Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/105/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8321202121
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:8321202121.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, zastúpený Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom Hlavná 50, Prešov,
proti oprávnenej z vyživovacej povinnosti: D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, G.,
v súčasnosti bytom H. XX, I., o návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti plnoletému dieťaťu, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 2. februára 2023 č.k. 38Pc/38/2021-211,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zrušenia vyživovacej povinnosti m e n í tak, že

vyživovaciu povinnosť navrhovateľa A. B., nar. XX.XX.XXXX, voči oprávnenej z vyživovacej povinnosti
D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, určenú rozsudkom Okresného súdu Humenné z 18. decembra 2015 sp. zn.
10P/321/2014 ruší s účinnosťou od 01.06.2021.

II. Odvolanie navrhovateľa v časti vylúčenia veci na samostatné konanie o d m i e t a.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa

voči oprávnenej z vyživovacej povinnosti určenú rozsudkom Okresného súdu Humenné z 18. decembra
2015 sp. zn. 10P/321/2014 s účinnosťou od 01.03.2022 a v časti návrhu navrhovateľa na vrátenie
spotrebovaného výživného vylúčil vec na samostatné konanie. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 62 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine,
ako aj § 2 ods. 1 a § 156 CMP, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh

na zrušenie vyživovacej povinnosti je dôvodný, keďže na strane oprávnenej došlo k zmene okolností,
ktoré odôvodňujú zrušenie vyživovacej povinnosti voči nej zo strany navrhovateľa, nakoľko nepokračuje
v štúdiu na vysokej škole a je zamestnaná, t.j. je schopná sama sa živiť. Súd zrušil vyživovaciu
povinnosť navrhovateľa k oprávnenej, plnoletej dcére, nie ku dňu 01.06.2021, kedy oprávnená ukončila
vysokoškolské štúdium, ale ku dňu 01.03.2022, t.j. odkedy sa oprávnená zamestnala. Podľa Zákona
o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samostatne
sa živiť. To, kedy nastane stav, že dieťa je schopné samostatne sa živiť, závisí od viacerých skutočností

a ukončenie štúdia nemusí a priori predstavovať dôvod na skončenie vyživovacej povinnosti rodičov
voči dieťaťu. Do úvahy je potrebné vziať aj vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, či schopnosť zamestnať
sa a vykonávať prácu. Len samotná skutočnosť, že plnoleté dieťa sa stalo pracovnoprávne spôsobilé,
nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, žeplnoleté dieťa je už schopné akejkoľvek zárobkovej činnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnená
po ukončení štúdia absolvovala neplatenú stáž na veľvyslanectve, a to za účelom nadobudnutia
skúseností pre jej ďalšiu prácu a zárobkovú činnosť začala vykonávať v marci 2022, bol súd toho

názoru, že spôsobilosť samostatne sa živiť nadobudla oprávnená od marca 2022, a nie od 01.06.2021,
kedy ukončila vysokoškolské štúdium. V časti vrátenia spotrebovaného výživného súd vylúčil vec na
samostatné konanie, keď navrhovateľ je oprávnený samostatnou žalobou domáhať sa na súde vrátenia
spotrebovaného výživného. Súd mal za to, že uvedenú vec nebol spôsobilý a oprávnený rozhodnúť
v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti, ale je potrebné riešiť ju samostatnou žalobou v konaní

odlišnom od tohto konania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa súdu
neboli splnené podmienky na to, aby navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov konania. Navrhovateľ je
poberateľom výsluhového dôchodku, je v produktívnom veku a spôsobilý vykonávať zárobkovú činnosť.
Navrhovateľ sa dobrovoľne a z vlastného uváženia rozhodol nechať sa zastúpiť právnym zástupcom.
Rovnako nijakým spôsobom nepreukázal, že jeho majetkové a finančné pomery odôvodňujú priznanie

náhrady trov konania. Na základe týchto skutočností považoval súd priznanie náhrady trov konania
navrhovateľovi v celom rozsahu za neodôvodnené.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a jeho vyživovaciu povinnosť zrušiť s účinnosťou od 01.06.2021

