Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. október 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/99/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309204075
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8309204075.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky za ktorú koná LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpenej
advokátom JUDr. Milošom Kaščákom, Vranov nad Topľou, Kalinčiakova 10, proti žalovaným 1/ E.. D.
U., narodenému XX. D. XXXX, U., J. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Barňákom, Humenné,
Poľana 767/1, 2/ O. U., narodenej XX. E. XXXX, J., G. XXXX/X a 3/ E. U., narodenému X. D. XXXX, J., G.

XXXX/X, za účasti Okresnej prokuratúry Humenné, Humenné, Štefánikova 69, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C 103/2009, o dovolaní
žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2019 sp. zn. 16Co/61/2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2019 sp. zn. 16Co/61/2018 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Humenné z 9. novembra 2022 č. k. 18C/103/2009 - 889 a uznesenie
Okresného súdu Humenné zo 6. septembra 2022 č. k. 18C/103/2009 - 866 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Humenné z 9. novembra 2022 č. k. 18C/103/2009-887 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom
z 22. septembra 2011 č. k. 18C/103/2009-352 určil, že do vlastníctva žalobkyne patria nehnuteľnosti

zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H., parc. č. X XXX o výmere 3 930 m2, parc. č. X XXX o výmere 3 160
m2, parc. č. X XXX o výmere 4 125 m2, parc. č. X XXX o výmere 2 038 m2, parc. č. X XXX o výmere
3 096 m2, parc. č. X XXX/X o výmere 6 841 m2, parc. č. X XXX/X o výmere 174 m2, parc. č. X XXX/X
o výmere 367 m2, parc. č. X XXX/X o výmere 1 150 m2, parc. č. X XXX o výmere 120 662 m2, parc.
č. X XXX o výmere 2 219 m2, parc. č. X XXX o výmere 799 963 m2, parc. č. X XXX o výmere 2 468
m2, parc. č. X XXX o výmere 20 795 m2, parc. č. X XXX o výmere 7 463 m2, parc. č. X XXX o výmere

365 m2, parc. č. X XXX o výmere 17 148 m2, parc. č. X XXX o výmere 2 668 m2, parc. č. X XXX o
výmere 2 291 m2, parc. č. X XXX o výmere 1 745 m2, parc. č. X XXX o výmere 997 m2, parc. č. X
XXX/XXX o výmere 18 031 m2, pod poradovým číslom 3 v 1/4-tine a pod poradovým číslom 4 v 1/4-
tine. Zároveň žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni trovy konania 6 649,79 eur
v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že vlastníkmi týchto
nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. sú v jednej polovici Slovenská republika a

žalovaní1/,a2/(pozn.pôvodnýžalovaný2/E..Z.U.,ktorýzomrelXX.F.XXXX)každýv1/4-ine.Predtým
tieto nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 86 a ich pôvodnými vlastníkmi boli U. U.
a L. S., občianky židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli
deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č. 326/2005
Z. z. o lesoch zastupoval Lesohospodársky majetok Ulič, š. p. (pozn. od 1. januára 2023 bol dobrovoľne
vymazaný z dôvodu jeho zlúčenia so štátnym podnikom LESY Slovenskej republiky, štátny podnik) ako

správca jej majetku 1/2-vice z týchto nehnuteľností nadobudla na základe rozhodnutia ONV finančného
odboru Snina č. 4 537/57 z 29. októbra 1957. Žalovaní vlastníctvo podielov, a to každý v 1/4 nadobudlina základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného na notárskom úrade notárky JUDr.
T. v Snine pod č. N 301/2005, NZ 37197/2005. Zdôraznil, že v roku 1948 z dôvodu, že v pozemkovej
knihe neboli vyznačené zmeny vlastníkov k sporným nehnuteľnostiam došlo na základe rozhodnutia

konfiškačnej komisie v Snine č. KOM 1/48 z 13. februára 1948 ku konfiškácii poľnohospodárskeho
majetku U. U., a to k 1. marcu 1945 a následne na základe zápisnice z 29. mája 1948 došlo k prevzatiu
lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke U. U. a spol. v
celkovej výmere 98,2943 ha do držby a úžitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Súd
dospel k záveru, že len v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí z 13. februára

