Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/73/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113209531
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3113209531.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, D. E., zastúpeného
JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynská 28, proti žalovanému: Fakultná
nemocnica Trenčín, so sídlom Legionárska 28, Trenčín, IČO: 00 610 470, zastúpenému Mgr. PaedDr.
Antonom Kušnírom, advokátom so sídlom v Žiline, Jána Reka 13, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. marca 2023, č.k. 13C/147/2013-703, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV., V. a VII.
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o
zaplatenie náhrady za bolesť v sume 930,20 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od
10.07.2013 do zaplatenia, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU) v sume 3.083
eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10.07.2013 do zaplatenia, zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1.541,50 eur, náhrady za stratu na zárobku počas PN
v sume 8.164,49 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10.07.2013 do zaplatenia

a náhrady liečebných nákladov v sume 873,42 eur s úrokom z omeškania 8,75
% ročne zo sumy 873,42 eur od 10.07.2013 do zaplatenia. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.741,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.741,35
eur od 10.07.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku žalobu
zamietolavýrokomIV.nepriznalprávonanáhradutrovkonaniažiadnejzostrán.VýrokomV.štátupriznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 50 % a výrokom IV. štátu priznal proti žalovanému

nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 50 %. Výrokom VII. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť znaleckej
organizácii F.. Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., so sídlom v Bratislave, Boženy Němcovej
8, IČO: 44 017 391 znalečné priznané uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 13C/147/2013-270 zo
dňa 23.02.2018 v sume 87,90 eur a rovnakú povinnosť uložil vo výroku VIII. žalovanému.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného

zaplatenia sumy 3.691,20 eur titulom bolestného, sumy 3.845 eur titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia, sumy 8.164,49 eur titulom straty na zárobku počas PN, sumy 1.091,77 eur titulom liečebných
nákladov, všetko s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 10.07.2013 do zaplatenia, sumy 1.922,50
eur titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým,
že žalovaný mu poskytol po úraze nesprávne zdravotnú starostlivosť, a to po operácií. Vznikla mu
infekcia pri operácií kolena a v dôsledku následných reoperácií došlo u neho k obmedzeniu hybnosti

kolenného kĺbu ľahkého stupňa a jeho kývavosti. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo
dňa 16.03.2018, č.k. 13C/147/2013-295, ktorým žalobu zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trovkonania a trov štátu. Na odvolanie žalobcu bol predmetný rozsudok uznesením Krajského súdu Trenčín
zodňa15.08.2019,č.k.4Co/195/2018-375zrušenýavecvrátenásúduprvejinštancienaďalšiekonanie.
V ďalšom konaní žalobca na podanej žalobe zotrval, produkoval ďalšie dôkazné návrhy. Následne, po

doručení doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 189/2015, akceptujúc jeho závery, vzal žalobca žalobu
späť v časti: náhrady za bolesť o sumu 930,20 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od
10.07.2013 do zaplatenia, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 3.083 eur s úrokom
z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10.07.2013 do zaplatenia, zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 1.541,50 eur, náhrady za stratu na zárobku počas PN

o sumu 8.164,49 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10.07.2013
do zaplatenia, náhrady liečebných nákladov o sumu 873,42 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne
z tejto sumy od 10.07.2013 do zaplatenia. S poukazom na dispozitívny úkon žalobcu, spočívajúci v
čiastočnom späťvzatí žaloby a vzhľadom na to, že súhlas so späťvzatím žaloby žalovaný udelil na
pojednávaní dňa 29.11.2022, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie po
dokazovaní dospel k záveru, že najpravdepodobnejším spôsobom, akým sa infekcia dostala do ľavého

kolena žalobcu, je cestou medicínskeho zákroku v rámci pooperačnej starostlivosti o žalobcu. Súd prvej
inštancie preto dospel k záveru, že žalovaným došlo k protiprávnemu konaniu, keď pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti porušil svoju právnu povinnosť zabezpečiť sterilitu prostredia, nástrojov či
samotných zdravotníckych pracovníkov, ktorej dôsledkom bolo zavlečenie infekcie zlatého stafylokoka
do tela žalobcu pri poskytovaní pooperačnej starostlivosti. Tieto medicínske úkony, spočívajúce v

