Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120206610
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3120206610.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: MUDr. Q. T., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom H. C. č. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom
Piaristická 6667, Trenčín, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom
Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 24. mája 2021, č.k. 13C/12/2020-113, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI. potvrdzuje včasti,vktorejsúdprvejinštanciezaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.984,04 eur s 5% úrokom z omeškania od 5.9.2020 do

zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti výroku I. rozsudok súdu prvej
inštancie z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e v zamietajúcej časti uplatneného nároku
o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6.200 eur s príslušenstvom a uplatneného nároku na odmenu
za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2018. V zostávajúcej časti výroku II. rozsudok súdu prvej

inštancie z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
7.791,43eurs5%úrokomzomeškania.VýrokomII.vostatnejčastižalobuzamietol.VýrokomIII.žiadnej
zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal náhrady
škody vo výške 15.792,65 eur s príslušenstvom. Nárok na náhradu škody odvodzoval žalobca z

existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým malo byť jednak rozhodnutie o vznesení obvinenia (z tohto
titulu si uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy), a jednak
rozhodnutie o väzbe (z tohto titulu si uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby a nárok na náhradu za
väzbu).

3. Súd prvej inštancie dokazovaním zistil, že po vznesení obvinenia žalobcu bola pre totožný skutok
podaná obžaloba, o ktorej rozhodol súd tak, že obžalovaného oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že

nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný. Zákon stanovuje, že nezákonným
rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
V zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdov sa prijal názor, ktorý si osvojil aj súd prvej inštancie, žeten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

4. Pri vyhodnocovaní nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nezákonného rozhodnutia v zmysle §
3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. sa súd prvej inštancie zaoberal aj námietkou žalovaného,
že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia či uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti
nevykazuje znaky nezákonného rozhodnutia. Dospel pritom k záveru, že táto námietka je nedôvodná.
Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného

stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

5. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti. Súd prvej
inštancie sa sústredil na posúdenie otázky, ktoré vynaložené trovy obhajoby sú v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Žalobca v postavení obvineného má právo zvoliť si obhajcu, pričom využitím
tohto práva došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu, t.j. ku škode. Preto súd prvej inštancie úkony

obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia trestného stíhania, považoval za také, ktoré sú v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia.

6. Žalobca si v konaní uplatnil z titulu náhrady trov obhajoby sumu 4.563,28 eur. Uvedené trovy obhajoby
boli špecifikované v listinnom dôkaze, ktorý je založený na č.l. 40-42, a to za 48 úkonov právnej

služby. Zo spisov Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/103/2017 a 4Tp/15/2017 mal súd prvej inštancie
preukázané vykonanie 23 úkonov právnej služby, ktoré súd prvej inštancie špecifikoval. Súd prvej
inštancie z vyjadrenia tak žalobcu, ako aj jeho právneho zástupcu, považoval ďalej za preukázané
vykonanie 17 právnych porád, ktoré tiež súd prvej inštancie špecifikoval.

7. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest
odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu,
t.j. v prejednávanom prípade ide o sumu 65,08 eur za rok 2017, sumu 67 eur za rok 2018, a sumu 69,91

eur za rok 2019.

8. Súd prvej inštancie preto priznal trovy obhajoby vo výške 1.577,34 eur + paušálnu náhradu režijných
výdavkov pri úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 eur, pri úkonoch v roku 2018 vo výške 9,21 eur a pri
úkonoch v roku 2019 vo výške 9,80 eur t.j. súhrnne vo výške 233,24 eur (20 x 8,84 eur + 4 x 9,21 eur

+ 2 x 9,80 eur).

9. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na odmenu za účasť na hlavnom pojednávaní dňa
15.11.2018, ktoré do vyúčtovania nebolo omylom zahrnuté, z dôvodu, že predmetom konania môže byť
iba nárok žalobcu, ktorý bol predbežne prejednaný v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom tento

nárokjetakkvalitatívne,akoajkvantitatívnešpecifikovanývsamotnejžiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody.

10. V rámci trov obhajoby si advokát žalobcu vyčíslil aj náhradu za stratu času a cestovné, a to za cestu
Trenčín - Prievidza a späť za deň 13.1.2017 a cestu Trenčín - Ilava a späť za deň 20.1.2017, pričom

náhrada za stratu času bola uplatnená vo výške 29,46 eur za každý z týchto dní; nakoľko tarifa priznáva
advokátovi nárok na 14,73 eur za každú polhodinu, súd prvej inštancie priznal aj náhradu za stratu času
tak, ako si ju žalobca uplatnil, t.j súhrnne v sume 58,92 eur.

11. Čo sa týka vykonaných porád, súd prvej inštancie priznal žalobcovi po korekcii v zmysle § 14 ods. 6

vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmenu
advokáta za 13 porád (nepriznané trovy obhajoby sa týkajú porád zo dňa 8.3.2017, 11.9.2017, 6.3.2018
a 19.12.2019). Odmena za vykonanú poradu bola podľa tarify v roku 2017 vo výške 43,39 eur, za rok
2018 vo výške 44,67 eur a za rok 2019 vo výške 46,61 eur. Trovy za vykonané právne porady priznal
nasledovne: za porady dňa 20.1.2017, 8.2.2017, 21.2.2017, 5.4.2017, 5.5.2017, 6.6.2017, 8.8.2017,

12.10.2017 a 15.11.2017 - 9 x 43,39 eur, za porady vykonané dňa 3.1.2018, 28.2.2018 a 14.11.2018
- 3 x 44,67 € a za poradu vykonanú dňa 16.5.2019 1 x 23,83 eur, t.j. súhrnne vo výške 548,35 eur +
paušálna náhrada režijných výdavkov pri úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 eur, pri úkonoch v roku2018 vo výške 9,21 eur a pri úkonoch v roku 2019 vo výške 9,80 eur t.j. súhrnne vo výške 116,99 eur
(9 x 8,84 eur + 3 x 9,21 eur + 1 x 9,80 eur).

12. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie z titulu zaplatených trov obhajoby žalobcovi priznal sumu
vo výške 2.534,84 eur a vo zvyšnej časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

13. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia si žalobca uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000 eur.

14. Súd prvej inštancie tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil aj v zmysle § 17 zákona o
zodpovednostištátuspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,zktoréhovyplýva,žedotknutáosobamáprávo
na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak len za predpokladu, že samotné konštatovanie porušenia práva je
nedostatočné. Súd prvej inštancie sa sústredil na preskúmanie obmedzení v jednotlivých sférach života
žalobcu, a to v pracovnej, rodinnej či spoločenskej oblasti.

