Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120375098
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6120375098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a

členov senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: Home Credit
Slovakia, a.s., so sídlom: Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom: 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234
679, proti žalovanej: R. B., O.. XX.XX.XXXX, V.: T. XX, XXX XX V., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o.,
so sídlom: Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 16.443,63 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 30.marca
2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, takto

r o z h o d o l :

I.OdvolacísúdrozsudokOkresnéhosúduBratislavaV,zodňa30.marca2023,č.k.12Csp/184/2020-127
v odvolaním napadnutých výrokoch I. a III, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 30.marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, uložil
žalovanej vo výroku I. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.052,54 eur, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. určil, že vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. Vo výroku III.
rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu

83%. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po
právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica v rámci upomínacieho konania dňa 04.09.2020 a postúpenou tunajšiemu súdu dňa 18.11.2020,
sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 16.443,63 Eur s príslušenstvom. Podanú žalobu
odôvodnil tým, že dňa 10.07.2019 uzatvoril so žalovanou ako spotrebiteľom Úverovú zmluvu Č..

XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli úverové zmluvné podmienky. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 16.560,- Eur zo strany žalobcu. Žalovaná sa
zaviazala prostriedky vrátiť v 96 pravidelných mesačných splátkach po 250,41 Eur. Žalovaná sa dostala
do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne nesplácala. Následkom toho dňa
29.06.2020 pristúpil žalobca k zosplatneniu úveru a vyzval žalovanú na zaplatenie celého zostatku úveru
a dlžných splátok. Žalovaná ani v poskytnutej lehote 15 dní do 14.07.2020 povinnosť nesplnila. Žalobca
si preto uplatnil aj úrok z omeškania 5% ročne od 15.07.2020 do zaplatenia. Listom zo dňa 15.07.2020

žalobcavyzvalžalovanúpredpodanímžalobykzaplateniudlžnejsumy.Kudňupodaniažalobyžalovaná
uhradila celkovo 1.507,46 Eur. Celkový dlh 16.443,63 Eur pozostáva z istiny 7.-10. splátky 483,05 Eur,
úroku zo 7.-10. splátky 571,87 Eur a zosplatnenej istiny 15.388,71 Eur z 11.-96. splátky.3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 16.10.2020 (odpor voči platobnému
rozkazu), uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca neuviedol ani nepreukázal, že bol
oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť, a že spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov z

dôvodu hrubého porušenia povinností žalobcu spojenými s overovaním bonity žalovaného. Uviedla, že
možnosť žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť nebola platne dojednaná, pretože bola dojednaná iba v
obchodných podmienkach a vyhlásenie bolo v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Obchodné
podmienky sa nikdy nestali súčasťou zmluvy, do zmluvy neboli inkorporované správne, žalovaná
ich nepodpísala, nikdy sa s nimi neoboznámila. Ak by aj boli obchodné podmienky inkorporované

platne, právo podľa § 565 musí byť individuálne dojednané, čo vylučuje forma obchodných podmienok.
Poukazuje na právne prípady riešené súdnou praxou v oblasti zmluvných pokút, kde súdna prax
drží konštantnú líniu, že ak zákon požaduje, aby bolo nejaké právo zmluvne dojednané, takéto
nemôže byť nanútené prostredníctvom zmluvných podmienok. Zároveň je to nárokové právo, pričom
účelom obchodných podmienok je zakotvenie výhradne vedľajších a technických dojednaní. Žalovaná
formulárovú zmluvu podpísala, obchodné podmienky nikdy neprevzala, nikdy jej neboli doručené a nikdy

sa s nimi neoboznámila, nikdy s nimi neprejavila súhlas. Žalobca síce tvrdí, že žalovanú opakovane
upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti, avšak súdu nepreukázal existenciu upozornenia
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše v súvislosti s oznámením vyhlásenia splatnosti úveru
podľa § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, či vôbec žalovanej
oznámil zosplatnenie úveru. Upozornenie podľa § 53 ods. 9 a vyhlásenie predčasnej splatnosti nikdy

nedošli do sféry žalovanej. Žalovaná má za to, že zmluva by mala byť bezúročná a bezpoplatková. V
zmluve nie sú uvedené podstatné náležitosti, a to celková výška úveru, predpoklady použité na výpočet
RPMN ani doba trvania zmluvy. Žalovaná tiež tvrdí, že peňažné prostriedky v takejto výške nikdy na
účet neprijala.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na ustanovenia úverovej zmluvy bod 11 až 27, kde sú
uvedené požadované informácie, podľa ktorých posúdil bonitu žalovanej. Disponuje tiež listinami, z
ktorých pri posudzovaní bonity vychádzal. Úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov žalovanej.
Predpoklady pre výpočet RPMN sú na str. 2 zmluvy. Žalovanú výzvou zo dňa 22.05.2020 upozornil
na možnosť zosplatnenia budúcich splátok. Strata výhody splátok je dohodnutá v úverovej zmluve a

pred samotným zosplatnením zo dňa 29.06.2020 bola žalovaná na túto možnosť upozornená. Tvrdenia
žalovanej o nedoručení výzvy považuje za lož.

5. K vyjadreniu žalobcu doručila súdu dňa 09.06.2021 svoje vyjadrenie žalovaná. Uviedla, že žalobca
vo svojom vyjadrení uviedol nové prostriedky procesného útoku a odkazuje na dokumenty, ktoré majú

preukazovať splnenie povinnosti podľa § 53 ods. 9 OZ. Ide o neprípustnú zmenu žaloby. Súd na takúto
zmenu nemôže prihliadať. Táto výzva je navyše neurčitá a neplatná. Takýto úkon musí spĺňať podmienky
jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Ak nebude doručený do sféry dispozície adresáta, nikdy nevyvolá
zamýšľané účinky. Veriteľ musí v upozornení jasne uviesť, s ktorou konkrétnou splátkou je spotrebiteľ
v omeškaní. Takéto konkrétne vymedzenie tejto povinnosti musí byť tiež uvedené v právnom úkone,

ktorým veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť. Výzva zo dňa 22.05.2020 však takéto náležitosti nespĺňa.
Z výzvy nevyplýva, s ktorou konkrétnou splátkou boli žalovaní v omeškaní a ktorú požadoval zaplatiť.
Žalovaná bola veriteľom vyzvaná na úhradu 797,23 Eur okamžite. Takýto právny úkon je neurčitý a
neplatný, nakoľko zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti veriteľ podmieňoval zaplatením viac
ako jednej splátky. Nie je z neho možné ani určiť, či bol spotrebiteľ vôbec v omeškaní s nejakou

