Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/38/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223296
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8117223296.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, XXX XX D. C., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova
2, 040 01 Košice, IČO: 47 254 220 proti žalovanému: E. F., G. H. I. E. F., E. E. A. X, XXX XX J., K.:
XX XXX XXX, o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní strán sporu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 19C/48/2017-370 z 19.11.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v I. vyhovujúcom výroku.

II. Mení rozsudok v II. zamietajúcom výroku okrem časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi ešte sumu 82,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5% od 07.11.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej zamietnutej
časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nákladov za právne služby rozsudok
potvrdzuje.

III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

IV. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov dovolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore už v poradí druhým) súd
prvej inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 82,20 Eur s 5% ročným úrokom z
omeškania od 07.11.2017 do zaplatenia; II. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a III. súvisiacim
výrokom o trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Učinil tak po tom, ako mu bol jeho skorší rozsudok na odvolanie žalobcu v časti zamietnutia žaloby o
zaplatenie sumy 16.165,-Eur s prísl., ktorá mala predstavovať škodu z jeho strany zložených preddavkov
vo výške 8.380,- Eur a 7.785,- Eur na kúpu nehnuteľností, ku ktorej nikdy v dôsledku trestného činu
nedošlo, odvolacím súdom potvrdený a vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu
nákladov vo výške 900,-Eur za právne služby poskytnuté žalobcovi jeho advokátom v trestnom konaní
a v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,-Eur, odvolacím súdom zrušený, súčasne bol na

odvolanie žalovaného zrušený aj výrok o trovách konania (ten by bol ako súvisiaci výrok zrušený aj bez
odvolania žalovaného). Odvolací súd uzavrel, že v súdenej veci bol nepochybne indikovaný nesprávny
úradný postup policajných orgánov, opierajúc sa o výsledky vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
policajta z XX.XX.XXXX, v ktorej zo strany oprávneného subjektu - prokurátora - bol konštatovanýprieťah vo veci začatia trestného stíhania. V časti náhrady škody zahŕňajúcej náhradu trov konania podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť na prvom mieste otázke, či trovy
trestného konania súviseli priamo s nesprávnym úradným postupom policajných orgánov, a následne,

v prípade kladného zistenia i otázke ich účelnosti a výšky. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa pre
zmenu súd prvej inštancie neriadil východiskami v tomto smere danými ustálenou rozhodovacou praxou,
pričom rozhodnutie v tomto smere bolo aj nepreskúmateľné. Výsluch žalobcom navrhnutého svedka L.,
bolzpohľadumeritórnehoskutkovéhoaprávnehokontextuvecivýznamné.Samotnáškodauplatňovaná
v tomto spore mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu policajných orgánov, podľa

žalobcu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon a vydať rozhodnutie v lehote stanovenej
trestným poriadkom, v konečnom dôsledku znamenajúcim zmarenie možnosti odhaliť konkrétneho
páchateľa trestného činu, ktorého obeťou sa stal žalobca, pričom nečinnosť policajných orgánov
bola skonštatovaná dozorovým prokurátorom. Potom v časti nároku na náhradu trov konania uznal
za oprávnenú odmenu iba za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej
porady s klientom z 19.06.2015 vo výške žalobcom žiadaných 60,11Eur za jeden úkon právnej služby,

zohľadňujúctzv.zásaduneultrapetitum,hocbypodľaadvokátskejtarifyžalobcovipatrilavyššieodmena
za jeden úkon, ku čomu priznal žalobcovi aj 8,39 Eur titulom režijného paušálu, to všetko navýšil o
DPH v sadze 20%, čo predstavuje priznanú sumu 82,20 Eur. Mal za to, že iba tento úkon právnej
pomoci bol vykonaný v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného, u ostatných
príčinná súvislosť absentovala, lebo boli vykonané po začatí trestného stíhania uznesením z 01.07.2015

