Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. november 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/42/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7620010739
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7620010739.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, PhD.
a sudcov JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Martina Michaľanského, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 28. novembra 2023, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre zločin úverového podvodu podľa §
222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 9.2.2023 sp. zn. 2T/135/2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo dňa 9. februára 2023 sp. zn. 2T/135/2020 obžalovaných:

1/ A. C., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom E., F. E. G. XXX/XX, H. D.,

2/ I. D., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom J. B., F. K. G. XXX/XX,

3/ A. B., nar. X.X.XXXX v Levoči, trvale bytom Spišské Podhradie, F. L. G. XXX/XX, H. M.,

uznal vinnými zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť tak, že

v bode 1/ obžalovaní A. C. a I. D.
dňa 11.10.2016 v J. N. I. na ulici Letnej č. 39/33 v pobočke VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava v
podvodnom úmysle vylákania úveru požiadal obvinený A. C. o poskytnutie úveru na sumu 25.000,- eur,
pričom predložil doklady majúce preukázať jeho zamestnanecký pomer so spoločnosťou DIPROMO
Trading, s.r.o., Londýnska 730/59, Praha - Vinohrady, Česká republika, a to pracovnú zmluvu uzavretú

s touto spoločnosťou na dobu neurčitú zo dňa 1.1.2015, výplatné pásky a sfalšované potvrdenie o
príjme zo závislej činnosti VÚB banky, a.s. deklarujúce výpis z účtu č. 4655741069/6800 z 13.10.2016
i sfalšované výpisy z účtu J. O., P. B., IBAN O. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX z 13.10.2016 napriek
tomu, že zamestnancom tejto spoločnosti nebol, pričom dokument potvrdenie o príjme zo závislej
činnosti mu podpísal konateľ spoločnosti DIPROMO Trading, s.r.o., obvinený I. D. s vedomím, že A.
C., nikdy nebol zamestnancom spoločnosti DIPROMO Trading, s.r.o. i s vedomím, že ním podpísané

potvrdenie o závislej činnosti predloží pri žiadosti o poskytnutie tohto úveru, pričom týmto podvodným
spôsobom žiadaný úver nebol VÚB, a.s. schválený iba z dôvodu zlého emailového kontaktu na údajného
zamestnávateľa obvineného A. C. a pričom pri poskytnutí tohto úveru by pre VÚB, a.s., Mlynské nivy,
Bratislava 1, IČO:31320155 bola spôsobená škoda vo výške 25.000,- eur,

v bode 2/ obžalovaní I. D. a A. B.

dňa 24.11.2016 v Spišskej Novej Vsi na Štefánikovom nám. č. 5, pobočke Tatrabanky, a.s., Hodžovo
nám č. 3 Bratislava v podvodnom úmysle vylákania úveru požiadal obvinený A. B. o poskytnutie úveruna sumu 10.000,- eur, pričom predložil doklady majúce preukázať jeho zamestnanecký pomer so
spoločnosťou DIPROMO Trading, s.r.o., Londýnska 730/59, Praha - Vinohrady, Česká republika, a to
pracovnú zmluvu uzavretú s touto spoločnosťou na dobu neurčitú, výplatné pásky zo dňa 1.1.20215,

sfalšované potvrdenie o príjme zo závislej činnosti K., P., deklarujúce výpis z účtu 4125875306/5500
z 24.10.2016 i sfalšované výpisy z účtu IBAN: O. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v Q. B.
napriektomu,žezamestnancomtejtospoločnostinebol,pričomdokumentpotvrdenieopríjmezozávislej
činnosti mu podpísal konateľ spoločnosti DIPROMO Trading, s.r.o., obvinený I. D. s vedomím, že A.
B. nikdy nebol zamestnancom spoločnosti DIPROMO Trading, s.r.o. i s vedomím, že ním podpísané

potvrdenie o závislej činnosti predloží pri žiadosti o poskytnutie tohto úveru, pričom týmto podvodným
spôsobom žiadaný úver nebol Tatrabankou, a.s. schválený, pretože zistila, že výpisy z účtu predložené
žiadateľom boli falošné a pričom pri poskytnutí tohto úveru by pre Tatrabanku, a.s. so sídlom Hodžovo
nám.3, IČO 00686930 bola spôsobená škoda vo výške 10.000,- eur,

v bode 3/ obžalovaný I. D.

