Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/123/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517214941
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1517214941.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu:
F.. F. X., J.. XX.XX.XXXX, K. XXX/XXC, H., zastúpenému: KADUC & PARTNERS s. r. o., Trojičné
námestie 4, Trnava, IČO: 50 290 762, proti žalovanému:
J. M. S. E. M..N.., D. XX, G., F.: XX XXX XXX zastúpeného: Škubla & Partneri, s. r. o., Einsteinova 25,
Digital Park II, Bratislava, IČO: 36 861 154,
o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V
č. k. 6C/32/2017-283, zo dňa 31.5.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobcu a žalovanému priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 4.8.2017 domáhal ochrany

osobnosti z dôvodu, že žalovaný ako vydavateľ spoločenského týždenníka K. X O. uverejnil tri po
sebe idúce články, ktoré boli tendenčne zamerané a poškodzujúce dobré meno žalobcu. Obsahom
článkov boli difamačné výroky súvisiace s nepreukázaným tvrdením o spojitosti pokusu o samovraždu
dcéry žalobcu s konaním žalobcu a tendenčné tvrdenia o tom, že žalobca vyvíja na svoju dcéru
nátlak, čím podľa autora článku pácha teror. Autor článkov vykresľuje žalobcu ako pochybného
podnikateľa hazardujúceho s financiami. Skutkové tvrdenia prezentované v článku nie sú žiadnym
spôsobom preukázané a autor článku prezentuje subjektívne postoje detí a bývalej manželky žalobcu.

Celkove vyznenie článkov je jednostranné a tendenčné. Difamačné výroky namierené proti žalobcovi sú
obohatené o tvrdenia o dlhoch a údajnom komplikovanom splácaní dlhov žalobcom. Autor posledného
článku zverejnil súkromnú emailovú komunikáciu žalobcu so synom, pričom ochrana súkromia je
garantovaná ústavou. Vo všetkých článkoch sa nachádza množstvo nepodložených, klamlivých,
osočujúcich a manipulatívnych skutkových tvrdení. Žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť verejne
sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti, a to konkrétne
zverejnením nasledovného textu v týždenníku K. X O.: „Za informácie zverejnené v článkoch „K. K., „.

F. po H.“ ako aj v obsahovo totožných článkoch zverejnených na internete (v elektronickej verzii, názvy
článkov: „O. G. I. I. N.Č. pre O. K. I.“, „V. G. I. I. F. X. K. K. a „ V. G. I. I. Č. J. I. Y.“), ktoré poškodili
dobré meno F.. F. X. a ktoré zasiahli do jeho cti a ľudskej dôstojnosti a žiadal, aby sa spoločnosť J. M.
S. E., ktorá je vydavateľom týždenníka K. X O. a vlastníkom webovej stránky T..K..sk, ospravedlnila avyjadrila ľútosť nad týmto neoprávneným zásahom. Žiadal tiež žalovanému uložiť povinnosť odstrániť
články s názvami „O. G. I. I. N. pre O. K. I., „V. G. I. I. F. X. K. K., „V. G. I. I. Č. J. I. Y.“ zverejnené
na internetovej stránke T..K..sk a zdržať sa ich opätovného zverejnenia v budúcnosti, a to všetko do

30 dní od právoplatnosti rozsudku. V žalobe poukázal na to, že žalovaný je vydavateľom jedného z
najpopulárnejších časopisov na Slovensku, v čase zásahu do jeho osobnostných práv bol časopis K.
X O. najpredávanejším časopisom s priemerným počtom predaných výtlačkov 121 403. Žalobca sa
nedomáhal práva na opravu a odpoveď podľa tlačového zákona ani náhrady nemajetkovej ujmy.

3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 6C/32/2017-186, zo dňa 12.6.2019, žalobu
zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16Co/237/2019-239, zo dňa 29.1.2021, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací
súd v názorovej zhode s odvolacou argumentáciu žalobcu konštatoval, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku z uvedených hľadísk, súd prvej
inštancie sa vo svojom rozhodnutí totiž obmedzil iba na čiastkové aspekty niektorých otázok testu

proporcionality, v dôsledku čoho sú jeho závery o nedôvodnosti žaloby predčasné a pokiaľ ide o stručné
odpovede na otázky O KOM, ČO a AKO, tieto sú nedostatočné, nakoľko vo svojom obsahu nereagujú
na ich podstatu a rozsah nevyhnutne posudzovaných okolností a ich hodnotenie nebolo vykonané vo
vzájomnýchsúvislostiachsostatnýmiodpoveďamitestuproporcionality,vodôvodnenírozhodnutiaúplne
absentuje posúdenie jednotlivých namietaných výrokov z hľadiska toho, či sú skutkovými tvrdeniami

alebo hodnotiacimi úsudkami autora, posúdenie statusu žalobcu z aspektu osoby (absolútneho resp.
relatívneho) verejného záujmu, ako aj vysvetlenie, či namietané články sledovali tému verejného
alebo súkromného záujmu, pričom nebolo možné sa stotožniť ani s prenesením dôkazného bremena
na žalobcu v súvislosti s preukázaním nepravdivých difamujúcich výrokov uvedených v článkoch,
keďže preukázanie tvrdených faktov kritikom (pôvodcom) platí ako európsky ústavný štandard, ktorý

je potvrdzovaný aj judikatúrou ESĽP. Odvolací súd ďalej uviedol, že domáhať sa základného práva na
súdnu ochranu možno aj v prípade ochrany osobnosti iba spôsobom predpísaným právnymi predpismi,
to sa vzťahuje v plnej miere aj na toho, kto sa domáha ochrany osobnosti ako žalobca. Žalobca ako
dominus litis určuje predmet súdneho konania. V prípade ochrany osobnosti v súvislosti s výrokmi
uverejnenými v printových médiách je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť, ktoré konkrétne difamujúce

výroky považuje za zásah do osobnostných práv. Bez jednoznačného vymedzenia týchto výrokov nie
je žaloba spôsobilým predmetom súdneho konania. Pokiaľ všeobecný súd i napriek tomu o žalobe
meritórne koná a rozhodne, poskytne tým súdnu ochranu niekomu, kto o ňu predpísaným spôsobom
nepožiadal. Naopak zároveň poskytuje základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania
(žalovaného), keďže tento pre nejasnosť predmetu konania nemá možnosť účinne sa žalobe brániť

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 189/2010, zo dňa 13.1.2011 zverejnený v Zbierke rozhodnutí
Ústavného súdu SR pod č. 15/2011). Odvolací súd zdôraznil, že v posudzovanej veci absentuje
v žalobnom petite vymedzenie konkrétnych difamujúcich výrokov a tvrdení, ktorými mal žalovaný
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
súd prvej inštancie ozrejmil, že právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe, z hľadiska
poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene alebo nezavinene,
vedome alebo nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah
bo spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo nerušenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby. V

rámci všeobecného osobnostného práva zákon poskytuje občianskoprávnu ochranu proti konaniam,
spôsobilým objektívne privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutého subjektu tým, že znižujú
jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Predmetom
práva na česť nie je česť abstraktná, ale výlučne vážnosť, ktorú subjekt práva požíva v očiach členov
spoločnosti, toto právo sa mení v priebehu aktívneho života každého jedinca, najmä v rámci jeho

uplatňovania v spoločenskom živote, spravidla je spojené s výkonom určitého povolania. Právom brániť
sa proti neoprávneným zásahom disponuje výlučne subjekt práva.

5. Právnu úpravu práva na informácie zakotvuje Ústava SR, ktorá v Čl. 26 ods. 1 uvádza, že sloboda
prejavu a právo na informácie sú zaručené, v ods. 2 uvádza, že každý má právo vyjadrovať svoje

názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, v ods. 4 uvádza, že slobodu prejavu a
právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranuverejného zdravia a mravnosti. Listina základných práv a slobôd v druhej hlave, Čl. 17 upravuje právo
na slobodu prejavu a právo na informácie. V Čl. 17 ods. 2 Listiny je zabezpečené právo na vyjadrenie
svojho názoru obdobne ako v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ods. 4 je možné

obmedziť slobodu prejavu a právo na informácie zákonom vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné aj pre ochranu práv a slobôd druhých. Podmienky, za ktorých možno obmedziť
právo slobody prejavu formuluje Čl. 10 ods. 2 Dohovoru, kde sa, okrem iného uvádza, že výkon slobôd
môže podliehať obmedzeniam alebo sankciám, stanovených zákonom, nevyhnutných v demokratickej
spoločnosti v záujme ochrany povesti alebo práv iných, zachovaniu autority a nestrannosti súdnej moci.