15. Uviedol, že žalobca tvrdil existenciu ponižujúcej mediálnej kampane televízie, avšak žiadne návrhy
na vykonanie dokazovania v tomto smere nenavrhol. Súd prvej inštancie uviedol, že o tejto kampani
vedomosťnemá,čímtedanemávedomosťanioobsahuprípadnešírenýchinformácií,apretonedokázal
vyhodnotiť ani ich prípadný dopad na okolie žalobcu.

16. Žalobca tiež tvrdil, že trestné stíhanie sa podpísalo pod jeho zdravotný stav. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že žalobca bližšie nešpecifikoval, k akému zhoršeniu zdravotného stavu malo dôjsť a na
podporu svojich tvrdení žiadne dôkazy ani nenavrhol. Žalobca nepreukázal, že by psychickú záťaž sám
nezvládol a musel napr. vyhľadať pomoc odborníka, pričom túto skutočnosť ani netvrdil.

17. Žalobca ďalej uviedol, že sa nemohol zúčastňovať odborných školení, čo potvrdil aj jeho priamy
nadriadený, avšak rozsah tohto obmedzenia súdu prvej inštancie tiež nebol ani tvrdený ani preukázaný.

18. Žalobca tiež hovoril o strate morálneho kreditu tak pred pacientami, ako aj pred kolegami, avšak
na druhej strane uviedol, že po začatí trestného stíhania u svojho zamestnávateľa naďalej zastával

rovnakú funkciu, pričom žalobca netvrdil ani zníženie svojej pracovnej odmeny. Súd prvej inštancie
uviedol, že nepopiera, že žalobca mohol mať pocit, že došlo k strate jeho morálneho kreditu pred
pacientami, ale žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by tento jeho pocit objektivizovala, súdu neuviedol
(aj napriek ingerencii súdu v rámci jeho výpovede), pričom zostáva na zamyslenie, či k strate morálneho
kreditu už nedošlo skôr, a to v dôsledku právoplatného odsúdenia za zločin týrania blízkej a zverenej

osoby. Aj napriek výpovedi jeho nadriadeného o tom, že sa po chodbách „všeličo šuškalo“, súdu nebolo
preukázané, že toto „šuškanie“ bolo dôsledkom trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením
spod obžaloby, nakoľko uvedenú atmosféru tak u kolegov, ako aj u pacientov mohlo vyvolať aj
právoplatné odsúdenie žalobcu, a nie práve trestné stíhanie, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatňuje
náhradu škody.

19. Rovnako čo sa týka jeho pedagogickej činnosti a možnosti prednášať na akademickej pôde, žalobca
neuviedol súdu prvej inštancie žiadne porovnanie, z ktorého by mohlo vyplývať, v akom rozsahu trestné
stíhanie zasiahlo do tejto časti jeho života.

20. Súd prvej inštancie mal preukázané obmedzenie žalobcu, týkajúce sa konziliárnych vyšetrení,
ktorých sa žalobca vzhľadom na možnosť stretnutia so svojou bývalou manželkou nezúčastňoval. Súd
prvej inštancie preto konštatoval, že obmedzenia v profesijnom živote žalobcu mal preukázané, avšak
len v minimálnom rozsahu.

21. Okrem pracovnej sféry života žalobca tvrdil, že bol zasiahnutý aj v rodinnej sfére, o čom vypovedal
aj Ing. T., že sa žalobca nemohol stretávať s deťmi. V tomto smere súd prvej inštancie konštatoval,
že uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1.2.2017, č.k. 23Tpo/9/2017-132, bol žalobcovi
podľa § 82 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku zakázaný styk s jeho maloletými deťmi v akejkoľvek
forme, vrátane zákazu kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými

obdobnými prostriedkami. Určité obmedzenia v rodinnej sfére tu existovali aj predtým, a to v dôsledku
trestného stíhania, ktoré bolo ukončené právoplatným odsúdením žalobcu, a taktiež v dôsledku
ukončeného rozvodového konania, počas ktorých sa žalobca s deťmi stýkať nemohol.22. Poslednou sférou života žalobcu počas nezákonného trestného stíhania, ktorou sa súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme žalobcu zaoberal, bol jeho osobný a spoločenský
život. Považoval za preukázané, že jeho pohyb mimo cesty do zamestnania a zo zamestnania

musel byť doplnený o sprievod dôveryhodnej osoby, bolo mu prikázané zdržiavať sa na adrese
H. C. XXX a bol mu udelený zákaz vzďaľovať sa z miesta tohto pobytu s výnimkou vzdialenia
sa za účelom nevyhnutného zabezpečenia svojho živobytia, vrátane zdravotného stavu a plnenia
pracovných povinností. Obmedzenia, uložené v rámci trestného konania, naozaj pripomínali charakter
domáceho väzenia, ako to tvrdil žalobca aj svedok Ing. T., a tieto obmedzenia boli stanovené skutočne

prísne, čo malo za následok, že počas trestného stíhania sa žalobca nemohol zúčastňovať žiadnych
spoločenských, či už kultúrnych alebo športových udalostí, hoci pred trestným stíhaním takéto podujatia
navštevoval. Aj vykonávanie nevyhnutných životných úkonov (nákup, návšteva lekára, návšteva banky,
či iného zariadenia) bolo obmedzené sprievodom dôveryhodnej osoby. To spôsobilo obmedzenie týchto
činností na absolútne nevyhnutné mieru a maximálne úsilie na zosúladenie svojho voľného času s
možnosťamiaschopnosťamiosôb,ktoréprevzalizárukuzajehosprávanie.Rovnakoajzákazvzďaľovať

sa z miesta pobytu s výnimkou zabezpečenia svojho živobytia, žalobcu obmedzovali v takej miere, že
svoj čas mohol tráviť iba plnením pracovných povinností a zdržiavaním sa na stanovenej adrese, bez
možnosti akéhokoľvek spoločenského vyžitia.

23. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej

ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá peňažnou satisfakciou, a po zohľadnení všetkých vyššie
opísaných skutočností priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.800 eur, ktorú súd prvej
inštancie pokladal za dostatočnú vytrpenej ujme žalobcu. V ostatnej časti (ohľadom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie) súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

24. Žalobca si uplatnil aj nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, a to ako náhradu
za každý deň väzby vo výške 60 eur, čo za 20 dní väzby predstavuje 1.200 eur a náhradu za trovy
obhajoby.

25. Súd uviedol, že prvým predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu je v prípade rozhodnutia o

väzbe skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, alebo že bol žalobca spod obžaloby
oslobodený alebo že vec bola postúpená inému orgánu. V tomto prípade bolo preukázané, že žalobca
bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo
trestné stíhanie. Súd prvej inštancie v zmysle § 8 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci skúmal, či neexistuje skutočnosť, pre ktorú by navrhovateľovi právo na náhradu

škody nevzniklo.