dňa 6.4.2017 v pobočke Všeobecnej úverovej banky, a.s. nachádzajúcej sa v OC Forum v Poprade, na
Námestí sv. Egídia č. 3290/124 R. A. v úmysle získať úver prostredníctvom externého hypotekárneho
partnera predložil banke žiadosť o poskytnutie hypotekárneho úveru vo výške 50.000 €, ktorú za
žiadateľa podpísal, pričom k tejto žiadosti predložil kópiu občianskeho preukazu č. S., kópiu poistenca
č. 4546AA9825, potvrdenie o príjme zo závislej činnosti zo dňa 6.4.2017, ktoré mu vypísal I. D. a

ktoré za zamestnanca podpísal R. A. a za zodpovedného pracovníka zamestnávateľa I. D., výplatné
pásky spoločnosti DIPROMO Trading, s.r.o. vystavené na meno R. A. za mesiace 09/2016, 10/2016,
11/2016, 12/2016, 01/2017, 02/2017, ktoré podpísal I. D., pracovnú zmluvu zo dňa 01.03.2015, ktorú za
zamestnanca podpísal R. A., výpisy z účtu v Q. B. č. IBAN: O. vystavené na osobu R. A. za mesiace
09/2016, 10/2016, 11/2016, 12/2016, 01/2017, 02/2017 a to aj napriek tomu, že obaja mali vedomosť o

tom, že predložené doklady nezodpovedajú skutočnosti, pretože R. A. v spoločnosti DIPROMO Trading
s.r.o. v rozhodnom období od 09/2016 do 02/2017 nepracoval a že ani nemal v rozhodnom období
od 09/2016 do 02/2017 v Q. B. zriadený žiadny účet, pričom poskytnutím úveru R. A. by Všeobecnej
úverovej banke a.s. vznikla škoda vo výške 50.000-€, avšak zo strany Všeobecnej úverovej banky a.s.
k vyplateniu sumy 50.000€ R. A. nedošlo.

Za to im súd uložil:

1/ obžalovanému A. C.
Podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j) Tr. zákona, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona trest odňatia

slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní 30 (tridsať)
mesiacov.

Podľa § 51 ods.4 písm. h) Tr. zákona mu zároveň uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku

alebo inému výchovnému programu.

2/ obžalovanému I. D.

Podľa § 222 ods. 4 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), l) Tr. zákona, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona § 39
ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona a § 41 ods. 3 Tr. zákona spoločný trest odňatia slobody v
trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu odňatia slobody

podmienečne odkladá a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní 5 (päť) rokov.Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zákona mu zároveň uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu.

Podľa § 41 ods. 3 Tr. zákona zrušil výrok o vine, celý výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Poprad
sp. zn. 5T/60/2019 zo dňa 13. novembra 2019, právoplatného dňa 13. novembra 2019, ktorým bol
obžalovaný uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona vo forme účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, za

ktorý mu bol podľa § 222 ods. 4 Tr. zákona s použitím § 39 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona, §
38 ods. 2,3 Tr. zákona a § 36 písm. j), písm. l) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch)
rokov, podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu bol výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odložený a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe, podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovená skúšobná doba probačného dohľadu v trvaní
5 (päť) rokov a podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zákona povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa v

súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj
podklad.

3/ obžalovanému A. B.

Podľa § 222 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j) Tr. zákona, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona trest odňatia
slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a zároveň mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona ustanovil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní 30 (tridsať)
mesiacov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zákona mu zároveň uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný A. B. podal odvolanie a to do všetkých jeho výrokov, teda, čo do výroku o vine,
tak aj do výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré vyhláseniu rozhodnutia predchádzalo, z dôvodu, že
rozhodnutie súdu je vecne nesprávne a nezákonné, súdom nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie o vine, ako aj o treste a postupom súdu došlo k tak závažnému procesnému

pochybeniu, že toto v konečnom dôsledku činí samotné rozhodnutie napadnuté odvolaním nezákonným.
Obhajoba má za to, že odvolacím súdom nie je možné postupovať inak, ako predmetné rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie. V ďalšom má obžalovaný
za to, že súd nesprávne a nezákonne vyhodnotil získané dôkazy a v konečnom dôsledku dospel k
nesprávnemu právnemu názoru.

Úvodom poukázal na procesné nedostatky, keď orgány činné v trestnom konaní postupovali v rozpore
s platnou právnou úpravou, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu.

V súvislosti s rozsahom samotného dokazovania, má obhajoba za to, že orgány činné v trestnom

konaní nevykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom pre objektívne rozhodnutie o vine, resp. nevine
obvineného.

Predovšetkým orgány činné v trestnom konaní nezrealizovali výsluch svedka Q. a nevykonali ďalšie
procesné úkony tak, ako sú tieto špecifikované v Trestnom poriadku, a teda porušili svoju povinnosť

s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech. V tejto súvislosti je minimálne prekvapujúce, že prvostupňový súd bez
akýchkoľvek problémov účasť uvedeného svedka na hlavnom pojednávaní zabezpečil, tohto vypočul, aj
keď pri vyhodnotení jeho výpovede postupoval v ďalšom taktiež v rozpore s dikciou ustanovenia § 2 ods.10 Trestného poriadku, ako aj pri hodnotení jeho výpovede, postupoval v rozpore s dikciou ustanovenia
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku ( poukážeme v ďalšom texte odvolania).

