Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116228282
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4116228282.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov

JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci (v spore) žalobcu: Y.. R. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, zastúpený JUDr. Jana Ondrášiková, advokátka so sídlom Bernolákova
12, 934 01 Levice, proti žalovaným: 1. H.. K.. E. Y., Z.., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX
W., 2. Y.. T. Y., nar. XX.XX.XXXX, L. XXXX/X, XXX XX W. - A., zastúpený T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. XXX/XX, XXX XX F., 3. Y.. C. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, XXX XX W. - A., žalovaní v 1.
a 3. rade zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Cimrák s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra,
v konaní o určenie predmetu dedičstva, o odvolaní žalovaných v 1. a 3. rade proti rozsudku Okresného

súdu Nitra č. k. 25C/413/2016-403 zo dňa 7. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu100%,ovýškektoréhonárokurozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasúdprvejinštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 21.10.2016 domáhal určenia, že parc. registra „E“ č. XXXX, XXXX,
XXXX zapísané na LV č. XXXX kat. úz. Z. v podiele X/X, parc. registra „C“ č. XXXX/XX, XXXX/XX a
parc. registra „E“ č. XXXX/XXX, XXXX/XX zapísané na LV č. XXXX kat. úz. Z. v celosti, parc. registra „E“

č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. Z. v podiele X/X patria v rovnakých pomeroch do dedičstva
po nebohých: I. J., R. J. z dôvodu, že menovaní boli v čase svojej smrti vlastníkmi nehnuteľností. Na
základe reštitučného konania je však ako ich vlastníčka evidovaná žalovaná v 3. rade.

2. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že má za to že právny predchodca žalobcu predmetné
nehnuteľnosti neboli nikdy odňaté a preto nemohli byť predmetom reštitučného konania. Podľa
predložených podkladov bola vykúpená len časť pozemku právnych predchodcov v rozsahu 0,77 ha.

Nebol dovŕšený proces odňatia pôdy s poukazom na § 9/10 zák. 46/1948. Nehnuteľnosti tak neprešli na
štát, nevie si vysvetliť ako mohol pozemkový úrad rozhodnúť o reštitúcii. Poukazuje na rozhodnutie NS
SR zo dňa 16.12.2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010, podľa ktorého oprávnený dedič má nárok sa domáhať
určenie, že veci patria do dedičstva, pričom na právne skutočnosti, ktoré nastali po smrti právnych
predchodcov sa neprihliada, keď sa považujú za bezvýznamné. Žalobca zistil, že žalovaná v 3. rade
nadobudla nehnuteľnosti v rámci reštitúcie približne v roku 2013, keď riešili ďalšie dedičské konania
po právnych predchodcov. Čo sa týka LV XXXX, prišlo k zmene parciel na základe GP X/XXXX, ktorý

nemá k dispozícii, ktoré navrhuje zabezpečiť od žalovanej v 3. rade. Má za to, že žalovaná v 3. rade
nebola dobromyseľná, keď vedela, že nie je jedinou dedičkou a z dôvodu, že nehnuteľnosti neprešli na
štát. Dedičské právo je nepremlčateľné. Časť nárokov na vydanie o nehnuteľnosti žalovanou v 3. rade o
reštitúciu bol zamietnutý, z dôvodu, že bol zastavaný resp. ide o vodnú plochu, pričom tieto parcely boliv roku 2013 prededené. Čo sa týka nároku na predloženie GP, je možné, že na túto skutočnosť v žalobe
pozabudla vzhľadom na zložitosť žaloby. Navrhuje tiež, aby žalovaná v 3. rade predložila výmery, ktorým
bola reštituovaná pôda právnych predchodcov žalobcu odňatá, keď v žiadosti o reštitúciu predkladá

návrh na výkup a zápis miestnej roľníckej komisie. Pridržiavala sa doterajších vyjadrení a chcela, aby
súd žalobe vyhovel. Trovy konania si neuplatňovala.

3. Žalobca sa pridržiaval sa vyjadrenia právnej zástupkyne, uvádzal, že švagor - E. Y., musel zatajiť, že
tiež je dedičom, pričom nevie špecifikovať. Rodičia zomreli v rokoch 1987 a 1982, nevedel o tom, že

vlastnia predmetné nehnuteľnosti, ani rodičia to nikdy nespomínali, nenašli nikdy žiadne doklady. Bol pri
tom účastníkom dedičského konania po nich. Chcel, aby súd žalobe vyhovel.

4. Právny zástupca žalovaných v 1. a 3. rade uviedol, že čo sa týka navrhovaného dôkazu s poukazom
na koncentráciu konania mal žalobca navrhnúť predmetný dôkaz skorej, či už pri podaní návrhu alebo
vyjadrení žalovaných. Keď však už pri podaní návrhu musel vedieť, že parcely z LV XXXX nie sú

totožné s parcelami, ktoré boli vydané v rámci reštitučného konania. Podľa jeho názoru ani z týchto
parciel nepochádzajú. Taktiež podľa jeho názoru súd by nemusel prihliadať na dôkazy, ktoré predložil
žalobca dňa 13.2.2017, keďže tiež ide o podklady, ktoré boli predložené až dodatočne. Podľa jeho
vedomostí mali právny predchodcovia okolo 10 ha pôdy a ostalo im približne 4 ha. Ak by boli právny
predchodcovia vlastníkmi predmetných nehnuteľností, toto by sa odzrkadlilo v dedičských konaniach,

najmä po nebohom I. J., keď dedičkou po ňou bola jeho manželka, ktorá zomrela až o 4 roky neskôr. On
v minulosti v štátnom archíve zistil, že predmetné nehnuteľnosti prešli na štát a zastupujúc žalovanú v 3.
rade si u pozemkového úradu ale aj dotknutého subjektu, ktorý nehnuteľnosti užíval - U. majetok Y. H.,
predmetné nehnuteľnosti uplatnil. Reštitučné konanie trvalo skoro 3 roky, počas ktorého Pozemkový
úrad dostatočne preskúmal daný skutkový stav. Žalovaný v 1. rade je švagor žalobcu, jeho nebohá

manželka bola sestrou žalobcu. Pridržiaval sa doterajších vyjadrení, navrhoval, aby súd žalobu zamietol,
v prípade úspechu si trovy konania uplatňoval.

5. Zástupca žalovaného v 2. rade uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia, žalovaný v 2.rade je
synom žalobcu v 1. rade a brat žalovanej v 3.rade. V roku 2013 zisťoval, či právny predchodcovia sú

vlastníkmi nejakej nehnuteľnosti, vtedy zistili, že žalovaná v 3. rade je vlastníčka nehnuteľností, pričom
nevie prečo, keď v rámci dodatočného dedičského konania dedili všetci, nemajú predmetnú pôdu všetci.
V rámci dodatočného dedičského konania boli prededené nejaké nehnuteľnosti. Ponechal rozhodnutie
na úvahe súdu. Trovy konania si neuplatňoval.

6. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 25C/413/2016-98 zo dňa
06.04.2017 podanú žalobu zamietol s tým, že súčasne žalovanému v 2. rade náhradu trov konania
nepriznal a túto priznal (proti žalobcovi) žalovaným v 1. a 3. rade v plnom rozsahu.

7.NazákladeodvolaniažalobcuKrajskýsúdvNitreakosúdodvolacíuznesenímč.k.8Co/115/2018-167

zo dňa 17.04.2019 a zhora označený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. V následnom ďalšom konaní právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že je potrebné skúmať, či bol
dôvod pre vydanie nehnuteľnosti keď má zato, že nehnuteľnosti na štát neprešli a žalovaná v 3. rade

nemôže byť ani dobromyseľná, keďže musela vedieť, že na základe rozhodnutia Miestnej roľníckej
komisii neprešli nehnuteľnosti na štát, aj keď nemá právnické vzdelanie, toto má jej zástupca, ktorý ju
zastupoval aj v konaní o vydanie nehnuteľností. Jej dobromyseľnosť je spochybnená aj tým, že nedala
vedieť ostatným dedičom svoj zámer, ktorým sa domáhala vydania nehnuteľnosti od štátu, pretože títo
by jej povedali, že tam nie je dôvod pre vydanie takéhoto rozhodnutia. V záverečnom vyjadrení sa

pridržiavala doterajších vyjadrení.

9. Právny zástupca žalovaných v 1. a 3. rade uviedol, že on v rámci reštitúcie zastupoval manželku,
žalovanú v 3. rade. Ani on, ani ona nevedeli o tom, že by boli predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve jej
starých rodičov. Dokonca sa o tom nehovorilo ani v rodine, pričom I. J. zomrel skorej ako jeho manželka

a ani táto nemala o tom v rámci dedičského konania žiadnu zmienku. Nárok si uplatňovala žalovaná v
3. rade 31.12.1991, čo bol koniec lehoty, pričom boli presvedčený, že keď by tak neurobili, nárok by bol
prepadol. K zisteniu, že má jeho manželka nárok na vydanie nehnuteľností došlo dokonca za takých
okolností, že ani to nezistil on sám, ale bol s R.. V. v 90-tych rokov v archíve, čo vtedy boli haldy spisovmedzi, ktorými hľadala podklady a vtedy R.. V. objavil doklady, keď poznal jej starých rodičov a on ho
upozornil na to, že je nárok na vydanie nehnuteľností. Riadne si nárok uplatnili písomne a po troch
rokoch bežným spôsobom bez intervencie došlo k tomu, že nehnuteľnosti jej boli vydané. Žalovaný v 1.

rade mal manželku a táto bola sestrou žalobcu a matkou žalovaných v 2. a 3. rade. Od nadobudnutia
ubehla dlhšia doba, v roku 2013 vedela žalovaná v 3. rade o prebiehajúcom dedičskom konaní, v
ktorom ju zastupoval syn, pričom si tam nerobila žiadne nároky. Čo sa týka nadobudnutia vlastníctva
štátom našiel k tomu len záznam, z ktorého vyplýva že v roku 1991 bol majetok zo štátneho podniku
E. deliminovaný na štátny majetok Y. H.. Tento bol potom povinnou osobou na vydanie nehnuteľnosti.

Podľa jeho názoru má rozhodnutie správneho orgánu o vydanie nehnuteľnosti konštitutívny charakter,
v tomto sa nestotožňuje s právnym názorom KS. Predkladá záznam a článok o nadobúdaní vlastníctva
v dobrej viere, ktoré sa oboznamuje, zakladajú do spisu a krátkou cestou doručujú PZ žalobcu. V
záverečnom vyjadrení navrhoval návrh zamietnuť, pridržiaval sa doterajších vyjadrení. Žalovaná v 3.
rade bola dobromyseľná pri nadobúdaní nehnuteľnosti, ktoré vychádzali z dohody s povinnou osobou,
ktorá uznala, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Čo sa týka právneho názoru odvolacieho súdu

má za to, že Ústavný súd v konaní IIUS143/2019 rozhodol, že všeobecný súd nemôže spochybňovať a
rušiť rozhodnutia správneho orgánu. Môže tak nastať len výlučne na základe správnej žaloby.

10. Zástupca žalovaného v 2. rade a žalovaný v 2. rade nemali k veci čo doplniť.

11. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným a v poradí druhým) rozsudkom súd prvej
inštancie v spore takto rozhodol:

I. Súd určuje, že do dedičstva po neb. I. J., rod. J., nar.: XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX a do
dedičstva po neb. R. J., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomr. dňa XX.XX.XXXX patria v rovnakých

pomeroch nehnuteľnosti evidované Okresným úradom W. - katastrálny odbor, okres W., obec W., k. ú.
Z. na LV č. XXXX, parcely registra "E" evidované na mape určeného operátu v pomere X/X k celku,
parc. č. XXXX, druh: orná pôda o výmere XXXX m2, parc. č. XXXX, druh: orná pôda o výmere XXXX
m2, parc. č. XXXX, druh: orná pôda o výmere XXXX m2, parc. č. XXXX, druh orná pôda o výmere XXXX
m2, na LV č. XXXX, parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape v pomere X/X k celku, parc.

