Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115230023
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2115230023.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, v konaní zastúpená
procesným opatrovníkom: C. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, žalobkyňa zastúpená advokátom:
JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28, Košice, proti žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov,
Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, o náhradu straty na zárobku, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14. februára 2018, č.k. 19C/566/2015-114, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd určí žalovanému povinnosť zaplatiť jej úrazovú rentu za
obdobie od 13.5.2010 do 31.12.2015 v sume 27.177,67 eur a platiť jej trvale mesačne úrazovú rentu v

sume 424,55 eur od 1.1.2016 vždy do 15. dňa mesiaca, spolu s úrokom s omeškania vo výške 5,05%
ročne od 16. dňa toho ktorého mesiaca do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 26.1.2009 na ceste
č. IM/5046 v smere D. - E. viedol F. G. motorové vozidlo Ford Transit, neprispôsobil rýchlosť jazdy
stavu a povahe vozovky, v dôsledku čoho dostal šmyk, prešiel do protismeru, kde prednou časťou
narazil do protiidúceho osobného motorového vozidla zn. BMW, ktoré viedla žalobkyňa. Žalobkyňa v

dôsledku zrážky utrpela škodu na zdraví. Vodič motorového vozidla Ford Transit bol za tento skutok
uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp.zn. 4T/4/2010 zo dňa 29.1.2010. V zmysle
§ 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2 OZ je daná zodpovednosť za škodu vodiča motorového vozidla
Ford Transit, ku ktorému nebola ku dňu dopravnej nehody uzatvorená platná poistná zmluva pre
prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto motorového vozidla. V takomto prípade
poskytuje poistné plnenie Slovenská kancelária poisťovateľov z garančného fondu. Žalobkyňa sa v

dôsledku úrazu, ktorý utrpela pri dopravnej nehode stala invalidnou, pričom miera poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť v jej prípade bola Sociálnou poisťovňou stanovená vo výške 75%.
Pred dopravnou nehodou bola žalobkyňa samostatne zárobkovo činnou osobou so živnosťou na
predmet podnikania kaderníctvo, vizážistické služby a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému
spotrebiteľovi. V dôsledku poškodenia zdravia a trvalých následkov stratila možnosť dosahovať zárobok
v pracovných činnostiach, ktoré predtým vykonávala. V rozsahu, v akom stratila možnosť v súčasnosti

a do budúcnosti dosahovať zárobok, jej teda vznikla a bude vznikať škoda spočívajúca v strate na
zárobku. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu straty na zárobku v prípadoch, kedy nie je exaktne známy
príjem poškodeného zo zárobkovej činnosti, do budúcnosti súdna prax uprednostnila pri rozhodovaní o
tomto nároku poškodeného posudzovanie budúcich zárobkových možností poškodeného v čo možno
najreálnejšej rovine. Takýto prístup k výkladu ust. § 445 bol uprednostnený pred jeho doslovným
výkladom odvolávajúcim sa výlučne na posudzovanie nároku podľa priemerného zárobku poškodeného,

ktorý dosahoval pred poškodením zdravia. Žalobkyňa mala živnostenské oprávnenie len obdobie troch
rokov, nemohla plne rozvinúť samostatnú zárobkovú činnosť, čo sa následne prejavilo aj vo výsledkudaňových priznaní v období pred vznikom škody. Mala ukončené stredné odborné vzdelanie v odbore
kaderník, ako aj stredné odborné vzdelanie s maturitou v odbore vlasová kozmetika, kozmetička a
vizážistka. Prax v uvedených odboroch nadobudla jednak počas praktického vyučovania na strednej

odbornej škole a následne v Salóne H. I. B.. Následne začala prevádzkovať samostatnú zárobkovú
činnosť v predmetných odboroch a za tým účelom mala prenajatý nebytový priestor na adrese J. XX, D..
Zúčastňovalasarôznychškolení,čímdosahovalazvyšovaniesvojejkvalifikácieazlepšovaniezručností.
Rozhodujúcim obdobím v danom prípade je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v
ktorom došlo k úrazu, teda rok 2008, v ktorom bola priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve

v sume 21.782 Sk. Pre účely výpočtu denného vymeriavacieho základu treba uvažovať s priemerným
ročným príjmom dosahovaným v národnom hospodárstve, teda s príjmom 261.384,00 Sk a tento vydeliť
počtom dní rozhodujúceho obdobia, teda 366 dní. Denný vymeriavací základ pri analogickom použití
ustanovení § 84 ods. 1 a § 138 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je suma 714.164 Sk, čo je po prepočte
23.706 eur. Ďalšou rozhodujúcou veličinou pre stanovenie výšky úrazovej renty je percentuálny pokles
pracovnej schopnosti, ktorý sa posudzuje v súvislosti s plnením pracovných úloh. S prihliadnutím na

zdravotné postihnutie žalobkyne je zrejmé, že vzhľadom na jej zdravotný stav nemôže tieto činnosti
ani čiastočne vykonávať. Teda miera poklesu schopnosti vykonávať jej doterajšiu činnosť kaderníka a
vizážistu je v rozsahu 100%. Žalobkyňa mala ku dňu 13.5.2010 nárok na mesačnú úrazovú rentu v
sume 376,25 eur. Uvedená renta sa následne zvyšuje v zmysle ustanovení § 89 ods. 8 až 10 Zákona
č. 461/2003 Z.z.. Kapitalizovaná časť nároku na úrazovú rentu žalobkyne za obdobie od 13.5.2010

do 31.12.2015 predstavuje sumu 27.177,67 eur. Do budúcna počnúc 1.1.2016 si žalobkyňa uplatňuje
mesačnú úrazovú rentu vo výške 424,55 eur. V právnej veci žalobkyne proti žalovanej o náhradu škody
z ublíženia na zdraví vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/138/2013 bol vypracovaný
znalecký posudok č. 38/2014 MUDr. Mária Straku, znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria.
Podľa záverov posudku žalobkyňa od 26.1.2009 do 9.4.2013, resp. do vypracovania znaleckého

posudku trpí duševnou poruchou, a to stredne ťažkým až ťažkým organickým psychosyndrómom po
kraniocerebrálnej traume. Nie je z hľadiska psychiatrického schopná vykonávať žiadne právne úkony
od dátumu úrazu až ku dňu vypracovania posudku. Zdravotný stav žalobkyne v období od 26.1.2009
a následne do 9.4.2013 vylučuje, aby bola schopná vykonávať akékoľvek právne úkony v tomto
období slobodne a vážne. Jej stav vylučuje porozumieť akémukoľvek právnemu úkonu a posúdeniu

jeho následkov. Následne bol v tom istom konaní vypracovaný ďalší znalecký posudok č. 6/2015
Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela. Jeho závery potvrdili závery predchádzajúceho znaleckého
posudku MUDr. Mária Straku v tom smere, že stav žalobkyne do 4.9.2011 vylučuje, aby bola spôsobilá
vykonávať právne úkony. Tieto nebola spôsobilá vykonávať ani po októbri 2012 a ani v súčasnosti.
Žalovaný namietol premlčanie na všetky nároky, ktoré boli splatné od 13.5.2010 do 17.12.2013, nakoľko

tieto sa premlčujú v dvojročnej premlčacej lehote. Ak by sa súd nestotožnil s názorom žalovaného
na premlčanie nároku, poukazuje na to, že žalobný návrh stojí absolútne na hlinených nohách a je
sprevádzaný nezlučiteľnými analógiami a dokonca svojvoľne pozmeneným vzorcom na výpočet straty
na zárobku, keď napriek skutočnosti, že zákon ukladá počítať pri výpočte s mierou poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť - v tomto prípade 75 %, zástupca žalobkyne tento výpočet zmenil a

