Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 22C/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119206487
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ágnes Nagyová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1119206487.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Ágnes Nagyovou v spore žalobcu: Q. H. X., K.. XX.XX.XXXX, O.

XXX XX W. Č.. XXX, právne zast.: JUDr. Lubomír Müller, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca dňa 14.05.2019 doručil súdu žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 267,- eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.05.2019 do zaplatenia. Predmetné konanie

bolo vedené pod sp. zn. 22C/21/2019. Toho istého dňa žalobca doručil súdu aj žalobu o náhradu škody
vo výške 1 243,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.05.2019 do zaplatenia,
pričomuvedenážalobabolavedenápodsp.zn.12C/23/2019.Súdvpriebehukonaniauznesenímsp.zn.
22C/21/2019 zo dňa 28.01.2020 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 22C/21/2019 a 12C/23/2019 tak, že sa ďalej viedli pod sp. zn. 22C/21/2019.

2. Žaloby boli odôvodnené na tom skutkovom základe, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo

dňa 15.12.1992 sp. zn. 4T/457/92 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia civilnej
služby podľa § 272a Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a bol odsúdený na trest odňatia slobody
v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov (I. odsúdenie).
Rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 bol znova odsúdený z
rovnakého dôvodu, a to na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením
do I. nápravnovýchovnej skupiny. V odvolacom konaní bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 15.09.1993 sp. zn. 5To/237/93 zmenený uvedený trest na peňažný vo výške 3 000,- Sk (II.

odsúdenie). Žalobca tvrdil, že v dôsledku druhého odsúdenia bol prvý - podmienečný trest premenený
na nepodmienečný. Podľa žalôb bol žalobca vo výkone trestu od 07.03.1994 do 14.06.1994, kedy
bol podmienečne prepustený na základe uznesenia Okresného súdu Košice I. sp. zn. PP 109/94.
Následne uznesením Okresného súdu Michalovce z 09.01.2018 č. k. 4Nt/22/2017-20 bol zrušený
rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/93 z 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 z 15.09.1993. V dôsledku toho boli zrušené aj všetky nadväzujúce
rozhodnutia. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018 bol žalobca

oslobodený spod obžaloby, pretože prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Vzhľadom
na uvedené si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 267,- eur titulom
nezákonnej väzby, teda nezákonného obmedzenia osobnej slobody za obdobie od 07.03.1994 do
14.06.1994spoukazomnačl.5ods.5Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,auplatnilsi aj náhradu škody titulom trov obhajoby vo výške 1 243,72 eur za konania, ktoré viedli k zrušeniu
nezákonných rozhodnutí a oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Za nezákonné rozhodnutia považoval
rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 a rozsudok Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 15.09.1993 sp. zn. 5To/237/93.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Nárok uplatnený žalobcom v konaní vedenom pôvodne pod sp.
zn. 22C/21/2019 vyhodnotil ako nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
58/1969 Zb. s tým, že právnym titulom malo byť rozhodnutie o treste v zmysle § 6 tohto zákona,

teda rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/93 z 27.07.1993 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 z 15.09.1993. Žalovaný vzniesol námietku premlčania
žalobcom uplatneného celého nároku, keď mal za to, že si žalobca svoj nárok neuplatnil v zmysle §
23 zákona č. 58/1969 Zb. v jednoročnej objektívnej premlčacej lehote vzhľadom na to, že rozsudok
OkresnéhosúduMichalovcesp.zn.4T/284/1993z17.04.2018nadobudolprávoplatnosťdňa17.04.2018
a žalobca podal žalobu až dňa 14.05.2019. Tiež tvrdil, že premlčacia lehota vymedzená v § 23 zákona

č. 58/1969 Zb. má charakter objektívnej premlčacej lehoty, ktorá sa nepredlžuje ani o časový úsek
trvania predbežného prerokovania nároku. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že zákon
č. 58/1969 Zb. neumožňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, rovnako Občiansky
zákonník, na ktorý uvedený zákon odkazuje, vo svojom ustanovení § 442 ods. 1 rieši náhradu skutočnej
škody a ušlého zisku. Okrem toho mal za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné

bremeno, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený úrok z omeškania
z nemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal na judikát R45/2000 a mal za to, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká až momentom právoplatnosti rozhodnutia o jej priznaní, preto v rozhodnutí o
priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné žalovaného zaviazať na zaplatenie úroku
z omeškania z platenia tejto náhrady.