č. XXXX/XX, druh: orná pôda o výmere XXXX m2, parc. č. XXXX/XX, druh: orná pôda o výmere XXXX
m2 a parcely registra "E" evidované na mape určeného operátu v pomere X/X k celku, parc. č. XXXX/
XXX, druh: orná pôda o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/XX, druh: orná pôda o výmere XXXX m2 na
LV č. XXXX, parcely registra "E" evidované na mape určeného operátu v pomere X/X k celku, parc. č.
XXXX, druh: orná pôda o výmere XXXX m2.

II. Žalobca má voči žalovaným v 1. až 3. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vyjadrenia strán sporu, vykonané
dokazovanie, právne odôvodnenie prvého rozsudku súdu (prvej inštancie) a rozhodnutia odvolacieho

súdu o ňom a s poukazom na citované zákonné ustanovenia - Civilného sporového poriadku (CSP -
zák. č. 160/2015 Z. z. - § 137), Občianskeho zákonníka (OZ - zák. č. 40/1964 Zb. - § 123, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1), citované ustanovenia zák. č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (§ 4 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 písm.
b/, § 9 ods. 1 a 2, § 13 ods. 1 až 3, § 21) a citované ustanovenia § 70 ods. 1 a 2 zák. č. 62/1995 Z.

z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
odôvodnil nasledovne:

12.1. V rámci doplnenia dokazovania strany poukazovali na to, či žalovaná v 1. rade bola alebo nebola
dobromyseľná pri nadobudnutí nehnuteľností. K tomu bol pripojený aj spis OÚ Nitra. Z vykonaného

dokazovania nebola zistená činnosť žalovanej v 1. rade v priebehu správneho konania, ktorá by
spochybňovala jej dobromyseľnosť.

12.2. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobe tak ako
bola písomne špecifikovaná vyhovel s poukazom na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu.

Odvolací súd konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej žalobe, listinné dôkazy
založené v spise a po rozhodnutí odvolacieho súdu nedoplnené nasvedčujú tvrdeniam žalobcu, že
predmetné pozemky podľa zápisov v pkn. vložkách číslo XXX, XXXX a XXXX zostali vo vlastníctve
pôvodných pozemnoknižných vlastníkov. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právnehozáveru, že rozhodnutím správneho orgánu je viazaný. S poukazom na odôvodnenie odvolacieho
rozhodnutia prvostupňový súd vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/154/2010 a podľa ktorého
požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu

mať vplyv na rozhodnutie súdu.

12.3. Svoje predchádzajúce rozhodnutie prvostupňový súd postavil hlavne na skutočnostiach, ktoré
nastali po smrti právnych predchodcov žalobcu. Podľa prvostupňového súdu stále ide o skutočnosti,
ktoré budú mať zásadný vplyv na dedičské konanie. Dohoda schválená rozhodnutím T. z 20.04.1995

stále existuje. Žalovaní poukazovali na rozhodnutie KS v Trenčíne, ale hlavne na nález ÚS SR sp. zn. II.
ÚS 145/2019, podľa ktorého z dôvodu oddelenia súdnej a výkonnej moci nie je okresný súd oprávnený
ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia. K tomuto
rozhodnutiu okresný súd nemohol vzhliadať, pretože k vydaniu pozemkov došlo až po smrti poručiteľov
uvedených vo výroku tohto rozhodnutia. Podľa tohto ústavného nálezu však žalobca nemôže predmetné
nehnuteľnosti predediť bez vyriešenia stále platného správneho aktu. Nadbytočné tak bolo aj riešenie

možného vydržania. Možno len konštatovať, pretože strany sporu sa touto otázkou zaoberali vo
vyjadreniachabolpripojenýajspisokresnéhoúradu,žeprvostupňovýsúdnezistilprivydanírozhodnutia
správneho orgánu, z pohľadu spôsobu vydania rozhodnutia - § 9 ods. 2, 3 zák. č. 229/1991 Zb.,
podmienky vydania, podklady pre vydanie, postup správneho orgánu, miera aktívnej účasti žiadateľa pri
preukazovaní nároku, objektívna možnosť získania podkladov konanie, či správanie žalovanej v prvom

rade, ktoré by jej dobromyseľnosť spochybňovali. Otvorené ostalo, ako by k tomu vypovedala žalovaná
v 1. rade. Súd tiež však nemal dôvod zisťovať okolnosti dodatočných dedičských konaní v roku 2013,
teda prístup žalovanej v 1. rade, nesporné bolo len to, že do roku 2013 od uzavretia dohody v roku 1995
ubehlo viac ako 10 rokov.

12.4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že v spore
úspešnému žalobcovi voči žalovaným v 1. a 3. rade priznal plnú náhradu trov konania. O výške trov
bude rozhodnuté samostatným uznesením.

13. Uvedený rozsudok včas podaným (spoločným) odvolaním napadli len žalovaní v 1. až 3. rade,

domáhajúci sa jeho zmeny tak, aby žaloba bola zamietnutá a aby im bola priznaná (proti žalobcovi)
náhrada trov (celého) konania. Odvolanie obsahovo štrukturovali do niekoľkých častí pod názvami
Naliehavý právny záujem, Neunesenie dôkazného bremena a Právna istota. V časti Naliehavý právny
záujem uviedli, že prvoinštančný súd podanej žalobe vyhovel vychádzajúc z právne záväzného názoru
odvolacieho súdu zo zrušujúceho rozhodnutia, kde určil, že rozhodnutie T. nie je originálnym spôsobom

nadobudnutia vlastníctva a že skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľov, nemajú vplyv na určenie,
či v čase smrti tieto nehnuteľnosti patrili do vlastníctva poručiteľov. Súdy oboch stupňov vychádzajú z
praxe dovolacieho súdu, ktorý má za to, že naliehavý právny záujem na takomto určení je spravidla
daný a právne skutočnosti, ktoré nastali neskôr (po smrti poručiteľa) nemajú význam pre takéto určenie.
S týmto názorom možno súhlasiť, avšak ako naznačil súd prvej inštancie, rozhodnutím súdu nebude

založené vlastníctvo poručiteľov, ale výsledkom bude ďalší súdny spor. Naliehavý právny záujem na
takomto určení nie je daný automaticky a súdna prax pozná výnimky, Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 8Cdo/158/2017 vyslovil právny názor, že naliehavý právny záujem daný nie je, ak nastali také
právne skutočnosti, ktoré bez ohľadu na to, že predchodca žalobcov bol vlastníkom, jeho vlastníctvo
vylučujú. Obšírnejšie sa vyjadroval k tejto záležitosti Najvyšší súd ČR vychádzajúci z rovnakej právnej

úpravy v rozhodnutí pod sp. zn. 22Cdo/2540/2017 (Er 41/2009 Zbierky jeho rozhodnutí a stanovísk) a v
rozhodnutí sp. zn. 28Cdo/300/2007 (potvrdené rozhodnutím Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1379/07)
tak, že nie je daná dôvodnosť žaloby o určenie vlastníckeho práva poručiteľov, ak existovala špeciálna
právna úprava nadobudnutia vlastníctva (napr. zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách),
keď nadobudnutie nehnuteľnosti originálnym spôsobom (napr. vydaním v rámci reštitúcie) bráni vydaniu

takejto nehnuteľnosti pôvodným vlastníkom. Slovenský Ústavný súd v Náleze sp. zn. I. ÚS 460/2017
vyslovene uviedol, že žalobcovi si mohli podať žiadosť o reštitúciu v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. a
preto je zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť naplnená preventívna
funkcia § 80 písm. c/ zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok, teraz § 137 písm. c/ Civilný
sporový poriadok = zák. č. 160/2015 Z. z.). Ústavný súd v Náleze nepopiera možnosť podať žalobu na

určenie vlastníctva v intenciách skoršej judikatúry, ale musia byť splnené výnimočné okolnosti a tam
uvedené taxatívne podmienky; ďalej poukázali na Nález II. ÚS 249/2011, na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/97/2009 (o tom, že rozhodnutie pozemkového úradu vydané podľa § 9 ods. 2
Zákona o pôde o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti je konštitutívnym rozhodnutím o vlastníctveoprávnenej osoby, s ohľadom na čo je potom nutné konštatovať, že 1. nie je daný naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov ku dňu jeho úmrtia, ak nastali
také právne skutočnosti, ktoré bez ohľadu na to, že predchodca žalobcov bol vlastníkom, vlastníctvo

žalobcov vylučujú, 2. nie je splnená preventívna funkcia žaloby o určenie, ak zjavne absentuje legitímne
očakávanie žalobcov a 3. nie je možné podať žalobu na určenie vlastníctva, ak vlastníctvo neprešlo na
štát bez právneho dôvodu, vlastníkom nie je povinná osoba, ak bolo možné podať reštitučnú žiadosť
alebo ak žalovaný nadobudol nehnuteľnosti rozhodnutím pozemkového úradu. Súd prvej inštancie,
v nadväznosti na kasačne záväzný názor krajského súdu, vec nesprávne právne posúdil, nakoľko

žalobca nemá daný naliehavý právny záujem na danom určení, keďže po smrti poručiteľov nastali
také skutočnosti, ktoré bránia vydaniu nehnuteľnosti. Nemožno súhlasiť s odvolacím súdom, že súd
prvej inštancie bol oprávnený posúdiť platnosť rozhodnutia pozemkového úradu podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 229/1991 Zb. podľa § 194 ods. 1 a 2 CSP. Na jednej strane krajský súd kasačne zaviazal súd
prvej inštancie nevyhodnocovať právne skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľov, ale na druhej
strane hodnotil tieto právne skutočnosti ako nesprávne, s ohľadom na ktorý kasačný názor súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku sa nemohol riadiť týmito okolnosťami, napriek tomu, že robia vydanie
nehnuteľností nemožnými, teda v podstate sa v rámci odôvodnenia stotožnil s názorom (odvolacieho
súdu), ale nemohol rozhodnúť inak. Preto je podstatné sa opäť zaoberať aj okolnosťami, ktoré majú
vplyv na zjavnú nemožnosť vydania nehnuteľností žalobcovi a z toho prameniacu absenciu legitímneho
očakávania. Citujúc ust. § 194 CSP a poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.

ÚS 145/2019 poukázali odvolatelia na to, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako
predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným
orgánom, keď túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe
správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Inak povedané, teda iný orgán ako
správny súd, nemal právomoc preskúmať rozhodnutie T. zo dňa 20.04.1995, keď uplynutím lehôt na

súdny prieskum tohto rozhodnutia je potrebné uvažovať o prezumpcii správnosti tohto aktu, v zmysle
ktorej správne akty musia byť považované za bezchybné a záväzné. Mimo rámec správneho súdnictva,
všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmať len
so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), keď takýmto je správny akt vydaný tzv. absolútne
vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od

aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov
(jeho zrušením alebo zmenením). Rozhodnutie pozemkového úradu považuje za správne, bolo vydané
orgánom, ktorý mal na to právomoc zo zákona a teda bol na jeho vydanie príslušným, pričom bolo
adresované správnym účastníkom a obsahovalo zákonné odôvodnenie. Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že štát, resp. povinná osoba (štátny majetok Y. H. prípadne E. š. p.) tieto pozemky užíval ako

svoje vlastné, tieto žalobca a ani jeho právny predchodcovia minimálne od roku 1948 neužívali, naproti
tomu ich užívala žalovaná v 3. rade ako svoje vlastné od ich nadobudnutia, o čom svedčí aj v spise
doložená nájomná zmluva. Tiež je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím sa schvaľovala dohoda o vydaní
nehnuteľnosti a správny orgán preskúmal zákonným spôsobom dostupné listiny a konštatoval, že je so
zák. č. 229/1991 Zb. súladná a túto schválil, keď takéto rozhodnutie o schválení dohody je konštitutívnym

rozhodnutímzakladajúcimvlastníctvožalovanejv3.radeoriginálnymspôsobom(dokatastrasazapisuje
rozhodnutie, dohoda je len predpoklad na jeho vydanie). Názor odvolacieho súdu, že v prípade
rozhodnutia pozemkového úradu nejde o originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva je opäť v rozpore s
právnou praxou, napríklad s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/97/2009, 4Cdo/57/2006 a
tiež názorom Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 394/08. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho

ako aj Ústavného súdu SR je zjavné, že v tomto konaní absentuje akákoľvek preventívna funkcia
určovacej žaloby a výrok súdu v prospech žalobcu nič nevyrieši, keďže nadobudnutie vlastníctva
žalovanou v 3. rade je nespochybniteľné, pokiaľ zákonným spôsobom nebolo zrušené rozhodnutie T..
Nemožno tak podľa odvolateľov automaticky predpokladať, že žalobca môže mať legitímne očakávanie,
že nadobudne podiel na spornom dedičstve, sú preto toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil, prípadne rozhodnutie má inú vadu, ktorá spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a
potrebu zamietnutia žaloby, nakoľko absentuje naliehavý právny záujem, ktorý súd skúma ex offo. V
zmysle judikatúry nie je možné podať žalobu na určenie vlastníctva, ak vlastníctvo neprešlo na štát
bez právneho dôvodu, vlastníkom nie je povinná osoba, ak bolo možné podať reštitučnú žiadosť,
alebo ak žalovaný nadobudne nehnuteľnosti rozhodnutím pozemkového úradu. Je vylúčená aplikácia

