Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220202635
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2220202635.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX D. XXXX/X, E., zastúpený
advokátom: JUDr. Milan Švec, so sídlom Hadriánova 1, Bratislava, IČO: 31 786 260, proti žalovaným:
1/ F. G. H., nar. X.X.XXXX, I. XXX/X, E. a 2/ B. H., nar. XX.X.XXXX, I. XXX/X, E., zastúpení advokátkou:
JUDr. Zuzana Falisová, so sídlom Horná 2, Banská Bystrica, IČO: 33 759 626, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobcu proti výroku V. rozsudku Okresného súdu Dunajská

Streda č.k. 19C/21/2020-955 zo dňa 31. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. o náhrade trov konania p o t
v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol nasledovne:
I. Podielové spoluvlastníctvo žalobcu A. B. C., J. C., nar. XX. XX. XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX,
trvalo bytom D. X, XXX XX E., občan SR, a žalovaných v prvom rade F. G. H., J. H., nar. XX. XX.
XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, trvalo bytom I. X, XXX XX E., občan SR, a v druhom rade B. H.,
J. K., nar. XX. XX. XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, trvalo bytom I. X, XXX XX E., občianka SR, k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. J., Obec J., Okres Dunajská Streda, evidovaným na LV

č. XXX vedenom Okresným úradom Dunajská Streda, Katastrálnym odborom, ako (i) parcela registra
„C“ č. 119/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 624 m2, (ii) parcela registra „C“ č. 120/1 - záhrada
o výmere 1 787 m2, a ako (iii) stavba - rodinný dom so súpisným č. X postavený na pozemku parc. č.
119/1, sa zrušuje.
II. Nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. J., Obec J., Okres Dunajská Streda, evidované na LV č.
XXX vedenom Okresným úradom Dunajská Streda, Katastrálnym odborom, ako (i) parcela registra „C“

č. 119/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 624 m2, (ii) parcela registra „C“ č. 120/1 - záhrada o
výmere 1 787 m2, a ako (iii) stavba - rodinný dom so súpisným č. X postavený na pozemku parc. č.
119/1, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalobcu A. B. C., J. C., nar. XX. XX. XXXX, rodné číslo
XXXXXX/XXXX, trvalo bytom D. X, XXX XX E., občan SR.
III. Žalobca je povinný na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach nachádzajúcich
sa v kat. úz. J., Obec J., Okres Dunajská Streda, evidovaných na LV č. XXX vedenom Okresným úradom

Dunajská Streda, Katastrálnym odborom, ako (i) parcela registra „C“ č. 119/1 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 624 m2, (ii) parcela registra „C“ č. 120/1 - záhrada o výmere 1 787 m2, a ako (iii)
stavba - rodinný dom so súpisným č. X postavený na pozemku parc. č. 119/1, zaplatiť žalovaným v
prvom rade a druhom rade spoločne a nerozdielne sumu celkom 102 375,- EUR, a to v lehote do 90
dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Znalec Ing. Michal Šiandor, ev. č. 915688, má voči žalovaným nárok na znalečné v rozsahu 100 %

s tým, že žalovaní sú povinní znalečné uhradiť spoločne a nerozdielne.
V. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.2.Právneprvoinštančnýsúdvecposúdilnazákladeaplikácieust.§141ods.1,§142ods.1Občianskeho
zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca a žalovaní sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností uvedených vo výroku tohto rozsudku; spoluvlastnícky podiel žalobcu je
5/8 a spoluvlastnícky podiel žalovaných je 3/8. Žalovaní nehnuteľnosti obývajú a užívajú a ich záujmom
je pokračovať v ich užívaní aj naďalej. Žalobca v/na nehnuteľnostiach trávil časť svojho detstva a má

záujem nehnuteľnosti prevziať do užívania a založiť si rodinu. Žalobca nemá záujem na zotrvaní v
podielovom spoluvlastníctve nehnuteľností so žalovanými, pričom stranám sa nepodarilo dohodnúť sa
na spôsobe zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Preto sa žalobca
domáha, aby podielové spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal súd.
Požiadavky strán na vyporiadanie spoluvlastníctva sa v priebehu konania menili, pričom obe strany (v
určitom momente i žalovaní) deklarovali najskôr záujem nehnuteľnosti rozdeliť a neskôr záujem prevziať

nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva a vyplatiť druhej strane vyrovnací podiel. Súd sa preto
v konaní zaoberal jednotlivými možnosťami vyporiadania spoluvlastníctva tak, aby konečné riešenie
zodpovedalo rozumnému usporiadaniu vzťahov a neviedlo len k rozmnožovaniu sporov v budúcnosti.
V prvom rade sa súd zaoberal možnosťou reálneho rozdelenia nehnuteľností, pričom bolo treba
vziať do úvahy, že prípadným rozdelením domu na dve bytové jednotky (resp. vytvorením dvoch

samostatných bytov v jednom dome) nedôjde k zrušeniu spoluvlastníctva v pravom slova zmysle, ale
len k jeho modifikácii, keď napriek vytvoreniu dvoch bytov ako právne samostatných veci zostane
zachované spoluvlastníctvo strán k spoločným častiam a zariadeniam domu (napr. strecha, múry,
odkvapy atď.), a teda týmto spôsobom by nebola vyriešená podstata problému, ktorou je absolútna
averzia medzi stranami a neschopnosť dohodnúť sa v podstate na čomkoľvek, vrátane otázok údržby,