splátkou po dobu troch mesiacov. Žalovaná tiež poukazuje na to, že žalobca nekonal s odbornou
starostlivosťou. Dôkaz „Úverová správa z registrov dlžníkov“ je neurčitý, nie je zrejmé, kto a kedy ho
vyhotovil, je vyhotovený v cudzom jazyku a rozporuje jeho pravosť. Namieta aj, že žalobca odkazuje
na dokument, ktorý má preukazovať, že úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov. Aj v tomto
zmysle ide o neprípustnú zmenu žaloby. Žalovaná ďalej uviedla aj, že má voči žalobcovi na započítanie

spôsobilú pohľadávku na základe zmlúv Č.. XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX. Úver poskytnutý
žalovanej uvedenými zmluvami z roku 2016 je bezúročný a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo
k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany započítava svoje pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní.

6. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s tvrdeniami strán sporu ako aj nimi predloženými
listinnými dôkazmi a vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci: Dňa 10.07.2019
uzatvorili žalobca a žalovaná Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - účelový úver a revolvingový úver
Č.. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej účelový úver k úhrade záväzkovuvedených v prílohe č. 1, vo výške 16.560 Eur. Uvedený úver sa žalovaná zaviazala splatiť v 96
mesačných splátkach vo výške 250,14 Eur, s dátumom prvej splátky 13.09.2019. Ročná úroková sadzba
bola dohodnutá 9,87 % a RPMN predstavovala 10,30%. Celková suma, ktorú sa žalovaná zaviazala

splatiť predstavovala sumu 24.039,36 Eur.

7. Z prílohy č. 1 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý na refinancovanie celkovo 4 pôžičiek,
v celkovej sume 15.784 Eur. Predmetnú prílohu žalovaná podpísala. Zostávajúca časť úveru jej bola
pripísaná v prospech osobného účtu. Z bodov 20 až 27 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý

ako dôchodcovi s pravidelným mesačným dôchodkom 733 Eur a príjmom manžela 560 Eur. Na strane
5 zmluvy žalovaná podpísala vyhlásenie, že prevzala úverové podmienky s kódom C., že sa s nimi
oboznámila, že sú jej ich ustanovenia zrozumiteľné a považuje ich za dostatočne určité a prejavuje
súhlas byť nimi viazaná. Podľa hlavy 6., bod § 2 písm. a) Úverových podmienok C., v prípade, že ste sa
oneskorili s platením aspoň troch splátok alebo ste sa oneskorili s platením jednej splátky dlhšie ako tri
mesiace, nám musíte celý čerpaný úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie úveru). Zisťovanie bonity

žalovanej žalobca preukázal výpisom z účtu žalovanej v Slovenskej sporiteľni v období od 01.06.2019
do 30.06.2019, teda pred poskytnutím úveru, z ktorého vyplýva, že žalovaná hospodárila s konečným
stavom 822,93 Eur. Zároveň predložil úverovú správu, ktorá preukazuje dáta, ktoré žalobca o žalovanej
zistil z hľadiska jej ekonomickej situácie pred poskytnutím úveru. Správa obsahuje sumár úverov, ktoré
boli žalovanej poskytnuté a ich stav. Výzvou zo dňa 22.05.2020, vyzval žalobca žalovanú k plneniu

dlžnej čiastky z poskytnutého úveru, v celkovej sume 797,23 Eur. Žalovanú zároveň upozornil, že v
prípade ďalšieho omeškania bude po splnení podmienok podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka,
oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane príslušenstva a nákladov. Odoslanie
výzvy preukazuje podacím hárkom pošty č. W.. Uvedená zásielka bola na pošte evidovaná pod č.
E. a odoslaná 25.05.2020. Výzvou zo dňa 29.06.2020, vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie celého

úveru čerpaného na základe zmluvy, v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich z
úveru č. XXXXXXXXXX. Na rubovej strane výzvy žalobca uviedol výpis čerpania, splátok a úhrad, z
ktorého vyplýva, že žalovaná dňa 17.07.2019 čerpala čiastku 16.560 Eur. Následne, počnúc 11.09.2019,
začala s úhradou splátok úveru. Celkovo uhradila 6 splátok, poslednú 13.02.2020. Dňa 15.03.2020
uhradila ešte 5 Eur. Celkovo tak uhradila žalobcovi sumu 1.507,46 Eur. Dňa 15.07.2020 zaslal žalobca

žalovanej predžalobnú výzvu na úhradu dlžnej sumy 16.511,15 Eur. Odoslanie predžalobnej výzvy
preukazujepodacímhárkompoštyč.W..Uvedenázásielkabolanapošteevidovanápodč.E.aodoslaná
17.07.2020.

8. Súd prvej inštancie k žiadosti žalovanej o započítanie pohľadávky uviedol, že nevykonal dokazovanie

zabezpečením úverových zmlúv č. XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX a s nimi súvisiacimi prehľadmi
úhrad, ako to navrhovala žalovaná, nakoľko obstaranie týchto dokumentov súd neposúdil ako
hospodárne ani relevantné pre ustálenie skutkového stavu, nakoľko nároky vyplývajúce z týchto
zmlúv neboli predmetom konania. Žalovaná súdu síce uviedla, že na základe týchto zmlúv má voči
žalobcovi pohľadávku, ktorú navrhuje započítať voči pohľadávke žalobcu, túto pohľadávku však súdu

nijako nevyčíslila ani nekonkretizovala. Pokiaľ žalovaná mala voči žalobcovi pohľadávku spôsobilú na
započítanie, túto bola povinná súdu špecifikovať a riadne vyčísliť. Uvedeného mala byť schopná aj bez
zabezpečenia úverových zmlúv a prehľadu úhrad a to bez ohľadu na to, či je v postavení spotrebiteľa.
Súd tiež uviedol, že žalovaná ako zmluvná strana týchto zmlúv by mala týmito zmluvami disponovať
sama. Žalovaná tiež poukazovala na § 295 CSP. Súd prvej inštancie však uviedol, že cieľom ustanovenia

§ 295 CSP je umožniť súdu posúdiť nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, a to aj bez návrhu
spotrebiteľa. Takto určil rozsah vyhľadávacej povinnosti súdov aj súdny dvor EÚ v rozhodnutí N.-XXX/
XX G. ako aj v ďalších rozhodnutiach. Zisťovať ale či, a v akej výške, by mohla mať žalovaná pohľadávku
spôsobilú na započítanie ďaleko presahuje rozsah vyhľadávacej povinnosti zo strany súdu.

9. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 52 ods. 1, § 52a ods. 1,
§ 53 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 2 písm. h),
§ 7 ods. 1, § 7 ods. 4, § 7 ods. 16, § 7 ods. 17, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b), § 11
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, dospel súd prvej inštancie k záveru,
že žaloba žalobcu je v časti dôvodná. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou

voči žalovanej domáhal zaplatenia dlžnej sumy v dôsledku zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktorý
poskytolžalobcažalovanej,aktorýžalovanáriadneavčasnesplácala.Skutočnosť,žemedzižalobcoma
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola medzi stranami sporná. Sporným
v konaní zostalo, či žalobca poskytol žalovanej úver vo výške, ktorá bola zmluvne dohodnutá, či zmluvao spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom, či žalobca
nezanedbal svoje povinnosti pri zisťovaní bonity žalovanej, ako aj to, či úver, ktorý žalovaná riadne
neplatila, zosplatnil spôsobom súladným so zákonom. V prvom rade žalovaná v konaní argumentovala,

že vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.11.2020, ktorým žalobca predložil súdu ďalšie dôkazy na preukázanie
dôvodnosti podanej žaloby, možno považovať za zmenu žaloby pre uvedenie nových prostriedkov
procesného útoku, resp. pre podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností. Poukazovala, že zmena
žaloby v konaní, kde je žalovaným spotrebiteľ, je neprípustná. S uvedeným názorom žalovanej sa
súd prvej inštancie nestotožnil. Uviedol, že žalobca vo svojich vyjadreniach v priebehu konania nijako

nezmenil svoje rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedol ako rozhodujúce pre uplatnenie svojho žalobného
nároku. Žalobca len reagujúc na procesnú obranu žalovanej predložil súdu ďalšie dôkazy na podporu
svojhožalobnéhonároku.Jeplnýmoprávnenímstranyreagovaťnakaždýargumentprotistranyvkonaní,
ktorý oslabuje právo uplatnené žalobou. Uvedené nemožno automaticky posudzovať ako zmenu žaloby,
obzvlášť vo včasnej fáze civilného sporového konania, ktorou doručovanie žaloby a nasledujúcej repliky,
či dupliky nesporne je. Civilný sporový poriadok na tento účel poskytuje strane priestor v procese

doručovania žaloby a nasledujúcich vyjadrení (§167 CSP) vyjadriť sa a uviesť ďalšie skutočnosti,
prípadne označiť ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti žalobného nároku, prípadne, naopak, na
účinnú procesnú obranu protistrany. Súd prvej inštancie preto neposúdil uvedené vyjadrenie žalobcu ako
návrhnazmenužaloby,pretooňomaninerozhodovalavtomtozmyslesanímaninezaoberal.Pokiaľide
o zmluvu samotnú, sporným v rámci tohto konania bola otázka, či možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť

záväzku bola platne dojednaná, nakoľko nebola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale bola
súčasťou len obchodných podmienok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon o spotrebiteľských
úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval podľa § 9 ods. 2) písm. n), aby v zmluve
bolo uvedené upozornenie na následky týkajúce sa nesplácania úveru. Táto obsahová požiadavka
zmluvy bola podľa názoru súdu prvej inštancie splnená na 1. strane zmluvy, kde je uvedené, cit.: „Za

splneniadohodnutýchpodmienok(najmävprípadeporušeniaVašichzmluvnýchpovinností)námmusíte
celý úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie).“ Takéto upozornenie možno podľa názoru súdu
prvej inštancie považovať za dostatočné. Zákon o spotrebiteľských úveroch ani Občiansky zákonník
nevyžadujevžiadnomzosvojichustanovení(OZaniv§53ani§565),abydohodaopredčasnejsplatnosti
bola priamo v zmluve. Úverové podmienky, v ktorých sa toto oprávnenie žalobcu nachádzalo, boli podľa

názoru súdu platne inkorporované do zmluvy. V zmluve žalovaná podpísala osobitným podpisom, ktorý
sa týkal výhradne tejto otázky, že je s nimi oboznámená, zobrala tieto podmienky na vedomie, a že
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru týkajúcu sa
dojednania o zmluvnej pokute, ktorá by podľa jej názoru mala byť analogicky použitá aj v prípade
dohody o predčasnej splatnosti. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno stotožňovať.

Pokiaľ ide o právnu úpravu zmluvnej pokuty, Občiansky zákonník v § 544 vyžaduje prísnejšie formálne
náležitosti pre platné dojednanie zmluvnej pokuty. Obligatórne vyžaduje písomnú formu, ako aj uvedenie
jej výšky alebo aspoň spôsobu jej určenia. Naopak, pri práve podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
zákon hovorí len o tom, že uvedené má byť medzi stranami dohodnuté. Bližšie formálne požiadavky
na spôsob tejto dohody však neupravuje. Takáto obsahová požiadavka zmluvy napokon nevyplýva ani

zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná mala ďalej za to, že v danom prípade neexistovalo
upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nebolo jej doručené ani vyhlásenie predčasnej
splatnosti. Ani túto námietku žalovanej súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodnú. Žalobca podľa
názoru súdu prvej inštancie preukázal, že žalovanú upozornil na možnosť uplatnenia práva zosplatniť
úver. Predložil súdu výzvu na plnenie zo dňa 25.05.2020, adresovanú žalovanej, kde ju upozornil, že

v prípade ďalšieho omeškania bude oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane
príslušenstva. K uvedenej výzve priložil podací hárok z pošty, na ktorom adresa žalovanej je totožná
s tou, ktorá je uvedená v zmluve. Na podacom hárku je zároveň uvedený dátum podania aj podacie
číslo zásielky. Takáto zásielka je teda dohľadateľná a poskytuje dostatočný dôkaz o tom, že žalobca
svoju zákonnú povinnosť splnil. Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil so záverom žalovanej, že veriteľ

podmienil zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti zaplatením viac ako jednej splátky. Žalobca vo
výzve vyčíslil akú dlžnú sumu žalovaná dlží a že túto sumu prirodzene požadoval zaplatiť. Neuviedol
však, že iba zaplatením tejto sumy zabráni žalovaná vyhláseniu predčasnej splatnosti. Pokiaľ ide o
predčasnú splatnosť, žalobca žalovanú upozornil, že tak urobí po splnení podmienok podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného tak nevyplýva, že by tak žalobca mal urobiť, ak žalovaná

