Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. október 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/359/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208204860
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1208204860.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a členov

senátu JUDr. Petra Brňáka a JUDr. Martiny Valentovej, v spore žalobcu J. E., narodeného XX. februára
XXXX, L. L., L. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Holým, Brezno, Boženy Němcovej 1/
A, proti žalovanému Cirkev Adventistov siedmeho dňa - Slovenské združenie, Bratislava, Cablkova 3,
IČO: 00 468 118, zastúpenému CLC advokátska kancelária s.r.o., Bratislava, Panenská 18, o náhradu
mzdy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne na Okresnom súde Bratislava II), pod sp.
zn. B2-8C/51/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. júla 2021
sp. zn. 8Co/70/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 09. augusta 2016 č. k.
8C/51/2008-302 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 630,52 eura, vo zvyšku žalobu
zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
1.1. S poukazom na právoplatný čiastočný rozsudok z 25. novembra 2015 č. k. 8C/51/2008-125, ktorým
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo 04. februára 2008 je neplatné

a že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom vyhlásenia rozsudku, nakoľko od
žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, rozhodol o zvyšku
žalobcom uplatnených nárokov na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za
obdobie od 1. apríla 2009 do 25. novembra 2015 podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 2 Zákonníka
práce. Poukázal na to, že o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo rozhodné z
dôvodu formálnych nedostatkov, a to konkrétne pre neuvedenie nezameniteľných dôvodov skončenia
pracovného pomeru v jeho písomnom vyhotovení a z dôvodu nepreukázania jeho doručenia žalobcovi

do vlastných rúk. Poukázal tiež na odôvodnenie čiastočného rozsudku, v ktorom bolo skonštatované,
že v zmysle vnútorných predpisov cirkvi je základným predpokladom výkonu činnosti duchovenského
pracovníka a následne vysväteného kazateľa členstvo v cirkvi, pričom žalovaný rozhodol o vylúčení
žalobcu z cirkvi 9. februára 2008. Konštatoval, že konanie žalobcu, ktorým dochádzalo k porušovaniu
kazateľskejetiky,možnovzhľadomnapovahufunkciekazateľapovažovaťzanepatričné,pričomžalobca
do času vydania čiastočného rozsudku nespochybňoval svoje vylúčenie z cirkvi, rovnako nerozporoval
tvrdenia žalovaného ohľadom jeho nevhodného správania sa k ženám a za týmto účelom ani nepredložil

žiadne dôkazy na svoju obranu. V nadväznosti na uvedené mal za to, že cirkevný poriadok umožňoval
žalobcovi opätovne sa dovolávať prijatia do cirkvi, prípadne sa písomne odvolať k zboru ako celku,
pokiaľ sa domnieval, že s ním miestny zbor nezaobchádzal čestne (X. kapitola strana XX cirkevného
poriadku). Uviedol, že žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mal záujem stať sa opätovnečlenom cirkvi, poprípade že by sa relevantným spôsobom bránil proti vylúčeniu z cirkvi, a preto uzavrel,
že žalovaný rozhodol o vylúčení žalobcu z cirkvi, keďže právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje
cirkvám spravovať svoje vnútorné záležitosti nezávisle od štátnych orgánov a súd nie je oprávnený

skúmať dôvodnosť vylúčenia žalobcu z cirkvi. V nadväznosti na žiadosť žalovaného nepriznať žalobcovi
náhradu mzdy za obdobie nad rozsah 12 mesiacov, posudzoval nárok žalobcu na náhradu mzdy z
hľadiska dobrých mravov. V konaní nemal preukázané, že by sa žalobca v zmysle cirkevného poriadku
vočirozhodnutiužalovanéhoovylúčenízcirkviodvolal,poprípadežebyprejavilzáujemstaťsaopätovne
členom cirkvi po jeho vylúčení. Zbavenie členstva žalobcu v cirkvi tak považoval za jeden z dôvodov,

pre ktorý rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával.
Súd prvej inštancie dospel k názoru, že boli splnené predpoklady pre aplikáciu moderačného oprávnenia
primerane znížiť náhradu mzdy a prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti, ktorými sú doterajšia
dĺžka pracovného pomeru, špecifickosť pracovnej pozície žalobcu, ale aj to, že žalovaný žalobcu vylúčil
z cirkvi, čo predstavuje základný predpoklad výkonu funkcie kazateľa, považoval priznanie mzdy za
obdobie 6 rokov za primerané. Vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku 719,21 eura priznal