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť
domáhať sa v zákonom stanovenej lehote vydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu
podľareštitučnéhopredpisu,rovnakoanisúduvobčianskomsúdnomkonanínemožnourčiť(deklarovať)
vlastníctvo inej osobe, pokiaľ nedošlo k zrušeniu rozhodnutia pozemkového úradu aj z hľadiska princípuochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
má vyššie riziko niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa
nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po

zákonom určenom v správnom (katastrálnom) konaní. Podľa aktuálnej judikatúry je podanie žaloby zo
strany žalobcu možné považovať za obchádzanie zákona a ako také by nemalo byť oporu v súdnych
rozhodnutiach, nakoľko akýkoľvek iný právny záver je popretím zmyslu a účelu reštitučných zákonov
ako aj právnej istoty. Ak by aj odvolací súd vzhliadol naliehavý právny záujem na strane žalobcu, tak
je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu totožnosti

nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej v 3. rade s tými nehnuteľnosťami, ktoré mali byť podľa názoru
súdu vyvlastnené na základe zák. č. 46/1948 Zb.. Z výmeru Jednotného národného výboru v Nitre
z 24.04.1950 vyplýva, že po poručiteľom - manželom J. je ponechaná výmera X ha X.XXX m2 bez
uvedenia čísiel parciel a bez uvedenia pozemnoknižnej vložky (PKV), z ktorého výmeru vychádzal aj
odvolací súd, keď daný výmer posúdil ako doklad o tom, že pôda odňatá nebola, pochybil ale v tom,
že si nevšimol jednak že JNV nemá právomoc o tom rozhodovať a že miestna roľnícka komisia dva dní

na to rozhodla úplne inak, keď neponechala žiadne pozemky a rovnaký záver vyplýva aj zo stanoviska
miestneho „združenia jednotného zväzu slovenských roľníkov“ z rovnakého dňa. Preto záver o tom,
že pozemky vykúpené neboli, je nesprávny, pretože rozhodnutie komisie o neponechaní pozemkov vo
vlastníctve poručiteľov je vykonané po vydaní výmeru JNV v W.. Časovo posledné rozhodnutie roľníckej
komisie zo dňa 26.04.1950 určuje, že poručiteľom žalobcu sa neponecháva žiadna pôda, teda v tomto

smere ide o zjavný rozpor obsahu spisu s výrokom rozsudku, nakoľko je zjavné, že poručiteľom nebola
nakoniec ponechaná žiadna pôda. Žalobca nepreukázal totožnosť predmetu žaloby s pôvodnými PKV
parcelami, na PKV XXXX boli evidované parc. č. XXXX/X o výmere X.XXX m2, č. XXXX/X o výmere
X.XXX m2 a č. XXXX/XX o výmere X.XXX m2, keď na LV č. XXXX sú evidované parcely registra „C“
č. XXXX/XX o výmere X.XXX m2 a č. XXXX/XX o výmere X.XXX m2 a parcely registra „E“ č. XXXX/

XXX o výmere XXX m2 a č. XXXX/XX o výmere X.XXX m2. Nesedia tak ani výmery a v podstate ani
čísla parciel, keďže žalovaná v 3. rade nie je povinná spochybňovať a upriamovať pozornosť žalobcu
na verejné registre, najmä keď pri katastri nehnuteľností platí vyvrátiteľná domnienka o jeho správnosti
a keď žalobca bol kvalifikovane zastúpený advokátom povinným v zmysle uznesenia súdu označiť
dôkazy v stanovenej lehote, čo však v tomto prípade neurobil. Nemôže obstáť ani skorší argument

odvolacieho súdu, že žalovaní nepopreli totožnosť parciel v PKV XXXX a na LV č. XXXX, nakoľko rozpor
je zjavný a nie je potrebné ho predsa namietať. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by
ich nevyjadrenie, resp. nepopretie nahradzovalo dôkaz vyplývajúci z verejného registra, keď v spise
absentuje akákoľvek identifikácia alebo záznam z ROEPU, ktorý by dokladal tú skutočnosť, že parcely
z pôvodných PKV sú tie isté ako je predmet žaloby. V tomto smere teda žalobca dôkazné bremeno

neuniesol a preto konajúci súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu s
následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci. Žalobca tiež neuniesol dôkazné bremeno, že v čase smrti
boli poručitelia vlastníkmi predmetných nehnuteľností v ideálnych podieloch X/X, a to s ohľadom na
ustanovenie § 22 zák. č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve a § 856 OZ č. 40/1964 Zb., keď uhorské
obyčajové právo platiace na Slovensku s výnimkami v podstate do roku 1951 počítalo s tým, že manželia

nadobúdajú počas manželstva majetok do ideálnych podielov X/X, pričom nový zákon č. 265/1949 Zb.
zakotvoval nový pojem „zákonné majetkové spoločenstvo“ manželov a nakoľko prechodné ustanovenia
neobsahoval, nadobudnutím jeho účinnosti nastalo medzi poručiteľmi uvedené majetkové spoločenstvo
podľa tohto zákona, pričom v zmysle § 856 OZ (tzv. „druhého Občianskeho zákonníka“) došlo k
zavedeniu neznámeho bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím je zrejmé, že ideálne podiely nie

sú správne určené a mala by byť zohľadnená existencia bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
teda znejúci petit je v rozpore s hmotným právom, čo je povinný súd skúmať ex offo a oni nie sú povinní
upozorňovaťžalobcunafaktickéapraktické nedostatkyžaloby.Žalovanáv3.radetedavrámcireštitúcie
na základe rozhodnutia T. úradu v W. nadobudla vlastníctvo k tam zadefinovaným nehnuteľnostiam v
kat. úz. Z., keď so zvyškom uplatneného reštitučného nároku bola odkázaná rozhodnutím Okresného

úradu v W. zo dňa 29.01.2001 na ďalšie konanie z dôvodu, že predmetné pozemky nespĺňajú zákonné
podmienky vydania, keď jej vlastníctvo jej bolo potvrdené aj v rámci ROEPU z roku 2006. S ohľadom
na podanie žaloby po 21. rokoch po ich nadobudnutí má preto za to, že podanej žalobe vyhovené byť
nemôže, keď s ohľadom na charakter Slovenskej republiky ako právneho štátu má za to, že skôr či
neskôr musí byť rozhodnuté v jej prospech, keď opačný výklad by sa mohol považovať za ohýbanie

práva aj s ohľadom na označenú judikatúru.

14. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
s priznaním mu náhrady trov odvolacieho konania. Poukázal na existenciu naliehavého právnehozáujmu, nakoľko rozhodnutím v predmetnej veci dôjde k úplnému vyriešeniu obsahu spornosti daného
právneho vzťahu, bez ktorého určenia by však bolo jeho právo ako dediča ohrozené, či priamo popreté
a jeho právna istota a dôvera v právny štát zmrazená. Žalovanými označená judikatúra vzišla z vecí, v

ktorých sa oprávneného osoby pokúšali obísť reštitučné predpisy, alebo zmeškali prekluzívnu lehotu na
uplatnenie reštitučných nárokov, o ktorý prípad sa však v predmetnom spore nejedná, nakoľko žalovaná
v 3. rade si v reštitučnom konaní „nárok ako oprávnená osoba“ úspešne uplatnila, pričom jemu zatajila
(ako svojmu strýkovi) a žalovanému v 2. rade ako svojmu bratovi uplatnenie nároku na T. úrade v
W.. Zrejme uvedením pozemkového úradu do omylu jej práva oprávnenej osoby boli priznané, hoci

pozemky (predmet sporu) neboli nikdy štátom vykúpené a vlastnícke právo k predmetu sporu neprešlo
na štát v rozhodnom období niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 6 ods. 1 zák. č. 229/1991
Zb., inak povedané I. J. a jeho manželke R. nebola v časoch bývalého režimu (v rozhodnom období)
spôsobená žiadna krivda na ich majetku. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka Slovenské
právovzásadenepripúšťa,ajkebyišloodobromyseľnénadobudnutievlastníckehopráva,bezohľaduna
to,akýbolstavzápisuvkatastrinehnuteľnostívčaseprevodu.Odvolateľka(žalovanáv3.rade)nemohla

byť v čase uplatnenia si nároku ani počas reštitučného konania trvajúceho viac rokov dobromyseľná,
nakoľko dobre vedela, že starým rodičom štát majetok nevykúpil a keď už tak konala, zatajila existenciu
aj ostatných dedičov a po doručení rozhodnutí o schválení dohody o vydaní pozemkov a po uzavretí
zmluvy s SPF o vydaní náhradných pozemkov v kat. úz. U. konala voči spoludedičom - spoluvlastníkom
priamo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko im tieto rozhodnutia zatajila v úmysle nevysporiadať sa

s nimi. Z dôvodu mlčania žalovanej v 3. rade on a rovnako tak žalovaný v 2. rade nemohol byť a ani
nebol účastníkom reštitučného správneho konania, keď o údajnom vykúpení pozemkov (predmet sporu)
nemal žiadnu vedomosť ani nemohol mať, lebo neexistovalo. Napriek svojej nevedomosti zo zákona - v
zákonných podieloch po svojich rodičoch predmetné nehnuteľnosti okamihom smrti každého poručiteľa
nadobudol, teda odvolateľka zreštituovala pozemky štátom nikdy bez právneho dôvodu neprevzaté

ani nevykúpené a teda z obsahu listinných dôkazov a vydaných rozhodnutí vyplýva, že ani on nebol
oprávnený si reštitučný nárok v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. uplatňovať, preto aplikácia všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka a aplikácia § 80 písm. c/ OSP v predmetnom konaní v jeho prípade
vylúčená nie je, keď je tiež daný jeho naliehavý záujem na požadovanom určení a teda citovaná
judikatúra sa na túto predmetnú vec nevzťahuje. Nemohol byť teda ani „nedbalým vlastníkom“ ako

sa to snažia odvolatelia v odvolaní presadiť, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má podľa
ústavy rovnaký zákonný obsah a ochranu, majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva, ak k nadobudnutiu vlastníctva dochádza smrťou priamo zo zákona, teda svoje
vlastnícke právo odvodzuje od svojich právnych predchodcov, keď všetci účastníci sporu nadobudli
vlastnícke právo k predmetným pozemkom z titulu dedenia zo zákona v čase smrti každého poručiteľa

a toto vlastnícke právo je právom absolútnym a nepremlčateľným a rozsah tohto spoluvlastníckeho
práva je daný rozsahom okruhu dedičov. Dokazovanie v predmetnej veci treba vykonať jednotlivo
a vo vzájomných súvislostiach a ním podaný druh žaloby v predmetnom spore teda vylúčený nie
je, je súdmi akceptovaný a treba dodať, že po skončení tohto konania bude následne prejednané v
konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, teda rozhodnutie nepotvrdzuje súčasný vlastnícky stav veci.