opráv a zveľaďovania nehnuteľností. Ďalej je potrebné vziať do úvahy, že s vytvorením samostatných
bytov v dome sú spojené výrazné stavebné úpravy domu a inžinierskych sietí a s tým spojené
nezanedbateľné náklady, pričom strany by museli v konaní preukázať spôsobilosť znášať tieto náklady
V priebehu konania obe strany zmenili svoj postoj k rozdeleniu nehnuteľností. Žalobca dodatočne
vyhodnotil rozdelenie nehnuteľností ako neefektívne, pričom by ich ďalšie spoluužívanie nenapĺňalo

znaky pokojného užívania a žalovaní dospeli k záveru, že rozsah prác a zásahov do nehnuteľnosti
pri odčlenení nehnuteľnosti na dva samostatné objekty je taký zásadný a vážny, že nezodpovedá
požiadavkám reálnej deľby nehnuteľnosti; došlo by k zásahu do väčšiny prvkov dlhodobej životnosti
stavby, čo je nad rámec účelnosti reálnej deľby, pričom hodnota týchto stavebných úprav vyjadrená v
peniazoch by tiež bola v nepomere s hodnotou nehnuteľnosti, žalovaní by okrem toho neboli schopní

znášať náklady na realizáciu stavebných úprav. Súd preto uzavrel, že v predmetnej veci vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľností neprichádza do úvahy.
Súd sa zaoberal možnosťou prikázať nehnuteľnosti za primeranú náhradu jednej zo strán. V konaní
obe strany prejavili záujem nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva. Pokiaľ ide o
účelné využitie nehnuteľnosti do budúcnosti, súd mal za nepochybné, že tak žalovaní, ako i žalobca,

chcú a môžu nehnuteľnosti v budúcnosti využívať na účel, na ktorý sú stavebne určené, t.j. na ich
trvalé obývanie. Žalovaní v dome bývali i počas konania, žalobca mal záujem sa do domu presťahovať
a založiť si tam rodinu. Preto požiadavka účelného využitia nehnuteľností je splnená u oboch strán.
Hľadiskoveľkostispoluvlastníckehopodielusvedčalovprospechžalobcu,ktorýmalnanehnuteľnostiach
väčší spoluvlastnícky podiel. Pokiaľ ide o schopnosť budúceho výlučného vlastníka vyplatiť druhého

spoluvlastníka (ktorému sa jeho vlastníctvo odníma), žalovaní uviedli, že nemajú finančné prostriedky
na vyplatenie vyrovnacieho podielu žalobcovi, naopak, žalobca preukázal svoju kredibilitu predloženým
potvrdením o disponibilnom zostatku a potvrdením o možnosti čerpať stavebný úver.
Súd mal v konaní za preukázané z LV č. XXX vedeného pre k.ú. L. M., že žalovaní majú kde bývať,
a to na adrese, ktorú majú dosiaľ vedenú ako adresu trvalého pobytu, titulom vecného bremena v ich

prospech spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania bytu č. XX/X.N. na adrese I. X, E.. V
konaní naopak nebolo sporné, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej by mohol bývať a
založiť si rodinu.
Pokiaľ ide o výšku vyrovnacieho podielu, žalobca navrhoval, aby súd vychádzal zo Znaleckého posudku
č. 16/2018 z 13. 04. 2018 vypracovaného znalcom Ing. Jozefom Tašárom, ktorý hodnotu nehnuteľností

stanovil vo výške 109 000,- EUR. Žalovaní na pojednávaní dňa 25. 03. 2022 navrhli, aby nehnuteľnosti
boli ocenené súdom ustanoveným znalcom, s tým, že budú znášať trovy tohto dôkazu. Súd nariadil
znalecké ocenenie nehnuteľností, ktoré vykonal znalec Ing. Michal Šiandor v Znaleckom posudku
č. 137/2022 z 18. 07. 2022. Výšku vyrovnacieho podielu súd určil na základe hodnoty stanovenejZnaleckým posudkom č. 137/2022 Ing. Michala Šiandora, ktorý hodnotu nehnuteľností stanovil v
súhrnnej výške 273 000,- EUR. Žiadna zo strán nevzniesla k obsahu tohto znaleckého posudku v
stanovenej lehote námietky (pozn. žalobca namietal jeho celkovú nezákonnosť, s čím sa súd nestotožnil

z dôvodov uvedených v odseku 22 tohto rozsudku), a preto súd nevidel žiaden dôvod, pre ktorý by tento
posudok nemal predstavovať spoľahlivý podklad pre stanovenie výšky vyrovnacieho podielu. Vyrovnací
podiel súd vypočítal tak, že sumu 273 000,- EUR vydelil číslom 8 (keďže spoluvlastnícke podiely sú
vyjadrené v osminách) a výsledok vynásobil číslom 3 (keďže spoluvlastnícky podiel žalovaných, ktorým
vyrovnací podiel prislúcha, je 3/8). Výslednou sumou je suma 102 375,- EUR. Žalobcovi preto súd uložil

povinnosť vyplatiť žalovaným vyrovnací podiel vo výške 102 375,- EUR, ako je uvedené vo výroku III.
tohto rozsudku, a to v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd považoval túto lehotu
za primeranú s ohľadom na výšku vyrovnacieho podielu a s tým spojenú potrebu žalobcu zabezpečiť si
úverové prostriedky (keď žalobca svoju kredibilitu preukazoval okrem iného ponukou stavebného úveru
z N.).
Vo výroku IV. tohto rozsudku súd priznal znalcovi Ing. Michalovi Šiandorovi znalečné v rozsahu 100 %, s