a oprávnenej uložiť nahradiť preplatené výživné za obdobie od 01.06.2021 do dňa 30.01.2023 v sume
3.000 eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne žiadal, aby bolo oprávnenej
uložené nahradiť mu všetky trovy konania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie mal správne určiť
moment zániku vyživovacej povinnosti ku dňu 01.06.2021, kedy oprávnená ukončila vysokú školu,
ktorou ukončila sústavnú prípravu na budúce povolanie. Nie je predsa vo veci týkajúcej sa zrušenia

vyživovacej povinnosti podstatné to, či si oprávnená po skončení vysokej školy hľadala prácu a ako
aktívne (kde všade poslala životopis), a ani to, či bola na neplatenej stáži a z akých dôvodov. Podstatné
je určenie momentu, od ktorého bola oprávnená schopná sama sa živiť. Poukázal na to, že na území
Slovenskej republiky je v právnej vede, ale aj v rozhodovacej praxi súdov všeobecne akceptovaný
záver, že vyživovacia povinnosť rodiča k plnoletému dieťaťu zaniká ukončením sústavnej prípravy na

budúce povolanie (t.j. najneskôr ukončením vysokej školy). Odpoveď na otázku, kedy nastáva moment,
od ktorého je plnoleté dieťa schopné samo sa živiť, je potrebné hľadať v rozhodovacej praxi súdov.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20.06.2012 sp. zn. 15CoP/19/2012,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23.05.2018 sp. zn. 2Co/101/2017, rozsudok Krajského súdu
v Žiline z 21.08.2020 sp. zn. 8CoP/24/2020 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27.11.2020

sp. zn. 8CoP/23/2020. On už ako prílohu k návrhu predložil potvrdenie o ukončení štúdia zo dňa
27.05.2021, z ktorého vyplýva, že oprávnená dňa 25.05.2021 ukončila Právnickú fakultu Univerzity
Komenského v Bratislave. Je nepochybné, že oprávnená dňa 25.05.2021 ukončila sústavnú prípravu
na budúce povolanie, pričom jej postihnutie ju nevylučuje z toho, aby riadne pracovala a zabezpečovala
si obživu, pričom o jej schopnosti riadne pracovať svedčí aj pracovná činnosť pre kozmetickú firmu

a advokátsku kanceláriu v Bratislave (ešte počas štúdia na vysokej škole). Uviedol, že neplatená stáž
sa nepovažuje za pokračovanie v ďalšom vzdelávaní, resp. prípravu na budúce povolanie, preto ani
neprestavuje okolnosť pre ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti. Oprávnená si svoju prvú platenú prácu
(po ukončení vysokej školy) našla na Ministerstve hospodárstva SR s nástupom odo dňa 01.03.2022
a následne zmenila zamestnávateľa, pričom odo dňa 01.05.2022 je zamestnaná v Kancelárii J. B..

Poukázal na to, že s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov je nepochybné, že rozhodujúcim
okamihom, kedy došlo ku kvalifikovanej zmene pomerov na strane oprávnenej v podobe úspešného
ukončenia vysokoškolského štúdia, je deň 25.05.2021, a z tohto dôvodu navrhovateľ aj s prihliadnutím
na závery Ústavného súdu SR obsiahnuté v uznesení z 18.09.2012 sp. zn. IV.ÚS 473/2012 navrhol
zrušiť vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k oprávnenej počnúc dňom 01.06.2021. Podľa jeho názoru

zdravotnépostihnutieoprávnenejjunevylučujezpracovnéhoprocesu,pretožetátojeschopnápracovať,
už aj pracovala a navyše má priznaného sprievodcu a špeciálne upravené motorové vozidlo, aby
ju postihnutie obmedzovalo len minimálne. Navyše jej zdravotné postihnutie je kompenzované aj
invalidným dôchodkom a ďalšími kompenzačnými dávkami, ktoré poberá, a ktoré zvyšujú jej príjem
z práce, a teda má nielen príjem z práce, ale aj rôzne dávky zo sociálneho systému. Na tieto podstatné