Ochrana osobnosti v našom právnom poriadku vychádza z Ústavy, Čl. 19, v ktorom sa v ods. 1 uvádza,
že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

6. Základnou právnou situáciou, z ktorej treba vychádzať pri riešení konkurencie práva na informácie
a slobody prejavu na strane jednej a práva na ochranu osobnosti na strane druhej je fakt, že v oboch
prípadochideozákladnéústavnépráva.Prisúbežnejrealizáciiobochtýchtoústavnýchprávmusídôjsťk

obmedzeniu práva jedného v prospech zachovania práva druhého. Rozpor medzi právom na informácie
a právom na ochranu osobnosti nie je neprekonateľný, treba hľadať možnosť súladu zachovania práva
na ochranu osobnosti bez nadmerného obmedzenia práva na informácie a s ním súvisiacu slobodu
prejavu. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce čiastkové práva zabezpečujú
občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí

celkovej fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Ide okrem iného aj o právo fyzickej osoby
rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či prípadne v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť
skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným a zároveň sa brániť proti neoprávneným zásahom
do tejto sféry zo strany iných osôb. Neoprávnenosť využívania, resp. zverejňovania skutočností
súkromného života je daná v prípadoch, keď osoba, ktorej sa týkajú, sama o ich využití alebo zverejnení

nerozhodla, teda nedala k nim súhlas, ktorý je v tomto prípade jediným zákonným dôvodom vylučujúcim
neoprávnenosť. Okrem uvedeného dôvodu neoprávnenosť zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby
chránenej všeobecným osobnostným právom vylučuje zásah s ohľadom na rôzne verejné záujmy
dovolený zákonom, pričom do tejto kategórie spadajú tzv. zákonné licencie, výslovne uvedené v
ustanovení § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

7. Pri rozhodovaní predmetnej veci súd prvej inštancie vychádzal najmä z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) vo veciach ochrany osobnosti, podľa ktorej sloboda prejavu
predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok
jej rozvoja a sebarealizácie. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa považujú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo
znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez
ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ .Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie
demokratickej spoločnosti. Tie isté princípy vyplývajú aj s Dohovoru. Keďže právo na slobodu prejavu
a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou ako aj Dohovorom, riešenie konfliktu

medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe
stojacich záujmov a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie
súdu musí vychádzať zo zásady proporcionality a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je
to nevyhnutné. Ústavný súd SR obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody a teda
aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo

ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu
cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje
ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality.
Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo
všeobecnostizákonnýpodkladv§11anasl.Občianskehozákonníkaasledujeajlegitímnycieľ,ktorýmje

ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade
je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality.NatentoúčeljudikatúraESĽPiÚstavnéhosúduSRvyužívatestproporcionalityzaložený
na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“,
resp. uverejnil informáciu. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba

vychádzaťpririešeníkolízieprávanasloboduprejavusprávomnaochranuosobnosti,idepredovšetkým
o nasledovné základné princípy a kritériá aplikované ESĽP: - kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym
psom“ demokracie a veľmi prísne posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií (Castells
v. Španielsko, rozsudok z 23.4.1992 č. 11798/85, Blasdet Tromso a Stensaat v. Nórsko, rozsudok z20.5.1999 č. 21980/93), - zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu
(Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok z 25.6.1992 č. 13778/88), - väčšia miera kritiky osôb verejne
známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, Castells v. Španielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island,

Thoma v. Luxembursko, rozsudok z 29. 3. 2001 č. 38432/97, Dalban v. Rumunsko, rozsudok z 28.9.1999
č. 28114/95), rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom a vysoká
miera ochrany hodnotiacich úsudkov (Nilsen a Johnsen v. Nórsko, rozsudok z 25.11.1999 č. 23118/93,
Feldek v. Slovensko, rozsudok z 12.7.2001 č. 29032/95), - vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého
skutkového základu (De Haes a Gijsels v. Belgicko, rozsudok z 24.2.1997 č. 19983/92, Feldek v.

Slovensko), - ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, Lingens v. Rakúsko,
Handyside v. Spojené kráľovstvo), - zvýšená ochrana tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií
a ospravedlniteľný omyl (Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 26.11.1991 č. 13166/87,
Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21.1.1999 č. 29183/95, Goodwin v. Spojené kráľovstvo,
rozsudok z 27. 3. 1996 č. 17488/90, Colombani v. Francúzsko, rozsudok z 25. 6. 2002 č. 51279/99, Flux
v. Moldavsko, rozsudok z 3.7.2007 č. 31001/03, Zakharov v. Rusko, rozsudok z 5.10.2006 č. 14881/03),

- predvídateľnosť a primeranosť sankcie za poškodenie dobrej povesti (Hachette Filipacchi Associés v.
Francúzsko, rozsudok z 14.6.2007 č. 71111/01, Steur v. Holandsko, rozsudok z 28.10.2003 č. 39657/98,
Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 15.2.2005 č. 68416/01, Lepojič v. Srbsko, rozsudok z
6.11.2007 č. 13909/05).

8. Vykonaním testu proporcionality v danom prípade a posúdení odpovedí na jednotlivé otázky testu
proporcionality, jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že vo všetkých
šiestich aspektoch testu právo žalovaného na slobodu prejavu prevážilo nad právom žalobcu na ochranu
osobnosti a napádané výroky neboli schopné zasiahnuť do osobnostného práva žalobcu.

9. Pri zodpovedaní otázky KTO mal v danom prípade zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu treba
vychádzať z toho, že žalovaný je „nositeľom“ slobody prejavu a má privilegované postavenie z aspektu
ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach
verejného záujmu. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa
všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať, novinárom je

dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Žalovaný ako vydavateľ periodickej
tlače zverejnením predmetných článkov realizoval svoje právo na slobodu prejavu plne v súlade s Čl. 26
Ústavy SR. Články neboli zásahom neoprávneným, nepresiahli hranice primeranosti, odpoveď na túto
otázku testu proporcionality nerozporoval ani žalobca, ktorý v súlade s právnym názorom žalovaného
konštatoval, že žalovaný v pozícii novinára je legitímnym subjektom na presadzovanie slobody prejavu.

10. V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry
zasahoval je potrebné poukázať na skutočnosť, že miera posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich
úsudkov sa mení podľa charakteristiky osobnosti adresáta. Dôsledkom snahy o podporu výmeny
názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači

týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú. V slovenskom právnom poriadku neexistuje
definícia osôb verejného záujmu, na priblíženie jeho obsahu je možné využiť uznávanú klasifikáciu
na dve základné skupiny, a to osoby absolútneho verejného záujmu (tvoria ju najmä politici, umelci,
športovci, ale aj páchatelia trestných činov, čiže osoby, ktoré sú v dôsledku svojich výkonov, činnosti
alebo negatívnych činov v centre záujmu verejnosti) a osoby relatívneho verejného záujmu (môže sa

ňou stať určitá osoba aj bez vlastného pričinenia, napríklad narodením alebo nadobudnutým rodinným
stavom a pod.). V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je osobou absolútneho
verejného záujmu, a to vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti vykonával funkciu viceprezidenta I.
I. H. M..N.. a aj v súvislosti s jeho majetkom získaným počas pôsobenia v uvedenej funkcii. Neprijal
právnu argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že je dôchodca, v spomínanej funkcii nepôsobí už

20 rokov a vo verejnej sfére nie je žiadnym spôsobom aktívny a preto ho nemožno považovať za
osobu verejného záujmu. Je dôležité uviesť, že verejný záujem nie je viazaný len na výkon verejnej
funkcie, ale status osoby verejného záujmu závisí od konkrétnych okolností prípadu. Osobami verejného
záujmu sa väčšinou rozumejú nielen osoby verejného života v užšom zmysle, t. j. osoby vystupujúce
pri riešení rôznych otázok na verejnosti a na verejnosti vykonávajúce svoj vplyv v oblasti politickej,

hospodárskej, kultúrnej, športovej, ale vôbec osoby, ktoré na seba pútajú záujem verejnosti a tak
sa ocitajú v zornom uhle spravodajstva hromadných informačných prostriedkov. Žalobca nepochybne
takouto osobou verejného záujmu je, práve na jeho minulosť spojenú s vykonávaním vysokej funkcie vo
významnej hospodárskej spoločnosti, a to osobou absolútneho verejného záujmu, nakoľko aj po tom,čo prestal byť verejne činný mnoho rokov dozadu, záujem verejnosti púta iným spôsobom, a to svojím
správaním, čím sa pričinil o tento status. Osoby verejného záujmu musia zniesť vyššiu mieru kritiky v
porovnaní s „bežným občanom“, čo sa nepochybne v danom prípade vzťahuje aj na osobu žalobcu, ktorý

musí akceptovať zvýšený záujem verejnosti o svoju osobu a vo zvýšenej miere tolerovať kritické názory
vyslovené médiami na jeho adresu. Uvedený právny názor je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 418/09, zo dňa 15.12.2009, podľa ktorého: „Ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného
záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči
kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako

zvýšenú. Aj takáto osoba má právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná
osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní
takejto osoby.“

