Rozsudok – Dedičské právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. november 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-11C/66/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321205015
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Gandelová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1321205015.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Gandelovou v právnej veci žalobcu

v 1.rade : L. I., O. XX.X.XXXX, V. E. XX, V., žalobkyne v 2.rade : M. Z.M., O. X.XX.XXXX, V. G. XX,
V., žalobkyne v 3.rade : T. M., O. XX.XX.XXXX, V. K. XXX, Č.W. E., žalobkyne vo 4.rade : W. I., O.
XX.XX.XXXX,V.E.XX,V.,žalobkynev5.rade:E..K.V.,O.X.X.XXXX,V.K.X,M.,žalobcuv6.rade:L.I.,
O. XX.X.XXXX, V. E. XX, V., žalobkyne v 7.rade : L. U., O. XX.X.XXXX, V. I. X, M. O. U., Č. E., žalobkyne
v 8.rade : M. T., O. XX.X.XXXX, V. X. Xa, M. E., Č. E., žalobcu v 9.rade : E. U., O. XX.XX.XXXX, V. N.
XXX, M. E., Č. E., žalobkyne v 10. rade : G. V.Á., O. XX.X.XXXX, V. XXX U. E. R., R. Y. XXXHN, Š.,
žalobkyne v 11.rade : U. O., O. XX.XX.XXXX, V. F. XX, Z. Z., všetci žalobcovia zastúpení Advokátska

kancelária Maslák, s.r.o., so sídlom Šúrska 716/5, Modra, IČO : 55088007, proti žalovanej v 1.rade : Z.
Ž., E. I., nezistený vlastník, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova cesta 36,
Bratislava, IČO : 17335345 a žalovanému v 2.rade : U. V., O. XX.XX.XXXX, V. Y. U. XXX, P. H. M., Č.
E., zastúpený JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou, so sídlom Horné predmestie 216/16, Svätý Jur,
o určenie, že vec patrí do dedičstva takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že pozemok parcely registra „W.“, parc. č. XXXX, druh pozemku: orná pôda, výmera: 2285
m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú.: X., obec: V. - U. Č. X., okres: V., patrí do dedičstva po

M.Í. I., E.. Ž., narodenej dňa X.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.

II. Žalobcovia v I. až XI. rade nemajú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava III doručená dňa 2.9.2021, sa žalobcovia domáhali,
aby súd určil, že pozemok parcely registra „W.“, parc. č. XXXX, druh pozemku: orná pôda, výmera: 2285
m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú.: X., obec: V. - U. Č. X., okres: V., patrí do dedičstva po
M. I., E.. Ž., O. Y. X.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.

2. V žalobe tvrdili, že všetci žalobcovia, ako aj žalovaný v 2.rade, sú právnymi nástupcami (potencionálni
dedičia) po M. I., E. Ž.. Žalovanou v 1.rade je Z. Ž.Š., E. I., ktorá je vedená katastrom nehnuteľností
na liste vlastníctva ako vlastníčka žalovanej nehnuteľnosti, bez uvedenia dátumu narodenia, bydliska,
ide teda o neznámeho vlastníka, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond. Žalobcovia tvrdili, že
na základe kúpnopredajnej zmluvy Y. C. XXX/XX H. Y. XX.X.XXXX, opatrenej Okresným súdom v
Bratislave dňa XX.X.XXXX, uzavretej medzi predávajúcim L. I., roľníkom a kupujúcou M.O. I., E. Ž.,
nadobudla odkupiteľka pozemok v kat. území obce X., pozemkoknižná vložka číslo XXXX, roľu v hone

