Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. september 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113240245
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5113240245.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: X. L., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom O. č. XXXX/XX, XXX XX I., právne zastúpený JUDr. Petrom Harakálym,
advokátom s miestom výkonu advokácie F. č. XX, XXX XX A., proti žalovanému: HASTRA s.r.o.,
so sídlom Dolné Rudiny 2/3528, 010 01 Žilina, IČO: 31 606 296, právne zastúpený spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Marián Jusko s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Račí potok 3,
040 01 Košice - mestská časť Košice - Sever, IČO: 53 769 589, za účasti intervenienta: Sociálna
poisťovňa, pobočka Žilina, so sídlom Antona Bernoláka č. 53, 010 01 Žilina, o určenie zodpovednosti

zamestnávateľa za pracovný úraz a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25Cpr/6/2013-665 zo dňa 23.03.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol,
potvrdzuje.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o práve na náhradu trov konania
mení tak, že žalovanému a intervenientovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovanému a intervenientovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 26.11.2013 (v znení návrhu na pripustenie zmeny žaloby zo dňa
15.10.2014, ktorú súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní zo dňa 05.11.2014) domáhal určenia, že
obsah a podmienky v subdodávateľskej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú
pracovno-právnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 12.05.2011 počas výkonu práce, je
pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %. Súčasne sa domáhal, aby súd

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrazový príplatok v sume 2.737,50 eur spolu s 5,5 %
ročným úrokom
z omeškania zo dňa 01.01.2014 až do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi úrazovú rentu v sume 7.758,53 eur
spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 01.01.2014 až do zaplatenia, vyplácať žalobcovi
mesačnú úrazovú rentu v sume 502,70 eur počnúc od 01.11.2013, vždy do 15. dňa nasledujúceho
mesiaca spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania z každej mesačnej dávky od 16. dňa príslušného
mesiaca až do zaplatenia, zaplatiť liečebné náklady vo výške 4.428 eur s 5,15 % ročným úrokom z

omeškania od 15.11.2014 až do zaplatenia a zaplatiť žalobcovi náhradu za bolesť v sume 37.068 eur,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 91.491 eur všetko s 5,5 % ročným úrokom z
omeškania odo dňa 01.01.2014 do zaplatenia, zaplatiť náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenskéhouplatnenia v sume 45.745,50 eur, ako aj nahradenia trov konania a právneho zastúpenia tak, ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

2. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „okresný súd“) čiastočným rozsudkom č.k.
25Cpr/6/2013-263 zo dňa 01.12.2015 žalobu žalobcu v časti návrhu, ktorým žiadal určiť, že obsah
a podmienky v subdodávateľskej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú
pracovno-právnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 12.05.2011 počas výkonu práce, je
pracovným úrazom, za ktorý pracovný úraz zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %, zamietol s tým, že

o trovách konania rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Krajský súd v Žiline na podklade
odvolania žalobcu čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie (č.k. 25Cpr/6/2013-263 zo dňa 01.12.2015)
rozsudkom č.k. 5CoPr/3/2016-323 zo dňa 31.05.2016 potvrdil s tým, že o trovách odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie.

3. Rozsudkom č.k. 25Cpr/6/2013-665 zo dňa 23.03.2022 súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrazový príplatok vo výške 2.737,50
eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo dňa 01.01.2014 až do zaplatenia, v časti, v ktorej sa
žalobcadomáhal,abysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcoviúrazovúrentuvsume7.758,53
eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 01.01.2014 až do zaplatenia, v časti, v ktorej
sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vyplácať žalobcovi mesačnú úrazovú rentu v sume

502,70 eur počnúc od 01.11.2013 vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca spolu s 5,5 % ročným úrokom
z omeškania z každej mesačnej dávky od 16. dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia, v časti, v ktorej
sažalobcadomáhal,abysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťliečebnénákladyvovýške4.428eurs
5,15 % ročným úrokom z omeškania od 15.11.2014 do zaplatenia a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za bolesť v sume 37.068 eur, náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 91.491 eur, všetko s 5,5 % ročným úrokom z omeškania
odo dňa 01.01.2014 až do zaplatenia a náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
45.745,50 eur, zamietol a žalovanému a intervenientovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