tým, že povinnosť uhradiť znalečné súd uložil žalovaným, a to spoločne a nerozdielne, z dôvodu, že tento
dôkaz navrhli žalovaní, ktorí zároveň na pojednávaní uviedli, že sú ochotní znášať trovy tohto dôkazu.
O trovách súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní o trovách
konania súd vychádzal z toho, že každá zo strán bola v konaní úspešná iba čiastočne. Žalobca pôvodne
navrhoval vyporiadanie spoluvlastníctva rozdelením nehnuteľností, čo sa ukázalo ako nereálne. Po

zmenepetitupožadovalpriznanienehnuteľnostídojehovýlučnéhovlastníctva,čomusúdvyhovel,avšak
pokiaľ ide o výšku vyrovnacieho podielu, túto súd žalovaným priznal v približne dvojnásobnej výške
oproti návrhu žalobcu. Preto v konaní boli čiastočne úspešní i žalovaní. Zároveň pri tomto type konania
a rozsudku nemožno vyčísliť pomer úspechu jednotlivých strán. Preto súd s poukazom na § 255 ods. 2
CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Proti výroku V. rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
Žalobca je majoritným spoluvlastníkom nehnuteľností rodinného domu, pozemku pod rodinným domom
a záhrady, ktorú má spolu so žalovanými v spoluvlastníctve. Žalobca žalovaným navrhol štyri spôsoby
zrušenia a vyporiadania spoluvlastníckeho vzťahu pred podaním žaloby, navrhovanými spôsobmi boli

dva možné spôsoby reálneho a právneho rozdelenia nehnuteľnosti s povinnosťou vyplatiť zo zvyšného
podielu žalobcu, vyplatenie žalovaných s nadobudnutím rodinného domu a zastavanej plochy žalobcom
alebo vyplatenie žalobcu s tým, že by rodinný dom so zastavanou plochou nadobudli žalovaní. Hodnota
nehnuteľností pre účely vysporiadania bola stanovená pre všetky štyri varianty znaleckým posudkom,
ktorý obstaral žalobca. Žalovaní následne v žalobcom stanovenej, primeranej lehote neuviedli, akým

spôsobom by chceli zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo. Žalobca bol preto nútený domáhať sa zrušenia
a vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam prostredníctvom súdneho konania.
Žalobca sa od začiatku snažil riešiť spor so žalovanými zmierlivou cestou, bez nutnosti súdneho
konania. Výzvami a komunikáciou so žalovanými, ktorá je obsahom súdneho spisu, žalobca dostatočne
prezentoval skutočný záujem na zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva akýmkoľvek zákonným

spôsobom, ktorý by rešpektoval nároky vyplývajúce z veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, bez
nutnosti súdneho konania a autoritatívneho rozhodnutia súdu. Žalovaní práva žalobcu nerešpektovali a
poškodzovali ho na jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalovaní zároveň neprejavili reálny
záujem o vyporiadanie spoluvlastníckych vzťahov. Žalobca sa preto rozhodol v súlade s § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva.

Žalobca podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva ako dôsledok nemožnosti uzavretia
dohody medzi žalobcom a žalovanými. Súd viackrát odročil pojednávania (podľa názoru žalobcu aj
v rozpore s civilným sporovým poriadkom, čo uvádza vo svojich vyjadreniach v priebehu súdneho
konania) s apelom na strany konania, aby sa pokúsili o mimosúdne rokovanie a vyriešenie sporu
mimosúdnou cestou. Žalobca bol celú dobu otvorený návrhom zo strany žalovaných, aby bolo

spoluvlastníctvo zrušené a vyporiadané tak, aby boli rešpektované práva žalobcu zodpovedajúce
veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaní ani ich právna zástupkyňa počas celého súdneho
konania ani raz nepredniesli konkrétny a reálny návrh zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorý
by nemal za následok neoprávnené zvýhodňovanie žalovaných, bez relevantného právneho titulu. Vdôsledku pokračujúceho nezákonného konania žalovaných ani k dohode medzi žalovanými a žalobcom
nedošlo. Súd nakoniec bol nútený autoritatívne vo veci rozhodnúť.
Žalobca podáva odvolanie proti časti V. rozsudku z dôvodu, že nepriznanie náhrady trov konania vidí ako

nezákonný a nedostatočne odôvodnený zásah do svojich práv a právom chránených záujmov. Žalobca
má za to, že výdavky, ktoré počas súdneho konania vynaložil napĺňajú definíciu v zmysle § 251 Civilného
sporového poriadku a že aplikácia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku súdom, nie je dôvodná.
Súd vychádzal z toho, že každá zo strán bola v konaní úspešná len čiastočne. Tento záver súdu je
nesprávny ako zo skutkového, tak z procesného hľadiska. Žalobca celú dobu, dokonca aj pred podaním

