Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/84/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3523010046
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3523010046.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Lucie Horvátovej a JUDr. Juraja Valáška na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. októbra 2023
prejednal odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Bejrúte, Libanon, trvale bytom B. XX,
XXXXX C., D. C. E., štátna príslušnosť Libanon, t. č. vo výkone väzby v ÚVV Ilava, ktoré podal
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (aktuálne Okresného súdu Trenčín) sp. zn.

15T/9/2023 (aktuálne sp. zn. NM-15T/9/2023) zo dňa 24.05.2023 (v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-15T/9/2023 zo dňa 06.06.2023) a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15T/9/2023 zo dňa 24.05.2023 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-15T/9/2023 zo dňa 06.06.2023 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným zo zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a),
ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., pretože

dňa 29.09.2022 v čase okolo 01.15 hodine na presne nezistenom mieste v Maďarskej republike,
v úmysle získať pre seba finančnú výhodu v doposiaľ nezistenej výške, umožnil nastúpiť na ložnú
plochu motorového vozidla Renault Grand Scénic TCe 160 GPF EDC Intens, evidenčného čísla F. G.,

imatrikulovaného v D. C. E., VIN číslo: H., celkovo 14 osobám Sýrskej arabskej republiky, z ktorých bolo
6 mužov, 3 ženy a 5 maloletých detí, a to:

1) Anas SARRAJ, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
2) C. C., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
3) B. C., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,

4) C. C., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
5) Nibal SAFI, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
6) Mostafa ZAIN, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
7) Dua JALUL, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
8) Ahmad ZAIN, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
9) Mahmud ZAIN, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť C.,

10) A. A., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
11) Amal AHMAD, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
12) B. A., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť. SYR,
13) Usama AHMAD, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,
14) Khaled ALMUHAMAD, nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť SYR,

ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ani nemajú na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, s
cieľom previesť ich cez územie Slovenskej republiky do Nemeckej spolkovej republiky, čo bolo zistenéhliadkou Obvodného oddelenia PZ Myjava dňa 29.09.2022 v čase okolo 06.10 hod. v katastri obce Stará
Myjava, okres Nové Mesto nad Váhom na asfaltovej lesnej ceste asi 30 metrov pred štátnou hranicou s
Českou republikou v smere od obce Stará Myjava, GPS: súradnice: N:48.840979, E: 17.616019.

Bol za to odsúdený podľa § 355 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), l), § 38 ods. 2, ods. 3, ods.
8 a § 39 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, na
výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.

Zároveň mu boli uložené podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. aj trest prepadnutia veci – mobilného telefónu
Apple, model A2484 (iPhone 13, Pro Max), IMEI: 353652730262228 s/n: XD9V43H9W4 so SIM kartou
Vodafone Germany s ICCID: XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, ako aj podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 4 roky.

Citovaný rozsudok však nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote obžalovaný napadol
odvolaním čo do výroku o treste, i to ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní.

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol, že napadnutý rozsudok vo výroku

o treste považuje za nezákonný a odchyľujúci sa od bežnej praxe. Nezákonnosť vidí v tom, že súd
prvého stupňa pri ukladaní trestu nezohľadnil dôsledne všetky zásady pre ukladanie trestov uvedené
v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. s použitím ustálenej súdnej praxe pri rozhodovaní v obdobných
veciach. Dal do pozornosti, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a nebolo potrebné vykonávať
dokazovanie, hlavne v tom, či vôbec mal pre seba získať nejakú finančnú výhodu, nakoľko OČTK tento

dôkaz nezabezpečili a rovnako pri podanej obžalobe tento dôkaz chýba. V konaní predložil aj rodné
listy svojich detí v nemeckom jazyku, správu zo zdravotníckej dokumentácie v nemeckom jazyku a
listiny zo zdravotníckeho zariadenia v nemeckom jazyku, fotky dcéry. Tiež sa na hlavnom pojednávaní
preukázalo z výpisu registra trestov, že bol doposiaľ bezúhonný. Z týchto listinných dôkazov vyplýva, že
jeho dcéra trpí ortopedickou chorobou a z toho dôvodu je nutné, aby absolvovala operáciu kĺbov dolných