žalobcovináhradumzdyza12mesiacovvovýške8630,52euraanáhradumzdyzaďalších60mesiacov
vo výške 12 000 eura s primeraným znížením, ako sumu adekvátne napĺňajúcu svoju satisfakčnú,
sankčnúasociálnufunkciu,pričomvozvyškuuplatnenýnároknanáhradumzdyzamietol.Zanedôvodný
považoval žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, keď po zohľadnení, že
dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky tohto

právneho úkonu, považoval priznanú výšku náhrady mzdy za dostatočnú. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 20. júla 2021 sp. zn. 8Co/70/2021
I. výrokom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi sumu 8 630,52 eura brutto, do troch dní, a vo zvyšku žalobu zamietol, II. výrokom v
zamietajúcej časti rozsudok prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z
omeškaniavovýške9%zosumy719,21euraod01.06.2009dozaplatenia,vovýške9%zosumy719,21
eura od 01.07.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.08.2009 do zaplatenia, vo
výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.09.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eura od

01.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9%
zo sumy 719,21 eura od 01.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.01.2010 do
zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eur od 01.02.2010 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21
eura od 01.03.2010 do zaplatenia, vo výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.04.2010 do zaplatenia, vo
výške 9% zo sumy 719,21 eura od 01.05.2010 do zaplatenia, a vo zvyšku zamietnutia náhrady mzdy

a úrokov z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a III. výrokom žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania právo.
2.1. Podľa odvolacieho súdu cirkvi majú výlučné právo rozhodovať o svojich vnútorných záležitostiach
v súlade so svojimi vnútornými predpismi, vrátane ustanovovania a odvolávania svojich duchovných.
V danom prípade bolo podľa odvolacieho súdu poverenie na duchovenskú službu nevyhnutným

predpokladom, aby sa stal člen cirkvi, duchovenským pracovníkom. Tým, že bol žalobca vylúčený z
cirkvi s nasledujúcim zánikom členstva v cirkvi, prestal spĺňať predpoklad pre uzatvorenie pracovnej
zmluvy na výkon práce kazateľa - duchovenského pracovníka, a pokiaľ by s ním žalovaný nemohol za
tohto stavu uzavrieť pracovnú zmluvu na výkon práce kazateľa (§ 41 ods. 2 Zákonníka práce), nemohol
mu ani prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, na výkon ktorej stratil predpoklady vyžadované

vnútornými predpismi žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným v tom, že vylúčenie žalobcu
z cirkvi je autonómnou záležitosťou žalovaného, ako štátom registrovanej cirkvi, a preto rozhodnutie
žalovaného o vylúčení žalobcu z cirkvi nemôže byť podrobené preskúmaniu zo strany súdu, v opačnom
prípade by došlo k ústavne neprípustnému zásahu do vnútornej autonómie cirkvi a do jej samostatnej,
od štátnych orgánov nezávislej, rozhodovacej právomoci. Odvolací súd preto nemohol prihliadnuť na

námietky žalobcu, že o jeho vylúčení nerozhodol príslušný orgán cirkvi, že členské zhromaždenie
nebolo riadne zvolané v súlade s cirkevným poriadkom a že nemal možnosť sa proti rozhodnutiu brániť.
Navyše žalobca neuviedol ani žiadne zásadné argumenty, pre ktoré považoval postup žalovaného
za diskriminačný, keď netvrdil žiaden zákonom neprípustný dôvod diskriminácie (pohlavie, rasa, vek
a pod.), pre ktorý s ním malo byť inak zaobchádzané ako s inými duchovenskými zamestnancami

žalovaného.
2.2. Odvolací súd mal za to, že pokiaľ by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy aj za čas presahujúci 12 mesiacov z dôvodu porušenia jeho povinnosti prideľovať žalobcovi
prácu duchovenského pracovníka v zmysle pracovnej zmluvy, hoci bol vylúčený z cirkvi, znamenaloby to nerešpektovanie, resp. popretie autonómneho postavenia cirkvi pri rozhodovaní o personálnych
otázkach týkajúcich sa ustanovovania duchovných. V prípade ak sa duchovenská činnosť z poverenia
cirkvi vykonáva v rámci pracovnoprávneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny vzťah síce riadi