11. Pri zodpovedaní otázky ČO bolo obsahom namietaného článku, súd hodnotí akých záležitostí sa
informácia týka, rozlišuje sa pritom medzi informáciami o súkromí dotknutej osoby a informáciami o

témach verejného záujmu, pri informovaní o ktorých má spravidla prednosť sloboda prejavu. Vecou
verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich
vo verejnom živote, vecou verejnou je tiež všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Žalobou
napadnuté články sa podľa záverov súdu venovali téme verejného záujmu, nakoľko téma nátlaku
žalobcu na svojich rodinných príslušníkov, v dôsledku ktorých sa bývalá manželka žalobcu a jeho dcéry

ocitli v dlžobách, pričom dcéra žalobcu Z. X. sa kvôli predmetným problémom vyvolaným žalobcom
pokúsila o samovraždu, púta záujem a pozornosť verejnosti. V danom prípade nemožno hovoriť o
kriminalizáciiosobyžalobcuakotvrdilsamotnýžalobca,ideozávažnútému,ktoráverejnosťnepochybne
zaujíma, vrátane jej dôsledkov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciu žalovaného, že z bežnej
praxe je známe, že často práve publikácia takýchto prípadov má preventívny, ale aj nápravný účinok

a zároveň publikácia takýchto článkov môže pôsobiť ako platforma pre prípadnú pomoc pre osoby z
radov čitateľov, ktoré sa obrátili so svojou ťaživou situáciou na žalovaného. Ako navyše vyplýva aj z
článku „Prekliate peniaze“, podnetom pre prípravu článkov bol list bývalej manželky žalobcu o pomoc
v súvislosti s fyzickým a psychickým nátlakom žalobcu na rodinných príslušníkov. Publikovanie témy o
psychickom a fyzickom nátlaku osoby absolútneho verejného záujmu na svojich rodinných príslušníkov

má nepochybne preventívny aj nápravný vplyv na čitateľov, ide o tému verejného záujmu vzhľadom
na status osoby žalobcu. Pri posudzovaní tretieho aspektu testu proporcionality právo žalovaného na
slobodu prejavu prevážilo nad právom žalobcu na ochranu osobnosti.

12. Ďalším dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je zodpovedanie otázky

KDE bol namietaný článok uverejnený, teda miesto, kde boli uverejnené sporné výroky, ide o kritérium
posudzovania namietaného zásahu do slobody prejavu ohľadne miesta uverejnenia problematických
výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana
osobnostných práv, avšak toto kritérium je potrebné hodnotiť s kritériom autora, ktorého privilegované
postavenie môže jeho význam neutralizovať (I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 302/2010). V kontexte uvedeného

je síce žalovaný printové médium s vysokým nákladom a teda širokou pôsobnosťou okruhu čitateľov, no
je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že autorka článkov ako novinárka má privilegované postavenie,
ktoré do určitej miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia (zverejnenia) sporných výrokov a z hľadiska
slobody prejavu má autorka článkov vyššiu mieru ochrany tohto práva. Tento právny názor je plne v
súlade s právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012, podľa

ktorého: „Niektorým skupinám osôb (typicky politikom a novinárom) možno priznať z hľadiska slobody
prejavu privilegované postavenie, resp. vyššiu mieru ochrany tohto práva, pretože plnia zásadnú úlohu
pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a vytvárajú tak podmienky na kontrolu verejnej
moci zo strany verejnosti, ktorá je predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti.“

13. Vo vzťahu ku kritériu KEDY bol namietaný článok uverejnený treba vychádzať z časových súvislostí
uverejnenia namietaných výrokov. Všetky tri žalobcom namietané články boli uverejňované následne na
skutočnosti, ktoré sa odohrali v rodine žalobcu a u jeho rodinných príslušníkov. V neposlednom rade
treba poukázal aj na to, že impulzom na napísanie článkov bola iniciatíva bývalej manželky žalobcu,
ktorá cítila potrebu upozorniť na problematické správanie žalobcu vo vzťahu k jeho blízkym osobám.

Článok „K. K.“ bol uverejnený v nadväznosti na nešťastnú udalosť v rodine X., a to pokus o samovraždu
dcéry žalobcu Z. X., článok „F. S. po H.“ bol uverejnený ako pokračovanie prípadu, a to v nadväznosti
na útok na psa rodinných príslušníkov žalobcu a článok „O. V. M. O. O.“ bol rovnako uverejnený ako
pokračovanie príbehu s tým, že v danom čase došlo k otrave a následnému úmrtiu psa rodinnýchpríslušníkov žalobcu. Všetkým trom článkom teda predchádzali konkrétne udalosti navzájom spojené
do príbehu vykresľujúceho reálnu situáciu v rodine žalobcu, o ktorej informovala autorku článkov bývalá
manželka žalobcu a tiež jeho deti. V nadväznosti na uvedené poukázal na nález Ústavného súdu SR

sp. zn. IV. ÚS 472/2012, zo dňa 10.1.2013, podľa ktorého: „V prospech sťažovateľa realizujúceho svoje
právo na slobodu prejavu je skutočnosť, že k vysloveniu inkriminovaného výroku došlo v krátkom čase
od získania uvedených informácií, ako aj skutočnosť, že uverejnená kritika bola vecne previazaná s
obsahovým zameraním celého zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta P.“

14. Pri posudzovaní kritéria AKO testu proporcionality je potrebné vychádzať z rozhodovacej praxe
súdov, ktorá štandardne pri posudzovaní limitov slobody prejavu vôle rozlišuje medzi faktami a
hodnotiacimi úsudkami, pričom existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov dôkazy nepripúšťa, hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického
základu. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu
vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), aj keď hodnotiaci

úsudok vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu. S ohľadom na
podstatu a zmysel slobody prejavu a jej ochrany v demokratickej spoločnosti nemožno ani pri
skutkových tvrdeniach maximalisticky vnímať kategóriu pravdivosti ako požiadavku na absolútny súlad
s objektívnym stavom reality, takéto ponímanie pravdy totiž v praktickej rovine naráža na možnosti a
medze ľudského poznania. Posúdenie, či je určité skutkové tvrdenie v súlade s objektívnym stavom

reality totiž nemôže byť s ohľadom na limity ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné, môže
existovať len väčšia č menšia miera praktickej istoty, že tvrdenie v takomto zmysle pravdivé je. Pri
posúdení kritéria AKO má nepochybne svoj význam aj zdroj, z ktorého autor článku čerpal. Z textu
žaloby vyplýva, že žalobca napáda nasledovné výroky (spolu desať výrokov) uverejnené v predmetných
článkoch: „Z. X., dcéra D. I. F. X. sa podľa rodiny kvôli otcovi zadlžila tak, že už nedokázala ďalej znášať

tlak. Zrážku s lokomotívou zázračne prežila, no bývalá modelka prišla o ľavú nohu.“; „Píšem Vám ako
mama svojich detí a bývalá manželka F. F. X., ktorý svojim psychickým a fyzickým týraním spôsobil
dcére Z. doživotné následky a zároveň zničil svoju rodinu.“; „Pod vyhrážkami a hrozbou exekúcie donútil
deti odkúpiť od neho postupne nehnuteľnosti I. S., I. G. M. I. X.. Všetky tieto hypoúvery išli len na jeho
účty, hoci mal obrovský majetok.“; „Zároveň nám dovolila nafotiť si množstvo dokumentov, ktoré F. X.

nechal doma v garáži. Ukazujú na obludné rozmery finančných transakcií bývalého I. I..“; „X. nás atakuje,
pokúsili sa k nám vlámať dvaja muži, vedeli aj to, že psov treba uspať. Na oknách máme fľaše, aby urobili
rámus, keby sa niekto pokúšal dobyť do domu,“ hovorí exmanželka viditeľne s nervami v koncoch. O.
F., rovnako bez emócií, dodáva: „F. X. využíval svoje peniaze na rozdávanie pre takzvaných priateľov,
kupovanie takzvaných kamarátov, vydržiavanie mileniek, čo som sa dozvedela z dokumentov, ktoré sme

smamounašliporozvode.“;„NajskôrkrásnadcérabývaléhoI.I.skočilapodvlakpreotcovedlžoby.Teraz
rodine ktosi podrezal Č. E..“; „Krátko po zverejnení článku o tejto rodinnej tragédii prišlo ďalšie dejstvo
psychického teroru. Niekto neznámi podrezal Č. E., ktorý strážil vilu, kde žije exmanželka viceprezidenta
a jeho deti. F. X., ktorý stoji za nelegálnou finančnou hrou N., naďalej od svojich deti žiada státisíce eur.“;
„O. O. - F. M. Z. - spolu so svojim G. S. prevzali otcove dlhy a úvery v celkovej hodnote 900.000,- eur.