3.1. V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobu v časti v
ktorej sa žalobca domáhal, aby súd určil, že obsah a podmienky v subdodávateľskej zmluve uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa stal žalobcovi
dňa 12.05.2011 počas výkonu práce je pracovným úrazom, za ktorý pracovný úraz zodpovedá žalovaný
v rozsahu 100 %, čiastočným rozsudkom č. k. 25Cpr/6/2013-263 zo dňa 01.12.2015 zamietol s tým, že

o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku predmetného rozsudku. Súčasne poukázal
na to, že voči uvedenému rozsudku Okresného súdu Žilina sa odvolal žalobca odvolaním zo dňa
18.01.2016, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 22.01.2016, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline
rozsudkom č. k. 5CoPr/3/2016-323 zo dňa 31.05.2016 tak, že čiastočný rozsudok Okresného súdu
Žilina potvrdil, čím čiastočný rozsudok Okresného súdu Žilina nadobudol právoplatnosť dňa 18.08.2016.

Ďalej poukázal na to, že voči uvedenému rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoPr/3/2016-323 zo
dňa 31.05.2016 podal žalobca dovolanie zo dňa 14.10.2016, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu
SR č. k. 3Cdo 15/2017-377 zo dňa 08.06.2017 odmietnuté. Taktiež konštatoval, že dňa 17.10.2016
podal žalobca na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť zo dňa 17.10.2016, ktorú Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením č.k. III. ÚS 798/2016-13 zo dňa 29.11.2016 odmietol ako neprípustnú.

3.2. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že právny vzťah žalobcu
a žalovaného nikdy nebol pracovnoprávnym vzťahom a nároky (okrem v poradí prvého žalobného
petitu, ktorý bol zamietnutý vyššie uvedeným čiastočným rozsudkom), sú upravené ustanoveniami
Obchodného zákonníka ako právny vzťah žalobca - podnikateľ a žalovaný - podnikateľ. Skutočnosť,

či žalovaný ako podnikateľ - právnická osoba vo vzťahu k žalobcovi ako podnikateľovi - fyzickej
osobe porušil svoju povinnosť, žalobcom definovanú ako informačnú povinnosť podľa § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka spolu s poukazom na § 6 ods. 4 a § 7 ods. 8 písm. a) až c) zákona č.
124/2006 Z. z., podľa názoru súdu prvej inštancie nevedel žalobca preukázať inak ako navrhnutým
znaleckým dokazovaním, ktorým malo byť vyvrátené tvrdenie konateľa žalovaného a iné dôkazy, že

žalovaný vedel (mal vedieť) o vade strešného plášťa, pričom na vadu strešného plášťa žalovaný žalobcu
neupozornil (zamlčal uvedené), následkom čoho žalobca prepadol cez strešný plášť a bol žalobcovi
spôsobený následok uvedený v žalobe. Súd prvej inštancie konštatoval, že v priebehu dokazovania
akákoľvek vedomosť žalovaného o vade strešného plášťa nebola preukázaná a keďže žalovanýnevedel o vade strešného plášťa, nemohol žalobcu na uvedenú vadu plášťa upozorniť, keď uvedená
vedomosť/nevedomosť žalovaného nemohla byť posúdená akokoľvek znaleckým dokazovaním. Súd
prvej inštancie vyslovil predpoklad, že pokiaľ by žalovaný o vade strešného plášťa vedel, bol by žalobcu

na vadu strešného plášťa dopredu upozornil, a keďže o uvedenej vade žalovaný nevedel, nemohol si
splniť informačnú - upozorňovaciu povinnosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobcovi na druhej
strane nič nebránilo v tom, aby sa predtým, ako sa pohyboval po streche plášťa budovy, sám bez
ďalšieho presvedčil o nosnosti a pochodnosti strešného plášťa a pokiaľ uvedené opomenul, urobil
to nedôsledne, alebo to nezistil ako vadu (mohla byť vada skrytá), a teda nemôže hľadať porušenie

