Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206134
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120206134.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcov: v 1. rade REALITY PS s.r.o.,
so sídlom Vajanského 30, Prešov, IČO: 44 200 145, v 2. rade: PI Invest, s.r.o., so sídlom Vajanského 30,
Prešov, IČO: 44 200 536, obaja žalobcovia právne zastúpení: Advokátska kancelária VASIĽ & partners,
s.r.o.,sosídlomŽižkova4D,Košice,IČO:47240482,protižalovanému:MestoPrešov,sosídlomHlavná
73, Prešov, IČO: 00 327 646, právne zastúpenému: JUDr. Martin Staroň, advokát, so sídlom Hlavná 89,
Prešov, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 11C/46/2020-532 zo dňa 28.9.2022 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1. a 2. rade v
rozsahu 100 %, ktorí sú povinní nahradiť tieto trovy spoločne a nerozdielne s tým, že o výške týchto trov
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (súd prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd) rozhodol
tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2.Prvoinštančnýsúdtakrozhodolouplatnenomnárokužalobcuv1/radenazaplateniesumy824.316,68
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 23.5.2020 do zaplatenia a žalobcu v 2/ rade
na zaplatenie sumy 174.883,34 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 23.5.2020 do
zaplatenia. Žalobcovia si uplatnili podľa žaloby náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu územnej správy s poukazom na § 10 ods. 2 a § 14 ods. 1 tohto
zákona.Nesprávnyúradnýpostupspočívalvneodôvodnenýchprieťahochvkonaníovydanieúzemného

rozhodnutia a tiež prijatí uznesenia o zmenách územného plánu Mesta Prešov, zverejneného pod VZN
č. 5/2017.
Podľa žaloby žalobca v 2/ rade dňa 29.10.2014 inicioval územné konanie o vydanie územného
rozhodnutia o umiestnení stavby v rámci zamýšľaného investičného zámeru - bytovej výstavby v súlade
s vtedy platným územným plánom Mesta Prešov pod VZN č. 5/2013. Neskôr, a to dňa 23.11.2016
bolo prijaté VZN č. 12/2016, ktorým došlo k zmene územného plánu a pozemku žalobcu v 2/ rade
na využitie pre rekreáciu a šport. V dôsledku protestu prokurátora bolo následne toto VZN mestským

zastupiteľstvom zrušené, ale neskôr, dňa 28.6.2017 bolo prijaté ďalšie VZN č. 5/2017, ktoré je platné
aj naďalej. Žalobcovia vytýkali mestu Prešov, že oznámilo začatie územného konania až 2.10.2015,
po takmer roku od podania návrhu zo strany žalobcov. V tom čase spĺňalo všetky predpoklady pre
vydanieúzemnéhorozhodnutia,ktorýmbybolaumožnenárealizáciainvestičnéhozámeru-vybudovaniebytového komplexu. V Správnom poriadku, zákone č. 71/1967 Zb., v § 49 a nasl., je štandardná lehota
na vydanie rozhodnutia 30 dní od začiatku konania a v zvlášť zložitých prípadoch 60 dní. Ak nemožno
pre povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju príslušný odvolací orgán primerane predĺžiť.

Správny orgán nevydal v zákonnej lehote príslušné územné rozhodnutie a celková dĺžka konania bola
neúmerná. Správny orgán sa dopustil neodôvodnených prieťahov a bol nečinný. Mestské zastupiteľstvo
neskôr zmenilo územný plán mesta v ich neprospech, došlo k zmene funkčného využitia pozemkov
vo vlastníctve žalobcov, ktoré boli určené na bytovú výstavbu. Zmenou územného plánu boli parcely
zmenené na trávnatú plochu nepoužiteľnú pre investora. Preto sa žalobcovia domáhali náhrady škody

predstavujúcej zníženie hodnoty ich pozemkov po zmene územného plánu mesta, vychádzajúc zo
znaleckého posudku A. B. C. a A. D. E., ako rozdiel hodnoty sporných pozemkov pri využití na bytovú
výstavbu v sume 1.600.611,40 eur a pri využití na rekreáciu a šport v sume 704.000 eur. Jedná sa o
pozemky žalobcu v 1/ rade C-KN 3064/1, 3064/2, 3064/3, 3064/4, 3064/5, 2990/1, 9826/14 a žalobcu
v 2/ rade pod C-KN 2990/3. Žalobca si tak uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 824.316,68 eura
(1.473.611,40 mínus 649.294,72 eur) a žalobca v 2/ rade vo výške 71.960,62 eur (127.000 mínus

55.039,38). Žalobca v 2/ rade si uplatnil aj náhradu škody za náklady, ktoré vynaložil na územné konanie
vo výške 102.922,72 eur, čo preukázal faktúrami a potvrdeniami o úhrade správnych poplatkov.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca v 2/ rade už dňa 27.5.2009 podal návrh
na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby „Bytový súbor - Narcisová ulica Prešov“, okrem
iného aj na parcelách, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Dňa 7.7.2009 bolo vykonané ústne pojednávanie

s mnohými účastníkmi územného konania, ktorí na ňom vzniesli svoje námietky. Dňa 2.9.2009 stavebný
úrad vyzval žalobcu v 2. rade na doplnenie jeho návrhu o konkrétne podklady. Listom z 22.11.2010
žalobca v 2. rade požiadal o predĺženie lehoty na doplnenie návrhu. Vzhľadom na prebiehajúci súdny
spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k parcele C-KN 2990/1 v konaní pod
sp. zn. 29C/282/2008, stavebný úrad územné konanie prerušil do ukončenia tohto konania a neskôr

vydal územné rozhodnutie pre spomínanú stavbu dňa 3.3.2010 pod č. B/12934/2009-Tu. V dôsledku
odvolania ďalších účastníkov konania Krajský stavebný úrad zrušil napadnuté uznesenie. Vytýčené
bolo pojednávanie dňa 17.2.2011, na ktorom bola vznesená námietka zaujatosti voči pracovníkovi
stavebného úradu a po jej zamietnutí sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9.6.2011. Stavebný úrad opäť
vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, voči ktorému sa odvolal účastník stavebného konania F. F. C..

Krajský stavebný úrad jeho odvolanie zamietol. Toto rozhodnutie bolo v rámci správnej žaloby F. F.
C. zrušené Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1S/19/2012 dňa 23.4.2014. V tomto konaní F. C.
poukázal na netransparentný proces schválenia zmeny územného plánu v roku 2007. Taktiež bol pred
Krajským súdom v Prešove vypočutý A. G. H. z odboru hlavného architekta Mesta Prešov, ktorý uznal,
že v spomínanom zozname zmien územného plánu bola lokalita č. 30 zapísaná divne. Zdôraznil však,

že zmena územného plánu z roku 2007 bola platná. K zrušeniu napadnutého rozhodnutia Krajského
stavebného úradu zo strany Krajského súdu v Prešove došlo z procesných dôvodov. Krajskému
stavebnému úradu boli doručené aj námietky občanov k územnému konaniu, ktorí odmietli zámer
výstavby a podporili petíciu z 15.5.2007.
V čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia boli parcely C-KN 3061/1, 3064/2, 30364/3,

3064/4, 6064/5 a 2990/3 určené ako obytné plochy bytových domov, a to od 4.4.2008 do 14.12.2016
v dôsledku VZN Mesta Prešov č. 168/2008. Pred 4.4.2008 mali v územnom pláne charakter plochy
občianskej vybavenosti podľa VZN č. 140/2005. K zmene územného plánu došlo VZN č. 12/2016 s
účinnosťou od 14.12.2016. Vtedy bolo využitie týchto pozemkov zmenené na rekreáciu a šport. To sa
nezmenilo ani ďalším VZN Mesta Prešov č. 5/2017 a aktuálne ani VZN č. 5/2018.