X. M., XXX katastrálnych siah. Okresný súd v Bratislave, ako dedičský súd, dal zvolenie k prevodu
nehnuteľností, keďže išlo o prevod majetku poručiteľky jedným z dedičov na tretiu osobu. Nehnuteľnosť
bola vedená na P. Č..XXXX, pričom má to isté parcelné číslo dodnes. Podľa žalobcov v zmysle § 94
uhorského zákonného článku XVI/1894 keď sa ku pozostalosti náležajúce niektoré verejnoknižné právoalebo nehnuteľný statok pred odovzdaním pozostalosti, so súhlasom pojednávajúcej vrchnosti, odpredá
alebo prepustí, verejnoknižné zapísanie prijímateľa, bezprostredne po pozostaviteľovi sa prevádza. V
zmysleuvedenéhomohlaM.I.oprávnenealegitímneočakávať,keďžepozostalostnýsúdschválilprevod

a nebol potrebný žiadny iný úkon na to, aby nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti,
že vlastníctvo nadobudla. Z § 94 uhorského zákonného článku XVI/1894 vyplýva, že schválením
pozostalostného súdu sa malo verejnoknižné zapísanie prijímateľa, t.j. M. I., bezprostredne previesť po
pozostaviteľovi, bolo teda úlohou pozostalostného súdu, aby údaje v pozemkovej knihe zodpovedali
skutočnosti. Opomenutím úradnej povinnosti súdu došlo k tomu, že M. I. nebola zapísaná ako vlastníčka

uvedenej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe. Žalobcovia majú za to, že M. I., E. Ž. sa stala vlastníčkou
uvedenej nehnuteľnosti, keďže v zmysle vtedajších predpisov splnila všetky predpoklady, ktoré sa od
nej pre vznik vlastníckeho práva vyžadovali. Žalobcovia poukázali aj na okolnosť, že v čase schválenia
zmluvy nastúpil komunistický režim, následne došlo k zrušeniu intabulačného princípu a zápisy do
pozemkových kníh mali len deklaratórny charakter, až boli postupne úplne zrušené. Domnievajú sa,
že v dôsledku vtedajších zmien spoločenských pomerov nedošlo k zápisu vlastníckeho práva M. I.

do pozemkovej knihy, hoci bolo povinnosťou pozemkového súdu toto zabezpečiť. Podľa žalobcov je
nesporné, že priemerne spôsobilá osoba sa mohla v tom čase, t.j. v roku 1948, oprávnene domnievať,
že ak dedičský súd schválil určitú dohodu o prevode vlastníckeho práva, bude súdom aj pozemkoknižne
zapísaná, nakoľko vlastnícke právo zapisovali súdy. Žalobcovia majú za to, že M. I. nadobudla
vlastníctvo k spornému pozemku priamo schválenou kúpnou zmluvou pozostalostným súdom, hoci

nebola zapísaná do pozemkovej knihy chybou súdu konajúceho o dedičstve. Zároveň žalobcovia uviedli,
že ak by sa súd nestotožnil s tým, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva kúpnou zmluvou s jej schválením
súdom, sú toho názoru, že sú splnené predpoklady vydržania vlastníckeho práva. Držbu nehnuteľností
M. I. v ďalšom období potvrdzuje listina preukazujúca jej členstvo v jednotnom roľníckom družstve,
žalovaná nehnuteľnosť je poľnohospodárskou pôdou, ktorá podliehala združstevňovaniu a keďže v tom

čase prechádzalo na JRD iba právo užívania, a nie vlastnícke právo, nič ju nespochybňovalo v tom, že
jej žalovaná nehnuteľnosť patrí. Podľa žalobcov M. I. vydržala žalovanú nehnuteľnosť X.X.XXXX. M.
I. K. XX.X.XXXX, pričom v dedičskom konaní nebol sporný pozemok prejednaný. Žalobcovia majú za
to, že žalovaná nehnuteľnosť má byť zahrnutá do dedičstva po poručiteľke, keďže v čase smrti bola jej
vlastníčkou.