okolnosti však súd prvej inštancie nebral žiaden ohľad a nijako ich nevyhodnotil. Taktiež je nepochybné,
že ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti po dni 31.05.2021 je v rozpore s dobrými mravmi, pretože
oprávnená mu neoznámila, že úspešne ukončila vysokoškolské štúdium, a že je schopná riadne
pracovať, o čom svedčí aj to, že už pracovala pre kozmetickú firmu a v advokátskej kancelárii v I., čím jezrejmé, že je splnená podmienka nadobudnutia schopnosti sama sa živiť. Súd prvej inštancie nesprávne
vylúčil návrh v časti úhrady preplateného výživného na samostatné konanie. Ak súd prvej inštancie
rozhodol o momente zániku vyživovacej povinnosti, tak potom bol oprávnený a mal aj všetky podklady

k tomu, aby rozhodol aj o tom, v akej výške je oprávnená povinná uhradiť navrhovateľovi preplatené
výživné z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodovaciu činnosť súdov.
Súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania, pričom súd poukázal na ust. § 52 CMP. Ak súd prvej inštancie posúdil otázku
trov konania podľa § 52 CMP, potom nemal uvádzať nesúvisiace veci, pričom takto uvedené skutočnosti

ani len nie sú dôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi,
ktorým je nepochybne navrhovateľ. Uviedol, že o nároku na náhradu trov konania malo byť rozhodnuté
podľa § 55 CMP, keď navrhovateľ bol nútený iniciovať toto konanie o zrušenie vyživovacej povinnosti,
pretože oprávnená odmietala jej zrušenie pred podaním návrhu po tom, čo ju navrhovateľ ohľadne tohto
kontaktoval a požiadal, aby to vyriešili rovnako, ako v prípade jej brata A., s ktorým sa dohodol na zrušení
vyživovacej povinnosti. Oprávnená odmietla mimosúdne vyriešenie danej veci a aj v dvoch vyjadreniach

adresovaných súdu odmietala, aby došlo k zrušeniu vyživovacej povinnosti (súhlas s jej zrušením, ale
až s účinnosťou od rozhodnutia súdu, uviedla na pojednávaní konanom dňa 18.10.2022), navyše na
základe jej návrhu došlo k tomu, že daná vec bola odňatá Okresnému súdu Humenné a prikázaná
Okresnému súdu Bratislava III, v dôsledku čoho došlo k tomu, že trovy konania enormne vzrástli. Všetky
trovy konania tak zapríčinila oprávnená, pričom jej obrana je od počiatku zjavne nedôvodná. On je

síce poberateľom výsluhového dôchodku, súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal majetkovými
pomermi na strane oprávnenej. Táto od 01.05.2022 pracuje ako hlavný radca v Kancelárii J. B., kde
dosahuje príjem okolo 1.300 eur mesačne, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania konaného dňa
18.10.2022.

4. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila oprávnená, ktorá navrhla napadnutý rozsudok v celom
rozsahu potvrdiť. Plne sa stotožnila s rozsudkom súdu prvej inštancie a tento považovala za vecne
správny, spravodlivý a plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Vyživovacia povinnosť rodiča
k dieťaťu v zmysle § 62 Zákona o rodine trvá do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Aj
samotná súdna prax ustanovuje, že tento moment nie je možné generalizovať, ale je potrebné pri jeho

posudzovaní prihliadať na viaceré okolnosti konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na
strane dieťaťa patrí vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, štúdium, či schopnosť sa zamestnať a vykonávať
prácu. V tejto súvislosti poukázala i na judikatúru súdov SR. Uviedla, že z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR z 19.03.2018 sp. zn. 3 Cdo 88/2017 vyplýva, že na zabezpečení úhrady potrieb detí sa majú
primárne podieľať obaja rodičia, pričom pokiaľ sú tieto potreby hradené aj z iných zdrojov (napríklad

štátnych, sociálnych), v žiadnom prípade to neznamená zánik vyživovacej povinnosti rodičov k deťom.
Poukázala tiež na to, že na vyzvanie navrhovateľa mu potvrdenie o ukončení vysokoškolského štúdia
obratom zaslala. Bola toho názoru, že prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s otázkou nepriznania
nároku navrhovateľa titulom zrušenia vyživovacej povinnosti v zmysle výroku II. napádaného rozsudku,
ktorým súd vec vylúčil na samostatné konanie. Svoj právny názor odvodzovala od skutočnosti, že