V dôsledku protestu prokurátora VZN č. 12/2016 bolo zrušené, a to všeobecne záväzným nariadením
č. 4/2017. Tým istým dňom nadobudlo účinnosť nové VZN č. 5/2017, ktoré zrušené nebolo a v zmysle
ktorého parcely boli určené na rekreáciu a šport. Takýto stav trvá doposiaľ.
Čo sa týka parciel č. C-KN 2990/1 a 9826/14, tieto sú doposiaľ evidované ako obytné plochy rodinných
domov. Prvoinštančný súd zistil, že všetky parcely, ktoré tvoria predmet sporu, sú v súčasnosti vo

vlastníctve žalobcu v 1/ rade. Prvoinštančný súd vyhotovil genézu nadobudnutia vlastníckeho práva
žalobcu v 1/ rade a poukázal na skutočnosť, že u oboch žalobcov, podľa výpisu z Obchodného registra,
je jediným spoločníkom a konateľom tá istá osoba - I. J..

3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade je potrebné rozlíšiť uplatnený nárok na

náhradu škody vo vzťahu k prieťahom stavebného úradu ako orgánu obce v súvislosti s nevydaním
územného rozhodnutia o umiestnení stavby, od nároku na náhradu škody uplatnenému kvôli zmene
územného plánu mesta Prešov, ktoré realizovalo mestské zastupiteľstvo. V prvom prípade by išlo
o nečinnosť stavebného úradu teda žalovaného, ktorý však vykonáva tzv. prenesenú pôsobnosťštátnej správy. Jedná sa teda o výkon štátnej moci, ktorú realizuje štát prostredníctvom územného
samosprávneho orgánu, a teda nepochybne v takom prípade za škodu spôsobenú takouto činnosťou
nezodpovedá jednotka územnej samosprávy (obec), ale štát (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR

25Cdo 1457/05 z 29.8.2006). Z § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, obec zodpovedá len za škodu spôsobenú jej orgánmi pri výkone samosprávy.
Ak však ide o výkon verejnej moci zodpovedá za škodu štát. O výkon verejnej moci ide aj v prípade
orgánu územnej samosprávy, ktorému zákon zveril výkon verejnej moci (ako to je v prípade činnosti
stavebného úradu). Výkonom verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (§ 2
citovaného zákona). U obcí je teda potrebné rozlišovať samostatnú a prenesenú pôsobnosť.

4. Súd prvej inštancie v predmetnej veci už raz rozhodol, a to rozsudkom č.k. 11C/46/2020-446 zo dňa
12.5.2021 tak, že žalobu zamietol, keďže dospel k záveru, že neboli splnené základné predpoklady pre
priznanie nároku, nakoľko nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, ani nesprávnemu úradnému postupu

žalovaného v súvislosti so zmenou územného plánu a ani k vzniku škody žalobcov, ktorá by bola
v príčinnej súvislosti so zmenou územného plánu. V dôsledku odvolania žalobcov Krajský súd v
Prešove uznesením č.k. 17Co/29/2021-519 zo dňa 9.6.2022 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nezaoberal tým,
či bola splnená podmienka na riadne uspokojenie nároku, a to jeho predbežné prerokovanie, a preto

napadnuté rozhodnutie je predčasné. Uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie z listín, ktoré
sa nachádzajú v spise ako prílohy k žalobe za účelom posúdenia skutkových tvrdení uvedených v
predbežnomprerokovanínárokuajehoporovnaniasnárokomuplatnenýmžalobou.Odvolacísúdpritom
vo svojom rozhodnutí už vyhodnotil spomínanú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody tak, že svoj nárok žalobcovia uplatnili voči žalovanému v dôsledku prieťahov s vydaním územného

rozhodnutia. Skonštatoval, že zmena VZN, ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech
realizácie investičného zámeru žalobcov v predbežnom prerokovaní nároku bol len dôsledok plynutia
času v dôsledku neprimeraných prieťahov v konaní a jasne uviedol, že to nebol samotný dôvod,
pre ktorý žalobcovia uplatnili náhradu škody. Súd prvej inštancie vyjadril jednoznačný súhlas s týmto
vyhodnotením žiadosti o predbežnom prerokovaní, v ktorej žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody

za prieťahy stavebného úradu pri vydaní územného rozhodnutia, pričom ako vyplýva z § 16 ods. 4 vety
druhej zákona č. 514/2003 Z.z., žalobou na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu
nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.

5. V danom prípade aj podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia v žiadosti o predbežné prerokovanie

ako skutkovú okolnosť, ktorá im spôsobila škodu, uviedli len prieťahy pri vydaní územného rozhodnutia
a nedomáhali sa náhrady škody z dôvodu zmeny územného plánu, čo síce uviedli v spomínanej žiadosti,
alelenakodôsledokneprimeranýchprieťahovstavebnéhoúradu,čonapokonviedlokzmeneúzemného
plánu. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobcovia nepreukázali splnenie základnej podmienky nároku
na náhradu škody z dôvodu zmeny územného plánu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnenej v súdnom

konaní predstavujúcej žiadosť o predbežné prerokovanie tohto nároku v zmysle § 16 ods. 4 citovaného
zákona. Nesplnenie tejto podmienky súdy považujú za dôvod pre zamietnutie žaloby, viď napr. rozsudok
Krajského súdu Banská Bystrica 14Co/217/2019 zo dňa 13.10.2020 alebo Krajského súdu v Košiciach
1Co/391/2015 zo dňa 30.9.2015. Vzhľadom na tento právny záver súd prvej inštancie žalobu opätovne
zamietol. Zároveň však zotrval aj na dôvodoch predchádzajúceho zamietajúceho rozsudku, teda, že má

za to, že nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, a
to nezákonné rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup žalovaného a vznik škody.

6. Prvoinštančný súd uviedol, že zmena územného plánu Mesta Prešov vo forme všeobecne záväzného
nariadenia (VZN) nemôže predstavovať nezákonné rozhodnutie, lebo sa nejedná o rozhodnutie orgánu

samosprávy. Ide o právnu normu, tzv. normatívny právny akt, ktorý je všeobecne záväzný a je výsledkom
normotvorby mestského zastupiteľstva. Ide o právomoc, ktorá mestám a obciam svedčí priamo z Ústavy
SR (článok 68, článok 71 ods. 2). Schválenie územného plánu predstavuje realizáciu práva obce
(žalovaného), ktorú nemožno súčasne vnímať ako protiprávne konanie. V tejto súvislosti súd poukázal
aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Sžo 53/16 z 20.9.2017, ktorý riešil prípad,

keď došlo k zmene územného plánu mesta počas už začatého územného, resp. stavebného konania.
Najvyšší súd vyslovil názor, že územný plán prijatý vo forme VZN sa od svojej účinnosti musí aplikovať aj
na právoplatne neskončené konania. Nastávajú tak účinky nepravej retroaktivity, pokiaľ sám neustanovívýnimky zo svojej aplikovateľnosti. S týmto názorom súhlasil aj Ústavný súd SR v uznesení II. US 280/18
zo dňa 13.6.2018.

7. Podľa názoru prvoinštančného súdu, sa v súvislosti so zmenou územného plánu zo strany
žalovaného, nemôže jednať o jeho nesprávny úradný postup. Pokiaľ žalovaný rozhodol v rámci svojej
kompetencie o zmene územného plánu, nie je to možné považovať za nezákonný zásah do práv
žalobcov, keďže išlo o výkon jeho práva. Stavebný zákon upravuje proces prijímania územného plánu,
v rámci ktorého dochádza k stretu mnohých, často protichodných záujmov vlastníkov pozemku, obce,

developerov, ochrany prírody a pod.. Aj keď žalobcovia niektoré (nie všetky) pozemky nadobudli v čase,
keď boli určené na výstavbu územným plánom, nemohli byť presvedčení o tom, že k zmene územného
plánu nemôže dôjsť, zvlášť ak rozhodnutie o ich zástavbe sa stretlo s veľkou nevôľou verejnosti, ktorá
podávala proti tomuto zámeru opakovane petície a jednu z nich ešte pred spornou zmenou územného
plánu, ktorá bola uskutočnená v prospech žalobcov a napokon toto presvedčenie nemohli mať ani kvôli
právnej úprave - stavebnému zákonu, ktorý zmenu územného plánu pripúšťa. Vlastnícke právo nie je