26. Preto sa súd v ďalšom sústredil aj na skúmanie skutočnosti, či nie je daná výnimka z objektívnej
zodpovednosti štátu. Skúmal preto, či si žalobca väzbu nezavinil.

27. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca bol vzatý do tzv. preventívnej väzby. Po posúdení všetkých
skutkových okolností súd prvej inštancie skonštatoval, že nie sú dané dôvody pre nepriznanie tohto
nároku, teda z dokazovania neprijal záver, že by si žalobca spôsobil väzbu svojim vlastným konaním.
Je síce pravdou, že žalobca bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa
1.7.2014, č.k. 2T/52/2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.9.2014, č.k.

23To/99/2014, a to za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Avšak iba tento fakt nemôže mať za
následok záver, že si väzbu spôsobil sám. Nakoľko príslušný orgán činný v trestnom konaní zaistil
obvineného na pracovisku, pričom tomuto zaisteniu nepredchádzal priamy konflikt s poškodenou, súd
prvej inštancie nedospel k záveru, že by si žalobca väzbu zavinil sám, a preto priznal žalobcovi aj
náhradu v zmysle § 8 ods. 5 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Túto si žalobca uplatnil ako škodu, spočívajúcu vo vynaložení trov právneho zastúpenia v súvislosti s
rozhodovaním o väzbe, t.j. v časti priznania odmeny za úkony, ktoré súd prvej inštancie špecifikoval.

28. Súd prvej inštancie z dokazovania považoval za preukázané vynaloženie trov právneho zastúpenia v
súvislosti s rozhodovaním o väzbe vo výške 229,70 eur + paušálnu náhradu režijných výdavkov súhrnne

vo výške 26,89 eur (2 x 8,84 eur + 1 x 9,21 eur).

29. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal aj uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 60 eur za
každý deň trvania väzby. Žalobca vykonával väzbu 20 dní. Žalobca súdu preukázal, že na toto obdobiemu jeho zamestnávateľ poskytol neplatené pracovné voľno. Počas tohto obdobia tak žalobca nemohol
vykonávať svoje povolanie, nemohol si zadovažovať ani prostriedky na svoje živobytie (čím mu vznikla
ujma aj v majetkovej sfére, pričom samotnú stratu na zárobku si žalobca v konaní neuplatnil), a preto

vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj skutočnosti ohľadom zaistenia osoby žalobcu ako obvineného na
jeho pracovisku, súd prvej inštancie rozhodol o priznaní ujmy v rozsahu, v akom si ju žalobca uplatnil,
nakoľko suma vo výške 60 eur na deň pri neuplatňovaní majetkovej ujmy sa mu javila ako primeraná
okolnostiam, a preto súd prvej inštancie žalobe v tejto časti (1.200 eur) vyhovel.

30. Žalobca požadoval spolu s náhradou škody aj 5% úrok z omeškania od 5.9.2020 (odo dňa
nasledujúceho po doručení správy o odmietnutí plnenia v rámci predbežného prerokovania nároku).
Nakoľko žalobca si v žiadosti o predbežné prejednanie nároku uplatnil sumu 15.792,65 eur, pričom súd
prvej inštancie mal dokazovaním preukázané, že zamietavá odpoveď v rámci predbežného prejednania
nároku mu bola doručená dňa 4.9.2020, súd prvej inštancie mu v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. priznal aj úrok z omeškania v zákonnej výške t.j. 5% úrok z omeškania z priznanej sumy od 5.9.2020

do zaplatenia. V ostatnej časti (nárok na úrok z omeškania z nepriznanej sumy) súd prvej inštancie ako
nedôvodný zamietol.

31. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie priznanej sumy v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko akceptoval námietku žalovaného, že vyplatenie priznanej sumy

vzhľadom na formálny proces vyplácania súm prostredníctvom Justičnej pokladnice si vyžaduje väčší
časový rozsah, a preto nie je v možnostiach žalovaného priznanú sumu vyplatiť v lehote 3 dní tak, ako
to požaduje žalobca.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 7.791,43 eur a jeho žalobu v

časti 8.001,22 eur zamietol, súd prvej inštancie konštatoval, že obe sporové strany boli v konaní rovnako
úspešné, a preto žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

33. Proti výrokom II. a III. sa odvolal žalobca.

34. K náhrade trov obhajoby žalobca uviedol, že až na nižšie uvedené výnimky v zásade akceptuje
výhrady súdu prvej inštancie k hodnote a rozsahu úkonov obhajoby, ktoré boli v trestnom konaní
vykonané. Nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie mu nepriznal odmenu aj za úkon právnej služby -
účasť na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2018 vo výške 67 eur + 9,21 eur r. p. + 20 % DPH, t.j. spolu vo
výške 91,45 eur, ktorý omylom nebol do prehľadu vyúčtovania odmeny premietnutý, hoci bol uhradený.

Účasť na hlavnom pojednávaní je nepochybne účelný úkon obhajoby. Súd prvej inštancie náhradu za
tento úkon nepriznal, lebo nebol výslovne ako úkon uplatnený v pôvodnej žiadosti o prerokovanie nároku
na náhradu škody podanej Generálnej prokuratúre SR. S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa
nestotožnil, nakoľko vo vzťahu ku žiadosti na Generálnu prokuratúru SR bol nárok na náhradu škody
uhradenímtrovobhajobyuplatnenýajsúhrnnousumouaokremtohonároknanáhraduškodyuhradením

nákladov obhajoby bol zamietnutý ako nedôvodný ako celok, a nie ako konkrétne výdaje obhajoby, ktoré
Generálna prokuratúra SR ani len nepreskúmavala. Nárok bol odmietnutý an bloc, bez záujmu o riešenie
vzniknutej situácie zo strany štátu v zastúpení GP SR.

35. Okrem toho priznaním odmeny za tento úkon obhajoby by ani nedošlo k prekročeniu celkovej sumy

uplatneného nároku náhrady nákladov obhajoby, keďže súd prvej inštancie nepriznal náhradu za iné
úkony obhajoby, ktoré však reálne vykonané boli. Pokiaľ priznaný nárok neprevyšuje celkový nárok
uplatnený voči Generálnej prokuratúre SR v predbežnom prerokovaní, nie je dôvodné ho zamietať len
preto, že nebol takto výslovne špecifikovaný, zvlášť za situácie, keď Generálna prokuratúra SR nárok
žalobcu v rámci predbežného prejednania ani konkrétne nepreskúmala, ale ho paušálne odmietla ako

celok len s poukazom na to, že celý nie je dôvodný.

