Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/25/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319200875
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2319200875.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej

a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: A. B., nar. X. XXXXX XXXX,
bytom C. XXX/XX, D., zastúpeného splnomocnencom: E. F. G., H. H. E. XXXX/X, G., proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o zaplatenie
1.930.668 eur a 252.934,88 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
8C/9/2019-256 z 8. októbra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. prevyšujúcej právoplatne priznanú

náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe vo výške 15.012 eur p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. prevyšujúcej právoplatne priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o treste vo výške 1.385,12 eur m e n í tak, že v tejto
časti žalobu zamieta.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku III. zamietajúcej nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe vo výške 1.928.285 eur m e n í tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu ešte vo výške 8.500,87 eur z titulu rozhodnutia o väzbe do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku III. zamietajúcej nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o treste vo výške 252.045 eur p o t v r d z u j e.

V. Žalovanej sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 97,52% s tým,

že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 17.395 eur z titulu rozhodnutia o väzbe do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), nemajetkovú ujmu vo výške 2.275 eur z titulu rozhodnutia o treste do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Zároveň rozhodol, že
žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté
osobitným uznesením súdom prvej inštancie (výrok IV.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.

1 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1 a 5 a § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoZŠVM“) a §
187 ods. 1, § 193, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „Civilný sporový poriadok“). Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobca bolešte v prípravnom konaní uznesením sudcu pre prípravné konanie OS Galanta sp. zn. 1Tp/49/2010 zo
dňa 3. októbra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tpo/48/2010 zo dňa 12.
októbra 2010 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

(ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby, so započítaním odo dňa 30. septembra 2010 o 13.38 hod.
Zároveň sudca neprijal písomný sľub obvineného nahradzujúci jeho väzbu. Sudca v rámci rozhodnutia o
väzobnom stíhaní žalobcu vychádzal z predložených listinných materiálov, predovšetkým z uznesenia o
vznesení obvinenia, z predbežného výsledku skúmania zaistených vecí ako aj zo zápisnice o vykonaní
prehliadkyinýchpriestorov.Nazákladepredloženýchlistinnýchmateriálovvčaserozhodovaniaonávrhu

na vzatie do väzby vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobca sa podieľal na trestnej činnosti, pre ktorú
bol aj trestne stíhaný. Žalobcovi bolo vznesené trestné obvinenie za zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.
4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu so
zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami formou spolupáchateľstva podľa §
20 a § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že spoločne

s obvineným A. B. I.. od presne nezistenej doby do 30. septembra 2010 v obci J. D. K., L. G., v objekte
skladísk na parcelách č. 1514/2, 1514/5, 1521, 1525, ako aj v mieste trvalého bydliska v D. D. M.
G. N. XXX/XX, spoločne bez oprávnenia a povolenia príslušných správnych orgánov PZ prechovávali,
zadovažovali, držali a upravovali zakázané zbrane so zásobníkmi vo väčšom rozsahu v množstve 34
kusov. Okresný súd v Galante rozsudkom sp. zn. 1T/171/2011 zo dňa 21. októbra 2013 uznal žalobcu

za vinného zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a
obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a uložil mu okrem trestu
prepadnutia veci aj úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov, pre výkon ktorého ho zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Žalobca bol dodaný do výkonu trestu odňatia

slobody dňa 11. apríla 2014. Žalobca bol uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 18. augusta
2014, právoplatného dňa 18. augusta 2014 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s
uložením skúšobnej doby v trvaní 2 dvoch rokov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že väzba žalobcu trvala
od 30. septembra 2010 do 19. júna 2013 a výkon trestu odňatia slobody žalobcu trval od 11. apríla 2014
do 18. augusta 2014. Najvyšší súd SR na základe podaného dovolania rozsudkom sp. zn. 4Tdo 67/2016

zo dňa 23. novembra 2017 (v spojení s opravným uznesením) napadnuté uznesenie krajského
súdu ako aj rozsudok okresného súdu v odsudzujúcej časti týkajúcej sa žalobcu zrušil. Okresný súd v
Galante viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR rozsudkom sp. zn. 9T/196/2017 zo dňa 21.
marca 2018 žalobcu podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Vecne súd prvej inštancie odôvodnil svoje

rozhodnutie, ktorým žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v
súvislosti s rozhodnutím o väzbe vo výške 17.395 eur a v súvislosti s rozhodnutím o treste vo výške
2.275 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, tým, že uplatnil princíp proporcionality a vykonal
dôkaz z trestného spisu úradným záznamom Prezídia policajného zboru - útvaru osobitného určenia zo
dňa 30. septembra 2010 ako aj dôkazmi, ktoré svedčia o nemajetkovej ujme žalobcu. V konaní nebolo

sporné, aké rozhodnutia vydali orgány činné v trestnom konaní a že žalobca bol vo väzbe 994 dní a
o výkone trestu 130 dní, čo je spolu 1.124 dní. Uvedená dĺžka väzby a výkonu trestu mala negatívny
vplyv na psychické a fyzické zdravie žalobcu, na jeho rodinný život a na spoločenské postavenie. Hneď
po zatknutí žalobcu médiá informovali o rozbití gangu obchodníkov so zbraňami, o obchodovaní s
nelegálnymi zbraňami, čo sa týkalo aj žalobcu. Napriek prezumpcii neviny médiá pôsobia na široký

okruh prijímateľov informácií a pôsobia tiež na okruh priateľov a známych žalobcu, pričom vytvárali o
ňom negatívnu mienku. Médiám sú však poskytované informácie orgánmi činnými v trestnom konaní.
Podľa súdu prvej inštancie žalobca má rozhodne právo na nemajetkovú ujmu za obraz v spoločnosti,
ktorý bol o ňom vytvorený už len tým, že bol vo väzbe a výkone trestu. Výkon trestu ako aj väzba
negatívne zasiahli do rodinného života ako žalobcu, tak príslušníkov jeho rodiny. Žalobca bol po dlhú

dobu od rodiny odlúčený, jeho kontakt s manželkou, s deťmi a s jeho matkou bol veľmi obmedzený.
Roky života vo väzbe, výkone trestu, a to aj počas vianočných sviatkov alebo sviatkov príslušníkov
rodiny, mali veľký vplyv na citovú sféru žalobcu. Podľa súdu prvej inštancie bol výkonom trestu a väzby
ovplyvnený aj zdravotný stav žalobcu. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie potvrdenú výsluchom
ošetrujúceho lekára I. I.. Vzhľadom na predchádzajúce poškodenie zdravia si zdravotný stav žalobcu

vyžadoval celoročný lekársky manažment - pravidelné cvičenie. Liečebný režim žalobcu nebol vo väzení
zachovaný, čo bezpochyby zanechalo následky na jeho zdravotnom stave. Lekárom bolo konštatované,
že sa zhoršila mobilita. Záver lekára o zhoršenom zdravotnom stave súd prvej inštancie považoval
za hodnoverný, pričom žalovanou nebol ničím spochybnený. Žalobca uvádzal, že následkom väzeniadošlo u neho k zníženiu životnej úrovne ako v rovine bytového štandardu, tak aj vo financiách. Súd
prvej inštancie k tomu uviedol, že žalobca pred väzbou a výkonom trestu bol invalidným dôchodcom,
invalidným dôchodcom bol aj potom, čo bol prepustený, a je ním aj v súčasnosti. Jeho príjem pozostával

z dávok za invalidný dôchodok. Čo sa týka bytového štandardu - bývania, tak žalobca ani pred väzbou
ani v súčasnosti nie je majiteľom nehnuteľnosti. Čo sa týka bezúhonnosti žalobcu, žalobca ako mladistvý
bol dvakrát trestaný a bol vo výkone trestu v ústave pre mladistvých v I.. Súd prvej inštancie hodnotil
svedecké výpovede svedkov - rodinných príslušníkov žalobcu ako hodnoverné, keď emočne popisovali
stav, ktorý prežívali v súvislosti s väzbou a výkonom trestu žalobcu. Za hodnoverné súd považoval aj

to, že na žalobcovi badali zmeny v jeho psychike. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal aj z rozhodnutí súdov vyšších inštancií, ktoré rozhodovali o výške nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci, kde sa trestné stíhanie skončilo inak ako
právoplatným odsúdením, pričom uviedol viaceré rozhodnutia a v nich priznanú nemajetkovú ujmu. Pri
určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010, v ktorom bola určená nemajetková ujma 35 eur za deň väzby. Súd

prvej inštancie však uplatnil princíp proporcionality a z tohto dôvodu priznal žalobcovi 50% zo sumy 35
eur, čo je 17,50 eur za každý deň väzby a výkonu trestu. Za 994 dní väzby činí nemajetková ujma 17.395
eur (994x17,50) a za 130 dní výkonu trestu činí nemajetková ujma 2.275 eur (130x17,50). O trovách
konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 100 %, podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku,

pretože považoval za potrebné priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak mu priznal
nárok, avšak nie v požadovanej výške, a to z dôvodu, že ide o prípad, keď výška nároku závisí od úvahy
súdu (rešpektujúc tak názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 5MCdo 7/2010 zo dňa
23. februára 2011).