absolútne, keďže je ho možné podľa zákona obmedziť, či dokonca aj vyvlastniť. Žalobcovia si mali
byť vedomí rizika spočívajúceho v zmene územného plánu, a preto nie je možné prijať záver ani o
ochraneichlegitímnehoočakávania.ToutoproblematikousazaoberalajÚstavnýsúdSRvnálezePL.US
10/04 zo dňa 6.2.2008, ktorý sa síce týkal iného charakteru sporu, ale podľa jeho záverov o zásah do
legitímneho očakávania zo strany verejnej moci, ktorý by bol v rozpore s článkom 1 Ústavy SR, nejde,

ak bol proporcionálny vzhľadom na verejný záujem. V tomto prípade verejný záujem vyplynul z prejavov
nespokojnosti občanov mesta s plánovanou výstavbou zo strany žalobcov a z ich snahy o zachovanie
pozemkov na rekreáciu a šport. Pri hodnotení tejto otázky nie sú bez významu ani pochybnosti v
procese schvaľovania zmeny územného plánu z roku 2008, teda v prospech žalobcov, a to vzhľadom
na skutočnosť, že na jeho prerokovanie bol na mestské zastupiteľstvo predložený zoznam až 66 lokalít,

teda veľký počet a navyše v ňom zavádzajúcim spôsobom bola označená sporná lokalita, pod č. 30.
Nebola totiž označená ako ulica K., ktorej sa zmena týkala, ale nie dostatočne a určito bola uvedená ako
lokalita južne od garáží na ulici D., čo súd prvej inštancie považuje za veľmi zavádzajúce, pričom aj sám
bývalý hlavný architekt mesta Prešov v spore vedenom Krajským súdom v Prešove (sp. zn. 1S 19/2012)
uznal, že lokalita bola označená divne a jej označenie vysvetliť nevedel. Spomínaná zmena územného

plánu sa pritom realizovala v čase, keď už bola známa petícia občanov proti výstavbe z 15.5.2007 a bolo
známe aj to, že mestský výbor príslušnej časti mesta nedal k zmene súhlas. Tieto okolnosti vyvolávajú
podozrenia o legitimite a správnosti postupu pri schválení zmeny územného plánu v roku 2008. Súd
prvej inštancie poukázal tiež na to, že prvé pozemky nadobudol konateľ a jediný spoločník žalobcov v
dražbe v roku 2006 v čase, keď podľa znaleckého posudku vypracovaného v exekučnom konaní nebolo

možné pozemky využiť na bytovú výstavbu. Návrh na územné rozhodnutie bol síce podaný v čase už
zmeneného územného plánu, ale to napriek tomu, že žalobcom bola známa nespokojnosť občanov
bývajúcich v danej lokalite, ktorí v roku 2007 spísali petíciu proti bytovej výstavbe a napriek tomu žalobca
v1.radekupovalnásledneďalšiepozemkyaniektoréajvčase,keďmuboliznámeajnámietky,ktoréboli
vypracované k územnému konaniu. Taktiež zo stanoviska útvaru hlavného architekta zo dňa 21.5.2007

adresovaného I. J., v súvislosti s jeho zámerom výstavby bytových domov, vyplynulo, že žalobcovia boli
informovaní o tom, že k tomuto zámeru zaujal výbor mestskej časti 3 záporné stanovisko. Všetky tieto
skutočnosti popierajú právo žalobcov na ochranu ich legitímneho očakávania v to, že nedôjde k zmene
územného plánu a zároveň svedčia o ich cieľavedomom a nekompromisnom a zároveň riskantnom
postupe, keď napriek nesúhlasu verejnosti a príslušného výboru mestskej časti s plánovanou výstavbou,

pokračovali v skupovaní pozemkov. Pokiaľ sa napriek týmto skutočnostiam rozhodli pre risk a kúpili
ďalšie pozemky, nemôže za tento ich riskantný postup zodpovedať Mesto Prešov. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal aj na úvahy vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 30Cdo
3079/16 zo dňa 11.9.2018, v rámci ktorého žalobkyňa neúspešne uplatnila nárok na náhradu škody
voči mestu v dôsledku zrušenia územného plánu správnym súdom a tým nemožnosti realizácie jej

investičného zámeru. Najvyšší súd uviedol, že žalobkyňa si musela byť vedomá limitov svojej dobrej
viery v správnosť územného plánu a bolo na nej, aby tomu prispôsobila svoj postup pri realizácii svojho
podnikateľského zámeru, ktorého súčasťou nutne bolo množstvo rizík vrátane toho, že žalobkyni sa
z rôznych príčin nepodarí dosiahnuť úradné povolenie pre realizáciu zamýšľanej stavby a medzi tieto
príčiny bolo nutné zahrnúť aj možnosť zrušenia územného plánu. Ohľadom právneho posúdenia tohto

nároku súd prvej inštancie uviedol, že ak by akákoľvek zmena územného plánu mala byť v rozpore
s požiadavkou ochrany legitímneho očakávania, obce by mali obavy z realizácie svojho zákonného
práva meniť územný plán, čo nepovažuje za správne a navyše bolo by to v rozpore so zákonom aj
právomocami obce.8. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali ani vznik škody, ktorú
zdôvodňovali znížením hodnoty sporných pozemkov v dôsledku zmeny územného plánu. Škoda je buď

skutočná alebo ušlý zisk, pričom v tomto prípade žalobcovia uplatnili tzv. skutočnú škodu. Žalobca v
2.rade však žiadny pozemok v súčasnosti nevlastní a žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikla
nejaká škoda, keď parcelu č CKN 2990/3, ktorú pôvodne vlastnil, odpredal žalobcovi v 1.rade. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie opätovne poukázal na personálne prepojenie oboch spoločností, teda
žalobcov, ktorých jediným majiteľom je tá istá fyzická osoba. V súčasnosti spomínaný pozemok vlastní

žalobca v 1.rade na základe kúpnej zmluvy V 1680/19.

9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že za škodu nie je možné považovať rozdiel hodnoty
pozemkov určených na výstavbu a pozemkov označených ako trávnatá plocha, keďže to možno
považovať za niečo imaginárne, a nie za skutočnú škodu. O škodu by išlo, ak by sa znížila hodnota
pozemkov v dôsledku zmeny územného plánu v porovnaní s kúpnou cenou, ktorú žalobca zaplatil za

kupovaný pozemok. Žalobca v 1. rade totiž stále pozemky vlastní, škoda by preto mala predstavovať
to, o čo sa reálne znížil jeho majetok. Parcelu č. 2990/3 žalobca v 1.rade kúpil od obvodného úradu
v roku 2009 za 8.960 eur (neskôr ju v krátkom čase od neho kúpil žalobca v 2.rade za 50.095 eur a
od neho ju znovu kúpil v roku 2019 žalobca v 1.rade), pričom podľa znaleckého posudku A. C., má
však ako trávnatá plocha, vyššiu hodnotu, a to 55.039 eur. Taktiež pokiaľ ide o parcely CKN 2990/1 a

CKN 9826/14, tak žalobca v 1.rade ich kupoval v roku 2010 za 29.895 eur a podľa znalca, ako trávnatá
plocha, majú hodnotu 39.813 eur. Navyše však vo vzťahu k týmto parcelám nedošlo k zmene územného
plánu, pretože tie sú nepretržite, teda tak v minulosti ako aj v súčasnosti, určené na výstavbu rodinných
domov, takže vo vzťahu k týmto parcelám absentuje základný predpoklad uplatneného nároku, nakoľko
ohľadom ich funkčného využitia nedošlo k zmene územného plánu. Preto nepochybne vo vzťahu k nim

nie je daný ani základ nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o parcely CKN 3064/1, 3064/2, 3064/3,
3064/4 a 3064/5 tie nadobudol jediný spoločník žalobcov v roku 2006, teda v čase, keď neboli určené na
výstavbu, ale na šport, tak ako sú určené aj aktuálnym územným plánom, preto nie je možné uvažovať
o zníženej hodnote pozemkov, ktorú je potrebné porovnať so stavom v čase, keď boli nadobudnuté.
Pri týchto parcelách sa teda ich charakter v porovnaní so stavom v roku 2006, čo sa týka funkčného

využitia, nezmenil.