(žiadosť o prešetrenie postupu policajta z 25.06.2015 bola odoslaná 31.07.2015, teda až po začatí
trestného stíhania), resp. k poradám s klientom nebol preukázaný relevantný dôkaz o ich vykonaní,
ktoré navyše považuje sa súčasť úkonu, pri ktorom sa táto porada uskutočňuje. K námietke žalovanej
strany o nepredložení dôkazu o úhrade tejto sumy, vychádzal z domnienky, že žalobca ju advokátke
iste zaplatil, inak by ju vystavil tomu, že by boli z jej strany nezákonné uplatňované a zdaňované. Pokiaľ

išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, prokurátorom zistený prieťah polície v trestnom konaní považoval za
nesprávny úradný postup, no jeho zistenia a predovšetkým jeho vysvetlenie vzniku prieťahov (zložité
zisťovanie miestnej príslušnosti a nejasná právna úprava ku zisťovaniu údajov od mobilných operátorov)
považoval za dostatočné a objektivizujúce samotný postup polície a ktorý ani sám nevyhodnotil ako
závažné pochybenia. Okrem toho v tejto časti mal za to, že niet príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a nemajetkovou ujmou a ani z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu (jeho výsluch,
čestné vyhlásenie jeho manželky a výpoveď svedka L.), nevyplynulo k akým následkom v dôsledku
nesprávneho úradného postupu došlo v jeho doterajšom živote a v prostredí. Žalobca stratil dôveru
v políciu, lebo nebol zistený páchateľ trestného činu. V tomto žalobcovi taktiež vytýka neobozretnosť
v jeho konaní. Pri trovách konania vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými v tomto spore

boli osobné, zárobkové a majetkové pomery žalobcu ako i to, že žalovaným je štátny orgán, ktorého
zastupoval jeho zamestnanec, čo predstavuje jeho pracovný výkon. Takto ustálený skutkový stav po
právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 3, 4, § 17 ods. 1 - 4, § 18 ods. 1 - 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004

Z. z.“); výrok o trovách konania podľa ustanovenia § 257 CSP.

3. Tento rozsudok včas podanými odvolaniami napadli obe strany.

4. Žalobca, ako to vyplýva z obsahu jeho odvolania, ako i konečného odvolacieho návrhu, označený

rozsudok napadol v II. zamietavom výroku, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods.
1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP (iná vada - nepreskúmateľnosť, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). V časti nepriznania náhrady nemajetkovej
ujmy svoju odvolaciu argumentáciu postavil na presvedčení, že preukázal všetky predpoklady pre jej
priznanie, t.j. nesprávny úradný postup, vznik ujmy, a existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi. Jemu

vzniknutú ujmu nemožno odstrániť, možno ju iba kompenzovať. Samotné prieťahy v trestnom konaní
mali jednoznačne za následok zásah do jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Bolo
zasiahnuté do jeho osobného a rodinného života, čo preukázal svojou výpoveďou, výpoveďou svedka L.
a čestným vyhlásením svojej manželky. Neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa samotnú
morálnu ujmu a žiadne ďalšie dôkazy sa v tomto už zásadne nevyžadujú, tu poukazujúc na ustálenú

judikatúru ESĽP. V časti nepriznania trov konania poukázal na to, že do spisu predložil ich vyčíslenie a
vyjadrilnesúhlasstým,akoichúčelovosťavýškuposúdilsúd,lebosamotnýmzačatímtrestnéhokonania
nemohlo dôjsť k vymazaniu vzniknutých prieťahov a vyčíslené trovy boli vynaložené v konaní, v ktorom
došlo ku prieťahom. K nepriznaniu náhrady za žiadosť o prešetrenie postupu policajta uviedol, že právetáto žiadosť smerovala k prešetreniu prieťahov a výsledok jej prešetrenia je podkladom pre toto konanie.
Príčinná súvislosť je teda zrejmá. Jeho výsluch, za ktorý tiež nebola priznaná náhrada trov, je jedným
zo základných úkonov v trestnom konaní, teda v konaní v ktorom boli spôsobené prieťahy. Uplatnil

si náhradu podľa tarifnej, nie zmluvnej odmeny, ktorú treba potom považovať za účelne vynaložené
náklady. Rozhodnutie súdu v zamietavej časti považuje taktiež za nepreskúmateľné. Navrhol zmenu
rozsudku a priznanie mu aj zvyšného ním uplatneného nároku.