2. Proti výroku I., II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zmenu a to úplným vyhovením žalobe, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napokon svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) Civilného

sporového poriadku). Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že odvolacie dôvody smerujú len
k nesprávnej výške nemajetkovej ujmy (nie k základu nároku na nemajetkovú ujmu), pričom sumy
priznané súdom prvej inštancie považuje za neadekvátne nízke a to napriek tomu, že zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplývajú značné zásahy do života, dôstojnosti žalobcu, jeho
postavenia v spoločnosti, života v rodine, v súkromnom živote vo vzťahoch, v očiach širšej verejnosti,

do psychického zdravia žalobcu, čím došlo k nedostatočnej aplikácii § 17 ods. 3 ZoZŠVM účinného do
31. decembra 2010, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy nie je v súlade s § 17 ods. 4 ZoZŠVM v
znení účinnom do 31. decembra 2010 (teda nedosahuje ani 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody, ktorá v roku 2010 mala byť minimálne v sume 24,82 eur/deň, v

roku 2011 v sume minimálne 25,63 eur/deň, v roku 2012 v sume minimálne 26,20 eur/deň a v roku 2013
v sume minimálne 26,83 eur/deň). Pokiaľ súd prvej inštancie predmetnú právnu normu neaplikoval, jeho
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Obdobne je možné dospieť k záveru o
nesprávnomprávnomposúdeníveciajvprípade,žesúdvychádzalpriurčenívýškynemajetkovejujmyaj
zvrozsudkucitovanýchrozhodnutísúdovvyššíchinštancii,ktorérozhodovaliovýškenemajetkovejujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci, kde väzba trvala menej ako 11 mesiacov,
nakoľkocitovanérozhodnutiasúdovvyššíchinštanciiniesúporovnateľnésosituácioužalobcu,uktorého
väzba trvala 994 dní. Obdobné platí aj pre prípad, keď súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010, v ktorom podľa jeho názoru
bola určená nemajetková ujma 35 eur za deň väzby (hoci v skutočnosti z predmetného rozhodnutia

vyplýva, že súd odsúhlasil priznanie nemajetkovej ujmy za 1 deň väzby v prepočte v sume 66 eur - čo
bolodokoncanadrámecustálenéhomaximarozmedzianáhradynemajetkovejujmyvČeskejrepublike).
Aj v tomto prípade treba zdôrazniť to, že dotknutá osoba bola vo väzbe 181 dní, pričom žalobca bol vo
väzbe niekoľkonásobne dlhšie (cca 5,5 krát). Za nesprávne potom žalobca považoval to, že keď sa súd
prvej inštancie pri určení výšky inšpiroval práve týmto rozhodnutím, tak nesprávne priznal žalobcovi iba

17,50 eur za každý deň väzby a nie sumu 66 eur, ako to bolo v práve citovanom rozhodnutí. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočíva taktiež v tom, že tento nezohľadnil kritériá
a osobitné okolnosti prípadu žalobcu podľa § 17 ods. 3 ZoZŠVM napriek tomu, že z vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, že negatívny obraz o žalobcovi v spoločnostibol vytvorený už len tým, že žalobca bol vo väzbe a výkone trestu odňatia slobody, pričom média
vychádzali z informácií a postupu orgánov činných v trestnom konaní proti žalobcovi, že výkon trestu
odňatia slobody aj väzba zasiahli negatívne do rodinného života žalobcu, ktorý bol od rodiny dlhú dobu

odlúčený, kontakty s manželkou, deťmi a matkou boli veľmi obmedzené, roky vo väzbe a výkone trestu
aj počas vianočných sviatkov a sviatkov príslušníkov rodiny mali veľký vplyv na citovú sféru žalobcu, a že
výkon trestu odňatia slobody a väzba mali vplyv aj na zdravotný stav žalobcu, keď nevyhnutný liečebný
režim žalobcu nebol vo väzbe počas výkonu trestu dodržaný. Tieto zistenia potom súd prvej inštancie
ani nevyhodnocoval pre účely určenia výšky nemajetkovej ujmy. Obdobne súd nezobral do úvahy pri

svojomrozhodovanískutočnosť,žetrestnéstíhanie,ktoréviedlokväzbežalobcuavýkonutrestubolood
počiatku založené na nezákonnom dôkaze - prehliadke iných priestorov v J. D. K., ktorá bola vykonaná
v rozpore s trestným poriadkom a porušovala právo žalobcu podľa článku 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo vyslovene konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 4Tdo 67/2016 z 23. novembra 2017. Obdobne súd nezohľadnil pri
svojom rozhodovaní ani skutočnosť, že žalobca je už vyše 30 rokov invalidným dôchodcom, chránenou

osobou, pre ťažký poúrazový stav - zlomenina chrbtice s následkami, ktoré sa prejavovali a prejavujú
bolestivou obmedzenou dynamikou chrbtice a takto zdravotne postihnutá osoba bola nedôvodne vo
výkone väzby a trestu odňatia slobody, čo by ťažko znášala akákoľvek osoba v postavení žalobcu.
Súd prvej inštancie pri určení sumy nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby a výkonu trestu odňatia
slobody uplatnil "princíp proporcionality", čo žalobca považoval za právne nesprávne. Takéto určovanie

sadzby totiž nevyplýva ani zo ZoZŠVM, ani z ustálenej judikatúry. Ustálená judikatúra ako aj § 17
ods. 4 práve citovaného zákona v znení účinnom do 31.decembra 2010 vychádzali z dennej sadzby
nemajetkovej ujmy za deň výkonu väzby (§ 7) a výkonu trestu odňatia slobody (§ 8) zvlášť a to
v minimálnej sadzbe pre jeden deň výkonu väzby a pre jeden deň výkonu trestu odňatia slobody,
ktorá každá denná sadzba pre výkon väzby ako aj výkon trestu odňatia slobody musí byť minimálne

1/30 priemernej mzdy zamestnanca, preto úvaha súdu prvej inštancie o podiele alebo pomere sadzby
nemajetkovej ujmy pri výkone väzby a zároveň následne aj výkone trestu odňatia slobody predstavuje
nesprávne právne posúdenie veci a je v rozpore z § 17 ods. 4 predmetného zákona v znení účinnom do
31. decembra 2010. Pravidlo krátenia sadzby nemajetkovej ujmy v prípade výkonu väzby a následne
výkonu trestu odňatia slobody tou istou osobou nemá oporu v zákone ani v judikatúre a je v rozpore

s princípom úplného odškodnenia a je aj zásahom do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu.
Nenáležitým bolo podľa žalobcu aj poukázanie na judikát R 22/1979, z ktorého súd prvej inštancie
vyvodil, že je nutné neuspokojovať sa s trestným rozsudkom, ale je potrebné vykonať dôkazy prečítaním
listínztrestnéhospisu,tedaniejepotrebnérešpektovaťoslobodzujúcirozsudok.Predmetnérozhodnutie
nemožno vzťahovať na práve prejednávanú vec, nakoľko závery v ňom uvedené neboli vyslovené v

súvislosti s právnymi otázkami náhrady škody, či ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, ale ku
konaniu a rozhodovaniu súdov o žalobe o náhradu škody v občianskom súdnom konaní vo veciach, v
ktorých bol nárok na náhradu škody uplatnený už v trestnom konaní, avšak tento mu úplne alebo sčasti
priznaný nebol a po skončení trestného konania poškodený podal civilnú žalobu na náhradu škody, v
ktorom konaní sa ako dôkaz použil obsah trestného spisu. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nedôvodne

prihliadol pri svojom rozhodovaní na úradný záznam Prezídia policajného zboru, útvaru osobitného
určenia z 30. septembra 2010, použijúc „princíp proporcionality“, nakoľko tento bol vyhotovovaný v
rozpore so zákonom. Predmetný záznam svojím obsahom vychádza z postupu a zistení polície pri
nezákonnej prehliadke iných priestorov v J. D. K. dňa 30. septembra 2010, ktorú nezákonnosť výslovne
konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Tdo 67/2016 z 23. novembra 2017. Súd prvej inštancie

totiž nemôže otvárať otázku dôkazov z trestného konania vo vzťahu ku skutku, za ktorý bol žalobca
stíhaný, ani ich zákonnosti, pretože civilný súd je viazaný rozsudkom, ktorým bol žalobca oslobodený
spod obžaloby, ako to vyplýva z relevantnej judikatúry k právnej otázke náhrady škody, ujmy spôsobenej
pri výkone verejnej moci, podľa ktorej otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany
súdu ako otázku predbežnú. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného

orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takéhoto rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie
jeho správnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2005 sp. zn. 1Cdo 16/2005 publikovaný
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR č. R 28/2006). Princíp resp. test proporcionality nemôže
odôvodniť použitie nezákonného dôkazu z trestného konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je
podľa žalobcu riadne odôvodnené, nakoľko neposkytuje presvedčivé dôvody, pre ktoré súd rozhodol

spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia. Súd prvej inštancie odôvodnenie výrokov I. a II.
oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010, čo je jediný dôvod, ktorý súd prvej
inštancie uviedol k výpočtu výšky nemajetkovej ujmy a sadzby nemajetkovej ujmy za 1 deň výkonu väzby
a 1 deň výkonu trestu odňatia slobody, pričom dospel k záveru, že v predmetnom rozhodnutí bola určenánemajetková ujma v sume 35 eur za deň väzby, čo zobral za inšpiráciu pre sadzbu nemajetkovej ujmy
pre žalobcu, ktorú následne krátil na polovicu a tak dostal sadzbu 17,50 eur za deň väzby a 17,50 eur
za deň výkonu trestu odňatia slobody prehliadnuc, že Najvyšší súd ČR vyšiel zo sadzby nemajetkovej