S poukazom na získanie spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosťami dedením zo zákona nemožno
prisvedčiť tvrdeniu odvolateľov, že preventívna funkcia žaloby nie je naplnená. Podľa jeho názoru
odvolateľka v reštitučnom konaní dobromyseľná nebola, keď je potrebné uplatniť zásadu „nemo plus
iuris“ o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. V dobromyseľnosti
odvolateľky bránilo to, že z PKV a identifikácie parciel mala vedomosť o majetku poručiteľov o tom,

že nehnuteľnosti na štát neprešli a že v čase uplatnenia nároku bola len spoluvlastníčkou pozemkov
s ostatnými účastníkmi dedičského konania, s ohľadom na čo právne neudržateľným spôsobom
zasiahla do jeho práva dediča znemožnením mu uplatňovacie nároky v dodatočnom dedičskom konaní,
zastúpená manželom - advokátom, ktorému museli byť reštitučné predpisy dobre známe, pričom ani
v reštitučnom konaní správnemu orgánu nepredložila relevantné rozhodnutie o vykúpení pozemkov

štátom - právoplatný výmere ONV o výkupe pozemkov v zmysle § 10 ods. 1 zák. č. 46/1948 Zb.. Získané
náhradné pozemky pritom rozparcelovala a previedla na syna a ďalšie osoby postupným odpredajom,
pričom v náhradných dedičských konaniach v postavení dedičky nenamietala a nepoprela, že poručitelia
ku dňu smrti vlastnili nehnuteľnosť a dedičstvo prijala v podiele ako je uvedené v rozhodnutiach.
Svojmu výsluchu v predmetnom spore ako účastníčky konania sa vyhla a tým sa ani nesnažila

vyvrátiť spochybnenie svojej dobromyseľnosti. Je potrebné tiež posúdiť reštitučné rozhodnutie, keď on
účastníkom správneho konania nebol, keď naviac pre vyhovujúce rozhodnutia pozemkového úradu
existovali zákonné prekážky pre ich vydanie, predovšetkým odvolateľka opomenula predložiť výmer o
ponechaní pôdy. Pozemkovému úradu aj s ohľadom na konanie odvolateľky neboli známe podstatnéskutočnosti pred vydaním rozhodnutia, keď dotknuté pozemky boli v čase právoplatnosti správneho aktu
stále PKV zapísané na mene I. J. a jeho manželky R., ktoré oni z titulu ich dedenia ku dňu ich smrti
nadobudli. Všeobecný súd má právo s poukazom na závažnosť vád správneho rozhodnutia posúdiť toto

rozhodnutie ako ničotné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/97/2009). Rozhodnutie
pozemkovéhoúraduakoindividuálnehosprávnehoaktumávšeobecnýsúdprávoposúdiťajeoprávnený
si vytvoriť vlastný prejudiciálny záver o otázke, ktorá patrí do právomoci správneho orgánu. V prípade
schválenia dohody pozemkovým úradom neprichádzalo do úvahy ani preskúmanie dohody, ktoré bolo
možné len pri jeho negatívnom rozhodnutí.

15. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. a 3. rade uviedol, že s ich odvolaním
nesúhlasí a žiada jeho zamietnutie v celom rozsahu, keď súhlasí s vyjadrením žalovanej v tom smere,
že vec má byť prejednaná v súlade s princípmi spravodlivosti a ochrany ústavných práv a práve preto je
toho názoru, že ak pozemky neboli odňaté, je absurdné, aby právnu ochranu požívala osoba, ktorá sa
len v priebehu rokov určitým spôsobom stala vlastníkom pozemkov na základe rozhodnutia správneho

orgánu vychádzajúceho z nereálnych skutkových okolností a neúplných listinných dôkazov, resp. na
základe ich zlej interpretácie. Bolo by preto v rozpore s účelom všetkých právnych predpisov ako aj
v rozpore s princípmi právneho štátu, aby právnu ochranu požívalo také právo, ktoré bolo založené
nezákonne a na úkor práva iných, keď dobromyseľnosť je v tomto prípade asi len účelovým doplnením
odvolania, avšak je jasné, že v tomto prípade žalovaná nemohla byť ani náhodou v dobrej viere o tom,

že pozemky je patria v celosti. V ďalšom poukázal na závery z rozhodnutia odvolacieho súdu a na
to, že žalovaná nepreukázala skutočnosť výkupu predmetných pozemkov a že označená judikatúra
týkajúca sa reštitúcií, hoci je aj rozsiahla, sa ich prípadu netýka a v tomto kontexte sa javí ako zmätočná
a odvádzajúca pozornosť od skutočnej podstaty sporu, nakoľko nebyť konania žalovanej - ak by si
reštitučný nárok neuplatnila, nehnuteľnosti by si všetci dedičia riadne prededili a preto ani nemohol

zmeškať lehotu na uplatnenie reštitučného nároku a nemohol byť ani nedbalý v uplatňovaní svojich
práv. Rovnako poukaz na nezrovnalosti v predkladaných listinných dôkazoch z odvolania sa mu javí
ako zavádzajúce a odvracajúce pozornosť od skutočného problému, pri nepreukázaní dôkazu odňatia
nemožno v konaní ďalej možno pokračovať s domnienkou odňatia a teda sa má vychádzať z toho, že
pôda odňatá nebola a zostal zachovaný pôvodný stav.

16. Žalovaní v 1. a 3. rade - odvolatelia sa následne vyjadrovali k vyjadreniam žalobcu a žalovaného
v 2. rade k nimi podanému odvolaniu, v ktorom vyjadrení popreli správnosť uvádzaných záverov a
zotrvali na svojich skutkových a právnych záveroch z podaného odvolania. Dňa 18.04.2023 učinili tiež
vyjadrenie poukazujúce na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19.05.2021 sp. zn. 4Co/28/2020

a na naň nadväzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.01.2023 sp. zn. 5Cdo/21/2022, k otázke
originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím pozemkového úradu o schválení dohody
o vydaní nehnuteľnosti, ktoré vyjadrenie bolo doručené aj žalujúcej protistrane, ktorá k nemu vyjadrenie
nepodala.

17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,
362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalovaných 1. a 3. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
si to dôležitý verejný záujem), s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1. a 3. rade nie je dôvodné.

18. V súvislosti s podaným odvolaním odvolací súd považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť na

skutočnosť, že napriek tomu, že zo strany žalovaného v 2. rade nebolo doručené odvolanie resp. že
žalovaný v 2. rade v záhlaví citované rozhodnutie súdu prvej inštancie nenapadol odvolaním, odvolací
súd vyhodnotil, že odvolanie žalovaných v 1. a 3. rade zaväzuje aj žalovaného v 2. rade, vychádzajúc
z právneho názoru, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, (domnelí) dedičia po poručiteľoch
tvorianerozlučné(nútené)spoločenstvopodľa§77ods.1vspojenís§78ods.CSP(obdobneNSSRsp.

zn. 1Cdo 183/2009, sp. zn. 3Cdo 222/2010), v zmysle ktorého spoločenstva, následne možno vysloviť,
že úkon (odvolanie) jedného z nerozlučných nútených spoločníkov platí (zaväzuje) i pre ostatných
procesných spoločníkov.19. Predmetom tohto konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia, že nehnuteľnosti v kat.
území Z., zapísané v LV č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX špecifikované vyššie, patria do dedičstva po neb.
I. J., zom. XX.XX.XXXX a R. J., zom. XX.XX.XXXX, jeho rodičoch a rodičoch jeho sestry neb. Y. Y.,

rod. J., zom. XX. XX.XXXX (ďalej len „právny predchodcovia“), ktorej právnymi nástupcami sú žalovaný
v 1. rade - manžel a žalovaní v 2. a 3. rade - ako deti. Sporné nehnuteľnosti sú zapísané v katastri
nehnuteľnosti ako vlastníctvo žalovanej v 3. rade záznamom, ktorá si uplatnila nárok v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zák. č 229/1991 Zb. ako jediná oprávnená osoba voči povinnej osobe ŠM Y. H., ktorý jej
nehnuteľnosti vydal. Dohodu o vydaní schválil T. úrad W. rozhodnutím vydaním dňa 20.04.1995 pod č.

XXX/XX-R-I (ďalej aj ako „rozhodnutie pozemkového úradu“). Žalobca tvrdil, že ich právni predchodcovia
vlastnícke právo k predmetným pozemkom (pôvodne zapísaným v PKV vložkách č. XXX, XXXX a XXXX)
nikdy nestratili, preto (ani) nebol dôvod na ich vydanie žalovanej v 3. rade postupom podľa zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku podľa §
6 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Mal za to, že nebola splnená podmienka pre vydanie (§ 4 ods.
1) v tom, že (by) išlo o pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú osobu v dobe od 25. februára

1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Poukazoval tiež na to, že odňatie pôdy,
ktorým argumentovala žalovaná v 3. rade, nebolo vykonané príslušným orgánom (§10 ods., 1, 2 zák.
č. 46/1948 Sb.), okresným národným výborom a nebol vydaný výmer o vykonanom výkupe, teda zápis
nemal účinky odňatia pôdy. V priebehu konania žalobca doložil do spisu doklady - Zoznam parciel v
kat. územní Z. k súpisu pôdy v celkovej výmere X,XXXX ha, Výmer z 24.04.1950 vydaný Jednotným

národným výborom pod č. XXXX/XXXX, podľa ktorého sa podľa § 5 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. právnym
predchodcom žalobcu z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy, z ktorej čiastka bola vyvlastnená pre
reguláciu rieky W., sa ponecháva výmera X ha.

20. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci už rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) č. k.

25C/413/2016-98 zo dňa 06.04.2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 25C/413/2016-155 zo
dňa 15.03.2018, ktorým zamietol žalobu žalobcu s tým, že uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo v dôsledku podaného odvolania (žalobcom) zrušené a vrátené odvolacím súdom uznesením č.
k. 8Co/115/2018-167 zo dňa 17.04.2019. Následne súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol
odvolaním napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) bližšie citovaným v záhlaví tohto rozhodnutia,

ktorým vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu, tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia.

21. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu ako i napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné považovať za vecne správne vo výroku, a to z

dôvodov odvolacím súdom nižšie v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádzaných, a to s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolatelia v podanom odvolaní
namietali najmä, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a zároveň uviedli, že uvedené
rozhodnutie prípadne trpí inou vadou.

22. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky

vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu,
napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,
ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím

dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci.24. Odvolací súd vo všeobecnej rovine uvádza, že odvolatelia v prvom rade svoju odvolaciu
argumentáciu založili na námietke o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch (po právnych predchodcoch strán sporu), keďže mali

za to, že po smrti poručiteľov nastali skutočnosti brániace vydaniu sporných nehnuteľností, ktoré tvoria
predmet tohto konania. Následne v tejto súvislosti tiež namietali nedostatok právomoci všeobecného
súdu k preskúmaniu správneho aktu (rozhodnutia pozemkového úradu) z hľadiska jeho zákonnosti (bez
jeho zrušenia alebo zmeny), keď mali za to, že ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva majúci konštitutívne účinky, ktorá skutočnosť tiež predstavuje prekážku v súvislosti s naliehavým

právnym záujmom na strane žalobcu na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva. Odvolacie
dôvody (argumenty) k zmene vlastníctva na osobu povinnú z dohody v podstate neuviedli.

25. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie nastolenú odvolaciu argumentáciou žalovaných, sa touto
ďalej v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia zaoberal, keď (pritom) dospel k záveru, že pre posúdenie
resp. vyhodnotenie záveru o (ne)existencií naliehavého právneho záujmu je nevyhnutné sa postupne

zaoberať aj ďalšími odvolacími námietkami odvolateľov (ktoré následne konkretizuje), ktorých vyriešenie
následne poskytuje ucelený obraz nevyhnutný pre prijatie relevantného záveru (nie len) o (ne)existencii
naliehavého právneho záujmu, ale taktiež o (ne)dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku.