svojvoľne počítal so 100% mierou poklesu. Žalobkyňa bola v čase úrazu samostatne zárobkovo činnou
osobou. Z uvedeného vyplýva záver, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu straty na zárobku, ktorá sa
vzťahuje len na zamestnancov a ďalšie tam uvedené osoby. Môže si uplatňovať jedine ušlý zisk. Takýto
ušlý zisk si ale žalobkyňa neuplatnila, je zrejmé, že strata na zárobku má podľa žalovaného zohľadňovať
skutočný priemerný zárobok poškodeného spred úrazu. Tomuto ustanoveniu priamo odporuje úvaha

právneho zástupcu žalobkyne, ktorý napriek tomu, že žalobkyňa dosiahla v rozhodujúcom období ročný
zárobok 31.660,- Sk po zdanení, úvahou a analógiou sa právny zástupca žalobkyne dostal k ročnému
zárobku 261.384,- Sk, čo je viac ako 8-násobok reálneho príjmu žalobkyne. Pri uhrádzaní invalidného
dôchodku vo výške viac ako 200 eur mesačne je zrejmé, že žalobkyňa nemá nárok na žiadny ďalší
dôchodok, ktorý by mal vyrovnávať jej príjem spred úrazu, nakoľko invalidný dôchodok predstavuje cca

3-násobok toho, čo reálne ako zisk uviedla v daňovom priznaní. Právne súd prvej inštancie vec posúdil
podľa § 445, § 447 OZ, podľa § 88 ods. 1, § 89 ods. 1, 2, § 84 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení. Žalobkyňa sa v danej veci domáhala náhrady straty na zárobku pri invalidite. Nebolo sporné,
že utrpela zranenia, z ktorých si odvodzuje svoj nárok pri dopravnej nehode dňa 26.1.2009. Sporná
nebola ani pasívna legitimácia žalovaného. Žalovaný namietal procesný nedostatok a to absenciu

platného plnomocenstva na zastupovanie žalobkyne v konaní, vzniesol námietku premlčania nároku
a napokon spochybnil existenciu nároku žalobkyne na stratu na zárobku. Súd prvej inštancie sa tak
zaoberal namietaným procesným nedostatkom a to absenciou platne udeleného plnomocenstva JUDr.
Petrovi Harakálymu na podanie žaloby a zastupovanie v konaní. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňaminimálne ku dňu 2.9.2015 nebola spôsobilá pred súdom konať samostatne ako účastníčka konania,
preto súd vzhľadom na duševný stav žalobkyne, ktorá nie je schopná samostatne konať pred súdom,
uznesením č.k. 19C/566/2015-104 zo dňa 4.9.2017 jej ustanovil procesného opatrovníka v predmetnom

konaní, ktorý pred začatím pojednávania dňa 14.2.2018 do zápisnice udelil JUDr. Petrovi Harakálymu
plnomocenstvo na zastupovanie žalobkyne v predmetnom konaní. Týmto procesným úkonom mal
súd nedostatok platne udeleného plnomocenstva za odstránený, keďže tento nedostatok procesnej
podmienky bol odstrániteľným nedostatkom. Týmto úkonom boli schválené aj úkony urobené JUDr.
Harakálym ako zástupcom žalobkyne, ku ktorým došlo pred podpisom plnomocenstva dňa 14.2.2018.

Ďalej sa súd zaoberal námietkou premlčania, tu poukázal na ust. § 106 ods. 1, 2 a § 113 OZ.
Skonštatoval, že zo záverov znaleckého posudku č. 6/2015 súdom ustanovenej znaleckej organizácie
zo dňa 2.9.2015, v konaní vedenom na OS Trnava pod sp.zn. 37C/133/2013, v ktorom sa žalobkyňa A.
B. domáhala náhrady škody z ublíženia na zdraví, jednoznačne vyplynulo, že jej zdravotný stav v období
od 26.1.2009 do 9.4.2011 a následne do presne neurčiteľného obdobia r. 2012 bol ovplyvnený duševnou
poruchou, pre ktorú nebola spôsobilá vykonávať právne úkony, že by právnemu úkonu ňou vykonanému

rozumela, že by vedela posúdiť jeho následky, samostatne vykonávať právne úkony nebola ani po
októbri 2012. V čase od 9.4.2013 bol a je jej psychický stav zlepšený do tej miery, že bola a je schopná
chápať podstatu súdneho konania, ale nie je schopná chápať detaily konania a jeho priebehu, ani
možných následkov bez trvalej asistencie opatrovníka, a ani aktuálne nie je spôsobilá pred súdom konať
samostatne ako účastníčka konania. Žalobkyňa doposiaľ nebola formálne pozbavená či obmedzená

v spôsobilosti na právne úkony, vzhľadom na to však , že trpí duševnou poruchou a nie je schopná
vykonávaťžiadneprávneúkony,jejboluznesenímvtomtokonaní zodňa4.9.2017ustanovenýprocesný
opatrovník. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2017. Začiatok plynutia premlčacej doby
podľa § 113 veta prvá OZ sa tak odvíja od okamihu ustanovenia zákonného zástupcu. 2-ročná
subjektívna premlčacia doba preto začala plynúť najskôr od 27.10.2017. Žaloba bola podaná už pred

týmto dátumom 17.12.2015, preto možno konštatovať, že námietka premlčania nie je dôvodná. Pokiaľ sa
týka samotného nároku na náhradu straty na zárobku, tak v zmysle § 445 OZ za stratu na zárobku treba
považovať rozdiel medzi príjmami, ktoré poškodený dosahoval pred poškodením a príjmami, ktoré má
alebo môže dosahovať po poškodení zdravia. Z ust. § 447 OZ vyplýva, že strata na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite predstavuje majetkovú ujmu, ktorá vyplýva z rozdielu medzi

zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom po poškodení s pripočítaním prípadného
invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Až vtedy, keď sa dôsledky zhoršenia zdravotného
stavu prejavia v majetkovej sfére poškodeného znížením príjmov, dochádza ku vzniku škody. Meradlom
tejto ujmy je porovnanie priemerného zárobku pred poškodením s novodosahovaným príjmom, ktorý
je závislý aj od toho, či a v akej výške poškodený poberá invalidný dôchodok. Žalobkyňa bola v čase