ujmy vo výške cca 66 eur za deň väzby, čo považoval za primerané, hoci daná sadzba prevyšovala
hornú hranicu hodnoty nemajetkovej ujmy primeranej zo všeobecného hľadiska pre obdobné prípady.
Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo uplatnil princíp proporcionality pri určení
výšky nemajetkovej ujmy a ani bližšie neuviedol, prečo tento princíp viedol k zníženiu sadzby za výkon
väzby a trestu odňatia slobody v súdom určenej výške 35 eur za deň výkonu väzby. Zároveň nie

je zrejmé, čo tento princíp proporcionality v kontexte uplatnenom súdom prvej inštancie pri úvahe o
výške nemajetkovej ujmy znamená, pričom prípustné sú viaceré výklady. Podľa žalobcu z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že na strane žalobcu nedošlo k zníženiu
bytového štandardu, nakoľko žalobca ani pred väzbou ani v súčasnosti nie majiteľom nehnuteľnosti,
nakoľko z vykonaného dokazovania a výsluchu svedkov z rodiny žalobcov vyplynulo, že výkon väzby aj
z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu bol pre žalobcu a pre jeho rodinu nákladný, museli

predať byt, v ktorom žili, a ktorý bol zapísaný v katastri na A. B. (syna žalobcu – pozn. odvolacieho
súdu), pretože žalobca potreboval financovať stravu, lieky, potrebné veci, keďže podmienky vo výkone
väzby neboli pre žalobcu vyhovujúce najmä vzhľadom na jeho zdravotný stav. Takéto náklady na väzbu
žalobcuviedlikzníženiubytovéhoštandardužalobcuajehorodiny,keďprevýdavkyspojenésväzbousa
museli presťahovať do záhradného domčeka s improvizovanými podmienkami, do ktorých išiel žalobca

z výkonu väzby, teda evidentne sa v súkromí žalobcu znížil jeho bytový štandard v dôsledku výdavkov
spojených s výkonom väzby, čo potvrdili svedkovia A. B. a A. B., ako aj samotný žalobca. Žalobca ďalej
uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za výsmech spravodlivosti, ústave a európskemu
právu. Súd prvej inštancie od počiatku odročoval pojednávania bezdôvodne, čo spôsobovalo žalobcovi
a jeho rodinným príslušníkom ďalšie zbytočné náklady, preskúmaval majetkové pomery žalobcu ako aj

jeho detí, hoci vedel, že nevlastnia žiaden majetok a bývajú spolu s manželkou a synom v záhradnej
chatke, ktorá je vo vlastníctve matky žalobcu, čo pôsobilo trápne na všetkých prítomných, zámerne
zahmlieval vážnosť jeho situácie, do ktorej sa dostal žalobca nie svojím pričinením.

3. Proti výroku I., II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná s návrhom

na jeho zmenu zamietnutím žaloby aj vo vyhovujúcej časti a priznaním žalovanej plnej náhrady trov
konania, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napokon svojím nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) Civilného sporového

poriadku). Podľa žalovanej súd prvej inštancie v rámci samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku
dostatočným spôsobom nereflektoval na existenciu dvoch samostatných právnych titulov uplatnených
nárokov žalobcu a v rámci odôvodnenia rozsudku tieto nároky de facto spojil do jedného celku,
pričom z odôvodnenia rozsudku nie možné ustáliť a identifikovať, ktorá časť odôvodnenia (najmä,
ktoré skutkové zistenia a naň nadväzujúce právne posúdenie) sa vzťahuje na ten, ktorý žalobcom

uplatnený nárok, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nerozlišoval, či sa jedná o rozhodnutie o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe alebo z titulu rozhodnutia o treste, čo má
za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalovaná poukázala na viacero zásadných nesprávností
a rozporuplných tvrdení súdu, majúcich za následok značnú nezrozumiteľnosť konečných úvah súdu
smerujúcich k vydaniu jeho rozhodnutia, ako napríklad keď súd prvej inštancie poukázal na vykonanie

žalovanou navrhnutého dôkazu - Úradného záznamu prezídia PZ, útvaru osobitného určenia z 30.
septembra 2010 (ktorým žalovaná spochybňovala možnosť vzniku nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu), ktorý dôkaz súd vôbec nevyhodnotil a z rozhodnutia nie je možné dozvedieť sa nič o tom,
ako sa tento dôkaz odrazil v jeho rozhodnutí; žalovanej nie je ani zrejmé, či súd prvej inštancie na
tento dôkaz prihliadol alebo nie, a eventuálne s akým záverom. Z rozsudku ďalej nebolo žalovanej

zrejmé, na základe čoho, súd prvej inštancie dospel k záveru o zhoršení zdravotného stavu žalobcu
vo vzťahu k deklarovanému "nedodržiavaniu liečebného manažmentu" vo väzbe, respektíve vo výkone
trestu. Rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený aj v časti samotnej výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko súd síce na jednej strane uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal z rozhodnutí súdov vyšších inštancií, pričom následne príkladmo uviedol 17 spisových

značiektýchtorozhodnutítýkajúcichsakonaníNajvyššiehosúduSR,avšakktýmtopoukazomneuviedol
žiadne ďalšie tvrdenia a žalovanej nie je vôbec zrejmé, akým spôsobom sa tieto poukazy majú vzťahovať
na prípad žalobcu a ním uplatnené nároky v tomto konaní, navyše, ak súd prvej inštancie následne
uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy svoje rozhodnutie oprel o rozhodnutie Najvyššiehosúdu ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010, v ktorom bola určená nemajetková ujma 35 eur za deň väzby,
avšak súd prvej inštancie uplatniac princíp proporcionality priznal žalobcovi 50% zo sumy 35 eur.
Takéto odôvodnenie ako celok je potrebné považovať za zmätočné a nezrozumiteľné, nevyjadrujúce

žiadne preskúmateľné objektívne zrozumiteľné kritéria, ktoré bral súd pri svojom rozhodnutí do úvahy s
ohľadom na skutkový stav danej veci. Rovnako sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal
s rozsiahlou judikatúrou prezentovanou v konaní zo strany žalovanej, v zmysle ktorej je súd pri určovaní
náhrady nemajetkovej ujmy limitovaný päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy, čo by v prejednávanej veci
predstavovala v prípade žalobcu náhrada (nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a z titulu

rozhodnutiaotrestezarok2014vsume17.600eur).Podľažalovanejsúdprvejinštancienedostatočným
spôsobom odôvodnil aj priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi vo výške 100%. Poukaz
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 5MCdo 7/2010 z 23. januára 2011
žalovaná považovala za neadekvátny, keďže v danom prípade vo svetle zmeny procesnej úpravy je toto
rozhodnutie neaktuálne. Z rozhodnutia nevyplýva ako súd prvej inštancie vyhodnotil procesnú obranu
žalovanej spočívajúcu v poukázaní na existenciu okolností vyplývajúcich z trestného konania vedeného

voči žalobcovi, majúcich pôvod v konaní samotného žalobcu, ktoré bolo jednoznačne zdokumentované
príslušnými orgánmi verejnej moci, v dôsledku ktorých nemožno s poukazom na citovanú rozhodovaciu
prax, ale taktiež s poukazom na dobré mravy, dospieť k záveru o vzniku zodpovednostného vzťahu
žalovanej voči žalobcovi (nikto nemôže mať prospech zo svojho protiprávneho konania). Súd prvej
inštancie síce vykonal žalovanou navrhnuté dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že žalobca sa v

trestnom konaní jednak spočiatku k spáchaniu skutku kladeného mu za vinu priznal, ako aj toho,
že žalobca bol orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prehliadky nebytových priestorov dňa 30.
septembra 2010 zaistený pri opracovávaní kovových častí zbraní, avšak týmto skutkovým zisteniam
súd následne nevenoval absolútne žiadnu pozornosť, nijako ich vo vzťahu k posudzovaniu vzniknutej
nemajetkovej ujmy nevyhodnotil. Súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy, ktoré svedčili o tom, že na

strane žalobcu jednoznačne existovali okolnosti vylučujúce možnosť priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, a to s ohľadom na počínanie si samotného žalobcu v rámci trestného konania. Pokiaľ ide
o námietku nesprávnych skutkových zistení súdu žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil žalobcom deklarovanú medializáciu jeho trestného stíhania a jej potenciálny
vplyv na vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, nakoľko zo žiadneho z vykonaných dôkazov v tomto smere