povinnosti u žalovaného. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené konštatoval, že aj napriek
uvedenému vypracoval uznesenie pod č. k. 25Cpr/6/2013-519 zo dňa 24.09.2019, ktorým uložil aj
žalobcovi aj žalovanému povinnosť v lehote 14 dní odo dňa doručenia uznesenia zložiť na účet
Okresného súdu Žilina preddavok na trovy znaleckého dokazovania po 400,- eur (každý), keď žalobca
ani žalovaný zálohu na trovy znaleckého dokazovania v lehote nezložili. Pokiaľ žalobca podaním zo dňa
30.10.2019 s prílohami požiadal prostredníctvom právneho zástupcu o oslobodenie od preddavku na

trovyznaleckéhodokazovania,súdprvejinštancieuznesenímč.k.25Cpr/6/2013-555zodňa06.05.2021
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a následne na základe ďalšieho návrhu na oslobodenie
od súdnych poplatkov zo dňa 04.11.2021 súd prvej inštancie uznesením č. k. 25Cpr/6/2013-617 zo
dňa 08.11.2021 opätovne oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcovi nepriznal. Keďže žalobca ani
žalovaný zálohu na trovy znaleckého dokazovania nezložili, tak s poukazom na ust. § 253 ods. 3

Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) nevykonal navrhnutý dôkaz, t.j. znalecký posudok, ktorým
malo byť v konaní preukázané zavinenie žalovaného. Z uvedeného dôvodu s poukazom na neúspech
v spore žalobcu, na strane druhej úspech v spore žalovaného, súd prvej inštancie o trovách konania
rozhodol tak, že priznal úspešnému žalobcovi (pozn. odvolacieho súdu: správne malo byť uvedené
žalovanému) náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4.Protitomutorozsudkupodalžalobcaodvolaniezdôvodovprezumovaných§365ods.1písm.b),písm.
d), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobe v znení pripustenia zmeny žaloby v celom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zmenil druhý výrok rozsudku

tak, že žiadna zo strán konania nemá právo na náhradu trov konania. V odvolaní žalobca poukázal na
to, že súd prvej inštancie v prvom rade nesprávne posúdil aplikáciu ustanovenia § 6 ods. 4 v spojení
s § 7 ods. 8 písm. a) až c) zákona č. 124/2006 Z.z. na zistený skutkový stav, keď sa iba uspokojil s
povrchným konštatovaním, že žalovaný nemal vedomosť o vade strešného plášťa prístrešku, cez ktorý
sa žalobca prepadol, a preto nemohol splniť vyššie uvedenú povinnosť. V tejto súvislosti poukázal na

to, že ustanovenie § 6 ods. 4 v spojení s ustanovením § 7 ods. 8 písm. a) až c) zákona č. 124/2006
Z.z. upravuje právnu povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť dodanie potrebných informácií a pokynov na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, okrem iného aj pre podnikateľov vykonávajúcich práce
na jeho pracoviskách. V rámci toho je potom zamestnávateľ povinný zabezpečiť dodanie informácií o
možných nebezpečenstvách a ohrozeniach, ktoré sa pri práci a v súvislosti s ňou môžu vyskytnúť. V

tejto súvislosti poukázal na to, že uvedený zákon nebezpečenstvo definuje ako stav alebo vlastnosť
faktora pracovného procesu a pracovného prostredia, ktoré môžu poškodiť zdravie zamestnanca.
Žalobca konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný dodanie informácií o nebezpečenstve
vyplývajúcom zo stavu strešného plášťa, ktorého strhnutie zadal vykonať žalobcovi, nezabezpečil, keď
sám uviedol, že o tom nebezpečenstve, teda o vade strešného plášťa prístrešku ani nevedel, a preto

o tom žalobcu neinformoval. Uvedená nevedomosť žalovaného o vade strešného plášťa prístrešku, v
dôsledku ktorého hrozilo nebezpečenstvo jeho prepadnutia, však nezbavuje žalovaného povinnosti v
zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z., keď uvedená právna povinnosť je daná bez ohľadu na
vedomosť zamestnávateľa o možnej existencii určitého nebezpečenstva. Z uvedeného potom podľa
názoru žalobcu vyplýva, že zamestnávateľ je v takýchto prípadoch zodpovedný za to, že v dostatočnej