Okresný súd Bratislava III, konajúci vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti na základe prikázania
veci Najvyšším súdom SR, nie je vecne, ani miestne príslušný na priznanie nároku navrhovateľa na
zaplatenie spotrebovaného výživného. Čo sa týka náhrady trov konania, uviedla, že má za to, že
súd správne rozhodol o nemožnosti náhrady trov konania, čo aj riadne zdôvodnil v zmysle bodu 14.
odôvodnenia napádaného rozsudku, s ktorým sa v plnej miere stotožnila. Navrhovateľ v priebehu celého

súdneho konania odôvodňoval aplikáciu § 55 CMP tvrdením, že toto súdne konanie bola zavinené
z jej strany, a to z dôvodu, že s ním nechcela uzavrieť dohodu o ukončení vyživovacej povinnosti tak,
ako s bratom. Uviedla, že z dikcie samotného Zákona o rodine a Civilného mimosporového poriadku
vyplýva, že konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je výlučne návrhovým konaním, pričom
okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Zákon

neustanovuje možnosti akejkoľvek dohody, ako to uvádza navrhovateľ. Bola toho názoru, že priznanie
trov konania navrhovateľovi by nebolo v uvedenej veci spravodlivé a v súlade so zákonom, a to najmä
vzhľadom na tú skutočnosť, že konaniu o zrušení vyživovacej povinnosti sa ani s poukazom na vyššie
uvedené nemohla vyhnúť a pasívnu vecnú legitimáciu vo veci nemala ako ovplyvniť. Zároveň by nebolo
spravodlivé, ak by povinnosť znášať trovy súdneho konania bola prenesená na ňu, nakoľko najvyšší súd

vo svojom uznesení sp. zn. 9Ndc/21/2021 rozhodol o delegácii súdneho konania v jej prospech nielen na
základe nepriaznivého zdravotného stavu, ale aj v dôsledku nepriaznivej sociálnej a finančnej situácie.
Súčasne poukázala na fakt, že zastupovanie v súdnom konaní je v tomto prípade právom každej zo
strán, a nie ich povinnosťou. Preto by bolo zároveň v rozpore s dobrými mravmi, ak by trovy konaniaaprávnehozastupovaniamalaznášaťzanavrhovateľaona,ktorásavpriebehuceléhosúdnehokonania
zastupovala sama, a to aj s ohľadom na všetky prezentované skutočnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), vychádzajúc zo skutkového

stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dôkazov (§ 383, § 384
CSP a § 68 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým,
že oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je v časti účinnosti zrušenia vyživovacej
povinnosti dôvodné a v časti napádajúcej vylúčenie veci na samostatné konanie neprípustné, preto ho
bolo potrebné v tejto časti odmietnuť.

6.Predmetomkonaniavedenéhosúdeprvejinštanciebolozrušenievyživovacejpovinnostinavrhovateľa
voči oprávnenej.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorým bola vyživovacia povinnosť s účinnosťou od 1.3.2022 zrušená, ako i v časti nároku na náhradu
trov konania.

8. Keďže súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na zistenie
skutočného stavu veci pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, výsledky tohto dokazovania

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym
skutkovým zisteniam, odvolací súd vychádza z takto zisteného skutkového stavu bez potreby
zopakovania vykonaných dôkazov, prípadne jeho doplnenia vykonaním ďalších dôkazov.

9. Podstatným v prejednávanej veci bolo, či došlo k nadobudnutiu schopnosti oprávnenej samej sa

živiť ukončením vysokoškolského štúdia, alebo až jej zamestnaním sa po vykonaní neplatenej stáže
na veľvyslanectve, vykonanie ktorej súd prvej inštancie vyhodnotil ako nadobudnutie skúseností pre je
ďalšiu prácu.

10. Odvolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR z 21. októbra

2020 sp. zn. 4Cdo/20/2020, z ktorých vyplýva, že určenie výšky výživného je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré
sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie rozsahu
vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ako aj odôvodnené
potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Iný výklad by

viedol k rozporu so záujmami dieťaťa, ktorému sa výživné priznáva (porov. 8 Cdo 50/2017). Každé
jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže
byť považované za pravidlo pre iné prípady (porovnaj 5 Cdo 87/2017, 3 Cdo 226/2017). Podľa názoru
dovolacieho súdu uvedené mutatis mutandis platí nielen vo vzťahu k určeniu rozsahu vyživovacej
povinnosti, ale aj vo vzťahu k určeniu jej zániku. Riešenie otázky, či v prípade dovolateľky nastali alebo

nenastali dôvody, pre ktoré zanikla vyživovacia povinnosť jej otca k nej - teda či dovolateľka nadobudla
alebo nenadobudla schopnosť sama sa živiť, závisí od posúdenia natoľko individuálnych, jedinečných a
nezameniteľných skutočností a skutkových okolností, ktoré sú v každom konkrétnom prípade rozdielne
a odlišné a nemôžu byť východiskom či pravidlom pre právne posúdenie iných prípadov. Z tohto
dôvodu teda v individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy

akékoľvekzovšeobecňovanie,aleprávenaopak,súdysúpovinnépriposudzovaníahodnotenízákonom
ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného
zotrvávania v určitých hraniciach.

11. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných

zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Ako okolnosť odôvodňujúca trvanie vyživovacej
povinnosti rodičov (odôvodnená úlohou rodiča viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných
predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične akceptuje štúdium. Aplikačná prax v súvislosti s touto
otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienkyukončením jedného štúdia toho istého stupňa (pojem sústavná príprava na povolanie si pre svoje
potreby definujú viaceré zákony, čo môže byť pre súd určitým návodom). Vo všeobecnosti sa vychádza
z definitívneho získania predpokladov na výkon povolania, pričom vždy je potrebné prihliadnuť na

individuálne okolnosti každého prípadu. Je potrebné vziať do úvahy situáciu na trhu práce, existenciu
oveľa širšieho okruhu foriem štúdia, vzdelávacích inštitútov, dopĺňania jazykových znalostí potrebných
pre možnosť realizácie získaného vzdelania, rekvalifikačné kurzy, diaľkové štúdium, nadstavbové
štúdium, prípadné prerušenie štúdia, zahraničné stáže, potrebu zvyšovania kvalifikácie a vzhľadom
k uvedenému bude niekedy náročnejšie ustáliť okamih nadobudnutia schopnosti dieťaťa samostatne

sa živiť. Odôvodnené by mohli byť niektoré z týchto foriem pokračovania vo vysokoškolskom štúdiu,
predovšetkým v prípade značných možností na strane povinného rodiča. Na jednej strane treba
zohľadniť záujem dieťaťa vo vzťahu k jeho schopnostiam a danostiam, aby získalo vhodné predpoklady
na svoje lepšie uplatnenie, na druhej strane je oprávnená požiadavka včasnej realizácie uvedených
daností, aby nedochádzalo k zneužívaniu rodičovskej vyživovacej povinnosti len z dôvodu negatívneho
postoja dieťaťa k práci.

12. Teleologický výklad § 62 ods. 1 Zákona o rodine je zásadne postavený na myšlienke človeka
plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť, má dieťa svoje
príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia“. Záleží spravidla len na ňom
(na jeho usilovnosti), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne,

negatívne dôsledky si ponesie samé dieťa. Zmyslom a účelom je, že pokiaľ je dieťa už objektívne
schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v
tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť (nález
Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013 sp. zn. I.ÚS/2306/12).

13. Pre trvanie vyživovacej povinnosti rodiča voči plnoletému dieťaťu nie je rozhodujúce, či je toto dieťa
ekonomicky samostatné, ale to, či je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby.

14. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že oprávnená nadobudla schopnosť
samostatnesaživiťúspešnýmukončenímvysokoškolskéhoštúdia naPrávnickejfakulteUKvBratislave,

keď získala všetky predpoklady pre to, aby bola objektívne schopná svoje potreby sama uspokojovať.
Oprávnená v konaní nepreukázala, akým spôsobom jej malo absolvovanie neplatenej stáže na
veľvyslanectve pomôcť k získaniu predpokladov na výkon povolania, prípadne ako jej neplatená stáž
zlepšila jej pozíciu na pracovnom trhu, keď podľa názoru odvolacieho súdu predpoklady na zamestnanie
saauplatnenienapracovnomtrhuoprávnenázískalaužukončenímvysokoškolskéhoštúdia.Ukončenie