V uvedenej rovine teda prvostupňový súd nepostupoval prísne v súlade s dikciou ustanovenia § 241
Trestného poriadku.

Formálne pochybenie prvostupňového súdu obhajoba vidí aj v písomnom vyhotovení rozhodnutia
spočívajúce v gramatickej chybe v bode 2 skutkovej vety, kde je uvedené „ (...) výplatné pásky zo

dňa 1.1.20125..“ pričom podľa zápisnice z hlavného pojednávania v tomto znení bolo rozhodnutie i
vyhlásené. (pozn.: pravdepodobne ide o preklep na strane odvolania, nakoľko v rozsudku aj v zápisnici
z hlavného pojednávania je text: “20215“).

Analogicky, vychádzajúc zo skutočnosti, že orgány činné v trestnom konaní musia zabezpečiť
spravodlivý proces, ktorého obsahom je spravodlivé konanie, vyvodzuje Európsky súd pre ľudské práva

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dostatočne odôvodniť každé procesné rozhodnutie, teda
nesporne a hlavne i rozhodnutie o vine a treste obžalovaného. Toto rozhodnutie musí dostatočne uviesť
dôvody, na ktorých je založené ( viď spor Garcia Ruiz vs. Španielsko, § 26) a orgány činné v trestnom
konaní, a samozrejme predovšetkým súd, sa musia vyjadriť s dostatočnou jasnosťou k dôvodom, na
ktorých založili svoje rozhodnutie ( napr. Hadjinastassiou vs. Grécko, § 33).

Obhajoba v nadväznosti na uvedené poukazuje na procesné pochybenie prvostupňového súdu, jeho
rozhodnutím, ktorým zamietol návrh na doplnenie dokazovania konfrontáciou svedka Q. so samotným
obžalovaným A. B., pričom jeho výpoveď je v príkrom rozpore nie len s výpoveďou obžalovaného A.
B., ale aj v príkrom rozpore s výpoveďou svedka T. L. F., ktorý v plnom rozsahu potvrdzuje výpoveď

obžalovaného A. B.. Súd nevykonal ani dokazovanie konfrontáciou svedka Q. a svedka F..

Obhajoba má za to, že prvostupňový súd je povinný odôvodniť rozhodnutie v takej kvalite a rozsahu,
aby neboli pochybnosti akými úvahami sa spravoval, keď dospel k právnemu záveru obsiahnutému vo
výrokovej časti rozhodnutia.

Podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti
nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.
Rozhodnutie o odmietnutí vykonať dôkaz sa oznámi tomu, kto návrh na jeho vykonanie podal, a to
spravidla ústne po otvorení hlavného pojednávania; súd je však oprávnený, ak sa to ukáže potrebným

v priebehu ďalšieho pojednávania, takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť.

Vo vzťahu už k vyššie proklamovanej povinnosti súdu riadne odôvodniť, čo i len procesné rozhodnutie,
zdôraznili tú skutočnosť, že prvostupňový súd v rozpore s dikciou ustanovenia § 272 ods. 3 riadne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď odmietol vykonať dôkaz ( konfrontácia svedka Q. s obžalovaným B.

a svedkom F.; pripojenie spisového materiálu v trestnej veci vedenej v okrese Poprad, kde predmetný
svedok má byť obvinený, resp. obžalovaný), a teda obhajobe nie je zrejmé z akého dôvodu vykonanie
týchto dôkazov má byť „ .. okolnosťou nepodstatnou pre rozhodnutie, alebo okolnosťou, ktorú možno
zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi“.

V tejto súvislosti obhajoba uviedla, že je absolútne právne irelevantné, či prítomný svedok Q. bol
kontradiktórnym spôsobom vypočutý na hlavnom pojednávaní a bolo obhajcovi umožnené klásť otázky
tomuto svedkovi, nakoľko inštitút konfrontácie je procesným inštitútom riadne zakotveným v Trestnom
poriadku a obžalovaný má právnou úpravou garantované právo, aby bola realizovaná konfrontácia,
teda realizovaný procesný inštitút, ktorý má jednoznačne prispievať k zabezpečeniu spravodlivosti, resp.

minimálne odstrániť rozpory vo výpovediach dvoch osôb.