nezaplatí celú dlžnú sumu, ktorú jej vyčíslil žalobca. Pokiaľ ide o nedoručenie vyhlásenia predčasnej
splatnosti podľa § 565 OZ, súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon v tejto súvislosti nehovorí o
tom, že oznámenie o uplatnení práva na zosplatnenie úveru je potrebné nejakým osobitným spôsobom
oznamovať dlžníkovi. Pokiaľ sa strany dohodli na uplatnení práva podľa § 565 OZ, v zmysle § 53 ods.9 OZ, môže veriteľ toto právo uplatniť za splnenia podmienok, že uplynuli tri mesiace od omeškania
so zaplatením splátky a súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca žalovanú upozornil v lehote viac ako 15

dní pred zosplatnením a zároveň po uplynutí 3 mesiacov s omeškaním splátky na možnosť uplatnenia
tohto práva. Z predloženého výpisu úhrad zo strany žalovanej vyplýva, že žalovaná zaplatila naposledy
splátku 15.02.2020 v sume 250,41 Eur. Splátku splatnú 15.03.2020 už neuhradila. Bola teda v omeškaní
aspoň 3 mesiace so zaplatením splátky. O tom, že toto právo veriteľ za splnenia zákonných podmienok
uplatní, sa dlžník dozvie z niektorých ďalších úkonov veriteľa. V praxi je bežná situácia, že veriteľ

až v predžalobnej výzve upozorní dlžníka, že jeho úver zosplatnil v dôsledku splnenia zákonných
podmienok, a preto je povinný zaplatiť celý úver naraz. Osobitná výzva, resp. osobitné doručenie
vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Toto
je právo, ktoré vyplýva veriteľovi zo zákona, ak bolo samozrejme medzi stranami dohodnuté. Žalobca
okrem výzvy z 29.06.2020, k splateniu celého úveru predložil aj predžalobnú výzvu z 15.07.2020, kde
takisto upovedomil žalovanú, že došlo k zosplatneniu úveru. K tejto výzve predložil tiež podací hárok z

pošty, kde je označený dátum odoslania, aj číslo tejto zásielky. K otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy žalovaná namietala nedodržanie podstatných obsahových náležitostí zmluvy zo strany žalobcu.
Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri dodržaní podstatných obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere pochybil, keď v zmluve neuviedol predpoklady použité na výpočet RPMN, ani
uvedenie doby trvania zmluvy. Žalobca uviedol, že predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené

na strane 2 zmluvy, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie nie sú kompletné. Absentuje informácia
o nákladoch spotrebiteľa ako aj doba trvania zmluvy. Tieto možno len odvodiť od ostatných uvedených
veličín, čo podľa názoru súdu nie je postačujúce. Pokiaľ ide o uvedenie doby trvania zmluvy, súd
prvej inštancie sa stotožnil so žalovanou, že táto veličina nie je v zmluve uvedená vôbec. Žalobca
uviedol len počet splátok (96), z čoho pri mesačných splátkach možno odvodzujúco zistiť dobu trvania

zmluvy. Toto však nie je postačujúce. Ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) a h) zákona o spotrebiteľských
úveroch nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k veličinám dá dospieť výkladom (iných) zmluvných
ustanovení, či dokonca ďalších častí zmluvnej dokumentácie. Tento termín musí byť jasne a presne
vymedzený v zmluve a musí byť vyjadrený jednoznačne a pre spotrebiteľa pochopiteľným spôsobom
s presnosťou na konkrétny deň (pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy), čo v posudzovanej zmluve splnené

nebolo. Uvedené tvrdenie žalovanej, že zmluva neobsahovala dobu trvania zmluvy, žalobca napokon
ani nerozporoval. K námietke žalovanej, že žalobca neskúmal riadne jej bonitu, súd prvej inštancie
uviedol, že v zmysle zákonných ustanovení je povinnosťou poskytovateľa spotrebiteľských úverov pred
uzatvorením zmluvy a poskytnutím úveru zisťovať bonitu spotrebiteľa, teda, či spotrebiteľ bude schopný
spotrebiteľský úver splácať. Poskytovateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci/osobný

rozpočet a to ako stranu príjmov tak aj výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi
o úver. Takéto informácie veriteľ zabezpečí pred uzavretím zmluvy na základe informácií získaných
jednak od samotného spotrebiteľa ako aj na základe vlastného šetrenia, predovšetkým nahliadnutím
do príslušnej databázy. Skutočnosť, že žalobca bonitu žalovanej zisťoval, preukázal súdu listinnými
dôkazmi. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovanej, že žalobca hrubo porušil svoju odbornú

starostlivosť. O hrubé porušenie odbornej starostlivosti, ako to uvádza žalovaná, by sa jednalo jedine v
prípade, ak by veriteľ posúdil schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch
a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Čo však nie je tento prípad.
Žalobca neporušil podľa názoru súdu prvej inštancie ani odbornú starostlivosť ako takú. Veriteľ posúdil

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.
Je tiež potrebné si uvedomiť, že úver bol poskytnutý za účelom splatenia iných úverov žalovanej. V
takom prípade je zákon benevolentnejší k posudzovaniu bonity spotrebiteľa. Žalobca súdu predložil
výpis z osobného účtu žalovanej v období pred poskytnutím spotrebiteľského úveru, z ktorého je
zrejmé, že žalovaná dokázala hospodáriť s dostatočným zostatkom pre splácanie spotrebiteľského

úveru,akoajúverovúsprávu,ktorápreukazujezisťovaniažalobcuohľadnežalovanejvdatabázeúverov,
ktoré boli poskytnuté žalovanej. Žalovaná v tejto súvislosti namietala, že tento dôkaz bol v českom
jazyku a pochádza zo zahraničného registra a preto bol nepoužiteľný. S týmto názorom sa súd prvej
inštancie nestotožnil. Uvedená úverová správa má podľa názoru súdu preukazovať všetky skutočnosti,
ktoré v súvislosti s úverom, o ktorý v tomto konaní ide, žalobca o žalovanej zistil. Je to teda interný

dokument žalobcu a nie výpis zo zahraničného registra ako sa domnieva žalovaná. Žalovaná namietala
aj celkovú výšku spotrebiteľského úveru a tvrdila, že sumu 16.560 Eur na svoj účet nikdy neprijala.
Uvedená argumentácia sa súdu prvej inštancie javí čisto špekulatívne. Žalovaná nepoprela, že by
zmluvu uzatvorila. Zmluva je podpísaná a žalovaná hradila aj splátky vo výške dohodnutej v zmluve. Jepotrebné uviesť, že výška splátky a poskytnutá výška úveru spolu priamo súvisia a výpočet splátky závisí
od výšky úveru. Nie je zrejmé, prečo by žalovaná platila dohodnuté a predpísané splátky, keby takýto
úver neprijala na svoj účet. Súdu nepredložila, ani neoznačila žiadny dôkaz na preukázanie akú výšku