príslušnýmipredpismiprávnehoporiadku,alevnútornépredpisycirkvisauplatniavjehorámci.Žalobcovi
vzniklo právo na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ale pri aplikácii § 79 ods.
1 a ods. 2 Zákonníka práce je potrebné zohľadniť špecifický vzťah žalobcu k žalovanému spravujúci
sa osobitnými predpismi týkajúcimi sa postavenia cirkví a vnútornými predpismi danej cirkvi. Ako na to
správne poukázal aj súd prvej inštancie, žalobca sa spreneveril hodnotám, ktoré vyznávajú členovia

cirkvi, v dôsledku čoho bol z cirkvi vylúčený, a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy bolo
potrebnévziaťnazreteľ,žesámžalobcazadalpríčinu,prektorémužalovanýužviacnemoholprideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci aj trval na tom, aby ho ďalej zamestnával.
2.3. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie správne zohľadnil skutočnosť, že žalobca bol
vylúčený z cirkvi a že stratil predpoklady (spôsobilosť) pre výkon práce duchovenského pracovníka,
čo mu objektívne neumožňovalo ďalej zastávať u žalovaného pozíciu kazateľa. Tieto skutočnosti však

odvolací súd považoval, na rozdiel od súdu prvej inštancie za tak významné, že samé o sebe zakladali
dôvod pre nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za uplatňované obdobie, bez potreby zohľadnenia
ostatných skutočností, ktoré (už) neboli spôsobilé relevantne ovplyvniť posúdenie vzniku nároku žalobcu
na náhradu mzdy.
2.4. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ išlo o nepriznanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z

priznanej náhrady mzdy, súd prvej inštancie vychádzal v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe odvolací súd konštatoval, že žalobcovi patria
z priznanej náhrady mzdy aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške
stanovenej nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., a to dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy ku koncu
kalendárneho mesiaca

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzuje z § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Dovolateľ žiadal, aby najvyšší súd
napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1.Porušenieprávanaspravodlivýprocesdovolateľnamietalvsúvislostisprekvapivosťourozhodnutia.

Uviedol, že ak odvolací súd prijal záver, že vec je potrebné posúdiť inak, ako to urobil súd prvej inštancie,
bolo potrebné ponechať sporovým stranám priestor na to, aby sa k takému postupu mali možnosť
vyjadriť. Podľa dovolateľa bolo potrebné nariadiť vo veci dokazovanie, na ktorom by sa zopakovalo
vykonané dokazovanie a strany by mali možnosť vyjadriť sa k postupu odvolacieho súdu pri aplikácie
inéhoprávnehonázorualeboinýchprávnychpredpisov.Žalobcaďalejnamietalnesprávnevyhodnotenie

dôkazov. Uviedol, že dôvody skončenia pracovného pomeru a vylúčenia z cirkvi žalobca spochybňoval,
pričom súdy prijali nekritické tvrdenia žalovaného o spreneverení sa cirkevným hodnotám. Aj v tomto bol
teda postup odvolacieho súdu nesprávny a bez toho, aby žalovaný produkoval dôkazy na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov, nemohol žalobca uplatňovať prostriedky procesnej
obrany proti takémuto návrhu. Žalobca uviedol, že jediné čo žalovaný preukázal bolo vylúčenie žalobcu

z cirkvi, pričom súdy nižšej inštancie vôbec neprihliadli na námietky žalobcu, že žalovaný v tejto otázke
postupoval nie len neštandardne, ale aj v rozpore so svojimi vnútornými predpismi. Podľa žalobcu v
priebehu konania žalovaný neprodukoval jediný dôkaz o tom, že by žalobca porušil vnútorné predpisy
cirkvi alebo sa spreneveril hodnotám, teda mal za to, že stratu požiadaviek na výkon dohodnutej práce
možno hodnotiť ako za zavinenú žalovaným ako zamestnávateľom.

3.2. Nesprávny procesný postup žalobca videl aj pri formulovaní výroku II. týkajúceho sa priznania
úrokov z omeškania. Podľa neho výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky je určená ako ročný
úrok. Obdobne teda úroky z omeškania v napadnutom rozhodnutí mali byť priznané žalobcovi ako ročný
úrok z omeškania.
3.3. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobca

namietal vo vzťahu k záveru, že v prípade, ak by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov z dôvodu porušenia jeho povinnosti prideľovať
žalobcoviprácuduchovenskéhopracovníka,hocibolvylúčenýzcirkvi,znamenalobytonerešpektovanie
autonómneho postavenia cirkvi. Tento záver považoval žalobca za nelogický s tým, že nemá oporu
v právnom poriadku Slovenskej republiky a ani v skutkových záveroch na základe vykonaného

