Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119204025
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1119204025.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň
JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu:
V.. O. M., I.. XX.X.XXXX, N. XX, Z., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Reguli, Jašíkova
2, Bratislava, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO: 35 790 253,
zastúpenému: 1/Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906 464 a 2/

Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, IČO: 36 855 995, o ochranu
osobnosti, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 8C/9/2019-88, zo
dňa 27.2.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.) a žalobcu zaviazal zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého uznesenia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol,
že žalobca sa proti žalovanému domáhal ochrany práva na ochranu osobnosti v súvislosti s informáciami

zverejnenými dňa 30.10.2017 na spravodajskom serveri, ktorý žalovaný prevádzkuje. Žalobca zobral
žalobu späť podaním doručeným súdu dňa 27.2.2023, preto súd prvej inštancie konanie podľa § 145
ods. 1 C. s. p. zastavil.

3. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 C. s. p. tak, že patrí žalovanému v rozsahu 100
%, pretože žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby a to bez ohľadu

na to, že súd prvej inštancie podľa žalobcu vo veci nekonal.

4. Proti uzneseniu, vo výroku ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania (výrok II.)
podal žalobca odvolanie a žiadal uznesenie v napadnutej časti zmeniť tak, že žiadna zo sporových strán
nemá nárok na náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

5. S poukazom na § 10 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ako aj s poukazom na § 161 ods. 1, ods. 2, § 167
ods. 1, ods. 2 a § 251 C. s. p. namietal, že dňa 14.2.2023 mu bola doručená výzva súdu prvej inštanciena zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 30.1.2023 vo výške 66 eur, obsahom ktorej bolo poučenie o
procesných následkoch nezaplatenia súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
a poučenie, že pred zaplatením celého poplatku v správnej výške nemôže súd prvej inštancie vo veci

konať. Nakoľko súd prvej inštancie od podania žaloby nevykonal žiadne úkony, ktoré by nasvedčovali
tomu, že vo veci samej začal konať, čo potvrdzovalo aj poučenie o procesných následkoch výzvy
na zaplatenie poplatku, na výzvu zareagoval tak, že súdny poplatok nezaplatil a vzal žalobu späť z
dôvodu, že konanie vo veci ochrany osobnosti považoval vzhľadom na nečinnosť súdu prvej inštancie
za neefektívne. Dôvodil, že imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na rozhodnutie

v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, v súvislosti s čím v späťvzatí žaloby poukázal na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 16.4.2003, sp. zn. II. ÚS/152/2002. Zdôraznil, že v prípade súdneho konania
o ochranu osobnosti žalobcu, od zverejnenia inkriminovaného článku (dňa 30.10.2017), ktorého obsah
neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv a od podania žaloby (dňa 22.3.2019), do doručenia
výzvy na uhradenie súdneho poplatku (dňa 14.2.2023) prešli cca štyri roky bez toho, aby súd prvej
inštancie vykonal akýkoľvek procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty žalobcu. Dodal,

že v napadnutom uznesení, na rozdiel od výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, súd prvej inštancie
na strane žalovaného uviedol aj jeho právnych zástupcov, pričom za procesnej situácie na ktorú vo
výzve na zaplatenie súdneho poplatku upozornil a za skutočnosti, že so žalobcom nekonal v odôvodnení
nevysvetlil, ako dospel k záveru, že trovy žalovanému vznikli. Dal do pozornosti, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom odôvodnenie súdu prvej

inštancie v časti týkajúcej sa trov konania nemá žiadnu výpovednú hodnotu k otázke posúdenia, či trovy
konania žalovaného vznikli v priamej väzbe na konanie, či boli odôvodnené a účelne vynaložené, keď
pri posudzovaní trov konania poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/207/2019 a tiež na
skutočnosť, že Civilný sporový poriadok obsahuje definíciu trov konania, ktorej naplnenie je podmienené
kumulatívnym splnením všetkých zákonných znakov v zmysle

§ 251 C. s. p., kedy pri absencii niektorého z nich nemôže byť strane priznaná jeho náhrada. S odkazom
na§156C.s.p.zároveňuviedol,ževzmysleCivilnéhosporovéhoporiadkusazatrovykonaniapovažujú
len také výdavky, ktoré vznikli v období od začatia konania (§ 156
C. s. p.) do jeho skončenia.

