Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. október 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719010799
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6719010799.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov Mgr. Jána Bednára a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, prejednal na verejnom
zasadnutí konanom dňa 17. októbra 2023 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/160/2019 zo dňa 22. februára 2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.
3T/160/2019 zo dňa 22. 02. 2023.

Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku vec obžalovaného A. B., nar. 23. 07. 1990 vo Zvolene, trvale
bytom C. D. XXXX/X, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného
zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 09. 08. 2019 v čase okolo 12.35 h vo Zvolene, na Ul. E. F. A., na chodníku vedúcom k autobusovej
stanici, sa vyhrážal G. H., nar. XX. XX. XXXX tým spôsobom, že po predchádzajúcom verbálnom
konflikte ohľadom nepozdravenia sa, sa mu začal vyhrážať, že keď ho stretne inde, tak ho zabije,
dostrieľa a potom zakope a nepomôžu mu ani policajti, pričom tieto hrozby vykrikoval v prítomnosti mal.

I. H., nar. XX. XX. XXXX, J. K., nar. XX. XX. XXXX a A. B., L. XX. XX. XXXX, kde týmto svojim konaním
vzbudil u G. H., nar. 26. 07. 1996, trvale bytom J., M. N. O. XXX/X dôvodnú obavu o svoj život a zdravie,

postupujeOkresnémuúraduZvolen–odborvšeobecnejvnútornejsprávynaprejednanieakopriestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/160/2019 zo dňa 22. 02. 2019 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.

e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 09. 08. 2019 v čase okolo 12.35 h vo Zvolene, na Ul. E. F. A., na chodníku vedúcom k autobusovej
stanici, sa vyhrážal G. H., nar. XX. XX. XXXX tým spôsobom, že po predchádzajúcom verbálnom
konflikte ohľadom nepozdravenia sa, sa mu začal vyhrážať, že keď ho stretne inde, tak ho zabije,
dostrieľa a potom zakope a nepomôžu mu ani policajti, pričom tieto hrozby vykrikoval v prítomnosti mal.
I. H., nar. XX. XX. XXXX, J. K., nar. XX. XX. XXXX a A. B., nar. XX. XX. XXXX, kde týmto svojim konaním

vzbudil u G. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J., M. N. O. XXX/X dôvodnú obavu o svoj život a zdravie.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
8 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a uložil mu skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, ktoré
neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že sa necíti byť vinný zoskutku, ktorý mu je kladený za vinu. V prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, došlo
k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov a tým aj k nesprávnemu posúdeniu veci. V rámci písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku neboli splnené podmienky v zmysle náležitého zistenia skutkového

stavu v rozsahu nevyhnutnom pre vydanie rozhodnutia. Okresný súd nesprávne vyhodnotil svoj
hodnotiaci záver ohľadom preukázaného skutkového stavu, resp. nesprávne právne posúdil konkrétny
prípad. Tiež poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
pričom zákon nepriznáva žiadnemu dôkazu osobitný význam a ani neupravuje, aké množstvo dôkazov
treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti. Ďalej uviedol, že je potrebné rozlišovať nebezpečné

vyhrážanie od prejavov, pri ktorých boli použité „silné slová“, ale v skutočnosti o nič závažné nešlo, na
čo sa bolo podľa jeho názoru v tomto prípade potrebné bezprostredne zamerať. Vyhrážka musí byť
pritom mienená vážne, alebo aspoň musí byť tak prednesená, že môže byť spôsobilá vyvolať obavu, že
páchateľ splní to, čím sa vyhrážal. V tejto súvislosti poukázal na to, že poškodený vo svojich výpovediach
uviedol, že pri skutku mali byť prítomné ďalšie tri osoby, ktoré jednoznačne museli vnímať celý priebeh
incidentu. Z celého trestného konania, ako aj z napadnutého rozsudku je zrejmé, že jediné konanie, ktoré

malo spočívať v akejsi forme nebezpečného vyhrážania, predstavovali len slovné vyhrážky, vulgarizmy
a nadávky. Nevie teda, čím mohol reálne vyvolať obavu o život poškodeného G. H.. Z obsahu výpovedí I.
H., J. K. a A. B. jednoznačne nemožno vyvodiť záver, že došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej
podstaty trestného činu. Dokonca svedok A. B. v rámci svojej výpovede jednoznačne poprel skutočnosti
a tvrdenia poškodeného a I. H. a J. K. nepotvrdili skutok tak, ako ho opísal poškodený. Napadnutý

rozsudok vykazuje absenciu dôkazných prostriedkov pre vyslovenie tak závažného rozhodnutia, ako
je uznanie viny a uloženie trestu, čo zapríčinilo významnú vadu rozsudku. S prihliadnutím na zásadu
in dubio pro reo, a preto by ho mal krajský súd spod obžaloby oslobodiť. V tomto konaní absentujú
akékoľvek relevantné dôkazy a napadnutý rozsudok nemá takú dôkaznú silu, na podklade ktorej môže
byť čo i len začaté a vedené trestné stíhanie voči jeho osobe, nehovoriac o vydaní odsudzujúceho