5. Žalovaný označený rozsudok napadol v I. vyhovujúcom a III. súvisiacom výroku o trovách konania,

poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP (iná vada -
nepreskúmateľnosť,nesprávneskutkovézisteniaanesprávneprávneposúdenieveci).Naprvommieste
žalovaný poukázal na to, že v predmetnom prípade dozorový prokurátor skonštatoval, že postup
vyšetrovateľa bol zákonný a správny, a teda, že nedošlo ku nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca
nepreukázal nesprávny úradný postup, škodu a príčinnú súvislosť s tým, že v časti náhrady trov konania
žalobca v spore nepredložil ani žiaden dôkaz o ich úhrade svojmu právnemu zástupcovi a ani o tom,

že ten je platcom DPH. Navyše návrhy na dokazovanie neboli zo strany žalobcu uplatnené včas. Pokiaľ
ide o trovy konania súdu prvej inštancie vytkol, že žiadnym spôsobom neprihliadol a nezohľadnil jeho
úspechvsporestým,žesiuplatnilibanáhraducestovnýchvýdavkovzaúčasťnapojednávaniachpričom
v odôvodnení rozhodnutia nie sú presvedčivo a náležite označené dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré aplikoval § 257 CSP. Celkovo rozhodnutie súdu vzhľadom na niekoľko protirečivých úvah,

považuje za nepreskúmateľné. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a
uplatnil trovy konania.

6. Žalovaný vo svojej odvolacej replike na odvolanie žalobcu upriamil na tú skutočnosť, že náhrada
nemajetkovej umy v peniazoch prichádza do úvahy iba v prípade, ak je zrejmé, že samotné

konštatovanie porušenia práv nie je dostačujúcou formou satisfakcie s tým, že zopakoval, že zo
strany žalobcu nebol v spore predložený dôkaz o úhrade trov právneho zastúpenia. Uvedené rovnako
zopakoval vo svojej duplike k odvolacej replike žalobcu.

7. Žalobca vo svojej odvolacej replike na odvolanie žalovaného upriamil na to, že existencie nesprávne

úradného postupu bola potvrdená v prvom rozsudku odvolacieho súdu s tým, že nárok na náhradu škody
a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajú z toho istého protiprávneho konania, no nemajetková
ujma v peniazoch nie je závislá na tom, či došlo k naplneniu podmienok zodpovednosti za majetkovú
škodu. Samotné prieťahy sú zásahom do jeho práv. Dôkazy predložil na výzvu súdu prvej inštancie.
Vyčíslené trovy boli vynaložené v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu a v jeho

súvislosti a uplatnil si iba náhradu účelných a dôvodne vynaložených trov.

8. Žalobca vo svojej odvolacej duplike k odvolacej replike žalovaného upriamil na tú skutočnosť,
že priznanie ním uplatňovanej nemajetkovej umy bude mať skôr povahu symbolickej satisfakcie s
tým, jednotlivé úkony právnej služby vyplývajú z pripojeného trestného spisu, odmena za nich bola

vyúčtovaná v súlade s príslušnou vyhláškou, boli vynaložené v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a ich úhrada bola veriteľom potvrdená. Rovnaké platí i pre žalobcovu tripliku ku odvolaniu
žalovaného.

9. O odvolaniach strán voči napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd svojim

druhým rozsudkom č. k. 12Co/10/2021-436 z 13.05.2021, tak že napadnutý rozsudok v zamietavom
výroku II. potvrdil, vo vyhovujúcom výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že
o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