6. Namietal tiež, že splnenie poplatkovej povinnosti ako procesnej podmienky vyplýva z § 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. a teda pokiaľ nezaplatil súdny poplatok, súd prvej inštancie nemal vo veci samej
konať a postupovať podľa § 167 ods. 2 C. s. p., keďže tu existovala vada konania, ktorá v prípade
jej neodstránenia mala viesť k jeho zastaveniu. Ak teda súd prvej inštancie zistil nedostatok procesnej
podmienky, ktorý mal viesť k zastaveniu konania, pred odstránením tohto nedostatku nemal vo veci

konať a žalovanému nemali ani vzniknúť trovy konania, keďže sa o žalobe nemal postupom súdu podľa
§ 167 ods. 1 C. s. p. dozvedieť. Argumentoval, že s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie v
písomnom vyhotovení uznesenia uviedol aj právne zastúpenie žalovaného, je možné predpokladať, že
pravdepodobne so žalovaným konal, pričom ak súd prvej inštancie nepočkal na odstránenie procesnej
prekážky konania, konal v rozpore s platným civilným sporovým predpisom. Z tohto dôvodu vyhodnotil

napadnuté uznesenie ako nepredvídateľné a prekvapivé a zároveň vzhľadom na absenciu riadneho
odôvodnenia za nepresvedčivé a nepreskúmateľné a mal za to, že postupom súdu prvej inštancie tak
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

7. Doplnil, že v prípade, ak súd prvej inštancie konal so žalovaným skôr ako vyzval žalobcu na zaplatenie

súdneho poplatku, mal povinnosť konať aj so žalobcom a doručiť vyjadrenie žalovaného podľa § 167
ods. 3 C. s. p. najneskôr s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku. Ak tak súd prvej inštancie nekonal,
odňal žalobcovi právo vo veci konať a konal v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti
strán sporu, čím znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a to v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň, ak súd prvej inštancie začal konať vo veci

samej ešte pred nezaplatením súdneho poplatku, tak potom nezaplatenie súdneho poplatku nevyvolá
účinky zastavenia konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. [s poukazom na § 10 ods. 2 písm.
a) zákona č. 71/1992 Zb.] a teda poučenie vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku je zavádzajúce a
zmätočné. V takom prípade súd prvej inštancie porušil manudukčnú povinnosť, keď žalobcu nesprávne
poučilatýmtospôsobomhozaviedol,pričomzatakejtosituácienesprávnepoučeniesúduprvejinštancie

zaťažuje napadnuté uznesenie inou vadou konania.

8. Bol názoru, že ak alternatívne žalovaný iniciatívne zistil, že podal žalobu a vyjadril sa bez výzvy
súdu prvej inštancie ešte pred zaplatením súdneho poplatku alebo sa nevyjadril a len napr. nahliadol dospisu, v takom prípade nejde o účelne vynaložený výdavok žalovaného na bránenie práva a výdavky
si žalovaný má hradiť sám, pričom v prípade podania vyjadrenia žalovaným mal súd prvej inštancie
postupovať podľa § 167 ods. 3 C. s. p. a doručiť vyjadrenie žalobcovi najneskôr s výzvou na zaplatenie

súdneho poplatku a nepoučovať ho o účinkoch zastavenia konania podľa § 10 ods. 1 zákona č.
71/1992 Zb. Argumentoval, že z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku a vzhľadom na obsah výzvy
na zaplatenie súdneho poplatku, mal súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorého následkom je nemožnosť
pokračovať v konaní o veci samej a za tejto situácie bolo možné predvídať, že trovy konania žalovanému

nevznikli. Mal za to, že ak žalovanému vznikli výdavky, v prípade ak súd prvej inštancie postupoval
správne, t. j. poučenie na výzve na zaplatenie súdneho poplatku bolo správne a súd prvej inštancie
nekonal vo veci samej, „úkony“ žalovaného nesúvisia priamo s konaním a teda nebol dôvod priznať mu
nárok na náhradu trov konania. Ak žalovanému vznikli trovy konania, tak boli zapríčinené nesprávnym a
nezákonným procesným postupom súdu prvej inštancie, následky ktorého nemôžu ísť na úkor žalobcu.