dokazovania.Žalobcasvojetvrdeniapodporiljudikatúrou(III.ÚS64/2000,II.ÚS48/97,I.ÚS8/96).Súdy
nižšej inštancie prijali záver, že pre ich rozhodnutie je podstatné a smerodajné rozhodnutie cirkevného
zboru v Martine zo dňa 09. februára 2008, ktorým bol žalobca vylúčený z cirkvi. Podľa žalobcu však
jediná predbežná otázka, ktorá mala byť podkladom pre rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradumzdy mala byť platnosť/neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. (čiastočný rozsudok
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 8C/51/2008 z 25. novembra 2015). Na to, aby na základe návrhu
zamestnávateľa súd náhradu mzdy znížil alebo nepriznal, by museli byť splnené podmienky, ktorých

existenciu bol povinný preukázať ten, kto zníženie náhrady, prípadne jej nepriznanie, navrhol (žalovaný).
3.4. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania odvodzoval aj od § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom
nesprávne právne posúdenie videl pri riešení otázky,, Či je možné krátiť náhradu mzdy alebo ju vôbec
nepriznať za čas presahujúci 12 mesiacov, ak zamestnávateľ nepreukázal, že zamestnancovi, ktorý
nespĺňapožiadavkynariadnyvýkondohodnutejpráceurčenézamestnávateľomvovnútornompredpise,

ponúkol inú vhodnú prácu" Dovolateľ bol toho názoru, že ak v dôsledku vylúčenia z cirkvi prestal spĺňať
predpoklady určené zamestnávateľom na výkon dohodnutej práce, mala mu byť v súlade s § 63 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce ponúknutá nová pracovná pozícia, na ktorej nebolo potrebné túto požiadavku
spĺňať. Ak si žalovaný ako zamestnávateľ nesplnil povinnosť ponúknuť žalobcovi inú pre neho vhodnú
prácu, musí niesť následky aj tohto protiprávneho konania. Podľa žalobcu však súdy nižšej inštancie na
túto skutočnosť pri rozhodovaní neprihliadali.

4. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril a žiadal, aby najvyšší súd dovolanie žalobcu zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalavzákonnejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnuté

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené ďalšie
podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľ porušenie práva na spravodlivý proces namietal v súvislosti s prekvapivosťou rozhodnutia,
nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, s nesprávnym vyhodnotením dôkazov a s tým,
že sa odvolací súd nevysporiadal s jeho námietkami.

7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej

vade zmätočnosti.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Účelom
tohto ustanovenia je predchádzať vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Pri aplikácii tohto ustanovenia
odvolací súd vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný zakomponent princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. Výzva odvolacieho súdu je
plnením osobitného druhu, tzv. manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu, jej podstatou je zabrániť
odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, t. j. zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu

aj po podaní odvolania, čo je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zákona
č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky.

10. Žalobca odvolaciemu súdu vytýka, že nebol zo strany odvolacieho súdu upozornený (§ 382 CSP) na
to, že ním uplatnený nárok bude tento súd odlišne právne posudzovať, čo sa týka nepriznania náhrady

mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Odvolací súd posudzoval podľa jeho názoru vec odlišne, ako súd
prvej inštancie bez toho, aby vytvoril procesný priestor na vyjadrenie pre žalobcu.

11. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom jasne vyplýva, že súd prvej inštancie sa
na žiadosť žalovaného zaoberal tým, či priznať žalobcovi náhradu mzdy za obdobie nad rozsah
12 mesiacov, pričom tento nárok žalobcu posudzoval z hľadiska dobrých mravov. V konaní nemal

preukázané, že by sa žalobca v zmysle cirkevného poriadku voči rozhodnutiu žalovaného o vylúčení z
cirkvi odvolal, poprípade že by prejavil záujem stať sa opätovne členom cirkvi po jeho vylúčení. Zbavenie
členstva žalobcu v cirkvi tak považoval za jeden z dôvodov, pre ktorý rozhodol, že od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Súd prvej inštancie dospel k názoru,
že boli splnené predpoklady pre aplikáciu moderačného oprávnenia primerane znížiť náhradu mzdy a

prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti, ktorými sú doterajšia dĺžka pracovného pomeru, špecifickosť
pracovnej pozície žalobcu, ale aj to, že žalovaný žalobcu vylúčil z cirkvi, čo predstavuje základný
predpoklad výkonu funkcie kazateľa. Odvolací súd sa stotožnil s týmto právnymi posúdením súdu prvej
inštancie, avšak tieto skutočnosti považoval za tak významné, že samé o sebe zakladali dôvod pre
nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za uplatňované obdobie.