10. Na dovolanie žalobcu proti druhému rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd svojim rozsudkom
sp. zn. 5Cdo/188/2021 z 30.11.2022 dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu, v časti
potvrdzujúceho výroku I., týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy, zamietol (I.) a vo zvyšnej časti
výroku I., vo výroku II. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (II.). Konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa žalobcovi nepriznanej náhrady titulom nemajetkovej ujmy treba
považovať za súladné so stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj
judikatúry ESĽP a za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Z konštantnej judikatúry( napríklad z rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/232/2021, 5Cdo/6/2022 ) vyplýva, že nárok na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného
postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej

osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Zbytočné prieťahy v konaní poškodeného
nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však poškodeného
nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej
ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že ba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie

tejto vzniknutej ujmy. Je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností,
ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne preukázal.
Nesprávnyúradnýpostupnemožnopovažovaťbezďalšiehozakonanie,vdôsledkuktoréhobyžalobcovi
automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Za stavu, že žalobca nepreukázal
vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vzniknúť, jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodložené. Dovolanie

žalobcu, týkajúce sa potvrdzujúceho výroku I., týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa §
448 CSP bolo preto ako nedôvodné zamietnuté. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa nároku žalobcu
titulom náhrady nákladov za poskytnuté právne služby v trestnom konaní však bolo vyhodnotené
skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu ako nepreskúmateľné, resp. vyhodnotenie skutkového stavu
o zaplatení advokátskych trov označené za rozporné s obsahom spisu. V tejto zrušenej časti dovolací

súd konštatoval, že závery odvolacieho súdu nemajú dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich
skutkových okolností a ani právne posúdenie nemožno považovať za zohľadňujúce relevantné okolnosti
prejednávanej veci, čím došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), prejednal odvolania podané
sporovými stranami v časti, v ktorej bolo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 12Co/10/2021-436
z 13.05.2021 zrušené (t. j. čo do nároku na náhradu nákladov vo výške 900,- Eur za právne služby
poskytnuté žalobcovi jeho advokátom v trestnom konaní a čo do nároku na náhradu trov konania)
a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcichzust.§378anasl.CSP.Pripreskúmavanínapadnutéhorozsudkubolodvolacísúdviazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní a súčasne bol podľa § 455 CSP viazaný
aj právnym názorom dovolacieho súdu vyslovenom v predmetnej veci. Pretože rozsudok vo veci samej
musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove, súčasne
uvedené oznámil i elektronicky právnej zástupkyni žalobcu (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po
prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné nie
je, z dôvodu ktorého boli splnené podmienky pre čiastočné potvrdenie rozhodnutia (§ 387 ods. 1 CSP)

ako i pre jeho čiastočnú zmenu (§ 388 CSP).

12. Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávodvolacomkonaní
v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie

nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd tak v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok
v kontexte s namietanou inou vadou - nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a

nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. Strany namietali nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa nich zakladá inú vadu konania. Tu
odvolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací dôvod
uvedený v § 365 ods. 1 písm. /b CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolacídôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr.

nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané

procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo

uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,

zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

18. Potom, ako rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 19C/48/2017-223 zo 14.10.2019 v spojení

s rozsudkom odvolacieho súdu č. k. 12Co/16/2020-293 z 18.06.2020 bolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody v sume 16.165,- Eur s 5 % ročným úrokom
z omeškania od 07.11.2017 do zaplatenia a rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 19C/48/2017-370
z 19.11.2020 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č. k. 12Co/10/2021-436 z 13.05.2021 právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí žaloby ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže dovolanie

žalobcu bolo v tejto časti zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/188/2021 z 30.11.2022, zostal premetom sporu už len nárok žalobcu na náhradu škody
spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia súvisiacich s nesprávnym úradným postupom policajných
orgánov v trestnej veci vedenej pod L.: M./X-XXX-XX-XXXX, L.: M./X-XXX-XX-XXXX N. L.: M./X-XXX-
XX-XXXX vo výške 900,-Eur, v ktorej žalobca vystupoval ako poškodený, a to v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup žalobca videl v porušení povinnosti policajných orgánov
v zákonom stanovenej lehote urobiť úkon a vydať rozhodnutie, v dôsledku čoho došlo k zmareniu
vykonania niektorých úkonov potrebných pre odhalenie konkrétneho páchateľa trestného činu, ktorého
obeťou sa stal žalobca.

19. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné
splnenie troch základných podmienok: 1/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2/ vznik škody
a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podmienkou vznikuzodpovednosti štátu za škodu je tak existencia škody, ktorá sa prejaví zmenšením majetku poškodeného
(žalobcu), ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno.

20. V súdenej veci vychádzajúc z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu policajta zo
04.09.2015, bol zo strany oprávneného subjektu - prokurátora - konštatovaný prieťah vo veci začatia
trestného stíhania, teda bol nepochybne indikovaný nesprávny úradný postup policajných orgánov (k
tomu pozri napr. analogicky rozhodnutie Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 383/2015). Od uvedeného
záveru,ajnapriekjehotvrdošijnémuodmietaniu,vtomtosmerezrejmevychádzajúczmylnejinterpretácii

§ 9 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. zo strany žalovaného, niet racionálneho dôvodu odchýliť sa ani v tomto
rozhodnutí.

21. Nárok na náhradu škody v časti týkajúcej sa náhrady trov trestného konania bol v pôvodne
podanej žalobe vyčíslený sumou 900,-Eur. Na základe výzvy súdu prvej inštancie, po prvom
rozhodnutíodvolaciehosúdu,žalobcapredložilnedatovanévyúčtovanietrovprávnehozastúpeniapodľa

advokátskej tarify v celkovej sume 657,97 Eur s DPH vypracované jeho právnym zástupcom, ktorého
súčasťou je potvrdenie o zaplatení zálohy žalobcom vo výške 900,-Eur dňa 19.06.2015. Žalovaná
strana následne v priebehu sporu namietala nepredloženie relevantného dôkazu o zaplatení trov
právneho zastúpenia a platcovstva DPH zo strany právneho zástupcu. Okrem toho bolo namietané i
nepreukázanie účelnosti jednotlivých úkonov ako i to, či jednotlivé úkony priamo súviseli s nesprávnym

úradným postupom.

22. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, a síce
ktoré úkony boli v trestnej veci týkajúcej sa žalobcu jeho právnym zástupcom poskytnuté a vyúčtované,
ako aj že právna zástupkyňa žalobcu v ňom potvrdila, že žalobca dňa 19.06.2015 potvrdil zaplatenie

zálohy vo výške 900,- Eur, čo súd prvej inštancie primerane opísal v bode 34. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Súd prvej inštancie tiež okrem ďalšieho skutkovo zistil, že k povereniu advokátskej kancelárie
zastupovaním došlo 19.06.2015, za čo si bol právny zástupca žalobcu oprávnený vyúčtovať odmenu za
úkonprávnejslužby -prevzatieaprípravazastúpeniavrátaneprvejporadysklientomatiežžežiadosťou
datovanou 25.06.2015, odoslanou 31.07.2015 podal žalobca na M. A. A. sťažnosť o preskúmanie

postupu policajta v ním iniciovanom trestnom konaní.

23. Pre právne posúdenie zostávajúceho nároku je podstatné, že pre účely náhrady škody za
zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady právneho zastúpenia považovať náklady v
rozsahu tarifnej odmeny, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom tak,

ako to v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vecne správne odvíjal od § 18 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., na základe čoho v bode 52. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že trovy právneho
zastúpenia za vyúčtované úkony právnej služby sú dôvodné len v prípade existencie príčinnej súvislosti
medzi nimi a nesprávnym úradným postupom polície. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie,žetietopodmienkysúnaplnenépriúkoneprevzatiaaprípravyzastúpeniavrátaneprvejporady

s klientom dňa 19.06.2015, pričom na rozdiel od jeho právneho záveru zastáva názor, že tieto podmienky
sú naplnené aj pri úkone príprava a podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta dňa 31.07.2015
a to napriek tomu, že už 01.07.2015 došlo M. F. A. G., M. C. A. A. k vydaniu uznesenia o začatí
trestného stíhania. Pri tomto závere je totiž nutné zohľadniť § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. citovaný v bode
40. napadnutého rozsudku, a síce že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa

Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej

správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. To znamená, že bez podania
tejto žiadosti žalobcom a bez výsledku jej prešetrenia by nebolo možné vyhodnotiť postup príslušného
policajného orgánu ako nesprávny v zmysle § 9 citovaného zákona, teda že jej podanie je „conditio
sine qua non“ vzniku nárokov plynúcich na podklade zákona č. 514/2003 Z. z. Preto aj pri tomto úkone
právnej služby je podľa názoru odvolacieho súdu splnená podmienka vyžadovaná § 18 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z., t.j. jeho priama súvislosť s preukázaným nesprávnym úradným postupom policajného
orgánu. Pri ostatných vyúčtovaných úkonoch právnej služby uskutočnených za žalobcu bol súdom prvej
inštancie ustálený správny právny záver, že tieto trovy konania priamo nesúviseli s nesprávnym úradnýmpostupom policajných orgánov, keďže sa týkali len samotného trestného konania začatého policajným
orgánom 01.07.2015.

24. Odvolací súd sa súčasne stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie o aplikovateľnosti
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pokiaľ ide o ustálenie výšky náhrady trov vzniknutých
žalobcovi súvisiacich s nesprávnym úradným postupom a jeho záverom, že žalobcom bola v medziach
tarifnej odmeny podľa citovanej vyhlášky žiadaná odmena za jeden úkon právnej služby vo výške 60,11
Eur a paušálna náhrada nákladov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 8,39 Eur

za 1 úkon právnej služby, čo spolu s DPH predstavuje za 1 úkon právnej služby sumu 82,20 Eur.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je z takto žalobcom špecifikovaného nároku potrebné pri vydaní
rozhodnutia vychádzať, inak by došlo k porušeniu zásady „ne ultra petitum“. Námietku žalovaného
o nepreukázaní úhrady tejto sumy považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko dôkaz predložený
žalobcom (vyúčtovanie trov právneho zastúpenia s potvrdením právneho zástupcu žalobcu o uhradení
zálohy 900,- Eur dňa 19.06.2015) postačuje pre záver, že k zaplateniu týchto nákladov právneho

zastúpenia žalobcu skutočne došlo. Takýto záver zodpovedá aj právnemu názoru dovolacieho súdu
vyslovenému v jeho rozsudku sp. zn. 5Cdo/188/2021 z 30.11.2022 (porovnaj bod 13.2 odôvodnenia
označeného rozsudku). Rovnako nedôvodná je aj námietka nepreukázania registrácie platiteľstva DPH
právnym zástupcom žalobcu, keď z verejne dostupného zoznamu daňových subjektov registrovaných
pre DPH táto jeho registrácia vyplýva. Pre posúdenie dôvodnosti nároku na úrok z omeškania je

podstatné, že doručenie odpovede žalovaného k žiadosti žalobcu o prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom dňa 06.11.2017 nebolo medzi stranami sporné.

25. Preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bolo vyhovené nároku na
zaplatenie sumy 82,20 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 07.11.2017 do zaplatenia, predstavujúcej

časť nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nákladov za právne služby postupom podľa §
387 ods. 1 CSP, ako vecne správne potvrdiť.

26. Zároveň bolo potrebné napadnutý rozsudok v II. zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa nároku na
náhradu škody spočívajúcej v náhrade nákladov za právne služby postupom podľa § 388 CSP zmeniť

azaďalšídôvodneuskutočnenýúkonprávnejslužbyžalovanéhozaviazaťkpovinnostizaplatiťžalobcovi
ešte sumu 82,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% od 07.11.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej zamietnutej časti, týkajúcej sa nároku na náhradu nákladov za
právne služby napadnutý rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Úrok z omeškania bol
žalobcovipriznanývintenciách§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.vspojenís§517ods.2Občianskeho

zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

27. Žalobca žiadal v súdenej veci aplikovať vo veci § 257 CSP, t.j. z dôvodov hodných osobitného zreteľa
nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznať. Svoju žiadosť odôvodňoval samotnou povahou

veci, keď bol indikovaný prieťah v trestnom konaní a „nelichotivou“ majetkovou situáciou. Súd prvej
inštancietietodôvodyuznalastranámsporunároknanáhradutrovkonanianepriznal.Zohľadnilosobné,
zárobkové a majetkové pomery žalobcu ako i to, že žalovaným je štátny orgán, ktorého zastupoval jeho
zamestnanec, čo predstavuje jeho pracovný výkon.