26.Posudzujúcnaliehavýprávnyzáujemodvolacísúdprimárnevychádzalzoskutočnosti,žesúdnaprax

vo všeobecnosti akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto
veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni,
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (a to z objektívnych dôvodov). Treba dodať, že ak súd vyhovie
žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok

poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti
vlastníkom veci (keďže rozhodnutie súdu, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi má len deklaratórne
účinky). Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok
spája vznik vlastníctva niekoho iného, avšak v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti
poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (obdobne

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/154/2010 z 16.12.2010). Napriek uvedenému záveru (ku
ktorému dospel i súd prvej inštancie) žalovaní v podanom odvolaní argumentovali, s poukazom na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i Najvyššieho súdu ČR, že po smrti poručiteľa môžu
nastať právne skutočnosti, ktoré bez ohľadu na to, že predchodca žalobcov bol vlastníkom, vlastníctvo
žalobcu vylučujú, keď mali primárne za to, že (v danom prípade) touto právnou skutočnosťou je práve

existencia rozhodnutia Pozemkového úradu v W. č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995, ktorým rozhodnutím
boli žalovanej v 3. rade vydané sporné nehnuteľnosti s tým, že táto právna skutočnosť založila vznik
vlastníckeho práva žalovanej v 3. rade originárnym spôsobom s konštitutívnymi účinkami.

27. Odvolací súd nadväzujúc na uvedenú argumentačnú líniu odvolateľov uvádza, že nie je úmyslom

odvolacieho súdu konať v rozpore s právnym názorom a rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR
resp. najvyšších súdnych autorít, keď zároveň uvádza, že je možné prisvedčiť argumentácii žalovaných
o možnom vplyve určitej právnej skutočnosti (napr. rozhodnutia pozemkového úradu majúceho
konštitutívne účinky a spôsobilého založiť vlastnícke právo originárnym spôsobom s poukazom na
právny záver vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení 5Cdo/97/2009 zo dňa 29.04.2010) na určení

vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu smrti resp. vplyve na existenciu naliehavého právneho záujmu na
tomto určení, avšak uvedené by bolo možné len za predpokladu, že by takáto právna skutočnosť, ktorou
je v prejednávanom prípade rozhodnutie pozemkového úradu, vyvolávala relevantné právne účinky a vo
vzťahu k nej by sa uplatňovala zásada prezumpcie správnosti a zákonnosti správnych aktov. V opačnom
prípade resp. v prípade, ak by takáto právna skutočnosť trpela vadami tak závažného a negatívneho

charakteru, že by sa voči nej neuplatňovala ani vyššie spomínaná prezumpcia správnosti, takémuto
záveru odvolateľov nemožno prisvedčiť. Neprisvedčením k uvedenému záveru odvolateľov, by nedošlo
anikprípadnejkolíziíprávneho(žalovanýmitvrdeného)názoruodvolaciehoadovolaciehosúdu,nakoľko
ak by aj dovolací súd (SR) vyslovil odvolateľmi prezentovaný právny názor o vplyve právnej skutočnosti
na určenie vlastníctva dediča ku dnu smrti poručiteľa, musel by jedine vychádzať z iných skutkových

okolností resp. z okolností za predpokladu uplatnenia prezumpcie správnosti správneho aktu, ktorý len v
takomto prípade vyvoláva želané (zamýšľané) právne účinky. Avšak prezumpcia správnosti správneho
aktu sa neuplatňuje v prípade nulity, resp. ničotnosti takéhoto aktu, ktorá skutočnosť má za následok,
že takýto akt nevyvoláva žiadne právne účinky, resp. nie je spôsobilý mať ani vplyv na existenciunaliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti. Je teda
možné konštatovať, že táto odvolacia argumentácia žalovaných by na tomto mieste mohla mať svoje
opodstatnenie za predpokladu, že by v danom prípade nebolo nevyhnutné za zaoberať práve otázkou

nulity správneho aktu- rozhodnutia pozemkového úradu (otázkou ničotnosti resp. nulity správneho aktu
sa odvolací súd zaoberá ďalej v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia, a to i s dôrazom na rozsah
právomoci všeobecného súdu preskúmavať správne akty). Na tomto mieste tiež odvolací súd vzhľadom
na obsah odvolania žalovaných považuje tiež za potrebné dať do pozornosti, že nie je možné vysloviť
záver, že by Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 249/2011, vylúčil podanie určovacej žaloby popri

uplatnení reštitučného nároku, resp. po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučného nároku.

28.Odvolacísúdďalejvrámciodôvodneniatohtorozhodnutiapovažujezapodstatnéupriamiťpozornosť
na výmer Jednotného národného výboru v W. zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55), z ktorého vyplýva, že
Jednotný národný výbor v W. rozhodujúc podľa § 1 zákona č. 46/1948 Sb. z., so súhlasom Miestnej
roľníckej komisie v Z., ponechal I. J. a jeho manželke R. rod. Z. ich poľnohospodárske pozemky v

kat. úz. Z. a H. V. v celkovej výmere Xha XXXX (pôvodná výmera), z ktorej pôdy už čiastka bola
vyvlastnená pre reguláciu rieky W., takže v skutočne ponechaná výmera bola menej ako X ha (nie ako
nesprávne uvádzajú odvolatelia, že ponechaná výmera bola v rozsahu Xha XXXX - keď uvedený rozsah
predstavuje pôvodnú výmeru resp. výmeru pred vydaním výmeru Jednotného národného výboru v W.
zo dňa 24.04.1950).

29. V súvislosti s uvedeným výmerom Jednotného národného výboru v W. sa v súdom spise taktiež
nachádzajú ďalšie listiny (dôkazy) týkajúce sa konania štátnych orgánov, ktoré predchádzalo vydanému
výmeru (č. l. 56 až 67- chronologicky veľmi zle zoradené). V spise sa nachádza výzva k podaniu
súpisovej prihlášky I. J. podľa zákona č. 46/1948 Sb. (č. l. 65 druhá strana listu) resp. doručujúci list

za týmto účelom, tiež samotná súpisová prihláška I. J. a jeho manželky R. Z. obsahujúca zoznam
parciel vo vlastníctve poručiteľov a čísla listov vlastníctva resp. PKV v kat. úz. Z. (č. l. 64), súpis ich
pôdy z 30.09.1948 (č. l. 62), zápis o jednaní o výkupe pôdy s návrhom datovaným zo dňa 27.10.1949
(č. l. 60-61), podľa ktorého sa vlastníkovi ponechávajú X ha v kat. úz. H. V. a Z., ďalej rozhodnutie
Y. C. v Z. zo dňa 27.10.1949, podľa ktorého miestna roľnícka komisia v Z. z výkupu navrhuje vyňať

pozemky vo výmere X ha (č. l. 59 druhá strana listu), tiež Dohoda o výkupe pôdy (č. l. 58-59), z ktorej
vyplýva, že predmetom výkupu mali byť nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz Z. vo výmere X R.-
vl. č.XXXX, parc. č. XXXX/X (s tým, že parcela č. XXXX/X roľa o výmere XXXX m2 nachádzajúca sa
na totožnej PKV XXXX žalovanej rozhodnutím Okresného úradu č. XXXX/XXXXX-XXX/XX-R-II zo dňa
28.09.2001 vydaná nebola, ktorou skutočnosťou sa odvolací súd v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia

tiež zaoberal v rámci stotožnenia existujúcich parciel s pôvodnými parcelami evidovanými v PKV), vl.
č. XXX, parc. č. XXXX, č. XXXX/X a č. XXXX/X (teda je zrejmé, že nejde o nehnuteľnosti tvoriace nie
predmet tohto konania). Taktiež sa v spise nachádza ručne písaný koncept výmeru zo dňa 24.04.1950
(č. l. 56-57), ktorý je svojím textom totožný s vyhotovením výmeru Jednotného národného výboru v
W. zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55). Z textu výmeru je zrejmé, že od podania písomnej prihlášky dňa

27.11.1948 (č. l. 64) do vydania výmeru Jednotného národného výboru v W. zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55),
bola časť nehnuteľností, ktoré podliehali súpisu vyvlastnená pre účely regulácie rieky W., čím výmera
poľnohospodárskej pôdy, ktorá mala podliehať výkupu, klesla pod hodnotu X ha, z dôvodu čoho k výkupu
poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve poručiteľov pristúpené nebolo. Inak povedané z textu výmeru
Jednotného národného výboru v W. zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55), ktorý je opatrený pečiatkou so štátnym

znakomapodpisompoľnohospodárskehoreferenta(atoajspoukazomnapísomnevyhotovenýkoncept
tohto výmeru, tiež podpísaný poľnohospodárskym referentom - č. l. 56-57), jednoznačne vyplynulo, že
výmer poľnohospodárskej pôdy, ktorá mala podliehať výkupu a ktorá bola vo vlastníctve I. J. a jeho
manželky R. rod. Z., klesol pod X ha, z dôvodu čoho k výkupu tejto poľnohospodárskej pôdy (v
rozsahu neprevyšujúcom X ha) vo vlastníctve poručiteľov pristúpené nebolo.

30. Je teda zrejmé, že v danom prípade došlo k výkupu nehnuteľností vo vlastníctve poručiteľov,
avšak len v rozsahu výmery presahujúcej X ha, keď tento výkup bol realizovaný za cenu podľa §
9 a spôsobom podľa § 10 zákona č.46/1948 Sb. z. Odvolací súd v tejto súvislosti osobitne dáva
do pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1 citovaného zákona, v zmysle ktorého sa uvádza, že Miestna

roľnícka komisia v súčinnosti s miestnym združením príslušného Jednotného zväzu roľníkov sa pokúsi
v každom jednotlivom prípade o dohodu s vlastníkom (§ 1 ods. 2 až 6) o tom, či a ktoré z jeho
pozemkov vykúpi. Dohoda o tom dojednaná podlieha schváleniu miestnym národným výborom, ktorý
ju predloží okresnému národnému výboru k vydaniu výmeru o výkupu a k prevedeniu konania podľaods. 2. V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že výmer o výkupe vydáva Okresný národný výbor, avšak
v prejednávanom prípade uvedený výmer bol vydaný Jednotným národným výborom v W., čo však
nemá za následok skutočnosť, že by tento bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc ako to namietali

odvolatelia. Je tomu tak práve, pretože s účinnosťou zákona č. 142/1949 Sb., podľa § 1 druhej vety
Jednotný národný výbor vykonával na území celého okresu pôsobnosť okresného národného výboru
a na území mesta svojho sídla tiež pôsobnosť miestneho národného výboru. Je teda zrejmé, že s
poukazom na znenie citovaného zákonného ustanovenia Jednotný národný výbor, konal v rámci svojej
právomoci, a teda bol oprávnený vydávať výmery o výkupe pôdy, ktoré inak boli vydávané Okresným

národnýmvýborom.Zuvedenéhodôvodusaodvolacísúdnemoholstotožniťsodvolacouargumentáciou
žalovaných o nedostatku právomoci na strane orgánu, ktorý vydal výmer zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55).