3.1 Vo vzťahu k nároku na náhradu škody žalovaný zastával názor, že rozsudok Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 z 27.07.1993 nie je príčinou údajného vynaloženia peňažných
prostriedkov vo výške 1 243,72 eur zo strany žalobcu viac ako 24 rokov po vydaní tohto rozsudku, preto
nie je príčinou vzniku žalobcom deklarovanej škody. Žalovaný považoval iniciovanie konania o povolenie

obnovy trestného konania vedeného voči žalobcovi po viac ako 24 rokoch od odsúdenia, resp. viac ako
20 rokov po možnosti zahladenia odsúdenia žalobcu za bezpredmetný a bezúčelný krok. V súvislosti
s uvedeným poukázal na to, že jedným z kritérií posudzovania dôvodnosti nároku na náhradu škody
je účelnosť vynakladania peňažných prostriedkov v súvislosti s nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym
úradným postupom, pričom v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným trestným

stíhaním by mohla vzniknúť výlučne majetková škoda spočívajúca v trovách povinnej obhajoby, a
to iba v rozsahu trov za riadne preukázané a účelne realizované úkony právnej služby. Žalovaný
nerozporoval spôsob výpočtu odmeny advokáta, ani jednotlivé náhrady hotových výdavkov v súvislosti
so zastupovaním žalobcu v konaní o povolenie obnovy konania, nárok na náhradu škody však považoval
za právne neopodstatnený, teda za nedôvodný v celom rozsahu bez ohľadu na správnosť numerického

výpočtu výšky škody. Za účelom preverenia účasti žalobcu na verejnom zasadnutí dňa 09.01.2018 a
hlavnom pojednávaní dňa 17.04.2018 však žalovaný navrhol pripojiť spis Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 4T/284/1993. Ďalej žalovaný namietal nepreukázanie vzniku škody - skutočného úbytku
majetkových hodnôt žalobcu, keď príjmový doklad č. 1/2018 z 26.06.2018 nepovažoval za relevantné
potvrdenie o vzniku skutočnej škody, keďže bolo vyprodukované právnym zástupcom žalobcu. Nakoniec

žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody s poukazom na § 23
zákona č. 58/1969 Zb., keď mal za to, že jednoročná premlčacia objektívna lehota začala plynúť
dňom 17.4.2018, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o oslobodení žalobcu spod obžaloby, a
uplynuladňa17.4.2019,pričomžalobabolasúdudoručenádňa17.5.2019.Vzhľadomnavyššieuvedené
žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

4. V duplike doručenej súdu dňa 30.07.2019 a dňa 30.09.2019 žalobca rozporoval tvrdenia žalovaného,
mal za to, že k premlčaniu nároku nedošlo, pretože sa premlčacia lehota predĺžila o dobu predbežného
prerokovania jeho nároku, pričom žalobu podal na súd 22 dní od dátumu 25.04.2019, kedy žalovaný
odmietoljehonárok.Ďalejtvrdil,ženároknanáhradunemajetkovejujmynevylučujeanizákonč.58/1969

Zb., za zásadné však považoval skutočnosť, že jeho nárok vyplýva priamo z ustanovenia čl. 5 ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného
paktu o politických a občianskych právach. Vo vzťahu k náhrade trov obhajoby mal za to, že tu existuje
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, keďže k obnove konania bynemuselo dôjsť, ak by nebolo vydané nezákonné odsudzujúce rozhodnutie v roku 1993. Okrem toho
uviedol, že k zahladeniu odsúdenia nedochádza automaticky, ale na základe rozhodnutia súdu, prípadne
prezidenta republiky, pričom medzi zahladením odsúdenia a zrušením odsudzujúceho rozhodnutia je

kvalitatívny rozdiel. Nakoniec, pokiaľ ide o potvrdenie o úhrade nákladov na trovy obhajoby, žalobca mal
za to, že daný doklad môže „vyprodukovať“ len ten, kto poskytol právne služby, teda samotný právny
zástupca.