36. Ďalej žalobca uviedol, že súd prvej inštancie síce v zásade správne ustálil rozsah úkonov a ich
hodnotu, avšak už nesprávne a v rozpore so zákonom nepriznal žalobcovi z takto ustálenej hodnoty
úkonov aj DPH, čo je jednak v priamom rozpore s ustanovením § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z.z., ako

aj s predloženými účtovnými dokladmi. Z predložených účtovných dokladov jednoznačne vyplýva, že
obhajca bol (a stále je) platiteľom DPH a že túto DPH v nákladoch na obhajobu aj uhradil. Ak teda
súd prvej inštancie dospel k záveru, že obhajoba účelne vykonala úkony právnych služieb a vynaložilahotové výdavky a stratu času v celkovej sume 2.791,43 eur, bolo potrebné k tejto sume priznať aj 20
% DPH, t.j. vo výške 558,29 eur.

37. K náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie mu na základe zistených
skutočností priznal len malú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.800 eur a neprihliadol na všetky
okolnosti prípadu. Súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
a dostatočne nezvážil kritéria náhrady škody tam uvedené. Súd prvej inštancie spochybnil aj okolnosti,
ktoré medzi stranami neboli sporné, resp. ktoré tvrdil a žalovaný nerozporoval, a teda pri svojom

rozhodovaní prihliadol aj na okolnosti, ktoré z tohto dôvodu neboli predmetom dokazovania.

38. V tomto smere žalobca poukázal na tvrdenia súdu prvej inštancie najmä čo sa týka ponižujúcej
mediálnejkampane,nepreukázanejpsychickejujmyazvýšenejzáťaže,nepreukázanejmožnostiškolení
a nemožnosti profesného rastu. Uvedené skutočnosti boli podľa žalobcu ozrejmené jeho výpoveďou,
ako aj výpoveďou svedkov a vyplývali aj z uložených obmedzení. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom

nedal ani cestou predbežného právneho posúdenia najavo, že by tieto skutočnosti bolo potrebné hlbšie
dokazovať a ani žalovaný tieto nejakým zásadným (konkrétnym) spôsobom nespochybňoval, a preto
bolo čiastočné zamietnutie jeho nároku s poukazom na určité nepreukázané okolnosti prekvapivým
rozhodnutím.

39. V tejto súvislosti žalobca predložil vyjadrenie a žiadal, aby sa súd odvolací súd s ním oboznámil
a aj podľa skutočností, ktoré sú v ňom uvedené, vo veci rozhodol. Prípustnosť svojho vyjadrenia a
predložených dôkazov odôvodňoval aj s poukazom na ustanovenie § 366 písm. c) a d) CSP, nakoľko
neuznanie týchto skutočností, ktoré neboli rozporované zo strany súdu prvej inštancie, považoval za
prekvapivé rozhodnutie.

40. Žalobca následne namietal, že za celé tie roky útrap z trestného konania a obmedzení, ktorým sa
muselpodrobovať,bymumalonáležaťodškodnenielennaúrovni3.800eur.Cieľomuplatnenéhonároku
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je nejaký nárok žalobcu na ušlý zisk. Z pohľadu žalobcu do popredia
vystupuje jednoznačne reparačný a satisfakčný charakter nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za celé

obdobie trestného stíhania. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vôbec pri svojom rozhodovaní nezohľadnil
čas, počas ktorého bol vystavený trestnému stíhaniu a obmedzeniam s tým spojeným. Rozsah úkonov
trestného konania, ktorým sa musel podrobiť, vrátane konania pred súdom, dodržiavaním mimoriadne
prísnych obmedzení, a to počas značne dlhej doby, je dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v pôvodne uplatnenom rozsahu.

41. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že bol obvinený z trestného činu dňa 11.1.2017 a
právoplatne bol zbavený tohto obvinenia až dňa 16.5.2019. Dlhých 855 dní bol nedôvodne trestne
stíhaný za skutok, ktorý reálne nemohol ani vykonať, z toho 20 dní bol trestne stíhaný tým najťažším
spôsobom - väzobne v Ústave na výkon väzby v P.. Aj po prepustení z Ústavu na výkon väzby na slobodu

bol podrobený obmedzujúcim opatreniam a povinnostiam, ktoré ho pripútali na adresu H. C. č. XXX
a adresu miesta výkonu jeho práce (FN R.). Samotný súd prvej inštancie ustálil, že sa jednalo o také
obmedzenia, ktoré sa prakticky vyrovnali domácemu väzeniu. Ak sa odpočíta 20 dní tvrdej väzby, tak
potom zostane 835 dní domáceho väzenia, ktoré sa nakoniec ukázalo ako úplne neopodstatnené. To
však znamenalo 835 dní nenávratne stratených životných možností, uplatnenia a sebarealizácie. Pokiaľ

súd prvej inštancie uznal, že nárok na náhradu ujmy za priamy výkon väzby je dôvodný na úrovni 60
eur denne, tak nárok za domáce väzenie má opodstatnenú hodnotu náhrady minimálne na úrovni 30
eur denne. Pri nároku 30 eur denne by tak bolo opodstatnené priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy
za takéto obmedzenia už len z tohto dôvodu vo výške 25.050 eur. Je pravdou, že takúto výšku náhrady
nemajetkovej ujmy nežiadal a z jeho pohľadu žiadal len minimálny rozsah nároku na úrovni 10.000 eur.

42. Vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca namietal, že po zohľadnení uvedených námietok voči
správnosti výroku II. napadnutého rozsudku je zrejmé, že má vo veci úspech vo výške viac ako 50 %. Je
opodstatnené, aby mu bola priznaná plná náhrada trov konania, a to zvlášť za situácie, keď podstatná
časť nároku bola daná úvahou súdu.

43. Preto žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že mu prizná voči
žalovanému právo zaplatenie sumu 6.849,74 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 5.9.2020 dozaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi prizná náhradu trov prvostupňového
konania vo výške 100 %. Zároveň žalobca žiadal aj o priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

44. Proti výroku I. tohto rozsudku sa odvolal žalovaný.

45.Žalovanýargumentoval,žeorgányčinnévtrestnomkonaníkonalivtrestnejvecivsúladesozákonom
a svojimi povinnosťami v zmysle Trestného poriadku. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti
rozhodnutí nie je súd v konaní o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu

oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti
rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené
alebo zmenené. K zastaveniu trestného konania nedošlo pre nezákonnosť uznesenia o vznesení
obvinenia, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, vyplývajúceho z rozsiahleho dokazovania. Pokiaľ
orgány činné v trestom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas celého
trestného stíhania v súlade so zákonom, nemôže ísť o neoprávnený zásah do práv obvineného.

46. Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu
nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, tak ako to bolo aj v
tomto konaní, avšak tento záver nemôže byť prijatý absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže

byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia a zohľadnenia
osobitostí prípadu. V tejto trestnej veci v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými
v trestnom konaní voči žalobcovi boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania uznesenia
o vznesení obvinenia nasvedčoval zistený skutkový stav veci tomu, že trestný čin bol spáchaný.

Konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, bolo až po vykonaní rozsiahleho dokazovania pred
súdom vyhodnotené tak, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V danej veci je potrebné
uviesť, že žalobca bol súdom oslobodený na základe uplatnenia zásady in dubio pro reo. Dôkazy
z prípravného konania a z hlavného pojednávania umožňovali vyvodzovať podozrenie, že žalovaný
skutok sa mohol stať spôsobom, aký je uvedený v obžalobnom návrhu, a že ho obžalovaný spáchal.

Vykonané dokazovanie v priebehu konania pripustilo aj druhú možnosť skutkového riešenia, ktorá bola
pre obžalovaného priaznivejšia, a preto nepostačuje na jednoznačný a nepochybný záver o jeho vine.

47. Nakoľko nebolo jednoznačne možné určiť, ktorá z dvoch možností skutkového riešenia zodpovedá
skutočnosti, súd zvolil tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia za použitia zásady v pochybnostiach

v prospech obžalovaného. Prokurátor si v celom rozsahu plnil svoje zákonné povinnosti a postupoval
správne a v súlade so zákonom. Štát (orgány činné v trestnom konaní) je povinný objasňovať a
vyšetrovaťtrestnéčinyazabezpečiťpostihpáchateľov,atýmiochranuspoločnosti,prokurátorvprípade,
že existujú dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, musí podať obžalobu
s tým, aby o vine, resp. nevine obžalovaného rozhodol súd. Štát teda uplatnil legitímne právo na vedenie

trestného stíhania a vzhľadom na konanie trestne stíhaného bolo aj obmedzenie jeho práv v trestnom
konaní primerané vymedzenému verejnému záujmu. Akékoľvek odškodnenie za konanie, ktoré bolo
predmetom obžaloby, vykazovalo znaky podozrenia zo spáchania trestného činu, by bolo v rozpore s
dobrými mravmi, pretože je absurdné a spoločensky neakceptovateľné, aby štát zaplatil za to, že mal
snahu objasniť závažné protiprávne konanie. Preto ani názor, že štát automaticky nesie zodpovednosť

za výsledok trestného konania, nemožno akceptovať, pretože neprípustným extenzívnym spôsobom
vykladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, ktoré ale v tomto prípade absentuje.

48. Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho
vydania nemalo zákonný podklad, a nie také rozhodnutie, ktoré v čase vydania spĺňalo zákonné kritériá,

a teda bolo rozhodnutím zákonným a iba neskôr na základe dokazovania pred súdom bol ustálený iný
právny záver.

49. Žalobca v podanej žalobe si uplatnil nárok na náhradu za väzbu vo výške 60 eur za každý deň väzby.
V posudzovanom prípade síce vznikol spočiatku dôvod povinnej obhajoby z dôvodu vzatia žalobcu do

väzby, avšak po jeho prepustení z väzby pri súčasnom nahradení väzby, tento dôvod zanikol. Je preto
sporné, či je vôbec dôvodné preplácanie trov obhajoby v rozsahu, keď už nebol daný dôvod povinnej
obhajoby. Trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša
štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného ani výdavky spojenéso zvolením obhajcu a splnomocnenca. Štát však znáša trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli
obvinenému v dôsledku dovolania podaného ministrom spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom.
Štát znáša aj trovy obvineného spojené s plnením uložených obmedzení a povinností, ak z dôvodov

hodných osobitného zreteľa možno od uloženia povinnosti uhradiť trovy spojené s plnením uložených
obmedzení a povinností celkom alebo čiastočne upustiť; to neplatí, ak ide o toxikologický rozbor krvi,
ak bol vyhodnotený ako pozitívny.

50. Ďalej žalovaný uviedol, že obava trestného súdu pri rozhodovaní o tzv. preventívnej väzbe pramenila

najmä z predchádzajúceho odsúdenia žalobcu, preto nemožno súhlasiť s tým, že žalobca si svojim
správaním väzbu nezavinil. Hlavným dôvodom vzatia obvineného do väzby a následného nahradenia
väzby bolo práve správanie a konanie žalobcu, kedy bol v minulosti odsúdený za násilný trestný čin
voči svojej manželke, ktorá mala byť poškodenou aj v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že v
rozhodnej dobe vzhľadom na dovtedajšie správanie žalobcu existovala dôvodná obava, že by mohol
pokračovať v trestnej činnosti, ktorá mala smerovať k poškodenej, vo vzťahu ku ktorej sa už žalobca

dopustil v minulosti trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Krajský súd, ktorý nahradil
väzbu žalobcu, nesúhlasil iba s intenzitou obavy.

51. Súd prvej inštancie nepriznal trovy právneho zastúpenia v rozsahu, v akom si ich uplatnil žalobca,
napriek tomu žalovaný nesúhlasil ani s priznaním trov právneho zastúpenia v rozsahu priznanom.

Žalovaný namietal porady s klientom v dňoch:

8.2.2017 od 16:00 do 17.30 hod.,
21.02.2017 od 17.30 do 19.00 hod.,
8.3.2017 od 15.45 do 18. 30 hod.,

5.4.2017 od 15.30 - 16.30 hod.,
5.5.2017 od 15.45 - 16.45 hod.,
6.6.2017 od 15.45 - 18.30 hod.,
8.8.2017 od 15.30 - 15.45 hod.,
11.9. 2017 od 15.30-17.00 hod.,

15.11.2017 od 16:15 - 18.00 hod.,
28.2.2018 od 15.45 do 16.45 hod.,
6.03.2018 od 13.00 do 14.00 hod.

52. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vyjadrenia žalobcu a jeho právneho zástupcu mal za

preukázané namietané porady, ktoré sa uskutočnili vo Fakultnej nemocnici R.. Bližšie však žiadnym
spôsobom nebolo preukázané, že tieto porady sa uskutočnili, ako ich právny zástupca deklaroval vo
vyčíslení trov, a súd prvej inštancie ani nevykonal dokazovanie, ktoré navrhol vo vyjadrení k žalobe,
ani sa nevyjadril v odôvodnení rozsudku, prečo tento dôkaz nevykonal. Podľa § 18 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému

vznikli v konaní. Náhradu trov konania za poradu možno strane priznať, iba ak bola porada účelným
úkonom právnej služby. Ďalšie porady s klientom sú účelné iba za situácie, ak v konaní dôjde k
mimoriadnym okolnostiam, ktoré si advokát a klient potrebujú ozrejmiť a prekonzultovať, prípadne v
závislosti od toho, či sa v priebehu konania objavili také nové a závažné skutočnosti, pre ktoré by bolo
uskutočnenie predmetného úkonu nevyhnutné. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre

ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktorá však musí byť
vždy primerane odôvodnená.