10. Súd prvej inštancie preto vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v
spore v celom rozsahu úspešný a preto mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči neúspešným

žalobcom, keďže nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

11. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia v celom rozsahu odvolanie z

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Žalobcovia citovali z rozhodnutia odvolacieho súdu
zo dňa 9.6.2022 s poukazom na skutkové vady a spornú argumentáciu súdu prvej inštancie. Taktiež
citovali z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, konkrétne z bodov 44 a 45 odôvodnenia,
z ktorých vyplýva, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí skonštatoval, že zmena VZN,
ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech realizácie investičného zámeru žalobcov v

predbežnom prerokovaní nároku bol len dôsledok plynutia času v dôsledku neprimeraných prieťahov
v konaní a s poukazom na ust. § 16 ods. 4 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z. žalobou na súde
môže poškodený (žalobcovia) požadovať úhradu len v rozsahu nároku a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. V danom prípade podľa názoru súdu žalobcovia v žiadosti o predbežné prerokovanie
ako skutkovú okolnosť, ktorá im spôsobila škodu, uviedli len prieťahy pri vydaní územného rozhodnutia

a nedomáhali sa náhrady škody z dôvodu zmeny územného plánu, čo síce uviedli v spomínanej žiadosti,
ale len ako dôsledok neprimeraných prieťahov na stavebnom úrade, ktoré napokon viedli k zmene
územného plánu.

12. Žalobcovia v odvolaní vyjadrili nesúhlas s vyššie uvedenými skutkovými závermi a tieto považujú

za nesprávne. Poukázali aj na to, že už v rámci záverečnej reči na pojednávaní dňa 28.9.2022
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že ako dôvody, pre ktoré im vznikla škoda, uvádzali
v žiadosti o predbežné prerokovanie tak prieťahy v územnom konaní, ako aj zmenu územného plánu.
Poukázali na to, že v žiadosti o predbežné prerokovanie skutkovo opisujú nielen prieťahy v konaní,ale aj nezákonné VZN, ktorým žalovaný menil územný plán, pričom z dôvodu zmeny územného
plánu, v súvislosti s vyhláseným funkčným využitím, došlo k výraznému zníženiu hodnoty predmetných
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov. Uviedli, že v žiadosti sa vyjadrili tak, že za závažnú považujú aj tú

skutočnosť, že samotné mesto Prešov (hoci konajúce iným orgánom, a to mestským zastupiteľstvom),
rozhodlo o zmene VZN, pričom to bolo to isté mesto Prešov (konajúce ako stavebný úrad), ktoré svojimi
prieťahmi v územnom konaní zmarilo investičný zámer a znehodnotilo pozemky vo vlastníctve klientov.
Žalobcovia taktiež poukázali na to, že v žiadosti uviedli, že mesto Prešov z doteraz bližšie nezistených
príčin, nekonalo v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku čoho nadobudlo účinnosť nové VZN, ktorým

došlo k zmene územného plánu, a to v neprospech realizácie investičného zámeru žalobcov.
Žalobcovia teda považujú za nespochybniteľné to, že dôvody, pre ktoré došlo k zníženiu hodnoty
(znehodnoteniu) pozemkov sú:
-zmena územného plánu a
-prieťahy v územnom konaní.
Neobstojí teda výklad prezentovaný súdom prvej inštancie, že v celej žiadosti o predbežné prerokovanie

je zmena územného plánu opisovaná iba ako následok plynutia času, o čom svedčia slovné spojenia
uvedené v žiadosti, podľa ktorých:
1. k výraznému zníženiu hodnoty predmetných nehnuteľností vo vlastníctve klienta došlo z dôvodu
zmeny územného plánu v súvislosti s vyhláseným funkčným využitím (prvý odsek na str. 5 Žiadosti o PP)
a

2. o zmene VZN rozhodlo to isté Mesto Prešov, ktoré svojimi prieťahmi v územnom konaní zmarilo
investičný zámer a znehodnotilo pozemky vo vlastníctve klientov (druhý odsek na str. 5 Žiadosti o PP),
teda podľa bodov 1 a 2 je dostatočne zrejmé, že žalobcovia už žiadosti o predbežné prerokovanie
označili ako dôvod, pre ktorý došlo k zníženiu hodnoty ich nehnuteľností tak zmenu územného plánu,
ako aj prieťahy v konaní

3. Pričom žalobcovia poukazovali na to, že žalovaný sa týchto konaní dopustil konajúc prostredníctvom
mestského zastupiteľstva (pri zmene územného plánu) a zároveň konajúc prostredníctvom stavebného
úradu (pri prieťahoch v územnom konaní).
4. Navyše k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného malo dôjsť postupom opísaným v úvode
Žiadosti o PP, pričom v úvode žiadosti sú presne popísané jednotlivé VZN o zmenách územného plánu,

pričom tieto VZN sú žalobcami označené ako VZN prijaté v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona
č. 50/1976 Zb. Stavebný zákon.

13. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nestanovuje žiadne formálne náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody podľa § 15 a § 16 tohto zákona. Každú žiadosť je potrebné posudzovať podľa
jej obsahu, pričom iba skutočnosť, že žalobcovia okrem uvedenia dôvodov (titulov) pre náhradu škody
spomínajú zmenu VZN aj v časovej následnosti, nemôže byť dôvodom pre odmietnutie či opomenutie
časti týchto titulov na náhradu škody. Toto však, ako už žalobcovia vyššie uviedli, nie je ich prípad,
nakoľko ako titul pre náhradu škody uviedli výslovne aj zmenu územného plánu.

Žalobcovia v odvolaní poukázali taktiež na nesprávny procesný postup a arbitrárne odôvodnenie
zásadnej otázky, nakoľko celá skutková argumentácia súdu prvej inštancie k tejto otázke je založená na
tom, že v žiadosti o predbežné prerokovanie absentuje uvedenie zmeny územného plánu ako dôvod,
pre ktorý si žalobcovia uplatňujú náhradu škody. Z vyššie uvedeného, najmä z prvého odseku na strane
5 žiadosti je zrejmé, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je v priamom rozpore s realitou. Súd prvej

inštancie teda túto kľúčovú otázku odôvodnil arbitrárne, v príkrom rozpore s obsahom spisu (konkrétne
s textom na strane 5 žiadosti o predbežné prerokovanie). Preto žalobcovia nemôžu dostatočne a
primerane reagovať, ani sa procesne brániť, pokiaľ súd prvej inštancie nezodpovedal tú zásadnú otázku,
prečo napriek textu v prvom odseku na strane 5 žiadosti o predbežné prerokovanie, dospel k záveru,
že údajne v tejto žiadosti nie je ako dôvod pre náhradu škody uvedená aj zmena územného plánu, ale

údajne sú to len prieťahy v územnom konaní.
14. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie veci, keď svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že zmena územného plánu, schválená vo forme všeobecne záväzného nariadenia,
nemôže predstavovať nezákonné rozhodnutie, lebo sa nejedná o rozhodnutie orgánu samosprávy.
Podľa súdu prvej inštancie ide o právnu normu, tzv. normatívny právny akt, ktorý je všeobecne záväzný

a je výsledkom normotvorby mestského zastupiteľstva. Teda v danom prípade sa jedná o výkon jeho
právomoci. K tomuto konštatovaniu žalobcovia uviedli, že ani výkon právomoci v právnom štáte nie
je bezhraničný a ničím obmedzený. Uviedli, že prijatá zmena územného plánu nesledovala ochranu
žiadneho verejného záujmu, išlo o cielené poškodenie žalobcov z dôvodu požiadavky pár obyvateľovulice K. v Prešove, kde sa mala stavba realizovať. Poukázali na to, že doktrínu legitímneho očakávania
je nutné vykladať iným spôsobom, ako to urobil súd prvej inštancie v bode 47 odôvodnenia svojho
rozhodnutia, keďže táto doktrína chráni a má chrániť legitímne záujmy občanov štátu, a teda tak fyzické,

akoajprávnickéhoosoby.Pričomotoviacmusíuvedenéplatiť,akjesižalovanývedomýprebiehajúceho
územného konania, vedeného na základe platného územného plánu a zmenu tohto územného plánu
chce prijať len z dôvodu petícií a nespokojnosti malej časti obyvateľov mesta Prešov. Teda v tomto
prípade nešlo o zmenu územného plánu z dôvodu objektívnych skutočností, čo by bolo pochopiteľné, ale
k zmene v neprospech žalobcov došlo z dôvodov subjektívnych, teda z dôvodu, aby mesto Prešov vyšlo

v ústrety pár obyvateľom danej lokality v neprospech žalobcov. Žalobcovia poukázali na to, že v zmysle
platnej judikatúry Slovenskej republiky sú legitímne očakávania garanciou čitateľnosti správania sa
orgánov verejnej moci a ochranou súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do
ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku spoliehali. Žalobcovia poukázali na to, že
náhlou zmenou pravidiel dochádza k porušeniu legitímnych očakávaní, ktoré sú založené na dôvere
občanov v právo a právny poriadok. Platí taktiež zásada zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov

verejnej moci, ako je v danom prípade zmena územného plánu.