končatín. Bohužiaľ túto operáciu je schopný z ich rodiny zabezpečiť len on, bez jeho súhlasu sa operácia
vykonať v Nemeckej republike nedá. Rovnako sú s tým spojené finančné náklady, ktoré jeho manželka
nedokáže zabezpečiť. Poukázal ďalej aj na judikatúru súdov viacerých stupňov (aj Ústavného súdu
SR, aj ESĽP) pokiaľ ide o hodnotenie osobných a rodinných pomerov páchateľa, individualizáciu trestu,
že je nevyhnutné celkové posúdenie osobnosti páchateľa, jeho osobnostného profilu, charakterových

a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré
viedli k spáchaniu trestného činu, ďalej aj na skutočnosť, že to, že sa páchateľ riadne stará o početnú
rodinu, ktorá je na neho výživou odkázaná, sa môže považovať za mimoriadne pomery páchateľa.
Konkrétne poukázal na podmienečné tresty odňatia slobody, ktoré boli páchateľom totožného trestného
činu uložené inými okresnými súdmi v SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321

ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil vo výroku o treste a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci
rozhodol.

V jeho písomných dôvodoch obžalovaný sám uviedol, že odvolaním napáda výroky napadnutého
rozsudku o uložených trestoch odňatia slobody a prepadnutia veci, a to z dôvodu nesprávnej

aplikácie poľahčujúcich okolností. Najmä uložený trest odňatia slobody považuje za neprimerane
prísny. Nestotožnil sa konkrétne s tým, že súd prvého stupňa mu nepriznal ešte ďalšiu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák. z dôvodu aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., k čomu
poukázal aj na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. Tpj 55/2016 zo dňa
27.06.2017. Požiadal, aby odvolací súd zohľadnil jeho doterajší bezúhonný život a nevyhnutnú potrebu

starostlivosti o jeho dve maloleté deti, keď jeho dcéra trpí vážnymi zdravotnými problémami, v podobe
využitia inštitútu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu, prípadne aj
o zmiernenie výmery trestu odňatia slobody. Uviedol, že už doterajší výkon väzby má aktuálne negatívny
vplyv na jeho rodinu, avšak zároveň má na jeho aj vplyv pozitívny, a to v podobe jeho strachu po
prepustení na slobodu spáchať akýkoľvek trestný čin. Poukázal tiež na negatívny dopad jeho aktuálneho

obmedzovania osobnej slobody pokiaľ ide o nedostatočné materiálne a finančné zabezpečenie jeho
rodiny, ktorej sú každý mesiac doručované rôzne upomienky spojené s chodom ich domácnosti (tri
upomienky v nemeckom jazyku z mesiacov február, apríl a máj 2023 aj priložil). V prípade uloženého
trestu prepadnutia veci zas uviedol, že z vyšetrovania nevyplýva, že by mal mobilný telefón použiť naspáchanie stíhanej trestnej činnosti, keď si orgány činné v trestnom konaní osvojili len závery používania
telefónneho čísla. Navrhol, aby mu odvolací súd po zrušení napadnutých výrokov uložil primeraný trest,
a to eventuálne aj s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu.

V doplnení písomných dôvodov odvolania obžalovaný následne priložil aj lekárske správy v nemeckom
jazykuozdravotnomstavejehomaloletejdcéryamanželky,akoajlistjehomanželkyurčenýpreodvolací
súd.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní v rámci konečného návrhu:
· prítomný prokurátor krajskej prokuratúry uviedol: „Vzhľadom k tom, že napadnutý rozsudok považujem
za zákonný a opodstatnený, navrhujem, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por.
zamietol.“,
· obhajca obžalovaného uviedol: „Navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo
veci rozhodol. Poukazujem na mimoriadne okolnosti na strane obžalovaného, a to jeho rodinné pomery

v kontexte s ustanovením § 34 ods. 3 Tr. zák. Ak by obžalovaný musel vykonať nepodmienečný trest
odňatia slobody, mohlo by dôjsť k závažným porušeniam na zdraví jeho dcéry. Taktiež poukazujem na
to, že aj obžalovaný sám je imigrant a spoločnosť, aj slovenská, by mu mala napomáhať, aby sa začlenil.
Žiadam odvolací súd, aby obžalovaný nebol prísne potrestaný a aby mu bol uložený aspoň podmienečný
trest a aby bol zrušený trest prepadnutia veci.“,