31. Žalovaní taktiež v podanom odvolaní namietali, že napriek skutočnosti, že dňa 24.04.1950 došlo k
vydaniu výmeru Jednotným národným výborom (v ktorom bolo konštatované, že právnym predchodcom
resp. poručiteľom sa ponecháva pôda vo výmere menej ako X ha - č. l. 55), o dva dni neskô,r t. j. dňa

26.04.1950 Miestna roľnícka komisia v H. V. rozhodla, že neponecháva poručiteľom žiadne pozemky.
V nadväznosti na túto odvolaciu argumentáciu odvolací súd uvádza, že je potrebné dať do pozornosti,
že v zápisnici Miestnej roľníckej komisie v H. V. sa jedná len o pozemkoch nachádzajúce sa v H.
V.. Inak povedané zo zápisu Miestnej roľníckej komisie zo dňa 26.04.1950 vyplýva, že poručitelia boli
naďalej vlastníkmi pozemkov v kat. úz. Z./M. vo výmere X.XXXX ha (výmera niečo menšia ako 4 ha-

pozn. odvolacieho súdu), ako i vlastníkmi pozemkov v kat. úz. H. V. vo výmere X.XXXX ha, na ktoré
pozemky sa vzťahovali ustanovenia zákona o novej pozemkovej reforme, ako bolo konštatované v čl. I.
citovaného zápisu. Následne z čl. III citovaného zápisu je zrejmé, že vlastníkom (právnym predchodcom
strán sporu) sa neponecháva žiadna pôda, keď všetka pôda v kat. úz H. V. sa vykupuje. Z uvedeného
zápisu nevyplýva, že by poručiteľom bola odňatá pôda v kat. úz. Z./M. vo výmere X.XXXX ha resp. že

by sa tento zápis Miestnej roľníckej komisie v H. V. týkal nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Z./
M.. Záver o tom, že poručiteľom nebola odňatá pôda v kat. úz. Z./M. vo výmere X.XXXX ha, tiež len
podporuje samotný výmer Jednotného národného výboru v W. zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55), v ktorom
bolo tiež konštatované, že poručiteľom bola ponechaná pôda niečo menšia ako X. ha, keď pôvodná
celková výmera ich poľnohospodárskej pôdy (nachádzajúcej sa v kat. úz Z. a H. V.) bola X ha a XXXX. Z

uvedeného je teda zrejmé, že v danom prípade skutočnosť, že poručiteľom neboli odňaté nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v kat. území Z./M. vo výmere X.XXXX ha a že im boli odňaté len všetky nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v kat. území H. V., čo potvrdzuje jednak výmer Jednotného národného výboru v W.
zo dňa 24.04.1950 (č. l. 55), ale i zápis Miestnej roľníckej komisie v H. V. dňa 26.04.1950 (č. l. 31).
Uvedený záver rovnako tak vyplýva i zo stanoviska miestneho združenia Jednotného zväzu slovenských

roľníkov (č. l. 32). V nadväznosti na vyššie uvedené je možné konštatovať, že v prejednávanom prípade
nebolo preukázané, že by došlo k odňatiu, resp. k výkupu nehnuteľnosti poručiteľov v prospech štátu, a
to nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Z./M. vo výmere X.XXXX ha resp. bolo iba preukázané to,
že došlo k výkupu všetkej poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve poručiteľov nachádzajúcej sa v kat. úz.
H. V. resp. v inom katastrálnom území, ako katastrálnom území, v ktorom sa nachádzajú nehnuteľnosti

tvoriace predmet tohto konania.

32. S poukazom na vyššie uvedené ako i s dôrazom na odvolacím súdom vyššie citované
ustanovenie § 10 (najmä ods. 3) zákona č.46/1948 Sb. tiež v konaní nebolo preukázané, že by
existoval pozemkovoknižný zápis poznámky, že nehnuteľnosti tvoriace predmet tohto konania prešli na

československý štát. Konanie vo veci výkupu nehnuteľností právnych predchodcov strán sporu bolo
ukončené pred 01.01.1951, keď vzhľadom na uvedené bolo potrebné v prípade výkupu s poukazom
na ustanovenie § 10 ods. 3 zákona č.46/1948 Sb., vykonať poznámku o výkupe v pozemkovej knihe,
ktorá mala účinky prevodu vlastníckeho práva k vykúpenej pôde na československý štát, keď existencia
takejto poznámky v prejednávanom prípade vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam v danom prípade

preukázaná tiež nebola. Zákon č. 46/1948 Sb. zakotvoval jednotnú úpravu výkupu pôdy, pričom
právnym titulom v danom prípade bola dohoda s vlastníkom o výkupe jeho pôdy, o ktorej uzatvorenie
sa má pokúsiť s vlastníkom Miestna roľnícka komisia v súčinnosti s miestnym združením príslušného
Jednotného zväzu poľnohospodárov, keď následne takto dojednaná dohoda podliehala schváleniu
Miestneho národného výboru, ktorý ju následne predkladal Okresnému národnému výboru k vydaniu

výmeru o výkupe a k vykonaniu konania podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona. Sumarizujúc uvedené
je možné ustáliť, že v prípade ak teda Okresný národný výbor (v danom prípade Jednotný národný
výbor podľa § 1 ods. 1 zákona č. 142/1949 Sb.) vydal výmer o výkupe pôdy alebo rozhodol, že sa
pôda vykupuje, podal súdu knihovú žiadosť za účelom poznamenania výkupu v pozemkovej knihe (§10 ods. 2 zákona č.46/1948 Sb.). Ako bolo už zmienené, pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom
má zásadný význam práve § 10 ods. 3 zákona č.46/1948 Sb., v ktorom je ustanovené, že poznámka o
vykonaní výkupu (podľa ods. 2) v pozemkovej knihe má účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde

na československý štát. Z uvedeného je preto zrejmé, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva
štátu podľa zákona č. 46/1948 Sb. išlo o nadobudnutie vlastníctva s využitím verejnoprávnych inštitútov
a procesných postupov, a to prechodom, nie sukcesiou resp. išlo o originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Na základe vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že dôvodom nadobudnutia
vlastníckeho práva štátom bolo poznamenanie výkupu v pozemkovej knihe, keď žalovaní (odvolatelia)

v prejednávanom prípade nepreukázali svoje tvrdenie, že nehnuteľnosti tvoriace predmet tohto konania
nachádzajúce sa v kat. území Z. prešli na štát, z dôvodu čoho nemohli preukázať ani (nadväzujúcu)
dôvodnosť reštitučného konania vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam, pre ktoré z uvedeného dôvodu
neboli splnené podmienky. Zároveň odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že tvrdenie žalovaných,
že zápisy v pozemkových knihách po 01.01.1951, z dôvodu zrušenia konštitutívnych účinkov zápisov
údajov v pozemkovej knihe, nepreukazujú pravdivosť zápisov v PKV vložkách bez ďalšieho nie je

dôkazom, že pozemky právnych predchodcov strán sporu po 01.01.1951 prešli na štát. V tejto súvislosti
je nevyhnutné osobitne zdôrazniť, že poznámka o vykonaní výkupu (podľa § 10 ods. 2 zákona č.
46/1948 Sb.) v pozemkovej knihe má účinky prechodu (nie prevodu) vlastníctva k vykúpenej pôde
na československý štát, keď v tomto prípade nie je možné konštatovať, že by išlo o poznámku
majúcu charakter intabulačných zápisov, ale práve naopak ide o špeciálne ustanovenie prislúchajúce a

vzťahujúce sa len na postup podľa zákona č. 46/1948 Sb. resp. na postup pri prechode vlastníckeho
práva na československý štát, ktorý nie je totožný s v tej dobe existujúcimi intabulačnými zápismi
do pozemkových kníh slúžiacich k zaevidovaniu prevodu vlastníckeho práva na iný subjekt. Zároveň
pre odstránenie akýchkoľvek pochybností odvolací súd tiež poznamenáva, že aj z časového hľadiska
uvedenú argumentáciu žalovaných nie je možné považovať za relevantnú, pretože k vydaniu výmeru

Jednotným národným výborom v W. došlo dňa 24.04.1950 t. j. v čase keď intabulačné zápisy boli
vykonávané (ktoré však plnili inú funkciu ako poznámka podľa § 10 ods. 2 zákona č. 46/1948 Sb).
Taktiež odvolací súd zmieňuje, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva štátu podľa zákona číslo 46/1948
Sb. išlo o nadobudnutie vlastníctva s využitím verejnoprávnych inštitútov a procesných postupov a to
prechodom, nie sukcesiou, teda originárnym spôsobom.

33. Odvolací súd uvádza, že cieľom zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“) bolo zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkovi poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948 až 1989 a obnoviť pôvodné vlastnícke vzťahy. Je nesporné, že pozemkovému úradu je

zákonom zverená právomoc rozhodovať o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti (a v nadväznosti
na to prípadne i rozhodovať v zmysle správneho poriadku v konaní o obnove konania), avšak len v
prípade naplnenia zákonom stanovených podmienok. Ustanovenie § 5 ods. 1 a 2 citovaného zákona
najmä za povinnú osobu (voči ktorej smeruje reštitučný nárok) označuje štát alebo iné právnické osoby,
ktoré ku dňu účinnosti uvedeného zákona nehnuteľnosť držia. Podľa ustanovenia § 6 uvedeného zákona

sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu zo
zákonom stanovených dôvodov s tým, že jedným z týchto dôvodov je i odňatie poľnohospodárskej pôdy
resp. nehnuteľností bez náhrad postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (§ 6 ods. 1 psím. b/ zákona
o pôde). Avšak vzhľadom na skutočnosť konštatovanú odvolacím súdom už vyššie, a to že zo strany

žalovaných v prejednávanom prípade nedošlo k preukázaniu tvrdenia že nehnuteľnosti tvoriace predmet
tohto konania nachádzajúce sa v kat. území Z. prešli na štát, nie je možné dospieť k inému záveru,
ako len k záveru o tom, že v danom prípade pozemkový úrad preto nebol oprávnený rozhodovať o
reštitučnom nároku, pretože pre reštitučné konanie neboli naplnené žiadne podmienky. Je tomu tak
práve z dôvodu, že ak zo strany žalovaných (ako už bolo v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia

uvedené) nebolo nepreukázané, že sporné nehnuteľnosti boli ich právnym predchodcom odňaté resp.
že tieto boli vykúpené postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb., tak je zrejmé, že nedošlo k naplneniu
zákonného predpokladu podľa § 6 ods. 1 psím. b) zákona o pôde, na podklade ktorého bolo vydané
rozhodnutie Pozemkového úradu v W. č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995 (nachádzajúce sa v pripojenom
administratívnom spise Okresného úradu W., pozemkového a lesného odboru). Pokiaľ pozemkový úrad

vydal vyššie spomínané rozhodnutie bez toho, aby boli naplnené zákonné podmienky pre jeho vydanie
(§ 6 ods. 1 psím. b) zákona o pôde) konal nad rámec svojej zákonom zverenej právomoci (prekročil
svoju právomoc), preto je takéto rozhodnutie nutné považovať za nulitné (ničotné) rozhodnutie. O
právomoci teda nestačí hovoriť (a posudzovať ju) len abstraktne (všeobecne), ale musí byť posudzovanápráve ku konkrétnemu správnemu konaniu a rozhodnutiu na konkrétnom skutkovom stave. Zároveň
však fundamentálny dôvod, pre ktorý možno vysloviť, že správny orgán resp. pozemkový úrad nemal
právomoc, predstavuje tá skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti neboli odňaté resp. tieto neboli vykúpené

postupompodľazákonač.46/1948Zb.,vdôsledkučoho,pozemkovýúradneboloprávnený,resp.nemal
konkrétnu právomoc rozhodovať o vlastníctve (jeho navrátení) k týmto konkrétnym nehnuteľnostiam
(o prinavrátení vlastníctva), ktoré boli naďalej vo vlastníctve právnych predchodcov strán sporu (ide
o zrejmé prekročenie právomoci). Dohoda o vydaní s právne nemožným plnením (pre nevlastníctvo
vydávajúcej strany), napriek jej schváleniu pozemkovým úradom, tak vplyv na vlastnícky stav mať

nemôže a na strane žalobcu nemožno preto hovoriť o tom, že si reštitučný nárok zmeškal uplatniť, resp.
že mu právo na ochranu vlastníctva zaniklo.

34. Odvolací súd uvádza, že správny akt vydaný v minulosti nie je možné preskúmavať z hľadiska
jeho platnosti alebo neplatnosti, jeho vecnej správnosti (k čomu ani v prejednávanom prípade zo strany
prvoinštančného i odvolacieho súdu nedošlo), ale je možné posúdiť iba jeho prípadnú nulitu (ničotnosť).