53. K poradám uskutočneným v čase konania hlavného pojednávania v dňoch 15.11.2017, 3.1.2018,
28.2.2018 a 14.11.2018 uviedol, že tieto podľa jeho názoru účelné neboli, nakoľko s priebehom konania

sa žalovaný mohol oboznámiť priamo účasťou na pojednávaní. Vysvetlenie základných procesných
inštitútov zo strany obhajcu je pritom možné uskutočniť pred hlavným pojednávaním alebo v jeho
priebehu. Navyše, je to právny zástupca, ktorý vie posúdiť potrebný postup v konaní, a práve preto mu
bolo žalovaným udelené splnomocnenie na zastupovanie v konaní, keďže žalovaný ako laik správnosť
postupu posúdiť nevie. Ak si napriek tomu žalovaný zvolil poradu s právnym zástupcom, je potrebné,

aby znášal náklady na porady sám. Nie je možné súhlasiť s tým, že vzhľadom na účel porady s klientom,
ktorou sa realizuje právo klienta na obhajobu, nepriznaním náhrady trov konania môže dôjsť k porušeniu
tohto práva klienta a tým k popretiu práva klienta byť informovaný o stave konania a úkonoch v ňom
urobených. Ak si žalovaný ako klient takéto porady vyžiadal, mal na ne nepochybne právo, ale jepotrebné, aby náklady na ne znášal žalovaný sám, nakoľko podľa žalovaného neboli uvedené porady
účelné a nevyhnutné, a teda ani uplatnenú odmenu za tento úkon nemožno považovať za dôvodne
vynaložené trovy, ktoré by mal byť povinný znášať žalovaný.

54.Rovnakožalovanýpovažovalzaneúčelnéajvynaloženétrovyspočívajúcevneustálych návrhochna
doplnenie dokazovania, či už počas vyšetrovania, ale aj v priebehu konania pred súdom a nahliadnutie
do spisu. Uviedol, že ide o snahu právneho zástupcu o umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia,
pričom všetky názory, návrhy na doplnenie dokazovania a vyjadrenia bolo možné vykonať v priebehu

hlavného pojednávania, ktorého sa aj žalobca aj právny zástupca zúčastnil. Práve za účasť na
pojednávaní je priznaná odmena a náhrada právnemu zástupcovi, kde by mal vystupovať aktívne a
predkladať svoje návrhy a nie až dodatočne v písomných vyhotoveniach po pojednávaní, pričom by mu
bola opakované priznaná odmena za úkony. Ide o nasledovné úkony:

- zo dňa 10.4.2017 - návrh na doplnenie dokazovania,

- zo dňa 20.4.2017 - písomné podanie - návrh na doplnenie znaleckých posudkov,
- zo dňa 21.4.2017 - písomné podanie - sťažnosť na postup vyšetrovateľa,
- zo dňa 26.6.2017 - písomné podanie - návrh na doplnenie dokazovania,
- 19.4.2017, 12.5.2017, 13.2.2017 - nahliadnutie do spisu.

55. Preto žalovaný žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok vo výroku I. zmenil, príp. zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

56. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. S odvolaním nesúhlasil a pridržal sa svojej argumentácie
vedenej pred súdom prvej inštancie.

57. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. S odvolaním nesúhlasil a rovnako argumentačne
odkázal na svoje skoršie vyjadrenia.

58. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia

pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo výrokoch I. a II. podľa § 388 CSP čiastočne zrušiť a čiastočne potvrdiť.

59. V tomto spore podali odvolanie tak žalobca, ako i žalovaný. Odvolací súd, nakoľko námietky
sporových strán smerovali nielen do výšky nároku žalobcu, ale i do jeho samotného základu, pristúpil

k ich hodnoteniam v logickom poradí. Najskôr odvolací súd preskúmal námietky týkajúce sa základu
nároku žalobcu a následne sa zaoberal jednotlivými nárokmi z hľadiska ich výšky podľa vznesených
odvolacích námietok (keďže ak by nebol dôvodný základ nároku, odpadla by i polemika o jeho výške).

60. Žalovaný argumentoval proti základu nároku žalobcu. Nestotožnil sa so súdom prvej inštancie,

že by uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o vzatí žalobcu do väzby v trestnom konaní
boli nezákonnými rozhodnutiami. Argumentoval, že k zastaveniu trestného stíhania nedošlo pre
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ale pre zmenený skutkový stav, ktorý vyplynul z
rozsiahleho dokazovania. K väzbe žalobcu žalovaný akcentoval, že žalobca si väzbu zavinil sám, keďže
hlavným dôvodom pre väzobné stíhanie bolo správanie sa a konanie žalobcu, ktorý sa v minulosti

dopustil násilného trestného činu voči svojej manželke. Existovala tak dôvodná obava z pokračovania
v trestnej činnosti žalobcu.

61. S touto argumentáciou žalovaného odvolací súd nesúhlasí. Už i súd prvej inštancie pri riešení tejto
otázky odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Podľa nej je rozhodujúcim

kritériom zákonnosti začatia trestného stíhania výsledok trestného konania. Pritom odvolací súd
nepolemizuje nad realizáciou trestného stíhania žalobcu orgánmi činnými v trestnom konaní. Zároveň
je nutné pripomenúť, že „ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí
v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane
sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený“ (rozhodnutie Ústavného

súdu SR zo dňa 24.1.2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016). Z uvedeného okrem iného plynie požiadavka, že
súd rozhodujúci v konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním nemôže znova
posudzovať otázku viny, resp. vôbec dôvodnosť vzneseného obvinenia, a ani inak revidovať konečný
výsledok trestného konania (porovnaj v tejto súvislosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17.1.2013,sp. zn. 30 Cdo 1777/2012). Preto i Ústavný súd SR zdôraznil, že „ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby
skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie,
ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za

nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca“ (nález zo dňa 13.12.2016, sp. zn. I. ÚS
540/2016).

62. V danom prípade sa trestné konanie žalobcu skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Je preto
významný iba tento výsledok. Súd prvej inštancie tak správne vychádzal z uvedenej konštantnej

judikatúry a deklaroval, že základ nároku žalobcu je daný.