5. Súd v poradí prvým rozsudkom zo dňa 12.06.2020 zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 1000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumu 1243,72 eur spolu s príslušenstvom
titulom náhrady trov obhajoby, vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu
zamietol, zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Proti uvedenému rozsudku žalovaný podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že si žalobca od
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatňoval svoj nárok titulom

rozhodnutia o treste podľa § 6 zákona č. 58/1969 Zb., a to rozsudku Okresného súdu Michalovce
zo dňa 27.7.1993, sp. zn. 4T/284/1993, pričom žiadne iné rozhodnutie orgánu verejnej moci nebolo
zo strany žalobcu označované za dôvod vzniku ním deklarovanej škody. Z uvedeného dôvodu tvrdil,
že žalobca si neuplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 4
zákona č. 58/1969 Zb., práve naopak, rozhodnutím o treste. V nadväznosti na uvedené potom poukázal

na to, že sa žalobca o vzniku škody mohol dozvedieť najneskôr právoplatnosťou oslobodzujúceho
rozsudku vydaného v predmetnej trestnej veci, t.j. dňom 17.4.2018, napriek tomu si svoj nárok uplatnil
na súde až dňa 14.5.2019, t.j. po uplynutí jednoročnej objektívnej premlčacej lehoty podľa § 23 zákona
č. 58/1969 Zb. Žalovaný opätovne poukázal na to, že v priebehu konania vzniesol námietku premlčania
žalobcovho nároku uplatneného titulom rozhodnutia o treste, keďže rozhodnutie o treste malo byť

právnym titulom, teda príčinou vzniku tak nemajetkovej ujmy ako aj majetkovej škody v podobe trov
obhajoby vynaložených v trestnom konaní. Okrem toho namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil
žiadne konkrétne dopady rozhodnutia o treste na život žalobcu, keď žalobca sa konania o náhradu
nemajetkovej ujmy osobne nezúčastnil a k veci nevypovedal, zároveň neuviedol žiadne konkrétne,
preskúmateľné a preukázateľné dopady rozhodnutia o treste na jeho život.

7. Žalobca v rámci vyjadrenia k odvolaniu opätovne potvrdil, že za nezákonné rozhodnutie považoval
rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.09.1993 sp. zn. 5To/237/93, keďže boli zrušené uznesením
Okresného súdu Michalovce z 09.01.2018 č. k. 4Nt/22/2017-20.

8. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 10Co/85/2020 z 30.11.2021 zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že je nepochybné, že
rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 v spojení s rozsudkom

KrajskéhosúduvKošiciachzodňa15.09.1993sp.zn.5To/237/93,ktorébolináslednezrušenéažalobca
bol spod obžaloby oslobodený, bol žalobcovi uložený peňažný trest 3000 Sk, a nie nepodmienečný
trest odňatia slobody, preto nemohol bez ďalšieho obstáť záver súdu prvej inštancie o tom, že práve
na základe tohto rozhodnutia žalobca vykonal trest odňatia slobody a neskôr bolo rozhodnutie o treste
zrušené. Odvolací súd uviedol, že ani sám žalobca v žalobe takto neargumentoval a poukazoval

na to, že v dôsledku tohto druhého odsúdenia bol prvý podmienečný trest, ktorý mu bol uložený
iným rozsudkom, a to rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 15.12.1992, sp. zn. 4T/457/1992,
premenený na nepodmienečný. Z uvedeného dôvodu potom nemohol obstáť ani záver o existencii
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o treste odňatia slobody a o nemajetkovej ujme, keďže súd prvej
inštancie príčinnú súvislosť skúmal len medzi rozhodnutím o peňažnom treste a nemajetkovou ujmou

žalobcu, ktorú však tvrdil v súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody. Rovnako odvolací súd
považoval odvolaciu námietku ohľadom vzniku nároku na náhradu trov obhajoby v príčinnej súvislosti
s právnym titulom uplatneného nároku za dôvodnú, pretože aj zo žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku je zrejmé, že nároky tam uvedené, teda aj náhradu trov obhajoby v trestnom konaní žalobca
uplatnil v súvislosti s nezákonným väznením - rozhodnutím o treste. Vzhľadom na uvedené uložil

povinnosť súdu prvej inštancie opätovne posúdiť aj žalovaným vznesenú námietku premlčania.