Vo všeobecnosti treba za ničotné správne rozhodnutie považovať také, ktoré trpí tak závažnými vadami,
čo do ich zápornej kvality, že nie je možné uplatniť prezumpciu správnosti takéhoto rozhodnutia
(konštatované v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/84/2010 z 30.11.2011).

35. Zároveň na tomto mieste odvolací súd dáva do pozornosti, že k preskúmateľnosti správnych

aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí so sp. zn. 5Cdo 97/2009 zo dňa zo dňa 29.
apríla 2010 uviedol, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť, či zákonnosť mimo
rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty ničotné (nulitné, paakty),
teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality), že sa neuplatní prezumpcia ich
správnosti; na takéto správne akty súdy neprihliadajú ani z nich nevychádzajú (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Akty

aplikácie práva vydané správnymi orgánmi, ktoré vzhľadom k svojej povahe a závažnosti predstavujú
prekážku zamýšľaných (zákonom prezumovaných) právnych účinkov, pri ktorých už nemožno hovoriť,
že sa jedná o správny akt, resp. že došlo k jeho vzniku, sú teóriou práva označované za ničotné
akty. Právna teória za najčastejšie dôvody ničotnosti právnych aktov označuje 1/ vydanie
aktu pri zrejmom prekročení právomoci; 2/ nepochybná neurčitosť, nezrozumiteľnosť obsahu aktu, v

dôsledku toho jeho nerealizovateľnosť; 3/ absolútna nemožnosť plnenia obsahu aktu; omyl v osobe,
či neexistencia adresáta; 4/ vydanie aktu pod nátlakom, či podvodom; 5/ nedostatky podstatných
náležitosti aktu a podobne. Z uvedeného vyplýva, že teória práva pri formulovaní dôvodov ničotnosti
používa výrazy a formulácie, ktoré je potrebné vykladať vždy s ohľadom na konkrétnu situáciu. Za
tejto situácie je potom ničotnosť právneho aktu oprávnený autoritatívne posúdiť (vyložiť) príslušný

orgán, ktorým je súd alebo správny orgán. Osobitnými prípadmi sú tzv. paakty, t.j. akty vydané
subjektom, ktorý nemá oprávnenie (právomoc) ich vydávať. Takýto akt nemá žiadne právne účinky.
Právomocou sa vo všeobecnosti rozumie schopnosť vydávať normatívne a individuálne právne akty
v rámci zverenej kompetencie. Kompetencia je zákonom vymedzený okruh spoločenských vzťahov
zverených do právomoci príslušného orgánu.

36. Odvolací súd abstrahujúc vyššie uvedené skutočnosti na konkrétny prejednávaný prípad uvádza, že
v danom prípade zo strany prvoinštančného súdu ani odvolacieho súdu (ako všeobecné súdy) nedošlo
k postupu, v rámci ktorého by došlo k skúmaniu rozhodnutia Pozemkového úradu v W. č. XXX/XX-R-I zo
dňa 20.04.1995 z hľadiska jeho platnosti, či zákonnosti (ako namietal odvolateľ v podanom odvolaní, keď

poukazoval na skutočnosť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené preskúmavať zákonnosť správnych
aktov) alebo jeho vecnej správnosti, keď odvolací súd preskúmaval len skutočnosť, či pozemkový úrad
mal právomoc vydať rozhodnutie (č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995), v ktorom rozhodoval o (žalovanou
v 3. rade) uplatnenom reštitučnom nároku na podklade ustanovenia § 6 ods. 1 psím. b) zákona o
pôde resp. či tento mal právomoc rozhodovať o prinavrátení sporných nehnuteľností (napriek tomu, že

v konaní nebolo preukázané, že by tieto boli odňaté resp. vykúpené postupom podľa zákona č. 46/1948
Zb.). Je teda zrejmé, že v prejednávanom prípade bolo vyššie citované rozhodnutie pozemkového úradu
preskúmané z hľadiska (prípadnej) prítomnosti tak závažných vád, čo do ich zápornej kvality, že by
nebolomožnéuplatniťaniprezumpciusprávnostitakéhotorozhodnutiaresp.ibazhľadiskavádmajúcich
za následok ničotnosť (nulitnosť) takéhoto správneho aktu s tým, že skúmanie uvedeného neprislúcha

nevyhnutne do rámca správneho súdnictva, pretože uvedené oprávnenie prináleží tiež všeobecnému
súdu (ako bolo vyslovené tiež Najvyšším súdom SR vo vyššie citovaných rozhodnutiach). Uvedený
záver taktiež korešponduje s odvolacou námietkou žalovaných, keď samotní odvolatelia konštatovali
prípustnosť preskúmania správnych aktov všeobecným súdom z hľadiska prítomnosti možných dôvodovspôsobujúcich ničotnosť takéhoto aktu. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu odvolateľov v tomto
smere odvolací súd opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie Pozemkového úradu
v W. č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995, nepreskúmaval z hľadiska jeho zákonnosti resp. výlučne z

hľadiska splnenia zákonných podmienok pre jeho vydanie, (ako namietajú žalovaní tvrdiac to, že ak
je v rozhodnutí uvedený ako dôvod reštitúcie iné ustanovenie právneho predpisu, napr. namiesto § 6
ods. 1 písm. p/ uvedená skutočnosť, nespôsobuje nulitu a ani čiastočnú nulitu uvedeného rozhodnutia),
ale uvedené rozhodnutie preskúmaval z hľadiska existujúcej právomoci pozemkového úradu, resp. z
hľadiska možného prekročenia právomoci týmto správnym orgánom, a to s dôrazom na skutočnosť,

že nedošlo k preukázaniu toho, že by sporné nehnuteľnosti boli právnym predchodcom odňaté, resp.
vykúpené postupom stanoveným v zákone č. 46/1948 Zb. (z dôvodov už odvolacím súdom vyššie v
rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádzaných).

37. Z vyššie uvedených dôvodov je teda možné prijať záver, že sporné nehnuteľnosti naďalej zostali
vo vlastníctve I. J. a jeho manželky R. nedotknuté postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. z dôvodu,

že nebola založená právomoc pozemkového úradu rozhodovať o prinavrátení vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam z dôvodu, čoho je nevyhnutné jeho rozhodnutie považovať za nulitné. V spojitosti
s týmto záverom preto odvolací vyhodnotil, že v danej veci nie je daný žiaden dôvod, ktorý by
vylučoval záver o existencií naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že sporné nehnuteľnosti
ku dňu smrti poručiteľov patrili týmto poručiteľom. Zároveň v danom prípade s dôrazom na odvolaciu

argumentáciu žalovaných nebola zistená ani žiadna prítomnosť takej právnej skutočnosti majúcej za
následok vylúčenie danosti tohto naliehavého právneho záujmu žalobcu, keď za túto skutočnosť nie
je možné považovať rozhodnutie Pozemkového úradu v W. č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995 (v tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje už vyššie uvádzané závery týkajúce sa posudzovania danosti
naliehavého právneho záujmu žalobcu).

38. S dôrazom na skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru, že v danom prejednávanom prípade
je daný naliehavý právny záujem sa ďalej zaoberal námietkou odvolateľov ohľadom nepreukázania
totožnosti nehnuteľností, resp. konkrétnych parciel tvoriacich predmet tohto konania s pôvodnými
nehnuteľnosťami resp. pôvodnými parcelami nachádzajúcimi sa v pozemkovoknižných vložkách (PKV),

keď aj túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože z obsahu v spise sa nachádzajúcich
listín je možné bezpečne tieto nehnuteľnosti identifikovať a stotožniť s poukazom na dôvody odvolacím
súdom ďalej v tejto súvislosti uvádzaných. Odvolacia argumentácia žalovaných v tomto smere spočívala
v tom, že nehnuteľnosti pôvodne sa nachádzajúce na PKV č. XXXX, na ktorej boli evidované parcely
č. XXXX/X o výmere XXXX m2, XXXX/X o výmere XXXX m2, XXXX/XX o výmere XXXX m2, nie je

možné stotožniť s nehnuteľnosťami, ktoré sú v súčasnosti evidované na LV č. XXXX ako parcely registra
„C“, a to parcela č. XXXX/XX o výmere XXXX m2, XXXX/XX o výmere XXXX m2 a parcely registra „E“
parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XX o výmere XXXX m2. Odvolatelia s poukazom na uvedené parcely
namietali, že vo vzťahu k ním nesedia parcelné čísla a ani výmery.

39. Z obsahu rozhodnutia pozemkového úradu č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995 je zrejmé, že žalovanej
v 3. rade boli okrem iných vydané aj nehnuteľnosti nachádzajúce sa na PKV XXXX ako parcela č. XXXX/
X roľa o výmere XXXX m2 a parcela č. XXXX/XX lúka o výmere XXXX m2 s tým, že parcela č. XXXX/
X roľa o výmere XXXX m2 nachádzajúca sa na totožnej PKV XXXX žalovanej rozhodnutím Okresného
úradu č. XXXX/XXXXX-XXX/XX-R-II zo dňa 28.09.2001 vydaná nebola (ktorá však ani nie je predmetom

námietky). Z LV č. XXXX v časti B- titul nadobudnutia je zrejmý zápis č. XXXX/XX, pod ktorým došlo
k zápisu rozhodnutia Pozemkového úradu v Nitre č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995, ktorým ako už
bolo uvedené boli žalovanej v 3. rade vydané (okrem iných) vydané aj nehnuteľnosti nachádzajúce sa
na pôvodnej PKV s prac č. č. XXXX/X roľa o výmere XXXX m2 a parcela č. XXXX/XX lúka o výmere
XXXX m2. Už v dôsledku uvedeného zápisu je možné badať spojitosť medzi pôvodnými parcelami

zapísanými na PKV so súčasnými evidovanými na LV č. XXXX. Zároveň v súdom spise je doložená
listina (č. l. 533) s názvom „Oprava chýb v operáte katastra nehnuteľností“ zo dňa 24.01.2007 (súdom
vyžiadaná ako dôkaz na preverenie vykonateľnosti rozhodnutia a stranám i s ďalšími listinami doručená),
z obsahu ktorej vyplýva, že z pôvodnej parcely č. XXXX/X o výmere XXXX m2 evidovanej na LV č.
XXXX vznikli dve nové parcely (spolu so zánikom parcely č. XXXX/X), a to parc. č. XXXX/XXX o výmere

XXXX a parc. č. XXXX/XXX o výmere XXXX obe evidované na LV č. XXXX (výmera oboch vytvorených
parciel dokopy v súčte XXXX, ktorá výmera je totožná s výmerou pôvodnej zanikajúcej parc. č. XXXX/
X). Z uvedenej listiny tiež vyplynulo, že dôvodom vykonania opravy bola skutočnosť, že časť pôvodnej
parcely XXXX/X sa stala predmetom zastavaného územia obce. Vyššie uvedená oprava v katastrálnomoperáte pod sp. zn. 30/2007 pod položkou výkazu zmien XX/XX bola zaevidovaná do LV č. XXXX v
časti B- titul nadobudnutia ako X XX/XX-XX/XX. Uvedené tiež preukazuje nespochybniteľnú spojitosť
medzi pôvodnými parcelami zapísanými v PKN XXXX a parcelami evidovanými v súčasnosti na LV č.

XXXX. Následne tiež z LV č. XXXX z jeho časti B- titul nadobudnutia je tiež možné zistiť, že katastrálnym
odborom bol na základe žiadosti č. A zapísaný geometrický plán č. X/XXXX, ktorý je súčasťou súdneho
spisu (v podobe fotokópie- č. l. 540). Týmto geometrickým plánom boli vytvorené nové parcely, a to parc.
č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere XXXX m2, ktorým geometrickým plánom
zároveň parcela č. XXXX/XXX bola ponížená o hodnotu XXX m2 a parcela č. XXXX/XXX zanikla.

40. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (a to najmä na záznamy evidované na LV č. XXXX
v časti B- titul nadobudnutia) je zrejmé, že parcely v súčasnosti evidované na LV č. XXXX ako parcely
registra „C“ ,a to parc. č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere XXXX m2 a parcely
registra „E“ parc. č. XXXX/XXX sú vytvorené z pôvodných parciel č. XXXX/XXX a č. XXXX/XXX, ktoré
parcely boli vytvorené z pôvodnej parcely č. XXXX/X, ktorá bola pôvodne zapísaná na PKV XXXX pre

kat. úz Z.. Možno konštatovať, že je nespochybniteľné, že v petite uvádzané parcely nachádzajúce sa
na LV č. XXXX boli vytvorené z parciel pôvodne zapísaných na PKV č. XXXX, ktoré nehnuteľnosti boli
vo vlastníctve právnych predchodcov strán sporu, t. j. I. J. a jeho manželky R. rod. Z. ku dňu ich smrti.

41. Pokiaľ ide o námietku v súvislosti s parcelou č. XXXX/XX v súčasnosti evidovanú LV č. XXXX ako

parcela reg. „E“ je zrejmé, že táto bola žalovanej v 3. rade rozhodnutím pozemkového úradu č. XXX/XX-
R-I zo dňa 20.04.1995 tiež vydaná, keď týmto rozhodnutím bol vo vzťahu k nej uvedeným jediný zápis,
a to zápis č. XXXX/XX rozhodnutia Pozemkového úradu v W. č. XXX/XX-R-I zo dňa 20.04.1995. Možno
preto prijať záver, že táto parcela po jej vyššie uvedenom zápise nebola dotknutá žiadnymi zmenami, a
v takom stave ako existovala ako parcela č. XXXX/XX zapísaná na PKV č. XXXX pretrvala dodnes.

42. Odvolatelia ďalej v podanom odvolaní namietali, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
toho, že poručitelia (právny predchodcovia) boli v čase smrti vlastníci predmetných nehnuteľností v
ideálnych podieloch 1, keď v tejto súvislosti mali za to, že uvedené súd skúma ex offo, keď nie je úlohou
žalovaných upozorňovať žalobcu na faktické nedostatky žaloby.

43. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie nastolenú odvolaciu argumentáciu žalovaných považuje
v prvom rade za potrebné uviesť, že sa nestotožňuje s právnym názorom odvolateľov, že súd je
povinný ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či žalobca sa svojou žalobou správne domáha určenia
ideálnych podielov alebo nie vo vzťahu k právnym predchodcom resp. poručiteľom. Práve naopak, je

na žalobcovi ako si uplatní v žalobnom petite svoj nárok, keď zároveň uvedené tvrdenie odvolateľov
nemôže mať vplyv na materiálnu ani na formálnu vykonateľnosť rozhodnutia súdu (preto nemožno
aplikovať ustanovenie § 185 ods. 3 CSP), keď zároveň je nutné brať na zreteľ, že rozhodnutie súdu
v prejednávanej veci má deklaratórny charakter a neurčuje konkrétne vlastnícke práva (domnelých)
dedičov. Z uvedených dôvodov možno vyhodnotiť, že bolo úlohou žalovaných namietať nimi tvrdené

skutočnosti (namietané až v podanom odvolaní) v priebehu prvoinštančného konania. S ohľadom však
na moment nadobudnutia nehnuteľností poručiteľmi pred 01.01.1950 a na v tom čase platnú právnu
úpravu (ako aj rozhodnutie R 70/1965) poručitelia nehnuteľnosti podľa pozemnoknižných zápisov
nadobudli do podielového vlastníctva, s ohľadom na čo je potrebné považovať petit za správny.

44. Odvolací súd môže podľa ustanovenia § 384 ods. 3 CSP doplniť dokazovanie za podmienok
uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania
je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité,
avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.Právotzv.novôtvodvolacomkonaníjevsystémeneúplnejapelácienastavenéreštriktívneako
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku
alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej
veci však nebola osvedčená žiadna z výnimiek pripúšťajúca novoty v odvolacom konaní v zmysle

ustanovenie § 366 CSP. Napokon, žalovaní v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny takýto
dôvod prípustnosti použitej novoty. V danom prípade je nevyhnutné konštatovať, že vyššie nastolené
skutkové tvrdenia, ktoré žalovaní uplatnili až v odvolacom konaní je potrební považovať za novoty
(nepatriace pod zákonné výnimky podľa § 366 CSP) resp. za skutkové tvrdenia, ktoré ak by žalovaníuplatnili v konaní pred súdom prvej inštancie mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a zároveň ich
uplatnením pred súdom prvej inštancie by k nim žalobca mohol zaujať procesnú obranu. Predkladanie
ďalších resp. úplne nových skutkových tvrdení ako novôt v odvolacom konaní je preto v prejednávanom

prípade neprípustné a zároveň na takého skutkové tvrdenia odvolací súd nemôže prihliadnuť.

45. V závere podaného odvolania, ktorého časť nazvali žalovaní názvom „právna istota“ okrem
iného poukazovali na skutočnosť, že žalovaná v 3. rade bola vlastníčkou sporných nehnuteľností od
vydania rozhodnutia pozemkového úradu resp. jej vlastníctvo nebolo tajné a 21 rokov mala sporné

nehnuteľnosti vo svoj prospech zapísané v príslušných verejných registroch. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje, že vyššie nastolenú odvolaciu konštatáciu žalovaných nevyhodnotil ako kvalifikovaný
procesný prostriedok (procesnej) obrany, ktorým by žalovaní tvrdili nadobudnutie vlastníckeho práva
žalovanou v 3. rade vydržaním. Je teda zrejmé, že žiadna zo strán sporu, teda najmä žalovaní, si
procesne neuplatnili a ani netvrdili nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanou v 3. rade na základe
právneho titulu vydržania. Zároveň jednoduchá konštatácia žalovaných o tom, že žalovaná v 3. rade bola

ako vlastníčka sporných nehnuteľností zapísaná 21 rokov (odo dňa vydania rozhodnutia pozemkového
úradu, ktorým jej boli vydané sporné nehnuteľnosti) nie je dostatočná pre posúdenie splnenia podmienok
vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Nad rámec uvedeného odvolací súd opakovane
poukazuje na to, že odvolacie dôvody podaného odvolania nesmerovali proti konštatovaniu súdu
prvej inštancie o tom, že predmetné pozemky podľa zápisov v pozemnoknižných vložkách zostali

vo vlastníctve pôvodných pozemnoknižných vlastníkov, keď rovnako v podanom odvolaní neuviedli
skutkovú a právnu argumentáciu k tomu, na základe čoho mali, resp. žalovaná v 3. rade predmetné
nehnuteľnosti nadobudnúť na základe právneho titulu vydržania, teda neuviedli skutkové tvrdenia a
dôkazy pre posúdenie nadobudnutia ich vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam týmto spôsobom
(originálneho nadobudnutia vlastníckeho práva). Nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

patrí do pojmu majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď ochranu tomuto nároku poskytujú všeobecné
súdy, pretože ide o súkromnoprávny nárok majúci základ vo vecnom vzťahu k nehnuteľnostiam, keď
vlastnícke právo alebo právo vlastniť majetok môže porušovať len ten subjekt, ktorý zasahuje do obsahu
vlastníckeho práva napríklad aj tým, že je v príslušnej evidencii nehnuteľností vedený ako vlastník,
pričom judikatúra Ústavného súdu SR priznáva vlastníkovi len ochranu majetku, ktorý nadobudol v

súlade s právnym poriadkom. Pokiaľ žalobca tvrdí, že označeným rozhodnutím správneho orgánu bol
ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, je dané jeho právo na ochranu vlastníctva
v občianskoprávnom konaní, ktoré konanie zásadne musí prebiehať medzi všetkými zapísanými spolu/
vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Ohľadom naplnenia, resp. nenaplnenia podmienok prípadného
vydržania vlastníckeho práva žalovanej v 3. rade k predmetným nehnuteľnostiam inak odvolací súd

zotrváva na svojich názoroch z predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, keď za plne opodstatnené
považuje aj skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu, pre ktoré
táto žalovaná od počiatku objektívne dobromyseľná pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
byť nemohla. Odvolací súd poukazuje aj na závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - uznesenia
1Vobdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021 (R 56/2021 a to konkrétne na body III. a IV.), pričom samotná

evidencia za vlastníka nepostačovala a ani zákon výslovne neupravil prípadný vplyv jej dobrej viery na
nadobudnutieodosoby,sktoroudohoduovydanínehnuteľnostiuzatvorila.Vprípadeschváleniadohody
o vydaní nehnuteľností pozemkovým úradom ide o analogický prípad ako pri registrácii právneho úkonu
o prevode nehnuteľností v katastrálnom konaní a ako pri ochrane vlastníka neoprávnene vydraženej
veci (R 61/2014). Vo všeobecnosti právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním by sa

mal odvíjať od právneho úkonu so skutočným vlastníkom, keď všeobecne tiež platí, že vlastník veci
nemôže stratiť vlastníctvo v konaní, ktorého účastníkom nebol a ktoré rozhodnutie mu doručené nebolo,
keď naviac uzatvorená dohoda bola žalovanou v 3. rade realizovaná so subjektom, ktorému vlastnícke
právo ani podľa zápisu v evidencii nehnuteľností vlastnícke právo nesvedčilo. Platí tiež zásada, že nikto
by nemal mať prospech z vlastnej nepoctivosti a nedobromyseľnosť (už v správnom konaní právne

zastúpenej) žalovanej vyplýva z toho, že vedela, že je len jednou z viacerých dedičov a pri rôznych
nehnuteľnostiach po poručiteľoch postupovala rozdielne, keď predmetnou dohodou získala tiež viac, než
by získala v konaní dedičskom. Odvolací súd považuje za ústavne neprípustné rešpektovať poškodenie
žalobcu s odkazom na rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je nutné považovať za ničotné/nulitné (i
keď pozemkový úrad vo všeobecnosti právomoc na schvaľovanie dohôd mal). Otázne je tiež samotné

konanie pozemkového úradu vzhľadom k ne/určitosti uplatnenia nároku u neho v roku 1992 (chýba číslo
PKV a parciel). Aj keď rozhodnutie pozemkového úradu má konštitutívne dôsledky, nie je (ani podľa
výroku) primárne o určení vlastníckeho práva ale o jeho navrátení, nevyhnutným predpokladom čoho
však bolo na strane žalovanej preukázanie toho, že vôbec k zmene vlastníctva v neprospech pôvodnýchpozemnoknižných vlastníkov (a akým titulom) došlo. Pri strete princípu ústavnej ochrany vlastníckeho
práva a prípadnej ochrany nadobúdateľa, ktorý však nemohol ani pri vynaložení akéhokoľvek úsilia,
ktoré možno po ňom požadovať, rozpoznať stav zápisu v katastri nehnuteľností nesúladný s reštitúciou,

u ktorého však odvolací súd jeho dobromyseľnosť nevzhliadol, musí prevážiť princíp spravodlivosti, ktorý
je podľa názoru odvolacieho súdu (aj podľa individuálnych okolností danej veci) jednoznačne na strane
žalobcu, s ohľadom na čo všetko žalovanej v 3. rade vlastníctvo k veci vydržaním nesvedčí.

46. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaných záverom zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach
uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne

konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

47. Na základe všetkých odvolacím súdom vyššie uvedených skutočností v rámci odôvodnenia tohto
rozhodnutia, vyhodnotil odvolací súd, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým sa vyhovelo žalobe
žalobcu je vecne správne, preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd aj vzhľadom na početnú argumentáciu žalovaných, v rámci ktorej poukazovali aj na
viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, zastal názor, že tieto rozhodnutia a názory v nich
prijaté a vyjadrené neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť napadnutého rozhodnutia resp. neboli spôsobilé
zapríčiniť postup odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 CSP resp. postup podľa § 388 CSP, a to s
poukazom na už odvolacím súdom vyššie uvedenú argumentáciu.

48. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a
teda žalobcovi plne úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu voči žalovaným 1. až
3. rade, ktorí podľa § 77 a nasl. CSP tvoria nerozlučné (nútené) spoločenstvo, v plnom rozsahu (100
%), keď o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

49. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).