3. Ako dôkazy označili LV č. XXXX, kúpnopredajnú zmluvu, osvedčenie súdu zo dňa XX.X.XXXX,
potvrdenie JRD, Osvedčenie o dedičstve 22D 974/01, rodné listy, úmrtné listy, uznesenie Okresného
súdu Bratislava III 30D/1059/2019-60 zo dňa 20.8.2019, rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava 3
D 801/91 zo dňa 30.8.1991, uznesenie Okresného súdu v Karvinej 36D 2592/2011, osvedčenie o

dedičstve 16D/360/2013 zo dňa 26.6.2013.

4. Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) sa ku žalobe písomne vyjadril a žiadal konanie
zastaviť, prípadne, aby súd žalobu zamietol, na základe absencie naliehavého právneho záujmu.
Prípadne, po doplnení dokazovania, aby súd pokračoval s pasívne legitimovanými účastníkmi, t.j. s

právnymi nástupcami žalovanej v 1.rade. Poukázal na právne názory vyslovené v nálezoch Ústavného
súdu Slovenskej republiky I.ÚS 549/2015, I.ÚS 151/2016, ktoré v prípade kolízie vlastníckych práv
preferujú uplatnenie princípu vyššej ochrany dobrej viery vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,
uplynutieznačnéhočasovéhoobdobia,počasktoréhosadomnelývlastníksvojhovlastníctvanedomáhal
dostupnými právnymi prostriedkami nesvedčí ani o bezprostrednom ohrození jeho práva, ani o

odstraňovaní neistoty prostredníctvom určovacej žaloby. Namietal nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určení, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnej predchodkyni, ktorá bola
účastníkom zmluvy uzavretej v roku XXXX, t.j. v dávnej minulosti, práve dátum uzavretia kúpnopredajnej
zmluvy považuje sa rozhodujúci pri posúdení naliehavého právneho záujmu. Zároveň poukázal na
to, že až do roku 1950, t.j. v čase uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, platil na území štátu prísny

intabulačný princíp, spojený s konštitutívnym účinkom, t.j. vlastníkom sa stal ten, kto bol zapísaný
do evidencie v pozemkovej knihe. Skutočnosť, že k zápisu vlastníckeho práva nedošlo nemôže viesť
k domnienke o nadobudnutí vlastníctva, aj s poukazom na chýbajúci zápis vlastníckeho práva v
prospech predávajúceho L. I.. Ak nebol splnený tento predpoklad platnosti zmluvy, nemohlo dôjsť k
účinnému prevodu vlastníckeho práva v prospech kupujúcej M. I., právnej predchodkyne žalobcov. Ďalej

namietal, že označená žalovaná zomrela, preto nespĺňa definíciu neznámeho vlastníka, nemá procesnú
subjektivitu v tomto súdnom konaní a je potrebné preukázať existenciu právnych nástupcov žalovanej
v 1.rade, ktorí sú pasívne legitimovaní a nie žalovaná v 1.rade.5. Žalovaný v 2.rade sa ku žalobe písomne vyjadril a navrhol, aby súd rozhodol tak ako je uvedené v
žalobnom návrhu. Uviedol, že intabulačný princíp bol opustený až prijatím zákona č. 141/1950 Zb., kedy
nastúpil deklaratórny princíp. Pozemková kniha teda až do 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť citovaný

zákon, plnila aj funkciu konštitutívnu, t.j. práva k nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej
knihy, je teda dôvodné zaoberať sa otázkou vydržania vlastníckeho práva. Podľa obyčajového práva
platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal
nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej
knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný

niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na
základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe
zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť,
to však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti,
čo potom svedčalo o jeho oprávnenej držbe, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva.
Vlastnícke právo však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku držby a teda vedel, že

nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak
sa musel dokazovať. Podľa žalovaného obyčajové právo platné na územní Slovenska do 31.12.1950
poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností, ktorá
však nebola do pozemkovej knihy zapísaná (s odkazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III.ÚS 63/09-27 zo dňa 26.5.2009). Dobromyseľnosť M. I. je zjavná, nie sú o nej

pochybnosti, držba M. I., respektíve jej právnych nástupcov bola v zmysle obyčajového práva po 32
rokov pokojná, preto považuje žalobu za dôvodnú.

