Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. máj 2021

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 13C/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120206610
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2021:3120206610.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín pred sudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci žalobcu Z.. Q. T., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom H. C. č. XXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin
Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická ul.č. 6667 proti žalovanému SR -
Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova ul.č. 2 v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.791,43 € s 5% úrokom z omeškania od
5.9.2020 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V ostatnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, podanou na tunajšom súde dňa 23.9.2020, domáhal náhrady škody vo
výške 15.792,65 € s 5% úrokom z omeškania od 5.9.2020 do zaplatenia. Vo svojej žalobe uviedol,
že na podklade uznesenia vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne,
odbor kriminálnej polície pod ČVS: X.-XX/X-VYS-TN-XXXX zo dňa 11.03.2017 bol obvinený z prečinu
nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b) Tr.
zákona. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, nakoľko jeho obvinenie z uvedeného trestného činu

považoval od počiatku za úplne nedôvodné. Podaná sťažnosť bola prokurátorom Krajskej prokuratúry
v Trenčíne zamietnutá, a to uznesením sp. zn. lKPt XX/XX/XXXX-XX zo dňa 09.02.2017. Napriek
tomu, že od počiatku tvrdil a podľa jeho názoru preukázal absolútnu objektívnu neopodstatnenosť
vedenia trestného konania voči jeho osobe, bol následne na základe podanej obžaloby prokurátorom
Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. lPv/XX/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.08.2017, podanej na Okresný
súd Trenčín dňa 09.08.2017, obžalovaný aj z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a
ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín

č, k. 3T/103/2017 zo dňa 15.11.2018 bol právoplatne oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry v Trenčíne sp. zn. lPv/XX/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.08.2017 z dôvodu, že nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný. Na základe podaného odvolania prokurátorom Okresnej
prokuratúry v Trenčíne bola celá vec postúpená Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu v
danej trestnej veci. Svojím uznesením č. k. 2To/5/2019-719 zo dňa 16.05.2019 Krajský súd v Trenčíne
odvolanieprokurátorazamietol,pretoženebolodôvodné.Nazákladetohobolnedôvodnétrestnestíhaný
a obžalovaný a bolo voči nemu nedôvodné vedené trestné konanie, ktoré vyústilo do právoplatného

oslobodzujúceho rozsudku, kedy oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. z. 3T/103/2017
zo dňa 15.11.2018, nadobudol právoplatnosť dňa 16.05.2019 a to práve v spojení s vyššie uvedeným
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/5/2019-719 zo dňa 16,05.2019. V súvislosti s vyššieuvedeným trestným stíhaním a podanou obžalobou mu ako obvinenému a neskôr obžalovanému vznikla
škoda v nasledovnom rozsahu:
1. Skutočná škoda, spôsobená vynaloženými prostriedkami na obhajobu vo výške 4.592,65 €

- Špecifikácia úkonov poskytnutých právnych služieb obhajoby a výška ich odmeny vyplýva
z vyúčtovania obhajcu pripojeného k žalobe. S vyúčtovaním úkonov obhajoby žalobca vyslovil
súhlas. Vynaloženie nákladov na svoju obhajobu preukazuje priloženou faktúrou advokáta
č. XXXXXXXX a príjmovým pokladničným dokladom z virtuálne registračnej pokladnice s
ID kódom: XXXXXXFEXXXXXXXXFBXXXFEXXXXXXXFBD a faktúrou advokáta č. XXXXXXXX

a príjmovým pokladničným dokladom z virtuálne registračnej pokladnice s ID kódom:
XXXDBXEXXDXCXXXFBDBXEXXDXCXXXFXX.
2. Náhrada za väzbu v trvaní 20 dní vo výške 60,- € za každý deň trvania väzby, t j. spolu 1.200,- € -
Vzhľadom ku skutočnosti, že skutok, ktorý bol predmetom trestného stíhania sa nestal, čo od počiatku
svojho obvinenia tvrdil, bol úplne nedôvodne, na návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín,
internovaný vo väzbe po dobu 20 dní. Počas tejto doby bol v najvyššej možnej miere obmedzený na

svojich základných právach a ľudských slobodách, nemohol sa voľne pohybovať, nemohol vykonávať
svoju profesiu lekára, nemohol tráviť svoj voľný čas podľa svojich predstáv, stretávať sa s rodinou a
priateľmi. Za každý takto strávený deň vo väzobnom ústave si žalobca uplatňuje náhradu vo výške 60,-
€, čo spolu za 20 dní väzby predstavuje 1.200,- €. Túto náhradu považuje za úplne minimálnu oproti
tomu, čo si ako nevinný človek musel vo väznici vytrpieť.

3. Nemajetková ujma za nedôvodné vedenie trestného stíhania, za zadržanie priamo v zamestnaní na
operačnej sále pred zamestnancami a podriadenými a pacientami, za internovanie v CPZ a za ďalšie
súvisiace skutočnosti v súhrnnej vo výške 10.000,- € - v súvislosti s nedôvodným trestným stíhaným
voči jeho osobe, bolo zároveň veľmi závažným a zásadným spôsobom zasiahnuté do jeho dobrého
mena a bola narušená jeho povesť ako v práci, tak vo verejnosti. Zásah do jeho osobnostných práv bol

ešte zvýraznený úplne nešetrným a bezprecedentným zatknutím priamo v zamestnaní pred pacientmi a
kolegami. V tejto súvislosti neexistoval žiadny rozumný dôvod na to, aby nebol štandardným spôsobom
predvolaný na podanie vysvetlenia k trestnému oznámeniu, zvlášť za situácie keď ani zo samotnej
povahy obvineného skutku nebolo život a zdravie údajných poškodených osôb žiadnym spôsobom
bezprostredne ohrozené. Žalobca pracoval a aj pracuje ako lekár - zástupca primára na oddelení

X. (X.) vo Fakultnej nemocnici Trenčín, kde sa snaží obetavou, usilovnou a mimoriadne náročnou
prácou zachraňovať životy pacientov priamo na operačnej sále i v ambulancii a nedôvodné zatknutie,
umiestnenie do väzby a následne zdĺhavé vedenie trestného konania ho v spoločnosti veľmi poškodilo.
Bližšie dôvody uplatnenej nemajetkovej ujmy sú vyjadrené priamo v podpísanom úradnom zázname,
pripojenom k žalobe, a na týchto ako žalobca plne zotrváva. Ujmu, ktorá mu takýmto zostudením jeho

mena a narušením jeho pracovných a profesionálnych vzťahov vznikla, pochopiteľne nedokáže presne
vyčísliť. Doposiaľ sa nedočkal ani oficiálneho ospravedlnenia zo strany orgánov činných v trestnom
konaní. Avšak vzhľadom k všetkému čo sa mu udialo a čím si musel počas celého trestného konania,
vedeného voči jeho osobe, prejsť, uplatňuje si aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000,- €,
ktorú náhradu vzhľadom na okolnosti prípadu a jeho medializovanie považuje v podstate za symbolickú,

hoci morálne podstatnú satisfakciu.
Vzhľadom na to, že ani vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor Okresnej prokuratúry v Trenčín nezastavili
nedôvodné trestné stíhanie, a to ani na podklade sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia,
dokonca vo veci bola podaná obžaloba, bol nútený pre riadne uplatňovanie a chránenie svojich
práv vo veci vyhľadať odbornú právnu pomoc obhajcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal najmä na

to, že úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dohliadať na to, aby orgány
prípravného konania dodržiavali všetky ustanovenia Trestného poriadku, aby postupovali v súlade s
účelom Trestného poriadku a základnými zásadami trestného konania. Pritom musia dbať na to, aby
nikto nebol bezdôvodne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode a iných základných
právach a slobodách. Svoje oprávnenia pri výkone dozoru prokurátor uplatňuje tak, aby si zaistil

prehľad o stave veci, možnosť účinne ovplyvniť celé prípravné konanie a odstrániť jeho nedostatky
(II. ÚS 252/07). Žalobca poukázal na to, že za zákonnosť akéhokoľvek trestného stíhania zodpovedá
dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry, a preto v danom prípade je to príslušná Okresná prokuratúra
v Trenčíne, ktorá nesie zodpovednosť za jeho nezákonné stíhanie. Žalobca poukázal aj na to, že
napriek oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.11.2017, prokurátor okresnej

prokuratúry vo veci podal odvolanie v neprospech žalobcu, ktorým postupom ešte navýšil výšku škody,
nakoľko voči podanému odvolaniu sa musel kvalifikovane brániť, pričom odvolanie bolo ako nedôvodné
zamietnuté. Žalobca sa snažil pred podaním žaloby so žalovaným v zastúpení príslušným orgánom
štátnej správy dohodnúť o úhrade vzniknutej škody, avšak Generálna prokuratúra SR po prejednanížiadosti o náhradu škody zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu odmietla. V danom prípade je
však nepochybné, že príslušným orgánom, ktorý je oprávnený konať za žalovaného je Generálna
prokuratúraSRakeďžetátoodmietlajehonárok,bolnútenýuplatniťsvojnároknanáhraduškodycestou

súdu. Je nesporné, že mu ako žalobcovi vznikla škoda a je nesporné, že za túto škodu zodpovedá
Slovenská republika. Za Slovenskú republiku koná v tejto právnej veci Generálna prokuratúra SR.
Žalobca riadne požiadal o prerokovanie svojho nároku na náhradu škody svojou žiadosťou, doručenou
Generálnej prokuratúre SR dňa 23.07.2020. Odpoveďou GP SR, doručenou jeho právnemu zástupcovi
dňa 04.09.2020, žalovaný odmietol uhradiť akúkoľvek časť jeho nároku na náhradu škody, na základe