12. Podľa názoru dovolacieho súdu po racionálnom zhodnotením týchto dvoch právnych posúdení
súdov nižších inštancií, oba súdy zhodne založili svoje rozhodnutia na právnom posudzovaní zníženia/
nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. na
vec aplikovali rovnaké ustanovenie všeobecného právneho predpisu, i keď ho na vec aplikovali odlišne.

Dovolací súd zároveň uvádza, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce je spojené s voľnou úvahou
súduapretonemožnopovažovaťrozhodnutieodvolaciehosúdu,ktorýnazákladetýchistýchskutočností
zistených súdom prvej inštancie ich vyhodnotil ako dostatočne relevantné na to, aby žalobcovi nepriznal
nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Preto pokiaľ žalobca založil daný dovolací
dôvodlennanamietaní,žeodvolacísúdposudzovalvecpodľainýchustanovení, nežsúdprvoinštančný,

bez toho aby sa k nemu mohol vyjadriť, ktoré odlišné ustanovenia nekonkretizoval (napokon odlišné
ustanovenia zákona nižšie súdy ani neaplikovali), je vylúčené, aby odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na iných právnych záveroch vo vzťahu k namietanému ako súd prvej inštancie. Oba nižšie súdy ako
rozhodné zhodne posudzovali podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Navyše v okolnostiach daného
prípadu nebolo ani potrebné, aby odvolací súd pristupoval k splneniu tzv. mandukačnej (poučovacej)

povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP vo vzťahu k možnému odlišnému právnemu posúdeniu veci na
základe aplikácie nižšími súdmi totožného zákonného ustanovenia, nakoľko dovolateľ mal aj v konaní
o odvolaní dostatočný priestor na to, aby identifikoval a reagoval na rozhodujúcu a skutkovo spornú
okolnosť,čímpotomodvolacierozhodnutienemožnopovažovaťzaprekvapivé.Spoukazomnauvedené
nemohlo dôjsť k procesnej vade konania uvedenej v § 420 písm. f) CSP a porušeniu práva žalobcu na

spravodlivý súdny proces.

13. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako
súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho
procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné

súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a
jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020).

14. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov

vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké
závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, na základe akých
skutočností dospel k záveru, že náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov neprizná. Odvolací súd
správne poukázal na skutočnosť, že v prípade ak by bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy za časpresahujúci12mesiacovzdôvoduporušeniajehopovinnostiprideľovaťžalobcoviprácuduchovenského
pracovníka v zmysle pracovnej zmluvy, hoci bol vylúčený z cirkvi, znamenalo by to nerešpektovanie,
resp. popretie autonómneho postavenia cirkvi pri rozhodovaní o personálnych otázkach týkajúcich

sa ustanovovania duchovných. Žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ale pri aplikácii § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce bolo podľa odvolacieho
súdu potrebné zohľadniť špecifický vzťah žalobcu k žalovanému spravujúci sa osobitnými predpismi
týkajúcimi sa postavenia cirkví a vnútornými predpismi danej cirkvi. Ako na to správne poukázal aj súd
prvej inštancie, žalobca sa spreneveril hodnotám, ktoré vyznávajú členovia cirkvi, v dôsledku čoho bol

z cirkvi vylúčený, a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy bolo potrebné vziať na zreteľ, že
sám žalobca zadal príčinu, pre ktoré mu žalovaný už viac nemohol prideľovať prácu podľa pracovnej
zmluvy, hoci aj trval na tom, aby ho ďalej zamestnával. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným v tom,
že vylúčenie žalobcu z cirkvi je autonómnou záležitosťou žalovaného, ako štátom registrovanej cirkvi,
a preto rozhodnutie žalovaného o vylúčení žalobcu z cirkvi nemôže byť podrobené preskúmaniu zo
strany súdu, v opačnom prípade by došlo k ústavne neprípustnému zásahu do vnútornej autonómie

cirkvi a do jej samostatnej, od štátnych orgánov nezávislej, rozhodovacej právomoci. Odvolací súd
preto nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu, že o jeho vylúčení nerozhodol príslušný orgán cirkvi,
že členské zhromaždenie nebolo riadne zvolané v súlade s cirkevným poriadkom a že nemal možnosť
sa proti rozhodnutiu brániť.

15. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktorého ho viedli k jeho
rozhodnutiu, jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Za vadu zmätočnosti nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

16. Ak dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu nesprávne vyhodnotenie dôkazov, táto námietka je

nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania z dôvodu, že prípadné nesprávne hodnotenia vykonaných
dôkazov odvolacím súdom, bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv.
zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov
prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie,
(ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,
6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových
zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za

dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí
nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.

17. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje

oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie
na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť
dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím
súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Dovolací súd bol preto

viazaný zisteniami súdov nižších inštancií ohľadom zistenia skutočností pri moderovaní náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov.

18. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol prečo sa stotožnil so skutočnosťami zistenými súdom prvej inštancie týkajúcimi sa vylúčenia
žalobcu z cirkvi a straty predpokladov pre výkon práce duchovenského pracovníka.

19. Pokiaľ dovolateľ považoval za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny

záver odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho
súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa
právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej

právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace
procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcami tvrdenú
vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

20. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta,
že odvolací súd (prípadne súd prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom mu znemožnil
uskutočňovať jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

21. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

22. Žalobca nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu videl pri zohľadnení autonómneho
postavenia cirkvi v otázkach ustanovovania a odvolávania svojich duchovných pri posudzovaní nároku

na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Podľa žalobcu však jediná predbežná otázka, ktorá
mala byť podkladom pre rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu mzdy mala byť platnosť/neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru. (čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
8C/51/2008 z 25. novembra 2015). Na to, aby na základe návrhu zamestnávateľa súd náhradu mzdy
znížil alebo nepriznal, by museli byť splnené podmienky, ktorých existenciu bol povinný preukázať ten,

kto zníženie náhrady, prípadne jej nepriznanie, navrhol (žalovaný). Žalobca svoje tvrdenia podporil aj
judikatúrou prezentovanou rozhodnutiami III. ÚS 64/2000, II. ÚS 48/97, I. ÚS 8/96.

23. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy v základnom konaní sa neodklonili od dovolateľom uvádzanej
rozhodovacej praxe, nakoľko predmetné rozhodnutia sa zaoberali odlišnými skutkovými prípadmi, ktoré

nemožno aplikovať na prejednávaný spor. Naopak súdy v základnom konaní správne postupovali, keď
zohľadnili skutočnosť, že cirkvi majú výlučné právo rozhodovať o svojich vnútorných záležitostiach v
súlade so svojimi vnútornými predpismi, vrátane ustanovovania a odvolávania svojich duchovných.
Tým, že bol žalobca vylúčený z cirkvi s následným zánikom členstva v cirkvi, prestal spĺňať predpoklad
pre uzavretie pracovnej zmluvy na výkon prace kazateľa - duchovenského pracovníka, a pokiaľ by s

ním žalovaný nemohol za tohto stavu uzavrieť pracovnú zmluvu na výkon práce kazateľa (§ 41 ods.
2 Zákonníka práce), nemohol mu ani prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, na výkon ktorej stratil
predpoklady vyžadované vnútornými predpismi žalovaného. Odvolací súd správne poukázal na to, že
ak sa duchovenská činnosť z poverenia cirkvi vykonáva v rámci pracovnoprávneho vzťahu, tak sa takýto
pracovnoprávny vzťah síce riadi príslušnými predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky, ale

vnútorne predpisy sa uplatnia v jeho rámci. Pri aplikácii § 79 Zákonníka práce (náhrada mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov) bolo teda potrebné zohľadniť špecifický vzťah žalobcu k žalovanému.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP24. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie

tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka
hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na
aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.
1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno § 421 CSP ju podradí.

25. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť

dovolaciehosúdudovolacímidôvodmi(§440CSP)kľúčovývýznam.Záveryo(ne)prípustnostidovolania
prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje),
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm. b) CSP). Sama

polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo 140/2017).

26. Nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ videl pri riešení
otázky ,,Či je možné krátiť náhradu mzdy alebo ju vôbec nepriznať za čas presahujúci 12 mesiacov, ak
zamestnávateľ nepreukázal, že zamestnancovi, ktorý nespĺňa požiadavky na riadny výkon dohodnutej
práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise, ponúkol inú vhodnú prácu" Dovolateľ bol toho
názoru, že ak v dôsledku vylúčenia z cirkvi prestal spĺňať predpoklady určené zamestnávateľom na

výkon dohodnutej práce, mala mu byť v súlade s § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce ponúknutá nová
pracovná pozícia, na ktorej nebolo potrebné túto požiadavku spĺňať.