6. Žalobcovia sa vyjadrili k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/130/2007,
na ktoré poukazoval SPF, uviedli, že toto rozhodnutie nemožno použiť, týkalo sa konkurencie medzi

určovacou žalobou a reštitučnými nárokmi, v tomto spore však nedošlo k žiadnemu prechodu, ktorým by
právna predchodkyňa žalobcov stratila vlastnícke právo a ktorý by zakladal reštitučný nárok, M. I. nikdy
vlastnícke právo nestratila, je preto namieste využitie určovacej žaloby s deklaratórnym charakterom
rozsudku. Ku naliehavému právnemu záujmu poukázali na R 47/2020, v zmysle ktorého je naliehavý
právny záujem daný vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami

sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné
odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Žalobcovia nemajú iný prostriedok ochrany, žaloba je
spôsobilá trvalým a definitívnym spôsobom usporiadať právny vzťah k nehnuteľnosti. Poukázali na to, že
vlastnícke právo je nepremlčateľné, argumentácia o tom kedy bola zmluva uzavretá je preto irelevantná.
Žalovaná v 1.rade bola na LV č. XXXX zapísaná v roku 2013, v dôsledku konania o ROEP, nejde

teda o vyvažovanie medzi právom domnelého vlastníka, ktorý je nedbalý a dobrou vierou vlastníka,
ktorý je zapísaný. Čo sa týka argumentácie SPF, že na zmluve bol ako predávajúci uvedený L. I. a
ten nebol vlastníkom zapísaným v pozemkovej knihe, žalobcovia poukázali na to, že v tomto prípade
došlo k súhlasu s prevodom nehnuteľností Okresným súdom Bratislava dňa XX.X.XXXX, v zmysle § 94
zákonného článku XVI/1894 o dedičskom postupe tak, ako je uvedené v kúpnej zmluve. Z citovaného

paragrafu vyplýva, že dedičia poručiteľa môžu počas dedičského konania previezť majetok poručiteľa,
ale v takom prípade sa vyžaduje schválenie dedičského súdu, v tomto prípade schválenie dedičského
súdu bolo dané a L.f I., ako dedič Z. K., bol oprávnený platne previesť vlastnícke právo kúpnou zmluvou
na M. I.. Ku námietke SPF, že žalovaná nežije, preto nemá procesnú subjektivitu a nejde o neznámeho
vlastníka uviedli, že zákonodarca v záujme ochrany vlastníckych a iných práv nezistených vlastníkov,

ako aj v záujme ochrany práv osôb, ktoré sú vo vzťahu s právami nezistených vlastníkov ustanovil
zákonné zastupovanie týchto nezistených vlastníkov SPF, ide o subjekt zriadený zákonom, ktorý koná
vo verejnom záujme a okrem iného koná aj za nezistených vlastníkov. Podľa ustanovenia § 34 ods. 14
zákona č. 330/1991 Zb., koná SPF za nezistených vlastníkov pred súdom a to aj vtedy, ak vlastnícke
právo nezistených vlastníkov je sporené. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 8 Cdo/31/2018. Poukázali aj na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995
Z.z., podľa ktorého SPF nakladá s pozemkami nezistených vlastníkov, pričom v zmysle § 13 ods. 1 písm.
c) a d) sa za nezisteného vlastníka považuje vlastník, ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie
je známe, alebo ktorý nie je vôbec známy. Je zrejmé, že žalovaná v 1. rade je nezisteným vlastníkom,
keďže na LV sa uvádza iba jej meno a priezvisko, chýbajú údaje o dátume narodenia a pobyte. To, že ide