Vo vzťahu k otázke rozsahu dokazovania ako aj rozhodnutia súdu o návrhoch na doplnenie dokazovania
obhajoba poukázala na tú skutočnosť, že obžalovaný B. ešte na hlavnom pojednávaní konanom dňa
09.02.2023 samostatne požiadal o doplnenie dokazovania, teda výslovne uviedol „ .. požiadal by som

konfrontáciu s p. Q., to je všetko“. Tu súd v príkrom rozpore s dikciou citovaného ustanovenia § 272 ods.
3 Trestného poriadku o tomto návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania ani len nerozhodol !!!!!!!V súvislosti so samotným hodnotením vykonaných dôkazov obhajoba poukázala na to, že závery
prvostupňového súdu nie sú logickým vyústením úvah súdu o vine obžalovaného a určite nie sú takým
vyústením jeho úvah, ktoré by v podstate nepripúšťalo iný záver o vine obžalovaného, resp. ktoré by

vylučovalo skutkový dej tak, ako ho popisuje vo svojej obhajobe samotný obžalovaný, ktorého výpoveď
na dôvažok bola v plnom rozsahu potvrdená výpoveďou svedka T. F., o objektívnosti výpovede ktorého
nie je dôvodu pochybovať.

V tejto súvislosti poukazujeme na povinnosť všeobecného súdu postupom v súlade s dikciou

ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku odôvodnením rozhodnutia vyporiadať sa s obhajobou
obžalovaného a to dostatočne a právne relevantným spôsobom, pričom takýto postup sa musí týkať
stránky skutkovej, ako aj stránky právnej ( III. ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III. ÚS 107/07).

Teda riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa §
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné ( IV. ÚS 14/07), a to spôsobom v súlade s dikciou ustanovenia §
2 ods. 12 Trestného poriadku. Teda „ z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na starne druhej. V prípade, keď sú
právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich žiadnej možnej

interpretácie súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ( I. ÚS 243/07).

Vpredmetnejtrestnejvecibolipodľanázoruobhajoby„produkované“dveskupinydôkazov,atonajednej

strane listinné podklady ( žiadosť o poskytnutie úveru a pod.), nepochybne podpísané obžalovaným B.,
svedecké výpovede svedkyne A. Q. a L. U. I. ako aj svedka L. Q., a na strane druhej samotné obhajobné
tvrdenia A. B. a svedecká výpoveď T. T..

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, je súd

pri hodnotení jednotlivých dôkazov povinný sa zaoberať vierohodnosťou svedka, pričom je povinný
prihliadnuť najmä vnútornej štruktúre svedeckej výpovede a osobe svedka, teda, či si neodporuje
jeho výpoveď v podstatných skutočnostiach, o ktorých vypovedal, či neodporuje logickým súvislostiam
o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade s ostatnými dôkazmi
zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka

k obžalovanému, alebo poškodenému, teda, či svedok s obžalovaným, alebo poškodeným je v
príbuzenskom vzťahu, resp. vzťahu priateľskom, susedskom, nepriateľskom, či zamestnávateľskom,
prípadne inom vzťahu k podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež súd musí prihliadnuť na existenciu
vlastného (často hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania v prípade, že v prípravnom
konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce, či už z pozitívneho, resp. negatívneho pomeru medzi

svedkom a obžalovaným, alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv.
Je práve úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu postupom v zmysle
ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina
dôkazov je vierohodná, a ktorá vierohodná nie je.

Práve z uvedeného uhla pohľadu je potrebné vyhodnocovať i výpovede v predmetnej trestnej veci
vypočutých svedkov.

Z uvedeného uhla pohľadu je preto potrebné i hodnotiť výpoveď svedkyne A. Q. a L. U. I., pričom vo
vzťahu k týmto je potrebné zdôrazniť, že ani jedna svedkyňa si výslovne na tento konkrétny prípad

nepamätá a teda až sa vyjadrovali, vychádzali len tak z podpísaných listinných podkladov ( žiadosť
o poskytnutie úveru a pod.), pričom, pokiaľ obžalovaný a svedok F. vypovedajú pravdu, minimálne
svedkyňa A. Q. nepostupovala v súlade so štandardmi predmetného bankového ústavu.

V tejto rovine, v rozpore s dikciou ustanovenia § 2 ods. 11 Trestného poriadku súd nevykonal

dokazovanie zamerané na možný kontakt, resp. známosť svedka Q. s touto svedkyňou ako
pracovníčkou bankového ústavu.Obe svedkyne, teda svedkyňa A. Q. i L. U. I. nemajú vedomosti o predmetnej trestnej veci (tak ako
je priamo v dôvodoch uvedené, nepamätajú si na tento konkrétny prípad), a vypovedali len a len o
bankovom ústave zaužitých štandardoch vybavovania žiadosti o poskytnutie úveru. O ničom inom. A