(novinové články, spravodajská reportáž televízie JOJ) nebolo možné hodnoverne bez pochybností
identifikovať, že sa v predmetnom trestnom stíhaní jednalo o osobu žalobcu, keďže jednako tento nebol
spomenutý v predmetných médiách menom, pričom zároveň nebola verejnosti prezentovaná ani jeho
podobizeň. Žalovaná ďalej uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj výsluch všeobecného
lekára žalobcu I. I., keď na základe takéhoto dokazovania dospel k záveru o preukázaní zhoršenia

zdravotného stavu žalobcu, keďže predmetom tohto konania nebol nárok vyplývajúci zo zhoršenia
zdravia žalobcu (škoda na zdraví), a tak tento dôkaz nemá žiadnu relevanciu z hľadiska odbornosti,
a zároveň tvrdenia o skutočnosti vyplývajúcej z tohto dôkazu nebolo možné zo strany súdu v konaní
žiadnym spôsobom objektivizovať a považovať za správne a preukázané. Súd prvej inštancie sa nijakým
spôsobom neoboznamoval s priebehom poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcovi vo výkone

väzby, ani vo výkone trestu odňatia slobody, vychádzal výlučne zo subjektívnych tvrdení samotného
žalobcu, respektíve jeho všeobecného lekára, ktoré podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade
nepreukázalizásadnézhoršeniezdravotnéhostavužalobcuvpríčinnejsúvislostisrozhodnutímoväzbe,
respektíve s rozhodnutím o treste. Nesprávneho právneho posúdenia veci sa dopustil súd prvej inštancie
taktiež tým, že pri prekročení maximálnej možnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nerešpektoval v

tejto oblasti ustálenú rozhodovaciu prax a priznal žalobcovi viac ako 50 násobok minimálnej mzdy, ktorý
bolo možné v prípade preukázania dôvodnosti nároku žalobcu priznať. Pokiaľ sa súd prvej inštancie
takýmito pravidlami stanovenými a rešpektovanými rozhodovacou praxou v tejto oblasti jednoznačne
neriadil, bol povinný takýto odklon vo svojom rozhodnutí odôvodniť, čo sa však taktiež nestalo. Podľa
názoru žalovanej v prípade žalobcu nebol vôbec preukázaný zásah obmedzenia jeho osobnej slobody

do jeho profesijného života, bytovej ako ani finančnej situácie. Žalovaná ďalej uviedla, že súd prvej
inštancie nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď nezaťažil zodpovednosťou za výsledok
sporu stranu, ktorá sa domáhala nárokov, ktoré sú zjavne nedôvodné, ich výška je premrštená a to s
ohľadom aj na to, že v čase podania žaloby bolo už účinné znenie § 17 ods. 4 ZoZŠVM v súčasnom
znení,ustanovujúcemaximálnuvýškunáhradynemajetkovejujmy,ktorúvkonanípodľaZoZŠVMmožno

priznaťažalobcazastúpenýadvokátomnazákladetejtoskutočnostinemoholmaťlegitímneočakávania,
že náhrada nemajetkovej ujmy presahujúca zákonom stanovený limit bude v tomto konaní priznaná.
Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára
2011 spis. zn. 5MCdo 7/2010, žalovaná poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republikysp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. februára 2020, kde Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil presne
opačný záver, s akým v napadnutom rozsudku operuje súd prvej inštancie a to, že by bolo v rozpore
s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania

práva, nie síce v jeho základe, ale v podstate jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu
k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva, napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania
proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti
žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a
odvolacích návrhoch, považujúc námietky žalovanej za nedôvodné. Uviedol, že neobstojí námietka
žalovanej o nepreskúmateľnosti rozsudku v otázke základu nároku, nakoľko tento je podľa názoru
žalobcu jasný, zreteľný a preskúmateľný. Nevysvetlenie vplyvu nezákonného dôkazu (úradného
záznamu Prezídia policajného zboru, úradu osobitného určenia z 30. septembra 2010) nemôže

znamenať naplnenie žiadneho odvolacieho dôvodu, ako ani nevysvetlenie všeobecných právnych úvah
súdu prvej inštancie o prieťahoch v konaní. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil samotný vplyv
výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody na vytvorenie obrazu o žalobcovi v spoločnosti, a preto
námietka žalovaného o nezrozumiteľnosti rozsudku v tejto časti nemôže obstáť. Otázka zdravia spadá
pod ochranu osobnostnej sféry podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Podľa žalobcu

neobstojí ani námietka žalovanej o tom, že liečebný režim žalobcu nebol vo väzbe a výkone trestu
odňatia slobody zachovaný, nakoľko žalovaná uvedenú skutočnosť nerozporovala ani preukazovala
opak, výsluchu svedka I. I. sa nezúčastnila a v zmysle dôkaznej teórie nemožno zásadne
dokazovať, že niečo sa nestalo alebo nebolo zachované. Žalobca teda nemá dôkazné bremeno
preukazovať, že liečebný režim zachovaný nebol, ale pokiaľ žalovaná bola presvedčená, že takýto

liečebný režim zachovaný bol, tak mala navrhnúť dokazovanie a preukázať pozitívne tvrdenie. Svedok
I. I. popísal zdravotný stav žalobcu v septembri 2010 (mesiac, kedy bol vzatý žalobca do väzby), keď
už bol žalobca niekoľko rokov na invalidnom dôchodku, a popísal aj zmenu, ku ktorej po uvedenom
dátume došlo, ako aj príčiny tejto zmeny, najmä nedodržanie liečebného, rehabilitačného režimu,
fyzioterapeutickej záťaže, čo naozaj v ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody nemožno

dodržať, keďže nejde o liečebno-rehabilitačné zariadenie. Žalobca nesúhlasil ani s námietkami k výške
nemajetkovej ujmy a to najmä s názorom žalovanej, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatňovaný žalobou je limitovaný päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy ani s tým, že uvedený limit platí
bez ohľadu na to, či súd rozhoduje podľa zákona v znení účinnom do 31. decembra 2012 alebo účinnom
od 1. januára 2013. Konflikt právnej úpravy je zrejmý, pretože právna úprava účinná do 31. decembra

2012 vychádzala zo zákonného minima výšky nemajetkovej ujmy za každý deň pozbavenia osobnej
slobody a právna úprava účinná od 1. januára 2013 zaviedla maximálnu výšku nemajetkovej ujmy. Z
ústavnoprávneho hľadiska je určite správny názor, že na situáciu žalobcu je potrebné aplikovať § 17 ods.
4 zákona v znení účinnom do 31. decembra 2012 ako je to vysvetlené pre obdobné prípady v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 262/2015 a sp. zn. 7Cdo 145/2011. Nerozlišovanie

odlišných teleologických koncepcií zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci žalovanou je preto právne nesprávne. Žalobca ďalej uviedol, že správny je aj spôsob rozhodnutia o
trováchkonania,keďžežalobcabolúspešnýčodozákladusvojhonároku.Pokiaľžalovanápoukázalana
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 652/2018 z 13. februára 2020 žalobca uviedol,
že predmetným nálezom nebolo vyslovené porušenie žiadnych základných práv ani slobôd, preto

nemôže byť použitý ako inšpirácia pre námietku, že by došlo výrokom rozsudku súdu prvej inštancie
o náhrade trov konania k porušeniu práva na spravodlivé konanie niektorej zo strán. V samotnom
náleze je uvedené, že ústavný súd nepovažuje za nespôsobilú, respektíve ústavne neudržateľnú ani
argumentáciu sťažovateľov. Je teda vecou zjednocovania mechanizmu všeobecného súdnictva, aby v
aplikačnej rovine zákona kreoval judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky pertraktovanej problematiky.

Preto ústavný súd v podstate odsúhlasil, že ústavno-konformný je aj postup všeobecného súdu, ktorý v
rámci sporu o ochranu osobnosti, respektíve náhradu nemajetkovej ujmy prizná náhradu trov konania
v rozsahu 100% pri prisúdení aspoň nejakej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, čím sa potvrdzuje
úspech v základe nároku. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaná sa snaží spochybňovať nárok
žalobcu tým, že v prípade žalobcu jednoznačne existujú okolnosti vyplývajúce z trestného konania

vedeného voči žalobcovi, majúce pôvod v konaní samotného žalobcu. Takéto tvrdenie žalovanej je
však nekonkrétne a nie je vôbec naplnené. Žalobca si uplatňuje nárok na nemajetkovú ujmu z titulu
rozhodnutia o väzbe a rozhodnutia o treste, nie z titulu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení
obvinenia, respektíve trestného stíhania ako takého. Predpokladom nároku žalobcu z titulu rozhodnutiao väzbe je výsledok jeho trestného stíhania - právoplatné oslobodenie spod obžaloby, v konkrétnom
prípade dokonca z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný stal.
Žalobca preto odmieta tvrdenia žalovanej o "protiprávnom konaní" žalobcu, čím žalovaná nerešpektuje

výsledok trestného stíhania - oslobodenie žalobcu spod obžaloby, ktorým je aj súd viazaný, a žalovaná
sa snaží otvárať vinu žalobcu, čo je však neprípustné. Dôležitý pre posúdenie nároku žalobcu (jeho
základu) je len a jedine výsledok trestného stíhania žalobcu. Žalovaná nijako nekonkretizuje a nebolo
to ani preukázané, že by si žalobca zavinil väzobné stíhanie, pričom v rámci tejto otázky znášala
dôkazné bremeno žalovaná. Pri otázke zavinenia väzby nie je možné mechanicky preberať okolnosti,

ktoré existovali v čase vzatia do väzby, pričom vzhľadom na konkrétne okolnosti je zrejmé, že keby
orgány činné v trestnom konaní a trestný súd od počiatku prihliadli na nezákonnosť prehliadky iných
priestorov vykonanej dňa 30. septembra 2010, tak by žalobca ani nemohol byť vzatý do väzby, pretože
od počiatku neexistovala dôvodnosť takéhoto stíhania ako nevyhnutná podmienka väzby. Žalobca podal
proti uzneseniu o vzatí väzby, ako aj proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť a viackrát podával
žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa žalobcu neobstojí námietka žalovanej o nevysporiadaní sa súdom

prvej inštancie s otázkou priznania práve nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo forme satisfakcie
v napádanom rozsudku. Súd prvej inštancie vysvetlil, že väzobné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného osobného života jednotlivca, popísal konkrétne následky v živote žalobcu v dôsledku
výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody a preto je zrejmé, na základe akých konkrétnych zistení
a konkrétnej situácie žalobcu priznal žalobcovi tento nárok. Pre rozhodnutie bolo dôležitým, kedy bol