úrazu samostatne zárobkovo činnou osobou vykonávajúcou živnosť, živnostenské oprávnenie získala
dňa 22.11.2005. Príjem zo živnosti za rok 2008, ktorý bol rozhodným obdobím pre posúdenie nároku a
výšky úrazovej renty, bol vo výške 173.805,- Sk, výdavky boli vo výške 134.719,- Sk, základ dane bol vo
výške 39.086,- Sk, daň na úhradu 0,-Sk; t.j. mesačný príjem bol 2.638,- Sk, čo je 87,57 eur. Žalobkyni bol
s účinnosťou od 13.5.2010 priznaný invalidný dôchodok vo výške 200,60 eur mesačne a s účinnosťou

od 1.1.2011 poberá invalidný dôchodok vo výške 204,30 eur. Za stratu na zárobku treba považovať
rozdiel medzi príjmami, ktoré poškodený dosahoval pred poškodením a príjmami, ktoré má alebo môže
dosahovať po poškodení zdravia, zárobkom poškodeného, ktorý nie je zamestnancom, ale na svoje
živobytie si zarába vlastnou podnikateľskou činnosťou, sú jeho príjmy z podnikania, spravidla také príjmy
a v takej výške, ako uvádza vo svojom daňovom priznaní. Zástupca žalobkyne vychádzal pri výpočte

uplatneného nároku z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve SR v sume 21.782,- Sk ako
pravdepodobného zárobku dosahovaného v budúcnosti žalobkyňou, čo považoval za spravodlivé, keď
žalobkyňa mala všetky predpoklady, aby sa v budúcnosti riadne uplatnila vo svojom odbore. Súd sa
stotožňuje s názorom žalovaného, že v danom prípade je zárobok žalobkyne v rozhodujúcom období,
t.j. v roku 2008 objektívne zistiteľný z daňového priznania za rok 2008, nebol dôvod, aby súd vychádzal z

predpokladaného príjmu žalobkyne v budúcnosti, keď sa nemožno stotožniť s argumentáciou zástupcu
žalobkyne, že táto v roku 2008 samostatnú zárobkovú činnosť na základe živnosti len rozbiehala a
musela vložiť investície. Žalobkyňa živnostenské oprávnenie získala dňa 22.11.2005, ku škode na jej
zdraví došlo pri nehode dňa 26.1.2009. Pre posúdenie predmetného nároku je podľa názoru súdu
irelevantné,kedyžalobkyňareálnezačalaspodnikaním,keďvkonanínebolitvrdenéžiadneskutočnosti,

ktoré by preukazovali, že na jej strane existovali objektívne prekážky, ktoré jej bránili, aby s podnikaním
začala už v čase keď jej vzniklo živnostenské oprávnenie. Vzhľadom na uvedené, keďže žalobkyni bol
priznaný invalidný dôchodok najskôr 200,60 eur a v súčasnosti 204,30 eur, t.j. cca 3-násobok toho, čo
reálne ako zisk uviedla v daňovom priznaní za rok 2008, podľa názoru súdu tak žalobkyňa nemá nárokna stratu na zárobku a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd
prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne
úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podala odvolanie žalobkyňa,
ktoré odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedla, že výklad ust. § 445 OZ
sa aj v súdnej praxi poníma širšie, nakoľko sa vychádza zo všeobecných východísk právnej úpravy
zodpovednosti za škodu. Jednou zo základných funkcií právnej úpravy zodpovednosti za škodu je

totiž úhrada, reparácia, resp. kompenzácia majetkovej ujmy, ktorá vznikla na strane poškodeného
v dôsledku konania alebo udalosti. Za určitých okolností, kedy je možné dôvodne predpokladať a
spravodlivo očakávať, že poškodený by v budúcnosti pri riadnom behu veci dosahoval zárobok, ktorý
pred spôsobením poškodenia zdravia nedosahoval vôbec, alebo dosahoval v nižšej výške, súdna
prax pripúšťa vychádzať nie z priemerného zárobku poškodeného pred poškodením zdravia ale zo
zárobku pravdepodobného. Poukázala žalobkyňa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo

32/02, v zmysle ktorého, nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,
má poškodený aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný. V tomto prípade musí
preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu
nedošlo len v dôsledku poškodenia. Podľa tohto rozsudku pri určení náhrady za stratu na zárobku
pri invalidite a po skončení pracovnej neschopnosti by sa v prípade vzniku práva malo vychádzať z

pravdepodobných príjmov, ktoré by žalobkyňa dosiahla s prihliadnutím na príjmy v rovnakom alebo
podobnom predmete podnikania v danej lokalite po odpočítaní výdavkov potrebných na ich dosiahnutie.
Žalobkyňa so skutočným výkonom podnikateľskej činnosti začala reálne až v roku 2008, o čom svedčí
zmluva o podnájme nebytových priestorov zo dňa 31.12.2007, ktorú súdu predložila. Takže živnostenskú
činnosť vykonávala približne rok predtým, než došlo u nej k vzniku poškodenia zdravia. Dôvodne

poukazovala na to, že samostatnú zárobkovú činnosť, ktorou bolo podnikanie na základe živnosti, len
rozbiehala. Je všeobecne známou skutočnosťou, že pri vzniku živnostenského oprávnenia a následne
počas prvých rokov podnikateľskej činnosti, nevykazujú osoby dostatočné zárobky, nakoľko v prvotnom
období vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, musia investovať väčšie množstvo výdavkov do
materiálového vybavenia, aby mohli svoju samostatnú zárobkovú činnosť ďalej rozvíjať. Samotnou

škodovouudalosťouboložalobkyniznemožnenériadneaúplnepreukázateľnedokázaťsvojezárobkové
pomery po rozvinutí podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa preukázala, že mala nepochybne potencionálne
možnosti plne rozvinúť samostatnú zárobkovú činnosť. Mala všetky odborné predpoklady, aby túto v
budúcnosti úspešne vykonávala a dosahovala tak minimálne zárobky v priemernej rovine zárobkov
dosahovaných v rámci Slovenskej republiky. Súd prihliadal striktne len na daňové priznanie za rok 2008.

Údaje v tomto priznaní nie sú spôsobilé naplno preukázať ani riadny zárobok žalobkyne za daný rok
2008 (ako na to poukázal napr. aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 25Cdo/2016/98
zo dňa 24.1.2001) a už vôbec nie sú spôsobilé preukázať príjem žalobkyne, ktorý by v budúcnosti pri
normálnom behu vecí dosahovala, nebyť poškodenia jej zdravia. Navyše skutkovo súd uzavrel vec tak,
že žalobkyňa vykonávala podnikateľskú činnosť už od roku 2005, čo nie je v súlade so skutočnosťou.

V skutočnosti túto začala vykonávať až v roku 2008, čoho jednoznačným dôkazom je fakt, že až v
tomto roku podala prvýkrát daňové priznanie. Žalobkyňa v konaní výšku pravdepodobného zárobku
odvodzovala od priemernej mzdy v národnom hospodárstve SR, neznamená to však, že išlo o jediný
možný prístup k zisteniu pravdepodobného zárobku žalobkyne, a preto v konaní alternatívne navrhovala
vykonať dokazovanie na zistenie možných zárobkov v odbore, v ktorom podnikala na základe svojho

živnostenského oprávnenia, súd však takéto dokazovanie nepripustil, čím je naplnený odvolací dôvod
podľa§ 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Poukázala tiež na to, že uplatnený nárok má
ústavnoprávny rozmer. Žalobkyňa podala odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania, nakoľko tento
je závislý od rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil,
jej návrhu vyhovel, určil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti za obdobie od 13.5.2010 do 31.12.2015 v sume 27.177,67 eur a tiež povinnosť
platiť žalobkyni pravidelne mesačne úrazovú rentu 424,55 eur od 1.1.2016, vždy do 15. dňa mesiaca,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 16. dňa toho ktorého mesiaca do zaplatenia a
priznať jej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na námietke premlčania
na všetky nároky splatné od 13.5.2010 do 17.12.2013. Pripomenul, že žalobkyňa nebola súdom
pozbavená spôsobilosti na právne úkony, tak túto by mala preukazovať v každom konaní osobitne.
Pokiaľ je pravdou, že nebola spôsobilá na právne úkony, mala by nastať zásadná prekážka vpodmienkach konania, t.j. že právny zástupca žalobkyne nemôže disponovať platným plnomocenstvom,
keďžesámpreukazujenespôsobilosťsvojejklientky.Pokiaľbysaprijalfakt,žežalobkyňajenespôsobilá,
je potrebné poukázať na absolútnu neplatnosť všetkých úkonov, ktoré urobila vrátane podpisu