1948 nebola uvedená aj L. S., teda pod konfiškáciu spadali sporné nehnuteľnosti ako celok, nielen podiel
U. U.. Podľa názoru súdu prvej inštancie, štát do držby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktorý tieto
nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a v zmysle Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) k nim
na základe skutočnej držby nadobudol vlastnícke právo. Považoval za nepravdepodobné, aby došlo k
vydržaniu týchto nehnuteľností žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného 1/ a pôvodného žalovaného
2/ v poradí tretím rozsudkom zo 17. októbra 2019 sp. zn. 16Co/61/2018 rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v

rozsahu 100 %. S poukazom na názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. októbra 2018 sp. zn. 4Cdo/167/2017, ktorým tento zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z
22. júna 2015 sp. zn. 16Co/1/2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nariadil pojednávanie v súlade
s § 385 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“), predvolal účastníkov konania a vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s PKV č. XXX

a vyjadreniami účastníkov konania. Odvolací súd uviedol, že listinné dôkazy, ktoré boli predmetom
dokazovania na odvolacom súde nezmenili nič na skutkových a právnych záveroch, na ktoré poukazoval
už predtým odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav,
správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol s tým, že na jeho zisteniach sa nič
nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na tieto zistenia odkázal v plnom

rozsahu. Ako odvolací súd uviedol, z obsahu celého vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo,
že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetnom tohto sporu, boli konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine
dňa 13. februára 1948, ktorá vydala rozhodnutie pod č. Kom 1/48 - VI. Týmto rozhodnutím bol U. U.
konfiškovaný majetok bez ohľadu na to, „v ktorej obci sa nachádzal“. Následne došlo aj k fyzickému
prevzatiu tohto majetku štátom dňa 29. mája 1948, o čom bola spísaná zápisnica, z ktorej vyplýva,

že išlo o prevzatie lesného majetku od U. U. a spol. o celkovej výmere 98 ha 29 árov a 43 m2.
Tento majetok prevzalo Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy zastúpené Ústredným
riaditeľstvom Štátnych lesov, zástupcom pracovnej skupiny TPPR v Humennom, zástupcom MNV,
zástupcom roľníckej komisie a zástupcom správy konfiškovaného majetku. Na základe tejto skutočnosti
odvodzovala žalobkyňa svoj titul vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Bol toho názoru, že bol

konfiškovaný aj majetok spoluvlastníčky L. S.. Odvolací súd za dôležitú považoval tú okolnosť, že v
roku 1950 synovia L. S. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom rozhodovalo
Povereníctvo pôdohospodárstva Bratislava pod č. 10465/49-IX.-1 dňa 9. októbra 1950 tak, že odvolanie
bolo odmietnuté a na majetok bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná
pre vyhodnotenie, či bol konfiškovaný aj majetok L. S. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by

nevypovedal o tom, že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisii sa odvolali synovia L. S. a žiadali o vyňatie
jej majetku z konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok L. S., jej synovia by sa neboli
odvolávali, resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v §
3 ods. 1 umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol.
Synovia L. S. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie

pod č. Kom 1/48 - VI. z 13. februára 1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok U. U. a spol. Nebol
dôvod, aby synovia L. S. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac
obdržali odpoveď o tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný
majetok bol fyzicky preberaný štátom, svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29. mája 1948,
kde je uvedené číslo pozemnoknižných parciel PKV č. XX k. ú. R. H. a parcely sú uvádzané o celkovej

výmere 982 943 ha, teda také výmery, ktoré sa dotýkali len U. U. a L. S.. Odvolací súd zdôraznil, že len v
dôsledku chyby, resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj L. S.. Bolo však preukázané,
že žalobkyňa na základe konfiškačného rozhodnutia preberala celú výmeru im patriacu a v dôsledku
správania sa aj synov L. S. mohla usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok L. S.. Nestotožnil sas námietkou žalovaného 2/, že žalobkyňa nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naviac odvolací súd
dodal, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda z moci zákona spätne len s tým, že konfiškačný
výmer sa vydával, aby sa konkretizovalo voči komu sa uplatňuje a voči ktorým nehnuteľnostiam. Kým sa

nevydalo konfiškačné rozhodnutie, tak sa nevedelo, ktorý majetok spadá pod konfiškáciu. Ak v zápisnici
o prevzatí majetku bolo vyznačené, ...a spol...“ - podľa názoru odvolacieho súdu to znamená, že sa
konfiškačné rozhodnutie dotýkalo aj tých ostatných. Tí ostatní bola len L. S. a U. U., pretože len ony boli
vlastníčkaminehnuteľnostízapísanýchvPKVč.XXk.ú.R.H..Zdokazovaniajasnevyplynulo,žesporné
nehnuteľnostibolifyzickyprevzatéštátomnazákladekonfiškačnéhorozhodnutiapodľaNariadeniavlády