9. Zároveň namietal, že rozhodnutie, ktorým bol zaviazaný na znášanie trov konania, ktoré vznikli z
procesných úkonov žalovaného o ktorých z dôvodu nekonania súdu prvej inštancie nevedel a vzhľadom
na poučenie vo výzve na zaplatenie poplatku ich ani len nemohol predvídať, je nespravodlivé a
neprimerané tvrdé, čo zakladá dôvod osobitného zreteľa a aplikácie § 257 C. s. p. S poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010 dôvodil, že súd prvej inštancie

neposúdil možnosť aplikácie § 257 C. s. p. a napadnuté rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal uznesenie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v napadnutej časti vecne správne (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

11. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

12. Zásada procesného zavinenia vyjadrená v § 256 ods. 1 C. s. p. spočíva v tom, že ten, kto
dôvodnebránilsvojesubjektívneprávoaleboprávomchránenýzáujem(čiprocesnenezavinilzastavenie
konania), by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti vynaložil proti
strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Pri zastavení konania z dôvodu späťvzatia

žaloby a pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania má zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie svoj význam. Jej podstatou je to,
že trovy konania nahrádza ten, kto zavinil ich vznik. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v
dôsledku späťvzatia žaloby, povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú
zodpovednosť na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.

Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať,
že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať
z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Pri zodpovedaní otázky,
ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je treba vychádzať z
porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a dôvodom späťvzatia žaloby; ak je

dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou,
treba dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou podanou na súd dňa 21.3.2019 sa žalobca domáhal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť uverejniť špecifikované ospravedlnenie. Súd prvej inštancie dňa 30.1.2023

vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku v lehote do 10 dní od doručenia výzvy, ktorá mu bola
doručená dňa 15.2.2023. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 24.2.2023 vzal žalobu v celom rozsahu
späť, keď uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie až takmer štyri roky po podaní
žaloby vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a vo veci nekonal, považuje prejednanie žaloby za
neefektívne a podčiarkol, že dôvodom späťvzatia žaloby je nekonanie súdu.

14. Odvolací súd uvádza, že vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje žalobcu
procesnej zodpovednosti za zastavenie konania, teda aj keď žalobca v späťvzatí uviedol, že jeho
dôvodom je nekonanie súdu, nejde o dôvod, ktorý by vylučoval jeho zodpovednosť za zastaveniekonania. V posudzovanej veci žalobca vzal žalobu späť bez zavinenia na strane žalovaného, len
z vlastnej vnútornej pohnútky, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že ak sa konanie začína žalobou
smerujúcou k začatiu sporového konania, žalobcu stíha procesná zodpovednosť za začatie konania,

vrátane možných trov konania protistrany. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť ako a kedy súd
prvej inštancie vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, následok neuhradenia ktorého by bol
rovnaký, teda zastavenie konania.

15. Odvolací súd poznamenáva, že napriek tomu, že strana konania, ako aj jej právny zástupca má

právo nahliadnuť do spisu, odvolanie vychádza z neznalosti jeho obsahu, čoho dôsledkom sú v odvolaní
namietané hypotetické variácie dôvodov vzniku možných trov žalovaného, ktoré nezodpovedajú stavu
konania a ktorými sa odvolací súd z uvedeného dôvodu ani nezaoberal. Keďže žalobca podal žalobu,
muselo mu byť zrejmé, že v konaní sa bude konať s protistranou, pričom je právom žalovaného ako
strany v spore byť procesne aktívny od podania žaloby aj bez výzvy súdu prvej inštancie, tak ako
v posudzovanej veci, kedy po doručení uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 8C/9/2019-57, zo dňa

30.8.2019,ktorýmbolonazákladeoznámeniazákonnejsudkynevzmysle§50ods.1C.s.p.rozhodnuté
o jej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, žalovaný nahliadol do spisu a zároveň predložil
súdu plnú moc na zastupovanie žalovaného v konaní.