žaloby deklaroval, že jeho zámerom je primárne zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Žalobca
ponúkal žalovaným všetky zákonné varianty zrušenia a vysporiadania, spoluvlastníctva a dokonca
ponúkol možnosť výberu vyporiadania žalovaným. Žalovaní však neprejavili reálny záujem ani o jeden
z možných variantov zrušenia a vyporiadania. Dôsledkom nerešpektovania veľkosti spoluvlastníckych
pomerov a práv spojených s užívaním nehnuteľností, bol žalobca donútený podať žalobu na zrušenie a
vyporiadanie spoluvlastníctva. Žalobca vychádzal pri podávaní žaloby zo záverov znaleckého posudku,

ktorý bol vypracovaný súdnym znalcom, v ktorom sa uvádzali dve možnosti rozdelenia nehnuteľnosti.
Žalobca,ktorýnemáodbornéschopnostiamožnostiposúdiťodbornýznaleckýposudoksúdnehoznalca,
podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva rozdelením nehnuteľností rodinného domu a
zastavanej plochy a nádvoria s tým, že susediaci pozemok záhrady, bude rozdelený následne po vydaní
rozsudku, ktorým súd rozdelí zastavanú plochu a nádvorie spolu s rodinným domom. Až v priebehu

súdneho konania súd vyjadril svoj predbežný právny názor, že nehnuteľnosti považuje za nedeliteľné
a že sa prikláňa k priznaniu nehnuteľností jednému zo spoluvlastníkov. Vzhľadom na toto predbežné
právne posúdenie súdom, žalobca rozšíril žalobu aj o záhradu v spoluvlastníctve a petit zmenil tak, že
žiadal priznať všetky nehnuteľnosti v spoluvlastníctve, do výlučného vlastníctva za náhradu, stanovenú
znaleckým posudkom, ktorý žalovaní nespochybňovali. Žalobca tým opätovne prejavil vôľu a záujem na

akomkoľvek zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva. Súd rozsudkom zo dňa 31.1.2023 spoluvlastníctvo
zrušil a vyporiadal, prikázaním nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu, čím vyhovel návrhu
žalobcu. Žalobca bol v prípade podanej žaloby úspešný v rozsahu 100%. Z uvedeného dôvodu prináleží
žalobcovi aj náhrada trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%.
Žalobca urobil všetko čo bolo od neho možné spravodlivo požadovať, aby vyriešil spor zmierlivou

cestou a bez nutnosti súdneho konania. Časovo a finančne nákladné súdne konanie zapríčinili práve
žalovaní, svojím obštrukčným, protizákonným konaním. Preto úvaha súdu, že žalobca má znášať trovy
konania, ktoré boli nákladné a ich vznik zapríčinili práve žalovaní, sa javí ako neprimeraná tvrdosť voči
žalobcovi, odporujúca dobrým mravom. Takýto postup súdu je v rozpore aj s ustálenou judikatúrou súdov
Slovenskej republiky (Rozsudok KS Košice, spisová značka: 5Co/100/2018, zo dňa 16. 10. 2018).

V napadnutom výroku rozsudku žalobca vidí aj procesné pochybenie súdu, ktorý nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd predmetným výrokom rozhodol bez toho,
aby akýmkoľvek spôsobom vyjadril aspoň predbežný právny názor o tom, že žalobcovi, respektíve
ktorejkoľvek zo strán, nemá byť priznaná náhrada trov konania. Súd mal procesnú povinnosť vytvoriť

žalobcovi priestor na vyjadrenie stanoviska k postupu, ktorý by mal za následok nepriznanie trov konania
sporovým stranám. Žalobca mal právo byť výslovne vyzvaný na vyjadrenie sa k zámeru súdu nepriznať
mu náhradu trov konania, ktorá mu náležite patrí. Súd mu túto možnosť neposkytol a konal tak v rozpore
s civilným sporovým poriadkom, ako aj s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keďže žalobcu fakticky

ukrátil o právo vyjadriť sa ku skutočnosti, prečo mu má byť náhrada trov priznaná ( rozsudok ESĽP
Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), nálezy Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS 46/13 a
sp. zn. I. ÚS 1593/15, Nález ÚS SR, spisová značka: I. ÚS 168/2018, zo dňa 10. 10. 2018, Uznesenie
NS SR, spisová značka: 8Cdo/266/2019, zo dňa 25. 6. 2020).
Súd použil v predmetnom konaní postup, v ktorom vyjadril, že pomer úspechu vo veci nie je možné

vyčísliť. S týmto záverom žalobca nesúhlasí. V prípade, že súd mal zámer aj moderovať právo na
náhradu trov konania, súd mal najprv zistiť výšku nákladov konania, a až potom uplatňovať moderačné
právo. Súd mal povinnosť najskôr zistiť výšku nákladov konania, ktorá mala byť žalobcovi nahradená
a až následne mal zvažovať dôvody pre nepriznanie náhrady trov, resp. pre moderáciu ich výšky. Súd
sa žiadnym spôsobom nezaoberal, či je spravodlivé, aby náhradu nákladov konania znášal žalobca,

ktorý nemal vinu na vedení samotného sporu (uznesenie NS ČR, spisová značka: 22 Cdo 825/2015,
zo dňa 7. 4. 2015)
Žalobca sa v prvom rade domáhal zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Žalobca so žalovanými
opakovane komunikoval, či už priamo alebo prostredníctvom právnych zástupcov o možnostizmierlivého zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. Napriek tomu, že súd vo vyjadrení na poslednom
pojednávaní uviedol, podľa žalobcu nesprávny, názor, že obe strany mohli urobiť viac krokov ku
vzájomnej dohode, nemožno zamieňať s dôvodmi osobitného zreteľa eventuálnu skutočnosť, že