Napriek tomu od nich otec žiadal ďalšie státisíce M. Z. dokonca zažaloval. Tá situáciu nezvládla a v máji
tohto roku sa postavila do cesty idúcemu vlaku.“; „Do poriadku ju dávali I. G. na H. aj v nemocnici na
M. W.. Aj tam ju otec opakovane atakoval s požiadavkami na vyplatenie peňazí. Nemocničný personál
musel dokonca privolať na pomoc políciu.“; „Sudkyňa na Okresnom súde v Pezinku jeho žiadosť
zamietla. Lenže on sa odvolal na Krajský súd v Bratislave. A ten bez preskúmania faktov na pojednávaní

vydal predbežné opatrenie, ktorým zablokoval prípadný predaj vily," hovorí najstaršia dcéra, ktorá sa po
ťažkom úraze mladšej sestry stará o finančné záležitosti rodiny. F. neklame. Redakcia má k dispozícii
uznesenie Krajského súdu podpísané sudkyňou M. N..“ Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnou
argumentáciou žalovaného, že podstatná časť uvedených výrokov predstavuje hodnotiace úsudky
autorky článkov, ktorých pravdivý skutkový základ bol v konaní preukázaný dôkazným prostriedkami

procesnej obrany, a to svedeckými výpoveďami bývalej manželky žalobcu, jeho detí a autorky článkov.
Napadnuté články boli písané formou rozhovoru, resp. rozprávania, v zmysle rozhodnutí ESĽP práve
takáto forma článkov požíva osobitnú ochranu, nakoľko by potrestanie novinára za šírenie výrokov
odznených v rámci interview vážne obmedzilo príspevky tlače do diskusie o záležitostiach verejného
záujmu.AkopríkladmožnouviesťprípadJersildprotiDánskuzodňa23.septembra1994,podľaktorého:

„Spravodajstvo založené na interview, či upravenom, alebo nie, predstavuje jeden z najdôležitejších
prostriedkov, akým je tlač schopná plniť svoju dôležitú úlohu „strážneho psa verejnosti. Potrestanie
novinára za napomáhanie pri šírení vyhlásení, ktoré urobili iné osoby v interview, by vážne obmedzilo
príspevky tlače do diskusie o záležitostiach verejného záujmu a nemalo by sa použiť, pokiaľ na toneexistujú obzvlášť závažné dôvody.“ Žalobcom napadnuté výroky týkajúce sa tragickej udalosti okolo
O. Z. X., týkajúce sa správania žalobcu k blízkym osobám a podnikateľských aktivít žalobcu súd
vyhodnotilakohodnotiaceúsudkyautorkyčlánkovspravdivýmskutkovýmzákladom,nakoľkoinformácie

zaznené v týchto výrokoch získala autorka článkov od najbližších osôb žalobcu, tieto osoby o uvedených
skutočnostiach novinárku informovali a potvrdili ich pravdivosť. V neposlednom rade poukázal aj na
fakt, že tieto osoby boli zdrojom informácií novinárky, ktorú sami vyhľadali a informácie o žalobcovi
jej poskytli. Navyše posledný žalobcom napádaný výrok predstavuje hodnotiaci úsudok tak autorky
článkov ako aj názor dcéry Ž. F. X., ktorý sa netýka žalobcu, ale rozhodnutia a postupu Krajského

súdu v Bratislave v konaní, preto ním žalovaný ani nemohol zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu,
výrok predstavuje hodnotiaci úsudok majúci základ v pravdivých skutkových dejoch. Podľa konštantnej
judikatúry ESĽP platí, že sloboda prejavu chráni nielen obsah prejavu, tvrdenia či myšlienky, ale
aj spôsob, resp. formu, ktorými sú vyjadrované, napríklad možno uviesť rozhodnutie ESĽP vo veci
Lingens v. Rakúsko zo dňa 8.7.1986, podľa ktorého: „Sloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo
„myšlienky“, prijímané priaznivo či považované za neškodné či nedôležité, ale rovnako pre tie, ktoré

sú nepríjemné, šokujú či znepokojujú: tak to chce pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých
neexistuje demokratická spoločnosť. Tieto princípy nadobúdajú osobitnú dôležitosť, pokiaľ ide o tlač.
Tlač síce nesmie prekračovať vymedzené hranice z dôvodu ochrany dobrej povesti iných, predsa však
na nej spočíva úloha šíriť informácie a myšlienky, ktoré sa týkajú politických záležitostí, ako aj tém z
ostatných oblastí verejného záujmu. Úlohou tlače je nielen šírenie informácií a myšlienok. Verejnosť má

súčasne právo prijímať tieto informácie a myšlienky.“

15. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobné návrhy vo veciach ochrany osobnosti nemôžu byť
formulované všeobecne a nepresne, je potrebné zotrvať na požiadavke konkretizácie difamujúcich
výrokovvnavrhovanomžalobnompetite,ktorýjenajdôležitejšouobsahovounáležitosťounávrh,nakoľko

v ňom žalobca uvádza, ako mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok žiadaného rozsudku.
Z hľadiska obsahového vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v žalobnom petite musí
byť presné, určité a zrozumiteľné tak, aby bolo rozhodnutie súdu vykonateľné a mohli nastať účinky
žalobcom požadované. Ak sa teda fyzická osoba domáha morálneho zadosťučinenia za neoprávnený
zásah do práva na ochranu osobnosti a týmto zadosťučinením je ospravedlnenie, je nevyhnuté, aby

žalobný návrh ospravedlnenie formuloval dostatočne konkrétne, jasné a určité. Pokiaľ súd zistí, že
navrhovaná forma a spôsob morálneho zadosťučinenia nie sú primerané spôsobenému zásahu, žalobu
zamietne. Žalobca sa žalobou aj po pripustení zmeny (vyhlásenej na pojednávaní dňa 12.6.2019)
domáhal uloženia povinnosti žalovanému verejne sa mu ospravedlniť za neoprávnené zásahy do
jeho práva na ochranu osobnosti, a to konkrétne zverejnením textu v týždenníku K. X O., pričom v

navrhovanom petite uviedol len názvy článkov, ktoré mali poškodiť dobré meno žalobcu a mali zasiahnuť
do jeho cti a ľudskej dôstojnosti a zároveň žalobca žiadal predmetné články odstrániť z webovej stránky
žalovaného, avšak žalobca v navrhovanom petite neuviedol konkrétne difamujúce tvrdenia a výroky
zverejnené žalovaným, ktorými mal žalovaný zasiahnuť do osobnostného práva žalobcu. Podľa záverov
súdu prvej inštancie neformuloval žalobca žalobný návrh (petit) dostatočne konkrétne a určite, keďže

nekonkretizoval výroky, ktorými mal žalovaný do jeho práva na ochranu osobnosti zasiahnuť, žalobcom
navrhovaná forma a spôsob morálneho zadosťučinenia nie sú teda primerané spôsobenému zásahu a
žalobe nemožno vyhovieť.

16. Na uvedenom základe za použitia § 11, § 12 ods. 1 až ods. 3, § 13 ods. 1,

ods. 2, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
C. s. p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania 100 %, keďže mal v konaní plný úspech; v
zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval test proporcionality, resp. test proporcionality v
užšom slova zmysle. Súhlasil, že v merite veci dochádza ku stretu, resp. kolízií práva na slobodu

prejavu žalovaného a osobnostných práv žalobcu, avšak Naopak nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie,žebymalabyťposkytnutáochranapráveprávamžalovaného,ktorývdôsledkusvojhokonania
nepopierateľne sťažil život žalobcu neoprávneným zásahom do jeho cti, dôstojnosti a jeho dobrého
mena. S ohľadom na uvedené opätovne poukázal na závery, ku ktorým dospel v rámci aplikácie testuproporcionality v užšom slova zmysle. Žalobca aj žalovaný dospeli k spoločnému a nespornému záveru
práve pri vyhodnocovaní otázky „KTO“ informáciu/sporné články zverejnil. Subjektom zverejňujúcim
sporné články bol žalovaný, ktorý je vydavateľstvom, resp. subjektom pôsobiacim v oblasti médií,

masmédií a novinárskej branže, inými slovami vyjadrené je možné ho považovať za nositeľa alebo
reprezentanta slobody prejavu eventuálne „strážcu demokracie“.

18. Pri hľadaní odpovede na otázku „O KOM“ boli sporné články napísané, je viac ako zreteľnou
odpoveďou žalobca. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že je osobou absolútneho

verejného záujmu napriek argumentom poukazujúcimi na jeho dlhoročné dištancovanie sa od verejného
života. V súčasnosti, a to nielen teraz, ale už najmenej 20 rokov sa dištancuje od vystupovania vo
verejnom živote a konštatovanie súdu, a teda že neprestal byť osobou absolútneho verejného záujmu
ani pôsobením času vzhľadom na svoj spôsob správania pútajúci pozornosť verejnosti je absolútne
neudržateľný. Žalobca ako dôchodca trápiaci sa so zdravotnými ťažkosťami a dlhoročným spormi,
ktoré vedie so svojou rodinou, by mal byť práve chránený pred takými zásahmi do súkromného života,

aké vykonal žalovaný. Zároveň je neopomenuteľnou skutočnosťou to, že obsah sporných článkov
žiadnym spôsobom neposkytoval verejnosti odpovede na otázky verejného diania, iba neoprávnene
a navyše úplne neopodstatnene zasiahol do súkromného života osoby, ktorá s takýmto postupom
nevyjadrila súhlas. V nadväznosti na odpoveď na otázku „O KOM?“ žalobca poukázal na odsek 22
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zdôrazňuje, že neoprávnenosť zverejňovania

skutočností súkromného života fyzickej osoby je daná v prípadoch, keď osoba, ktorej sa informácie
týkajú, sama o ich využití a zverejnení nerozhodla - nedala k nim súhlas, ktorý je v tomto prípade
jediným zákonným dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť. Žalobca na zverejnenie žiadnej z informácii
obsiahnutej či už v sporných článkoch alebo sporných výrokoch nikdy nedal súhlas.