SNR č. 104/1946, o čom svedčí zápisnica o ich prevzatí z 29. mája 1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá
obsahuje zoznam konfiškovaných nehnuteľností, kde v celku ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli
len tieto osoby. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a podľa
§ 453 ods. 1, 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ 1/“), ktorého

prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Uviedol,
že odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na skutkové zistenia nachádzajúce sa v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a ktoré viedli súd
prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namietal, že odvolací súd poukázal na
skutočnosť, že rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Snine č. Kom 1/48 - VI z 13. februára 1948 došlo
ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku U. U. a zároveň konštatoval, že základnou otázkou pre
vyriešenie predmetu sporu bolo, či aj podiely po L. S. boli konfiškované konfiškačnou komisiou pod č.

Kom 1/48 - VI, pričom vyvodil záver, že išlo o prevzatie lesného majetku od U. U. a spol. o celkovej
výmere 98 ha 29 árov a 43 m2. Uvedené tvrdenia považoval za účelové, nepravdivé a neobjektívne,
nakoľko nevychádzajú z predložených listinných dôkazov, keď z citácie úplného znenia rozhodnutia
konfiškačnejkomisiejezrejmé,žetamniejezahrnutážiadnazmienkaokonfiškáciipoľnohospodárskeho
majetku L. S.. Bol názoru, že z písomnej žiadosti D. a I. S. z roku 1948 vyplýva iba tá skutočnosť,

že z pozemkovej reformy žiadajú vypustiť majetok Samuela Honiga a nie majetok L. S.. Namietal
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal námietkou
žalovaného 1/ a to že žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania, najmä v
otázke vstupu do oprávnenej držby, dobromyseľnosti, že jej vec patrí a v preukázaní konkrétneho
obdobia reálneho užívania nehnuteľností. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená považoval otázku „či fyzické prevzatie sporných nehnuteľností štátom bez vydania
konfiškačného rozhodnutia na konkrétnu osobu môže mať za následok stratu vlastníctva pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníctva štátom“. V ďalšom podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj pôvodný žalovaný 2/, ktoré označil ako doplnok
k dovolaniu a v ktorom podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 1/
odmietol.

6. Okresná prokuratúra sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) dovolanie žalovaného 1/ odmietol ako neprípustné [§ 447 písm. c) CSP], a to uznesením z 23.

marca 2022 sp. zn. 4Cdo/77/2020, lebo dospel k záveru, že obsah spisu nedával podklad pre záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutím konfiškačnej komisie č. Kom 1/48 z 13. februára 1948
došlo ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku U. U. a zo zápisnice napísanej vo Veľkej Poľane 29.
mája 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastri R. H. patriacich bývalej

majiteľke U. U. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do držby a úžitku Československého štátu v správe
štátnych lesov. Súdy nižších inštancií uzavreli, že len v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom
rozhodnutí č. 1/48 nebola uvedená aj L. S., čo však nemení nič na skutočnosti, že do držby aj jej majetku
najneskôr v roku 1948 vstúpil štát, ktorý prostredníctvom správcovských organizácií (LZ, LPZ, LPM)tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993, teda v zmysle stredného občianskeho zákona č. 141/1950
Zb. k týmto nehnuteľnostiam na základe skutočnej držby nadobudol vlastnícke právo. Najvyšší súd vo
vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania vyplývajúcich podľa žalovaného 1/ z § 421 ods. 1 písm. b) CSP

uviedol, že žalovaným 1/ zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom
predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý bolo žalobe vyhovené. Podľa názoru dovolacieho súdu sa
však predmetná „dovolacia“ otázka v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru,
výlučne na ktorom spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie. Dovolanie pôvodného žalovaného 2/

bolo dovolacím súdom odmietnuté podľa § 447 písm. e) CSP pre nesplnenie podmienok dovolacieho
konania bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, keďže napriek
náležitému poučeniu zo strany odvolacieho súdu bolo z obsahu spisu zrejmé, že pôvodný dovolateľ 2/
nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a ani nepreukázal zodpovedajúce právnické
vzdelanie [§ 429 ods. 2 písm. a) v spojení s § 468 CSP].