15. Žalobcovia citovali z bodu 46 odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na rozhodnutie NS
SR 3Sžo/53/2016 z 20.9.2017 a rozhodnutie ÚS SR II.ÚS 280/2018 z 13.6.2018, z ktorých vyplýva,
že územný plán prijatý vo forme VZN je možné meniť aj počas už začatého, resp. už stavebného

konania, ktoré nie sú právoplatne skončené, pričom tak nastávajú účinky nepravej retroaktivity, pokiaľ
sám neustanoví výnimky zo svojej aplikovateľnosti. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na vyjadrenie
sudcu Najvyššieho súdu SR JUDr. Ivana Rumanu, ktorý v rámci školenia v danej oblasti poukázal na to,
že daný postup je, podľa jeho názoru, právne možný, ak nie je osvedčené, že by išlo o účelovú zmenu
územného plánu, prípadne zneužitie práva stavebným úradom. Žalobcovia majú za to, že v danom

prípade neexistovali žiadne objektívne dôvody pre zmenu územného plánu, iba dôvody subjektívne,
ktoré spočívajú v tom, že žalovaný chcel vyjsť v ústrety pár obyvateľom danej lokality a rozhodol sa
zabrániť výstavbe jedine účelovo.

16. K vzniku škody žalobcovia poukázali na to, že konaním žalovaného, prijatím uznesenia o zmenách

územného plánu mesta Prešov VZN č. 5/2017 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pričom podľa
žalobcov sa jedná o účelovú a úmyselnú zmenu územného plánu a titulom znehodnotenia pozemkov
vznikla žalobcom škoda, ktorá predstavuje rozdiel hodnoty pozemkov pred zmenou územného plánu
a po zmene územného plánu. Žalobcovi v 2/ rade vznikla taktiež škoda titulom vynaložených nákladov
na územné konanie, v ktorom došlo k neodôvodneným prieťahom a následnému zmareniu vydaného

územného rozhodnutia vo výške spolu 102.922,72 eura, čo bolo preukázané doloženými faktúrami.
Pokiaľ ide o minimálne túto škodu, tak táto bola riadne preukázané, k čomu sa súd prvej inštancie
v danom rozsudku vôbec nevyjadril.

17. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1/ rade sumu 824.316,68
eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 23.5.2020 do zaplatenia a žalobcovi v 2/ rade sumu
174.883,34euraspolus5%-nýmúrokomzomeškaniaod23.5.2020dozaplatenia,akoajnahradiťtrovy
konania v rozsahu 100 %. Alternatívne žalobcovia navrhli, že pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru,
že napriek § 390 CSP nie je možné, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, aby tento rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny, vychádzajúci zo správne a dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho
posúdenia veci. Odvolacie dôvody namietané žalobcovi nie sú dané. Súd prvej inštancie neznemožnil

žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva, na základe vykonaných dôkazov nedospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Pokiaľ žalobcovia namietali skutkové vady, tak v tomto ohľade bol po zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu podstatný právny názor vyslovený v tomto uznesení. Odvolací súd jednoznačne uviedol, že

zo žaloby vyplýva, že žalobcovia si uplatňujú nárok jednak z dôvodov prieťahu v správnom konaní
a jednak z dôvodu zmeny VZN. Odvolací súd v bode 13 svojho odôvodnenia konštatoval: „Z obsahu
predbežného prerokovania nároku vyplýva, že žalobcovia uplatnili predbežné prerokovanie nároku so
žalovaným z dôvodu nesprávneho úradného postupu, keď žalovaný nevydal rozhodnutie v zákonomstanovenej lehote, teda keď svoj nárok si uplatnili v dôsledku prieťahov. Zmena VZN, ktorým došlo
k zmene územného plánu v neprospech realizácie investičného zámeru žalobcov v predbežnom
prerokovaní nároku, bol len dôsledok plynutia času v dôsledku neprimeraných prieťahov v konaní. Nebol

to samostatný dôvod, pre ktorý si žalobcovia uplatnili náhradu škody.“
Práve tento záväzný názor je podstatný z hľadiska právneho posúdenia, nakoľko samotný odvolací súd
vyhodnotil, že nie je daný súlad medzi žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
asamotnoužalobou,resp.skutkovýmidôvodmivžalobe,nakoľkovžiadostiopredbežnéprerokovaniesi
žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody z titulu prieťahov v územnom konaní a žalobu už odôvodnili

skutkovými tvrdeniami, že došlo k zmene územného plánu a že zmenou územného plánu spôsobil
žalovaný ako jednotka územnej samosprávy škodu žalobcom, pričom sám odvolací súd vyhodnotil,
že zmena VZN o územnom pláne nebol samostatný dôvod, pre ktorý si žalobcovia uplatnili nárok na
náhradu škody v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Vzhľadom na to, že podľa bodu 15. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, úlohou prvoinštančného
súdu malo byť len oboznámenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z čl. 65

súdneho spisu, čo prvoinštančný súd na pojednávaní dňa 28.9.2022 aj vykonal, čo je zrejmé z obsahu
zápisnice o pojednávaní a následne žalobu opätovne zamietol, keďže bol viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, a teda nemal inú možnosť ako žalobu opätovne zamietnuť. Bez právneho významu
sú tak tvrdenia žalobcov, týkajúce sa posúdenia žiadosti o predbežné prerokovanie, nakoľko túto žiadosť
a jej obsah posúdil samotný odvolací súd, ktorý konštatoval, že žiadosť nie je v súlade so žalobnými

skutkovými dôvodmi, teda že v žiadosti žiadali žalobcovia náhradu škody z iných dôvodov, ako v podanej
žalobe. Preto sú akékoľvek odvolacie námietky žalobcov právne irelevantné, nakoľko prvoinštančný
súd rozhodol, súc viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. Žalovaný uviedol, že súd
prvej inštancie ani nemusel zodpovedať otázku prečo napriek textu v prvom odseku na strane 5 žiadosti
o predbežné prerokovanie dospel k záveru, že v žiadosti nie je uvedená zmena územného plánu ako

dôvod na náhradu škody, nakoľko tento záver prijal samotný odvolací súd.

19. K žalobcami namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že záver súdu
prvej inštancie o tom, že zmena územného plánu vo forme VZN nie je rozhodnutím orgánu samosprávy,
ale jedná sa o právnu normu, tzv. normatívny právny akt, ktorý je všeobecne záväzný a je výsledkom

normotvorby mestského zastupiteľstva, je právne správny, nakoľko sa opiera o judikatúru citovanú
súdom prvej inštancie, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Sžo/53/2016 z 20.9.2017, ktorý riešil
prípad, keď došlo k zmene územného plánu mesta počas už začatého územného, resp. stavebného
konania. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že v súvislosti so zmenou územného plánu
nemôže ísť o nesprávny úradný postup, nakoľko nie je možné považovať za nezákonný zásah do práv