63. Totožný záver je potrebné podľa odvolacieho súdu priznať aj uzneseniu o vzatí žalobcu do väzby. S
tvrdením,žežalobcasiväzobnéstíhaniezavinil,saodvolacísúdnestotožnil.Odvolaciemusúduneuniklo
pozornosti, že väzobné stíhanie sa odvodzovalo priamo od skutku, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný.
Ten sa ale nepreukázal a žalobca bol preň spod obžaloby oslobodený. Iné právne posúdenie by si

vyžadovali okolnosti, ktoré by priamo nespočívali v skutku (napr. obvinený by pôsobil kolúzne). Ak súd
v trestnom konaní nedospel k záveru, že skutok, pre ktorý bol obvinený trestne stíhaný, sa stal, nemôže
súd v civilnom konaní rozhodujúci o náhrade škody za väzobné stíhanie konštatovať opak, a z tohto faktu
následne vyvodiť záver, že obvinený si väzobné stíhanie sám zavinil. Podľa odvolacieho súdu neobstojí
ani poukaz žalovaného na trestnú minulosť žalobcu, pretože tento osihotený fakt neopodstatňuje vinu

na väzobnom stíhaní. Nepriznanie nároku za nezákonnú väzbu s ohľadom na trestnú minulosť osoby
odmieta aj česká judikatúra. Tá konštatuje, že „nárok na peňažné odškodnenie nemôže byť vylúčený
ani trestnou minulosťou obvineného a jeho rozsiahlymi skúsenosťami s trestnou činnosťou“ (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 6.10.2016, sp. zn. 30 Cdo 4025/2014).

64. Obe sporové strany ďalej vo svojich odvolaniach namietali výšku priznanej náhrady titulom
poskytnutej obhajoby žalobcovi.

65. Žalobca považoval za chybu, že mu súd prvej inštancie nepriznal odmenu za úkon právnej služby
za účasť na pojednávaní dňa 15.11.2018 spolu vo výške 91,45 eur. Ten nebol podľa žalobcu iba

omylom zahrnutý do celkového vyúčtovania, hoci uhradený bol. Žalovaný podľa žalobcu jeho nárok
pri predbežnom prejednaní ani konkrétne nepreskúmal, len ho odmietol ako celok, pričom nárok
neprevyšuje celkový žalobou uplatnený nárok.

66. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil. Súd prvej inštancie správne uviedol, že

ak úkon právnej služby nebol predbežne prerokovaný so žalovaným, nemôže byť následne priznaný
súdom. Tento záver jednoznačne plynie z ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. V prejednávanom prípade žalobca úkon
právnej služby za účasť na pojednávaní dňa 15.11.2018 predbežne so žalovaným neprerokoval, a preto

niet priestoru na priznanie tohto úkonu v súdnom konaní.

67. Žalobca ďalej upozornil, že súd prvej inštancie mu v rozpore so zákonom nepriznal DPH z priznaných
úkonov obhajoby. Namietal, že jeho obhajca bol platiteľom DPH, preto mala byť premietnutá aj vo
vyhovujúcej časti jeho nároku.

68. Tejto odvolacej námietke je treba dať za pravdu. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ak
je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o
daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Obhajca žalobcu bol
skutočne platiteľom DPH, pričom DPH si aj pri predbežnom prerokovaní so žalovaným riadne uplatnil.

Preto i DPH mala byť titulom poskytnutej obhajoby žalobcovi priznaná, čo súd prvej inštancie neučinil
a pritom nevysvetlil, aká úvaha ho k nepriznaniu tohto nároku viedla. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť
tejtočastizamietnutejžaloby(časťvýrokuII.napadnutéhorozsudku),odvolacísúdzrušilčiastočnevýrok
II. napadnutého rozsudku a vec vrátil súdu prvej inštancie.

69. Žalovaný v časti trov obhajoby namietal, že trovy za porady obhajcu so žalobcom neboli žalobcom
preukázané a súd prvej inštancie tieto priznal bez bližšieho zdôvodnenia. Žalovaný tiež spochybňoval
priznané trovy obhajoby, resp. ich účelnosť.70. Čo sa týka trov obhajoby, odvolací súd po preskúmaní týchto námietok dospel k záveru, že čiastočne
sú dôvodné.

71. Predovšetkým odvolací súd nesúhlasí s tvrdenou neúčelnosťou trov obhajoby, ktoré súd prvej
inštancie žalobcovi priznal. Žalovaným namietané trovy (z dní 10.4.2017, 20.4.2017, 21.4.2017,
26.6.2017, 19.4.2017, 12.5.2017 a 13.2.2017) nemožno hodnotiť ako neúčelné prijatím argumentácie
žalovaného, podľa ktorej mal obhajca žalobcu svoju aktivitu zamerať na pojednávania, kde mohol svoje
návrhy na doplnenie dokazovania prezentovať. To by totiž negovalo právo na obhajobu žalobcu v

trestnom konaní. Je vecou realizácie taktiky obhajoby, kedy bude prezentovať určité obhajobné kroky.
Ak sa tak činí v medziach zákona, nemožno tvrdiť, že boli neúčelné.

72. Aj odvolací súd preto, totožne ako súd prvej inštancie, považuje za účelne vynaložené tieto trovy
obhajoby (pre prehľadnosť ich odvolací súd rozčleňuje po rokoch):

za rok 2017:

– 13.1.2017 - prevzatie a príprava - odmena vo výške 65,08 eur,
– 13.2.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 eur,
– 30.3.2017 - štúdium vyšetrovacieho spisu - odmena vo výške 65,08 eur,

– 10.4.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 eur,
– 10.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08 eur
– 19.4.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 eur,
– 20.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie znaleckých posudkov - odmena vo výške 65,08
eur,

– 21.4.2017 - písomné podanie - sťažnosť na postup vyšetrovateľa - odmena vo výške 65,08 eur,
– 10.5.2017 - účasť na výsluchu znalca - odmena vo výške 2 x 65,08 eur,
– 12.5.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 eur,
– 19.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 eur,
– 22.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 eur,

– 6.6.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 eur,
– 26.6.2017 - písomné podanie - návrh na doplnenie vyšetrovania - odmena vo výške 65,08 eur,
– 19.7.2017 - preštudovanie spisu - odmena vo výške 65,08 eur,
– 3.10.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08 eur,
– 2.11.2017 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 65,08 eur,

– 6.12.2017 - účasť na výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 eur,
– 16.1.2017 - účasť pri výsluchu obvineného pri rozhodovaní o väzbe - odmena vo výške 2 x 65,08 eur,
– 18.1.2017 - písomné podanie - zdôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe - odmena vo výške
1 z 65,08 eur,

spolu ide (pripočítajúc ku každému úkonu 8,84 eur ako režijný paušál za rok 2017) o sumu 1.519,78 eur.

Za rok 2018:

– 4.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67 eur,

– 23.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67 eur,
– 20.3.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67 eur,
– 10.1.2018 - písomné podanie - návrh na zrušenie primeraných obmedzení a povinností podľa § 82
ods. 2 Trestného poriadku vo výške 67 eur,

spolu ide (pripočítajúc ku každému úkonu 9,21 eur ako režijný paušál za rok 2018) o sumu 304,84 eur.