28. K predpokladom vydania rozhodnutia súdu o náhrade trov konania podľa § 257 CSP, t.j. možnosti
súdu nepriznať úspešnej sporovej strane nárok na náhradu trov konania odvolací súd uvádza,
že ide o výnimočnú možnosť, ktorá je takto aj expressis verbis vyjadrená a súčasne naviazaná
na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R

34/1982). Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k

tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych.
Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom

konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné,zárobkovéainépomeryvšetkýchstránsporu(tedanielentejstrany,ktorúbypodľavšeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní (pozri R 24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je
napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo

majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj
na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na
náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd
majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska
súdu hodnotiť ako svojvoľný. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná,

alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

29. V okolnostiach prípadu žalobca existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa tkvejúcich v jeho

nelichotivej majetkovej situácie dostatočným spôsobom nepreukázal, hoc mu bol na to vytvorený
dostatočný priestor, najmä po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sa podrobne zaoberalo
splnením podmienok pre aplikáciu § 257 CSP. Odvolací súd nespochybňuje, že do práv žalobcu bolo
zasiahnuté, no existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v súdenej veci nebola preukázaná a teda
nie je ani daná.

30. Predmetom sporu však bol žalobcov nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom bol žalobca
neúspešnývdôsledkuneuneseniadôkaznéhobremena,ďalejnároknanáhraduškodytitulomzložených
preddavkov, v ktorom bol žalobca taktiež neúspešný pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom policajných orgánov a vzniknutou škodou a napokon aj nárok na

náhradaškodytitulomtrovtrestnéhokonania,ohľadnektoréhobolžalobcaúspešnýlenvrozsahu164,40
Eur z uplatnenej sumy 900,- Eur. Naopak žalovaný bol plne úspešný pokiaľ ide o nárok na náhradu
škody v sume 16.165,- Eur s príslušenstvom, ako aj pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 1.000,- Eur s príslušenstvom, a v podstatnej miere úspešný pokiaľ ide o nárok náhradu škody
spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia (v rozsahu 735,60 Eur z uplatneného nároku 900,- Eur).

Úspech žalobcu v rozsahu sumy 164,40 Eur s príslušenstvom nepredstavuje ani 1% kvantifikovaného
súhrnu všetkých žalobcom uplatnených nárokov (17.900,60 Eur), preto neúspech žalovaného, ktorý
si nárok na náhradu trov konania uplatnil je potrebné hodnotiť ako nepatrný. Žalovaný má teda voči
žalobcovi v zásade nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu (§
255 ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 CSP), čo bolo prenesené do výroku III. tohto rozsudku.

31. Dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo
zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho
konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny
výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, pozn.). Základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 Civilného
sporového poriadku (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach
konania, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku) samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre
rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku

(k tomu porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19.11.2019).
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd samostatným výrokom IV. rozhodol aj nároku na náhradu
trov dovolacieho konania aplikujúc § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
dovolacieho konania právo. Vychádzal pritom zo zistenia, že pomer úspechu a neúspechu žalobcubol v dovolacom konaní približne rovnaký (k tomu porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6MCdo 19/2010). Totiž v danom prípade bol žalobca úspešný ohľadne nároku na
náhradu škody spočívajúcej v náhrade nákladov za právne služby, ktorý si uplatnil v rozsahu 900,- Eur

(v tejto časti došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu č. k. 12Co/10/2021 z 13.05.2021) a neúspešný
ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil v rozsahu 1.000,- Eur (v tejto časti
bolo dovolanie žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/188/2021
z 30.11.2022 zamietnuté).

32. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto na ďalšiu argumentáciu strán zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech ich odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).