čoho má za to, že nasledujúci deň po doručení správy o odmietnutí plnenia, t. j. dňom 05.09.2020 sa
žalovaný dostal do omeškania. Na základe toho si žalobca zároveň v súlade s ustanovením § 16 ods. 4
zák. č. 514/2003 Z. z. uplatňuje aj úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5,00 % od 05.09.2020 do
zaplatenia v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalobca
požadoval aj náhradu trov konania.
Vo svojom vyjadrení zo dňa 27.11.2020 žalobca tiež uviedol, že s vyjadrením žalovaného sa

nestotožňuje, pričom zdôraznil, že bol riadne a právoplatne zbavený obvinenia. Podľa neho nemá žiadny
význam poukazovať na dôvody jeho oslobodenia, nakoľko tie nie sú pre posúdenie jeho nároku na
náhradu škody rozhodujúce. Poukázal aj na to, že samotný žalovaný pripúšťa, že judikatúra výkladom
zákona č. 214/2003 Z. z. prijala záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania,

resp. oslobodenie spod obžaloby. V danom prípade sa jedná o zodpovednosť objektívnu, a teda nie
je rozhodujúce presvedčenie jednotlivých členov orgánov činných v trestnom konaní o dôvodnosti
trestného stíhania, ale skutočnosť, že žalobca nebol uznaný vinným z obvinenia, a teda trestné stíhanie
jeho osoby neviedlo k jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Mimochodom už len okolnosť, že na základe
potvrdenia zamestnávateľa daný deň skutku operoval, a teda objektívne nemohol byť na inom mieste

a napádať poškodenú, mala viesť k zastaveniu trestného stíhania a nie paradoxne k podaniu obžaloby.
V súlade s ustálenou súdnou praxou je žalobca jednoznačne toho názoru, že štát zodpovedá za škodu
spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim
rozhodnutím súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali
náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov
podľa uvedeného zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, ktorý bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody, spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate tohto právneho názoru zotrváva súdna prax
aj po prijatí zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej veci a

o zmene niektorých zákonov. Zákon č. 514/2003 Z. z. síce vyslovene neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, ale súdna judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku

č. k. 5Co/146/2015-120. Súčasne poukázal na to, že rovnaký názor zastáva aj Okresný súd Trenčín,
ktorý rozhodol v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14C/16/2017 svojím
rozsudkom č. k. 14C/16/2017-138 zo dňa 28.01.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.03.2019.
Na základe vyššie uvedeného, teda štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
za ktoré sa v prípade nezákonného trestné stíhania, ktoré skončilo zastavením alebo oslobodením spod

obžaloby, považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Zákon č. 514/2003 Z.z. v danom prípade neviaže
priznanie nároku na náhradu škody na dôvody oslobodenia spod obžaloby, ako sa na to snaží poukázať
žalovaný vo "svojom vyjadrení, ale na to, či žalobca v danom prípade uplatnil riadny opravný prostriedok
podľa osobitných predpisov. Ak sa teda jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným uznesením
o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním, vyžaduje sa pre priznanie práva na náhradu

škody,abypoškodenýpodalprotiuzneseniuovzneseníobvineniariadnyopravnýprostriedok-sťažnosť,
iba že by išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý splnenie tejto podmienky nevyžaduje. Žalobca
tiež uviedol, že od počiatku trestného stíhania kategoricky popieral akékoľvek nezákonné konanie
voči poškodenej, nakoľko sa žiadneho nezákonného konania nedopustil. Skutočnosť, že poškodená vtrestnom konaní tvrdila opak, nezbavuje štát povinnosť nahradiť mu vzniknutú škodu. Voči uzneseniu
o vznesení obvinenia ako obvinený riadne podal sťažnosť a voči nedôvodnému trestnému stíhaniu
sa kvalifikovane bránil. Preto považuje za nezákonné a aj nesprávne a v právnom štáte morálne

neudržateľné, aby bol nútený znášať náklady právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktorého vedenie
bolo voči nemu úplne nedôvodné a skočilo úplným oslobodením spod obžaloby. Rovnako je nesprávne a
nezákonné,abybolnásilneobmedzenýnasvojejosobnejslobode,atovšetkoprevymyslenýskutok,pre
ktorý bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Za toto obmedzenie základných práv a slobôd nesie
zodpovednosťjednoznačneštát,ktorýmusíniesťajnásledkyvprípade,žesaobvinenienepotvrdí.Čosa

týka námietky žalovaného ohľadne výšky uplatnených trov obhajoby, tak túto považoval za čisto účelovú.
Jenespochybniteľné,žejehoobhajcasazúčastnilvšetkýchuplatnenýchúkonovprávnychslužieb.Čosa
týka uskutočnených právnych porád, tieto boli hlásené aj do probačného spisu Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 47Pr/l/2017, ktorý žiadal k veci pripojiť. Vo vzťahu k námietke premlčania nemajetkovej ujmy
za výkon väzby uviedol, že premlčacia lehota môže plynúť najskôr od právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku, a táto právoplatnosť nastala až dňa 16.05.2019. Na základe toho námietku premlčania jeho

nároku zo strany Generálnej prokuratúry nepovažoval za dôvodnú.

2. Žalovaný sa vo veci písomne vyjadril dňa 6.11.2020, pričom uviedol, že pri osvedčení nároku na
náhradu škody musia byť preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí
byť jasne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej správy alebo musí byť rozhodnutie

orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, taktiež musí byť jednoznačne
preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej
ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku.
Musí byť jednoznačne preukázané, že v príčinnej súvislosti, buď v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci, resp. v príčinnej súvislosti s rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré

pre nezákonnosť bolo zrušené, došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného a v dôsledku
čoho by v priamej príčinnej súvislosti vznikol poškodenej strane nárok na priznanie nemajetkovej ujmy.
Nepostačuje iba pravdepodobný záver a splnenie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, resp. vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Tento nárok však vzniká taktiež len za splnenia
podmienkyvzmysle§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,podľaktoréhoaktentozákonneustanovujeinak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí, nie je súd v konaní o náhrade škody,
resp.nemajetkovejujmytitulomzodpovednostištátuoprávnenýsámposudzovaťzákonnosťrozhodnutia
vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto
právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Žalovaný je toho názoru,
že orgány činné v trestnom konaní, teda polícia, vyšetrovateľ a prokurátor konali v súlade so zákonom

a ich povinnosťami v zmysle Trestného poriadku. V predmetnej veci vyšetrovateľ Policajného zboru,
Odbor kriminálnej polície Trenčín uznesením číslo ORP-29/1-VYS-TN-2016 zo dňa 11.01.2017 podľa
§ 199 odsek 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a zároveň podľa § 206 odsek 1 Trestného
poriadku vzniesol obvinenie Z.. Q. Zigovi pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360a odsek 1
písmeno b) písmeno e) odsek 2 písmeno a) písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek

1 písmeno c) a s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v
predmetnom uznesení. Dňa 13.01.2017 predložil vyšetrovateľ OR PZ Odbor kriminálnej polície Trenčín
na prokuratúru podnet na podanie návrhu na vzatie obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu uvedeného
v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, na základe ktorého prokurátor podal podľa § 87 odsek
1 Trestného poriadku dňa 14.01.2017 Okresnému súdu Trenčín návrh na vzatie do väzby obvineného

z dôvodu uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku. Osobná sloboda obvineného
Z.. Q. T. bola obmedzená dňa 12.01.2017 o 13.40 hodine. Návrh na vzatie obvineného do väzby bol
doručený Okresnému súdu Trenčín dňa 14.01.2017 o 12.00 hodine. Okresný súd Trenčín uznesením
spisovej značky 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 rozhodolo vzatí obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu
uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku. Proti predmetnému uzneseniu obvinený

podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 23To 9/2017-132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol
podľa § 194 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku tak, že zrušil uznesenie Okresného sudu Trenčín
spisová značka 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 a podľa § 72 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona
prepustil obvineného Z.. Q. T. z väzby na slobodu za súčasného uloženia záruky podľa § 80 odsek 1písmeno a) Trestného zákona, písomného sľubu obvineného podľa § 80 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku, uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných
povinností a obmedzení. Následne v danej trestnej veci vedenej proti obvinenému Z.. Q. T. pre prečin

nebezpečného prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno b), písmeno e), odsek 2 písmeno a),
písmenob)Trestnéhozákonaspoukazomna§139odsek1písmenoc)Trestnéhozákonaaspoukazom
na § 138 písmeno b) Trestného zákona bola dňa 07.08.2017 na Okresný súd Trenčín podaná obžaloba.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že konajúci prokurátor postupoval a rozhodoval v trestnom
konaní v súlade s Trestným zákonom a Trestným poriadkom. K zastaveniu trestného konania nedošlo

pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ale z dôvodu zmeny skutkového stavu, vyplývajúceho
z rozsiahleho vykonaného dokazovania. Na zákonnosti trestného stíhania obvineného nič nemení ani
tá skutočnosť, že po rozhodnutí okresného súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby senát
Krajského súdu Trenčín na základe odvolania, podaného prokurátorkou Okresnej prokuratúry Trenčín
v neprospech obžalovaného proti výroku o vine Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/103/2017 zo dňa
15.11.2018 na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.05.2019 uznesením sp. zn. 2To/5/2019 podľa §