žalovaní svojim správaním nedali príčinu k návrhu na začatie konania. Žalovaní však dali dostatok
dôvodov uvedených v súdnom spise, prečo žalobca bol žalovanými donútený návrh na zrušenie a
vyporadanie spoluvlastníctva podať. (uznesenie NS ČR, spisová značka: 32 Cdo 1210/2017, zo dňa
9. 8. 2017)
Žalobca zdôrazňuje, že okolnosti, ktoré predstavujú meritum veci sporu medzi stranami nemôžu byť

zároveň považované za dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania
(rozsudok KS Banská Bystrica, spisová značka: 17Co/332/2017, zo dňa 29. 3. 2018)
Záverom upozorňuje na nesprávny postup súdu v nepriznaní trov žalobcovi, na základe zmeny petitu,
ktorýsúdsvojímnáslednýmuznesenímpripustil.Samotnoupodstatouzmenypetitu,akoajeventuálneho
petitu, ktorý žalobca uviedol vo svojom návrhu na zmenu petitu je návrh na prisúdenie iba jedného
nároku. Súd v predmetnom konaní nie je viazaný žalobným návrhom. Súd mal možnosť rozhodnúť na

základe vlastného uváženia, čo v konečnom dôsledku žalobca uznáva aj tým, že rešpektuje výroky
rozsudku I., II., III., a IV., voči ktorým sa neodvoláva. Tým, že žalobca zmenil žalobu a navrhol dva
eventuálne petity, nemohol súd dôjsť k záveru, že ide o rôzne viaceré nároky. Vždy išlo o nárok
zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva. To, že žalobca súdu prezentoval prostredníctvom súdom
pripustenej zmeny petitu a alternatívnych petitov rôzne spôsoby vyporiadania len preukazuje vážny

záujem žalobcu na zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva. Úspech vo veci mal súd posudzovať vo
vzťahu ku konečnému výsledku. Žalobca bol v tomto vzťahu úspešný v rozsahu 100%, pretože
dosiahol zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva so žalovanými spôsobom, ktorý eventuálnym petitom
navrhoval. Rozdiel oproti rozsudku bol len vo výške stanovenej náhrady, ktorú nota bene v čase
pripustenia zmeny petitu žalovaná strana prostredníctvom ich právnej zástupkyne výslovne akceptovala.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcov návrh nebol v celom rozsahu zamietnutý ale naopak, bolo mu
vyhovené žalobca zastáva názor, že záver súdu, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania
podľa § 255 ods. 2 CSP, nie je správny. Z nesprávnej premisy vznikol aj nesprávny záver súdu, že pomer
úspechu a neúspechu nemožno ustáliť. Žalobca bol pri súde prvej inštancie v celom rozsahu úspešný,
a preto neexistuje dôvod, prečo mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zrušil a zmenil tak, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V prípade, že krajský súd rozsudok nezmení,
navrhuje, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaní sa k doručenému odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) g) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebodoplniťdokazovanie (§383CSP),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.
1CSPacontrario),popreskúmanízákonnostiavecnejsprávnostirozhodnutiaajemupredchádzajúceho
konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. o náhrade trov
konania je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je v tejto veci viazaný ako rozsahom, tak i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci, procesného
postupu prvoinštančného súdu, prípustnosť ďalších prostriedkov procesnej obrany alebo procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku o náhrade trov konania.
Výroky I. – IV. napadnutého rozsudku neboli odvolaním napadnuté, nadobudli tak právoplatnosť

a nepodliehali odvolaciemu prieskumu.

8. Predmetom daného konania bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán
k nehnuteľnosti, ktorej bol žalobca spoluvlastníkom v rozsahu 5/8 a žalovaní v 3/8, pričom žalobcapočaskonaniamenilžalobnýnávrhapopripustenízmienpetitunavrholzrušiťpodielovéspoluvlastníctvo
k dotknutým nehnuteľnostiam, prikázať ich do vlastníctva žalobcu a uložiť mu povinnosť zaplatiť
žalovaným vyrovnací podiel v súhrnnej výške 55.222 eur, eventuálne prikázať do výlučného vlastníctva

žalobcu rodinný dom a zastavaný pozemok parc. č. 119/1, rozdelil záhradu parc. č. 120/1 v zmysle
geometrického plánu č. 347/2021 a uložil žalobcovi zaplatiť žalovaným vyrovnací podiel 41.243
eur. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu na pojednávaní 30.1.2023 bezprostredne
pred vyhlásením rozsudku vyplýva, že žiada zrušiť spoluvlastníctvo, nehnuteľnosti prikázať žalobcovi
a výšku vyrovnacieho podielu určiť podľa úvahy súdu. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom

zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu, nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu,
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 102.375 eur, žalovaným uložil povinnosť zaplatiť znalečné
znalcovi Ing. Michalovi Šiandorovi a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. Žalobca napadol
odvolaním výlučne výrok V. o náhrade trov konania a domáhal sa jeho zmeny a to tak, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania, pričom nesúhlasil so súdom prvej inštancie, ktorý postupoval podľa §
255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa žalobcu súd mal priznať žalobcovi plnú náhradu trov

konania vzhľadom na jeho plný úspech v konaní.

9. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).