pooperačnej starostlivosti o žalobcu, neboli vykonané v súlade s ust. § 52 ods. 5 písm. b) zákona
č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. V danom prípade ide o špeciálne
upravenú prevenčnú povinnosť (vo vzťahu k všeobecnému ust. § 415 Občianskeho zákonníka), pričom
ak k porušeniu povinnosti došlo na strane čo i len konkrétneho zdravotníckeho pracovníka žalovaného,
potom v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka je daná zodpovednosť žalovaného. Keďže prvý

predpoklad vzniku zodpovednosti bol splnený, súd prvej inštancie následne skúmal príčinnú súvislosť so
škodou na zdraví, odškodnenie ktorej je predmetom tohto sporu. Dospel pritom k záveru, že bolo dané
porušenie právnej povinnosti, vznik škody (poškodenie zdravia žalobcu v podobe poškodenia ľavého
kolena žalobcu), aj príčinná súvislosť medzi príčinou a následkom. Preto súd prvej inštancie konštatoval,
že nárok žalobcu na náhradu škody na zdraví je daný. Zaoberal sa následne výškou bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia. Pri bolestnom súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnených
2.761 eur a pri náhrade za SSU súd prvej inštancie žalobcovi priznal uplatnených 762 eur. Žalobca si
uplatnil aj nárok na zvýšenie náhrady SSU o 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z.z. z dôvodov osobitného zreteľa, pričom toto zvýšenie predstavuje 50 % zo sumy 762 eur, teda 381
eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, predstavujúce

dôvody hodné osobitného zreteľa, čo je základ bremena tvrdenia. Už to by bolo podľa súdu dôvodom
na zamietnutie žaloby. Dodal, že ak by aj upustil od požiadavky bremena tvrdenia, beztak by dospel
k záveru o nutnosti zamietnuť tento nárok, keďže žalobca nepreukázal ani invaliditou, na vzniku ktorej sa
infekcia nepodieľala, dôvod pre mimoriadne zvýšenie SSU. Žalobca si taktiež uplatnil náhradu nákladov
spojených s liečením následkov ľavého kolena vo výške 218,35 eur. Celkovo náklady činili 1.091,77

eur, z čoho si žalobca uplatnil 20 % titulom súvislosti s infekciou. Tento nárok považoval súd prvej
inštancie za daný a preukázaný, preto v tejto časti žalobe vyhovel. Zo sumy 2.761 eur (bolestné),
762 eur (SSU) a 218,35 eur (náhrada liečebných nákladov) si žalobca uplatnil úroky z omeškania 8,75 %
ročne od 10.07.2013 do zaplatenia. Aj tento nárok súd považoval za daný, a preto mu vyhovel. Pokiaľ
ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, súd uviedol, že žalobca žalobou uplatnil sumu

18.714,96 eur (náhrada za bolesť 3.691,20 eur, náhrada SSU 3.845 eur, náhrada straty na zárobku
počas PN 8.164,49 eur, liečebné náklady 1.091,77 eur a mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia 1.922,50 eur). Súd prvej inštancie konštatoval plný úspech žalobcu v časti
o bolestné, SSU a náhradu liečebných nákladov. Základ každého z troch nárokov bol dôvodný. Výška
závisela od znaleckého posudku, ktorý jednak vyčísľoval nanovo bodové ohodnotenie bolestného a

SSU a tiež určoval podiel infekcie na následkoch, čo sa odrazilo na konečnej výške týchto nárokov,
ako aj na výške nároku na náhradu liečebných nákladov. Súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017 a prijal záver, že čo do nároku na bolestné, SSU
a náhradu liečebných nákladov bol žalobca plne úspešný, keďže základ bol dôvodný a výška je „len“
sprevádzajúcimfaktorom.Zpôvodnejžalovanejsumyvsúčtetietotrinárokyčinili8.627,97eur,žalobcovi

bolo z nich priznané celkovo síce len 3.741,35 eur, ale žalobca sa považuje za úspešného v celej tejto
časti žaloby. Pre potreby zrozumiteľného matematického vyčíslenia, keďže sa na žalobcu hľadí ako na
úspešného v tejto časti celkom, teda akoby bol úspešný v tejto časti vo všetkom, čo aj žaloval, za jeho
úspech možno považovať z pôvodne žalovaného celku sumu 8.627,97 eur, čo je 46,10 %. Iné to podľanázoru súdu bolo vo zvyšných dvoch nárokoch, a to v časti o náhradu straty na zárobku počas PN (v
pôvodnej žalobe 8.164,49 eur) a o mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU (v pôvodnej
žalobe 1.922,50 eur). Súd uviedol, že pri náhrade straty na zárobku nebol daný ani len základ nároku,

