Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. september 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120010861
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2120010861.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., trvale bytom D. E. XXX, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.09.2022, č. k.
6T/30/2020-190, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.09.2023 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 27.09.2022, č. k. 6T/30/2020-190 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že dňa 24.6.2019 v čase okolo 11.25 hod. v Trnave, v parku E. F. pri lávke vedúcej
cez železnicu na ul. Coburgovú, si pri strome stiahol nohavice, ktoré mal na sebe, vzal do ruky svoj

pohlavný úd a začal onanovať a to pred tam prítomným C. G. a jeho maloletou dcérou a následne aj
pred H. I., u ktorých jeho konanie vyvolalo pohoršenie, pričom H. I. ho vyzvala, aby s tým prestal a odišiel
a C. G. zavolal políciu.

Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 364 ods. 1, § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a), §

50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie prečítaním
výpovede obžalovaného z prípravného konania, výsluchom svedka C. G., čítaním svedeckých výpovedí
z prípravného konania, a to svedkyne H. I., svedka A. J. a svedka K. C.; ďalej čítaním listinných dôkazov,
z nich predovšetkým: aktuálne lustrácie na obžalovaného (odpis registra trestov, centrálna evidencia

správnych deliktov a priestupkov).

Okresný súd konštatoval, že vinu obžalovaného preukazujú svedkovia G. a I., ktorí ho bezprostredne a
priamopozorovalipriúkonesexuálnehoexhibicionizmu.Obžalovanýsapritomneskrýval,právenaopak,
bez akéhokoľvek ohľadu na prítomnosť osôb v parku, vrátane maloletých detí, na verejnom priestore,
počas dňa v doobedňajších hodinách, sa pred nimi sexuálne sebaaukájal. Zároveň ho priami svedkovia

najskôr konfrontovali, vyzvali ho, aby s tým prestal vzhľadom na miesto a čas, kedy boli v parku ďalšie
osoby. Okresný súd považoval výpovede svedkov za vierohodné, obaja priami svedkovia nezávisle od
seba vnímali, že obžalovaný sa v parku nachádzal a priamo pred nimi sexuálne exhiboval, dokonca
aj v prítomnosti maloletého dieťaťa. Svedkovia vnímali jeho konanie pohoršujúco, vzbudil v nich aj
obavy a strach, vzhľadom na celkové okolnosti a správanie sa obžalovaného pri skutku. Obžalovaného
bezprostredne po príchode hliadky obaja svedkovia označili ako toho, kto pred nimi úkon sebaukájania

vykonával. Výpovede priamych svedkov podporujú aj výpovede príslušníkov policajnej hliadky, ktorí
sa dostavili na miesto páchania skutku po nahlásení incidentu svedkom G. a pozorovali neobvyklésprávanie obžalovaného, pričom zjavne videli pretrvávajúce vzrušenie obžalovaného. Obžalovaný tak
podľa názoru okresného súdu naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, keď sa dopustil v mestskom parku ako mieste verejne

prístupnom v denných hodinách hrubej neslušnosti vo forme sexuálneho exhibicionizmu vykonávaním
úkonu sexuálneho sebaukájania pred inými osobami a jeho správanie bolo v rozpore so zásadami
morálky, etiky a spolunažívania medzi občanmi, pričom u svedkyne I. vzbudil pohoršenie a u svedka
G. aj obavy a strach. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti okresný súd konanie obžalovaného z hľadiska
závažnosti posúdil nie ako nepatrné a preto podľa názoru okresného súdu je obžalovaný za spáchanie

skutku trestnoprávne zodpovedný. Z hľadiska zavinenia okresný súd dospel k záveru, že obžalovaný
konal vo forme nepriameho úmyslu, nakoľko vedel, že svojím konaním ohrozuje záujem na ochrane cti
a vážnosti iných osôb a bol s tým uzrozumený, pričom na uzrozumenie je možné prihliadať už len z toho
dôvodu, že svedkyňa I. ho upozornila, že jeho spávanie nie je spoločensky a morálne akceptovateľné.