Za rok 2019:

– 21.1.2019 - písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu - odmena vo výške 69,91 eur,

– 16.5.2019 - účasť na verejnom zasadnutí pred KS TN - odmena vo výške 69,91 eur,

spolu ide (pripočítajúc ku každému úkonu 9,80 eur ako režijný paušál za rok 2019) o sumu 159,42 eur.Sčítajúc tieto sumy ide o sumu 1.984,04 eur.

73. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu za 13 vykonaných porád so svojim

obhajcom. Spravil tak však bez bližšieho vysvetlenia, a to napriek tomu, že žalovaný tieto porady
spochybňoval. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zistiteľné, aké úvahy viedli súd prvej
inštancie k priznaniu náhrady trov obhajoby v tejto časti. Preto odvolaciemu súdu nezostávalo iné, než
zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej bolo nároku v uvedenej časti výrokom I. vyhovené
a vec v tej časti vrátiť súdu prvej inštancie.

74. Za nepreskúmateľnú časť odôvodnenia súdu prvej inštancie treba podľa odvolacieho súdu
považovať aj časť, ktorá sa vzťahuje k náhrade za stratu času a cestovné, a to za cestu Trenčín -
Prievidza a späť za deň 13.1.2017 a cestu Trenčín - Ilava a späť za deň 20.1.2017, v celkovej sume
58,59 eur (bod 42. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie neozrejmil, prečo náhrada týchto trov
obhajoby bola opodstatnená. Preto odvolací súd aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

I. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie.

75. Z trov obhajoby tak považuje odvolací súd dôvodnú časť vo výške 1.984,04 eur. Preto v tejto časti
bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť (výrok I. tohto rozsudku) a v ostatnej časti náhradu
za trovy obhajoby zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie.

76. Ďalej žalobca nesúhlasil so súdom prvej inštancie ohľadom výšky nemajetkovej ujmy. Sumu 3.800
eur považoval za neprimeranú. K výške 3.800 eur tvrdil žalobca, že súd prvej inštancie neprihliadol
na všetky okolnosti prípadu, nepostupoval dôsledne podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a
nedostatočne zvážil kritériá náhrady tam uvedené. Za podstatnú považoval žalobca skutočnosť, že súd

prvej inštancie nedal najavo ani cestou predbežného právneho posúdenia, že by tieto skutočnosti bolo
nutné hlbšie dokazovať. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti označil žalobca za prekvapivé.
S ohľadom na to predložil odvolaciemu súdu svoje ďalšie vyjadrenia, ktoré by mali preukazovať zásah
vyššej intenzity do jeho osobnostných práv.

77. Tieto námietky podľa odvolacieho súdu dôvodné nie sú. Predovšetkým nie sú prípustné ďalšie
vyjadrenia žalobcu, ktoré označil v odvolaní. Ide o prostriedky procesného útoku, ktoré v konaní pred
súdom prvej inštancie neboli použité, teda ide o novoty. Tie možno uplatniť v odvolacom konaní len
za splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP. Podľa odvolacieho súdu však argumenty uvedené
žalobcom v odvolaní nenapĺňajú podmienky § 366 CSP. Preto sú neprípustné. Bez pochýb ich totiž

mohol žalobca prezentovať v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie nebol povinný
ozrejmovať žalobcovi, ktoré relevantné skutočnosti sú podstatné pre posudzovanie nemajetkovej ujmy,
pretože plynú priamo z § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca je navyše právne zastúpený, preto mal
vedieť, že i náhrada nemajetkovej ujmy musí mať podklad v zistenom skutkovom stave veci, ktorý
musí byť tvorený konkrétnymi zisteniami z dôkazov. V opačnom prípade by išlo o ľubovôľu súdu, čo je

neakceptovateľné.

78. So samotnou výškou priznanej nemajetkovej ujmy sa odvolací súd stotožnil. Žalobca nepreukázal
konkrétnymi dôkazmi viaceré svoje tvrdenia, od ktorých odvodzoval náhradu nemajetkovej ujmy, a to:
že ho ponížila mediálna kampaň; že sa trestné konanie podpísalo pod jeho zdravotný stav; že sa

nemohol zúčastňovať odborných školení; že došlo k strate jeho morálneho kreditu pred pacientami a
kolegami; že sa nemohol zúčastňovať pedagogickej činnosti a stratil možnosť prednášať a napokon že
bol zasiahnutý v rodinnej sfére. Preukázať sa žalobcovi naopak podarilo skutočnosť, že sa nemohol
zúčastňovať konziliárnych vyšetrení a že bol zasiahnutý jeho osobný a spoločenský život, lebo sa
nemohol zúčastňovať žiadnych spoločenských, kultúrnych a športových podujatí a nevyhnutné životné

úkony musel vykonávať len so sprievodom dôveryhodnej osoby.

79. Žalobca si celkový zásah do osobnostných práv ohodnotil sumou 10.000 eur. Väčšiu časť tohto
zásahu však nepreukázal, preto nemožno uvažovať nad vyššou náhradou nemajetkovej ujmy, než akú
priznal súd prvej inštancie. Pritom odvolací súd nespochybňuje tvrdosť preukázaného zásahu do jeho

osobnostnýchpráv,nestratiaczozreteľamaximu,že„sudcoviasamusiavedieťaspoňelementárnevcítiť
do pozície súdeného človeka, predovšetkým za situácie, kedy majú napraviť škody spôsobené inými
súdmi (tým skôr trestnými)“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 27.10.2016, sp. zn. IV. ÚS 3183/15).
Najmä reštriktívne obmedzenia týkajúce sa osobnej slobody žalobcu, ktoré boli založené v trestnomkonaní uznesením nahrádzajúcim väzbu žalobcu, boli významné. Zodpovedajú tak tej výške, ktorú súd
prvej inštancie titulom náhrady nemajetkovej ujmy priznal.

80. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti
náhrady trov obhajoby vo výške 1.984,04 eur, v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.800 eur a
v časti náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie vo výške 1.200 eur, spolu tak vo výške 6.984,04
eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 5.9.2020 do zaplatenia. V ostatnej časti je výroku
I. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku II. odvolací súd potvrdil v zamietajúcej časti uplatneného nároku o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v sume 6.200 eur s prísl. a tiež v časti uplatneného nároku na odmenu za účasť
na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2018. V zostávajúcej časti výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

81. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude v zmysle tohto odôvodnenia napraviť indikované

nedostatky týkajúce sa nároku na náhradu trov obhajoby žalobcu. Pritom prihliadne aj na tvrdenia, ktoré
boli prezentované sporovými stranami v odvolacom konaní.

82. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže rozhodne o náhrade trov
konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

83. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).