9. Po vrátení veci súdu prvej inštancie bolo na prejednanie veci nariadené pojednávanie, na ktoré
sa dostavili zástupcovia strán sporu. Právny zástupca žalobcu poukázal na to, že prvé odsúdeniežalobcu bolo premenené na nepodmienečný trest odňatia slobody v dôsledku druhého odsúdenia,
v rámci ktorého žalobca dostal len peňažný trest. Mal za to, že žalobca bol vo väzení nesprávne.
Ohľadom vznesenej námietky premlčania zotrval na svojej doterajšej argumentácii. Poverený zástupca

žalovaného považoval žalobu za nepreukázanú, zároveň dodal, že žalobca nepredložil ním citované
rozsudky ohľadom premeny peňažného trestu.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami
sporu a so spisom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 (sp. zn. 4Nt/22/2017) a zistil

nasledovný skutkový a právny stav veci.

10.1 Podľa potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 04.09.2018 o výkone väzby
a trestu odňatia slobody bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody v Košiciach od 07.03.1994 do
14.06.1994 na základe rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/457/92, prepustený bol
Okresným súdom Košice I (sp. zn. PP 109/94) s podmienkou na 1 rok.

10.2 Z návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 18.09.2017 adresovaného Okresnému súdu
Michalovce súd zistil, že žalobca navrhol povoliť obnovu konania vedeného na Okresnom súde
Michalovce pod sp. zn. 4T/284/93 a následne zrušiť rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn.
4T/284/93 z 27.07.1993 a ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia z dôvodu porušenia zásady ne

bis in dem.

10.3 Uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 4Nt/22/2017-20 z 09.01.2018 bola na základe návrhu
žalobcu polená obnova konania v prospech odsúdeného - žalobcu a zároveň bol zrušený rozsudok
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 z 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 z 15.09.1993.

10.4 Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby zo dňa 7.7.1993 sp. zn. Pv 719/1993 podanej pre trestný čin nenastúpenia
civilnej služby podľa § 272a Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkom základe, že

napriek tomu, že v zmysle povolávacieho príkazu mal dňa 3.5.1993 nastúpiť civilnú službu, ktorú však
v úmysle trvale sa vyhnúť nenastúpil. K oslobodeniu spod obžaloby došlo z dôvodu, že prokurátor
Okresnej prokuratúry Michalovce na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods.
2 Trestného poriadku. Podľa doložky právoplatnosti a vykonateľnosti uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 17.04.2018.

10.5 Z vyúčtovania trov obhajoby súd zistil, že si právny zástupca žalobcu vyúčtoval titulom nákladov
právneho zastúpenia vo veci trestného činu podľa § 272a Trestného zákona č. 140/1961 Zb. sumu vo
výške 1 243,72 eur. Uvedená suma pozostávala zo 4 úkonov právnej služby vo výške 300,26 eur (rok
2017 = 2x 65,08 eur + 2x 8,84 eur režijný paušál a rok 2018 = 2x 67,- eur + 2x 9,21 eur režijný paušál):

1./ prevzatie veci dňa 18.09.2017, 2./ návrh na povolenie obnovy konania dňa 18.09.2017, 3./ verejné
zasadnutie dňa 09.01.2018 a 4./ hlavné pojednávanie dňa 17.04.2018; a z cestovných náhrad vo výške
943,46 eur za cestu Prievidza - Michalovce - Prievidza (spolu 654 km x 2 - za deň 09.01.2018 a deň
17.04.2018) a náhrady za stratu času. Z príjmového dokladu č. 1/2018 vyplýva, že právny zástupca
JUDr. Lubomír Müller prijal od žalobcu dňa 26.06.2018 sumu 1 243,72 eur v hotovosti za právnu službu

- pomoc pri zrušení nezákonného odsúdenia.

10.6 Podľa žiadosti žalobcu o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 05.11.2018 adresovanej
Ministerstvu spravodlivosti SR si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 267,-
eur podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a náhradu trov obhajoby

spojenej so zrušením odsudzujúceho rozsudku vo výške 1 243,72 eur.

10.7 Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 25.04.2019 o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody súd zistil, že žiadosti žalobcu nebolo vyhovené, keďže
ju ministerstvo vyhodnotilo ako nedôvodnú pre nepreukázanie kumulatívneho splnenia zákonných

predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

11. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) štát zodpovedáza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán

štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste
má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod
obžaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody má i ten, kto bol v neskoršom konaní

odsúdený na miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na podklade zrušeného rozsudku.