19. Otázka „ČO?“ poskytuje odpoveď na to, čo je samotným obsahom sporných článkov. Sporné
články boli zamerané výlučne na citlivé otázky rodinných problémov žalobcu, a preto aj s vynaložením
akejkoľvek snahy nenachádza žiadnu relevantnú informáciu, ktorá by čo aj len minimálnym spôsobom,
malacharakterinformácietýkajúcejsatémyverejnéhozáujmualebotýkajúcejsavýkonuverejnejfunkcie
žalobcu v minulosti. Odhalenie ťaživej rodinnej situácie žalobcu a navyše prezentovanie radikálnych

záverov o akomsi nepreukázanom a domnelom terore páchanom žalobcom, či vyvíjaní psychického
alebo fyzického tlaku na členov rodiny zo strany žalobcu, nevychádza zo žiadnych relevantných
a nespochybniteľných dôkazov, okrem výpovedí členov rodiny žalobcu, s ktorými vedie dlhoročné
spory. Z uvedeného vyplýva viac ako zrejmý záver o tendenčnej kriminalizácii jeho osoby, ktorý, ako
už opakovane uvádzal, je dôchodca s podlomeným zdravím bez akéhokoľvek zámeru a snahy o

medializáciu jeho rodinných sporov. Okrem uvedeného tiež súd prvej inštancie uviedol, že sporné články
sú zamerané na tému (prípad), ktorého medializácia môže mať preventívny či nápravný účinok - môže
pôsobiť ako platforma pre prípadnú pomoc pre osoby z radov čitateľov, ktoré sa obrátili so svojou ťaživou
situáciou na žalovaného. Tento záver považoval žalobca iba za hypotetický, nakoľko súd prvej inštancie
bližšie nešpecifikoval, koľko osôb z radov čitateľov sa so svojou ťaživou situáciu obrátilo na žalovaného,

a teda či má uvedené tvrdenie aj oporu v skutkovom základe.

20. Skúmaním otázky „KDE?“ mala byť poskytnutá odpoveď na to, kde došlo k zverejneniu sporných
článkov žalovaného. V tomto prípade dal do pozornosti, že žalovaný je vydavateľstvom, tzn. subjektom
pôsobiacim v mediálnom (masmediálnom) priestore, pričom sporné články zverejnil nielen v printovej

forme, ale aj prostredníctvom svojho webového sídla čím zásadne zvýšil ich dosah. Toho času, kedy
dochádzalo k postupnému zverejňovaniu sporných článkov, bol žalovaný vydavateľstvom s jedným
z napredávanejších médií na území Slovenskej republiky s nákladom viac ako 120.000 kusov. Táto
skutočnosť v predmetnom súdnom spore nebola žiadnym spôsobom spochybnená a teda je možné ju
považovať za preukázanú, resp. nerozpornú.

21. Pri otázke „KEDY?“ došlo k zverejneniu sporných článkov sa súd prvej inštancie priklonil k
argumentácii žalovaného, a teda že sporné články boli zverejňované bezprostredne po získaní
informácii a podkladov od rodinných príslušníkov, predovšetkým bývalej manželky žalobcu. Viac ako
neopomenuteľnou skutočnosťou je to, že sa jednalo o obdobie, kedy súdny spor medzi žalobcom a jeho

rodinou aj naďalej prebiehal, a teda obsah sporných článkov, ktoré mali nemalý verejný dosah, mohli mať
tiež vplyv na priebeh samotného súdneho konania. Zároveň samotný charakter článkov (pokračujúce
články) iba násobil zásah do súkromia žalobcu, keďže, ako tvrdí nielen v tomto odvolaní, ale v rámci
celého súdneho konania, tieto nesúviseli s otázkami verejného záujmu ani s otázkami, ktoré by mali byťverejnosti známe. Zároveň dodal, že sporné články mali vykresľovať reálnu situáciu v rodine žalobcu,
avšak žalovaný mal informácie poskytnuté výlučne od bývalej manželky žalobcu. Informácie obsiahnuté
v sporných článkoch sú nepravdivé, nepresné a skresľujúce, a preto sa dôvodne domnieval, že žalovaný

si poskytnuté informácie neoveroval (napr. z dvoch a viacerých od seba nezávislých zdrojov) a navyše
žalovaný uviedol, že sa jednalo o „príbeh vyrozprávaný bývalou manželkou žalobcu“, čo v intenciách
zmieňovaných skutkových okolností vykazuje znaky účelovosti. Na tomto mieste zároveň poukázal na
Etický kódex žalovaného zverejnený jeho webovom sídle, a to predovšetkým na znenie čl. III Novinár a
verejnosťčastiEtickéhokódexužalovanéhosnázvomRedakcieavydavateľstváNMH:2ods.1:„Novinár

je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní. Informácie si overí spravidla aspoň z
dvoch navzájom nezávislých zdrojov. Ak sa niektoré dôležité informácie nedajú z objektívnych dôvodov
overiť, je novinár povinný to pri ich zverejnení uviesť.“; ods. 3: „Novinár nezverejňuje žiadne informácie,
o ktorých vie, že sú nepravdivé.“; ods. 4: „Publikovanie neoverených informácií, respektíve informácií
z nedôveryhodných zdrojov, je zakázané. Ak redakcia zistí, že zverejnila nepravdivé, skreslené alebo
zavádzajúce informácie, bez meškania a z vlastnej iniciatívy uverejní ich opravu alebo spresnenie. O

uverejnení opravy, odpovede a dodatočného oznámenia v zmysle tlačového zákona rozhoduje príslušný
šéfredaktor.“ Žalobca sa teda dôvodne domnieval, že došlo k porušeniu ustanovení predmetného
Etického kódexu, čo indikuje problematické konanie žalovaného aj v civilnoprávnej rovine.

22. Poslednou otázkou, ktorá je v rámci testu proporcionality v užšom slova zmysle posudzovaná,

je otázka „AKO?“, v rámci ktorej súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozlišovanie medzi faktmi
a hodnotiacimi úsudkami a dospel k záveru, že sporné výroky obsiahnuté v sporných článkoch
sú hodnotiacimi úsudkami autorky článkov, ktorých pravdivosť v predmetnom súdnom konaní, bola
preukázaná svedeckými výpoveďami bývalej manželky žalobcu, jeho detí a samotnej autorky. V tejto
súvislosti čiastočne odkázal na argumentáciu týkajúcu sa Etického kódexu žalovaného, ako aj na

skutočnosť,žežalobcasosvojoubývaloumanželkou,ktoráiniciatívneinformáciesúkromnéhoacitlivého
charakteru žalovanému dodala, a ostatnými rodinnými členmi vedie aj naďalej živý súdny spor, a preto
je viac ako zrejmé, aj s ohľadom na dlhodobo nepriaznivé rodinného vzťahy, že iniciovanie zverejnenia
tak citlivých informácii má účelový charakter. V nadväznosti na odpoveď na otázku „AKO?“ tiež odkázal
na všetky ostatné body nielen žalobcom vykonaného testu proporcionality v užšom slova zmysle, ale

aj na všetky ostatné body odvolania. Zároveň považoval za potrebné zdôrazniť, že viaceré informácie
zverejnené v sporných článkoch nevychádzajú z pravdivých skutočností, čo bolo preukázané v súdnom
konaní vedenom Okresným súdom Pezinok. Zároveň žalovaný čerpal viaceré informácie súvisiace so
súdnym konaním vedeným Okresným súdom Pezinok, hoci toto doposiaľ nebolo právoplatne skončené.
Práve preto žalobca, apelujúc na snahu o zachovanie odbornej starostlivosti alebo aspoň hoci aj

minimálnej miery obozretnosti žalovaného, uvádza, že sa mal a mohol zdržať zverejnenia takýchto
informácii, keďže tieto sa týkali a stále týkajú súkromného života žalobcu, ktorý v predmetnom spore
vystupuje ako súkromná osoba, tzn. nie ako podnikateľ alebo osoba zastávajúca vysokú funkciu v
obchodnej spoločnosti.

23. Napokon sa žalobca nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie o nedostatočne konkrétnej
formulácii žalobného návrhu (petitu) z dôvodu, že nekonkretizoval výroky, ktorými mal žalovaný
zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti; došlo k riadnej špecifikácii žalobného návrhu tak,
aby tento mohol byť aj relevantným spôsobom vykonaný. Záverom vyjadril úvahu, že poskytnutím
súdnej ochrany právam žalovaného sa vytvára priestor pre vznik precedensu, v dôsledku ktorého bude

masmédiám poskytovaná absolútna ochrana bez ohľadu na charakter výrokov alebo informácii, ktoré
budú sprístupňované verejnosti, čo môže mať za následok vznik rôznych konfliktných situácii v rámci
širokej verejnosti, čo však môže vyústiť do následného zaťažovanie súdnictva Slovenskej republiky
množstvom ďalších, nových sporov.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Zotrval na všetkých doterajších prednesoch a podaniach v rámci súdneho konania.
Mal za to, že test proporcionality, vykonaný súdom prvej inštancie bol vykonaný správne, v súlade so
zisteným skutkovým stavom, ktorý súd prvej inštancie správne právne posúdil, v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou, a ako taký aj náležite odôvodnil.

