodnoty BSM. Je preto potrebné vychádzať pri
rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto spore z princípu procesného úspechu v konaní a teda
posúdenie skutočného procesného úspechu či neúspechu každého zo strán sporu.

13. Dovolací súd zároveň poukazuje na aktuálny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022, ktorý dospel k záveru, že v rozhodnutí o náhrade trov konania v
spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nevyhnutné zvážiť výsledok sporu
z toho pohľadu, čo strany svojimi návrhmi obsiahnutými nielen v žalobe a vo vyjadrení, ale aj v

ich ďalších podaniach vrátane odvolaní žiadali. Pomer úspechu strán vo veci podľa § 255 Civilného
sporového poriadku so záverom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nemožno
zdôvodniť všeobecnými východiskami, podľa ktorých strany mali vo veci nešpecifikovaný čiastočný
úspech, ich podiely na spoločnom majetku sú rovnaké, spor neskončil podľa predstáv ani jednej strany
a vyporiadanie bolo v záujme oboch strán. Takáto argumentácia je mimo rámca zákonnej úpravy § 255
Civilného sporového poriadku, keďže nevyjadruje pomer úspechu strán vo veci, a preto je porušením

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (por. tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 54/2019-12).

14. Dovolací súd preto vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania konštatuje,
že právne závery odvolacieho súdu v tejto časti z vykonaných skutkových zistení nevyplývajú, zároveň

odvolací súd nebol vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, keď jeho rozhodnutie
nemožno považovať za konzistentné a z celkového hľadiska presvedčivé.

15. Vzhľadom na zistenie, že v časti náhrady trov konania došlo v konaní k procesným vadám podľa §
420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie

vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže
byť považované za správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie o náhrade trov konania uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil v takto
zrušenej časti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Povinnosťou odvolacieho súdu bude
opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, vychádzajúc pritom zo záverov právneho posúdenia veci

samej, ako aj z potreby náležitého zohľadnenia a vyhodnotenia všetkých relevantných skutočností,
ktoré majú vplyv na rozhodovanie o náhrade trov konania, s potrebou rozhodnutie náležite odôvodniť v
súlade s požiadavkami v zmysle § 220 a § 393 CSP. S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu v časti náhrady trov konania sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v
dovolaní namietanými vadami.

16. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak
vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách
pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.