úveru teda prijala. V neprospech žalovanej svedčí aj žalobcom predložená príloha č. 1 zmluvy, ktorú
žalovaná osobne podpísala. V nej je uvedené, cit: „Podpisom zmluvy potvrdzujete správnosť údajov
poskytnutých Vám veriteľmi a uvedených v prílohe č. 1 častí a) a b) a ďalej súhlasíte s prevodom
peňažných prostriedkov priamo v prospech úverových účtov špecifikovaných v prílohe č. 1 vo výške
a pod variabilnými symbolmi uvedenými v prílohe č. 1.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca previedol

sumu úveru, ktorá bola určená na splatenie ostatných úverov žalovanej priamo na úverové účty a nie
na osobný účet žalovanej. Na osobný účet žalovanej bola poskytnutá len zostávajúca časť 776 Eur, a
to neúčelovo. Uvedené ale neznamená, že žalovanej nebol poskytnutý úver v dohodnutej sume.

10. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcom uplatnený
nárok bol dôvodný len v časti. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca poskytol žalovanej

spotrebiteľský úver v sume 16.560 Eur, ktorý žalovaná riadne nesplácala, preto žalobca uplatnil svoje
právo úver žalovanej zosplatniť. V priebehu súdneho konania však súd zistil, že žalobca nedodržal
podstatné obsahové náležitosti zmluvy o úvere, ktoré vyžaduje zákon a preto je tento úver potrebné
posúdiť ako bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca tak v takomto prípade má nárok na vrátenie len dlžnej
istiny, ktorá zodpovedá nesplatenej istine úveru zo strany žalovanej, od ktorej je potrebné odpočítať

čiastku, ktorú žalovaná žalobcovi splatila. V danom prípade žalovaná žalobcovi zaplatila celkovo 6
splátok úveru, zo siedmej splátky zaplatila 5 Eur. Celková suma, ktorú žalovaná zaplatila a bola v
konaní nesporná, predstavovala výšku 1.507,46 Eur. Keďže žalobca poskytol žalovanej úver 16.560
Eur, žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi ešte sumu 15.052,54 Eur, ktorá zodpovedá dlžnej istine
po odpočítaní uhradených splátok zo strany žalovanej. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu posúdil

ako nedôvodnú a preto ju zamietol, z dôvodu konštatovania zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej.
Žalovaná v konaní uviedla, že si voči žalobcovi uplatňuje pohľadávku na započítanie, ktorá vyplýva z
úverov, ktoré jej žalobca poskytol, evidované pod č. zmlúv XXXXXXXXXX R. Č.. XXXXXXXXXX. Podľa
tvrdení žalovanej sú tieto úvery bezúročné a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnú
obohateniu. Uvedenú pohľadávku na započítanie žalovanej súd prvej inštancie v konaní nezohľadnil.

Pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je potrebné rozhodnutie súdu, rovnako tak aj
pre konštatovanie právneho nároku z bezdôvodného obohatenia. Žalovaná však v konaní žiadne takéto
právoplatné rozhodnutie súdu nepredložila a svoj nárok voči žalobcovi nijakým spôsobom nepreukázala.
Pokiaľ žalovaná požadovala započítanie svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, musí byť schopná
presne identifikovať akú pohľadávku má a v akej výške ju započítava. Súd prvej inštancie posúdil, že

nie je povinnosťou a už vôbec nie úlohou súdu ani v konaniach so spotrebiteľským prvkom vyhľadávať
a vypočítavať aké potenciálne pohľadávky voči žalobcovi by mohla žalovaná mať a v akej výške ich
možno započítať. Toto je výhradne povinnosťou strany, obzvlášť, ak je v konaní právne zastúpená. O
nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262
ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 15.052,54 Eur (91,50%

úspech), žalovaná bola v konaní úspešná v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 1.391,09 Eur (8,50%
úspech). Čistý úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 83 %. V tomto rozsahu má žalobca nárok na
náhradu trov konania voči žalovanej.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I. a výroku III podala žalovaná odvolanie z dôvodov,

že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (§ 365
ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), súd prvej inštancie nevykonal

navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností(§365ods.1písm.e)CSP).Žalovaná
namieta, že súd prvej inštancie v rozsudku neuvádza, ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou (a teda neexistenciu nároku na úroky), ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých
porušenie zakladá obyčajné porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a teda

nemožnosti vyhlásenie predčasnej splatnosti). Uvedené považuje za porušenie práva žalovanej na
spravodlivý súdny proces a rozsudok ako taký považuje za nepreskúmateľný v tejto otázke. Ak teda súd
uvádza, že v prípade refinančného úveru je zákon benevolentnejší, nie je zrejmé, ktorú normu zákona
mal na mysli a teda opäť v tejto časti je rozsudok za nepreskúmateľný. Ďalej žalovaná namieta, že aksúd vychádza z úverovej správy, ktorá mala byť nejakým interným dokumentom žalobcu a mala byť
vyhotovená v českom jazyku, má za to, že súd nemal na tento dôkaz prihliadnuť, nakoľko bol vyhotovený
v inom ako slovenskom jazyku. Súd sa nevysporiadal nijakým spôsobom s tým, prečo akceptoval ako

dôkaz listinu v inom ako slovenskom jazyku. Navyše, žalobca je slovenská spoločnosť, a žalovanej nie
je zrejmé, prečo v tomto súdnom konaní bol použitý dokument v inom ako slovenskom jazyku. Záver
súdu prvej inštancie, že žalobca neporušil svoju povinnosť konania s odbornou starostlivosťou, považuje
žalovaná za zásadné nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko žalobca, na ktorom je v tejto otázke
bremeno tvrdenia a následne aj dôkazné bremeno (porovnaj najmä, nie výlučne rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-449/13), v súdnom konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné
bremeno toho, či a ako splnil svoje povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 až 18 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj podľa ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca teda neuniesol
bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, že bol oprávnený úver predčasne zosplatniť. Žalovaná namieta
aj nesprávny záver súdu prvej inštancie o doručení upozornenia podľa ust. § 53 ods. 9 OZ žalovanej. Má
za to, že dôkazy, ktoré uviedol súd prvej inštancie, preukazujú maximálne tak odoslanie danej listiny, ale

nie doručenie do dispozičnej sféry žalovanej. Súd prvej inštancie sa takýmto svojím právnym názorom
odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom svoj odklon žiadnym spôsobom
neodôvodňuje,čímporušilprávožalovanejnaspravodlivýsúdnyproces.Žalovanánamietaajnesprávny
záver o tom, že výzva zo dňa 25.05.2020 je v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Vyčíta, že súd prvej
inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď vo výzve zo dňa 25.05.2020 je uvedené, že „...v prípade