8. Dovolateľ 1/ napadol uznesenie Najvyššieho súdu z 23. marca 2022 sp. zn. 4Cdo/77/2020
ústavnou sťažnosťou, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
nálezom z 25. mája 2023 sp. zn. I. ÚS 141/2023 tak, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove
zo 17. októbra 2019 č. k. 16Co/61/2018-746 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23. marca 2022 č. k. 4Cdo/77/2020-828 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Predmetným nálezom bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 23. marca 2022 sp. zn. 4Cdo/77/2020 zrušené a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky vytkol najvyššiemu súdu,
že právny poriadok prostredníctvom posudzovania porušenia práva na spravodlivý proces umožňuje

aj dovolaciemu súdu, aby preskúmal, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko svojvoľné, že dochádza
k porušovaniu tohto práva. Strana sporu totiž nemôže byť bez možnosti nápravy vystavená tomu,
že z vykonaných dôkazov budú vyvodené neprípustné a nelogické závery. Preskúmanie hodnotenia
vykonaných dôkazov je totiž preskúmanie procesného postupu súdu. Ústavný súd skonštatoval, že
považuje za presvedčivo odôvodnený záver všeobecných súdov, že žalovaní nie sú podielovými

spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. H.,
zapísaných na LV č. XXX (bod 63 nálezu ústavného súdu), čo však nebráni tomu, aby sa krajský
súd účinne zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú spôsobilé nielen spochybniť, ale
aj vyvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, že do vlastníctva Slovenskej republiky
patria konkrétne špecifikované pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území R. H., zapísané na

LV č. XXX pod poradovým číslom vlastníka č. 3 v 1/4 a poradovým číslom vlastníka č. 4 v 1/4.
Ústavný súd vychádzal z premisy, že L. S. ako spoluvlastníčku konkrétne špecifikovaných pozemkov
zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 86 (používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881 do
mája 1964), ktorých sa po vykonaní pozemkových úprav v roku 1999 dotklo viacero právnych zmien,
treba považovať za nezistenú vlastníčku. Zákonodarca v záujme ochrany práv fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktoré sú vo vzťahu s právami nezistených vlastníkov, ako aj v záujme ochrany
vlastníckych práv samotných nezistených vlastníkov ustanovil zákonné zastupovanie týchto vlastníkov
Slovenským pozemkovým fondom, resp. Lesmi Slovenskej republiky, štátnym podnikom. Hoci štát
ustanovil nezisteným vlastníkom zákonných zástupcov, skutočnosť, že zákonní zástupcovia okrem
pozemkov patriacich nezisteným vlastníkom (ich spoluvlastníckeho podielu) v konkrétnom katastrálnom

území spravujú aj pozemky vo vlastníctve štátu (jeho spoluvlastnícky podiel) v rovnakom katastrálnom
území, môže sama osebe vyvolávať konflikt záujmov. Vzniká preto legitímna otázka, ako a či vôbec
zákonní zástupcovia nezistených vlastníkov na ochranu majetku nezistených vlastníkov využívajú
dostupné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky ochrany ich práv a oprávnených záujmov
v konaniach pred orgánmi verejnej správy alebo všeobecnými súdmi. Ústavný súd ďalej poukázal,

že podľa záveru krajského súdu žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na podporu svojho tvrdenia o
vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom osvedčovania podľa § 63 ods. 1
Notárskeho poriadku pred notárkou JUDr. O. formou notárskej zápisnice č. N 301/2005, NZ 37197/2002
z 11. augusta 2005, ktorá bola podkladom na vklad vlastníckeho práva účastníkov osvedčovania
(vrátane sťažovateľa) do katastra nehnuteľností v časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby z práva

k nehnuteľnosti pod poradovými číslami 3 a 4 (bod 4). Podľa názoru ústavného súdu nezákonnosť
uvedeného osvedčovania podľa § 63 ods. 1 Notárskeho poriadku nemala vplyv na vlastnícke právo
L. S. k predmetným pozemkom evidované v príslušných evidenciách od roku 1931. Pokiaľ žalobkyňa
v napadnutom konaní tvrdila, že pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území R. H. zapísanéna LV XXX jej patria v celosti (1/1), v celkovej výmere 1 021 696 m2, teda nielen 1/2 podiel po U.
U.Ö., ale aj 1/2 podiel po L. S., bola rovnako povinná preukázať, že L. S. prišla o vlastnícke právo k
predmetným pozemkom evidované v príslušných evidenciách od roku 1931 v súlade so zákonom a