plnomocenstva JUDr. Harakályho. Dodatočné zhojenie jednoznačne neprichádza do úvahy, ak žalobu
na súd podal zástupca, ktorému v čase podania žaloby nebolo udelené platné plnomocenstvo na to
oprávnenou osobou. Preto úkon v podobe podania žaloby JUDr. Harakályho nie je úkonom účastníka
konania, a nemôže byť účinne dodatočne schválený. Žalovaný ďalej uviedol k neexistencii nároku
na stratu na zárobku, že žalobkyňa cituje rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na úplne inú skutkovú

situáciu. Žalobkyňou doložené rozhodnutia vychádzali zo skutkovej situácie, že poškodený v čase úrazu
nedosahoval žiadny zárobok. Bol nečinný, resp. nezamestnaný. V danom prípade však žalobkyňa mala
príjem spred úrazu presne zistiteľný a reálne existujúci, pričom vzhľadom k tomu, že výška invalidného
dôchodku po úraze presiahla jeho výšku, nemá nárok na stratu na zárobku. Nie je žalovanému zrejmé,
z akého dôvodu žalobkyňa poukazuje na judikatúru, ktorá rieši situácie, kedy poškodený nemal žiaden
príjem. V žiadnom rozhodnutí sa neuvádza to, čo tvrdí žalobkyňa, t.j. že zárobok pred úrazom síce

presne zistiteľný je, ale súd na neho prihliadať nebude a prizná viac. Žalobkyňa pred uzatvorením
uvedenej zmluvy zo dňa 31.12.2007 o nájme nebytových priestorov vykonávala prácu kaderníčky len
v iných priestoroch a to hneď od roku 2005. Pracovala ako živnostník v iných kaderníctvach, pre
iných živnostníkov, ale rozhodne nemožno tvrdiť, že podnikať začala až v roku 2008. Žalobkyňa sa
snaží navodiť dojem, že práve začala podnikať keď sa jej stala nehoda, ale toto rozhodne nevyplýva

z jej vyjadrení, kde prostredníctvom právneho zástupcu opakovane uvádzala, že ide iba o štvrtý
rok podnikania a ešte by sa to práve rozbehlo. Žalobkyňa navrhla, aby sa v jej prípade vzal do
úvahy ako pravdepodobný zárobok priemerná mzda v hospodárstve SR. Nakoľko je obtiažne zisťovať
zárobky dosahované v obdobných odboroch ako žalobkyňa, napr. z dôvodu snahy podnikateľských
subjektov optimalizovať, resp. minimalizovať daňový základ. Pokiaľ má živnostník platiť štátu dane, tak

minimalizuje svoj zisk, aby platil dane čo najmenšie a odvoláva sa na zisky uvedené v daňovom priznaní
ako reálne a správne. Pokiaľ však dôjde k úrazu, tak podnikateľ tvrdí, že tieto údaje nie sú reálne,
nakoľko sa z nich má odvodiť strata na zárobku, ktorá mu už nevyhovuje. Takto to fungovať nemôže.
Pokiaľ sa na základe daňového priznania platili dane, musí sa brať daňové priznanie ako doklad o
dosahovaných príjmoch. Nemôže sa predsa podnikateľ pred štátom tváriť ako chudobný, celý tento stav

mu aj zdokladuje a keď príde k úrazu, tak sa pred súdom bude tváriť, že to nebude reálne a že by zarobil
viac. Najpodstatnejším je skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase úrazu samostatne zárobkovo činnou
osobou podnikajúcou na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedeného vyplýva zásadný záver, že
žalobkyňa nemá nárok na stratu na zárobku, táto sa v zmysle § 16 a 17 zákona č. 361/2003 Z.z. vzťahuje
len na zamestnancov a ďalšie tam uvedené osoby. Ale môže si uplatňovať jedine ušlý zisk. Žalobkyňa

ako podnikajúca fyzická osoba má nárok na ušlý zisk, ktorý je reálne zistiteľný, nakoľko z daňového
priznania za rok 2008 vyplýva, že základom dane bola suma 39.086,- Sk, z čoho žalobkyňa zaplatila
daň 7.426,- Sk. Zisk teda zodpovedal sume 1.050,92 eur ročne t.j. 87,57 eur mesačne. Z uvedeného
je zrejmé, že žalobkyňa podnikala s týmto objektívnym výsledkom a keďže dávky sociálneho poistenia
prevyšujúvýškuzisku,jezrejmé,ženárok naušlýziskniejedaný.Vzmysle§445OZjezrejmé,žestrata

na zárobku má zohľadňovať skutočný priemerný zárobok poškodeného spred úrazu. Tomuto priamo
odporuje úvaha právneho zástupcu žalobkyne, ktorý napriek tomu, že táto dosiahla v rozhodujúcom
období ročný zárobok 31.660,- Sk po zdanení, úvahou a analógiou právneho zástupcu sa dopracovala
žalobkyňa k ročnému zárobku 261.384,- Sk ročne, čo je viac ako 8-násobok jej reálneho príjmu. Úvahy
o tom, že žalobkyňa bola len v štvrtom roku podnikania a že zisk by v neskoršom období rástol, sú

iba špekuláciami. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že v zmysle § 113 OZ
nespôsobilosť osoby na právne úkony, ktorá nemá zákonného zástupcu, je zásadnou zákonnou

prekážkou uplynutia premlčacej doby ohľadne jej zákonných nárokov. Uvedené znalecké posudky sú
riadnym dôkazom na preukázanie tejto tvrdenej skutočnosti, ak žalovaný túto tvrdenú skutočnosť a
dôkazy na jej preukázanie spochybňuje, musí sám produkovať dôkaz spôsobilý poprieť, či spochybniť
tvrdenie žalobkyne a predložiť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Podanie žaloby môže mať do
istej miery aj hmotnoprávne účinky, ale jednoznačne ide o úkon procesného práva. Žalobou sa len

uplatňuje v súdnom konaní existujúci hmotnoprávny nárok. Teda v žiadnom prípade nemožno podanie
žaloby považovať za hmotnoprávny úkon. Nedostatok spôsobilosti samostatne konať pred súdom
je na rozdiel od nedostatku procesnej subjektivity odstrániteľný nedostatok podmienky konania. K
tvrdeniu žalovaného o nemožnosti účinne dodatočne schváliť úkon právneho zástupcu žalobkyne,poukázala žalobkyňa na § 33 ods. 2 OZ. Trvá na skutočnosti, že živnostenské oprávnenie získala už dňa
22.11.2005, avšak so skutočným výkonom podnikateľskej činnosti reálne začala až v roku 2008. Takže
v čase úrazu samostatnú zárobkovú činnosť len rozbiehala. V dôsledku spôsobenej škody na zdraví

nemohla naplno rozvinúť svoju podnikateľskú činnosť a tým riadne preukázať dosahovanie možných
príjmov z tejto činnosti, nie z vlastnej viny. Táto nevýhodná pozícia, v ktorej nemohla riadne preukázať
svoje reálne zárobkové pomery po plnom rozvinutí a ustálení podnikateľskej činnosti, jej bola vnútená
konanímškodcu,tedasamotnouškodovouudalosťoujejboloznemožnenériadneaúplnepreukázateľne
dokázať svoje zárobkové pomery po rozvinutí podnikateľskej činnosti. Súd prihliada striktne len na