teda pre predmetnú trestnú vec ich výpovede sú právne irelevantné. Na strane druhej výpoveď svedka
T. L. F., o pravdivosti ktorej (absolútne zrejmá nezaujatosť svedka, výpoveď tohto svedka po zákonnom
poučení o následkoch krivej svedeckej výpovede ..) nie je dôvod pochybovať, jednoznačne potvrdzuje
obhajobu obžalovaného B.. Práve tento svedok potvrdil to, že zohral aktívnu úlohu pri zoznámení
obžalovaného B. so svedkom Q., to, že práve iniciatíva vyšla zo strany Q., pričom práve tento svedok

mal jednoznačnú a priamu vedomosť o tom, že p. Q., žijúci si skutočne nadštandardne, má záujem o
získanieúveruaprejehoposkytnutiepotrebovalručiteľa.Uvedenýsvedoktiežpotvrdil,žeobžalovanýB.
nemal záujem o poskytnutie úveru, a že za odmenu mal p. Q. len a len v konečnom dôsledku garantovať
splnenie podmienky pre Strana 10 z 12 poskytnutie úveru vo forme ručenia za záväzok v súlade s
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku.

V rovine už vyššie uvedeného nemožno pochybovať, že tieto výpovede ( výpoveď obžalovaného
B., výpoveď svedka Q. a výpoveď svedka F. ) tvoria dve skupiny dôkazov, pričom ich výpovede sú v
príkrom rozpore, a teda, že bol nutný a právne opodstatnený postup v súlade s dikciou ustanovenia §
125 a nasl. Trestného poriadku.

V tejto rovine je skôr počudovania hodná úvaha prvostupňového súdu, že „ ... nie je predpoklad, aby
došlo k odstráneniu rozporov a jednotlivé výpovede možno vyhodnotiť“.

Na dôvažok vo vzťahu k výpovedi svedka T. L. F. tiež poukazuje obhajoba na rekogníciu vykonanú v
rámci prípravného konania, keď tento svedok jednoznačne stotožnil osobu L. Q..

Samotné vyhodnotenie výpovede svedka T. L. F. zo strany prvostupňového súdu je nezákonné a v
konečnom dôsledku arbitrárne. Výslovne nie je pravdou tvrdenie prvostupňového súdu, aby práve
svedok F. mal byť „ ... celý čas pritom, všetky doklady jednania mali byť cez jeho osobu a čakal ich
aj potom, čo boli v banke“. Logickým úvahám nezodpovedá ani tvrdenie prvostupňového súdu, aby

„ .. tento svedok teda mal motív, alebo snahu pomôcť vyviniť sa obžalovanému A. B. z jeho trestnej
zodpovednosti“.

Nevieme na základe akých úvah mal mať svedok F. záujem na tom, aby obžalovaný B. sa „ vyvinil
z jeho trestnej zodpovednosti“, pričom dávame do pozornosti súdu, že ani svedok Q. nespochybnil

pravdivosť toho, čo vypovedal T. F., keď potvrdil, že sa poznajú a v podstate potvrdil, že prišiel do styku
s obžalovaným B., práve v súvislosti so svedkom F..

Nie je zrejmé ako súd dospel k záveru, že tvrdenia obžalovaného Urhína „ ... sú nepresvedčivé, pretože
okrem toho, že to nezodpovedalo realite ku čomu došlo v banke, ide o priateľa obžalovaného A. B.,

ktorého podľa všetkého do toho zatiahol on..“. Nie je zrejmé, v čom má oporu tvrdenie súdu, že práve T.
F. mal „ do toho zatiahnuť“ obžalovaného B.. Svedok F. len svojou svedeckou výpoveďou potvrdil to, že
obžalovaný B. poskytol svoje osobné doklady p. Q., bol v banke podpísať ako ručiteľ písomné podklady
a mal za to dostať mesačnú odmenu.

Prvostupňový súd si pri hodnotení dôkazov nemôže zamieňať benevolentný, resp. ľahkovážny prístup
obžalovaného(podpisbankovýchpodkladovbezprevereniaichobsahu)snaplnenímpojmovýchznakov
trestného činu obžalobou mu kladeného za vinu.

Vo vzťahu k výpovedi svedkyne Q. poukazujúc na vyššie uvedenú ustálenú súdnu prax (záujem svedka

na výsledku konania) je potrebné poukázať na to, že pokiaľ by sa v konečnom dôsledku preukázala
pravdivosť obhajoby obžalovaného B., minimálne na strane svedkyne Q. by došlo k porušeniu interných
predpisov bankového ústavu ...