miere pozná stav svojho pracoviska z hľadiska výskytu možných nebezpečenstiev, ohrození a rizík
vyplývajúcich pre osoby vykonávajúce na týchto pracoviskách práce, aby mohol následne naplniť jeho
ničím nepodmienenú právnu povinnosť informovať o možných nebezpečenstvách v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 8 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. Žalobca má za to, že areál
základnejškolyvobciŠtiavnik,okresBytčabolstavboužalovaného,kdevykonávalakohlavnýdodávateľ

zatepľovacie práce, a teda išlo o pracovisko žalovaného, kde vykonávali práce jednak jeho zamestnanci,
prípadne iné osoby v subdodávateľských vzťahoch. Keďže však išlo o stavbu a pracovisko žalovaného,
na ktorom prideľoval jednotlivým osobám rôzne druhy prác, bol žalovaný zodpovedný za poznanie
stavu tohto pracoviska a možných nebezpečenstiev, ohrození a rizík, ktoré z neho pre jednotlivé osobypracujúce na tomto pracovisku vyplývali. Žalobca má za to, že pokiaľ si žalovaný stav svojho pracoviska
v dostatočnej miere nezistil a nevedel tak splniť svoju vyššie uvedenú informačnú povinnosť voči
ostatným osobám, neospravedlňuje a nezbavuje ho to tejto právnej povinnosti. Na základe uvedeného

má žalobca za to, že žalovaný si informačnú povinnosť voči žalobcovi nesplnil, pretože ho neinformoval
o stave strešného plášťa prístrešku a napriek tomu mu zadal vykonávať práce spočívajúce v strhnutí
jeho krytiny bez oboznámenia ho s nebezpečenstvom, že môže cez tento plášť prepadnúť. Vznik
tejto škody na zdraví žalobcu je potom v bezprostrednej príčinnej súvislosti s porušením tejto právnej
povinnosti žalovaného, nakoľko ak by bol žalovaný žalobcu upozornil na možnosť prepadnutia cez

strechu prístrešku, žalobca by zvolil iný primeraný spôsob strhnutia krytiny. Z uvedených dôvodov mal
žalobcazato,žebolinaplnenévšetkypredpokladyprizodpovednostižalovanéhozaškodu,ktorávznikla
žalobcovi.

4.1. Pokiaľ by odvolací súd mal za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca nedostatočne
preukázal porušenie povinností žalovaného, žalobca namietal nevykonanie znaleckého dokazovania

z odvetvia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré navrhol, a to z dôvodu postupu okresného
súdu, ktorým tento znemožnil riadny výkon procesných práv žalobcu a porušil jeho právo na spravodlivý
proces. Žalobca v prvom rade odmietol zavádzajúce tvrdenie okresného súdu, že žalobca chcel
znaleckým dokazovaním preukázať vedomosť žalovaného o vade strešného plášťa, keď on minimálne v
podaní zo dňa 04.11.2021 vymedzil jasný okruh otázok, ktorých zodpovedanie by malo byť predmetom

znaleckého dokazovania, pričom žiadna z otázok nesmerovala k preukázaniu vedomosti žalovaného
o vade strešného plášťa, keď okruh otázok smeroval k znaleckému skúmaniu vymedzenia rozsahu
povinností žalovaného v systéme opatrení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aplikácii tohto
rozsahunazistenýskutkovýstav.Súdprvejinštanciezamietolnávrhžalobcunaoslobodenieodsúdnych
poplatkov napriek tomu, že žalobca bez akýchkoľvek pochybností nebol schopný zaplatiť preddavok na

náklady znaleckého dokazovania, a preto požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Skutočnosť,
že súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkaz vypracovaním znaleckého posudku mala reálny vplyv
na unesenie dôkazného bremena žalobcu a výsledok konania v merite veci, čím okresný súd zabránil
žalobcovi postupovať v konaní v procese dokazovania tak, aby sledoval svoj legitímny cieľ preukázať
v konaní oprávnenosť svojich uplatnených nárokov, čím zasiahol do samotnej podstaty práva žalobcu

na spravodlivý proces.