žalobca vzatý do väzby, a nakoľko to bolo uznesením z 3. októbra 2010, teda pred účinnosťou novely
ZoZŠVM účinnej od 1. januára 2013, má sa na prípad žalobcu vzťahovať ustanovenie § 17 ods. 4
predmetného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2012.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozhodol o vyššie popísaných odvolaniach žalobcu a žalovanej

rozsudkom č. k. 26Co/7/2021-328 zo dňa 30. júna 2021 tak, že výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku I. a II. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo
výške 15.012 eur z titulu rozhodnutia o väzbe a vo výške 1.385,12 eur z titulu rozhodnutia o treste, to
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v ostatnej časti žalobu zamietol. Výrokom II.
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdil. Výrokom III. odvolací súd žalovanému

voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 98,50% s tým, že o výške tejto
náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu rozhodol uznesením sp. zn. 5Cdo/204/2021
zo dňa 31. januára 2023 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/7/2021 zo dňa 30. júna

2021 v zamietajúcej časti výroku I., vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo
odôvodnil tým, že uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku bol dôvodný, lebo náležitým neodôvodnením napadnutého rozhodnutia, nevysporiadaním sa
s podstatnými námietkami žalobcu v odvolacom konaní, došlo k porušeniu procesných práv strany
v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je implikované právo na súdnu
ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a tiež tým, že pokiaľ odvolací súd tvrdil, že žalobcovi sa v
súvislosti s výkonom väzby ako aj s výkonom trestu odňatia slobody nezhoršil zdravotný stav, bolo jeho
povinnosťouzachovaťzákonnýpostupvzmysleust.§384ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuavoveci
dokazovanie zopakovať. Dovolací súd prisvedčil tiež dovolateľovi v tom, že odvolací súd neodôvodnil,

prečo pri stanovení výšky odškodnenia žalobcu titulom nemajetkovej ujmy vychádzal z výšky jeho
invalidného dôchodku. Dovolací súd poukázal na ustálenú rozhodovacia prax najvyššieho súdu, podľa
ktorej ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 Civilného sporového poriadku, dovolaním
napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych
záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), pozopakovaní dokazovania na nariadenom pojednávaní dôkazmi vykonanými v konaní pred súdom prvej
inštancie (§ 384 ods. 1 Civilného sporového poriadku), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v časti výroku I.

prevyšujúcej už právoplatne priznanú náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a v časti
výroku III. zamietajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o treste. Vo zvyšných
častiach bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a to predovšetkým pre vady právneho
posúdenia veci (§ 388 Civilného sporového poriadku).

8. V predmetnej veci proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obe strany sporu, žalobca
podal odvolanie proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým jeho žalobe nevyhovel a vo zvyšnej časti ju
zamietol, a žalovaná proti vyhovujúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd v Trnave ako
súd odvolací rozsudkom č. k. 26Co/7/2021-328 zo dňa 30. júna 2021 výrokom I. rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcich výrokoch I. a II. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 15.012 eur z titulu rozhodnutia o väzbe a vo výške 1.385,12 eur z titulu

rozhodnutia o treste a v ostatnej časti žalobu zamietol. Výrokom II. odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku III. potvrdil. Odvolací súd teda vyhovel odvolaniu žalovanej, keď žalobcovi priznal
menej ako súd prvej inštancie. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie len žalobca
a Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 5Cdo/204/2021 zo dňa 31. januára 2023 vyhovel
dovolaniu žalobcu a zrušil rozsudok odvolacieho súdu v zamietajúcej časti výroku I., vo výrokoch II. a III.

Vzhľadom na túto skutočnosť je právoplatnou časť výroku I., ktorou odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. a II. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 15.012 eur z titulu rozhodnutia o väzbe a vo výške 1.385,12 eur z titulu rozhodnutia o
treste. Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné v tomto odvolacom konaní prejednať už len odvolanie
žalobcu a predmetom konania zostala už len žaloba o zaplatenie sumy 1.930.668 eur ako náhrady za

nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi rozhodnutím o väzbe (keď žalobca sa domáhal sumy 1.945.680
eur a právoplatným rozhodnutím mu bolo priznané 15.012 eur) a sumy 252.934,88 eur ako náhrady za
nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi rozhodnutím o treste (keď žalobca sa domáhal sumy 254.320
eur a právoplatným rozhodnutím mu bolo priznané 1.385,12 eur).

9. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (riadnym neodôvodnením svojho rozhodnutia) a vec aj
nesprávne právne posúdil (pokiaľ ide o finančné limity náhrady nemajetkovej ujmy a zákonné kritériá,

na ktoré je potrebné pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať), čo malo za následok
nesprávnosť samotného rozhodnutia vo veci samej.

10. V rámci odvolacieho konania odvolací súd podľa ustanovenia § 455 Civilného sporového poriadku
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, tak v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 Civilného

sporového poriadku a najmä s právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je implikované právo na súdnu ochranu zaručené
Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, vo veci nariadil odvolacie pojednávanie na prejednanie odvolania a zopakoval
dokazovanie vo veci výsluchom žalobcu a oboznámením sa s obsahom nasledovných listín: obžaloba
(č. l. 16), uznesenie Okresnej prokuratúry Galanta o zamietnutí sťažnosti (č. l. 30), uznesenie Okresného

súdu Galanta o vzatí do väzby (č. l. 31), uznesenie Krajského súdu v Trnave o zamietnutí sťažnosti (č.
l. 33), uznesenie Okresného súdu Galanta o prepustení z väzby (č. l. 35), rozsudok Okresného súdu
Galanta z 21. októbra 2013 č. k. 7T/171/2011-1554 (č. l. 37), uznesenie Krajského súdu v Trnave z 1.
apríla 2014 č. k. 3To 17/2014-1594 (č. l. 48), rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. novembra 2017 sp. zn.
4Tdo 67/2016 (č. l. 55), rozsudok Okresného súdu Galanta z 21. marca 2018 č. k. 9T 196/2017-1699 (č.

l. 64), rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku z 10. decembra 2009 (č. l. 67),
lekárska správa (č. l. 68), tlačová správa TOPKY (č. l. 69), tlačová správa SME (č. l. 70), tlačová správa
Nový čas (č. l. 71), tlačová správa LIDOVKY (č. l. 73), tlačová správa NOVINKY CZ (č. l. 75), tlačová
správa Ministerstva vnútra SR (č. l. 76), tlačová správa AKTUALITY (č. l. 78), dodatok ku kúpnej zmluve
o prevode bytu (č. l. 80), LV č. XXXX (č. l. 82), návrh na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe (č. l. 83), oznámenie MS SR o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody (č. l. 85), úradný záznam prezídia Policajného zboru (č. l. 196),
zápisnica z výsluchu svedka I. E. I. (č. l. 225), výsluch žalobcu (č. l. 173, výsluch žalovaného (č. l. 173
a č. l. 250).11. K vykonanému dokazovaniu odvolacím súdom sa vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol k
výsluchu svedka I. I., že tento ako lekár žalobcu pri výsluchu potvrdil, že na psychike žalobcu sa prejavili

depresie a u žalobcu sa depresívny syndróm kompenzuje medikamentmi. Zároveň poukázal na to, že
žalobca už v čase jeho vzatia do väzby bol invalidným dôchodcom pre úraz chrbtice a od vzatia žalobcu
do väzby v septembri 2010 sa zhoršila mobilita žalobcu, tolerancia fyzickej záťaže a u žalobcu sa objavili
problémy s vysokým tlakom. Príčinou bolo, že liečebný, rehabilitačný a šetriaci režim žalobcu po výkone
väzbynemoholbyťzachovaný,nemoholpodstupovaťpotrebnúdennúfyzioterapiuarehabilitačnúliečbu.

K oboznámeným novinovým článkom uviedol, že Ministerstvo vnútra SR informovalo o trestnom stíhaní
žalobcu a jeho vzatí do väzby a zadržaní a práve túto informáciu z tohto článku doslova prevzali všetky
ostatné médiá.

12.Kvykonanémudokazovaniuodvolacímsúdomsavyjadrilajžalovaný,ktorýuviedol,žezvykonaného
dokazovania nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by viedli k odlišnému právnemu posúdeniu.

13. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol, že ZoZŠVM v znení účinnom do 31. decembra
2012 žiaden horný limit nemajetkovej ujmy neupravoval, a preto nie je dôvodné aplikovať zákon č.
215/2006 Z. z., resp. zákon č. 274/2017 Z. z. Poukázal na novšiu judikatúru, podľa ktorej či už v prípade
tzv. starého zodpovednostného zákona alebo v prípade zodpovednostného zákona v znení účinnom

do 31. decembra 2012, neexistuje žiaden strop náhrady nemajetkovej ujmy, ktorým by bola táto výška
obmedzená, konkrétne Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/140/2019, ktorý tiež odkazuje na Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/243/2019 z 28. októbra 2020, uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 273/2021 zo dňa 29. júna 2021, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011 z 12.

decembra 2012, kde prisvedčil tiež správnosti aplikácii ZoZŠVM v znení účinnom do 31. decembra 2008
podľa času vydaného nezákonného rozhodnutia. Žiadal tiež priznať nárok na náhradu trov konania vo
výške 100% a to z dôvodov uvedených v Náleze Ústavného súdu SR III. ÚS 475/2018, podľa ktorého
pre posudzovanie úspechu v konaní, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, prichádza do úvahy aj koncepcia v pôvodnom § 142 ods. 3 zákona 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, ktorá koncepcia je aplikovateľná aj za súčasného právneho stavu podľa Civilného sporového
poriadku.

14. Žalovaný k záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
o neexistencii maximálnej limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, táto jednoznačne vyplýva z

ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa vzťahuje nielen na posudzovanie prípadov podľa
ZoZŠVM ale dokonca aj na posudzovanie prípadov podľa predchádzajúcej úpravy, to znamená podľa
zákona č. 58/1969. Posudzovanie veci v intenciách, že žiadna maximálna limitácia v danom prípade
neexistuje považoval za nesprávne.

15. Podľa § 388 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak
nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z dvoch titulov, jednak z nezákonného
rozhodnutia o väzbe a jednak z nezákonného rozhodnutia o treste. Ohľadom nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe zo dňa 3. októbra 2010 je v konaní nesporným,
že žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Galanta vzatý do väzby, v ktorej sa nachádzal od 30.
septembra 2010 (odkedy bol obmedzený na osobnej slobode) do 19. júna 2013, teda spolu 994
dní, a napokon bol rozsudkom Okresného súdu Galanta spod obžaloby oslobodený preto, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. Z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní

pred odvolacím súdom vyplynulo, že žalovaný žalobcovi právoplatným výrokom rozsudku odvolacieho
súdu priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 15.012 eur vyplatil. Medzi stranami sporu
však je naďalej sporným spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy, keď žalobca sa naďalej domáha
priznania nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe vo výške 1.930.668 eur a tvrdí, že je potrebné
postupovať podľa § 17 v znení účinnom do 31. decembra 2012, teda podľa znenia účinného ku dňu

rozhodnutia o vzatí do väzby, pričom toto znenie neobsahuje horné ohraničenie výšky nemajetkovej
ujmy, pretože to je účinné až od 1. januára 2013 a naopak obsahuje dolnú hranicu nemajetkovej ujmy.
Naopak žalovaný poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej je súd pri určovaní
náhrady nemajetkovej ujmy limitovaný päťdesiatnásobkom minimálnej mzdy, čo by v prejednávanej vecipredstavovala v prípade žalobcu náhrada (nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe a z titulu
rozhodnutia o treste za rok 2014 v sume 17.600 eur).

17. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci prešiel
viacerými novelizáciami. Problematiky ustanovenia § 17 ZoZŠVM týkajúceho sa náhrady nemajetkovej
ujmy sa dotkli dve novely vykonané zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 a
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013.

18. V období od 1. júla 2004 do 31. decembra 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo dva odseky.
Odsek 1 znel „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ Odsek 2 znel „V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“

19.Novelavykonanázákonomč.517/2008Z.z.stanovilakritériápreurčovanievýškynemajetkovejujmy
doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami okrem iného aj väzbe a treste (§ 17 ods. 4). Táto novela obsahovala
prechodné ustanovenie § 27b ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami
vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona, sa riadi predpismi účinnými do 31. decembra 2008.

20. Novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1. januára 2013) v § 17 došlo k vypusteniu
minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia.

21. Žalobca aj žalovaný argumentovali množstvom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného
súdu SR. Je však potrebné zdôrazniť, že jednotlivé rozhodnutia sa vzťahovali na rôzne znenie § 17
ZoZŠVM.

22. Odvolací súd je toho názoru, že pri určení, ktoré znenie § 17 ZoZŠVM je potrebné použiť pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy je rozhodujúcim moment vydania nezákonného rozhodnutia, resp. vzatia do
väzby (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015, sp. zn. 7Cdo/145/2011). V predmetnej
veci bolo uznesenie Okresného súdu Galanta, ktorým bol žalobca vzatý do väzby vydané dňa 3. októbra
2010, pričom žalobca bol obmedzený na osobnej slobode od 30. septembra 2010, teda pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy je potrebné postupovať podľa § 17 ZoZŠVM v znení do 31. decembra 2012,
kedy v odseku 4 bola stanovená minimálna výška nemajetkovej ujmy. Nakoľko odsek 4 upravujúci
maximálnu výšku nemajetkovej ujmy nadobudol účinnosť až 1. januára 2013 (minimálna hranica bola
vypustená), tento nemožno na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe zo dňa 3.
októbra 2010 aplikovať.

23.VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/169/2021
zo dňa 31. januára 2023, v ktorom sa dovolací súd vyjadril, že sa nestotožnil s odôvodnením
odvolacieho súdu, v zmysle ktorého ustanovenie § 17 ods. 4 ZoZŠVM v znení účinnom od 1. januára
2013 predstavuje akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej

inštancie v tejto veci (viazaný právnym názorom vyjadreným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu) pri stanovení primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
z tej skutočnosti, že ak maximálna výška odškodnenia pri trestných činoch, pri ktorých je spôsobená
smrť, je suma 21.750 eur pre rok 2017, tak v prípade nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená v
osobnom, rodinnom a pracovnom živote, by nemalo dôjsť k prekročeniu tejto hranice, práve naopak,

bolo potrebné a vhodné sa s touto limitáciou vysporiadať pri určovaní spravodlivého ohodnotenia
miery zásahu do osobnostných práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy v korelácii s ohodnotením
odškodnenia obetí v prípade zásahu do ich práva na život ako najdôležitejšej hodnoty. Dovolací súd
ďalej uviedol, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania
nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že

žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. Preto aplikovať ustanovenie § 17
v zmysle novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo
vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti
novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právov časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti.
Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné odňatie už
existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj porušením

zákazu retroaktivity (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015, ktoré nadväzuje na skoršie
rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/145/2011). Dovolací súd tiež uviedol, že vo svojej rozhodovacej činnosti
eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcichodškodnenieaajvkontextesrozhodnutiamiESĽPaústavnéhosúdu(bolotokonštatované

v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). Dovolací súd
zdôraznil, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa
tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno
priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k
bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd uviedol, že musí zohľadniť aj
závery z judikatúry Ústavného súdu SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.januára 2017 a

na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu (sp. zn. 5Cdo/192/2021 zo dňa 15. decembra 2022).

24. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že vzhľadom na to, že kritériá ustanovené
v § 17 ods. 3 ZoZŠVM a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď
(nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti

(t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom
2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo vecou všeobecných
súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy
vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe
výsledkov vykonaného dokazovania. Ďalej uviedol, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní

o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov
upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam

stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,
pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto
prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto

záverysúosobitnevýznamnépreprípadyrozhodovaniaovýškenáhradynemajetkovejujmyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane
sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej
úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom
ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.

Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného
súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto
postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane
fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach. Ak má každý právo na náhradu
škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy,

potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný
prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného
obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr.
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález
sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález

sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať
aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými
právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu
zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie
môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc

k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných. Rovnako tak
nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho
súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá
rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedaťpredstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že
takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť.

25. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/192/2021 zo dňa 15. decembra 2022 zamietol dovolanie
vo veci, v ktorej súd prvej inštancie (keď odvolací súd toto jeho rozhodnutie potvrdil) vyslovil aj
s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/262/2015, že ak bolo nezákonné rozhodnutie
vydané pred 1. januárom 2009, súd posudzuje vec podľa § 17 účinného do 31. decembra
2008. Novela ZoZŠVM vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z., účinná od 1. januára 2013, ktorou v

§ 17 došlo k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, neobsahovala žiadne prechodné
ustanovenia. Okresný súd vysvetlil, že aplikovať § 17 v znení novely zákonom č. 412/2012 Z.
z. na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 by
znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo
na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit
zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Dovolací súd v tomto rozhodnutí sumarizoval doterajšie

rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017,
2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018/3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019), ako aj rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva vydané proti Slovenskej republike vo veciach sťažovateľov O., P. a Q., na ktoré
poukazovala žalovaná ako dovolateľka, pričom mala za to, že došlo k odklonu odvolacieho súdu v
prejednávanom spore od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v riešení otázky primeranosti

výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie z hľadiska jej súladu s
vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie (zákon č. 274/2017 Z.
z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov resp. predchádzajúce právne
predpisy), súdnou praxou, rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a zásadou spravodlivého
zadosťučinenia, t. j. či sú všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky náhrady

nemajetkovej ujmy povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady
za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí Ústavného súdu SR či ESĽP. Dovolací súd dospel
k záveru, že odvolací súd sa právnymi závermi, na ktorých založil rozhodnutie napadnuté dovolaním
žalovanou, neodklonil v nastolenej otázke (otázka primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
podľa ZoZŠVM) od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú v danom prípade predstavujú

rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené vyššie. Rovnako odvolací súd nevybočil z medzí judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva označenej dovolateľkou. Ústavný súd v rozhodnutí III. ÚS 224/2023
zo dňa 27. apríla 2023 odmietol ústavnú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR ako
zjavne neopodstatnenú.