Pokiaľ sa obhajoba vyššie zaoberala pomerne obsiahle arbitrárnosťou samotného rozhodnutia vo

vzťahu k absencii možnosti preskúmania dôvodov rozhodnutia, obdobné je potrebné uviesť i vo vzťahu
k vyhodnoteniu výpovede svedka L. Q., a to či už samostatne, resp. v kontexte s ďalšími dôkazmi
poukazujúc na dikciu ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku.ZvýpovedesvedkaL.Q.nahlavnompojednávaníkonanomdňa06.12.2020vyplývajúnespochybniteľné
skutočnosti a to, že tento svedok pozná všetkých troch obžalovaných, a teda i p. B., pričom výslovne
svedok priznal, že tohto obžalovaného pozná cez svedka T. L. F.. Strana 11 z 12 Obdobne uvedený

svedok potvrdil, že je erudovaný vo vzťahu k minimálne otázke získania bankového úveru ( „ bolo toľko
tých úverov, koľko mi finančný poradca p. D. V. doporučil“). Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ uvedený
svedok pripustil, že pozná p. B., na výslovnú otázku, či s týmto obžalovaným navštívil nejaký bankový
ústav, svedok neodpovedal výslovne nie, ale uviedol „ pokiaľ si pamätám, tak nie ...“, „ .. pokiaľ si dobre
pamätám“ (už i z uvedeného uhla pohľadu je nevyhnutná konfrontácia).

Pri vyhodnocovaní výpovede uvedeného svedka nie je zanedbateľnou tá skutočnosť, že tento svedok
je minimálne na území Slovenskej republiky obvinený a trestne stíhaný z ekonomickej trestnej činnosti,
pričom výslovne uviedol „ áno, som obvinený, to, že som ich všetkých navádzal a vlastne nič som z toho
nemal, ale všetkých som naviedol..“, „ ale aj napriek tomu, tá logika v podstate vychádza z toho, že p.
D. s p. V. tieto veci zaviedli, robili ich, robili ich v milióne euro, ale ja som ich naviedol a logika veci je

tá, že ja som tu ako svedok v Poprade ...“.

Teda z výpovede uvedeného svedka (napriek snahe obhajoby súd odmietol pripojiť predmetný spisový
materiál) vyplýva, že práve s obžalovaným D. a p. V. (súd odmietol predvolať a vypočuť i tohto svedka),
mal páchať ekonomickú trestnú činnosť a mal niekoho k nejakej trestnej činnosti navádzať. Dokonca

podľa samotnej výpovede svedka, má mu byť kladené za vinu, že predmetnú ekonomickú činnosť mal
páchať v Poprade, čo určite nie je právne irelevantnou skutočnosťou i vo vzťahu k skutku kladenému
za vinu obžalovanému B..

Nie je zrejmé ako mohol prvostupňový súd uvedené skutočnosti opomenúť pri hodnotení dôkazov, keď

práve všetci traja obžalovaní poukazovali zhodne na tú skutočnosť, že práve svedok Q. mal participovať
na trestnej činnosti p. D. a podľa výpovede samotného svedka Q. mu bývala manželka p. C. mala v
minulostipožičaťpeniaze,ktorédoposiaľnevrátil,pričomakosámsvedokuviedol„mámúverovúzmluvu
podpísanú s p. C. vtedy, ktorú sa chystám doplatiť“.

Podľa názoru obhajoby i táto skutočnosť môže byť právne relevantnou vo vzťahu k objasneniu
ekonomických vírementov a vzťahov medzi bývalou manželkou obžalovaného C. a týmto svedkom.
Na dôvažok samotný obžalovaný C. poukázal na tú skutočnosť, že uvedený svedok nedlhuje jeho
bývalej manželke, ale priamo jemu, keďže jeho manželka konala v jeho mene. To minimálne naznačuje
tú skutočnosť, že svedok Q. v minulosti vykonával časté ekonomické operácie, ktorých konzekvencie

mali trestnoprávnu dohru, resp. v súčasnosti nesporne prebieha minimálne jedno trestné stíhanie voči
uvedenému svedkovi.

Práve poukazujúc na rozporuplnosť a nehodnovernosť výpovede svedka Q. je pre ustálenie viny, resp.
neviny obžalovaného B. potrebné vykonať konfrontáciu medzi obžalovaným B. a svedkom Q. ako aj

medzi svedkami T. F. a svedkom Q.. Obdobne sa môže javiť potrebným vykonať dokazovanie zamerané
na otázku, či svedok L. Q. pozná svedkyňu Q., Q.. či tento bol v minulosti, alebo je klientom bankového
ústavu, kde uvedené svedkyňa pracovala v minulosti a pod.