10. Odvolací súd je toho názoru, že rozhodujúcim pri rozhodovaní o náhrade trov daného konania
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je jeho špecifická povaha - konania iudicium
duplex. Takéto konanie môže byť začaté na návrh ktoréhokoľvek so spoluvlastníkov. Všetky strany
vzájomne sú v postavení procesnej pozície žalobcu a žalovaného súčasne, bez ohľadu na to, kto žalobu

podal. Chýba tu ten, kto by zapríčinil začatie konania svojim protiprávnym konaním, z povahy veci
neexistuje strana, ktorá by bezdôvodne zasahovala do právnej sféry protistrany. Pre určenie „obete
a vinníka“ či „víťaza a porazeného“, teda pre konštatovanie plného úspechu jednej strany na úkor
druhej, tu chýba kľúčový pojmový znak – nebolo porušené subjektívne právo, ktoré by bol žalobca
proti žalovanému nútený pred súdom hájiť. Vyvolanie konania je slobodnou voľbou žalobcu, do ktorého

majetkovej sféry nemusel nikto zasiahnuť a ani ho k podaniu žaloby primäť. Rovnako tak je slobodnou
voľbou iného spoluvlastníka neuzavrieť navrhnutú mimosúdnu dohodu a požadovať určitý spôsob
vysporiadania,leboinajehostraneideovýkonústavnezaručenéhovlastníckehopráva.Akmáprocesná
obrana žalovaného spoluvlastníka rozumný a presvedčivý základ (a nespadá do kategórie zneužitia
práva či obštrukčného chovania), nemožno mu jej uplatnenie klásť na ťarchu a zmenšovať uložením

náhrady trov konania jeho majetkovú sféru v prospech spoluvlastníka, ktorý sa slobodne rozhodol
v spoluvlastníctve naďalej nezotrvať. Žiadna z procesných strán naviac výsledkom konania po finančnej
stránke nestráca, obe získavajú majetkovú hodnotu, s ktorou do konania vstúpili. Nikto z hľadiska
objemu majetku nezískava nič naviac, nikto nič nestráca; majetkovú stratu utrpí každá zo strán „iba“ vo
vynaložených trovách konania.

11. Spor o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva môže byť začatý na základe žaloby
ktoréhokoľvek spoluvlastníka, ktorý sa cíti byť v spoluvlastníctve nespokojný a nechce v ňom zotrvať.
V prípade spoluvlastníctva sa špecificky uplatňuje zásada, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený
zotrvávať v spoluvlastníctve. Pre prípad, že sa spoluvlastníci nedohodnú na zrušení a vyporiadaní

spoluvlastníctva, má každý z nich právo obrátiť sa na súd s návrhom na jeho zrušenie a vyporiadanie.
Platí tiež, že nikoho nemožno nútiť k uzavretiu mimosúdnej dohody (či už sa bráni z objektívnych
či subjektívnych dôvodov). Ak súd zruší spoluvlastníctvo, následne vydá konštitutívne rozhodnutie
o spôsobe jeho vyporiadania, pričom návrhmi účastníkov nie je viazaný, je viazaný iba zákonným
poradím jednotlivých možností podľa § 142 ods. 1 OZ. Voľba konkrétneho spôsobu vyporiadanie je

v konečnom dôsledku na úvahe súdu, strana nad tým nemá fakticky kontrolu.

12. Vzhľadom na uvedené nemožno procesný úspech odvodzovať z toho, aký spôsob vyporiadania
jednotliví spoluvlastníci navrhovali, a ku ktorému sa súd v konečnom rozhodnutí priklonil. Ak nie je
súd pri vyporiadaní zrušovaného spoluvlastníctva viazaný návrhmi strán, nie je potom dobre možné

odvíjať procesný úspech vo veci ani od toho, čo bolo medzi účastníkmi sporné a k čomu bolo vedené
dokazovanie.Prizrušeníavyporiadaníspoluvlastníctvanemožnohľadaťvíťazaaniporazeného,pretože
strany nemožno vnímať tak, ako keby jedna bola v práve a druhá nie. Nie je na mieste vytýkaťspoluvlastníkovi, ktorý navrhoval odlišný, než súdom zvolený spôsob vyporiadania, nevôľu k uzavretiu
mimosúdnej dohody, či súdneho zmieru, ak nebol jeho odpor čisto obštrukčného charakteru.

13. I keď rozhodnutia súdov ČR nepatria v zmysle čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP medzi
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na
právny názor a závery ÚS ČR v náleze sp. zn. I.ÚS 262/2020 zo dňa 10.11.2020, IV. ÚS404/2022 zo
dňa 5.4.2022, v stanovisko pléne PL. ÚS-st. 59/23 zo dňa 13.9.2023 a (pri veľmi blízkej, resp. obdobnej
procesnoprávnejajhmotnoprávnejúpravedanejproblematiky),ktorýsavysporiadalispredchádzajúcou

odlišnou judikatúrou tak NS ČR ako i ÚS ČR, a vydal stanovisko: „v konaní o zrušení a vysporiadaní
spoluvlastníctva, majúcom povahu iudiciu duplicis, ak nie je žaloba zamietnutá, spravidla nemožno určiť,
ktorý účastník mal vo veci plný úspech (§ 142 ods. 1 o. s. r.). Je preto všeobecným východiskom pre
rozhodovanie o trovách konania súladným s ochranou vlastníckeho práva podľa článku 11 ods. 1 a práva
na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd, aby žiadny z účastníkov
nemal právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi, ibaže by pre to boli dané zvláštne dôvody“.