4.2. Pre prípad, ak by odvolací súd mal za to, že nie sú dôvodné námietky žalovaného voči výroku
rozsudku vo veci samej, tak žalobca namietol správnosť výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania, keď podľa jeho názoru bol v danom prípade odôvodnený postup podľa § 257 CSP. Dôvody

hodné osobitného zreteľa prezumované § 257 CSP žalobca vzhliadol v tom, že on sa následkom práce
vykonávanej v prospech žalovaného a úrazu utrpeného pri výkone tejto práce stal trvale invalidným,
bez akejkoľvek možnosti vykonávať zárobkovú činnosť, a teda aj bez možnosti znášať náhradu trov
konania žalovaného. Podľa jeho názoru súd by mal prihliadať na skutočnosť, že on utrpel pracovný úraz
pri výkone práce pre žalovaného, z ktorého mal žalovaný majetkový prospech na rozdiel od žalobcu,

ktorého výkon tejto práce priviedol do ťažkej zdravotnej a tým aj sociálnej situácie, kedy je odkázaný na
starostlivosť iných osôb a nie je schopný zabezpečiť svoje živobytie. Na základe uvedeného navrhol,
aby súd prvej inštancie žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.

5. Žalovaný ani intervenient právo na vyjadrenie sa k odvolaniu nevyužili.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného
odvolania žalobcu a v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, čo do výroku vo veci samej
(ktorým bola žaloba zamietnutá) podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a

čo do výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 388 CSP
zmenil tak, že žalovanému a intervenientovi právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

7. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), a teda preskúmava napadnuté
rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní. Žalobca v odvolaní právne

kvalifikoval odvolacie dôvody § 365 ods. 1 písm. b) CSP (t. j. že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces), § 365 ods. 1 písm. d) CSP (t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), § 365 ods. 1 písm. e) CSP (t. j. že súd prvej inštancienevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), § 365 ods. 1 písm. f) CSP
(t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
a § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci).

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol, svoje rozhodnutie odôvodnil v

súlades§220ods.2CSP.Odvolacísúdzdôrazňuje,žesúdprvejinštanciedôsledneuviedolrozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne
predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne
vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak
nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade
aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,

nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne komfortné.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 385 ods. 2 CSP).

9. Odvolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, a teda, aby súd rozhodol v súlade
s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Navyše, do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu zhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

10. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa:

11. Žalobca v odvolaní primárne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aplikáciu

ustanovenia § 6 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 8 písm. a) až c) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (poznámka odvolacieho súdu: v
čase predmetného úrazu „§ 6 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 6 písm. a) až c) zákona č. 124/2006 Z. z.“),
keď podľa názoru žalobcu sa súd prvej inštancie uspokojil len s povrchným konštatovaním, že žalovaný
nemal vedomosť o páde strešného plášťa prístrešku, cez ktorý sa žalobca prepadol, a preto nemohol

splniť vyššie uvedenú povinnosť.

11.1. Po posúdení uvedenej námietky odvolací súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná.
Právny rámec subsumujúci vzťahy medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľom upravené
poddodávateľskou zmluvou uzavretou dňa 14.06.2010 je svojou povahou obchodnoprávnym. Povaha

predmetného právneho vzťahu bola právoplatne vyriešená tak, ako je to už vyššie uvedené, čiastočným
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 25Cpr/6/2013-263 zo dňa 01.12.2015, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoPr/3/2016-323 zo dňa 31.05.2016. Zákonný rámec
upravujúci vzájomné práva a povinnosti žalobcu a žalovaného bol teda tvorený ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Nakoľko sa žalobca v prejednávanom spore nedomáhal náhrady škody

vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka) ani náhrady škody zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§
757 Obchodného zákonníka), rozhodným pre posúdenie existencie tohto nároku bolo ustanovenie
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka sú: a) vznik škody, b) protiprávnosť konania, c) zavinenie škodcu

(ktoré je podľa zákona predpokladané) a d) príčinná súvislosť medzi škodou a konaním. Odvolací
súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie atribútov zodpovednosti
za škodu v spore zaťažovalo práve žalobcu. Žalobca protiprávnosť konania (porušenie povinnosti
žalovaného) vzhliadal v tom, že tento si nesplnil svoju informačnú povinnosť prezumovanú § 6 ods.
4 v spojení s § 7 ods. 8 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. (t.j. že žalobcovi ako fyzickej osobe,

ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a ktorý vykonával práce na pracovisku žalovaného,
bol povinný poskytnúť vhodným spôsobom a zrozumiteľne potrebné informácie o nebezpečenstvách
a ohrozeniach, ktoré sa pri práci a v súvislosti s ňou môžu vyskytnúť a o výsledkoch posúdenia
rizika). Zásadnou právnou otázkou, ktorú odvolací súd potom v spore posudzoval, bolo, či žalovanýmal povinnosť informovať žalobcu o stave strešného plášťa prístrešku, ohľadne ktorého mu žalovaný
zadal vykonávať práce spočívajúce v strhnutí jeho krytiny, príp. akým spôsobom. Odvolací súd primárne
poukazuje na to, že žalobca vykonával na stavenisku žalovaného práce ako fyzická osoba, ktorá je

podnikateľom a nie zamestnancom, keď na túto osobu sa v záujme zaistenia bezpečnosti ochrany
zdravia pri práci v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na povahu činností vzťahovali bezpečnostné a
zdravotné požiadavky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi pre práce vo výškach
prípadne búracie práce, ktoré bol žalobca ako subjekt vykonávajúci zadané práce aj povinný dodržiavať,
aby došlo k predchádzaniu možného úrazu. Keďže žalobca vykonával práce na predmetnej stavbe

ako živnostník, teda zodpovedal za dodržiavanie predmetných predpisov o bezpečnosti práce, nebolo
povinnosťou žalovaného ako jeho zmluvného partnera skúmať, prípadne preverovať všetky možné
(aj potenciálne) riziká, ktoré žalobcovi pri vykonávaní prác hrozili, nakoľko tieto riziká ako osoba
profesijne/odborne zdatná si pred vykonaním zadaných prác mohol a mal sám posúdiť. Podľa názoru
odvolacieho súdu ustanovenie § 6 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 6 písm. a) zákona č. 124/2006
Z. z. (v znení účinnom v čase vzniku predmetného úrazu žalobcu) sa týkalo iba informovania o

nebezpečenstvách a ohrozeniach, ktoré sa pri práci a v súvislosti s ňou môžu vyskytnúť a o výsledkoch
posúdenia rizík, ktoré vyplývali zo špecifického charakteru pracoviska a priestorov žalovaného, príp.
špecifických charakteristík pracovných postupov žalovaného, ktoré by zakladali zvýšené riziko vzniku
úrazu žalobcu z dôvodu ich neznalosti. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedenú informačnú povinnosť
nemožno stotožňovať s poučovacou povinnosťou podľa predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia

pri práci, nakoľko zatiaľ čo pracovnoprávne vzťahy sú založené na vzťahu podriadenosti zamestnanca
vo vzťahu k zamestnávateľovi, v ktorom je zamestnanec povinný plniť príkazy a úlohy zadané mu
zamestnávateľom (čomu zodpovedá aj objektívna zodpovednosť zamestnávateľa pri pracovnom úraze
tak ako ju prezumuje § 195 a nasl. Zákonníka práce), v prípade vzťahu obchodnoprávneho sa
vychádza z rovnocenného postavenia zmluvných partnerov, v ktorom je výlučne na rozhodnutí (v danom

prípade) poddodávateľa, ako vykoná (podľa vopred dohodnutých zmluvných podmienok) predmet
plnenia, pričom konkrétny spôsob vykonania (popri dojednaných zmluvných podmienkach) je určovaný
práve dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich jeho postupy. Súd prvej
inštancie správne konštatoval, že jednak žalovaný nemal vedomosť o takomto riziku a jednak žalobcovi
ako „rovnocennému“ partnerovi žalovaného nič nebránilo (práve naopak bolo jeho povinnosťou) aby

sa predtým, ako sa začal pohybovať po streche plášťa budovy, sám bez ďalšieho presvedčil o
nosnosti predmetného strešného plášťa a zvolil primeraný pracovný postup, nakoľko bol taktiež povinný
dodržiavať predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, príp. pracovné postupy upravené
právnymi predpismi (napr. vyhlášku č. 374/1990 Zb., prípadne nariadenie vlády SR č. 124/2006 Z. z.). V
tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na čl. II. ods. 7 poddodávateľskej zmluvy zakladajúcej

zmluvný rámec medzi žalobcom a žalovaným, podľa ktorého „Poddodávateľ vyhlasuje, že je poistený
pre prípad nešťastných náhod, bude niesť všetky dôsledky z toho vyplývajúce, je úrazovo poistený a
jeho pracovníci sú spôsobilí vykonávať činnosť na zhotovení diela vrátane prác vo výškach...“. Keďže v
konaní potom nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie
povinnosti zo strany žalovaného, nemohol vzniknúť žalobcovi nárok na náhradu škody voči žalovanému.