319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Pokiaľ orgány činné v trestom
konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas celého trestného stíhania v súlade
so zákonom nemôže ísť o neoprávnený zásah do práv obvineného.
Extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku
na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj

zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, tak ako to bolo aj v tomto konaní, avšak
uvedený záver nemôže byť prijatý absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky
považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k
právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí
prípadu. V predmetnej trestnej veci v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými v

trestnom konaní voči žalobcovi boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania uznesenia o
vznesení obvinenia nasvedčoval zistený skutkový stav veci tomu, že trestný čin bol spáchaný. Vyplývalo
to z výpovede poškodenej Z.. B. T., syna R. T. a svedka P.. A. O.. V tom čase existovala na základe
vykonaného dokazovania v trestnom konaní, pravdepodobnosť spáchania tam definovaného skutku
žalobcom, ktorý sa však v priebehu vedeného trestného konania nepotvrdil. Vydanými uzneseniami zo

strany orgánov činných v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania
vyjadrených v § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého pre vznesenie obvinenia žalobcu podľa zákona
ako aj podľa vyššie uvedeného rozsudku ESLP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol
spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento
čin bol spáchaný určitou osobou.

Konanie, ktoré bolo predmetom trestného stíhania bolo až po vykonaní rozsiahleho dokazovania pred
súdom vyhodnotené so záverom, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V danej veci
je potrebné uviesť, že žalobca bol súdom oslobodený na základe uplatnenia zásady "in dubio pro
reo", pričom žalovaný poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/5/2019. Z neho
vyplýva (str. 11), že dôkazy z prípravného konania a z hlavného pojednávania, na ktoré poukazovala

prokurátorka, umožňovali vyvodzovať podozrenie, že žalovaný skutok sa mohol stať spôsobom, aký
je uvedený v obžalobnom návrhu, a to že ho obžalovaný spáchal. Vykonané dokazovanie v priebehu
konania pripustilo aj druhú možnosť skutkového riešenia, ktorá bola pre obžalovaného priaznivejšia, a
preto nepostačuje na jednoznačný a nepochybný záver o jeho vine. Nakoľko nebolo jednoznačne možné
určiť, ktorá z dvoch možností skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, súd zvolil tú , ktorá je pre

obžalovaného priaznivejšia za použitia zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Prokurátor
v predmetnej veci si v celom rozsahu plnil svoje zákonné povinnosti a postupoval správne a v súlade
so zákonom. Zákonné predpoklady pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby nie sú stanovené na
uplatnenie zásady "in dubio pre reo" pre prokurátora, t. z. prokurátor s ohľadom na uplatnenie tejto
zásady nemôže zastaviť trestné stíhanie, ale naopak je povinný podať obžalobu a o prípadnom použití

tejto zásady môže výhradne rozhodnúť len súd, čo sa v predmetnej veci aj stalo. Štát (orgány činné
v trestnom konaní) je povinný objasňovať a vyšetrovať trestné činy a zabezpečiť postih páchateľov
a tým i ochranu spoločnosti. Prokurátor v prípade, že existujú dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pred súdom, musí podať obžalobu s tým, aby o vine, resp. nevine obžalovaného
rozhodol súd. Štát teda v danom prípade dôvodne uplatnil legitímne právo na vedenie trestného stíhania

a vzhľadom na konanie trestne stíhaného bolo aj obmedzenie jeho práv v trestnom konaní primerané
vymedzenému verejnému záujmu. Z toho dôvodu akékoľvek odškodnenie za konanie, ktoré bolo
predmetom obžaloby, a vykazovalo znaky podozrenia zo spáchania trestného činu, by bolo v rozpore
s dobrými mravmi (§ 3 OZ), pretože je absurdné a spoločensky neakceptovateľné, aby štát zaplatilza to, že mal snahu objasniť závažné protiprávne konanie. Preto ani názor, že štát automaticky nesie
zodpovednosť za výsledok trestného konania nemožno akceptovať, pretože neprípustným extenzívnym
spôsobom vykladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, ktoré ale v tomto prípade absentuje.

Napokon legitímny záujem štátu na vedení trestného stíhania proti konkrétnej osobe, ak je tu dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno uprieť ani podľa rozhodovacej praxe ESĽP (porovn.
napr. rozsudok ESĽP z 20.06.2013 vo veci F. vs. Česká republika).
Zanezákonnémožnopovažovaťibatakérozhodnutieorgánuverejnejmoci,ktoréužvčasejehovydania
nemalo zákonný podklad, a nie také rozhodnutie, ktoré v čase vydania spĺňalo zákonné kritériá, a teda

bolo rozhodnutím zákonným a iba neskôr na základe dokazovania pred súdom bol ustálený iný právny
záver. Prípadnú konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia, a to
spätne s poukázaním na to, že obvinený bol spod obžaloby súdom oslobodený, nemožno akceptovať,
lebo takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z..
V žalobe doručenej na Okresný súd Trenčín dňa 23.09.2020 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 15.792,65 € spoločne s úrokom z omeškania vo

výške 5% od 05.09.2019 do zaplatenia. Ako vyplýva z obsahu podanej žaloby požadovaná suma
pozostáva z 4.592,65 € z titulu vzniknutej škody z dôvodu trov trestného konania a 60,- € náhrady za
väzbu. V podanej žalobe si žalobca uplatňuje aj nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- €. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu spôsobenej škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení
sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1. nesprávny úradný postup štátneho

orgánu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
V prípade, ak nie je naplnený čo i len jeden z vyššie uvedených predpokladov, zodpovednostný
vzťah medzi štátom a subjektom požadujúcim náhradu škody nevzniká. V prejednávanom prípade s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v tomto vyjadrení k žalobe (bodu I. vyjadrenia) už možno
odvodiť, že chýba prvý zo zákonných predpokladov úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody,

a to nesprávny úradný postup zo strany žalovaného. V predmetnej veci nie je naplnená ani posledná
požiadavka zákonného predpokladu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (ktorý ale chýba) a vznikom škody. V právnej teórii sa
vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych skutočností),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide,

ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Právnym
posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto

zásadný význam otázka, v čom konkrétnom spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa
zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všetkých súvislostí a
skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, vecná súvislosť príčiny a
následku, časová súvislosť, ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom

slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sám je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti

treba v dôsledku toho skúmať, či v kontexte skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 30.6.2010/, sp. zn 5 Cdo 126/2009)
A ) nemajetková ujma
Základným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je vyhodnotenie, že samotné skonštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto intenzity však
musí preukázať žalobca, keď nemajetková ujma má byť určitou odmenou za protiprávny stav, ktorý
spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom
rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby.
V danej veci žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jej

právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa, keď
satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať
iba prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Podľa názoru žalobcu bolo nedôvodným trestným stíhaním
zasiahnuté do jeho dobrého mena a bola narušená jeho povesť ako v práci tak aj na verejnosti. Vtejto súvislosti žalovaný poukazuje na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V zmysle ods. 2 vyššie uvedeného
zákonného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Ods. 3
zákonného ustanovenia poukazuje na to, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn 3T 103/2007 vznikli následky v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom živote.
Priznanie nemajetkovej ujmy pritom nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych
pocitov žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca už bol právoplatne

odsúdený za násilný skutok a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2T 52/2012 z 1.júla
2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/99/2014 zo dňa 17.09.2014, a to za
zločin týrania blízkej a zverenej osoby, na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky. Žalobcova povesť a dobré meno už bolo poznačené
aj vyššie uvedenou skutočnosťou a právoplatne odsudzujúcim rozsudkom. Taktiež s poukazom na

uvedené skutočnosti vyplývajúce z osobitosti prebehnutého trestného konania (najmä s prihliadnutím na
to, že žalobca bol oslobodený na základe uplatnenia zásady "in dubio pro reo") by priznanie uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnu etických, všeobecne
uznávaných a udržiavacích zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo
dokonca až contra legem.