rozsudku. Záverom odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok sa v podstate opiera len o svedeckú
výpoveď poškodeného G. H.. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že skutočnosť, že sa svedok
K. nepamätá na nejaké nadávky a vyhrážky ešte neznamená, že nemuseli odznieť, nakoľko nebol
prítomný pri ich rozhovore. Z uvedeného jasne cítiť svojvôľu súdu pri rozhodovaní, pričom popiera všetky
princípy trestného konania. Ak by súd jeho odvolaniu nevyhovel, zaviedol by nebezpečný precedens,

kedy by mal byť obžalovaný uznaný vinným aj pri takejto dôkaznej núdzi, ktorú jednoznačne napadnutý
rozsudok vykazuje. V tomto prípade išlo o konanie, ktoré by reálne dokázalo vzbudiť hrozbu, že
dôjde k uskutočneniu násilia z jeho strany, pričom reálne hrozba fakticky nebola nijakým spôsobom
preukázaná. Svedok I. H. sa pri tomto incidente zabával a smial a svedok J. K. na hlavnom pojednávaní
vypovedal, že si každý povedal svoje a že on by to ani neriešil. Tiež uviedol, že by nepovedal, že tam

došlo na nejaké nadávky, že k fyzickému útoku určite nedošlo a vlastne šlo o výmenu názorov, nič sa
tam nestalo a povedali si svoj názor. Svedkovia I. H. a J. K. sú dokonca rodinní príslušníci poškodeného,
a ani oni nepotvrdili, že by jeho prejav voči poškodenému mal vzbudiť dôvodnú obavu. Jeho slovný
prejav voči poškodenému jednoznačne nenabral takú intenzitu, že by naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania, pričom sa jednalo len o akési doberanie, slovnú

výmenunázorov,kuktorejdochádzamedziľuďminadennejbázeúplnebežne.Trestnéstíhanietakýchto
expresívnych výrazov by poprelo zásadu ultima ratio. Poukázal na § 10 ods. 2 Trestného poriadku,
a teda že jeho konanie by mohlo byť posudzované ako priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona
o priestupkoch, preto by mal byť v tomto prípade uplatnený materiálny korektív. Na základe uvedených
skutočností preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho v zmysle § 285

písm. a), písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby, alternatívne, aby vec vrátil okresnému súdu na
nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 17. 10. 2023 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne

a včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
zákonný a správny, preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného sa na verejnom zasadnutí v plnej miere pridržal písomného odôvodnenia
podaného odvolania a navrhol, aby krajský súd rozhodol v zmysle písomného návrhu. Ak by aj krajský
súd dospel k záveru, že bolo preukázané nejaké protiprávne konanie obžalovaného, podľa jeho názoruby toto mohlo byť riešené ako priestupok, a teda alternatívne navrhol, aby krajský súd rozhodol podľa §
280 ods. 2 Trestného poriadku a vec postúpil na prejednanie ako priestupok.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací

súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku

v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Po vykonanom dokazovaní a uvedenom postupe však okresný súd dospel k nesprávnym

právnym záverom.

Jediným dôkazom, ktorý mal preukazovať vinu obžalovaného, je výpoveď poškodeného G. H.. V tejto
súvislosti krajský súd poukazuje na vyjadrenie poškodeného na hlavnom pojednávaní, keď jednoznačne
prejavil svoje prianie vziať trestné oznámenie späť, pretože nechce, aby sa táto vec prejednávala

takýmto spôsobom (v trestnom konaní). Rovnako tak svedkovia, ktorí mali byť prítomní pri verbálnom
konflikte medzi obžalovaným a poškodeným nepotvrdili, že by konanie obžalovaného malo byť takej
intenzity, že by mohlo u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie. Svedok J. K.
uviedol, že aj obžalovaný aj poškodený si povedali svoje, on by to ani neriešil. Svedok I. H. sa mal pri
tomto incidente smiať, pamätal si, že sa tam riešilo to, že sa poškodený obžalovanému nepozdravil. A

napokon, svedok A. B. sa bližšie k incidentu nevedel vyjadriť.

V zmysle vyššie uvedeného potom krajský súd konštatuje, že na preukázanie viny obžalovaného,
musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa
doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného

skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného
záveru.Výrokovinemôžebyťzaloženýtedalennatakýchdôkazoch,ktorécelkomvylučujúpochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom
prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť
o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Za danej dôkaznej situácie preto nebolo možné uznať vinu obžalovaného za žalovaný skutok, ktorý bol
právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného
zákona.

Na druhej strane z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo
dňa 09. 08. 2019 ku verbálnemu konfliktu, ktorý by mohol byť posúdený ako priestupok v zmysle zákona
č. 372/1990 Zb.

V zmysle § 10 ods. 2 Trestného poriadku, pri prečinoch je súd vždy povinný obligatórne skúmať, či

ide o trestný čin, alebo je možné uplatniť materiálny korektív. Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin,
ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne
previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi,
ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia zrušil napadnutý rozsudok a vec postúpil Okresnému úradu Zvolen – odboru všeobecnej
vnútornej správy na prejednanie veci ako priestupku.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.