26. Podľa § 17 ods. 3 a 4 ZoZŠVM v znení účinnom do 31. decembra 2012 výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (odsek 3). Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej

rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody (odsek 4).

27. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a žije, ako osoby oprávnenej

na náhradu nemajetkovej ujmy (poškodeného) z dokazovania vyplynulo, že v prípade žalobcu ide o
ženatého muža, otca dvoch už plnoletých detí, v minulosti dva krát ako mladistvého súdne trestaného za
majetkovú trestnú činnosť, ktorému bol uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody a ktorý žalobca
vykonal v ústave pre mladistvých, v čase vzatia do väzby žijúceho bežným rodinným spôsobom života,
teda v úplnej rodine so svojou nezamestnanou manželkou a už plnoletým synom A. B., v štandardnom

3 izbovom byte svojho syna v D., udržiavajúceho len štandardné priateľské vzťahy s tretími osobami
(iné tvrdené nebolo). Žalobca bol nezamestnaný, jeho jediným príjmom bol invalidný dôchodok vo výške
292,80 eur, od ktorého sa odvíjala jeho životná úroveň ako aj životná úroveň jeho trojčlennej spolužijúcej
rodiny, pričom invalidný dôchodok mu bol vyplácaný aj vo výkone väzby. Žalobca bol vzatý do väzby v
47 roku svojho života, už v tom čase dlhodobo (najmenej 30 rokov) trpiacim hendikepom prehlbujúceho

sa znižovania hybnosti chrbtice v dôsledku predchádzajúceho poškodenia chrbtice pri dopravnej nehode
s mierou postihnutia 70%, vedúceho k jeho invalidizácii, trpiaceho aj bežnými ochoreniami. Po návrate z
väzbyzačalžiťbežnýmrodinnýmspôsobomživotaspolusosvojoumanželkouasynomvo štvorizbovomdome - záhradnej chatke v D. B., vlastnícky patriacom jeho matke, naďalej bol invalidným dôchodcom
pre poškodenie chrbtice s mierou postihnutia 70% a jediným jeho príjmom bol invalidný dôchodok.

28. Pokiaľ ide o závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, v konaní bolo nesporným, že
žalobca strávil v súvislosti s jeho trestným stíhaním za nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so
zbraňami, kvalifikované ako zločin vo väzbe 994 dní, pričom na osobnej slobode bol obmedzený
príslušníkmi Útvaru osobitného určenia Prezídia PZ počas akcie „Q.“ pri prehliadke nehnuteľnosti v
J. D. K. dňa 30.9.2010 (ktorá akcia trvala od 6:00 hod. do 22:00 hod.) po tom, čo po obkľúčení

objektu príslušníci útvaru otvorili dvere a objekt obsadili. V tom čase žalovaný sedel v zadnej časti
miestnosti za stolom chrbtom k zakročujúcemu tímu a opracovával kovové časti. Pri zákroku boli
voči nemu použité donucovacie prostriedky a to hrozba zbraňou, hmaty a chvaty sebaobrany a boli
mu priložené služobné putá. K obmedzeniu osobnej slobody žalobcu došlo o 13:38 hod.. Žalobcu si
následne prevzal vyšetrovateľ R. Q. Q.. Počas zákroku nedošlo k zraneniu žalobcu a tento nepožadoval
lekárske ošetrenie. Následne bol žalobca eskortovaný a o 20:10 hod. bol odovzdaný vyšetrovateľovi R.

C.. Dňa 3.10.2010 o 17:15 hod. bol vypočutý sudcom pre prípravné konanie a po jeho výsluchu bol
vzatý do väzby s tým, že väzba sa bude vykonávať v ústave na výkon väzby v Leopoldove a táto sa
mu bude započítavať od 30.9.2010 o 13:38 hod., kedy došlo k realizácii prehliadky iných priestorov a
pozemkov a kedy bola obmedzená jeho osobná sloboda. Voči rozhodnutiu o vzatí do väzby sa odvolal
avšak odvolací súd sťažnosť zamietol. Počas výkonu väzby viackrát podával sťažnosti o prepustenie

z väzby avšak bezvýsledne. Obmedzenie slobody žalobcu z titulu väzby trvalo do 19.6.2013, kedy bol
na základe rozhodnutia Okresného súdu Galanta z 19.6.2013 prepustený z väzby na slobodu ihneď
(obmedzenia osobnej slobody žalobcu z titulu väzby teda trvalo celkovo 994 dní).

29. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v súvislosti s jeho

väzbou je nesporným, že žalobca pri zadržaní utrpel šok zo zatknutia v spojení s náhlym prerušením
takmer všetkých zložiek jeho každodenného života a aj následným výkonom väzby v Leopoldove
došlo k zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody, jeho izolácii od rodiny v dôsledku čoho
bol traumatizovaný, prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty, depresie, narušené bolo jeho súkromie
v oblasti sociálnych vzťahov, nakoľko nemohol štandardne udržiavať vzťah so svojou rodinou –

manželkou, deťmi, matkou, čo prežíval ťažšie, ďaleko od miesta svojho bydliska, a to aj v čase
vianočných a novoročných sviatkov.

30. Pokiaľ ide o závažnosť následkov ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení v konaní bolo
nesporným, že výkon väzby mal za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi, priateľmi a

spoločnosťou.

31. Žalobca bol vo väzbe od 30. septembra 2010 do 19. júna 2013, teda v roku 2010 to bolo 93 dní, v
roku 2011 to bolo 365 dní, v roku 2012 to bolo 366 dní a v roku 2013 to bolo 170 dní.

32. Podľa makroekonomických ukazovateľov príjmu pracujúcich v SR mesačná mzda zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2009 bola v sume 744,50 eur a tak 1/30 predstavuje sumu 24,82 eur, za rok
2010 v sume 769 eur a tak 1/30 predstavuje sumu 25,63 eur, v roku 2011 bola v sume 786 eur a tak
1/30 predstavuje sumu 26,20 eur a v roku 2012 bola mzda vo výške 805 eur a tak 1/30 predstavuje
sumu 26,83 eur (nesporné skutočnosti).

33. Pri určovaní nemajetkovej ujmy za väzbu bol odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody,
viazaný v čase vydania rozhodnutia o vzatí do väzby účinným znením § 17 ods. 4 ZoZŠVM, ktorý
určoval minimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodným žalobcovi
za obdobie prvých dvoch dní väzby vrátane jeho zatknutia teda za deň 30. septembra 2010 a 1.

októbra 2010 priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 132 eur (66 eur/deň), zohľadniac závažnosť
pôsobenia zadržania žalobcu a jeho vzatie do väzby z hľadiska plynutia času (kedy u zadržanej osoby
dochádza k prvotnému šoku so zadržaním, pričom sa jedná spravidla o najintenzívnejšie pociťované
obdobie, kedy sú náhle narušené takmer všetky zložky každodenného života). Odvolací súd ohľadom
ďalšíchdnítrvaniaväzbynevzhliadolžiadnedôvody,prektorébymalžalobcovipriznaťnároknanáhradu

nemajetkovej ujmy nad zákonom stanovenú minimálnu hranicu, keď následky, ktoré žalobcovi nesporne
výkonom väzby vznikli, sú podľa odvolacieho súdu v tejto sume dostatočne zohľadnené. Žalobcovi bolo
výkonomväzbyzasiahnutédosúkromnéhoarodinnéhoživota,pričomnajzásadnejšímzásahomdopráv
žalobcu bola práve dĺžka väzby, ktorá je zohľadnená v samotnom výpočte nemajetkovej ujmy, nakoľkovýsledná suma sa odvíja od počtu dní vo väzbe. Žalobcovi nebolo zasiahnuté do profesijného života a do
jeho životnej úrovne, keď invalidný dôchodok mu bol vyplácaný aj vo výkone väzby a iný príjem predtým
nemal. Odvolací súd tak považoval za zákonné priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 2.390,62 eur za rok 2010 (66 eur/deň za prvé dva dni väzby a 24,82 eur/deň za 91 dní väzby
v roku 2010), 9.354,95 eur za rok 2011 (25,63 eur/ deň za 365 dní väzby v roku 2011), 9.589,20 eur za
rok 2012 (26,20 eur/ deň za 366 dní väzby v roku 2012) a 4.561,10 eur za rok 2013 (26,83 eur/deň za
170 dní väzby v roku 2013), spolu 25.895,87 eur.

34. Ohľadom určenia výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o treste je
podľa odvolacieho súdu potrebné použiť § 17 ZoZŠVM v znení účinnom od 1. januára 2023, keď
rozhodujúcim je moment vydania nezákonného rozhodnutia (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/262/2015, sp. zn. 7Cdo/145/2011). V predmetnej veci bol žalobcovi uložený trest odňatia
slobody rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 21. októbra 2013, ktorý žalobca vykonával od 11.
apríla 2014 do 18. augusta 2014, pričom bol z výkonu trestu podmienečne prepustený, a napokon bol

rozsudkom Okresného súdu Galanta spod obžaloby oslobodený preto, že nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný.