· obžalovaný uviedol: „V roku 2022 bola moja dcéra na operácii, avšak musí ísť na ďalšiu, ktorá už mešká
viac ako rok (obžalovaný senátu ukázal viaceré fotografie svojej dcéry). Snažil som sa splnomocniť svoju
manželku, aby mohla zabezpečiť druhú operáciu, avšak nemecké súdy jej doteraz osobnú starostlivosť
v tomto smere neudelili, pričom zdravotný stav dcéry sa zhoršuje. Nemám nikoho iného, nechcem stratiť
svoju dcéru, žiadam o podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody. Budem viesť riadny život.“.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku (konkrétne o trestoch odňatia slobody
a prepadnutia veci), ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto smere
nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba a odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Výrok o vine urobil súd prvého stupňa po tom, čo postupom podľa § 257 Tr. por. prijal vyhlásenie
obžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Podstatou odvolania obžalovaného bola neprimeraná prísnosť uloženého trestu odňatia slobody, ako aj
nesprávnosť uloženého trestu prepadnutia veci.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v namietanom smere odôvodnil takto (citácie):

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadal na spôsob spáchania trestného činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery

a možnosť jeho nápravy.

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že obžalovanému je dôvodné uložiť
trest odňatia slobody, zohľadniac tiež ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona druhá veta, pretože
pre stíhaný zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona je trestná sadzba 7 rokov až 10

rokov, teda horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov.

Súd zistil u obžalovaného dve poľahčujúce okolnosti. Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní priznal a
v záverečnej reči vyjadril ľútosť. Súd považoval túto ľútosť za úprimnú. Druhou poľahčujúcou okolnosťou
je skutočnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, čo preukazujú vyššie uvedené

lustrácie obžalovaného (odpis z RT, ECRIS).

Obžalovaný tiež na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, ktoré však súd nezohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona,ale zohľadnil ho ako okolnosť odôvodňujúcu mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm.
d) Trestného zákona.

Súd si tak musel vybrať, ktorým z 3 spôsobov (buď ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n)
Trestného zákona alebo ako okolnosť odôvodňujúcu mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona, alebo podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam), zohľadní
vyhlásenie obžalovaného o vine, pretože ich kumulácia nie je prípustná.

Súd nezistil u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť.

Základná sadzba trestu odňatia slobody za zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 Tr. zák. je 7 rokov
až 10 rokov. Keďže pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol 2:0, podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa
znižuje horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby (10 rokov) o jednu tretinu. U obžalovaného
tak prichádzalo do úvahy ukladanie trestu odňatia slobody v upravenej sadzbe 7 rokov až 9 rokov.

Trest ukladaný v rámci takejto trestnej sadzby považuje súd za neprimeraný, a preto zohľadniac
vyhlásenie obžalovaného o vine, aplikoval súd mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného
zákona s poukazom na ods. 3 písm. d), a tak súd uložil trest vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov.