na čo žalobca vzal v tejto časti žalobu späť, a teda pre absenciu základu tohto nároku nebolo možné
naň nahliadať tak, ako na určovanie úspechu pri horeuvedených častiach, kde základ nároku obstál, ale
výška bola otázna, lebo závisela od znaleckého posudku. Princípy uvedené v predošlom odseku totiž
platia len pre nároky s opodstatneným základom. Preto súd uviedol, že v tejto časti nemožno konštatovať
ani len čiastočný úspech žalobcu. Ak žalobca v tejto časti, ktorej základ nebol daný, vzal žalobu späť,

potom podľa § 256 ods.1 CSP procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti a úspech sa v tejto
časti pričíta protistrane, teda žalovanému. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania (tu
žalobca), má ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov
konania pričíta opačnej strane sporu - teda žalovanému. Čo sa týka mimoriadneho zvýšenia náhrady
za SSU (v pôvodnej žalobe 1.922,50 eur), tu tiež podľa názoru súdu nebol nárok opodstatnený čo do
základu. Súd konštatoval, že toto mimoriadne zvýšenie žalobcovi vôbec nepatrí (iné by to bolo, keby

súd povedal, že mu patrí, ale nie v žalovanom rozsahu 50 %, ale nižšom, teda kedy by základ obstál a
výška závisela od úvahy súdu). Keďže však základ nároku nebol daný ani tu, potom v časti, ktorú z tohto
nároku žalobca zobral späť, nesie žalobca procesné zavinenie na zastavení konania, a teda úspech
sa pričíta žalovanému a vo zvyšku, v ktorom bola z tohto nároku žaloba zamietnutá, je
tiež úspešný žalovaný. Zhrnúc uvedené, žalovaný bol úspešný v celej tejto časti (teda 8.164,49 eur +

1.922,50 eur), čo z pôvodne žalovanej sumy predstavuje sumu 10.086,99 eur, t. j. 53,90
%. Z uvedeného je podľa súdu zrejmé, že úspech oboch strán je približne rovnaký (žalobca 46,10 % a
žalovaný 53,90 %). Potom každý z nich má úspech len čiastočný, a teda platí podľa § 255 ods. 2 CSP,
že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže pomer úspechu a

neúspechu strán je približne rovnaký - blízky k 50 %, súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že štát je v časti konania, v ktorej sa rozhoduje o
nároku a výške jeho trov, tiež stranou konania a má nárok na náhradu trov konania, ktoré počas konania
vyplatil z vlastných prostriedkov z dôvodu, že tieto neboli kryté preddavkami strán. V konaní vznikli trovy
platené z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Trenčín, a to titulom znalečného, ktoré bolo v

sume 905,18 eur vyplatené z rozpočtových prostriedkov na základe uznesenia zo dňa
19.11.2015, č.k. 13C/147/2013-217. Pri rozhodovaní o náhrade trov štátu súd prvej inštancie vychádzal
zo zásad použitých pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi stranami, ktorých úspech v spore
bol približne rovnaký. Preto s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP priznal štátu voči žalobcovi aj voči
žalovanému nárok na náhradu trov štátu, proti každému po polovici s tým, že o ich výške rozhodne súdny

úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. Okrem toho bolo zistené, že v konaní ostal
neuspokojený nárok znaleckej organizácie forensic.sk na znalečné za účasť a vypočutie znalca, ktorý v
sume 175,80 eur bol priznaný uznesením súdu zo dňa 23.02.2018, č.k. 13C/147/2013-270. Jeho výška
tak už bola uvedeným uznesením právoplatne určená, avšak bez uloženia povinnosti, kto a koľko je z
tejto sumy povinný platiť. Každá zo strán sa musí podieľať na jeho úhrade v rozsahu svojho neúspechu,

a teda keďže úspech/ neúspech oboch strán bol približne rovnaký, každá zo strán sa bude na jeho
uspokojení podieľať 50 %-tami. Preto súd zaviazal žalobcu aj žalovaného na zaplatenie tejto (už skôr
uznesením priznanej sumy), a to každého po polovici, teda po 87,90 eur.