12. Pokiaľ žalobca súčasne namietal, že jemu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
tým, že súd prvej inštancie ho neoslobodil od súdnych poplatkov a následne nevykonal dôkaz znaleckým
preskúmaním znalcom z odboru Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, odvolací súd (hoc by uvedená
námietka bola aj dôvodná) poukazuje na to, že pokiaľ žalobca v návrhu na vykonanie znaleckého

dokazovania vymedzil otázky, ktoré mali byť položené znalcovi, tieto sú svojou povahou buď otázkami
právnymi (viď otázky 1/ a 3/ podania žalobcu na č.l. 608 spisu), alebo otázkami skutkovými (viď otázky 2/
a 4/ podania žalobcu na č.l. 608 spisu), ktorých zodpovedanie je úlohou súdu a rozhodne ich nemožno
považovať za otázky odborné, na ktorých zodpovedanie sa vyžadujú odborné znalosti znalca. Odvolací
súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že znalec je oprávnený zaoberať sa výlučne otázkami, ktoré majú

odborný charakter, a nie otázkami subsumovania skutkového stavu pod určitú právnu normu, príp.
zhodnotenia skutkového stavu podľa výsledkov vykonaného dokazovania, pretože tieto kompetencie
patria do výlučnej rozhodovacej činnosti súdu. Úlohou znaleckého skúmania je preto zodpovedanie
odbornýchotázokrozhodných(prižalobouvymedzenomskutkovomstave)preprávneposúdenievecizo
strany súdu v zmysle zásady iura novit curia, pričom rozhodne nemá smerovať k „vyhľadávaniu“ ďalších

(akýchkoľvek v žalobe nevymedzených) možných alternatív zakladajúcich existenciu určitého (žalobou
nevymedzeného) nároku. V nadväznosti na uvedené odvolací súd má za to, že otázkou žalobcom
deklarovaného porušenia povinnosti zo strany žalovaného, ktorá mala byť v príčinnej súvislosti so
vznikom ním uplatňovanej škody, sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vysporiadal, keď znaleckédokazovanie (tak, ako bolo navrhnuté žalobcom) nemohlo z vyššie uvedených dôvodov priniesť iné
rozhodnutie vo veci.

13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

14. Iba na doplnenie odvolací súd s poukazom na namietaný nedostatok právomoci súdov na
prejednanie tejto veci, ktorú vzniesol žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, poukazuje na
to, že v danej veci je daná právomoc súdov Slovenskej republiky a nie je daná právomoc Sociálnej

poisťovne, nakoľko žalobca sa v žalobe domáhal zaplatenia nárokov, ktoré neboli vyhodnotené ako
nároky z pracovnoprávneho vzťahu, ale zo vzťahu obchodnoprávneho.

15. Pokiaľ žalobca súčasne podal odvolanie čo do výroku o práve na náhradu trov konania, odvolací súd
sa stotožnil s jeho odvolacími námietkami, keď dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako ich prezumuje
§ 257 CSP, vzhliadol v osobných pomeroch na strane žalobcu, ktorý následkom úrazu pri vykonávaní

prác v prospech žalovaného (ako jeho obchodný zmluvný partner) utrpel úraz, ktorý mal za následok
trvalé a vážne poškodenie jeho zdravia, následkom čoho došlo k podstatnému zhoršeniu jeho sociálnych
pomerov a v súčasnosti je odkázaný na starostlivosť tretích osôb. Hoc súdu je zrejmé, že ustanovenie
§ 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu,
stav,vktoromsavsúčasnostižalobcanachádza,akoajokolnostisúvisiacesjehoúrazom,vedúodvolací

súd k záveru o náležitej aplikácii § 257 CSP. Na základe uvedeného odvolací súd žalovanému ani
intervenientovi právo na náhradu trov konania (vrátane trov odvolacieho konania), aplikujúc § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 257 CSP a § 396 ods. 1 CSP, nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)