vysokoškolského štúdia bolo tiež zrejme dôvodom a podmienkou zamestnania sa oprávnenej na
Ministerstve hospodárstva SR, či v Kancelárii J. B., pričom oprávnená nepreukázala, či a akým
spôsobom jej v zamestnaní pomohlo absolvovanie neplatenej stáže. Na uvedenom posúdení nič nemení
ani zdravotný stav oprávnenej, ktorý odvolací súd samozrejme nezľachčuje, keď táto i s prihliadnutím
na jej zdravotný stav bola schopná pracovať už počas školy, jej stav jej nebránil absolvovať zahraničnú

stáž a po návrate z nej sa riadne zamestnať.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti
zrušenia vyživovacej povinnosti zmenil a vyživovaciu povinnosť zrušil s účinnosťou od 1.6.2021.

16. Odvolanie navrhovateľa proti vylúčenie veci na samostatné konanie považoval odvolací súd za
neprípustné. Uvedené rozhodnutie aj napriek tomu, že je obsiahnuté v rozsudku, má povahu uznesenia.

17. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

18. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že proti tejto forme súdneho rozhodnutia vo svojej
podstate odvolanie nie je prípustné. Zákon ho pripúšťa len v tých prípadoch, ktoré taxatívne vypočítava v
§ 357 CSP. V citovanom ustanovení nie je obsiahnuté uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie,
z čoho vyplýva, že proti takémuto uzneseniu odvolanie prípustné nie je.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľa v tejto časti podľa § 386 písm.
c) CSP odmietol.20. O nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 2 CSP a podľa § 52 CMP žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď
nezistil dôvody pre postup podľa § 55 CMP.

21. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

22. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti

prípadu spravodlivé. Náhrada trov v mimosporových konania je postavená na zásade, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, avšak toto platí vtedy, ak CMP neustanovuje
inak. V ustanovení § 52 sa teda generálne vylučuje nárok na náhradu trov konania v mimosporových
konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov
konania priznať, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Materiálny korektív spravodlivého
požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, pričom

na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní.

23. Ustanovenie § 55 CMP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie v zmysle svojvôle súdu, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú také výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné pri rozhodovaní

o trovách výnimočne prihliadnuť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní týchto okolností treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkovkuplatneniuprávanasúdeanaichpostojvkonaní.Priznanienáhradytrovkonaniavedených
podľa Civilného mimosporového poriadku musí teda zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho

prípadu, pričom jedným z rozhodujúcich hľadísk bude aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi, a aby neodporovalo dobrým mravom. Aplikácia tohto ustanovenia
prichádza teda do úvahy v prípadoch, keď súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci dôjde k záveru,
že ide o výnimočný prípad, a tento musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

24. Odvolací dospel k záveru, že v prejednávanej veci nejde o výnimočný prípad, ktorý by odôvodňoval
aplikáciu § 55 CMP, pretože súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti danej veci, a ani výnimočné
okolnosti na strane účastníkov, z ktorých by vyplývalo, že je spravodlivé navrhovateľovi priznať nárok na
náhradu trov konania. Predmetom konania bolo zrušenie vyživovacej povinnosti, kedy sa osoba povinná
platiť výživné domáha voči osobe oprávnenej na výživné zrušenia tejto povinnosti. Sporným medzi

účastníkmi nebolo samotné zrušenie vyživovacej povinnosti, ale čas, od kedy vyživovaciu povinnosť
zrušiť. Nebolo možné vytknúť oprávnenej jej postoj počas konania, nakoľko táto len zotrvávala na
názore, že vyživovacia povinnosť zanikla až je zamestnaním sa, pričom v konaní nespôsobovala žiadne
prieťahy. Rovnako neboli zistené také osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov konania,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 55 CMP. Za takéto pomery nemožno považovať navrhovateľom

tvrdenývyššíživotnýštýloprávnenej,aniskutočnosť,žetátopoberárôznedávkyzosociálnehosystému.
Odvolací súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktorými by sa predmetná vec líšila od iných konaní,
predmetom ktorých je zrušenie vyživovacej povinnosti. Preto o nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 52 CMP.

25. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).