o nezisteného vlastníka potvrdzuje aj zápis správy SPF na liste vlastníctva. Ku námietke SPF týkajúcej
sa identifikácie nehnuteľnosti uviedli, že v súčasnosti je výmera žalovanej nehnuteľnosti menšia ako
výmera pôvodnej parcely uvedenej v pozemkoknižnej vložke, čo je zapríčinené tým, že časť parcely
bola odčlenená a samotným SPF, ako zákonným zástupcom nezisteného vlastníka, prevedená podľazákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov. Spolu so súčasnou výmerou tak ide o 3.111 m2, čo zodpovedá 865 katastrálnym
siaham uvedeným v kúpnej zmluve. Ako dôkaz priložili zmluvu o prevode vlastníctva, kupujúcim bola

Národná diaľničná spoločnosť, a.s..

7. K vyjadreniu žalovaného v 2.rade uviedli, že s účinnosťou od 1.1.1951 platil na našom území
zákon č. 141/1950 Zb. (stredný občiansky zákonník), ktorý ustanovil iné vydržacie doby aké platili pred
jeho prijatím. V zmysle ustanovenia § 566 tohto zákona lehota, ktorá začala bežať pred 1.1.1951 sa

skončí ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskôr uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa
1.1.1951, to platí aj o vydržacej dobe. V zmysle stredného občianskeho zákonníka bola vydržacia doba
desaťročná, preto majú za to, že právna predchodkyňa žalobcov vydržala predmetnú nehnuteľnosť
1.1.1961. Primárne však uvádzajú, že nadobudla nehnuteľnosť schválením kúpnej zmluvy súdom, tak
ako sa uvádza žalobe.

8. Žalovaný v 2.rade sa vyjadril, uviedol, že sa stotožňuje s tvrdeniami žalobcov a na doplnenie
uvádza, že z ustanovení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov vyplýva, že žalovaná v 1.rade spĺňa podmienku nezisteného
vlastníka, § 13 v spojení s § 8 ods. 1 písm. c), preto so sporným pozemkom nakladá SPF s poukazom
na § 16 ods. 1 zákona.

9. SPF sa vyjadril, trval na vykonaní navrhovaných dôkazov, uviedol, že napriek zákonnému oprávneniu
zastupovať neznámych vlastníkov, je procesne nevyhnutné zaoberať sa právnym nástupníctvom
žalovanej.

10. Žalobca v 1.rade vo výpovedi uviedol, že z detstva si pamätá ako jeho otec predmetné pole obrábal.
Vyrastal tam, pamätá si to. Pamätal si, že keď zomrela stará mama v roku XXXX a rodičia pripravovali
dedičské konanie, mal vtedy 15 rokov, otec sa rozčúlil, že jeden pozemok chýba.

11. Ministerstvo vnútra, centrálne pracovisko registra súdu oznámilo, že v registri sa osoba zhodná s

identifikačnými znakmi žalovanej v 1.rade nenachádza.

12. Mestská časť Bratislava - Vajnory (matrikárka) súdu oznámila, že zmienka o žalovanej v 1.rade sa
v žiadnom z dostupných registrov, evidenciách a matričných knihách nenachádza.

13. Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, súdu oznámil, že právna listina označená pod čd. XXXX/
XXXX, na základe ktorej bol vykonaný zápis vlastníctva pod B1 a B2 do pozemkovoknižnej vložky,
sa v zbierke listín katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava nenachádza. Pozemkovú knihu v
minulosti spravovali súdy.

14. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Bratislave, oddelenie archívnych
dokumentov, súdu oznámilo, že vo fondoch Štátneho archívu v Bratislave sa nenachádzajú dokumenty
P. Č.. XXXX, Č..Y.. XXXX/XXXX, Y. XXXX/XX-X, ka. úz. X..