25. Vo vzťahu k otázke „KTO“ žalobca správne uvádza, že táto otázka je nesporná, a teda, že k
zverejneniu článkov pristúpil vydavateľ periodickej tlače, ktorého „je možné považovať za nositeľa
alebo reprezentanta slobody prejavu eventuálne „strážcu demokracie“. Je teda možné povedať, že jenesporné, že zverejnením článkov realizoval právo na slobodu prejavu plne v súlade s Čl. 26 Ústavy SR,
ako prejav tzv. sociálnej povinnosti novinárov poskytovať verejnosti informácie a myšlienky týkajúce sa
všetkýchzáležitostíverejnéhozáujmuaprávomverejnostitakétoinformácieprijímať.Súdprvejinštancie

tak správne právne posúdil vec, keď v prípade prvého aspektu testu proporcionality uprednostnil právo
žalovaného na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti.

26. V súvislosti s otázkou „O KOM“ žalovaný súhlasil s posúdením žalobcu súdom prvej inštancie
ako osoby verejného záujmu. Žalobca je nepochybne osobou absolútneho verejného záujmu, a to

najmä v súvislosti s jeho spomínanou funkciou I. I. I. H. M.. N.., ktorú v minulosti zastával, ako aj v
súvislosti s majetkom, ktorý bol získaný počas jeho pôsobenia vo I. H. M.. N.. a ktorému sa články tiež
venujú. Žalobca síce v odvolaní znovu, ako aj počas celého konania, opakuje, že je dôchodca, ktorý
vo funkcii I. I. H. M.. N.. nepôsobí už 20 rokov a vo verejnej sfére nie je žiadnym spôsobom aktívny
(„viditeľný“), a preto ho nie je možné považovať za osobu verejného záujmu, no s uvedeným názorom
nesúhlasil. Opätovne pripomenul, že verejný záujem nie je viazaný len na výkon verejnej funkcie, ale

status osoby verejného záujmu závisí od konkrétnych okolností prípadu. Osobami verejného záujmu
sa väčšinou rozumenú nielen osoby verejného života v užšom zmysle, t. j. osoby, ktoré vystupujú pri
riešení rôznych otázok na verejnosti, alebo sú verejne činné a tým na verejnosť vykonávajú svoj vplyv
v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej, športovej a inej (napr. ministri, poslanci, senátori, známi
herci, speváci, športovci a i.), ale vôbec osoby, ktoré na seba upútavajú záujem verejnosti a tak sa

ocitajú v zornom poli spravodajstva masovokomunikačných prostriedkov (ŠVESTKA J. a kol.: Ochrana
osobnosti podle Občanského práva, LINDE Praha, a.s., 2004, str. 366). Žalovaný tiež poukázal na to,
že aj v iných prípadoch súdy potvrdili status osoby verejného záujmu tomu, kto síce prestal byť verejne
činný mnoho rokov dozadu, avšak záujem verejnosti púta iným spôsobom, napr. svojím správaním a
pričinením sa o tento status (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/184/2019-213, zo dňa

27.4.2022: „Keďže žalobca aj po tom, ako prestal byť osobou verejne činnou, pútal záujem verejnosti
svojím trestným stíhaním a s tým spojeným vystupovaním na verejnosti, osobou verejne známou byť
neprestal.“). Žalobca síce v odvolaní zdôrazňuje, že nevyjadril súhlas s postupom žalovaného, t. j. so
zverejnením článkov, avšak vzhľadom na status žalobcu ako osoby verejného záujmu takýto súhlas nie
jepotrebný.Osobyverejnéhozáujmumusiazniesťvyššiumierukritikyvporovnanís„bežnýmobčanom“,

čo sa nepochybne v danom prípade vzťahuje aj na osobu žalobcu. Žalobca musí akceptovať zvýšený
záujemverejnostiosvojuosobuavozvýšenejmieretolerovaťkritickénázoryvyslovenémédiaminajeho
adresu (bližšie nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 367/03, zo dňa 15.3.2005, uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 418/09, zo dňa 15.12.2009). Akékoľvek podmieňovanie uverejnenia informácii vo
verejnom záujme súhlasom osoby absolútneho verejného záujmu, ktorej sa tieto informácie týkajú, by

bolo v rozpore s úlohou a významom slobody tlače, ktorej predstaviteľom je žalovaný.

27. Vo vzťahu k otázke „ČO“ mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie správne posúdil, že napádané
články sa venovali téme verejného záujmu, nakoľko téma nátlaku žalobcu na svojich rodinných
príslušníkov, v dôsledku ktorých sa bývalá manželka žalobcu a jeho dcéry ocitli v dlžobách, pričom

O. Ž. Z. X. sa kvôli predmetným problémom vyvolaným žalobcom pokúsila o samovraždu, púta
legitímny záujem verejnosti. Z praxe je navyše známe, že často práve publikácia takýchto prípadov má
preventívny, ale aj nápravný účinok. Zároveň publikácia takýchto článkov môže pôsobiť ako platforma
pre prípadnú pomoc pre osoby z radov čitateľov, ktoré sa obrátili so svojou ťaživou situáciou na
žalovaného. Ako navyše vyplýva aj z „K. K.“ podnetom pre prípravu článkov bol list bývalej manželky

žalobcu o pomoc v súvislosti s fyzickým a psychickým nátlakom žalobcu na rodinných príslušníkov.
Predmetnej kauze sa venovala aj Y. S. v článku „O. N. N. Q. N. O. I. O. Y.“ zo dňa 20.4.2017. V zmysle
súdnej praxe Ústavného súdu ČR sa za verejnú vec považuje všetko, čo na seba púta pozornosť,
teda: „Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom
živote, t. j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto

funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na
sebe upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované.“. V prípade
informovania verejnosti o otázkach verejného záujmu, ktorou vyššie spomenutá udalosť jednoznačne
bola, žalovaný zdôraznil opäť privilegované postavenie médií (s ktorým sa žalobca stotožnil), v kontexte
ktorého majú média Ústavou SR, ako aj medzinárodnými zmluvami stanovenú povinnosť chrániť záujmy

verejnosti týkajúce sa kontroly otázok verejného záujmu. V tejto súvislosti poukázal na právny názor
ESĽP, že v prípade médií ako „strážnych psov“ demokracie sú všeobecné súdy povinné zdržať sa takých
opatrení, ktoré majú zmrazujúci vplyv na tlač a ktoré môžu odradiť od šírenia informácií o otázkach
legitímneho verejného záujmu (prípad Jersild proti Dánsku z roku 1994). Žalovaný rovnako odmietol ajtvrdenia žalobcu, že uverejnením článkov malo ísť zo strany žalovaného o zámer ho kriminalizovať. Hoci
žalobca bližšie nekonkretizuje v čom mal tento údajný zámer spočívať; hrubo sa voči takýmto tvrdeniam
ohradil. Ako vyplýva z charakteru výrokov, ide o hodnotiace úsudky, ktoré majú pravdivý skutkový

základ,ktorýbolvkonaníriadnepotvrdenýsvedeckýmivýpoveďami(okreminéhoajmanželkoužalobcu,
s ktorou autorka článkov vykonala interview, v rámci ktorého jej manželka žalobcu poskytla všetky
uverejnené informácie). Žiaden z uverejnených výrokov nemá ani charakter a ani obsah, z ktorého by bol
zrejmý akýkoľvek zámer o kriminalizáciu žalobcu. Žalovaný v rámci jednotlivých článkov iba verejnosti
sprostredkúva informácie o udalostiach verejného záujmu.

28. Vo vzťahu k otázke „KDE“ síce žalovaný v konaní uznal, že väčšia miera publicity znamená väčšiu
mieruochranyosobnostnýchpráv,avšakpoukázalinato,žekritériummiestazazneniaspornýchvýrokov
treba vnímať v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autor novinár, tak jeho privilegované postavenie
do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
302/2010, zo dňa 7.7.2011). To potvrdzuje aj súd prvej inštancie, keď v napadnutom rozhodnutí cituje

nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012, podľa ktorého: „Niektorým skupinám osôb (typicky
politikom a novinárom) možno priznať z hľadiska slobody prejavu privilegované postavenie, resp. vyššiu
mieru ochrany tohto práva, pretože plnia zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného
záujmu a vytvárajú tak podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je predpokladom
fungovania demokratickej spoločnosti.“.