Za ústavne konformné východisko pri rozhodovaní o trovách konania, ktorým bolo vyporiadané zrušené
spoluvlastníctvo, vidieť u oboch strán (u všetkých spoluvlastníkov) čiastočný úspech vo veci v zmysle §
142 ods. 2 a 3 OSŘ s tým, že zásadne je namieste rozhodovať, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania, pričom pomerné rozdeľovanie trov konania z povahy veci nemá zmysel, rovnako
ako je v danej fáze konania už vylúčené hľadať považoval na ktorejkoľvek strane plný úspech vo

veci a aplikovať § 142 ods. 1 OSŘ. Ústavný súd ČR ale dodal, že v odôvodnených prípadoch (skôr
výnimočných) možno niektorej zo strán priznať právo na náhradu trov (podľa § 142 ods. 3 OSŘ), lebo
spôsob vyporiadania spoluvlastníctva (stanovenie miery úspechu jednotlivých strán) závisí na úvahe
súdu. Zvláštnymi okolnosťami konkrétneho jedinečného prípadu môže byť napr. obštrukčné chovanie
spoluvlastníka, nezáujem o konštruktívne vyriešenie veci, alebo šikanózny výkon práva. Šikanóznym

konaním však nie je sama osebe skutočnosť, že niektorý (alebo každý) zo spoluvlastníkov navrhuje
prikázanie spoluvlastneného majetku do svojho výlučného vlastníctva. Súd by musel presvedčivo vyložiť
ďalšie dôvody, ktoré by viedli k záveru, že je (výnimočne) namieste danému spoluvlastníkovi uložiť
povinnosť hradiť trovy konania inému spoluvlastníkovi. Podľa Ústavného súdu ČR ďalšie širšie okolnosti,
ku ktorým možno prihliadnuť, plynú z judikatúry najvyššieho súdu – napr. že strany ohľadom predmetu

konania sa aspoň čiastočne dohodli, aké bolo procesné chovanie a stanoviská jednotlivých strán
v priebehu konania, či aké bolo ich konanie pred začatím konania pri snahe o zrušenie spoluvlastníctva
dohodou.

14. Ústavný súd SR sa tiež zaoberal náhradou trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva. V Náleze sp. zn. III. ÚS 138/22 z 23.6.2022 uviedol právnu vetu:
„Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v spore o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov
pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez ospravedlnenia
nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore je to, že každý

zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady spolu znášať sám a náhradu trov konania strane možno priznať
len ak by boli dané „zvláštne dôvody“, je mimo rámca úpravy paragrafu v § 255 Civilného sporového
poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46
odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Obdobne aj rozhodnutie III. ÚS 73/2023 zo dňa 25.mája 2023.

15. Skutková situácia v spore pred ústavným súdom však bola odlišná ako v predmetnej veci.
V predmetnej veci totiž nešlo o situáciu, že by žalovaní na výzvy žalobcu pred podaním žaloby
nereagovali, k žalobe sa vyjadrili, pojednávania sa nezúčastnili. Z uvedeného dôvodu na danú skutkovú
situáciu sa citovaný nález ústavného súdu nevzťahuje.

16. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. 43/2023
zo dňa 25.1.2023, ktorý odmietol sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
13Co/13/2019-13 zo dňa 27.7.2022, keď krajský súd výrokom IV. svojho rozhodnutia nepriznal nárok na
náhradu trov konania v žiadnej zo sporových strán. Krajský súd poukázal na to, že v danom prípade ide
o konanie iudicium duplex a uviedol tiež, že z hľadiska charakteru, nejde o klasické sporové konanie,

v ktorom by jedna z protichodných strán musela vyhrať a druhá by musela prehrať; ak spoluvlastníci
nemôžu vopred presne predvídať konkrétne rozhodnutie súdu, tak majú všetci rovnaké postavenie
v konaniach, v ktorých ide o rovnaké vlastnícke právo všetkých; ako spravodlivý východiskový bod
pre rozhodnutie o trovách konania sa javí, že každý zo spoluvlastníkov by mal znášať svoje vlastnétrovy konania a nebol by povinný platiť trovy iného spoluvlastníka, pokiaľ na to neexistujú osobitné
dôvody; vzhľadom na priebeh konania, ako aj výsledok odvolací súd dospel k záveru, že neexistujú
osobitné dôvody, na základe ktorých by niektorá zo strán sporu bola v konaní úspešnejšia; Takéto

dôvodu nemožno považovať ani v skutočnosti uvádzané žalobcami v súvislosti s ich návrhom na
rozhodnutie o trovách konania a preto súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.
Ústavný súd uzavrel, že „preskúmal napadnuté rozhodnutie a nezistil v skutkových a právnych záveroch
napadnutej časti rozhodnutia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo o ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd poskytol jasné, zrozumiteľné a dostatočné argumenty zodpovedajúce

zásadám spravodlivosti pre prijaté rozhodnutie. Závery krajského súdu v napadnutom rozhodnutí sú
riadne uvedené presvedčivé a netrpia absenciou logiky“.

17. Opierajúc sa o vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že ak súd vyhovie návrhu
na zrušenie spoluvlastníctva a rozhoduje ďalej o spôsobe jeho vyporiadania, príp. schváli zmier, je
na procesný úspech strán, majúcich v konaní s povahou iudici duplicis totožné postavenie žalobcu

i žalovaného, treba pozerať ako na čiastočný (rovnaký) a zásadne nepriznať náhradu trov žiadnej
zo strán podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, s výnimkou ak konkrétne okolnosti veci
výnimočneodôvodňujúpriznanienáhradytrovjednejzostrán,pričomdôvodmisúcimiosobitnéhozreteľa
môže byť napr. obštrukčné chovanie spoluvlastníka, nezáujem o konštruktívne vyriešenie veci alebo
šikanózny výkon práva. Vzhľadom na uvedené nemožno uzavrieť, že žalobca mal v konaní plný úspech,

ako argumnetuje v podanom odvolaní.