B ) trovy trestného konania
V podanom návrhu si žalobca uplatňuje aj náhradu trov obhajoby vo výške 4.592,62 €. Žalovaný
je toho názoru, že viaceré uplatnené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní nie sú účelne
vynaložené. Konkrétne ide o úkony právnej služby pozostávajúce z porád a ďalších rozhovorov s
klientom. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či skutočne reálne došlo k poradám s právnym

zástupcom v takom rozsahu, ani ich nutnosť a opodstatnenosť. Predmetné porady boli vykonávané v
priestoroch U. nemocnice R., čo vyplýva z predloženej špecifikácie trov trestného konania.
A to v dňoch: - 08.02.2017 od 16.00 do 17.30 hod - 21.02.2017 od 17.30 do 18.30 - 08.03.2017 od
15.45 do 18.30 - 05.04.2017 od 15.30-16.30 - 05.05.2017 od 15.45 -16.45 - 06.06.2017 od 15.45-18.30
- 08.08.2017 od 15.30-15.45 - 11.09.2017 od 15.30 -17.00 - 15.11.2017 od 16.15 -18.00 - 28.02.2018

od 15.45 do 16.45 - 06.03.2018 od 13.00 do 14.00
Žalovaný namieta aj porady s klientom, ktoré nasledujú bezprostredne po sebe, a to zo dňa 21.02.2017
a 08.03.2017, 08.08.2017 a 11.09.2017, 28.08.2018 a 06.03.2018. Rovnako žalovaný považuje za
neúčelne vynaložené trovy spočívajúce v neustálych návrhoch na doplnenie dokazovania či už počas
vyšetrovania, ale aj v priebehu konania pred súdom. Podľa názoru žalovaného ide o snahu právneho

zástupcu o umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia, pričom všetky názory, návrhy na doplnenie
dokazovania a vyjadrenia bolo možné vykonať v priebehu hlavného pojednávania, ktorého sa aj žalobca
aj právny zástupca zúčastnili. Práve za účasť na pojednávaní je priznaná odmena a náhrada právnemu
zástupcovi, kde by mal vystupovať aktívne a predkladať svoje návrhy a nie až dodatočne v písomných
vyhotoveniach po pojednávaní, pričom by mu bola opakované priznaná odmena za úkony (napr. úkon

zo dňa 26.06.2017, 03.10.2017, 10.01.2018).
C ) náhrada za väzbu
Žalobca v podanej žalobe si uplatňuje nárok na náhradu za väzbu vo výške 60,- € za každý deň
väzby. Svoj nárok opiera o rozhodnutie Okresného súdu Trenčín spisová značka 4Tp 15/2017 zo dňa
16.01.2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 9/2017 zo dňa 01.02.2017.

Okresný súd Trenčín uznesením spisová značka 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 rozhodol o vzatí
obvineného Z.. Q. T. do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku.
Proti predmetnému uzneseniu obvinený podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 23To
9/2017-132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol podľa § 194 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku a zrušil
uznesenie Okresného sudu Trenčín spisová značka 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 a podľa § 72

odsek 1 písmeno b) Trestného zákona prepustil obvineného Z.. Q. T. z väzby na slobodu za súčasného
uloženia záruky podľa § 80 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, písomného sľubu obvineného podľa
§ 80 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného
úradníka a uloženia primeraných povinností a obmedzení. Z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23 Tpo 9/2017 jednoznačne vyplýva, že senát sa stotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie,
pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm c) Trestného poriadku, teda obavy z
pokračovania v trestnej činnosti. Jedine s čím nesúhlasil bola intenzita tejto obavy, a preto nahradil väzbu

podľa § 80 ods. 1 Tr. zákona - zárukou dôveryhodných osôb. Taktiež prijal sľub v tom čase obvineného
podľa § 80 ods. 1 písm b) Tr. zákona a zároveň mu uložil aj dohľad probačného a mediačného úradníka.
Okresný súd Trenčín, ktorý uznesením sp. zn. 4Tp/15/2017 rozhodol o vzatí obvineného do väzby a
senát Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn. rozhodol o tom, že dôvody väzby u obvineného
sú dané, ale väzbu nahradil alternatívnymi inštitútmi Trestného poriadku. V danom prípade teda nie je

možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe zo strany žalovaného. Podľa ustanovenia § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Žalovaný je toho názoru, že
právo na náhradu škody z titulu väzby - rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To 9/2017-132

zo dňa 01.02.2017 je premlčané. Práve týmto rozhodnutím sa žalobca dozvedel o vzniknutej škode.
Žaloba na Okresný súd Trenčín bola podaná až dňa 23.09.2020, čo je teda po trojročnej lehote, preto
žalovaný vznáša námietku premlčania.
Vzhľadom na už vyššie uvedené skutočnosti k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody je
potrebné súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nesprávneho

právneho postupu, nezákonnosť rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou
a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. V danej veci nie je splnená
už prvá podstatná a základná podmienka - existencia nesprávneho úradného postupu a existencia
nezákonného rozhodnutia zo strany žalovaného. Rovnako žalobca nepreukázal ani existenciu jeho
majetkovej ujmy a nadväzne na to príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným

postupom, a preto neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný je toho názoru, že v danej veci neexistuje
právny titul (právny základ) pre priznanie náhrady škody podľa § 514/2003 Z.z., a preto navrhuje žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

3. Súd dňa 19.4.2021 a 3.5.2021 vykonal pojednávanie v prítomnosti sporových strán a ich právnych

zástupcov, pričom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov - MUDr. A. N. a P.. A.
T. a listinnými dôkazmi - uznesenie OR PZ v Trenčíne z č. l. 9, sťažnosť obvineného proti uzneseniu
vyšetrovateľazodňa23.01.2017,potvrdenieopredvedenížalobcuzodňa20.01.2017,uznesenieKPTN
zo dňa 09.02.2017 z č. l. 21, uznesenie KS v TN zo dňa 16.05.2019, rozsudok OS TN zo dňa 15.11.2018,
faktúru č. 20170152 z č. l. 38, faktúru č. XXXXXXXX z č. l. 39, ÚZ z č. l. 40, žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku z č. l. 47 s doručenkou, odpoveď GP SR zo dňa 28.08.2020 z č.l. 50, , trestný
spis OS TN sp. zn. 3T 103/2017, spis OS TN k väzbe 4Tp/15/2017, spis OS TN sp. zn. 47Pr/1/2017,
potvrdenie FN TN zo dňa 08.02.2021 z č.l. 98, výkaz mzdových nárokov žalobcu u zamestnávateľa za
mesiac 01/2017 a 02/2017 a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej
polície pod ČVS: X.-XX/X-VYS-TN-XXXX zo dňa 11.03.2017 bol žalobca obvinený z prečinu
nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b)
Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v postavení obvineného sťažnosť, ktorá bola
uznesením Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 09.02.2017, č.k. lKPt 84/17/3300-17 zamietnutá.

Dňa 13.01.2017 predložil vyšetrovateľ OR PZ Odbor kriminálnej polície Trenčín na prokuratúru podnet
na podanie návrhu na vzatie žalobcu ako obvineného do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 odsek 1
písmeno c) Trestného poriadku, na základe ktorého prokurátor podal podľa § 87 odsek 1 Trestného
poriadku dňa 14.01.2017 Okresnému súdu Trenčín návrh na vzatie do väzby obvineného z dôvodu
uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku. Osobná sloboda žalobcu ako obvineného

bola obmedzená dňa 12.01.2017 o 13.40 hodine na jeho pracovisku vo U. nemocnici R.. Návrh na
vzatie obvineného do väzby bol doručený Okresnému súdu Trenčín dňa 14.01.2017 o 12.00 hodine.
Okresný súd Trenčín uznesením spisovej značky 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 rozhodol o vzatí
obvineného do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, keď
konštatoval, že v súčasnom štádiu trestného konania je dostatok takých dôkazov, ktoré odôvodňujú

podozrenie, že bol spáchaný skutok, ktorý sa mu kladie za vinu a že tento skutok má všetky potrebné
zákonné formálne znaky stíhanej skutkovej podstaty prečinu nebezpečného prenasledovania podľa §
360a ods. 1 písm. b) a písm. e) Trestného zákona, odseku 2 písm. a) a b) Trestného zákona, pričom z
konania obvineného a iných ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený budepokračovať v trestnej činnosti. Týmito skutočnosťami, z ktorých táto dôvodná obava vyplýva, bol podľa
sudcu pre prípravné konanie charakter stíhaného skutku, kedy obvinený mal opakovane vyhľadávať
poškodenú a prenasledovať ju pri bežných činnostiach, takýmto konaní mal obvinený porušovať uloženú

povinnosť nepriblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti
jej obydlia, pričom obvinený už bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej a
zverenej osoby, ktorého sa dopustil práve voči poškodenej. Proti predmetnému uzneseniu obvinený
podal sťažnosť. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 23To 9/2017-132 zo dňa 01.02.2017 rozhodol
podľa § 194 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku tak, že zrušil uznesenie Okresného sudu Trenčín

spisová značka 4Tp 15/2017 zo dňa 16.01.2017 a podľa § 72 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona
prepustil obvineného z väzby na slobodu za súčasného uloženia záruky podľa § 80 odsek 1 písmeno a)
Trestného zákona, písomného sľubu obvineného podľa § 80 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku,
uloženia probačného dohľadu probačného a mediačného úradníka a uloženia primeraných povinností
a obmedzení, keď síce konštatoval tak dôvodnosť trestného konania ako aj existenciu dôvody väzby
- obava z pokračovania v trestnej činnosti, avšak dôvodnosť trestného stíhania označil ako "hraničnú"

vzhľadom na skutkové zistenia, vyplývajúce z tvrdení tak obvineného ako aj poškodenej a svedkov.
Senát nadriadeného súdu tiež konštatoval, ako to vyplýva z jeho uznesenia) že "vzhľadom k tomu,
že obvinený je trestne stíhaný za konanie, ktoré úzko súvisí s jeho predchádzajúcim právoplatným
odsúdením, vrátane možného porušenia "zákazu" v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s
probačným dohľadom, sa senát nadriadeného súdu stotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie,

pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.por. - obava z pokračovania v trestnej
činnosti. Intenzita tejto obavy je však zmiernená rovnako, ako je to v dôvodnosti trestného stíhania. Na
rozdiel od sudcu pre prípravné konanie je však senát nadriadeného súdu toho názoru, že vzhľadom na
doterajšiu "hodnovernosť" skutkových zistení je povinnosťou súdu osobitne starostlivo zvažovať zásadu
"subsidiarity" väzby. Znamená to, že k obmedzeniu osobnej slobody osoby, voči ktorej platí prezumpcia

neviny, väzbou, ako "nutného zla" v trestnom stíhaní môže dôjsť len vtedy, ak neprichádza do úvahy
jej nahradenie. Toto platí o to viac, ak súd konajúci o väzbe má určité pochybnosti, ako o existencii
materiálneho dôvodu väzby (dôvodnosť trestného stíhania), čo samozrejme zoslabuje aj samotný dôvod
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.por. Z týchto dôvodov senát nadriadeného súdu dospel
k záveru, že v tomto prípade je možné nahradiť väzbu obvineného primárne podľa § 80 ods. 1 písm.