Podľa § 8 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa ustanovení § 5 a 6 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v
konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o
rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto

orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za

rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce
na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý, kto bol obeťou zatknutia alebo
zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa § 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak bolo

rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie
je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

12. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca
bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 (I. odsúdenie) uznaný

vinným z trestného činu nenastúpenia civilnej služby podľa § 272a Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 12 mesiacov. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993
(II. odsúdenie) bol znova odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne,
pričom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 bol uvedený

trest zmenený na peňažný vo výške 3 000,- Sk. Žalobca bol na základe potvrdenia Archívu Zboru
väzenskej a justičnej stráže vo výkone trestu od 07.03.1994 do 14.06.1994, t.j. 100 dní, a to na
základe rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/457/92 z 15.12.1992 (t.j. I. odsúdenie).
Žalobca následne podal návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Michalovcepod sp. zn. 4T/284/93 a žiadal o zrušenie rozsudku sp. zn. 4T/284/93 z 27.07.1993 (II. odsúdenie) z
dôvodu porušenia zásady „nie dvakrát o tej istej veci“. Okresný súd Michalovce na základe daného
návrhu uznesením č. k. 4Nt/22/2017-20 z 09.01.2018 zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp.

zn. 4T/284/93 z 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93
z 15.09.1993. Nakoniec bol žalobca rozsudkom č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018 oslobodený spod
obžaloby (pre trestný čin nenastúpenia civilnej služby podľa § 272a Trestného zákona účinného do
31.12.2005), pretože prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Uvedený rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 17.04.2018.

13. Podmienkou zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 58/1969Zb. je: 1. vykonanie trestu
celkom alebo sčasti, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k
zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami
1 a 2. Žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy nepochybne na základe rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 15.09.1993 sp. zn. 5To/237/93, ktorými mu však bol uložený peňažný trest.
V súvislosti s uvedenými rozhodnutiami žalobca nevykonal trest odňatia slobody, uvedené vyplýva aj
z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 04.09.2018. Žalobca mal za to, že z
dôvodu, že s poukazom na uvedené rozhodnutia mu bol podmienečný trest odňatia slobody uložený
rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 (I. odsúdenie) premenený

na nepodmienečný, mal nárok si uplatniť náhradu škody, aj nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie
však súdu nepredložil a nebol súčasťou ani pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn.
4T/284/1993 (sp. zn. 4Nt/22/2017). Hoci rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa
27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993
boli v neskoršom období na základe návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania zrušené a žalobca bol

spod obžaloby oslobodený (rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018),
je nepochybné, že trest odňatia slobody, v súvislosti s ktorým sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy, nebol vykonaný na základe ním označených rozhodnutí o treste. Vzhľadom na to súd dospel k
záveru, že v prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (už len v zostávajúcej sume
1000,- eur) neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu, keďže medzi žalobcom

uvedenými rozhodnutiami, na základe ktorých si daný nárok uplatnil, a tvrdenou nemajetkovou ujmou
nie je daná príčinná súvislosť. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu vykonaného
trestu odňatia slobody v trvaní 100 dní, v konaní však nebolo preukázané, že by trest odňatia slobody
bol vykonaný na základe rozhodnutí, ktoré boli z dôvodu podaného návrhu na obnovu konania zrušené.
Avšak aj v prípade, keby sa žalobca bol domáhal náhrady nemajetkovej ujmy na základe I. odsúdenia,

mal súd za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
vznikunemajetkovejujmy,keďlenstrohoskonštatovalapovažovalzazrejmé,ževdôsledkuvykonaného
trestu odňatia slobody a následného oslobodenia spod obžaloby mu vznikla nemajetková ujma. Na
preukázanie svojich tvrdení nič nenavrhol. Súd podporne poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8Co/162/2019 z 14.04.2020, podľa ktorého „rozhodujúce skutočnosti významné

pre ustálenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v kontradiktórnom procese tvrdené a
preukazované poškodenou osobou. Poškodenú osobu totiž zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno preukázať dôvodnosť uplatňovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca v
priebehu celého konania odôvodnil požadovanú výšku nemajetkovej ujmy jediným tvrdením v podanej
žalobe, že "nezákonné rozhodnutia viedli k nezákonnému väzneniu a tým vzniku nemateriálnej ujmy.