žalobcov to, že žalovaný v rámci svojej kompetencie rozhodol o zmene územného plánu, keďže išlo
o výkon práva žalovaného. Rovnako sa žalovaný stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že aj
keď žalobcovia nadobudli niektoré pozemky v čase, keď boli určené na výstavbu územným plánom,
nemohli byť presvedčení o tom, že k zmene územného plánu nemôže dôjsť, zvlášť, ak rozhodnutie
o ich zástavbe sa stretlo k veľkou nevôľou verejnosti, ktorá podávala proti tomuto zámeru opakovane

petície a jednu z nich ešte pred spornou zmenou územného plánu. Žalovaný poukázal na to, že prvá
petícia občanov ul. Narcisovej bola z roku 1999, kedy sa o výstavbe nízkopodlažných bytových domov,
resp. o investičnom zámere žalobcov vôbec nevedelo, avšak odvtedy verejnosť a občania priľahlých
ulíc, vrátane Gymnázia F. L. M., namietali petíciou, aby došlo k zachovaniu druhu pozemku v rámci
územného plánu ako pozemku určeného na športové účely (športovisko), a aby nedošlo k jeho zmene

v rámci územného plánu na pozemok určený na výstavbu bytových domov. S poukazom na uvedené
si museli byť žalobcovia vedomí toho, že pokiaľ je tu nevôľa občanov už pre zmenu pozemkov pred
schválením územného plánu mesta Prešov v prospech žalobcov tak, že následkom toho môže dôjsť
k spätnej zmene územného plánu. Žalovaný preto absolútne súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že
žalobcovia si mali byť vedomí rizika spočívajúceho v zmene územného plánu, a preto nie je možné prijať

anizáveroochraneichlegitímnehoočakávania.RovnakojesprávnyajodkaznarozsudokNSČRsp.zn.
30Cdo/3079/2016 z 11.9.1998, z ktorého vyplýva, že pokiaľ by akákoľvek zmena územného plánu mala
byť v rozpore s požiadavkou ochrany legitímneho očakávania, tak by obce mali obavy z realizácie svojho
zákonného práva meniť územný plán, čo by bolo v rozpore so zákonom a právomocami obce. Žalovaný
poukázal na to, že proces územného plánovania, vytvárania, ako aj schvaľovania územného plánu

mesta Prešov je originálnou samosprávnou kompetenciou (právomocou mesta Prešov ako jednotky
územnej samosprávy) a vo fáze územného plánovania nejde o prenesený výkon štátnej správy, ale
o výkon územnej samosprávy. Žalovaný zároveň poukázal na to, že pri výkone územnej samosprávy
neporušil žiadnu právnu povinnosť, ale realizoval svoje právo na zmenu územného plánu.20. K nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je špeciálnou úpravou vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku, žalovaný uviedol, že pre splnenie nároku na priznanie náhrady škody zákon

ukladá tieto predpoklady:
- vydanie nezákonného rozhodnutia alebo uskutočnenie nesprávneho úradného postupu, alebo iný
nezákonný zásah s tým, že rozhodnutie musí byť vydané a úradný postup musí byť uskutočnený
orgánom územnej samosprávy, v danom prípade obce a rozhodnutie musí byť vydané a úradný postup
musí byť uskutočnený v rámci výkonu samosprávy

- vznik škody
- príčinná súvislosť medzi vydaným rozhodnutím, resp. uskutočneným nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.
Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Žalovaný opätovne zvýraznil skutočnosť, že len
vykonával svoje právo a neporušil žiadnu právnu povinnosť, pričom výkon práva nie je porušením
právnej povinnosti. Z tohto dôvodu výkon územnej samosprávy uznesením Mestského zastupiteľstva

v Prešove o zmene územného plánu mesta Prešov nebol nesprávnym úradným postupom ani iným
nezákonným zásahom do práv žalobcov v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom územný
plán je v súčasnosti platný a účinný a nebol v zákonom stanovenej lehote napadnutý protestom
prokurátora, ani žiadnym iným spôsobom zrušený ako nezákonný, teda nebola splnená podmienka §
6 zákona č. 514/2003 Z.z.

Z tohto dôvodu je žaloba na náhradu škody nedôvodná, nakoľko žalovaný v rámci územnej samosprávy
neporušil žiadnu právnu povinnosť a v rámci výkonu územnej samosprávy vykonal svoju originálnu
kompetenciu spočívajúcu v zmene územného plánu mesta Prešov a prijímania VZN.

21. Žalovaný taktiež poukázal na to, že tvrdenie žalobcov o tom, že žalovaný účelovo zmenil územný

plán a jeho jedinou snahou bolo zmariť investíciu žalobcu v 1/ rade nie je pravdivé, nakoľko žalobcovia
opomenuli uviesť, že Stavebný úrad Mesta Prešov na základe výsledkov územného konania vydal
rozhodnutie o umiestnení stavby: „Bytový súbor – Narcisová ulica, Prešov“, pričom proti uvedenému
rozhodnutiu podal odvolanie F. F. C. a Krajský stavebný úrad zamietol jeho odvolanie a rozhodnutie
mesta potvrdil. Rozhodnutie o umiestnení stavby nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

1.12.2011.Totorozhodnutiebolonezávisléodvôležalovanéhonapadnutésprávnoužalobouvsprávnom
súdnictve F. F. C. a Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 1S/19/2012-222 zo dňa 23.4.2014 zrušil
rozhodnutie Krajského stavebného úradu zo dňa 14.11.2011 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Ak by neexistoval tento rozsudok, resp. ak by Krajský súd v Prešove žalobu zamietol, alebo by žiadny
z účastníkov územného konania nepodal správnu žalobu, tak žalobcovia by disponovali právoplatným

a vykonateľným rozhodnutím o umiestnení stavby a mohli by pokračovať v správnom konaní o vydanie
stavebnéhopovolenia.ŽalovanýažpozrušujúcomrozsudkuKrajskéhosúduvPrešovepristúpilkzmene
územného plánu, avšak nie výhradne na túto lokalitu a nie z dôvodu, aby zmaril investíciu žalobcu v 1/
rade, ale z dôvodu pravidelných zmien a doplnkov územného plánu Mesta Prešov, pričom žalovaný
napravil krivdy z minulosti, na čo správne poukázal aj súd prvej inštancie v bode 47 napadnutého

rozsudku, a teda že zmena predchádzajúceho územného plánu v prospech žalobcov bola zavádzajúca
tým spôsobom, že sporná kvalita bola označená iba č. 30, nie označením ulica Narcisová a aj hlavný
architekt žalovaného považoval takéto označenie za zavádzajúce.
K tvrdeniu žalobcov týkajúceho sa prednášky JUDr. Ivana Romanu žalovaný uviedol, že táto prednáška
sa absolútne netýkala prejednávanej veci, keďže ratio dicidendi bolo, či nový územný plán, ktorý

nadobudol účinnosť až v štádiu odvolacieho konania, mal byť braný do úvahy a aplikovaný stavebný
úradom na ešte právoplatne neskončené stavebné konanie, pričom NS SR uviedol, že nastávajú
účinky nepravej retroaktivity. Žalovaný poukázal na to, že konanie o vydanie územného rozhodnutie
v predmetnej veci žalobcu nie je do dnešného dňa skončené.

22. V súvislosti so vznikom škody žalovaný odkázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie (bod 50
odôvodnenia),kdesúduviedol,žežalobcovianepreukázalianivznikškody,ktorúodôvodňovaliznížením
hodnoty sporných pozemkov v dôsledku zmeny územného plánu. Navyše žalobca v 2/ rade žiadny
pozemok v súčasnosti nevlastní a žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikla nejaká škoda.
Za škodu nie je možné považovať rozdiel hodnoty pozemkov určených na výstavbu a pozemkov

označených ako trávnatá plocha, pričom to možno považovať za niečo imaginárne, a teda nie skutočnú
škodu. Žalovaný rovnako ako súd prvej inštancie poukázal na hodnotu týchto pozemkov s ohľadom na
ich kúpnu cenu, resp. trhovú cenu určenú znaleckými posudkami.Žalovaný sa taktiež vyjadril k žalobcami namietanému porušeniu práva podnikať. Uviedol, že žalobcom
žiadnym spôsobom nebráni v podnikaní, pričom títo môžu podnikať kdekoľvek na území SR, ako aj
v zahraničí. O porušení práva podnikať nemôže byť žiadna diskusia. Ide o nesprávne právne posúdenie

a argumentáciu žalobcov za účelom rozširovať odvolacie dôvody čo najviac, aby odôvodňovali svoje
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý však len striktne a správne vychádzal zo záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu ohľadom nesúladu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody s dôvodmi uvádzanými v žalobe o náhradu škody.
Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 CSP rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcov nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanému trovy konania
v rozsahu 100 %.

23. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že sa s argumentáciou žalovaného
nestotožňujú. Opätovne poukázali na to, že obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli aj
nároky z titulu zmeny územného plánu a súd prvej inštancie nevyhodnotil túto žiadosť správne, nakoľko

v žiadosti žalobcovia skutkovo opisujú nielen prieťahy v konaní, ale aj nezákonné VZN. Žalobcovia
opätovne poukázali na to, že zmena územného plánu bola účelová a úmyselná. Uviedli, že súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevyjadril k škode preukázanej faktúrami a nákladmi na
zmarené územné konanie vo výške 102.922,72 eura. Navrhli preto, aby odvolací súd rozhodol v zmysle
ich odvolania.

24. K tomuto vyjadreniu žalobcov sa opätovne vyjadril žalovaný, ktorý vyjadril nesúhlas s tvrdením
žalobcov o tom, že súd prvej inštancie si mal urobiť vlastný názor na žiadosť o predbežné prerokovanie,
pričom aj keď je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nie je viazaný skutkovými zisteniami,
najmä ak nevykonal žiadne nové dokazovanie v odvolacom konaní. Žalovaný vyjadril s týmto názorom

žalobcu nesúhlas a poukázal na to, že súd prvej inštancie si nemohol urobiť vlastný názor, nakoľko bol
viazaný jednoznačným právnym názorom odvolacieho súdu a v odvolacom konaní nemusel vykonať
novédokazovanie,nakoľkožiadosťopredbežnéprerokovaniebolazaloženávsúdnomspiseatedabola
súčasťou konania na súde prvej inštancie a teda odvolací súd sa s ňou ako listinným dôkazom riadne
oboznámil a vyhodnotil ju tak, že táto žiadosť nie je súladná so skutkovými dôvodmi podanej žaloby.

Žalovaný opätovne poukázal na to, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že zmena
VZN, ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech realizácie investičného zámeru žalobcov
bola v žiadosti o predbežné prerokovanie vymedzená len ako dôsledok plynutia času v dôsledku
neprimeraných prieťahov v konaní a nebol to samostatný dôvod, pre ktorý si žalobcovia uplatnili náhradu
škody.

Žalovaný poukázal na to, že nie je pravdou, aby sa súd prvej inštancie nevyjadril ku škode žalobcu
v 2/ rade, keďže toto odôvodnenie je uvedené v bodoch 50 a 51 napadnutého rozsudku, kde sa súd
prvej inštancie vyjadril k vzniku škody, pričom jeho stanovisko sa vzťahuje na rovnakom skutkovom
a právnom základe tak na žalobcu v 1/ rade, ako aj na žalobcu v 2/ rade. Rovnako nie je pravdou, že súd
prvej inštancie sa nevyjadril ku škode žalobcu v 2/ rade, ktorá spočívala vo vynaložených nákladoch na

územné konanie, keďže k tomu uviedol, že nakoľko nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany
žalovaného (schválenie územného plánu predstavuje realizáciu práva samosprávneho orgánu, ktorú
nemožno súčasne vnímať ako protiprávne konanie), preto nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti
za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, a preto nebolo povinnosťou súdu zaoberať sa vznikom
škody a jej výškou, pričom súd prvej inštancie aj nad rámec svojej povinnosti odôvodnil zamietnutie

žaloby. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
– CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenýmsubjektom(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné(§355CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a na takto zistený skutkový stav
správne aplikoval príslušné právne predpisy a správne žalobu zamietol. Odvolací súd konštatuje, že
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné,
logické a vyčerpávajúco odôvodňuje všetky námietky žalovaného, v podstate aj tie, ktoré, vzhľadomna záver odvolacieho súdu o nesúlade dôvodov uvedených v žiadosti o predbežné prerokovanie
a v samotnej žalobe, ani nebolo potrebné odôvodniť. Takýmto prístupom ale súd prvej inštancie prispel
k tomu, že jeho rozhodnutie je presvedčivo odôvodnené vo vzťahu k všetkými skutkovým tvrdeniam,

resp. námietkam žalobcov. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd v celom rozsahu konštatuje
správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie a na doplnenie a zdôraznenie
jeho správnosti uvádza nasledovné:
Žalobcovia podstatnú časť svojho odvolania zamerali na nimi tvrdenú skutočnosť, že obsahom žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. zo dňa

21.11.2019 neboli len prieťahy v konaní, ale aj zmena územného plánu a realizovaná žalovaným. V tejto
súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na jeho právny názor vyslovený v bode 13 odôvodnenia
svojho rozhodnutia zo dňa 9.6.2022, z ktorého jednoznačne vyplýva, že: „Z obsahu predbežného
prerokovania nároku vyplýva, že žalobcovia uplatnili predbežné prerokovanie nároku so žalovaným
z dôvodu nesprávneho úradného postupu, keď žalovaný nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, teda keď svoj nárok si uplatnili v dôsledku prieťahov. Zmena VZN, ktorým došlo k zmene

územného plánu v neprospech realizácie investičného záveru žalobcov v predbežnom prerokovaní
nároku bol len dôsledok plynutia času, v dôsledku neprimeraných prieťahov v konaní. Nebol to samotný
dôvod, pre ktorý si žalobcovia uplatnili náhradu škody“.
Odvolací súd poukazuje na to, že dôvodom zrušenia veci na základe rozhodnutia zo dňa 9.6.2022 bolo
to, že žiadosť o predbežné prerokovanie (čl. 65 a nasl. súdneho spisu) nebola opísaná v skutkových

okolnostiach zistených prvoinštančným súdom a nebola ani predmetom hodnotenia prvoinštančného
súdu, pričom opomenutie tejto listiny malo zásadný vplyv na právne posúdenie celého prípadu a na
posúdenie základu uplatneného nároku žalobcami, najmä v súvislosti so vzniknutou škodou v dôsledku
nezákonného zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb žalovanou
pri prijímaní a zmene VZN mesta Prešov o územnom pláne mesta Prešov.

Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. je úplne jednoznačné, že pre uplatnenie nároku na súde môže poškodený (žalobcovia v 1/ a 2/
rade) požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol
predbežne prerokovaný. Keďže sa súd prvej inštancie v prvotnom rozhodnutí nezaoberal dostatočne
touto žiadosťou, túto nevyhodnotil s poukazom na obsah žaloby, výlučne iba z tohto dôvodu odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.5.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.Následnesúdprvejinštancienapojednávanídňa28.9.2022tútožiadosťoboznámil.Právny
zástupca žalobcov zároveň uviedol, že voči žalovanému bola uplatnená iba jedna žiadosť o predbežné
prerokovanie zo dňa 21.11.2019, ktorá bola pripojená ako príloha k žalobe. Tým si súd prvej inštancie
splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu a pri viazanosti právnym

názorom odvolacieho súdu žalobu správne zamietol.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že obsahom odvolania žalobcov neboli závery súdu prvej inštancie
ozamietnutížalobyztituluprieťahovvstavenomkonaní,keďsúdprvejinštanciekonštatovalžežalovaný
nie je pasívne vecne legitimovaný. Dôvodom odvolania bolo to, že podľa žalobcov, obsahom žiadosti

o predbežné prerokovanie bol aj nárok na náhradu škody z titulu zmeny územného plánu na základe
VZN mesta Prešov. K tejto skutočnosti sa už ale súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd jasne vyjadrili.
Odvolací súd opätovne pripomína že žalobcovia napr. v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 21.11.2019 pri citácii § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zvýraznili text: "za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote“. Ďalej žalobcovia konštatovali, že v zmysle citovaného ustanovenia §
14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je pod pojmom nesprávny úradný postup potrebné rozumieť aj
situáciu, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Citovali
aká je štandardná zákonná lehota, aká je lehota v zložitých prípadoch, ako možno tieto lehoty predĺžiť.
Opísali celý časový priebeh územného konania v ich prípade, z ktorého je, podľa ich názoru, možné