Aplikáciu mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia videl súd v pomeroch páchateľa – obžalovaného,

ktorý sa nedopustil na území Slovenskej republiky žiadnej trestnej činnosti a mimo územia Slovenskej
republiky nebola u obžalovaného zistená žiadna trestná činnosť. Z vykonaného dokazovania mal súd
ďalej preukázané, že obžalovaný má dve maloleté deti, z ktorých jedno trpí vážnymi zdravotnými
diagnózami. Nemožno teda ani bez pochybností vylúčiť motív konania obžalovaného, ktorým malo
byť zabezpečenie finančných prostriedkov na úhradu zdravotnej starostlivosti jeho maloletej dcéry. V

jeho prípade teda možno preto urobiť záver, že sa jednalo u neho o výnimočné vybočenie z riadneho
spôsobu života, a teda trest uložený čo aj na samej spodnej hranici 7 rokov by bol pre obžalovaného
neprimerane prísny a súčasne na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania,
pod jeho dolnou hranicou. Súd mal za to, že nie je potrebné z hľadiska nápravy obžalovaného pôsobiť
na neho trestom prísnejším ako je spodná hranica trestu odňatia slobody, ktorú možno za tento trestný

čin pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody uložiť. Za dôležitú považoval súd pri zohľadnení
mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody aj tú skutočnosť, že obžalovaný vyhlásil vinu, čin úprimne
oľutoval, čím zásadne uľahčil elementárnu povinnosť prokurátora spočívajúcu v dôkaznom bremene
prokurátora v trestnom konaní po podaní obžaloby.

Súd považuje za zákonný a primeraný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov, avšak
nezistilsplneniezákonnýchpodmienokprepodmienečnýodkladjehovýkonunaskúšobnúdobu,pretože
nemal za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody
nie je nevyhnutný, predovšetkým s prihliadnutím na generálnu prevenciu, teda aby iných odradil od
páchania tohto trestného činu, ktorý je najmä v reálnej dobe na území Slovenskej republiky rozšírený.

Súd prihliadol aj na charakter a mieru, ktorou porušoval chránený záujem štátu, aby sa štátne hranice
prekračovali v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi. Daný záujem vyplýva z potreby
regulovať prisťahovalectvo, bojovať proti medzinárodnému zločinu. Obžalovaný pomáhal osobám, ktoré
neboli občanmi Slovenskej republiky ani na jej území nemali trvalý pobyt nedovolene prekročiť štátne
hranice z Maďarska, spôsobom odporujúcim zákonu. Súd podotýka, že predložené rozhodnutia v

obdobných veciach v Slovenskej republike obhajobou súd nepovažoval za relevantný dôkaz, nakoľko v
Slovenskej republike sa neuplatňuje precedentné právo.

Zároveň súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil obžalovanému aj trest prepadnutia
veci - Apple, model A2484 (iPhone 13, Pro Max), IMEI: 353652730262228 s/n: XD9V43H9W4 so SIM

kartouVodafoneGermanysICCID:XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,špecifikovanejvovýrokurozsudku.V
konaní bolo svedeckými výpoveďami nelegálnych migrantov, ako aj znaleckým posudkom preukázané,
že obžalovaný používal pri prevoze nelegálnych migrantov predmetný mobilný telefón za účelom
určovania trasy ich prevozu. Nepochybne preto ide o vec, ktorá bola použitá na páchanie trestnej
činnosti, resp. na úspešné dokončenie jej spáchania.

S vyššie uvedeným podrobným a presvedčivým odôvodnením súdu prvého stupňa sa odvolací súd
v zásade stotožnil a poukazujúc na neho k odvolacím námietkam obžalovaného uvádza nasledovné:Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o nevyhnutnú potrebu výkonu tohto trestu, ktorý vzhľadom
k základnej trestnej sadzbe (trestu odňatia slobody) stíhaného trestného činu musel byť obžalovanému

uložený (§ 34 ods. 6 Tr. zák.). Odvolací súd sa však už nestotožnil s výmerou uloženého trestu odňatia
slobody za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., na použitie ktorého podľa jeho názoru neboli
splnené zákonné podmienky.

Odvolací súd pripomína svoju ustálenú súdnu prax, podľa ktorej sa na vyhlásenie obžalovaného, že je

vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vždy prihliadne pri rozhodovaní o treste. Prichádzajú
do úvahy tri alternatívne spôsoby rozhodnutia. Na takéto vyhlásenie sa prihliadne ako na poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák. (ako na napomáhanie pri objasňovaní svojej trestnej činnosti) alebo
je to dôvod na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Tr. zák. per analogiam. Napokon takéto vyhlásenie spolu s ďalšími okolnosťami prípadu či
pomermi páchateľa môže odôvodňovať i mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Takýto

postup je plne v súlade so Stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. Tpj 55/2016 zo dňa 27.06.2017.