35. Podľa § 17 ods. 3 a 4 ZoZŠVM v znení účinnom od 1. januára 2013 výška nemajetkovej ujmy v
peniazochpodľaodseku2saurčujesprihliadnutímnajmänaa)osobupoškodeného,jehodoterajšíživot

a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (odsek 3). Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu (odsek 4).

36. Pokiaľ ide o závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, v konaní bolo nesporným, že
žalobca strávil v súvislosti s jeho odsúdením za nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami,
vo výkone trestu odňatia slobody 130 dní, pričom výkon trestu nastúpil dňa 11. apríla 2014 a to potom,
čo bol na verejnom priestranstve zaistený zásahovou jednotkou NAKA. Z výkonu trestu odňatia slobody

bol podmienečne prepustený dňa 18. augusta 2014 rozhodnutím Okresného súdu Trnava z 18. augusta
2014 a bola mu určená skúšobná doba v trvaní dvoch rokov.

37. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote v súvislosti s výkonom
jeho trestu je nesporným, že nástup do výkonu trestu mu spôsobil prvotný šok a ďalej výkon trestu v

Hrnčiarovciach nad Parnou bol pre neho traumatizujúci, pričom prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty,
depresie, narušené bolo čiastočne aj jeho súkromie v oblasti sociálnych vzťahov, nakoľko nemohol
štandardne udržiavať vzťah so svojou rodinou, od ktorej bol odlúčený.

38. Pokiaľ ide o závažnosť následkov ktoré vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení v konaní bolo

nesporným, že výkon trestu odňatia slobody mal za následok ďalšie morálne odsúdenie žalobcu jeho
známymi, priateľmi (ktorí mu ešte zostali aj po prepustení z väzby) a spoločnosťou.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené rešpektujúc znenie § 17 ods. 4 ZoZŠVM účinné od 1. januára 2013
(teda účinné ku dňu rozhodnutia o treste), ktoré neobsahuje minimálnu hranicu nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, ale naopak obsahuje maximálnu hranicu v podobe výšky náhrady poskytovanej
osobám poškodenej násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z. z., odvolací súd dospel k
záveru, že je dôvodným žalobcovi za prvé dva dni výkonu trestu vrátane jeho zadržania teda za deň
11. apríla 2014 a deň 12. apríla 2014 priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 132 eur (66 eur/deň),
zohľadniac závažnosť pôsobenia zadržania žalobcu na jeho vzatie do výkonu trestu odňatia slobody

z hľadiska plynutia času (kedy u zadržanej osoby dochádza k prvotnému šoku so zadržaním, pričom sa
jedná spravidla o najintenzívnejšie pociťované obdobie, kedy sú náhle narušené takmer všetky zložky
každodenného života). Za obdobie od 13. apríla 2014 do 18. augusta 2014 vo výške 9,79 eur/deň,
t. j. 1.253,12 eur (128 x 9,79 eur = 1.253 eur), teda za ďalšie obdobie plynutia výkonu trestu v prvej
nápravnovýchovnej skupine, kedy trvanie výkonu trestu už poškodená osoba neprežíva tak intenzívne),

t.j.spoluvovýške1.385,12eur.Tátosumazohľadňujezásahdorodinnéhoasúkromnéhoživotažalobcu
odlúčením od rodiny výkonom trestu odňatia slobody. Suma 9,79 eur/deň v prípade žalobcu predstavuje
cca 100% sumy jeho príjmu (invalidného dôchodku), ktorý dlhodobo dosahoval pred jeho uväznením a
zodpovedá jeho životnej úrovni, pričom invalidný dôchodok mu bol vyplácaný aj počas výkonu trestu.Odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že výkon trestu nezasiahol do profesijného života žalobca, výrazne
nezhoršil jeho finančnú situáciu, že v jeho prípade sa nezmenili jeho bytové pomery, že výkon trestu
nemal za následok pretrhnutie jeho rodinných väzieb, ďalej zohľadnil už takmer nezmenené priateľské

vzťahy a napokon takáto náhrada je rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti žalobcu a v konečnom
dôsledku neprevyšuje maximálnu náhradu priznanú za telesné zranenia a násilné činy.

40. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadňoval aj žalobcom preukazovanú medializáciu jeho trestného stíhania.

Z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi
medializáciou rozbitia gangu obchodníkov so zbraňami (v ktorej nebolo možné hodnoverne a bez
pochybností identifikovať, že sa v predmetnom medializovanom trestnom stíhaní jednalo o osobu
žalobcu a to pre absenciu medializácie jeho mena, podobizne, prípadne iných údajov a skutočností
jednoznačne identifikujúcich osobu žalobcu) a vytváraní negatívnej mienky o žalobcovi v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste. Vplyv takejto medializácie (či už skutočný alebo aj len

potencionálny) nebol spôsobilý vytvárať negatívny obraz práve o žalobcovi v spoločnosti a na vznik
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu bol potom zanedbateľný, bez potreby jeho zohľadnenia pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s jeho uväznením a výkonom trestu odňatia slobody.

41. Obdobne sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pri určení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy zohľadňoval aj žalobcom v konaní preukazované všeobecné zhoršenie zdravotného
stavu, prípadne zhoršenie mobility žalobcu porovnaním jeho vitality a mobility pred jeho uväznením, so
stavom po jeho návrate z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko z dokazovania nebolo možné vyvodiť
záverobezprostrednejpríčinnejsúvislostimedzizhoršenímzdravotnéhostavužalobcuajehoväzobným
stíhaním a výkonom trestu odňatia slobody, pričom prirodzené zhoršenie vitality a zdravotného stavu

človeka ku ktorým dochádza plynutím času - starnutím, sú v zásade už zohľadnené vo výške náhrady
nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od obdobia trvania väzby a výkonu trestu odňatia slobody.

42. S ostatnými námietkami žalobcu sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

43. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku
čiastočne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a čiastočne ho podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku potvrdil, nakoľko bol viazaný tým, že žalobcovi už bola právoplatne priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 15.012 eur a náhrada nemajetkovej ujmy za trest vo výške
1.385,12 eur. Nakoľko odvolací súd považoval za dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
za väzbu vo výške 25.895,87 eur, potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie vo výške prevyšujúcej
právoplatne priznanú sumu 15.012 eur, a teda na základe tohto výroku žalovaná vyplatí žalobcovi
ešte sumu 2.383 eur (17.395 eur -15.012 eur). Výrok III. súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej

inštancie ohľadom nemajetkovej ujmy za väzbu zamietol zvyšnú sumu 1.928.285 eur, ktorej sa žalobca
domáhal (žalobca sa žalobou domáhal sumy 1.945.680 eur – súd prvej inštancie výrokom I. priznal sumu
17.395 eur), zmenil odvolací súd tak, že žalovanej uložil povinnosť ešte titulom nemajetkovej ujmy za
väzbu zaplatiť žalobcovi 8.500,87 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Nakoľko odvolací súd považoval za
dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trest vo výške 1.385,12 eur, zmenil výrok II.

súdu prvej inštancie v časti prevyšujúcej právoplatne priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za trest vo
výške 1.385,12 eur (2.275 eur – 1.385,12 eur = 889,88 eur) tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Výrok
III. rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej inštancie ohľadom nemajetkovej ujmy za trest
zamietol zvyšnú sumu, ktorej sa žalobca domáhal (žalobca sa žalobou domáhal sumy 254.320 eur –
súd prvej inštancie výrokom II. žalobcovi priznal sumu 2.275 eur = 252.045 eur), odvolací súd potvrdil.

44. Podľa § 396 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom
prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie (odsek 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie,
rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (odsek 2).45. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

46. Žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 2.200.000 eur (sumu
1.945.680 eur ako nemajetkovú ujmu z titulu neoprávnenej väzby a sumu 254.320 eur ako nemajetkovú
ujmu z titulu neoprávneného trestu) a úspešný bol v rozsahu žaloby o zaplatenie sumy 27.280,99 eur
(25.895,87 + 1.385,12 = 27.280,99). Úspech žalobcu tak predstavoval 1,24% a úspech žalovaného

predstavoval 98,76%. Čistý úspech žalovaného bolo v rozsahu 97,52% a vznikol mu nárok na náhradu
trov konania (§ 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Súd pri rozhodovaní o trovách konania
považoval za potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu stranu, ktorá sa za účasti advokáta
domáhala nárokov, ktoré sú zjavne nedôvodné, ich výška je premrštená a to s ohľadom prevládajúcu
rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky o výške priznávaných náhrad za nemajetkovú ujmu
z titulu neoprávnenej väzby a nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného trestu (nezohľadniac názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v jeho uznesení z 23. januára 2011 sp. zn. 5MCdo
7/2010, že pre rozhodnutie o trovách konania, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu je podstatným
to, že z dokazovania bolo preukázané že žalobcom vznikol nárok a nie je podstatné v akom rozsahu
bol súdom priznaný), prikloniac sa k názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v jeho náleze sp. zn.
IV. ÚS 652/2018 z 13. februára 2020, kde Ústavný súd SR vyslovil záver, že by bolo v rozpore s

rozumnýmusporiadanímprocesnýchvzťahov,abyzasituáciezjavnebezúspešnéhouplatňovaniapráva,
nie síce v jeho základe, ale v podstate jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej,
ktorá v obdobných veciach vyplýva, napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti
žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti

žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.

47. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 Civilný sporový
poriadok).

48. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).