27. V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce pri neplatnom skončení pracovného pomeru
zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy je dôsledok toho, že

zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal prideľovať zamestnancovi prácu
podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej
zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa

jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Žiadosť zamestnávateľa o zníženie,
poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce predstavuje
obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79
ods. 1 Zákonníka práce.

28. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore

s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Rovnako platí, že výkon práva uplatniť náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Účelom
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce je zabrániť nie tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup
postihnutý tým, že zamestnancovi zaistí rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má zabrániť
nedôvodnémuzvýhodňovaniuzamestnanca.Súdprirozhodovaníonáhrademzdynačaspresahujúci12

mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy
v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo
nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti29. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však
nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a

nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby
prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal,
súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv
na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na

to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach
(viď rozsudok NS SR zo dňa 26. marca 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2018).

30. K uvedenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom

zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná
rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého
skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto

rozhodovanípretotrebavychádzaťzkonkrétnehodôvodutoho-ktoréhospôsobuskončeniapracovného
pomeru v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také
skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň

mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (I. ÚS 331/2019). Podľa dovolacieho
súdu skutočnosť, že zamestnanec (žalobca) bol vylúčený z cirkvi a stratil predpoklady (spôsobilosť) pre
výkon práce duchovenského pracovníka, možno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne
znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu. Zároveň
sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, že ak v dôsledku vylúčenia z cirkvi prestal spĺňať

predpoklady určené zamestnávateľom na výkon dohodnutej práce, mala mu byť v súlade s § 63 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce ponúknutá nová pracovná pozícia, na ktorej nebolo potrebné túto požiadavku
spĺňať. S ohľadom na skutočnosť že k ukončeniu pracovného pomeru došlo v dôsledku závažného
porušenia predpisov cirkvi zo strany žalobcu (okamžité skončenie pracovného pomeru), použitie
predmetného ustanovenia je v tomto prípade vylúčené. Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu

mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka
práce. V danom prípade by podľa dovolacieho súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by sa žalobcovi
priznala náhrada mzdy nad rozsah 12 mesiacov, keďže ako vyplýva z rozhodnutí súdov nižšej inštancie,

žalobcasaspreneverilhodnotám,ktorévyznávajúčlenoviacirkvi,vdôsledkučohobolzcirkvivylúčený,a
preto pri rozhodovaní bolo potrebné vziať na zreteľ, že sám žalobca zadal príčinu, pre ktorú mu žalovaný
už viac nemohol prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci trval na tom, aby ho ďalej zamestnával.

31. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že súdy nižšej

inštancie na skutočnosť namietanú žalobcom nemuseli prihliadať, keďže k ukončeniu pracovného
pomeru došlo v dôsledku závažného porušenia predpisov cirkvi zo strany žalobcu (§ 59 ods. 1 písm.
c) Zákonníka práce - okamžité skončenie pracovného pomeru) a preto použitie § 63 ods. 2 Zákonníka
práce (ponuková povinnosť zamestnávateľa) neprichádzala do úvahy. Súdy nižšej inštancie správne
aplikovali na žiadosť žalovaného ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pričom vychádzali z toho,

že žalobca bol vylúčený z cirkvi a stratil predpoklady (spôsobilosť) pre výkon práce duchovenského
pracovníka, čo mu objektívne neumožňovalo ďalej zastávať u žalovaného pozíciu kazateľa.

32. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

33. Z obsahu spisu najvyšší súd zároveň zistil, že odvolací súd sa v záhlaví písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku dopustil zrejmej nesprávnosti, keď došlo k nesprávnej formulácii úroku zomeškania, nakoľko v uvedenom výroku absentovalo slovo ,,ročne", a teda chýbalo spojenie výšky
úroku s ročným obdobím. Dovolací súd však túto zrejmú nesprávnosť nepovažoval za porušenie
práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, ako to namietal žalobca. Uvedenú zrejmú

nesprávnosť odvolací súd opraví postupom podľa § 224 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Opravné uznesenie bude nasledovne potrebné doručiť sporovým stranám (resp. ich právnym
zástupcom).

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní

neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.