Z uvedených dôvodov odvolateľ navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného

súdu Spišská Nová Ves č. konania 2T/135/2020 - 715 zo dňa 09.02.2023 zrušil a vec vrátil súdu
prvostupňovému na doplnenie dokazovania.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel

tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a
zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akýmiúvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou
obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, okresný
súdlogickýmpostupomvyhodnotilvšetkydôkazyjednotlivo,akoajvovzájomnýchsúvislostiachadospel
k záverom s ktorými sa odvolací súd stotožnil, pričom na správnosti týchto záverov nemôže nič zmeniť
ani prokurátorom použitá odvolacia argumentácia.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v celom rozsahu poukazuje na dostatočne zistený skutkový stav a
na spôsob hodnotenia vykonaného dokazovania, vo vzťahu k otázke usvedčenia obžalovaného zo
spáchania skutku, ktorý mu za vinu kládla obžaloba, ktorý považuje za vecne správny a výstižný do tej
miery, že k nemu nemá čo viac uviesť.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že sa
nimi zaoberal a na základe predloženého spisového materiálu, obsahu napadnutého rozsudku dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Namietaný procesný nedostatok v postupe orgánov činných v trestnom konaní spočívajúci v nevypočutí
svedka Q. už v prípravnom konaní, ak by sme aj hypoteticky uznali že išlo o pochybenie, bol prakticky
zhojený výsluchom svedka v konaní pred súdom kontradiktórnym spôsobom konania. Teda súd vypočul
svedka a jeho výpoveď aj vyhodnotil riadnym spôsobom. Skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožňuje
so spôsobom vyhodnotenia výpovede svedka súdom ešte neznamená porušenie § 2 ods. 12 Tr. por.

zo strany súdu.

UvedenénevypočutiesvedkaQ.orgánmičinnýmvtrestnomkonaníeštevpriebehuprípravnéhokonania
nezadáva taký nedostatok, aby bolo nevyhnutné vrátiť vec do prípravného konania, keďže podstata
konania spočíva v konaní pred súdom, ktorý je spôsobilý napraviť a doplniť dokazovanie, ktoré nebolo

vykonané v predsúdnom štádiu konania. Samotný priebeh konania pred súdom prvého stupňa, ako aj
jeho rozhodnutie v merite veci jasne nasvedčuje, že rozhodnutie súdu po predbežnom preskúmaní veci
po podaní obžaloby bolo správne, a teda niet dôvodu konštatovať nesprávnosť postupu súdu v zmysle
§ 241 Tr. por.

Vo vzťahu ku pochybeniu súdu v skutkovej vete bodu 2 týkajúce výplatných pások zo dňa 1.1.20215
je potrebné konštatovať, že písomné vyhotovenie napadaného rozsudku, ako aj zápisnica z hlavného
pojednávania skutočne v bode 2 skutkovej vety obsahujú zjavne nesprávny rok v dátume výplatných
pások. Ide o číslicu 20215 a nie 20125 ako to nesprávne uvádza obhajoba. Nič to ale nemení na tom, že
objektívne je tento rok nesprávne zaznamenaný. Za účelom objektivizovania danej skutočnosti teda ako

bol rozsudok vyhlásený súd si vypočul zvukový záznam z daného hlavného pojednávania a konštatuje,
že sudkyňa na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9.2.2023 vyhlásila rozsudok správne, teda vyslovila
rok 2015. Konkrétne ide v čase 00:47:45 zvukového záznamu. Na základe uvedeného odvolací súd
konštatuje, že daná námietka obhajoby bola síce nepresná, ale pravdivá, avšak ide len o chybu v písaní,
nakoľko rozsudok bol objektívne správne vyhlásený. Teda stačí vykonať opravu v zápisnici a následne

cez stanovený procesný postup vykonať nápravu tak, aby sa vyhotovenie rozsudku zhodovalo s jeho
vyhlásením. Uvedené nič nemení na tom, že ani táto výhrada obhajoby nespochybnila správnosť
a zákonnosť napadnutého rozsudku.

K ďalšej odvolacej argumentácii súd uvádza že principiálne sa s ňou stotožňuje, nepochybne každé

rozhodnutiesúdumusíbyťprimeraneodôvodnené,dokoncaajpokiaľideoprocesnérozhodnutia.Pokiaľ
ide o namietané rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na doplnenie dokazovania
konfrontáciou svedka Q. so samotným obžalovaným, správne bolo obhajobou poukázané, že takéto
rozhodnutie sa oznámi a to spravidla ústne na pojednávaní. Zo zvukového záznamu z hlavného
pojednávania zo dňa 6.12.2022 vyplýva, že návrh obžalovaného bol zákonným postupom odmietnutý

podľa § 272 ods. 3 Tr. por. , pričom sudkyňa stručne odôvodnila toto rozhodnutie, teda obžalovaný vedel
prečo bol tento návrh odmietnutý a podrobnejšie svoje úvahy uviedla na str. 18 napadnutého rozsudku.
Týmto sa vlastne primerane vysporiadala s daným procesným návrhom a to, že sa dal skutkový stavvyhodnotiť aj bez konfrontácie je potvrdené tým, ako odôvodnila samotný rozsudok a konkrétne výrok
o vine obžalovaného.