a/ Tr.por. - zárukou dôveryhodných osôb. O dôveryhodnosti priameho nadriadeného obvineného ani
starostu obce, kde obvinený vyrastal, trávil veľa času a v čase trestného stíhania sa povinne bude
zdržiavať, nemal senát nadriadeného súdu pochybnosti. Obidve tieto osoby sa súčasne zúčastnili na
osobitnomprocesnomúkoneapredsudcompreprípravnékonanieprezentovalipotrebnúznalosť,nielen
osoby obvineného, ale aj prejednávanej trestnej veci. Senát nadriadeného súdu vyslovuje názor, že

záruky týchto osôb (záruku rodičov nebolo potrebné prijať) spolu najmä s pokračovaním v probačnom
dohľade sú dostatočne spôsobilé zabrániť obvinenému v pokračovaní v trestnej činnosti. Obvinený
bude pod "dohľadom" dôveryhodných osôb, ako v mieste bydliska, tak aj na pracovisku, pričom v
meste Trenčín má počas trestného stíhania prakticky zakázaný samostatný pohyb a pobyt (s výnimku
priamej cesty do práce a z práce). Senát nadriadeného súdu je súčasne toho názoru, že v záujme

predídenia ďalších neželaných "kontaktov" s poškodenou je potrebné obvinenému zatiaľ obmedziť
aj jeho rodičovské práva na zákaz akéhokoľvek kontaktu s maloletými deťmi v priebehu trestného
stíhania." Žalobca ako obvinený bol vo väzbe 20 dní. Predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo
žalobcovi ako obvinenému doručené dňa 27.2.2017 a jeho obhajcovi dňa 8.2.2017. Následne dňa
9.8.2017 bola na Okresný súd Trenčín vo veci podaná obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry

Trenčín sp. zn. lPv/40/17/3309-110 zo dňa 07.08.2017, pričom žalobca bol obžalovaný aj z prečinu
nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 písm. a), písm. b) Tr.
zákona. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.11.2018, č.k. 3T/103/2017-676 bol žalobca v
tejto veci právoplatne oslobodený spod obžaloby z dôvodu podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku,
to že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný. Na základe podaného

odvolania prokurátorom Okresnej prokuratúry v Trenčíne bola celá vec postúpená Krajskému súdu
v Trenčíne, ktorý svojím uznesením zo dňa 16.5.2019, č. k. 2To/5/2019-719 odvolanie prokurátora
zamietol, pretože nebolo dôvodné. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo žalobcovi doručené dňa
29.7.2019 a jeho obhajcovi dňa 15.7.2019. Dňa 23.7.2020 doručil žalobca Generálnej prokuratúre SR
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Listom zo dňa 28.8.2020 Generálna

prokuratúra SR žalobcovi oznámila, že jeho žiadosť o náhradu škody v predmetnej veci odmieta ako
nedôvodnú.5. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

6. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

7. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

8. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

9. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

10. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

11. Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten,
kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

12. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,
b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo

amnestie prezidentom republiky, 5)
c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje, 6)
d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,

celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,
kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce,
e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu,

f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8)
g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľujetrestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest,
h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo
i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky.

13. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

14. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

15. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

16. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

17. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

18. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

19. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané
zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

20. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výškeustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

21. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

22. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

23. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013 do 14.6.2019 výpočtovým

základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len
"výpočtový základ").

24. Podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013 do 14.6.2019 výpočtovým

základomnaúčelyvýpočtutarifnejodmenyadvokátazazastupovanieklientavtrestnomkonaníakonaní
o priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrokkalendárnehoroka,ktorýoštyrirokypredchádzarokuurčujúcemuvýpočtovýzákladpodľaodseku
3.

25.Podľa§12ods.3písm.a)vyhl.č.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou
tarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužby,akideotrestnýčin,naktorýzákonustanovujetrestodňatia
slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu.

26. Podľa § 14 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo

na konaní pred súdom alebo iným orgánom, 4) na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a
to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny,
d) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie,

e) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.

27. Podľa § 14 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto
úkonov právnej služby:

a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo
rokovaniasklientom,ktorýjevoväzbealebovovýkonetrestuodňatiaslobody,sapreukazujepotvrdením
príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody,
b) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu.

28. Podľa § 14 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z
týchto úkonov právnej služby:
a) návrh na zabezpečenie dôkazu,
b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu,

c)návrhyasťažnostivoveciach,oktorýchsarozhodujenaverejnomzasadaní,okremnávrhunaobnovu
konania,
d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.29. Podľa § 14 ods. 4 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb odmena vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z
týchto úkonov právnej služby:

a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina,
b) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina.

30. Podľa § 14 ods. 6 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia

porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu
poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí.

31. Podľa § 15 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním

právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).

32. Podľa § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej
služby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,aksanajejnáhradesklientomosobitnenedohodol.

33. Podľa § 17 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za
čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej
šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

34. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci

pri jej výkone, ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto zákona. Vznik zodpovednosti štátu
predpokladá:
a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
b/ existenciu škody,
c/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a

existenciou škody. Predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného,
ako i následkom a rozhodnutím, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nie medzi ujmou a skutočnosťou,
ktorá bola dôvodom zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná
ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť.

35. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu existencie nezákonného rozhodnutia,
ktorým malo byť jednak rozhodnutie o vznesení obvinenia (z tohto titulu si uplatnil nárok na náhradu
trov obhajoby a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) a druhým je rozhodnutie o väzbe (z tohto titulu si
uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby a nárok na náhradu za väzbu).

Nezákonné rozhodnutie

36. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. V predmetnom

prípade po vznesení obvinenia žalobcu bola pre totožný skutok podaná obžaloba, o ktorej rozhodol súd
tak, že žalobcu ako obžalovaného oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal
skutok,prektorýboltentotrestnestíhaný.Zákonstanovuje,ženezákonnýmrozhodnutímjerozhodnutie,
ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V zmysle ustálenej judikatúry
vyšších súdov sa prijal názor, ktorý si osvojil aj súd v predmetnej veci, a to že ten, proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
1CZ/6/1990,publikovanýakoRc/35/1991,rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Cdo
53/ 1993 zo dňa 08.06.1993, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované podčíslom R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom
škôd vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj naďalej,
aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.. Judikatúra totiž jednoznačne dospela k záveru, že rovnaký

význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.

37. Pri vyhodnocovaní žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nezákonného
rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. sa súd zaoberal aj námietkou
žalovaného, že v danom prípade uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia či uznesenie
prokurátora o zamietnutí sťažnosti nevykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť v

zmysle žaloby. Súd pri posudzovaní žalobného nároku aj s ohľadom na uvedenú námietku žalovaného
vychádzal aj z rozsudku NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, ktorý vyjadril názor, že "Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúrozhodnutímozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,
akktakémutorozhodnutiudošlopreto,žesanenaplnilpredpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným,

má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo

nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým
v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie

svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že
štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné,

ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v
trestnom konaní potvrdilo." Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.
februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93

publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek
zmene právnej úpravy stále použiteľné. Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 30.novembra 2009 sp.zn. 4 Cdo 183/2009. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutím, ktoré zrušilo uznesenie
o vznesení obvinenia po prijatí záveru o neopodstatnenosti resp. nezákonnosti tohto obvinenia je
v prejednávanom prípade oslobodzujúci rozsudok teda rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa

15.11.2018, č.k. 3T/103/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.5.2019, č.
k. 2To/5/2019-719.

38. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti. V zmysle
judikatúry škodou sa myslí ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení

jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom t.j. peniazmi, a je teda
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Ušlým ziskom je v podstate ušlý majetkový prospech a
spočíva v nezväčšení sa majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, ak by nenastala škodová udalosť,
dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh vecí. (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj
87/1970). To, že v dôsledku vynaloženia trov obhajoby došlo k zmenšeniu majetkového stavu u žalobcu
malsúdpreukázanépredloženoufaktúrou.Súdsapretosústredilnaposúdenieotázky,ktorévynaložené

trovyobhajobysúvpríčinnejsúvislostisnezákonnýmrozhodnutím.Ovzťahpríčinnejsúvislostiidevtedy,
ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného
rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. V tomto smere súd uvádza, že žalobca v postavení
obvinenéhomáprávozvoliťsiobhajcu,pričomvyužitímtohtoprávadošlokzmenšeniujehomajetkového

stavu t.j. ku škode. Preto súd úkony obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia trestného stíhania,
považuje za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia. Súd v rámci svojho
rozhodnutia reflektoval aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.apríla 2016 spis.
zn. 6 Cdo 402/2015, v ktorom Najvyšší súd SR k problematike konštatoval, že: "Aj v prípade, ak nárok
na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v

ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška
ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase
robenia úkonov."

39. Žalobca si v konaní uplatnil z titulu náhrady trov obhajoby sumu 4.563,28 €. Uvedené trovy obhajoby
boli špecifikované v listinnom dôkaze, ktorý je založený na č.l. 40-42, a to za 48 úkonov právnej služby.
Zo spisov Okresného súdu Trenčín sp.zn. 3T/103/2017 a 4Tp/15/2017 mal súd preukázané vykonanie
23 úkonov právnej služby, pričom podľa citovanej tarify advokátovi za tieto úkony prináleží odmena

nasledovne:
- 13.1.2017 - prevzatie a príprava zastúpenia - odmena vo výške 65,08 €
- 13.2.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €
- 30.3.2017 - štúdium vyšetrovacieho spisu - odmena vo výške 65,08 €
- 10.4.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €

- 10.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08€
- 19.4.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €
- 20.4.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie znaleckých posudkov - odmena vo výške 65,08 €
- 21.4.2017 - písomné podanie - sťažnosť na postup vyšetrovateľa - odmena vo výške 65,08€
- 10.5.2017 - účasť na výsluchu znalca - odmena vo výške 2 x 65,08 €

- 12.5.2017 - nahliadnutie do spisu - odmena vo výške 65,08 €
- 19.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €
- 22.5.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €
- 6.6.2017 - účasť pri výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €
- 26.6.2017 - písomné podanie - návrh na doplnenie vyšetrovania - odmena vo výške 65,08€

- 19.7.2017 - preštudovanie spisu - odmena vo výške 65,08 €
- 3.10.2017 - písomné podanie - návrhy na doplnenie dokazovania - odmena vo výške 65,08€
- 2.11.2017 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 65,08 €
- 6.12.2017 - účasť na výsluchu svedka - odmena vo výške 65,08 €
- 4.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €

- 23.1.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €
- 20.3.2018 - účasť na hlavnom pojednávaní - odmena vo výške 67,- €
- 21.1.2019 - písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu - odmena vo výške 69,91 €
- 16.5.2019 - účasť na verejnom zasadnutí pred KS TN - odmena vo výške 69,91 €Súd z vyjadrenia tak žalobcu ako aj jeho právneho zástupcu mal ďalej preukázané vykonanie 17
právnych porád, a to v dňoch 20.1.2017, 8.2.2017, 21.2.2017, 8.3.2017, 5.4.2017, 5.5.2017, 6.6.2017,
8.8.2017, 11.9.2017, 12.10.2017, 15.11.2017, 3.1.2018, 28.2.2018, 6.3.2018, 14.11.2018, 16.5.2019 a

19.12.2019.

40.Podľa§12ods.3písm.a)vyhl.č.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje

trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového
základu, t.j. v prejednávanom prípade ide o sumu 65,08 € za rok 2017 (keď za výpočtový základ
považoval priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ t.j roku 2016,
čiže 2016-4=2012 t.j. výpočtovým základom je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskejrepublikyzaprvýpolrokkalendárnehoroka2012),sumu67,-€zarok2018(keďzavýpočtový

základ považoval priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ t.j roku 2017,
čiže2017-4=2013),asumu69,91€zarok2019(keďzavýpočtovýzákladpovažovalpriemernúmesačnú
mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri
roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ t.j roku 2018, čiže 2018-4=2014).

41. Súd preto priznal trovy obhajoby vo výške 1.577,34 € + paušálna náhrada režijných výdavkov pri
úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 €, pri úkonoch v roku 2018 vo výške 9,21 € a pri úkonoch v roku
2019 vo výške 9,80 € t.j. súhrnne vo výške 233,24 € (20 x 8,84 € + 4 x 9,21 € + 2 x 9,80 €). Súd nepriznal
žalobcovi nárok na odmenu za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2018, ktoré do vyúčtovania

nebolo omylom zahrnuté, nakoľko predmetom tohto konania môže byť iba nárok žalobcu, ktorý bol
predbežne prejednaný v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, pričom tento nárok je tak kvalitatívne ako aj
kvantitatívne špecifikovaný v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l.
47-48).

42. V rámci trov obhajoby si advokát žalobcu vyčíslil aj náhradu za stratu času a cestovné, a to za cestu
Trenčín - Prievidza a späť za deň 13.1.2017 a cestu Trenčín - Ilava a späť za deň 20.1.2017, pričom
náhrada za stratu času bola uplatnená vo výške 29,46 € za každý z týchto dní; nakoľko tarifa priznáva
advokátovi nárok na 14,73 € za každú polhodinu, súd priznal aj náhradu za stratu času tak, ako si ju

žalobca uplatnil t.j súhrnne v sume 58,92 €.

43. Čo sa týka vykonaných porád, súd priznal žalobcovi po korekcii v zmysle § 14 ods. 6 vyhl.č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb odmenu advokáta za 13
porád (nepriznané trovy obhajoby sa týkajú porád zo dňa 8.3.2017, 11.9.2017, 6.3.2018 a 19.12.2019).

Odmena za vykonanú poradu bola podľa tarify v roku 2017 vo výške 43,39 €, za rok 2018 vo výške 44,67
€ a za rok 2019 vo výške 46,61 €. Trovy za vykonané právne porady priznal nasledovne: za porady dňa
20.1.2017, 8.2.2017, 21.2.2017, 5.4.2017, 5.5.2017, 6.6.2017, 8.8.2017, 12.10.2017 a 15.11.2017 - 9 x
43,39 €, za porady vykonané dňa 3.1.2018, 28.2.2018 a 14.11.2018 - 3 x 44,67 € a za poradu vykonanú
dňa 16.5.2019 1 x 23,83 € t.j. súhrnne vo výške 548,35 € + paušálna náhrada režijných výdavkov pri

úkonoch z roku 2017 vo výške 8,84 €, pri úkonoch v roku 2018 vo výške 9,21 € a pri úkonoch v roku
2019 vo výške 9,80 € t.j. súhrnne vo výške 116,99 € (9 x 8,84 € + 3 x 9,21 € + 1 x 9,80 €).

44. Vzhľadom na uvedené, súd z titulu zaplatených trov obhajoby žalobcovi priznal sumu vo výške
2.534,84 € a vo zvyšnej časti jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

45. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia si žalobca uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy, a to vo výške 10.000,- €. Svoj nárok odôvodnil tým, že vedené trestné stíhanie
ohľadom nebezpečného prenasledovania ho po psychickej stránke veľmi poznačilo. Jeho zatknutie bolo
ponižujúce, nakoľko sa vykonalo priamo na operačnom sále ich oddelenia, pričom bolo vykonané na

dvakrát. Taktiež žalobca poukázal na ponižujúcu kampaň, vedenú novinárom a jeho kolegami z televízie
A., čo sa neskôr podpísalo na negatívnych reakciách zo strany spoluväzňov v Ilave. Žalobca uviedol, že
mal neskutočný strach, keď ho po jednom väzňovi nechal pozdravovať JUDr. E. - právny zástupca jeho
exmanželky. Žalobca tiež uviedol, že 2 roky plné pojednávaní, kedy sa mohol pohybovať iba v sprievodesplnomocnených osôb, boli obzvlášť ubíjajúce, nakoľko sa musel pojednávaní zúčastňovať duplicitne,
keďže ho prokurátorka obžalovala z tej istej veci v 2 konaniach, a to 3T/103/2017 a 2T/52/2012.
Medializácia celého krivého obvinenia ho poškodila aj ako lekára. Médiá ho vyhľadávali v práci a písali

mu e-maily. Neustále pojednávania ho neskutočne psychicky vyčerpávali a podpísali sa na jeho zdraví.
Žalobca v rámci svojich obmedzení vplyvom nezákonného trestného stíhania uviedol, že sa nemohol
zúčastňovať rôznych odborných podujatí, stratil morálny kredit ako pred pacientami tak aj pred kolegami.
Počas 2 rokov trpel aj spoločensky, keďže prakticky mal domácu väzbu a nemohol sa stretávať so
známymi a priateľmi.

46. Súd jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil aj v zmysle § 17 zákona, z ktorého vyplýva,
že má právo na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak len za predpokladu, že samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostatočné. Je potrebné si uvedomiť, že samotná existencia nezákonného
rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale
poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto

nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.
Súdsapretosústredilnapreskúmanieobmedzenívjednotlivýchsférachživotažalobcu,atovpracovnej,
rodinnej či spoločenskej oblasti.