všeobecnými zásadami medzinárodného práva. Ústavný súd preto považoval právne závery krajského
súdu za predčasné a nezodpovedajúce obsahu súdneho spisu. Bol toho názoru, že ani v napadnutom
konaní začatom na základe žaloby žalobkyne, ktorá rovnako ako účastníci osvedčenia vyhlásení o
vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 63 Notárskeho poriadku tvrdila, že vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržala, nebola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva L.

S., keďže nebola zastúpená zákonnými zástupcami. Považoval tiež za neakceptovateľné, že krajský
súd dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise nevyhodnotil podľa ich skutočného obsahu. Vo vzťahu k
sťažovateľom zadefinovanej právnej otázke, ktorú najvyšší súd nezodpovedal, lebo ju nepovažoval za
takú, ktorá má zásadný význam, ústavný súd vyjadril názor, že odmietnutím dovolania najvyšším súdom
tento vyslal signál, že takýto postup štátu je v súlade so zákonom, a teda si nevyžaduje ingerenciu
najvyššieho súdu, s čím sa ústavný súd nestotožnil.

9. Vzhľadom na predmetný nález ústavného súdu najvyšší súd opätovne prejednal dovolanie
žalovaného 1/ rešpektujúc právny názor vyslovený v predmetnom náleze. Dovolací súd v ďalšom
postupe uznesením z 25. septembra 2023 sp. zn. 4Cdo/99/2023 rozhodol o pokračovaní v dovolacom
konaní na strane pôvodného žalovaného 2/ (ktorý zomrel) s jeho dedičmi, a to O. U. a E. U..

10. Ohľadne dovolania žalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpenáadvokátom(§429ods.1CSP),beznariadeniadovolaciehopojednávania(§443CSP)dospel

k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.

11. Žalovaný 1/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď tvrdí,
že postupom súdov oboch nižších inštancií došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým,
že sa nedostatočne vysporiadavajú so všetkými jeho námietkami, v dôsledku čoho sú arbitrárne a

nepreskúmateľné, ako aj že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

12. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

14.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

15. Najvyšší súd vychádza z predpokladu, že súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a

aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese,
ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo ako hodnotový činiteľ. Pre hľadanie práva je vždy nevyhnutné
vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových
zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, čo všaknezbavuje súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie sporu. Spravodlivosť je osobitne
zvýraznená aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a je kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré

nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

16. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu zistil, že záver súdov nižšej inštancie, že žalovaní nie sú
podielovými spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom
území R. H., zapísaných na LV č. XXX je presvedčivo odôvodnený (viď aj bod 63 nálezu ústavného

súdu sp. zn. I. ÚS 141/2023). Pokiaľ však žalobkyňa v konaní tvrdila, že pozemky nachádzajúce sa v
katastrálnom území R. H. zapísané na LV č. XXX jej patria v celosti (1/1), teda nielen 1/2 podiel po U. U.,
aleaj1/2podielpoL.S.,bolarovnakopovinnápreukázať,žeL.S.prišlaovlastníckeprávokpredmetným
pozemkom. Z listinných dôkazov založených v spise však taká skutočnosť nevyplýva. Odvolací súd
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise nevyhodnotil podľa ich skutočného obsahu, keď zápisnicu v
blanketovej forme, ktorá neobsahovala osobné údaje L. S. ani k nej nebolo pripojených všetkých deväť

príloh, s ktorými mala tvoriť jeden celok (č. l. 534 - 535), spolu so žiadosťou synov L. S., ktorá mala byť
doručená Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcii B 22 nadobudla ich matka ako
dedička po J. U.Ö.“, ako aj odpoveďou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcie
B č. 10465/49-IX/1 z 9. októbra 1950 synovi L. S., že „odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie
č. Kom. 1/1948-VI, ktorým bola vyrieknutá konfiškácia pôdohospodárskeho majetku J. U. v k. ú. R. H.