29. S ohľadom na otázku „KEDY“ v prvom rade žalovaný poukázal na to, že články boli žalovaným
vždy uverejňované vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré sa odohrali v rodine žalobcu a u jeho rodinných
príslušníkov. Článok „K. K.“ bol uverejnený v nadväznosti na nešťastnú udalosť v rodine X., a to pokus
o samovraždu dcéry žalobcu Z. X.. Článok „F. S. po H.?“ bol uverejnený ako pokračovanie prípadu,

a to v nadväznosti na útok na psa rodinných príslušníkov žalobcu a článok „Do roka a do dňa“ bol
rovnako uverejnený ako pokračovanie príbehu s tým, že v danom čase došlo k otrave a následnému
úmrtiu psa rodinných príslušníkov žalobcu. Okrem toho poukázal na to, čo bolo impulzom na napísanie
článkov - list bývalej manželky žalobcu, ktorá už nevedela ustáť ťaživú životnú situáciu, ktorú jej
žalobca spôsoboval. V nadväznosti na uvedené poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS

472/2012, zo dňa 10.1.2013 „V prospech sťažovateľa realizujúceho svoje právo na slobodu prejavu
je skutočnosť, že k vysloveniu inkriminovaného výroku došlo v krátkom čase od získania uvedených
informácií, ako aj skutočnosť, že uverejnená kritika bola vecne previazaná s obsahovým zameraním
celého zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta P.“. Navyše, tvrdenie žalobcu, že články mohli mať
vplyv na prebiehajúce súdne konanie žalobcu, je absolútne neopodstatnené. Nie je zrejmé, čo mal

žalobca namysli pod vplyvom článkov na súdne konanie. Súdy predsa rozhodujú nestranne a nezávisle,
pričom v súlade s Čl. 11 ods. 4 C. s. p. pri rozhodovaní berú do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo
v konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

30. Vo vzťahu k otázke „AKO“ žalobca v odvolaní neuvádza žiadnu novú právnu argumentáciu, iba

odkazuje na ostatné body ním vykonaného testu proporcionality v rámci odvolania; nespochybňuje tak
(a iba ak, tak nepriamo) napadnutý rozsudok, v rámci ktorého súd prvej inštancie pomerne detailne
vysvetľuje dôvody, pre ktoré nepovažoval výroky za objektívne spôsobilé zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Právna argumentácia žalobcu v odvolaní sa obmedzuje iba na tvrdenie, že „viaceré
informácie zverejnené v sporných článkoch nevychádzajú z pravdivých skutočností, čo bolo preukázané

v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok.“ To, o ktoré informácie a v akom rozsahu majú
byť nepravdivé, však žalobca už neuvádza. Pre úplnosť však žalovaný poukázal na to, že podstatná časť
výrokov predstavuje hodnotiace úsudky autorky článkov, ktorých pravdivý skutkový základ bol v konaní
preukázaný. Okrem toho boli články písané formou rozhovoru (rozprávania), v kontexte čoho poukázal
na rozhodnutie ESĽP, v zmysle ktorého práve takéto články požívajú osobitnú ochranu, nakoľko by

potrestanie novinára za šírenie výrokov urobených v rámci interview vážne obmedzilo príspevky tlače
do diskusie o záležitostiach verejného záujmu (Jersild proti Dánsku zo dňa 23.9.1994). Mal za to, že
napádané výroky, týkajúce sa podnikateľskej činnosti žalobcu, predstavujú hodnotiace úsudky autorky
článkov, pričom majú pravdivý skutkový základ, ktorý bol potvrdený svedeckými výpoveďami svedkov
(i) Z. X., (ii) F. X., a (iii) S. X.. Žalovaný rovnako mal za to, že napádané výroky, týkajúce sa tragickej

udalostiokolodcéryžalobcuZ.X.,predstavujúhodnotiaceúsudkyautorkyčlánkov,pričommajúpravdivý
skutkový základ.31. A pokiaľ žalobca v závere odvolania namieta v krátkosti i záver súdu prvej inštancie o
nevykonateľnosti žalobného petitu, tak žalovaný s týmto názorom súdu prvej inštancie súhlasil, nakoľko
bol vymedzený príliš všeobecne, bez konkretizácie konkrétnych výrokov jednotlivých článkov, ktorými

malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalobca v rámci žalobného návrhu požadoval
uverejniť ospravedlnenie „za informácie zverejnené v článkoch“, ktoré mali predstavovať neoprávnený
zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pričom však nešpecifikuje, ktorými
konkrétnymi informáciami malo dôjsť k tomuto zásahu. Žalobca síce v žalobe tvrdí, že k neoprávnenému
zásahu malo dôjsť uverejnením samotných článkov a v rozsahu konkrétnych informácií v žalobe

vymedzuje konkrétne výroky, ktorými konkrétne malo dôjsť k tomuto zásahu. Vyššie spomínaná časť
formulovaného žalobného petitu (a v podstate petit ako celok) však konkrétne informácie nešpecifikuje,
a preto takto vymedzený petit je nevykonateľný a nezodpovedá obsahu žaloby. Prípadným vykonaním
takto vymedzeného žalobného petitu by žalovaný uznal protiprávnosť všetkých informácií uvedených v
článkoch, t. j. nad rámec žalobou napádaných výrokov, ktoré sú predmetom súdneho konania.

32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne

správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.10.2023
(§ 219 ods. 3 C. s. p.).

33. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať(§387ods.3C.s.p.)hodnopodotknúť,žeidevcelomrozsahuonedôvodnúargumentáciua

to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby
na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na
posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na
jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd

prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny
záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému, ktorého sa žalobca domáhal
titulom práva na ochranu osobnosti, do ktorého malo byť žalovaným ako vydavateľom časopisu K. X O.
zasiahnuté v žalobe špecifikovanými difamačnými výrokmi v článku „K. K.“ zo dňa 7.8.2014, článku „F. S.
po H.“ zo dňa 18.9.2014, a článku „O. V. M. O. O. zo dňa 22.10.2015, ktoré bola zároveň zverejnené aj na

webovej stránke T..K..sk. Na vec aplikoval zodpovedajúce § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ktoré aj správne vyložil, ako aj použil relevantné právne závery ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite v súlade s § 220
ods. 2 C. s. p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán.

34. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so
všetkými aspektmi predmetnej žaloby na ochranu osobnosti v intenciách právneho názoru odvolacieho

súdu vyjadreného v uznesení č. k. 16Co/237/2019-239, zo dňa 29.1.2021.

35. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích námietok žalobcu zhodne so súdom prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovaný vykonaním svojho práva na slobodu prejavu a šírenie informácií
nezasiahol neprimerane do osobnostných práv žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu

je základným znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať
sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace prejavy. Rešpektovanie slobody prejavu vytvára
priestor k tomu, aby sa v zásade akákoľvek otázka mohla stať predmetom verejnej debaty, v rámci
ktorej prezentované tvrdenia a názory budú môcť byť konfrontované zo strany jej ďalších účastníkov.
Podstatou garancie slobody prejavu a práva šíriť informácie je povinnosť štátu zdržať sa konania, ktoré

by znemožňovalo robiť verejné prejavy alebo toho, aby ich za tieto prejavy dodatočne sankcionoval.
Proti nedovolenému zásahu do osobnosti verejným prejavom je možné, okrem iného, brániť sa žalobou,
aby boli odstránené následky neoprávneného zásahu (§ 13 Občianskeho zákonníka).36. V posudzovanej veci tak, ako tiež poukázal súd prvej inštancie, ide o kolíziu základných ústavných
práv slobody prejavu a práva na informácie garantovaného Čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, svedčiacich
žalovanému, a práva na ochranu osobnostných práv garantovaných Čl. 19 Ústavy SR, svedčiacemu

žalobcovi. Podľa Čl. 19 Ústavy SR má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa ods. 2 tohto článku má potom každý právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa Čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je
zaručená sloboda prejavu a právo na informácie, pričom každý má, okrem iného, právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Obmedzenie slobody prejavu, vrátane

práva zastávať názory zakotvuje Čl. 16 ods. 4 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že slobodu prejavu
a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť,
ochranu verejného zdravia a mravnosti.

37. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má

vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp.
dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade
je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality. Na tento účel judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aj Ústavného súdu SR

využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY
a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
492/2012, zo dňa 18.4.2013).

38. Rozhodnutie sporu teda spočívalo v určení, ktoré z týchto dvoch garantovaných práv má prednosť.

Súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohol byť uverejnený text v
článku „K. K.“ zo dňa 7.8.2014, článku „F. S. po H.“ zo dňa 18.9.2014, a článku „O. V. M. O. O.“ zo
dňa 22.10.2015, t. j. či sloboda prejavu, mala prednosť v tomto konkrétnom prípade pred ochranou
osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie pristupoval k posúdeniu
proporcionality, zmyslom ktorého je posúdenie primeranosti zásahu prejavu do základného práva

dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel, keď zároveň vychádzal z toho, že verejná diskusia o verejných
veciach by mala podliehať, pokiaľ ide o prezentované subjektívne názory, len minimálnej miere zásahu
zo strany súdov, pretože je vecou príjemcov informácii (čitateľov), aby si o aktéroch verejnej diskusie
sami urobili obraz, a to ako na základe formy, tak aj obsahu prezentovaných názorov.