ďalšiehoomeškaniabudemeposplnenípodmienokpodľa§53ods.8Občianskehozákonníkaoprávnení
požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane jeho príslušenstva...“. Súd prvej inštancie teda
nesprávne uviedol, že žalobca odkazoval na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zároveň, z obsahu
danej výzvy je zrejmé, že žalobca požadoval okamžité zaplatenie sumy vo výške 797,23 eur, ktorá teda
v sebe obsahovala „okrem dlžných splátok i ostatné nároky vyplývajúce z úverovej zmluvy a tiež náklady

spojené s vymáhaním pohľadávky“, a to pod hrozbou žiadania okamžitého splatenia celého úveru
vrátanejehopríslušenstva.Lenuhradenímcelejsumy,akovplývazdanejvýzvy,malažalovanámožnosť
predísť tomu, aby žalobca úver zosplatnil. V danej výzve navyše veriteľ požadoval okamžitú úhradu,
teda spotrebiteľ ani nebol informovaný o tom, že má právo zabrániť vyhláseniu predčasnej splatnosti
úhradou omeškanej splátky do 15 dní od doručenia. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie nesprávne

právne posúdil otázku toho, či je alebo nie je potrebné doručiť zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ
spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ. V prvom rade žalovaná rozporuje, že právo
podľa ust. § 565 OZ vyplýva veriteľovi zo zákona. Naopak, zákon vyslovene uvádza, že predpokladom
jeho existencie je jeho platné dojednanie v zmluve. Zároveň, za právne nezmyselné považuje názor
súdu prvej inštancie, že osobitná výzva resp. osobitné doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je

podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Uvedené je v zjavnom rozpore s ust. § 45 ods.
1 OZ, ktorý súd na vec neaplikoval. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil a dokonca v
tomto názore súdu žalovaná vidí aj svojvôľu pri výklade práva a v tomto kontexte aj porušenie jej práva
na spravodlivý proces. Žalovaná namieta aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Poukazuje na to, že
vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedla, že v rámci procesnej obrany uvádza, že žalovaný ako

spotrebiteľ má voči žalobcovi na započítanie spôsobilú pohľadávku. Z dokumentu Príloha č. 1 k úverovej
zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.7.2019 totiž vyplýva, že žalovaná žiadala o splatenie 4 záväzkov,
pričom išlo o 2 záväzky vo VÚB, a.s. a 2 záväzky v Home Credit Slovakia, a.s., menovite: a) číslo zmluvy
XXXXXXXXXX,dátumuzatvorenia9.11.2016,čiastkaistinyksplateniuúveruXXXXeurab)číslozmluvy
XXXXXXXXXX,dátumuzatvorenia17.05.2016,čiastkaistinyksplateniuúveruXXXX.Žalovaná uviedla,

že úver poskytnutý žalovanému vyššie uvedenými zmluvami z roku 2016 zo strany žalobcu je bezúročný
a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany
započítava svoje pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke
žalobcu uplatnenej v tomto súdnom konaní. Uviedla, že žalovaná však momentálne nedisponuje
pôvodnými zmluvami o spotrebiteľskom úvere, ani prehľadom platieb v súvislosti s poskytnutými úvermi.

Z tohto dôvodu žiadala súd, aby vykonal dôkaz, a to vyššie uvedené zmluvy o spotrebiteľskom úvere z
roku2016asnimisúvisiaceprehľadyúhrad/platieb,aabynapredloženietohtodôkazuzaviazalžalobcu,
keďže žalovaná týmto dôkazom nedisponuje. Žalovaná tak v rámci procesnej obrany žiadala aby súd
prvej inštancie vykonal prieskum zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré boli predmetom refinancovania
podľa zmluvy, pohľadávky z ktorej sa žalobca domáhal plnenia v tomto súdnom konaní, pričom uviedla,

že sama týmito zmluvami už nedisponuje, a navrhovala, aby v prípade posúdenia týchto zmlúv ako
bezúročných a bez poplatkov, bol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia započítaný v rámci
jej procesnej obrany. V prvom rade má žalovaná za to, že tým, že súd prvej inštancie tieto návrhy na
vykonanie dôkazov nevykonal, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a jej právo na prístup ksúdu a založil aj odvolacie dôvody, a síce, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Zároveň poukázala žalovaná na to, že súdy sú v zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie povinné zabezpečiť ex offo prieskum spotrebiteľských zmlúv. Je pritom zrejmé, že tieto
zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli predmetom refinancovania u toho istého veriteľa. Je zrejmé, že
uvedené predstavuje pre spotrebiteľa nebezpečnú prax, nakoľko v rámci amortizácie istiny sú jednotlivé
splátky spotrebiteľských úverov rozložené vo výrazne väčšej miere na splátky úrokov a poplatkov a

vo výrazne menšej miere na splátky istiny, pričom plynutím času sa tento rozdiel mení smerom k
väčším splátkam istiny. Je tak zrejmé, že refinancovaním pôvodných zmlúv bola zaplatená iba malá
časť na ich istinu a veľká časť na odmenu žalobcu (úroky a poplatky). Takéto refinancovanie je teda
z tohto pohľadu skôr v prospech žalobcu ako silnejšej strany. Žalovaná nedisponuje týmito dôkazmi
(ani zmluvami so žalobcom, číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 9.11.2016, a číslo zmluvy
XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 17.05.2016, čiastka istiny k splateniu úveru XXXX, ani prehľadom

vykonaných platieb), a tak sama nevie ustáliť prípadný rozsah svojej pohľadávky na započítanie. Je
tak zrejmé, že uvedené zmluvy majú priamy vzťah na prejednávaný prípad tak hmotnoprávne, ako aj
procesnoprávne (kde uvedené má napríklad vplyv na otázku úspešnosti v otázke úhrady trov konania).