odmieta, nakoľko tomuto odvolaniu nebol povolený odkladný účinok“, ktorých kópie sa v súdnom spise
nenachádzajú, považoval za dostatočné na prijatie záveru o konfiškácii majetku L. S. podľa nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb. SNR. Neobjasnenou ostala aj skutočnosť, prečo až po uplynutí desiatich rokov
(1. decembra 1958) od konfiškácie majetku U. U. (v roku 1948) bolo v pozemnoknižnej vložke č. 86
(používanej na evidenciu nehnuteľností od roku 1881 do mája 1964) pod bodom č. 14 (s odkazom na

zápis pod č. 13) zapísané: „Na 1/2cu U. U.... Podľa rozhodnutia ONV finanč. odboru v Snine zo dňa
29/10.1957 č. 4537/57 vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát (vo správe MNV) na 1/2cu.“
Riziká plynúce z pochybení štátnych orgánov musí niesť štát a tieto omyly nemožno napravovať na úkor
dotknutých jednotlivcov, najmä pokiaľ nie je v stávke žiadny iný protichodný súkromný záujem (rozsudok
ESĽP vo veci Lelas proti Chorvátsku č. 55555/08).

17. Zo súdneho spisu je zrejmé, že konanie o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych
vzťahov k nim v katastrálnom území R. H. s určeným pozemkovoknižným operátom začalo v roku
1997 (č. l. 78 súdneho spisu). Okresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH-99/50930-Ši z 13. októbra 1999
„schválil register obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území R. H., obec J., okres J., kraj

Prešovský...“ s tým, že neznámych vlastníkov a vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu alebo sídlo
nebolo známe zastupoval Slovenský pozemkový fond (regionálne pracovisko Humenné), ktorému boli
doručené výpisy z návrhu registra. Medzi subjektami, ktorým boli doručené výpisy z návrhu registra bol
aj Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik (č. l. 83 až 85 súdneho spisu). Schválený register
je verejnou listinou, na základe ktorej okresný úrad zapísal údaje registra do katastra nehnuteľností tak,

že na LV č. XXX, v časti B (Vlastníci a iné oprávnené osoby) vložil pod č. 1 L. S., rodenú U., bez jej bližšej
identifikácie dátumom narodenia, rodným číslom a miestom trvalého pobytu, len s údajom týkajúcim
sa správy „(SPF)“, ako podielovú spoluvlastníčku vo veľkosti podielu 1/2 nehnuteľností - pozemkov
nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. H., a pod č. 2 Slovenskú republiku - Lesopoľnohospodársky
majetok Ulič, štátny podnik (č. l. 130 až 131 súdneho spisu). Je potrebné preto skonštatovať, že právni

nástupcovia L. S. teda nemali dôvod uplatňovať si svoje majetkové práva podľa reštitučných zákonov,
keďže vlastnícke právo L. S. bolo evidované v príslušných evidenciách od roku 1931 do roku 2005 (k
tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Žáková proti Českej republike, č. 2000/09).

18. V zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym
poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. V kontexte citovaného článku Ústavy Slovenskej
republiky je potrebné tiež uviesť, že odvolací súd opomenul vziať na zreteľ skutočnosť, že pokiaľ
žalobkyňa v konaní tvrdila, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržala, nebola
zabezpečená ochrana vlastníckeho práva L. S., keďže ju treba považovať za nezistenú vlastníčku,

ktorá mala byť v konaní zastúpená zákonnými zástupcami. Skutočnosť, že ide o pozemky nezisteného
vlastníka, neznamená, že k nim nie je reálne možné usporiadať práva. Smrť fyzickej osoby je v
majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna sukcesia podľa § 460
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa, avšakprincíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v tom, že dedičstvo musí byť súdom
(predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu (štátneho notárstva)
o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa (pozri body 66, 67, 68 a 78

nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 141/2023). Z vyjadrenia Židovskej náboženskej komunity Humenné
z 9. októbra 2012 vyplýva (č. l. 520) vyplýva, že v tom čase žil minimálne jeden právny nástupca L. S.
(vnučka Z. V., narodená XX. D. XXXX, Ú. F.). V zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) súd uznesením začne konanie o dedičstve aj bez návrhu, len
čo sa dozvie, že niekto zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, ibaže sa konanie už začalo na návrh.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi konkrétne špecifikovaných
pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. H., zapísaných na LV č. XXX, ako aj na to,
že aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril pochybnosť (bod 71 nálezu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 141/2023), ako a či vôbec zákonní zástupcovia nezistených vlastníkov (Slovenský pozemkový
fond resp. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik) využívajú dostupné opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky ochrany ich práv a oprávnených záujmov v konaniach pred orgánmi verejnej správy
alebo všeobecnými súdmi, bude tiež potrebné, aby súdy v ďalšom konaní podali podnet prokurátorovi
na podanie žaloby podľa § 93 ods. 1 písm. b) CSP o určenie vlastníctva (ak boli porušené ustanovenia
všeobecne záväzného právneho predpisu), a to v prospech nezistenej vlastníčky L. S. (ktorej vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam zapísané na LV č. XXX, kat. územia R. H.Ľ., patrilo do roku

2005 na základe verejnej listiny - schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov). V prípade, ak
bude takýmto postupom vlastnícke právo nezistenej vlastníčke L. S. právoplatným súdnym rozhodnutím
určené, bude nevyhnutné aby bolo následne začaté dedičské konanie. Súd také konanie začne na
podnet (najmä štátneho orgánu, teda aj prokuratúry), ale aj z vlastného podnetu, ak sám pri svojej
činnosti hodnoverne zistí, že niekto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho. Tak bude zabezpečená aj

ochrana práv nezistenej vlastníčky.

20. Odvolací súd v ďalšom konaní tiež svoje rozhodnutie riadne odôvodní, aby obsahová
(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť.Zodôvodneniarozsudkumusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiajúvahamipri

hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
nemôže chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom
v celom súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti
uvedené v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať
odvolacím námietkam žalovaného 1/, ktoré spochybňujú vecnú správnosť rozhodnutia prvoinštančného

súdu v tom, že do vlastníctva Slovenskej republiky patria sporné pozemky uvedené v bode 1 prvej vety
tohto uznesenia dovolacieho súdu.

21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že existencia dovolacieho dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími dovolacími
námietkami dovolateľa a správnosťou právnych záverov [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], na
ktorých spočíva zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu. V prípade dôvodne namietanej vady
zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť
napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (m. m. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017,

3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).

22. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolací súd vyhovel dovolaniu žalovaného 1/, nezaoberal sa
dovolaním pôvodného žalovaného 2/ (ktoré bolo predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu sp.
zn. 4 Cdo/77/2020 odmietnuté z dôvodu, že nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní

a ani nepreukázal právnické vzdelanie), lebo toto následné zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu
sa vzťahuje aj na právnych nástupcov žalovaného 2/ pre ich nerozlučné procesné spoločenstvo so
žalovaným 1/.

23. Najvyšší súd zároveň, vzhľadom na účinky dovolacieho rozhodnutia aj pre ďalšie rozhodovanie

o trovách konania, zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné z 9. novembra 2022 č. k.
18C/103/2009-889 a uznesenie Okresného súdu Humenné zo 6. septembra 2022 č. k. 18C/103/2009
- 866 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Humenné z 9. novembra 2022 č. k.18C/103/2009-887, ktoré sú svojou povahou závislým výrokom k zrušenému meritórnemu rozhodnutiu,
a teda účinky zrušenia sa musia vzťahovať aj na tieto, dovolaním nenapadnuté, rozhodnutia.

24. S poukazom na ustanovenie § 439 písm. a) CSP dovolací súd konštatuje, že tu nie je viazaný
rozsahom podaného dovolania, keďže v prípade závislosti výrokov môže dovolací súd prejednať aj
závislý výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Účinky dovolania sa tak vzťahujú aj na
nenapadnutý, ale závislý výrok. Závislosť výrokov od seba závisí od konkrétneho právneho vzťahu. O
závislosti možno hovoriť vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý vzťah prejudiciality. Judikatúra najvyššieho

súdu (R 73/2004) ustálila, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci
súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v
danej veci.

25. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady

trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)
rozhodnutiebyzostalouznesenieovýškenáhradytrovkonaniaosamotené,strácalobyrozumnýzmysel,
čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (obdobne viď napr. nález ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 549/2015 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/173/2008, 2Cdo/267/2008, 1MCdo/14/2010,
1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012, 4Cdo/52/2014, 2MObdoV/4/2012, 4Obdo/7/2018).

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací
súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a
ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a
o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.