Je pravda, že na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 9.2.2023 obžalovaný znovu predniesol
návrh na doplnenie dokazovania o vykonanie danej konfrontácie, pričom sudkyňa pred obžalovaným
skonštatovala, že o takomto návrhu už bolo rozhodnuté. Uvedený spôsob, akým sa sudkyňa
vysporiadala s daným návrhom, súd považuje za dostatočný, nakoľko na predchádzajúcom pojednávaní
skutočne o danom procesnom návrhu sudkyňa rozhodla predpísaným spôsobom a obžalovaný pri

svojom prednese daného návrhu neuviedol žiadne nové dôvody na vykonanie konfrontácie, ktoré by
bolo potrebné sudkyňou posúdiť.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a názor sudkyne, že nie je potrebné vykonávať navrhované
konfrontácie, odvolací súd preskúmal vo svetle odvolacích námietok spôsob, akým sudkyňa vyhodnotila
dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, prihliadal na úvahy, ktorými sa riadila pri

hodnotení dôkazov a na základe čoho dospela k jednotlivým záverom a má za to, že správne
a logicky vyhodnotila vykonané dokazovanie. Konfrontácia ani podľa odvolacieho súdu nebola potrebná
na náležité zistenie skutkového stavu, by nepriniesla odstránenie vzniknutých rozporov. Naopak
samosudkyňa aj bez vykonania konfrontácie presvedčivo vyhodnotila jednotlivé rozpory, zrozumiteľným
spôsobom vysvetlila prečo sa priklonila k vine obžalovaného a v čom ju presvedčili svedkovia svedčiaci

v neprospech obžalovaného a súčasne dôsledne venovala pozornosť aj obhajobe obžalovaného
a uviedla konkrétne dôvody, pre ktoré nemožno jeho obranu považovať za presvedčivú. Odvolací súd
sa s uvedeným odôvodnením okresného súdu stotožnil v celom rozsahu, nemá k nemu viac čo dodať,
ide o logické úvahy a vecne podložené závery konkrétne na str. 20 – 22 napadnutého rozsudku.

Aj keď obhajoba hovorí o dvoch protichodných skupinách dôkazov, okresný súd presvedčivo vysvetlil
prečo sa priklonil k tej skupine, ktorá svedčila v prospech viny. Aj podľa názoru odvolacie súdu nebol
dôvod pre uplatnenie zásady in dubio pro reo.

Vo vzťahu k pomerne rozsiahlej argumentácii, ktorou obhajoba spochybňuje svedka Q. a naopak sa

snaží presvedčiť súd o dôveryhodnosti svedka T. F. odvolací súd dodáva, že sudkyňa veľmi detailne
a precízne vyhodnotila tieto svedecké výpovede a s jej závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil. Odvolací súd nepresvedčili argumenty obhajoby, tieto skutočnosti boli známe aj okresnému
súdu, boli predmetom hodnotenia zo strany okresného súdu a súd sa s nimi vysporiadal na základe
voľného hodnotenia dôkazov, pričom ako bolo uvedené aj s touto argumentáciou sa súd v celom rozsahu

stotožnil.

Keďže v danej trestnej veci bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol
uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušil, preskúmal odvolací súd v zmysle § 317 ods.
2 Tr. por. v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú

vo výroku o vine svoj podklad. Splnením tejto prieskumnej právomoci krajský súd dospel k záveru, že
okresný súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku vykonal na hlavnom pojednávaní všetky
potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o treste a ochranných opatreniach, tieto dôkazy
vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym
záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vo vzťahu k uloženiu trestu vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Správne bolo
aj ustálenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a následná úprava, na daný prípad sa vzťahujúcej

trestnej sadzby, v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.. Na základe tohto postupu bol obžalovanému uložený
podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
30 mesiacov a s probačným dohľadom. Krajský súd sa stotožnil s úvahami okresného súdu aj pokiaľ
ide o uloženie daného druhu a výmery trestu ako aj jeho podmienečného odkladu..

Krajskýsúdsivcelomrozsahuosvojilsprávneazákonnéodôvodnenienapadnutéhorozsudkudovýroku
o treste, uložený trest je zákonný, primeraný, spravodlivý a vzhľadom na svoju výmeru a spôsob výkonu
aj nevyhnutný na dosiahnutie účelu trestu v zmysle § 34 Tr. zák. a keďže sa so závermi okresného súdu
druhostupňový súd stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonne v podrobnostiach poukazuje.Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto

právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor
a právny záver okresného súdu.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky neboli dôvodné, v ničom
nespochybnili správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je

to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu
v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.