47. V prejednávanom prípade žalobca tvrdil existenciu ponižujúcej mediálnej kampane televízie, avšak
žiadne návrhy na vykonanie dokazovania v tomto smere nenavrhol, pričom sudca konštatuje, že o
tejto kampani vedomosť nemá, čím teda nemá vedomosť ani o obsahu prípadne šírených informácií, a
preto nevie vyhodnotiť ani ich prípadný dopad na okolie žalobcu. Žalobca rovnako tvrdil, že toto trestné
stíhanie sa podpísalo pod jeho zdravotný stav, avšak k akému zhoršeniu zdravotného stavu malo dôjsť

bližšie nešpecifikoval a na podporu svojich tvrdení žiadne dôkazy ani nenavrhol. Je síce možné dôvodne
predpokladať, že išlo o zvýšenú záťaž hlavne po psychickej stránke, avšak takúto záťaž môže vyvolať
aj vykonávanie sofistikovaného zamestnania žalobcu, a preto takáto osoba (lekár) sa musí vedieť so
zvýšenou psychickou záťažou vysporiadať. Aj napriek tomu, že išlo určite o náročné obdobie, žalobca
súdu nepreukázal, že by túto psychickú záťaž sám nezvládol a musel napr. vyhľadať pomoc odborníka,

pričom túto skutočnosť ani netvrdil. Žalobca ďalej uviedol, že sa nemohol zúčastňovať odborných
školení, čo potvrdil aj jeho priamy nadriadený, avšak rozsah tohto obmedzenia súdu nebol ani tvrdený
ani preukázaný; súdu neboli poskytnuté skutočnosti o tom, o aké konkrétne školenia mal záujem (koľko
takých školení je povinný ako lekár absolvovať, koľko takých školení bolo možné v inkriminovanom
období absolvovať a aký vplyv by to malo na jeho prípadný profesijný rast), a preto rozsah tohto

obmedzenia v dôsledku trestného stíhania súdu zostal neznámy, pričom faktom ostáva, že žalobca
ani v dôsledku tohto trestného stíhania o prácu neprišiel, pričom nebol zbavený ani žiadnej funkcie v
profesijnej organizácii, ktorú zastával pred začatím trestného stíhania. Pokiaľ svedok Z.. N. súdu opísal
neľahkú situáciu na oddelení X., ktorá tu existovala počas trestného stíhania žalobcu, keď on ako jeho
nadriadený prijal záruku za jeho správanie, v tomto smere súd musí konštatovať, že takéto obmedzenie

nie je obmedzením, ktoré by súd mohol kompenzovať peňažnou satisfakciou pre samotného žalobcu,
nakoľko obmedzenie v tomto prípade skôr postihuje pracovné okolie žalobcu ako žalobcu samotného.
Žalobca tiež hovoril o strate morálneho kreditu tak pred pacientami ako aj pred kolegami, avšak na
druhej strane uviedol, že po začatí trestného stíhania u svojho zamestnávateľa naďalej zastával rovnakú
funkciu, pričom žalobca netvrdil ani nijaké zníženie svojej pracovnej odmeny. Súd nepopiera skutočnosť,

že žalobca mohol mať pocit, že došlo k strate jeho morálneho kreditu pred pacientami, ale žiadnu
konkrétnu skutočnosť, ktorá by tento jeho pocit objektivizovala, súdu neuviedol (aj napriek ingerencii
súdu v rámci jeho výpovede), pričom zostáva na zamyslenie či k strate morálneho kreditu už nedošlo
skôr, a to v dôsledku právoplatného odsúdenia za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Aj napriek
výpovedi jeho nadriadeného o tom, že sa po chodbách "všeličo šuškalo", súdu nebolo preukázané, že

toto "šuškanie" bolo dôsledkom trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením spod obžaloby,
nakoľko uvedenú atmosféru tak u kolegov ako aj u pacientov mohlo vyvolať aj právoplatné odsúdenie
žalobcu, a nie práve trestné stíhanie, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatňuje náhradu škody. Súd v
tejto súvislosti opätovne poukazuje na skutočnosť, že nemal preukázaný obsah mediálnej kampane,
ktorá mohla túto skutočnosť vyvolať, avšak opätovne zdôrazňuje, že ak by jej obsahom bola informácia

o právoplatnom odsúdení žalobcu a jeho opätovnom trestnom stíhaní, je na mieste si položiť otázku,
ktorá z týchto informácií mohla u pacientov alebo kolegov vyvolať prípadne takéto správanie, pričom
ako vypovedal jeho priamy nadriadený jeho vzťah sa k žalobcovi v dôsledku nezákonného trestného
stíhania nijako nezmenil. Rovnako čo sa týka jeho pedagogickej činnosti a možnosti prednášať naakademickej pôde, žalobca neuviedol súdu žiadne porovnanie, z ktorého by mohlo vyplývať v akom
rozsahu trestné stíhanie zasiahlo do tejto časti jeho života. Súd mal preukázané obmedzenie žalobcu,
týkajúce sa konziliárnych vyšetrení, ktorých sa žalobca vzhľadom na možnosť stretnutia so svojou

bývalou manželkou nezúčastňoval. Súd preto konštatuje, že obmedzenia v profesijnom živote žalobcu
mal preukázané, avšak len v minimálnom rozsahu. Okrem pracovnej sféry života žalobca tvrdil, že bol
zasiahnutý aj v rodinnej sfére, o čom vypovedal aj P.. T., že sa žalobca nemohol stretávať s deťmi.
V tomto smere je nutné konštatovať, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1.2.2017,
č.k. 23Tpo/9/2017-132 bol žalobcovi podľa § 82 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku zakázaný styk s

jeho maloletými deťmi v akejkoľvek forme, vrátane zákazu kontaktovania prostredníctvom elektronickej
komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami. Pri zvažovaní rozsahu obmedzení vo sfére
rodinného života je však nutné tiež poukázať, že určité obmedzenia v rodinnej sfére tu existovali aj
predtým, a to v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo ukončené právoplatným odsúdením žalobcu a
taktiež v dôsledku ukončeného rozvodového konania, počas ktorých sa žalobca taktiež s deťmi stýkať
nemohol. Poslednou sférou života žalobcu počas nezákonného trestného stíhania, ktorou sa súd pri

rozhodovaní o nemajetkovej ujme žalobcu zaoberal, bol jeho osobný a spoločenský život, pričom mal
preukázané,žejehopohybmimocestydozamestnaniaazozamestnaniamuselbyťdoplnenýosprievod
dôveryhodnej osoby, bolo mu prikázané zdržiavať sa na adrese H. C. XXX a bol mu udelený zákaz
vzďaľovať sa z miesta tohto pobytu s výnimkou vzdialenia sa za účelom nevyhnutného zabezpečenia
svojho živobytia, vrátane zdravotného stavu a plnenia pracovných povinností. Súd mal tak preukázané,

že obmedzenia, uložené v rámci trestného konania, naozaj pripomínali charakter "domáceho väzenia",
ako to tvrdil žalobca aj svedok P.. Žucha, a že tieto obmedzenia boli stanovené skutočne prísne, čo
malo za následok, že počas trestného stíhania (3T/103/2017) sa žalobca nemohol zúčastňovať žiadnych
spoločenských, či už kultúrnych alebo športových udalostí, hoci pred trestným stíhaním takéto podujatia
navštevoval, aj vykonávanie nevyhnutných životných úkonov (nákup, návšteva lekára, návšteva banky,

čiinéhozariadenia)boloobmedzenésprievodomdôveryhodnejosoby,čomalozanásledokobmedzenie
vykonávania týchto činností na absolútne nevyhnutné mieru a maximálne úsilie na zosúladenie svojho
voľného času s možnosťami a schopnosťami osôb, ktoré prevzali záruku za jeho správanie. Rovnako aj
zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu s výnimkou zabezpečenia svojho živobytia, žalobcu obmedzovali v
takej miere, že svoj čas mohol tráviť iba plnením pracovných povinností a zdržiavaním sa na stanovenej

adrese bez možnosti akéhokoľvek spoločenského vyžitia. Súd po zohľadnení všetkých uvedených
skutočností má za to, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá
peňažnou satisfakciou, a po zohľadnení všetkých vyššie opísaných skutočností mu priznal nemajetkovú
ujmu vo výške 3.800,- €, ktorú súd považuje za dostatočnú vytrpenej ujme žalobcu. V ostatnej časti
(ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie) súd žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

Rozhodnutie o väzbe

48. Žalobca si uplatnil aj nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, a to ako náhradu

za každý deň väzby vo výške 60 €, čo za 20 dní väzby činí 1.200,- € a náhradu za trovy obhajoby.