3. Proti výrokom IV., V. a VII. o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho

zástupcu odvolanie žalobca. Žiadal priznať plnú náhradu trov konania, ďalej aby trovy konania, ako aj
znalečné vo výške 87,90 eur niesol žalovaný. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že rozhodnutie súdu o náhrade trov konania nepovažuje za vecne nesprávne. Konštatoval,
že súd v rozhodnutí správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 08.02.2017, podľa
ktorého ani nová právna úprava podľa CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní

a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa dovtedajšej úpravy v § 142
ods. 3 O.s.p. Súd však túto zásadu podľa jeho názoru nezohľadnil pri uplatnení nároku na náhradu
liečebných nákladov a na zvýšenie náhrady za SSU. Zdôraznil, že pri náhrade liečebných nákladov je
potrebné vnímať to, že si ako bdelý strážca svojich práv uplatnil žalobou všetky do úvahy prichádzajúce

nároky na náhradu škody na zdraví, ktoré pripadali do úvahy v súvislosti s infekciou
počas hospitalizácie u žalovaného. Nemal odborné medicínske znalosti na to, aby určil presný rozsah
náhrady škody, ktorá zodpovedá podielu infekcie na poškodení jeho zdravia. Tento podiel bol zistený až
zo záveru znaleckého posudku podaného dokonca opakovane v konaní. Že išlo o otázkumimoriadne odborne náročnú svedčí to, že aj znalci dospeli k relevantným záverom
až po opakovanom skúmaní. Platí to aj ohľadne otázky predĺženia liečby a jeho práceneschopnosti z
dôvodu infekcie. Nevedel odborne posúdiť, či infekcia počas hospitalizácie u žalovaného jeho liečbu

predĺžila alebo nie. Hneď ako znalci v podanom znaleckom posudku konštatovali, že dĺžka liečby, a
teda aj dĺžka práceneschopnosti nebola infekciou predĺžená, zodpovedne zobral v tejto časti žalobu
späť. Aj v tomto čiastkovom nároku ako súčasti celkovej výšky náhrady škody na zdraví mal teda súd
prvej inštancie prihliadnuť na to, že výška tohto nároku závisela od znaleckého skúmania v znaleckom
posudku, čo jednoznačne zodpovedá skutočnosti, resp. mal v prípade tohto čiastkového nároku hodnotiť

vyššie uvedené okolnosti ako okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Ďalej uviedol, že
obdobné princípy podľa neho platia aj v prípade nároku na zvýšenie náhrady za SSU, tentokrát z
dôvodu, že priznanie tohto nároku záviselo od úvahy súdu. Upozornil na povahu tohto nároku, ktorý súd
môže, ale aj nemusí priznať. Rozhodnutie súdu tak tento nárok konštituuje, nie deklaruje. Domáhal sa
tak posúdenia, či jeho prípad spadá pod prípad hodný osobitného zreteľa, prípadne v akom rozsahu.
Posúdenie tak nároku, ako aj výšky záviselo od úvahy súdu. Preto nemal byť označený za neúspešnú

stranu v spore, eventuálne mal súd prvej inštancie tieto okolnosti posúdiť ako dôvody hodné osobitného
zreteľa a aplikovať pri tomto čiastkovom nároku § 257 CSP.

4. K podanému odvolaniu podal prostredníctvom právneho zástupcu písomné vyjadrenie žalovaný.
Uviedol, že súd síce vychádza pri priznaní trov konania, ktoré napáda žalobca, z nesprávnych právnych

záverov (z premisy – 20 % podielu infekcie na zistených následkoch), avšak takto nesprávnu premisu
podielu zavinenia už následne aplikuje správne, čo dostatočne procesne a logicky odôvodňuje v čl.
66 až 70 rozsudku. Odvolanie žalobcu nereflektuje pomer jeho neúspechu k úspechu, ktorý je súdom
zdôvodnený v čl. 67 odôvodnenia, preto jeho odvolanie proti napadnutým výrokom nepovažuje za
dôvodné. Žiadal preto odvolací súd, aby rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne.