Nezákonné väznenie nemožno považovať bez ďalšieho za také neoprávnené konanie, v dôsledku
ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, keďže
žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a náležite nepreukázal
vznik konkrétnych nepriaznivých následkov. Len tvrdenie žalobcu o znížení ľudskej dôstojnosti a
nervovom vypätí považoval odvolací súd za nepostačujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy.“ Nakoniec,

pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd poukazuje na bod 18. uznesenia Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/85/2020 z 30.11.2021, podľa ktorého nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy nie je premlčaný, pretože nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej podľa
zákona č. 58/1969 Zb. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Uvedené je z dôvodu, že žalobca trest odňatia slobody vykonal v čase, kedy už bola

Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR viazaná Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a jeho Protokolmi od 18.3.1992, teda bola zodpovedná za všetky skutky za
obdobie od 18.3.1992. Z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý nárok na odškodnenie, kto bolobeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku. Na základe vyššie uvedených
súd žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že neboli kumulatívne
splnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu.

14. Okrem náhrady nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody titulom trov
obhajoby, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným konaním - konaním o povolenie obnovy konania a
následným konaním, v rámci ktorého došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Súd nepovažoval
žalobu za dôvodnú ani v tejto časti, pričom prihliadol na žalovaným dôvodne vznesenú námietku

premlčania. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca sa domáhal náhrady škody titulom
rozhodnutia o treste - rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27.07.1993 sp. zn. 4T/284/93 a
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.09.1993 sp. zn. 5To/237/93, ktoré boli v dôsledku
povolenia obnovy konania zrušené uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 4Nt/22/2017-20 z
09.01.2018 a následne rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018 bol
žalobca oslobodený spod obžaloby (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.04.2018).

15. Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý
uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Dôvodné vznesenie námietky premlčania má za následok zánik
nároku patriaceho k obsahu práva a súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Zásada

hospodárnosti konania vedie k tomu, že súd prednostne posudzuje v konaní vznesenú námietku
premlčania bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky škody a podobne.

16. Rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 4T/284/1993-63 z 17.04.2018, ktorým bol žalobca
oslobodený spod obžaloby, nadobudol právoplatnosť dňa 17.04.2018. Jednoročná premlčacia doba

podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňom 17.04.2019. Žaloba bola podaná na súde dňa
14.05.2019, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Ustanovenie § 22 ods. 1 a 2 zákona
č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje na premlčanie všetkých práv podľa zákona č. 58/1969 Zb., avšak s výnimkou
práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe či treste, ktoré upravuje práve ustanovenie §
23 zákona č. 58/1969 Zb. V prípade premlčania podľa ustanovenia § 22 ide o kombináciu subjektívnej

a objektívnej lehoty, kým podľa § 23 zákon počíta len s jedinou objektívnou lehotou v dĺžke jedného
roka, pričom táto premlčacia lehota začína plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia, ktorým došlo k
zastaveniu trestného stíhania. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 23, podľa ktorej
ide o premlčanie práva na náhradu škody za väzbu alebo trest upravené v druhej hlave, prvá časť,
bolo treba pripnúť začiatok behu premlčacej lehoty ku dňu, kedy nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci

rozsudok alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Vzhľadom na uvedené sa súd
stotožnil s procesnou obranou žalovaného a vznesenou námietkou premlčania, podľa ktorej premlčacia
doba počas predbežného prerokovania nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. neplynula, ako to
vyplýva z ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
treste sa premlčuje podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť

oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené (obdobne viď rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/13/2018
z 02.05.2019). Z dôvodu vznesenej námietky premlčania potom súd žalobu aj v časti požadovaného
nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby zamietol.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

18. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a trov odvolacieho konania súd rozhodol jedným
výrokom, keď žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si nárok na náhradu trov

konania neuplatnil. Súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP s tým, že žalovaný bol v
predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia žaloby. Hoci rozsudok súdu prvej
inštancie bol zrušený na základe odvolania žalobcu, v konečnom dôsledku však súd žalobu zamietol,
teda žalobca bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu neúspešný.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno písomne podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava I.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.