daňové priznanie z roku 2008, údaje v ňom nie sú však spôsobilé naplno preukázať ani riadny zárobok
žalobkyne za daný rok, ako na to poukázal napr. aj NS ČR v rozhodnutí 25Cdo 2016/98 zo dňa
24.1.2001 a už vôbec nie sú spôsobilé preukázať príjem žalobkyne, ktorý by v budúcnosti pri normálnom
behu veci dosahovala, nebyť poškodenia jej zdravia. Neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobkyňa
si môže uplatňovať len náhradu ušlého zisku. Ustanovenie § 445 OZ, ako ustanovenie definujúce
nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku, nikde vo svojom obsahu neuvádza podmienku, že

poškodený musí byť pre vznik nároku bezpodmienečne v zamestnaneckom pomere v čase vzniku škody
na zdraví. Právna teória ale aj rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že pojem straty na zárobku
použitý v ust. § 445 je širší pojem, ako len strata na mzde alebo na inom príjme z pracovnoprávneho
vzťahu. Tento názor vychádza práve z toho, že OZ v ustanovení § 445 neviaže poskytnutie náhrady
za stratu na zárobku na existenciu pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu v čase,

keď došlo k poškodeniu zdravia. Ak príjem zo živnostenskej činnosti plní funkciu zárobku žalobkyne, je
takýto príjem jednoznačne možné považovať za zárobok v zmysle § 445 OZ.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne (odvolacia duplika) poukázal na skutočnosť, že
žalobkyňou doložené rozhodnutia vychádzali z úplne inej skutkovej situácie, a síce, že poškodený

v čase úrazu nedosahoval žiaden zárobok a existovala potreba tento kvantifikovať. Žalobkyňa však
mala pre úrazom príjem presne zistiteľný a reálne existujúci, pričom výška invalidného dôchodku po
úraze presiahla jeho výšku, nemá nárok na stratu na zárobku. Žalovanému nie je zrejmé z akého
dôvodu žalobkyňa poukazuje na judikatúru, ktorá rieši situácie, kedy poškodený v čase úrazu žiadny
príjem nemal a bolo potrebné ho nejakým spôsobom kvantifikovať, nakoľko žiadne objektívne doklady,

potvrdenia resp. daňové priznania k nemu neexistovali. V žiadnom rozhodnutí sa neuvádza to čo tvrdí
žalobkyňa t.j. že zárobok pred úrazom je presne zistiteľný, súd na neho nebude prihliadať a prizná
viac. Zároveň poukázal na bežnú prax na Slovensku, že pokiaľ má podnikateľ platiť štátu dane, tak
minimalizuje svoj zisk (daňový základ), aby platil dane čo najmenšie a odvoláva sa na zisky uvedené
v daňovom priznaní ako reálne a správne. Pokaľ však dôjde k úrazu tak podnikateľ tvrdí, že tieto údaje

nie sú reálne, nakoľko sa z nich mala odvodiť strata na zárobku, ktorá mu už nevyhovuje. Pokiaľ sa na
základe daňového priznania platili dane, musí sa brať daňové priznanie ako doklad o dosahovaných
príjmoch.

6. Na základe odvolania podaného žalobkyňou Krajský súd v Trnave rozhodol vo veci dňa 17.12.2019

rozsudkom č.k. 11Co/278/20188-159 tak, že výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, považujúc odvolanie žalobkyne za nedôvodné a výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd skonštatoval, že v plnom
rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a v celom rozsahu zdieľa i jeho právne
závery, na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu

prvej inštancie odvolací súd uviedol, že žalobkyňa rok pred nehodou dosahovala riadny (reálny) príjem,
ktorý zdokladovala daňovým priznaním, z ktorého vyplynulo, že nemá nárok na žiadnu rentu, nakoľko
dosahovanýpríjembolnižšíakopriznanýinvalidnýdôchodok.Argumentyžalobkyne,ževýškajejpríjmov
z podnikania bola ovplyvnená začatím jej podnikania, kedy musela viac investovať do materiálneho
vybavenia, odvolací súd považoval za nepreukázané tvrdenia. V tejto súvislosti uviedol, že z daňového

priznania za rok 2008 vyplývajú výdavky vo výške 134.719,- Sk z toho za prenájom priestoru s nákladmi
na energie a nájom zariadenia v súlade so zmluvou za nájom nebytových priestorov žalobkyňa mala
výdavky spolu 92.028,- Sk, zvyšné výdavky žalobkyňa nepreukázala, teda či išlo o také výdavky, ktoré
by už nebolo potrebné vynaložiť v ďalších rokoch podnikania.

7. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP s tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Navrhla, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, žalobkyni priznal nárokna náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. 9Cdo/128/2020 z 29. marca 2022 dovolanie žalobkyne odmietol (§ 447 písm. f) CSP)
a žalovanej priznal plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP).

8. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) nálezom z 13. októbra 2022 sp. zn. III. ÚS
446/2022-35 v konaní o ústavnej sťažnosti žalobkyne zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. marca 2022 sp. zn. 9Cdo/128/2020-185 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, tak ako ich interpretačne vymedzil ústavný súd, teda či nezohľadnením špecifických okolností
prípadu a prihliadaním len na predmetné daňové priznanie došlo k (ne)správnej aplikácii ustanovení §
447OZvspojenís§445OZ.Ajpodľanázorudovolaciehosúduúdajevovýdajochapríjmochvdaňovom
priznanísaméosobe,takakoichdeklarujeazaraďujedopríjmovejavýdavkovejčastipriznaniadaňovník

pre účely daňového konania, nie sú úplným, nemenným ani definitívnym stavom pre stanovenie
(zistenie) výšky priemerného zárobku (príjmu) poškodeného (porovnaj Najvyšší súd Českej republiky
sp. zn. 25 Cdo 2026/98 z 24. januára 2001). Daňové priznanie môže byť východiskom pre zisťovanie
príjmov fyzickej osoby podnikateľa. Medzi ďalšie možno zaradiť i také príjmy a výdavky, ktoré sú z
daňového hľadiska neuplatniteľné. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na špecifické okolnosti svojho prípadu

(vek, profesijnú perspektívu, krátkosť podnikania, snahu získať obživu vlastným pričinením od skončenia
školy, budúce zárobkové možnosti i zabezpečenie jej výživy v ďalšom živote) môže sa pritom jednať aj
o prípad, ktorý napriek existencii daňového priznania neumožňuje zistiť skutočné príjmy poškodeného
pre účely stanovenia náhrady, v takom prípade treba zvažovať zisťovanie predpokladaného príjmu
(pravdepodobného zárobku) v rozhodnom období. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel

k záveru, že dovolanie žalobkyne je v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné a zároveň aj
dôvodné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením č. k. 9Cdo/243/2022 z
6. septembra 2023 uznesenie Krajského súdu v Trnave z 17. decembra 2019 sp. zn. 11Co/278/2018
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Odvolací súd, viazaný názorom dovolacieho súdu pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie zo dňa 14.02.2018 č.k. 19C/566/2015-114.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie i v medziach daných rozsahom (§ 379

Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a

dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového
poriadku).
12. Predmetom konania je náhrada straty na zárobku žalobkyne pri invalidite uplatnená vo výške
27.177,67 eur od 13.5.2010 do 31.12.2015 a mesačná úrazová renta vo výške 424,55 eur od 1.1.2016

vždy do 15. dňa v mesiaci, spolu s úrokom zmeškania vo výške 5,05 % ročne od 16. dňa v mesiaci toho
ktorého mesiaca do zaplatenia. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu,
že uplatnený nárok žalobkyni nevznikol, pretože žalobkyni je priznaný invalidný dôchodok od 13.5.2010
vo výške 200,60 eur a od 1.1.2011 vo výške 204,30 eur, t.j. cca 3- násobok toho čo reálne ako zisk
uviedla v daňovom priznaní za rok 2008. Žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním,

v ktorom dôvodila splnením podmienok osobitného prístupu pri posudzovaní predmetného nároku,
žalobkyňa reálne začala s výkonom podnikateľskej činnosti až v roku 2008, teda rok pred poškodením
zdravia; živnosť v tom čase len rozbiehala, nemohla je naplno rozvinúť pre škodnú udalosť; údaje
v daňovom priznaní nie sú spôsobilé preukázať riadny zárobok žalobkyne zo rok 2008 a to s poukazomna rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2016/98 zo dňa 24.1.2001 a tiež príjem žalobkyne,
ktorý by pri normálnom behu vecí dosahovala; súd prvej inštancie nesprávne skutkovo uzavrel, že
žalobkyňa vykonávala podnikateľskú činnosť od roku 2005; súd prvej inštancie nevykonal navrhované

dokazovanie na zistenie možných zárobkov v odbore, v ktorom podnikala. Vzhľadom na uplatnené
odvolacie dôvody je potrebné posúdiť či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a či rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a to aj s prihliadnutím na záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený

v danej veci v uznesení č.k. 9Cdo/243/2022 zo dňa 6. septembra 2023.
13. Podľa § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví,
uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý
pred poškodením dosahoval.
14. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma

úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

15. Nároky upravené v § 445 a nasledujúcich by mali sledovať plné odškodnenie škody na zdraví (nález
ústavného súdu ČR IV. ÚS 444/11), teda, aby sa poskytnutím relutárnej náhrady došlo k reštitúcii, k
stavu pred škodnou udalosťou. Predpokladom náhrady straty na zárobku je, že skutočne došlo k strate

na zárobku a nielen k zníženiu pracovnej spôsobilosti. Strata na zárobku (ušlý zárobok a do budúcna
uchádzajúci zárobok) sa hradí peňažným dôchodkom, ktorý vypláca do budúcna, v pravidelných
mesačných sumách (dávkach). Náhrada straty na zárobku je typickou relutárnou reštitúciou. Za náhradu
straty na zárobku treba považovať rozdiel medzi príjmami, ktoré poškodený dosahoval pred poškodením
a príjmami, ktoré má alebo môže dosť dosahovať po poškodení zdravia. Strata na zárobku sa uhrádza

peňažným dôchodkom vo forme opakujúcich sa peňažných plnení prepočítaných na určité mesačné
splátky v závislosti od priemerného zárobku poškodeného pred poškodením zdravia. Jednorazovo sa
uhradí strata na zárobku v prípade, že sa časti celkovej straty na zárobku už stali splatnými, a to ešte
pred právoplatnosťou rozsudku, ktorými sa priznáva nárok na náhradu straty na zárobku. Náhradou za
stratu na zárobku sa neodškodňuje samotná strata či zníženie pracovnej spôsobilosti, ale majetková

ujma prejavujúca sa tým, že trvalou stratou (znížením) pracovnej spôsobilosti následkom ujmy na zdraví
prichádza poškodený celkom či sčasti o zárobok, ktorý by nebyť poškodenia na zdraví dosiahol. Nárok
na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniká poškodenému len vtedy,
ak nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie, za ktoré škodca zodpovedá vykonávať doterajšiu
prácuadosahovaťtakzárobok,ktorýpredtýmmal,prípadnekedyboluznanýinvalidnýmalebočiastočne

invalidným. Náhrada straty na zárobku sa určuje podľa jeho priemerného podľa priemerného zárobku
poškodeného v dobe predtým, ako došlo k poškodeniu na zdraví. Doktrína a judikatúra zastávajú názor,
že strata na zárobku je širší pojem ako len strata na mzde, prípadne inom príjme z pracovného pomeru.
Súdna prax priznáva stratu na zárobku aj po takú dobu, keď sa zárobok iba predpokladá zo
zárobkovej činnosti, ktorú by poškodený vykonával neskôr, nebyť poškodenia zdravia. V rozpore so

spravodlivou náhradou škody by bolo nepriznanie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti poškodenej osobe, ktorá síce nebola v čase poškodenia zdravia zamestnaná, a
teda nemala zárobok alebo iný príjem nahrádzajúci zárobok, ale poberala podporu v nezamestnanosti
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/32/02 zo dňa 10.9.2002 – publikovaný v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk R 29/2004).

Výška ušlého zárobku podnikateľa je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a nákladmi
potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu. Vychádza sa teda zo sumy, ktorú by za obvyklých okolností
poškodený získal zo svojej činnosti s prihliadnutím na náklady, ktoré by na dosiahnutie týchto výnosov
musel vynaložiť. Daňové priznanie nie je samo o sebe dôkazom o skutočných príjmoch a výdavkoch
v súvislosti s výkonom zárobkovej činnosti podnikateľa a je len je jednou z okolností, z ktorých možno

vychádzať pri určení priemerného zárobku poškodeného pred vznikom škody (uznesenie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1920/99 z 22.11.2001, sp. zn. 25 Cdo 912/2009 z 19.4.2011).

16. V citovanom ustanovení § 447 je upravený režim náhrady škody na zdraví, ak poškodený po
skončení pracovnej neschopnosti zostane trvale alebo čiastočne invalidným. Touto náhradu za stratu na

zárobku sa nenahrádza samotná strata či zníženie pracovnej spôsobilosti, ale majetková ujma, ktorá sa
prejavuje tým, že trvalou stratou (znížením) pracovnej spôsobilosti následkom ujmy na zdraví prichádza
poškodení úplne alebo čiastočne zárobok, ktorý by dosiahol nebyť poškodenia zdravia. Ustanovenie
§ 447 predpokladá, že poškodený mal v dobe vzniku škody na príjem, z ktorého sa náhrada podľatohto ustanovenia vypočítava. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR má poškodený na tento druh
náhrady nárok aj v prípade, ak v čase vzniku škody takýto príjem nemal. Podľa tohto názoru nárok
na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak

v čase vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem nahrádzajúci
zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený musí v takomto prípade preukázať,
že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať zárobkovo činnou osobou, k čomu nedošlo len v
dôsledku poškodenia jeho zdravia. Pri určení výšky nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti treba vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by poškodený dosiahol

nebyť poškodenia jeho zdravia (už vyššie uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/32/02
zo dňa 10.9.2002 – publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk R 29/2004).
Strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite predstavuje majetkovú ujmu,
ktorá vyplýva z rozdielu medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom po poškodení
s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočne invalidného dôchodku.

17. Problematickým a sporným v danej veci na účely uplatneného nároku bol zárobok žalobkyne
pred vznikom škody (ku ktorej došlo 26.1.2009). Žalobkyňa v čase vzniku škody bola samostatne
zárobková osoba vykonávajúca živnostenskú činnosť – kaderníctvo, vizážistiské služby, kúpa tovaru
na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľných živností na základe
živnostenského listu zo dňa 24.11.2005 (č.l. 23). Výučný list v odbore kaderník získala dňa 21.6.2001.