49. Prvým predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu je v prípade rozhodnutia o väzbe
skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, alebo že bol žalobca spod obžaloby
oslobodený alebo že vec bola postúpená inému orgánu. V prejednávanom prípade bola preukázaná

skutočnosť podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., čo medzi účastníkmi nebolo sporné
t.j. že žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestali skutky,
pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Súd v zmysle ods. 6 § 8 citovaného zákona skúmal, či neexistuje
skutočnosť, pre ktorú by navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo. Pri tomto posudzovaní
vychádzal aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to uznesenia zo dňa 3.10.2012, sp.zn. i ÚS 444/2012,

podľa ktorého: "Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu
škody, zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného
ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou
rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených
z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení,

resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme
musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť." a Nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. I ÚS 399/2016 zo dňa 31.8.2017, podľa ktorého: "Zavinenie obvineného znamená, že
jeho zavinené konanie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie a vyhovenienávrhu na jeho vzatie do väzby. Nejde o to, či zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol
spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale o to, či -
zjednodušene povedané - jeho správanie bolo dôvodom k obave, že v danom prípade bude pokračovať

v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Predovšetkým je potrebné vychádzať z toho, že väzba je
prostriedkom na zaistenie obvineného pre účely trestného konania zo zákonom stanovených dôvodov (§
71 Trestného poriadku). Väzba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, má preventívny
charakter a má zabrániť tomu, aby obvinený ďalej pokračoval v skutku, pre ktorý mu bolo oznámené
(vznesené) obvinenie z trestného činu. Tu preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania

konania navrhovateľa obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu. Teda v danom prípade
je podľa odvolacieho súdu dané zavinenie navrhovateľa na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné
následné oslobodenie spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z
hľadiska§8ods.5zákonač.514/2003Z.z.prevznikprávananáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímo
väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
si väzbu zavinil sám."

50. Preto sa súd v ďalšom sústredil aj na skúmanie skutočnosti, či nie je daná výnimka z objektívnej
zodpovednosti štátu v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Účelom ustanovenia § 8 ods. 6 písm.
a) zák č. 514/2003 je v súlade so všeobecne uznávanými princípmi spravodlivosti a rovnováhy medzi

ochranouprávanaosobnúsloboduaverejnýmzáujmomnapotieraníkriminality,odoprieťnáhraduškody
za väzbu tomu, kto si jej uvalenie svojim zavineným jednaním sám spôsobil. Zavinenie obvineného
znamená, že jeho zavinené konanie bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie
do väzby. Zavinenie spočíva v úmysle (priamom, či nepriamom) alebo v nedbanlivosti (vedomej, či
nevedomej). Vzhľadom na to, že zák. č. 514/2003 v ust. § 8 ods. 6 písm. a) nevyžaduje určitú formu

zavinenia, stačí aj nevedomá nedbanlivosť. Pri nevedomej nedbanlivosti ide o to, že dotyčný nevedel, že
môže svojim konaním spôsobiť určitý následok hoci to vzhľadom na okolnosti predvídať mohol a mal a to
samozrejme za predpokladu schopnosti dotyčného rozoznať následok svojho konania a svoje konanie
ovládnuť alebo od neho upustiť. Z tohto hľadiska nie je možné v predmetnej veci o nedostatku zavinenia
na strane žalobcu pochybovať. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené

správanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom podania a vyhovenia návrhu na
jeho vzatie do väzby. Zavinenie obvineného na vzatie do väzby nie je možné stotožňovať so zavinením
na začatí trestného stíhania, lebo skutočnosti, ktoré sú predpokladom na začatie trestného stíhania sú
odlišné od skutočností, ktoré boli dôvodom vzatia obvineného do väzby. Z tohto pohľadu nie je významné
to, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú

podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to či jeho správanie vyvolalo obavu zakladajúcu
dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Oslobodenie spod obžaloby ako výsledok trestného konania je
základnou podmienkou z hľadiska § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený si väzbu zavinil sám.

51. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca bol vzatý do tzv. preventívnej väzby.
Zmyslom inštitútu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je zabrániť tomu,
aby obvinený naďalej pokračoval v skutku, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie z trestného
činu. Po posúdení všetkých skutkových okolností má súd za to, že nie sú dané dôvody pre nepriznanie

tohto nároku teda súd z vykonaného dokazovania neprijal záver, že by si žalobca spôsobil väzbu
svojim vlastným konaním. Je síce pravda, že žalobca bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného
súdu Trenčín zo dňa 1.7.2014, č.k. 2T/52/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 17.9.2014, č.k. 23To/99/2014, a to za zločin týrania blízkej a zverenej osoby. Avšak iba tento
fakt podľa názoru súdu nemôže mať za následok prijatie záveru, že si väzbu spôsobil sám svojím

konaním. Nakoľko príslušný orgán činný v trestnom konaní zaistil obvineného na pracovisku, pričom
tomuto zaisteniu nepredchádzal priamy konflikt s poškodenou, súd nedospel k záveru o tom, že by
si žalobca väzbu zavinil sám, a preto súd priznal žalobcovi aj náhradu v zmysle § 8 ods. 5 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov. Túto si žalobca uplatnil ako škodu, spočívajúcu vo vynaložení trov právneho zastúpenia v

súvislosti s rozhodovaním o väzbe t.j. v časti priznania odmeny za tieto úkony:
- 16.1.2017 - účasť pri výsluchu obvineného pri rozhodovaní o väzbe - odmena vo výške 2 x 65,08 €
- 18.1.2017 - písomné podanie - zdôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe- odmena vo výške ?
z 65,08 €- 10.1.2018 - písomné podanie - návrh na zrušenie primeraných obmedzení a povinností podľa § 82
ods. 2 Trestného poriadku vo výške 67,- €
a taktiež aj ako nemajetkovú ujmu vo výške vo výške 60,- € za 20 dní trvania väzby.

52. Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané vynaloženie trov právneho zastúpenia v súvislosti
s rozhodovaním o väzbe vo výške 229,70 € + paušálna náhrada režijných výdavkov súhrnne vo výške
26,89 € (2 x 8,84 € + 1 x 9,21 €).

53. Súd sa následne zaoberal aj uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 60,- € za každý deň
trvania väzby a v tejto súvislosti uvádza: Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej
sféry poškodeného a môžeš tak predstavovať rôzne následky do osobnostnej integrity poškodeného
vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy,
spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje
žiadne kritéria a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti

každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady pri
akceptácii § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje okruh
skutočnosti, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať. Vo
všeobecnosti je možné konštatovať, že v prípade nezákonnej väzby, ide o hlboký zásah do základných
práv poškodeného, a to najmä do práva na osobnú slobodu, rodinný život, právo na zachovanie dobrého

mena a ku škode dochádza aj v prípade vykonávania zárobkovej činnosti poškodeného. V tomto smere
mal súd preukázané, že žalobca vykonával väzbu po dobu 20 dní, čo medzi stranami nebolo sporné.
Žalobca súdu preukázal, že na toto obdobie mu jeho zamestnávateľ poskytol neplatené pracovné
voľno. Počas tohto obdobia tak žalobca nemohol vykonávať svoje povolanie, nemohol si zadovažovať
ani prostriedky na svoje živobytie (čím mu vznikla ujma aj v majetkovej sfére, pričom samotnú stratu

na zárobku si žalobca v konaní neuplatnil), a preto vzhľadom na tieto skutočnosti ako aj skutočnosti
ohľadom zaistenia osoby žalobcu ako obvineného na jeho pracovisku súd rozhodol o priznaní ujmy v
rozsahu,vakomsijužalobcauplatnil,nakoľkosumavovýške60,-€nadeňprineuplatňovanímajetkovej
ujmy sa mu javí, ako primeraná okolnostiam prejednávaného prípadu, a preto súd žalobe v tejto časti
(1.200,- €) vyhovel.

54.Čosatýkavznesenejnámietkypremlčaniazostranyžalovaného,súdtútovyhodnotilakonedôvodnú,
nakoľko podľa § 19 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. o vzniknutej škode sa žalobca dozvedel
až z rozhodnutia krajského súdu, ktorým odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo
dôvodné t.j. z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.5.2019, č. k. 2To/5/2019-719, ktoré bolo

žalobcovi doručené dňa 29.7.2019 a jeho obhajcovi dňa 15.7.2019, pričom od tohto okamihu nedošlo
k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty.

55. Žalobca požadoval spolu s náhradou škody aj 5% úrok z omeškania od 5.9.2020 (odo dňa
nasledujúceho po doručení správy o odmietnutí plnenia v rámci predbežného prerokovania nároku).

Nakoľko žalobca si v žiadosti o predbežné prejednanie nároku uplatnil sumu 15.792,65 €, pričom súd
mal z dokazovania preukázané, že zamietavá odpoveď v rámci predbežného prejednania nároku mu
bola doručená dňa 4.9.2020, súd mu v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. priznal aj úrok z
omeškania v zákonnej výške t.j. 5% úrok z omeškania z priznanej sumy od 5.9.2020 do zaplatenia,
keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu bola na úrovni 0%. V ostatnej časti (nárok na úrok z omeškania z nepriznanej sumy)
súd ako nedôvodný zamietol.

56.Súdzaviazalžalovanéhonazaplateniepriznanejsumyvlehote30dníodprávoplatnostirozhodnutia,
nakoľko akceptoval námietku žalovaného o tom, že vyplatenie priznanej sumy vzhľadom na formálny

proces vyplácania súm prostredníctvom Justičnej pokladnice si vyžaduje väčší časový rozsah, a preto
nie je v možnostiach žalovaného priznanú sumu vyplatiť v lehote 3 dní tak, ako to požaduje žalobca.

57. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

58. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.59. Vzhľadom na skutočnosť, že súd priznal žalobcovi sumu 7.791,43 € a jeho žalobu v časti 8.001,22
€ zamietol, má súd za to, že obe sporové strany boli v konaní rovnako úspešné, a preto rozhodol o tom,

že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu ktorému je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 127, § 363 Civilného
sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 62, § 365
ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon

exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).