5. V replike žalobca argumentačne odkázal na svoje odvolanie. Rovnako tak postupoval žalovaný
v duplike.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch IV., V. a VII. o trovách konania je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť
ako vecne správny.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až III., VI. a VIII. odvolaním napadnutý nebol, preto je

v týchto častiach právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

8. Žalobca namietal rozhodnutie o náhrade trov konania. Jednak tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne
rozhodol o jeho procesnom zavinení na späťvzatí žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Ďalej tvrdil, že súd nesprávne rozhodol aj o tom,

že je dôvodné, aby znášal náhradu trov konania v časti uplatneného mimoriadneho zvýšenia náhrady za
SSU. Vzhľadom na to nebolo podľa jeho názoru rozhodnuté vecne správne ani o náhrade trov konania
štátu. Túto argumentáciu nepovažuje odvolací súd za správnu.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

10. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom
priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa
prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať

v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
sa strany sporu, teda aj jej prejav vôle, spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby a dôsledkom je vznik trov
protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom vo veci
nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne
povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Ďalej je nutné uviesť, že platí, že ak pre

správanie žalovaného žalobca vzal žalobu, ktorá bola podaná dôvodne, späť, je žalovaný povinný
nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania.11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§
255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov
svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody osobitného zreteľa ani výnimočné

okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry
(napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo
46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadať. Nakoniec treba zdôrazniť, že
moderovať možno aj trovy zastaveného konania (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.07.2018, sp. zn.
I. ÚS 153/2018).

13. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo

k určitej procesnej situácii. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie
otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena
zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný
stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa
sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale
aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba
brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v
konaní. Z uvedeného výkladu § 257 CSP vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno

prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by
aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by
inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4 MCdo 2/2008).

14. Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,
v tomto prípade súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP a konštatoval procesné
zavinenie žalobcu na zastavení konania v tejto časti, nakoľko žalobca tento žalobou uplatnený nárok
zobral späť v priebehu konania.

15.Nemožnosapritomstotožniťsnázoromžalobcu,žesúdprvejinštancievtomtoprípadenenasledoval
závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017, odkazujúce na osobitný
režimposudzovaniaúspechuvkonaníprináhradetrovkonania,akvýškaplneniazáviselaodznaleckého
posudku alebo úvahy súdu. V tomto prípade výška plnenia nezávisela od znaleckého posudku. Od
znaleckých záverov závisel samotný nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku, pričom tieto

závery si mohol žalobca obstarať už pred iniciovaním tohto konania a následne zodpovedne uvážiť,
či môže v konaní uspieť. Ak zvolil postup opačný, teda spočívajúci najskôr v uplatnení tohto nároku
a z výsledkov znaleckého dokazovania uvážil, že nemá šancu v tomto nároku uspieť a zobral žalobu
späť, nepostupoval správne a tento postup žalobcu nemožno následne hodnotiť ako dôvod hodný
osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

16. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU, súd správne konštatoval, že
z dôvodu zamietnutia žaloby patrí v tejto časti nárok na náhradu trov konania žalovanému. Súd prvej
inštancie správne uviedol, že žalobca nepreukázal základ tohto nároku z dôvodu, že neuniesol bremeno
tvrdenia, a tým aj dôkazné bremeno, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na mimoriadne

zvýšenie náhrady za SSU. Odvolací súd nepovažuje za právne významné tvrdenie žalobcu v odvolaní,
že sa domáhal posúdenia, či jeho prípad je prípadom hodným osobitného zreteľa na mimoriadne
zvýšenie náhrady za SSU. Súd totiž bez označenie rozhodujúcich skutočností a bez ich podopretia
relevantnými dôkazmi nemôže sám iniciatívne zisťovať, či existujú na strane žalobcu dôvody hodnéosobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Ani poukaz žalobcu na právnu normu
ohľadom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenie uvedené nenarúša.
Ide totiž o sporové konanie, v ktorom žalobca musí uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na to,

aby bol v spore úspešný. Ako to správne podotkol aj súd prvej inštancie, v tomto prípade nebolo možné
nasledovať závery Ústavného súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017, nakoľko žalobca nebol
úspešný ani len v základe tohto žalobou uplatneného nároku. Absencia splnenia si povinnosti tvrdenia
a následne aj dôkazného bremena žalobcom nemôže napokon viesť ani k aplikácií § 257 CSP, ako to
žalobca v odvolaní žiadal.

17. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov
konania vecne správne. Následne súd prvej inštancie správne rozdelil rovným dielom náhradu trov štátu
a i znalečné za výsluch znalca, a to podľa úspechu strán sporu, ktorý bol v tomto prípadne približne
rovnaký.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch IV., V. a VII. ako vecne správny.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 % proti žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške tejto náhrady
rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).