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že preukázal bonitu klienta v súlade s § 7 zákona

č. 129/2010 Z. z. s náležitou odbornosťou a predmetné skutočnosti boli súčasťou vyjadrenia k
odporu žalobcu zo dňa 13.11.2020. Žalobca má za to, že žalovaná uvádza nesprávny právny názor
s prekladom listiny z českého jazyka a aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz
zákonom predpokladaným spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť
jej dôkaznú silu. Žalobca týmto upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M

Cdo 9/2005. Iná je situácia, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná v inom ako
štátnom jazyku. V takom prípade je súd povinný najskôr pribrať prekladateľa na preklad listinných
dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s
výnimkou českého (§ 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.
z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské

súdy). Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že listina bola vykonaná ako dôkaz
zákonným spôsobom. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej o neplatnom zosplatnení úveru,
nakoľko žalobca zosplatnil úver v súlade s úverovými zmluvnými podmienkami. Žalobca zároveň v
prílohe k odporu zo dňa 13.11.2020 zaslal súdu listiny preukazujúce zosplatnenie úveru v súlade s
§ 53 ods. 9 OZ v spojení § 565 OZ. K doručovaniu výzvy pred zosplatnením úveru žalobca uvádza,

že sa jedná o jednostranný hmotnoprávny úkon v režime Občianskeho zákonníka. Poukazuje na
to, že celkovo v oblasti súkromného práva sa predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený
adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície a už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť
voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry" nemožno vykladať
v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej

osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou
chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale í také prípady,
kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či
do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom

zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Rozhodujúce je objektívne hľadisko,
t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne
účinkyjednostrannéhoprávnehoúkonuobsahujúcehotakýtoprejavbezohľadunato,čisasnímadresát

skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v
čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť. Záleží teda
na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej
sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny
úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Predmetné tvrdenia sú právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020. Žalobca
taktiež poukazuje na ustanovenia úverových zmluvných podmienok o doručovaní zásielok.13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

14. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach odvolacích dôvodov, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vecne a právne rozhodol správne. Odôvodnenie obsahuje všetky
náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení

dôkazov spravoval a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky
argumenty žalovanej prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie a odôvodnenie obsahuje aj
odpovede na argumentáciu uvedenú v odvolaní, keď táto sa v podstate zhoduje už z argumentáciou
uvádzanou žalovanou počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a s jeho právnym posúdením sporu a prijatými závermi.

15. Žalovaná v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že si žalobca splnil
povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda že posúdil s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná má za to, že
súd prvej inštancie neuviedol ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou a

teda neexistenciu nároku na úroky a ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá obyčajné
porušenie povinnosti a teda nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti. Súd prvej inštancie sa k
danej námietke vyjadril v bode 19 odôvodnenia rozsudku. Je zrejmé, že dospel k záveru, že žalobca
zisťoval riadne bonitu žalovanej a svoj názor oprel o dôkazy, ktoré boli predložené. Aj odvolací súd
dospel rovnako k názoru, že nedošlo zo strany veriteľa (žalobcu) k porušeniu povinnosti vyplývajúcej

z ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je zrejmé, že žalobca jednak zisťoval od
žalovanej údaje o jej príjmoch, a odvolací súd podotýka, že žalovaná bola povinná pravdivo uviesť
dané údaje o príjmoch domácnosti. Z údajov poskytnutých žalovanou je zrejmé, že bola schopná pri
dodržaní ust. § 7 ods. 20 z.č. 129/2010 Z.z. splácať stanovenú mesačnú splátku. Taktiež je preukázané,
že žalobca si nechal pred uzavretím zmluvy predložiť výpis z účtu žalovanej, ako poukázal aj súd

prvej inštancie, z ktorého prehľadu vyplynula taktiež schopnosť splácať stanovenú splátku. A tiež veriteľ
vykonal lustráciu žalovanej v úverovom registri, teda mal úverovú správu o žalovanej. To, že daná listina
bola v českom jazyku, neznamená, že nie je prípustná ako dôkaz. V zmysle ust. § 50 ods. 5 vyhlášky o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi

konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého jazyka. Nie je teda potrebné
listinu v českom jazyku predloženú ako dôkaz do konania prekladať a táto môže byť v konaní použitá
ako dôkaz aj bez prekladu do jazyka slovenského. Odvolací súd ďalej podotýka, že úverová zmluva bola
súdom vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková, preto v podstate posúdenie, či došlo až k hrubému
porušeniu tejto povinnosti nie je relevantné, keď následkom je práve bezúročnosť úveru. Žalovaná

namietala aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že pri poskytnutí úveru za účelom splatenia iných úverov je
zákon benevolentnejší k posudzovaniu bonity spotrebiteľa. Namieta, že súd prvej inštancie neodôvodnil
z akého zákonného ustanovenia dané vychádza. Odvolací súd uvádza, že nebolo rozhodujúce v danom
prípadedanékonštatovaniesúduprvejinštanciekposúdeniu,čidošlokporušeniupovinnostidanejvust.
§ 7 z.č. 129/2010 Z.z.. Je zrejmé z predložených listín, a odôvodnení súdu prvej inštancie, že bol prijatý

záver, že nedošlo k porušeniu tejto povinnosti a to bez ohľadu na to, či išlo o poskytnutie úveru za účelom
splatenia iných úverov. Odvolací súd podotýka, že konštatovanie súdu prvej inštancie zrejme vychádzalo
z toho, že v ust. § 7 ods. 24 a 31 v ktorých je uvedené, že niektoré odseky ust. § 7 sa nevzťahujú
na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto
zákona, ak výška poskytnutého úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných

úverov. A teda je tu daná zákonom istá benevolentnejšia úprava v prípade refinancovaného úveru.
Avšak, ako je vyššie uvedené, dané konštatovanie nemalo vplyv na posúdenie, či došlo k porušeniu
povinnosti veriteľa podľa ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z.. Aj keby išlo o úver, ktorým nedošlo k refinancovaniu
iných úverov, veriteľ v danej veci splnil uloženú povinnosť podľa ust. § 7 z.č. 129/2010 Z.z..