Odvolací súd po preskúmaní veci ďalej dospel k záveru, že pri ukladaní trestu odňatia slobody vzhľadom
na okolnosti prípadu a pomery obžalovaného pri urobení jeho vyhlásenia o vine na hlavnom pojednávaní

boli splnené maximálne podmienky na mimoriadne zníženie trestu za použitia ustanovenia § 39 ods. 2
písm. d), ods. 4 Tr. zák. per analogiam, teda na možnosť zníženia trestu pod zákonom ustanovenú dolnú
hranicu trestnej sadzby o 1/3 (teda na výmeru minimálne 4 roky a 8 mesiacov), ale nie na mimoriadne
zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Uvedené pochybenie súdu prvého stupňa však odvolací súd
nemohol už sám napraviť pre absenciu odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného.

Keďže ale z hľadiska vyššie uvedeného súd prvého stupňa obžalovanému trest odňatia slobody
mimoriadne znížil podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., už neprichádzalo do úvahy priznanie mu aj (ďalšej)
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák.. Obžalovaný totiž pred súdom prvého stupňa „len“
vyhlásil vinu v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., ale žiadnym iným spôsobom už ďalej nenapomáhal

pri objasňovaní svojej trestnej činnosti.

Odvolací súd ďalej pripomína svoju už ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vyhlásenie o vine neznamená
„automaticky“ bez zohľadnenia ďalších skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu
povinnosť súdu obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v takej výmere, ktorá by inak nezodpovedala

zásadám ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.).

Odvolací súd ďalej uvádza, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o prihliadnutie na
dve poľahčujúce okolnosti u obžalovaného. Jeho predchádzajúce vedenie riadneho života a priznanie
sa k spáchaniu trestného činu a súčasné úprimné oľutovanie súd prvého stupňa správne zohľadnil pri

úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. tak, ako to vyplýva z napadnutého výroku o treste
(odňatia slobody).

Odvolací súd tiež dodáva, že ani samotná neexistencia priťažujúcich okolností, resp. vedenie riadneho
života pred spáchaním trestného činu nie sú dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods.

1 Tr. zák. Vedenie riadneho života je totiž v Trestnom zákone zahrnuté pod poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Tr. zák. a neexistencia priťažujúcich okolností a s tým súvisiaca prevaha poľahčujúcich
okolností má pre páchateľa za následok „benefit“ v podobe zníženia hornej hranice trestnej sadzby podľa
§ 38 ods. 3 Tr. zák. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/45/2020 zo dňa
08.12.2020).

Odvolací súd v smere hodnotenia spôsobu spáchania činu a jeho následku, zavinenia a pohnútky ďalej
uvádza,žeobžalovanýsadopustilzávažnejšiehotrestnéhočinu–zločinuprevádzačstva(§355Tr.zák.).
Závažnosť jeho konania je zákonodarcom určená aj v relatívne určitej trestnej sadzbe vo výmere od 7 do
10 rokov odňatia slobody (§ 355 ods. 3 Tr. zák.), ktorý trest je zo zákona vždy nepodmienečný. Objektom

tohto trestného činu je záujem štátu, aby sa štátne hranice prekračovali iba v súlade so zákonom
a medzinárodnými dohovormi. Tento záujem je daný potrebou regulovať prisťahovalectvo a bojovať
proti medzinárodnému zločinu. Obžalovaný pritom konal v priamom úmysle, s prísľubom získať pre
seba finančnú výhodu v presne nezistenej výške (i k takémuto „konštatovaniu“ uvedenému v skutkovejvete obžaloby urobil obžalovaný pred súdom prvého stupňa vyhlásenie o vine, teda s ním súhlasil), Za
významný možno v tejto súvislosti považovať aj počet osôb, ktorým umožnil nedovolene prekročiť štátnu
hranicu (14 osôb). Pre naplnenie všetkých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto zločinu podľa