18. Odvolateľ poukázal na to, že urobil všetko, aby vyriešil spor zmierlivou cesto, súdne konanie
zapríčinili žalovaní obštrukčným, protizákonným konaním, pričom takéto konanie žalovaných v odvolaní
žalobca výslovne nešpecifikoval a nekonkretizoval. Pokiaľ však žalobca považuje za obštrukčné

správanie skutočnosť, že žalovaní neprejavili záujem o ním ponúkané varianty riešenia sporu, je
potrebnézdôrazniť(akotoužvyplývazvyššieuvedeného),žejeslobodnouvôľoužalovanýchneuzavrieť
navrhovanú dohodu príp. nepristúpiť na ponúkané varianty. Procesná obrana žalovaných (po prevzatí
právneho zastúpenia) spočívala v tom, že majú záujem vyriešiť podielové spoluvlastníctvo a to reálnym
rozdelením a v tej súvislosti navrhovali ustanoviť znalca na reálne rozdelenie. K tomuto sa žiada uviesť,

že obrana žalovaných nemohla spôsobiť obštrukčné správanie, pretože súd je viazaný hierarchickou
zákonnou postupnosťou pri ktorej rozdelenie spoločnej veci predchádza prikázaniu spoločnej veci do
výlučného vlastníctva jednému z pôvodných vlastníkov a zistenie tejto skutkovej otázky bolo potrebné
pre hmotnoprávne posúdenie. Je pravdou, že žalovaní reagovali v konaní aj pod vplyvom emócií,
avšak takéto správanie nespadalo do kategórie zneužitia práva príp. obštrukčného správania. Procesná

obrana žalovaných neviedla k predĺženiu konania, súd prvej inštancie rozhodol bezprostredne potom
ako mal k dispozícií znalecký posudok k určeniu všeobecnej ceny dotknutých nehnuteľností, ktoré
výsledky boli potrebné k rozhodnutiu podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež potreba
znaleckého dokazovania v konaní Ing. Michalom Šiandorom na základe návrhu žalovaných bola
opodstatnená, pretože súd zo záverov znaleckého posudku vychádzal pri určení výšky vyrovnacieho

podielu, teda žalovanými navrhovaný znalecký posudok predstavoval pre súd spoľahlivý podklad pre
svoje rozhodnutie.

19. Je slobodnou voľbou spoluvlastníka neuzavrieť s iným spoluvlastníkom navrhnutú mimosúdnu
dohodu a požadovať určitý spôsob vyporiadania, lebo i na jeho strane ide o výkon ústavne zaručeného

vlastníckeho práva. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že zo strany
žalovaných nedošlo k zneužitiu ich práva, k obštrukčnému správaniu, k nezáujmu o konštruktívne
vyriešenie sporu ako takého a ani neuplatňovali šikanózny výkon práva. Vzhľadom na to neboli splnené
podmienky pre úvahu súdu, aby žalovaní boli výnimočne zaviazaní zaplatiť náhradu trov konania
žalobcovi.

20. Odvolací súd sa zaoberal tiež odvolacou námietkou žalobcu, že nemal možnosť pred súdom sa
vyjadriť k nepriznaniu trov konania žiadnej zo strán. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak
ako mu to ust. § 255 ods. 2 CSP umožňuje. Odvolací súd nezistil porušenie procesnoprávnych predpisov
upravujúcich postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

21. Odvolací súd potom s poukazom na všetko uvedené, považoval za spravodlivé, tak ako rozhodol
súd prvej inštancie, aby s použitím § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, každá zo strán, ktoré
mali v konaní čiastočný (rovnaký) úspech, znášala svoje trovy sama a nebola zaviazaná na úhradutrov protistrane. V danej veci, s prihliadnutím tiež na popísané okolnosti prípadu, by sa naopak javilo
nespravodlivým, aby žalovaní, ako rovnocenný spoluvlastníci, ktorí sa iba prirodzene, ako každý iný v ich
pozícii, snažili o pre nich najvýhodnejší výsledok vyporiadania spoluvlastníctva, boli zaťažení náhradou

trov konania žalobcovi, ktorý realizoval svoje právo nezotrvať v spoluvlastníctve, ktoré trovy by vzhľadom
na právne zastúpenie žalobcu, boli iste v nemalej výške. Z predmetného konania nevyplynuli dôvody
pre ktoré by bolo potrebné rozhodnúť inak ako podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

22. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúciprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,ktorésa
preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími

okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP), odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

23. S poukazom na uvedené prvoinštančný súd potom rozhodol vo výroku V. správne, odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku V. o náhrade trov konania, ako vo výroku
vecne správne, s použitím ust. § 387 Civilného sporového poriadku potvrdil.

24. V odvolacom konaní boli fakticky plne úspešní žalovaní a preto žalovaným zásadne v zmysle § 255
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku vznikol nárok na náhradu trov konania

voči v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi, pričom o náhrade trov tohto odvolacieho konania
musí rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí (§ 262 ods. 1
Civilného sporového poriadku). Keďže ale žalovaní boli v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden
procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili a podľa obsahu im ani žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli, odvolací súd žalovaným náhradu trov odvolacieho konania, tiež s odkazom na R 72/18,

nepriznal.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).