16. Žalovaná ďalej namieta nesprávny záver o doručení upozornenia podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a nesprávny záver, že výzva zo dňa 25.05.2020 je v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. K danej argumentácii žalovanej sa vyjadril súd prvej inštancie zreteľne a jasne v bodoch
15 a 16 odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením, že medzi stranami bola riadnedohodnutá možnosť zosplatniť úver pre nesplnenie povinnosti dlžníka riadne a včas splácať úver. Dané
je upravené v samotnej zmluve na strane 1, kde sú zvlášť uvedené ustanovenia úverových podmienok
týkajúcich sa možnosti zosplatnenia úveru. Rovnako je zo zmluvy zrejmé, že žalovaná sa riadne

oboznámila s úverovými podmienkami, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy a dané riadne podpísala.
Nemožno hovoriť v danom prípade, že nedošlo k riadnej inkorporácii obchodných podmienok do zmluvy.
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade dohody o zmluvnej pokute, je
prísnejšia zákonná úprava a odkaz na judikatúru ohľadom dohody o zmluvnej pokute len v obchodných
podmienkach nie je dôvodné aplikovať na daný prípad. Navyše v danom prípade možnosť zosplatniť

úver je uvedená aj v samotnej zmluve a nie len v obchodných podmienkach. Odvolací súd taktiež
rovnako, ako súd prvej inštancie, posúdil aj, že zo strany žalobcu došlo k riadnej výzve v zmysle ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vo výzve zo dňa 25.05.2020 je takéto upozornenie uvedené a
je vykonané potom, čo bola žalovaná v omeškaní s tromi splátkami. Argument v odvolaní, že v danej
výzve je uvedený § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda je nesprávne vyhodnotené, že išlo o
výzvu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, považuje odvolací súd za nedôvodný. Je potrebné vychádzať z

obsahu danej výzvy, a z nej je zrejmé, že bola žalovaná upozornená, že je v omeškaní s platením
splátok, a že v prípade ďalšieho omeškania pristúpi veriteľ ku zosplatneniu dlhu. Rovnako sa odvolací
súd nestotožnil ani s tým, že by výzva bola formulovaná tak, že len v prípade uhradenia celej sumy, ktorá
bola žalovanej oznámená, veriteľ nepristúpi ku zosplatneniu. Je zrejmé, že výzva obsahuje upozornenie
na možnosť uplatnenia práva na zosplatnenie a teda podmienka § 53 ods. 9 OZ je splnená. Čo sa

týka námietky doručenia výzvy vznesenej žalovanou, v tejto otázke sa odvolací súd taktiež stotožňuje s
posúdením súdom prvej inštancie, a to, že došlo k doručeniu výzvy žalovanej. Žalobca predložil poštový
podací hárok, z ktorého vyplýva, že v časove nadväzujúcej dobe po vyhotovení výzvy, bola odoslaná
zásielka na adresu žalovanej. Obrana žalovanej, že nie je preukázané, či skutočne išlo o danú výzvu,
považuje odvolací súd za účelovú. Dané sa dá namietať pri akomkoľvek doručovaní poštou, teda dá

sa namietať, že nie je preukázané, že v obálke skutočne bola daná výzva. Odvolací súd má za to,
že niet relevantného dôvodu pochybovať, že poštový hárok sa vzťahuje k daným písomným úkonom
a preukazuje, že boli výzvy odoslané žalovanej. Odvolací súd nehodnotí ako dôvodnú ani námietku
žalovanej, že nie je preukázané, že jej výzva bola aj reálne doručená, či doručená do jej dispozičnej
sféry. Odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie má za to, že podací hárok preukazuje odoslanie

výzvy, teda že výzva bola poštovou prepravou doručovaná žalovanej a to na adresu uvedenú v zmluve
a z tohto dôkazu možno prijať záver o tom, že sa dostala výzva do jej dispozičnej sféry. Či výzvu reálne
aj žalovaná prevzala nie je relevantné.

17. Žalovaná namieta aj, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil či je, alebo nie je potrebné doručiť

zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ.
Odvolací súd sa aj v posúdení tejto otázky stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedené v bode 17
odôvodnenia rozsudku. Z ust. § 565 OZ nevyplýva osobitná povinnosť doručovať ešte dlžníkovi, okrem
výzvy v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, ďalšiu výzvu, že pristupuje ku zosplatneniu, teda ako uviedol súd
prvej inštancie nie je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať zosplatnenie dlžníkovi. Je v

súlade so zákonným ustanovením § 565 OZ, že oznámenie, že pristúpil veriteľ ku zosplatneniu obsahuje
výzva, ktorou zároveň žiada o úhradu zosplatneného dlhu.

18. Ďalšou námietkou žalovanej v odvolaní je, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy,
nezaoberalsajejuplatnenounámietkouzapočítaniapohľadávok,čímtiežporušiljejprávonaspravodlivý

proces a odňal jej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd opätovne uvádza, že aj v posúdení danej
otázkysastotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,ktorýjezrozumiteľnevysvetlenývbode22aajvbode
7 odôvodnenia rozsudku. Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné
pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak
niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Odvolací súd na zdôraznenie

správnosti záveru súdu prvej inštancie uvádza, že pre relevantné započítanie pohľadávky je nevyhnutné
aby táto pohľadávka, ktorej započítania sa žalovaná domáha bola riadne špecifikovaná a uvedená jej
výška. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v
akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Dané nebolo zo strany žalovanej
vykonané. Bol správny postup súdu prvej inštancie keď uviedol že nie je úlohou súdu a to ani v konaniach

so spotrebiteľským prvkom vyhľadávať a vypočítavať potenciálne pohľadávky, ktoré by žalovaná mohla
mať voči žalobcovi a v akej výške. Odvolací súd aj uvádza, že žalovanej nič nebráni domáhať sa vydania
bezdôvodnéhoobohateniavočižalobcovizňouoznačenýchúverovýchzmlúv,pokiaľmázato,žezmluvysú bezúročné a bezpoplatkové. Avšak úkon započítania, tak ako žiadala žalovaná v danom konaní,
nebolo možné akceptovať pre nedodržanie náležitosti úkonu započítania.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutých výrokoch potvrdil, nakoľko je v týchto výrokoch vecne správne (ust. § 387 ods. 1CSP).

20. Z dôvodu, že odvolací súd potvrdil výrok I. nebol dôvod meniť výrok III. o trovách konania a je zrejmé,
že odvolanie voči výroku III. bolo podané len z dôvodu, že ide o závislý výrok od výroku I. O náhrade

trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovanej nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).