39. Z relevantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami
posudzovanej veci možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení
kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Tá zdôrazňuje kľúčovú úloha médií,
ktoré sú „strážnym psom“ demokracie („public watchdog“) a veľmi prísne posudzuje každý zásah do
slobody prejavu médií, priznáva zvýšenú ochranu šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného

záujmu, uznáva väčšiu mieru kritiky osôb verejne známych a verejne činných; rozlišuje, či informácia
je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a poskytuje vysokú mieru ochrany hodnotiacich
úsudkov, či hodnotiace úsudky vychádzajú z určitého skutkového základu a poskytuje ochranu nielen
obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované.

40. Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) je vydavateľom týždenníka K. X O., v ktorom
boli zverejnené predmetné články, čím sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom,
resp. médiám; táto skutočnosť nebola medzi stranami ani sporná. Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími
uvedenými kritériami a k namietanému statusu žalobcu (odpoveď na otázku O KOM) v rozhodnej dobe
(2014) správne konštatoval, že ako osoba pôsobiaca v minulosti vo vysokej funkcii I. I. H., M..N..

v súvislosti s majetkom získaným počas pôsobenia v tejto funkcii, neprestal byť po skončení jeho
pôsobenia v tejto osobou verejného záujmu, nakoľko aj naďalej pútal pozornosť verejnosti. Za osobu
verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti a v súhrne
všetky osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť. Osobou verejného záujmu sa fyzická osoba stáva
nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného

pričinenia, ako tomu bolo i v prípade žalobcu, ktorý tým, že zastával vysokú funkciu vo I. H., M..N.. v ére
tzv. mečiarovského privatizéra M. V., sa dostal do povedomia verejnosti, okrem iného tiež pre majetok
získaný počas výkonu tejto funkcie, a stal sa teda osobou verejného záujmu, a preto aj napriek odstupu
17 rokov od skončenia výkonu funkcie člena predstavenstva I. H., M..N.., práve pre spôsob ďalšiehoživota púta záujem verejnosti. S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie kritéria
proporcionality obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu osobnosti; súd
prvej inštancie správne hodnotil aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejnených článkov a dospel správnemu

záveru, že išlo o vec verejného záujmu, keďže témou verejného záujmu je všetko čo na seba upútava
pozornosť, teda aj téma osudu rodiny žalobcu ako osoby verejného záujmu, jeho bývalej manželky a
detí, a to v súvislosti s majetkovými súdnymi spormi a zaangažovanosti žalobcu v rodinou opisovaných
udalostiach; pertraktovaný súvis konania žalobcu s okolnosťami týkajúcimi sa pokusu o samovraždu
jeho dcéry, či zabitia psa, prirodzene priťahujú verejný záujem. V podmienkach liberálnej demokracie

je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované; ide o
výraz demokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných. Súd
prvej inštancie následne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií, zasahujúcich do práv
žalobcu, keď v súvislosti s tým, že v danej veci boli články zverejnené v týždenníku K. X O., poukázal
na skutočnosť, že ide o printové médium s vysokým nákladom a teda širokou publicitou, avšak správne
poukázal na to, že boli zverejnené novinárkou v periodiku žalovaného (vydavateľa), teda privilegovaným

subjektom, ktorá skutočnosť je neutralizačným faktorom miesta zverejnenia sporných výrokov. Pokiaľ
ide o otázky KEDY a AKO boli namietané výroky zverejnené, odvolací súd konštatuje, že odvolanie
žalobcu v tomto smere neobsahuje žiadne konkrétne a relevantné argumenty, ktoré by spochybňovali
časovú aktuálnosť prezentovaných tvrdení v jednotlivých článkoch, či preukazovali vecnú nesprávnosť
záverov súdu prvej inštancie, že výroky v článkoch neboli difamujúce skutkové tvrdenia, či neprípustné

hodnotiace úsudky z pohľadu ich spôsobilosti zasiahnuť do osobnosti žalobcu.

41. Odvolací súd aj naďalej zotrváva na právnom názore vyjadrenom v zrušujúcom uznesení č. k.
16Co/237/2019-239, zo dňa 29.1.2021, že domáhať sa základného práva na súdnu ochranu možno aj v
prípadeochranyosobnostiibaspôsobompredpísanýmprávnymipredpismi.Vprípadeobčianskoprávnej

ochrany treba dodržať postupy vyplývajúce z Civilného sporového poriadku. To sa vzťahuje v plnej
miere aj na toho, kto sa domáha ochrany osobnosti ako žalobca. Žalobca ako dominus litis určuje
predmet súdneho konania. To znamená, že zo žalobných tvrdení a z požadovaného znenia rozhodnutia
(petitu) musí byť celkom nepochybné a jednoznačné, čoho sa žalobca domáha. V prípade ochrany
osobnosti v súvislosti s výrokmi uverejnenými v printových médiách je povinnosťou žalobcu v žalobe

uviesť,ktorékonkrétnedifamujúcevýrokypovažujezazásahdoosobnostnýchpráv.Bezjednoznačného
vymedzenia týchto výrokov nie je žaloba spôsobilým predmetom súdneho konania. Pokiaľ všeobecný
súd i napriek tomu o žalobe meritórne koná a rozhodne, poskytne tým súdnu ochranu niekomu, kto o
ňu predpísaným spôsobom nepožiadal. Naopak, zároveň porušuje základné právo na súdnu ochranu
ďalšieho účastníka konania (žalovaného), keďže tento pre nejasnosť predmetu konania nemá možnosť

účinne sa žalobe brániť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 189/2010 zo dňa 13.1.2011 zverejnený
v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR pod č. 15/2011).

42. Z citovanej právnej vety nálezu Ústavného súdu SR publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení
ústavného súdu vyplýva, že žalobné návrhy vo veciach ochrany osobnosti nemôžu byť formulované

všeobecne a nepresne a je potrebné zotrvať na požiadavke konkretizácie difamujúcich výrokov v
žalobnom petite. Hodno tiež pripomenúť, že žalobný petit je najdôležitejšou obsahovou náležitosť
návrhu; žalobca v ňom uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť
výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze
toho, o čom a ako má rozhodnúť. Otázka správnej formulácie žalobného petitu nie je len formálna.

Z hľadiska obsahového, vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v žalobnom petite, musí
byť presné, určité a zrozumiteľné, aby rozhodnutie súdu bolo vykonateľné a mohli tak nastať účinky
žalobcom zamýšľané; v prípade ospravedlnenia správna formulácia žalobného petitu súvisí tiež s
požiadavkou primeranosti ochrany, ktorá má byť žalobcovi poskytnutá. Ospravedlnenie by totiž malo
byť zverejnené iba takým spôsobom a formou, akým došlo k zásahom do ochrany osobnosti (pozornosť

je preto potrebné venovať aj štylizácii, miestu zverejnenia, veľkosti písma, veľkosti článku a pod.). Iný
spôsob, resp. forma zverejnenia ospravedlnenia by boli zjavne neprimerané. Ak sa teda fyzická osoba
domáha morálneho zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a týmto
zadosťučinením je ospravedlnenie, je nevyhnutné, aby žalobný návrh (petit) ospravedlnenie formuloval;
takéto ospravedlnenie musí byť dostatočne konkrétne, jasné, určité a má zodpovedať skutočnostiam

zisteným z okolností jednotlivého prípadu. Pokiaľ súd zistí, že navrhovaná forma a spôsob morálneho
zadosťučinenia nie sú primerané spôsobenému zásahu, žalobu zamietne.43. Žalobca sa žalobou, ktorej zmena bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie vyhláseným na
pojednávaní dňa 12.6.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť verejne sa mu ospravedlniť
za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti a to konkrétne zverejnením textu v

týždenníku K. X O.: „Za informácie zverejnené v článkoch „. K.“, „F. F. po H.“ ako aj v obsahovo totožných
článkoch zverejnených na internete (v elektronickej verzii názvy článkov: „O.É. G. I. I. N. pre O. K.
I., „Rodine bývalého I. I. F. X. podrezali psa“ a „V. G. I. I. Č. J. I. Y.“), ktoré poškodili dobré meno
F.. F. X., a ktoré zasiahli do jeho cti a ľudskej dôstojnosti, sa spoločnosť J. M. S. E. M..N.., ktorá je
vydavateľom týždenníka K. X O. a vlastníkom webovej stránky T..K..sk, ospravedlňuje a vyjadruje ľútosť

nad týmto neoprávneným zásahom“; žalobca zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť odstrániť
články s názvami „O. G. I. I. N. pre O. K. I.“, „V. G. I. I. F. X. K. K., a „V. G. I. I. Č. J. I. Y.“ zverejnené
na internetovej stránke T..K..sk M. zdržať sa ich opätovného zverejnenia v budúcnosti. V posudzovanej
veci teda absentuje v žalobnom petite vymedzenie konkrétnych difamujúcich výrokov a tvrdení, ktorými
mal žalovaný zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, v dôsledku čoho navrhovaný petit
nekorešponduje s obsahom žaloby, v ktorej vymedzuje, že do práva na ochranu osobnosti mu bolo

zasiahnuté konkrétnymi výrokmi uvedenými v publikovaných článkoch.

44. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní

nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý
mal v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).