15. Z pozemkovoknižnej vložky XXXX súd zistil, že predmetný pozemok bol vedený na Z. Ž., E. I..

Posledný zápis je z roku XXXX, kedy na základe uznesenia D 3032/29-9 sa vkladalo vlastnícke právo
na 1 nehnuteľnosti L. Ž. k dobru vdovy Z. Ž., E. I..

16. SPF namietal pasívnu legitimáciu v spore, súd napriek dokazovaniu však nezistil žiadne ďalšie
identifikačné údaje o žalovanej v 2.rade a preto sa domnieva, že ide o nezisteného vlastníka,

ktorého zastupuje SPF. Súd odôvodnenie odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 15.4.2019 sp.zn. 8Cdo/31/2018, z ktorého vyplýva, že hoci spôsobilosť neznámeho,
respektíve nezisteného vlastníka môže byť prinajmenšom diskutabilná, keď nie je preukázané či vôbec
nejaký právny nástupca pôvodného vlastníka existuje, zákonodarca mu pridal právnu subjektivitu
vytvorením osobitného subjektu „neznámeho“, respektíve „nezisteného vlastníka“, ktorý je vybavený

procesnoprávnou subjektivitou. Potreba zavedenia tohto inštitútu vyplynula najmä zo skutočnosti, že v
evidencii vlastníctva nehnuteľností je zapísaných tisíce fyzických osôb, o ktorých možno s istotou tvrdiť,
že už nežijú, respektíve nie je známe a zistené miesto ich trvalého pobytu, čo spôsobuje problémy
pri nakladaní s týmito nehnuteľnosťami. Zákonodarca preto vytvoril značne neštandardný subjektneznámeho, respektíve nezisteného vlastníka, aby takýto subjekt zo zákona zastúpený Slovenským
pozemkovým fondom, mohol byť sporovou stranou v sporoch vyplývajúcich z vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam. Tento inštitút je opodstatnený predovšetkým vtedy, keď je v evidencii nehnuteľností

zapísaný neznámy, respektíve nezistený vlastník a aj potrebné usporiadať vlastnícke vzťahy k
predmetnýmnehnuteľnostiam.RovnakotovyplývazrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp.zn. 7Cdo/238/2021, ktoré do spisu doložili žalobcovia.

17. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či
tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

18. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 47/2020 je naliehavý právny záujem
daný vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a

poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť
iným prostriedkom ochrany práv.

19. Žalobcovia tvrdili, že nemajú iný prostriedok ochrany a žaloba je spôsobilá trvalým a definitívnym
spôsobom usporiadať právny vzťah k nehnuteľnosti. Aj súdna prax dospela k záveru, že v prípade

žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným stavom, je
naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva daný vždy , ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva,
že tvrdené právo patrí žalovanému a preukazovanie naliehavého právneho záujmu je v týchto prípadoch
bezproblémové. Nakoľko ako vlastník predmetných nehnuteľností je v katastri nehnuteľností vedená
žalovaná v 1.rade a žalobcovia sa domnievajú, že tento údaj nie je pravdivý, že vlastníkom predmetných

nehnuteľností je ich právny predchodca, majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

20. Preto súd pristúpil ku posudzovaniu dôvodnosti podanej žaloby. Ako primárny dôvod nadobudnutia
vlastníctva žalobcovia uvádzali kúpnu zmluvu zo dňa XX.X.XXXX.

21. Súd považoval za preukázané, že dňa XX.X.XXXX bola podpísaní zmluva medzi L. I., ako
predávajúcim a M. I., E. Ž., ako kupujúcou, ktorou sa prevádzalo vlastníctvo nehnuteľnosti zapísanej vo
vložke XXXX, role XXXX v hone X. M. s rozlohou 865 katastrálnych siah.