16.Zároveňodvolacísúddodáva,žežalobcomnamietanáprípadnáneúčelnosťtrovkonaniažalovaného

nie je relevantnou pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a podstatnou je až pri následnom
rozhodovaní o výške náhrady trov konania strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný,
a preto súd prvej inštancie nemohol pochybiť tým, že riadne neodôvodnil, či trovy konania žalovaného
vznikli v priamej väzbe na konanie a či boli odôvodnené a účelne vynaložené výdavky.

17. Pokiaľ sa žalobca domáhal aplikácie § 257 C. s. p. podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd považuje za potrebné ozrejmiť,
že § 257 C. s. p. nezakladá jeho voľnú možnosť aplikácie
(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého súd skúma, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť

trovy konania výnimočne prihliadnuť. Nie je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane sporu priznať
náhradu trov konania podľa § 257 C. s. p.; predmetné zákonné ustanovenie súdu umožňuje, aby
pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa, má vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste, aby výnimočnosť prípadu spočívala len
v okolnostiach hmotnoprávnej povahy alebo všeobecnom závere o určitom druhu nároku či obvyklých
okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ale o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov

konania, ktorá nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 C. s. p.).

18. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, ak by Civilný sporový poriadok
neumožňoval v konaní úspešnej strane (resp. strane, ktorá nenesie procesnú vinu na tom, že konanie

bolo zastavené) odstrániť zmenšenie jej majetkovej sféry spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne
hájiť svoje práva, do ktorých niekto zasahoval, čo by napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a
efektívnej súdnej ochrany. K interpretácii a aplikácii § 257 C. s. p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť,
musí preto súd pristupovať celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona,
podľa ktorého nepriznanie náhrady trov konania môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba

dôvody hodné osobitného zreteľa.

19. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uvádzaná neprimeraná
tvrdosť a nespravodlivosť zaviazania na úhradu trov konania žalovaného, ktoré odôvodnil tým, že o
trovách žalovaného z dôvodu nekonania súdu prvej inštancie nevedel a vzhľadom na poučenie vo výzve

na zaplatenie súdneho poplatku ich ani nemohol predvídať, nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa,
ktorý by bol zároveň tak výnimočný, aby súd mohol rozhodnúť o náhrade trov konania za použitia § 257
C. s. p., keďže v dôsledku podania žaloby bol žalobca od momentu jej podania povinný znášať všetkydôsledky súvisiace so začatím sporového konania, vrátane trov konania protistrany, ktorá už od podania
žaloby má právo hájiť svoje záujmy.

20. Odvolací súd záverom poznamenáva, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
pri späťvzatí žaloby prichádza postup podľa § 257 C. s. p. do úvahy vtedy, ak zastavenie konania
procesne nezavinila žiadna zo strán konania (nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.10.2019, sp. zn. II.
ÚS/210/2019). Vzhľadom na skutočnosť, že procesné zavinenie v prejednávanej veci bolo výlučne na
strane žalobcu, pretože vzal žalobu späť bez dôvodu na strane žalovaného, súd prvej inštancie nemal

dôvod postupovať podľa § 257 C. s. p. a správne podľa § 256 ods. 1 C. s. p. zaviazal žalobcu na náhradu
trov konania žalovaného v rozsahu 100 %.

21. Keďže žalobca procesne zavinil zastavenie konania a vo veci nie sú dané dôvody pre aplikáciu §
257 C. s. p., odvolací súd konštatuje, že žalovanému v zmysle § 256 ods. 1
C. s. p. patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie

v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).