Následne maturitnou skúškou ukončila dennú formu štúdia odbor kozmetička a vizážistka vykonanou
dňa 24.5.2005. Od 1.6.2005- 30.8.2005 vykonávala prácu na základe Dohody o vykonaní práce pre
zamestnávateľa H. K.. K. L. (č.l. 20) a od 1.9.2005 u tohto zamestnávateľa vykonávala kadernícke
a holičské práce na základe pracovnej zmluvy (č.l. 21,22). Dňa 31.12.2007 žalobkyňa uzavrela Zmluvu
o podnájme nebytových priestorov a zmluvu o nájme hnuteľných vecí s C. L. - K. E. za účelom

poskytovania kaderníckych služieb, na dobu určitú do 31.12.2008. Z potvrdenia žalobkyne o podaní
daňového priznania k dani z príjmov za rok 2008 vyplýva základ dane 39.086 Sk, príjem zo živnosti 173
805 a výdavky 134 719 Sk. Z uvedeného potom vychádza, že v celom roku 2008 (ktorý predchádzal
poškodeniu zdravia) žalobkyňa vykonávala živnostenskú činnosť v odbore kaderník, pričom išlo o prvý
rok vykonávania takejto samostatne zárobkovej činnosti.

18. Súd prvej inštancie pri posúdení dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal z daňového priznania
žalobkyne za rok 2008, konkrétne z toho čo uviedla ako zisk, pretože takýto príjem bol objektívne
zistiteľný a následne porovnal tento ukazovateľ s výškou invalidného dôchodku priznaného žalobkyni,
ktorý je 3- násobný so ziskom uvedeným v daňovom priznaní, a preto uzavrel, že strata žalobkyni

nevznikla.

19. V tejto súvislosti žalobkyňa v odvolaní argumentovala, že údaje v daňovom priznaní za rok 2008
nie sú spôsobilé naplno preukázať ani riadny zárobok žalobkyne (s poukazom napr. na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2016/98 zo dňa 21.1.2001) a už vôbec nie sú

spôsobilé preukázať príjem žalobkyne, ktorý by v budúcnosti pri normálnom behu vecí dosahovala,
nebyť poškodenia jej zdravia.

20. Odvolací súd (a rovnako aj súd prvej inštancie) je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
vysloveného v uznesení sp. zn. 9 Cdo/243/2022 zo dňa 6.9.2023, ktorý v bode 10.1 odôvodenia uviedol,

že „údaje vo výdajoch a príjmoch v daňovom priznaní samé o sebe, tak ako ich deklaruje a zaraďuje do
príjmovej a výdavkovej časti priznania daňovník pre účely daňového konania, nie sú úplným, nemenným
ani definitívnym stavom pre stanovenie (zistenie) výšky priemerného zárobku (príjmu) poškodeného
(porovnaj Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 2026/98 z 24. januára 2011). Daňové priznanie
môže byť východiskom pre zisťovanie príjmov fyzickej osoby podnikateľa. Medzi ďalšie možno zaradiť

i také príjmy a výdavky, ktoré sú z daňového hľadiska neuplatniteľné“.

21. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 2026/98 z 24. januára 2011 posudzoval
zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., výšku škody, priemerný zárobok podnikateľa
(advokáta). Predmetom dovolacieho prieskumu bol záver odvolacieho súdu, že žalobcovi nevznikla

škoda spočívajúca v strate na zárobku, pretože z daňového priznania vyplýva daňová strata, ktorý
spočíval na nesprávnom právnom posúdení v tom zmysle, že pri určení priemerného zárobku žalobcu
bolo zvažované len jediné hľadisko, z ktorého odvolací súd bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu
vychádzal. Dovolací súd prisvedčil dovolateľovi v tom, že samotné zistenie údajov z daňového priznanianie je jedinou rozhodujúcou okolnosťou pre určenie priemerného zárobku pred vzatím do väzby. Rozdiel
medzi príjmami a výdavkami pre účely výpočtu dane z príjmu stanovuje totiž základ dane, nie priemerný
zárobok ako základ pre zistenie výšky náhrady straty na zárobku podľa občianskoprávnych predpisov.

Výdavky a náklady, ktoré sa pre stanovenie základu dane od dosiahnutých príjmov odpočítajú, nemožno
stotožňovať s nákladmi, ktoré je treba na ich dosiahnutie a udržanie vynaložiť. Daňové priznanie je teda
iba východiskom a taktiež len jednou z okolností, z ktorých možno v danom prípade vychádzať pri určení
priemerného zárobku žalobcu pred vzatím do väzby, nie však dôkazom o jeho skutočných príjmoch
a výdavkoch v súvislosti s výkonom jeho profesie advokáta. K posúdeniu príjmov žalobcu z výkonu

jeho advokátskej činnosti a nákladov na túto činnosť vynaložených je ďalšou významnou okolnosťou
charakterjednotlivýchpríjmovavýdavkovuplatnenýchvdaňovompriznaní.Objasnenietohtocharakteru
sa neobíde bez ďalšieho dokazovania, ktoré (práve podľa okolností konkrétneho prípadu) sa bude týkať
prvotných účtovných dokladov o príjmoch a výdavkoch, údajov v peňažnom denníku a pod., pričom
nemožno vylúčiť ani vyžiadanie znaleckého posudku. Dovolací súd judikoval, že údaje o výdavkoch
a príjmoch v daňovom priznaní nemôžu byť jediným hľadiskom pri určení výšky priemerného zárobku

poškodeného v dobe pred vzatím do väzby a neposkytujú tak náležitý podklad pre posúdenie, či
žalobcovi v dôsledku výkonu väzby vznikla škoda na strate na zárobku.

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej
právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval.

23. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že strata na zárobku pri invalidite žalobkyni nevznikla,
pretože z daňového priznania žalobkyne za rok 2008, konkrétne z toho čo uviedla ako zisk, pretože
takýto príjem bol objektívne zistiteľný a následne porovnal tento ukazovateľ s výškou invalidného
dôchodku priznaného žalobkyni, ktorý je 3- násobný so ziskom uvedeným v daňovom priznaní, pričom
iné hľadiská súd nezvažoval, spočíva tento záver na nesprávnom právnom posúdení, pretože pri určení

priemerného zárobku žalobkyne, ktorý pred poškodím zdravia dosahovala bolo posudzované len jediné
hľadisko, z ktorého súd prvej inštancie výlučne vychádzal, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.
S vymedzením priemerného zárobku žalobkyne súdom prvej inštancie nemožno z vyššie uvedených
dôvodov súhlasiť.