22. V pozemkoknižnej vložke je ako posledný vlastník uvedená žalovaná v 1.rade. Kúpnu zmluvu

uzatváral L. I., ako jej dedič. Je pravda, že Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do
31.12.1950 dovoľovalo nadobudnutie vlastníctva na nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy a jedným
z týchto prípadov bolo dedenie. Dedič právo vlastníctva na zdedenú nehnuteľnosť nadobudne aj
bez pozemkoknižného vpisu v momente, keď pozostavca zomre, od tej chvíle sa môže ujať držby
a vykonať všetky práva, ktoré prislúchajú vlastníkovi (Doc.Dr. Vladimír Fajnor, Dr. Adojf Záturecký:

Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi). Nakoľko zvolenie súdu s
prevodom zo dňa XX.X.XXXX nebolo možné v spore verifikovať, súd nepovažoval predmetnú kúpnu
zmluvu za dostatočný dôvod na určenie vlastníctva v prospech právnej predchodkyne žalobcov a to aj
s prihliadnutím na skutočnosť, že kupujúca mala dostatok času od podpisu zmluvy, či zvolenia súdu, na
splnenie svojej povinnosti uvedenej v zmluve a to „nechať vteliť odkúpený majetok na svoje meno“. Súd

zobral do úvahy aj skutočnosť, že pozemková kniha až do 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť zákon č.
141/1950 Zb, plnila funkciu konštitutívnu, t.j. práva k nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej
knihy.

23. Okrem dedenia v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo bez

vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy a to práve vydržaním.
Vydržaním mohol nadobudnúť vlastníctvo ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v
držbe. Ako svoju - totiž vo svojom mene a nie v mene iného (teda a nie ako požívateľ alebo nájomník,
alebo púhy užívateľ nehnuteľnosti). Pokojne - lebo jesli pozemkoknižný vlastník medzi časom podá
žalobu proti držiteľovi o vydanie nehnuteľnosti, týmto sa vydržanie preruší. Nevydrží nehnuteľnosť

ten, kto je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že bezprávne nadobudol
nehnuteľnosť. Vydržacia doba, uplynuvsia u predchodcu v držbe, počíta sa aj k dobrunástupcu v
držbe, jesli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená (napr. ten,kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil... ). Kto nehnuteľnosť vydržal, može počať spor proti
pozemkoknižnému majiteľovi o tom, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná.

24. Podľa ustanovenia § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (stredný) lehota,
ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie
uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto
dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.

25. Podľa ustanovenia § 566 ods. 2 citovaného zákona to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

26. Obyčajové právo platné na území Slovenska v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (do
31.12.1950) poznalo vydržanie práva k nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzatvorená zmluva o prevode
nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky III.ÚS 63/09-27).

27. Súd posudzujúc podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním dospel k záveru, že sú splnené.
Právna predchodkyňa žalobcov bola dobromyseľná, opak v spore nebol preukázaný. Kúpna zmluva bola
spôsobilá vyvolať v právnej predchodkyni žalobcov presvedčenie, že sa stala vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Žalobcovia preukázali, že na základe uzatvorenej a súdu predloženej kúpnej zmluvy sa

ichprávnapredchodkyňaujaladržbypredmetnejnehnuteľnosti,čobolopotvrdenéajvýpoveďoužalobcu
v 1.rade, predmet držby bol spôsobilý vydržania a držba trvala počas celej doby vydržania. Právna
predchodkyňa žalobcov, M.na I., vydržala predmetnú nehnuteľnosť dňa X.X.XXXX. Keďže zomrela dňa
24.5.1968 a v dedičskom konaní nebola predmetná nehnuteľnosť prejednaná, pričom mala byť zahrnutá
do dedičstva po poručiteľke, keďže v čase smrti bola jej vlastníčkou, súd žalobe vyhovel a určil, že

M. I. bola v čase smrti vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a teda, že predmetný pozemok patrí do
dedičstva po M. I..

28. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, avšak

žiadali o náhrade trov rozhodnúť inak, súd prihliadol na ich prejavenú vôľu a rozhodol tak, že žalobcovia
nemajú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, na súde,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka
tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne, a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.