K výroku o treste okresný súd uviedol, že zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného

zákona, vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia za trestné činy, a preto pristúpil k aplikácii § 38 ods. 4
Trestného zákona, pretože u obžalovaného prevyšoval pomer priťažujúcich okolností voči poľahčujúcim
okolnostiam. Pri použití § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona prichádzalo do úvahy ukladanie trestu
(v zmysle § 364 ods. 1 Trestného zákona je základná sadzba trestu odňatia slobody do 3 rokov) v
rozmedzí sadzby 1 rok až 3 roky. Okresný súd tak ukladal obžalobnému trest odňatia slobody na

dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Pri určovaní výmery trestu vychádzal z toho, že obžalovaný
bol doposiaľ súdne trestaný a po zohľadnení okolností spáchania prečinu, ich následky, spôsob a mieru
zavinenia obžalovaného, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, a osobné pomery obžalovaného je podľa
názoru okresného súdu trest odňatia slobody vo výmere 1 rok primeraný a spravodlivý. Vzhľadom na
osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom obžalovaný

žije a okolnosti prípadu dospel zároveň k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
obžalovaného výkon trestu nie je nevyhnutný, a preto okresný súd v zmysle § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona výkon trestu obžalovanému podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného
zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, ktorú považoval za postačujúcu na sledovanie
správania sa obžalovaného a jeho schopnosť viesť riadny život.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor vzdal
práva na podanie odvolania a obhajkyňa obžalovaného sa nevyjadrila k podaniu opravného prostriedku.

Obžalovaný v zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom obhajkyne odvolanie, a uviedol, že ku

skutku sa vyjadril počas svojho výsluchu, ktorý bol prečítaný na hlavnom pojednávaní a žiadal súd, aby
z tohto výsluchu vychádzal. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor, a obhajkyňa

obžalovaného. Verejné zasadnutie sa konalo v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v neprítomnosti
obžalovaného (o termíne verejného zasadnutia bol riadne a včas upovedomený a bol poučený
o možnosti vykonania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti). Prokurátor na verejnom zasadnutí
v konečnom návrhu žiadal odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné
zamietnuť. Obhajkyňa navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a obžalovaného spod

obžaloby oslobodiť.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,

ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného
poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená -
obžalovaný, a to v lehote ustanovenej v zákone.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav

veci, zákonným spôsobom vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného, vykonal úplné
dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní, takže z hľadiska
dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že
neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne súd I.
stupňavšetkyzákonnevykonanédôkazyvintenciách§2ods.12 Trestnéhoporiadkusprávnevyhodnotil

jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za
preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal

so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov a tiež sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého rozsudku súdu I. stupňa. Z tohto dôvodu si skutkové závery súdu I. stupňa osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.

V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím
nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný.
Obžalovaného, ktorý nepopiera prítomnosť na mieste činu, zo spáchania trestného činu usvedčujú
priami svedkovia a to svedok C. G., ktorý vypovedal na hlavnom pojednávaní (viď bod 5. odôvodnenia

napadnutého rozsudku) a svedkyňa H. I., ktorej výpoveď z prípravného konania bola zákonným
spôsobom na hlavnom pojednávaní prečítaná (viď bod 6. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú objekt (záujem, hodnota,
či spoločenský vzťah chránený trestným právom), objektívna stránka (konanie vrátane opomenutia,

následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a subjektívna stránka
(zavinenie, niekedy aj pohnútka - motív) sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje
aj naplnenie tzv. materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 ods. 2 Trestného zákona,
a podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z
podmienok,ktorámusíbyťsplnenánato,abyurčitéprotiprávnekonanie(skutok)mohlobyťkvalifikované
ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť
konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia

ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného
konania (otázke viny a trestu).

Kritériá,pomocouktorýchsaurčujezávažnosťprečinu,nemožnohodnotiťizolovane,alevichsúhrnebez
toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania

býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom. V predmetnej veci krajský súd
dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku
naplnil všetky t. j. formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. e) Trestného zákona. Obžalovaný si musel byť vedomý, že v parku sa nachádza aj maloletá osobaa preto okolnosti prípadu (miesto a čas) dosiahli podľa názoru krajského súdu takú intenzitu závažnosti,
ktorá napĺňa i materiálny korektív stíhaného prečinu.

Pokiaľ ide o výrok o treste, k samotnému trestu je potrebné ešte uviesť, že je právnym následkom
trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti
trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o
možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti
spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení

osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi
páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen

odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,

pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd správne
u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne
u neho zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona a žiadnu poľahčujúcu
okolnosť. Pri prevahe priťažujúcich okolností bolo potrebné zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu, teda okresný súd obžalovanému správne ukladal trest odňatia slobody

v rozsahu od 1 roka do 3 rokov.
Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel krajský súd
k záveru, že okresným súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého mu podľa
§ 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní
18 mesiacov je trestom zákonným, primeraným a spravodlivým (prihliadnuc aj na čas, ktorý uplynul od

spáchania trestného činu).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnej trestnej veci krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod
na zrušenie či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.