vyvodiť nesporný záver, že celková dĺžka konania bola neúmerná, v zjavnom rozpore s právnou úpravou
a je preto viac ako zrejmé, že sa jedná o porušenie príslušných ustanovení správneho poriadku,
keďže správny orgán nevydal svoje rozhodnutie v zákonných lehotách. Uviedli, že s vyššie uvedenými
prieťahmi územného konania zo strany mesta Prešov súvisí skutočnosť, že pokiaľ by mesto Prešov
ako správny orgán rozhodlo o návrhu žalobcov na vydanie územného rozhodnutia v lehotách, ktoré mu

ukladá legislatíva, takémuto vydaniu aby nebránil ani v tom čase platný a účinný územný plán. Mesto
Prešov však z doteraz bližšie nezistených príčin tomto konaní nekonalo v zákonom stanovenej lehote
dôsledku čoho nadobudlo účinnosť nové VZN, ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech
žalobcov.Odvolací súd poukazuje na to, že všetky tieto skutkové tvrdenia uvedené v žiadosti o predbežné
prerokovanie nepochybne svedčia iba o tom, že žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody z titulu
prieťahov v stavebnom (územnom) konaní a nie z titulu zmeny územného plánu a pokiaľ žalobcovia

konštatovali jeho zmenu, tak iba v súvislosti s tým, že mesto Prešov ako stavebný úrad nerozhodlo v
zákonom stanovených lehotách, čím došlo k prieťahom v konaní. Pokiaľ by k prieťahom nebolo došlo,
malo mesto Prešov vydať územné rozhodnutie, keďže boli splnené všetky zákonné podmienky na jeho
vydanie a územný plán mesta Prešov v čase, keď malo by byť vydané územné rozhodnutie v zákonnej
lehote, vydaniu takéhoto rozhodnutia nebránil. V dôsledku prieťahov v stavebnom konaní, následne ale

nadobudlo účinnosť nové VZN, ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech žalobcov.

28. Za zásadnú skutočnosť považujú žalobcovia text uvedený na poslednej strane žiadosti o predbežné
prerokovanie, v ktorom je uvedené že: "Za závažnú skutočnosť považujú žalobcovia to, že samotné
mesto Prešov (hoci konajúce iným orgánom a to mestským zastupiteľstvom) rozhodlo o zmene VZN
upravujúceho aj funkčné využitie územia a pozemkov vo vlastníctve našich klientov. Pričom toto isté

mesto Prešov (konajúce ako stavebný úrad úrad), ktoré svojimi prieťahmi v územnom konaní zmarilo
investičný zámer a znehodnotilo pozemky vo vlastníctve klientov.
Z tohto konštatovania žalobcovia vyvodzujú, že v žiadosti o predbežné prerokovanie si uplatnili nárok
na náhradu škody aj z titulu zmeny územného plánu. Odvolací súd, tak ako sa k tomu vyjadril už
vo svojom prvotnom rozhodnutí, ale poukazuje na to že táto konštatácia znamená iba to že ten istý

subjekt, a to mesto Prešov jednak spôsobilo prieťahy v stavebnom konaní a jednak vydalo VZN, ktorým
došlo k zmene územného plánu. Uvedené konštatovanie ale neznamená že žalobcovia si uplatnili nárok
na náhradu škody z dvoch titulov, ale iba z jedného titulu, a to prieťahov v stavebnom konaní keď
mesto Prešov v rámci výkonu prenesenej štátnej správy ako stavebný úrad, nerozhodlo v zákonom
stanovených lehotách v dôsledku čoho, ako to konštatujú aj samotní žalobcovia, následne nadobudlo

účinnosť nové VZN ktorým došlo k zmene územného plánu v neprospech žalobcov. Odvolací súd
uvedené uvádza iba na opätovné ozrejmenie jeho záverov ktoré boli už jednoznačne uvedené v jeho
predchádzajúcom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za pochopiteľné že argumentácia žalobcov sa
po zamietnutí žaloby, z titulu prieťahov v konaní, na základe neexistencie pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, zúžila na konštatovanie zmeny územného plánu, ale táto argumentácia žalobcov nespĺňa

podmienky § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z..

29. Odvolací súd si zároveň dovoľuje iba poukázať na niektoré skutočnosti týkajúce sa tvrdení žalobcov
v odvolaní. Žalobcovia poukázali na to, že zmena územného plánu bola vykonaná účelovo v snahe
poškodiť ich a bola založená iba na subjektívnych pocitoch pár občanov. S týmito tvrdeniami ale

odvolací súd nesúhlasí, pričom odkazuje na vyjadrenie žalovaného v tom ohľade, že tento vydal územné
rozhodnutie v prospech žalobcov, ktoré ale bolo napadnuté v správnom súdnictve a bolo zrušené, pričom
doposiaľ o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ žalobcovia odkázali na to, že s plánovanou
výstavbou nesúhlasilo iba pár občanov, tak toto ich tvrdenie nemožno považovať za korektné, keďže sa
určitenejednaloibaopárobčanov,čonepochybnevyplývanapr.ajzrozsudkuKrajskéhosúduvPrešove

sp.zn. 1S/19/2012 zo dňa 23.04.2014. Odvolací súd má zároveň za to, že stanovisko občanov, ktorých
by sa plánovaná výstavba osobne dotkla, nemožno považovať za bezvýznamné a hodnotiť to iba ako
„subjektívne pocity“. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že zmenu územného plánu, ktorá
bola predtým vykonaná „v prospech“ žalobcov, by bolo možné taktiež hodnotiť ako účelovú. Súd prvej
inštancie podrobne uviedol, za akých okolností bola táto zmena prijatá, keď návrh na zmenu územného

plánu nebol označený nezameniteľne ako „ul. Narcisová“, tak aby bolo úplne jasné o aké územie sa
jedná, ale iba pod č. 30 s inou identifikáciou, čo aj hlavný architekt žalovaného označil ako divné a takéto
označenie skutočne možno považovať za zavádzajúce.
Odvolací súd považuje taktiež za potrebné vyjadriť sa k argumentácii žalobcov ohľadom citácie JUDr.
Romanu zo školenia, pričom minimálne v rozsahu citácie uvedenej žalobcami, jeho vyjadrenie nemení

nič na správnych záveroch o zamietnutí tejto žaloby a navyše nemožno porovnávať jeho osobný názor
s judikatúrou Najvyššieho súdu.

30.Vsúvislostisnárokomnanáhraduškodyztituluvynaloženýchnákladovnaúzemnékonanievovýške
102.922,72 eura odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že neboli

splnené základné predpoklady pre priznanie tohto nároku, keďže nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu
ani nesprávnemu úradnému postupu v súvislosti so zmenou územného plánu a ani k vzniku škody
žalobcov, ktorá by bola v príčinnej súvislosti so zmenou územného plánu. Žalobcovia považujú zmenu
územného plánu za nesprávny úradný postup. S týmto tvrdením sa ale nemožno stotožniť, nakoľkoschválenie územného plánu predstavuje realizáciu práva samosprávneho orgánu, v danom prípade
mestského zastupiteľstva žalovaného, ktorá nie je protiprávnym konaním, ale výkonom jeho právomoci,
tak ako to už bolo vyššie konštatované. V tomto ohľade odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na

odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 46. a 47. odôvodnenia jeho rozhodnutia Keďže
nebol splnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, nebolo
ani povinnosťou súdu zaoberať sa ďalšími predpokladmi a súd prvej inštancie správne zamietol žalobu
aj ohľadom tohto nároku, teda nákladov vynaložených na územné konanie.

31. Odvolací súd záverom opätovne zvýrazňuje, že žiadosť o predbežné prerokovanie tak, ako bola
vyhodnotená odvolacím súdom už v jeho rozhodnutí zo dňa 9.6.2022, nie je súladná so skutkovými
tvrdeniami uvedenými v žalobe, teda nejedná sa o zhodu titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný s tými,
ktoré boli tvrdené v žalobe, a už len preto je každá ďalšia argumentácia, potrebná pre rozhodnutie v tejto
veci, v podstate irelevantná. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že nezistil splnenie ani jedného
z odvolacích dôvodov tvrdených žalobcami a iba skutočnosť, že žalobcovia nesúhlasia s rozhodnutím

súdu prvej inštancie neznamená automaticky, že je daný niektorý z namietaných odvolacích dôvodov,
pre ktorý by mal odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, resp. zmeniť v prospech žalobcov.
S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP na základe § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči neúspešným
žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).