§ 355 ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák. (závažnejším spôsobom konania –
na viacerých osobách) postačuje totiž už počet 3 osôb. Obžalovaný tak výrazne prekročil danú hranicu,
čo rovnako zvyšuje závažnosť jeho konania.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, a to poukazovanie na jeho zlú rodinnú situáciu,

nedostatočné materiálne a finančné zabezpečenie jeho rodiny a nepriaznivý zdravotný stav jeho
maloletej dcéry, odvolávajúc sa pritom aj na zásadu personality trestu uvedenú v § 34 ods. 3 Tr.
zák., odvolací súd v zásade uvádza, že tieto konkrétne skutočnosti boli už súdom prvého stupňa
nielen dostatočne, ale podľa názoru odvolacieho súdu naviac nadštandardne v prospech obžalovaného
zohľadnené pri ukladaní trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Taktiež je potrebné
uviesť, že obžalovaný preukázateľne vedel o nepriaznivom zdravotnom stave svojej maloletej dcéry aj

v čase spáchania stíhanej trestnej činnosti, ale napriek tomu sa jej dopustil, s vedomím, že môže by
za ňu potrestaný.

Napokon je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa ani odvolací súd v zásade nie sú viazané
rozhodnutiami iných súdov v obdobných trestných veciach, keď ukladanie trestu je vždy individuálne,

vychádzajúce zo zásad ukladania trestov v zmysle § 34 a nasl. Tr. zák.

Naviac súdom prvého stupňa uložený druh trestu sa nijako „nevymyká“ ustálenej rozhodovacej činnosti
tohto odvolacieho súdu, teda že sa páchateľom takejto trestnej činnosti v prevažnej miere ukladajú práve
nepodmienečné tresty odňatia slobody.

Súdom prvého stupňa uložený trest odňatia slobody obžalovanému za spáchaný zločin mimoriadne
znížený až na 2 roky a 6 mesiacov teda nemožno v žiadnom prípade označiť za neprimerane prísny a
uložený v rozpore so zásadami ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.) tak, ako to má na mysli ustanovenie §
321 ods. 1 písm. e) Tr. por. Odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že u obžalovaného neprichádza

do úvahy uloženie trestu odňatia slobody nespojeného s okamžitým odňatím osobnej slobody, ako sa
toho inak obžalovaný domáhal.

Takto uložený nepodmienečný trest odňatia slobody (i keď podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane
mierny) zohľadňuje všetky zásady ukladania trestov a nie je v rozpore ani s podmienkami individuálnej

a generálnej prevencie, ani so zásadou personality trestu.

Správne bolo napokon aj zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia – § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., pretože doposiaľ nikdy
nebol vo výkone trestu odňatia slobody.

Odvolací súd preskúmaním veci tiež nedospel k záveru o nesprávnosti uloženého trestu prepadnutia
veci – § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

Obžalovaný sa v konaní jednoznačne vyjadril, že zaistený mobilný telefón zn. Apple je jeho vlastníctvom,

pričom vykonané dôkazy rovnako jednoznačne nasvedčovali záveru, že ho používal pri prevoze
nelegálnych migrantov (počas páchania stíhanej trestnej činnosti) za účelom určovania trasy ich prevozu
(navigácie), ako aj na komunikáciu (telefonovanie), kedy inej osobe oznamoval aktuálnu polohu. Teda
išlo o vec, ktorú obžalovaný použil na spáchanie trestného činu a neboli naplnené iné zákonné
predpoklady, kedy by bolo uloženie aj tohto druhu trestu v jeho prípade zo zákona vylúčené (§ 60 ods.

4, ods. 6 Tr. zák.).

Napokon žiadnu nesprávnosť odvolací súd nezistil ani v prípade posledného uloženého trestu –
vyhostenia, ktorý však obžalovaný odvolaním ani nenapádal.

Z takto rozvedených dôvodov preto odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako
nedôvodné zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.