24. Uvedené dôvody týkajúce sa právneho posúdenia veci tak predstavovali dostatočný a opodstatnený
dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a potreby vrátenia mu veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu, odvolací súd sa
zaoberal aj otázkou či v prípade žalobkyne ide o odôvodnené okolnosti, ktoré by umožnili upustiť od
striktného východiska priemerného zárobku poškodenej pred vznikom škody na zdraví a vychádzať z

pravdepodobného zárobku poškodenej, ktoré zistenie je prípustné aj hrubým odhadom.
Takéto odôvodnené okolnosti podľa žalobkyne spočívajú v tom, že síce získala živnostenské oprávnenie
na vykonávanie podnikateľskej činnosti už dňa 22.11.2005, reálne začala podnikateľskú činnosť
vykonávať až v roku 2008, o čom svedčí zmluva o podnájme nebytových priestorov zo dňa 31.12.2007.
Z tohto vyplýva, že reálne vykonávala podnikateľskú činnosť približne rok predtým, než u nej došlo

k vzniku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode dňa 26.1.2009. Žalobkyňa tiež poukazovala na to,
že samostatnú zárobkovú činnosť na základe živnosti rozbiehala a zdôraznila, že v období pri vzniku
živnostenského oprávnenia a počas prvých rokov podnikateľskej činnosti nevykazujú osoby dostatočné
zárobky, pretože musia investovať väčšie množstvo výdavkov do materiálneho vybavenia, aby mohli
činnosť ďalej rozvíjať a tiež je v prvotnom období zárobková činnosť spojená aj hľadaním a budovaním

klientskej základne, pričom výška zárobkov sa kulminuje až v neskoršom období. Taktiež žalobkyňa
dôvodila, že nemohla naplno rozvinúť svoju podnikateľskú činnosť, nie z vlastnej viny, a táto nevýhodná
pozícia znamenala, že nemohla riadne preukázať svoje zárobkové pomery po plnom rozvinutí a ustálení
svojej podnikateľskej činnosti, jej bola vlastne nútená konaním škodcu, ktorý jej spôsobil ťažkú ujmu
na zdraví. Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že mala potenciálne možnosti plne rozvinúť samostatnú

zárobkovú činnosť, pretože mala všetky odborné predpoklady, aby v budúcnosti úspešne vykonávala
činnosti definované v živnostenskom oprávnení a dosahovala zárobky v priemernej rovine zárobkov
dosahovaných v rámci Slovenskej republiky. Preukázala tiež snahu, neustále sa vzdelávať a zlepšovať
svoje zručnosti vo svojich oboroch. Tiež mala zakúpené vybavenie na zariadenie vlastných priestorovna podnikanie, už nie prenajatých, ku ktorému zrealizovaniu nedošlo v dôsledku ťažkej ujmy na zdraví
žalobkyne.
Žalobkyňa argumentovala širším výkladom § 445 Občianskeho zákonníka, poukazovala na základné

funkcie právnej úpravy zodpovednosti za škodu, pričom súdna prax (R I 1768/28, rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo/32/02) za určitých okolností pripúšťa vychádzať zo pravdepodobného zárobku
poškodeného pred poškodením zdravia a to v prípadoch, kedy je možné dôvodne predpokladať
a spravodlivo očakávať, že poškodený pri riadnom behu vecí dosahoval zárobok, ktorý pred poškodením
zdravia nedosahoval vôbec, alebo v nižšej výške.

Odvolací súd je tiež viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn.
9Cdo/243/2022 zo dňa 6.9.2023, ktorý v bode 10.2 odôvodenia uviedol, že !pokiaľ žalobkyňa poukazuje
na špecifické okolnosti svojho prípadu (vek, profesijnú perspektívu, krátkosť podnikania, snahu získať
obživu vlastným pričinením od skončenia školy, budúce zárobkové možnosti i zabezpečenie jej výživy
v ďalšom živote) môže sa pritom jednať aj o prípad, ktorý napriek existencii daňového priznania
neumožňuje zistiť skutočné príjmy poškodeného pre účely stanovenia náhrady, v takomto prípade treba

zvažovať zisťovanie predpokladaného príjmu (pravdepodobného zárobku) v rozhodnom období“.
Podľa názoru súdu prvej inštancie nebol dôvod, aby súd vychádzal z predpokladaného príjmu žalobkyne
v budúcnosti, pretože živnostenské oprávnenie získala viac ako 3 roky pred poškodením zdravia a pre
posúdenie nároku považoval za irelevantné kedy reálne začala s podnikaním a objektívne prekážky
brániace začať s podnikaním v čase získania živnostenského oprávnenia nepreukázala.

Pokiaľ súd prvej inštancie sa komplexne nezaoberal všetkými predostretými dôvodmi žalobkyne pre
ktoré je opodstatnené zisťovať pravdepodobný zárobok v rozhodnom období, dopustil sa nesprávneho
právneho posúdenia. Odvolací súd rozumie dôvodom pre ktoré uvedené zvažoval súd prvej inštancie
iba okrajovo, pretože pre zistenie výšky priemerného zárobku žalobkyne vychádzal z daňového
priznania a preto požiadavka žalobkyne zisťovať pravdepodobného zárobku bola vyhodnotená ako

neopodstatnená. V danom štádiu konania však je potrebné konštatovať, že išlo o nesprávne právne
posúdenie uplatneného nároku žalobkyne a súd prvej inštancie v dôsledku tohto nesprávneho právneho
posúdenia nevykonal navrhnuté dôkazy. Žalobkyňa v prvoinštančnom konaní navrhovala vyžiadať zo
Sociálnej poisťovni potvrdenie o poklese pracovnej schopnosti žalobkyne za účelom preukázania 100
% poklesu pracovnej schopnosti a zároveň žiadala poskytnúť lehotu na predloženie dôkazov za účelom

preukázania pravdepodobného zárobku v odbore podnikateľskej činnosti vykonávanej žalobkyňou. Súd
prvej inštancie navrhované dokazovanie nepripustil.

25. V odvolaní žalobkyňa poukazovala na naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e)
Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností.
Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto
nesprávnosť môže byť spôsobená aj tým, že súd chybne vyhodnotí návrh na vykonanie dôkazov.
Z uvedeného možno vyvodiť, že súd prvej inštancie pochybil, ak nepripustil návrh na vykonanie dôkazov,
ktoré by boli spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové tvrdenia.

26. Z vyššie uvedených dôvodov je možné konštatovať naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov
žalobkyňou.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil

tým, že aplikoval správne právne normy, ale ich nesprávne vyložil, napadnutý rozsudok nie je vecne
správny. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389
ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušil, pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia nevykonal navrhnuté dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku a dovolacieho súdu podľa § 455 Civilného
sporovéhoporiadku,budeopätovnevecprejednať,znovavychádzajúczvýsledkovdokazovaniaposúdiť

žalobou uplatnený nárok podľa príslušných právnych noriem. Pri aplikácii na vec sa vzťahujúcich
právnych noriem je potrebné zohľadniť vyššie uvedený výklad. Bude potrebné vychádzať zo záveru,
že daňové priznanie žalobkyne za rok 2008 nie je jedinou rozhodujúcou okolnosťou pre určenie
priemerného zárobku v dobe pred vznikom škody a neposkytuje tak náležitý podklad pre posúdenie, čižalobkynivzniklaškodaspočívajúcavstratenazárobku.Zároveňbudepotrebnézvážiť,čiužalobkynisú
naplnené špecifické okolnosti prípadu pre ktoré nie je možné zistiť skutočné príjmy pre účely stanovenia
náhrady a zistiť pravdepodobný zárobok v rozhodnom období. V ďalšom konaní bude tiež potrebné

vychádzať z predpokladu, že náhrada škody na zdraví je založená na zásade zabezpečiť občanom
poškodeným ublížením na zdraví postačujúce hmotné prostriedky pre ich život. Významnou je tiež
skutočnosť, že u žalobkyne práve ublíženie na zdraví je príčinou prečo sa nevie ďalej zaradiť do
pracovného procesu. Zároveň bude potrebné mať na zreteli, že výklad na vec vzťahujúcich sa právnych
noriem nesmie byť v rozpore s čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Výsledky

vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného
hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku
a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné
otázky, ako aj odvolacie argumenty žalobkyne, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich
sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je nevyhnutné
uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú

aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je
potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie, odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dovolacieho

konania (§ 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).